klasicizmus

Text hesla

klasicizmus [lat.] — umelecký sloh časovo približne vymedzený 2. pol. 17. – okolo pol. 19. stor., ktorý, hľadajúc ideálnu podobu umeleckého diela, vedome nadväzuje na klasické umenie antického Grécka a Ríma, inšpiruje sa jeho ideálmi harmónie a racionality a spravidla sa vyznačuje pevným systémom estetických pravidiel a noriem podľa klasického (antického) vzoru (→ kánon).

Klasicizmus je úzko spätý s osvietenstvom a jeho myšlienkový základ tvorí filozofický racionalizmus (R. Descartes, B. B. Spinoza, G. W. Leibniz), pričom jeho vznik a formovanie významným spôsobom ovplyvnili teoretické diela J. J. Winckelmanna (Myšlienky o nápodobe gréckych diel v maliarstve a sochárstve, Gedanken über die Nachahmung der griechischen Werke in der Malerei und Bildhauerkunst, 1755) vyzývajúceho svojich súčasníkov na priame nasledovanie gréckych vzorov, diela G. E. Lessinga (Laokoon alebo o hraniciach medzi maliarstvom a poéziou, Laokoon oder über die Grenzen der Mahlerey und Poesie, 1766) či myšlienky J. W. Goetheho.

Vznik klasicizmu ako slohu a jeho rozvíjanie podnietili aj vykopávky v Herculaneu, Pompejach, na Blízkom východe i v sev. Afrike a nové poznatky o antickej kultúre a umení minulých období. Významnú úlohu v jeho šírení i vo vývine zohrali umelecké akadémie zakladané počas 18. stor. v celej Európe, ako aj študijné cesty umelcov do Talianska (tzv. Grand Tour), najmä do Ríma (→ Rímska cena). Klasicizmus sa utváral ako antitéza baroka, pričom obidva umelecké smery majú niektoré znaky spoločné (niekde existovali popri sebe, často sa navzájom ovplyvňovali), zásadne sa však líšili v chápaní sveta. Kým barok predstavoval umenie hypertrofickej expresívnosti, vnútorného nepokoja a mystickej úzkosti, klasicizmus zdôrazňoval prioritu rozumu, disciplínu vnútorného života, ako aj podriadenosť vzorom a autorite a umeleckú pravdu hľadal v napodobňovaní prírody, pričom sa obracal k abstraktne chápaným ideálom pravdy, harmónie a krásy. Jeho hlavným cieľom vo všetkých médiách bolo vytvoriť takú ideálnu víziu (človeka a prírody) a také presvedčivé modely alebo kánon určené na napodobňovanie, ktoré by inšpirovali a poskytovali príklad svojou vznešenosťou, autoritou, racionálnosťou a pravdivosťou. Za vizuálne vyjadrenie týchto princípov bola považovaná krása. V nazeraní na ľudskú prirodzenosť smeroval klasicizmus od jedinečnosti k univerzálnosti a hľadal všeobecne platné zákony, normy a typy. Jedným z jeho zámerov bolo vytvoriť také umelecké formy, ktoré by divákovi poskytli poučenie (podnecovali ho k cnostiam) a určitým spôsobom ho duchovne pozdvihli (na rozdiel od umenia určeného na pobavenie).

Klasicizmus je založený na presvedčení, že vrcholný umelecký kánon vytvorilo práve antické umenie (presnejšie niektoré obdobia jeho vývinu, napr. klasické obdobie gréckeho umenia v období Periklovej vlády) a že princípy, na základe ktorých vznikol, je možné racionálne študovať a zmerať; na pochopenie a objavenie týchto princípov slúži práve štúdium antického umenia a klasickej literatúry. Z toho vyplývalo úsilie umelcov aplikovať tieto princípy vo svojich dielach, a dosiahnuť tak krásu antického umenia alebo sa k nej priblížiť. Napodobňovaním a kopírovaním starého umenia považovaného za dokonalé dosiahnutie krásy sa súdobí umelci mali tejto dokonalosti naučiť (obsiahnuť ju vo svojich dielach). Preto klasicistická estetika predpokladala, že umelecká dokonalosť (krása) je podriadená normám a pravidlám, ktoré je možné objaviť (prípadne stanoviť). Vznikali rôzne poetiky a kánony (N. Boileau-Despréaux, N. Poussin, W. Hogarth). Vývoj klasicizmu však nebol vždy priamo závislý od štúdia antiky (aj keď tá bola zvyčajne jeho hlavným inšpiračným zdrojom), ďalšími charakteristickými črtami klasicizmu sú otvorenosť a tvorivosť (každá generácia klasicistov pridávala výsledky svojho úsilia, mnohí umelci neskorších období vytvorili diela, ktoré slúžili ako vzory súdobého klasicizmu), ako aj kumulovanie informácií (predstavuje zásobáreň myšlienok, motívov a foriem, ktorých množstvo sa neprestajne zväčšovalo a obohacovalo v čase) a rešpektovanie tradícií. Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná pluralita. Od napodobňovania antických vzorov v minulosti sa odlišoval najmä novým vedomím plurality historických slohov (čo sa ešte prehĺbilo počas 19. stor.), ktoré podnecovalo zámerné hľadanie nových foriem a spôsobov umeleckého vyjadrenia.

Klasicizmus sa v minulosti často spájal s vládnucimi vrstvami a so silnými panovníkmi (alebo s umelcami, ktorí pre nich pracovali), ktorí sa usilovali zvýšiť si prestíž vytvorením paralely medzi svojou vládou a vrcholnými obdobiami minulosti (hľadanie paralel medzi slávnou minulosťou a súčasnosťou, napr. monumentálna architektúra ako výraz imperiálnej ideológie). Vyjadrením spätosti klasicizmu s tzv. oficiálnym umením je aj prísna organizácia a kontrola umeleckej produkcie (najmä prostredníctvom umeleckých akadémií). Presadzovanie ideálu klasicizmu v umení je potom výrazom úsilia obnoviť nadosobný objektívny poriadok. Na formálnej úrovni je preň charakteristické zdôrazňovanie harmónie, umiernenosti, vyváženosti, symetrie, striedmosti (napr. vo výzdobe), jasnosti a jednoty.

Klasicizmus sa prejavil vo všetkých oblastiach umeleckej tvorby (architektúra, maliarstvo, sochárstvo, úžitkové umenie, literatúra, divadlo, hudba). Termín klasicizmus je odvodený od slova klasický (vo význame dokonalý, vrcholný, príkladný, majúci trvalú hodnotu), v európskej umeleckohistorickej literatúre má však viacero významov a nepoužíva sa vždy len na označenie určitej umeleckej epochy.

V architektúre a vo výtvarnom umení sa v strednej Európe ako klasicizmus označuje celistvý sloh približne v období 1760 – 1830. V umeleckohistorickej literatúre sa však ako klasicizmus (klasicizmus chápaný ako umelecký princíp) označujú všetky tendencie prítomné v rozličných umeleckých smeroch, hnutiach, štýloch, myšlienkových postojoch a tradíciách západoeurópskeho umenia od obdobia antiky až po súčasnosť, ktorého základom je návrat ku klasickému antickému umeniu.

V jednotlivých štátoch Európy mal klasicizmus niekoľko fáz: vo Francúzsku sa ako klasicizmus označuje umenie 17. stor. a ako neoklasicizmus umenie od pol. 18. stor. (vrátane štýlu Louis-seize, 70. – 90. roky 18. stor., a empíru, 10. – 30. roky 19. stor.), v Anglicku ako klasicizmus umenie a architektúra od 1713 a ako neoklasicizmus výtvarné umenie od obdobia okolo 1750, v Nemecku ako klasicizmus umenie od poslednej tretiny 18. stor. (vrátane tzv. rokokoklasicizmu) až 1. pol. 18. stor. a ako neoklasicizmus umenie konca 19. stor. (v rámci historizmu). V strednej Európe sa názory na uplatňovanie termínu neoklasicizmus rôznia, vo všeobecnosti je prepojený s paralelne sa rozvíjajúcim romantizmom. Na Slovensku sa ako neoklasicizmus označuje jeden z neoslohov historizmu 2. pol. 19. stor. – zač. 20. stor., v súčasnosti však aj v slovenskej odbornej literatúre začína prevažovať tendencia označovať ako neoklasicizmus architektúru a vybrané umelecké diela približne vymedzené poslednou tretinou 18. stor. až 1. pol. 19. stor.

Klasicizmus ako umelecký princíp je známy od obdobia antiky (aj keď sa ako klasicizmus začal označovať až neskôr), menil a vyvíjal sa zároveň s rozširovaním poznania antického umenia a kultúry a v európskej kultúre je prítomný v mnohých podobách až do súčasnosti. V dejinách umenia bol protikladný subjektívnejším slohom (napr. dynamickému baroku alebo rokoku). Klasicizujúce tendencie sa prvýkrát uplatnili v období helenizmu, keď sa umelci na dvore Alexandra III. Veľkého snažili vytvoriť reprezentačný štýl priamo vychádzajúci z gréckeho umenia klasického obdobia považovaného už vtedy za vrchol umeleckej tvorby. Nadviazať na grécke umenie klasického obdobia sa usilovali aj umelci v antickom Ríme v období vlády cisára Augusta (vtedajšie výtvarné umenie a architektúra sa označujú ako augustovský klasicizmus), klasicizujúce tendencie sa objavili v umení aj v období vlády cisára Hadriána (117 – 138 n. l.). Od obdobia raného stredoveku boli návraty k antickému umeniu prítomné a silné najmä v krajinách, kde sa zachovalo množstvo antických pamiatok. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu a v sprostredkúvaní klasickej antickej kultúry mala Byzantská ríša. V byzantskom umení boli od jeho vzniku imitované klasické vzory, pričom vzniklo viacero klasicizujúcich štýlov. Významný je aj vplyv byzantského umenia na umenie záp. Európy. Umenie v období vlády Karola Veľkého je označované ako karolovská renesancia (→ karolovské umenie), pričom štýlovo má znaky klasicizmu, ale aj ako otonská architektúra a výtvarné umenie (otonská renesancia). Klasicizujúce tendencie v umení sa prejavili aj v 12. stor. vo Francúzsku, v Taliansku a na Sicílii (označuje sa aj ako renesancia 12. stor.). Záujem o antiku a jej štúdium sa v 15. stor. stali v Taliansku hlavným zdrojom formovania umenia, pričom tento programový návrat k antike býva označovaný ako renesancia. Diela viacerých umelcov (najmä Raffaela a Michelangela Buonarrotiho, v architektúre diela A. Palladia), ktoré vznikli v období vrcholnej renesancie, sa svojou nadčasovosťou a ideálnymi, jasnými formami stali štandardom, ktorý napodobňovali nasledujúce generácie. Klasicizmus v období baroka sa označuje ako barokový klasicizmus alebo ako klasicizujúci barok, pričom od obdobia raného baroka predstavoval hlavný štýlový prúd. V 17. stor. patril k najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu N. Poussin, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil súdobé francúzske umenie (je považovaný za zakladateľa francúzskeho klasicizmu). Architektonický štýl, ktorý sa po 1620 rozšíril v Holandsku, sa označuje ako holandský klasicizmus (→ holandská architektúra). Klasicizmus ako umelecký princíp sa prejavil aj v umení a architektúre na zač. 20. stor., napr. dielami N. Poussina bola ovplyvnená tvorba P. Cézanna, klasicizujúce tendencie sú prítomné v dielach P. Picassa, F. Légera, J. Grisa, A. Deraina, G. de Chirica, A. Maillola, H. Matissa a i. V architektúre a v úžitkovom umení sa klasicizmus prejavil v prúde geometrickej secesie či v raných dielach väčšiny najvýznamnejších tvorcov modernej architektúry (A. Loos, L. Mies van der Rohe, V. Gropius). Princípy a formy klasicizmu boli silno prítomné aj v architektúre a vo výtvarnom umení v Taliansku a Nemecku v období fašistických diktatúr (prejavil sa aj v architektúre obdobia vojnovej Slovenskej republike) i v socialistickom realizme v ZSSR a v štátoch, ktoré boli pod jeho vplyvom (najmä v 30. – 50. rokoch 20. stor.). Zatiaľ posledná vlna európskeho klasicizmu sa prejavila v umení a architektúre postmodernizmu.

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa začal formovať v pol. 18. stor. v Ríme, ktorý patril k jeho najvýznamnejším centrám počas celého 18. stor. i v 1. pol. 19. stor. Stretávali sa tam zberatelia, patróni umenia a najprogresívnejší súdobí umelci a dizajnéri. V 2. pol. 18. stor. sa stal medzinárodným slohom a presadil sa v Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku, pričom hlavnými centrami boli Londýn a Paríž, následne sa rozšíril do strednej a sev. Európy, Ruska i do Sev. Ameriky a v prvých desaťročiach 19. stor. sa stal dominujúcim umeleckým slohom vo všetkých európskych krajinách i v Sev. Amerike. Nadviazal na klasicizujúce tendencie predchádzajúcich období a jeho zámerom bolo nájsť či vytvoriť nadčasový spôsob umeleckého vyjadrenia (tzv. pravý štýl). Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná rozmanitosť. V súčasnosti je vnímaný ako súčasť širšieho prúdu súdobého romantizmu, resp. ako prvá fáza romantizujúceho historizmu. Na vzťah medzi klasicizmom a romantizmom existujú rozdielne názory, je ťažké ich od seba odlíšiť, preto sa používa aj termín romantický klasicizmus. Pre obidva smery je charakteristická inšpirácia minulosťou. Inšpirácie antikou boli totiž spracúvané v podobnom duchu ako inšpirácie gotikou (neogotika, Gothic Revival) alebo ázijským umením (chinoizéria, japonizmus). Romantické prvky (napr. v záhradnej architektúre) tvoria ako jedna z tendencií širší prúd klasicizmu, a, naopak, v umení a architektúre romantizmu a historizmu možno nájsť množstvo foriem a prvkov, ktoré sú typické pre klasicizmus. Mnohí výtvarní umelci i architekti z obdobia romantizmu i historizmu hľadali a čerpali inšpiráciu v antickom umení.

V architektúre je typické uplatnenie antikizujúcich motívov a zároveň dôraz na funkčnosť. Zdrojom foriem bola rímska i grécka antická architektúra (na stavbách sa uplatnili dórsky, iónsky a korintský stavebný kánon). Ideálmi v klasicistickej architektúre boli ušľachtilosť proporcií, harmónia, jednoduchosť tvarov, strohosť fasád a racionalizmus dispozícií. Uplatnili sa tektonika nosného muriva, architrávový systém (tektonický princíp podpory a bremena) i ploché klenby. Architektonická kompozícia hmôt stavieb zdôrazňovala vyváženosť a harmóniu celku (objem a pôdorys stavby sú kompaktnejšie a riešené ako jednoduché geometrické tvary). Pokoj, vyváženosť a monumentálnosť mali evokovať antickú architektúru. V kompozíciách prevládali symetria a priame línie, typické boli nízke proporcie stavieb a tlmená farebnosť. K obľúbeným architektonickým formám patrili portikus, kolonáda, trojuholníkové štíty, stĺpy, pilastre, festóny, rustika, kazetové stropy a i. odvodené zo štúdia antických stavieb, z archeologických vykopávok i z teoretickej literatúry o architektúre (najväčší vplyv mali Vitruvius a A. Palladio). Achitektúru významne ovplyvnili aj myšlienky J.-J. Rousseaua, ktorý požadoval návrat k prírodnému stavu a pravekú chatu postavenú z kmeňov stromov považoval za základný architektonický model, čo sa prejavovalo uplatňovaním jednoduchých geometrických tvarov. Používali sa nové technologické postupy a stavebné technológie (napr. železné alebo liatinové stavebné konštrukcie). Od 1770 sa vo viacerých krajinách intenzívne rozvíjala výučba architektúry (napr. využitie deskriptívnej geometrie a nový spôsob spracovania projektov), čo úzko súviselo so šírením nových myšlienok i s príklonom k architektúre ako vednému odboru. Mnohí významní neoklasicistickí architekti uplatňovali v tvorbe prvky viacerých štýlov (najmä v 19. stor.).

K hlavným stavebným typom patrili veľké reprezentačné verejné budovy (napr. súdy, divadlá, múzeá), hospodárske a účelové budovy, nemocnice, školy, vedecké ústavy, väznice, šľachtické vidiecke sídla, mestské paláce, vily i obytné meštianske nájomné domy, ale aj rôzne stavby určené na zábavu a odpočinok. Rozvíjala sa aj sakrálna a memoriálna architektúra (kostoly, triumfálne oblúky, pamätníky). V sakrálnej architektúre bol od pol. 18. stor. často napodobňovaným vzorom Pantheon v Ríme (spojenie centrálnej rotundy a portika chrámovej fasády). Populárne bolo zakladanie verejných parkov (napr. na mieste hradieb) s drobnými architektúrami. Klasicizmus sa uplatnil aj vo fortifikačnej architektúre (novozakladané vojenské pevnostné mestá).

Jedným z najvýraznejších prejavov klasicizmu bol súdobý urbanizmus, ktorý nadviazal najmä na renesančné vzory a ovplyvnili ho predovšetkým myšlienky osvietenstva. V období klasicizmu väčšina európskych miest stratila stredoveký charakter a bola prestavaná na základe klasicistických princípov. Dôraz sa kládol na celkovú kompozíciu, funkčnosť, ale aj na presvetlenie a prevzdušnenie mestských priestorov, na bezpečnosť a zdravie obyvateľstva, ako aj na rovnosť, čo sa prejavilo napr. v rovnakých fasádach obytných stavieb, čo malo eliminovať sociálne rozdiely. Typické boli symetrická uličná sieť, prehľadné uličné osi zvyčajne s novými alebo so staršími dominantami v ďalekom osovom pohľade. Vznikli mnohé utopické urbanistické projekty, ktoré neboli realizované. Klasicistický urbanizmus sa rozvíjal najmä vo Francúzsku, v Rusku, USA a Spojenom kráľovstve.

Vo Francúzsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil na niektorých stavbách už v 1. pol. 18. stor. Nadviazal na silnú lokálnu klasicistickú tradíciu zo 17. stor. (napr. na diela F. Mansarta). Jednotlivé vývinové fázy francúzskeho klasicizmu sa označujú vlastnými, francúzskymi názvami, čo súvisí najmä s politickou situáciou, napr. najranejšia fáza klasicizmu sa nazýva goût grec (grécky štýl), prechod medzi rokokom a klasicizmom štýl Louis-seize (štýl Ľudovíta XVI., aj strohý klasicizmus), ďalej napr. štýl Directoire (→ Direktórium), štýl Consulat či empír; všetky tieto štýly sa súhrnne označujú ako neoklasicizmus.

K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili Jacques IV. Ange Gabriel (→ Gabrielovci) a Pierre Contant d’Ivry (*1698, †1777), ktorý vytvoril nerealizovaný projekt kostola Église de la Madeleine v Paríži (1761). Za jednu z najvýznamnejších stavieb je považovaný Panthéon v Paríži postavený 1764 – 90 J. G. Soufflotom. Má pôdorys gréckeho kríža a kupolu na vysokom tambure v krížení, viacerými architektonickými inováciami predstavoval model sakrálnej architektúry. K významným architektom patrili aj Charles de Wailly (*1730, †1798) a C. N. Ledoux, ktorého diela sa vyznačujú harmóniou i citom pre jednoduché geometrické formy (napr. solivar Saline Royale v Arc-et-Senans, 1775 – 79; čiastočne realizovaný projekt utopického mesta). Klasicizmus sa uplatnil najmä na verejných budovách (napr. divadlo Théâtre de L’Odéon v Paríži, 1779 – 82, Ch. de Wailly; Chirurgická škola, 1769 – 74 v Paríži) i na šľachtických sídlach (napr. zámok Bénouville pri Caen, C. N. Ledoux, od 1768). Francúzski architekti, ktorí zväčša študovali na akadémii (Académie royale d’architecture, založená 1671, zatvorená 1793, jej pokračovateľkou je od 1816 Académie des beaux-arts, v súčasnosti súčasť Francúzskeho inštitútu) v Paríži, sa významnou mierou podieľali na šírení myšlienok klasicizmu v celej Európe, často boli pozývaní do zahraničia, kde pracovali pre panovníkov a šľachtu, a svoje architektonické návrhy šírili prostredníctvom grafiky a vedeckých publikácií, naopak, do Francúzska prichádzali od 2. pol. 18. stor. študovať mnohí architekti zo zahraničia.

Najvýznamnejším predstaviteľom tzv. revolučnej architektúry, ktorá vyjadrovala ideály Francúzskej revolúcie, bol É. L. Boullée, tvorca viacerých utopických architektonických projektov založených na jednoduchých geometrických formách (návrh kenotafu I. Newtona, 1784 – 85). V období Francúzskej revolúcie sa klasicizmus stal oficiálnym slohom. Revolučná architektúra sa usilovala oslobodiť od zložitých architektonických foriem minulosti a využívať jednoduché architektonické formy, typické sú pre ňu monumentálnosť a úsilie o symbolické vyjadrenie. V poslednej fáze revolúcie sa rozšíril štýl Directoire, v 1. štvrtine 19. stor. v období Prvého cisárstva empír. Prísne formy gréckeho antického umenia boli vystriedané formami umenia cisárskeho Ríma, ktoré sa uplatnili v tvorbe monumentálnych urbanistických projektov i nábytku a interiérových dekorácií (politicky motivovaný klasicizmus so zámerom propagovať absolutizmus). Viaceré monumentálne stavby, ktoré vtedy vznikli, mali priamo evokovať cisársky Rím (napr. Víťazný oblúk na Námestí Ch. de Gaulla v Paríži, 1806 – 36, J.-F. T. Chalgrin; Víťazný oblúk na Námestí Carrousel v Paríži, 1806 – 08, Ch. Percier a P. F. L. Fontaine; triumfálny stĺp na Námestí Vendôme v Paríži, 1810). K najvýznamnejším architektom 1. pol. 19. stor. patrili J.-F. T. Chalgrin, P. F. L. Fontaine a Pierre Alexandre Vignon (*1763, †1828). K najvýznamnejším sakrálnym stavbám patrí kostol Église de la Madeleine v Paríži (1807 – 42, P.-A. Vignon), ktorý má podobu gréckeho korintského periptera a v interiéri je zaklenutý sériou kupol.

V Spojenom kráľovstve sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil už na začiatku 18. stor. vznikom viacerých umeleckých štýlov, ktoré sa označujú rozličnými názvami. Strohé formy odvodené z antiky vyhovovali vkusu aristokracie viac ako barok, ktorý sa navyše spájal s katolíckymi krajinami. Hlavnými stavebnými typmi boli šľachtické sídlo a meštiansky obytný dom, vzniklo aj množstvo verejných budov. V 18. stor. sa architektonické experimenty s rozličnými štýlmi rozvíjali najmä v drobnej záhradnej architektúre, ktorá bola súčasťou rozsiahlych parkov pri šľachtických sídlach. V 1. štvrtine 18. stor. sa rozšíril palladianizmus, ktorý bol vnímaný ako typický britský architektonický štýl (v kontraste s bujnosťou kontinentálneho baroka) a čerpal z diel A. Palladia. Viaceré umelecké štýly (často rozdielneho charakteru) 18. stor., ktoré sa rozvíjali v architektúre, interiérovom dizajne a v úžitkovom umení a ktorých hlavným zdrojom inšpirácie bol klasicizmus, sa súhrnne nazývajú georgiánsky štýl (Georgian style, aj jurajovský štýl; rozšírený aj v britských kolóniách v Sev. Amerike, Indii a v Austrálii). V interiérovom dizajne 18. stor. boli obľúbené aj štýly priamo vychádzajúce z antického umenia (napr. pompejský alebo etruský štýl). Koncom 18. stor. sa rozšíril štýl Regency (Regenstvo), ktorý mal formálne blízko k francúzskemu empíru a bol populárny v období okolo 1790 – 1830. Na začiatku 19. stor. sa rozšíril štýl inšpirovaný gréckou antickou architektúrou, nazývaný Greek Revival. K priekopníkom klasicizmu patril archeológ, architekt a výtvarný umelec James Athenian Stuart (*1713, †1788). K najvýznamnejším predstaviteľom patrili W. Chambers, R. Adam, J. Soane a J. Nash. Každý z nich vytvoril originálny štýl, ktorý ovplyvnil architektúru i výtvarné umenie. K najvýznamnejším klasicistickým stavbám patrila budova Bank of England v Londýne (1788 – 1830/33, deštruovaná v 20. rokoch 20. stor.), ktorú navrhol J. Soane. K významným príkladom klasicizmu patria aj kostol Saint Martin in the Fields v Londýne (1722 – 26, J. Gibbs), Radcliffova knižnica v Oxforde (1737 – 48, J. Gibbs), Somerset House v Londýne (1776-zač. 19. stor., W. Chambers), obytné domy Cumberland Terrace v Londýne (1826, J. Nash a James Thomson, *1800, †1883), kostol Saint Pancras New Church v Londýne (1819 – 22), Britské múzeum v Londýne (1842 – 47, Robert Smirke, *1781, †1867) a i. K najvýznamnejším realizáciám patria aj interiéry šľachtického sídla Syon House v Brentforde, ktoré v 60. rokoch 18. stor. navrhol R. Adam.

V Taliansku bol najvýznamnejším centrom klasicistickej architektúry Rím, kde sa v 1. pol. 18. stor. o. i. výrazne zmenil dobový vkus (odklon od berniniovského a borominiovského baroka smerom k architektúre založenej na prísnom dodržiavaní vitruviovských princípov) a myšlienky klasicizmu sa odtiaľ šírili do celej Európy. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu zohrali Akadémia sv. Lukáša (Accademia di San Luca, založená 1577 v Ríme) a Francúzska akadémia v Ríme (Académie de France à Rome, založená 1666), kde sa stretávali a vymieňali si názory mladí architekti z viacerých krajín. Veľký vplyv mala populárna grafická tvorba architekta G. B. Piranesiho, ktorý vytvoril nový spôsob vnímania antických pamiatok (nielen gréckych a rímskych, ale aj etruských a egyptských). V 2. pol. 18. stor. vyniklo ako centrum Miláno, kde vzniklo množstvo stavieb a prejavil sa tam aj vplyv súdobej viedenskej a v 1. štvrtine 19. stor. aj napoleonskej architektúry (napr. regulačný plán výstavby mesta z 1807; návrhy na námestie Foro Bonaparte, 1800). K najvýznamnejším architektom patrili Giuseppe Piermarini (*1734, †1808), ku ktorého najvýznamnejším stavbám v Miláne patria divadlo La Scala (1776 – 78) a palác Palazzo Belgioioso (1772 – 81), Luigi Cagnola (*1762, †1833), ktorý v Miláne navrhol triumfálnu bránu Porta Ticinese (1801 – 14) a triumfálny oblúk Arco della Pace (nazývaný aj Porta Sempione, 1806 – 38). K najvýznamnejším stavbám patria aj monumentálne námestie obkolesené kolonádou s kostolom San Francesco di Paola, pôvodne nazývané Foro Murat (aj Foro Ferdinandeo, dnes Piazza dell Plebiscito, 1809 – 36), v Neapole, kostol Chiesa di Gran Madre de Dio v Turíne (1818), kostol San Carlo al Corso v Miláne (1832 – 47) a kostol Tempio Canoviano v Possagne (1819 – 33), ktorý navrhol sochár A. Canova v spolupráci s architektom Giovannim Antoniom Selvom (*1751, †1819).

V Španielsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) stal oficiálnym štátnym slohom už v pol. 18. stor. a v španielskej architektúre dominoval do 40. rokov 19. stor. Na jeho šírení sa významnou mierou podieľala Kráľovská akadémia krásnych umení sv. Ferdinanda (španielsky Real Academia de las Tres Nobles Artes de San Fernando, založená 1752 v Madride podľa vzoru francúzskych a rímskych akadémií), ktorá kontrolovala a usmerňovala umeleckú produkciu v celej krajine. Klasicistickú architektúru intenzívne presadzoval aj kráľovský dvor. Od 2. pol. 18. stor. sa presadili francúzske a talianske vzory a na kráľovskom dvore pôsobilo viacero zahraničných umelcov. Zdrojom inšpirácie bola aj strohá architektúra El Escorialu, ktorá bola považovaná za národnú (→ desornamentado). Prechod od baroka ku klasicizmu sa prejavil v tvorbe Venturu Rodrígueza (*1717, †1785), ktorý o. i. navrhol fasádu katedrály v Pamplone (1783) a konvent augustiniánskych misionárov Filipín vo Valladolide (1760). Najvýznamnejšiu úlohu v šírení klasicizmu zohral architekt J. de Villanueva, ku ktorého najvýznamnejším stavbám patria múzeum Prado (1785 – 1819) a astronomické observatórium v Madride (1790 – 1808). V 2. pol. 18. stor. boli prestavané aj viaceré kráľovské rezidencie v okolí Madridu, pri ktorých vznikli rozsiahle záhrady s drobnou architektúrou. Vznikli aj viaceré významné urbanistické návrhy ovplyvnené myšlienkami osvietenstva, na základe ktorých boli prestavané niektoré mestá (napr. od 60. rokov 18. stor. Madrid).

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa od pol. 18. stor. rozšíril aj v Portugalsku. Prejavil sa v urbanistickej koncepcii a na architektúre v Lisabone, ktorý bol 1755 zničený zemetrasením a následne znovuvystavaný. K najvýznamnejším stavbám patria kostol Basilica da Estrela (1779 – 92), divadlo Teatro Nacional de São Carlos (1793) a palác Palácio da Ajuda (1802 – 35) v Lisabone, budova burzy v Oporte (1842) a palác Palácio dos Séteais v Sintre (od 1787).

V Nemecku sa klasicistická architektúra rozvíjala v období 2. pol. 18. – 1. pol. 19. stor., ktoré bolo z hľadiska vývinu nemeckej architektúry kľúčovým (boli položené základy vývinu architektúry 2. pol. 19. stor., na ktoré nadviazala moderná európska architektúra 1. pol. 20. stor.). Architektúra bola vo významnej miere ovplyvnená vedeckovýskumnou činnosťou nemeckých archeológov a architektov (napr. Carl Haller von Hallerstein, *1774, †1817; J. J. Winckelmann; G. Semper; L. von Klenze a i.), ktorí priamo skúmali grécku antickú architektúru. Vzniklo množstvo vedeckých publikácií a periodík o architektúre, ktoré významným spôsobom ovplyvnili jej vývin, v 1. pol. 19. stor. boli položené základy moderného architektonického školstva (architektúra sa od pol. 18. stor. vyučovala na akadémiách, v 1. pol. 19. stor. vzniklo množstvo polytechnických škôl a technických univerzít, napr. 1825 v Karlsruhe, 1826 v Darmstadte, 1827 v Mníchove a 1828 v Drážďanoch, kde sa vyučovala). Hlavnými centrami sa stali Berlín (najmä koncom 18. stor.) a Mníchov (v období vlády bavorského kráľa Ľudovíta I.). V klasicistickom štýle boli budované najmä verejné stavby (divadlá a osobitne múzeá, napr. dnešné Altes Museum v Berlíne, 1823 – 30, K. F. Schinkel; Glyptotéka v Mníchove, 1816 – 30, L. von Klenze), pamätníky (napr. Walhalla pri Regensburgu, 1830 – 42, L. von Klenze) i sakrálne stavby. K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili P. M. d’Ixnard a G. W. von Knobelsdorf, ktorého diela boli ovplyvnené palladianizmom i francúzskym klasicizmom. K významným architektom patrili K. F. Schinkel, C. G. Langhans (autor Brandenburskej brány v Berlíne), L. von Klenze, Johann Jakob Friedrich Weinbrenner (*1766, †1826), Georg Friedrich Ziebland (*1800, †1873), Simon Louis du Ry (*1726, †1799) a Georg Moller (*1784, †1852).

Klasicizmus sa rozšíril v poslednej tretine 18. stor. aj v sev. štátoch USA. Klasicistická architektúra sa tam stala nositeľkou ideí novozaloženej republiky. V britských kolóniách sa objavila už koncom 17. stor. a výrazne ju ovplyvnila súdobá anglická (najmä diela Ch. Wrena a J. Gibbsa) a holandská architektúra. V 18. stor. sa nový sloh šíril aj prostredníctvom francúzskych architektov. Kľúčovú úlohu v presadení klasicizmu zohral priekopník americkej architektúry T. Jefferson, ktorého diela nadviazali na palladianizmus i na súdobú francúzsku architektúru. Tzv. federálny štýl (Federal Style) sa rozvíjal v období okolo 1780 – 1830 a uplatnil sa najmä na verejných stavbách. K významným architektom patril aj Charles Bulfinch (*1763, †1844), ktorý sa inšpiroval dielami W. Chambersa a R. Adama a v Bostone navrhol množstvo rezidencií bohatých obchodníkov, ktoré sa stali prototypom súkromných domov. K najvýznamnejším klasicistickým urbanistickým projektom patrilo založenie Washingtonu (1790), ktorého plán navrhol francúzsky architekt a inžinier Pierre Charles L’Enfant (*1754, †1825) s T. Jeffersonom. Jeho základom je pravouhlá uličná sieť, ktorú pretínajú diagonály spájajúce najvýznamnejšie budovy. Vo Washingtone postupne vznikli aj najvýznamnejšie klasicistické stavby Biely dom (1792 – 1803, J. Hoban) a Kapitol (1793 – 1830; William Thornton, *1759, †1828; B. H. Latrobe). B. H. Latrobe zohral významnú úlohu v šírení štýlu Greek Revival, ktorý sa niekedy označuje aj ako rímsky klasicizmus. K významným architektom patrili aj Robert Mills (*1781, †1855), ktorého diela sú charakteristické racionalizmom a pragmatizmom (kostol Monumental Church, Richmond, 1812 – 14), a William Strickland (*1788, †1854), ktorého diela sa vyznačujú eleganciou (Second Bank of the United States, Philadelphia, 1818 – 24).

V Rusku sa klasicizmus rozšíril za Kataríny II. Veľkej, ktorej vláda reprezentovala myšlienky osvietenského absolutizmu, ktorých vyjadrením boli aj architektúra a urbanizmus. Pôsobili tam viacerí zahraniční architekti, mnohí ruskí architekti študovali vo Francúzsku alebo v iných európskych krajinách, živé boli aj ich kontakty s Rímom. Klasicizmus sa uplatnil predovšetkým na verejných stavbách (najmä na sídlach rozličných inštitúcií), sakrálnej architektúre, šľachtických mestských palácoch, vidieckych sídlach i na obytnej architektúre a v urbanizme. V 1. pol. 18. stor. sa rozšírila architektúra čerpajúca zo súdobého vývinu vo viacerých európskych krajinách, pričom sa uplatnili rozličné (často protichodné) architektonické koncepcie (silný bol vplyv francúzskej a anglickej architektúry). K najvýznamnejším realizáciám patrilo viacero verejných budov v Petrohrade (Sankt Peterburgu) a v Moskve, odkiaľ sa klasicizmus rozšíril aj do provincií. Významnú úlohu zohrávala Cárska akadémia umení v Petrohrade (založená 1757), ktorej budova (1765 – 88) patrí k najvýznamnejším raným realizáciám ruského klasicizmu. K predstaviteľom raného klasicizmu v Rusku patrili francúzsky architekt Jean-Baptiste Vallin de la Mothe (*1729, †1800), ktorý o. i. navrhol aj Malú Ermitáž (1764 – 75), a Jurij Matvejevič Feľten (*1730, †1830), ktorý o. i. navrhol Veľkú Ermitáž (1771 – 87) a Arménsku katedrálu (1771 – 80) v Petrohrade. K najvýznamnejším architektom neskoršieho obdobia patrili V. I. Baženov a I. J. Starov, ktorí študovali u Ch. de Waillyho, M. F. Kazakov, A. N. Voronichin a Andrejan Dimitrijevič Zacharov (*1761, †1811). Jedným z najväčších projektov bola klasicistická prestavba Moskvy (plán navrhol francúzsky architekt pôsobiaci v Rusku Nicolas Legrand, *1741, †1791), a hoci sa urbanistická prestavba úplne nezrealizovala, charakter mesta sa výrazne zmenil a vzniklo tam množstvo nových stavieb, z ktorých najvýznamnejšie navrhli V. I. Baženov (návrhy na prestavbu Kremľa, 1767 – 75; Paškovov palác, 1784 – 86) a M. F. Kazakov (budova univerzity, 1782 – 93). Inšpirácia antikou sa prejavila v dielach škótskeho architekta Ch. Camerona (napr. Cameronova galéria v komplexe Carskoje Selo v meste Puškin, 1783 – 86; palác v letnom sídle cárov v Pavlovsku neďaleko Puškina, 1781 – 96) a talianskeho architekta G. Quarenghiho (Alexandrovský palác v Carskom Sele, 1792 – 96). K významným zahraničným architektom pôsobiacim v Rusku patrili aj talianski architekti C. I. Rossi a Vincenzo Brenna (*1747, †1820), švajčiarsky architekt Domenico Gilardi (*1785, †1845), francúzsky architekt Auguste Ricard de Montferrand (*1786, †1858) a i. Klasicizmus dominoval v ruskej architektúre počas 1. pol. 19. stor. (19. stor. sa v ruskej architektúre nazýva aj európskym storočím) a doznieval až začiatkom 20. stor. (v rámci historizmu). K najvýznamnejším klasicistickým stavbám patria Katedrála Kazanskej Panny Márie (1800 – 11, A. N. Voronichin), budova admirality (1806 – 23, A. D. Zacharov), budova Senátu a Synody (1829 – 34, C. I. Rossi), Katedrála Sv. Trojice (Troická; 1827 – 35) a Katedrála sv. Izáka (1818 – 53, A. R. de Montferrand) v Petrohrade, ako aj palác Šeremetevovcov v Ostankine (dnes súčasť Moskvy; 1791 – 98, G. Quarenghi).

Vo Švédsku sa klasicizmus rozšíril počas vlády Gustáva III. (1771 – 92), ktorý bol významným patrónom umenia a architektury, a preto je raný klasicizmus vo Švédsku nazývaný aj gustávovský (aj gustaviánsky) štýl. K významným stavbám patria palácové divadlo v Gripsholme (1781, prestavané 1786 podľa vzoru divadla v Herculaneu) a Linnéanum v Uppsale (1788). V Dánsku sa klasicizmus rozšíril v 2. pol. 18. stor. (napr. Kaplnka Frederika V. v katedrále v Roskilde, 1774, podľa návrhu Caspara Frederica Harsdorffa, *1735, †1799). K najvýznamnejším predstaviteľom patril Ch. F. Hansen, ktorý o. i. navrhol aj kostol Vor Frue Kirke v Kodani (1817 – 29). K najvýznamnejším reprezentantom klasicizmu vo Fínsku (→ fínska architektúra) patril Carl Ludwig Engel (*1778, †1840), autor najvýznamnejšej stavby – Katedrály sv. Mikuláša v Helsinkách (1830 – 52).

V Poľsku sa klasicizmus začal rozvíjať v období vlády Stanislava II. Augusta Poniatowského, keď v rámci celej kultúry zaznamenala výrazný rozvoj aj architektúra (raná fáza klasicistickej architektúry sa nazýva aj stanislavovský štýl). Najvýznamnejším centrom bola Varšava. Vplyv súdobej francúzskej architektúry sa prejavil približne od 1770 v sakrálnej architektúre i na stavbách šľachtických sídel. Okrem domácich (napr. Efraim Szreger, *1727, †1783) tam pôsobili aj zahraniční architekti, napr. taliansky architekt Domenico Merlini (*1730, †1797). K najvýznamnejším architektom patril Szymon Bogumił Zug (*1733, †1807), ktorý pracoval pre šľachtu i pre bohatú buržoáziu a navrhoval najmä zámky a paláce. K jeho najvýznamnejším dielam patrí evanjelický Kostol Sv. Trojice vo Varšave (1777 – 81). K významným architektom patrili aj Jan Chrystian Kamsetzer (*1753, †1795), ktorého štýl sa vyznačuje eleganciou a jasnosťou (palác Tyszkiewiczovcov, 1786 – 92, Varšava), a Chrystian Piotr Aigner (*1756, †1841), ktorého štýl bol ovplyvnený palladianizmom (Kostol sv. Anny, 1786 – 88, Varšava; Palác Marinky, 1791 – 96, Puławy; Kostol sv. Alexandra, 1818 – 26, Varšava). K najvýznamnejším stavbám 18. stor. patria palác Łazienky (1784 – 85, D. Merlini) a palác Królikarnia (1782 – 86, D. Merlini) vo Varšave a zámok v Jabłonnej (1775 – 79, D. Merlini), k najvýznamnejším realizáciám v 19. stor. patrí Veľké divadlo vo Varšave (1825 – 33, deštruované 1939, rekonštruované v 2. pol. 20. stor.), ktoré navrhol najvýznamnejší predstaviteľ klasicistickej architektúry 1. pol. 19. stor. v Poľsku, taliansky architekt Antonio Corazzi (*1792, †1877).

V Rakúsku sa klasicizmus začal rozvíjať v pol. 18. stor. a úzko súvisel s upevňovaním osvietenského absolutizmu počas vlády Márie Terézie a Jozefa II. K zmene dobového vkusu dochádzalo postupne, a to najmä od 60. rokov 18. stor. Najvýznamnejším centrom bola Viedeň, odkiaľ prenikali nové, progresívne umelecké názory do celej monarchie. Hlavným zdrojom inšpirácie boli francúzska a ku koncu 18. stor. aj anglická architektúra (najmä šľachtické sídla s rozsiahlymi parkovými úpravami a s drobnou architektúrou). Celá 2. pol. 18. stor. bola obdobím štýlovej plurality a syntézy umeleckých druhov, popri doznievajúcom baroku sa rozvíjal klasicizmus importovaný najmä z Francúzska, ako aj rokoko a rozličné smery vychádzajúce z neho (napr. Vorklassik, miestna viedenská klasicistická reakcia na barok). Architekt niekedy na jednom diele použil prvky z viacerých súdobých štýlových tendencií. Okolo 1750 sa začala presadzovať nová generácia architektov, pre ktorých diela je charakteristický prechod k tzv. barokovému klasicizmu. Prvky francúzskej architektúry obdobia osvietenstva priniesol do str. Európy J.-N. Jadot de Ville-Issey. K významným predstaviteľom raného klasicizmu patrili taliansko rakúsky architekt Nikolaus Franz Leonhard von Pacassi (*1716, †1790) a F. A. Hillebrandt. Najvplyvnejším architektom v období vlády Jozefa II. bol francúzsky architekt Marcellus Amandus Isidore Canevale (*1730, †1786), ktorý navrhoval najmä verejné budovy (nemocnica Allgemeines Krankenhaus, 1783 – 84, a lekárska akadémia Josephinum, 1783 – 85, vo Viedni). K významným architektom tohto obdobia patril aj Johann Ferdinand Hetzendorf von Hohenberg (*1733, †1816). V 1. štvrtine 19. stor. sa popri dominujúcom klasicizme objavila aj romantická neogotika, opätovne sa prejavil záujem o taliansku renesančnú a súdobú architektúru i o palladianizmus. V 2. štvrtine 19. stor. sa rozvíjal biedermeier (nazývaný aj meštiansky empír), ktorý sa prejavil aj v architektúre. K významným predstaviteľom vrcholného klasicizmu (okolo 1790 – 1. štvrtina 19. stor.), ktorý bol oficiálnym štýlom cisárskeho dvora a vyznačuje sa monumentálnosťou a pompéznosťou, patrili belgicko rakúsky architekt Louis Montoyer (*okolo 1749, †1811), francúzsky architekt Karl (Charles von) Moreau (*1758, †1840), Johann Nepomuk Aman (*1765, †1834), A. Pichl, a najmä Joseph Georg Kornhäusel (*1782, †1860), ktorý o. i. navrhoval obytné nájomné domy vo Viedni vyznačujúce sa puristickou jednoduchosťou. Druhá štvrtina 19. stor. je charakteristická návratom k racionálnej architektúre zameranej na funkčnosť (vznikali najmä verejné stavby v mestách) a postupným presadzovaním sa princípov raného romantického historizmu.

V Česku patria k najvýznamnejším príkladom klasicizmu Nový palác a Ústav šľachtičien na Pražskom hrade (1753 – 55), kvôli ktorých klasicistickej prestavbe bol z Viedne povolaný dvorný architekt N. F. L. von Pacassi, Stavovské divadlo v Prahe (1781 – 83) od A. Haffeneckera, Kostol vzkriesenia Pána v Slavkove (1786 – 89) od J. F. Hetzendorfa von Hohenberg, ako aj zámok Kačina neďaleko Kutnej Hory (1806 – 24).

V Maďarsku sa klasicizmus presadzoval sporadicky počas 2. pol. 18. stor. Nový sloh šírili viedenskí architekti, napr. M. A. I. Canevale, ktorý navrhol katedrálu (1762 – 70) a triumfálny oblúk Márie Terézie (1764) vo Váci. Vrcholné obdobie klasicizmu bolo spojené najmä s obdobím politických reforiem v 1. pol. 19. stor., keď sa rozšíril klasicizmus čerpajúci z palladianizmu. Výzvou pre architektov bolo prispôsobenie európskych vzorov domácemu prostrediu. Veľký vplyv na domácu architektúru mali diela K. Moreaua, ktorý pracoval pre Esterháziovcov a ovplyvnil viacerých maďarských architektov. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálna arcibiskupská Bazilika nanebovzatia blahoslavenej Panny Márie a sv. Vojtecha v Ostrihome (1820, vysvätená 1856, práce ukončené 1869), na ktorej výstavbe sa podieľali architekti Pál Kühnel (*1765, †1824), János Packh (*1796, †1839), József Hild (*1789, †1867) a József Lippert (*1826, †1902). Ako vzor architektúry protestantských kostolov (aj na Slovensku) slúžili evanjelický kostol (1799 – 1808, M. Pollack) a reformovaný kostol (1813 – 16) v Budapešti. Prototypom monumentálneho protestantského kostola bol aj reformovaný Veľký kostol v Debrecíne (1803 – 22). K najvýznamnejším architektom patril M. Pollack, ktorý navrhol budovu Maďarského národného múzea v Budapešti (1837 – 47). Ako vzor architektúry synagóg slúžila synagóga v Budapešti (1820 – 21) s priečelím v tvare portika antického chrámu.

Na Slovensku možno klasicistickú architektúru rozdeliť približne na dve obdobia: na barokový klasicizmus (posledná tretina 18. stor.) a romantický klasicizmus (1. pol. 19. stor.). Klasicizmus vrcholil v 30. rokoch 19. stor. a v ojedinelých prípadoch doznieval do pol. 60. rokov 19. stor. V 40. rokoch 19. stor. začali do architektúry postupne prenikať princípy historizmu.

Klasicistická architektúra sa začala presadzovať postupne v 2. pol. 18. stor. v rámci neskorého baroka. Barokovoklasicistická architektúra tohto obdobia sa označuje ako klasicizujúci barok (alebo barokový klasicizmus). Charakteristickými znakmi boli ubúdanie monumentálnosti v oblasti sakrálnej architektúry a presun stavebnej činnosti na mestské stavby verejnej správy, na šľachtické paláce a meštianske domy. Na vidieku vznikali najmä župné domy, reduty, divadlá, sociálne a výrobné objekty, novostavby kaštieľov a kúrií či adaptácie starších stavieb. Striedme klasicistické tendencie sa šírili z Viedne. Na ich aplikácii v domácom prostredí sa významnou mierou podieľala činnosť stavebnej kancelárie Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave (založená 1741 Máriou Teréziou, zanikla 1783; 1770 vzniklo vo Viedni Dvorské alebo všeobecné stavebné riaditeľstvo, ktoré usmerňovalo stavebnú činnosť v celej monarchii).

K raným realizáciám klasicizujúceho prúdu patrí palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, dnes Univerzitná knižnica) v Bratislave, ktorý navrhol G. B. Martinelli. K významným stavbám patrí aj Aspremontov palác (okolo 1770, dnes Dekanát Lekárskej fakulty UK) v Bratislave, ktorý navrhol J. J. Tallherr. Na domáce stavebné realizácie klasicizujúceho prúdu mal najväčší vplyv F. A. Hillebrandt, ktorý presadzoval klasicistické tendencie (striedme, geometricky zjednodušené formy, puristický dekor) a racionalizmus (napr. prestavba Bratislavského hradu, pri ktorej podľa jeho návrhu vzniklo 1767 – 70 Tereziánum, 1811 vyhorelo). Definitívny príklon ku klasicizmu znamenala stavba Primaciálneho paláca v Bratislave (1778 – 81) podľa návrhu M. Hefeleho. Od poslednej tretiny 18. stor. sa výraznejšie menila aj urbanistická štruktúra miest (Bratislava, Košice; likvidácia hradieb, vytvorenie nových komunikácií medzi mestom a predmestiami).

Členovia Uhorskej kráľovskej komory šírili myšlienky nového slohu aj v regiónoch (v mestách i na vidieku), pre ktoré projektovali najmä sakrálnu architektúru protestantských kostolov vznikajúcich najmä po vydaní Tolerančného patentu (1781). Prvé z nich boli postavené v štýle barokového klasicizmu a vyznačujú sa jednoduchosťou. Architekti pri ich návrhoch variovali rôzne typy centrálnej dispozície (napr. sieňový priestor zaklenutý kupolou, najčastejší bol pôdorys gréckeho kríža, časté sú poschodové galérie). Neskoršie nariadenia umožnili aj výstavbu veží (dovtedy boli na protestantských kostoloch zakázané), čo sa prejavilo v hmotovej skladbe kostola (k starším kostolom bola veža pristavaná, v nových bola najčastejšie komponovaná v hlavnej osi priečelia). K najvýznamnejším príkladom raného klasicizmu patria Veľký evanjelický kostol (1776) a Malý evanjelický kostol (1778) v Bratislave navrhnuté bratislavským staviteľom Matejom Walchom. K významným stavbám patria aj evanjelické kostoly v Banskej Štiavnici (1794 – 96, J. J. Tallherr) a Banskej Bystrici (1803 – 07, M. Pollack), ako aj v Zemianskom Podhradí (1784 – 1801) a Levoči (1823 – 37, A. Povolný). Rímskokatolícka cirkev pristupovala ku klasicistickým motívom rezervovane, na stavbách rímskokatolíckych kostolov sa klasicizmus prejavil až na zač. 19. stor. (Katedrála povýšenia Sv. kríža, Žiar nad Hronom, 1806 – 13). K významným sakrálnym rímskokatolíckym stavbám patria Kostol sv. Ladislava s mestským špitálom a chudobincom v Bratislave, ktorý bol vybudovaný 1828 – 30 podľa návrhu I. Feiglera st., Kostol sv. Margity Antiochijskej v Čataji (1820 – 30), Kostol sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici (klasicistická prestavba 1844) a Kostol sv. Rozálie v Komárne (1848, elipsovitá hlavná loď zaklenutá kupolou). Výnimočnou stavbou je Kostol sv. Petra a Pavla v Jelšave (1831 – 49) charakteristický monumentálnosťou. Mnohé staršie rímskokatolícke kostoly boli klasicisticky upravené (napr. Kostol nanebovzatia Panny Márie v Banskej Štiavnici, 1807, podľa návrhu J. J. Tallherra). Klasicizmus sa uplatnil aj v architektúre synagóg, k najvýznamnejším patria synagóga v Stupave (1803), Stará synagóga v Bardejove (1836) a neskoroklasicistická synagóga v Liptovskom Mikuláši (1846, prestavaná 1878 a 1906).

V 1. pol. 19. stor. vznikali najmä stavby v mestách, predovšetkým nové typy obytnej architektúry (obytný nájomný mestský dom – typ pavlačového domu s vnútorným átriom) charakteristické účelovým pragmatizmom a zjednodušenými antickými prvkami tvoriacimi dekor fasád. Vznikali aj reprezentačné sídla šľachty a bohatej buržoázie v mestách (mestské paláce), napr. Čákiho palác (1807) a palác Forgáčovcov (1820) v Košiciach. Z verejných stavieb vynikli novostavby alebo klasicistické úpravy župných domov (Levoča, 1807; A. Povolný) i polyfunkčné budovy redút (Jelšava, 1810; Kežmarok, 1818; Trnava, 1831). Klasicizmus sa uplatnil aj v šľachtických sídlach na vidieku (kaštieľoch a kúriách), ktorých návrhy boli ovplyvnené francúzskou a najmä súdobou anglickou architektúrou (prejavil sa na nich vplyv palladianizmu). Mnohé staršie sídla boli prestavané a upravené. Pre vidiecke šľachtické sídla je charakteristické ich kompozičné prepojenie s prírodným prostredím (anglickým parkom). V parkoch pri kaštieľoch sa budovali menšie stavby, napr. pavilóny, skleníky, gloriety a výnimočne aj menšie súkromné šľachtické divadlá (napr. divadlo pri kaštieli v Hlohovci, 1802; divadlo v Dolnej Krupej, asi 1813, 1945 deštruované). Výnimočnou stavbou je pôvodne renesančný kaštieľ v Topoľčiankach (klasicistická prestavba 1818 – 25, ktorý pre vzdelaného mecenáša umenia, grófa J. N. Kegleviča, navrhol A. Pichl). K významným stavbám patria aj kaštieľ v Dolnej Krupej (1749 – 53, podľa návrhu G. B. Martinelliho, prestavaný J. J. Tallherrom a 1821 – 22 podľa návrhu Antona Pia Rigela, *1789, †1866) a kaštieľ vo Veľkom Blhu (klasicisticky upravený 1815). V období klasicizmu vznikali aj prvé murované stavby v kúpeľoch. K najvýznamnejším patria kúpeľné budovy v Piešťanoch (tzv. napoleonské kúpele, 1821 – 23) a v Sliači (po 1819).

Klasicistické sochárstvo sa rozvíjalo v priamom vzťahu s pomerne bohato zachovaným sochárskym materiálom z obdobia antiky. Vychádzalo z kánonu antického figurálneho sochárstva (v kompozičných typoch, postojoch figúr, proporcií tela a typoch tváre), ako aj z jeho ďalších formálnych a obsahových charakteristík. Inšpiráciu poskytlo aj nové poznávanie autentického materiálu (sochárskych artefaktov i úžitkových predmetov) vďaka archeologickým objavom antických lokalít – Herculanea a Pompejí. Väčšina sochárov absolvovala tzv. Grand Tour (študijnú cestu do Talianska) a rozhodujúci význam prikladala priamemu poznávaniu antických diel, a to najčastejšie v Ríme (napr. A. Canova, J. Flaxman, B. Thorvaldsen).

Významným impulzom formovania klasicizmu boli aj reakcie na doznievajúcu kultúru rokoka a podnety J. J. Winckelmanna. Klasicistickí sochári napĺňali Winckelmannove požiadavky vznešenej jednoduchosti a umiernenej veľkosti výrazovými prostriedkami stojacimi v priamom kontraste s rokokom. Zdôrazňovali zjednodušovanie foriem (často na geometrickom základe), poriadok, jasnosť, racionalitu, ale aj požiadavku vyššieho morálneho posolstva odvodenú od ideálov osvietenstva. Preferovaným materiálom klasicistického sochárstva bol biely mramor (najčastejšie carrarský). Prevažovalo figurálne sochárstvo, v ktorom sa uplatnili typy odvodené z antickej sochárskej praxe: voľné a reliéfne kompozície pomníkov, sarkofágov, stél či vlysov, pri portréte poprsie a busta. Plná stojaca figúra mohla mať kontrapost. Popri najčastejšie zobrazovanom nahom ľudskom tele vynikalo uplatňovanie drapérií a odevov vo forme tógy, rúcha alebo brnenia, ale aj zobrazovanie antických predmetov (olejové kahany, amfory ap.). V témach odvodených najčastejšie z antickej mytológie prevládali (hoci nie výlučne) zobrazenia ženského pôvabu a mužskej (heroickej) sily. Najvýznamnejším klasicistickým umelcom, ktorý zosobňoval ideál sochárstva klasicizmu, bol A. Canova.

Vo Francúzsku boli najvplyvnejší sochári činní v prostredí kráľovského dvora a Kráľovskej akadémie maliarstva a sochárstva (Académie royale de peinture et de sculpture, založená 1648, zatvorená 1793, jej pokračovateľkou je od 1816 Académie des beaux-arts, v súčasnosti súčasť Francúzskeho inštitútu). Ich tvorba oscilovala medzi tendenciami osvietenstva, rokoka a neoklasicizmu. Prechodnú fázu od rokoka k neoklasicizmu možno sledovať v dielach J.-B. Lemoyna (významného pedagóga na akadémii), jeho žiaka Jeana-Baptista Pigalla (*1714, †1785) i Jeana-Pierra Antoina Tassaerta (*1727, †1788), ktorý pochádzal z Belgicka a pôsobil vo Francúzsku i na dvore Fridricha II. Veľkého v Prusku. Klasicizujúce tendencie sú zreteľné v diele É. M. Falconeta, prof. akadémie a vedúceho sochárskeho oddelenia porcelánky v Sèvres, ktorý bol 1766 ruskou cárovnou Katarínou II. Veľkou povolaný do Petrohradu, kde rozvinul svoj talent aj v monumentálnej tvorbe (bronzová jazdecká socha Petra I.). Portrétni sochári ako Augustin Pajou (*1730, †1809) a J.-A. Houdon, zachytili významné osobnosti svojej doby (B. Pascal, G. L. L. Buffon, Voltaire). Vrchol klasicistickej tvorby dosiahol A. Pajou mytologickými postavami, z ktorých k najznámejším patrí Opustená Psycha (1790). Ku generácii sochárov 1. pol. 19. stor., ktorých tvorba stála na pomedzí neoklasicizmu a romantizmu, patril David d’Angers (*1788, †1856), člen akadémií v Ríme, Londýne, Berlíne a New Yorku a tvorca sochy prezidenta T. Jeffersona (1832) i početných búst rôznych osobností (J. W. Goetheho, H. de Balzaca, K. F. Schinkela a i.). Za jeho hlavné dielo možno považovať alegorickú figurálnu výzdobu tympanónu na priečelí Panthéonu v Paríži (1837). Jedným z najvýznamnejších sochárov bol aj F. Rude, ktorý vytvoril reliéf Pochod dobrovoľníkov (1792) na Víťaznom oblúku v Paríži, kde nad neoklasicistickou štylizáciou, ako aj prezentáciou odevu a nahých tiel dolnej časti kompozície prevláda romanticky poňatý pohyb a pátos ústredných postáv. Naopak, v prísnom neoklasicistickom štýle pracoval sochár Jean-Pierre Cortot (*1787, †1843), ktorý o. i. vytvoril jeden z reliéfov na Víťaznom oblúku v Paríži.

V Spojenom kráľovstve patril k prvým predstaviteľom klasicistického sochárstva Thomas Banks (*1735, †1805), ktorého významne ovplyvnili myšlienky J. J. Winckelmana i 7-ročný pobyt v Ríme. Jeho najvýznamnejším dielom je Pomník Penelopy Boothbyovej v kostole Saint Oswald’s Church v Ashbourne (1793). Najvýraznejší úspech zaznamenal koncom 18. stor. Joseph Nollekens (*1737, †1823) vyhľadávaný najmä ako portrétista. Jeho najznámejším dielom je Portrét Laurencea Sterna (1776), v ktorom sa idealizovaný portrétny typ rímskeho cisárstva spája s novým, realistickým výrazom. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa anglického klasicistického sochárstva a jeho vedúcu osobnosť možno považovať sochára a grafika J. Flaxmana. Po pobyte v Ríme bol vyhľadávaný predovšetkým ako sochár, jeho pomníkové realizácie sú v kostoloch v celom Spojenom kráľovstve. K najvýznamnejším patrí Pomník Horatia Nelsona (1808 – 18) v katedrále Saint Paul’s Cathedral v Londýne, v ktorom sa klasicizujúce prvky (alegorická postava Británie odvodená od antickej Minervy) prelínajú so súdobými. V dielni A. Canovu v Ríme sa vyučil Richard Wesmacott (*1775, †1856), jeho hlavným dielom je monumentálny Pomník Charlesa Jamesa Foxa (1810 – 23) vo Westminsterskom opátstve v Londýne, ktorý zaujal súčasníkov živo rozvinutým dejom. V diele Francisa Chantreyho (*1781, †1841) je pozorovateľný odklon od umelého a alegorického štýlu v prospech prirodzeného a verného stvárnenia, o čom svedčí napr. pomník dvoch dcér rodiny Robinsonovcov v katedrále v Lichfielde (Spiace deti, 1816), ktorý bol vystavený najprv na výstave kráľovskej akadémie (1816) a u dojatého publika spôsobil senzáciu. Priamosťou bez alegórie sa vyznačuje aj jeho reprezentatívna jazdecká socha Juraja IV. na Trafalgarskom námestí v Londýne (1838).

Najvýznamnejším predstaviteľom klasicistického sochárstva v Nemecku bol J. G. von Schadow, zakladateľ tzv. berlínskej sochárskej školy (okolo 1785). Uprednostňoval vplyvy helenizmu pred skoršími fázami klasicistického gréckeho sochárstva, čím sa vymedzil voči kánonickému, chladne racionálnemu klasicizmu. Po návrate z Ríma (kde sa spriatelil s A. Canovom) vytvoril kvadrigu na Brandenburskej bráne v Berlíne (1793) symbolizujúcou Triumf mieru. Za jeho najjemnejšie dielo sa pokladá súsošie sestier, princezien Luizy a Frederiky Pruských (1797). Najúspešnejším žiakom J. G. von Schadowa bol Ch. D. Rauch, člen berlínskej sochárskej školy a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov nemeckého klasicizmu, ktorý čistý a hladký štýl reprezentovaný A. Canovom a B. Thorvaldsenom obohatil o naturalistický detail prevzatý od svojho učiteľa, čím vyvinul vlastný, nezávislý (a vplyvný) sochársky štýl. Ťažisko jeho tvorby tvoria pomníky, napr. Pomník kráľovnej Luizy (1811 – 14) a Jazdecká socha Fridricha Veľkého (1851) v Berlíne.

V Rakúsku bol najvýraznejšou postavou klasicistického sochárstva Franz Anton von Zauner (*1746, †1822), nasledovník J. R. Donnera, pod ktorého vplyvom tvoril najmä rané diela (Neptúnova fontána, 1775, Schönbrunn, Viedeň). Celoeurópsky vplyv mala jeho obroda takmer zabudnutých techník monumentálneho odlievania bronzu, ktorú aplikoval pri svojom hlavnom diele, Jazdeckej soche Jozefa II. pred Dvorskou knižnicou vo Viedni (1795 – 1806). Tvorba Johanna Nepomuka Schallera (*1777, †1842) bola zásadným spôsobom ovplyvnená A. Canovom a B. Thorvaldsenom.

V Taliansku pôsobil najvýznamnejší predstaviteľ klasicistického sochárstva A. Canova, autor heroických kompozícií z antickej mytológie, bustových aj celofigurálnych portrétov (k najslávnejším patrí ležiaci portrét sestry Napoleona I. Bonaparta Pauliny Borgheseovej ako Venuše Victrix, 1805 – 07) či výpravných pomníkov, napr. náhrobkov pápežov Klementa XIII. a Klementa XIV. v Ríme či kenotafu manželky kniežaťa Alberta (Albrechta) Kazimíra, arcivojvodkyne Márie Kristíny v Augustinerkirche vo Viedni (1800 – 05). A. Canova viedol rozsiahlu sochársku dielňu. Okrem objednávok z pápežského dvora či Napoleonovej rodiny realizoval reprezentatívne objednávky z celej Európy. Hoci dôsledne sledoval grécke vzory, vyhýbal sa imitácii a zachoval si pôvodnosť. Pre jeho dielo je typické využívanie bieleho mramoru, ktorého povrch upravoval do maximálnej možnej hladkosti. V súlade s kánonom najortodoxnejšieho klasicizmu sa usiloval o estetiku dokonalého, čistého, ideálneho, trváceho či univerzálneho krásna.

V okruhu A. Canovu pôsobili bratia Carlo (*1785, †1853) a Pietro (*1770, †1812) Finelliovci. Strohým klasicistickým poňatím sa vyznačujú diela Lorenza Bartoliniho (*1777, †1850) z Florencie, ktorý počas pobytu v Paríži (1799) získal viacero významných objednávok vrátane busty Napoleona I. Bonaparta a stal sa oficiálnym sochárom jeho rodiny. Posledné diela vytvoril v kontexte tzv. purizmu.

Ústrednou osobnosťou komunity zahraničných umelcov usadených v Ríme bol v období 1797 – 1838 dánsky sochár B. Thorvaldsen. Osobný rival a umelecký konkurent A. Canovu viedol veľkú dielňu, v ktorej s pomocou viacerých tímov pomocníkov vznikli sochárske diela a ich repliky pre bohatú klientelu v celej Európe (Jasón, 1803 – 28; Ganymedes, 1817; Tri Grácie, 1817 – 18). Vytvoril aj reprezentatívne verejné diela vo viacerých mestách (Varšava, Luzern, Mainz a i.).

V Thorvaldsenovej dielni študovali a pracovali ďalší klasicistickí sochári – Pietro Tenerani (*1789, †1869) a I. Ferenczy, ktorý počas rímskeho pobytu vytvoril svoje najznámejšie diela (Portrét Csokonaiho, 1818; Pastierka, 1820 – 22). Viac ako štýl B. Thorvaldsena ho však inšpirovalo sochárske dielo A. Canovu, s ktorým sa priatelil. Po návrate z pobytu v Ríme (1818 – 24) pôsobil v Pešti a stal sa najvýznamnejším klasicistickým sochárom v Uhorsku. Viacerými dielami je zviazaný so Slovenskom, a to najmä v oblasti sakrálneho (reliéf hlavného oltára evanjelického kostola v Tisovci, 1825) a náhrobneho sochárstva (náhrobok Brunšvikovcov v Dolnej Krupej, 1834 – 37), viaceré jeho diela sa zachovali v múzeu v rodnej Rimavskej Sobote. Diela klasicistického charakteru vytvoril aj sochár slovenského pôvodu Vavrinec (Lőrinc) Dunajský (→ Dunajskovci) pôsobiaci v Budapešti.

V Česku klasicizmus v sochárstve reprezentujú diela Josefa Malínskeho (Malínský, *1752, †1827; náhrobky na Olšanských cintorínoch v Prahe a fontána v Josefove, 1817), Františka Xavera Lederera (*1758, †1811; náhrobky na Olšanských cintorínoch a tzv. Wimmerova fontána na Uhoľnom trhu v Prahe, 1797) a Václava Prachnera (*1784, †1832; alegorická socha Vltavy na fontáne na Mariánskom námestí v Prahe, 1812; náhrobok pasovského biskupa Leopolda Thuna-Hohensteina na Malostranskom cintoríne v Prahe, 1831).

Pre maliarstvo v 2. pol. 18. stor. bol charakteristický zvyšujúci sa vplyv umenia antického Grécka na umelecký štýl a rozvoj vkusu. Maliarskych pamiatok z obdobia antiky (vázové a v menšej miere nástenné maliarstvo) sa zachovalo nepomerne menej ako sochárskych. Inšpiračné zdroje maliarov v sochárstve dokladajú koncentrácia na figurálne motívy uzavretých a uhladených foriem, meravé pózy, splývavý rukopis, strojenosť gest a častá redukcia pozadia v prospech nediferencovaného priestoru či plochy.

Najmä štúdium antického vázového maliarstva podporovalo sústredenie sa maliarov na líniu, istú tvarovú strohosť, redukciu farebnosti (prevládala tzv. suchá farebnosť) a rezignáciu na detail. Tieto princípy (hoci nie v maľbe) doviedol do najvyhranenejšej polohy vo svojom rozsiahlom kresliarskom diele J. Flaxman. Kresba bola vnímaná ako hlavná esencia obrazu nadradená farbe. Rozpor medzi líniou a farbou vyvrcholil nástupom romantizmu, ktorý je chápaný ako protichodná reakcia na klasicistický prúd. Na opačných póloch ho reprezentovali romantik a kolorista E. Delacroix a klasik a kresliar J. A. D. Ingres. Napriek proklamovaným odlišnostiam neskorý klasicizmus splynul s prúdom romantizmu, čo sa prejavilo v tvorbe J. A. D. Ingra.

Klasicistické maliarstvo sa formovalo aj väzbami s rokokom, od ktorého sa vo všeobecnosti usilovalo odlíšiť, a s biedermeierom, ktorý rozšíril rozsah skôr elitného klasicistického smeru na meštianske a každodenné prostredie. V elitnej podobe malo klasicistické maliarstvo reprezentatívny charakter, identifikovali sa s ním vládnuce autority a aristokracia. Zo žánrov prevládali historická maľba a portrét (menej krajina), zvyčajne s figurálnou štafážou. Historická maľba zobrazuje naratívny príbeh plný teatrálnych gest, neraz s morálnym posolstvom (J. L. David: Prísaha Horatiovcov, 1784). Autori čerpali námety z mytologických (J. A. D. Ingres: Oidipus a sfinga, 1808) a literárnych predlôh, ako aj z gréckych a rímskych dejín (J. L. David: Smrť Sokrata, 1787), v menšej miere zobrazovali biblické scény a scény zo súčasného života. Príznačná je heroizácia dosahovaná gestami postáv i celkovou kompozíciou obrazu (J. L. David: Zavraždený Marat, 1793). Pri portrétoch prevláda reprezentatívna podobizeň v ideálnej, často alegorickej forme. Ustálilo sa využívanie rekvizít, napr. rímskej tógy, vavrínového venca, stĺpa, stavby či ruiny antického chrámu v pozadí ap. Takisto pri krajinách prevažujú opisné prvky z antickej mytológie i zo života v podobe figurálnej štafáže a i. architektonických doplnkov (napr. arkádske pastorálne krajiny). Dominovala talianska krajinná morfológia, ktorú autori zvyčajne poznali z autopsie, zo študijných ciest. Maliarstvo v klasicizmu sa opieralo o teoretické diela J. J. Winckelmanna a G. E. Lessinga. Najvernejším stúpencom J. J. Winckelmanna a jeho chránencom i priateľom bol nemecký maliar A. R. Mengs pôsobiaci v Ríme.

K najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu vo Francúzsku patril maliar Joseph Marie Vien (*1716, †1809). Najvýznamnejším európskym maliarom vrcholného klasicizmu bol Vienov žiak J. L. David, ktorý viackrát pobudol v Ríme (1775 – 80, 1784 – 85). Svoj štýl inšpirovaný antickými reliéfmi a založený na obrysovej kresbe a plastickej modelácii uplatnil v maľbách, pri ktorých čerpal z antickej mytológie a histórie, i v dielach heroizujúcich súdobú prítomnosť (napr. Napoleon prechádza cez Alpy, 1800). Vo Francúzsku maľoval obrazy oslavujúce bitky a činy Napoleona I. Bonaparta aj A. J. Gros (Bonaparte na návšteve obetí moru v Jaffe, 1804), Napoleona ako vládcu na tróne (1806) zobrazil J. A. D. Ingres, ktorý portrétoval aj rodinu Napoleonovho švagra – generála J. Murata. Hlavným výrazovým prostriedkom diel J. A. D. Ingra bola kresba. Jeho maľby sú charakteristické vecnosťou, chladným koloritom, harmonickou kompozíciou a eklektickým štýlom.

V Taliansku zabezpečili milánskemu maliarovi Andremu Appianimu (*1754, †1817) osobné kontakty s Napoleonom I. Bonapartom viacero významných objednávok (Apoteóza Napoleona, 1808, Palazzo Reale v Miláne). V Miláne po smrti Appianiho a Giuseppeho Bossiho (*1777, †1815) pokračovala klasicistická tradícia v diele a vo výučbe Pelagia Palagiho (*1775, †1860) a Luigiho Sabatelliho (*1772, †1850). P. Palagi sa spolu s pedagógmi a členmi Akadémie sv. Lukáša (Accademia di San Luca) v Ríme Gasparem Landim (*1756, †1830) a Vincenzom Camuccinim (*1771, †1841) zúčastnil na výzdobe najvýznamnejšieho diela rímskeho klasicizmu – Palazzo del Quirinale v Ríme (1812 – 13). Vplyv V. Camucciniho bol v oblasti maliarskej tvorby a pedagogickej činnosti porovnateľný s vplyvom A. Canovu v sochárstve. Maľby s námetmi z rímskych dejín (Smrť Virgínie, 1793 – 1804; Smrť Caesara, 1793 – 1807) reprezentujú jeho ranú tvorbu inšpirovanú rímskym maliarstvom 17. stor. Významný protagonista dobovej oficiálnej scény (1806 riaditeľ Akadémie sv. Lukáša) vytvoril okrem obrazov historického a biblického žánru aj celý rad portrétov osobností umenia (Portrét B. Thorvaldsena, 1808), cirkevných hodnostárov a aristokracie (Portrét Ferdinanda IV., 1820). G. Landi uprednostňoval benátsky kolorizmus a na rozdiel od klasicistami a samotným V. Camuccinim preferovaného raffaelovského vzoru sa inšpiroval dielami Correggia a benátskych maliarov 16. stor. V benátskom prostredí mal pravdepodobne najbližšie k prísnemu rímskemu klasicizmu Odorica Politiho (*1785, †1846), ktorý absolvoval rímsky pobyt v okruhu A. Canovu. Archeológ, historik umenia a riaditeľ Benátskej akadémie krásnych umení (Accademia di belle arti di Venezia, založená 1750) Leopoldo Cicognara (*1767, †1834) sa usiloval prepojiť klasicistický štýl s tradíciou benátskeho maliarstva, najmä s tvorbou Tiziana.

V Nemecku sa klasicistický štýl šíril prostredníctvom diel maliarov pôsobiacich v Ríme, napr. A. R. Mengsa a Jacoba Asmusa Carstensa (*1754, †1798). A. R. Mengs pracoval i ako dvorný maliar v Drážďanoch a Madride a za jeho najvplyvnejšie dielo sa považuje freska Parnas (1761, Vila Albani, Rím). Pre diela J. A. Carstensa, maliara dánskeho pôvodu pôsobiaceho v Berlíne, a Christiana Gotlieba Schicka (*1776, †1812) je charakteristické prelínanie sa klasicistického štýlu s prvkami romantizmu. Ch. G. Schick pred pobytom v Ríme študoval 1799 – 1802 v ateliéri J. L. Davida v Paríži a patril k významným portrétistom (Portrét Wilhelmine von Cotta, 1802). Žiakom A. R. Mengsa v Ríme bol absolvent viedenskej akadémie, rakúsky figuratívny maliar Anton von Maron (*1733, †1808), ktorý mal až do svojej smrti na starosti rímskych štipendistov viedenskej akadémie.

V Rakúsku k významným predstaviteľom klasicistickej historickej maľby a portrétu patrili H. F. Füger, Franco Caucig (aj Franc Kavčič, *1755, †1828), Johann Baptist von Lampi st. (*1751, †1830) a Johann Baptist von Lampi ml. (*1775, †1837). Riaditeľ viedenskej akadémie F. H. Füger sa usadil vo Viedni po absolvovaní štúdií v Lipsku u bratislavského rodáka A. F. Oesera. Za najvýznamnejšie diela H. F. Fügera sa pokladajú maľby Apoteóza arcivojvodu Karola (1800) a Prometeus prinášajúci ľuďom oheň (1817). Maliar a kresliar slovinského pôvodu F. Caucig študoval taliansku maľbu v Ríme (1779 – 87) a i. talianskych mestách (Bologna, Mantova, Benátky). Po návrate do Viedne pôsobil ako pedagóg na viedenskej akadémii (od 1799) a jeho najznámejším dielom je maľba Súd kráľa Šalamúna (1817). Pod vedením F. H. Fügera študoval vo Viedni rakúsky maliar nemeckého pôvodu J. P. Krafft, ktorý štúdium dokončil v Paríži v ateliéri J. L. Davida a v Ríme. Za najvýznamnejšie osobnosti medzinárodnej komunity umelcov v Ríme a zároveň za autority klasicistického maliarstva sa považujú A. Kauffmanová a Joseph Anton Koch (*1768, †1839). V krajinomaľbách J. A. Kocha klasicistický model tzv. heroickej komponovanej krajiny (napr. Vodopád pri Subiacu, 1813; Heroická krajina s dúhou, 1815) prestupujú formy, ktorých citové a elegické poňatie má blízko k romantickému názoru a k tvorbe nazarénov.

V Česku bol typickým predstaviteľom klasicizmu prvý riaditeľ pražskej akadémie výtvarných umení J. Bergler, ktorý vytvoril obrazy s námetmi z antickej mytológie, českých dejín a Biblie (Samson a Dalila, 1784). Maľoval oltárne maľby aj portréty. V jeho neskorších dielach, ako aj v dielach jeho študenta F. Tkadlíka a krajinára A. Mánesa, ktorých raná tvorba bola ešte zviazaná s princípmi klasicizmu, sa už prejavuje vplyv romantického maliarskeho štýlu. A. Mánes bol študentom najvýznamnejšieho krajinára českého klasicizmu Karla Postla (*1769, †1818), ktorý od 1806 vyučoval krajinomaľbu na pražskej akadémii. Postlovo poňatie krajinomaľby prepája štandardné východiská ideálnej komponovanej krajinomaľby s romantickými prvkami (cyklus Štyri denné doby, okolo 1810). V kresliarskych a grafických dielach nadviazal na tradíciu stredoeurópskeho vedutizmu.

Na Slovensku sa vyskytujú klasicistické obrazy s mytologickou tematikou, resp. s námetmi z antických dejín a s biblickými námetmi i portréty najmä od maliarov z okruhu viedenskej akadémie (V. Fischer, H. F. Füger, F. Caucig, C. Caspar). Maľbu klasicizmu reprezentuje tvorba absolventa viedenskej akadémie Jána Donáta (*1744, †1830), ktorý sa venoval portrétu (Portrét F. Kazinczyho, 1812) a mytologickému žánru (Hébé, 1830); vďaka podpore grófa Antona Aponiho žil 1821 – 30 v Miláne a Ríme. Maliar Eduard Spiro (*1805, †1856) bol pôvodom z Bratislavy, študoval v Taliansku (Miláno, Rím), kde jeho diela vzbudili ohlas v okruhu talianskych klasicistov (články v rímskom periodiku Giornale arcadico). Po návrate do Bratislavy a Viedne vystavoval na výstavách viedenskej akadémie portréty, maľby s mytologickými a biblickými námetmi a žánrové obrazy s talianskymi reáliami. Jedným z jeho mála zachovaných diel je Portrét dámy s lorňonom (pred 1835). Z klasicizmu vychádzala aj tvorba dánskeho maliara žijúceho na Slovensku J. J. Stundera a sčasti aj J. Caucika, ktorí sa venovali portrétu a sakrálnej maľbe. Štýlovú čistotu ich malieb narúšali prvky romantizmu a biedermeiera. J. J. Stunder získal objednávky od viacerých uhorských šľachtických rodov, usadil sa v Levoči a pravdepodobne bol prvým učiteľom J. Caucika a J. Rombauera. Jeho obraz Gróf Hadik portrétuje Stundera (okolo 1800) sa považuje za vrcholný prejav klasicistického maliarstva na Slovensku. Klasicistickú krajinomaľbu absorboval do romantického prúdu európskej poetickej krajinomaľby Ján Jakub Müller (*1780, †1828), ktorý sa odklonil od jej idealizovanej podoby a analytickým prístupom dospel k stvárneniu konkrétnej slovenskej krajiny s figurálnou štafážou (Krajina so Spišským hradom, 1805 – 10). Maliar K. Marko st. po štúdiu na viedenskej akadémii odišiel 1834 do Talianska, kde pôsobil až do smrti. V 30. rokoch 19. stor. ustúpila topografická, opisná krajinomaľba ideálnej komponovanej krajinomaľbe lorrainovského typu a inšpiroval sa ňou aj Marko vo svojich mytologických (Diana na love, 1836) a biblických krajinách (Tobiáš a anjel, 1843). V Taliansku sa charakter Markovej krajinomaľby zmenil pod vplyvom súdobých umeleckých tendencií (romantizmus, žánrová maľba all’italiana) a skúseností z plenéru (napr. Krajina pri Tivoli, 1839, 1846).

V úžitkovom umení (umeleckých remeslách) je pre klasicizmus typický úplný odklon od estetiky a foriem rokoka. Inšpirácia antikou sa postupne objavovala už od zač. 18. stor. (napr. v ornamentike). Klasicizmus sa prejavil v dizajne interiérov a nábytku, v keramike, porceláne, skle i v textíliách a vo výrobkoch z kovov. Presadili sa zásady súmernosti a jednoduchosti, prípadne strohej výzdoby. V keramike vynikol J. Wedgwood, ktorého manufaktúra Etruria (založená 1769 v Etrurii, dnes súčasť súmestia Stoke-on-Trent) vyrábala antikou inšpirovaný úžitkový kameninový riad vysokej umeleckej úrovne i busty a sošky známych spisovateľov určené na výzdobu knižníc. Klasicistický štýl vyznačujúci sa eleganciou a jednoduchosťou tvarov sa v 18. stor. len pomaly presadzoval vo výrobe porcelánu, rokokový štýl sa vo väčšine európskych porcelánok udržal až do 19. stor. (Sèvres, Meissen).

Ako klasicizmus sa v dejinách hudby označuje spravidla obdobie, v ktorom prevládal umelecký sloh zameraný v duchu antických ideálov racionálnosti a harmónie na individualitu tvorivého hudobného prejavu a zároveň vyjadrujúci ideu hudobného univerzalizmu. Predstavuje európsky kultúrny fenomén, na ktorého vzniku, rozvíjaní a upevňovaní sa podieľali európske národy v rovnakom časovom úseku dejín (približne 2. pol. 18. stor. – začiatok 19. stor.), zahŕňa však iba časť hudobnej produkcie tohto obdobia, pretože ide o epochu viacerých odlišných slohov a štýlov. V nadväznosti na hudobný odkaz vrcholného baroka sa klasicizmus rozvinul ako ucelený a samostatný sloh. Keďže v odbornej muzikologickej literatúre nie je významový vzťah termínov klasický sloh a klasicistický sloh presne vymedzený, používajú sa často obidva synonymne. Rámcovo zahŕňajú kompozičnú prax tohto obdobia i osobný štýl skladateľov, ktoré sa spájajú s predstavou vyrovnanosti, súladu a statickosti na základe harmónie umeleckých prostriedkov. Pojem klasický sloh (ako synonymum klasicistického slohu) sa potom často chápe ako historická kategória na ohraničenie časového obdobia (približne 1720 – 1830) spájajúceho sa s tvorbou skladateľov od predstaviteľov tzv. predklasického obdobia až po obdobie vrcholného klasicizmu, teda po generáciu L. van Beethovena. Predklasické obdobie (približne do 1750, resp. 1760) zahŕňa tvorbu skladateľov D. Scarlattiho, J. P. Rameaua, G. Ph. Telemanna a i., ktorí boli generačnými druhmi predstaviteľa vrcholného baroka J. S. Bacha, tvorbu predstaviteľov druhej fázy, tzv. galantného štýlu (1750 – 75), napr. B. Galuppiho, G. B. Sammartiniho, L. Boccheriniho a J. Ch. Bacha, ako aj ranú tvorbu J. Haydna a W. A. Mozarta, ktorí kriticky reagovali na barokový pátos a veľkoleposť. Podľa inej periodizácie sa však druhá fáza galantného štýlu považuje za začiatok raného klasicizmu (niekedy časovo vymedzený 1760 – 80). Obdobie vrcholného klasicizmu (1780 – 1810, resp. 1815) reprezentuje predovšetkým tvorba prvej viedenskej školy (2. tretina 18. stor.), t. j. predstaviteľov tzv. viedenského klasicizmu, resp. viedenskej klasiky (Wiener Klassik) J. Haydna, W. A. Mozarta a L. van Beethovena (jeho posledné sláčikové kvartetá a deviata symfónia však už predznamenávajú nástup romantizmu). V hudobnej historiografickej literatúre však jestvuje mnoho ďalších spôsobov klasifikácie obdobia klasicizmu. Podľa miesta pôsobenia zoskupení skladateľov a podľa ich rovnakých hudobnoestetických zámerov, resp. podľa zjednocujúcich hudobných štýlových znakov sa rozlišuje berlínska škola, ktorej skladatelia vynikali interpretačnými schopnosťami a individuálnym prístupom ku kompozičnej technike a výrazu (J. J. Quantz; C. Ph. E. Bach; Carl Heinrich Graun, *1704, †1759; F. Benda; J. A. Benda; Carl Friedrich Christian Fasch, *1736, †1800; a i.), mannheimská škola známa konkrétnymi hudobnými znakmi, napr. zdôrazňovaním prízvuku na druhej dobe taktu (J. V. Stamic; F. X. Richter; J. Ch. Cannabich; Anton Filtz, *1733, †1760; Johann Baptist Wendling, *1723, †1797; a i.) a prvá viedenská škola, do ktorej sa okrem vrcholných predstaviteľov viedenského klasicizmu, resp. klasiky (J. Haydn, W. A. Mozart, L. van Beethoven) zaraďujú aj M. G. Monn a G. Ch. Wagenseil pôsobiaci tiež vo Viedni. Tvorba obdobia hudobného klasicizmu sa prejavila aj v teoretickej spisbe, napr. v dielach J. J. Quantza Pokus o návod, ako hrať na priečnej flaute (Versuch einer Anweisung die Flöte traversiere zu spielen, 1752), C. Ph. E. Bacha Pokus o pravdivé umenie klavírnej hry (Versuch über die wahre Art das Clavier zu spielen, 1753), F. Algarottiho Esej o opere (Saggio sopra l’opera in musica, 1755), L. Mozarta Pokus o základy hry na husliach (Versuch einer gründlichen Violinschule, 1756), D. Diderota Rameauov synovec (Le neveu de Rameau, 1762), J.-J. Rousseaua Hudobný slovník (Dictionnaire de la musique, 1767), A. E. M. Grétryho Pamäti alebo eseje o hudbe (Mémoires ou essais sur la musique, 1789), Ch. F. D. Schubarta Myšlienky o estetike hudby (Ideen zu einer Ästhetik der Tonkunst, vyšlo posmrtne 1806) a i.

Rozhodujúcim prvkom štruktúry klasicistického hudobného diela sa stala melódia rozvíjaná ako ucelený tvar s nepravidelným vyvrcholením a spádom. K jej vnútornému členeniu dochádza tematickou prácou, prácou s motívom a vsúvaním epizodických úsekov, čo sa v hudobnom klasicizme pokladá za najvýznamnejší prínos. Skladatelia pracovali s krátkym členením hudobnej frázy, so zmenou tvarovej línie melódie i so zvýrazňovaním tvarového myslenia, kládli dôraz na rytmickú prehľadnosť, uvoľnený harmonický priebeh a zrýchlený harmonický rytmus. V 70. rokoch 18. stor. sa v hudobných dielach už nevyskytovalo basso continuo (→ generálny bas), uvoľnením faktúry sa ťažisko prenieslo z polyfónnej faktúry na homofónnu, čo v období vrcholného klasicizmu vyústilo do kvalitatívne novej úrovne polyfónie. Individuálny hudobný štýl sa prehĺbil u C. Ph. E. Bacha sústredením sa na klavírnu tvorbu, pričom v jeho dielach sa objavujú prudké až prekvapujúce harmonické zmeny, hudobné motívy zložené z malých a veľkých intervalov a prehlbovanie ich pomalých častí. Podobne sa subjektívny výraz prejavil u W. F. Bacha, ktorý ho na rozdiel od J. Ch. Bacha uplatňoval v invenčnosti, arióznosti melodiky a piesňovosti i v inštrumentálnej hudbe. Hudba vo funkcii ideového posolstva je reprezentovaná dielami F. J. Gosseca, A. E. M. Grétryho a E. N. Méhula, podľa ktorých má byť nositeľkou ideí, pokrokových myšlienok dôležitých pre národ, má ho zjednocovať, byť revolučná, čiže sprostredkúvať pozitívne myšlienky spoločnosti, a vyjadrovať myšlienky slobody, rovnoprávnosti ľudí a cti, ale aj všeobecný smútok. V dielach sa preferovali jednoduché melodické tvary, tempo smútočného pochodu, ale aj tanečné rytmy a hudobný výraz nazvaný élan terrible (mobilizačná funkcia hudby) a éclat triomphal (triumfálna žiara, lesk); tieto požiadavky vysoko prevýšil L. van Beethoven v 3. symfónii Es dur Eroica (1804). Hudobný klasicizmus priniesol rovnováhu medzi hudobným obsahom a formou, t. j. hranice medzi hudobnými formami (druhmi, žánrami) sa prostredníctvom idiómov (→ idiomatický sloh) a koloristiky stali menej výraznými. Rozšírili sa typy vokálno-inštrumentálnej hudby, vznikol atribút meštianskej kultúry (pieseň, spevohra), rozvíjali sa komické operné žánre ako napr. singspiel, opera buffa a komická opera. R. 1752 vznikla v Paríži (po uvedení talianskej opery buffa La serva padrona G. B. Pergolesiho) polemika medzi zástancami opery buffa (intermezzom Le devin du village, 1752, sa k nim pridal aj J.-J. Rousseau) a jej odporcami (tradicionalistami), zástancami francúzskej komickej opery (opéra comique); opera buffa nadobudla novú štylistiku, v rámci ktorej sa zvýraznil kontrast medzi recitatívom a áriou (resp. arietou), prebehla reštrukturácia operného žánru v zmysle nového cítenia. R. 1762 bola uvedená prvá reformná opera Orfeus a Eurydika Ch. W. Glucka. Tvorcom dramaticky koncipovaných opier koncom 18. stor. bol L. Cherubini. V inštrumentálnej hudbe vznikli nové formové typy a druhy ako napr. divertimento, serenáda, kasácia, koncert, koncertantná symfónia, symfónia, sláčikové kvarteto, dychové kvinteto, sólová sonáta a sonáta pre klávesový nástroj. Samostatnými inštrumentálnymi hudobnými druhmi sa stali rondo a scherzo. Formový a druhový vývoj hudby klasicizmu dospel k svojmu vrcholu v podobe variačného cyklu, sonátovej hudobnej formy a sonátového cyklu (→ cyklická hudobná forma). Podľa rakúskeho muzikológa G. Adlera sa z hľadiska upevnenia hudobného klasicizmu ako slohu stala smerodajnou kompozično-technická úroveň sláčikových Ruských kvartet op. 33 J. Haydna (1781) v oblasti inštrumentálnej hudby a v opere Únos zo serailu W. A. Mozarta (1782). Haydnov kompozičný štýl má subjektívny výraz, ktorý vychádza napr. z jednoty a svojbytnosti štyroch kvartetových hlasov, ktoré sú hudobno-sémanticky zrovnoprávnené. Hudobný motív je redukovaný na minimum, pričom v priebehu diela dochádza k ďalšiemu redukovaniu hlasov, ktoré sú súčasne nanovo zaraďované do nových, celostných súvislostí; je to nový spôsob Haydnovho kontrapunktického myslenia. Formový druh spevohry 18. stor. štylisticky vrcholí Mozartovou operou, ktorá je v skutočnosti spevohrou písanou v nemeckom jazyku, ale s využitím prostriedkov talianskej opery buffa. Mozart v nej spája princípy spevohry, opery serie a exotizmus tureckého prvku. Napodobiteľnosť jeho tvorby sa prejavovala v melodickej invencii, ktorá nesie typické kompozičné znaky v melodike, rytme i v metrike. Jednotlivé postavy sú charakterizované hudobno-psychologicky (napr. Selim v Únose zo serailu je nositeľom humanistickej idey). V období klasicizmu vznikla nová podoba orchestra, ustálilo sa jeho zloženie. Základ inštrumentára tvorilo sláčikové kvarteto (1. a 2. husle hrajúce tému, viola ako výplňový nástroj, violončelo vedené paralelne s kontrabasom). Typickým nástrojom sa stala priečna flauta, hoboj súčasťou orchestrálneho tutti, klarinet pevným článkom orchestra, pozauny a trúbky prevažne výplňovými orchestrálnymi nástrojmi s pridaním lesného rohu. Ustálenie hudobného inštrumentára úzko súviselo s narastajúcou inštitucionalizáciou a organizovaním hudobného diania, ktoré sa odohrávalo v meštianskych domoch, v palácoch šľachty i vo verejných budovách s prístupom meštianskeho stavu. Vznikali koncertné sály a operné divadlá.

V Anglicku sa veľké podujatia – koncerty, konali v Londýne, napr. v Hickford’s Room (1713 – 79) či vo Vauxhall Gardens (1730 – 59), operné predstavenia napr. v Covent Garden (založené 1733) či v Drury Lane Theatre (pôvodne otvorené 1663). Vznikol nový typ komédie nazývaný ballad opera; prvou bola Žobrácka opera (The Beggar’s Opera, 1728) od J. Gaya a J. Ch. Pepuscha, ktorá prvýkrát v dejinách priniesla typ politického kabaretu. K významným anglickým klasicistickým skladateľom (väčšinou zábavnej hudby) patrili napr. Thomas Augustine Arne (*1710, †1778), Thomas Linley st. (*1733, †1795), Thomas Carter (*1735, †1804), Samuel Arnold (*1740, †1802) a Charles Dibdin (*1745, †1814), pre nedostatok vlastnej produkcie pôsobili v Anglicku aj hudobné osobnosti z cudziny.

Vo Francúzsku sa hudobné predstavenia a koncerty organizovali na šľachtických dvoroch, ale už s prístupom širšej verejnosti. Napr. v koncertnej sále v kráľovskom paláci Tuileries v Paríži sa koncerty začali organizovať 1725 (→ concerts spirituels), koncerty súkromného orchestra mecenáša umenia, veľkofinančníka a výbercu daní Alexandra Le Riche de La Pouplinière (*1693, †1762) sa v jeho sídlach konali od 1731.

V Nemecku už od 16. stor. vznikali voľné združenia profesionálnych hudobníkov, amatérov a milovníkov hudby (→ collegium musicum), ktoré organizovali spoločné podujatia – koncerty. Niektoré z nich, napr. vo Frankfurte nad Mohanom (1739) a v Hamburgu (1722), sa postupne pretransformovali na hudobné telesá nazývané Grosse Konzert. Grosse Konzert pôsobiaci 1743 – 78 v Lipsku sa 1781 pretvoril na jednu z najstarších koncertných inštitúcií Gewandhausorchester (existuje dodnes). Operné predstavenia sa konali už s prístupom meštianskeho obecenstva prevažne v pôvodných budovách z obdobia baroka, vznikali však aj nové divadlá, napr. 1777 bolo vybudované Národné divadlo v Mannheime, 1741 – 42 dal Fridrich II. Veľký postaviť dvorskú Kráľovskú operu v Berlíne (dnes Štátna opera Berlín).

V Rakúsku vo Viedni 1771 založil Florian Leopold Gassmann (*1729, †1774) ako ojedinelý spolok svojho druhu Hudobnú spoločnosť vdov a sirôt (Musikalische Societät der freyen Tonkunst der Witwen und Weisen, aj Wiener Tonkünstler-Verein), jej prvým koncertom 29. 3. 1772 sa v meste začali verejné koncerty. R. 1812 tam bola založená dodnes pôsobiaca Spoločnosť priateľov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde, aj Wiener Musikverein), ktorej budova nazývaná Musikverein (vybudovaná 1867 – 69) s koncertnou sálou (Grosser Musikvereinssaal, aj Goldener Saal, Zlatá sála) známou svojou vynikajúcou akustikou je sídlom jedného z najvýznamnejších symfonických orchestrov sveta, Viedenských filharmonikov (Wiener Philharmoniker, orchester založený 1842). R. 1741 bolo vo Viedni založené Dvorské divadlo (→ Burgtheater), v ktorom sa spočiatku hrávali aj opery, 1787 zriadil E. Schikaneder v obytnom komplexe Freihaus na viedenskom predmestí Wieden divadlo Freihaustheater (aj Theater an der Wieden).

V Česku v Prahe pôsobí od 1783 Stavovské divadlo (dnes jedna zo scén českého Národného divadla), ktoré o. i. uviedlo opery W. A. Mozarta (1787 svetová premiéra opery Don Giovanni). Viacerí významní českí skladatelia a interpreti sa uplatnili v Nemecku (skladatelia mannheimskej a berlínskej školy J. V. Stamic, F. X. Richter; J. A. Benda a i.), Taliansku (J. Mysliveček), Rakúsku (J. K. Vaňhal, L. Koželuh, bratia A. Vranický a Pavel Vranický, *1756, †1808, a i., pôsobiaci prevažne vo Viedni) a vo Francúzsku (A. Rejcha, J. L. Dusík a i.).

Rozvoj klasicistickej hudby na Slovensku úzko súvisel s blízkosťou Viedne, centrom hudobného života európskeho významu sa stala Bratislava. R. 1766 – 79 sídlil na Bratislavskom hrade miestodržiteľ Uhorska, sasko-tešínske knieža Albert (Albrecht) Kazimír, ktorý si tam vydržiaval hudobný súbor a usporadúval koncerty prístupné aj verejnosti. Svetská hudba sa pestovala aj v šľachtických palácoch, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, podľa niektorých autorov aj W. A. Mozart). Známa bola kapela pôsobiaca v paláci Antona II. Grasalkoviča (od 1782), v ktorej pôsobili J. Družecký, F. V. Kramář (Krommer), A. Kraft, Franz Kurzweil (*1754, †1789), Martin Schlesinger (*1754, †1818) a i., príležitostne ju viedol J. Haydn. Gróf Ján Nepomuk Erdődi angažoval 1785 vo svojom bratislavskom paláci opernú spoločnosť vedenú Hubertom Kumpfom (*1757, †1811), ktorá uviedla celouhorskú premiéru opery W. A. Mozarta Únos zo serailu (1785) a v ktorej pôsobil ako kapelník J. Chudý. Od 1776 si vydržiaval kapelu aj prímas Uhorska J. Baťán (Batthian), pôsobili v nej A. Zimmermann, Josef Zistler (*1744, †1794), Franz Xaver Hammer (*1741, †1817), Theodor Lotz (*1748, †1820) a Johann Matthias Sperger (*1750, †1812). Operné predstavenia sa 1740 konali v drevenom divadle pod Rybárskou bránou, kde účinkovala talianska operná spoločnosť Pietra Mingottiho (*1702, †1759), krátko nato v divadle pod Michalskou bránou a v Zelenom dome (Grünstübel, Grünstübelhaus), od 1776 v novovybudovanom kamennom Mestskom divadle (stálo na mieste dnešnej historickej budovy SND). Cirkevná hudba sa pestovala v kostoloch. R. 1815 bol v Bratislave založený Spolok slobodných umelcov a profesorov rečí (Verein der Pressburger Freyen Künstler und Sprachlehrer), z ktorého členov vznikol 1828 Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein) vedený spočiatku H. Kleinom. Spolok sa orientoval na pestovanie cirkevnej i svetskej hudby. Z Bratislavy pochádzal J. N. Hummel, pôsobili tam skladateľ a hudobný pedagóg (o. i. aj Hummelov učiteľ) F. P. Rigler, skladateľ F. X. Tost, skladateľ a spoluzakladateľ Cirkevného hudobného spolku J. Kumlik a i. Z obce Leštiny na Orave pochádzal hudobník, skladateľ a osobný priateľ L. van Beethovena Mikuláš Zmeškal (*1759, †1833). Ďalšími centrami hudobného života na Slovensku v období klasicizmu boli napr. Košice (pôsobil tam F. X. Zomb), Kremnica (Anton Aschner, *1732, †1793, jeden z najvýznamnejších tvorcov duchovnej hudby na Slovensku), Banská Štiavnica, Rožňava, Levoča, Ľubica a i. Výskum hudobného života na Slovensku v období klasicizmu však do súčasnosti nie je uzavretý, pretože v archívoch sa nachádzajú hudobniny aj bez signatúr a mená skladateľov bez identifikácie s ich tvorbou, pričom treba rátať s ich veľkou migráciou (→ slovenská hudba).

Vývoj klasicizmu v balete prebiehal súbežne s vrcholným rokokom. Tanečné umenie vo svojej javiskovej podobe nadviazalo v 2. pol. 18. stor. na tanečné vystúpenia prezentované v tzv. storočí tanca (aj veľké storočie, Le grand siècle) na dvoroch francúzskych kráľov Ľudovíta XIV. a Ľudovíta XV. a na barokovú divadelnú produkciu 1. pol. 18. stor. (→ opéra-ballet). Postupne sa rozvinuli nové formy javiskového tanca – baletná pantomíma (ballet-pantomime) a dejový dramatický balet (→ ballet d’action), v technike tanca sa objavili nové prvky v práci horných (port de bras) i dolných končatín (en dehors – vytáčanie, battu – úder jednej dolnej končatiny o druhú, entrechat – výskok, pri ktorom si dolné končatiny vo vzduchu vymenia miesto, pirouette – rotácia, ap.). Dominovali dve školy – francúzska, typická eleganciou, a talianska, charakteristická technickou virtuozitou. Námety baletov čerpali tvorcovia z vidieckeho prostredia a z gréckej a rímskej mytológie. Radikálny zvrat nastal v baletnej estetike, keď bezduchú virtuozitu a vyumelkovanosť postupne nahrádzali tanečný výraz, mimika tváre i elegantné gesto vyjadrujúce bohatstvo citov. Zmenami prechádzal aj ženský tanečný kostým, ťažká a nepohodlná baroková krinolína sa skracovala, resp. nahrádzala mušelínovým chitónom; k prvým reformátorkám patrila M. Salléová. O dramatický balet sa prvýkrát pokúsil v balete Médea (1745) choreograf F. A. Ch. Hilverding, na ktorého nadviazali G. Angiolini a J. G. Noverre úzko spolupracujúci s reformátorom opery Ch. W. Gluckom; balet G. Angioliniho Don Juan alebo Kamenná hostina (Don Juan ou Le festin de pierre, 1761, hudba Ch. W. Gluck) je považovaný za prvý ballet d’action v dejinách baletu a baletný klasicizmus v Európe. J. G. Noverre v teoretickom traktáte Listy o tanci a baletoch (Lettres sur la danse et sur les ballets, 1760) požadoval rovnocenné postavenie baletu s ostatnými dramatickými žánrami a spoločnú prácu libretistu, skladateľa, výtvarníka, choreografa a tanečníka (tieto zásady však vo svojej tvorbe prakticky nerealizoval). Z jeho baletov sú najznámejšie Médea a Jason (Médée et Jason, 1763, na hudbu Jeana Josepha Rodolpha, *1730, †1812) a Maličkosti (Les petits riens, 1778, na hudbu W. A. Mozarta). Idey J. G. Noverra ďalej rozvinuli jeho žiaci Ch. L. Didelot, V. Galeotti, A. Bournonville a i. Neskorý klasicizmus v balete predstavuje tvorba M. Gardela, P. Gardela, J. Daubervala, ktorého komediálne ladený balet s námetom z francúzskeho vidieka Márna opatrnosť (La Fille mal gardée, 1789) na francúzske ľudové melódie je dodnes súčasťou svetového baletného repertoáru, a tvorba talianskeho choreografa S. Vigana, ktorého baletné predstavenia vynikali dramatickým účinkom (nazývaný Shakespeare baletu) a uvedenie jeho baletu Stvorenie Prométhea (Die Geschöpfe des Prometheus, 1801, hudba L. van Beethoven) vo Viedni sa považuje za zavŕšenie vývoja klasicistického baletu. Čoraz významnejšie zastúpenie baletu medzi klasicistickými dramatickými žánrami sa prejavovalo aj v tendencii najväčších svetových divadiel sformovať stále súbory s profesionálnymi tanečníkmi (Opera v Paríži, Burgtheater a Divadlo pri Korutánskej bráne vo Viedni, La Scala v Miláne, Cárske divadlo v Petrohrade).

V literatúre a divadle je klasicizmus umelecký smer, ktorého základom je normatívna estetika vyžadujúca prísne dodržiavanie formálnych pravidiel, preferujúca ideál krásy a hľadajúca svoj vzor v antike. Vznikol v 1. pol. 17. stor. vo Francúzsku v období postupujúcej centralizácie absolutistickej monarchie a následne sa rozšíril aj do ostatných európskych krajín. Od svojho vzniku až do rozkladu na začiatku 19. stor. prešiel viacerými vývojovými štádiami, resp. vlnami. Doktrína klasicizmu sa vyvíjala od začiatku 17. stor. spočiatku paralelne s estetikou baroka, systematicky najmä po vzniku Francúzskej akadémie (1635) a postupne vytvorila celý systém pravidiel, ktoré literatúru a umenie chápali ako službu absolutistickej monarchii, ako jej oslavu a potvrdenie. Klasicizmus filozoficky vyšiel z racionalistickej filozofie R. Descarta a z jeho diela Rozprava o metóde (Le Discours de la méthode, 1637), formálne sa pridŕžal antických vzorov (významným prameňom klasicistickej doktríny bola Aristotelova Poetika, 4. stor. pred n. l., ktorej latinský preklad vyšiel 1498 v Benátkach). Klasicizmus 18. storočia (osvietenský klasicizmus) sa spájal s osvietenskou filozofiou (→ osvietenstvo), ale naďalej využíval klasicistickú formu, ktorá však už bola naplnená novým, osvietenským myšlienkovým obsahom. Od 2. pol. 18. stor. sa klasicizmus prelínal aj s novými umeleckými tendenciami (→ sentimentalizmus, → preromantizmus, → romantizmus). Estetika klasicizmu odrážala úsilie idealizovať skutočnosť, opierala sa o stanovený kánon pravidiel, zdôrazňovala ideál harmónie, krásy, dokonalosti, symetrie, poriadku a jasnosti, pričom krása je v pravde a pravda umenia spočíva v napodobňovaní (gr. mimésis) prírody. Za jedno zo základných kritérií umeleckosti sa považovala jasnosť myšlienky a pravdepodobnosť zobrazenia. Významnou črtou klasicistickej metódy bol kult dokonalej umeleckej formy a prísne pravidlá – medzi jednotlivými žánrami a štýlmi existovala nepreklenuteľná priepasť. Vysoké žánre (óda, epos, tragédia) spracúvali vznešené námety (historické, nadčasové) a zobrazovali urodzených hrdinov, nízke žánre (bájka, satira, komédia) námety zo života meštianstva, pričom sa mohli stvárniť aj komicky. Dominantným žánrom bola tragédia inšpirovaná antickou tragédiou. Vyžadovalo sa, aby v hrdinovi vždy zvíťazil rozum nad citmi a vášňami. Charaktery hrdinov sa konštruovali podľa zásady jedinej vášne (personifikácia určitej ľudskej vlastnosti). Hrdinovia sa delili na kladných a záporných, ich psychológia bola podriadená ústrednej idei, hlavný hrdina musel konať v súlade s princípom povinnosti voči spoločnosti. Pre dramatické žánre okrem používania dvanásťslabičného verša alexandrínu bolo stanovené aj pravidlo troch jednôt – miesta, času a deja (zobrazované udalosti sa museli odohrať na jednom mieste počas 24 hodín, dej musel obsahovať jednu centrálnu epizódu s minimom digresií) a rozčlenenie na päť častí (expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa). K základným normám klasicistického divadla patrili aj pravidlá pravdepodobnosti (fr. règle de la vraisemblance) a dekóru (règle de la bienséance, prvenstvo vkusu) i úsilie o univerzálneho človeka. Klasicistické divadlo odmietalo dovtedy dominantné kultúrne normy, ako sú hojnosť, nádhera, spektakulárnosť, rozmanitosť, vonkajší pohyb, prekvapenia, ohurujúce efekty i prejavy násilia na scéne, a preferovalo pravidelnosť, koncentráciu, vyváženosť a udalostný minimalizmus.

Presadzovanie sa klasicizmu vo Francúzsku úzko súviselo s estetickými princípmi zavedenými F. de Malherbom a so vznikom Francúzskej akadémie ako inštitúcie, ktorej úlohou bola v prvom období jej existencie úprava normy francúzskeho jazyka, vytvorenie jednotných pravidiel, ktoré by formovali jazykový a literárny vkus. Gramatik C. F. de Vaugelas určil za normu (le bon usage) jazyk aristokracie a kráľovského dvora, čím sa vznešený spôsob vyjadrovania stal pre klasicizmus záväzným. Prvými tvorcami klasicistickej doktríny boli prozaik J. L. G. de Balzac, básnik V. Voiture a dramatici J. Mairet, a najmä P. Corneille. Všetky existujúce estetické pravidlá zhrnul vo veršovanej poetike Básnické umenie (L’Art poétique, 1674) N. Boileau-Despréaux. Poetika vychádza z Horáciovho posledného listu Pisonovcom (Ad Pisones, 3. list 2. knihy Epištol, neskôr známy samostatne ako O umení básnickom, lat. Ars poetica, tal. De arte poetica) a až do nástupu romantizmu sa uznávala ako estetická norma klasicistickej poézie. V užšom význame sa za klasicizmus vo francúzskej literatúre pokladá len literárna tvorba 17. stor. a za jeho vrcholné obdobie tvorba dramatikov J. Racina a Molièra, prozaičky Madame de La Fayette, básnika J. de La Fontaina a i. v rokoch 1660 – 85 (prvé obdobie vlády Ľudovíta XIV.). Významné dramatické diela francúzskeho literárneho klasicizmu predstavujú historicko-politické tragédie P. Corneilla Cid (Le Cid, 1636), Horácius (Horace, 1640), Cinna (1640) a Nicomède (1651). Hra Cid ešte obsahuje barokové prvky (napr. princíp prekvapenia) a žánrovo bola označená ako tragikomédia, čo poetika klasicizmu neakceptovala (diskusia o čistote klasicistického umenia, tzv. spor o Cida). Novosť spočíva v tom, že hra neobsahuje vedľajšie epizódy, vystupuje v nej malý počet osôb a dej i psychologická kresba postáv sa sústreďujú na hlavný cieľ – premáhanie osobných citov hrdinov kvôli splneniu svojich morálnych povinností. Vrcholom francúzskeho literárneho klasicizmu sú psychologické tragédie J. Racina Andromacha (Andromaque, 1667), Britannicus (1669), Berenika (Bérénice, 1670), a najmä Faidra (Phèdre, 1677), ktorá je najvýznamnejšou tragédiou francúzskeho klasicizmu. Racine dokázal úplne minimalizovať dej, dramatickosť zápletky prispôsobil všetkým klasicistickým pravidlám, zobrazil hrdinov podliehajúcich vášňam, a dosiahol tak psychologickú pravdepodobnosť konania postáv. Najvýznamnejším tvorcom komédie bol Molière, ktorý využil tradíciu stredovekej ľudovej frašky, vytvoril pravdivé charaktery a zovšeobecnil ich pomocou konkrétnych obrazov a typizácie ľudských vlastností. Na tomto základe vytvoril originálny žáner tzv. vysokej komédie, resp. komédie typov (Mizantrop, Le Misanthrope, 1666; Lakomec, L’Avare, 1668; Tartuffe, 1669; Meštiak šľachticom, Le Bourgeois gentilhomme, 1670; a i.). Divadelný klasicistický štýl dozrieval v parížskom divadle Burgundský palác (Hôtel de Bourgogne, založený 1548) v čase, keď sa tam uvádzali veľké tragédie P. Corneilla a J. Racina a na scéne dominoval herec Floridor (vlastným menom Josias de Soûlas, *1608, †1671). Spojením hercov divadla Burgundský palác a Molièrovej hereckej skupiny (sídlila v divadle na ulici Guénégaud) vzniklo 1680 divadlo Comédie-Française uvádzajúce diela najvýznamnejších francúzskych a svetových klasicistických dramatikov, k jeho významným hercom patrili napr. Baron (vlastným menom Michel Boyron) a A. Lecouvreurová. Klasicistické divadlo bolo monumentálne, založené na deklamácii, sošnom výraze, harmonickosti prejavu a symetrickosti priestorového usporiadania. V oblasti hudobného divadla sa klasicizmus rozvíjal v parížskej Académie royale de musique (založená 1669), na čele ktorej stál od 1672 skladateľ a choreograf J.-B. Lully. Jeho predstavenia sa vyznačovali bohatým výtvarným stvárnením, využitím baletu a rytmického tanca i pestrým kostýmovaním postáv. V klasicistickej poézii sú reprezentatívnym dielom Bájky (Fables, 1668) J. de La Fontaina, v próze pokus o psychologický román v modernom chápaní Kňažná de Clèves (La Princesse de Clèves, 1678) od Madame de La Fayette. Obľúbené boli memoáre (kardinál de Retz), drobné moralizujúce prozaické útvary, ďalej kázne (J. B. Bossuet), listy (Madame de Sévigné) a filozofická literatúra (R. Descartes, B. Pascal). Krízu klasicizmu na prelome 17. a 18. stor. predznamenal vo Francúzsku tzv. spor starých a moderných (fr. Querelle des Anciens et des Modernes), v ktorom proti sebe stáli tzv. starí (napr. N. Boileau a J. de La Fontaine) – zástancovia oficiálneho klasicizmu a napodobňovania antiky, a tzv. moderní (Ch. Perrault, B. de Fontenelle), ktorí tvrdili, že súčasná doba, veda, umenie a literatúra stoja vyššie ako antika. Spor predstavoval jednu z prvých zásadných diskusií o smerovaní literatúry, položil základy literárnej kritiky a zároveň bol prechodom k novej epoche myslenia a literatúry – myšlienku konformného umenia v duchu antických vzorov tak vystriedalo osvietenské myslenie (predchodca encyklopedistov P. Bayle). Jeho základom sa stali kult rozumu, kritika namierená proti kráľovskému a náboženskému absolutizmu a viera v neustály pokrok ako základ osvietenského optimizmu; náboženské a morálne dogmy minulosti boli nahradené toleranciou a vierou v prirodzené dobro človeka. Literatúra tzv. osvietenstva nadobudla novú funkciu, stala sa myšlienkovo a politicky angažovanou, do popredia kládla otázky morálky, výchovy a tolerancie, ako aj úctu ku kultúre a k vzdelaniu, striktne nedodržiavala tematické obmedzenia a strohé klasicistické formy; základným žánrom sa stal román.

Klasicizmus v Anglicku (v angl. literatúre nazývaný neoklasicizmus) sa vyvíjal v období 1660 – 1798 (do vydania manifestu romantizmu, básnickej zbierky S. T. Coleridgea a W. Wordswortha Lyrické balady, Lyrical Ballads). Predstaviteľom raného obdobia bol básnik a dramatik J. Dryden, najvýznamnejší satirický básnik 17. stor. a zakladateľ žánru komédie mravov (Esej o dramatickej poézii, Essay of Dramatic Poetry, 1668). Na jeho tvorbu a rímske vzory (Horácia) nadviazal najvýznamnejší klasicistický básnik A. Pope, ktorý v básni Esej o kritike (An Essay on Criticism, 1711) zhrnul zásady klasicistickej estetiky a kritiky. Významné sú najmä jeho preklady Homérovej Iliady (Ilias) a Odysey (Odysseia). Do obdobia 1. pol. 18. stor. patria začiatky moderného anglického románu spojené s autormi D. Defoeom (román Robinson Crusoe, 1719) a J. Swiftom (satirický román Gulliverove cesty, Gulliver’s Travels, 1726). K literárnej skupine Scriblerus Club A. Popa a J. Swifta patril aj básnik, prozaik a dramatik J. Gay (hra so spevmi Žobrácka opera, The Beggar’s Opera, 1728). Do tohto obdobia patrí aj dramatická tvorba H. Fieldinga, ku ktorého najúspešnejším hrám patrí burleska Tragédia tragédií (The Tragedy of Tragedies, 1731). Vedúcou osobnosťou neskorého klasicizmu bol literárny kritik, novinár, prozaik a básnik S. Johnson, ku ktorého Literárnemu klubu sa pripojil R. B. Sheridan, významný predstaviteľ anglického osvietenstva a tvorca najlepšej anglickej hry 18. stor., satirickej komédie Škola klebiet (The School for Scandal, 1777). V duchu sentimentalizmu tvorili S. Richardson a L. Sterne, ako aj O. Goldsmith, ktorý jeho tradíciu rozvíjal nielen v próze (Wakefieldsky farár, The Vicar of Wakefield, 1766), ale aj v poézii (Opustená dedina, Deserted Village, 1770). Kontrastom k moralizujúcej klasicistickej poézii bola citová, sentimentálna poézia oslavujúca idylický vidiecky život (E. Young, T. Gray, O. Goldsmith). V polovici 18. stor. bola významná najmä tvorba románov (H. Fielding: Najdúch Tom Jones, The History of Tom Jones, a Foundling, 1749; L. Sterne: Život a názory Tristrama Shandyho, The Life and Opinions of Tristram Shandy, 1767; T. G. Smollett: Výprava Humphreyho Clinkera, The Expedition of Humphrey Clinker, 1771). V dráme bola rozšírená tvorba tzv. komédie mravov (W. Congreve, R. B. Sheridan), ktorú uvádzalo londýnske divadlo Drury Lane Theatre (dnes Theatre Royal, Drury Lane). Anglické divadlo sa rozvíjalo podľa vzoru francúzskeho klasicistického divadla, ale vplyvom vlastnej divadelnej tradície, najmä W. Shakespeara a alžbetínskych dramatikov, nedospelo k natoľko viazanej forme. K najvýznamnejším hercom anglického klasicizmu patrili Thomas Patrick Betterton (*1635, †1710) a J. Ph. Kemble.

V Nemecku a v nemeckej literatúre (na rozdiel od výtvarného umenia a hudby) nemožno hovoriť o klasicizme ako o prevládajúcom prúde, ale skôr o tvorivom a zároveň protirečivom prijímaní jednotlivých podnetov z antickej, francúzskej i z anglickej kultúry v osvietenskom 18. storočí. Pri recepcii francúzskej kultúry zohral významnú úlohu J. Ch. Gottsched, ktorý reformoval nemecké divadlo (z francúzskej klasicistickej poetiky prebral zásadu jednoty času, miesta a deja). Nadväzujúc na francúzskeho teoretika N. Boileaua-Despréauxa, vydal knihu Pokus o kritiku básnického umenia pre Nemcov (Versuch einer kritischen Dichtkunst vor die Deutschen, 1730) a s herečkou F. C. Neuberovou a jej manželom Johannom Neuberom (*1697, †1759) boli priekopníkmi moderného nemeckého divadla. Bojovali proti úpadkovému žánru tzv. hanswurstiád, ktoré predtým spopularizoval viedenský herec Josef Anton Stranitzky (*1676, †1726), predstaviteľ ľudovej vulgárnej improvizovanej postavy Hanswursta. S J. Ch. Gottschedom zásadne polemizoval G. E. Lessing, ktorý klasicistické pravidlá pociťoval ako putá a oproti francúzskej klasicistickej dráme vyzdvihoval W. Shakespeara. Antické vzory sa vo svojich nerýmovaných ódach i elégiách usiloval napodobňovať významný predstaviteľ poézie F. G. Klopstock, ktorý v protiklade k J. Ch. Gottschedovi zdôrazňoval postavenie básnika ako tvorcu. Pri sprostredkúvaní hodnôt antickej kultúry zohral v Nemecku dôležitú úlohu J. H. Voss (preklady Homérových eposov) a v širšom európskom kontexte J. P. Winckelmann (antické umenie chápal ako prejav ušľachtilej jednoduchosti a tichej veľkosti), ktorý svoje hlavné dielo Dejiny starovekého umenia (Geschichte der Kunst des Altertums, 1764) venoval analýze gréckej antiky a významne ovplyvnil weimarskú klasiku (Weimarer Klasik) i jej predstaviteľov J. W. Goetheho a F. Schillera. Ich prechod na klasicistické pozície (v kontexte nemeckej literatúry nazývané klasické) súvisí s obdivom antického umenia a antického sveta. Klasický (t. j. klasicistický) spôsob písania si Goethe osvojil už počas pobytu v Taliansku (1786 – 88), pričom uprednostňoval harmóniu pred priepastnými rozpormi, využíval niektoré antické veršové modely (elegické distichon v zbierke Rímske elégie, Römische Elegien, 1795), ktoré však nenapodobňoval mechanicky (napr. blankversom zveršovaná divadelná hra Ifigénia v Tauride, Iphigenie auf Tauris, 1787, má na rozdiel od antických tragédií zmierlivý záver). F. Schiller vytvoril klasické (klasicistické) drámy taktiež vo forme shakespearovského blankversu a tematicky sa zameriaval na významné historické udalosti a osobnosti, ktoré povýšil na modely osudov sveta (Wallenstein, 1798 – 99; Mária Stuartová, Maria Stuart, 1800; Wiliam Tell, Wilhelm Tell, 1804; nedokončený Demetrius; a i.). Goethe i Schiller v období spoločného pôsobenia vo weimarskom dvorskom divadle (1791 – 1817 ho viedol Goethe) rozvinuli nielen klasickú, majestátnu podobu drámy a divadla inšpirovanú antickou tragédiou, ale dali ich aj do služieb demokratických revolučných myšlienok. Obidvaja tzv. weimarskí klasici napísali aj významné teoretické diela, ktoré výrazne ovplyvnili estetické myslenie (Goetheho články Jednoduché napodobňovanie, maniera, štýl, Einfache Nachahmung, Manier, Stil, 1789; O umení a staroveku v oblasti Rýna a Mohanu, Ueber Kunst und Altertum in den Rhein und Mayn Gegenden, 1816; Schillerove úvahy Divadlo ako morálna inštitúcia, Die Schaubühne als moralische Anstalt betrachtet, 1785; O tragickom umení, Über die tragische Kunst, 1792; O vznešenosti, Über das Erhabene, 1795). Do obdobia medzi klasicizmom a romantizmom sa zvyčajne zaraďuje literárne dielo F. Hölderlina (klasicistický je jeho hlboký záujem o antiku prejavujúci sa v obsahu i vo forme básní, romantická je jeho rozorvanosť). K najvýznamnejším nemeckým klasicistickým hercom patril A. W. Iffland.

V Rusku sa klasicizmus začal formovať až v 30. rokoch 18. stor., ako prvý uviedol jeho princípy do ruskej literatúry A. D. Kantemir. Teoretické základy klasického básnictva (vypracovanie základov ruskej sylabotonickej prozódie) položili V. K. Trediakovskij (Nový a stručný návod, ako skladať ruské verše, Novyj i kratkij sposob k složeniju stichov rossijskich, 1735) a M. V. Lomonosov (rozprava List o pravidlách ruského verša, Pismo o pravilach rossijskogo stichotvorstva, 1739). Vedúcou osobnosťou bol básnik, filológ, vedec a mysliteľ M. V. Lomonosov, ktorý kultivoval takmer všetky klasicistické formy, jeho slávnostné a duchovné ódy boli vzorom počas celého 18. stor. Napísal 20 slávnostných ód pri príležitosti oficiálnych udalostí na cárskom dvore, napr. Ódu na deň vstúpenia na trón Alžbety Petrovny (Oda na deň vosšestvija na prestol Jelizavety Petrovny, 1746); jeho óda Na dobytie Chotina (Na vziatie Chotina, 1742) sa považuje za prvé dielo novodobej ruskej literatúry. Významné miesto v oblasti poézie zaujala tvorba A. D. Kantemira (5 veršovaných satír, napr. Môjmu rozumu, K umu svojemu, 1729; Filaret a Jevgenij alebo Na závisť a pýchu nemravných šľachticov, Filaret i Jevgenij, ili na zavisť i gordosť dvorian zlonravnych, 1730; O výchove, O vospitanii; 1737; a i.) a všestranná básnická tvorba (bájky, básne, piesne, satiry, eklogy, ódy, sonety, elégie) A. P. Sumarokova, ktorý zohral priekopnícku úlohu i vo vývine ruskej drámy, jeho tragédie sú napísané presne podľa klasicistických pravidiel (9 veršovaných tragédií, najvýznamnejšia Dmitrij Samozvanec, 1771, komédie, napr. Tresotinius, 1750; Hašterivá žena, Vzdorščica, 1770; Nepravý paroháč, Rogonosec po voobraženiju; 1772; a i.). Divadelné hry písal aj M. V. Lomonosov (tragédia z ruských dejín Tamira a Selim, Tamira i Selim, 1750; tragédia situovaná do antického Grécka Démofoón, Demofont, 1751). Širšie publikum sa s ruskou klasicistickou dramatikou oboznámilo v 2. pol. 18. stor., keď popri dvorských a šľachtických divadlách začali pôsobiť aj divadlá prístupné širokej verejnosti. Prvý takýto súbor vznikol 1750 v Jaroslavli vďaka F. G. Volkovovi, ktorý 1752 vystúpil pred cárovnou Katarínou II. Veľkou a následne dostal povolenie založiť si v Petrohrade profesionálne divadlo; Volkovov súbor sa stal základom dnešného Alexandrinského divadla (1756). Ruské klasicistické divadlo sa vyznačovalo zdôrazňovaním patriotizmu a osvetovými cieľmi, autori síce využívali francúzsku klasicistickú formu, ale hry napĺňali ruským obsahom. Od 60. rokov 18. stor. sa postupne začali narúšať prísne klasicistické normy, objavili sa prvé prejavy sentimentálnej poézie a prózy (Fiodor Alexandrovič Emin, *1735, †1770). Výrazne sa táto tendencia prejavila v tvorbe najvýznamnejšieho ruského klasicistického básnika G. R. Deržavina. Klasicistickými pravidlami je ovplyvnená najmä jeho raná tvorba, neskoršie diela zásadami žánrovej diferenciácie klasicizmu neohraničoval, napr. v originálnej óde Felicia (Felica, 1783) spojil prvky slávnostnej ódy s prvkami ostrej satiry. V poslednej tretine 18. stor. bol ruský klasicizmus ovplyvnený sentimentalizmom, ktorý po desaťročiach nadvlády veršovaných foriem priniesol rozkvet prózy. Do popredia sa dostala ľúbostná tematika, tematika rodinného života, dôraz sa kládol na vnútorné prežívanie hrdinov, preferoval sa žáner denníka, epištolárnych foriem, cestopisu a ľúbostnej poviedky (N. M. Karamzin, A. N. Radiščev). Veľkým rozvojom prechádzala dráma. V duchu tradícií klasicistickej poetiky je napísaná komédia Brigadír (Brigadir, 1769) D. I. Fonvizina, ktorá patrí k vrcholným dielam tohto žánru v 18. stor. a uplatňujú sa v nej novátorské prístupy (realistická typizácia záporných postáv pomocou jazykového prejavu). Od 70. rokov 18. stor. sa klasicistická poetika drámy začala pod vplyvom sentimentalizmu uvoľňovať, mimoriadne obľúbené boli komické opery (Alexandr Onisimovič Ablesimov, *1742, †1783: Mlynár – zariekavač, klamár a svat, Meľnik – koldun, obmanščik i svat, 1779).

V Taliansku sa klasicizmus rozvíjal v 2. pol. 17. stor. a označuje sa termínom neoklasicizmus. Na rozdiel od francúzskej klasicistickej poetiky, ktorá zdôrazňovala krásu založenú na proporčnosti, vyváženosti a harmónii, sa v talianskej literatúre preferovala krása, ktorá nevylučovala fantáziu a emócie. Vzorom v poézii bolo básnické dielo F. Petrarcu, v próze dielo G. Boccaccia. V poézii vynikol G. Parini, ktorý do klasických žánrov ódy a hymnu uviedol politický, spoločenský a morálny obsah. Básnik a libretista P. Metastasio obnovil žáner melodrámy, ktorej dal podobu sentimentálnej komédie. V. Alfieri písal tragédie komponované presne podľa klasicistickej schémy (dodržiaval jednotu miesta, času a deja) a využíval najmä námety z antiky. Tragédii chcel dať novú podobu, ktorú nazval tragédia slobody, pričom myslel na budúci taliansky národ, ktorý sa sformoval v priebehu 19. stor. C. Goldoni reformoval divadlo, tradičnú improvizáciu typickú pre commediu dell’arte nahradil zavedením scenára. Doznievajúci klasicizmus sa prejavil v diele básnika a prozaika G. Leopardiho. V Čechách a na Slovensku sa literárny klasicizmus rozvíjal od konca 18. stor. do 1. tretiny 19. stor. v rámci národného obrodenia.

Ku klasicistickým autorom v Česku sa zaraďujú napr. A. J. Puchmajer, V. M. Kramerius, a predovšetkým F. Palacký, J. Dobrovský a J. Jungmann (autor prvej českej učebnice poetiky Slovesnost aneb Sbírka příkladů s krátkým pojednáním o slohu, 1820, 2., prepracované vydanie 1845).

Špecifickosť klasicizmu v slovenskej literatúre spočíva v pestovaní národnej kultúrnej tradície vychádzajúcej z kresťanských cyrilo-metodských tradícií. Niektoré črty (vlastenecká tematika, duchovný rozmer) má spoločné s ruským klasicizmom. R. 1780 nastalo v spoločnosti celkové uvoľnenie (reformy Jozefa II.) a vyšlo dielo J. Papánka Historia gentis Slavae (Dejiny slovenského národa), ktoré sa považuje nielen za zdroj národného obrodenia, ale aj obrodzovania cyrilo-metodskej tradície ako slovenskej tradície. Je to prelomové obdobie nástupu moderného kritického myslenia a literárneho prejavu predstavujúce zároveň kontinuitu s domácimi kultúrnymi tradíciami a s vývinom, ktorý získal nový umelecký rozmer. Literárny klasicizmus na Slovensku sa vyvíjal v troch fázach. V prvej (1780 – 1800) sa vytvárali základné predpoklady na rozvoj slovenskej literatúry, a to jednotný jazyk (bernolákovská kodifikácia 1787) a pravidlá literárneho klasicizmu, teda časomiery. Uplatňovanie časomernej prozódie v slovenskom jazyku sledovalo od začiatku najmä ideový cieľ – vznešenou klasickou prozódiou poukázať na vznešenosť domáceho kodifikovaného jazyka, a povýšiť ho tak na úroveň gréckej a latinskej kultúry aj prozodicky. Na základné prozodické pravidlá upozornil A. Bernolák ako ústredná osobnosť Spoločnosti pre pestovanie slovenského jazyka na generálnom seminári v Bratislave v osobitnej kapitole O prozódii v základnom diele Grammatica slavica (1790). Dominantné postavenie v tomto období mala národnovzdelávacia próza v bernolákovskej slovenčine, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom je J. Fándly (Zeľinkár, 1783; Piľní domajší a poľní hospodár..., 1792; Slovenskí včelár, 1802; a i.). J. I. Bajza vytvoril prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi (1783). Vznikali učené spoločnosti (spoločenstvá vzdelancov), najvýznamnejšou bolo Slovenské učené tovarišstvo (1792 – 1800), najväčšie a najaktívnejšie v stredoeurópskom priestore. Pre druhú fázu vývinu klasicizmu (1800 – 18) bola charakteristická anakreontská poézia ako výraz doznievajúceho rokoka, zastúpená básnickými zbierkami Muza ze Slovenských hor (1801) J. Palkoviča, Poezye (1806 – 12, 4 zv.) B. Tablica a Tatranská muza s lýrou slovanskou (1814) P. J. Šafárika. Títo autori patria k priekopníkom klasicizmu na Slovensku, ich poézia obsahuje znaky typické pre nastupujúci klasicizmus: klasicistické žánrové formy a strofické útvary, využívanie prízvučnej i časomernej prozódie, inšpirácia osvietenským racionalizmom, vlastenecké motívy. Tretiu, vrcholnú fázu (1818 – 36) predstavuje nástup klasickej časomiery v PředspěveSlávy dcere (1824) J. Kollára. Dokonalé časomerné preklady antických básnikov, najmä Vergíliovej Eneidy (1828, jediný preklad v slovanských jazykoch) od Jána Hollého, vzbudili záujem v celom slovanskom svete. Jedným z najvýznamnejších diel slovenského klasicizmu je Hollého hrdinský epos Svatopluk (1833), ktorý svojou dokonalosťou a ideami vyvolal generačný prevrat, zjednotil národné hnutie na ceste k spisovnej slovenčine a stal sa pevnou súčasťou národného povedomia. Dôležité postavenie slovenského klasicizmu upevňovali aj Hollého eposy Cirillo-Metodiada (1835), alegorický epos Sláv (1839) s národnohistorickým posolstvom, ako aj Selanki (1835 – 40) a Pesňe a Básňe (1841 – 42). Myšlienky slovenského literárneho klasicizmu sa stali zdrojom slovenského literárneho romantizmu a národnej ideológie.

Popis ilustrácie

Jacques Germain Soufflot: Panthéon, 1764 – 90, Paríž

Popis ilustrácie

Britské múzeum v Londýne, 1842 – 47

Popis ilustrácie

Leo von Klenze: Glyptotéka, 1816 – 30, Mníchov

Popis ilustrácie

Giacomo Quarenghi: Palác v Ostankine, 1791 – 98, Moskva

Popis ilustrácie

Kaštieľ v Dolnej Krupej, 1821 – 22

Popis ilustrácie

Melchior Hefele: Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca, 1778 – 81, Bratislava

Popis ilustrácie

Antonio Canova: náhrobný pomník arcivojvodkyne Márie Kristíny, 1798 – 1805, Augustinerkirche, Viedeň

Popis ilustrácie

Jozef Gode, František Gode: Oltár v evanjelickom kostole v Rožňave, 1788

Popis ilustrácie

Oltár s obrazom Kristus Spasiteľ, okolo 1832, maľba J. Caucik, sochárska výzdoba I. Ferenczy, evanjelický kostol v Tisovci

Popis ilustrácie

A. L. Lemercier, Janet-Lange: Napoleon vo svojej izbe, 1847, kolorovaná litografia, Múzeum Červený Kameň

Popis ilustrácie

Carl Gaspar: Kontesa Antónia Zičiová ako Artemis, 1800, Západoslovenské múzeum v Trnave

Popis ilustrácie

Ján Jakub Stunder: Portrét baronesy Prónaiovej so synom grófky Karolíny Zayovej, 1808, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

Popis ilustrácie

William Dickinson podľa predlohy A. Kauffmanovej: Aristides, okolo 1774, Galéria mesta Bratislavy

Popis ilustrácie

Karl Philipp Schallhas: Krajina s Apolónom zabíjajúcim hada, pred 1797, Galéria mesta Bratislavy

Popis ilustrácie

Interiér hlavnej sály Župného domu, 1779, Košice

Popis ilustrácie

I. Ferenczy: busta grófky Márie Séčiovej nazývanej Muránska Venuša, 1830 – 56, Gemersko-malohontské múzeum, Rimavská Sobota

Popis ilustrácie

Kachľová pec v jedálenskej sále biskupskej rezidencie, 20. roky 19. storočia, Nitriansky hrad, Nitra

Text hesla

klasicizmus [lat.] — umelecký sloh časovo približne vymedzený 2. pol. 17. – okolo pol. 19. stor., ktorý, hľadajúc ideálnu podobu umeleckého diela, vedome nadväzuje na klasické umenie antického Grécka a Ríma, inšpiruje sa jeho ideálmi harmónie a racionality a spravidla sa vyznačuje pevným systémom estetických pravidiel a noriem podľa klasického (antického) vzoru (→ kánon).

Klasicizmus je úzko spätý s osvietenstvom a jeho myšlienkový základ tvorí filozofický racionalizmus (R. Descartes, B. B. Spinoza, G. W. Leibniz), pričom jeho vznik a formovanie významným spôsobom ovplyvnili teoretické diela J. J. Winckelmanna (Myšlienky o nápodobe gréckych diel v maliarstve a sochárstve, Gedanken über die Nachahmung der griechischen Werke in der Malerei und Bildhauerkunst, 1755) vyzývajúceho svojich súčasníkov na priame nasledovanie gréckych vzorov, diela G. E. Lessinga (Laokoon alebo o hraniciach medzi maliarstvom a poéziou, Laokoon oder über die Grenzen der Mahlerey und Poesie, 1766) či myšlienky J. W. Goetheho.

Vznik klasicizmu ako slohu a jeho rozvíjanie podnietili aj vykopávky v Herculaneu, Pompejach, na Blízkom východe i v sev. Afrike a nové poznatky o antickej kultúre a umení minulých období. Významnú úlohu v jeho šírení i vo vývine zohrali umelecké akadémie zakladané počas 18. stor. v celej Európe, ako aj študijné cesty umelcov do Talianska (tzv. Grand Tour), najmä do Ríma (→ Rímska cena). Klasicizmus sa utváral ako antitéza baroka, pričom obidva umelecké smery majú niektoré znaky spoločné (niekde existovali popri sebe, často sa navzájom ovplyvňovali), zásadne sa však líšili v chápaní sveta. Kým barok predstavoval umenie hypertrofickej expresívnosti, vnútorného nepokoja a mystickej úzkosti, klasicizmus zdôrazňoval prioritu rozumu, disciplínu vnútorného života, ako aj podriadenosť vzorom a autorite a umeleckú pravdu hľadal v napodobňovaní prírody, pričom sa obracal k abstraktne chápaným ideálom pravdy, harmónie a krásy. Jeho hlavným cieľom vo všetkých médiách bolo vytvoriť takú ideálnu víziu (človeka a prírody) a také presvedčivé modely alebo kánon určené na napodobňovanie, ktoré by inšpirovali a poskytovali príklad svojou vznešenosťou, autoritou, racionálnosťou a pravdivosťou. Za vizuálne vyjadrenie týchto princípov bola považovaná krása. V nazeraní na ľudskú prirodzenosť smeroval klasicizmus od jedinečnosti k univerzálnosti a hľadal všeobecne platné zákony, normy a typy. Jedným z jeho zámerov bolo vytvoriť také umelecké formy, ktoré by divákovi poskytli poučenie (podnecovali ho k cnostiam) a určitým spôsobom ho duchovne pozdvihli (na rozdiel od umenia určeného na pobavenie).

Klasicizmus je založený na presvedčení, že vrcholný umelecký kánon vytvorilo práve antické umenie (presnejšie niektoré obdobia jeho vývinu, napr. klasické obdobie gréckeho umenia v období Periklovej vlády) a že princípy, na základe ktorých vznikol, je možné racionálne študovať a zmerať; na pochopenie a objavenie týchto princípov slúži práve štúdium antického umenia a klasickej literatúry. Z toho vyplývalo úsilie umelcov aplikovať tieto princípy vo svojich dielach, a dosiahnuť tak krásu antického umenia alebo sa k nej priblížiť. Napodobňovaním a kopírovaním starého umenia považovaného za dokonalé dosiahnutie krásy sa súdobí umelci mali tejto dokonalosti naučiť (obsiahnuť ju vo svojich dielach). Preto klasicistická estetika predpokladala, že umelecká dokonalosť (krása) je podriadená normám a pravidlám, ktoré je možné objaviť (prípadne stanoviť). Vznikali rôzne poetiky a kánony (N. Boileau-Despréaux, N. Poussin, W. Hogarth). Vývoj klasicizmu však nebol vždy priamo závislý od štúdia antiky (aj keď tá bola zvyčajne jeho hlavným inšpiračným zdrojom), ďalšími charakteristickými črtami klasicizmu sú otvorenosť a tvorivosť (každá generácia klasicistov pridávala výsledky svojho úsilia, mnohí umelci neskorších období vytvorili diela, ktoré slúžili ako vzory súdobého klasicizmu), ako aj kumulovanie informácií (predstavuje zásobáreň myšlienok, motívov a foriem, ktorých množstvo sa neprestajne zväčšovalo a obohacovalo v čase) a rešpektovanie tradícií. Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná pluralita. Od napodobňovania antických vzorov v minulosti sa odlišoval najmä novým vedomím plurality historických slohov (čo sa ešte prehĺbilo počas 19. stor.), ktoré podnecovalo zámerné hľadanie nových foriem a spôsobov umeleckého vyjadrenia.

Klasicizmus sa v minulosti často spájal s vládnucimi vrstvami a so silnými panovníkmi (alebo s umelcami, ktorí pre nich pracovali), ktorí sa usilovali zvýšiť si prestíž vytvorením paralely medzi svojou vládou a vrcholnými obdobiami minulosti (hľadanie paralel medzi slávnou minulosťou a súčasnosťou, napr. monumentálna architektúra ako výraz imperiálnej ideológie). Vyjadrením spätosti klasicizmu s tzv. oficiálnym umením je aj prísna organizácia a kontrola umeleckej produkcie (najmä prostredníctvom umeleckých akadémií). Presadzovanie ideálu klasicizmu v umení je potom výrazom úsilia obnoviť nadosobný objektívny poriadok. Na formálnej úrovni je preň charakteristické zdôrazňovanie harmónie, umiernenosti, vyváženosti, symetrie, striedmosti (napr. vo výzdobe), jasnosti a jednoty.

Klasicizmus sa prejavil vo všetkých oblastiach umeleckej tvorby (architektúra, maliarstvo, sochárstvo, úžitkové umenie, literatúra, divadlo, hudba). Termín klasicizmus je odvodený od slova klasický (vo význame dokonalý, vrcholný, príkladný, majúci trvalú hodnotu), v európskej umeleckohistorickej literatúre má však viacero významov a nepoužíva sa vždy len na označenie určitej umeleckej epochy.

V architektúre a vo výtvarnom umení sa v strednej Európe ako klasicizmus označuje celistvý sloh približne v období 1760 – 1830. V umeleckohistorickej literatúre sa však ako klasicizmus (klasicizmus chápaný ako umelecký princíp) označujú všetky tendencie prítomné v rozličných umeleckých smeroch, hnutiach, štýloch, myšlienkových postojoch a tradíciách západoeurópskeho umenia od obdobia antiky až po súčasnosť, ktorého základom je návrat ku klasickému antickému umeniu.

V jednotlivých štátoch Európy mal klasicizmus niekoľko fáz: vo Francúzsku sa ako klasicizmus označuje umenie 17. stor. a ako neoklasicizmus umenie od pol. 18. stor. (vrátane štýlu Louis-seize, 70. – 90. roky 18. stor., a empíru, 10. – 30. roky 19. stor.), v Anglicku ako klasicizmus umenie a architektúra od 1713 a ako neoklasicizmus výtvarné umenie od obdobia okolo 1750, v Nemecku ako klasicizmus umenie od poslednej tretiny 18. stor. (vrátane tzv. rokokoklasicizmu) až 1. pol. 18. stor. a ako neoklasicizmus umenie konca 19. stor. (v rámci historizmu). V strednej Európe sa názory na uplatňovanie termínu neoklasicizmus rôznia, vo všeobecnosti je prepojený s paralelne sa rozvíjajúcim romantizmom. Na Slovensku sa ako neoklasicizmus označuje jeden z neoslohov historizmu 2. pol. 19. stor. – zač. 20. stor., v súčasnosti však aj v slovenskej odbornej literatúre začína prevažovať tendencia označovať ako neoklasicizmus architektúru a vybrané umelecké diela približne vymedzené poslednou tretinou 18. stor. až 1. pol. 19. stor.

Klasicizmus ako umelecký princíp je známy od obdobia antiky (aj keď sa ako klasicizmus začal označovať až neskôr), menil a vyvíjal sa zároveň s rozširovaním poznania antického umenia a kultúry a v európskej kultúre je prítomný v mnohých podobách až do súčasnosti. V dejinách umenia bol protikladný subjektívnejším slohom (napr. dynamickému baroku alebo rokoku). Klasicizujúce tendencie sa prvýkrát uplatnili v období helenizmu, keď sa umelci na dvore Alexandra III. Veľkého snažili vytvoriť reprezentačný štýl priamo vychádzajúci z gréckeho umenia klasického obdobia považovaného už vtedy za vrchol umeleckej tvorby. Nadviazať na grécke umenie klasického obdobia sa usilovali aj umelci v antickom Ríme v období vlády cisára Augusta (vtedajšie výtvarné umenie a architektúra sa označujú ako augustovský klasicizmus), klasicizujúce tendencie sa objavili v umení aj v období vlády cisára Hadriána (117 – 138 n. l.). Od obdobia raného stredoveku boli návraty k antickému umeniu prítomné a silné najmä v krajinách, kde sa zachovalo množstvo antických pamiatok. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu a v sprostredkúvaní klasickej antickej kultúry mala Byzantská ríša. V byzantskom umení boli od jeho vzniku imitované klasické vzory, pričom vzniklo viacero klasicizujúcich štýlov. Významný je aj vplyv byzantského umenia na umenie záp. Európy. Umenie v období vlády Karola Veľkého je označované ako karolovská renesancia (→ karolovské umenie), pričom štýlovo má znaky klasicizmu, ale aj ako otonská architektúra a výtvarné umenie (otonská renesancia). Klasicizujúce tendencie v umení sa prejavili aj v 12. stor. vo Francúzsku, v Taliansku a na Sicílii (označuje sa aj ako renesancia 12. stor.). Záujem o antiku a jej štúdium sa v 15. stor. stali v Taliansku hlavným zdrojom formovania umenia, pričom tento programový návrat k antike býva označovaný ako renesancia. Diela viacerých umelcov (najmä Raffaela a Michelangela Buonarrotiho, v architektúre diela A. Palladia), ktoré vznikli v období vrcholnej renesancie, sa svojou nadčasovosťou a ideálnymi, jasnými formami stali štandardom, ktorý napodobňovali nasledujúce generácie. Klasicizmus v období baroka sa označuje ako barokový klasicizmus alebo ako klasicizujúci barok, pričom od obdobia raného baroka predstavoval hlavný štýlový prúd. V 17. stor. patril k najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu N. Poussin, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil súdobé francúzske umenie (je považovaný za zakladateľa francúzskeho klasicizmu). Architektonický štýl, ktorý sa po 1620 rozšíril v Holandsku, sa označuje ako holandský klasicizmus (→ holandská architektúra). Klasicizmus ako umelecký princíp sa prejavil aj v umení a architektúre na zač. 20. stor., napr. dielami N. Poussina bola ovplyvnená tvorba P. Cézanna, klasicizujúce tendencie sú prítomné v dielach P. Picassa, F. Légera, J. Grisa, A. Deraina, G. de Chirica, A. Maillola, H. Matissa a i. V architektúre a v úžitkovom umení sa klasicizmus prejavil v prúde geometrickej secesie či v raných dielach väčšiny najvýznamnejších tvorcov modernej architektúry (A. Loos, L. Mies van der Rohe, V. Gropius). Princípy a formy klasicizmu boli silno prítomné aj v architektúre a vo výtvarnom umení v Taliansku a Nemecku v období fašistických diktatúr (prejavil sa aj v architektúre obdobia vojnovej Slovenskej republike) i v socialistickom realizme v ZSSR a v štátoch, ktoré boli pod jeho vplyvom (najmä v 30. – 50. rokoch 20. stor.). Zatiaľ posledná vlna európskeho klasicizmu sa prejavila v umení a architektúre postmodernizmu.

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa začal formovať v pol. 18. stor. v Ríme, ktorý patril k jeho najvýznamnejším centrám počas celého 18. stor. i v 1. pol. 19. stor. Stretávali sa tam zberatelia, patróni umenia a najprogresívnejší súdobí umelci a dizajnéri. V 2. pol. 18. stor. sa stal medzinárodným slohom a presadil sa v Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku, pričom hlavnými centrami boli Londýn a Paríž, následne sa rozšíril do strednej a sev. Európy, Ruska i do Sev. Ameriky a v prvých desaťročiach 19. stor. sa stal dominujúcim umeleckým slohom vo všetkých európskych krajinách i v Sev. Amerike. Nadviazal na klasicizujúce tendencie predchádzajúcich období a jeho zámerom bolo nájsť či vytvoriť nadčasový spôsob umeleckého vyjadrenia (tzv. pravý štýl). Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná rozmanitosť. V súčasnosti je vnímaný ako súčasť širšieho prúdu súdobého romantizmu, resp. ako prvá fáza romantizujúceho historizmu. Na vzťah medzi klasicizmom a romantizmom existujú rozdielne názory, je ťažké ich od seba odlíšiť, preto sa používa aj termín romantický klasicizmus. Pre obidva smery je charakteristická inšpirácia minulosťou. Inšpirácie antikou boli totiž spracúvané v podobnom duchu ako inšpirácie gotikou (neogotika, Gothic Revival) alebo ázijským umením (chinoizéria, japonizmus). Romantické prvky (napr. v záhradnej architektúre) tvoria ako jedna z tendencií širší prúd klasicizmu, a, naopak, v umení a architektúre romantizmu a historizmu možno nájsť množstvo foriem a prvkov, ktoré sú typické pre klasicizmus. Mnohí výtvarní umelci i architekti z obdobia romantizmu i historizmu hľadali a čerpali inšpiráciu v antickom umení.

V architektúre je typické uplatnenie antikizujúcich motívov a zároveň dôraz na funkčnosť. Zdrojom foriem bola rímska i grécka antická architektúra (na stavbách sa uplatnili dórsky, iónsky a korintský stavebný kánon). Ideálmi v klasicistickej architektúre boli ušľachtilosť proporcií, harmónia, jednoduchosť tvarov, strohosť fasád a racionalizmus dispozícií. Uplatnili sa tektonika nosného muriva, architrávový systém (tektonický princíp podpory a bremena) i ploché klenby. Architektonická kompozícia hmôt stavieb zdôrazňovala vyváženosť a harmóniu celku (objem a pôdorys stavby sú kompaktnejšie a riešené ako jednoduché geometrické tvary). Pokoj, vyváženosť a monumentálnosť mali evokovať antickú architektúru. V kompozíciách prevládali symetria a priame línie, typické boli nízke proporcie stavieb a tlmená farebnosť. K obľúbeným architektonickým formám patrili portikus, kolonáda, trojuholníkové štíty, stĺpy, pilastre, festóny, rustika, kazetové stropy a i. odvodené zo štúdia antických stavieb, z archeologických vykopávok i z teoretickej literatúry o architektúre (najväčší vplyv mali Vitruvius a A. Palladio). Achitektúru významne ovplyvnili aj myšlienky J.-J. Rousseaua, ktorý požadoval návrat k prírodnému stavu a pravekú chatu postavenú z kmeňov stromov považoval za základný architektonický model, čo sa prejavovalo uplatňovaním jednoduchých geometrických tvarov. Používali sa nové technologické postupy a stavebné technológie (napr. železné alebo liatinové stavebné konštrukcie). Od 1770 sa vo viacerých krajinách intenzívne rozvíjala výučba architektúry (napr. využitie deskriptívnej geometrie a nový spôsob spracovania projektov), čo úzko súviselo so šírením nových myšlienok i s príklonom k architektúre ako vednému odboru. Mnohí významní neoklasicistickí architekti uplatňovali v tvorbe prvky viacerých štýlov (najmä v 19. stor.).

K hlavným stavebným typom patrili veľké reprezentačné verejné budovy (napr. súdy, divadlá, múzeá), hospodárske a účelové budovy, nemocnice, školy, vedecké ústavy, väznice, šľachtické vidiecke sídla, mestské paláce, vily i obytné meštianske nájomné domy, ale aj rôzne stavby určené na zábavu a odpočinok. Rozvíjala sa aj sakrálna a memoriálna architektúra (kostoly, triumfálne oblúky, pamätníky). V sakrálnej architektúre bol od pol. 18. stor. často napodobňovaným vzorom Pantheon v Ríme (spojenie centrálnej rotundy a portika chrámovej fasády). Populárne bolo zakladanie verejných parkov (napr. na mieste hradieb) s drobnými architektúrami. Klasicizmus sa uplatnil aj vo fortifikačnej architektúre (novozakladané vojenské pevnostné mestá).

Jedným z najvýraznejších prejavov klasicizmu bol súdobý urbanizmus, ktorý nadviazal najmä na renesančné vzory a ovplyvnili ho predovšetkým myšlienky osvietenstva. V období klasicizmu väčšina európskych miest stratila stredoveký charakter a bola prestavaná na základe klasicistických princípov. Dôraz sa kládol na celkovú kompozíciu, funkčnosť, ale aj na presvetlenie a prevzdušnenie mestských priestorov, na bezpečnosť a zdravie obyvateľstva, ako aj na rovnosť, čo sa prejavilo napr. v rovnakých fasádach obytných stavieb, čo malo eliminovať sociálne rozdiely. Typické boli symetrická uličná sieť, prehľadné uličné osi zvyčajne s novými alebo so staršími dominantami v ďalekom osovom pohľade. Vznikli mnohé utopické urbanistické projekty, ktoré neboli realizované. Klasicistický urbanizmus sa rozvíjal najmä vo Francúzsku, v Rusku, USA a Spojenom kráľovstve.

Vo Francúzsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil na niektorých stavbách už v 1. pol. 18. stor. Nadviazal na silnú lokálnu klasicistickú tradíciu zo 17. stor. (napr. na diela F. Mansarta). Jednotlivé vývinové fázy francúzskeho klasicizmu sa označujú vlastnými, francúzskymi názvami, čo súvisí najmä s politickou situáciou, napr. najranejšia fáza klasicizmu sa nazýva goût grec (grécky štýl), prechod medzi rokokom a klasicizmom štýl Louis-seize (štýl Ľudovíta XVI., aj strohý klasicizmus), ďalej napr. štýl Directoire (→ Direktórium), štýl Consulat či empír; všetky tieto štýly sa súhrnne označujú ako neoklasicizmus.

K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili Jacques IV. Ange Gabriel (→ Gabrielovci) a Pierre Contant d’Ivry (*1698, †1777), ktorý vytvoril nerealizovaný projekt kostola Église de la Madeleine v Paríži (1761). Za jednu z najvýznamnejších stavieb je považovaný Panthéon v Paríži postavený 1764 – 90 J. G. Soufflotom. Má pôdorys gréckeho kríža a kupolu na vysokom tambure v krížení, viacerými architektonickými inováciami predstavoval model sakrálnej architektúry. K významným architektom patrili aj Charles de Wailly (*1730, †1798) a C. N. Ledoux, ktorého diela sa vyznačujú harmóniou i citom pre jednoduché geometrické formy (napr. solivar Saline Royale v Arc-et-Senans, 1775 – 79; čiastočne realizovaný projekt utopického mesta). Klasicizmus sa uplatnil najmä na verejných budovách (napr. divadlo Théâtre de L’Odéon v Paríži, 1779 – 82, Ch. de Wailly; Chirurgická škola, 1769 – 74 v Paríži) i na šľachtických sídlach (napr. zámok Bénouville pri Caen, C. N. Ledoux, od 1768). Francúzski architekti, ktorí zväčša študovali na akadémii (Académie royale d’architecture, založená 1671, zatvorená 1793, jej pokračovateľkou je od 1816 Académie des beaux-arts, v súčasnosti súčasť Francúzskeho inštitútu) v Paríži, sa významnou mierou podieľali na šírení myšlienok klasicizmu v celej Európe, často boli pozývaní do zahraničia, kde pracovali pre panovníkov a šľachtu, a svoje architektonické návrhy šírili prostredníctvom grafiky a vedeckých publikácií, naopak, do Francúzska prichádzali od 2. pol. 18. stor. študovať mnohí architekti zo zahraničia.

Najvýznamnejším predstaviteľom tzv. revolučnej architektúry, ktorá vyjadrovala ideály Francúzskej revolúcie, bol É. L. Boullée, tvorca viacerých utopických architektonických projektov založených na jednoduchých geometrických formách (návrh kenotafu I. Newtona, 1784 – 85). V období Francúzskej revolúcie sa klasicizmus stal oficiálnym slohom. Revolučná architektúra sa usilovala oslobodiť od zložitých architektonických foriem minulosti a využívať jednoduché architektonické formy, typické sú pre ňu monumentálnosť a úsilie o symbolické vyjadrenie. V poslednej fáze revolúcie sa rozšíril štýl Directoire, v 1. štvrtine 19. stor. v období Prvého cisárstva empír. Prísne formy gréckeho antického umenia boli vystriedané formami umenia cisárskeho Ríma, ktoré sa uplatnili v tvorbe monumentálnych urbanistických projektov i nábytku a interiérových dekorácií (politicky motivovaný klasicizmus so zámerom propagovať absolutizmus). Viaceré monumentálne stavby, ktoré vtedy vznikli, mali priamo evokovať cisársky Rím (napr. Víťazný oblúk na Námestí Ch. de Gaulla v Paríži, 1806 – 36, J.-F. T. Chalgrin; Víťazný oblúk na Námestí Carrousel v Paríži, 1806 – 08, Ch. Percier a P. F. L. Fontaine; triumfálny stĺp na Námestí Vendôme v Paríži, 1810). K najvýznamnejším architektom 1. pol. 19. stor. patrili J.-F. T. Chalgrin, P. F. L. Fontaine a Pierre Alexandre Vignon (*1763, †1828). K najvýznamnejším sakrálnym stavbám patrí kostol Église de la Madeleine v Paríži (1807 – 42, P.-A. Vignon), ktorý má podobu gréckeho korintského periptera a v interiéri je zaklenutý sériou kupol.

V Spojenom kráľovstve sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil už na začiatku 18. stor. vznikom viacerých umeleckých štýlov, ktoré sa označujú rozličnými názvami. Strohé formy odvodené z antiky vyhovovali vkusu aristokracie viac ako barok, ktorý sa navyše spájal s katolíckymi krajinami. Hlavnými stavebnými typmi boli šľachtické sídlo a meštiansky obytný dom, vzniklo aj množstvo verejných budov. V 18. stor. sa architektonické experimenty s rozličnými štýlmi rozvíjali najmä v drobnej záhradnej architektúre, ktorá bola súčasťou rozsiahlych parkov pri šľachtických sídlach. V 1. štvrtine 18. stor. sa rozšíril palladianizmus, ktorý bol vnímaný ako typický britský architektonický štýl (v kontraste s bujnosťou kontinentálneho baroka) a čerpal z diel A. Palladia. Viaceré umelecké štýly (často rozdielneho charakteru) 18. stor., ktoré sa rozvíjali v architektúre, interiérovom dizajne a v úžitkovom umení a ktorých hlavným zdrojom inšpirácie bol klasicizmus, sa súhrnne nazývajú georgiánsky štýl (Georgian style, aj jurajovský štýl; rozšírený aj v britských kolóniách v Sev. Amerike, Indii a v Austrálii). V interiérovom dizajne 18. stor. boli obľúbené aj štýly priamo vychádzajúce z antického umenia (napr. pompejský alebo etruský štýl). Koncom 18. stor. sa rozšíril štýl Regency (Regenstvo), ktorý mal formálne blízko k francúzskemu empíru a bol populárny v období okolo 1790 – 1830. Na začiatku 19. stor. sa rozšíril štýl inšpirovaný gréckou antickou architektúrou, nazývaný Greek Revival. K priekopníkom klasicizmu patril archeológ, architekt a výtvarný umelec James Athenian Stuart (*1713, †1788). K najvýznamnejším predstaviteľom patrili W. Chambers, R. Adam, J. Soane a J. Nash. Každý z nich vytvoril originálny štýl, ktorý ovplyvnil architektúru i výtvarné umenie. K najvýznamnejším klasicistickým stavbám patrila budova Bank of England v Londýne (1788 – 1830/33, deštruovaná v 20. rokoch 20. stor.), ktorú navrhol J. Soane. K významným príkladom klasicizmu patria aj kostol Saint Martin in the Fields v Londýne (1722 – 26, J. Gibbs), Radcliffova knižnica v Oxforde (1737 – 48, J. Gibbs), Somerset House v Londýne (1776-zač. 19. stor., W. Chambers), obytné domy Cumberland Terrace v Londýne (1826, J. Nash a James Thomson, *1800, †1883), kostol Saint Pancras New Church v Londýne (1819 – 22), Britské múzeum v Londýne (1842 – 47, Robert Smirke, *1781, †1867) a i. K najvýznamnejším realizáciám patria aj interiéry šľachtického sídla Syon House v Brentforde, ktoré v 60. rokoch 18. stor. navrhol R. Adam.

V Taliansku bol najvýznamnejším centrom klasicistickej architektúry Rím, kde sa v 1. pol. 18. stor. o. i. výrazne zmenil dobový vkus (odklon od berniniovského a borominiovského baroka smerom k architektúre založenej na prísnom dodržiavaní vitruviovských princípov) a myšlienky klasicizmu sa odtiaľ šírili do celej Európy. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu zohrali Akadémia sv. Lukáša (Accademia di San Luca, založená 1577 v Ríme) a Francúzska akadémia v Ríme (Académie de France à Rome, založená 1666), kde sa stretávali a vymieňali si názory mladí architekti z viacerých krajín. Veľký vplyv mala populárna grafická tvorba architekta G. B. Piranesiho, ktorý vytvoril nový spôsob vnímania antických pamiatok (nielen gréckych a rímskych, ale aj etruských a egyptských). V 2. pol. 18. stor. vyniklo ako centrum Miláno, kde vzniklo množstvo stavieb a prejavil sa tam aj vplyv súdobej viedenskej a v 1. štvrtine 19. stor. aj napoleonskej architektúry (napr. regulačný plán výstavby mesta z 1807; návrhy na námestie Foro Bonaparte, 1800). K najvýznamnejším architektom patrili Giuseppe Piermarini (*1734, †1808), ku ktorého najvýznamnejším stavbám v Miláne patria divadlo La Scala (1776 – 78) a palác Palazzo Belgioioso (1772 – 81), Luigi Cagnola (*1762, †1833), ktorý v Miláne navrhol triumfálnu bránu Porta Ticinese (1801 – 14) a triumfálny oblúk Arco della Pace (nazývaný aj Porta Sempione, 1806 – 38). K najvýznamnejším stavbám patria aj monumentálne námestie obkolesené kolonádou s kostolom San Francesco di Paola, pôvodne nazývané Foro Murat (aj Foro Ferdinandeo, dnes Piazza dell Plebiscito, 1809 – 36), v Neapole, kostol Chiesa di Gran Madre de Dio v Turíne (1818), kostol San Carlo al Corso v Miláne (1832 – 47) a kostol Tempio Canoviano v Possagne (1819 – 33), ktorý navrhol sochár A. Canova v spolupráci s architektom Giovannim Antoniom Selvom (*1751, †1819).

V Španielsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) stal oficiálnym štátnym slohom už v pol. 18. stor. a v španielskej architektúre dominoval do 40. rokov 19. stor. Na jeho šírení sa významnou mierou podieľala Kráľovská akadémia krásnych umení sv. Ferdinanda (španielsky Real Academia de las Tres Nobles Artes de San Fernando, založená 1752 v Madride podľa vzoru francúzskych a rímskych akadémií), ktorá kontrolovala a usmerňovala umeleckú produkciu v celej krajine. Klasicistickú architektúru intenzívne presadzoval aj kráľovský dvor. Od 2. pol. 18. stor. sa presadili francúzske a talianske vzory a na kráľovskom dvore pôsobilo viacero zahraničných umelcov. Zdrojom inšpirácie bola aj strohá architektúra El Escorialu, ktorá bola považovaná za národnú (→ desornamentado). Prechod od baroka ku klasicizmu sa prejavil v tvorbe Venturu Rodrígueza (*1717, †1785), ktorý o. i. navrhol fasádu katedrály v Pamplone (1783) a konvent augustiniánskych misionárov Filipín vo Valladolide (1760). Najvýznamnejšiu úlohu v šírení klasicizmu zohral architekt J. de Villanueva, ku ktorého najvýznamnejším stavbám patria múzeum Prado (1785 – 1819) a astronomické observatórium v Madride (1790 – 1808). V 2. pol. 18. stor. boli prestavané aj viaceré kráľovské rezidencie v okolí Madridu, pri ktorých vznikli rozsiahle záhrady s drobnou architektúrou. Vznikli aj viaceré významné urbanistické návrhy ovplyvnené myšlienkami osvietenstva, na základe ktorých boli prestavané niektoré mestá (napr. od 60. rokov 18. stor. Madrid).

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa od pol. 18. stor. rozšíril aj v Portugalsku. Prejavil sa v urbanistickej koncepcii a na architektúre v Lisabone, ktorý bol 1755 zničený zemetrasením a následne znovuvystavaný. K najvýznamnejším stavbám patria kostol Basilica da Estrela (1779 – 92), divadlo Teatro Nacional de São Carlos (1793) a palác Palácio da Ajuda (1802 – 35) v Lisabone, budova burzy v Oporte (1842) a palác Palácio dos Séteais v Sintre (od 1787).

V Nemecku sa klasicistická architektúra rozvíjala v období 2. pol. 18. – 1. pol. 19. stor., ktoré bolo z hľadiska vývinu nemeckej architektúry kľúčovým (boli položené základy vývinu architektúry 2. pol. 19. stor., na ktoré nadviazala moderná európska architektúra 1. pol. 20. stor.). Architektúra bola vo významnej miere ovplyvnená vedeckovýskumnou činnosťou nemeckých archeológov a architektov (napr. Carl Haller von Hallerstein, *1774, †1817; J. J. Winckelmann; G. Semper; L. von Klenze a i.), ktorí priamo skúmali grécku antickú architektúru. Vzniklo množstvo vedeckých publikácií a periodík o architektúre, ktoré významným spôsobom ovplyvnili jej vývin, v 1. pol. 19. stor. boli položené základy moderného architektonického školstva (architektúra sa od pol. 18. stor. vyučovala na akadémiách, v 1. pol. 19. stor. vzniklo množstvo polytechnických škôl a technických univerzít, napr. 1825 v Karlsruhe, 1826 v Darmstadte, 1827 v Mníchove a 1828 v Drážďanoch, kde sa vyučovala). Hlavnými centrami sa stali Berlín (najmä koncom 18. stor.) a Mníchov (v období vlády bavorského kráľa Ľudovíta I.). V klasicistickom štýle boli budované najmä verejné stavby (divadlá a osobitne múzeá, napr. dnešné Altes Museum v Berlíne, 1823 – 30, K. F. Schinkel; Glyptotéka v Mníchove, 1816 – 30, L. von Klenze), pamätníky (napr. Walhalla pri Regensburgu, 1830 – 42, L. von Klenze) i sakrálne stavby. K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili P. M. d’Ixnard a G. W. von Knobelsdorf, ktorého diela boli ovplyvnené palladianizmom i francúzskym klasicizmom. K významným architektom patrili K. F. Schinkel, C. G. Langhans (autor Brandenburskej brány v Berlíne), L. von Klenze, Johann Jakob Friedrich Weinbrenner (*1766, †1826), Georg Friedrich Ziebland (*1800, †1873), Simon Louis du Ry (*1726, †1799) a Georg Moller (*1784, †1852).

Klasicizmus sa rozšíril v poslednej tretine 18. stor. aj v sev. štátoch USA. Klasicistická architektúra sa tam stala nositeľkou ideí novozaloženej republiky. V britských kolóniách sa objavila už koncom 17. stor. a výrazne ju ovplyvnila súdobá anglická (najmä diela Ch. Wrena a J. Gibbsa) a holandská architektúra. V 18. stor. sa nový sloh šíril aj prostredníctvom francúzskych architektov. Kľúčovú úlohu v presadení klasicizmu zohral priekopník americkej architektúry T. Jefferson, ktorého diela nadviazali na palladianizmus i na súdobú francúzsku architektúru. Tzv. federálny štýl (Federal Style) sa rozvíjal v období okolo 1780 – 1830 a uplatnil sa najmä na verejných stavbách. K významným architektom patril aj Charles Bulfinch (*1763, †1844), ktorý sa inšpiroval dielami W. Chambersa a R. Adama a v Bostone navrhol množstvo rezidencií bohatých obchodníkov, ktoré sa stali prototypom súkromných domov. K najvýznamnejším klasicistickým urbanistickým projektom patrilo založenie Washingtonu (1790), ktorého plán navrhol francúzsky architekt a inžinier Pierre Charles L’Enfant (*1754, †1825) s T. Jeffersonom. Jeho základom je pravouhlá uličná sieť, ktorú pretínajú diagonály spájajúce najvýznamnejšie budovy. Vo Washingtone postupne vznikli aj najvýznamnejšie klasicistické stavby Biely dom (1792 – 1803, J. Hoban) a Kapitol (1793 – 1830; William Thornton, *1759, †1828; B. H. Latrobe). B. H. Latrobe zohral významnú úlohu v šírení štýlu Greek Revival, ktorý sa niekedy označuje aj ako rímsky klasicizmus. K významným architektom patrili aj Robert Mills (*1781, †1855), ktorého diela sú charakteristické racionalizmom a pragmatizmom (kostol Monumental Church, Richmond, 1812 – 14), a William Strickland (*1788, †1854), ktorého diela sa vyznačujú eleganciou (Second Bank of the United States, Philadelphia, 1818 – 24).

V Rusku sa klasicizmus rozšíril za Kataríny II. Veľkej, ktorej vláda reprezentovala myšlienky osvietenského absolutizmu, ktorých vyjadrením boli aj architektúra a urbanizmus. Pôsobili tam viacerí zahraniční architekti, mnohí ruskí architekti študovali vo Francúzsku alebo v iných európskych krajinách, živé boli aj ich kontakty s Rímom. Klasicizmus sa uplatnil predovšetkým na verejných stavbách (najmä na sídlach rozličných inštitúcií), sakrálnej architektúre, šľachtických mestských palácoch, vidieckych sídlach i na obytnej architektúre a v urbanizme. V 1. pol. 18. stor. sa rozšírila architektúra čerpajúca zo súdobého vývinu vo viacerých európskych krajinách, pričom sa uplatnili rozličné (často protichodné) architektonické koncepcie (silný bol vplyv francúzskej a anglickej architektúry). K najvýznamnejším realizáciám patrilo viacero verejných budov v Petrohrade (Sankt Peterburgu) a v Moskve, odkiaľ sa klasicizmus rozšíril aj do provincií. Významnú úlohu zohrávala Cárska akadémia umení v Petrohrade (založená 1757), ktorej budova (1765 – 88) patrí k najvýznamnejším raným realizáciám ruského klasicizmu. K predstaviteľom raného klasicizmu v Rusku patrili francúzsky architekt Jean-Baptiste Vallin de la Mothe (*1729, †1800), ktorý o. i. navrhol aj Malú Ermitáž (1764 – 75), a Jurij Matvejevič Feľten (*1730, †1830), ktorý o. i. navrhol Veľkú Ermitáž (1771 – 87) a Arménsku katedrálu (1771 – 80) v Petrohrade. K najvýznamnejším architektom neskoršieho obdobia patrili V. I. Baženov a I. J. Starov, ktorí študovali u Ch. de Waillyho, M. F. Kazakov, A. N. Voronichin a Andrejan Dimitrijevič Zacharov (*1761, †1811). Jedným z najväčších projektov bola klasicistická prestavba Moskvy (plán navrhol francúzsky architekt pôsobiaci v Rusku Nicolas Legrand, *1741, †1791), a hoci sa urbanistická prestavba úplne nezrealizovala, charakter mesta sa výrazne zmenil a vzniklo tam množstvo nových stavieb, z ktorých najvýznamnejšie navrhli V. I. Baženov (návrhy na prestavbu Kremľa, 1767 – 75; Paškovov palác, 1784 – 86) a M. F. Kazakov (budova univerzity, 1782 – 93). Inšpirácia antikou sa prejavila v dielach škótskeho architekta Ch. Camerona (napr. Cameronova galéria v komplexe Carskoje Selo v meste Puškin, 1783 – 86; palác v letnom sídle cárov v Pavlovsku neďaleko Puškina, 1781 – 96) a talianskeho architekta G. Quarenghiho (Alexandrovský palác v Carskom Sele, 1792 – 96). K významným zahraničným architektom pôsobiacim v Rusku patrili aj talianski architekti C. I. Rossi a Vincenzo Brenna (*1747, †1820), švajčiarsky architekt Domenico Gilardi (*1785, †1845), francúzsky architekt Auguste Ricard de Montferrand (*1786, †1858) a i. Klasicizmus dominoval v ruskej architektúre počas 1. pol. 19. stor. (19. stor. sa v ruskej architektúre nazýva aj európskym storočím) a doznieval až začiatkom 20. stor. (v rámci historizmu). K najvýznamnejším klasicistickým stavbám patria Katedrála Kazanskej Panny Márie (1800 – 11, A. N. Voronichin), budova admirality (1806 – 23, A. D. Zacharov), budova Senátu a Synody (1829 – 34, C. I. Rossi), Katedrála Sv. Trojice (Troická; 1827 – 35) a Katedrála sv. Izáka (1818 – 53, A. R. de Montferrand) v Petrohrade, ako aj palác Šeremetevovcov v Ostankine (dnes súčasť Moskvy; 1791 – 98, G. Quarenghi).

Vo Švédsku sa klasicizmus rozšíril počas vlády Gustáva III. (1771 – 92), ktorý bol významným patrónom umenia a architektury, a preto je raný klasicizmus vo Švédsku nazývaný aj gustávovský (aj gustaviánsky) štýl. K významným stavbám patria palácové divadlo v Gripsholme (1781, prestavané 1786 podľa vzoru divadla v Herculaneu) a Linnéanum v Uppsale (1788). V Dánsku sa klasicizmus rozšíril v 2. pol. 18. stor. (napr. Kaplnka Frederika V. v katedrále v Roskilde, 1774, podľa návrhu Caspara Frederica Harsdorffa, *1735, †1799). K najvýznamnejším predstaviteľom patril Ch. F. Hansen, ktorý o. i. navrhol aj kostol Vor Frue Kirke v Kodani (1817 – 29). K najvýznamnejším reprezentantom klasicizmu vo Fínsku (→ fínska architektúra) patril Carl Ludwig Engel (*1778, †1840), autor najvýznamnejšej stavby – Katedrály sv. Mikuláša v Helsinkách (1830 – 52).

V Poľsku sa klasicizmus začal rozvíjať v období vlády Stanislava II. Augusta Poniatowského, keď v rámci celej kultúry zaznamenala výrazný rozvoj aj architektúra (raná fáza klasicistickej architektúry sa nazýva aj stanislavovský štýl). Najvýznamnejším centrom bola Varšava. Vplyv súdobej francúzskej architektúry sa prejavil približne od 1770 v sakrálnej architektúre i na stavbách šľachtických sídel. Okrem domácich (napr. Efraim Szreger, *1727, †1783) tam pôsobili aj zahraniční architekti, napr. taliansky architekt Domenico Merlini (*1730, †1797). K najvýznamnejším architektom patril Szymon Bogumił Zug (*1733, †1807), ktorý pracoval pre šľachtu i pre bohatú buržoáziu a navrhoval najmä zámky a paláce. K jeho najvýznamnejším dielam patrí evanjelický Kostol Sv. Trojice vo Varšave (1777 – 81). K významným architektom patrili aj Jan Chrystian Kamsetzer (*1753, †1795), ktorého štýl sa vyznačuje eleganciou a jasnosťou (palác Tyszkiewiczovcov, 1786 – 92, Varšava), a Chrystian Piotr Aigner (*1756, †1841), ktorého štýl bol ovplyvnený palladianizmom (Kostol sv. Anny, 1786 – 88, Varšava; Palác Marinky, 1791 – 96, Puławy; Kostol sv. Alexandra, 1818 – 26, Varšava). K najvýznamnejším stavbám 18. stor. patria palác Łazienky (1784 – 85, D. Merlini) a palác Królikarnia (1782 – 86, D. Merlini) vo Varšave a zámok v Jabłonnej (1775 – 79, D. Merlini), k najvýznamnejším realizáciám v 19. stor. patrí Veľké divadlo vo Varšave (1825 – 33, deštruované 1939, rekonštruované v 2. pol. 20. stor.), ktoré navrhol najvýznamnejší predstaviteľ klasicistickej architektúry 1. pol. 19. stor. v Poľsku, taliansky architekt Antonio Corazzi (*1792, †1877).

V Rakúsku sa klasicizmus začal rozvíjať v pol. 18. stor. a úzko súvisel s upevňovaním osvietenského absolutizmu počas vlády Márie Terézie a Jozefa II. K zmene dobového vkusu dochádzalo postupne, a to najmä od 60. rokov 18. stor. Najvýznamnejším centrom bola Viedeň, odkiaľ prenikali nové, progresívne umelecké názory do celej monarchie. Hlavným zdrojom inšpirácie boli francúzska a ku koncu 18. stor. aj anglická architektúra (najmä šľachtické sídla s rozsiahlymi parkovými úpravami a s drobnou architektúrou). Celá 2. pol. 18. stor. bola obdobím štýlovej plurality a syntézy umeleckých druhov, popri doznievajúcom baroku sa rozvíjal klasicizmus importovaný najmä z Francúzska, ako aj rokoko a rozličné smery vychádzajúce z neho (napr. Vorklassik, miestna viedenská klasicistická reakcia na barok). Architekt niekedy na jednom diele použil prvky z viacerých súdobých štýlových tendencií. Okolo 1750 sa začala presadzovať nová generácia architektov, pre ktorých diela je charakteristický prechod k tzv. barokovému klasicizmu. Prvky francúzskej architektúry obdobia osvietenstva priniesol do str. Európy J.-N. Jadot de Ville-Issey. K významným predstaviteľom raného klasicizmu patrili taliansko rakúsky architekt Nikolaus Franz Leonhard von Pacassi (*1716, †1790) a F. A. Hillebrandt. Najvplyvnejším architektom v období vlády Jozefa II. bol francúzsky architekt Marcellus Amandus Isidore Canevale (*1730, †1786), ktorý navrhoval najmä verejné budovy (nemocnica Allgemeines Krankenhaus, 1783 – 84, a lekárska akadémia Josephinum, 1783 – 85, vo Viedni). K významným architektom tohto obdobia patril aj Johann Ferdinand Hetzendorf von Hohenberg (*1733, †1816). V 1. štvrtine 19. stor. sa popri dominujúcom klasicizme objavila aj romantická neogotika, opätovne sa prejavil záujem o taliansku renesančnú a súdobú architektúru i o palladianizmus. V 2. štvrtine 19. stor. sa rozvíjal biedermeier (nazývaný aj meštiansky empír), ktorý sa prejavil aj v architektúre. K významným predstaviteľom vrcholného klasicizmu (okolo 1790 – 1. štvrtina 19. stor.), ktorý bol oficiálnym štýlom cisárskeho dvora a vyznačuje sa monumentálnosťou a pompéznosťou, patrili belgicko rakúsky architekt Louis Montoyer (*okolo 1749, †1811), francúzsky architekt Karl (Charles von) Moreau (*1758, †1840), Johann Nepomuk Aman (*1765, †1834), A. Pichl, a najmä Joseph Georg Kornhäusel (*1782, †1860), ktorý o. i. navrhoval obytné nájomné domy vo Viedni vyznačujúce sa puristickou jednoduchosťou. Druhá štvrtina 19. stor. je charakteristická návratom k racionálnej architektúre zameranej na funkčnosť (vznikali najmä verejné stavby v mestách) a postupným presadzovaním sa princípov raného romantického historizmu.

V Česku patria k najvýznamnejším príkladom klasicizmu Nový palác a Ústav šľachtičien na Pražskom hrade (1753 – 55), kvôli ktorých klasicistickej prestavbe bol z Viedne povolaný dvorný architekt N. F. L. von Pacassi, Stavovské divadlo v Prahe (1781 – 83) od A. Haffeneckera, Kostol vzkriesenia Pána v Slavkove (1786 – 89) od J. F. Hetzendorfa von Hohenberg, ako aj zámok Kačina neďaleko Kutnej Hory (1806 – 24).

V Maďarsku sa klasicizmus presadzoval sporadicky počas 2. pol. 18. stor. Nový sloh šírili viedenskí architekti, napr. M. A. I. Canevale, ktorý navrhol katedrálu (1762 – 70) a triumfálny oblúk Márie Terézie (1764) vo Váci. Vrcholné obdobie klasicizmu bolo spojené najmä s obdobím politických reforiem v 1. pol. 19. stor., keď sa rozšíril klasicizmus čerpajúci z palladianizmu. Výzvou pre architektov bolo prispôsobenie európskych vzorov domácemu prostrediu. Veľký vplyv na domácu architektúru mali diela K. Moreaua, ktorý pracoval pre Esterháziovcov a ovplyvnil viacerých maďarských architektov. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálna arcibiskupská Bazilika nanebovzatia blahoslavenej Panny Márie a sv. Vojtecha v Ostrihome (1820, vysvätená 1856, práce ukončené 1869), na ktorej výstavbe sa podieľali architekti Pál Kühnel (*1765, †1824), János Packh (*1796, †1839), József Hild (*1789, †1867) a József Lippert (*1826, †1902). Ako vzor architektúry protestantských kostolov (aj na Slovensku) slúžili evanjelický kostol (1799 – 1808, M. Pollack) a reformovaný kostol (1813 – 16) v Budapešti. Prototypom monumentálneho protestantského kostola bol aj reformovaný Veľký kostol v Debrecíne (1803 – 22). K najvýznamnejším architektom patril M. Pollack, ktorý navrhol budovu Maďarského národného múzea v Budapešti (1837 – 47). Ako vzor architektúry synagóg slúžila synagóga v Budapešti (1820 – 21) s priečelím v tvare portika antického chrámu.

Na Slovensku možno klasicistickú architektúru rozdeliť približne na dve obdobia: na barokový klasicizmus (posledná tretina 18. stor.) a romantický klasicizmus (1. pol. 19. stor.). Klasicizmus vrcholil v 30. rokoch 19. stor. a v ojedinelých prípadoch doznieval do pol. 60. rokov 19. stor. V 40. rokoch 19. stor. začali do architektúry postupne prenikať princípy historizmu.

Klasicistická architektúra sa začala presadzovať postupne v 2. pol. 18. stor. v rámci neskorého baroka. Barokovoklasicistická architektúra tohto obdobia sa označuje ako klasicizujúci barok (alebo barokový klasicizmus). Charakteristickými znakmi boli ubúdanie monumentálnosti v oblasti sakrálnej architektúry a presun stavebnej činnosti na mestské stavby verejnej správy, na šľachtické paláce a meštianske domy. Na vidieku vznikali najmä župné domy, reduty, divadlá, sociálne a výrobné objekty, novostavby kaštieľov a kúrií či adaptácie starších stavieb. Striedme klasicistické tendencie sa šírili z Viedne. Na ich aplikácii v domácom prostredí sa významnou mierou podieľala činnosť stavebnej kancelárie Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave (založená 1741 Máriou Teréziou, zanikla 1783; 1770 vzniklo vo Viedni Dvorské alebo všeobecné stavebné riaditeľstvo, ktoré usmerňovalo stavebnú činnosť v celej monarchii).

K raným realizáciám klasicizujúceho prúdu patrí palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, dnes Univerzitná knižnica) v Bratislave, ktorý navrhol G. B. Martinelli. K významným stavbám patrí aj Aspremontov palác (okolo 1770, dnes Dekanát Lekárskej fakulty UK) v Bratislave, ktorý navrhol J. J. Tallherr. Na domáce stavebné realizácie klasicizujúceho prúdu mal najväčší vplyv F. A. Hillebrandt, ktorý presadzoval klasicistické tendencie (striedme, geometricky zjednodušené formy, puristický dekor) a racionalizmus (napr. prestavba Bratislavského hradu, pri ktorej podľa jeho návrhu vzniklo 1767 – 70 Tereziánum, 1811 vyhorelo). Definitívny príklon ku klasicizmu znamenala stavba Primaciálneho paláca v Bratislave (1778 – 81) podľa návrhu M. Hefeleho. Od poslednej tretiny 18. stor. sa výraznejšie menila aj urbanistická štruktúra miest (Bratislava, Košice; likvidácia hradieb, vytvorenie nových komunikácií medzi mestom a predmestiami).

Členovia Uhorskej kráľovskej komory šírili myšlienky nového slohu aj v regiónoch (v mestách i na vidieku), pre ktoré projektovali najmä sakrálnu architektúru protestantských kostolov vznikajúcich najmä po vydaní Tolerančného patentu (1781). Prvé z nich boli postavené v štýle barokového klasicizmu a vyznačujú sa jednoduchosťou. Architekti pri ich návrhoch variovali rôzne typy centrálnej dispozície (napr. sieňový priestor zaklenutý kupolou, najčastejší bol pôdorys gréckeho kríža, časté sú poschodové galérie). Neskoršie nariadenia umožnili aj výstavbu veží (dovtedy boli na protestantských kostoloch zakázané), čo sa prejavilo v hmotovej skladbe kostola (k starším kostolom bola veža pristavaná, v nových bola najčastejšie komponovaná v hlavnej osi priečelia). K najvýznamnejším príkladom raného klasicizmu patria Veľký evanjelický kostol (1776) a Malý evanjelický kostol (1778) v Bratislave navrhnuté bratislavským staviteľom Matejom Walchom. K významným stavbám patria aj evanjelické kostoly v Banskej Štiavnici (1794 – 96, J. J. Tallherr) a Banskej Bystrici (1803 – 07, M. Pollack), ako aj v Zemianskom Podhradí (1784 – 1801) a Levoči (1823 – 37, A. Povolný). Rímskokatolícka cirkev pristupovala ku klasicistickým motívom rezervovane, na stavbách rímskokatolíckych kostolov sa klasicizmus prejavil až na zač. 19. stor. (Katedrála povýšenia Sv. kríža, Žiar nad Hronom, 1806 – 13). K významným sakrálnym rímskokatolíckym stavbám patria Kostol sv. Ladislava s mestským špitálom a chudobincom v Bratislave, ktorý bol vybudovaný 1828 – 30 podľa návrhu I. Feiglera st., Kostol sv. Margity Antiochijskej v Čataji (1820 – 30), Kostol sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici (klasicistická prestavba 1844) a Kostol sv. Rozálie v Komárne (1848, elipsovitá hlavná loď zaklenutá kupolou). Výnimočnou stavbou je Kostol sv. Petra a Pavla v Jelšave (1831 – 49) charakteristický monumentálnosťou. Mnohé staršie rímskokatolícke kostoly boli klasicisticky upravené (napr. Kostol nanebovzatia Panny Márie v Banskej Štiavnici, 1807, podľa návrhu J. J. Tallherra). Klasicizmus sa uplatnil aj v architektúre synagóg, k najvýznamnejším patria synagóga v Stupave (1803), Stará synagóga v Bardejove (1836) a neskoroklasicistická synagóga v Liptovskom Mikuláši (1846, prestavaná 1878 a 1906).

V 1. pol. 19. stor. vznikali najmä stavby v mestách, predovšetkým nové typy obytnej architektúry (obytný nájomný mestský dom – typ pavlačového domu s vnútorným átriom) charakteristické účelovým pragmatizmom a zjednodušenými antickými prvkami tvoriacimi dekor fasád. Vznikali aj reprezentačné sídla šľachty a bohatej buržoázie v mestách (mestské paláce), napr. Čákiho palác (1807) a palác Forgáčovcov (1820) v Košiciach. Z verejných stavieb vynikli novostavby alebo klasicistické úpravy župných domov (Levoča, 1807; A. Povolný) i polyfunkčné budovy redút (Jelšava, 1810; Kežmarok, 1818; Trnava, 1831). Klasicizmus sa uplatnil aj v šľachtických sídlach na vidieku (kaštieľoch a kúriách), ktorých návrhy boli ovplyvnené francúzskou a najmä súdobou anglickou architektúrou (prejavil sa na nich vplyv palladianizmu). Mnohé staršie sídla boli prestavané a upravené. Pre vidiecke šľachtické sídla je charakteristické ich kompozičné prepojenie s prírodným prostredím (anglickým parkom). V parkoch pri kaštieľoch sa budovali menšie stavby, napr. pavilóny, skleníky, gloriety a výnimočne aj menšie súkromné šľachtické divadlá (napr. divadlo pri kaštieli v Hlohovci, 1802; divadlo v Dolnej Krupej, asi 1813, 1945 deštruované). Výnimočnou stavbou je pôvodne renesančný kaštieľ v Topoľčiankach (klasicistická prestavba 1818 – 25, ktorý pre vzdelaného mecenáša umenia, grófa J. N. Kegleviča, navrhol A. Pichl). K významným stavbám patria aj kaštieľ v Dolnej Krupej (1749 – 53, podľa návrhu G. B. Martinelliho, prestavaný J. J. Tallherrom a 1821 – 22 podľa návrhu Antona Pia Rigela, *1789, †1866) a kaštieľ vo Veľkom Blhu (klasicisticky upravený 1815). V období klasicizmu vznikali aj prvé murované stavby v kúpeľoch. K najvýznamnejším patria kúpeľné budovy v Piešťanoch (tzv. napoleonské kúpele, 1821 – 23) a v Sliači (po 1819).

Klasicistické sochárstvo sa rozvíjalo v priamom vzťahu s pomerne bohato zachovaným sochárskym materiálom z obdobia antiky. Vychádzalo z kánonu antického figurálneho sochárstva (v kompozičných typoch, postojoch figúr, proporcií tela a typoch tváre), ako aj z jeho ďalších formálnych a obsahových charakteristík. Inšpiráciu poskytlo aj nové poznávanie autentického materiálu (sochárskych artefaktov i úžitkových predmetov) vďaka archeologickým objavom antických lokalít – Herculanea a Pompejí. Väčšina sochárov absolvovala tzv. Grand Tour (študijnú cestu do Talianska) a rozhodujúci význam prikladala priamemu poznávaniu antických diel, a to najčastejšie v Ríme (napr. A. Canova, J. Flaxman, B. Thorvaldsen).

Významným impulzom formovania klasicizmu boli aj reakcie na doznievajúcu kultúru rokoka a podnety J. J. Winckelmanna. Klasicistickí sochári napĺňali Winckelmannove požiadavky vznešenej jednoduchosti a umiernenej veľkosti výrazovými prostriedkami stojacimi v priamom kontraste s rokokom. Zdôrazňovali zjednodušovanie foriem (často na geometrickom základe), poriadok, jasnosť, racionalitu, ale aj požiadavku vyššieho morálneho posolstva odvodenú od ideálov osvietenstva. Preferovaným materiálom klasicistického sochárstva bol biely mramor (najčastejšie carrarský). Prevažovalo figurálne sochárstvo, v ktorom sa uplatnili typy odvodené z antickej sochárskej praxe: voľné a reliéfne kompozície pomníkov, sarkofágov, stél či vlysov, pri portréte poprsie a busta. Plná stojaca figúra mohla mať kontrapost. Popri najčastejšie zobrazovanom nahom ľudskom tele vynikalo uplatňovanie drapérií a odevov vo forme tógy, rúcha alebo brnenia, ale aj zobrazovanie antických predmetov (olejové kahany, amfory ap.). V témach odvodených najčastejšie z antickej mytológie prevládali (hoci nie výlučne) zobrazenia ženského pôvabu a mužskej (heroickej) sily. Najvýznamnejším klasicistickým umelcom, ktorý zosobňoval ideál sochárstva klasicizmu, bol A. Canova.

Vo Francúzsku boli najvplyvnejší sochári činní v prostredí kráľovského dvora a Kráľovskej akadémie maliarstva a sochárstva (Académie royale de peinture et de sculpture, založená 1648, zatvorená 1793, jej pokračovateľkou je od 1816 Académie des beaux-arts, v súčasnosti súčasť Francúzskeho inštitútu). Ich tvorba oscilovala medzi tendenciami osvietenstva, rokoka a neoklasicizmu. Prechodnú fázu od rokoka k neoklasicizmu možno sledovať v dielach J.-B. Lemoyna (významného pedagóga na akadémii), jeho žiaka Jeana-Baptista Pigalla (*1714, †1785) i Jeana-Pierra Antoina Tassaerta (*1727, †1788), ktorý pochádzal z Belgicka a pôsobil vo Francúzsku i na dvore Fridricha II. Veľkého v Prusku. Klasicizujúce tendencie sú zreteľné v diele É. M. Falconeta, prof. akadémie a vedúceho sochárskeho oddelenia porcelánky v Sèvres, ktorý bol 1766 ruskou cárovnou Katarínou II. Veľkou povolaný do Petrohradu, kde rozvinul svoj talent aj v monumentálnej tvorbe (bronzová jazdecká socha Petra I.). Portrétni sochári ako Augustin Pajou (*1730, †1809) a J.-A. Houdon, zachytili významné osobnosti svojej doby (B. Pascal, G. L. L. Buffon, Voltaire). Vrchol klasicistickej tvorby dosiahol A. Pajou mytologickými postavami, z ktorých k najznámejším patrí Opustená Psycha (1790). Ku generácii sochárov 1. pol. 19. stor., ktorých tvorba stála na pomedzí neoklasicizmu a romantizmu, patril David d’Angers (*1788, †1856), člen akadémií v Ríme, Londýne, Berlíne a New Yorku a tvorca sochy prezidenta T. Jeffersona (1832) i početných búst rôznych osobností (J. W. Goetheho, H. de Balzaca, K. F. Schinkela a i.). Za jeho hlavné dielo možno považovať alegorickú figurálnu výzdobu tympanónu na priečelí Panthéonu v Paríži (1837). Jedným z najvýznamnejších sochárov bol aj F. Rude, ktorý vytvoril reliéf Pochod dobrovoľníkov (1792) na Víťaznom oblúku v Paríži, kde nad neoklasicistickou štylizáciou, ako aj prezentáciou odevu a nahých tiel dolnej časti kompozície prevláda romanticky poňatý pohyb a pátos ústredných postáv. Naopak, v prísnom neoklasicistickom štýle pracoval sochár Jean-Pierre Cortot (*1787, †1843), ktorý o. i. vytvoril jeden z reliéfov na Víťaznom oblúku v Paríži.

V Spojenom kráľovstve patril k prvým predstaviteľom klasicistického sochárstva Thomas Banks (*1735, †1805), ktorého významne ovplyvnili myšlienky J. J. Winckelmana i 7-ročný pobyt v Ríme. Jeho najvýznamnejším dielom je Pomník Penelopy Boothbyovej v kostole Saint Oswald’s Church v Ashbourne (1793). Najvýraznejší úspech zaznamenal koncom 18. stor. Joseph Nollekens (*1737, †1823) vyhľadávaný najmä ako portrétista. Jeho najznámejším dielom je Portrét Laurencea Sterna (1776), v ktorom sa idealizovaný portrétny typ rímskeho cisárstva spája s novým, realistickým výrazom. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa anglického klasicistického sochárstva a jeho vedúcu osobnosť možno považovať sochára a grafika J. Flaxmana. Po pobyte v Ríme bol vyhľadávaný predovšetkým ako sochár, jeho pomníkové realizácie sú v kostoloch v celom Spojenom kráľovstve. K najvýznamnejším patrí Pomník Horatia Nelsona (1808 – 18) v katedrále Saint Paul’s Cathedral v Londýne, v ktorom sa klasicizujúce prvky (alegorická postava Británie odvodená od antickej Minervy) prelínajú so súdobými. V dielni A. Canovu v Ríme sa vyučil Richard Wesmacott (*1775, †1856), jeho hlavným dielom je monumentálny Pomník Charlesa Jamesa Foxa (1810 – 23) vo Westminsterskom opátstve v Londýne, ktorý zaujal súčasníkov živo rozvinutým dejom. V diele Francisa Chantreyho (*1781, †1841) je pozorovateľný odklon od umelého a alegorického štýlu v prospech prirodzeného a verného stvárnenia, o čom svedčí napr. pomník dvoch dcér rodiny Robinsonovcov v katedrále v Lichfielde (Spiace deti, 1816), ktorý bol vystavený najprv na výstave kráľovskej akadémie (1816) a u dojatého publika spôsobil senzáciu. Priamosťou bez alegórie sa vyznačuje aj jeho reprezentatívna jazdecká socha Juraja IV. na Trafalgarskom námestí v Londýne (1838).

Najvýznamnejším predstaviteľom klasicistického sochárstva v Nemecku bol J. G. von Schadow, zakladateľ tzv. berlínskej sochárskej školy (okolo 1785). Uprednostňoval vplyvy helenizmu pred skoršími fázami klasicistického gréckeho sochárstva, čím sa vymedzil voči kánonickému, chladne racionálnemu klasicizmu. Po návrate z Ríma (kde sa spriatelil s A. Canovom) vytvoril kvadrigu na Brandenburskej bráne v Berlíne (1793) symbolizujúcou Triumf mieru. Za jeho najjemnejšie dielo sa pokladá súsošie sestier, princezien Luizy a Frederiky Pruských (1797). Najúspešnejším žiakom J. G. von Schadowa bol Ch. D. Rauch, člen berlínskej sochárskej školy a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov nemeckého klasicizmu, ktorý čistý a hladký štýl reprezentovaný A. Canovom a B. Thorvaldsenom obohatil o naturalistický detail prevzatý od svojho učiteľa, čím vyvinul vlastný, nezávislý (a vplyvný) sochársky štýl. Ťažisko jeho tvorby tvoria pomníky, napr. Pomník kráľovnej Luizy (1811 – 14) a Jazdecká socha Fridricha Veľkého (1851) v Berlíne.

V Rakúsku bol najvýraznejšou postavou klasicistického sochárstva Franz Anton von Zauner (*1746, †1822), nasledovník J. R. Donnera, pod ktorého vplyvom tvoril najmä rané diela (Neptúnova fontána, 1775, Schönbrunn, Viedeň). Celoeurópsky vplyv mala jeho obroda takmer zabudnutých techník monumentálneho odlievania bronzu, ktorú aplikoval pri svojom hlavnom diele, Jazdeckej soche Jozefa II. pred Dvorskou knižnicou vo Viedni (1795 – 1806). Tvorba Johanna Nepomuka Schallera (*1777, †1842) bola zásadným spôsobom ovplyvnená A. Canovom a B. Thorvaldsenom.

V Taliansku pôsobil najvýznamnejší predstaviteľ klasicistického sochárstva A. Canova, autor heroických kompozícií z antickej mytológie, bustových aj celofigurálnych portrétov (k najslávnejším patrí ležiaci portrét sestry Napoleona I. Bonaparta Pauliny Borgheseovej ako Venuše Victrix, 1805 – 07) či výpravných pomníkov, napr. náhrobkov pápežov Klementa XIII. a Klementa XIV. v Ríme či kenotafu manželky kniežaťa Alberta (Albrechta) Kazimíra, arcivojvodkyne Márie Kristíny v Augustinerkirche vo Viedni (1800 – 05). A. Canova viedol rozsiahlu sochársku dielňu. Okrem objednávok z pápežského dvora či Napoleonovej rodiny realizoval reprezentatívne objednávky z celej Európy. Hoci dôsledne sledoval grécke vzory, vyhýbal sa imitácii a zachoval si pôvodnosť. Pre jeho dielo je typické využívanie bieleho mramoru, ktorého povrch upravoval do maximálnej možnej hladkosti. V súlade s kánonom najortodoxnejšieho klasicizmu sa usiloval o estetiku dokonalého, čistého, ideálneho, trváceho či univerzálneho krásna.

V okruhu A. Canovu pôsobili bratia Carlo (*1785, †1853) a Pietro (*1770, †1812) Finelliovci. Strohým klasicistickým poňatím sa vyznačujú diela Lorenza Bartoliniho (*1777, †1850) z Florencie, ktorý počas pobytu v Paríži (1799) získal viacero významných objednávok vrátane busty Napoleona I. Bonaparta a stal sa oficiálnym sochárom jeho rodiny. Posledné diela vytvoril v kontexte tzv. purizmu.

Ústrednou osobnosťou komunity zahraničných umelcov usadených v Ríme bol v období 1797 – 1838 dánsky sochár B. Thorvaldsen. Osobný rival a umelecký konkurent A. Canovu viedol veľkú dielňu, v ktorej s pomocou viacerých tímov pomocníkov vznikli sochárske diela a ich repliky pre bohatú klientelu v celej Európe (Jasón, 1803 – 28; Ganymedes, 1817; Tri Grácie, 1817 – 18). Vytvoril aj reprezentatívne verejné diela vo viacerých mestách (Varšava, Luzern, Mainz a i.).

V Thorvaldsenovej dielni študovali a pracovali ďalší klasicistickí sochári – Pietro Tenerani (*1789, †1869) a I. Ferenczy, ktorý počas rímskeho pobytu vytvoril svoje najznámejšie diela (Portrét Csokonaiho, 1818; Pastierka, 1820 – 22). Viac ako štýl B. Thorvaldsena ho však inšpirovalo sochárske dielo A. Canovu, s ktorým sa priatelil. Po návrate z pobytu v Ríme (1818 – 24) pôsobil v Pešti a stal sa najvýznamnejším klasicistickým sochárom v Uhorsku. Viacerými dielami je zviazaný so Slovenskom, a to najmä v oblasti sakrálneho (reliéf hlavného oltára evanjelického kostola v Tisovci, 1825) a náhrobneho sochárstva (náhrobok Brunšvikovcov v Dolnej Krupej, 1834 – 37), viaceré jeho diela sa zachovali v múzeu v rodnej Rimavskej Sobote. Diela klasicistického charakteru vytvoril aj sochár slovenského pôvodu Vavrinec (Lőrinc) Dunajský (→ Dunajskovci) pôsobiaci v Budapešti.

V Česku klasicizmus v sochárstve reprezentujú diela Josefa Malínskeho (Malínský, *1752, †1827; náhrobky na Olšanských cintorínoch v Prahe a fontána v Josefove, 1817), Františka Xavera Lederera (*1758, †1811; náhrobky na Olšanských cintorínoch a tzv. Wimmerova fontána na Uhoľnom trhu v Prahe, 1797) a Václava Prachnera (*1784, †1832; alegorická socha Vltavy na fontáne na Mariánskom námestí v Prahe, 1812; náhrobok pasovského biskupa Leopolda Thuna-Hohensteina na Malostranskom cintoríne v Prahe, 1831).

Pre maliarstvo v 2. pol. 18. stor. bol charakteristický zvyšujúci sa vplyv umenia antického Grécka na umelecký štýl a rozvoj vkusu. Maliarskych pamiatok z obdobia antiky (vázové a v menšej miere nástenné maliarstvo) sa zachovalo nepomerne menej ako sochárskych. Inšpiračné zdroje maliarov v sochárstve dokladajú koncentrácia na figurálne motívy uzavretých a uhladených foriem, meravé pózy, splývavý rukopis, strojenosť gest a častá redukcia pozadia v prospech nediferencovaného priestoru či plochy.

Najmä štúdium antického vázového maliarstva podporovalo sústredenie sa maliarov na líniu, istú tvarovú strohosť, redukciu farebnosti (prevládala tzv. suchá farebnosť) a rezignáciu na detail. Tieto princípy (hoci nie v maľbe) doviedol do najvyhranenejšej polohy vo svojom rozsiahlom kresliarskom diele J. Flaxman. Kresba bola vnímaná ako hlavná esencia obrazu nadradená farbe. Rozpor medzi líniou a farbou vyvrcholil nástupom romantizmu, ktorý je chápaný ako protichodná reakcia na klasicistický prúd. Na opačných póloch ho reprezentovali romantik a kolorista E. Delacroix a klasik a kresliar J. A. D. Ingres. Napriek proklamovaným odlišnostiam neskorý klasicizmus splynul s prúdom romantizmu, čo sa prejavilo v tvorbe J. A. D. Ingra.

Klasicistické maliarstvo sa formovalo aj väzbami s rokokom, od ktorého sa vo všeobecnosti usilovalo odlíšiť, a s biedermeierom, ktorý rozšíril rozsah skôr elitného klasicistického smeru na meštianske a každodenné prostredie. V elitnej podobe malo klasicistické maliarstvo reprezentatívny charakter, identifikovali sa s ním vládnuce autority a aristokracia. Zo žánrov prevládali historická maľba a portrét (menej krajina), zvyčajne s figurálnou štafážou. Historická maľba zobrazuje naratívny príbeh plný teatrálnych gest, neraz s morálnym posolstvom (J. L. David: Prísaha Horatiovcov, 1784). Autori čerpali námety z mytologických (J. A. D. Ingres: Oidipus a sfinga, 1808) a literárnych predlôh, ako aj z gréckych a rímskych dejín (J. L. David: Smrť Sokrata, 1787), v menšej miere zobrazovali biblické scény a scény zo súčasného života. Príznačná je heroizácia dosahovaná gestami postáv i celkovou kompozíciou obrazu (J. L. David: Zavraždený Marat, 1793). Pri portrétoch prevláda reprezentatívna podobizeň v ideálnej, často alegorickej forme. Ustálilo sa využívanie rekvizít, napr. rímskej tógy, vavrínového venca, stĺpa, stavby či ruiny antického chrámu v pozadí ap. Takisto pri krajinách prevažujú opisné prvky z antickej mytológie i zo života v podobe figurálnej štafáže a i. architektonických doplnkov (napr. arkádske pastorálne krajiny). Dominovala talianska krajinná morfológia, ktorú autori zvyčajne poznali z autopsie, zo študijných ciest. Maliarstvo v klasicizmu sa opieralo o teoretické diela J. J. Winckelmanna a G. E. Lessinga. Najvernejším stúpencom J. J. Winckelmanna a jeho chránencom i priateľom bol nemecký maliar A. R. Mengs pôsobiaci v Ríme.

K najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu vo Francúzsku patril maliar Joseph Marie Vien (*1716, †1809). Najvýznamnejším európskym maliarom vrcholného klasicizmu bol Vienov žiak J. L. David, ktorý viackrát pobudol v Ríme (1775 – 80, 1784 – 85). Svoj štýl inšpirovaný antickými reliéfmi a založený na obrysovej kresbe a plastickej modelácii uplatnil v maľbách, pri ktorých čerpal z antickej mytológie a histórie, i v dielach heroizujúcich súdobú prítomnosť (napr. Napoleon prechádza cez Alpy, 1800). Vo Francúzsku maľoval obrazy oslavujúce bitky a činy Napoleona I. Bonaparta aj A. J. Gros (Bonaparte na návšteve obetí moru v Jaffe, 1804), Napoleona ako vládcu na tróne (1806) zobrazil J. A. D. Ingres, ktorý portrétoval aj rodinu Napoleonovho švagra – generála J. Murata. Hlavným výrazovým prostriedkom diel J. A. D. Ingra bola kresba. Jeho maľby sú charakteristické vecnosťou, chladným koloritom, harmonickou kompozíciou a eklektickým štýlom.

V Taliansku zabezpečili milánskemu maliarovi Andremu Appianimu (*1754, †1817) osobné kontakty s Napoleonom I. Bonapartom viacero významných objednávok (Apoteóza Napoleona, 1808, Palazzo Reale v Miláne). V Miláne po smrti Appianiho a Giuseppeho Bossiho (*1777, †1815) pokračovala klasicistická tradícia v diele a vo výučbe Pelagia Palagiho (*1775, †1860) a Luigiho Sabatelliho (*1772, †1850). P. Palagi sa spolu s pedagógmi a členmi Akadémie sv. Lukáša (Accademia di San Luca) v Ríme Gasparem Landim (*1756, †1830) a Vincenzom Camuccinim (*1771, †1841) zúčastnil na výzdobe najvýznamnejšieho diela rímskeho klasicizmu – Palazzo del Quirinale v Ríme (1812 – 13). Vplyv V. Camucciniho bol v oblasti maliarskej tvorby a pedagogickej činnosti porovnateľný s vplyvom A. Canovu v sochárstve. Maľby s námetmi z rímskych dejín (Smrť Virgínie, 1793 – 1804; Smrť Caesara, 1793 – 1807) reprezentujú jeho ranú tvorbu inšpirovanú rímskym maliarstvom 17. stor. Významný protagonista dobovej oficiálnej scény (1806 riaditeľ Akadémie sv. Lukáša) vytvoril okrem obrazov historického a biblického žánru aj celý rad portrétov osobností umenia (Portrét B. Thorvaldsena, 1808), cirkevných hodnostárov a aristokracie (Portrét Ferdinanda IV., 1820). G. Landi uprednostňoval benátsky kolorizmus a na rozdiel od klasicistami a samotným V. Camuccinim preferovaného raffaelovského vzoru sa inšpiroval dielami Correggia a benátskych maliarov 16. stor. V benátskom prostredí mal pravdepodobne najbližšie k prísnemu rímskemu klasicizmu Odorica Politiho (*1785, †1846), ktorý absolvoval rímsky pobyt v okruhu A. Canovu. Archeológ, historik umenia a riaditeľ Benátskej akadémie krásnych umení (Accademia di belle arti di Venezia, založená 1750) Leopoldo Cicognara (*1767, †1834) sa usiloval prepojiť klasicistický štýl s tradíciou benátskeho maliarstva, najmä s tvorbou Tiziana.

V Nemecku sa klasicistický štýl šíril prostredníctvom diel maliarov pôsobiacich v Ríme, napr. A. R. Mengsa a Jacoba Asmusa Carstensa (*1754, †1798). A. R. Mengs pracoval i ako dvorný maliar v Drážďanoch a Madride a za jeho najvplyvnejšie dielo sa považuje freska Parnas (1761, Vila Albani, Rím). Pre diela J. A. Carstensa, maliara dánskeho pôvodu pôsobiaceho v Berlíne, a Christiana Gotlieba Schicka (*1776, †1812) je charakteristické prelínanie sa klasicistického štýlu s prvkami romantizmu. Ch. G. Schick pred pobytom v Ríme študoval 1799 – 1802 v ateliéri J. L. Davida v Paríži a patril k významným portrétistom (Portrét Wilhelmine von Cotta, 1802). Žiakom A. R. Mengsa v Ríme bol absolvent viedenskej akadémie, rakúsky figuratívny maliar Anton von Maron (*1733, †1808), ktorý mal až do svojej smrti na starosti rímskych štipendistov viedenskej akadémie.

V Rakúsku k významným predstaviteľom klasicistickej historickej maľby a portrétu patrili H. F. Füger, Franco Caucig (aj Franc Kavčič, *1755, †1828), Johann Baptist von Lampi st. (*1751, †1830) a Johann Baptist von Lampi ml. (*1775, †1837). Riaditeľ viedenskej akadémie F. H. Füger sa usadil vo Viedni po absolvovaní štúdií v Lipsku u bratislavského rodáka A. F. Oesera. Za najvýznamnejšie diela H. F. Fügera sa pokladajú maľby Apoteóza arcivojvodu Karola (1800) a Prometeus prinášajúci ľuďom oheň (1817). Maliar a kresliar slovinského pôvodu F. Caucig študoval taliansku maľbu v Ríme (1779 – 87) a i. talianskych mestách (Bologna, Mantova, Benátky). Po návrate do Viedne pôsobil ako pedagóg na viedenskej akadémii (od 1799) a jeho najznámejším dielom je maľba Súd kráľa Šalamúna (1817). Pod vedením F. H. Fügera študoval vo Viedni rakúsky maliar nemeckého pôvodu J. P. Krafft, ktorý štúdium dokončil v Paríži v ateliéri J. L. Davida a v Ríme. Za najvýznamnejšie osobnosti medzinárodnej komunity umelcov v Ríme a zároveň za autority klasicistického maliarstva sa považujú A. Kauffmanová a Joseph Anton Koch (*1768, †1839). V krajinomaľbách J. A. Kocha klasicistický model tzv. heroickej komponovanej krajiny (napr. Vodopád pri Subiacu, 1813; Heroická krajina s dúhou, 1815) prestupujú formy, ktorých citové a elegické poňatie má blízko k romantickému názoru a k tvorbe nazarénov.

V Česku bol typickým predstaviteľom klasicizmu prvý riaditeľ pražskej akadémie výtvarných umení J. Bergler, ktorý vytvoril obrazy s námetmi z antickej mytológie, českých dejín a Biblie (Samson a Dalila, 1784). Maľoval oltárne maľby aj portréty. V jeho neskorších dielach, ako aj v dielach jeho študenta F. Tkadlíka a krajinára A. Mánesa, ktorých raná tvorba bola ešte zviazaná s princípmi klasicizmu, sa už prejavuje vplyv romantického maliarskeho štýlu. A. Mánes bol študentom najvýznamnejšieho krajinára českého klasicizmu Karla Postla (*1769, †1818), ktorý od 1806 vyučoval krajinomaľbu na pražskej akadémii. Postlovo poňatie krajinomaľby prepája štandardné východiská ideálnej komponovanej krajinomaľby s romantickými prvkami (cyklus Štyri denné doby, okolo 1810). V kresliarskych a grafických dielach nadviazal na tradíciu stredoeurópskeho vedutizmu.

Na Slovensku sa vyskytujú klasicistické obrazy s mytologickou tematikou, resp. s námetmi z antických dejín a s biblickými námetmi i portréty najmä od maliarov z okruhu viedenskej akadémie (V. Fischer, H. F. Füger, F. Caucig, C. Caspar). Maľbu klasicizmu reprezentuje tvorba absolventa viedenskej akadémie Jána Donáta (*1744, †1830), ktorý sa venoval portrétu (Portrét F. Kazinczyho, 1812) a mytologickému žánru (Hébé, 1830); vďaka podpore grófa Antona Aponiho žil 1821 – 30 v Miláne a Ríme. Maliar Eduard Spiro (*1805, †1856) bol pôvodom z Bratislavy, študoval v Taliansku (Miláno, Rím), kde jeho diela vzbudili ohlas v okruhu talianskych klasicistov (články v rímskom periodiku Giornale arcadico). Po návrate do Bratislavy a Viedne vystavoval na výstavách viedenskej akadémie portréty, maľby s mytologickými a biblickými námetmi a žánrové obrazy s talianskymi reáliami. Jedným z jeho mála zachovaných diel je Portrét dámy s lorňonom (pred 1835). Z klasicizmu vychádzala aj tvorba dánskeho maliara žijúceho na Slovensku J. J. Stundera a sčasti aj J. Caucika, ktorí sa venovali portrétu a sakrálnej maľbe. Štýlovú čistotu ich malieb narúšali prvky romantizmu a biedermeiera. J. J. Stunder získal objednávky od viacerých uhorských šľachtických rodov, usadil sa v Levoči a pravdepodobne bol prvým učiteľom J. Caucika a J. Rombauera. Jeho obraz Gróf Hadik portrétuje Stundera (okolo 1800) sa považuje za vrcholný prejav klasicistického maliarstva na Slovensku. Klasicistickú krajinomaľbu absorboval do romantického prúdu európskej poetickej krajinomaľby Ján Jakub Müller (*1780, †1828), ktorý sa odklonil od jej idealizovanej podoby a analytickým prístupom dospel k stvárneniu konkrétnej slovenskej krajiny s figurálnou štafážou (Krajina so Spišským hradom, 1805 – 10). Maliar K. Marko st. po štúdiu na viedenskej akadémii odišiel 1834 do Talianska, kde pôsobil až do smrti. V 30. rokoch 19. stor. ustúpila topografická, opisná krajinomaľba ideálnej komponovanej krajinomaľbe lorrainovského typu a inšpiroval sa ňou aj Marko vo svojich mytologických (Diana na love, 1836) a biblických krajinách (Tobiáš a anjel, 1843). V Taliansku sa charakter Markovej krajinomaľby zmenil pod vplyvom súdobých umeleckých tendencií (romantizmus, žánrová maľba all’italiana) a skúseností z plenéru (napr. Krajina pri Tivoli, 1839, 1846).

V úžitkovom umení (umeleckých remeslách) je pre klasicizmus typický úplný odklon od estetiky a foriem rokoka. Inšpirácia antikou sa postupne objavovala už od zač. 18. stor. (napr. v ornamentike). Klasicizmus sa prejavil v dizajne interiérov a nábytku, v keramike, porceláne, skle i v textíliách a vo výrobkoch z kovov. Presadili sa zásady súmernosti a jednoduchosti, prípadne strohej výzdoby. V keramike vynikol J. Wedgwood, ktorého manufaktúra Etruria (založená 1769 v Etrurii, dnes súčasť súmestia Stoke-on-Trent) vyrábala antikou inšpirovaný úžitkový kameninový riad vysokej umeleckej úrovne i busty a sošky známych spisovateľov určené na výzdobu knižníc. Klasicistický štýl vyznačujúci sa eleganciou a jednoduchosťou tvarov sa v 18. stor. len pomaly presadzoval vo výrobe porcelánu, rokokový štýl sa vo väčšine európskych porcelánok udržal až do 19. stor. (Sèvres, Meissen).

Ako klasicizmus sa v dejinách hudby označuje spravidla obdobie, v ktorom prevládal umelecký sloh zameraný v duchu antických ideálov racionálnosti a harmónie na individualitu tvorivého hudobného prejavu a zároveň vyjadrujúci ideu hudobného univerzalizmu. Predstavuje európsky kultúrny fenomén, na ktorého vzniku, rozvíjaní a upevňovaní sa podieľali európske národy v rovnakom časovom úseku dejín (približne 2. pol. 18. stor. – začiatok 19. stor.), zahŕňa však iba časť hudobnej produkcie tohto obdobia, pretože ide o epochu viacerých odlišných slohov a štýlov. V nadväznosti na hudobný odkaz vrcholného baroka sa klasicizmus rozvinul ako ucelený a samostatný sloh. Keďže v odbornej muzikologickej literatúre nie je významový vzťah termínov klasický sloh a klasicistický sloh presne vymedzený, používajú sa často obidva synonymne. Rámcovo zahŕňajú kompozičnú prax tohto obdobia i osobný štýl skladateľov, ktoré sa spájajú s predstavou vyrovnanosti, súladu a statickosti na základe harmónie umeleckých prostriedkov. Pojem klasický sloh (ako synonymum klasicistického slohu) sa potom často chápe ako historická kategória na ohraničenie časového obdobia (približne 1720 – 1830) spájajúceho sa s tvorbou skladateľov od predstaviteľov tzv. predklasického obdobia až po obdobie vrcholného klasicizmu, teda po generáciu L. van Beethovena. Predklasické obdobie (približne do 1750, resp. 1760) zahŕňa tvorbu skladateľov D. Scarlattiho, J. P. Rameaua, G. Ph. Telemanna a i., ktorí boli generačnými druhmi predstaviteľa vrcholného baroka J. S. Bacha, tvorbu predstaviteľov druhej fázy, tzv. galantného štýlu (1750 – 75), napr. B. Galuppiho, G. B. Sammartiniho, L. Boccheriniho a J. Ch. Bacha, ako aj ranú tvorbu J. Haydna a W. A. Mozarta, ktorí kriticky reagovali na barokový pátos a veľkoleposť. Podľa inej periodizácie sa však druhá fáza galantného štýlu považuje za začiatok raného klasicizmu (niekedy časovo vymedzený 1760 – 80). Obdobie vrcholného klasicizmu (1780 – 1810, resp. 1815) reprezentuje predovšetkým tvorba prvej viedenskej školy (2. tretina 18. stor.), t. j. predstaviteľov tzv. viedenského klasicizmu, resp. viedenskej klasiky (Wiener Klassik) J. Haydna, W. A. Mozarta a L. van Beethovena (jeho posledné sláčikové kvartetá a deviata symfónia však už predznamenávajú nástup romantizmu). V hudobnej historiografickej literatúre však jestvuje mnoho ďalších spôsobov klasifikácie obdobia klasicizmu. Podľa miesta pôsobenia zoskupení skladateľov a podľa ich rovnakých hudobnoestetických zámerov, resp. podľa zjednocujúcich hudobných štýlových znakov sa rozlišuje berlínska škola, ktorej skladatelia vynikali interpretačnými schopnosťami a individuálnym prístupom ku kompozičnej technike a výrazu (J. J. Quantz; C. Ph. E. Bach; Carl Heinrich Graun, *1704, †1759; F. Benda; J. A. Benda; Carl Friedrich Christian Fasch, *1736, †1800; a i.), mannheimská škola známa konkrétnymi hudobnými znakmi, napr. zdôrazňovaním prízvuku na druhej dobe taktu (J. V. Stamic; F. X. Richter; J. Ch. Cannabich; Anton Filtz, *1733, †1760; Johann Baptist Wendling, *1723, †1797; a i.) a prvá viedenská škola, do ktorej sa okrem vrcholných predstaviteľov viedenského klasicizmu, resp. klasiky (J. Haydn, W. A. Mozart, L. van Beethoven) zaraďujú aj M. G. Monn a G. Ch. Wagenseil pôsobiaci tiež vo Viedni. Tvorba obdobia hudobného klasicizmu sa prejavila aj v teoretickej spisbe, napr. v dielach J. J. Quantza Pokus o návod, ako hrať na priečnej flaute (Versuch einer Anweisung die Flöte traversiere zu spielen, 1752), C. Ph. E. Bacha Pokus o pravdivé umenie klavírnej hry (Versuch über die wahre Art das Clavier zu spielen, 1753), F. Algarottiho Esej o opere (Saggio sopra l’opera in musica, 1755), L. Mozarta Pokus o základy hry na husliach (Versuch einer gründlichen Violinschule, 1756), D. Diderota Rameauov synovec (Le neveu de Rameau, 1762), J.-J. Rousseaua Hudobný slovník (Dictionnaire de la musique, 1767), A. E. M. Grétryho Pamäti alebo eseje o hudbe (Mémoires ou essais sur la musique, 1789), Ch. F. D. Schubarta Myšlienky o estetike hudby (Ideen zu einer Ästhetik der Tonkunst, vyšlo posmrtne 1806) a i.

Rozhodujúcim prvkom štruktúry klasicistického hudobného diela sa stala melódia rozvíjaná ako ucelený tvar s nepravidelným vyvrcholením a spádom. K jej vnútornému členeniu dochádza tematickou prácou, prácou s motívom a vsúvaním epizodických úsekov, čo sa v hudobnom klasicizme pokladá za najvýznamnejší prínos. Skladatelia pracovali s krátkym členením hudobnej frázy, so zmenou tvarovej línie melódie i so zvýrazňovaním tvarového myslenia, kládli dôraz na rytmickú prehľadnosť, uvoľnený harmonický priebeh a zrýchlený harmonický rytmus. V 70. rokoch 18. stor. sa v hudobných dielach už nevyskytovalo basso continuo (→ generálny bas), uvoľnením faktúry sa ťažisko prenieslo z polyfónnej faktúry na homofónnu, čo v období vrcholného klasicizmu vyústilo do kvalitatívne novej úrovne polyfónie. Individuálny hudobný štýl sa prehĺbil u C. Ph. E. Bacha sústredením sa na klavírnu tvorbu, pričom v jeho dielach sa objavujú prudké až prekvapujúce harmonické zmeny, hudobné motívy zložené z malých a veľkých intervalov a prehlbovanie ich pomalých častí. Podobne sa subjektívny výraz prejavil u W. F. Bacha, ktorý ho na rozdiel od J. Ch. Bacha uplatňoval v invenčnosti, arióznosti melodiky a piesňovosti i v inštrumentálnej hudbe. Hudba vo funkcii ideového posolstva je reprezentovaná dielami F. J. Gosseca, A. E. M. Grétryho a E. N. Méhula, podľa ktorých má byť nositeľkou ideí, pokrokových myšlienok dôležitých pre národ, má ho zjednocovať, byť revolučná, čiže sprostredkúvať pozitívne myšlienky spoločnosti, a vyjadrovať myšlienky slobody, rovnoprávnosti ľudí a cti, ale aj všeobecný smútok. V dielach sa preferovali jednoduché melodické tvary, tempo smútočného pochodu, ale aj tanečné rytmy a hudobný výraz nazvaný élan terrible (mobilizačná funkcia hudby) a éclat triomphal (triumfálna žiara, lesk); tieto požiadavky vysoko prevýšil L. van Beethoven v 3. symfónii Es dur Eroica (1804). Hudobný klasicizmus priniesol rovnováhu medzi hudobným obsahom a formou, t. j. hranice medzi hudobnými formami (druhmi, žánrami) sa prostredníctvom idiómov (→ idiomatický sloh) a koloristiky stali menej výraznými. Rozšírili sa typy vokálno-inštrumentálnej hudby, vznikol atribút meštianskej kultúry (pieseň, spevohra), rozvíjali sa komické operné žánre ako napr. singspiel, opera buffa a komická opera. R. 1752 vznikla v Paríži (po uvedení talianskej opery buffa La serva padrona G. B. Pergolesiho) polemika medzi zástancami opery buffa (intermezzom Le devin du village, 1752, sa k nim pridal aj J.-J. Rousseau) a jej odporcami (tradicionalistami), zástancami francúzskej komickej opery (opéra comique); opera buffa nadobudla novú štylistiku, v rámci ktorej sa zvýraznil kontrast medzi recitatívom a áriou (resp. arietou), prebehla reštrukturácia operného žánru v zmysle nového cítenia. R. 1762 bola uvedená prvá reformná opera Orfeus a Eurydika Ch. W. Glucka. Tvorcom dramaticky koncipovaných opier koncom 18. stor. bol L. Cherubini. V inštrumentálnej hudbe vznikli nové formové typy a druhy ako napr. divertimento, serenáda, kasácia, koncert, koncertantná symfónia, symfónia, sláčikové kvarteto, dychové kvinteto, sólová sonáta a sonáta pre klávesový nástroj. Samostatnými inštrumentálnymi hudobnými druhmi sa stali rondo a scherzo. Formový a druhový vývoj hudby klasicizmu dospel k svojmu vrcholu v podobe variačného cyklu, sonátovej hudobnej formy a sonátového cyklu (→ cyklická hudobná forma). Podľa rakúskeho muzikológa G. Adlera sa z hľadiska upevnenia hudobného klasicizmu ako slohu stala smerodajnou kompozično-technická úroveň sláčikových Ruských kvartet op. 33 J. Haydna (1781) v oblasti inštrumentálnej hudby a v opere Únos zo serailu W. A. Mozarta (1782). Haydnov kompozičný štýl má subjektívny výraz, ktorý vychádza napr. z jednoty a svojbytnosti štyroch kvartetových hlasov, ktoré sú hudobno-sémanticky zrovnoprávnené. Hudobný motív je redukovaný na minimum, pričom v priebehu diela dochádza k ďalšiemu redukovaniu hlasov, ktoré sú súčasne nanovo zaraďované do nových, celostných súvislostí; je to nový spôsob Haydnovho kontrapunktického myslenia. Formový druh spevohry 18. stor. štylisticky vrcholí Mozartovou operou, ktorá je v skutočnosti spevohrou písanou v nemeckom jazyku, ale s využitím prostriedkov talianskej opery buffa. Mozart v nej spája princípy spevohry, opery serie a exotizmus tureckého prvku. Napodobiteľnosť jeho tvorby sa prejavovala v melodickej invencii, ktorá nesie typické kompozičné znaky v melodike, rytme i v metrike. Jednotlivé postavy sú charakterizované hudobno-psychologicky (napr. Selim v Únose zo serailu je nositeľom humanistickej idey). V období klasicizmu vznikla nová podoba orchestra, ustálilo sa jeho zloženie. Základ inštrumentára tvorilo sláčikové kvarteto (1. a 2. husle hrajúce tému, viola ako výplňový nástroj, violončelo vedené paralelne s kontrabasom). Typickým nástrojom sa stala priečna flauta, hoboj súčasťou orchestrálneho tutti, klarinet pevným článkom orchestra, pozauny a trúbky prevažne výplňovými orchestrálnymi nástrojmi s pridaním lesného rohu. Ustálenie hudobného inštrumentára úzko súviselo s narastajúcou inštitucionalizáciou a organizovaním hudobného diania, ktoré sa odohrávalo v meštianskych domoch, v palácoch šľachty i vo verejných budovách s prístupom meštianskeho stavu. Vznikali koncertné sály a operné divadlá.

V Anglicku sa veľké podujatia – koncerty, konali v Londýne, napr. v Hickford’s Room (1713 – 79) či vo Vauxhall Gardens (1730 – 59), operné predstavenia napr. v Covent Garden (založené 1733) či v Drury Lane Theatre (pôvodne otvorené 1663). Vznikol nový typ komédie nazývaný ballad opera; prvou bola Žobrácka opera (The Beggar’s Opera, 1728) od J. Gaya a J. Ch. Pepuscha, ktorá prvýkrát v dejinách priniesla typ politického kabaretu. K významným anglickým klasicistickým skladateľom (väčšinou zábavnej hudby) patrili napr. Thomas Augustine Arne (*1710, †1778), Thomas Linley st. (*1733, †1795), Thomas Carter (*1735, †1804), Samuel Arnold (*1740, †1802) a Charles Dibdin (*1745, †1814), pre nedostatok vlastnej produkcie pôsobili v Anglicku aj hudobné osobnosti z cudziny.

Vo Francúzsku sa hudobné predstavenia a koncerty organizovali na šľachtických dvoroch, ale už s prístupom širšej verejnosti. Napr. v koncertnej sále v kráľovskom paláci Tuileries v Paríži sa koncerty začali organizovať 1725 (→ concerts spirituels), koncerty súkromného orchestra mecenáša umenia, veľkofinančníka a výbercu daní Alexandra Le Riche de La Pouplinière (*1693, †1762) sa v jeho sídlach konali od 1731.

V Nemecku už od 16. stor. vznikali voľné združenia profesionálnych hudobníkov, amatérov a milovníkov hudby (→ collegium musicum), ktoré organizovali spoločné podujatia – koncerty. Niektoré z nich, napr. vo Frankfurte nad Mohanom (1739) a v Hamburgu (1722), sa postupne pretransformovali na hudobné telesá nazývané Grosse Konzert. Grosse Konzert pôsobiaci 1743 – 78 v Lipsku sa 1781 pretvoril na jednu z najstarších koncertných inštitúcií Gewandhausorchester (existuje dodnes). Operné predstavenia sa konali už s prístupom meštianskeho obecenstva prevažne v pôvodných budovách z obdobia baroka, vznikali však aj nové divadlá, napr. 1777 bolo vybudované Národné divadlo v Mannheime, 1741 – 42 dal Fridrich II. Veľký postaviť dvorskú Kráľovskú operu v Berlíne (dnes Štátna opera Berlín).

V Rakúsku vo Viedni 1771 založil Florian Leopold Gassmann (*1729, †1774) ako ojedinelý spolok svojho druhu Hudobnú spoločnosť vdov a sirôt (Musikalische Societät der freyen Tonkunst der Witwen und Weisen, aj Wiener Tonkünstler-Verein), jej prvým koncertom 29. 3. 1772 sa v meste začali verejné koncerty. R. 1812 tam bola založená dodnes pôsobiaca Spoločnosť priateľov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde, aj Wiener Musikverein), ktorej budova nazývaná Musikverein (vybudovaná 1867 – 69) s koncertnou sálou (Grosser Musikvereinssaal, aj Goldener Saal, Zlatá sála) známou svojou vynikajúcou akustikou je sídlom jedného z najvýznamnejších symfonických orchestrov sveta, Viedenských filharmonikov (Wiener Philharmoniker, orchester založený 1842). R. 1741 bolo vo Viedni založené Dvorské divadlo (→ Burgtheater), v ktorom sa spočiatku hrávali aj opery, 1787 zriadil E. Schikaneder v obytnom komplexe Freihaus na viedenskom predmestí Wieden divadlo Freihaustheater (aj Theater an der Wieden).

V Česku v Prahe pôsobí od 1783 Stavovské divadlo (dnes jedna zo scén českého Národného divadla), ktoré o. i. uviedlo opery W. A. Mozarta (1787 svetová premiéra opery Don Giovanni). Viacerí významní českí skladatelia a interpreti sa uplatnili v Nemecku (skladatelia mannheimskej a berlínskej školy J. V. Stamic, F. X. Richter; J. A. Benda a i.), Taliansku (J. Mysliveček), Rakúsku (J. K. Vaňhal, L. Koželuh, bratia A. Vranický a Pavel Vranický, *1756, †1808, a i., pôsobiaci prevažne vo Viedni) a vo Francúzsku (A. Rejcha, J. L. Dusík a i.).

Rozvoj klasicistickej hudby na Slovensku úzko súvisel s blízkosťou Viedne, centrom hudobného života európskeho významu sa stala Bratislava. R. 1766 – 79 sídlil na Bratislavskom hrade miestodržiteľ Uhorska, sasko-tešínske knieža Albert (Albrecht) Kazimír, ktorý si tam vydržiaval hudobný súbor a usporadúval koncerty prístupné aj verejnosti. Svetská hudba sa pestovala aj v šľachtických palácoch, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, podľa niektorých autorov aj W. A. Mozart). Známa bola kapela pôsobiaca v paláci Antona II. Grasalkoviča (od 1782), v ktorej pôsobili J. Družecký, F. V. Kramář (Krommer), A. Kraft, Franz Kurzweil (*1754, †1789), Martin Schlesinger (*1754, †1818) a i., príležitostne ju viedol J. Haydn. Gróf Ján Nepomuk Erdődi angažoval 1785 vo svojom bratislavskom paláci opernú spoločnosť vedenú Hubertom Kumpfom (*1757, †1811), ktorá uviedla celouhorskú premiéru opery W. A. Mozarta Únos zo serailu (1785) a v ktorej pôsobil ako kapelník J. Chudý. Od 1776 si vydržiaval kapelu aj prímas Uhorska J. Baťán (Batthian), pôsobili v nej A. Zimmermann, Josef Zistler (*1744, †1794), Franz Xaver Hammer (*1741, †1817), Theodor Lotz (*1748, †1820) a Johann Matthias Sperger (*1750, †1812). Operné predstavenia sa 1740 konali v drevenom divadle pod Rybárskou bránou, kde účinkovala talianska operná spoločnosť Pietra Mingottiho (*1702, †1759), krátko nato v divadle pod Michalskou bránou a v Zelenom dome (Grünstübel, Grünstübelhaus), od 1776 v novovybudovanom kamennom Mestskom divadle (stálo na mieste dnešnej historickej budovy SND). Cirkevná hudba sa pestovala v kostoloch. R. 1815 bol v Bratislave založený Spolok slobodných umelcov a profesorov rečí (Verein der Pressburger Freyen Künstler und Sprachlehrer), z ktorého členov vznikol 1828 Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein) vedený spočiatku H. Kleinom. Spolok sa orientoval na pestovanie cirkevnej i svetskej hudby. Z Bratislavy pochádzal J. N. Hummel, pôsobili tam skladateľ a hudobný pedagóg (o. i. aj Hummelov učiteľ) F. P. Rigler, skladateľ F. X. Tost, skladateľ a spoluzakladateľ Cirkevného hudobného spolku J. Kumlik a i. Z obce Leštiny na Orave pochádzal hudobník, skladateľ a osobný priateľ L. van Beethovena Mikuláš Zmeškal (*1759, †1833). Ďalšími centrami hudobného života na Slovensku v období klasicizmu boli napr. Košice (pôsobil tam F. X. Zomb), Kremnica (Anton Aschner, *1732, †1793, jeden z najvýznamnejších tvorcov duchovnej hudby na Slovensku), Banská Štiavnica, Rožňava, Levoča, Ľubica a i. Výskum hudobného života na Slovensku v období klasicizmu však do súčasnosti nie je uzavretý, pretože v archívoch sa nachádzajú hudobniny aj bez signatúr a mená skladateľov bez identifikácie s ich tvorbou, pričom treba rátať s ich veľkou migráciou (→ slovenská hudba).

Vývoj klasicizmu v balete prebiehal súbežne s vrcholným rokokom. Tanečné umenie vo svojej javiskovej podobe nadviazalo v 2. pol. 18. stor. na tanečné vystúpenia prezentované v tzv. storočí tanca (aj veľké storočie, Le grand siècle) na dvoroch francúzskych kráľov Ľudovíta XIV. a Ľudovíta XV. a na barokovú divadelnú produkciu 1. pol. 18. stor. (→ opéra-ballet). Postupne sa rozvinuli nové formy javiskového tanca – baletná pantomíma (ballet-pantomime) a dejový dramatický balet (→ ballet d’action), v technike tanca sa objavili nové prvky v práci horných (port de bras) i dolných končatín (en dehors – vytáčanie, battu – úder jednej dolnej končatiny o druhú, entrechat – výskok, pri ktorom si dolné končatiny vo vzduchu vymenia miesto, pirouette – rotácia, ap.). Dominovali dve školy – francúzska, typická eleganciou, a talianska, charakteristická technickou virtuozitou. Námety baletov čerpali tvorcovia z vidieckeho prostredia a z gréckej a rímskej mytológie. Radikálny zvrat nastal v baletnej estetike, keď bezduchú virtuozitu a vyumelkovanosť postupne nahrádzali tanečný výraz, mimika tváre i elegantné gesto vyjadrujúce bohatstvo citov. Zmenami prechádzal aj ženský tanečný kostým, ťažká a nepohodlná baroková krinolína sa skracovala, resp. nahrádzala mušelínovým chitónom; k prvým reformátorkám patrila M. Salléová. O dramatický balet sa prvýkrát pokúsil v balete Médea (1745) choreograf F. A. Ch. Hilverding, na ktorého nadviazali G. Angiolini a J. G. Noverre úzko spolupracujúci s reformátorom opery Ch. W. Gluckom; balet G. Angioliniho Don Juan alebo Kamenná hostina (Don Juan ou Le festin de pierre, 1761, hudba Ch. W. Gluck) je považovaný za prvý ballet d’action v dejinách baletu a baletný klasicizmus v Európe. J. G. Noverre v teoretickom traktáte Listy o tanci a baletoch (Lettres sur la danse et sur les ballets, 1760) požadoval rovnocenné postavenie baletu s ostatnými dramatickými žánrami a spoločnú prácu libretistu, skladateľa, výtvarníka, choreografa a tanečníka (tieto zásady však vo svojej tvorbe prakticky nerealizoval). Z jeho baletov sú najznámejšie Médea a Jason (Médée et Jason, 1763, na hudbu Jeana Josepha Rodolpha, *1730, †1812) a Maličkosti (Les petits riens, 1778, na hudbu W. A. Mozarta). Idey J. G. Noverra ďalej rozvinuli jeho žiaci Ch. L. Didelot, V. Galeotti, A. Bournonville a i. Neskorý klasicizmus v balete predstavuje tvorba M. Gardela, P. Gardela, J. Daubervala, ktorého komediálne ladený balet s námetom z francúzskeho vidieka Márna opatrnosť (La Fille mal gardée, 1789) na francúzske ľudové melódie je dodnes súčasťou svetového baletného repertoáru, a tvorba talianskeho choreografa S. Vigana, ktorého baletné predstavenia vynikali dramatickým účinkom (nazývaný Shakespeare baletu) a uvedenie jeho baletu Stvorenie Prométhea (Die Geschöpfe des Prometheus, 1801, hudba L. van Beethoven) vo Viedni sa považuje za zavŕšenie vývoja klasicistického baletu. Čoraz významnejšie zastúpenie baletu medzi klasicistickými dramatickými žánrami sa prejavovalo aj v tendencii najväčších svetových divadiel sformovať stále súbory s profesionálnymi tanečníkmi (Opera v Paríži, Burgtheater a Divadlo pri Korutánskej bráne vo Viedni, La Scala v Miláne, Cárske divadlo v Petrohrade).

V literatúre a divadle je klasicizmus umelecký smer, ktorého základom je normatívna estetika vyžadujúca prísne dodržiavanie formálnych pravidiel, preferujúca ideál krásy a hľadajúca svoj vzor v antike. Vznikol v 1. pol. 17. stor. vo Francúzsku v období postupujúcej centralizácie absolutistickej monarchie a následne sa rozšíril aj do ostatných európskych krajín. Od svojho vzniku až do rozkladu na začiatku 19. stor. prešiel viacerými vývojovými štádiami, resp. vlnami. Doktrína klasicizmu sa vyvíjala od začiatku 17. stor. spočiatku paralelne s estetikou baroka, systematicky najmä po vzniku Francúzskej akadémie (1635) a postupne vytvorila celý systém pravidiel, ktoré literatúru a umenie chápali ako službu absolutistickej monarchii, ako jej oslavu a potvrdenie. Klasicizmus filozoficky vyšiel z racionalistickej filozofie R. Descarta a z jeho diela Rozprava o metóde (Le Discours de la méthode, 1637), formálne sa pridŕžal antických vzorov (významným prameňom klasicistickej doktríny bola Aristotelova Poetika, 4. stor. pred n. l., ktorej latinský preklad vyšiel 1498 v Benátkach). Klasicizmus 18. storočia (osvietenský klasicizmus) sa spájal s osvietenskou filozofiou (→ osvietenstvo), ale naďalej využíval klasicistickú formu, ktorá však už bola naplnená novým, osvietenským myšlienkovým obsahom. Od 2. pol. 18. stor. sa klasicizmus prelínal aj s novými umeleckými tendenciami (→ sentimentalizmus, → preromantizmus, → romantizmus). Estetika klasicizmu odrážala úsilie idealizovať skutočnosť, opierala sa o stanovený kánon pravidiel, zdôrazňovala ideál harmónie, krásy, dokonalosti, symetrie, poriadku a jasnosti, pričom krása je v pravde a pravda umenia spočíva v napodobňovaní (gr. mimésis) prírody. Za jedno zo základných kritérií umeleckosti sa považovala jasnosť myšlienky a pravdepodobnosť zobrazenia. Významnou črtou klasicistickej metódy bol kult dokonalej umeleckej formy a prísne pravidlá – medzi jednotlivými žánrami a štýlmi existovala nepreklenuteľná priepasť. Vysoké žánre (óda, epos, tragédia) spracúvali vznešené námety (historické, nadčasové) a zobrazovali urodzených hrdinov, nízke žánre (bájka, satira, komédia) námety zo života meštianstva, pričom sa mohli stvárniť aj komicky. Dominantným žánrom bola tragédia inšpirovaná antickou tragédiou. Vyžadovalo sa, aby v hrdinovi vždy zvíťazil rozum nad citmi a vášňami. Charaktery hrdinov sa konštruovali podľa zásady jedinej vášne (personifikácia určitej ľudskej vlastnosti). Hrdinovia sa delili na kladných a záporných, ich psychológia bola podriadená ústrednej idei, hlavný hrdina musel konať v súlade s princípom povinnosti voči spoločnosti. Pre dramatické žánre okrem používania dvanásťslabičného verša alexandrínu bolo stanovené aj pravidlo troch jednôt – miesta, času a deja (zobrazované udalosti sa museli odohrať na jednom mieste počas 24 hodín, dej musel obsahovať jednu centrálnu epizódu s minimom digresií) a rozčlenenie na päť častí (expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa). K základným normám klasicistického divadla patrili aj pravidlá pravdepodobnosti (fr. règle de la vraisemblance) a dekóru (règle de la bienséance, prvenstvo vkusu) i úsilie o univerzálneho človeka. Klasicistické divadlo odmietalo dovtedy dominantné kultúrne normy, ako sú hojnosť, nádhera, spektakulárnosť, rozmanitosť, vonkajší pohyb, prekvapenia, ohurujúce efekty i prejavy násilia na scéne, a preferovalo pravidelnosť, koncentráciu, vyváženosť a udalostný minimalizmus.

Presadzovanie sa klasicizmu vo Francúzsku úzko súviselo s estetickými princípmi zavedenými F. de Malherbom a so vznikom Francúzskej akadémie ako inštitúcie, ktorej úlohou bola v prvom období jej existencie úprava normy francúzskeho jazyka, vytvorenie jednotných pravidiel, ktoré by formovali jazykový a literárny vkus. Gramatik C. F. de Vaugelas určil za normu (le bon usage) jazyk aristokracie a kráľovského dvora, čím sa vznešený spôsob vyjadrovania stal pre klasicizmus záväzným. Prvými tvorcami klasicistickej doktríny boli prozaik J. L. G. de Balzac, básnik V. Voiture a dramatici J. Mairet, a najmä P. Corneille. Všetky existujúce estetické pravidlá zhrnul vo veršovanej poetike Básnické umenie (L’Art poétique, 1674) N. Boileau-Despréaux. Poetika vychádza z Horáciovho posledného listu Pisonovcom (Ad Pisones, 3. list 2. knihy Epištol, neskôr známy samostatne ako O umení básnickom, lat. Ars poetica, tal. De arte poetica) a až do nástupu romantizmu sa uznávala ako estetická norma klasicistickej poézie. V užšom význame sa za klasicizmus vo francúzskej literatúre pokladá len literárna tvorba 17. stor. a za jeho vrcholné obdobie tvorba dramatikov J. Racina a Molièra, prozaičky Madame de La Fayette, básnika J. de La Fontaina a i. v rokoch 1660 – 85 (prvé obdobie vlády Ľudovíta XIV.). Významné dramatické diela francúzskeho literárneho klasicizmu predstavujú historicko-politické tragédie P. Corneilla Cid (Le Cid, 1636), Horácius (Horace, 1640), Cinna (1640) a Nicomède (1651). Hra Cid ešte obsahuje barokové prvky (napr. princíp prekvapenia) a žánrovo bola označená ako tragikomédia, čo poetika klasicizmu neakceptovala (diskusia o čistote klasicistického umenia, tzv. spor o Cida). Novosť spočíva v tom, že hra neobsahuje vedľajšie epizódy, vystupuje v nej malý počet osôb a dej i psychologická kresba postáv sa sústreďujú na hlavný cieľ – premáhanie osobných citov hrdinov kvôli splneniu svojich morálnych povinností. Vrcholom francúzskeho literárneho klasicizmu sú psychologické tragédie J. Racina Andromacha (Andromaque, 1667), Britannicus (1669), Berenika (Bérénice, 1670), a najmä Faidra (Phèdre, 1677), ktorá je najvýznamnejšou tragédiou francúzskeho klasicizmu. Racine dokázal úplne minimalizovať dej, dramatickosť zápletky prispôsobil všetkým klasicistickým pravidlám, zobrazil hrdinov podliehajúcich vášňam, a dosiahol tak psychologickú pravdepodobnosť konania postáv. Najvýznamnejším tvorcom komédie bol Molière, ktorý využil tradíciu stredovekej ľudovej frašky, vytvoril pravdivé charaktery a zovšeobecnil ich pomocou konkrétnych obrazov a typizácie ľudských vlastností. Na tomto základe vytvoril originálny žáner tzv. vysokej komédie, resp. komédie typov (Mizantrop, Le Misanthrope, 1666; Lakomec, L’Avare, 1668; Tartuffe, 1669; Meštiak šľachticom, Le Bourgeois gentilhomme, 1670; a i.). Divadelný klasicistický štýl dozrieval v parížskom divadle Burgundský palác (Hôtel de Bourgogne, založený 1548) v čase, keď sa tam uvádzali veľké tragédie P. Corneilla a J. Racina a na scéne dominoval herec Floridor (vlastným menom Josias de Soûlas, *1608, †1671). Spojením hercov divadla Burgundský palác a Molièrovej hereckej skupiny (sídlila v divadle na ulici Guénégaud) vzniklo 1680 divadlo Comédie-Française uvádzajúce diela najvýznamnejších francúzskych a svetových klasicistických dramatikov, k jeho významným hercom patrili napr. Baron (vlastným menom Michel Boyron) a A. Lecouvreurová. Klasicistické divadlo bolo monumentálne, založené na deklamácii, sošnom výraze, harmonickosti prejavu a symetrickosti priestorového usporiadania. V oblasti hudobného divadla sa klasicizmus rozvíjal v parížskej Académie royale de musique (založená 1669), na čele ktorej stál od 1672 skladateľ a choreograf J.-B. Lully. Jeho predstavenia sa vyznačovali bohatým výtvarným stvárnením, využitím baletu a rytmického tanca i pestrým kostýmovaním postáv. V klasicistickej poézii sú reprezentatívnym dielom Bájky (Fables, 1668) J. de La Fontaina, v próze pokus o psychologický román v modernom chápaní Kňažná de Clèves (La Princesse de Clèves, 1678) od Madame de La Fayette. Obľúbené boli memoáre (kardinál de Retz), drobné moralizujúce prozaické útvary, ďalej kázne (J. B. Bossuet), listy (Madame de Sévigné) a filozofická literatúra (R. Descartes, B. Pascal). Krízu klasicizmu na prelome 17. a 18. stor. predznamenal vo Francúzsku tzv. spor starých a moderných (fr. Querelle des Anciens et des Modernes), v ktorom proti sebe stáli tzv. starí (napr. N. Boileau a J. de La Fontaine) – zástancovia oficiálneho klasicizmu a napodobňovania antiky, a tzv. moderní (Ch. Perrault, B. de Fontenelle), ktorí tvrdili, že súčasná doba, veda, umenie a literatúra stoja vyššie ako antika. Spor predstavoval jednu z prvých zásadných diskusií o smerovaní literatúry, položil základy literárnej kritiky a zároveň bol prechodom k novej epoche myslenia a literatúry – myšlienku konformného umenia v duchu antických vzorov tak vystriedalo osvietenské myslenie (predchodca encyklopedistov P. Bayle). Jeho základom sa stali kult rozumu, kritika namierená proti kráľovskému a náboženskému absolutizmu a viera v neustály pokrok ako základ osvietenského optimizmu; náboženské a morálne dogmy minulosti boli nahradené toleranciou a vierou v prirodzené dobro človeka. Literatúra tzv. osvietenstva nadobudla novú funkciu, stala sa myšlienkovo a politicky angažovanou, do popredia kládla otázky morálky, výchovy a tolerancie, ako aj úctu ku kultúre a k vzdelaniu, striktne nedodržiavala tematické obmedzenia a strohé klasicistické formy; základným žánrom sa stal román.

Klasicizmus v Anglicku (v angl. literatúre nazývaný neoklasicizmus) sa vyvíjal v období 1660 – 1798 (do vydania manifestu romantizmu, básnickej zbierky S. T. Coleridgea a W. Wordswortha Lyrické balady, Lyrical Ballads). Predstaviteľom raného obdobia bol básnik a dramatik J. Dryden, najvýznamnejší satirický básnik 17. stor. a zakladateľ žánru komédie mravov (Esej o dramatickej poézii, Essay of Dramatic Poetry, 1668). Na jeho tvorbu a rímske vzory (Horácia) nadviazal najvýznamnejší klasicistický básnik A. Pope, ktorý v básni Esej o kritike (An Essay on Criticism, 1711) zhrnul zásady klasicistickej estetiky a kritiky. Významné sú najmä jeho preklady Homérovej Iliady (Ilias) a Odysey (Odysseia). Do obdobia 1. pol. 18. stor. patria začiatky moderného anglického románu spojené s autormi D. Defoeom (román Robinson Crusoe, 1719) a J. Swiftom (satirický román Gulliverove cesty, Gulliver’s Travels, 1726). K literárnej skupine Scriblerus Club A. Popa a J. Swifta patril aj básnik, prozaik a dramatik J. Gay (hra so spevmi Žobrácka opera, The Beggar’s Opera, 1728). Do tohto obdobia patrí aj dramatická tvorba H. Fieldinga, ku ktorého najúspešnejším hrám patrí burleska Tragédia tragédií (The Tragedy of Tragedies, 1731). Vedúcou osobnosťou neskorého klasicizmu bol literárny kritik, novinár, prozaik a básnik S. Johnson, ku ktorého Literárnemu klubu sa pripojil R. B. Sheridan, významný predstaviteľ anglického osvietenstva a tvorca najlepšej anglickej hry 18. stor., satirickej komédie Škola klebiet (The School for Scandal, 1777). V duchu sentimentalizmu tvorili S. Richardson a L. Sterne, ako aj O. Goldsmith, ktorý jeho tradíciu rozvíjal nielen v próze (Wakefieldsky farár, The Vicar of Wakefield, 1766), ale aj v poézii (Opustená dedina, Deserted Village, 1770). Kontrastom k moralizujúcej klasicistickej poézii bola citová, sentimentálna poézia oslavujúca idylický vidiecky život (E. Young, T. Gray, O. Goldsmith). V polovici 18. stor. bola významná najmä tvorba románov (H. Fielding: Najdúch Tom Jones, The History of Tom Jones, a Foundling, 1749; L. Sterne: Život a názory Tristrama Shandyho, The Life and Opinions of Tristram Shandy, 1767; T. G. Smollett: Výprava Humphreyho Clinkera, The Expedition of Humphrey Clinker, 1771). V dráme bola rozšírená tvorba tzv. komédie mravov (W. Congreve, R. B. Sheridan), ktorú uvádzalo londýnske divadlo Drury Lane Theatre (dnes Theatre Royal, Drury Lane). Anglické divadlo sa rozvíjalo podľa vzoru francúzskeho klasicistického divadla, ale vplyvom vlastnej divadelnej tradície, najmä W. Shakespeara a alžbetínskych dramatikov, nedospelo k natoľko viazanej forme. K najvýznamnejším hercom anglického klasicizmu patrili Thomas Patrick Betterton (*1635, †1710) a J. Ph. Kemble.

V Nemecku a v nemeckej literatúre (na rozdiel od výtvarného umenia a hudby) nemožno hovoriť o klasicizme ako o prevládajúcom prúde, ale skôr o tvorivom a zároveň protirečivom prijímaní jednotlivých podnetov z antickej, francúzskej i z anglickej kultúry v osvietenskom 18. storočí. Pri recepcii francúzskej kultúry zohral významnú úlohu J. Ch. Gottsched, ktorý reformoval nemecké divadlo (z francúzskej klasicistickej poetiky prebral zásadu jednoty času, miesta a deja). Nadväzujúc na francúzskeho teoretika N. Boileaua-Despréauxa, vydal knihu Pokus o kritiku básnického umenia pre Nemcov (Versuch einer kritischen Dichtkunst vor die Deutschen, 1730) a s herečkou F. C. Neuberovou a jej manželom Johannom Neuberom (*1697, †1759) boli priekopníkmi moderného nemeckého divadla. Bojovali proti úpadkovému žánru tzv. hanswurstiád, ktoré predtým spopularizoval viedenský herec Josef Anton Stranitzky (*1676, †1726), predstaviteľ ľudovej vulgárnej improvizovanej postavy Hanswursta. S J. Ch. Gottschedom zásadne polemizoval G. E. Lessing, ktorý klasicistické pravidlá pociťoval ako putá a oproti francúzskej klasicistickej dráme vyzdvihoval W. Shakespeara. Antické vzory sa vo svojich nerýmovaných ódach i elégiách usiloval napodobňovať významný predstaviteľ poézie F. G. Klopstock, ktorý v protiklade k J. Ch. Gottschedovi zdôrazňoval postavenie básnika ako tvorcu. Pri sprostredkúvaní hodnôt antickej kultúry zohral v Nemecku dôležitú úlohu J. H. Voss (preklady Homérových eposov) a v širšom európskom kontexte J. P. Winckelmann (antické umenie chápal ako prejav ušľachtilej jednoduchosti a tichej veľkosti), ktorý svoje hlavné dielo Dejiny starovekého umenia (Geschichte der Kunst des Altertums, 1764) venoval analýze gréckej antiky a významne ovplyvnil weimarskú klasiku (Weimarer Klasik) i jej predstaviteľov J. W. Goetheho a F. Schillera. Ich prechod na klasicistické pozície (v kontexte nemeckej literatúry nazývané klasické) súvisí s obdivom antického umenia a antického sveta. Klasický (t. j. klasicistický) spôsob písania si Goethe osvojil už počas pobytu v Taliansku (1786 – 88), pričom uprednostňoval harmóniu pred priepastnými rozpormi, využíval niektoré antické veršové modely (elegické distichon v zbierke Rímske elégie, Römische Elegien, 1795), ktoré však nenapodobňoval mechanicky (napr. blankversom zveršovaná divadelná hra Ifigénia v Tauride, Iphigenie auf Tauris, 1787, má na rozdiel od antických tragédií zmierlivý záver). F. Schiller vytvoril klasické (klasicistické) drámy taktiež vo forme shakespearovského blankversu a tematicky sa zameriaval na významné historické udalosti a osobnosti, ktoré povýšil na modely osudov sveta (Wallenstein, 1798 – 99; Mária Stuartová, Maria Stuart, 1800; Wiliam Tell, Wilhelm Tell, 1804; nedokončený Demetrius; a i.). Goethe i Schiller v období spoločného pôsobenia vo weimarskom dvorskom divadle (1791 – 1817 ho viedol Goethe) rozvinuli nielen klasickú, majestátnu podobu drámy a divadla inšpirovanú antickou tragédiou, ale dali ich aj do služieb demokratických revolučných myšlienok. Obidvaja tzv. weimarskí klasici napísali aj významné teoretické diela, ktoré výrazne ovplyvnili estetické myslenie (Goetheho články Jednoduché napodobňovanie, maniera, štýl, Einfache Nachahmung, Manier, Stil, 1789; O umení a staroveku v oblasti Rýna a Mohanu, Ueber Kunst und Altertum in den Rhein und Mayn Gegenden, 1816; Schillerove úvahy Divadlo ako morálna inštitúcia, Die Schaubühne als moralische Anstalt betrachtet, 1785; O tragickom umení, Über die tragische Kunst, 1792; O vznešenosti, Über das Erhabene, 1795). Do obdobia medzi klasicizmom a romantizmom sa zvyčajne zaraďuje literárne dielo F. Hölderlina (klasicistický je jeho hlboký záujem o antiku prejavujúci sa v obsahu i vo forme básní, romantická je jeho rozorvanosť). K najvýznamnejším nemeckým klasicistickým hercom patril A. W. Iffland.

V Rusku sa klasicizmus začal formovať až v 30. rokoch 18. stor., ako prvý uviedol jeho princípy do ruskej literatúry A. D. Kantemir. Teoretické základy klasického básnictva (vypracovanie základov ruskej sylabotonickej prozódie) položili V. K. Trediakovskij (Nový a stručný návod, ako skladať ruské verše, Novyj i kratkij sposob k složeniju stichov rossijskich, 1735) a M. V. Lomonosov (rozprava List o pravidlách ruského verša, Pismo o pravilach rossijskogo stichotvorstva, 1739). Vedúcou osobnosťou bol básnik, filológ, vedec a mysliteľ M. V. Lomonosov, ktorý kultivoval takmer všetky klasicistické formy, jeho slávnostné a duchovné ódy boli vzorom počas celého 18. stor. Napísal 20 slávnostných ód pri príležitosti oficiálnych udalostí na cárskom dvore, napr. Ódu na deň vstúpenia na trón Alžbety Petrovny (Oda na deň vosšestvija na prestol Jelizavety Petrovny, 1746); jeho óda Na dobytie Chotina (Na vziatie Chotina, 1742) sa považuje za prvé dielo novodobej ruskej literatúry. Významné miesto v oblasti poézie zaujala tvorba A. D. Kantemira (5 veršovaných satír, napr. Môjmu rozumu, K umu svojemu, 1729; Filaret a Jevgenij alebo Na závisť a pýchu nemravných šľachticov, Filaret i Jevgenij, ili na zavisť i gordosť dvorian zlonravnych, 1730; O výchove, O vospitanii; 1737; a i.) a všestranná básnická tvorba (bájky, básne, piesne, satiry, eklogy, ódy, sonety, elégie) A. P. Sumarokova, ktorý zohral priekopnícku úlohu i vo vývine ruskej drámy, jeho tragédie sú napísané presne podľa klasicistických pravidiel (9 veršovaných tragédií, najvýznamnejšia Dmitrij Samozvanec, 1771, komédie, napr. Tresotinius, 1750; Hašterivá žena, Vzdorščica, 1770; Nepravý paroháč, Rogonosec po voobraženiju; 1772; a i.). Divadelné hry písal aj M. V. Lomonosov (tragédia z ruských dejín Tamira a Selim, Tamira i Selim, 1750; tragédia situovaná do antického Grécka Démofoón, Demofont, 1751). Širšie publikum sa s ruskou klasicistickou dramatikou oboznámilo v 2. pol. 18. stor., keď popri dvorských a šľachtických divadlách začali pôsobiť aj divadlá prístupné širokej verejnosti. Prvý takýto súbor vznikol 1750 v Jaroslavli vďaka F. G. Volkovovi, ktorý 1752 vystúpil pred cárovnou Katarínou II. Veľkou a následne dostal povolenie založiť si v Petrohrade profesionálne divadlo; Volkovov súbor sa stal základom dnešného Alexandrinského divadla (1756). Ruské klasicistické divadlo sa vyznačovalo zdôrazňovaním patriotizmu a osvetovými cieľmi, autori síce využívali francúzsku klasicistickú formu, ale hry napĺňali ruským obsahom. Od 60. rokov 18. stor. sa postupne začali narúšať prísne klasicistické normy, objavili sa prvé prejavy sentimentálnej poézie a prózy (Fiodor Alexandrovič Emin, *1735, †1770). Výrazne sa táto tendencia prejavila v tvorbe najvýznamnejšieho ruského klasicistického básnika G. R. Deržavina. Klasicistickými pravidlami je ovplyvnená najmä jeho raná tvorba, neskoršie diela zásadami žánrovej diferenciácie klasicizmu neohraničoval, napr. v originálnej óde Felicia (Felica, 1783) spojil prvky slávnostnej ódy s prvkami ostrej satiry. V poslednej tretine 18. stor. bol ruský klasicizmus ovplyvnený sentimentalizmom, ktorý po desaťročiach nadvlády veršovaných foriem priniesol rozkvet prózy. Do popredia sa dostala ľúbostná tematika, tematika rodinného života, dôraz sa kládol na vnútorné prežívanie hrdinov, preferoval sa žáner denníka, epištolárnych foriem, cestopisu a ľúbostnej poviedky (N. M. Karamzin, A. N. Radiščev). Veľkým rozvojom prechádzala dráma. V duchu tradícií klasicistickej poetiky je napísaná komédia Brigadír (Brigadir, 1769) D. I. Fonvizina, ktorá patrí k vrcholným dielam tohto žánru v 18. stor. a uplatňujú sa v nej novátorské prístupy (realistická typizácia záporných postáv pomocou jazykového prejavu). Od 70. rokov 18. stor. sa klasicistická poetika drámy začala pod vplyvom sentimentalizmu uvoľňovať, mimoriadne obľúbené boli komické opery (Alexandr Onisimovič Ablesimov, *1742, †1783: Mlynár – zariekavač, klamár a svat, Meľnik – koldun, obmanščik i svat, 1779).

V Taliansku sa klasicizmus rozvíjal v 2. pol. 17. stor. a označuje sa termínom neoklasicizmus. Na rozdiel od francúzskej klasicistickej poetiky, ktorá zdôrazňovala krásu založenú na proporčnosti, vyváženosti a harmónii, sa v talianskej literatúre preferovala krása, ktorá nevylučovala fantáziu a emócie. Vzorom v poézii bolo básnické dielo F. Petrarcu, v próze dielo G. Boccaccia. V poézii vynikol G. Parini, ktorý do klasických žánrov ódy a hymnu uviedol politický, spoločenský a morálny obsah. Básnik a libretista P. Metastasio obnovil žáner melodrámy, ktorej dal podobu sentimentálnej komédie. V. Alfieri písal tragédie komponované presne podľa klasicistickej schémy (dodržiaval jednotu miesta, času a deja) a využíval najmä námety z antiky. Tragédii chcel dať novú podobu, ktorú nazval tragédia slobody, pričom myslel na budúci taliansky národ, ktorý sa sformoval v priebehu 19. stor. C. Goldoni reformoval divadlo, tradičnú improvizáciu typickú pre commediu dell’arte nahradil zavedením scenára. Doznievajúci klasicizmus sa prejavil v diele básnika a prozaika G. Leopardiho. V Čechách a na Slovensku sa literárny klasicizmus rozvíjal od konca 18. stor. do 1. tretiny 19. stor. v rámci národného obrodenia.

Ku klasicistickým autorom v Česku sa zaraďujú napr. A. J. Puchmajer, V. M. Kramerius, a predovšetkým F. Palacký, J. Dobrovský a J. Jungmann (autor prvej českej učebnice poetiky Slovesnost aneb Sbírka příkladů s krátkým pojednáním o slohu, 1820, 2., prepracované vydanie 1845).

Špecifickosť klasicizmu v slovenskej literatúre spočíva v pestovaní národnej kultúrnej tradície vychádzajúcej z kresťanských cyrilo-metodských tradícií. Niektoré črty (vlastenecká tematika, duchovný rozmer) má spoločné s ruským klasicizmom. R. 1780 nastalo v spoločnosti celkové uvoľnenie (reformy Jozefa II.) a vyšlo dielo J. Papánka Historia gentis Slavae (Dejiny slovenského národa), ktoré sa považuje nielen za zdroj národného obrodenia, ale aj obrodzovania cyrilo-metodskej tradície ako slovenskej tradície. Je to prelomové obdobie nástupu moderného kritického myslenia a literárneho prejavu predstavujúce zároveň kontinuitu s domácimi kultúrnymi tradíciami a s vývinom, ktorý získal nový umelecký rozmer. Literárny klasicizmus na Slovensku sa vyvíjal v troch fázach. V prvej (1780 – 1800) sa vytvárali základné predpoklady na rozvoj slovenskej literatúry, a to jednotný jazyk (bernolákovská kodifikácia 1787) a pravidlá literárneho klasicizmu, teda časomiery. Uplatňovanie časomernej prozódie v slovenskom jazyku sledovalo od začiatku najmä ideový cieľ – vznešenou klasickou prozódiou poukázať na vznešenosť domáceho kodifikovaného jazyka, a povýšiť ho tak na úroveň gréckej a latinskej kultúry aj prozodicky. Na základné prozodické pravidlá upozornil A. Bernolák ako ústredná osobnosť Spoločnosti pre pestovanie slovenského jazyka na generálnom seminári v Bratislave v osobitnej kapitole O prozódii v základnom diele Grammatica slavica (1790). Dominantné postavenie v tomto období mala národnovzdelávacia próza v bernolákovskej slovenčine, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom je J. Fándly (Zeľinkár, 1783; Piľní domajší a poľní hospodár..., 1792; Slovenskí včelár, 1802; a i.). J. I. Bajza vytvoril prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi (1783). Vznikali učené spoločnosti (spoločenstvá vzdelancov), najvýznamnejšou bolo Slovenské učené tovarišstvo (1792 – 1800), najväčšie a najaktívnejšie v stredoeurópskom priestore. Pre druhú fázu vývinu klasicizmu (1800 – 18) bola charakteristická anakreontská poézia ako výraz doznievajúceho rokoka, zastúpená básnickými zbierkami Muza ze Slovenských hor (1801) J. Palkoviča, Poezye (1806 – 12, 4 zv.) B. Tablica a Tatranská muza s lýrou slovanskou (1814) P. J. Šafárika. Títo autori patria k priekopníkom klasicizmu na Slovensku, ich poézia obsahuje znaky typické pre nastupujúci klasicizmus: klasicistické žánrové formy a strofické útvary, využívanie prízvučnej i časomernej prozódie, inšpirácia osvietenským racionalizmom, vlastenecké motívy. Tretiu, vrcholnú fázu (1818 – 36) predstavuje nástup klasickej časomiery v PředspěveSlávy dcere (1824) J. Kollára. Dokonalé časomerné preklady antických básnikov, najmä Vergíliovej Eneidy (1828, jediný preklad v slovanských jazykoch) od Jána Hollého, vzbudili záujem v celom slovanskom svete. Jedným z najvýznamnejších diel slovenského klasicizmu je Hollého hrdinský epos Svatopluk (1833), ktorý svojou dokonalosťou a ideami vyvolal generačný prevrat, zjednotil národné hnutie na ceste k spisovnej slovenčine a stal sa pevnou súčasťou národného povedomia. Dôležité postavenie slovenského klasicizmu upevňovali aj Hollého eposy Cirillo-Metodiada (1835), alegorický epos Sláv (1839) s národnohistorickým posolstvom, ako aj Selanki (1835 – 40) a Pesňe a Básňe (1841 – 42). Myšlienky slovenského literárneho klasicizmu sa stali zdrojom slovenského literárneho romantizmu a národnej ideológie.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klasicizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-07]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klasicizmus