Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Ázia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 143 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abašidze, Grigol

Abašidze, Grigol, 19. 7. 1914 Zeda Rgani, Gruzínsko – 29. 7. 1994 Tbilisi — gruzínsky básnik a prozaik, verejný činiteľ. Pôsobil ako redaktor literárnych a humoristických časopisov. Jeho poézia sa vyznačuje hlbokým patriotizmom. Autor poémy s historickou tematikou Giorgi IV. (1942), historických románov Veľká noc (Didi ghame, 1963), Králova milostnice (Lašarela, 1965, čes. 1979) a Královnina noc (Dolgaja noč, 1972, čes. 1976). V roku 1981 vyšiel v slovenčine súbor jeho básní pod názvom Tri orechy. Prekladal diela A. Mickiewicza, J. Nerudu, S. Petőfiho a i.

Abbás, Chádža Ahmad

Abbás, Chádža Ahmad, 7. 6. 1914 Pánípat – 1. 6. 1987 Bombaj (Mumbaí) — indický prozaik píšuci po urdsky a anglicky, novinár, filmový scenárista a režisér. V románoch, poviedkach a novelách, napr. Rodí sa deň (Inkiláb, 1955), Čo je láska (Kahté hain džiskó išk, 1955), Šafranové kvety (Zafrán ké phúl, 1948) a Cesty a lásky (Čár dil čár ráhén, 1957), podáva realistický obraz života najchudobnejších vrstiev indického obyvateľstva.

Abe, Kóbó

Abe, Kóbó, vlasným menom Abe Kimifusa, 7. 3. 1924 Tokio – 22. 1. 1993 tamže — japonský prozaik, esejista a dramatik 2. pol. 20. stor. (povojnová škola sengoha). Vyrastal v Mandžusku. Uprednostňoval zvláštne zápletky i postavy, jeho tvorba je poznačená odcudzením, stratou identity, ako aj prvkami vedeckej fantastiky a ovplyvnená dielom F. Kafku. Diela: Zločin S. Karumu (Kabe – S. Karuma ši no hanzai, 1951, Akutagawova cena), Tvár iného (Tanin no kao, 1966), Žena z dún (Suna no onna, 1962; slov. 1981; sfilmované 1964 pod názvom Piesočná žena, réžia Hiroši Tešigahara), Aj ty máš vinu (Omae ni mo cumi ga aru, 1965).

Abovjan, Chačatur

Abovjan, Chačatur, 15. 10. 1809 Khanakher (dnes súčasť Jerevanu) – 14. 4. 1848 (nezvestný) — arménsky národný buditeľ a spisovateľ. Ovplyvnený ruskými revolučnými demokratmi a európskymi pokrokovými mysliteľmi. V románe Rany Arménska (Verkh Hajastani, 1841, vyšiel 1858), ktorý položil základy novodobej arménskej literatúry a literárneho jazyka, načrtol národnooslobodzovací boj arménskeho ľudu v období rusko-iránskej vojny 1826 – 28. Do arménčiny prekladal diela Homéra, J. W. Goetheho, F. Schillera a N. M. Karamzina. Ako prvý v Arménsku sa zaoberal etnografiou, bol zakladateľom novej pedagogiky. Bojoval za všestranné svetské vzdelanie, bezplatné vyučovanie nemajetných i za rovnakú výučbu chlapcov a dievčat.

Afgan, Gulam Muhiddin

Afgan, Gulam Muhiddin, 1891 – 1921 — afganský básnik. Písal po paštsky a daríjsky. V jeho poézii dominovali témy vlastenectva a služby národu.

Agathangeghos

Agathangeghos, aj Agathangelos (Evanjelista), 5. stor. — arménsky historik. Autor jedného z prvých arménskych literárnych historických diel Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc) venovaného christianizácii Arménska 226 – 330 a obsahujúceho okrem faktov i legendy. Mal významný vplyv na arménsku literatúru nasledujúceho obdobia.

Aghajan, Ghazaros

Aghajan, Ghazaros, 16. 4. 1840 Bolnis-Chačen, Gruzínsko – 3. 7. 1911 Tbilisi, Gruzínsko — arménsky spisovateľ, pedagóg a publicista. Zakladateľ autobiografického románu v novej arménskej literatúre: Aruthjun a Manvel (Aruthjun jev Manvel, 1867). Tvorca sociálneho dedinského románu Dve sestry (Jerku khujr, 1872). Významne obohatil arménsku detskú literatúru.

Agjéj

Agjéj, vlastným menom Saččidánand Híránand Vátsjájan, 7. 3. 1911 Kasija – 4. 4. 1987 Naí Dillí — indický básnik a prozaik píšuci po hindsky. Priekopník protitradičného básnického prúdu nová poézia (naí kavitá), vydal tri základné zborníky tohto literárneho smeru (1943, 1951, 1959). Experimentoval aj v próze (román Ostrovy v rieke, Nadíke dvíp, 1951). Vyšlo mu vyše 20 zborníkov poézie, prvé v duchu umenia pre umenie, neskôr sa čoraz viac orientoval na človeka v neistej súčasnej spoločnosti.

Aharonjan, Avetis

Aharonjan, Avetis, 4. 1. 1866 Igdir-Mava – 20. 3. 1948 Paríž, Francúzsko — arménsky spisovateľ, vedúci predstaviteľ arménskej národnej strany Dašnakcuthjun (→ dašnaci), 1919 predseda parlamentu prvej Arménskej republiky.

Ahilan

Ahilan, aj Akilan, vlastným menom Perungalur Vaidjalingam Akilantam, 27. 6. 1922 – 31. 1. 1988 — tamilský románopisec a prekladateľ. V najúspešnejšom románe Lampy (Páveivilakku, 1958) analyzoval vzťah medzi mužom a ženou; v románe Nový príval (Puduvellam, 1964) kritizoval pomery v Indii po oslobodení.

Achundzáde, Mirza Fathalí

Achundzáde, Mirza Fathalí, rus. Mirza Fatali Achundov, 12. 7. 1812 Nucha, dnes Šeki – 10. 3. 1878 Tiflis, dnes Tbilisi — azerbajdžanský spisovateľ, dramatik, filozof a verejný činiteľ. Ako tlmočník v ruských službách mal možnosť bližšie poznať ruskú a európsku kultúru. Propagátor spojenectva s Ruskom. Svoje názory vyjadril vo filozoficko-politickom traktáte podľa vzoru Perzských listov Ch. de Montesquieuho. Ako filozof obhajoval materializmus a ateizmus, vystupoval proti despotizmu a fanatizmu. Usiloval sa dosiahnuť reformu arabského písma.

Hoci sa literárnej tvorbe venoval len 7 rokov, jeho diela, najmä 6 komédií, výrazne posunuli vývin azerbajdžanskej literatúry. Novela Oklamané hviezdy (Aldamyš kevakib, 1857) predznamenala vznik modernej azerbajdžanskej prózy, uvedenie komédie Hadži Kara v Baku 1873 sa pokladá za vznik azerbajdžanského divadla. Svojím prínosom do rozvoja duchovného života v Azerbajdžane presiahol 19. stor.

Aijar, U. V. Sáminátha

Aijar, U. V. Sáminátha, 19. 2. 1855 – 28. 4. 1942 — tamilský prozaik, filológ, literárny historik a kritik. Ako syn ortodoxného brahmana získal tradičné vzdelanie, pôsobil ako profesor tamilskej literatúry a jazyka. Podieľal sa na kritickom vydávaní klasických tamilských textov, považovaný za otca tamilskej renesancie. Prispel k formovaniu modernej tamilčiny. Autor diela Čo som videl a počul (Nán kandadum kéttadum, 1938), životopisu Môj život (Jen sarittiram, 1950) a i.

Aj Čching

Aj Čching, vlastným menom Ťiang Čeng-chan, 27. 3. 1910 Ťin-chua, provincia Če-ťiang – 5. 5. 1996 Peking — čínsky básnik, literárny kritik a teoretik umenia. V mladosti študoval maliarstvo, neskôr sa venoval len literárnej tvorbe. Od roku 1958 bol perzekvovaný ako pravicový element, rehabilitovaný až 1979. Básnik utrpenia (vlastného i obyčajných ľudí) reagujúci na spoločenské i politické udalosti. Jeho poéziu ovplyvnil najmä W. Whitman, É. Verhaeren, V. V. Majakovskij, S. A. Jesenin, A. Rimbaud. Písal väčšinou voľným veršom: básnické zbierky Sever (Pej-fang, 1936), Za Slnkom (Siang tchaj-jang, 1938), Vyhlásenie k svetu (Siang š’-ťie süan-pu, 1942), poéma Óda na svetlo (Kuang-te can-ke, 1979), teoretické dielo Rozpravy o poézii (Š’-lun).

Ajvazjan, Aghasi

Ajvazjan, Aghasi, 7. 9. 1925 Abastumani, Gruzínsko – 21. 11. 2007 Jerevan — arménsky prozaik, dramatik, scenárista a režisér. Autor poviedok a noviel často sa pohybujúcich na hranici fantázie a skutočnosti s dôrazom na filozofiu dobra, napr. Dobrodružstvá signora Martirosa (Sinjor Martirosi arkacner, 1977). V slovenčine vyšiel výber jeho noviel pod názvom Zaľúbený, zmätený turista (1988).

Akutagawa, Rjúnosuke

Akutagawa, Rjúnosuke, 1. 3. 1892 Tokio – 24. 7. 1927 tamže — japonský prozaik a esejista. Študoval anglickú literatúru; vplývala naňho čínska klasika, ako aj Ó. Mori a S. Nacume. Jeho krátke prózy (asi 100), často čerpajúce z minulosti, vynikajú psychologickou kresbou a vycibreným štýlom. Viedol školu tzv. nového majstrovstva (šingikóha), odporca naturalizmu. Zo strachu z duševnej choroby spáchal samovraždu. Diela: Brána Rašó (Rašómon, 1915), Nos (Hana, 1916), Vodníci (Kappa, 1927, slov. 1958). Podľa Akutagawu je nazvaná prestížna jap. literárna cena.

Alisjahbana, Sutan Takdir

Alisjahbana [-šah-], Sutan Takdir, 11. 2. 1908 Natal, Sumatra – 17. 7. 1994 Jakarta — indonézsky prozaik, básnik, esejista a filológ. Podieľal sa na založení časopis Pujangga Baru (Nový spisovateľ, 1933 – 42) a pracoval aj v ďalších, napr. v jazykovednom časopise Pembina Bahasa Indonesia (Tvorca indonézskeho jazyka). Za Sukarnovej éry odišiel do Malajzie a do Austrálie. Diela: Svieca, ktorá nikdy nevyhasne (Dian yang tak kunjung padam, 1932), Rozvinuté plachty (Layar Terkembang, 1936), Roztrhané oblaky (Tebaran Mega, 1936), Indonézština (Bahasa Indonesia, 1933), Nová poézia (Puisi Baru, 1946).

Ališan, Ghevond

Ališan, Ghevond, vlastným menom Petros-Margari Kherobve Ališanjan, 18. 7. 1820 Istanbul – 22. 11. 1901 Benátky — arménsky básnik, autor vedeckých prác z arménskej histórie, etnografie, geografie a filológie, člen rádu mchitharistov. Žil v Benátkach na ostrove San Lazzaro. Jeho vlastenecká lyrika a poémy, napr. Avarajrský slávik (Plpuln Avarajri, 1847), položili základy západoarménskej romantickej poézie.

Amaru

Amaru, asi 5. stor. — indický básnik, majster jednostrofovej sanskritskej poézie. O jeho živote neexistujú údaje. Autor preslávenej Stovky Amaruových básní (Amarušataka), zbierky izolovaných ľúbostných až erotických veršov, v ktorých sa formou poetickej miniatúry vykresľuje istá ľúbostná situácia alebo nálada. Jeho dielo ovplyvnilo ďalší rozvoj sanskritskej strofickej poézie. V roku 1959 vyšiel výber z jeho poézie v češtine pod názvom Sloky o lásce, moudrosti a odříkání.

Amirani

Amirani — hrdina gruzínskeho národného eposu, syn lovca Sulkamacha a bohyne lesnej zveri, ktorý sa vzoprel proti bohu (chránil ľudí pred záhubou, naučil ich používať oheň, spracúvať kovy) a bol za trest prikovaný v jaskyni v horách Kaukazu. Na rozdiel od gréckeho Prométhea bol Amirani človek obdarený fyzickou silou. Jeho oslobodenie je podmienené morálnym vývojom ľudí, preto je odsúdený na večné muky. Epos vznikol asi v 5. stor. pred n. l., po prijatí kresťanstva priberal kresťanské motívy, známy je v množstve variantov a literárnych spracovaní (najstaršie z 12. stor.). Postava Amiraniho je známa aj v osetskom a abcházskom folklóre (Abrskil).

Ánand, Mulk Rádž

Ánand, Mulk Rádž, 12. 12. 1905 Péšávar, dnes Pakistan – 28. 9. 2004 Puné, India — indický prozaik píšuci po anglicky. R. 1967 – 68 predseda indickej Národnej akadémie umenia. Autor románov o živote najnižších vrstiev indickej spoločnosti: Nečistý (Untouchable, 1935), Kuli (Coolie, 1936); vidiecke prostredie zobrazil v trilógii Dedina (The Village, 1938), Za čiernymi vodami (Across the Black Waters, 1940), Meč a kosák (The Sword and the Sickle, 1942); smutný údel indickej ženy vykreslil v románe Starena a krava (The Old Woman and a Cow, 1960). K formálne najzaujímavejším románom patrí Bublina (The Bubble, 1984).

Anar

Anar, vlastným menom Rasulogly Rzajev, 14. 3. 1938 Baku — azerbajdžanský prozaik a dramatik. Debutoval zbierkou poviedok a noviel V očakávaní sviatku (1963) založených na metóde psychologickej analýzy. Z neskorších prác vyniká román Šieste poschodie päťposchodového domu (1981). Písal aj divadelné hry a filmové scenáre.

angloindická literatúra

angloindická literatúra — indická literatúra písaná po anglicky. Tvorí jeden celok, hoci jej autori žijú v rozličných častiach indického subkontinentu i v zahraničí. Zobrazujú indickú spoločnosť a na ich prístupe k opisovaným témam badať indické špecifiká. Jej začiatky siahajú do 18. stor. a sú späté s rozšírením anglického školstva a po anglicky písaných novín a časopisov v Indii. Prvé poetické diela vznikali v 19. stor. pod vplyvom romantickej poémy a lyriky (Henry Louis Vivian Derozio, *1809, †1831; Máikel Madhusúdan Datta, *1824, †1873 ), objavili sa pokusy o syntézu domácej a európskej mytológie (Manmohan Ghoš, *1869, †1924). Najznámejším dielom je vlastný, autorský preklad Gítandžali R. Thákura (Nobelova cena 1913) do angličtiny. Významným básnikom 1. pol. 20. stor. bol Haridranath Čattopádhjáj (*1898, †1990). Začiatky prózy sú spojené najmä s hlbokými sociálnymi a ekonomickými zmenami spoločnosti koncom 19. stor. Autorom prvého románu Rádžmohanova žena (Rajmohan’s Wife, 1864) bol B. Čattopádhjáj. Koncom 19. stor. sa objavili aj poviedky. Základ súčasného románu položili M. R. Ánand, R. Ráo a R. K. Nárájan, významným autorom bol aj K. Singh. K najvýznamnejším povojnovým autorkám patria K. Markandaya a Anita Desaiová (Desai, *1937). Postmodernú indickú prózu inšpiroval najmä S. Rushdie, k najmladším predstaviteľom patrí Amitav Ghoš (*1956). V modernisticky zameranej poézii 60. rokov 20. stor. vynikli Purušottama Lál (*1929, †2010) a Kamala Dásová (Dás, *1934, †2009), medzi dramatikmi najmä Nissim Ezekiel (*1924, †2004). Medzi významných autorov 21. stor. patria Džumpa Lahiriová (Lahiri, *1967) a Rohinton Mistry (*1952).

áranjaky

áranjaky [sanskrit] — staroindické náboženské a filozofické texty v sanskrite. Nadväzujú na bráhmany. Snahou o novú interpretáciu tradičných hodnôt predstavujú významný posun v indickom myslení. Zaoberajú sa mystickým významom obradov, povahou Boha i obetí. Pri špekulácii o Bohu dospievajú k výrazným monoteistickým záverom. Hmotnú obeť nahrádzajú symbolickou predstavou vnútornej obete, ktorej úlohu preberá meditácia. Usilujú sa pochopiť a vyjadriť jednotu celého vesmíru, ale pre nedostatočnú schopnosť logickej úvahy ešte neprichádzajú ku skutočne filozofickým záverom.

Damdinsüren, Cendín

Damdinsüren, Cendín, 14. 9. 1908 – 1986 — mongolský básnik, prozaik a literárny vedec. Profesor na univerzite v Ulanbátare, jeden zo zakladateľov súčasnej mongolskej literatúry a jazyka písaného azbukou. Autor textu mongolskej hymny, prekladateľ z ruštiny. Hlavné diela: zbierky básní Moja šedivá matička (Búral édž miň, 1934), Mongolská vlasť (Mongol nutag, 1957), novela Odvrhnuté dievča (Gologdson chüchen, 1929).

Dang Tran Con

Dang Tran Con, 1710 – 1745 — vietnamský básnik. Autor klasického literárneho diela Plač ženy vojaka napísaného čínskymi znakmi. Spolu 408 veršov zachytáva poryvy duše a srdca ženy, ktorej muž odišiel na front. V diele sa prejavuje nesmierny humanizmus a protifeudálne cítenie. Do vietnamčiny ho preložila Doan Thi Diem.

Dhammapada

Dhammapada [pálijsky] — najznámejšie a najcitovanejšie dielo buddhistického pálijského kánonu, druhá časť Oddielu drobností (Khuddaka-nikája), ktorá je súčasťou Suttapitaky (→ buddhistická literatúra, → Tipitaka). V 423 mravoučných veršoch rozdelených do 26 kapitol vysvetľuje základy buddhistickej, najmä etickej náuky. V trochu odlišných verziách existuje aj v sanskrite a čínštine. Obľúbené je v krajinách juhovýchodnej Ázie u théravádových aj mahájánových buddhistov, na Cejlóne slúži po stáročia ako príručka pre novicov.

Dípavamsa

Dípavamsa, aj Dípavansa, Ostrovná kronika, Ostrovný letopis — najstaršia cejlónska kronika napísaná neznámym autorom vo 4. stor. n. l. v jazyku páli. Zachytáva dejiny Cejlónu až do obdobia panovania kráľa Mahásénu (274 – 301). Pre nejednotný štýl a nedostatočnú organizáciu textu sa považuje za dielo viacerých autorov. Poslúžila pravdepodobne ako hlavný prameň informácií autorovi neskoršej cejlónskej kroniky Mahávansa.

Džajadéva

Džajadéva, koniec 12. stor. — staroindický básnik píšuci v sanskrite. Syn bengálskeho brahmana, žil na dvore kráľa Lakšmanaséna v Navadvípe. Autor poémy Pastierove spevy (Gítagóvinda), chválospevu na boha Krišnu a jeho lásku k pastierke Rádhe, ktorého osobitý štýl, spojenie epických veršov s piesňami, predstavuje nový žáner v indickej literatúre. Po stáročia ho uctievajú na výročnej slávnosti v rodnej dedinke Kendulí, na ktorej sa spievajú piesne z jeho diela.

džátaky

džátaky [pálijsky], príbehy o zrodeniach — príbehy o predchádzajúcich životoch Buddhu, jeho stúpencov a protivníkov napísané v jazyku páli.

Podľa sanskritského diela Džátakamálá existovalo 34 predchádzajúcich Buddhových zrodení, v pálijskom kánone sa však uvádza 547 džátak, ktoré tvoria súčasť Suttapitaky (→ buddhistická literatúra). Medzi najznámejšie patrí džátaka, v ktorej sa Buddha zrodil ako opica Mahákapi. Džátaky sa vyznačujú veľkou rozmanitosťou a humorom. Majú rozličnú dĺžku, všetky sa však končia veršovaným ponaučením s morálnou pointou. Vek jednotlivých príbehov nie je známy, niektoré zrejme pochádzajú z predbuddhistických čias. Zachovali sa aj v čínskom preklade a jednotlivo aj v prekladoch do európskych jazykov.

V juhovýchodnej Ázii boli mnohé džátaky stvárnené v divadelnej a vo výtvarnej podobe. Reliéfy a vlysy s výjavmi z džátak zdobia steny buddhistických kláštorov a stúp. Známe sú maľby v indickom komplexe jaskýň neďaleko Adžanty.

haiku

haiku [jap.], hravé verše — japonský básnický útvar pozostávajúci z 3 veršov s počtom slabík 5 – 7 – 5, najkratší básnický útvar na svete. Jeho kodifikátorom bol japonský básnik Bašó. V umeleckej skratke vyjadruje prírodný výjav, špecifickú náladu aj zamyslenia zenového charakteru. Názov pochádza z neortodoxných experimentov s dlhou nadpájanou básňou (→ renga) pôvodne podliehajúcou prísnym pravidlám.

hajren

hajren [arménsky] — básnická forma stredovekej arménskej lyrickej poézie pozostávajúca zo štyroch pätnásťslabičných veršov. Hajreny prevažne vznikali v ľudovej poézii. Väčšina hajrenov v zborníkoch je pripisovaná Nahapetovi Khučakovi (16. stor.).

Hamzah, Amir

Hamzah, Amir, vlastným menom Tengku Amir Hamzah Pangeran Indera Putera, 28. 2. 1911 Tanjung Pura, Langkat, severná Sumatra, Indonézia – 20. 3. 1946 Kuala Begimut, Sumatra, Indonézia — indonézsky básnik. Autor básnických zbierok Pusté piesne (Nyanyi Sunyi, 1937), Východné vône (Setanggi Timur, 1939) a Ovocie nostalgie (Buah Rindu, 1941). Zaoberal sa malajzijskou a indonézskou kultúrou, do indonézštiny preložil staroindickú báseň Bhagavadgíta. R. 1945 sa stal guvernérom Indonézskej republiky v meste Binjai a bol zvolený za vojenského veliteľa mesta. Zomrel počas sociálnych nepokojov a bojov na ostrove Sumatra. Známy Hikayat Amira Hamzaha nie je jeho dielom (vznikol už 1600).

Hang Tuah

Hang Tuah — legendárny malajzijský hrdina, slávny sultánsky námorník a bojovník. Podľa tradície žil v 15. stor. na dvore sultána v Melake. Keď Hang Tuah a jeho štyria druhovia (Hang Jebat, Hang Kasturi, Hang Lekir, Hang Lekiu) premohli skupinu pirátov, vezír ich najal na prácu v sultánovom paláci. V panovníkovom sprievode potom cestovali do ríše Majapahit a Hang Tuah tam zabil jávskeho bojovníka Taminga Sariho, ktorý bol považovaný za nesmrteľného (bojoval so zázračným krisom – mečom, ktorý niesol meno svojho nositeľa a každý, kto ho vlastnil, sa stal nesmrteľným). Sultán vymenoval Hanga Tuaha za vysokého hodnostára, no neskôr po krivom obvinení z cudzoložstva mu dal zobrať zázračný kris a rozkázal ho zabiť. Vezír však poslal Hanga Tuaha ukryť sa na odľahlé miesto. Hang Jebat v domnienke, že Hang Tuah je mŕtvy, rozpútal pomstychtivú vzburu proti sultánovi. Sultán bol presvedčený, že jediný, kto by dokázal Hanga Jebata poraziť, je Hang Tuah. Vezír ho teda povolal späť a sultán mu odpustil. Po siedmich dňoch bojov sa Hangovi Tuahovi podarilo získať od Hanga Jebata naspäť svoj kris a zabiť ho v súboji. V panovníkových službách vykonal ešte niekoľko slávnych činov, nakoniec sa utiahol do ústrania, aby dožil v samote. Malajzijské legendy o Hangovi Tuahovi zachytáva stredoveký malajzijský hikayat Príbeh Hanga Tuaha (Hikayat Hang Tuah; slovenský výber 1969), ktorý patrí k najvýznamnejším pamiatkam malajzijskej literatúry. Postavu Hanga Tuaha spomína aj kronika sultanátu Melaka Sejarah Melayu zo zač. 17. stor.

Han Mac Tu

Han Mac Tu [mak], vlastným menom Nguyen Trong Tri, pseudonymy Phong Tran, Le Thanh, 22. 9. 1912 Le My – 11. 11. 1940 — vietnamský básnik. Vedúci predstaviteľ školy deštruktívnej poézie (tho loan) nazývanej aj poézia súženia (tho dien), významná osobnosť hnutia nová poézia (Tho moi). Básne začal písať ako 16-ročný, niektoré jeho verše vyšli až posmrtne, väčšia časť diela ešte nebola publikovaná. Jeho najznámejšia zbierka Ošiaľ (Tho dien, 1938) je známa aj pod názvom Súženie. Zomrel na malomocenstvo.

hebrejská literatúra

hebrejská literatúra — literárne diela od staroveku po súčasnosť napísané v hebrejskom jazyku, súčasť židovskej literatúry. Najväčšími a najstaršími dielami hebrejskej literatúry staroveku sú Tanach (Starý zákon) a Apokryfy (grécky termín pre tzv. skryté knihy, hebr. Sfarim chiconim), t. j. knihy nezahrnuté do hebrejskej Biblie, pochádzajúce z obdobia druhého jeruzalemského Chrámu: Kniha Tobiášova (hebr. Tobit), Kniha Juditina (Judit), Kniha múdrosti, Kniha Sirachovho syna (Ben Sira) a dve Knihy Makabejcov (Chašmonaim Alef, Chašmonaim Bet). V období pred dobytím Judska Rimanmi bola vytvorená aj časť pseudoepigrafickej literatúry (Henoch, Kniha jubileí, Nanebovzatie Mojžiša, Závety dvanástich Patriarchov; → Pseudoepigrafy), ktorá nie je súčasťou kánonickej Biblie a nepatrí ani k Apokryfom, a Zvitky od Mŕtveho mora. Hoci literatúra Židov biblického obdobia bola napísaná prevažne v hebrejčine, niektoré písomnosti sa zachovali v aramejských (→ aramejská literatúra), gréckych a arabských prekladoch. V období od 2. do 6. stor. n. l. vznikli veľké encyklopedické práce náboženského a právnického charakteru a zbierka komentárov k Tóre známa pod názvom Talmud (pozostáva z Mišny a Gemary). Súčasťou Talmudu sú Halacha (súbor záväzných predpisov civilného židovského práva) a hagada (výklad textu Mišny formou výrokov mudrcov, historických príbehov, legiend, mravných ponaučení, podobenstiev ap.). Vo 4. stor. bol dokončený preklad Tóry (Päť kníh Mojžišových, hebr. Chumaš) a kníh prorokov (Proroci, hebr. Neviim) do ľudovo používanej aramejčiny. V 6. a 7. stor. boli základné texty doplnené vokalizáciou a kantilačnými značkami (masora), ktoré označovali prízvuk v prednese. Po 6. stor. vznikla v Babylone literatúra gaonov, učencov stojacich na čele babylonských akadémií, kde až do 11. stor. vznikali ďalšie komentáre k Talmudu a i. liturgické texty. Medzi tých, ktorí svojimi dielami najviac ovplyvnili vývoj judaizmu, patria Amram Gaon (Amram Chasida, † začiatok 4. stor.), Acha Gaon (Acha zo Šabchy, asi 8. stor.), Saadja Gaon (Saadja ben Josef), Šerira Gaon (Šerira ben Chamina, *asi 906, †1006), Šmuel Gaon (Šmuel ben Hofni, †1013) a Chaj Gaon (Chaj ben Šerira, *939, †1038).

Po zániku babylonských akadémií sa centrum židovskej literatúry prenieslo do Španielska a sčasti aj do Talianska. Tam sa po stáročia pestovala synagógová poézia (ovplyvnená arabskou a indickou literatúrou), filozofia, filológia, exegéza a kodifikácia liturgických textov. V 14. stor. vzniklo základné dielo židovskej mystiky (→ kabala) Zohar. Výskyt sekulárnej literatúry v neskoršom období bol obmedzený tým, že hebrejčina prestala byť hovorovým jazykom. Výnimkou sú diela, ktoré vznikli v Španielsku, Provensalsku a Taliansku v 10. – 14. stor. Básnici Šmuel Hanagid (*993, †po 1056), Jehuda ben Samuel Halevi a Immanuello Romano (vlastným menom Imanuel ben Šlomo, *asi 1261, †po 1328) písali okrem mnohých náboženských a liturgických textov aj svetskú poéziu. Ďalšími významnými učencami a autormi hebrejskej literatúry v stredoveku boli napr. Dunaš ben Tamim (*asi 890, †po 955/956), Dunaš ben Labrat (okolo pol. 10. stor.), Geršom ben Jehuda (*asi 960, †1028), rabín ben Jakob ha-Kohen al-Fasi (*1013, †1103), Ibn Gabirol, Raši (vlastným menom Šlomo ben Jicchak), najvýznamnejší komentátor Biblie a Talmudu, Abraham ibn Ezra, Maimonides (Moše ben Majmon), Nachmanides (Moše ben Nachman), Josef Halevi Abulafia (*asi 1225, †1298), I. Abrabanel a J. Karo, autor záväzného kódexu židovského práva Šulchan aruch. Na začiatku obdobia modernej hebrejskej literatúry stál M. Mendelssohn považovaný za otca haskaly, židovského osvietenského hnutia v strednej Európe v období 1770 – 1880. Jeho oponentom bol bratislavský rabín a predstavený bratislavskej ješivy Ch. Sofer (vlastným menom Moše Schreiber). Ďalšími osobnosťami tohto obdobia sú Nachman Krochmal (*1785, †1840), Šlojme Ansky (vlastným menom Solomon Zajnvel Rapoport, *1863, †1920), Perec (Peter) Smolenskin (*1840 alebo 1842, †1885), básnik Jehuda Leib Gordon (*1831, †1892) a novelista Mendele Mocher Sforim (vlastným menom Šlomo Jaakov Abramovič).

Vzostup sionizmu priniesol do hebrejskej literatúry nové impulzy. Sionisti vyhlásili hebrejčinu za národný jazyk Židov už pred vznikom štátu Izrael (1948) a tvorba hebrejskej literatúry sa postupne presunula do Palestíny. Významnými predstaviteľmi tohto obdobia sú A. Ginsberg a Josef Chaim Brener (*1881, †1921), ktorý opisoval život Židov vo vých. Európe a život prvých osídlencov v Palestíne, a Žalman Šneur (*1887, †1959), ktorý písal o jednoduchých, nevzdelaných Židoch. Dvaja najväčší básnici modernej hebrejskej literatúry Chaim Nachman Bialik (*1873, †1934) a Šaul Černichovsky (*1875, †1943) boli ovplyvnení gréckou antickou literatúrou. Avraham Šlonsky (*1900, †1973), Lea Goldbergová (*1911, †1970) a vedúci predstaviteľ hebrejskej poetickej avantgardy Natan Alterman (*1910, †1970) vo svojich básňach reflektovali sociálne a politické témy. Š. J. Agnon, nositeľ Nobelovej ceny (1966), portrétoval východoeurópske prostredie a život prvých osídlencov v Palestíne a jeho diela možno považovať za klasické diela modernej epickej literatúry. K významným autorom narodeným koncom 19. stor. patrili Uri Cvi Grinberg (*1896, †1981), jeden z najväčších poetov modernej hebrejskej literatúry, a prozaici Uri Nisan Gnesin (*1879, †1913), Chaim Hazaz (*1898, †1973) a Aron David Gordon (*1856, †1922), jeden z najväčších sociálnych a politických esejistov modernej hebrejskej literatúry. Medzi významných literárnych kritikov patrili David Frišman (*1861, †1922) a Josef Klausner (*1874, †1958). Hebrejskí spisovatelia narodení v Izraeli sa vo svojich dielach inšpirujú židovskou minulosťou alebo izraelskou súčasnosťou. Najvýznamnejší z tejto skupiny je Moše Šamir (*1921, †2004). K významným izraelským autorom oceneným izraelskými literárnymi cenami (napr. Cena Chaima Nachmana Bialika, Cena Josefa Chaima Brenera, Cena Izraela), ako aj prestížnymi zahraničnými oceneniami, ktorých diela sú prekladané do mnohých svetových jazykov, patria prozaici Jizhar Smilansky (*1916, †2006), básnik Jehuda Amichaj (*1924, †2000), satirik a dramatik E. Kišon (Kishon), jeden z najčítanejších spisovateľov v zahraničí, prozaička a poetka Amalia Kahanová-Karmonová (Kahana-Karmon; *1926), Aharon Apelfeld (*1932, †2018), Avraham B. Jehošua (*1936), Amos Oz (*1939), Geršom Šaked (*1929, †2006), Šulamit Harevenová (Hareven; *1930, †2003), Natan Zach (*1930), vedúci predstaviteľ avantgardy izraelskej poézie David Avidan (*1934, †1995), autorka kníh pre dospelých i pre deti Rut Almogová (Almog, *1936), Joram Kaniuk (*1930, †2013), Chaim Beer (*1945), Meir Šalev (*1948), Anton Šamas (*1950), David Grossman (*1954) prekladaný do mnohých jazykov, Zeruja Šalevová (Shalev, *1959), Amir Gutfreund (*1963, †2015) a i. Autori žijúci mimo Izraela píšu väčšinou v jazyku príslušnej krajiny alebo v jazyku jidiš.

Heike monogatari

Heike monogatari, Príbeh rodu Tairovcov — japonský vojnový epos o vzostupe a páde rodu Tairovcov, najvýznamnejšie dielo následnej tradície žánru bojovníckych príbehov gunki mono. Existuje v mnohých verziách, pričom prvá verzia pravdepodobne vznikla v období medzi 1220 – 40 ako spojenie rozličných pamätí, kronikárskych záznamov a rozprávaní slepých pevcov s lutnou biwa. Idealizujúcim a romantizujúcim spôsobom rozpráva o tragickom závere úsilia Tairovcov o získanie politickej moci na konci obdobia Heian. Krutosť a tragika udalostí vrátane smrti maloletého cisára Antokua (*1178, †1185) otriasli celou krajinou, čo sa v diele odráža v podobe silno prítomného buddhistického pocitu nestálosti (mudžókan) a zákona karmy – zákona príčin a následkov (ingakan). Vysoký podiel slov čínskeho pôvodu (tzv. sinojaponského čítania znakov) v diele odrážal zmeny v mužskej japončine na prechode od jej klasickej fázy k modernej. Vznešený a patetický jazyk eposu Heike monogatari sa stal štandardom tvorby neskorších drám nó. R. 1993 vyšiel český preklad pod názvom Příběh rodu Taira.

Higučiová, Ičijó

Higučiová (Higuči), Ičijó, vlastným menom Nacu Higuči 2. 5. 1872 Tokio – 23. 11. 1896 tamže — japonská spisovateľka obdobia Meidži, prvá profesionálna spisovateľka modernej japonskej literatúry. Počas svojej krátkej kariéry (zomrela na tuberkulózu) písala prózy o súdobých ženách a početnú poéziu v klasickej forme tanka (päť veršov s počtom slabík 5 – 7 – 5 – 7 – 7). K jej najvýznamnejším prózam patria napr. Koniec roka (Oocugomori, 1894) a Porovnávanie výšky (Takekurabe, 1896). Jej portrét sa nachádza na japonskej 5 000-jenovej bankovke.

hindská literatúra

hindská literatúra — literatúra písaná v hindskom jazyku, patriaca k novoindickým literatúram. Stará hindská literatúra bola písaná alebo skôr recitovaná v miestnych dialektoch hindského jazyka a takmer celá jestvovala vo veršovanej forme. Najstarším zachovaným písomným dokladom je správa náboženských teoretikov a praktikov (tzv. náthov a siddhov) z 8. stor. v jazyku apabhramša (prákrit zmiešaný s prvkami hindských nárečí). Ďalšie obdobie vývinu hindskej literatúry bolo charakteristické hrdinskými spevmi dvorských básnikov (bardov) 12. – 14. stor. písanými radžastanským dialektom, ktorých písomné verzie sa zachovali len z neskoršieho obdobia, čím mohlo dôjsť k menším obmenám v textoch. K najvýznamnejším patrí Spev o Prithvírádžovi (Prithvírádž Rásó, 12. stor.) od Čanda Bardáího. Niektorí autori, napr. Narpati Nálh v básni Spev o Bísaldévovi (Bísaldév Rásó, presné časové údaje nie sú známe), vykresľovali romantické príbehy súdobých vládcov. Významným literátom prelomu 13. a 14. stor. bol Amír Chusrau, ktorý tvoril v Dillí prevažne v perzskom jazyku, ale časť jeho diela, napr. Hádanky (Pahéliján, 13. stor.), bola napísaná v jazyku blízkom dnešnej hindčine. V ďalších dvoch storočiach prevládali náboženská lyrika a epika hlásajúce myšlienku oddanosti bohu (tzv. bhakti – oddanosť), ktorý je prístupný všetkým bez rozdielu. Hlavným predstaviteľom tvorby v duchu nirgunabhakti (oddanosť bohu bez atribútov) bol Kabír, ktorého myšlienky majú styčné body s názormi zakladateľa sikhizmu gurua Nánaka a niektoré sú zaradené do posvätnej knihy sikhov Ádi Granth (Prvá kniha). Súčasne sa vyvinula súfijská poézia v avadhskom dialekte, ktorej hlavným predstaviteľom bol Malik Muhammad Džájasí (*asi 1470, †asi 1542), autor alegorického eposu Padmávatí (Padmávatí, okolo 1540). Tvorba v duchu sagunabhakti (oddanosť bohu s atribútmi) uctievala niektoré z inkarnácií boha Višnua a rozdeľuje sa na krišnovskú a rámovskú vetvu. Krišnovskú poéziu pestovala v 15. – 16. stor. skupina básnikov Ašta čháp (Osem pečatí) na čele so Súrdásom (*asi 1483, †1563), ktorí básnili o Krišnovom detstve a o jeho láske s pastierkou Rádhou. Písali bradžským dialektom a ich poézia je blízka ľudovej. Po bradžsky spievala bhadžany aj Mírá Báí (asi *1499, †1540), ktorá sa vyhlásila za Krišnovu nevestu. Najväčším predstaviteľom rámovskej bhakti je G. Tulsídás, ktorý v epose Jazero Rámových činov (Rámčaritmánas, dokončený 1579) samostatne a pod vplyvom vtedajšej situácie spracoval tému staroindickej Rámájany. Jazykovo je to veľmi zložité dielo napísané najmä avadhským dialektom, obsahuje však aj prvky bradžského dialektu a sanskritu. V 17. stor. prevládala tzv. formalistická poézia, ktorej predstavitelia venovali pozornosť rozvíjaniu básnických ozdôb. Medzi básnikmi vynikol B. Lál zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Sedemsto strof (Satsaí, okolo 1630) napísanou po bradžsky. Moderná hindská literatúra vznikala prevažne pod vplyvom kontaktu so záp. kultúrou, najmä s anglickou romantickou literatúrou. Za zakladateľa modernej hindskej literatúry býva považovaný Hariščandra Bháraténdu (*1850, †1885), autor románov, noviel, poviedok, drám a esejí. Prvý uverejnený spoločenský román bol Skúška učiteľa (Paríkšá guru, 1882) od Šrínivása Dása (*1851, †1887). Nasledovali viaceré krátke romány na aktuálne témy, ako aj dobrodružné, detektívne, historické či pseudohistorické romány. Významný vplyv na ďalší rozvoj literatúry mal fantastický román Čandrakánta (Čandrakánta, začal vychádzať na pokračovanie 1888), ktorého autorom bol Dévakínandan Khatrí (*1861, †1913). Prvými autormi poviedok, ktoré sa začali vyvíjať neskôr, boli Prémčand (vlastným menom Dhanpat Ráj), ktorého román Nirmalá (1925) vyšiel aj v slovenčine (1965), a Džajšankar Prasád (*1889, †1937), autor historických a alegorických drám a jeden z hlavných predstaviteľov romantického smeru v poézii čhájávádu. K ďalším predstaviteľom patrili Sumitránandan Pant (*1900, †1977), autor manifestu čhájávádu, básnickej zbierky Výhonok (Pallav, 1927), Súrjakánt Tripáthí Nirálá (*1890, †1961) a Mahádéví Varmová (Varmá, *1907, †1987). Básnik Baččan (vlastným menom Harivamš Ráj Šrívástav, *1907, †2003), autor trilógie Krčma (Madhušálá, 1935), Krčmárka (Madhubálá, 1936) a Džbán (Madhukalaš, 1937), bol významnou postavou post-čhájávádskeho obdobia a hlavným predstaviteľom smeru hálávád (tzv. pijanskej poézie), ktorého cieľom bolo zabudnúť na strasti a útrapy života prostredníctvom alkoholického opojenia. Na realistickú tradíciu hindskej prózy, ktorú svojimi početnými poviedkami a románmi založil Prémčand, nadviazal pragativád (progresivizmus) s hlavnými predstaviteľmi Jašpálom, revolucionárom, ktorého diela mali silný politicko-sociálny charakter, a synom Prémčanda, Amritom Rájom (*1921, †1996), ktorý za životopis o svojom otcovi Bojovník pera (Kalam ká sipáhí) získal literárne ocenenie. Zároveň sa rozvinul psychologizujúci smer s hlavným predstaviteľom Dž. Kumárom. V Prémčandovej tradícii románu z dedinského prostredia pokračoval od 50. rokov 20. stor. smer áňčalik upanjás (regionálny román) kladúci dôraz na miestny kolorit určitého prostredia, nie však bezpodmienečne dedinského, s hlavným predstaviteľom Rádžéndrom Avasthím (*1930, †2009), autorom typického ančalického románu Kvety džungle (Džangal ké phúl, 1996). Od 1943, keď Saččidánand Híránand Vátsjájan Agjéj vydal zborník poézie siedmich mladých básnikov Sedmoro strún (Tár saptak), sa datuje naí kavitá (nová poézia) zameraná proti tradícii. Na ňu nadviazal prúd akavitá (nepoézia) s tematikou i formou, ktoré boli do toho obdobia odmietané. Z progresivizmu i zo psychologizujúceho smeru v próze čerpal prúd naí kahání (nová poviedka) s hlavnými predstaviteľmi Móhanom Rákéšom (*1925, †1972), Rádžéndrom Jádavom (*1929), Nirmalom Varmom (Varmá, *1929, †2005), Kamléšvarom (*1932), priekopníčkou poviedok Šivání (vlastným menom Gaurá Pantová, *1923, †2003) a držiteľkou vyznamenania indickej vlády za prínos v oblasti hindskej literatúry, Mannú Bhandáríovou (Bhandárí, *1931). Nová poviedka zastávala predovšetkým slobodný rozvoj ľudskej osobnosti a v 50. – 60. rokoch 20. stor. bola dominujúcim prúdom. Vznikali však aj romány a drámy. V 60. rokoch 20. stor. sa hindská literatúra obracala viac k ľudskej samote a frustrácii. Z týchto nálad vzišla svojrázna forma spoločenskej kritiky, akahání (nepoviedka) predovšetkým o ľuďoch, ktorý strácajú alebo nenachádzajú životné hodnoty. Vyvinulo sa aj niekoľko krátkodobých poviedkarských prúdov ako laghu kahání (minipoviedka), džanvádí kahání (demokratická poviedka) ap. Od 80. rokov 20. stor. prebieha silná individualizácia hinduistickej tvorby. Na literárnu scénu vstúpilo aj viacero spisovateliek, napr. Mridulá Gargová (Garg, *1938), Sunítá Džainová (Džain, *1942) a Čitrá Mudgalová (Mudgal, *1944), ktorých ústrednou postavou poviedok sú hlavne ženy potýkajúce sa s ťažkou realitou každodenného života .

História Kartli

História Kartli, aj Život Kartli, gruz. Kartlis cchovreba, Kharthlis cchovreba — zborník gruzínskych letopisov zachytávajúci politické dejiny Gruzínska od najstarších čias po 18. stor., ako aj niektoré udalosti z histórie Arménska, Kaukazskej Albánie, národov sev. Kaukazu, Byzancie a Iránu i turkických kmeňov. Jeho historickú autenticitu potvrdzujú diela gréckych, latinských, perzských i arabských autorov, ako aj archeologické vykopávky. Bol napísaný v rôznych obdobiach viacerými autormi. Delí sa na starú a novú Históriu Kartli. Stará História Kartli zostavená v 11. stor. Leontim Mrovelim opisuje dejiny Gruzínska od najstarších čias. Patria k nej letopis Leontiho Mroveliho Život gruzínskych kráľov a prvých predkov a potomkov (Cchovreba kharthveltha mephetha da pirvelthagantha mamatha da nathesavtha), ktorý obsahuje pasáže zo zborníka Pokresťančenie Kartli (Mokhcevaj Kharthlisaj), ďalej Džuanšeriho (žil v 11. stor.) Život Vachtanga Gorgasaliho (Cchovreba Vachtang Gorgaslisa) a letopisy iných historikov. Je zachovaná v niekoľkých rukopisoch z 15., 16. a 17. stor. i jej arménsky preklad v rukopise z 13. stor. V novej Histórii Kartli zostavenej v 18. stor. na žiadosť kráľa Vachtanga VI. Bagrationiho komisiou učencov pod vedením mnícha Egnatašviliho (žil v 18. stor.) sú opísané dejiny od 14. do 18. stor.

Hjakunin iššu

Hjakunin iššu, Po jednej básni od sto básnikov — japonská zbierka sto básní vo forme tanka od 100 najvýznamnejších básnikov japonského staroveku, ktoré vybral a zostavil významný literát Fudžiwara-no Teika (*1162, †1241). Básne z Hjakunin iššu sa stali najznámejšími tankami, ktoré väčšina dnešných Japoncov pozná naspamäť.

hjangga

hjangga [kórejsky], piesne domova — kórejská básnická forma. Spočiatku nemala prísnu schému počtu veršov a slabík ani predpísaný rým. Prvé básne hjangga boli vo štvorveršiach, neskôr v šesť- a osemveršiach. Tento typ sa neskôr rozvinul do pevnejšej schémy desaťveršia a v tejto podobe sa hjangga pokladá za prvú pevnú básnickú formu v Kórei. Hjangga bola veľmi populárna v kráľovstve Zjednotená Silla v 6. – 9. stor. a v 10. stor. v prvých rokoch vládnutia dynastie Korjo. Má vysokú umeleckú hodnotu, vo forme hjangga existujú buddhistické spevy, šamanské zaklínania, oslavné básne, ľudové popevky i piesne spoločenskokritického obsahu. Zachovalo sa 25 básni hjangga, z toho viac ako polovica v diele Odkazy Troch kráľovstiev (→ Samguk jusa).

Hmain, Thakchin Koujto

Hmain, Thakchin Koujto, vlastným menom U Lun, 25. 3. 1875 Walij – 23. 7. 1964 Rangún — barmský spisovateľ, politik, historik a novinár. Činný v národnom protikoloniálnom hnutí. Autor desiatok hier, písal aj básne a veršovanú prózu, v historických prácach zachytával kultúrny vývoj a dejiny svojej vlasti. Osobitné miesto v jeho tvorbe zaujímajú komentáre, v ktorých sa formou tradičného rozprávania (→ tika) vyslovuje k aktuálnym problémom barmskej koloniálnej spoločnosti a národného hnutia pred 2. svetovou vojnou: Nová tika o pávovi (Daun tika this, 1919), Tika o opiciach (Mjauk tika, 1922), Tika o bojkote (Bhwainkauk tika, 1926) a i. Zaradil sa tak medzi predstaviteľov klasickej a modernej generácie. Autor románu Odkaz (Hmatopoum, 1915) a i.

Hoang Ngoc Phach

Hoang Ngoc Phach [ngok fať], pseudonym Song An, 20. 8. 1896 Dong Thai, provincia Ha Tinh – 24. 11. 1973 Hanoj — vietnamský spisovateľ a literárny vedec, jeden zo zakladateľov romantického prúdu vo vietnamskej literatúre. R. 1922 napísal jediný román Čisté srdce (To Tam, 1925), ktorý znamenal prevrat vo vývoji naratívneho umenia vo vietnamskej literatúre, a hoci vyšiel neskôr než niekoľko románov od juhovietnamských spisovateľov napísaných v latinizovanej vietnamčine (quoc ngu), je pokladaný za prvý moderný román vietnamskej literatúry.

Ho Bieu Chanh

Ho Bieu Chanh [ťaň], vlastným menom Ho Van Trung, pseudonym Thu Tien, 1. 10. 1885 Binh Thanh, provincia Long An – 4. 9. 1958 Saigon, dnes Hočiminovo Mesto — vietnamský spisovateľ. Debutoval zač. 20. stor. rozsiahlou lyrickou poémou Láskavá, umením obdarená matka (U tinh luc, 1909). V tvorbe sústredil pozornosť na zobrazenie vidieckeho i mestského života ľudí žijúcich v Juž. Vietname. Autor 64 románov, napr. Ktože si s tým poradí (Ai lam duoc, 1922), Precitnúť zo sna (Tinh mong, 1923), Láska-neláska (Nhan tinh am lanh, 1925), Štipka blahobytu (Chut phan linh dinh, 1928), Rodičovská láska (Cha con nghia nang, 1929), Úlisný úsmev (Cuoi goung, 1935), Dlžoba (No doi, 1936), 12 zbierok poviedok, 12 komédií, 5 zbierok básní a 8 zbierok literárnych čŕt. Jeho prozaické diela sa vyznačujú zaujímavosťou sujetov, špecifickou štruktúrou jazyka a detailným vykreslením vnútorného sveta postáv.

Ho Kjun

Ho Kjun, 1569 Soul – 24. 8. 1618 tamže — kórejský spisovateľ. Pôsobil v štátnej službe. Patril k strane, ktorá 1608 podporovala nárok panovníka Kwanghäguna (*1575, †1641, vládol 1608 – 23) na trón, o 10 rokov neskôr však bol popravený za údajné sprisahanie proti nemu. Väčšina jeho tvorby sa nezachovala. Je autorom zrejme prvej umeleckej prózy písanej po kórejsky Rozprávanie o Hong Kil-tongovi (Hong Kil-tong čon), v ktorej kritizoval sociálnu nespravodlivosť za dynastie I (Ri), najmä diskrimináciu nelegitímnych potomkov. Rozprávanie je zároveň utopickou prózou, lebo jeho hrdina vytvoril nové kráľovstvo bez sociálnych rozdielov.

Hovhannisjan, Hovhannes Mkrtič

Hovhannisjan, Hovhannes Mkrtič, 26. 4. 1864 Vagaršapat — 29. 9. 1929 Jerevan — arménsky básnik. Popri H. Thumanjanovi a A. Isahakjanovi jeden zo zakladateľov novej východoarménskej básnickej školy. Zaslúžil sa o rozvoj literatúry v novoarménskom spisovnom jazyku ašcharhabar v diele Hodina dediny (Gjughi žam, 1886), kde ako prvý arménsky básnik zobrazil život na dedine s realistickou pravdivosťou. Autor zbierok vlasteneckej poézie Moja matka (Majrs, 1896), Nová jar (Nor garun, 1897) a historicko-filozofickej poémy Knieža Siuni (Sjunjac išchan, 1887) zaoberajúcej sa históriou arménskeho národa. Prekladal európsku i ruskú literatúru.

Hovsephjan, Ruben

Hovsephjan, Ruben, 5. 5. 1939 Jerevan – 27. 10. 2016 — arménsky prozaik, novinár a scenárista. Pôvodne geológ; istý čas pôsobil ako šéfredaktor najväčšieho arménskeho vydavateľstva Sovetakan grogh (Sovietsky spisovateľ). Debutoval dielom Hľadania (Voronumner, 1965). R. 1981 dostal cenu za román Farba radosti (Vordan karmir, 1980; slov. 1986). Autor viacerých kníh a filmových scenárov. Okrem iného aj politicky činný (Arménska revolučná federácia).

Chua-tun

Chua-tun, Huadun — meno, ktorým sa v čínskych prameňoch označovali Heftaliti.