klasický

klasický [lat.] —

1. týkajúci sa kultúry starovekého Grécka a Ríma v období antiky (12. stor. pred n. l. – 5., niekedy 6. stor. n. l.; v tomto prípade sa termíny antický a klasický považujú za synonymné), zaoberajúci sa jej štúdiom, napr. klasická archeológia skúmajúca antické pamiatky, klasická filológia študujúca starú gréčtinu a latinčinu, t. j. klasické jazyky;

2. majúci vysokú úroveň, trvalú hodnotu a nadčasový charakter, dokonalý, vrcholný, prvotriedny, najlepší, príkladný. Pôvodne v antickom Ríme označenie príslušníkov jednej z piatich majetkových tried (latinsky civic classicus), ktoré sa neskôr obmedzilo len na označenie občanov prvej, najvyššej triedy (latinsky classis prima; najmajetnejších občanov) a nadobudlo význam prvotriedny. Postupne sa termín klasický rozšíril a ako klasické sa začali označovať diela antických autorov, ktoré sa vyučovali na školách ako vzorové a ich autori (tzv. školskí autori) sa nazývali klasici (školským autorom, klasikom, bol napr. Homér a jeho diela Ilias a Odysseia sa označovali ako klasické). V období osvietenstva (od 17. stor.) sa ako klasické začali označovať aj diela súdobých autorov (napr. N. Boileau-Despréaux, J. Racine, Molière, P. Corneille, J. de La Fontaine) vytvorené podľa kánonov odvodených z antických vzorov. Na označenie estetických princípov vzťahujúcich sa na termín klasický, resp. obdobia, v ktorom sa tieto princípy presadzovali, a potom spätne na rozhraní 18. a 19. stor., keď sa v protiklade k tejto estetickej doktríne začal formovať romantizmus, vznikli termíny klasicistický a klasicizmus. Používanie termínov klasický a klasicistický však nie je presne vymedzené, napr. časť tvorby J. W. Goetheho a F. Schillera vytvorená počas ich pôsobenia vo Weimare a s ohľadom na estetické princípy zaraďovaná do klasicizmu sa označuje ako weimarská klasika (nem. Weimarer Klassik), vrcholné klasicistické obdobie tvorby J. Haydna, W. A. Mozarta a L. van Beethovena ako viedenská klasika (Wiener Klassik).

V súčasnosti sa termín klasický vo význame vrcholný, prvotriedny, najlepší, príkladný používa:

a) na označenie určitého, časovo ohraničeného úseku, určitej, zvyčajne pomerne krátko trvajúcej fázy kultúry minulosti považovanej za vrchol vývinu, napr. klasické obdobie vo vývine starogréckej architektúry, výtvarného umenia či literatúry (6. – 4. stor. pred n. l.; termín klasický sa v tomto prípade viaže na konkrétne historické obdobie, a preto termíny antický a klasický nie sú synonymné),

b) na označenie najvýznamnejších (vzorových, majúcich trvalú hodnotu) diel vytvorených v ktoromkoľvek historickom období. Termín klasický sa v tomto prípade neviaže na konkrétne historické obdobie, umelecký smer, druh či žáner, dielo môže byť zaraďované do kontextu ktorejkoľvek národnej kultúry, napr. v literatúre sa ako klasický označujú drámy Peržania, Siedmi proti Tébam, Prikovaný Prométheus a i. starogréckeho dramatika Aischyla, hry Hamlet, Othelo, Sen noci svätojánskej a i. W. Shakespeara či básnické skladby A. Sládkoviča Marína a Detvan, v hudbe diela trvalej hodnoty, → klasická hudba (význam 1), ap.;

3. osvedčený, tradičný, zaužívaný, vžitý, často ako opozitum k pojmom súčasný, moderný, napr. klasická čínska literatúra (od 3. – 2. tisícročia pred n. l. do 1919) ako opozitum k modernej čínskej literatúre, klasický balet (klasická baletná technika, resp. balet 2. pol. 19. stor.; → akademický balet) ako opozitum k modernému baletu (baletný štýl, ktorý vznikol v 20. stor.; moderný tanec); klasická ekonómia (ekonomické myslenie pol. 18. stor. – 19. stor.; → klasická škola ekonómie), klasická fyzika (fyzika považovaná do konca 19., resp. do zač. 20. stor., t. j. do vzniku kvantovej fyziky, za ucelenú a konzistentnú teóriu vysvetľujúcu takmer všetky dovtedy pozorované fyzikálne javy);

4. typický, príznačný.