Vyhľadávanie podľa kategórií: právo – právne dejiny

Zobrazené heslá 1 – 34 z celkového počtu 34 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

abjurácia

abjurácia [lat.] — verejné zrieknutie sa učenia, viery alebo názorov; práv. prísaha (obyčajne krivá), ktorú môže vykonať žalobca, vedome neoprávnene žalujúci, alebo žalovaný, ak vedome popiera pravdivosť tvrdenia uvedeného v oprávnenej žalobe; aj odvolanie tvrdenia pod prísahou.

absolutio ad tumbam

absolutio ad tumbam [-ció; lat.] — v rímskokatolíckej cirkvi obrad pred rakvou po zádušnej omši.

alód

alód [lat.], allod, alódium — vo feudálnom zriadení vlastníctvo majetku spravidla nadobudnutého dedením, nepodmienené plnením nijakých povinností alebo záväzkov. U starých Germánov pôvodne zdedený majetok ako protiklad majetku nadobudnutého kúpou.

V Uhorsku alód od 14. storočia označoval pôdu, ktorú zemepán obhospodaroval vo vlastnej réžii (alodiálna pôda, dominikál), na rozdiel od zemepanskej pôdy v nájme poddaných (rustikálna pôda, rustikál). Hospodárenie šľachty vo vlastnej réžii na alodiálnej pôde (u nás najmä od 16. storočia nahrádzalo dovtedajšie rentové hospodárenie) sa niekedy nazýva aj alodiálny (majerský) spôsob hospodárenia, rozširovanie alodiálnej pôdy alodizácia. Termínom alód sa až do konca feudalizmu označoval panský majer.

apanáž

apanáž [fr.] —

1. dôchodok vyplácaný v panovníckych a šľachtických rodinách členom, ktorí nemajú podiel na priamom výnose z rodinných majetkov;

2. bezprácny dôchodok vo forme pravidelných príspevkov na úhradu osobných potrieb; → appanagium.

ascendent

ascendent [lat.] — príbuzný v priamej vzostupnej línii, predok (otec, starý otec, prastarý otec, resp. matka, stará matka, prastará matka atď.); opak descendent.

avunkulát

avunkulát [lat.] — hist. moc matkinho brata (ujca) nad jej deťmi. Súvisí s matriarchátom, v dôsledku ktorého otec nemal moc nad svojimi deťmi (mohol ju však mať nad deťmi svojej sestry). Avunkulát ovplyvnil aj nástupnícky poriadok: na uprázdnenú funkciu, pokiaľ bola dedičná, nenastupoval syn predchádzajúceho kmeňového náčelníka, kniežaťa ap., ale syn jeho sestry. Avunkulát sa vyskytoval u Indov, Germánov, Keltov, ako aj u Slovanov.

Habeas Corpus Act

Habeas Corpus Act [-kor- ekt; lat. + angl.] — zákon odhlasovaný anglickým parlamentom 1679 za vlády Karola II. Významný ústavný akt, ktorého úlohou bolo chrániť osobnú slobodu občanov pred svojvoľným zatknutím, resp. neoprávneným zadržaním a uväznením. Podľa tohto zákona mohol byť jednotlivec uväznený iba na základe súdneho rozhodnutia a nikto nemohol byť zatknutý bez písomného príkazu sudcu. Zadržané osoby aj ich príbuzní a známi mali právo požiadať súd, aby zadržaný bol predvedený pred súd (sudcu), a to v stanovenej lehote (spravidla do troch dní od zadržania). Pred ním sa preskúmali dôvody uväznenia, s ktorými mal sudca zadržaného oboznámiť, ako aj rozhodnúť o jeho prepustení alebo ponechaní vo väzbe. Sudca, ktorý to odmietol urobiť, mohol byť potrestaný pokutou alebo stratou úradu. Potrestaný mohol byť aj orgán, ktorý odoprel predviesť zadržaného pred súd. Nedostatkom zákona bolo, že vláda mala právo kedykoľvek v prípade potreby prerušiť jeho účinnosť, čo aj často využívala. Ten, kto bol už raz prepustený na slobodu, nesmel byť z rovnakého dôvodu znovu zadržaný a uväznený a zákon umožnil tiež prepustiť uväzneného aj po zložení peňažnej záruky (kaucie) a sľube, že sa dostaví pred súd. Požiadavka práva na spravodlivý súdny proces (angl. due process of law) sa objavila už v 14. stor. Habeas Corpus Act formálne potvrdil historickú trestnoprávnu tradíciu habeas corpus. Ako dôležitý právny dokument obraňujúci základné práva a slobody občanov patrí k základným prameňom štátneho práva v Spojenom kráľovstve. Práva zo zákona Habeas Corpus Act patria k procesným právam, ktoré získali občania od kráľa, a dostali sa aj do ústavných dokumentov USA.

hansgróf

hansgróf [nem.], handgróf —

1. v stredovekých nemeckých mestách úradník poverený dohľadom nad obchodom, v niektorých mestách aj so sudcovskými právomocami;

2. v 16. – 18. stor. v rakúskych krajinách, na Morave a v Sliezsku kráľovský úradník spravujúci prostredníctvom vlastných účtovníkov pohraničný colný úrad (hansgrófstvo) zriadený na vyberanie hraničného cla a na dozor nad tovarom dovážaným z Uhorska. Sídla hansgrófstiev boli v centrách obchodu s uhorským dobytkom (Viedeň pred 1550, Hustopeče po 1550 a i.). Dozor nad cestami na zabránenie pašovaniu dobytka vykonávali jazdci.

honorácia

honorácia [lat.] — označenie majetkom alebo postavením najvýznamnejších osobností (a ich rodín) v určitom (miestnom) prostredí; panstvo.

Ius regale montanorum

Ius regale montanorum [jús régá- -tánó-; lat.], Právo banského regálu — kráľovský banský zákonník vypracovaný 1300 – 05 na príkaz kráľa Václava II. (pod názvom Constitutiones iuris metallici Wenceslai regis Boemiae) pre české mesto Kutná Hora (aj kutnohorské banské právo). Súvisel s využívaním nerastného bohatstva, najmä striebra. Autorom Ius regale montanorum bol taliansky právnik Gotius Urbivetanus (Gozzius, aj Gozzo z Orvieta), ktorý pri kodifikácii uplatnil nielen staršie domáce banské právo (najmä jihlavské, spísané v polovici 13. stor.), ale výrazne vychádzal aj z rímskych právnych tradícií. Zákonník pozostával zo štyroch kníh, z ktorých prvá sa zaoberala osobami pracujúcimi v baníctve, druhá banským majetkom, právom strieborných baní, meraním a druhmi baní a štôlní, tretia udeľovaním baní a štvrtá banským súdnym poriadkom. V súvislosti s novými ekonomickými vzťahmi, ktoré sa vytvárali pri banskom podnikaní, Ius regale montanorum zaviedol niektoré dovtedy neznáme sociálne istoty (napr. 6-hodinový pevný pracovný čas, pravidelná výplata mzdy ap.). Ius regale montanorum ovplyvnil vývoj banského práva v celej strednej Európe. Pôvodne bol napísaný po latinsky, preložený bol do češtiny, v 15. stor. do nemčiny a v 16. stor. do španielčiny.

kancelista

kancelista [lat.] — nižší kancelársky úradník. Kancelisti pôvodne zodpovedali za určité úseky agendy kancelárií, neskôr pôsobili vo verejnej, osobitne v súdnej správe najmä v Nemecku, Poľsku a v rakúskej a českej časti habsburskej monarchie, v Uhorsku mohli plniť ich úlohy prísažní notári.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) v organizačnom usporiadaní štátneho aparátu upravenom 1873 rakúskym ríšskym zákonom bol kancelista úradníkom jedenástej, najnižšej hodnostnej triedy (rangu, nem. Rangklasse; spolu s asistentmi rozličných úradov, s daňovými referentmi, so žalárnikmi, s okresnými zverolekármi a s evidenčnými zememeračmi II. triedy). Prislúchal mu plat, ako aj slúžne a aktivitné prídavky. Podľa rakúskeho ríšskeho zákona z 1897 bol kancelista evidovaný ako súdny úradník, vedúci civilnej, trestnej, obchodnoprávnej a i. kancelárie na rakúskych riadnych okresných súdoch, mal na starosti organizovanie a zapezpečovanie riadnej manipulácie so spismi. Obidva zákony o úradných hodnostiach a o súdoch prevzala (recipovala) 1918 aj novovzniknutá ČSR.

kataster

kataster [gr. > tal. > nem.] — úradný súpis objektov rovnakého druhu, najčastejšie však nehnuteľností (pozemkov, budov), podľa vymedzeného územia (katastrálne územie, obec, okres, štát); aj súhrn pozemkov patriacich k jednej obci, územie obce, chotár (kataster obce). V minulosti sa na Slovensku (ako súčasti Uhorska a Československa) evidencia pôdy pre potreby výberu pozemkovej dane (kataster) a evidencia právnych vzťahov k nehnuteľnostiam vykonávali, a teda aj vyvíjali oddelene. K zjednoteniu týchto činností došlo až 1992, odkedy na evidenciu nehnuteľností a na usporiadanie právnych vzťahov k nim slúži kataster nehnuteľností.

Prvými nástrojmi evidencie pôdy (pozemkov) na území Uhorska boli donačné listiny panovníka registrované do 1526 v kráľovských knihách (libri regii), ďalej mestské knihy a urbárske a daňové (dikálne) súpisy. Potreba zriadenia katastra ako súpisu pozemkov vznikla v súvislosti s výberom pozemkovej dane. R. 1744 – 48 sa v Uhorsku uskutočnil súpis poddanskej (rustikálnej) pôdy, ktorý nariadila vykonať Mária Terézia, bol vytvorený prvý tereziánsky kataster (1748) a následne druhý tereziánsky kataster (1757), ktorý evidoval šľachtickú (dominikálnu) pôdu (→ tereziánsky kataster). V rámci prípravy daňovej reformy (zdanenie nielen poddanskej, ale aj šľachtickej a cirkevnej pôdy) nariadil 1786 Jozef II. zmerať bez rozdielu všetku úrodnú pôdu v Uhorsku a vytvoriť nový kataster (jozefínsky kataster), v ktorom sa územnou jednotkou stala katastrálna obec, každý pozemok bol označený topografickým číslom a obsahoval aj polohopisné náčrty pozemkov (merania však boli nepresné, pretože sa neopierali o pevný geodetický základ). Po smrti Jozefa II. cisár Leopold II. jozefínsky kataster na nátlak šľachty 1790 zrušil (zostal nedokončený) a opäť zaviedol tereziánsky kataster. R. 1792 – 1860 platil v Uhorsku tereziánsko-jozefínsky kataster (tereziánsky kataster s výmermi z jozefínskeho katastra; pri platení daní na jeho základe bola naďalej zvýhodňovaná šľachta). Základom dnešného katastra sa stal tzv. stabilný kataster, ktorý patentom o pozemkovej dani a vymeraní pôdy zaviedol 23. 12. 1817 v habsburskej monarchii cisár František II., v Uhorsku bol zavedený až patentom z októbra 1849 (upravený zákonným článkom VII/1875 o úprave pozemkovej dane a neskôr ďalšími právnymi úpravami). R. 1853 sa v súvislosti s jeho vybudovaním začala triangulácia, 1856 podrobné merania územia. Práce však nepostupovali dostatočne rýchlo a po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) boli aj utlmené, preto sa pôvodný zámer dobudovať ho do 1869 neuskutočnil; dokončený bol 1888 a zrevidovaný a prevedený zo siahovej miery na metrickú mieru 1897. Účelom katastra (aj katastra pozemkovej dane) v Uhorsku a od 1918 i v ČSR bolo poskytnúť podklady na vymeriavanie verejných daní a dávok spojených s pozemkovou držbou. Po vzniku ČSR vznikla potreba vybudovať jednotný kataster. Podmienky na jeho vytvorenie definoval zákon č. 177 z 1927 o pozemkovom katastri a jeho vedení (katastrálny zákon), ktorý nahradil takmer všetky dovtedy platné právne katastrálne predpisy (podľa návrhu tohto zákona sa postupovalo už od 1923). V súvislosti s novým katastrom sa 1920 začali práce na vytvorení Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej a na tvorbe nových katastrálnych máp, ktoré sa zhotovovali v mierke 1 : 2 000 a vo vybraných zastavaných územiach 1 : 1 000, výnimočne aj 1 : 500 (lesy v mierke 1 : 4 000).

Uhorské právne pomery vychádzali zo stredovekých zápisov do príbuzných právnych kníh protokolov a z archívov dosvedčovacích listín, dokumentujúcich prevody vlastníckych práv a stav vlastníckych vzťahov najmä šľachty a cirkvi, vedených od 13. stor. do 1874 na hodnoverných miestach. V slobodných kráľovských mestách, ako aj v zemepanských mestách a v dištriktoch Jazygov a Kumánov sa evidencia právnych vzťahov obvykle viedla v mestských knihách a protokoloch, dosvedčovacích listinách o prevode majetku, pri prevode sedliackych nehnuteľností sa o príslušných zmluvách vyhotovoval protokol vedený v každej obci. Prvý právny predpis, ktorý upravoval vedenie údajov o vzťahoch k nehnuteľnostiam, bol v Uhorsku vydaný 1723 (zákonný článok CVII/1723). Zaviedol intabuláciu (zápis) dlhov vedenú v komitátoch alebo v mestách, kde sa nachádzal majetok (nehnuteľný i hnuteľný) dlžníka (nešlo teda o komplexnú evidenciu vzťahov k nehnuteľnostiam, ale len o prostriedok zabezpečenia pohľadávky). Podrobnejšie túto problematiku upravoval zákonný článok XXI/1840 (intabulácia sa mala vykonávať podľa miesta veci, ktorá bola jej predmetom; odmietnutie intabulácie na hnuteľné veci dlžníka; povolenie tzv. generálnych intabulácií vzťahujúcich sa na všetok majetok dlžníka v obvode príslušného súdu bez konkrétneho určenia tohto majetku a i.). Po zavedení pozemkových kníh boli mestá poverené zjednotiť intabulačné knihy s pozemkovými knihami. V polovici 19. stor. boli v Uhorsku zavedené verejné knihy (pozemková, železničná, banská a vodná kniha), ktoré slúžili na majetkovoprávne účely. Systém pozemkovej knihy (tvorenej pozemkovoknižnými protokolmi) bol prostredníctvom cisárskych patentov na mestských a urbárskych pozemkoch zavedený 1849 – 51 a od 1853 sa vzťahoval aj na šľachtické majetky. Pozemkové knihy boli od 1855 až do 50. rokov 20. stor. spravované pôvodne rakúskym pozemkovoknižným nariadením č. CCXXII/1855, 1886 bol vydaný zákon o zakladaní knižných (pozemkovoknižných) vložiek ako súčastí pozemkových kníh. Podkladom na zakladanie pozemkovoknižných vložiek sa stali mapy pozemkového katastra, pri zakladaní nových pozemkových kníh tak dochádzalo k zjednocovaniu operátov pozemkových kníh a pozemkového katastra. Právne vzťahy k nehnuteľnostiam vznikali a zanikali len na základe zápisu do pozemkových kníh, zápisy teda mali právotvorný (konštitutívny) charakter (→ intabulácia). Právne predpisy počas uhorského dualizmu vychádzali z uvedeného nariadenia CCXXII/1855 po doplnení viacerých daňových zákonov, upravujúcich evidenciu a výber pozemkových daní, ale tieto predpisy sa nedostatočne aplikovali v praxi. Evidenciu nehnuteľností obstarávali preto väčšinou obecní notári v spolupráci s orgánmi finančnej správy a ďalších orgánov. Zjednocujúcim právnym predpisom sa v prvej ČSR stal zákon č. 177 z 1927, ktorý zavádzal československý pozemkový kataster (pozemkové knihy) podľa zásad úplnosti, jednotnosti, pravdivosti a verejnosti.

Systém pozemkových kníh zostal zachovaný až do 1950, keď nový občiansky zákonník nahradil právotvorný charakter zápisov (vkladov) konsenzuálnym princípom, teda na prevod vlastníckeho práva sa už nevyžadoval vklad do pozemkovej knihy, hoci takéto zápisy sa mali vykonávať naďalej. Počas nasledujúcich 15 rokov sa evidencia zmien vo vlastníckych vzťahoch fakticky neviedla. R. 1956 – 60 bola síce zavedená jednotná evidencia pôdy (JEP), tá sa však zamerala len na evidenciu faktických užívacích vzťahov a právne vzťahy nebolo možné podľa záznamov v JEP preukázať. Prijatím zákona č. 22 z 1964 o evidencii nehnuteľností sa prestalo rozlišovať medzi vedením verejných (pozemkových) kníh a pozemkového katastra (orgány geodézie a kartografie zaznačili vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu k nehnuteľnosti v evidencii nehnuteľností až na základe rozhodnutia štátnych notárstiev, ktoré vykonávali evidenciu právnych vzťahov k nehnuteľnostiam, t. j. registrácie zmlúv o prevode nehnuteľností a iných právnych úkonov týkajúcich sa nehnuteľností). Klasické vedenie záznamov o nehnuteľnostiach sa opäť začalo na základe zákona z 1992 – federálneho zákona č. 265 o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a zákona SNR č. 266 o katastri nehnuteľností v SR (tzv. katastrálny zákon, odtiaľ pôvod súčasného označenia evidencie nehnuteľností), ktoré platili do 31. 12. 1995. Cieľom právnych úprav bolo zosúladiť stav uvedený v katastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom. Novozriadené katastrálne úrady zjednotili evidenciu nehnuteľností s evidenciou právnych vzťahov k nim. Zákon znova priznal vkladu do katastra konštitutívny účinok a obnovil zásadu verejnosti, hodnovernosti, voľnosti (konanie o vklade sa začína na návrh), oficiality (pri zázname a poznámke), priority, špeciality a legality. Nový kataster obsahoval všetky údaje, ktoré pred 1. 1. 1951 obsahovali pozemkové knihy a pozemkový kataster. Od 1993 sa na Slovensku stali súčasťou katastra aj pozemkové a železničné knihy. V súčasnosti platný a účinný katastrálny zákon (zákon č. 162 z 1995 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam) považuje pozemkové knihy za súčasť katastrálneho operátu. R. 2002 sa miestnymi orgánmi štátnej správy na úseku katastra stali katastrálne úrady (na úrovni krajov) a správy katastra (na úrovni okresov). R. 2013 ich agenda prešla pod okresné úrady, kde činnosť katastra nehnuteľností vykonávajú ich katastrálne odbory. Ústredným orgánom štátnej správy na úseku katastra je Úrad geodézie, kartografie a katastra SR.

Kladivo na čarodejnice

Kladivo na čarodejnice, lat. Malleus maleficarum — spis nemeckých dominikánskych inkvizítorov H. Institorisa (Krämera) a J. Sprengera o prejavoch bosoráctva (čarodejníctva) a o prostriedkoch na jeho odhaľovanie a potláčanie. Bol vydaný 1486 v Kolíne nad Rýnom ako jedna z prvých tlačených kníh. Priamym podnetom na jeho vznik bola bula Summis desiderantes affectibus (1484) pápeža Inocenta VIII., ktorý vyzval nemeckých prelátov na zintenzívnenie boja proti bosorkám (čarodejniciam), čím rozpútal ich masové prenasledovanie (→ inkvizícia). Je písaný formou otázok a odpovedí a rozdelený na tri časti. V prvej časti sú teologicky vymedzené zásadné pojmy ako Boží súhlas, diabol, čarodejnica, spolčenie diabla s čarodejnicou, t. j. mágia pochádzajúca z hriešnej žiadostivosti žien, ktoré zároveň páchali hriech (podľa cirkevnej moci) aj zločin (podľa svetskej moci), a to najvyšší a najzávažnejší, a preto musia vytrpieť mimoriadny (najťažší) trest. Druhá časť sa zaoberá metódami čarodejníc a prejavmi čarodejníctva, obranou proti nim, ako aj diablami intímne sa spájajúcimi so ženami (výnimočne s mužmi; → inkubus), čím ohrozujú ľudský rod (dielo Stvoriteľa) a kresťanstvo, spôsobujú choroby ľuďom a dobytku a škodia úrode. Tretia časť je návodom pre sudcov (inkvizítorov), ako najlepšie usvedčiť obvinené zo spolku s diablom. Upravuje procesné pravidlá (→ inkvizičný proces) na začatie konania proti čarodejniciam týkajúce sa záležitostí viery, dokazovanie (vrátane mučenia) a spôsoby vynesenia rozsudkov (tresty). Autori sa snažili dodať dielu vierohodnosť rozprávaním príbehov zo života, ktoré dokazovali existenciu čarodejníctva (podľa nich čarodejnicami boli väčšinou iba ženy). Ako zdroj informácií o údajnom čarodejníctve sa kniha stala veľmi populárnou a len do konca 17. stor. vyšla v 29 vydaniach.

koakvizícia

koakvizícia [lat.] — práv. vo všeobecnosti spolunadobudnutý majetok (lat. co- = spolu, acquirere = nadobudnúť). V bývalom uhorskom obyčajovom práve inštitút, ktorý upravoval majetkové vzťahy manželov od okamihu zániku ich manželstva (na území Slovenska v platnosti do 1. 1. 1950). Ak manželstvo zaniklo rozlukou (rozvod od stola a lôžka mal následky ako rozluka) alebo smrťou jedného z manželov, vznikal manželom, resp. dedičom koakvizičný nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku, ktorého hodnota sa vypočítala tak, že od čistého majetku manželov, ktorý existoval pri zániku manželstva, sa odpočítala hodnota osobitného majetku jednotlivých manželov, t. j. majetku, ktorý do manželstva každý z nich vniesol pri uzavretí manželstva alebo ho nadobudol dedením alebo darom. Spolunadobudnutý majetok sa delil medzi manželov, prípadne medzi jedného z manželov a dedičov druhého manžela na dve rovnaké polovice. Koakvizičná polovica sa vyplácala zásadne v peniazoch, vydanie majetku in natura (vydanie jednotlivých majetkových predmetov, výrobných prostriedkov ap.) sa mohlo uskutočniť len za vopred stanovených podmienok.

Koakvizícia vychádzala z predpokladu, že majetok manželov (resp. jeho prírastok) bol počas manželstva nadobudnutý spoločným pričinením obidvoch manželov, a vzťahovala sa len na majetok nadobudnutý počas spolužitia manželov, teda nie na majetok, ktorý nadobudol jeden z manželov po prerušení manželského spolužitia. Právo na koakvizíciu nevznikalo samotným uzavretím a trvaním manželstva, ale predpokladalo spoločné hospodárenie a skutočné spolužitie manželov. Počas trvania manželstva nemala koakvizícia žiadny význam (manželia nemali nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku), každý z manželov spravoval majetok, ktorý priniesol do manželstva, sám a jeho dispozičná voľnosť so spolunadobudnutým majetkom nebola obmedzená.

Právna veda a súdna prax spočiatku zastávali tzv. vlastnícku teóriu, podľa ktorej bola koakvizícia skutočným, ale obmedzeným vlastníctvom, neskôr prevládla obligačná teória, ktorá zdôrazňovala obligačný nárok na polovicu spolunadobudnutého majetku uplatniteľný len po zániku manželstva. Koakvizícia platila zo zákona pre manželov nešľachtického pôvodu, ak ju manželskou zmluvou nevylúčili. Pre šľachticov, resp. bývalých šľachticov (po zrušení šľachtictva 1918) a tzv. honoráciorov (osoby, ktoré sa živili výsledkami svojej duševnej práce, napr. advokáti, lekári a umelci) platil zo zákona systém oddelenosti majetkov, ak koakvizícia nebola dohodnutá v manželskej zmluve.

koblina

koblina — druh naturálnej cirkevnej dane uplatňovanej v minulosti v gréckokatolíckej cirkvi na území dnešného vých. Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny, vychádzajúcej z uhorského obyčajového práva. Odvádzal sa gréckokatolíckym kňazom a učiteľom-kantorom v súvislosti s dekrétom cisára Leopolda I. z 1692, ktorý sa snažil zabezpečiť sociálne zrovnoprávnenie kňazov byzantského a latinského obradu. S koblinou sa zvyčajne spája pojem rokovina. Niektorí autori pokladajú tieto výrazy za synonymné, pričom ich považujú za označenie naturálnej dávky odvádzanej cirkevníkmi podľa určitej miery (koblina) alebo za ročný výnos zo žatvy (rokovina). Väčšia časť autorov zastáva názor, že koblina a rokovina majú rozdielny význam: koblina predstavuje naturálne dávky (resp. ich ročný súhrn) odvádzané príslušníkmi cirkvi (pôvod slova sa odvodzuje od názvu dutej miery – kobel, koblik, korec, slúžiacej na odmeranie naturálnej dávky) a rokovina roboty a služby (resp. ich ročný súhrn), ktoré príslušníci cirkvi poskytovali svojim duchovným (názov odvodený pravdepodobne od slova rok); ich výška závisela od miestnych hospodárskych podmienok a tradície. Koblina a rokovina majú rovnaký právny základ ako ložné.

Na vých. Slovensku a na Zakarpatskej Ukrajine sa v gréckokatolíckej cirkvi odvádzali koblina a rokovina ešte na začiatku 20. stor. Počas 1. svet. vojny a po vzniku ČSR (1918) časť veriacich odmietala ich odvádzanie, preto niekedy dochádzalo k ich vymáhaniu aj za pomoci četníctva, čo spôsobilo odpor a prestup časti gréckokatolíckych veriacich (najmä na Zakarpatskej Ukrajine) do pravoslávnej cirkvi. R. 1920 boli koblina a rokovina v naturálnej podobe zrušené, strany sa mali dohodnúť na peňažnom plnení. Gréckokatolícki veriaci však odmietali dohodu, preto štát poskytol učiteľom finančné kompenzácie formou tzv. štátneho doplnku k učiteľskému platu a kňazi dostávali štátne príspevky (od 1926 upravené novým zákonom o kongrue).

kodifikácia

kodifikácia [lat.] — činnosť, ktorá je realizovaná inštitúciou, kolektívom alebo spoločnosťou a jej výsledkom je systematické zjednotenie, ustálenie a uzákonenie (resp. všeobecné prijatie) určitých pravidiel, noriem alebo zákonov; aj výsledok tejto činnosti;

1. jaz. vedecké poznanie normy spisovného jazyka (→ jazyková norma) zachytené v jazykových príručkách (slovníkoch, gramatikách, pravopisných a výslovnostných príručkách) a v istom období prijímané používateľmi jazyka ako záväzné, jeden z dôležitých nástrojov zvyšovania jazykovej kultúry. Na rozdiel od normy, ktorá predstavuje súbor zákonitostí jazykového úzu, je vlastná všetkým jazykovým útvarom (spisovným i nespisovným) a nepretržite sa vyvíja, sa kodifikácia týka predovšetkým spisovného jazyka a zmeny v ňom môže zachytávať len staticky, po etapách. Preto rozpory medzi normou a kodifikáciou postupne narastajú a kodifikácia nevyhnutne zastaráva. Tento rozpor sa rieši jej zmenou alebo jej čiastkovými úpravami, ktoré musia byť dostatočne pružné, aby neprekážali vývinu normy. Svoju statickosť a konzervatívnosť môže kodifikácia prekonávať aj tým, že rešpektuje a zachytáva pohyb v norme uvádzaním dubliet a variantov. Podnetom na zmenu býva obyčajne hromadnejšie porušovanie kodifikovanej normy v kultivovaných prejavoch.

Prvé pokusy o kodifikáciu národných jazykov sa objavili v období renesancie, úsilie o ich kodifikáciu však bolo najvýraznejšie počas osvietenstva, napr. vo Francúzsku vznikla 1635 Francúzska akadémia, pričom jedným z jej cieľov bola kodifikácia (ustálenie noriem) francúzskeho jazyka. Na Slovensku sa začiatky jazykovej kodifikácie spájajú so zakladateľskými prácami A. Bernoláka (→ bernolákovčina) a Ľ. Štúra (→ Štúrova spisovná slovenčina), ako aj s úpravami M. M. Hodžu a M. Hattalu (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma) a neskôr S. Cambela (→ Cambelova kodifikácia) najmä v následnej redakčnej činnosti J. Škultétyho. K základným kodifikačným príručkám slovenčiny patria Pravidlá slovenského pravopisu (prvýkrát vyšli 1931) a Pravidlá slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (1984), kodifikačné ciele mala aj Gramatika slovenského jazyka (1966), dôležitú úlohu zohrávajú aj výkladové slovníky Slovník slovenského jazyka (1959 – 68), Krátky slovník slovenského jazyka (2003) a Slovník súčasného slovenského jazyka (doteraz 3 zväzky, 2006, 2011, 2015). Kodifikovanú podobu slovenčiny ako štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk, predovšetkým Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje Ministerstvo kultúry SR (zákon Národnej rady SR o štátnom jazyku SR, 1995);

2. práv. kodifikácia práva — zákonodarná činnosť, ktorej výsledkom je systematické zjednotenie (účelné zhrnutie) najdôležitejších právnych noriem určitého právneho odvetvia do jedného právneho predpisu, do zákonníka (kódexu; niekedy publikovaný aj pod názvom občiansky, trestný a iný poriadok) nadobúdajúceho v danom odvetví práva zásadný význam ako základný zdroj platného právneho poriadku; nová, upravená kodifikácia (zmena kódexu, zákonníka) sa nazýva rekodifikácia. Výhodami a znakmi kodifikácie práva sú prehľadnosť, ucelenosť, systematickosť a jednota právnej úpravy. Hoci rozličné nesúrodé zbierky zákonov a nariadení jestvovali od najstarších čias a nepresne sa nazývajú zákonník (za najstarší sa považuje tzv. zákonník sumerského kráľa Ur-nammua z 1. pol. 21. stor. pred n. l.), právo sa začalo kodifikovať (zjednocovať) až koncom 18. a začiatkom 19. stor. v súvislosti s rozvojom prirodzeného práva a racionálneho pohľadu na právo. Termín kodifikácia ako prvý použil anglický právnik a filozof J. Bentham, ktorý bol kritikom anglického obyčajového práva a požadoval nahradenie sudcovskej tvorby práva (angl. judge made law) zákonníkom, kódexom (odtiaľ termín kodifikácia). Na rozdiel od anglo-amerického práva (angl. common law) sa však kodifikácia práva uplatnila v kontinentálnom práve, kde sa výsledkom kodifikačnej činnosti stali napr. pruský zákonník Všeobecné krajinské právo (Allgemeines Landrecht, 1794), francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) či rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, ABG, 1786, ABGB, 1811). V Uhorsku, ktorého súčasťou bolo v tom období aj Slovensko, sa moderná kodifikácia práva začala po judexkuriálnej konferencii (1860 – 61). V Československu boli prvé kódexy prijaté až v 50. rokoch 20. stor.; → zákonník.

komora

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m2, boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

komorské majetky

komorské majetky — v Uhorsku majetky patriace štátu (eráru) a spravované Uhorskou komorou. Patrili k nim majetky, ktoré prepadli štátu (eráru) a komora ich z rôznych príčin, napr. pre vymretie šľachtického rodu, pre nevernosť alebo pre zradu šľachtica (napr. majetky skonfiškované počas protihabsburských povstaní), prebrala do dočasnej správy, ďalej biskupské a arcibiskupské majetky v období sedisvakancie či majetky nachádzajúce sa v pohraničných oblastiach, v ktorých sa organizovali protiturecké boje. V správe komory sa zvyčajne nachádzali len určitý čas, pretože sa často predávali, prípadne dávali do zálohu príslušníkom šľachtických rodov verných habsburskej dynastii, alebo sa po skončení povstania a uzavretí mieru vracali pôvodným majiteľom. Po vytlačení Turkov z južného Slovenska a po zániku ochrannej funkcie hradov v pohraničných územiach (od začiatku 17. stor.) postupne zanikla aj dlhoročná držba pohraničných hradov a ich majetkov spravovaných Uhorskou komorou. Tieto majetky sa udeľovali príslušníkom domácej i cudzej šľachty, ako aj bývalým vojenským kapitánom týchto hradov a pevností. Od polovice 17. stor. začala Uhorská komora pretvárať niektoré komorské majetky na komorské panstvá. Ostatné komorské majetky sa udržali do roku 1848, keď ich prevzala uhorská štátna správa.

komorské panstvá

komorské panstvá — v Uhorsku panstvá v dočasnej alebo v trvalej držbe štátu (eráru), ktorý ich správu zveroval niektorej zo svojich komôr (význam 3). Najčastejšie boli zriaďované v 16., a najmä v 17. stor. v okolí rudných ložísk, pod ich správu patrili obce, panské majere a dvory, uhliarske a drevorubačské osady (handle), poľnohospodárska pôda, lesy a pastviny, ako aj vodné nádrže, cesty, pivovary, mlyny a pod. V stredoslovenskej banskej oblasti boli podriadené Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici, vo východoslovenskej oblasti Vrchnému inšpektorskému úradu v Smolníku. Panstvo riadil správca (hofrichter, provisor), ktorý organizoval výber daní, spravoval panské krčmy, pivovary a mlyny a mal na starosti aj súdnictvo. Organizáciou výroby a správou naturálií a produktov odovzdaných panstvu bol poverený kasnár. Menšie súčasti komorského panstva (panské majere a dvory) mali na starosti šafári. Na Slovensku boli zriadené komorské panstvá Dekýš, Revište, Slovenská Ľupča, Smolník, Solivar, Šášov a komorské panstvá Zvolen a Dobrá Niva, ktoré mali spoločnú správu vo Zvolene (od 1851 v Banskej Bystrici).

komorský dvor

komorský dvor, aj kráľovský dom, lat. domus regia — v Uhorsku dom alebo budova, v ktorej sa nachádzalo sídlo kráľovskej (banskej) komory (význam 3), resp. komorského grófa, ktorý stál na jej čele. Komorské dvory existovali už od čias Arpádovcov. V roku 1335 nariadil Karol I. Róbert ich zriaďovanie v každom banskom meste. Na Slovensku boli komorské dvory napr. v Košiciach (nezachoval sa), Kremnici a Banskej Štiavnici.

komposesorát

komposesorát [lat.] — druh podielového majetkového spoluvlastníctva v novovekom Uhorsku. Spoluvlastníkmi (lat. compossessores) šľachtického majetku (panstva) zahŕňajúceho pozemky (lúky, lesy, pasienky), ale aj menšie regálne práva sa na základe pokrvného príbuzenstva a dedičskej príslušnosti k spoločnému šľachtickému predkovi stali všetci členovia rodu. K základným znakom komposesorátu patrili nedeliteľnosť majetku, nemožnosť scudzenia a zaťaženia pôdy a rozhodovanie hlasovaním na zhromaždení spoluvlastníkov podľa veľkosti podielov. Komposesoráty začali vznikať v 17. stor. a podľa veľkosti a významu sa rozoznávali komposesoráty vyššej šľachty a komposesoráty drobných zemianskych rodov.

Pri komposesorátoch vyššej šľachty so substitúciou aj po ženskej línii (v dôsledku čoho sa komposesormi týchto feudálnych panstiev stávali viaceré rody) mohli komposesori vlastniť reálne podiely, t. j. spoluvlastníkom patrilo právo k presne vymedzenej časti nedeliteľnej veci (napr. panstvo Beckov, Branč), alebo ideálne podiely, t. j. spoluvlastníkom nepatrila žiadna reálne určená časť spoločnej nedeliteľnej veci, mali k nej iba určité práva a povinnosti (napr. Oravský komposesorát). Komposesoráty spravovali direktori a im podriadený úradnícky aparát. Najvýznamnejší komposesorát na území dnešného Slovenska, Oravský komposesorát, vznikol v roku 1621 po vymretí mužskej línie rodu Turzovcov, po smrti palatína a oravského župana Juraja Turzu (1616), ktorému cisár Rudolf III. za zásluhy v bojoch proti Turkom daroval v roku 1606 do dedičného vlastníctva hrad a panstvo Orava a dedičské práva rozšíril aj na jeho ženské potomstvo. Turzo testamentárne odkázal majetok svojim siedmim dcéram a ich potomkom, dcéry spolu so svojimi manželmi vytvorili spolok spolumajiteľov Oravského hradného panstva, ktoré sa stalo základom novovzniknutého Oravského komposesorátu (patrili k nemu aj časť Lietavského hradného panstva a časť panstva Ostrý Kameň); jeho spoluvlastníkmi sa tak postupne stali príslušníci ďalších rodov (Erdődiovci, Esterháziovci, Révaiovci a i.). Oravský komposesorát, ako najväčší komposesorát na území Slovenska, tvorilo koncom 19. stor. 32-tis. ha pozemkov, najmä lesov, jeho správa sídlila v Oravskom Podzámku.

Komposesorátoch drobných zemianskych rodov (zemianske, resp. drobnozemianske komposesoráty) spravidla vznikali po povýšení celej obce (zvyčajne za zásluhy vo vojne) do zemianskeho stavu, pričom zemianske rody sa stávali spoluvlastníkmi chotára určitej dediny. Spravoval ich najstarší člen rodu, neskôr volený správca. Komposesoráty sa zachovali aj po zrušení poddanstva (1848), ich spoluvlastníkmi sa stávali aj urbárnici, t. j. nešľachtici. Slobodní roľníci si od komposesorátu prenajímali pasienky a klčoviská. Od roku 1898 začal odbornú správu komposesorátu vykonávať štát. Po roku 1918 sa najväčším komposesorátom stala ČSR, v roku 1945 boli komposesoráty znárodnené a začlenené do podnikového systému Štátnych lesov. V súčasnej právnej úprave komposesorát ako druh pozemkového spoločenstva neexistuje, termín komposesorát sa však objavuje v názvoch niektorých pozemkových spoločenstiev, ktoré vznikli po roku 1990 (po prijatí viacerých zákonov o navrátení vlastníctva k pozemkom; → reštitúcia).

kompozícia

kompozícia [lat.] —

1. spôsob usporiadania jednotlivých prvkov do harmonického celku, v umení najvyššia miera vyváženosti prvkov umeleckého diela a vzťahov medzi nimi;

a) archit. → architektonická kompozícia;

b) v kozmetike vonná kompozícia (→ vonný komplex);

c) lit. kompozičná výstavba, aj skladba, usporiadanie, architektúra, kompozičný plán, zloženie, zostava — systémové usporiadanie jednotlivých vzájomne sa prestupujúcich výstavbových zložiek umeleckého literárneho diela do spoločného štruktúrneho celku na základe tvorivého spojenia literárnej tradície a umeleckého talentu autora. V širšom význame zahŕňa tri základné roviny výstavby literárneho textu: jazykovú (štylistickú), architektonickú (→ tektonika textu; výstavba diela pomocou vonkajších, statických architektonických jednotiek, ako sú názov, epilóg, prológ, kapitoly, diely, odseky, strofy, spevy, verše, výstupy, dejstvá a pod.) a tematickú. V užšom význame predstavuje tematickú výstavbu, t. j. vnútornú výstavbu literárneho diela. Pomenúva poradie, v akom sú zoradené vnútorné, dynamické zložky umeleckej výstavby, ako aj spôsob ich vzájomného prepojenia. Dynamickými zložkami sú predovšetkým motívy a (z väčšieho textového priestoru vyabstrahované) tematické zložky textu, ktoré môžu vstupovať do vzájomných kauzálnych, logicko-príčinných alebo nekauzálnych (dominantne časových, resp. priestorových) vzťahov. Aj na základe miery subjektívnosti pri vytváraní týchto vzťahov sa konštituujú sujetové (epické a dramatické) a nesujetové (lyrické) literárne žánre. Pri viazaní motívov a tematických celkov sa uplatňujú kompozičné princípy (spôsoby vnútornej výstavby diela) ako gradácia, kontrast, paralela, repetícia, paradox a i. V žánroch epiky je s kompozíciou úzko prepojený aspekt dejovosti, resp. napätia medzi fabulou a sujetom. Významným kompozičným faktorom v takýchto textoch je teda aj ich sujetová organizácia, k jej základným typom patria chronologická (kronikárska), reťazová, retrospektívna a pásmová sujetová organizácia. Dôležitými výstavbovými zložkami sujetových textov sú aj kompozičné kategórie (rozprávač, postava, priestor, čas).

V rámci disciplín zaoberajúcich sa slovesnou kultúrou sa termín kompozícia (kompozičná výstavba) využíva v podobnom význame aj v štylistike, kde označuje budovanie textu od najmenších jednotiek cez relatívne uzavreté väčšie časti až po globálnu, formálne i obsahovo ucelenú podobu. Kompozičná výstavba sa v tomto kontexte rozčleňuje na tri základné vrstvy: gramatiku, tektoniku (resp. mikrokompozíciu; zhodná s termínom architektonika v rámci kompozície chápanej literárnou teóriou) a architektoniku (resp. makrokompozíciu). Rozlišuje sa chronologická kompozícia – vývoj deja prebieha dôsledne podľa časovej postupnosti (kroniky), paralelná kompozícia – súbežne sa rozvíja niekoľko dejov (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Anna Kareninová), rámcová kompozícia – do jedného príbehu sa vkladajú ďalšie príbehy (G. Boccaccio: Dekameron), retrospektívna kompozícia – časová postupnosť deja je narušená (moderná próza 20. stor.) a reťazová kompozícia – jednotlivé udalosti na seba nadväzujú bez hlbšej súvislosti, sú spojené postavou hlavného hrdinu (M. de Cervantes Saavedra: Don Quijote de la Mancha);

d) výtv. vzájomné usporiadanie formálnych prvkov výtvarného diela, ako aj súhrn princípov (kompozičných, skladobných), ktoré výtvarné dielo určujú. Každé výtvarné dielo (maľba, socha, grafika, kresba a i.) je podmienené použitými materiálmi a formálnymi prvkami (výtvarnými výrazovými prostriedkami, ako sú napr. línia, plocha a farba), ktoré ho utvárajú. Vzájomné usporiadanie prvkov podlieha historicky sa meniacim pravidlám kompozície, ktoré môžu byť záväzné (→ kánon), odporúčané i voľné (autorské, pôvodné). K najuniverzálnejším kompozičným princípom patria princíp plánu (predný plán, pozadie a pod.), rytmu (opakovanie a alternovanie prvkov), symetrie (pravidelné rozmiestnenie prvkov okolo pomyselnej osi či stredu), kontrastu (vzájomné pôsobenie rozdielnych kvantít jednej povahy) a proporcie (vzťahy na základe vzájomných veľkostí). K významným kompozičným princípom patrí zlatý rez.

Kompozičné vzťahy vznikajú v danej kompozícii medzi formálnymi prvkami a kompozičnými princípmi. Nástrojom kompozičných vzťahov môžu byť okrem výtvarných výrazových prostriedkov aj predmety zobrazenia (postavy, objekty, tvary, priestory). K základným stavebným prvkom kompozície patrí línia (čiara), ktorá môže byť definovaná priamo (napr. silueta, obrys foriem) alebo nepriamo (os, smer). Hlavné lineárne kompozičné princípy (založené na líniách) sú určované na vektorovom základe: horizontála (vodorovná os), vertikála (zvislá os), diagonála (priečna os). Ich využitie môže súvisieť s ďalšími zákonitosťami vlastností kompozície, napr. so zákonitosťami dynamiky: vertikála a horizontála predurčujú skôr statické, diagonála (a krivka) dynamické kompozície. Kompozičné vzťahy môžu byť ďalej definované svetelnosťou a farebnosťou (tonálna a farebná kompozícia), textúrou a vlastnosťami povrchu (povrchová štruktúra, napr. jej haptické a optické kvality ako drsnosť, matnosť a pod.) či priestorom. S kategóriou priestoru ďalej súvisia kompozičné princípy hustoty (intenzita rozmiestnenia jednotlivých prvkov), orientácie (pozdĺžna, centrálna) a perspektívy (lineárna, vzdušná), t. j. zákonov o vyjadrení priestorovej hĺbky a o uhloch pohľadu. Vlastnosti kompozície možno posudzovať aj z hľadiska rozsahu zobrazenej reality (celok, výsek celku, detail a pod.), rozmiestnenia prvkov na základe dôležitosti či stupňovania významu alebo účinku (gradácia, dominantný motív a pod.) alebo podľa psychologických (fenomenologických) kategórií z hľadiska pôsobenia na diváka (harmonická, vyrovnaná, nepokojná, expresívna kompozícia).

V rámci figurálneho umenia závisí kompozícia aj od jednotlivých žánrov, napr. v portréte dominuje vertikálny, zatiaľ čo v krajinárskom žánri horizontálny princíp a obidva princípy sa odrážajú aj v prevládajúcich orientáciách obrazov na výšku alebo na šírku. V rozvinutých figurálnych kompozíciách, ale aj v jednoduchších zobrazeniach je možné určovať ťažisko kompozície (pri portréte napr. tvár portrétovaného, pri historickej maľbe vrcholná scéna s hlavnými protagonistami) a deliť jednotlivé prvky podľa významnosti na dominantné a vedľajšie a podľa hustoty na kulminačné a redšie. V najširšom význame možno spôsob komponovania (vytvárania kompozície) rozdeliť na dva najzákladnejšie typy: voľný a usporiadaný.

V širšom význame je pojem kompozícia blízky (alebo totožný) pojmu zobrazenie (umelecké stvárnenie). Z tohto hľadiska možno kompozíciu deliť podľa určitosti zobrazenia na realistickú (resp. figurálnu, t. j. predmetnú), štylizovanú a abstraktnú (nefigurálnu, nepredmetnú). Z hľadiska pôvodnosti sa rozoznávajú tri základné zdroje kompozície: empirická skúsenosť umelca (pozorovanie a napodobňovanie), spoločenská konvencia (napr. kánon a štýl) a invencia autora (subjektívna výpoveď). Konvenčná kompozícia vzniká na základe kultúrne ustálených schém a často obsahuje symbolické významy. Napr. motívy z kresťanskej ikonografie sú kolektívne rozpoznateľné už na základe kompozičného usporiadania figúr, predmetov a prostredia (napr. výjav Zvestovanie tvorí dvojica k sebe obrátených figúr z profilu, z ktorých jedna kľačí a druhá sedí).

Od najstarších čias postupne vznikalo a vyvíjalo sa viacero druhov a spôsobov kompozície. V období praveku sa uplatnila voľná kompozícia bez definovania prostredia (postavy levitujú), ktorá prevládla v nástennej jaskynnej maľbe. Pod priamym vplyvom deja, napr. lovu zveri, je v nej definované základné usporiadanie prvkov. Pre usporiadanú kompozíciu bolo typické uplatnenie archetypálnych schém, ktoré môžu byť centrálne (kruhové, symetrické), hieratické (gradácia, stupňovanie) a lineárne (s motívom opakovania). V starovekých civilizáciách určoval kompozíciu kánon, napr. hieraticky usporiadané kompozície v Egypte a Mezopotámii. V antickom Grécku a Ríme sa kompozícia uvoľnila, nepodliehala natoľko kánonickým pravidlám, mohla byť aj výrazom invenčnosti autora, ktorý v nej hľadal nové, aktuálne výrazové prostriedky, napr. harmóniu a vznešenosť alebo dejovú drámu. Vznikali rafinované, citlivo premyslené kompozície založené na princípoch idealizácie (pravidlá o proporciách) a heroizácie (trojuholníkové a pyramidálne kompozície), zároveň však spojené s realizmom, s príklonom k empirickému pozorovaniu skutočnosti. Napr. súsošie Laokoónta (1. stor. pred n. l.) okrem starostlivo odpozorovanej ľudskej anatómie charakterizuje predovšetkým vedome konštruovaná pyramidálna (a tým monumentálna a heroická), dynamická (prevládajú diagonály a rytmus, striedanie vzájomnej dostredivosti a odstredivosti postáv) kompozícia v zlatom reze (vyvážená, ťažisko súsošia spočíva v ľavej hornej tretine).

V stredoveku vychádzala kompozícia z priameho vzťahu so symbolickými, najčastejšie s duchovnými významami. Najrozvinutejšie kompozičné schémy vznikali v rámci výzdobných programov celých chrámových komplexov, najmä románskych a gotických katedrál. Stredoveká obrazová kompozícia podliehala rozlišovaniu medzi reprezentatívnou a naratívnou (dejovou) funkciou. Napr. retábulum oltára obsahovalo vo svojom centre reprezentatívne (titulárny svätec s centrálnym a frontálnym umiestnením) a po stranách naratívne (dejový cyklus na bočných krídlach oltára) zobrazenia. Kompozícia stredovekého obrazu bola založená na princípoch znakovej reprezentácie vzdialenej od pozorovania vonkajšej skutočnosti (popieranie perspektívy, tvarová štylizácia, lokálna farebnosť a pod.). Úžitkové predmety, najmä nábytok a zlatnícke práce, mali kompozíciu odvodenú z architektúry v duchu jednotného slohu (→ gotika). Kompozícia v období renesancie bola ovplyvnená vedomým návratom k antickému dedičstvu a zároveň sa v nej prejavil záujem o empirické poznávanie. Postupne sa stala čoraz viac premyslenou, najmä geometricky presne konštruovanou a priestorovo presne ukotvenou. Jej hlavnými nástrojmi od obdobia renesancie sú perspektíva, proporcie a kompozičná čistota (súhra tvarov, línií či objemov na obrazovej ploche). Záujem o štúdium zákonov lineárnej, ale aj tzv. vzdušnej perspektívy vniesol do kompozície rozhodujúci posun v prospech iluzívneho trojrozmerného priestoru. Jej nové pravidlá reflektovala aj súdobá teoretická literatúra o umení. Vo vrcholnej renesancii prevládali centrálne kompozície určované tvarom obrazovej plochy (napr. tzv. tondá – v tvare kruhu), námetom (obľúbené boli témy Posledná večera alebo Tróniaca Madona so svätcami – typ Sacra conversazione) či priestorovým riešením (centrálna lineárna perspektíva s úbežníkom v strede).

Manieristická kompozícia vznikala umelým konštruovaním, skladaním s častým zveličením (umelo vyskladané priestorové vzťahy, predĺžené či inak deformované proporcie a pod.). Všetky výtvarné druhy (vrátane architektúry) sprevádzala kompozičná expresia až dekompozícia (rozklad kompozície), čo vplývalo aj na ikonografiu i na významové znejasnenie diela. V maľbe i v grafike sú typické lievikovitý a diagonálny kompozičný rozvrh celej scény, decentralizácia ťažiska kompozície a využívanie tzv. repusoárových postáv, t. j. významovo druhoradých figúr, ktoré sú umiestňované do predného plánu obrazu, tvoria sprostredkovateľa medzi divákom a scénou, sú viditeľné zvyčajne od chrbta a stočené okolo svojej osi v dynamickej siluete (figura serpentinata). V období baroka dosiahla kompozícia dovtedy nezvyčajne rafinované podoby (iluzívnosť, iluzionizmus) súvisiace najmä s úsilím čo najintenzívnejšie pôsobiť na ľudské zmysly. Dominovali kontrasty svetla a tieňa (šerosvit), sieť diagonál, pohybov a protipohybov (napr. konvexných a konkávnych kriviek) a pod. V iluzívnych nástropných maľbách vrcholného baroka majú kompozície vírivý, špirálový alebo inak gradovaný pohyb s pomyselným úbežníkom do nekonečna. Tieto maľby, ktoré sa uplatnili najprv ako kompozície v čelnej perspektíve (quadro riportato), však čoskoro nahradili čoraz iluzívnejšie podhľady v ostrých perspektívnych skratkách (sotto in su).

Od 2. polovice 19. stor. sa v európskom výtvarnom umení začali objavovať nové kompozičné prístupy podnietené fotografiou. Patria k nim napr. zošikmené priblíženie k objektu, tzv. odseknuté postavy a predmety unikajúce z plochy obrazu, ako aj kompozičné experimenty sústredené na multiexpozíciu, t. j. sekvenčné množenie obrazov a fázovanie pohybu. Z hľadiska kompozičných prístupov neskorších avantgardných smerov boli na konci 19. stor. podstatné tendencie k popieraniu priestoru v prospech priznávania obrazovej plochy, napr. plošné diela secesie alebo tzv. priehradkovité členenie tvarov v dielach Paula Gauguina a maliarov pontavenskej školy. Rozklad pôvodnej kompozičnej kompatibility obrazu bol charakteristický aj pre prístup Paula Cézanna. Jeho analytické poňatie námetu inšpirovalo väčšinu avantgardných prúdov začiatku 20. stor., najmä kubizmus. Experimentovanie s formálnymi prvkami kompozície (kompozičné hry) stálo v popredí diel futuristov i orfistov, ako aj v celej škále prístupov abstraktného umenia, najmä konštruktivizmu, kinetizmu, geometrickej abstrakcie, suprematizmu a neoplasticizmu. Umelecké smery 20. stor. preverili možnosti kompozície vo vizuálnych umeniach v jej azda najväčšej možnej šírke;

2. hud. tvorivý proces, pri ktorom vzniká originálne hudobné dielo (hudobná skladba), v prenesenom význame aj samotné hudobné dielo (hudobná skladba) vytvorené hudobným tvorcom (skladateľom; na rozdiel od improvizácie), zvyčajne zaznamenané notovým zápisom (novšie aj prostredníctvom hudobnej grafiky alebo zvukovej nahrávky) umožňujúcim jeho živé predvedenie. Kompozičné postupy pri tvorbe diela sa odvíjajú od individuálneho štýlu skladateľa, druhovo-žánrového zaradenia komponovanej skladby i od hudobnohistorického kontextu, ich výber a použitie závisia predovšetkým od skladateľových hudodobnoteoretických znalostí (→ kompozičná technika). Komponované dielo (hudobná skladba) môže byť vokálne, inštrumentálne alebo vokálno-inštrumentálne. Rozvrhnutie diela pre jednotlivé hudobné nástroje si nevyžaduje skladateľovu interpretačnú zručnosť na danom nástroji, sú však potrebné aspoň jeho teoretické znalosti týkajúce sa ladenia, rozsahu a interpretačných možností hudobných nástrojov.

Usporiadanie jedného alebo viacerých hlasov do kompozičného celku môže skladateľ spracovať polyfónne (dve alebo viac línií samostatných hlasov; → polyfónia), heterofónne (dva alebo viac hlasov interpretuje tú istú melódiu v obmenách; → heterofónia), homofónne (melódia sprevádzaná akordickým sprievodom; → homofónia) alebo monofónne (melódia bez harmonického sprievodu) a pri každom type môže použiť inú kompozičnú techniku vedenia hlasov. Vnútorný priebeh kompozície závisí najmä od procesu dodržiavajúceho určité pravidlá tonálnych vzťahov; môže ísť o tvorbu skladby s tonálnym (dielo je zvyčajne písané v určitej tónine, je vystavané podľa pravidiel tonality), modálnym (dielo je založené na inom tonálnom systéme a tónovom usporiadaní, než sú dur a mol; → modálna hudba) alebo atonálnym (v zásade nerešpektuje žiadne tonálne pravidlá a je založené na skladateľových vlastných, často neštandardných postupoch; → atonálna hudba) procesom. Zoskupením hudobných myšlienok tvorcu podľa určitých logických zákonitostí v procese kompozície hudobného diela vznikne určitá hudobná forma.

Kompozícia je proces tvorby hudobného diela charakteristický najmä pre tzv. klasickú (vážnu) hudbu. V historickom vývoji európskej hudby sa kompozičné postupy vyvíjali od obdobia rozvoja viachlasu a bývajú príznačné pre jednotlivé epochy vývoja hudobnej kultúry (v rámci umeleckých slohov) i pre jednotlivé prúdy a smery; od 2. polovice 20. stor. prispeli k zmenám v kompozičnej práci nové technológie (využívanie počítačovej techniky). V minulosti vedomosti o princípoch kompozície sprostredkúvali mladším generáciám súkromne starší skladatelia, v súčasnosti sa kompozícia (skladba) a s ňou súvisiace predmety vyučujú na stredných (na Slovensku na konzervatóriách) a vysokých (na Slovensku na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici) hudobných školách;

3. hut. zliatina ľahkotaviteľných kovov (teplota tavenia do 600 °C). Najčastejšie sú cínové kompozície obsahujúce cín (75 – 91 %), antimón, meď, nikel, príp. aj olovo, a olovené kompozície obsahujúce olovo (63 – 84 %), cín, antimón, príp. aj nikel a arzén. Kompozície sa používajú ako ložiskové kovy na výrobu klzných ložísk, v minulosti v kníhtlačiarstve na výrobu tlačiarenských písmen (→ písmovina);

4. jaz. spôsob tvorenia slov skladaním;

5. školská písomná práca zvyčajne z cudzieho jazyka.

kondicionári

kondicionári [lat.], aj kondicionáli — v stredovekom Uhorsku vrstva podmienečne slobodného poddanského obyvateľstva s osobitným postavením. Vyčlenila sa koncom 11. stor., v rámci poddanského stavu tvorila spoločenskú vrstvu ľudí, ktorí získali istú formu osobnej slobody (neboli nevoľníkmi) spojenú s vlastníctvom a s užívaním pôdy. Udelenie týchto práv (donácií) bolo podmienené (lat. condicio = podmienka, odtiaľ názov) vykonávaním služby pre svojho pána. Takto podmienečne slobodní poddaní sa svojím postavením nachádzali v hierarchii medzi úplne slobodným a poddanským obyvateľstvom. Nezískali síce rovnaké práva ako slobodní, ich postavenie sa však oproti najnižšie postaveným poddaným zlepšilo. Patrili medzi nich napr. jobagióni, ktorí boli povinní vykonávať najmä vojenskú službu, a hradčania (castrenses), ktorí tvorili služobníctvo hradu. Kondicionári slúžili svojim pánom aj v špecifických službách, napr. ako psiari, dravci (zaoberali sa chovom a výcvikom psov a lovom zveri) alebo pohraniční strážcovia.

Konfederačné články

Konfederačné články — niekedy používané označenie prvej ústavy USA; → Články konfederácie.

konskripcia

konskripcia [lat.] — zápis do zoznamu, spisovanie, súpis;

1. lat. conscriptio — v starovekom Ríme v období republiky (510 pred n. l. – 27 pred n. l.) zapísanie do zoznamu senátorov (album senatorum). Členmi senátu boli spočiatku iba patricijovia (patres). Zákon prijatý okolo roku 312 pred n. l. (lex Ovinia) preniesol právo zostavovania a vyhlasovania zoznamu senátorov (lectio senatus) z konzulov na cenzorov a plebejským prísediacim v senáte (conscripti) priznal práva skutočných senátorov (patres conscripti, zapísaní, t. j. plebejskí členovia senátu), ale bez výsad vyhradených pre patricijov. Tým sa patricijský senát zmenil na patricijsko-plebejský a pomenovanie patres conscripti, ktoré sa pôvodne vzťahovalo len na plebejských členov senátu, sa neskôr začalo vzťahovať na všetkých senátorov;

2. v Uhorsku v stredoveku i v novoveku vyhotovovanie súpisov na daňové a hospodárske (súpisy domov, pozemkov, majetku) i na vojenské (zoznamy mužov s brannou povinnosťou) účely, od 18. stor. aj súpisov obyvateľstva; pri cirkevných kánonických vizitáciách sa vykonávala konskripcia ako súpis týkajúci sa hospodárskej a finančnej situácie v jednotlivých farnostiach (súpis vybavenia, majetku patriaceho ku kostolu, darov).

konšel

konšel [lat.] — v stredoveku najmä v českých krajinách člen mestskej rady; na Slovensku sa viac používalo označenie prísažný.

kontribúcia

kontribúcia [lat.] —

1. historické označenie rozličných druhov peňažných alebo naturálnych dávok vyberaných v minulosti v niektorých krajinách pravidelne alebo nepravidelne od obyvateľstva (s výnimkou šľachty, ktorá disponovala právom nezdaniteľnosti) a odvádzaných v prospech štátu. Kontribúcie sú z hľadiska vývoja daňových systémov pokladané za predchodcov dnešných priamych daní. Medzi pravidelne vyberané kontribúcie v Uhorsku patrili o. i. dymné (daň z jednotlivých domácností, komínov alebo ohnísk), deviatok (naturálna daň) a terragium (daň z pozemkov), ktoré boli v roku 1323 Karolom I. Róbertom nahradené priamou pozemkovou daňou z brány (portálnou daňou, → porta). K nepravidelne vyberaným kontribúciám patrili rozličné vojnové dane určené na financovanie vojenských výprav či na obranu krajiny, napr. kolekta (zavedená v 13. stor. Ondrejom II.) a subsídium (zavedené napr. v roku 1397 na financovanie protitureckých vojen);

2. v medzinárodnom práve vojnová daň: a) suma (peňazí), ktorú po skončení vojny vymáhal víťazný štát od porazeného. Rozsah, formy a podmienky kontribúcie stanovoval jednostranne víťazný štát, ktorý sa takto obohacoval na úkor porazeného (napr. Francúzsko zaplatilo v roku 1871 ako kontribúciu 5 mld. frankov Nemecku); b) suma (peňazí) vymáhaná okupačnou mocnosťou od civilného obyvateľstva na okupovanom území iba v prospech armády alebo administrácie na obsadenom území (nie na všeobecné potreby vojny). Musela byť primeraná zdrojom okupovaného územia, vyberala sa spravidla podľa predpisov o daniach a na základe potvrdenia.

V súčasnosti je akákoľvek forma kontribúcií protiprávna.

konvent

konvent [lat.] —

1. náb. a) obytný trakt kláštora zväčša neprístupný laikom, najmä príslušníkom opačného pohlavia. Jeho jadrom je otvorený rajský dvor, ktorý je po obvode obklopený krížovými chodbami (ambitmi) a jednou stranou prilieha ku kostolu (vo veľkých a významných kláštoroch môže byť aj viac rajských dvorov). V strede alebo na západnej strane rajského dvora, zväčša priamo oproti vstupu do kláštornej jedálne (refektára), sa zvyčajne nachádza studňa alebo fontána (lavatórium), niekedy krytá; kaplnka so studňou sa niekedy nazýva tonzúra (slúžila nielen na umývanie rúk pred jedlom, ale aj na rituálne vyholenie vlasov; → tonzúra). Vo východnom krídle konventu sa na prízemí obvykle nachádzajú kapitulná sieň, sakristia (so vstupom do kostola), knižnica, pisárska dielňa (skriptórium) i vnútorná hovorňa (parlatórium); niektoré kláštory mali aj vonkajšiu hovorňu určenú na kontakt s laikmi, prístupnú priamo z rajského dvora. Na poschodí sa nachádzala spoločná spálňa (dormitár) alebo samostatné mníšske cely, súčasťou obytných priestorov bol aj priestor na zahriatie sa (kalefaktórium). V spoločnej spálni bolo súkromie mníchov zabezpečené závesmi alebo drevenými stenami, v jej blízkosti sa nachádzali toalety. V južnom krídle konventu bol refektár (niektoré veľké kláštory mali zimný i letný refektár), v západnom krídle boli kuchyne, sklady, zásobárne a pivnice. Niekedy sa ako konvent označuje rehoľné spoločenstvo kláštora a jeho zasadnutie alebo (nesprávne) samotný kláštor;

b) v anglikánskej cirkvi ženský kláštor alebo ženské rehoľné spoločenstvo;

c) v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (ECAV) najvyšší orgán cirkevného zboru (zborový konvent), seniorátu (seniorálny konvent) a cirkevného dištriktu (dištriktuálny konvent); v období 1774 – 1993 bol najvyšším správnym orgánom cirkvi každoročný generálny konvent ECAV (resp. do roku 1918 generálny konvent Evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku). Spočiatku sa konal iba za účasti svetských predstaviteľov cirkvi (prvý v roku 1774 v Pešti, dnes súčasť Budapešti), od roku 1860 bol spolupredsedom aj predstaviteľ z radov duchovných. V 2. polovici 19. stor. boli generálne konventy aj nástrojom maďarizácie (zrušenie patronátnych gymnázií v Revúcej a Martine na generálnom konvente v roku 1874, vyhlásenie panslavizmu za kánonický priestupok v roku 1882, úprava hraníc dištriktov na oslabenie slovenskej väčšiny v roku 1893). Po vzniku Československa a osamostatnení sa ECAV na Slovensku sa prvý generálny konvent uskutočnil v roku 1922 v Modre, od roku 1993 nahradila generálny konvent ako najvyšší orgán ECAV synoda;

2. práv. conventus — v antickom Ríme zhromaždenie, zasadnutie; conventus collegii – zhromaždenie, na ktorom sa prerokúvali otázky týkajúce sa všetkých členov určitého spolku; conventus iuridicus – zhromaždenie všetkého ľudu v provincii na súdne konanie; conventus civium Romanorum – stála organizácia rímskych občanov v provincii;

3. politický orgán; → Konvent (→ Francúzska revolúcia, časť Národný konvent); → Konvent o budúcnosti Európy.

Konvent o budúcnosti Európy

Konvent o budúcnosti Európy, Európsky konvent — orgán zriadený Európskou radou v decembri 2001 v Bruseli na základe tzv. Laekenskej deklarácie (nazvaná podľa bruselskej mestskej časti Laeken, miesta zasadania Európskej rady) prijatej na záver zasadania a uvádzajúcej problémy, ktoré je potrebné riešiť. Základnou úlohou Konventu o budúcnosti Európy bola príprava reformy Európskej únie. Zaoberal sa presnejším vymedzením právomocí medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi, postavením Charty základných práv Európskej únie, zjednodušením Zmluvy o Európskej únii, ako aj úlohou národných parlamentov v európskej architektúre (→ európska integrácia). Jeho predsedom bol V. Giscard d’Estaing, členmi boli poslanci z národných parlamentov členských i kandidátskych krajín, poslanci z Európskeho parlamentu, zástupcovia Európskej komisie, ako aj reprezentanti hláv alebo vlád členských štátov a vlád kandidátskych krajín. Konvent o budúcnosti Európy ukončil svoju činnosť v júli 2003 predložením Návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu (angl. Draft Treaty establishing a Constitution for Europe).

korunovačný reverz

korunovačný reverz, aj kráľovský reverz — listina, ktorá bola podpísaná novozvoleným panovníkom a garantovala – najmä počas stavovskej monarchie v stredoveku a novoveku – feudálne štátoprávne (ústavné) pomery. Korunovačný reverz podpisoval nastupujúci panovník v čase korunovácie. Bol obdobou volebných kapitulácií v tých monarchiách, kde panovník nastupoval na trón na základe princípu jeho dedičnosti, resp. kde malo pri nástupníctve na trón dedičské právo prevahu nad voľbou. V Uhorsku sa po uzákonení dedičného práva habsburskej dynastie na uhorský trón (1687) označoval ako inauguračný diplom (tak ako predtým volebné kapitulácie). V uhorských ústavných pomeroch bol jeho obvyklým obsahom písomný sľub panovníka, že bude dodržiavať nepísané ústavné obyčaje a zvyklosti, šľachtické výsady a práva. Právne záväzným sa stal až po slávnostnom verejnom ústnom vyhlásení počas aktu korunovačnej prísahy panovníka.

košické právo

košické právo — mestské právo slobodného kráľovského mesta Košice tvorené obyčajovým právom domáceho a nemeckého pôvodu a výsadami udelenými kráľovskými privilégiami. Prvé mestské výsady získali Košice pravdepodobne pred 1249, výsadná listina z 1290, ktorá povýšila Košice na mesto a udelila im mestské výsady, sa nezachovala. Konkrétny obsah mestských výsad je známy až z tzv. Veľkého privilégia Ľudovíta I. Veľkého (1347) udeleného Košiciam podľa vzoru mestských výsad mesta Budín, ktoré patrili do norimberského (juhonemeckého) právneho okruhu (→ norimberské právo). Košice si tým upevnili hospodárske i právne postavenie a zaradili sa k tzv. norimberskému právnemu okruhu miest, ktoré boli spravované podľa norimberského práva a inšpirovali sa ním pri tvorbe vlastných pravidiel a obyčají, ako aj v súdnej a správnej praxi. Medzi základné práva mesta a mešťanov podľa privilégií patrili o. i. slobodná voľba richtára na jeden rok, slobodná voľba farára, právo mešťanov odvolať sa na súd kráľa alebo taverníka, trhové právo, právo skladu či vyňatie mesta a mešťanov z povinnosti pohostenia kráľovskej posádky (descensus) s výnimkou samotného kráľa. Ľudovít I. Veľký 1369 udelil Košiciam ako prvému mestu v Uhorsku erb erbovou listinou obsahujúcou jeho opis (prvé udelenie erbu mestu kráľom v Európe). Erb tvorilo modré pole s troma zlatými ľaliami v hornej časti, pod ním bolo štítové pole so strieborno-červenými pruhmi (neskôr bol zmenený). Mesto Košice v zmysle udelených výsad vytvorilo vlastné právo, ktoré sa stalo vzorom pre ďalšie, najmä východoslovenské mestá (napr. Sabinov, Stará Ľubovňa), ktoré vytvorili košický právny okruh.

Krajinský zákonník

Krajinský zákonník — oficiálna uhorská zbierka zákonov (nazývaných zákonné články) vydávaná v rokoch 1882 – 1918. V úradnom jazyku – maďarčine (maď. Országos törvénytár) – v nej boli publikované (podľa zákonných článkov III/1868 a XIII/1870) zákony prijaté v obidvoch komorách uhorského snemu a sankcionované panovníkom. Krajinský zákonník vydávalo od roku 1882 uhorské ministerstvo vnútra na základe zákonného článku LXVI/1881, pričom doň boli zahrnuté aj staršie zákony vydané od roku 1865. Jeho jednotlivé časti boli označené dátumom vydania, ktorý bol súčasne dátumom zverejnenia (publikácie, vyhlásenia) právnych úprav obsiahnutých v týchto častiach. Účinnosť jednotlivých zákonných článkov nastávala 15. deň po ich zverejnení v Krajinskom zákonníku, ak konkrétny zákonný článok neobsahoval iný dátum začiatku svojej účinnosti. Po vzniku Československa vznikol zákonom č. 1 z roku 1918 nový celoštátny nástroj publikácie právnych predpisov pod názvom Sbírka zákonů a nařízení státu československého.