Å — fyz. značka angströmu.

A —

1. fyz. značka aktivity;

2. fyz. značka ampéra.

a —

1. prvé písmeno väčšiny abecied;

2. fyz. značka áru, značka predpony atto;

3. hud. názov tónu 6. stupňa základnej diatonickej stupnice; ladiaci tón s medzinárodne určenou frekvenciou 440 Hz, ktorý sa od čias starej gréckej hudby používa ako základ ladenia;

4. lek. skr. akromiale;

5. log. vo význame dvojčlennej výrokovej spojky konjunktor (˄, &). Spojkou a sa spájajú 2 jednoduchšie výroky do zloženého výroku, konjunkcie. Konjunkcia je pravdivá v jedinom prípade, keď sú obidva podvýroky pravdivé.

Abbe, Ernst Karl, 23. 1. 1840 Eisenach – 14. 1. 1905 Jena — nemecký fyzik. R. 1870 – 96 profesor fyziky na univerzite v Jene a riaditeľ observatória, od 1866 pracovník závodu Carl Zeiss, od 1888 jeho majiteľ. Zaoberal sa optikou. Zaviedol mieru závislosti indexu lomu od vlnovej dĺžky svetla (Abbeho číslo), skonštruoval optické prístroje, vyriešil osvetlenie preparátov v mikroskopoch.

Abbeho komparátor — prístroj na presné meranie vlnových dĺžok spektrálnych čiar pozorovaného objektu tak, že sa namerané vlnové dĺžky porovnávajú s porovnávacím spektrom. Skladá sa z 2 mikroskopov, z ktorých jeden je pevný a druhý, s nitkovým krížom, pohyblivý. V dnešných komparátoroch sa spektrá snímajú kamerou, pohyb mikrometrickej skrutky sa kontroluje laserom. Výstupné signály sa vedú do počítača, kde sa ďalej spracúvajú. Tým sa urýchľuje meranie a podstatne sa zvyšuje jeho presnosť. Nazvaný podľa E. K. Abbeho.

Abbeho kondenzor — optické zariadenie v optickom prístroji (napr. v mikroskope), ktoré sústreďuje svetelné lúče zo zdroja na pozorovaný objekt (preparát), a tým umožňuje ľubovoľné šikmé osvetlenie. Skladá sa z rovinného zrkadla, dvoch alebo viacerých šošoviek a írisovej clony, ktorá je zvyčajne umiestnená medzi zrkadlom a šošovkou. Nazvaný podľa E. K. Abbeho.

Abbeho medaila — strieborná medaila, ktorú na počesť E. K. Abbeho udeľuje Nadácia Carla Zeissa nositeľovi Ceny Medzinárodnej komisie pre optiku.

absolútna nula — najnižšia teoreticky možná teplota, začiatok termodynamickej teplotnej stupnice (0 K, resp. -273,15 °C). Pri tejto teplote by mala mať látka nulovú entropiu a maximálnu mieru molekulového usporiadania. Absolútna nula nie je dosiahnuteľná reálnym procesom. V súčasnosti sa v laboratórnych podmienkach dosahujú teploty rádovo 10^-9 K. Popredným svetovým pracoviskom v dosahovaní teplôt blízkych absolútnej nule je aj Ústav experimentálnej fyziky SAV v Košiciach.

absolútna teplota — názov termodynamickej teploty používaný v minulosti. Absolútna teplota bola zavedená 1848 anglickým fyzikom W. Thomsonom (Kelvinom), zn. T, vyjadruje sa v kelvinoch a jej začiatok je pri absolútnej nule. Často sa nazýva Kelvinova absolútna teplota alebo skrátene Kelvinova teplota. Medzinárodné normy ISO uvádzajú len termodynamickú a Celziovu teplotu.

absolútny čas — predrelativistická predstava času. Absolútny čas plynie rovnako vo všetkých vzťažných sústavách, rovnako pre všetkých pozorovateľov nezávisle od toho, ako sa navzájom pohybujú.

absolútny pohyb — v nerelativistickej fyzike časová zmena polohy telesa meraná pozorovateľom nachádzajúcim sa v súradnicovej sústave považovanej za absolútnu. Pohyb telesa meraný v iných sústavách, ktoré sa vzhľadom na absolútnu sústavu pohybujú, sa považuje za relatívny s tým, že sa predpokladá rovnaké plynutie času vo všetkých sústavách. Podľa teórie relativity sú však všetky inerciálne sústavy (→ inerciálna vzťažná sústava) úplne rovnocenné, a preto žiadnu z nich nemožno označiť za základnú, t. j. za absolútnu. Nemá teda význam hovoriť o absolútnom pohybe, ale len o pohybe vzhľadom na konkrétnu sústavu.

absolútny priestor — predrelativistická predstava priestoru ako nezávislej arény, v ktorej prebiehajú všetky fyzikálne procesy.

absorbovaná dávka, dávka, zn. D — veličina charakterizujúca absorpciu žiarenia v látke. Je definovaná ako energia žiarenia pohltená ožiareným prostredím, prepočítaná na jednotku hmotnosti tohto prostredia. Jednotkou absorbovanej dávky je gray, staršou jednotkou rad; → dávkový ekvivalent, → expozícia.

absorpcia svetla, pohlcovanie svetla — pohltenie časti energie svetla pri jeho prechode optickým prostredím spôsobené premenou svetelnej energie na iné formy energie, predovšetkým na teplo. Lineárny absorpčný koeficient vyjadruje relatívne zoslabenie intenzity svetla (hustoty svetelného toku) spôsobené absorpciou na malej dĺžke dráhy svetla, delené touto dĺžkou. Absorpciu svetla spôsobuje interakcia častíc žiarenia (fotónov) s časticami látky (molekulami, elektrónmi ap.). Fotón absorpciou zaniká a energia interagujúcej častice vzrastá o jeho energiu. Pri veľkých intenzitách svetla, ktorých vlastnosti skúma nelineárna optika, nastáva viacfotónová interakcia, keď elektrón absorbuje súčasne dva alebo viac fotónov (→ absorpcia žiarenia).

absorpcia vlnenia, pohlcovanie vlnenia — postupné zmenšovanie energie vlnenia pri prechode hmotným prostredím, pričom nastáva premena energie vlnenia na iné druhy energie v dôsledku interakcie s prostredím. Fyzikálny mechanizmus absorpcie závisí od druhu vlnenia (elektromagnetické, zvukové, povrchové vlny na vodnej hladine). Vo všetkých prípadoch sa vlnenie pri prechode prostredím zoslabuje podľa exponenciálneho zákona (→ absorpčný koeficient).

absorpcia zvuku, pohlcovanie zvuku — nevratná premena energie zvukovej vlny na iné druhy energie, spravidla na teplo, t. j. na energiu chaotického pohybu molekúl prostredia. Pri prechode prostredím je absorpcia zvuku charakterizovaná lineárnym absorpčným koeficientom, ktorý zvyčajne rastie s druhou mocninou frekvencie zvuku, pričom najmenší je v tuhých látkach, väčší v kvapalinách a najväčší v plynoch. Pohlcovanie zvuku stenami miestností ap. sa vyjadruje absorptanciou. Látky s veľkou absorptanciou (akustickou pohltivosťou) bývajú pórovité (plsť, polystyrén), majú štruktúru dobre pohlcujúcu zvuk (drevovláknité dosky) alebo prejavujú rezonančnú absorpciu (napr. dierované panely), možno nimi korigovať akustiku miestností a siení.

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

absorpčný filter — optický filter, ktorého spektrálna priepustnosť je v určitej oblasti vlnových dĺžok nízka. Najjednoduchšie farebné sklené filtre svojou selektívnou absorpciou svetla odstránia časť žiarenia určitej spektrálnej oblasti. Farba prechádzajúceho svetla je určená spektrálnym zložením svetla vstupujúceho do filtra a absorpčným spektrom filtra. Absorpciu obyčajne spôsobujú organické a anorganické farbivá rozpustené alebo rozptýlené v priehľadnej kvapalnej alebo tuhej látke.

absorptancia [lat.], absorpčný faktor — fyzikálna veličina daná pomerom energie žiarenia absorbovanej v telese a energie žiarenia dopadajúcej na povrch telesa.

ac — zn. akra.

adaptácia oka — schopnosť oka prispôsobiť sa dopadajúcemu svetelnému toku. Ľudské oko je schopné vnímať svetlo v rozsahu 0,01 – 1 000 lx. Adaptácia oka umožňuje rozoznávať predmety pri nedostatočnom osvetlení a, naopak, chráni sietnicu pred poškodením pri veľkom jase. Pred šošovkou oka sa nachádza kruhový sval, dúhovka, ktorý slúži ako apertúrna clona optickej sústavy oka. Zmena rozmerov tejto clony (priemer 2 – 8 mm) nestačí na potrebnú zmenu osvetlenia sietnice. Hlavnú úlohu pri adaptácii oka má prispôsobivosť orgánov sietnice citlivých na svetlo. Zmena ich citlivosti je oveľa pomalšia ako zmena rozmerov apertúrnej clony a môže nastať na celej sietnici alebo len lokálne. Je spojená i so zmenou farebného videnia oka. Prispôsobenie oka farbe sa nazýva farebná adaptácia oka. Spôsobuje krátkodobé skreslenie farebných vnemov po dlhodobom pozorovaní plochy jednej sýtej farby.

adhézia [lat.] — 1. → priľnavosť; 2. lek. → zrast.

adiabata [gr.] — krivka v stavovom diagrame, znázorňujúca vzájomnú závislosť stavových veličín pri adiabatickom deji. Najčastejšie sa vyjadruje v p-V diagrame, t. j. ako závislosť tlaku p od objemu V.

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

adiabaticky izolovaná sústava — sústava, ktorá si so svojím okolím nevymieňa energiu, napríklad ideálny plyn uzavretý v dokonale tepelne izolujúcej nádobe.

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

Aepinus [épi-], vl. m. Franz Ulrich Theodor Hoch, 13. 12. 1724 Rostock – 10. 8. 1802 Derpt, dnes Tartu, Estónsko — nem. fyzik. Profesor na univerzite v Berlíne, 1757 – 98 profesor a člen akadémie v Petrohrade. R. 1757 objavil piezoelektrický jav v turmalíne. V diele Pokus o teóriu elektriny a magnetizmu (1759) vysvetlil elektrostatické a magnetické javy pomocou teórie jedného fluida podobne ako B. Franklin.

aerodynamická sila — sila charakterizujúca účinok plynného prostredia na pohybujúce sa teleso (napr. vzduch na lietadlo, na automobil ap.). Aerodynamickú silu možno rozložiť na 3 zložky: zložku X smerujúcu proti rýchlosti telesa (aerodynamický odpor), zložku Y na ňu kolmú, a pritom ležiacu vo vertikálnej rovine (vztlaková sila), a zložku Z, ktorá je kolmá na obidve tieto zložky (bočná sila). S týmito silami súvisia aj ich momenty, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú napr. riadenie lietadla a jeho stabilitu počas letu.

aerodynamický odpor → aerodynamická sila

aerodynamický tlak — tlak zisťovaný v pohybujúcom sa plyne, napr. v prúdiacom vzduchu, t. j. podiel veľkosti sily, ktorou prúdiaci plyn pôsobí na myslenú elementárnu plôšku preloženú 2 rôznymi prúdnicami, a veľkosti tejto plôšky. Od aerostatického tlaku sa líši tým, že je od neho menší o hodnotu, ktorá sa v prípade ustáleného bezvírového prúdenia plynu určuje pomocou Bernoulliho rovnice (zohľadňujúcej závislosť hustoty plynu od jeho tlaku, čiže jeho stlačiteľnosť, ako aj spôsob stavovej zmeny, ktorá v plyne pri prúdení prebieha, napr. zmena teploty). Aerodynamický tlak plynu je v zásade tým nižší, čím väčšia je rýchlosť jeho prúdenia.

aerodynamický tunel — skúšobné zariadenie s ovládateľným prúdom vzduchu na skúmanie aerodynamických vlastností tvaru tuhých telies (modely, resp. ich reálne vyhotovenia). Používa sa pri konštrukcii tvaru karosérií automobilov, návrhu vonkajšieho tvaru lietadiel, koľajových vozidiel ap., pri hľadaní vhodného rozloženia aerodynamických síl a tlakov pôsobiacich na povrch tuhých, vo vzduchu rýchlo sa pohybujúcich telies (napr. krídel lietadiel), ako aj pri skúmaní turbulencií v tzv. mŕtvych priestoroch ležiacich za prekážkami v smere prúdenia plynu. Podľa rýchlosti obtekajúceho plynu sa konštruujú aerodynamické tunely na nižšie (podzvukové, čiže subsonické) a vyššie (nadzvukové, čiže supersonické) rýchlosti, na špeciálne účely sa používajú nízkoturbulentné, vývrtkové, námrazové a i. aerodynamické tunely. Hlavnými časťami aerodynamického tunela sú otvorený alebo uzavretý merací priestor (v ňom sú umiestnené skúmané modely alebo celý stroj), pevná alebo prestaviteľná dýza (časť tunela pred meracím priestorom), kolektor (ústie pred dýzou alebo difúzorom tunela), ohybové lopatky a usmerňovač obtekajúceho plynu, tepelný a vzduchový výmenník. Sily a momenty, ktoré sú úmerné aerodynamickému odporu a ploche skúmaného tvaru, sa merajú aerodynamickými váhami.

aerodynamický tvar — tvar telesa, ktorým sa zohľadňujú požiadavky na zníženie odporu vzduchu pri pohybe telesa (napr. aerodynamický tvar krytu motora automobilu, kolies podvozku lietadla, vhodného tvaru trupu lietadla, chvostovej plochy a krídla), prípadne na vyvolávanie požadovaných rozdielov aerodynamických tlakov pôsobiacich na hornú a dolnú časť plochy krídel lietadiel. Určovaním aerodynamického tvaru strojov (automobilov, lietadiel, rakiet ap.) sa zaoberá aerodynamika.

aerodynamika [gr.] — vedná disciplína zaoberajúca sa zákonitosťami pohybu plynov (zvyčajne vzduchu) a zákonitosťami vzájomného pôsobenia prúdiacich plynov a tuhých telies rôznych tvarov; časť aeromechaniky. Skúma aj podmienky, za ktorých vznikajú pri prúdení vzduchu turbulencie, t. j. vírivý pohyb častíc vzduchu. Delí sa na aerodynamiku nízkych rýchlostí (do 500 km/h), keď platia rovnaké vzťahy ako v hydromechanike, a aerodynamiku vysokých rýchlostí; z hľadiska skúmaného obtekania na vonkajšiu a vnútornú aerodynamiku. Je teoretickým základom konštrukcie automobilov, lietadiel ap. a hľadania ich aerodynamických tvarov.

Hlavnými príčinami rôznych síl, ktoré vznikajú pri prúdení vzduchu a jeho obtekaní okolo tuhých telies, je trenie vzduchu o povrch telies a rozdiel aerodynamických tlakov pôsobiacich na rôzne časti povrchu telies. Pri rýchlostiach prúdenia alebo obtekania vzduchu asi do 50 m/s sú zákony aerodynamiky zhodné so zákonmi hydrodynamiky nestlačiteľných kvapalín, pri vyšších rýchlostiach však už vznikajú fyzikálne rozdiely zdôvodnené stlačiteľnosťou vzduchu a rôznymi stavovými zmenami. Teoretickým základom riešenia problémov, ktoré skúma aerodynamika, sú Bernoulliho rovnica, Eulerova rovnica a Navierova-Stokesova rovnica.

aeromechanika [gr.] — časť mechaniky skúmajúca zákony platné pre plyny v stave rovnováhy pri pôsobení vonkajších síl, ako aj zákony pohybu plynov v potrubiach rôznych tvarov a pri obtekaní tuhých telies, resp. zákony vzájomného pôsobenia pohybujúceho sa plynu s tuhými telesami. Podľa toho sa delí na aerostatiku a aerodynamiku. Zákony aeromechaniky a hydromechaniky sú navzájom veľmi podobné. Z fyzikálneho hľadiska sa líšia najmä zohľadnením značnej stlačiteľnosti plynov oproti kvapalinám a zohľadnením veľkého vnútorného trenia (viskozity) kvapalín v porovnaní s plynmi. Aeromechanika neskúma vplyv molekulovej štruktúry plynov na ich vlastnosti a plyny považuje za spojité prostredie.

aerostatická sila — sila pôsobiaca na nepohybujúce sa teleso v plynnom prostredí. Pôsobí podobne ako vztlaková sila v kvapaline (→ Archimedov zákon). Podmieňuje napr. let balónov.

aerostatika [gr.] — časť aeromechaniky skúmajúca zákony platné pre nepohybujúce sa plyny v stave ich statickej rovnováhy pri pôsobení vonkajších síl. Aerostatika hľadá predovšetkým rozloženie aerostatického tlaku v rôznych miestach plynu, pričom na rozdiel od hydrostatiky zohľadňuje aj stavové zmeny plynu súvisiace s jeho stlačiteľnosťou a teplotnou závislosťou aerostatického tlaku plynu. Matematicky formulovanú podmienku rovnováhy plynu možno získať zo základných rovníc aerodynamiky (Eulerovej rovnice, resp. Bernoulliho rovnice) tak, že rýchlosť prúdiaceho plynu je v nich považovaná za nulovú.

agrofyzika [gr.] — odvetvie fyziky, ktoré skúma fyzikálne stavy a zákonitosti pôdy a prízemnej vrstvy atmosféry. Zaoberá sa aj materiálmi a produktmi, ktoré boli vyrobené v poľnohospodárstve, ich spracovaním a úpravami (napr. sušením a separáciou).

A · h — fyz. značka ampérhodiny.

akceptor [lat.] — prijímač;

1. fyz. prímesový atóm v polovodičoch, ktorý môže prijať (akceptovať) elektrón z valenčného pásma, čím sa vo valenčnom pásme vytvorí diera (→ dierová vodivosť);

2. chem. atóm alebo ión, ktorý nemá stabilnú elektrónovú konfiguráciu (t. j. konfiguráciu vzácneho plynu) a dopĺňa si valenčnú vrstvu prijatím elektrónu (oxidačno-redukčné reakcie) alebo voľného elektrónového páru (koordinačné zlúčeniny). V prípade organických zlúčenín je to substituent (atóm alebo skupina atómov), ktorý svojím indukčným efektom alebo mezomérnym efektom odčerpáva elektróny z molekuly, na ktorú je naviazaný.

aker [lat. > angl.], acre, značka ac — jednotka používaná na určovanie plošného obsahu pozemkov najmä v USA a v Spojenom kráľovstve (→ britsko-americká sústava jednotiek); nie je jednotkou sústavy SI. 1 ac = 4 840 yd² = 43 560 ft² = 4 046,86 m². Aker je menší ako hektár, 1 ac = 0,404 7 ha.

akomodácia oka — prispôsobenie oka vzdialenosti pozorovaného predmetu tak, aby jeho obraz bol na sietnici čo najostrejší. Keďže vzdialenosť očnej šošovky od sietnice je stála, oko sa akomoduje zmenou tvaru (zakrivenia) šošovky, na čo slúži vráskovcový sval. Najvzdialenejší bod, ktorý sa na sietnici zobrazí ostro, bez akomodácie, je ďaleký bod (pri normálnom oku je v nekonečne). Zväzok rovnobežných lúčov vychádzajúcich z neho sa spája na sietnici v ohnisku F₂, vráskovcový sval je uvoľnený (obrázok 1). Ak je pozorovaný predmet vzdialený menej ako 5 m, na vytvorenie ostrého obrazu na sietnici treba zmeniť ohniskovú vzdialenosť optickej sústavy oka. Ohnisko F’₂ sa posunie pred sietnicu (obrázok 2). Obraz B pozorovaného predmetu A sa vytvorí na sietnici oka. Najbližší bod, na ktorý je oko schopné sa ešte akomodovať, sa nazýva blízky bod; body ležiace ešte bližšie k oku sa zobrazujú neostro. S vekom akomodačná schopnosť oka klesá. Vzdialenosť, pri ktorej možno pozorovať predmety bez väčšej únavy, sa nazýva konvenčná zraková vzdialenosť (d = 25 cm). Asi od 45. roku života už normálne oko nevidí v konvenčnej zrakovej vzdialenosti ostro, stáva sa starozrakým (→ starecké videnie).

aktinometer [gr.] — prístroj na meranie intenzity priameho slnečného žiarenia. Na rozdiel od pyrheliometra je relatívnym prístrojom. Je založený na princípe premeny žiarivej energie na tepelnú energiu. Aktinometer meria termoelektrické napätie vyvolané teplotným rozdielom medzi prijímacou časťou prístroja a okolitým prostredím alebo deformáciu bimetalického prúžka zahrievaného slnečnými lúčmi. Aktinometer prispôsobený na nepretržitú registráciu priameho slnečného žiarenia sa nazýva aktinograf.

aktivácia [lat.] — uvedenie do činnosti, účinnosti; povzbudenie do činnosti; opak: inaktivácia;

1. biol. čistenie odpadových vôd, ktoré sa po sedimentácii tuhých nečistôt privádzajú do aktivačnej nádrže, kde sa aktivujú pridaním aktivovaného kalu (biokalu) pri intenzívnom prevzdušňovaní;

2. fyz. jadrový proces, pri ktorom sa účinkom žiarenia (žiarenia γ, neutrónov, častíc α, protónov) premieňa neaktívna látka na rádioaktívnu. V praxi sa najčastejšie uskutočňuje v jadrových reaktoroch, prípadne pomocou urýchľovačov častíc, a to jadrovými reakciami na jadrách atómov aktivovanej látky;

3. chem. úprava katalyzátora na heterogénnu katalýzu, a to mechanicky (napr. dlhotrvajúcim jemným mletím), chemicky, tepelne (zahriatím) alebo pridaním aktivátorov. Aktivátor je látka, ktorá zvyšuje aktivitu katalyzátora, ale sama zvyčajne nemá katalytické účinky. Niekedy tiež zabraňuje nežiaducim vedľajším reakciám.

akumulácia energie — hromadenie energie s možnosťou jej neskoršieho využitia. Akumulovať možno rôzne druhy energie. Mechanická polohová energia sa akumuluje vo zdvihnutom závaží, mechanická pohybová energia v roztočenom zotrvačníku, polohová energia vody v akumulačných vodných elektrárňach alebo vo vyššie položených nádržiach, tlaková energia v zásobníkoch naplnených stlačeným vzduchom (plynom), tepelná energia v nádržiach naplnených horúcou vodou alebo parou, chemická alebo jadrová energia v palivách a umelo pripravených palivových článkoch, elektrická energia v elektrických akumulátorových batériách. Energia sa akumuluje v pracovných prestávkach alebo pri poklese odberu. Akumulovaná energia sa využíva pri špičkovom odbere alebo na vyrovnávanie kolísavého zaťaženia.

akumulačný prstenec — prídavné zariadenie urýchľovačov elementárnych častíc na hromadenie a udržanie nabitých častíc, pokiaľ sa nezíska dostatočne intenzívny zväzok, ktorý sa ďalej urýchľuje. Používa sa na akumuláciu častíc, na ktoré neexistujú dostatočne intenzívne zdroje, napr. na antiprotóny pri výskume interakcií protónov s antiprotónmi (→ urýchľovače častíc).