čínska literatúra
čínska literatúra — literárna tvorba v čínskom jazyku, ktorá vznikla prevažne na území Číny a Taiwanu. Delí sa na klasickú a modernú literatúru.
Klasická čínska literatúra spadá do obdobia od 3. – 2. tisícročia pred n. l. až po vznik Hnutia 4. mája (1919 – 21). Najstaršie písomné pamiatky predstavujú šamanské rituálne a veštbové nápisy (tzv. ťia-ku-wen) na korytnačích doštičkách a obetných bronzových nádobách z 3. – 2. tisícročia pred n. l. Prvé súvislé literárne diela reprezentujú texty klasických kníh: veštbové texty Kniha premien (I-ťing), súbor básní a oslavných spevov Kniha piesní (Š’-ťing), súbor historických dokumentov Kniha dokumentov (Šu-ťing), súbor pravidiel obradov a spoločenského správania Kniha obradov (Li-ťi), kronikárske záznamy Anály jarí a jesení (aj Kronika od jari do jesene, Čchun-čchiou) a konfuciánske filozofické texty Rozhovory a výroky (Lun-jü), Menciovo dielo (Meng-c’), Veľká náuka (Ta-süe) a O princípe stredu (Čung-jung), ktoré vznikli v 8. – 3. storočí pred n. l. V tzv. zlatom veku čínskej literatúry a filozofie vznikli súčasne aj veľké básnicko-filozofické diela: O Ceste Tao a jej tvorivej energii Te (Tao-te-ťing) od Lao-c’a, V ústrety utrpeniam (Li-sao) a Otázky Nebesiam (Tchien-wen) od Čchü Jüana, vojensko-filozofický traktát O vojenskom umení (Sun-c’ ping-fa) od Sun-c’a a i.
Po významných reformách čínskeho ideografického písma v 2. storočí pred n. l. a po objave výroby papiera (okolo 105 n. l.) nastal rozvoj umeleckej literatúry, historiografie i filozofickej esejistiky. V historickom období vlády dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.) vzniklo mnohozväzkové literárnohistorické dielo historika S’-ma Čchiena Zápisky historika (Š’-ťi), kniha literárno-filozofických esejí konfuciánskeho filozofa Tung Čung-šua Výdatná rosa Kroniky od jari do jesene (Čchun-čchiou fan-lu), básnické diela S’-ma Siang-žua, ako aj diela ďalších majstrov dlhých reflexívnych lyrickoepických básní fu. V 3. storočí sa vďaka prenikaniu buddhizmu do Číny začal vytvárať nový literárny žáner paralelnej prózy (pchien-wen), nastal rozmach ľudového rozprávačstva v štýle chua-pen, ako aj rozkvet poézie, v rámci ktorej vzniklo i prvé veľké ženské básnické dielo poetky Cchaj Wen-ťi Osemnásť plačov hunskej píšťaly (Chu-ťia š’-pa-pchaj) a dve Piesne o bolesti a utrpení (Pej-fen-š’). Z ďalších básnikov tohto obdobia vynikli Cchao Cchao, jeho syn Cchao Č’ a tzv. Sedem básnikov obdobia Ťien-an, ktorí sú majstrami básnickej tvorby v štýloch fu a jüe-fu. V 4. – 6. storočí vznikali pod vplyvom taoizmu básne o prírode, ktorých tvorba vyvrcholila v diele Tchao Jüan-minga, ktorý sa v básňach Spoza prameňa broskyňových kvetov (Tcha-chua-jüan ťi), Návrat (Kuej čchü laj cch’), Pán spod piatich vŕb (Wu liou sien-šeng čuan) zaoberá utopickými myšlienkami o návrate do lona prírody a o vytvorení šťastnej komunity ľudí obnovujúcich svoju pôvodnú spätosť s prírodou. Zároveň vznikli významné literárnoteoretické diela, a to Literárne myslenie podobné vytepávaniu nádherného draka (Wen sin tiao lung) od Liou Sieho a Druhy básnictva (Š’-pchin) od Čung Žunga, ako aj prvé krátke prózy v štýle humoristických či hrôzostrašných príbehov Záznamy o hľadaní duší (Sou-šen-ťi) vydané v 20 zväzkoch zberateľom Kan Paom a dlhé opisné prozaické diela, napr. O luo-jangských kláštoroch (Luo-jang ťia-lan-ťi) od Jang Süan-č’a, majstrovsky opisujúce slávne buddhistické stavby v Luo-jangu.
V období dynastie Tchang (618 – 907) dosiahla vrchol poézia v dielach Wang Weja, Li Poa, Tu Fua a Po Ťü-iho a rozvíjalo sa čínske básnictvo v štýle ku-š’, čiže 5- a 7-slabičné viazané klasické štvorveršie a osemveršie. S objavom kníhtlače nastal rozkvet tvorby rozsiahlych knižných súborov encyklopedického charakteru z najrôznejších prírodovedných i spoločenskovedných oblastí, ako aj revolučný prerod v kompilácii historických diel. Za dynastie Sung (960 – 1279) vyvrcholila v poézii Ou-jang Sioua, Su Tung-pchoa a poetky Li Čching-čao klasická čínska piesňová tvorba cch’.
V období mongolskej dynastie Jüan (1279 – 1368) sa začala rozvíjať divadelná tvorba, vznikli špecifické divadelné žánre ca-ťü (divadelná tvorba Kuan Chan-čchinga) a nan-si, napr. Wang Š’-fuov Príbeh zo Západnej komnaty (Si-siang-ťi) a zdokonaľovala sa ľudová rozprávačská próza zapisovaná v súdobej hovorovej čínštine. V 14. – 17. storočí boli napísané prvé čínske romány, napr. Dejiny Troch ríš (San-kuo-č’ jen-i) od Luo Kuan-čunga, Príbehy jazerného brehu (Šuej-chu čuan) od Š’ Naj-ana, Cesta na Západ (Si-jou-ťi) od Wu Čcheng-ena i erotický román Kvety slivky v zlatej váze (Ťin-pching-mej) od anonymného autora.
Vývoj čínskej románovej tvorby vyvrcholil za dynastie Čching (1644 – 1911/12) Wu Ťing-c’ovou Neoficiálnou kronikou konfuciánskych literátov (Žu-lin waj-š’) a Cchao Süe-čchinovým Snom o Červenom pavilóne (Chung-lou-meng), významné sú aj diela Podivuhodné príbehy z Liao-čaj (Liao-čaj č’-i) od Pchu Sung-linga a Šesť histórií prchavého života (Fu-šeng liou ťi) od Šen Fua. V 19. storočí začali do Číny prenikať európske vplyvy; vznikli prvé satirické a kritickorealistické romány, napr. Putovanie Lao Cchana (Lao cchan jou-ťi) od Liou E a Podivné udalosti posledných dvadsiatich rokov (Er-š’ nien mu-tu-č’ kuaj sien-čuang) od Wu Wo-jaa. Po páde dynastie Čching revolučné udalosti podnietili kritický až odmietavý postoj vtedajšej čínskej inteligencie k tradičným čínskym kultúrnym hodnotám, a teda aj ku klasickej čínskej literatúre, ktorej obdobie sa definitívne skončilo vznikom Hnutia 4. mája v roku 1919.
Moderná čínska literatúra sa začala rozvíjať v období po Hnutí 4. mája, keď sa oficiálne presadila potreba používania moderného hovorového jazyka paj-chua aj v literatúre, v ktorej dovtedy vládol archaický literárny jazyk wen-jen. Mnohí literáti študujúci v zahraničí privážali do Číny pokrokové zmýšľanie a predstavovali tam dôležité literárne i filozofické diela Západu. Najvýznamnejšou postavou tohto obdobia bol spisovateľ a mysliteľ Lu Sün, autor početných národnobuditeľských esejí a poviedok, významní boli aj Kuo Mo-žuo, Pa Ťin, Šen Cchung-wen, Mao Tun, Lao Še, Ceng Pchu, Sü Ti-šan, Jü Ta-fu, Ping Sin, Ting Ling, básnici Aj Čching, Taj Wang-šu, Sü Č’-mo, Wen I-tuo, Ču Siang a dramatici Cchao Jü a Tchien Chan. Vypuknutím druhej japonsko-čínskej vojny v roku 1937 sa táto plodná etapa čínskej literatúry skončila.
Po vzniku Čínskej ľudovej republiky v roku 1949 nastalo vyše dvadsaťročné obdobie schematizmu a ideologizácie literárnej tvorby (maoistický socialistický realizmus). Druhá významná etapa v čínskej literatúre 20. storočia sa začala ukončením kultúrnej revolúcie (1976). Nastalo nebývalé oživenie kultúrneho života spojené s rehabilitáciami literátov a so sprístupňovaním moderných literárnych techník Západu. Na literárnej scéne sa presadili tri základné smerovania: 1. šang-chen wen-süe, tzv. literatúra rán dokumentárneho charakteru, ktorá sa vracia k obdobiu chaosu kultúrnej revolúcie (autori Čang Sin-sin, Čang Čcheng-č’, Chan Šao-kung a i.); 2. sün-ken wen-süe, tzv. literatúra hľadania koreňov reprezentovaná prevažne autormi strednej generácie umlčanej v predchádzajúcom období (Wang Meng, Liou Sin-wu, Čang Ťie, Čang Sien-liang, Šen Žung); 3. značne modernistická, avantgardná tvorba mladých autorov (Ku Chua, Čung A-čcheng, Ťia Pching-wa, Wang Šuo, Su Tchung, Jü Chua, Mo Jen, básnici Pej Tao, Ku Čcheng, Šu Tching a i.), ktorí do modernej čínskej literatúry priniesli existencializmus, surrealizmus, magický realizmus, absurdnú drámu, hmlistú poéziu a rôzne experimentálne techniky.
K modernej čínskej literatúre patrí aj čínska literatúra na Taiwane, kde v dôsledku uvoľnenia predchádzajúcej tvrdej cenzúry vlády Kuomintangu boli kvalitné literárne diela vytvorené až po jej uvoľnení na konci 50. rokov 20. storočia. Od prelomu 50. – 60. rokov sa tam začala intenzívne sprístupňovať moderná literatúra Západu, mnohí autori odchádzali do zahraničia, ostávali však pevne spätí s Taiwanom. Vznikla silná vlna exilovej literatúry tzv. poloemigrantov (Paj Sien-jung, Čchen Žuo-si, Wang Wen-sing). Na konci 60. rokov začali tvoriť autori novej vlny, tzv. zemitej literatúry siang-tchu wen-süe (Chuang Čchun-ming, Čchen Jing-čen, Wang Tuo), protestujúci proti tzv. westernizmu a kultúrnej vykorenenosti modernistov. Z neskoršej generácie autorov reprezentujúcich silné povedomie kultúrnej svojbytnosti ostrova sú významní Chuang Fan, Wu Ťin-fa, San Mao a Li Ang, v poézii poetka Čang Siang-chua a básnik a maliar Čang Kuo-č’.