Vyhľadávanie podľa kategórií: právo – právne dejiny

Zobrazené heslá 1 – 47 z celkového počtu 47 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

abjurácia

abjurácia [lat.] — verejné zrieknutie sa učenia, viery alebo názorov; práv. prísaha (obyčajne krivá), ktorú môže vykonať žalobca, vedome neoprávnene žalujúci, alebo žalovaný, ak vedome popiera pravdivosť tvrdenia uvedeného v oprávnenej žalobe; aj odvolanie tvrdenia pod prísahou.

absolutio ad tumbam

absolutio ad tumbam [-ció; lat.] — v rímskokatolíckej cirkvi obrad pred rakvou po zádušnej omši.

adjunkt

adjunkt [lat.] — osoba určená na pomoc inému pracovníkovi, resp. pracovníkom, pomocný úradník, zamestnanec; v minulosti najmä v súdnictve, ale aj v ekonomike (poľnohospodárstvo, lesníctvo ap.), niekedy aj v školstve (pomocný učiteľ).

afilácia

afilácia [lat.], afiliácia —

1. vstup, resp. prijatie do organizácie (korporácie rôzneho druhu);

2. spoločnosť (spol. s r. o., akciová spoločnosť) vystupujúca ako domáci podnik, pričom jej zakladateľom a vlastníkom väčšiny kapitálu je materská firma v zahraničí. Ich vzájomné spojenie nemusí byť navonok zrejmé. Na rozdiel od zahraničnej filiálky vystupuje afilácia ako samostatný právny subjekt riadiaci sa právnymi predpismi krajiny, kde má sídlo. Zriaďovateľ chce pomocou afilácie preniknúť na trh druhej krajiny, prekonať tam colné a i. bariéry i obmedzenia a získať rovnaké podmienky (daňové, úverové a i.), ako majú tamojšie podniky. K prednostiam afilácií zabezpečujúcich odbyt či nákup tovaru, výrobnú činnosť alebo poskytovanie služieb patrí poznanie osobitostí miestneho trhu, ako aj skutočnosť, že spotrebitelia prijímajú tovar a služby ako produkciu domácich výrobcov. Zriaďovateľ musí mať súhlas príslušných orgánov podľa právneho poriadku štátu, v ktorom sa bude afilácia nachádzať. U nás je na zriadenie afilácie potrebný súhlas Ministerstva financií SR a Národnej banky Slovenska;

3. domáci podnik, zvyčajne obchodná spoločnosť, s prevažne kapitálovou účasťou iného podniku, resp. spoločnosti, ktorá mala obchodnoprávne väzby na materskú firmu buď doma, alebo v zahraničí. Za predmníchovskej ČSR boli napr. Americko-slovenská banka, účastinná spol., a Slovenská všeobecná úverná banka, účastinná spol., afilovanými ústavmi Banky československých légií (Legiobanky).

akademická sloboda

akademická sloboda — sloboda členov akademickej obce (vysokoškolských učiteľov, výskumných a i. pracovníkov a študentov) na vysokých školách vedecky bádať a uverejňovať výsledky tohto bádania, ako aj sloboda umelecky tvoriť; nadväzuje na tradíciu z čias prvých európskych univerzít. Jej právny základ zakotvuje Ústava SR z 1992, podľa ktorej sa zaručuje sloboda vedeckého bádania i umenia a práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon. Akademickú slobodu bližšie špecifikuje zákon o vysokých školách, ktorý ju rozširuje o slobodu výučby a právo učiť sa, právo voliť akademické samosprávne orgány, právo na slobodné vyjadrovanie a zverejňovanie svojich názorov, právo používať akademické insígnie a znaky a vykonávať akademické obrady. Zákon však stanovuje, že využívanie týchto práv a slobôd musí byť v súlade so zásadami demokracie a humanity a s právnym poriadkom. Garantom akademickej slobody by mal byť predovšetkým štát a jeho orgány. Zaručuje sa nedotknuteľnosť akademickej pôdy vysokých škôl s výnimkou prípadov ohrozenia života, zdravia a majetku alebo prípadov živelnej pohromy. Platí zásada nedotknuteľnosti akademickej pôdy: vstup orgánov činných v trestnom konaní na akademickú pôdu bol pôvodne možný iba s povolením rektora alebo ním povereného prorektora alebo dekana, od 2002 je možný len s povolením rektora.

alód

alód [lat.], allod, alódium — vo feudálnom zriadení vlastníctvo majetku spravidla nadobudnutého dedením, nepodmienené plnením nijakých povinností alebo záväzkov. U starých Germánov pôvodne zdedený majetok ako protiklad majetku nadobudnutého kúpou.

V Uhorsku alód od 14. storočia označoval pôdu, ktorú zemepán obhospodaroval vo vlastnej réžii (alodiálna pôda, dominikál), na rozdiel od zemepanskej pôdy v nájme poddaných (rustikálna pôda, rustikál). Hospodárenie šľachty vo vlastnej réžii na alodiálnej pôde (u nás najmä od 16. storočia nahrádzalo dovtedajšie rentové hospodárenie) sa niekedy nazýva aj alodiálny (majerský) spôsob hospodárenia, rozširovanie alodiálnej pôdy alodizácia. Termínom alód sa až do konca feudalizmu označoval panský majer.

apanáž

apanáž [fr.] —

1. dôchodok vyplácaný v panovníckych a šľachtických rodinách členom, ktorí nemajú podiel na priamom výnose z rodinných majetkov;

2. bezprácny dôchodok vo forme pravidelných príspevkov na úhradu osobných potrieb; → appanagium.

ascendent

ascendent [lat.] — príbuzný v priamej vzostupnej línii, predok (otec, starý otec, prastarý otec, resp. matka, stará matka, prastará matka atď.); opak descendent.

avunkulát

avunkulát [lat.] — hist. moc matkinho brata (ujca) nad jej deťmi. Súvisí s matriarchátom, v dôsledku ktorého otec nemal moc nad svojimi deťmi (mohol ju však mať nad deťmi svojej sestry). Avunkulát ovplyvnil aj nástupnícky poriadok: na uprázdnenú funkciu, pokiaľ bola dedičná, nenastupoval syn predchádzajúceho kmeňového náčelníka, kniežaťa ap., ale syn jeho sestry. Avunkulát sa vyskytoval u Indov, Germánov, Keltov, ako aj u Slovanov.

Habeas Corpus Act

Habeas Corpus Act [-kor- ekt; lat. + angl.] — zákon odhlasovaný anglickým parlamentom 1679 za vlády Karola II. Významný ústavný akt, ktorého úlohou bolo chrániť osobnú slobodu občanov pred svojvoľným zatknutím, resp. neoprávneným zadržaním a uväznením. Podľa tohto zákona mohol byť jednotlivec uväznený iba na základe súdneho rozhodnutia a nikto nemohol byť zatknutý bez písomného príkazu sudcu. Zadržané osoby aj ich príbuzní a známi mali právo požiadať súd, aby zadržaný bol predvedený pred súd (sudcu), a to v stanovenej lehote (spravidla do troch dní od zadržania). Pred ním sa preskúmali dôvody uväznenia, s ktorými mal sudca zadržaného oboznámiť, ako aj rozhodnúť o jeho prepustení alebo ponechaní vo väzbe. Sudca, ktorý to odmietol urobiť, mohol byť potrestaný pokutou alebo stratou úradu. Potrestaný mohol byť aj orgán, ktorý odoprel predviesť zadržaného pred súd. Nedostatkom zákona bolo, že vláda mala právo kedykoľvek v prípade potreby prerušiť jeho účinnosť, čo aj často využívala. Ten, kto bol už raz prepustený na slobodu, nesmel byť z rovnakého dôvodu znovu zadržaný a uväznený a zákon umožnil tiež prepustiť uväzneného aj po zložení peňažnej záruky (kaucie) a sľube, že sa dostaví pred súd. Požiadavka práva na spravodlivý súdny proces (angl. due process of law) sa objavila už v 14. stor. Habeas Corpus Act formálne potvrdil historickú trestnoprávnu tradíciu habeas corpus. Ako dôležitý právny dokument obraňujúci základné práva a slobody občanov patrí k základným prameňom štátneho práva v Spojenom kráľovstve. Práva zo zákona Habeas Corpus Act patria k procesným právam, ktoré získali občania od kráľa, a dostali sa aj do ústavných dokumentov USA.

hansgróf

hansgróf [nem.], handgróf —

1. v stredovekých nemeckých mestách úradník poverený dohľadom nad obchodom, v niektorých mestách aj so sudcovskými právomocami;

2. v 16. – 18. stor. v rakúskych krajinách, na Morave a v Sliezsku kráľovský úradník spravujúci prostredníctvom vlastných účtovníkov pohraničný colný úrad (hansgrófstvo) zriadený na vyberanie hraničného cla a na dozor nad tovarom dovážaným z Uhorska. Sídla hansgrófstiev boli v centrách obchodu s uhorským dobytkom (Viedeň pred 1550, Hustopeče po 1550 a i.). Dozor nad cestami na zabránenie pašovaniu dobytka vykonávali jazdci.

Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928

Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928, aj Havanský dohovor o medzinárodnom súkromnom práve z 1928 — dohovor prijatý na VI. kongrese amerických štátov, ktorý sa konal v Havane na Kube 16. 1. – 20. 2. 1928. Bol k nemu pripojený Kódex medzinárodného súkromného práva (špan. Código de derecho internacional privado) označovaný ako Bustamanteho kódex (Código de Bustamante), nazvaný podľa jeho tvorcu, prezidenta kongresu, významného kubánskeho právnika a právneho vedca zaoberajúceho sa najmä medzinárodným právom, politika a sudcu medzinárodného súdneho tribunálu Antonia Sáncheza de Bustamante y Sirvén (*1865, †1951). Havanskú zmluvu podpísalo na konferencii v Havane 20 štátov, bez výhrad prijalo šesť a s výhradami ďalších deväť štátov Latinskej Ameriky (Brazília, Bolívia, Kostarika, Kuba, Dominikánska republika, Salvádor, Čile, Ekvádor, Guatemala, Haiti, Honduras, Nikaragua, Panama, Peru, Venezuela). Z faktu, že sa k nej nepripojili USA a Kanada a viacerí signatári ju prijali s výhradou, vyplýva, že sa oslabila jej účinnosť, ktorá nastala už 25. 11. 1928. Bustamanteho kódex sa člení na štyri časti s nasledujúcimi názvami: 1. Medzinárodné civilné právo, 2. Medzinárodné obchodné právo, 3. Medzinárodné trestné právo, 4. Medzinárodné právo procesné. V časti o medzinárodnom trestnom práve vychádzal z medzinárodnej jurisdikcie vzťahujúcej sa na určité trestné činy v zmysle medzinárodného práva vrátane obchodu s otrokmi a so ženami, pirátstva a i. Jeho ustanoveniami sa inšpirovalo mnoho krajín, ktoré ich prevzali do svojich úprav medzinárodného súkromného práva.

honorácia

honorácia [lat.] — označenie majetkom alebo postavením najvýznamnejších osobností (a ich rodín) v určitom (miestnom) prostredí; panstvo.

indigenát

indigenát [lat.] — príslušnosť k niektorému stavu v určitej krajine, istá forma štátnej príslušnosti, ktorou sa priznávala spôsobilosť na právne úkony v danej krajine, možnosť získavať majetky, vykonávať úrady a pod. V Uhorsku predstavoval indigenát priznanie šľachtictva cudziemu šľachticovi alebo cudzincovi vôbec, jeho zrovnoprávnenie s domácou šľachtou. Prví cudzinci prichádzajúci v stredoveku do Uhorska, v prameňoch označovaní ako hostia (hospites), pôvodne nedisponovali žiadnymi právami a výsadami, ktoré požívala domáca šľachta. Uhorskí panovníci si však postupne ich nespochybniteľný význam z hľadiska hospodárskeho a kultúrneho rozvoja krajiny uvedomili a začali im poskytovať ochranu a udeľovať privilégiá. Spočiatku mohol cudzí šľachtic nadobudnúť uhorské šľachtictvo a s ním spojené práva a výsady kráľovskou donáciou alebo udelením krajinských funkcií a úradov, po vydaní Zlatej buly Ondreja II. (1222) na základe kráľovského privilégia vydaného so súhlasom snemu. Po roku 1550 sa jediným spôsobom zrovnoprávnenia cudzieho šľachtica stalo jeho úradné prijatie za uhorského šľachtica (udelenie indigenátu) po splnení viacerých podmienok a formalít na základe zákonného článku 77/1550 a ďalších z rokov 1687, 1715, 1741 a 1790. V novoveku každý, kto nadobudol šľachtické práva, musel byť prijatý aj do zväzku konkrétnej župy (→ inkolát). Tieto formy udelenia indigenátu boli zrušené zákonným článkom 50/1879. Postupne sa príslušnosť k uhorskému štátu prestala rozlišovať podľa stavovského členenia spoločnosti a rozšírila sa na všetkých obyvateľov krajiny.

ius ducale

ius ducale [jús -ká-; lat.] — kniežacie právo, ktoré sa uplatňovalo v 9. – 10./11. stor. v raných stredovekých slovanských štátoch. Podľa neho kniežaťu patrila najvyššia moc nad ním spravovaným územím a nad miestnym obyvateľstvom spojená s právom požadovať od neho služby a dávky.

ius primae noctis

ius primae noctis [jús prímé nok-; lat.] — právo prvej noci. Historicky nedoložené stredoveké právo nadväzujúce na staršie pohanské rituály, podľa ktorých mal zemepán údajne právo na prvý pohlavný styk so ženou svojho poddaného počas svadobnej noci. Historicky doložená je povinnosť poddanej žiadať pred vydajom zemepána o povolenie na sobáš a povinnosť peňažnej platby zemepánovi. Motív uplatnenia práva prvej noci sa odrazil v západoeurópskych (najmä románskych) ľudových svadobných zvykoch a zmienky o ňom sa vyskytujú aj v literatúre (napr. P.-A. C. de Beaumarchais v hre Figarova svadba, 1784; J. Nižnánsky v historickom románe Právo prvej noci, 1937).

Ius regale montanorum

Ius regale montanorum [jús régá- -tánó-; lat.], Právo banského regálu — kráľovský banský zákonník vypracovaný 1300 – 05 na príkaz kráľa Václava II. (pod názvom Constitutiones iuris metallici Wenceslai regis Boemiae) pre české mesto Kutná Hora (aj kutnohorské banské právo). Súvisel s využívaním nerastného bohatstva, najmä striebra. Autorom Ius regale montanorum bol taliansky právnik Gotius Urbivetanus (Gozzius, aj Gozzo z Orvieta), ktorý pri kodifikácii uplatnil nielen staršie domáce banské právo (najmä jihlavské, spísané v polovici 13. stor.), ale výrazne vychádzal aj z rímskych právnych tradícií. Zákonník pozostával zo štyroch kníh, z ktorých prvá sa zaoberala osobami pracujúcimi v baníctve, druhá banským majetkom, právom strieborných baní, meraním a druhmi baní a štôlní, tretia udeľovaním baní a štvrtá banským súdnym poriadkom. V súvislosti s novými ekonomickými vzťahmi, ktoré sa vytvárali pri banskom podnikaní, Ius regale montanorum zaviedol niektoré dovtedy neznáme sociálne istoty (napr. 6-hodinový pevný pracovný čas, pravidelná výplata mzdy ap.). Ius regale montanorum ovplyvnil vývoj banského práva v celej strednej Európe. Pôvodne bol napísaný po latinsky, preložený bol do češtiny, v 15. stor. do nemčiny a v 16. stor. do španielčiny.

ius reservatum

ius reservatum [jús -zervá-; lat.], množné číslo iura reservata — vyhradené právo. Vo vrcholnom stredoveku vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa práva vyhradené výlučne cisárovi, príp. vykonávané v súčinnosti s ríšskym snemom alebo s kurfirstmi. Zahŕňali výhradné (udeľovanie titulov a erbov, povyšovanie do šľachtického stavu, zakladanie univerzít, priznávanie plnoletosti, legitimovanie nemanželských detí, vymenúvanie notárov ap.) a spoločné práva (mincové a mýtne právo, dispozičné právo s lénami a i.).

kancelista

kancelista [lat.] — nižší kancelársky úradník. Kancelisti pôvodne zodpovedali za určité úseky agendy kancelárií, neskôr pôsobili vo verejnej, osobitne v súdnej správe najmä v Nemecku, Poľsku a v rakúskej a českej časti habsburskej monarchie, v Uhorsku mohli plniť ich úlohy prísažní notári.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) v organizačnom usporiadaní štátneho aparátu upravenom 1873 rakúskym ríšskym zákonom bol kancelista úradníkom jedenástej, najnižšej hodnostnej triedy (rangu, nem. Rangklasse; spolu s asistentmi rozličných úradov, s daňovými referentmi, so žalárnikmi, s okresnými zverolekármi a s evidenčnými zememeračmi II. triedy). Prislúchal mu plat, ako aj slúžne a aktivitné prídavky. Podľa rakúskeho ríšskeho zákona z 1897 bol kancelista evidovaný ako súdny úradník, vedúci civilnej, trestnej, obchodnoprávnej a i. kancelárie na rakúskych riadnych okresných súdoch, mal na starosti organizovanie a zapezpečovanie riadnej manipulácie so spismi. Obidva zákony o úradných hodnostiach a o súdoch prevzala (recipovala) 1918 aj novovzniknutá ČSR.

kapituláre

kapituláre, lat. capitularia —

1. nariadenia (výnosy) vydávané panovníkmi Franskej ríše (Merovejovcami, majordómami, a najmä Karolovcami, predovšetkým Karolom Veľkým) od jej vzniku asi do 887. Upravovali správu ríše, kráľovských majetkov a financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo, trestné, procesné a súkromné právo, súdne konania ap. a neboli obsiahnuté v obyčajových (nepísaných) normách inkorporovaných v zbierkach lex (leges) barbarorum (→ barbarské pravdy). Najvýznamnejšie z nich obsahujúce právo Frankov (resp. pôvodne Sálskych Frankov) spísané v Sálskom zákone (Lex Salica, aj Pactus legis Salicae; asi zač. 6. stor.) a dopĺňané a rozvíjané početnými kapitulármi postupne nadobudli v kontexte rozšírenia ich politickej nadvlády nad ostatnými germánskymi kmeňovo-zväzovými útvarmi prevahu, čím sa začal jednotný rozvoj nemeckého práva, ktorý pretrval aj samotnú existenciu Franskej ríše. Kapituláre platili na celom území ríše alebo len v jej časti. Ako prejav doktríny, že Franská ríša je obnovenou Rímskou ríšou (renovatio imperii), boli písané po latinsky a zvyčajne formálne rozdelené na kapitoly (lat. capitulum, odtiaľ názov).

Rozlišujú sa capitularia per se scribenda (boli vydané z nariaďovacej moci panovníka a platili iba do konca jeho života), capitularia legibus addenda (boli vydané panovníkom, vyžadovali si však schválenie na ríšskom zhromaždení – synode, a až potom sa s trvalou platnosťou stali súčasťou práva a dopĺňali jednotlivé nariadenia barbarských právd – leges barbarorum; spravidla boli pripojené k zákonom ako doplnky a zmeny v zákonodarstve) a capitularia missorum (kráľovské nariadenia, resp. inštrukcie pre vyslancov, poslov a kráľovských kontrolórov). Podľa predmetu úpravy sa kapituláre členia na capitularia mundana (regulujú svetské záležitosti), capitularia ecclesiastica (cirkevné záležitosti) a capitularia mixta (zmiešané kapituláre; týkajú sa svetských i cirkevných záležitostí).

K najznámejším kapitulárom patrí napr. kapitulár Karola Veľkého Admonitio generalis zo 789 pozostávajúci z dvoch častí, z ktorých prvá sa zaoberá cirkevnými záležitosťami a druhá jeho reformami. Úradná zbierka kapitulárov franských kráľov nebola nikdy vyhotovená, zachovali sa však vo viacerých súkromných zbierkach. Najznámejšia z nich je zbierka Capitularia regnum Francorum zostavená opátom Ansegisiom z Fontanelly (†833), ktorá obsahuje 29 kapitulárov Karola Veľkého (spolu ich vydal vyše sto), Ľudovíta I. Pobožného a Lotara I. Cirkevné koncily a snemy konané v tomto období ju uznávali ako dočasne platné všeobecné kánonické právo, pričom niektoré kapituláre z nej neskôr podnietili jeho rozvoj. Známa a obsiahlejšia zbierka (3 zväzky) údajného, historicky nedoloženého mohučského opáta Benedikta Levitu obsahuje viaceré falzifikáty, a preto je priraďovaná ku komplexu pseudoizidorských dekretálov;

2. biskupské kapituláre, lat. capitularia episcoporum — nariadenia, ktoré podľa vzoru kapitulárov vydávaných franskými panovníkmi (najmä podľa vzoru Admonitio generalis) vyhotovovali biskupi vo Franskej ríši (ale aj v Anglicku a na území dnešného Španielska) na základe synodálnych ustanovení alebo všeobecných predpisov, predovšetkým však ako osobitné predpisy týkajúce sa zvláštnych potrieb svojich diecéz. K najvýznamnejším zachovaným biskupským kapitulárom patria napr. dva biskupské kapituláre od orleánskeho biskupa a poradcu Karola Veľkého Théodulfa z Orléansu (†821). Biskupské kapituláre sa stali jedným z prameňov kánonického práva.

kataster

kataster [gr. > tal. > nem.] — úradný súpis objektov rovnakého druhu, najčastejšie však nehnuteľností (pozemkov, budov), podľa vymedzeného územia (katastrálne územie, obec, okres, štát); aj súhrn pozemkov patriacich k jednej obci, územie obce, chotár (kataster obce). V minulosti sa na Slovensku (ako súčasti Uhorska a Československa) evidencia pôdy pre potreby výberu pozemkovej dane (kataster) a evidencia právnych vzťahov k nehnuteľnostiam vykonávali, a teda aj vyvíjali oddelene. K zjednoteniu týchto činností došlo až 1992, odkedy na evidenciu nehnuteľností a na usporiadanie právnych vzťahov k nim slúži kataster nehnuteľností.

Prvými nástrojmi evidencie pôdy (pozemkov) na území Uhorska boli donačné listiny panovníka registrované do 1526 v kráľovských knihách (libri regii), ďalej mestské knihy a urbárske a daňové (dikálne) súpisy. Potreba zriadenia katastra ako súpisu pozemkov vznikla v súvislosti s výberom pozemkovej dane. R. 1744 – 48 sa v Uhorsku uskutočnil súpis poddanskej (rustikálnej) pôdy, ktorý nariadila vykonať Mária Terézia, bol vytvorený prvý tereziánsky kataster (1748) a následne druhý tereziánsky kataster (1757), ktorý evidoval šľachtickú (dominikálnu) pôdu (→ tereziánsky kataster). V rámci prípravy daňovej reformy (zdanenie nielen poddanskej, ale aj šľachtickej a cirkevnej pôdy) nariadil 1786 Jozef II. zmerať bez rozdielu všetku úrodnú pôdu v Uhorsku a vytvoriť nový kataster (jozefínsky kataster), v ktorom sa územnou jednotkou stala katastrálna obec, každý pozemok bol označený topografickým číslom a obsahoval aj polohopisné náčrty pozemkov (merania však boli nepresné, pretože sa neopierali o pevný geodetický základ). Po smrti Jozefa II. cisár Leopold II. jozefínsky kataster na nátlak šľachty 1790 zrušil (zostal nedokončený) a opäť zaviedol tereziánsky kataster. R. 1792 – 1860 platil v Uhorsku tereziánsko-jozefínsky kataster (tereziánsky kataster s výmermi z jozefínskeho katastra; pri platení daní na jeho základe bola naďalej zvýhodňovaná šľachta). Základom dnešného katastra sa stal tzv. stabilný kataster, ktorý patentom o pozemkovej dani a vymeraní pôdy zaviedol 23. 12. 1817 v habsburskej monarchii cisár František II., v Uhorsku bol zavedený až patentom z októbra 1849 (upravený zákonným článkom VII/1875 o úprave pozemkovej dane a neskôr ďalšími právnymi úpravami). R. 1853 sa v súvislosti s jeho vybudovaním začala triangulácia, 1856 podrobné merania územia. Práce však nepostupovali dostatočne rýchlo a po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) boli aj utlmené, preto sa pôvodný zámer dobudovať ho do 1869 neuskutočnil; dokončený bol 1888 a zrevidovaný a prevedený zo siahovej miery na metrickú mieru 1897. Účelom katastra (aj katastra pozemkovej dane) v Uhorsku a od 1918 i v ČSR bolo poskytnúť podklady na vymeriavanie verejných daní a dávok spojených s pozemkovou držbou. Po vzniku ČSR vznikla potreba vybudovať jednotný kataster. Podmienky na jeho vytvorenie definoval zákon č. 177 z 1927 o pozemkovom katastri a jeho vedení (katastrálny zákon), ktorý nahradil takmer všetky dovtedy platné právne katastrálne predpisy (podľa návrhu tohto zákona sa postupovalo už od 1923). V súvislosti s novým katastrom sa 1920 začali práce na vytvorení Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej a na tvorbe nových katastrálnych máp, ktoré sa zhotovovali v mierke 1 : 2 000 a vo vybraných zastavaných územiach 1 : 1 000, výnimočne aj 1 : 500 (lesy v mierke 1 : 4 000).

Uhorské právne pomery vychádzali zo stredovekých zápisov do príbuzných právnych kníh protokolov a z archívov dosvedčovacích listín, dokumentujúcich prevody vlastníckych práv a stav vlastníckych vzťahov najmä šľachty a cirkvi, vedených od 13. stor. do 1874 na hodnoverných miestach. V slobodných kráľovských mestách, ako aj v zemepanských mestách a v dištriktoch Jazygov a Kumánov sa evidencia právnych vzťahov obvykle viedla v mestských knihách a protokoloch, dosvedčovacích listinách o prevode majetku, pri prevode sedliackych nehnuteľností sa o príslušných zmluvách vyhotovoval protokol vedený v každej obci. Prvý právny predpis, ktorý upravoval vedenie údajov o vzťahoch k nehnuteľnostiam, bol v Uhorsku vydaný 1723 (zákonný článok CVII/1723). Zaviedol intabuláciu (zápis) dlhov vedenú v komitátoch alebo v mestách, kde sa nachádzal majetok (nehnuteľný i hnuteľný) dlžníka (nešlo teda o komplexnú evidenciu vzťahov k nehnuteľnostiam, ale len o prostriedok zabezpečenia pohľadávky). Podrobnejšie túto problematiku upravoval zákonný článok XXI/1840 (intabulácia sa mala vykonávať podľa miesta veci, ktorá bola jej predmetom; odmietnutie intabulácie na hnuteľné veci dlžníka; povolenie tzv. generálnych intabulácií vzťahujúcich sa na všetok majetok dlžníka v obvode príslušného súdu bez konkrétneho určenia tohto majetku a i.). Po zavedení pozemkových kníh boli mestá poverené zjednotiť intabulačné knihy s pozemkovými knihami. V polovici 19. stor. boli v Uhorsku zavedené verejné knihy (pozemková, železničná, banská a vodná kniha), ktoré slúžili na majetkovoprávne účely. Systém pozemkovej knihy (tvorenej pozemkovoknižnými protokolmi) bol prostredníctvom cisárskych patentov na mestských a urbárskych pozemkoch zavedený 1849 – 51 a od 1853 sa vzťahoval aj na šľachtické majetky. Pozemkové knihy boli od 1855 až do 50. rokov 20. stor. spravované pôvodne rakúskym pozemkovoknižným nariadením č. CCXXII/1855, 1886 bol vydaný zákon o zakladaní knižných (pozemkovoknižných) vložiek ako súčastí pozemkových kníh. Podkladom na zakladanie pozemkovoknižných vložiek sa stali mapy pozemkového katastra, pri zakladaní nových pozemkových kníh tak dochádzalo k zjednocovaniu operátov pozemkových kníh a pozemkového katastra. Právne vzťahy k nehnuteľnostiam vznikali a zanikali len na základe zápisu do pozemkových kníh, zápisy teda mali právotvorný (konštitutívny) charakter (→ intabulácia). Právne predpisy počas uhorského dualizmu vychádzali z uvedeného nariadenia CCXXII/1855 po doplnení viacerých daňových zákonov, upravujúcich evidenciu a výber pozemkových daní, ale tieto predpisy sa nedostatočne aplikovali v praxi. Evidenciu nehnuteľností obstarávali preto väčšinou obecní notári v spolupráci s orgánmi finančnej správy a ďalších orgánov. Zjednocujúcim právnym predpisom sa v prvej ČSR stal zákon č. 177 z 1927, ktorý zavádzal československý pozemkový kataster (pozemkové knihy) podľa zásad úplnosti, jednotnosti, pravdivosti a verejnosti.

Systém pozemkových kníh zostal zachovaný až do 1950, keď nový občiansky zákonník nahradil právotvorný charakter zápisov (vkladov) konsenzuálnym princípom, teda na prevod vlastníckeho práva sa už nevyžadoval vklad do pozemkovej knihy, hoci takéto zápisy sa mali vykonávať naďalej. Počas nasledujúcich 15 rokov sa evidencia zmien vo vlastníckych vzťahoch fakticky neviedla. R. 1956 – 60 bola síce zavedená jednotná evidencia pôdy (JEP), tá sa však zamerala len na evidenciu faktických užívacích vzťahov a právne vzťahy nebolo možné podľa záznamov v JEP preukázať. Prijatím zákona č. 22 z 1964 o evidencii nehnuteľností sa prestalo rozlišovať medzi vedením verejných (pozemkových) kníh a pozemkového katastra (orgány geodézie a kartografie zaznačili vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu k nehnuteľnosti v evidencii nehnuteľností až na základe rozhodnutia štátnych notárstiev, ktoré vykonávali evidenciu právnych vzťahov k nehnuteľnostiam, t. j. registrácie zmlúv o prevode nehnuteľností a iných právnych úkonov týkajúcich sa nehnuteľností). Klasické vedenie záznamov o nehnuteľnostiach sa opäť začalo na základe zákona z 1992 – federálneho zákona č. 265 o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a zákona SNR č. 266 o katastri nehnuteľností v SR (tzv. katastrálny zákon, odtiaľ pôvod súčasného označenia evidencie nehnuteľností), ktoré platili do 31. 12. 1995. Cieľom právnych úprav bolo zosúladiť stav uvedený v katastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom. Novozriadené katastrálne úrady zjednotili evidenciu nehnuteľností s evidenciou právnych vzťahov k nim. Zákon znova priznal vkladu do katastra konštitutívny účinok a obnovil zásadu verejnosti, hodnovernosti, voľnosti (konanie o vklade sa začína na návrh), oficiality (pri zázname a poznámke), priority, špeciality a legality. Nový kataster obsahoval všetky údaje, ktoré pred 1. 1. 1951 obsahovali pozemkové knihy a pozemkový kataster. Od 1993 sa na Slovensku stali súčasťou katastra aj pozemkové a železničné knihy. V súčasnosti platný a účinný katastrálny zákon (zákon č. 162 z 1995 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam) považuje pozemkové knihy za súčasť katastrálneho operátu. R. 2002 sa miestnymi orgánmi štátnej správy na úseku katastra stali katastrálne úrady (na úrovni krajov) a správy katastra (na úrovni okresov). R. 2013 ich agenda prešla pod okresné úrady, kde činnosť katastra nehnuteľností vykonávajú ich katastrálne odbory. Ústredným orgánom štátnej správy na úseku katastra je Úrad geodézie, kartografie a katastra SR.

Kladivo na čarodejnice

Kladivo na čarodejnice, lat. Malleus maleficarum — spis nemeckých dominikánskych inkvizítorov H. Institorisa (Krämera) a J. Sprengera o prejavoch bosoráctva (čarodejníctva) a o prostriedkoch na jeho odhaľovanie a potláčanie. Bol vydaný 1486 v Kolíne nad Rýnom ako jedna z prvých tlačených kníh. Priamym podnetom na jeho vznik bola bula Summis desiderantes affectibus (1484) pápeža Inocenta VIII., ktorý vyzval nemeckých prelátov na zintenzívnenie boja proti bosorkám (čarodejniciam), čím rozpútal ich masové prenasledovanie (→ inkvizícia). Je písaný formou otázok a odpovedí a rozdelený na tri časti. V prvej časti sú teologicky vymedzené zásadné pojmy ako Boží súhlas, diabol, čarodejnica, spolčenie diabla s čarodejnicou, t. j. mágia pochádzajúca z hriešnej žiadostivosti žien, ktoré zároveň páchali hriech (podľa cirkevnej moci) aj zločin (podľa svetskej moci), a to najvyšší a najzávažnejší, a preto musia vytrpieť mimoriadny (najťažší) trest. Druhá časť sa zaoberá metódami čarodejníc a prejavmi čarodejníctva, obranou proti nim, ako aj diablami intímne sa spájajúcimi so ženami (výnimočne s mužmi; → inkubus), čím ohrozujú ľudský rod (dielo Stvoriteľa) a kresťanstvo, spôsobujú choroby ľuďom a dobytku a škodia úrode. Tretia časť je návodom pre sudcov (inkvizítorov), ako najlepšie usvedčiť obvinené zo spolku s diablom. Upravuje procesné pravidlá (→ inkvizičný proces) na začatie konania proti čarodejniciam týkajúce sa záležitostí viery, dokazovanie (vrátane mučenia) a spôsoby vynesenia rozsudkov (tresty). Autori sa snažili dodať dielu vierohodnosť rozprávaním príbehov zo života, ktoré dokazovali existenciu čarodejníctva (podľa nich čarodejnicami boli väčšinou iba ženy). Ako zdroj informácií o údajnom čarodejníctve sa kniha stala veľmi populárnou a len do konca 17. stor. vyšla v 29 vydaniach.

koakvizícia

koakvizícia [lat.] — práv. vo všeobecnosti spolunadobudnutý majetok (lat. co- = spolu, acquirere = nadobudnúť). V bývalom uhorskom obyčajovom práve inštitút, ktorý upravoval majetkové vzťahy manželov od okamihu zániku ich manželstva (na území Slovenska v platnosti do 1. 1. 1950). Ak manželstvo zaniklo rozlukou (rozvod od stola a lôžka mal následky ako rozluka) alebo smrťou jedného z manželov, vznikal manželom, resp. dedičom koakvizičný nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku, ktorého hodnota sa vypočítala tak, že od čistého majetku manželov, ktorý existoval pri zániku manželstva, sa odpočítala hodnota osobitného majetku jednotlivých manželov, t. j. majetku, ktorý do manželstva každý z nich vniesol pri uzavretí manželstva alebo ho nadobudol dedením alebo darom. Spolunadobudnutý majetok sa delil medzi manželov, prípadne medzi jedného z manželov a dedičov druhého manžela na dve rovnaké polovice. Koakvizičná polovica sa vyplácala zásadne v peniazoch, vydanie majetku in natura (vydanie jednotlivých majetkových predmetov, výrobných prostriedkov ap.) sa mohlo uskutočniť len za vopred stanovených podmienok.

Koakvizícia vychádzala z predpokladu, že majetok manželov (resp. jeho prírastok) bol počas manželstva nadobudnutý spoločným pričinením obidvoch manželov, a vzťahovala sa len na majetok nadobudnutý počas spolužitia manželov, teda nie na majetok, ktorý nadobudol jeden z manželov po prerušení manželského spolužitia. Právo na koakvizíciu nevznikalo samotným uzavretím a trvaním manželstva, ale predpokladalo spoločné hospodárenie a skutočné spolužitie manželov. Počas trvania manželstva nemala koakvizícia žiadny význam (manželia nemali nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku), každý z manželov spravoval majetok, ktorý priniesol do manželstva, sám a jeho dispozičná voľnosť so spolunadobudnutým majetkom nebola obmedzená.

Právna veda a súdna prax spočiatku zastávali tzv. vlastnícku teóriu, podľa ktorej bola koakvizícia skutočným, ale obmedzeným vlastníctvom, neskôr prevládla obligačná teória, ktorá zdôrazňovala obligačný nárok na polovicu spolunadobudnutého majetku uplatniteľný len po zániku manželstva. Koakvizícia platila zo zákona pre manželov nešľachtického pôvodu, ak ju manželskou zmluvou nevylúčili. Pre šľachticov, resp. bývalých šľachticov (po zrušení šľachtictva 1918) a tzv. honoráciorov (osoby, ktoré sa živili výsledkami svojej duševnej práce, napr. advokáti, lekári a umelci) platil zo zákona systém oddelenosti majetkov, ak koakvizícia nebola dohodnutá v manželskej zmluve.

koblina

koblina — druh naturálnej cirkevnej dane uplatňovanej v minulosti v gréckokatolíckej cirkvi na území dnešného vých. Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny, vychádzajúcej z uhorského obyčajového práva. Odvádzal sa gréckokatolíckym kňazom a učiteľom-kantorom v súvislosti s dekrétom cisára Leopolda I. z 1692, ktorý sa snažil zabezpečiť sociálne zrovnoprávnenie kňazov byzantského a latinského obradu. S koblinou sa zvyčajne spája pojem rokovina. Niektorí autori pokladajú tieto výrazy za synonymné, pričom ich považujú za označenie naturálnej dávky odvádzanej cirkevníkmi podľa určitej miery (koblina) alebo za ročný výnos zo žatvy (rokovina). Väčšia časť autorov zastáva názor, že koblina a rokovina majú rozdielny význam: koblina predstavuje naturálne dávky (resp. ich ročný súhrn) odvádzané príslušníkmi cirkvi (pôvod slova sa odvodzuje od názvu dutej miery – kobel, koblik, korec, slúžiacej na odmeranie naturálnej dávky) a rokovina roboty a služby (resp. ich ročný súhrn), ktoré príslušníci cirkvi poskytovali svojim duchovným (názov odvodený pravdepodobne od slova rok); ich výška závisela od miestnych hospodárskych podmienok a tradície. Koblina a rokovina majú rovnaký právny základ ako ložné.

Na vých. Slovensku a na Zakarpatskej Ukrajine sa v gréckokatolíckej cirkvi odvádzali koblina a rokovina ešte na začiatku 20. stor. Počas 1. svet. vojny a po vzniku ČSR (1918) časť veriacich odmietala ich odvádzanie, preto niekedy dochádzalo k ich vymáhaniu aj za pomoci četníctva, čo spôsobilo odpor a prestup časti gréckokatolíckych veriacich (najmä na Zakarpatskej Ukrajine) do pravoslávnej cirkvi. R. 1920 boli koblina a rokovina v naturálnej podobe zrušené, strany sa mali dohodnúť na peňažnom plnení. Gréckokatolícki veriaci však odmietali dohodu, preto štát poskytol učiteľom finančné kompenzácie formou tzv. štátneho doplnku k učiteľskému platu a kňazi dostávali štátne príspevky (od 1926 upravené novým zákonom o kongrue).

kodifikácia

kodifikácia [lat.] — činnosť, ktorá je realizovaná inštitúciou, kolektívom alebo spoločnosťou a jej výsledkom je systematické zjednotenie, ustálenie a uzákonenie (resp. všeobecné prijatie) určitých pravidiel, noriem alebo zákonov; aj výsledok tejto činnosti;

1. jaz. vedecké poznanie normy spisovného jazyka (→ jazyková norma) zachytené v jazykových príručkách (slovníkoch, gramatikách, pravopisných a výslovnostných príručkách) a v istom období prijímané používateľmi jazyka ako záväzné, jeden z dôležitých nástrojov zvyšovania jazykovej kultúry. Na rozdiel od normy, ktorá predstavuje súbor zákonitostí jazykového úzu, je vlastná všetkým jazykovým útvarom (spisovným i nespisovným) a nepretržite sa vyvíja, sa kodifikácia týka predovšetkým spisovného jazyka a zmeny v ňom môže zachytávať len staticky, po etapách. Preto rozpory medzi normou a kodifikáciou postupne narastajú a kodifikácia nevyhnutne zastaráva. Tento rozpor sa rieši jej zmenou alebo jej čiastkovými úpravami, ktoré musia byť dostatočne pružné, aby neprekážali vývinu normy. Svoju statickosť a konzervatívnosť môže kodifikácia prekonávať aj tým, že rešpektuje a zachytáva pohyb v norme uvádzaním dubliet a variantov. Podnetom na zmenu býva obyčajne hromadnejšie porušovanie kodifikovanej normy v kultivovaných prejavoch.

Prvé pokusy o kodifikáciu národných jazykov sa objavili v období renesancie, úsilie o ich kodifikáciu však bolo najvýraznejšie počas osvietenstva, napr. vo Francúzsku vznikla 1635 Francúzska akadémia, pričom jedným z jej cieľov bola kodifikácia (ustálenie noriem) francúzskeho jazyka. Na Slovensku sa začiatky jazykovej kodifikácie spájajú so zakladateľskými prácami A. Bernoláka (→ bernolákovčina) a Ľ. Štúra (→ Štúrova spisovná slovenčina), ako aj s úpravami M. M. Hodžu a M. Hattalu (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma) a neskôr S. Cambela (→ Cambelova kodifikácia) najmä v následnej redakčnej činnosti J. Škultétyho. K základným kodifikačným príručkám slovenčiny patria Pravidlá slovenského pravopisu (prvýkrát vyšli 1931) a Pravidlá slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (1984), kodifikačné ciele mala aj Gramatika slovenského jazyka (1966), dôležitú úlohu zohrávajú aj výkladové slovníky Slovník slovenského jazyka (1959 – 68), Krátky slovník slovenského jazyka (2003) a Slovník súčasného slovenského jazyka (doteraz 3 zväzky, 2006, 2011, 2015). Kodifikovanú podobu slovenčiny ako štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk, predovšetkým Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje Ministerstvo kultúry SR (zákon Národnej rady SR o štátnom jazyku SR, 1995);

2. práv. kodifikácia práva — zákonodarná činnosť, ktorej výsledkom je systematické zjednotenie (účelné zhrnutie) najdôležitejších právnych noriem určitého právneho odvetvia do jedného právneho predpisu, do zákonníka (kódexu; niekedy publikovaný aj pod názvom občiansky, trestný a iný poriadok) nadobúdajúceho v danom odvetví práva zásadný význam ako základný zdroj platného právneho poriadku; nová, upravená kodifikácia (zmena kódexu, zákonníka) sa nazýva rekodifikácia. Výhodami a znakmi kodifikácie práva sú prehľadnosť, ucelenosť, systematickosť a jednota právnej úpravy. Hoci rozličné nesúrodé zbierky zákonov a nariadení jestvovali od najstarších čias a nepresne sa nazývajú zákonník (za najstarší sa považuje tzv. zákonník sumerského kráľa Ur-nammua z 1. pol. 21. stor. pred n. l.), právo sa začalo kodifikovať (zjednocovať) až koncom 18. a začiatkom 19. stor. v súvislosti s rozvojom prirodzeného práva a racionálneho pohľadu na právo. Termín kodifikácia ako prvý použil anglický právnik a filozof J. Bentham, ktorý bol kritikom anglického obyčajového práva a požadoval nahradenie sudcovskej tvorby práva (angl. judge made law) zákonníkom, kódexom (odtiaľ termín kodifikácia). Na rozdiel od anglo-amerického práva (angl. common law) sa však kodifikácia práva uplatnila v kontinentálnom práve, kde sa výsledkom kodifikačnej činnosti stali napr. pruský zákonník Všeobecné krajinské právo (Allgemeines Landrecht, 1794), francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) či rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, ABG, 1786, ABGB, 1811). V Uhorsku, ktorého súčasťou bolo v tom období aj Slovensko, sa moderná kodifikácia práva začala po judexkuriálnej konferencii (1860 – 61). V Československu boli prvé kódexy prijaté až v 50. rokoch 20. stor.; → zákonník.

kolón

kolón [lat.] — v Rímskej ríši a) v období republiky slobodný roľník (lat. colonus = roľník, hospodár), spravidla vojnový veterán alebo chudobný rímsky občan, ktorému bola na dobytom území pridelená pôda (pozemok) a mohol na nej samostatne hospodáriť. Kolóni sa významne podieľali na zakladaní nových miest, kolónií (→ rímska kolonizácia); b) v období cisárstva chudobný drobný nájomca veľkostatkárskej pôdy (→ kolonát).

kolonizácia

kolonizácia [lat.] —

1. proces osídľovania nových, pôvodne neobývaných, resp. riedko osídlených alebo spustnutých území a zakladania nových sídel, kolónií (lat. colonia = sídlo, osada). Podľa pôvodu osadníkov alebo prisťahovalcov sa rozlišuje vnútorná kolonizácia, pri ktorej sa vlastnou populáciou osídľujú vlastné územia spravidla dovtedy nevhodné na obrábanie pôdy, a vonkajšia kolonizácia, pri ktorej sa určité územia osídľujú populáciou z iných krajín.

Kolonizácia pôvodne neobývaných, resp. riedko obývaných území sa uskutočňovala od najstarších čias. V období antiky (Gréci, Feničania, Rimania) sa za kolonizáciu považovalo zakladanie nových osád (kolónií) občanmi materskej krajiny alebo mesta (metropoly) mimo pôvodného územia. V starovekom Grécku prebehli dve kolonizačné vlny, prvá na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. (napr. na pobreží Malej Ázie bolo v 11. stor. pred n. l. založené mesto Milétos, dnes Milét v Turecku), druhá, nazývaná aj veľká grécka kolonizácia, 750 – 500 pred n. l., keď sa predovšetkým pre preľudnenie gréckych obcí alebo hľadanie nových úrodných oblastí či zdrojov surovín, ale aj s cieľom rozvíjať obchod zakladali nové grécke osady na pobreží Stredozemného mora (napr. Syrakúzy v dnešnom Taliansku; Massalia, dnes Marseille vo Francúzsku) a Čierneho mora (napr. Odéssos, dnes Varna v Bulharsku). V 12. – 7. stor. pred n. l. kolonizovali pobrežie Stredozemného mora Feničania, ktorí s cieľom rozvíjať obchod budovali obchodné osady. Cieľom rímskej kolonizácie (od 5. stor. pred n. l.), ktorá mala spočiatku vojensko-strategický charakter, bolo upevniť rímsku vládu na dobytých územiach v Itálii a v rímskych provinciách, neskôr pribudli aj hospodársko-sociálne dôvody (prideľovanie pôdy rímskemu ľudu a vojnovým veteránom, tzv. vojensko-agrárna kolonizácia).

V stredoveku mala kolonizácia rozličné príčiny (obchod, územná expanzia, christianizácia), formy a dôsledky. Pôvodne zo Škandinávie pochádzajúci Vikingovia, ktorí expandovali na juh a na západ (tam nazývaní Normani), zakladali osady na Britských ostrovoch (napr. v Írsku Dublin, 841), na Islande, Faerských ostrovoch, v Grónsku a i., ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) na ostrove Newfoundland v dnešnej Kanade (vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows, okolo 1000 n. l.) i okolo pobrežia západnej Európy a severnej časti Stredozemného mora (kolonizovali o. i. Sicíliu). Vikingovia, ktorí expandovali na východ a odtiaľ na juh, zakladali osady na území dnešného Ruska (tam nazývaní Variagovia, variažského pôvodu bol legendárny Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov). Už od 10. stor. zakladali talianske mestské republiky (Benátky, Janov a i.) na pobreží Stredozemného mora obchodné stanice. Stredoveká nemecká kolonizácia (nem. Ostsiedlung = osídľovanie východu; 9. – 14. stor.) zasiahla širokú oblasť siahajúcu od územia dnešného Estónska na severe až do Slovinska na juhu a na juhovýchode až do Sedmohradska. Spočiatku sa týkala území na východ od Labe a oblasť Pobaltia a bola dôsledkom christianizačného úsilia, ako aj teritoriálnej expanzie Svätej rímskej ríše nemeckého národa a rytierskych rádov (Livónsky rád a Rád nemeckých rytierov). Počas nej boli germanizované a asimilované kmene Polabských a niektorých Pobaltských Slovanov, na juhovýchodnom pobreží Baltského mora niektoré baltské kmene (napr. Prusi). V období vrcholného stredoveku bola charakteristická osídľovaním relatívne pustých alebo spustnutých oblastí strednej a východnej Európy (pol. 12. stor. – začiatok 14. stor.) kolonistami z preľudnených oblastí najmä západnej Európy, kde výrazne napomohla ekonomický rozvoj kolonizovaných území; termín nemecká kolonizácia sa v tomto význame považuje za nepresný, pretože na osídľovaní týchto území sa okrem Nemcov podieľali aj príslušníci iných národov (v Uhorsku nazývaní hostia).

Na území Slovenska prebehla kolonizácia v niekoľkých vlnách. Predpokladá sa, že aj prvá neolitická kultúra na Slovensku – kultúra s lineárnou keramikou, mala invázny charakter, ďalšie vlny osídľovania jednotlivých častí Slovenska možno predpokladať aj v neskorších obdobiach, v bronzovej a železnej dobe či v rímskej dobe (príchod germánskeho obyvateľstva). Od 5. – 6. stor. bolo územie Slovenska osídľované Slovanmi, ktorí spočiatku preferovali úrodnejšie územia, neskôr zakladali svoje neopevnené osady a hradiská i v hornatejších oblastiach. V 10. stor., po vzniku Uhorského kráľovstva, pokračovala vnútorná kolonizácia, počas ktorej dochádzalo k významnejšiemu osídľovaniu nielen nížinných oblastí juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, ale aj severnejších oblastí (Šariš, Spiš a zrejme aj Liptov), osady si zakladali aj kráľovskí strážcovia hraníc neslovanského pôvodu (Sikuli, Pečenehovia a i.). V 12. – 13. stor. prebiehala tzv. zemianska kolonizácia, keď panovníci obdarúvali svojich servientov (vazalov vykonávajúcich službu v kráľovskom vojsku) pozemkami rozličnej veľkosti, ktoré sa nachádzali vedľa chotárnych občín alebo z nich boli vyčlenené, a povyšovali ich na zemanov (→ donačná sústava). Na pridelenej pôde (na tzv. kuriálnych pozemkoch) si obdarovaní zemania zakladali vlastné obydlia a hospodárske dvory (kúrie), ktoré osídľovali domácim obyvateľstvom. Postupne z nich vznikali drobné osady, tzv. kuriálne obce (→ kuriálna dedina), ktorých obyvateľstvo sa riadilo obyčajovým právom. Na vnútornej kolonizácii sa okrem obdarovaných zemepánov podieľali aj staršie veľmožské rody. Vonkajšia kolonizácia sa začala systematickejšie v 12. stor., keď v lete 1147 počas druhej križiackej výpravy povolil kráľ Gejza II. prechod nemeckých a francúzskych križiakov cez Uhorsko a získal spomedzi nich skupiny remeselníkov a obchodníkov z nemeckých a francúzskych krajín, ktorých usadil na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice (mimo územia Slovenska v Srieme a v Sedmohradsku). V 13. stor. po vpáde Mongolov (Tatárov; 1241 – 42) došlo k urýchleniu kolonizácie nielen domácim obyvateľstvom, ale do mnohých spustošených oblastí prichádzali na pozvanie panovníkov a feudálov v čoraz väčšej miere cudzí kolonisti (→ hostia), najmä Nemci (→ karpatskí Nemci), ktorí začali na tomto území (najosídľovanejšie oblasti boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Spiš) podnikať najmä v oblasti baníctva (ťažba striebra), obchodu a remesiel. Nové obyvateľstvo prinášalo nielen hospodárske impulzy (napr. vyspelejšie formy baníctva a obchodu, ako aj poľnohospodárskej výroby), ale aj vlastnú právnu sústavu (→ nemecké právo), čo zrýchlilo proces zakladania stredovekých privilegovaných miest. Táto kolonizácia na nemeckom práve (polovica 12. stor. – začiatok 14. stor.), niekedy nepresne nazývaná aj nemecká kolonizácia (väčšinu kolonistov tvorili síce Nemci, boli však medzi nimi aj príslušníci iných národov i domáci obyvatelia), dosiahla najväčší rozmach v 2. polovici 13. a začiatkom 14. stor., keď boli na základe emfyteutického práva (→ zákupné právo), vychádzajúceho z nemeckého práva a uplatňovaného v dedinskom prostredí, osídľované rozsiahle majetkové komplexy najmä na Spiši, v Šariši, Turci, Gemeri a v Trenčianskej stolici, a zúčastňovalo sa jej najmä domáce obyvateľstvo. Kolonizácia na základe zákupného práva ako forma kolonizácie na nemeckom práve, niekedy nazývaná aj šoltýska kolonizácia (podľa šoltýsa, zakladateľa alebo rozširovateľa dediny na nemeckom práve; → dedičný richtár), sa uplatňovala aj neskôr pri kolonizácii na valašskom práve a pri kopaničiarskej kolonizácii. V 14. stor. sa priebeh kolonizácie spomalil, novou formou kolonizácie bola však valašská kolonizácia, v priebehu ktorej boli osídľované najmä horské oblasti Slovenska, kolonisti (valasi) boli rumunského, poľského alebo rusínskeho pôvodu, venovali sa predovšetkým chovu oviec a ich príchod umožnil (podobne ako v prípade Nemcov) uplatnenie valašského práva. Osídľovanie Slovenska prerástlo koncom 16. stor. do kopaničiarskej kolonizácie, pre ktorú bola typická rozptýlenosť obydlí; kolonisti osídľovali hornaté časti Slovenska dovtedy nevhodné na poľnohospodársku produkciu. Ako chorvátska kolonizácia sa v literatúre niekedy nepresne označuje osídľovanie juhozápadného Slovenska Chorvátmi. V 20. stor. po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR boli v súlade s prvou pozemkovou reformou (1919) s cieľom zmeniť národnostnú štruktúru obyvateľstva na južnom Slovensku zakladané tzv. štátne kolónie (osídľovanie mal na starosti Štátny pozemkový úrad v Prahe založený v roku 1919 a od roku 1925 pôsobiaci Kolonizačný referát v Bratislave) a súkromné alebo družstevné kolónie (súkromné kolónie zakladali napr. Slovenská liga, Pozemkový úrad v Bratislave, ale aj jednotlivci, napr. Ignác Gessay; družstevné kolónie Kolonizačné družstvo pre Slovensko so sídlom v Bratislave). Usádzali sa v nich najmä Slováci zo severného Slovenska, ale napr. aj Česi a Moravania. Osady (kolónie) sa neskôr transformovali na obce, ako prvé vznikli v roku 1921 Hviezdoslavov a Miloslavov;

2. expanzívne a agresívne podmanenie si cudzieho, spravidla zámorského a hospodársky menej rozvinutého územia obývaného pôvodným obyvateľstvom ekonomicky vyspelejšími štátmi, jeho politické a hospodárske ovládnutie, pretvorenie tohto cudzieho územia na kolóniu a nastolenie koloniálnej nadvlády v ňom, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo spoločensky izolované a diskriminované a v mnohých prípadoch vykynožené (→ kolonializmus). K štátom, ktoré takúto politiku realizovali, patrili Portugalsko, Španielsko, Nizozemsko (Holandsko), Anglicko (Veľká Británia, resp. Spojené kráľovstvo), Nemecko, Belgicko, Rusko, Taliansko, USA a i. Cieľom kolonizácie bolo okrem ekonomickej a politickej nadvlády aj šírenie európskej kultúry (vrátane kresťanstva; → christianizácia);

3. biol. osídlenie organizmu mikroorganizmami, ktoré nie je spojené s ich aktívnou inváziou do organizmu a s vyvolaním infekcie. Koža a väčšina sliznicových povrchov (sliznice gastrointestinálneho, urogenitálneho a respiračného traktu) sú trvalo kolonizované obmedzeným počtom mikrobiálnych druhov, ktoré sú charakteristické pre príslušnú oblasť a vytvárajú bakteriálnu flóru. Fyziologická kolonizácia predstavuje prirodzenú bariéru proti osídleniu potenciálnymi patogénnymi druhmi. Normálna (rezidentná) bakteriálna flóra, ktorej zloženie je konštantné, ak rovnováhu nenarušia vonkajšie (fyzikálne alebo chemické) zmeny, má vplyv na fyziologické funkcie organizmu (vstrebávanie, peristaltiku) a produkuje vitamíny. Jej poruchy často nastávajú pri liečbe širokospektrálnymi antibiotikami.

komora

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m2, boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

komorské majetky

komorské majetky — v Uhorsku majetky patriace štátu (eráru) a spravované Uhorskou komorou. Patrili k nim majetky, ktoré prepadli štátu (eráru) a komora ich z rôznych príčin, napr. pre vymretie šľachtického rodu, pre nevernosť alebo pre zradu šľachtica (napr. majetky skonfiškované počas protihabsburských povstaní), prebrala do dočasnej správy, ďalej biskupské a arcibiskupské majetky v období sedisvakancie či majetky nachádzajúce sa v pohraničných oblastiach, v ktorých sa organizovali protiturecké boje. V správe komory sa zvyčajne nachádzali len určitý čas, pretože sa často predávali, prípadne dávali do zálohu príslušníkom šľachtických rodov verných habsburskej dynastii, alebo sa po skončení povstania a uzavretí mieru vracali pôvodným majiteľom. Po vytlačení Turkov z južného Slovenska a po zániku ochrannej funkcie hradov v pohraničných územiach (od začiatku 17. stor.) postupne zanikla aj dlhoročná držba pohraničných hradov a ich majetkov spravovaných Uhorskou komorou. Tieto majetky sa udeľovali príslušníkom domácej i cudzej šľachty, ako aj bývalým vojenským kapitánom týchto hradov a pevností. Od polovice 17. stor. začala Uhorská komora pretvárať niektoré komorské majetky na komorské panstvá. Ostatné komorské majetky sa udržali do roku 1848, keď ich prevzala uhorská štátna správa.

komorské panstvá

komorské panstvá — v Uhorsku panstvá v dočasnej alebo v trvalej držbe štátu (eráru), ktorý ich správu zveroval niektorej zo svojich komôr (význam 3). Najčastejšie boli zriaďované v 16., a najmä v 17. stor. v okolí rudných ložísk, pod ich správu patrili obce, panské majere a dvory, uhliarske a drevorubačské osady (handle), poľnohospodárska pôda, lesy a pastviny, ako aj vodné nádrže, cesty, pivovary, mlyny a pod. V stredoslovenskej banskej oblasti boli podriadené Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici, vo východoslovenskej oblasti Vrchnému inšpektorskému úradu v Smolníku. Panstvo riadil správca (hofrichter, provisor), ktorý organizoval výber daní, spravoval panské krčmy, pivovary a mlyny a mal na starosti aj súdnictvo. Organizáciou výroby a správou naturálií a produktov odovzdaných panstvu bol poverený kasnár. Menšie súčasti komorského panstva (panské majere a dvory) mali na starosti šafári. Na Slovensku boli zriadené komorské panstvá Dekýš, Revište, Slovenská Ľupča, Smolník, Solivar, Šášov a komorské panstvá Zvolen a Dobrá Niva, ktoré mali spoločnú správu vo Zvolene (od 1851 v Banskej Bystrici).

komorský dvor

komorský dvor, aj kráľovský dom, lat. domus regia — v Uhorsku dom alebo budova, v ktorej sa nachádzalo sídlo kráľovskej (banskej) komory (význam 3), resp. komorského grófa, ktorý stál na jej čele. Komorské dvory existovali už od čias Arpádovcov. V roku 1335 nariadil Karol I. Róbert ich zriaďovanie v každom banskom meste. Na Slovensku boli komorské dvory napr. v Košiciach (nezachoval sa), Kremnici a Banskej Štiavnici.

komposesorát

komposesorát [lat.] — druh podielového majetkového spoluvlastníctva v novovekom Uhorsku. Spoluvlastníkmi (lat. compossessores) šľachtického majetku (panstva) zahŕňajúceho pozemky (lúky, lesy, pasienky), ale aj menšie regálne práva sa na základe pokrvného príbuzenstva a dedičskej príslušnosti k spoločnému šľachtickému predkovi stali všetci členovia rodu. K základným znakom komposesorátu patrili nedeliteľnosť majetku, nemožnosť scudzenia a zaťaženia pôdy a rozhodovanie hlasovaním na zhromaždení spoluvlastníkov podľa veľkosti podielov. Komposesoráty začali vznikať v 17. stor. a podľa veľkosti a významu sa rozoznávali komposesoráty vyššej šľachty a komposesoráty drobných zemianskych rodov.

Pri komposesorátoch vyššej šľachty so substitúciou aj po ženskej línii (v dôsledku čoho sa komposesormi týchto feudálnych panstiev stávali viaceré rody) mohli komposesori vlastniť reálne podiely, t. j. spoluvlastníkom patrilo právo k presne vymedzenej časti nedeliteľnej veci (napr. panstvo Beckov, Branč), alebo ideálne podiely, t. j. spoluvlastníkom nepatrila žiadna reálne určená časť spoločnej nedeliteľnej veci, mali k nej iba určité práva a povinnosti (napr. Oravský komposesorát). Komposesoráty spravovali direktori a im podriadený úradnícky aparát. Najvýznamnejší komposesorát na území dnešného Slovenska, Oravský komposesorát, vznikol v roku 1621 po vymretí mužskej línie rodu Turzovcov, po smrti palatína a oravského župana Juraja Turzu (1616), ktorému cisár Rudolf III. za zásluhy v bojoch proti Turkom daroval v roku 1606 do dedičného vlastníctva hrad a panstvo Orava a dedičské práva rozšíril aj na jeho ženské potomstvo. Turzo testamentárne odkázal majetok svojim siedmim dcéram a ich potomkom, dcéry spolu so svojimi manželmi vytvorili spolok spolumajiteľov Oravského hradného panstva, ktoré sa stalo základom novovzniknutého Oravského komposesorátu (patrili k nemu aj časť Lietavského hradného panstva a časť panstva Ostrý Kameň); jeho spoluvlastníkmi sa tak postupne stali príslušníci ďalších rodov (Erdődiovci, Esterháziovci, Révaiovci a i.). Oravský komposesorát, ako najväčší komposesorát na území Slovenska, tvorilo koncom 19. stor. 32-tis. ha pozemkov, najmä lesov, jeho správa sídlila v Oravskom Podzámku.

Komposesorátoch drobných zemianskych rodov (zemianske, resp. drobnozemianske komposesoráty) spravidla vznikali po povýšení celej obce (zvyčajne za zásluhy vo vojne) do zemianskeho stavu, pričom zemianske rody sa stávali spoluvlastníkmi chotára určitej dediny. Spravoval ich najstarší člen rodu, neskôr volený správca. Komposesoráty sa zachovali aj po zrušení poddanstva (1848), ich spoluvlastníkmi sa stávali aj urbárnici, t. j. nešľachtici. Slobodní roľníci si od komposesorátu prenajímali pasienky a klčoviská. Od roku 1898 začal odbornú správu komposesorátu vykonávať štát. Po roku 1918 sa najväčším komposesorátom stala ČSR, v roku 1945 boli komposesoráty znárodnené a začlenené do podnikového systému Štátnych lesov. V súčasnej právnej úprave komposesorát ako druh pozemkového spoločenstva neexistuje, termín komposesorát sa však objavuje v názvoch niektorých pozemkových spoločenstiev, ktoré vznikli po roku 1990 (po prijatí viacerých zákonov o navrátení vlastníctva k pozemkom; → reštitúcia).

kompozícia

kompozícia [lat.] —

1. spôsob usporiadania jednotlivých prvkov do harmonického celku, v umení najvyššia miera vyváženosti prvkov umeleckého diela a vzťahov medzi nimi;

a) archit. → architektonická kompozícia;

b) v kozmetike vonná kompozícia (→ vonný komplex);

c) lit. kompozičná výstavba, aj skladba, usporiadanie, architektúra, kompozičný plán, zloženie, zostava — systémové usporiadanie jednotlivých vzájomne sa prestupujúcich výstavbových zložiek umeleckého literárneho diela do spoločného štruktúrneho celku na základe tvorivého spojenia literárnej tradície a umeleckého talentu autora. V širšom význame zahŕňa tri základné roviny výstavby literárneho textu: jazykovú (štylistickú), architektonickú (→ tektonika textu; výstavba diela pomocou vonkajších, statických architektonických jednotiek, ako sú názov, epilóg, prológ, kapitoly, diely, odseky, strofy, spevy, verše, výstupy, dejstvá a pod.) a tematickú. V užšom význame predstavuje tematickú výstavbu, t. j. vnútornú výstavbu literárneho diela. Pomenúva poradie, v akom sú zoradené vnútorné, dynamické zložky umeleckej výstavby, ako aj spôsob ich vzájomného prepojenia. Dynamickými zložkami sú predovšetkým motívy a (z väčšieho textového priestoru vyabstrahované) tematické zložky textu, ktoré môžu vstupovať do vzájomných kauzálnych, logicko-príčinných alebo nekauzálnych (dominantne časových, resp. priestorových) vzťahov. Aj na základe miery subjektívnosti pri vytváraní týchto vzťahov sa konštituujú sujetové (epické a dramatické) a nesujetové (lyrické) literárne žánre. Pri viazaní motívov a tematických celkov sa uplatňujú kompozičné princípy (spôsoby vnútornej výstavby diela) ako gradácia, kontrast, paralela, repetícia, paradox a i. V žánroch epiky je s kompozíciou úzko prepojený aspekt dejovosti, resp. napätia medzi fabulou a sujetom. Významným kompozičným faktorom v takýchto textoch je teda aj ich sujetová organizácia, k jej základným typom patria chronologická (kronikárska), reťazová, retrospektívna a pásmová sujetová organizácia. Dôležitými výstavbovými zložkami sujetových textov sú aj kompozičné kategórie (rozprávač, postava, priestor, čas).

V rámci disciplín zaoberajúcich sa slovesnou kultúrou sa termín kompozícia (kompozičná výstavba) využíva v podobnom význame aj v štylistike, kde označuje budovanie textu od najmenších jednotiek cez relatívne uzavreté väčšie časti až po globálnu, formálne i obsahovo ucelenú podobu. Kompozičná výstavba sa v tomto kontexte rozčleňuje na tri základné vrstvy: gramatiku, tektoniku (resp. mikrokompozíciu; zhodná s termínom architektonika v rámci kompozície chápanej literárnou teóriou) a architektoniku (resp. makrokompozíciu). Rozlišuje sa chronologická kompozícia – vývoj deja prebieha dôsledne podľa časovej postupnosti (kroniky), paralelná kompozícia – súbežne sa rozvíja niekoľko dejov (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Anna Kareninová), rámcová kompozícia – do jedného príbehu sa vkladajú ďalšie príbehy (G. Boccaccio: Dekameron), retrospektívna kompozícia – časová postupnosť deja je narušená (moderná próza 20. stor.) a reťazová kompozícia – jednotlivé udalosti na seba nadväzujú bez hlbšej súvislosti, sú spojené postavou hlavného hrdinu (M. de Cervantes Saavedra: Don Quijote de la Mancha);

d) výtv. vzájomné usporiadanie formálnych prvkov výtvarného diela, ako aj súhrn princípov (kompozičných, skladobných), ktoré výtvarné dielo určujú. Každé výtvarné dielo (maľba, socha, grafika, kresba a i.) je podmienené použitými materiálmi a formálnymi prvkami (výtvarnými výrazovými prostriedkami, ako sú napr. línia, plocha a farba), ktoré ho utvárajú. Vzájomné usporiadanie prvkov podlieha historicky sa meniacim pravidlám kompozície, ktoré môžu byť záväzné (→ kánon), odporúčané i voľné (autorské, pôvodné). K najuniverzálnejším kompozičným princípom patria princíp plánu (predný plán, pozadie a pod.), rytmu (opakovanie a alternovanie prvkov), symetrie (pravidelné rozmiestnenie prvkov okolo pomyselnej osi či stredu), kontrastu (vzájomné pôsobenie rozdielnych kvantít jednej povahy) a proporcie (vzťahy na základe vzájomných veľkostí). K významným kompozičným princípom patrí zlatý rez.

Kompozičné vzťahy vznikajú v danej kompozícii medzi formálnymi prvkami a kompozičnými princípmi. Nástrojom kompozičných vzťahov môžu byť okrem výtvarných výrazových prostriedkov aj predmety zobrazenia (postavy, objekty, tvary, priestory). K základným stavebným prvkom kompozície patrí línia (čiara), ktorá môže byť definovaná priamo (napr. silueta, obrys foriem) alebo nepriamo (os, smer). Hlavné lineárne kompozičné princípy (založené na líniách) sú určované na vektorovom základe: horizontála (vodorovná os), vertikála (zvislá os), diagonála (priečna os). Ich využitie môže súvisieť s ďalšími zákonitosťami vlastností kompozície, napr. so zákonitosťami dynamiky: vertikála a horizontála predurčujú skôr statické, diagonála (a krivka) dynamické kompozície. Kompozičné vzťahy môžu byť ďalej definované svetelnosťou a farebnosťou (tonálna a farebná kompozícia), textúrou a vlastnosťami povrchu (povrchová štruktúra, napr. jej haptické a optické kvality ako drsnosť, matnosť a pod.) či priestorom. S kategóriou priestoru ďalej súvisia kompozičné princípy hustoty (intenzita rozmiestnenia jednotlivých prvkov), orientácie (pozdĺžna, centrálna) a perspektívy (lineárna, vzdušná), t. j. zákonov o vyjadrení priestorovej hĺbky a o uhloch pohľadu. Vlastnosti kompozície možno posudzovať aj z hľadiska rozsahu zobrazenej reality (celok, výsek celku, detail a pod.), rozmiestnenia prvkov na základe dôležitosti či stupňovania významu alebo účinku (gradácia, dominantný motív a pod.) alebo podľa psychologických (fenomenologických) kategórií z hľadiska pôsobenia na diváka (harmonická, vyrovnaná, nepokojná, expresívna kompozícia).

V rámci figurálneho umenia závisí kompozícia aj od jednotlivých žánrov, napr. v portréte dominuje vertikálny, zatiaľ čo v krajinárskom žánri horizontálny princíp a obidva princípy sa odrážajú aj v prevládajúcich orientáciách obrazov na výšku alebo na šírku. V rozvinutých figurálnych kompozíciách, ale aj v jednoduchších zobrazeniach je možné určovať ťažisko kompozície (pri portréte napr. tvár portrétovaného, pri historickej maľbe vrcholná scéna s hlavnými protagonistami) a deliť jednotlivé prvky podľa významnosti na dominantné a vedľajšie a podľa hustoty na kulminačné a redšie. V najširšom význame možno spôsob komponovania (vytvárania kompozície) rozdeliť na dva najzákladnejšie typy: voľný a usporiadaný.

V širšom význame je pojem kompozícia blízky (alebo totožný) pojmu zobrazenie (umelecké stvárnenie). Z tohto hľadiska možno kompozíciu deliť podľa určitosti zobrazenia na realistickú (resp. figurálnu, t. j. predmetnú), štylizovanú a abstraktnú (nefigurálnu, nepredmetnú). Z hľadiska pôvodnosti sa rozoznávajú tri základné zdroje kompozície: empirická skúsenosť umelca (pozorovanie a napodobňovanie), spoločenská konvencia (napr. kánon a štýl) a invencia autora (subjektívna výpoveď). Konvenčná kompozícia vzniká na základe kultúrne ustálených schém a často obsahuje symbolické významy. Napr. motívy z kresťanskej ikonografie sú kolektívne rozpoznateľné už na základe kompozičného usporiadania figúr, predmetov a prostredia (napr. výjav Zvestovanie tvorí dvojica k sebe obrátených figúr z profilu, z ktorých jedna kľačí a druhá sedí).

Od najstarších čias postupne vznikalo a vyvíjalo sa viacero druhov a spôsobov kompozície. V období praveku sa uplatnila voľná kompozícia bez definovania prostredia (postavy levitujú), ktorá prevládla v nástennej jaskynnej maľbe. Pod priamym vplyvom deja, napr. lovu zveri, je v nej definované základné usporiadanie prvkov. Pre usporiadanú kompozíciu bolo typické uplatnenie archetypálnych schém, ktoré môžu byť centrálne (kruhové, symetrické), hieratické (gradácia, stupňovanie) a lineárne (s motívom opakovania). V starovekých civilizáciách určoval kompozíciu kánon, napr. hieraticky usporiadané kompozície v Egypte a Mezopotámii. V antickom Grécku a Ríme sa kompozícia uvoľnila, nepodliehala natoľko kánonickým pravidlám, mohla byť aj výrazom invenčnosti autora, ktorý v nej hľadal nové, aktuálne výrazové prostriedky, napr. harmóniu a vznešenosť alebo dejovú drámu. Vznikali rafinované, citlivo premyslené kompozície založené na princípoch idealizácie (pravidlá o proporciách) a heroizácie (trojuholníkové a pyramidálne kompozície), zároveň však spojené s realizmom, s príklonom k empirickému pozorovaniu skutočnosti. Napr. súsošie Laokoónta (1. stor. pred n. l.) okrem starostlivo odpozorovanej ľudskej anatómie charakterizuje predovšetkým vedome konštruovaná pyramidálna (a tým monumentálna a heroická), dynamická (prevládajú diagonály a rytmus, striedanie vzájomnej dostredivosti a odstredivosti postáv) kompozícia v zlatom reze (vyvážená, ťažisko súsošia spočíva v ľavej hornej tretine).

V stredoveku vychádzala kompozícia z priameho vzťahu so symbolickými, najčastejšie s duchovnými významami. Najrozvinutejšie kompozičné schémy vznikali v rámci výzdobných programov celých chrámových komplexov, najmä románskych a gotických katedrál. Stredoveká obrazová kompozícia podliehala rozlišovaniu medzi reprezentatívnou a naratívnou (dejovou) funkciou. Napr. retábulum oltára obsahovalo vo svojom centre reprezentatívne (titulárny svätec s centrálnym a frontálnym umiestnením) a po stranách naratívne (dejový cyklus na bočných krídlach oltára) zobrazenia. Kompozícia stredovekého obrazu bola založená na princípoch znakovej reprezentácie vzdialenej od pozorovania vonkajšej skutočnosti (popieranie perspektívy, tvarová štylizácia, lokálna farebnosť a pod.). Úžitkové predmety, najmä nábytok a zlatnícke práce, mali kompozíciu odvodenú z architektúry v duchu jednotného slohu (→ gotika). Kompozícia v období renesancie bola ovplyvnená vedomým návratom k antickému dedičstvu a zároveň sa v nej prejavil záujem o empirické poznávanie. Postupne sa stala čoraz viac premyslenou, najmä geometricky presne konštruovanou a priestorovo presne ukotvenou. Jej hlavnými nástrojmi od obdobia renesancie sú perspektíva, proporcie a kompozičná čistota (súhra tvarov, línií či objemov na obrazovej ploche). Záujem o štúdium zákonov lineárnej, ale aj tzv. vzdušnej perspektívy vniesol do kompozície rozhodujúci posun v prospech iluzívneho trojrozmerného priestoru. Jej nové pravidlá reflektovala aj súdobá teoretická literatúra o umení. Vo vrcholnej renesancii prevládali centrálne kompozície určované tvarom obrazovej plochy (napr. tzv. tondá – v tvare kruhu), námetom (obľúbené boli témy Posledná večera alebo Tróniaca Madona so svätcami – typ Sacra conversazione) či priestorovým riešením (centrálna lineárna perspektíva s úbežníkom v strede).

Manieristická kompozícia vznikala umelým konštruovaním, skladaním s častým zveličením (umelo vyskladané priestorové vzťahy, predĺžené či inak deformované proporcie a pod.). Všetky výtvarné druhy (vrátane architektúry) sprevádzala kompozičná expresia až dekompozícia (rozklad kompozície), čo vplývalo aj na ikonografiu i na významové znejasnenie diela. V maľbe i v grafike sú typické lievikovitý a diagonálny kompozičný rozvrh celej scény, decentralizácia ťažiska kompozície a využívanie tzv. repusoárových postáv, t. j. významovo druhoradých figúr, ktoré sú umiestňované do predného plánu obrazu, tvoria sprostredkovateľa medzi divákom a scénou, sú viditeľné zvyčajne od chrbta a stočené okolo svojej osi v dynamickej siluete (figura serpentinata). V období baroka dosiahla kompozícia dovtedy nezvyčajne rafinované podoby (iluzívnosť, iluzionizmus) súvisiace najmä s úsilím čo najintenzívnejšie pôsobiť na ľudské zmysly. Dominovali kontrasty svetla a tieňa (šerosvit), sieť diagonál, pohybov a protipohybov (napr. konvexných a konkávnych kriviek) a pod. V iluzívnych nástropných maľbách vrcholného baroka majú kompozície vírivý, špirálový alebo inak gradovaný pohyb s pomyselným úbežníkom do nekonečna. Tieto maľby, ktoré sa uplatnili najprv ako kompozície v čelnej perspektíve (quadro riportato), však čoskoro nahradili čoraz iluzívnejšie podhľady v ostrých perspektívnych skratkách (sotto in su).

Od 2. polovice 19. stor. sa v európskom výtvarnom umení začali objavovať nové kompozičné prístupy podnietené fotografiou. Patria k nim napr. zošikmené priblíženie k objektu, tzv. odseknuté postavy a predmety unikajúce z plochy obrazu, ako aj kompozičné experimenty sústredené na multiexpozíciu, t. j. sekvenčné množenie obrazov a fázovanie pohybu. Z hľadiska kompozičných prístupov neskorších avantgardných smerov boli na konci 19. stor. podstatné tendencie k popieraniu priestoru v prospech priznávania obrazovej plochy, napr. plošné diela secesie alebo tzv. priehradkovité členenie tvarov v dielach Paula Gauguina a maliarov pontavenskej školy. Rozklad pôvodnej kompozičnej kompatibility obrazu bol charakteristický aj pre prístup Paula Cézanna. Jeho analytické poňatie námetu inšpirovalo väčšinu avantgardných prúdov začiatku 20. stor., najmä kubizmus. Experimentovanie s formálnymi prvkami kompozície (kompozičné hry) stálo v popredí diel futuristov i orfistov, ako aj v celej škále prístupov abstraktného umenia, najmä konštruktivizmu, kinetizmu, geometrickej abstrakcie, suprematizmu a neoplasticizmu. Umelecké smery 20. stor. preverili možnosti kompozície vo vizuálnych umeniach v jej azda najväčšej možnej šírke;

2. hud. tvorivý proces, pri ktorom vzniká originálne hudobné dielo (hudobná skladba), v prenesenom význame aj samotné hudobné dielo (hudobná skladba) vytvorené hudobným tvorcom (skladateľom; na rozdiel od improvizácie), zvyčajne zaznamenané notovým zápisom (novšie aj prostredníctvom hudobnej grafiky alebo zvukovej nahrávky) umožňujúcim jeho živé predvedenie. Kompozičné postupy pri tvorbe diela sa odvíjajú od individuálneho štýlu skladateľa, druhovo-žánrového zaradenia komponovanej skladby i od hudobnohistorického kontextu, ich výber a použitie závisia predovšetkým od skladateľových hudodobnoteoretických znalostí (→ kompozičná technika). Komponované dielo (hudobná skladba) môže byť vokálne, inštrumentálne alebo vokálno-inštrumentálne. Rozvrhnutie diela pre jednotlivé hudobné nástroje si nevyžaduje skladateľovu interpretačnú zručnosť na danom nástroji, sú však potrebné aspoň jeho teoretické znalosti týkajúce sa ladenia, rozsahu a interpretačných možností hudobných nástrojov.

Usporiadanie jedného alebo viacerých hlasov do kompozičného celku môže skladateľ spracovať polyfónne (dve alebo viac línií samostatných hlasov; → polyfónia), heterofónne (dva alebo viac hlasov interpretuje tú istú melódiu v obmenách; → heterofónia), homofónne (melódia sprevádzaná akordickým sprievodom; → homofónia) alebo monofónne (melódia bez harmonického sprievodu) a pri každom type môže použiť inú kompozičnú techniku vedenia hlasov. Vnútorný priebeh kompozície závisí najmä od procesu dodržiavajúceho určité pravidlá tonálnych vzťahov; môže ísť o tvorbu skladby s tonálnym (dielo je zvyčajne písané v určitej tónine, je vystavané podľa pravidiel tonality), modálnym (dielo je založené na inom tonálnom systéme a tónovom usporiadaní, než sú dur a mol; → modálna hudba) alebo atonálnym (v zásade nerešpektuje žiadne tonálne pravidlá a je založené na skladateľových vlastných, často neštandardných postupoch; → atonálna hudba) procesom. Zoskupením hudobných myšlienok tvorcu podľa určitých logických zákonitostí v procese kompozície hudobného diela vznikne určitá hudobná forma.

Kompozícia je proces tvorby hudobného diela charakteristický najmä pre tzv. klasickú (vážnu) hudbu. V historickom vývoji európskej hudby sa kompozičné postupy vyvíjali od obdobia rozvoja viachlasu a bývajú príznačné pre jednotlivé epochy vývoja hudobnej kultúry (v rámci umeleckých slohov) i pre jednotlivé prúdy a smery; od 2. polovice 20. stor. prispeli k zmenám v kompozičnej práci nové technológie (využívanie počítačovej techniky). V minulosti vedomosti o princípoch kompozície sprostredkúvali mladším generáciám súkromne starší skladatelia, v súčasnosti sa kompozícia (skladba) a s ňou súvisiace predmety vyučujú na stredných (na Slovensku na konzervatóriách) a vysokých (na Slovensku na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici) hudobných školách;

3. hut. zliatina ľahkotaviteľných kovov (teplota tavenia do 600 °C). Najčastejšie sú cínové kompozície obsahujúce cín (75 – 91 %), antimón, meď, nikel, príp. aj olovo, a olovené kompozície obsahujúce olovo (63 – 84 %), cín, antimón, príp. aj nikel a arzén. Kompozície sa používajú ako ložiskové kovy na výrobu klzných ložísk, v minulosti v kníhtlačiarstve na výrobu tlačiarenských písmen (→ písmovina);

4. jaz. spôsob tvorenia slov skladaním;

5. školská písomná práca zvyčajne z cudzieho jazyka.

kondicionári

kondicionári [lat.], aj kondicionáli — v stredovekom Uhorsku vrstva podmienečne slobodného poddanského obyvateľstva s osobitným postavením. Vyčlenila sa koncom 11. stor., v rámci poddanského stavu tvorila spoločenskú vrstvu ľudí, ktorí získali istú formu osobnej slobody (neboli nevoľníkmi) spojenú s vlastníctvom a s užívaním pôdy. Udelenie týchto práv (donácií) bolo podmienené (lat. condicio = podmienka, odtiaľ názov) vykonávaním služby pre svojho pána. Takto podmienečne slobodní poddaní sa svojím postavením nachádzali v hierarchii medzi úplne slobodným a poddanským obyvateľstvom. Nezískali síce rovnaké práva ako slobodní, ich postavenie sa však oproti najnižšie postaveným poddaným zlepšilo. Patrili medzi nich napr. jobagióni, ktorí boli povinní vykonávať najmä vojenskú službu, a hradčania (castrenses), ktorí tvorili služobníctvo hradu. Kondicionári slúžili svojim pánom aj v špecifických službách, napr. ako psiari, dravci (zaoberali sa chovom a výcvikom psov a lovom zveri) alebo pohraniční strážcovia.

Konfederačné články

Konfederačné články — niekedy používané označenie prvej ústavy USA; → Články konfederácie.

konskripcia

konskripcia [lat.] — zápis do zoznamu, spisovanie, súpis;

1. lat. conscriptio — v starovekom Ríme v období republiky (510 pred n. l. – 27 pred n. l.) zapísanie do zoznamu senátorov (album senatorum). Členmi senátu boli spočiatku iba patricijovia (patres). Zákon prijatý okolo roku 312 pred n. l. (lex Ovinia) preniesol právo zostavovania a vyhlasovania zoznamu senátorov (lectio senatus) z konzulov na cenzorov a plebejským prísediacim v senáte (conscripti) priznal práva skutočných senátorov (patres conscripti, zapísaní, t. j. plebejskí členovia senátu), ale bez výsad vyhradených pre patricijov. Tým sa patricijský senát zmenil na patricijsko-plebejský a pomenovanie patres conscripti, ktoré sa pôvodne vzťahovalo len na plebejských členov senátu, sa neskôr začalo vzťahovať na všetkých senátorov;

2. v Uhorsku v stredoveku i v novoveku vyhotovovanie súpisov na daňové a hospodárske (súpisy domov, pozemkov, majetku) i na vojenské (zoznamy mužov s brannou povinnosťou) účely, od 18. stor. aj súpisov obyvateľstva; pri cirkevných kánonických vizitáciách sa vykonávala konskripcia ako súpis týkajúci sa hospodárskej a finančnej situácie v jednotlivých farnostiach (súpis vybavenia, majetku patriaceho ku kostolu, darov).

konšel

konšel [lat.] — v stredoveku najmä v českých krajinách člen mestskej rady; na Slovensku sa viac používalo označenie prísažný.

konštitucionalizmus

konštitucionalizmus [lat.] —

1. hist. politický koncept požadujúci zavedenie ústavy (konštitúcie), t. j. taký systém vlády, ktorý by obmedzoval neobmedzenú (absolútnu) moc panovníka (→ absolutizmus);

2. práv. spôsob výkonu verejnej moci založený na dodržiavaní a ochrane ústavy, ktorá predstavuje ideu vlády ľudu ako suveréna; ústavnosť. Konštitucionalizmus je založený na troch základných požiadavkách: a) zdrojom a nositeľom pôvodnej zvrchovanej moci je ľud; b) žiadna moc nemôže byť absolútna, musí byť obmedzená, t. j. podriadená pravidlám vyjadreným v ústave; c) moc a jej výkon si nikto nemôže privlastniť a táto moc musí byť rozdelená medzi orgány verejnej moci podľa pravidiel vyjadrených v ústave. To znamená, že štát a štátne orgány sa musia riadiť ústavou a právom, ktoré obmedzujú možné zásahy štátu voči občanom. Cieľom je ustanoviť dostatočne silnú štátnu moc, aby zabezpečovala verejné záujmy, nie však až natoľko silnú a neobmedzenú, aby zničila občianske slobody. Z formálneho hľadiska konštitucionalizmus znamená, že štát je skutočne riadený na základe ústavy. Štátne a i. verejné orgány (a v podstate aj iné subjekty) musia dodržiavať ústavu, ústavné zákony, ako aj medzinárodné zmluvy transformované do vnútroštátneho poriadku (týkajúce sa predovšetkým ľudských práv a základných slobôd).

Základy konštitucionalizmu položilo myšlienkové bohatstvo humanizmu, osvietenstva a politického liberalizmu a ako princíp rozdelenia moci sa začal uplatňovať v novoveku. Konštitučný štát s ústavou garantujúcou základné práva občanov a upravujúcou postavenie a právomoc hlavy štátu i jej vzťah k najvyššiemu zastupiteľskému orgánu ľudu sa v Anglicku stal realitou po Slávnej revolúcii (1688) vydaním Listiny práv (1689; → Bill of Rights, význam 1), ktorou sa absolutistická monarchia pretransformovala na konštitučnú monarchiu, moc kráľa sa už neodvodzovala od Boha, ale od zákona. Okrem základných ľudských práv (sloboda a nedotknuteľnosť osoby a vlastníctva) boli upravené aj ďalšie kategórie základných politických (občianskych) práv, t. j. právo občanov zúčastniť sa na tvorbe štátnej vôle (petičné, volebné právo) a limitovaná náboženská sloboda, čo viedlo k relatívnej slobode svedomia. Anglický (britský) konštitucionalizmus je (resp. bol pôvodne) založený na princípe suverenity parlamentu, a nie suverenity ľudu. Britskú ústavu tvoria viaceré zákony (pochádzajúce z rôznych historických období) a ústavné zvyklosti (constitutional conventions), súdne rozhodnutia, ako aj významné diela ústavných teoretikov relevantné z hľadiska interpretácie ústavy (works of authority). Zakladajú sa na princípe tzv. vlády práva (rule of law). Keďže britská ústava nie je tvorená len jedným právnym aktom alebo viacerými právnymi aktmi, ktoré na seba časovo a vecne nadväzujú, právna veda ju označuje ako tzv. nepísanú ústavu. V 18. stor. sa spolu s prijímaním prvých písaných ústav na európskom a americkom kontinente sformovali ideové základy teórie konštitucionalizmu, a to prirodzenoprávna teória ľudských práv, teória spoločenskej zmluvy vzniku štátu, teória zvrchovanosti (suverenity) ľudu a teória deľby moci ako požiadavky oddelenosti, nezlučiteľnosti a nezávislosti zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Vznikla Ústava USA (1787), prvá písaná ústava na svete (ako jednotný legislatívny text), ku ktorej v súčasnosti patrí takmer 30 dodatkov, prvých 10 dodatkov predstavuje Listina práv (1789; → Bill of Rights, význam 2). Ideovým základom francúzskej ústavy, ktorá bola prijatá 1791 a ktorou sa Francúzsko zmenilo z absolutistickej monarchie na konštitučnú monarchiu, sa stala Deklarácia práv človeka a občana (1789), ktorá presiahla hranice Francúzska. Postupne boli prijímané aj ústavy ďalších štátov (Ústava Slovenskej republiky 1992).

kontrasignácia

kontrasignácia, lat. contrasignatio — práv. spolupodpis; potvrdenie určitého rozhodnutia ako predpoklad jeho záväznosti alebo platnosti podpisom ďalšieho činiteľa (inak je rozhodnutie neplatné); v ústavnom práve kontrasignácia (spolupodpis) ústavných predstaviteľov spolu s podpisom hlavy štátu pri prijímaní ústavných (štátnych) aktov, zákonov, nariadení, medzinárodných zmlúv.

Pred zavedením ústavnosti (→ konštitucionalizmus) bola kontrasignáciou potvrdzovaná vierohodnosť nariadení absolutistického (resp. stavovského) monarchu. V Anglicku bolo podstatným znakom nastolenia konštitučnej monarchie zavedenie pravidla o podpisovaní uznesení patriacich do pôsobnosti Tajnej rady (podľa Zákona o následníctve, Act of Settlement, 1701) tými členmi, ktorí dané uznesenie podporovali (odtiaľ názov kontrasignácia). Stalo sa atribútom zásady zodpovednosti tamojšej vlády, pričom hlava štátu (konštitučný monarcha) nebola ústavne zodpovedná. V priebehu 17. stor. sa z časti členov Tajnej rady vytvoril kabinet, ktorý sa v 18. stor. oddelil od kráľa a stal sa orgánom zodpovedným parlamentu. V tejto novej forme vlády platila zásada: kráľ kraľuje, ale nevládne a nie je politicky zodpovedný, t. j. nemožno ho odvolať. Kontrasignáciou prebral kabinet (resp. člen kabinetu) ústavno-politickú zodpovednosť za akty panovníka, a to aj s rizikom svojho odvolania za kontrasignáciu neústavného aktu. Kontrasignácia sa tak stala zároveň zárukou proti zneužívaniu panovníckej moci. Štátny akt, ktorému bola kontrasignácia odopretá, nemohol byť vykonaný. Pravidlo o kontrasignácii bolo uplatňované aj vo Francúzsku (v ústave Tretej republiky, 1875), kde prezident republiky (volený Národným zhromaždením) nebol ústavne zodpovedný a kontrasignácia každého aktu prezidenta jedným ministrom (ktorý sa tým stal zodpovedným pred snemovňami Národného zhromaždenia) bola ústavnou povinnosťou.

Zodpovednosť ministra, ako aj celej vlády vyplýva z koncepcie parlamentnej formy vlády. V inštitúte kontrasignácie sa prejavuje deľba vnútri výkonnej moci, t. j. deľba moci medzi hlavou štátu (konštitučným monarchom, prezidentom) a vládou.

V bývalom Československu podľa Ústavnej listiny ČSR z roku 1920 prezident republiky nebol zodpovedný za výkon svojho úradu, zodpovednou bola vláda (t. j. na platnosť rozhodnutia bol potrebný spolupodpis zodpovedného člena vlády). Účinnosťou ústavného zákona č. 9 z roku 1999 (ktorý novelizoval Ústavu SR z roku 1992) bolo pravidlo o kontrasignácii rozhodnutí prezidenta členom vlády prijaté aj v slovenskom ústavnom práve. Prezident SR (od účinnosti tejto novely) potrebuje pri svojom rozhodnutí (podľa čl. 102 odseku 2 Ústavy SR) týkajúcom sa prijímania, poverovania a odvolávania vedúcich diplomatických misií, udelenia amnestie, ako aj vecí velenia ozbrojených síl spolupodpis predsedu vlády alebo ním povereného ministra. Vyjadruje sa tým súhlas s jeho vybranými rozhodnutiami a zároveň vláda SR (ako celok ex constitutione) za ne preberá politickú zodpovednosť. Inštitút kontrasignácie obmedzuje nezávislosť prezidenta pri výkone taxatívne uvedených oprávnení. Predseda vlády nemá ústavne uloženú povinnosť vykonať kontrasignáciu, rozhodnutie prezidenta môže podpísať, prípadne môže týmto úkonom splnomocniť niektorého z ministrov. Podobné ustanovenia o nevyhnutnosti kontrasignácie aktov prezidenta obsahujú i ústavy iných európskych štátov (napr. talianska ústava, základný zákon Nemeckej spolkovej republiky, rakúsky spolkový ústavný zákon) a sú typické pre súčasný model parlamentnej formy vlády (napr. český prezident disponuje dvoma skupinami oprávnení, k prvej skupine sa spolupodpis nevyžaduje, k druhej áno).

kontribúcia

kontribúcia [lat.] —

1. historické označenie rozličných druhov peňažných alebo naturálnych dávok vyberaných v minulosti v niektorých krajinách pravidelne alebo nepravidelne od obyvateľstva (s výnimkou šľachty, ktorá disponovala právom nezdaniteľnosti) a odvádzaných v prospech štátu. Kontribúcie sú z hľadiska vývoja daňových systémov pokladané za predchodcov dnešných priamych daní. Medzi pravidelne vyberané kontribúcie v Uhorsku patrili o. i. dymné (daň z jednotlivých domácností, komínov alebo ohnísk), deviatok (naturálna daň) a terragium (daň z pozemkov), ktoré boli v roku 1323 Karolom I. Róbertom nahradené priamou pozemkovou daňou z brány (portálnou daňou, → porta). K nepravidelne vyberaným kontribúciám patrili rozličné vojnové dane určené na financovanie vojenských výprav či na obranu krajiny, napr. kolekta (zavedená v 13. stor. Ondrejom II.) a subsídium (zavedené napr. v roku 1397 na financovanie protitureckých vojen);

2. v medzinárodnom práve vojnová daň: a) suma (peňazí), ktorú po skončení vojny vymáhal víťazný štát od porazeného. Rozsah, formy a podmienky kontribúcie stanovoval jednostranne víťazný štát, ktorý sa takto obohacoval na úkor porazeného (napr. Francúzsko zaplatilo v roku 1871 ako kontribúciu 5 mld. frankov Nemecku); b) suma (peňazí) vymáhaná okupačnou mocnosťou od civilného obyvateľstva na okupovanom území iba v prospech armády alebo administrácie na obsadenom území (nie na všeobecné potreby vojny). Musela byť primeraná zdrojom okupovaného územia, vyberala sa spravidla podľa predpisov o daniach a na základe potvrdenia.

V súčasnosti je akákoľvek forma kontribúcií protiprávna.

konvent

konvent [lat.] —

1. náb. a) obytný trakt kláštora zväčša neprístupný laikom, najmä príslušníkom opačného pohlavia. Jeho jadrom je otvorený rajský dvor, ktorý je po obvode obklopený krížovými chodbami (ambitmi) a jednou stranou prilieha ku kostolu (vo veľkých a významných kláštoroch môže byť aj viac rajských dvorov). V strede alebo na západnej strane rajského dvora, zväčša priamo oproti vstupu do kláštornej jedálne (refektára), sa zvyčajne nachádza studňa alebo fontána (lavatórium), niekedy krytá; kaplnka so studňou sa niekedy nazýva tonzúra (slúžila nielen na umývanie rúk pred jedlom, ale aj na rituálne vyholenie vlasov; → tonzúra). Vo východnom krídle konventu sa na prízemí obvykle nachádzajú kapitulná sieň, sakristia (so vstupom do kostola), knižnica, pisárska dielňa (skriptórium) i vnútorná hovorňa (parlatórium); niektoré kláštory mali aj vonkajšiu hovorňu určenú na kontakt s laikmi, prístupnú priamo z rajského dvora. Na poschodí sa nachádzala spoločná spálňa (dormitár) alebo samostatné mníšske cely, súčasťou obytných priestorov bol aj priestor na zahriatie sa (kalefaktórium). V spoločnej spálni bolo súkromie mníchov zabezpečené závesmi alebo drevenými stenami, v jej blízkosti sa nachádzali toalety. V južnom krídle konventu bol refektár (niektoré veľké kláštory mali zimný i letný refektár), v západnom krídle boli kuchyne, sklady, zásobárne a pivnice. Niekedy sa ako konvent označuje rehoľné spoločenstvo kláštora a jeho zasadnutie alebo (nesprávne) samotný kláštor;

b) v anglikánskej cirkvi ženský kláštor alebo ženské rehoľné spoločenstvo;

c) v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (ECAV) najvyšší orgán cirkevného zboru (zborový konvent), seniorátu (seniorálny konvent) a cirkevného dištriktu (dištriktuálny konvent); v období 1774 – 1993 bol najvyšším správnym orgánom cirkvi každoročný generálny konvent ECAV (resp. do roku 1918 generálny konvent Evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku). Spočiatku sa konal iba za účasti svetských predstaviteľov cirkvi (prvý v roku 1774 v Pešti, dnes súčasť Budapešti), od roku 1860 bol spolupredsedom aj predstaviteľ z radov duchovných. V 2. polovici 19. stor. boli generálne konventy aj nástrojom maďarizácie (zrušenie patronátnych gymnázií v Revúcej a Martine na generálnom konvente v roku 1874, vyhlásenie panslavizmu za kánonický priestupok v roku 1882, úprava hraníc dištriktov na oslabenie slovenskej väčšiny v roku 1893). Po vzniku Československa a osamostatnení sa ECAV na Slovensku sa prvý generálny konvent uskutočnil v roku 1922 v Modre, od roku 1993 nahradila generálny konvent ako najvyšší orgán ECAV synoda;

2. práv. conventus — v antickom Ríme zhromaždenie, zasadnutie; conventus collegii – zhromaždenie, na ktorom sa prerokúvali otázky týkajúce sa všetkých členov určitého spolku; conventus iuridicus – zhromaždenie všetkého ľudu v provincii na súdne konanie; conventus civium Romanorum – stála organizácia rímskych občanov v provincii;

3. politický orgán; → Konvent (→ Francúzska revolúcia, časť Národný konvent); → Konvent o budúcnosti Európy.

Konvent o budúcnosti Európy

Konvent o budúcnosti Európy, Európsky konvent — orgán zriadený Európskou radou v decembri 2001 v Bruseli na základe tzv. Laekenskej deklarácie (nazvaná podľa bruselskej mestskej časti Laeken, miesta zasadania Európskej rady) prijatej na záver zasadania a uvádzajúcej problémy, ktoré je potrebné riešiť. Základnou úlohou Konventu o budúcnosti Európy bola príprava reformy Európskej únie. Zaoberal sa presnejším vymedzením právomocí medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi, postavením Charty základných práv Európskej únie, zjednodušením Zmluvy o Európskej únii, ako aj úlohou národných parlamentov v európskej architektúre (→ európska integrácia). Jeho predsedom bol V. Giscard d’Estaing, členmi boli poslanci z národných parlamentov členských i kandidátskych krajín, poslanci z Európskeho parlamentu, zástupcovia Európskej komisie, ako aj reprezentanti hláv alebo vlád členských štátov a vlád kandidátskych krajín. Konvent o budúcnosti Európy ukončil svoju činnosť v júli 2003 predložením Návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu (angl. Draft Treaty establishing a Constitution for Europe).

korunovačný reverz

korunovačný reverz, aj kráľovský reverz — listina, ktorá bola podpísaná novozvoleným panovníkom a garantovala – najmä počas stavovskej monarchie v stredoveku a novoveku – feudálne štátoprávne (ústavné) pomery. Korunovačný reverz podpisoval nastupujúci panovník v čase korunovácie. Bol obdobou volebných kapitulácií v tých monarchiách, kde panovník nastupoval na trón na základe princípu jeho dedičnosti, resp. kde malo pri nástupníctve na trón dedičské právo prevahu nad voľbou. V Uhorsku sa po uzákonení dedičného práva habsburskej dynastie na uhorský trón (1687) označoval ako inauguračný diplom (tak ako predtým volebné kapitulácie). V uhorských ústavných pomeroch bol jeho obvyklým obsahom písomný sľub panovníka, že bude dodržiavať nepísané ústavné obyčaje a zvyklosti, šľachtické výsady a práva. Právne záväzným sa stal až po slávnostnom verejnom ústnom vyhlásení počas aktu korunovačnej prísahy panovníka.

košické právo

košické právo — mestské právo slobodného kráľovského mesta Košice tvorené obyčajovým právom domáceho a nemeckého pôvodu a výsadami udelenými kráľovskými privilégiami. Prvé mestské výsady získali Košice pravdepodobne pred 1249, výsadná listina z 1290, ktorá povýšila Košice na mesto a udelila im mestské výsady, sa nezachovala. Konkrétny obsah mestských výsad je známy až z tzv. Veľkého privilégia Ľudovíta I. Veľkého (1347) udeleného Košiciam podľa vzoru mestských výsad mesta Budín, ktoré patrili do norimberského (juhonemeckého) právneho okruhu (→ norimberské právo). Košice si tým upevnili hospodárske i právne postavenie a zaradili sa k tzv. norimberskému právnemu okruhu miest, ktoré boli spravované podľa norimberského práva a inšpirovali sa ním pri tvorbe vlastných pravidiel a obyčají, ako aj v súdnej a správnej praxi. Medzi základné práva mesta a mešťanov podľa privilégií patrili o. i. slobodná voľba richtára na jeden rok, slobodná voľba farára, právo mešťanov odvolať sa na súd kráľa alebo taverníka, trhové právo, právo skladu či vyňatie mesta a mešťanov z povinnosti pohostenia kráľovskej posádky (descensus) s výnimkou samotného kráľa. Ľudovít I. Veľký 1369 udelil Košiciam ako prvému mestu v Uhorsku erb erbovou listinou obsahujúcou jeho opis (prvé udelenie erbu mestu kráľom v Európe). Erb tvorilo modré pole s troma zlatými ľaliami v hornej časti, pod ním bolo štítové pole so strieborno-červenými pruhmi (neskôr bol zmenený). Mesto Košice v zmysle udelených výsad vytvorilo vlastné právo, ktoré sa stalo vzorom pre ďalšie, najmä východoslovenské mestá (napr. Sabinov, Stará Ľubovňa), ktoré vytvorili košický právny okruh.

Krajinský zákonník

Krajinský zákonník — oficiálna uhorská zbierka zákonov (nazývaných zákonné články) vydávaná v rokoch 1882 – 1918. V úradnom jazyku – maďarčine (maď. Országos törvénytár) – v nej boli publikované (podľa zákonných článkov III/1868 a XIII/1870) zákony prijaté v obidvoch komorách uhorského snemu a sankcionované panovníkom. Krajinský zákonník vydávalo od roku 1882 uhorské ministerstvo vnútra na základe zákonného článku LXVI/1881, pričom doň boli zahrnuté aj staršie zákony vydané od roku 1865. Jeho jednotlivé časti boli označené dátumom vydania, ktorý bol súčasne dátumom zverejnenia (publikácie, vyhlásenia) právnych úprav obsiahnutých v týchto častiach. Účinnosť jednotlivých zákonných článkov nastávala 15. deň po ich zverejnení v Krajinskom zákonníku, ak konkrétny zákonný článok neobsahoval iný dátum začiatku svojej účinnosti. Po vzniku Československa vznikol zákonom č. 1 z roku 1918 nový celoštátny nástroj publikácie právnych predpisov pod názvom Sbírka zákonů a nařízení státu československého.