Aj Čching, vlastným menom Ťiang Čeng-chan, 27. 3. 1910 Ťin-chua, provincia Če-ťiang – 5. 5. 1996 Peking — čínsky básnik, literárny kritik a teoretik umenia. V mladosti študoval maliarstvo, neskôr sa venoval len literárnej tvorbe. Od roku 1958 bol perzekvovaný ako pravicový element, rehabilitovaný až 1979. Básnik utrpenia (vlastného i obyčajných ľudí) reagujúci na spoločenské i politické udalosti. Jeho poéziu ovplyvnil najmä W. Whitman, É. Verhaeren, V. V. Majakovskij, S. A. Jesenin, A. Rimbaud. Písal väčšinou voľným veršom: básnické zbierky Sever (Pej-fang, 1936), Za Slnkom (Siang tchaj-jang, 1938), Vyhlásenie k svetu (Siang š’-ťie süan-pu, 1942), poéma Óda na svetlo (Kuang-te can-ke, 1979), teoretické dielo Rozpravy o poézii (Š’-lun).

fu —

1. špecifický čínsky literárny štýl tvorby dlhých opisných básní. Vrcholným obdobím tvorby básní formou fu bolo obdobie vlády dynastie Chan (206 pred n. l. – 221 n. l.), ich pôvod však siaha do 3. stor. pred n. l. k tradícii dlhých balád typu čchu-cch’, čiže baladických piesní sprevádzaných hrou na citare (napr. v básnickej tvorbe veľkého starovekého básnika Čchü Jüana). Literárny vývoj tvorby básní v štýle fu sa ukončil v období tzv. Šiestich dynastií, čiže až v 5. – 6. stor.; tvorba v štýle fu potom pokračovala najmä prozaickou tvorbou. Typické básne v štýle fu sa skladajú z pravidelných 6- až 7-slabičných veršov so striedavým rýmom, pričom mnohé z nich sú tvorené paralelne a uprostred alebo na konci verša je vždy emfatické zvolanie si, čiže ach alebo ó. Neskorší prozaický štýl literárnych skladieb v štýle fu sa vyznačoval veľmi uvoľnenou štruktúrou, kde sa rýmovali už iba niektoré, akoby básnické úseky a pravidelný verš nahrádzala básnická próza s úplne nepravidelným vnútorným členením. Charakteristický bol pre ňu tzv. paralelný štýl. Táto forma literárnej tvorby v štýle fu je charakteristická najmä pre čínske filozofické texty. Jej prvým významným reprezentantom bol staroveký konfuciánsky filozof Sün-c’, ktorý formou esejí v paralelnom štýle fu napísal celé svoje filozofické dielo pozostávajúce z 27 jednotlivých esejí, čiže literárnych kompozícií v paralelnom štýle fu. V období tzv. Šiestich dynastií sa v rámci tvorby v štýle fu vyvinul ešte aj osobitý podštýl, tzv. jüe-fu, čiže balád – piesní s prekultivovaným jazykom a s podstatne obmedzeným a skráteným rozsahom. Ich najvýznamnejším predstaviteľom bol básnik Tchao Jüan-ming;

2. historický názov vyššej prefektúry, t. j. historicko-administratívnej jednotky v Číne, ktorá vznikla počas dynastie Tchang (618 – 907), keď označovala tri miesta mimoriadneho významu: obidve cisárske hlavné mestá (Čchang-an a Luo-jang) a mesto Tchaj-jüan, odkiaľ pochádzala cisárska rodina. Neskôr sa počet fu zvýšil a stali sa administratívnymi jednotkami 2. stupňa.

Chua-tun, Huadun — meno, ktorým sa v čínskych prameňoch označovali Heftaliti.

Jang Čching-čchu, Yang Qingchu, vl. m. Jang Che-siung, 1940 Nan-jang, provincia Che-nan, kontinentálna Čína — taiwanský spisovateľ a esejista. Preslávil sa ako autor románov o živote robotníkov najmä zo 70. rokov 20. stor. Propagoval písanie literatúry v spisovnej čínštine s obmedzeným použitím prvkov taiwančiny. Autor zbierky poviedok Po čom túžia robotníci v závode (Kung-čchan-žen te sin-jüan, 1978) a románu Značka srdca (Sin-piao, 1987).

Jang Lien, Yang Lian, 22. 2. 1955 Bern — čínsky básnik. Vyrastal v Pekingu. Jeden z predstaviteľov tzv. obskúrnych básnikov (meng-lung š’–žen) modernistickej a experimentálnej poézie. Počas kultúrnej revolúcie bol poslaný na vidiek na prevýchovu fyzickou prácou. Po krvavom potlačení študentských protestov na námestí Tchien-an-men (1989) bol zbavený čínskeho občianstva a od 1997 žije v Londýne. V súčasnosti píše najmä dlhé naratívne (výpravné) básne podľa vzoru klasickej čínskej epickej poézie. Autor básnických zbierok Vyprahnutá duša (Chuang-chun, 1986), Žltý (Chuang, 1989), Miesto, kde sa tíši more (Ta-chaj tching-č’ č’ čchu, 1998) a Ľúbostné básne (Jen-š’, 2009).

jüe-fu, yuefu — čínske ľudové spevy, ktoré vznikali asi od konca 3. stor. pred n. l. (od obdobia dynastie Chan, keď existoval aj rovnomenný úrad, ktorý ich zbieral a archivoval) do 6. stor. n. l. Mali rozličnú vnútornú štruktúru, ich základ tvoril 4- až 7-slabičný verš alebo striedanie dvoch 3-slabičných veršov s jedným 7-slabičným. Podľa námetu sa delili na bojové, obradné, ľúbostné, pracovné a i. Najpopulárnejšie boli dlhé epické spevy dramatického charakteru, napr. tragický ľúbostný príbeh odlúčených manželov Pieseň o Mulan (Mu-lan cch’) a Pieseň o sirote (Ku-er sing). Neskôr sa ako jüe-fu označovali aj umelé básnické celky vytvárané v nadväznosti na pôvodné jüe-fu. Vo forme jüe-fu tvorili aj najväčší stredovekí čínski básnici Tu Fu a Po Ťü-i i poetka Cchaj Wen-ťi.

Jü Kuang-čung, Yu Guangzhong, 21. 10. 1928 Nanking – 14. 12. 2017 Kao-siung, Taiwan — taiwanský básnik. V jeho poézii prevláda téma nostalgie po domovine – kontinentálnej Číne (na Taiwane žil od 1950). Autor okolo 17 básnických zbierok, napr. Modré pierko (Lan-se te jü-mao, 1954), Roky studenej vojny (Caj leng-čan te nien-taj, 1969) a Lotosová bohyňa (Ou-šen, 2008). Zaoberal sa aj literárnou kritikou a prekladmi najmä z anglickej literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Jü Süan-t’i, Yu Xuanji, asi 8. stor. — čínska poetka, predstaviteľka klasickej čínskej ženskej poézie. Jej tragickému koncu života (bola odsúdená a popravená za údajnú vraždu) predchádzal ťažký a potupný život konkubíny, prostitútky a taoistickej mníšky. Jej básnická tvorba je zaujímavým súdobým dokumentom o životných predstavách a feministických názoroch čínskych intelektuálok, zaujímavým spôsobom zachytila rozmarný život vo vtedajších taoistických kláštoroch i postrehy zo svojich ciest po Číne. Tvorila prírodnú, ako aj osobnú lyriku vychádzajúcu z hlbokých citových vzťahov k niektorým mužom, ale aj básne sociálneho charakteru.

Jü Ta-fu, Yu Dafu, vlastným menom Jü Wen, 7. 12. 1896 Fu-jang, provincia Če-t’iang – 17. 9. 1945 Sumatra — čínsky spisovateľ, esejista a básnik. R. 1913 – 22 študoval v Japonsku. Debutoval zbierkou poviedok Úpadok (Čchen-lun, 1921). R. 1938 ušiel do Singapuru a neskôr na Sumatru. Autor zbierok poviedok Minulosť (Kuo-čchü, 1928) a Neskoré kvety škoricovníka (Čch’ kuej-chua, 1932). Zomrel za nevyjasnených okolností. V slovenčine vyšiel výber jeho poviedok pod názvom Večer opitý jarným vetrom (1960) v preklade Anny Doležalovej.

Kao E, Gao E, asi 1738 – 1815 — čínsky literárny zberateľ, úradník a vojenský hodnostár. Pôvodne slúžil v cisárskej armáde tzv. Žltého práporu dynastie Čching (1644 – 1911/12), neskôr pracoval na úrade hlavného cisárskeho cenzoriátu v Pekingu a popritom sa venoval zbieraniu a spracúvaniu kópií vrcholného čínskeho literárneho diela Sen o Červenom pavilóne (Chung lou meng) Cchao Süe-čchina. R. 1792 ho vďaka finančnej podpore svojho priateľa Čcheng Wej-jüana prvý raz publikoval knižne v úplnej verzii (120 kapitol), pričom posledných, dovtedy neznámych 40 kapitol zrekonštruoval z rôznych častí pôvodného autorovho rukopisu. Na Slovensku vyšla kniha 2001 – 04 (4 zväzky) v preklade M. Čarnogurskej.

Kao Ming, Gao Ming, aj Kao Ce-čcheng, Gao Zecheng, asi 1305 – 1359 — čínsky dramatik obdobia dynastie Jüan (1279 – 1368). Napísal jedinú divadelnú hru Lutna (Pchi-pcha ťi), ktorú dokončil až krátko pred smrťou. Na rozdiel od vtedy bežného typu klasických čínskych spevohier, tzv. rozmanitých hier ca-ťü, je napísaná v štýle tzv. južných hier – spevohier nan-si s množstvom lyrických árií, a má až 42 dejstiev. Jej námetom je etický problém úspešného mladého literáta Cchaj Po-ťieho, ktorý sa má rozhodnúť medzi sľubne sa rozbiehajúcou kariérou a s tým spojenou vidinou budúceho blahobytu v hlavnom meste a záväzkami voči svojim rodičom a manželke na hladomorom zmietanom vidieku.

Kao Siao-šeng, Gao Xiaosheng, 6. 6. 1928 Wu-t’in, provincia Ťiang-su – 6. 6. 1999 Wu-si, provincia Ťiang-su — čínsky spisovateľ. Pochádzal z roľníckej rodiny. Pôsobil v Pekingu, literárne tvoriť začal v 50. rokoch 20. stor. R. 1958 bol z politických príčin poslaný na vidiek, do Pekingu sa mohol vrátiť až po 1979, pracoval v rôznych kultúrnych inštitúciách. Autor zbierky poézie Filantrop Wang (Wang šan-žen, 1951), drámy Novou cestou (Cou-šang sin lu, 1954), zbierok poviedok Malý azúrový drak (Siao čching lung, 1956), Li Šun-ta stavia dom (Li Šun-ta cao wu, 1979; slov. 2008 v rovnomennej antológii poviedok 10 čínskych autorov v preklade Anny Doležalovej), Zbierka poviedok ’79 (Š’-t’iou siao-šuo t’i, 1980), Zbierka poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng i-t’iou-pa-ling-nien siao-šuo t’i, 1980), Voda tečie na východ (Šuej tung liou, 1981) a Výber z poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng, siao-šuo süan, 1983) i esejí O tvorbe (Čchuang-cuo tchan, 1981).

Kao Sing-t’ien, Gao Xingjian, 4. 1. 1940 Kan-čou, provincia Ťiang-su — čínsky dramatik, novelista, prekladateľ a maliar. R. 1957 – 62 študoval francúzštinu na Pekinskom inštitúte cudzích jazykov (dnes Pekinská univerzita zahraničných štúdií), potom pôsobil ako prekladateľ. R. 1970 bol z politických príčin poslaný na vidiek, 1975 sa mohol vrátiť späť do Pekingu a pôsobil v multijazykovom časopise Budovanie Číny (od 1990 Čína dnes). Od 1977 pôsobil vo Zväze čínskych spisovateľov v oddelení pre medzinárodné styky, 1979 navštívil Francúzsko a Taliansko, 1981 začal pracovať pre Pekinské ľudovoumelecké divadlo.

R. 1986 mu mylne diagnostikovali rakovinu pľúc, preto v domnení, že čoskoro umrie, cestoval 10 mesiacov po Číne. Svoje pocity z putovania zachytil v autobiografickom románe Hora duše (Ling šan, dokončený 1989, vydaný 1990 na Taiwane; čes. 2010, preklad Denis Molčanov), v ktorom opisuje cestu čínskou vidieckou krajinou i hľadanie miesta vnútornej slobody, tzv. hory duše. Prelínajú sa v ňom dve postavy – Ty a Ja, ktoré sú fakticky dve egá tej istej osoby, dejové línie i snové predstavy s úvahami. Od 1987 žije vo Francúzsku v Bagnolet pri Paríži; od 1998 francúzsky občan.

Priekopník čínskej absurdnej drámy a avantgardnej literatúry. Autor divadelných hier Úkryt pred dažďom (Tuo jü, 1981), Signál alarmu (Ťüe-tuej sin-chao, 1982), Autobusová zastávka (Čche-čan, 1983), Divý človek (Je-žen, 1985) a Druhý breh (Pi-an, 1986), v ktorej polemizuje s buddhistickou ideou osvietenia, spochybňuje existenciu života na tzv. druhej strane a zároveň kritizuje čínsku politiku, Temné mesto (Ming čcheng, 1988), Utečenci (Tchao-wang, 1990) a Svet medzi životom a smrťou (Šeng-s’ t’ie, 1991), zbierok poviedok Holub nazývaný Červené pery (Jou č’ ke-c’ t’iao chung čchun er, 1984) a Rybársky prút pre môjho starého otca (Kej wo lao-je maj jü-kan, 1986 – 90) i románov Súhvezdie chladnej noci (Chan jie te sing-čchen, 1979) a Biblia jedného človeka (I-ke-žen-te šeng-t’ing, 1990; čes. 2012, preklad D. Molčanov). Venuje sa aj prekladaniu (S. Becket, E. Ionesco) a maľovaniu. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2000) a viacerých ocenení.

Kchung Šang-žen, Kong Shangren, 1648 Čchü-fu – 1718 tamže — čínsky dramatik. Pôsobil ako vysoký cisársky hodnostár. V štýle tzv. čchuan-čchi (súčasť žánru nan-si) napísal svoju jedinú hru, klasickú spevohru Vejár s broskyňovými kvetmi (Tchao-chua šan), ktorá sa však kritickou aktuálnosťou (cez príbeh lásky mladého učenca a kurtizány zachytil pád dynastie Ming) vymyká z rámca tohto žánru; Kchung Šang-žen bol preto z funkcie odvolaný. Hra má 42 dejstiev, v ktorých sa z formálneho hľadiska striedajú lyrické hudobné árie s epicko-dramatickými, recitovanými pasážami vo vysoko kultivovanej klasickej čínštine. V Číne je dodnes populárna a je súčasťou tradičného repertoáru čínskej opery.

Kniha dokumentov, čín. Šu-ťing, Shujing, aj Šang-šu, Shangshu — jedna z Piatich kánonických kníh (→ klasické knihy Číny) predstavujúca súhrn starovekých čínskych archívnych dokumentov. Tvorí ju päť druhov dokumentov: záznamy z debát vládcov s ministrami, resp. rady vládcov ministrom (mo); vládne predpisy pre ministrov a vysokých hodnostárov (sün); oficiálne vladárske edikty a vyhlásenia (kao) adresované obyvateľom ríše; vojenské vyhlásenia a príhovory (š’) počas vojenských ťažení; všeobecné nariadenia, dekréty (ming). Texty sú chronologicky rozdelené podľa štyroch historických období na texty z obdobia legendárneho cisára Jüa, texty z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), texty z obdobia dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) a texty z raného obdobia dynastie Čou (1100 – 771 pred n. l.) spolu s textami mladšieho datovania.

Kniha dokumentov pôvodne obsahovala 100 alebo 120 kapitol, v súčasnosti sa zachovala vo dvoch verziách: v staršej, ktorá sa skladá z 58 kapitol a dodnes je oficiálne akceptovaná, a v mladšej (niekedy považovanej aj za falzifikát), ktorá sa skladá z 29 kapitol, 213 pred n. l. počas pálenia kníh cisárom Čchin Š’–chuang-tim bola ukrytá v múre jedného domu a znovuobjavená v období dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Texty knihy sú vzorkami najstaršej čínsky písanej literatúry a jej znalosť spolu s ostatnými kánonickými knihami bola podmienkou zloženia štátnych skúšok.

Kniha obradov, čín. Li-ťi, Li ji — jedna z Piatich kánonických kníh (→ klasické knihy Číny) obsahujúca súbor starých čínskych obradných praktík (→ li), t. j. spoločenských a morálnych pravidiel, pravidiel styku s ľuďmi, predkami a bohmi, dvorskej etikety a dvorských rituálov a i. Konfuciánska tradícia jej autorstvo dlho pripisovala Konfuciovi (pravdepodobne aj pre časté zmienky o ňom). Podľa výsledkov neskorších výskumov ju však na základe existujúcich starovekých textov uložených v chanských archívoch zostavil až chanský cisársky archivár Liou Siang (*79 pred n. l., †8 pred n. l.).

Kniha premien, čín. I-ťing, Yijing, aj Čouské premeny, Čou-i, Zhouyi — najstarší čínsky súbor vešteckých textov, jeden zo základných prameňov čínskeho kozmologického myslenia a čínskej filozofie. Pôvodne šamanská veštecká príručka tradovaná ústne, dnešnú podobu získala v období dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Jej vznik sa tradične spája s legendárnym cisárom Fu-sim, ktorý v 3. tisícročí pred n. l. vymyslel a nakreslil osem trigramov (pa-kua) predstavujúcich grafické symboly prírodnej dialektiky jin-jang. Z nich v 11. stor. pred n. l. zostavil čouský kráľ Wen grafický súbor 64 jin-jangových hexagramov tvoriacich jadro knihy. Každý z nich má svoje špecifické meno vystihujúce podstatu životnej etapy, ktorú v kolobehu jin-jangových premien bytia reprezentuje. Neskôr boli k tejto základnej časti knihy pripojené Konfuciovi tradične pripisovaná časť Desať krídel (Š’-i), ktorá obsahuje komentáre vysvetľujúce význam hexagramov a veštieb, a samostatná časť Veľký komentár (Ta-čuan), ktorá vyjadruje konfuciánske predstavy o nebi a človeku.

Podľa tradičného čínskeho svetonázoru je celý vesmír i všetko v ňom (teda i Zem a ľudstvo) súčasťou jednotného živého organizmu bytia vytvoreného a neprestajne sa tvoriaceho z kombinácií tzv. piatich elementov (voda, oheň, drevo, zem, kov; → wu-sing), čo sa deje na základe večných premien jin-jangových dialektických interakcií (realizovaných pôsobením ich synergických zákonitostí), ktorých duchovný a hmotný charakter i pôsobenie v jednotlivých etapách ich premien sú donekonečna predpokladateľné (a teda i veštiteľné) pomocou zistenia určitej fázy symbolizovanej jedným z hexagramov a konkretizovanej pomocou jeho šiestich čiar. Kniha premien pôvodne patrila k Šiestim kánonickým knihám Číny (→ klasické knihy Číny), počas povýšenia konfucianizmu na štátnu ideológiu v období dynastie Chan bola v klasických knihách Číny nahradená zbierkou Konfuciových Rozhovorov a výrokov (čín. Lun-jü, Lunyu). Dodnes je jedným z najpopulárnejších a najprekladanejších čínskych textov a pramenným textom viacerých čínskych i svetových filozofických smerov.

Konfucius, čín. Kchung-fu-c’ (Kongfuzi – Majster z rodu Kchung), Kchung-c’ (Kongzi – Majster Kchung), vlastným menom Kchung Čchiou (Kong Qiu), resp. Čung-ni (Zhongni), 552 pred n. l. alebo 551 pred n. l. Čchü-fu, štát Lu, dnes čínska provincia Šan-tung – 479 pred n. l. tamže — čínsky filozof, učiteľ a politik obdobia jarí a jesení, zakladateľ konfucianizmu, prvej filozofickej školy v Číne. Jeho polatinčené meno Konfucius (Confucius) utvorili z čínskej podoby (Kchung-fu-c’) prvýkrát talianski jezuitskí misionári Mateo Ricci a Michele Ruggieri, ktorí sa ako prví Európania oboznámili s jeho učením.

Na Konfuciov život sa viažu mnohé legendy a jestvuje o ňom len málo hodnoverných údajov. Pravdepodobne pochádzal z chudobnej aristokratickej rodiny, ktorá pôvodne sídlila v štáte Sung a v období politickej nejednoty sa niekedy v 7. stor. pred n. l. presťahovala do štátu Lu. Vychovávala ho matka (otec zomrel, keď mal Konfucius tri roky) vo veľmi biednych pomeroch. Bol samouk, študoval čínske znakové písmo, venoval sa organizovaniu ľudových slávností spojených s jarnými a jesennými sviatkami úcty k predkom i k duchom pôdy a úrody. Spočiatku zastával v štáte Lu nižšie funkcie (správca sýpok a pastvín, vyberač daní), neskôr upútal pozornosť miestneho kniežaťa, ktorý ho poveril výučbou svojich synov a Konfucius sa stal veľmi populárnym učiteľom. Dva roky strávil v štáte Čchi, po návrate pôsobil ako súkromný učiteľ, učenec a politik, stal sa námestníkom ministra verejných prác, potom ministrom spravodlivosti a nakoniec prvým ministrom štátu Lu. Bol však sklamaný z prístupu vládcu Lu k vládnutiu a úrad zakrátko opustil. So svojimi žiakmi uskutočnil výpravu do Luo-i (dnes Luo-jang), hlavného mesta vtedajšej ríše dynastie Čou, kde sa stretol so slávnym Starým Majstrom (→ Lao-c’), aby sa dal poučiť o základných princípoch bytia. Neskôr 14 rokov putoval so svojimi žiakmi po okolitých lénnych štátoch, kde s vládcami a vysokými hodnostármi viedol rozhovory o správnych medziľudských vzťahoch a hlavných etických princípoch ako základe správnej mierotvornej vlády. Po návrate do štátu Lu napriek pokročilému veku vyučoval a venoval sa písaniu textov. Jeho najkompletnejší životopis sa nachádza v Zápiskoch historika (Š’-ťi) od S’-ma Čchiena.

Podľa tradície sa mu pripisuje Päť kánonických kníh (Wu-ťing, Wujing; → klasické knihy Číny), najvýznamnejšia z nich, zbierka Konfuciových Rozhovorov a výrokov (Lun-jü), vyšla v roku 2006 v slovenčine v preklade Mariny Čarnogurskej. Konfuciov rod (už 78. generácia) žije dodnes v Čchü-fu, kde sa nachádzajú Konfuciovo múzeum, chrám a hrobka (od 1994 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO) navštevované obrovským množstvom pútnikov, ako aj zahraničných turistov. Konfucius je dodnes považovaný za veľkého učiteľa Číny, sú podľa neho nazvané mnohé inštitúcie.