Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Ázia - čínska literatúra

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aj Čching

Aj Čching, vlastným menom Ťiang Čeng-chan, 27. 3. 1910 Ťin-chua, provincia Če-ťiang – 5. 5. 1996 Peking — čínsky básnik, literárny kritik a teoretik umenia. V mladosti študoval maliarstvo, neskôr sa venoval len literárnej tvorbe. Od roku 1958 bol perzekvovaný ako pravicový element, rehabilitovaný až 1979. Básnik utrpenia (vlastného i obyčajných ľudí) reagujúci na spoločenské i politické udalosti. Jeho poéziu ovplyvnil najmä W. Whitman, É. Verhaeren, V. V. Majakovskij, S. A. Jesenin, A. Rimbaud. Písal väčšinou voľným veršom: básnické zbierky Sever (Pej-fang, 1936), Za Slnkom (Siang tchaj-jang, 1938), Vyhlásenie k svetu (Siang š’-ťie süan-pu, 1942), poéma Óda na svetlo (Kuang-te can-ke, 1979), teoretické dielo Rozpravy o poézii (Š’-lun).

Chua-tun

Chua-tun, Huadun — meno, ktorým sa v čínskych prameňoch označovali Heftaliti.

Jang Čching-čchu

Jang Čching-čchu, Yang Qingchu, vl. m. Jang Che-siung, 1940 Nan-jang, provincia Che-nan, kontinentálna Čína — taiwanský spisovateľ a esejista. Preslávil sa ako autor románov o živote robotníkov najmä zo 70. rokov 20. stor. Propagoval písanie literatúry v spisovnej čínštine s obmedzeným použitím prvkov taiwančiny. Autor zbierky poviedok Po čom túžia robotníci v závode (Kung-čchan-žen te sin-jüan, 1978) a románu Značka srdca (Sin-piao, 1987).

Jang Lien

Jang Lien, Yang Lian, 22. 2. 1955 Bern — čínsky básnik. Vyrastal v Pekingu. Jeden z predstaviteľov tzv. obskúrnych básnikov (meng-lung š’–žen) modernistickej a experimentálnej poézie. Počas kultúrnej revolúcie bol poslaný na vidiek na prevýchovu fyzickou prácou. Po krvavom potlačení študentských protestov na námestí Tchien-an-men (1989) bol zbavený čínskeho občianstva a od 1997 žije v Londýne. V súčasnosti píše najmä dlhé naratívne (výpravné) básne podľa vzoru klasickej čínskej epickej poézie. Autor básnických zbierok Vyprahnutá duša (Chuang-chun, 1986), Žltý (Chuang, 1989), Miesto, kde sa tíši more (Ta-chaj tching-č’ č’ čchu, 1998) a Ľúbostné básne (Jen-š’, 2009).

jüe-fu

jüe-fu, yuefu — čínske ľudové spevy, ktoré vznikali asi od konca 3. stor. pred n. l. (od obdobia dynastie Chan, keď existoval aj rovnomenný úrad, ktorý ich zbieral a archivoval) do 6. stor. n. l. Mali rozličnú vnútornú štruktúru, ich základ tvoril 4- až 7-slabičný verš alebo striedanie dvoch 3-slabičných veršov s jedným 7-slabičným. Podľa námetu sa delili na bojové, obradné, ľúbostné, pracovné a i. Najpopulárnejšie boli dlhé epické spevy dramatického charakteru, napr. tragický ľúbostný príbeh odlúčených manželov Pieseň o Mulan (Mu-lan cch’) a Pieseň o sirote (Ku-er sing). Neskôr sa ako jüe-fu označovali aj umelé básnické celky vytvárané v nadväznosti na pôvodné jüe-fu. Vo forme jüe-fu tvorili aj najväčší stredovekí čínski básnici Tu Fu a Po Ťü-i i poetka Cchaj Wen-ťi.

Jü Kuang-čung

Jü Kuang-čung, Yu Guangzhong, 21. 10. 1928 Nanking – 14. 12. 2017 Kao-siung, Taiwan — taiwanský básnik. V jeho poézii prevláda téma nostalgie po domovine – kontinentálnej Číne (na Taiwane žil od 1950). Autor okolo 17 básnických zbierok, napr. Modré pierko (Lan-se te jü-mao, 1954), Roky studenej vojny (Caj leng-čan te nien-taj, 1969) a Lotosová bohyňa (Ou-šen, 2008). Zaoberal sa aj literárnou kritikou a prekladmi najmä z anglickej literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Jü Süan-t’i

Jü Süan-t’i, Yu Xuanji, asi 8. stor. — čínska poetka, predstaviteľka klasickej čínskej ženskej poézie. Jej tragickému koncu života (bola odsúdená a popravená za údajnú vraždu) predchádzal ťažký a potupný život konkubíny, prostitútky a taoistickej mníšky. Jej básnická tvorba je zaujímavým súdobým dokumentom o životných predstavách a feministických názoroch čínskych intelektuálok, zaujímavým spôsobom zachytila rozmarný život vo vtedajších taoistických kláštoroch i postrehy zo svojich ciest po Číne. Tvorila prírodnú, ako aj osobnú lyriku vychádzajúcu z hlbokých citových vzťahov k niektorým mužom, ale aj básne sociálneho charakteru.

Jü Ta-fu

Jü Ta-fu, Yu Dafu, vlastným menom Jü Wen, 7. 12. 1896 Fu-jang, provincia Če-t’iang – 17. 9. 1945 Sumatra — čínsky spisovateľ, esejista a básnik. R. 1913 – 22 študoval v Japonsku. Debutoval zbierkou poviedok Úpadok (Čchen-lun, 1921). R. 1938 ušiel do Singapuru a neskôr na Sumatru. Autor zbierok poviedok Minulosť (Kuo-čchü, 1928) a Neskoré kvety škoricovníka (Čch’ kuej-chua, 1932). Zomrel za nevyjasnených okolností. V slovenčine vyšiel výber jeho poviedok pod názvom Večer opitý jarným vetrom (1960) v preklade Anny Doležalovej.

Kao E

Kao E, Gao E, asi 1738 – 1815 — čínsky literárny zberateľ, úradník a vojenský hodnostár. Pôvodne slúžil v cisárskej armáde tzv. Žltého práporu dynastie Čching (1644 – 1911/12), neskôr pracoval na úrade hlavného cisárskeho cenzoriátu v Pekingu a popritom sa venoval zbieraniu a spracúvaniu kópií vrcholného čínskeho literárneho diela Sen o Červenom pavilóne (Chung lou meng) Cchao Süe-čchina. R. 1792 ho vďaka finančnej podpore svojho priateľa Čcheng Wej-jüana prvý raz publikoval knižne v úplnej verzii (120 kapitol), pričom posledných, dovtedy neznámych 40 kapitol zrekonštruoval z rôznych častí pôvodného autorovho rukopisu. Na Slovensku vyšla kniha 2001 – 04 (4 zväzky) v preklade M. Čarnogurskej.

Kao Ming

Kao Ming, Gao Ming, aj Kao Ce-čcheng, Gao Zecheng, asi 1305 – 1359 — čínsky dramatik obdobia dynastie Jüan (1279 – 1368). Napísal jedinú divadelnú hru Lutna (Pchi-pcha ťi), ktorú dokončil až krátko pred smrťou. Na rozdiel od vtedy bežného typu klasických čínskych spevohier, tzv. rozmanitých hier ca-ťü, je napísaná v štýle tzv. južných hier – spevohier nan-si s množstvom lyrických árií, a má až 42 dejstiev. Jej námetom je etický problém úspešného mladého literáta Cchaj Po-ťieho, ktorý sa má rozhodnúť medzi sľubne sa rozbiehajúcou kariérou a s tým spojenou vidinou budúceho blahobytu v hlavnom meste a záväzkami voči svojim rodičom a manželke na hladomorom zmietanom vidieku.

Kao Siao-šeng

Kao Siao-šeng, Gao Xiaosheng, 6. 6. 1928 Wu-t’in, provincia Ťiang-su – 6. 6. 1999 Wu-si, provincia Ťiang-su — čínsky spisovateľ. Pochádzal z roľníckej rodiny. Pôsobil v Pekingu, literárne tvoriť začal v 50. rokoch 20. stor. R. 1958 bol z politických príčin poslaný na vidiek, do Pekingu sa mohol vrátiť až po 1979, pracoval v rôznych kultúrnych inštitúciách. Autor zbierky poézie Filantrop Wang (Wang šan-žen, 1951), drámy Novou cestou (Cou-šang sin lu, 1954), zbierok poviedok Malý azúrový drak (Siao čching lung, 1956), Li Šun-ta stavia dom (Li Šun-ta cao wu, 1979; slov. 2008 v rovnomennej antológii poviedok 10 čínskych autorov v preklade Anny Doležalovej), Zbierka poviedok ’79 (Š’-t’iou siao-šuo t’i, 1980), Zbierka poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng i-t’iou-pa-ling-nien siao-šuo t’i, 1980), Voda tečie na východ (Šuej tung liou, 1981) a Výber z poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng, siao-šuo süan, 1983) i esejí O tvorbe (Čchuang-cuo tchan, 1981).

Kao Sing-t’ien

Kao Sing-t’ien, Gao Xingjian, 4. 1. 1940 Kan-čou, provincia Ťiang-su — čínsky dramatik, novelista, prekladateľ a maliar. R. 1957 – 62 študoval francúzštinu na Pekinskom inštitúte cudzích jazykov (dnes Pekinská univerzita zahraničných štúdií), potom pôsobil ako prekladateľ. R. 1970 bol z politických príčin poslaný na vidiek, 1975 sa mohol vrátiť späť do Pekingu a pôsobil v multijazykovom časopise Budovanie Číny (od 1990 Čína dnes). Od 1977 pôsobil vo Zväze čínskych spisovateľov v oddelení pre medzinárodné styky, 1979 navštívil Francúzsko a Taliansko, 1981 začal pracovať pre Pekinské ľudovoumelecké divadlo.

R. 1986 mu mylne diagnostikovali rakovinu pľúc, preto v domnení, že čoskoro umrie, cestoval 10 mesiacov po Číne. Svoje pocity z putovania zachytil v autobiografickom románe Hora duše (Ling šan, dokončený 1989, vydaný 1990 na Taiwane; čes. 2010, preklad Denis Molčanov), v ktorom opisuje cestu čínskou vidieckou krajinou i hľadanie miesta vnútornej slobody, tzv. hory duše. Prelínajú sa v ňom dve postavy – Ty a Ja, ktoré sú fakticky dve egá tej istej osoby, dejové línie i snové predstavy s úvahami. Od 1987 žije vo Francúzsku v Bagnolet pri Paríži; od 1998 francúzsky občan.

Priekopník čínskej absurdnej drámy a avantgardnej literatúry. Autor divadelných hier Úkryt pred dažďom (Tuo jü, 1981), Signál alarmu (Ťüe-tuej sin-chao, 1982), Autobusová zastávka (Čche-čan, 1983), Divý človek (Je-žen, 1985) a Druhý breh (Pi-an, 1986), v ktorej polemizuje s buddhistickou ideou osvietenia, spochybňuje existenciu života na tzv. druhej strane a zároveň kritizuje čínsku politiku, Temné mesto (Ming čcheng, 1988), Utečenci (Tchao-wang, 1990) a Svet medzi životom a smrťou (Šeng-s’ t’ie, 1991), zbierok poviedok Holub nazývaný Červené pery (Jou č’ ke-c’ t’iao chung čchun er, 1984) a Rybársky prút pre môjho starého otca (Kej wo lao-je maj jü-kan, 1986 – 90) i románov Súhvezdie chladnej noci (Chan jie te sing-čchen, 1979) a Biblia jedného človeka (I-ke-žen-te šeng-t’ing, 1990; čes. 2012, preklad D. Molčanov). Venuje sa aj prekladaniu (S. Becket, E. Ionesco) a maľovaniu. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2000) a viacerých ocenení.

Kchung Šang-žen

Kchung Šang-žen, Kong Shangren, 1648 Čchü-fu – 1718 tamže — čínsky dramatik. Pôsobil ako vysoký cisársky hodnostár. V štýle tzv. čchuan-čchi (súčasť žánru nan-si) napísal svoju jedinú hru, klasickú spevohru Vejár s broskyňovými kvetmi (Tchao-chua šan), ktorá sa však kritickou aktuálnosťou (cez príbeh lásky mladého učenca a kurtizány zachytil pád dynastie Ming) vymyká z rámca tohto žánru; Kchung Šang-žen bol preto z funkcie odvolaný. Hra má 42 dejstiev, v ktorých sa z formálneho hľadiska striedajú lyrické hudobné árie s epicko-dramatickými, recitovanými pasážami vo vysoko kultivovanej klasickej čínštine. V Číne je dodnes populárna a je súčasťou tradičného repertoáru čínskej opery.

Kniha dokumentov

Kniha dokumentov, čín. Šu-ťing, Shujing, aj Šang-šu, Shangshu — jedna z Piatich kánonických kníh (→ klasické knihy Číny) predstavujúca súhrn starovekých čínskych archívnych dokumentov. Tvorí ju päť druhov dokumentov: záznamy z debát vládcov s ministrami, resp. rady vládcov ministrom (mo); vládne predpisy pre ministrov a vysokých hodnostárov (sün); oficiálne vladárske edikty a vyhlásenia (kao) adresované obyvateľom ríše; vojenské vyhlásenia a príhovory (š’) počas vojenských ťažení; všeobecné nariadenia, dekréty (ming). Texty sú chronologicky rozdelené podľa štyroch historických období na texty z obdobia legendárneho cisára Jüa, texty z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), texty z obdobia dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) a texty z raného obdobia dynastie Čou (1100 – 771 pred n. l.) spolu s textami mladšieho datovania.

Kniha dokumentov pôvodne obsahovala 100 alebo 120 kapitol, v súčasnosti sa zachovala vo dvoch verziách: v staršej, ktorá sa skladá z 58 kapitol a dodnes je oficiálne akceptovaná, a v mladšej (niekedy považovanej aj za falzifikát), ktorá sa skladá z 29 kapitol, 213 pred n. l. počas pálenia kníh cisárom Čchin Š’–chuang-tim bola ukrytá v múre jedného domu a znovuobjavená v období dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Texty knihy sú vzorkami najstaršej čínsky písanej literatúry a jej znalosť spolu s ostatnými kánonickými knihami bola podmienkou zloženia štátnych skúšok.

Kniha obradov

Kniha obradov, čín. Li-ťi, Li ji — jedna z Piatich kánonických kníh (→ klasické knihy Číny) obsahujúca súbor starých čínskych obradných praktík (→ li), t. j. spoločenských a morálnych pravidiel, pravidiel styku s ľuďmi, predkami a bohmi, dvorskej etikety a dvorských rituálov a i. Konfuciánska tradícia jej autorstvo dlho pripisovala Konfuciovi (pravdepodobne aj pre časté zmienky o ňom). Podľa výsledkov neskorších výskumov ju však na základe existujúcich starovekých textov uložených v chanských archívoch zostavil až chanský cisársky archivár Liou Siang (*79 pred n. l., †8 pred n. l.).

Kniha premien

Kniha premien, čín. I-ťing, Yijing, aj Čouské premeny, Čou-i, Zhouyi — najstarší čínsky súbor vešteckých textov, jeden zo základných prameňov čínskeho kozmologického myslenia a čínskej filozofie. Pôvodne šamanská veštecká príručka tradovaná ústne, dnešnú podobu získala v období dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Jej vznik sa tradične spája s legendárnym cisárom Fu-sim, ktorý v 3. tisícročí pred n. l. vymyslel a nakreslil osem trigramov (pa-kua) predstavujúcich grafické symboly prírodnej dialektiky jin-jang. Z nich v 11. stor. pred n. l. zostavil čouský kráľ Wen grafický súbor 64 jin-jangových hexagramov tvoriacich jadro knihy. Každý z nich má svoje špecifické meno vystihujúce podstatu životnej etapy, ktorú v kolobehu jin-jangových premien bytia reprezentuje. Neskôr boli k tejto základnej časti knihy pripojené Konfuciovi tradične pripisovaná časť Desať krídel (Š’-i), ktorá obsahuje komentáre vysvetľujúce význam hexagramov a veštieb, a samostatná časť Veľký komentár (Ta-čuan), ktorá vyjadruje konfuciánske predstavy o nebi a človeku.

Podľa tradičného čínskeho svetonázoru je celý vesmír i všetko v ňom (teda i Zem a ľudstvo) súčasťou jednotného živého organizmu bytia vytvoreného a neprestajne sa tvoriaceho z kombinácií tzv. piatich elementov (voda, oheň, drevo, zem, kov; → wu-sing), čo sa deje na základe večných premien jin-jangových dialektických interakcií (realizovaných pôsobením ich synergických zákonitostí), ktorých duchovný a hmotný charakter i pôsobenie v jednotlivých etapách ich premien sú donekonečna predpokladateľné (a teda i veštiteľné) pomocou zistenia určitej fázy symbolizovanej jedným z hexagramov a konkretizovanej pomocou jeho šiestich čiar. Kniha premien pôvodne patrila k Šiestim kánonickým knihám Číny (→ klasické knihy Číny), počas povýšenia konfucianizmu na štátnu ideológiu v období dynastie Chan bola v klasických knihách Číny nahradená zbierkou Konfuciových Rozhovorov a výrokov (čín. Lun-jü, Lunyu). Dodnes je jedným z najpopulárnejších a najprekladanejších čínskych textov a pramenným textom viacerých čínskych i svetových filozofických smerov.