Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – balet

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 58 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

abstraktný balet

abstraktný balet, aj absolútny balet — nedejový balet vytvorený výlučne prostriedkami choreografie. Na rozdiel od ballet d’action tanečník nestvárňuje rolu, ale prostredníctvom choreografie pohybom interpretuje hudbu. Abstraktný balet vznikol začiatkom 20. stor. z tradície divertissementu, za prvý abstraktný balet v histórii sa pokladá balet Les Sylphides (resp. Chopiniana, 1907) v choreografii M. M. Fokina.

abstraktný tanec

abstraktný tanec — forma tanca v 20. rokoch 20. stor., ktorá sa spája s menom maliara, tanečného a divadelného teoretika a scénografa O. Schlemmera. Jeho Abstrakter Tanz je charakterizovaný výtvarným videním a vizualizáciou tanečného pohybu. Vzťah figúra – pohyb – priestor bol scénicky realizovaný v diele Triadický balet (Triadische Ballett, 1922).

Académie royale de danse

Académie royale de danse [akademi ruajal d dans] — kráľovská akadémia tanca v Paríži založená 1661 Ľudovítom XIV. na podnet kardinála Mazarina. Mala 13 tanečných majstrov na čele s riaditeľom (prvým bol P. Beauchamps). Zaoberala sa výučbou tanečníkov a bdela nad čistotou tanečného umenia. Pôsobila do 1780.

adagio

adagio [-džo; tal.] —

1. hud. voľne, zdĺhavo, voľnejšie tempo ako andante, rýchlejšie ako largo. V cyklickej forme aj názov pomalej, voľnej časti;

2. balet. jedna z foriem tanca v priestore, v ktorom sa využívajú nesené figúry, rotácia tanečnice za pomoci partnera, skoky a pohyby horných končatín; úvodná časť klasického pas de deux, časť grand pas, pas d’action (→ pas). Vývojom sa do adagia vniesli akrobatické prvky; v terminológii klasického tanca skupina cvikov pri tyči a na voľno, slúži na rozvinutie zmyslu pre rovnováhu a líniu póz, na získanie koordinácie a sily i na rozvíjanie hudobného cítenia a tanečnosti.

Africký balet

Africký balet, fr. Les Ballets Africains de Keïta Fodéba — profesionálny súbor afrického tanca. Založený 1948 – 49 Keïtom Fodébom ako Théâtre Africain z Afričanov žijúcich v Paríži, 1952 premenovaný na Les Ballets Africains, po 1953 ho tvorili tanečníci a speváci z Francúzskej západnej Afriky. Po premiére nového programu (1954) s 37 účinkujúcimi nasledovalo rozsiahle a úspešné turné po západnej, strednej a východnej Európe. Od 1958 (po vzniku nezávislej Guiney) názov Les Ballets Africains de la République Guinée. V súbore vystupovali guinejskí umelci a jeho repertoár sa zúžil na guinejskú hudbu a tanec. R. 1959 s úspechom vystúpil v New Yorku. Neskôr vznikli až 2 súbory, ktoré podnikali turné po Afrike a Európe.

akademický balet

akademický balet, aj klasický balet — v európskom tanečnom umení označenie tradičnej umeleckej formy baletných inscenácií založených na princípoch klasického tanca, stabilizácii veľkých tanečných foriem (grand pas, pas d’action, pas de deux a i.) a ich elementov (adagio, variácie, coda a i.), dominujúceho sólového tanca, najmä ženského, veľkých zborových scén a divertissementov, ako aj na reforme baletnej hudby, ktorú predstavujú diela P. I. Čajkovského. Termín má pôvod v ruskej baletnej teórii.

akademizmus

akademizmus [gr.] —

1. balet. historický smer vo francúzskom a v ruskom baletnom divadle 19. stor.;

2. výtv. umelecká teória a prax vyvinuté a uplatňované pri výučbe na umeleckých akadémiách, pri ktorých sa výtvarné postupy i kritériá hodnotenia diela výtvarného umenia odvodzujú od uznávaných vzorov (tradičné kopírovanie majstrovských diel a sadrových odliatkov). Toto prenášanie a opakovanie osvedčených postupov vedúcich podľa dobových predstáv k hodnotným umeleckým výsledkom bolo v 19. stor. podporené i teoretickým zdôvodnením, podľa ktorého je preberanie a spájanie prvkov vyberaných z rôznych diel minulosti vo výslednom diele predpokladom dosiahnutia uznávaných estetických hodnôt (→ eklekticizmus). Tvorivosť a invencia sa nahrádzali estetickou normou vývojovo prekonávanou a udržiavanou viac-menej len v procese akademickej výučby. V 19. stor. sa akademizmus vyznačoval najmä presnou kresbou, hladkým maliarskym podaním, prepracovanou kompozíciou, t. j. v procese výučby cibrenou formálnou vypracovanosťou prevažujúcou často nad obsahovou náplňou. V súvislosti s presadzovaním sa spontánnej tvorivej individuality a nástupom moderných výtvarných smerov bol akademizmus čoraz viac odmietaný a približne od konca 19. stor. sa chápe v pejoratívnom význame.

allemande

allemande [almánd], allemanda [fr.] —

1. pomalý tanec v 3/4 takte považovaný aj za predchodcu valčíka;

2. párový tanec v miernom tempe, obradového charakteru, známy pod týmto názvom od polovice 16. stor. Po jednoduchom tanci nasledoval skočný tanec. Prvýkrát allemande opísal 1588 T. Arbeau v knihe L’Orchésographie (1588). Umiestňuje sa ako prvá časť tanečnej suity v 4/4 metre a miernom tempe. V barokovej hudbe bola allemande dvojdielnou skladbou s predpísaným opakovaním oboch dielov využívajúca princíp imitácie, čím sa vzďaľovala pôvodnému tanečnému charakteru.

American Ballet

American Ballet [emerikn balej] — americký baletný súbor založený 1934 v Hartforde (Connecticut) L. E. Kirsteinom a mecenášom umenia Ewardom Warburgom (*1908, †1992). Prvé predstavenie sa uskutočnilo 1. 3. 1935 v choreografii G. Balanchina. R. 1936 vznikol z iniciatívy L. E. Kirsteina Ballet Caravan, od 1938 American Ballet Caravan, ktorý sa 1941 zlúčil s American Ballet, ktorý bol 3 roky nečinný. Vďaka finančnej pomoci N. A. Rockefellera absolvoval súbor prvé turné do Južnej Ameriky s repertoárom obidvoch skupín pod názvom American Ballet Caravan. Po návrate sa súbor rozpadol. R. 1946 vznikla spoločnosť Ballet Society založená L. E. Kirsteinom a G. Balanchinom a na základe jej úspechov vyrástol jeden z najvýznamnejších amerických baletných súborov New York City Ballet ako súčasť New York City Center for Music and Drama.

American Ballet Theatre

American Ballet Theatre [emerikn balej sietr] — americký baletný súbor Metropolitnej opery v New Yorku; založený 1939 L. Chasovou a Richardom Pleasantom (*1906, †1961) ako Ballet Theatre z členov súboru Mordkin Ballet. Od 1957 pod dnešným názvom. Spolu s New York City Ballet patrí k najvýznamnejším americkým telesám. Interpretuje prevažne klasický repertoár. V súbore pôsobili o. i. M. N. Baryšnikov, E. Bruhn, C. Fracciová, N. R. Makarovová, R. Ňurejev, choreografi A. Tudor, A. de Millová, B. R. Cullbergová, A. Ailey, J. Robbins. Súbor viedli 1980 – 89 M. N. Baryšnikov, 1989 – 92 Jane Hermannová (Hermann, *1937) a Oliver Smith (*1918, †1994) a od 1992 Kevin McKenzie (*1954).

apoteóza

apoteóza [gr. > lat.] —

1. zbožňovanie, božská pocta; zaradenie hrdinov alebo vynikajúcich ľudí medzi bohov a božstvá a ich uctievanie (napr. Alexander III. Veľký, rímski cisári);

2. nadšená oslava;

3. balet., fr. apothéose — označenie záverečného obrazu baletu alebo tanečnej kompozície, ktorá má oslavný charakter; koncentrácia tanečníkov okolo hlavného hrdinu, sochy, symbolu atď.;

4. lit. záverečná scéna alebo živý obraz divadelnej hry, v ktorej sa oslavuje jej hrdina, autor, významná osobnosť (často prítomná na predstavení). Za apoteózu v poézii možno pokladať napr. Sládkovičovu Marínu, ktorá je apoteózou krásy, lásky a mladosti, Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu, ktorá je nielen apoteózou prírody, hôr a lesov, ale aj statočnosti Michala Čajku a jeho ženy Hanky;

5. výtv. alegorické zobrazenie zásluh panovníkov povýšených na úroveň bohov. Téma pochádza z Východu, rozšírená v starovekom rímskom výtvarnom umení, populárna v období baroka; v kresťanskej ikonografii oslava svätcov pozdvihovaných k nebu.

arabeska

arabeska [gr. > tal. > fr.] —

1. balet. fr. arabesque — jedna zo základných póz klasického tanca, pri ktorej je jedna dolná končatina natiahnutá vzad a zviera s druhou (stojnou) dolnou končatinou pravý uhol, resp. 45°. Často využívaná póza v romantickom balete. Podľa polohy dolnej končatiny k divákom sa rozlišuje arabeska effacée, arabeska croisée, pričom horné končatiny zaujímajú rôzne polohy. Podľa A. J. Vaganovovej existujú štyri arabesky, podľa E. Cecchettiho päť. Arabeska sa môže predviesť so stojnou dolnou končatinou v demi-plié, na špičke (arabeska sur la pointe), s poskokom (arabeska sautée), s rotáciou (arabeska en tournant);

2. hud. fr. arabesque — na arabský spôsob; termín, ktorý použil R. Schumann, C. Debussy a po nich mnohí iní skladatelia vo význame charakteristickej skladby pripomínajúcej arabský kolorit;

3. lit. prozaický žáner neveľkého rozsahu s jednoduchou kompozíciou, nekomplikovaným dejom, bohatou fantáziou a so zmyslom pre iróniu. Prvý raz použil tento termín F. Schlegel. V slovenskej literatúre sa neudomácnil (ak sa nebudú za arabesky považovať niektoré krátke prozaické útvary J. Alexyho);

4. výtv. geometrický alebo rastlinný ornament (často ho tvoria listy lotosu, akantu, viniča, gaštana alebo citrusových plodov a množstvo navzájom prepletených úponkov), niekedy v kombinácii s figurálnymi motívmi. Arabeska má pôvod v helenistickom umení, znovuobjavená talianskou renesanciou. Využívala sa v maliarstve (v stredoveku najmä v knižnej maľbe), v architektúre a v umeleckých remeslách; rozšírená aj v klasicizme. V Oriente pokrýva celé plochy stien islamských chrámov alebo obytných budov. Arabeska nie je štylizovaná ako groteska (význam 2) alebo ako maureska.

attitude

attitude [atitüd; fr.] — v terminológii klasického tanca jedna zo základných póz kodifikovaná C. Blasisom (podľa sochy Merkúra od G. da Bolognu). Postoj na jednej dolnej končatine, druhá je zanožená, v novšej literatúre aj prednožená a ohnutá v kolene. Rozlišujú sa napr. attitude effacée, attitude croisée a i. Horné končatiny zaujímajú rôzne pozície.

balerína

balerína [tal.] — baletka, tanečnica baletného súboru; pôvodne označenie sólovej tanečnice, dnes primabalerína.

baletná opera

baletná opera — hudobnoscénická forma, ktorá má korene vo francúzskom dvorskom balete 17. stor., keď skladatelia v úsilí oživiť a spestriť heroickú operu organicky alebo aj neorganicky vsúvali do opernej formy oddychové, baletné vložky. Tak vznikla francúzska baletná opera – sled veľkých výpravných baletných scén popretkávaný bravúrnymi áriami a recitatívmi na základe voľnej dramatickej osnovy, ktorá bola často zámienkou na improvizované tanečné exhibície (A. Campra, J. Ph. Rameau a i.). Neskôr sa balet vkladal do opery aj v ostatných krajinách, a to buď ako oddych po slede dramatických akcií, alebo ako tanečné intermezzo medzi jednotlivými dejstvami a neskôr, počnúc G. Verdim a ďalšími významnými hudobnodramatickými skladateľmi, ako logická a dramatická funkčná súčasť deja, dramatickej formy.

baletná pantomíma

baletná pantomíma

1. jeden z prvkov baletného predstavenia, ktorý vo vzájomnej súvislosti tanca, mimiky a konvenčných gest zvyčajne posúva dopredu dej, príbeh. Dá sa prirovnať k recitatívu v opere;

2. špecifická baletná forma (napr. Nedbalove balety, rané dejové balety);

3. v Dánsku špecifická forma pantomimického predstavenia (Divadlo pantomímy v Kodani).

baletné súťaže

baletné súťaže — súťaže tanečníkov v interpretácii klasického a moderného repertoáru. Najvýznamnejšie baletné súťaže sa konajú vo Varne (od 1964 každý druhý rok), v Moskve (od 1969 každý štvrtý rok), Osake, Tokiu (od 1976 každý druhý rok) a Nagoji (od 1993 každý tretí rok), známe sú aj baletné súťaže v Jacksone, New Yorku, Lausanne, Petrohrade, Kyjeve, Budapešti a i. V bývalom Československu existovala od 1975 Celoštátna baletná súťaž, ktorá mala interpretačnú (každý druhý rok, od 1981 každý tretí rok) a choreografickú (od 1981; od 1985 sa usporadúvala samostatne ako Celoštátna choreografická súťaž každé tri roky v Bratislave) časť. Od 2017 sa v Liptovskom Hrádku usporadúva medzinárodná baletná súťaž Nádej baletu.

baletný majster

baletný majster — v staršom období osoba, ktorá pri dvore alebo v divadle zodpovedala za tanečnú výchovu, naštudovanie tanca a baletu, niekedy i za réžiu a za vytvorenie tanca a baletu. Neskôr, po špecializácii jednotlivých činností osoba, ktorá vedie skúšky, tréningy a vypracúva detaily pohybovej partitúry baletných inscenácií.

baletný riaditeľ

baletný riaditeľ — umelecká riadiaca funkcia, ktorú môže vykonávať výkonný umelec (choreograf, tanečník), resp. impresário, kritik alebo teoretik. Rozhoduje o zásadných umeleckých, personálnych a iných otázkach v baletnom súbore.

ballabile

ballabile [tal.] —

1. veľký skupinový tanec zakončujúci nejakú scénu alebo i celý balet. Používaný najmä v romantickom balete;

2. podľa inej terminológie názov tanečných vložiek v opere.

ballet blanc

ballet blanc [-le blank] — baletné predstavenia v akademickom štýle (najmä z romantického obdobia), ktoré charakterizujú biele tylové sukne tanečníc, tzv. tutu.

Ballet comique de la reine

Ballet comique de la reine [-le komik d la ren] — prvé predstavenie v histórii baletu, ktoré sa uskutočnilo v Paríži 15. 10. 1581. Veľkolepá a nákladná produkcia baletu Circé na motívy z Odyssea (réžia a choreografia B. de Beaujoyeux, libreto La Chesnay, hudba L. de Beaulieu a J. Salmon, dekorácie J. Patin) spájajúca tanec, spev a recitáciu na podklade jednotného dejového pásma.

ballet d’action

ballet d’action [-le daksion] — dejový, dramatický balet; označenie baletných predstavení spájajúcich jednotlivé komponenty (libreto, hudba, choreografia a réžia) s dôrazom na dramatickú štruktúru deja baletu a jeho obsah. Termín sa viaže na 18. stor. a spája sa s menom J. G. Noverra a i.

Ballet du XXe siècle

Ballet du XXe siècle [-le dü venťjém sjékl], Balet 20. storočia — baletný súbor založený 1960 M. Béjartom pôvodne so sídlom v Bruseli, od 1988 v Lausanne. Patrí k absolútnej svetovej špičke v modernom balete.

Ballet Rambert

Ballet Rambert [belit] — najstarší anglický baletný súbor pôsobiaci od 1926. Jeho začiatky sa spájajú s baletnými produkciami M. Rambertovej v jej škole založenej 1920. Prvé oficiálne predstavenie sa uskutočnilo 1930 v Londýne v choreografii F. Ashtona. Do 1930 účinkoval pod názvom The Rambert Dancers, od 1934 Ballet Rambert, 1940 – 41 sa spojil s London Ballet, od 1966 súbor sólistov zameraný na moderný tanec.

Ballets Suédois

Ballets Suédois [-le süedua] — švédska baletná skupina pôsobiaca 1920 – 25 v Paríži. Jej zakladateľom bol R. de Maré, choreografom J. Börlin.

balletto

balletto [tal.] —

1. od 15. stor. označenie tanca, baletu;

2. pôvodne vokálna, neskôr aj inštrumentálna skladba tanečného charakteru, v 17. stor. súčasť suity alebo inej cyklickej skladby.

beguine

beguine [-gin; fr.] — latinskoamerický spoločenský tanec s charakteristickým rytmom. Pochádza z ľudovej hudby obyvateľov ostrova Martinik a súostrovia Guadeloupe. Takt 4/4 v tempe 30 – 33 taktov/min. Tanec sa rozšíril najmä po uvedení piesne Begin the Beguine C. Portera (1935, ako súčasť muzikálu Jubilee).

habanera

habanera [-va-], havanaise — španielsky tanec kubánskeho pôvodu, v charakteristickom 2/4 rytme, sprevádzaný spevom, nazvaný podľa hlavného mesta Kuby Havana. Habanera sa vyvinula na prelome 18. a 19. stor. z contredansu, ktorý sa dostal z Francúzska na Kubu cez Haiti prostredníctvom utečencov pred haitskou revolúciou 1791. Contredanse sa na Kube obohatil najmä o španielske a africké rytmické prvky. V Európe bola habanera najpopulárnejšia v 19. stor. Jednou z najznámejších je habanera S. Iradiera, ktorú použil G. Bizet omylom ako ľudovú pieseň v opere Carmen (1875). Rytmom habanery sa inšpirovali vo svojich dielach aj skladatelia E. Chabrier, C. Saint-Saëns, M. Ravel, C. Debussy, M. de Falla, P. Hindemith, E. Křenek a i. Návrat habanery do Latinskej Ameriky bol spojený so vznikom tanga.

haute-danse

haute-danse [otdáns; fr.], aj Springtanz — stredoveký spoločenský tanec sviežeho tempa, v ktorom prevládali poskoky. Jeho základom bolo trojdobé metrum. Obvykle nasledoval po dvojdobom alebo trojdobom basse-danse. Spojením viacerých tancov rôzneho metra a tempa vznikla suita. K haute-danse patria saltarello, quaternaria a tourdion.

indický tanec

indický tanec — doklady o najstarších prejavoch indického tanca pochádzajú z obdobia pred n. l.; maľby z kamennej doby v sústave skalných a jaskynných úkrytov Bhímbétka (pri Bhópále v dnešnom členskom štáte Madhjapradéš) zobrazujú o. i. tanečné a hudobné výjavy, ďalšie pochádzajú z harappskej kultúry. Zmienky o tanci pri obradoch prinášajú aj najstaršie literárne pamiatky védy. Významným dokladom z ranobuddhistického obdobia sú početné reliéfy a maľby zobrazujúce tanečné výjavy (Bhárhut, Sánčí, Amarávatí; Adžanta). Staroindické teoretické dielo (okolo 2. stor. n. l.) Nátjašástra kodifikuje dramatické umenia a uzákoňuje princípy vzniku každého dramatického predstavenia i tanca; uvádza tanečné pózy (karaná), spôsoby státia, pohybov (nôh, tela, šije, zreníc očí), pohľadov a symbolických gest (→ mudra). Mladšie je dielo Zrkadlo gest (Abhinaja darpana, 2. stor. n. l.) od Nandikéšvaru. Obidva tieto spisy tvoria základ všetkych škôl indického tanečného umenia. Klasický indický tanec rozlišuje tri druhy tanečného prejavu: nátja (dramatický – slúži na vyjadrenie deja drámy), nritta (nrtta, čistý – pozostáva zo štylizovaných pohybov, póz akrobatických prvkov; delí sa na višama – akrobatický, vikata – používajúci „vykĺbené“ údy, a laghu – ľahký, pôvabný, na pološpičkách s prídupmi) a nritja (nrtja, výrazový, ktorý má bháva – emóciu, náladu, aj rasa – chuť), z hľadiska dynamiky sa rozoznáva tandava (energický, prudký, dynamický, živelný a náruživý tanec mužského charakteru; pôvodný tanec boha Šivu) a lasja (nežný, pôvabný a jemný tanec ženského charakteru; pôvodný tanec bohyne Párvatí). Používa sa veľa druhov póz, chôdze, skokov, otáčaní, gest a i. V Indii sa rozlišujú štyri tanečné štýly (školy): → bharatanátjam, → kathakali, → kathak a → manípurí. K známym interpretom, ktoré sprístupnili indický tanec aj za hranicami Indie, patria napr. tanečníci R. Gopal, U. Šankar a Rukmíní Déví Arundale (*1904, †1986).

intermezzo

intermezzo [lat. > tal.] — vsuvka, vložka; vedľajšia udalosť, niečo prechodné, dočasné, krátkotrvajúce;

1. hudobno-dramatická medziaktová vsuvka, ktorá má pôvod v stredovekom intermédiu a uvádzala sa počas prestávok v predstaveniach s vážnym až tragickým obsahom. Intermezzo vzniklo v Taliansku pod latinským názvom interludio (intermedio), odtiaľ sa rozšírilo do iných krajín. Vo Francúzsku názov vychádzal z entremets a intermèdes, v Španielsku z entremés (t. j. z prestávok uprostred hostín a banketov). Boli to spevné alebo baletné scénky s mytologickými námetmi, niekedy aj fraškovité a hrubé. Na Slovensku boli intermezzá od 2. polovice 15. stor. súčasťou latinských alebo nemeckých hier. Postupne s predlžovaním prestávok sa intermezzá menili na krátke samostatné predstavenia (jednodejstvovú hru alebo predohru). K najznámejším patria napr. entremés M. de Cervantesa Saavedru v podobe groteskných jednoaktoviek;

2. v 17. stor. vsuvka (miniatúrna spevohra) s ľahším, žartovným obsahom medzi jednotlivými dejstvami v barokovej opere serii, z ktorej sa v 1. polovici 18. stor. v Neapole vyvinula komická opera buffa (G. B. Pergolesi: Slúžka paňou, La Serva Padrona, 1733);

3. v novšom type opery inštrumentálna medzihra pri otvorenej scéne (napr. v operách Cavalleria rusticana od P. Mascagniho, Notre Dame od F. Schmidta, Lulu od A. Berga, V studni od V. Blodka) aj baletná medzihra (napr. Valpurgina noc v opere Faust a Margaréta od Ch. Gounoda);

4. v inštrumentálnej hudbe súhrnný názov tanečných (menuet, gavota, bourré a i.) i netanečných (air, variácie, passacaglia, ciaccona) stredných častí cyklickej barokovej suity;

5. v 19. stor. samostatná kratšia inštrumentálna charakteristická skladba lyrického charakteru (R. Schumann, J. Brahms).

Vyhranenosť pojmov interlúdium, intermédium a intermezzo nie je jednoznačná ani v odbornej teatrologickej a muzikologickej literatúre a tieto pojmy sa často žánrovo aj historicky prelínajú.

iránsky tanec

iránsky tanec — v dávnej minulosti existoval na území Iránu tanec v podobe rituálov a mystérií. Prvé zmienky pochádzajú z čias staroperzskej dynastie Achajmenovcov (asi 700 – 300 pred n. l.). Učitelia tanca vystupovali v 5. stor. pred n. l. na dvore kráľa Artaxerxa I. Makrocheira. Tanec sa rozvíjal i v Partskej ríši (od polovice 3. stor. pred n. l.), ako aj za dynastie Sásánovcov (224 – 651) po včlenení Partskej do sásánovskej ríše. Pod vplyvom islamu (od 651 bolo územie súčasťou Arabskej ríše) sa tanec nemohol verejne predvádzať, rozvíjal sa však iránsky ľudový tanec. V klasickom iránskom tanci vzniklo sedem základných pohybov vyžadujúcich dlhú profesionálnu prípravu. Známe boli religiózne (napr. tanec dervišov Movlevi), vojenské, akrobatické, erotické a groteskné tance (s maskou a bez masky) a ako ďalšia forma pohybového umenia pantomíma.

Profesionálny iránsky balet sa začal rozvíjať v 50. rokoch 20. stor. zásluhou britských pedagógov. R. 1955 založil Nedžad Ahmadzadeh (*1925/26) Akadémiu tanca (zameranú prevažne na ľudový tanec) a baletný majster W. Dollar otvoril oddelenie klasického tanca. R. 1958 tam pôsobila N. de Valois, neskôr o. i. český baletný majster a choreograf Miro Zolan (Miroslav Zlochovský, *1926, †2010), ktorý sa s manželkou Sandrou Vanovou (Vane; *okolo 1930) podieľali na formovaní baletného súboru v Teheráne. R. 1967 dostalo toto zoskupenie názov Iránsky národný balet (Iranian National Ballet), sídlo malo v Roudaki Hall Opera House v Teheráne. Na jeho čele stál britský tanečník, choreograf a baletný riaditeľ Robert de Warren (*1933, ako odborník na perzský tanec založil a 1971 – 76 viedol folklórny súbor Mahalli), 1971 viedla súbor národného baletu primabalerína Aida Ahmadzadehová (Haideh Ahmadzadeh; *1930), 1972 – 76 bol jeho posledným riaditeľom iránsky tanečník a baletný majster Ali Pourfarroch (*1938). Súbor uviedol baletné inscenácie choreografov M. M. Fokina (Vták ohnivák), G. Balanchina (Symfónia, Valčík), J. Cranka (Dáma a šašo), A. Aileyho, V. V. M. Čabukianiho (Labutie jazero), N. Beriozoffa, J. Butlera, B. R. Cullbergovej a i., ako aj balety Coppélia, Luskáčik, Šeherezáda, Pas de quatre a i. Po revolúcii 1979 zanikol. Obnovený bol 2002 vo Švédsku v Štokholme pod názvom Les Ballets Persans, pričom jeho repertoár je postavený výlučne na perzskej kultúre.

írsky balet

írsky balet — k prvým osobnostiam írskeho baletu patrí tanečnica N. de Valois pôsobiaca 1926 – 34 v Abbey Theatre v Dubline. R. 1945 založila Joan Denise Moriartyová (Moriarty, *asi 1910 – 13, †1992) v Corku baletnú školu, z ktorej vznikol poloprofesionálny súbor Cork Ballet Company (1947), 1959 založila prvý profesionálny súbor Irish Theatre Ballet. R. 1974 s choreografom Domym Reiterom-Sofferom (*1950, pôsobil 1974 – 89) a baletným majstrom Davidom Gordonom (*1936) založila prvý štátom podporovaný profesionálny baletný súbor Irish Ballet Company, od 1983 pod názvom Irish National Ballet (Írsky národný balet), ktorého umeleckou riaditeľkou od 1986 až do ukončenia činnosti 1989 bola fínska tanečnica a choreografka Anneli Vourenjuuriová-Robinsonová (Vourenjuuri-Robinson, *1936, †2011). R. 1998 založili Anne Maherová (Maher, *1963) a Günther Falusy (*1946, †2017) v Dubline Ballet Ireland.

írsky tanec

írsky tanec — svojbytný tanečný prejav Írov, ktorý sa vyvinul na ostrove Írsko a v dôsledku viacnásobnej emigrácie Írov (v 17. – 20. stor.) sa rozšíril aj do ďalších krajín, najmä do Spojeného kráľovstva, USA, Kanady, Austrálie a na Nový Zéland. Korene írskeho tanca siahajú pravdepodobne ku keltským kmeňom, ktoré prišli na územie Írska v 6. – 5. stor. pred n. l. a patrili k tvorcom írskej kultúry. Po anglo-normanských vpádoch v 12. stor. bola pôvodná írska kultúra potláčaná a neskôr, v období zväčšujúceho sa národnostného útlaku, zakazovaná. Po zmiernení útlaku začiatkom 18. stor. začali asi od 1750 pôsobiť v krajine prví taneční majstri, vďaka ktorým sa írsky tanec rozvíjal a nadobúdal svoje charakteristické črty (napr. ruky spustené počas tanca pri tele, pri krokoch kladenie dôrazu najmä na prácu nôh, tancovanie na čo najmenšom možnom priestore, napr. na veku zo suda). Koncom 19. stor. írska renesancia priniesla snahu o obnovenie írskej kultúry. R. 1929 bola založená Írska tanečná komisia (An Coimisiún le Rincí Gaelacha), ktorá mala za úlohu štandardizovať írsky tanec.

Podľa používanej obuvi možno írsky tanec rozdeliť na dve hlavné skupiny: 1. softový tanec, pri ktorom tanečnice používajú topánky s mäkkou podrážkou a vpredu so skríženými šnúrkami (softshoes, nazývané aj ghillies, pumps, pomps) a tanečníci jednoduché tanečné topánky, pričom pri krokoch sa kladie dôraz na ľahkosť pohybov a prácu nôh vo vzduchu; 2. stepový tanec, pri ktorom sa používajú stepové topánky s vysokým opätkom a špeciálne upravenou špičkou (asi od polovice 20. stor. sú špičky a opätky vyrobené zo sklolaminátu, vďaka ktorému majú jedinečný zvuk; → clog dance, → step). V súčasnosti sa írsky tanec neustále mení, vznikajú nové kroky a kombinácie a tanečný priestor sa využíva v čoraz väčšom rozsahu. Významný medzinárodný úspech dosiahol írsky tanec v 90. rokoch 20. stor., keď americko-írsky tanečník Michael Flatley (*1958) so svojou tanečnou skupinou vytvoril šou Riverdance, Lord of the Dance, Feet of Flames a Celtic Tiger.

Jacob’s Pillow

Jacob’s Pillow [džejkops pilou] — divadlo a tanečná škola v meste Becket (Massachusetts) v USA založené 1930 T. Shawnom. Názov vzťahujúci sa na celý areál (pôvodne farma založená 1790) sa odvodzuje od veľkého bludného balvana v tvare vankúša (Jacob’s Pillow = slov. Jakubov vankúš) nachádzajúceho sa v blízkosti. Od 1941 sa tam koná Jacob’s Pillow Dance Festival, najstarší, medzinárodne uznávaný letný divadelný festival v USA. Divadlo, otvorené 1942 ako prvé divadlo v USA špecializované na tanec, má 4 scény (Ted Shawn Theater, Doris Duke Studio Theater, experimentálnu a otvorenú scénu). Škola má 5 študijných programov (balet, kultúrne tradície – folklór, súčasný tanec, džezovo-muzikálové divadlo, choreografické laboratórium).

japonský tanec

japonský tanec — spontánny alebo organizovaný tanečný prejav v Japonsku vyjadrujúci od najstarších čias dodnes radosť zo života (v ponímaní tradičného japonského náboženstva šintoizmu je život základnou hodnotou) a kolektívnu formu vďakyvzdania božstvám za všetko dobré. V priebehu historického vývoja sa vyvinulo niekoľko typov tancov – mai, odori, bujó, dansu a i. Tance typu odori majú výrazný zvislý rozmer, ich podstatnými zložkami sú dynamický krok, pohup a výskok. Pri kruhových tancoch bon odori tancujú ľudia odetí v ľahkom letnom župane (jukata) v rytme piesní tradičného ľudového štýlu okolo pódia s hudbou (zvyčajne speváci s plejbekom) v sústredných kolách rozličné zostavy krokov, podupov, mávaní a tlieskaní, ktoré predtancúvajú roztancovávači a ostatní sa usilujú ich napodobniť. Časovo sa viažu na augustový sviatok mŕtvych predkov (Obon) a tancujú sa po celom Japonsku. Každá časť krajiny má svoje špecifické typy tancov, piesne a skladby od svojich rodákov. Najznámejší z tancov bon odori je tzv. tanec bláznov Awa odori (tanec z Awy – starý názov dnešnej prefektúry Tokušima na východe ostrova Šikoku). V meste Tokušima sa koná medzinárodne známy niekoľkodňový festival tohto tanca, pri ktorom ulicami defilujú súbory aj odvážni jednotlivci posmelení refrénom hlavnej piesne Odoru ahó (jap. Tancujúci blázon). Súčasná tvorba nových skladieb bon odori je aj tradicionalistickým ohlasom na diskotéky a tvorbu populárnej hudby západného typu. Na profesionálnej aj poloprofesionálnej úrovni sa pestuje tanec bujó, ktorý sa predvádza (podobne ako divadlo) na javisku pred divákmi. Jednotlivé tance sú ucelené lyrické príbehy, ktoré sa spievajú so sprievodom šamisenu a ktorých dej tanečník alebo tanečníci predvádzajú v kimonách výrazných farieb a niekedy aj s rozličnými tematickými pokrývkami hlavy. Nazýva sa aj Nihon bujó (japonský tanec) a má spoločné korene s divadlom kabuki. V každej oblasti sa pestujú miestne druhy skupinových tancov, napr. banícky tanec tankó-buši či roľnícky tanec dengaku. Vznešenejšiu a starobylejšiu tradíciu majú tance typu mai, ktoré majú (na rozdiel od tancov typu odori) zvislý rozmer potlačený v prospech ladného posúvania sa po vodorovnej osi a chôdza v nich spočíva v typickom šúchaní chodidlami (suriaši). Tento druh je typický napr. pre tance drámy nó a pre tradičné vystúpenia tanečníc zábavných štvrtí v Kjóte (Kjó-no mai, tanec Cisárskeho mesta). Populárne sú aj dansu, moderné alebo spoločenské tance západného typu. Svojské formy tradičného tanca sa pestujú na ostrovoch prefektúry Okinava (súostrovie Rjúkju) ako dedičstvo z obdobia tamojšieho samostatného Rjúkjuského kráľovstva. Rjúkjuský kráľovský tanec kumi udui (jap. kumi odori) založil Tamagusuku Čókun (*1684, †1734) pod vplyvom japonskej tanečnej drámy nó. K šintoistickému rituálu patria rozličné náboženské tance, napr. kagura, ako aj blahoprajný tanec šišimai (leví tanec) predvádzaný najmä pri príležitosti Novoročných sviatkov (Ošógacu) vo forme koledovania od domu k domu. Rituálna šintoistická kagura má veľa podôb, v plnej forme trvá aj niekoľko týždňov, a to spravidla v období Novoročných sviatkov (Ošógacu). V centrálnej oblasti ostrova Kjúšu má svojráznu formu niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujúcich mýty zaznamenané v najstaršej kronike Kodžiki (712 n. l.). Tanec zohrával dôležitú úlohu už vo významnom mýte o bohyni slnka Amaterasu-ómikami, podľa ktorého sa Amaterasu pobúrená a urazená výčinmi svojho brata, boha búrok Susanoa (Susanoo-no mikoto), skryla do jaskyne, čím svetu hrozilo, že bez svetla a tepla zanikne. Bohyňa Uzume polonahá divoko tancovala a rozveseľovala ostatné skľúčené božstvá, ktoré sa začali zabávať a smiať, čím vylákali Amaterasu z jaskyne a zachránili svet. Tanec bohyne Uzume je rituálnym precedensom toho, že tanec je dobrý a žiaduci aj z náboženského hľadiska. Tento jeho prvok je markantný pri začiatkoch drámy nó najmä v jej archaickom modlitebnom tanci Okina (Starec) a v hrách o božstvách. Od 7. stor. prichádzali do Japonska z kontinentu rozličné podoby tancov označovaných bugaku, ktoré sa dodnes pestujú v cisárskom paláci. Patria k tancom typu mai, majú charakter pantomímy a tancujú sa so sprievodom inštrumentálnej hudby, ktorá sa môže predvádzať aj samostatne bez tanca – vtedy sa nazýva kangen, pričom tanečné vystúpenia bugaku aj inštrumentálne vystúpenia kangen sa v širšom zmysle považujú za súčasť najstaršej japonskej klasickej hudby gagaku. Tance pôvodom z Číny, juhovýchodnej Ázie či Indie (nazývané ľavé mai – samai) tancujú tanečníci najčastejšie v červených kostýmoch, kým tance pôvodom z Kórey či Mandžuska (nazývané pravé mai – umai) v modrých či zelených kostýmoch. Škála dvorských tancov sa neustále rozvíjala a rozširovala aj do oblasti večierkových tancov na hostinách dvorskej a neskôr (od 12. stor.) aj vojenskej šľachty. Vytvorila sa kategória profesionálnych zabávačiek (júdžo – predchodkýň neskorších gejší) predvádzajúcich tance, z ktorých sú väčšinou známe len názvy (sóga, širabjóši, kusemai). Tancovali sa s hudobným sprievodom so špecifickým podmanivým rytmom a s ucelenou piesňou lyrického či cestovného charakteru, ktoré si spieval väčšinou samotný tanečník. Tanec kusemai, obzvlášť obľúbený v 14. stor., zaradil do svojich diel dramatik Kannami, čím vytvoril základ klasickej drámy nó, v ktorej tanečný výstup odvodený od tohto tanca (pod skráteným názvom kuse) je dodnes epicko-tanečným vyvrcholením hry. Počas samurajských vojen v období bojujúcich kniežatstiev (1477 – 1568; → Sengoku) sa uplatnil epický Kówakov tanec (Kówaka-mai) založený na predvádzaní bojových príbehov; je príbuzný dráme nó. Po skončení vojen stratil na aktuálnosti a dodnes sa zachoval len v lokalite Setaka na severozápade Kjúšu, kde sa každoročne usporadúva kultúrny festival tohto tanca. Okolo 1600 si v Kjóte získali veľkú obľubu eroticky ladené tanečné vystúpenia mladých žien a chlapcov, z ktorých po sérii morálne motivovaných vládnych zákazov v priebehu 17. stor. vznikla nová rovnomenná divadelná forma kabuki čerpajúca z bohatej tradície nó a praxe súvekého bábkového divadla džóruri; → japonské divadlo.

jarabe

jarabe [charave; špan.] — španielsky ľudový tanec v 3/4 takte podobný mazúrke, odvodený zo zapateada. Skladá sa z dvoch častí, z ktorých prvá sa tancuje so sprievodom inštrumentálnej hudby a druhá aj so spevom.

jig

jig [džig; angl.] — starobylý ľudový tanec v 6- alebo 12-osminovom takte typický veselosťou a živosťou. Tancuje sa v kruhu, v rade či ako reťazový alebo párový tanec. Pochádza z Britských ostrovov, v kontinentálnej Európe sa rozšíril v polovici 17. stor. pod francúzskym názvom gigue (tal. giga); podľa iných zdrojov sa vyvinul z tanca sprevádzaného dnes už zaniknutým hudobným nástrojom gigue. V súčasnosti sa tancuje najmä v Írsku a Škótsku. V javiskovej forme sa uplatnil napr. v balete La Sylphide i v jednej z verzií baletu Luskáčik.

jitterbug

jitterbug [džiterbag; angl.] — párový severoamerický spoločenský tanec v 3/4 takte, v rýchlom tempe, so skočnými, s točivými a vydupávanými pohybmi a akrobatickými prehadzovanými figúrami. Je založený na boogie-woogie a rokenrole, jeho predchodcom je lindy-hop. Popularitu získal v 40. rokoch 20. stor. v USA, po 1945 v Európe. Jeho obdobou je jive, ktorý sa tancuje súťažne.

Joffrey Ballet

Joffrey Ballet [džofri balej] — americký baletný súbor, ktorý pod názvom Robert Joffrey Theater Ballet založili 1956 v New Yorku R. Joffrey (riaditeľ) a G. Arpino (vedúci choreograf) z tanečníkov skupiny Robert Joffrey Ballet Concert (založená 1953) a zo žiakov American Ballet Center (založený 1953, neskôr názov Joffrey Ballet School). Prvé turné uskutočnili 1956, prvé predstavenie vo väčšom meste 1957 v Chicagu. R. 1960 bol súbor premenovaný na Robert Joffrey Ballet, 1962 – 64 ho finančne podporovala filantropka Rebekah Harknessová (Harkness, *1915, †1982; o. i. umožnila zahraničné turné, napr. 1963 do Sovietskeho zväzu), ako choreografi tam pôsobili A. Ailey, L. Christensen, T. Bolender a i. Po rozchode s R. Harknessovou (1964 odišla s časťou súboru a založila Harkness Ballet) sformoval R. Joffrey nový súbor, ktorý debutoval 1965 a 1966 sa stal stálym telesom City Center v New Yorku ako City Center Joffrey Ballet. Od 1977 pôsobil pod súčasným názvom v New Yorku a jeho časť 1982 – 92 v Los Angeles. Po smrti R. Joffreyho (1988) prevzal umelecké vedenie súboru (do 2007) choreograf G. Arpino, ktorý ho 1995 presunul do Chicaga. Od 2007 vedie súbor jeho bývalý tanečník Ashley C. Wheater (*1958), od augusta 2008 pôsobí v Joffrey Tower Auditorium Theater v Chicagu. Od januára 2009 sídli v budove aj tanečná škola Joffrey Academy of Dance. Súbor patril k priekopníkom súčasného tanca, v repertoári má však aj klasické baletné diela.

jota

jota [cho-; špan.] — rýchly španielsky ľudový tanec v 3/8 alebo v 3/4 takte, skočného charakteru, sprevádzaný spevom a hudbou (najčastejšie kastanetami, gitarami, bandurami, zriedkavo bubnami a píšťalami), často zakončený strettou. Pochádza z Aragónska, kde vznikol aj jeho najznámejší variant jota aragonesa, ktorý tancujú traja ľudia. Bol obľúbený aj na šľachtických dvoroch, tancoval sa i na španielskom kráľovskom dvore.

kagura

kagura [jap.] — tradičný japonský rituálny tanec s hudobným sprievodom (→ japonská hudba), súčasť šintoistických tanečných obradov počas sviatkov macuri. Tematická línia predstavení kagura je založená na významnom mýte starovekých japonských kroník, podľa ktorých bohyňa Uzume tancom vylákala bohyňu Slnka Amaterasu-ómikami z jaskyne, kde sa ukryla vo svojom hneve. Tanec kagura sa spočiatku predvádzal pred oltárom bohyne Amaterasu-ómikami vo svätyniach, ktoré jej boli zasvätené (najmä v meste Ise), mal viacero foriem, v plnej verzii trval aj niekoľko týždňov. Neskôr sa ako kagura začali označovať všetky šintoistické tance predvádzané ako obeta božstvám (starojaponsky kamu-kura = tance pre božstvo). Možno k nim priradiť aj archaické rituálne tanečné vystúpenia Okina (Starec), v ktorých božstvo v podobe starca požehnáva ľuďom i krajine. Svojráznu formu má kagura v centrálnej oblasti ostrova Kjúšu, kde sa počas niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujú mýty zaznamenané v najstaršej japonskej kronike Kodžiki (712); významným strediskom je Park kagury v obci Čójó (dnes súčasť obce Minamiaso, prefektúra Kumamoto).

kalypso

kalypso, calypso — pôvodne ľudový, neskôr spoločenský tanec v 2/4 alebo 4/4 takte sprevádzaný spevom a hrou na gitare a na rytmických nástrojoch, rozšírený v juž. a vo vých. oblastiach Karibského mora prevažne na ostrovoch Trinidad a Tobago. Vyvinul sa v 2. pol. 19. stor. z pracovných piesní afroamerických obyvateľov (pôvodne otrokov) ako organická súčasť tradičných latinskoamerických karnevalov. Vyznačuje sa živým tempom a bohatým využitím polyrytmie, hudobne pripomína brazílsku sambu. Od 40. rokov 20. stor. sa často tancoval v sprievode steel-bandu. Jednou z najznámejších piesní reprezentujúcich kalypso je Banana Boat Song (1956) v podaní H. Belafonteho.

kambodžský tanec

kambodžský tanec — tanečné umenie rozvíjané v Kambodži. Základnými formami kambodžského tanca ako významnej súčasti khmérskej kultúry sú dvorský, ľudový a populárny tanec.

Khmérsky dvorský tanec (tancovaný na kráľovskom dvore) predstavuje základný vyjadrovací prostriedok dvorského kráľovského divadla, preto je známy aj ako dvorské kráľovské divadlo (lakhon luong, kráľovské divadlo, resp. lakhon preăhréach trop, kráľovské divadlo cenností); → kambodžské divadlo. Sprevádza ho dvorský hudobný súbor pin peat (→ kambodžská hudba). Vyznačuje sa presnými pravidlami, striktnou formou a predpísaným jazykom pohybov a gest, ktoré sa tradujú po stáročia. Jeho predchodcom boli tance predvádzané v chrámoch (chrámové tanečnice predstavovali božstvá apsary, ich tanečné pózy často inšpirovali sochárskou výzdobu chrámov), pri pohrebných rituálnych obradoch pri úmrtí kráľa (doložené od 7. stor.) i pri khmérskych sviatkoch.

Ľudový tanec je na rozdiel od dvorského charakteristický spontánnosťou a emocionálnym výrazom. Je to výlučne tanec roľníkov či sedliakov čerpajúci z miestnych legiend, každodenného života a náboženských i prírodných tém. Tancuje sa v prirodzenom prírodnom prostredí alebo na provizórnych pódiách pod stromami za sprievodu hudobného súboru mohori. Niektoré osobitné tance si však vyžadujú špeciálne zloženie hudobného sprievodu, napr. sprievod pávieho tanca (kngaok posat) zahŕňa trojstrunový sláčikový nástroj tro khmai (aj tro Khmer), rámový bubon skor kngaok posat a spev chamrieng, sprievod tanca tunsong zahŕňa ústny organ ploy, rámový bubon skor tunsong a spev chamrieng.

Populárny tanec (robam pracheaprey) je rozšírený po celej Kambodži a zasahuje všetky vekové kategórie mužov aj žien. Piesne a tance sú často založené na latinskoamerických rytmoch (čača, bolero, bossa nova) s khmérskymi melódiami a textami. K najpopulárnejším tancom (piesňam a rytmom) patria roam kbach, saravane, laim a populárny kruhový tanec roam vung. Na spoločenských udalostiach hrajú hudobníci tieto tance vždy dvakrát – prvýkrát v pomalom, druhýkrát v rýchlom tempe. Tanečné páry tancujú v kruhu tak, že muž je za ženou a posúvajú sa v smere proti pohybu hodinových ručičiek. Žena vedie muža, pohybujúc sa zo strany na stranu a hľadajúc očný kontakt. Tieto tance sú dôležitou súčasťou pytačiek. Na tanečných zábavách sa tancuje aj na prevzaté verzie západnej populárnej hudby.

kankán

kankán [fr.], cancan — francúzsky tanec v rýchlom energickom tempe a 2/4 takte alžírskeho pôvodu. Pôvodne decentný, zdržanlivo veselý tanec typologicky patriaci do skupiny contredanse. Novodobý kankán vznikol v Paríži v 30. rokoch 19. stor. (známy aj ako chahut). Je charakteristický vysokými skokmi a striedavým vyhadzovaním nôh tanečníc. Široké uplatnenie našiel vo francúzskej klasickej operete, najmä v tvorbe J. Offenbacha, neskôr v šantáne a v kabarete. Tanečnice novodobého kankánu inšpirovali mnohých francúzskych maliarov, napr. H. Toulousa-Lautreca.