absurdná dráma, absurdné divadlo — dramatický text porušujúci tradičnú významovú a formálnu štruktúru (postupy) divadelnej hry v klasickom chápaní. Absurdná dráma je polytematická, nemá súvislý dej, chýba v nej motivácia (počnúc zápletkou a končiac rozuzlením) i akákoľvek charakterizácia postáv (historická, spoločenská). Devalváciou svojej komunikatívnej funkcie (dlhými bezobsažnými monológmi, prázdnymi frázami, chaotickými slovnými nezmyslami ap.) v nej dokonca stráca svoj význam aj jazyk. K najvýznamnejším predstaviteľom patria S. Beckett, E. Ionesco, A. Adamov, H. Pinter, T. Stoppard, E. Albee, S. Mrožek a i. V hodnotovom jadre slovenskej dramatickej tvorby nevznikli texty, ktoré možno jednoznačne priradiť k absurdnej dráme. Známe sú najmä absurdné humoresky M. Lasicu a J. Satinského (Nečakanie na Godota, 1969), v ktorých autori popierajú zaužívané formy vtipu.

Accius [akci-], Lucius, genitív Accia, 170 pred n. l. Pisaurum – po 85 pred n. l. — dramatik z obdobia starého Ríma. Inšpiroval sa gréckou mytológiou, prepracúval aj hry Aischyla, Sofokla a Euripida. Napísal vyše 40 tragédií vyznačujúcich sa pátosom a rétorickosťou, väčšina z nich sú crepidaty, o. i. Atreus, Antigona, Medea, Bakchantky (Bacchae), Feničanky, (Phoenissae); z trójskeho cyklu Achilles, Astyanax, Hekaba (Hecuba), Trójanky (Troades) a i., ďalšie sú praetexty, napr. Brutus (uvedená 135 pred n. l. na triumfálnych Brutových hrách) a Decius (nazývaná aj Aeneades, opisujúca historickú udalosť z 3. samnitskej vojny, v ktorej sa 295 pred n. l. Decius Mus obetoval za vlasť). Zo všetkých tragédií sa zachovali len fragmenty.

Ackermann [aker-], Konrad Ernst, 1. 2. 1712 alebo 1710 Schwerin – 13. 11. 1771 Hamburg — nemecký herec a divadelný riaditeľ. Obľubu si získal najmä v komických rolách. S vlastným divadlom hrával v Prusku, Poľsku a Rusku, od 1764 v Hamburgu. R. 1765 tam otvoril divadlo, ktoré 1767 – 69 spolu so svojím súborom poskytol inštitúcii prvého nemeckého národného divadla.

Actors’ Studio [ektrz stjúdiou] — divadelná škola založená 1947 v New Yorku E. Kazanom, Cheryl Crawfordovou (Crawford, *1902, †1986) a Robertom Lewisom (*1909, †1997). Rozvíja metodiku hereckej výchovy odvodenú od systému K. S. Stanislavského, nadväzuje na metódy psychoanalýzy. Vrchol činnosti zaznamenala v 50. rokoch 20. stor., keď jej herecký štýl bol v súlade s vtedajším trendom filmového a dramatického umenia. K jej významným umeleckým osobnostiam patril L. Strasberg.

Adamčík, Samuel, 23. 7. 1904 Bohunice, okres Levice – 10. 7. 1984 Bratislava — slovenský herec. Pôvodne učiteľ a dlhoročný ochotník, 1946 – 54 člen činohry Novej scény Národného divadla, 1951 – 74 Činohry SND v Bratislave. Predstaviteľ rozmanitých charakterov starcov, sedliakov, ako aj inteligentov vo svetovom i v slovenskom repertoári (Maximilián Moor, F. Schiller: Zbojníci, 1955; Serebriakov, A. P. Čechov: Ujo Váňa, 1954). Jeho realistické herectvo so zmyslom pre charakteristický detail v úlohách činorodých starcov často využívali film aj televízia (Pole neorané, 1954; Drevená dedina, 1955; Jánošík 1962 – 63; Živý bič, 1966; Rok na dedine, 1967; Hájnikova žena, 1971; Sokoliarova dcéra, 1981; Tisícročná včela, 1983).

Adamíra, Jiří, 2. 4. 1926 Dobrovice, okres Mladá Boleslav – 14. 8. 1993 Praha — český herec. Od 1945 účinkoval v divadlách v Prahe, Zlíne a Ostrave, 1962 – 90 v Realistickom divadle Z. Nejedlého (dnes Švandovo divadlo na Smíchově), 1990 – 93 v Národnom divadle v Prahe. Jeho herectvo sa vyznačovalo psychologickým prienikom, úspornosťou výrazu a pôsobivou dramatickosťou v postavách klasického (Richard III., W. Shakespeare, 1962; Hamlet, W. Shakespeare, 1975) i moderného (John Buchanan, T. Williams: Léto a dým, 1965; Chance Wayne, T. Williams: Sladké ptáče mládí, 1970) repertoáru. Šarm a nadhľad uplatnil v komédiách (Higgins, G. B. Shaw: Pygmalión, 1974), v Národnom divadle vynikol najmä ako charakterový herec (Serebriakov, A. P. Čechov: Strýček Váňa, 1990; Šaman, J. Topol: Sbohem, Sokrate, 1991; Továrník Werle, H. Ibsen: Divoká kachna, 1993). Uplatnil sa aj vo filme (Příběh lásky a cti, 1977; Božská Ema, 1979; Kadeř královny Bereniké, 1993) a v televíznych seriáloch (Byl jednou jeden dům, 1974; Panoptikum města pražského, 1987).

Adamovič, Jozef, 23. 4. 1939 Trnava – 2. 8. 2013 Košice, pochovaný v Bratislave — slovenský herec, divadelný i televízny režisér a pedagóg, manžel B. Turzonovovej. R. 1960 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave, 1981 – 85 študoval divadelnú a filmovú réžiu na GITIS-e (dnes RATI) v Moskve. Od 1995 vyučoval na konzervatóriu v Košiciach (dnes Konzervatórium Jozefa Adamoviča), súčasne (1997) spoluzakladateľ Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde vyučoval na Fakulte dramatických umení. R. 1960 – 91 člen Činohry SND.

V mladosti predstaviteľ romanticky ladených hrdinov (Lysander v komédii W. Shakespeara Sen noci svätojánskej, 1965; Don Rodrigo v tragédii P. Corneilla Cid, 1972), neskôr vniesol do svojho herectva drsné tóny, nesentimentálne zvecnenie vzťahov, nepatetickosť i prvky tragizmu (Nick v hre E. Albeeho Kto sa bojí Virgínie Woolfovej?, 1965). V televízii zaujal titulnou postavou v seriáli Vivat Beňovský! (1971), hral v mnohých slovenských (Člny proti prúdu, 1981) i českých (Pták Ohnivák, 1997; Kráska a netvor 1950, 2010) filmoch.

africké divadlo — princíp scénického stvárňovania deja existoval v Afrike už dávno pred vznikom činohry európskeho typu, ktorá sa začala rozvíjať až v modernom období pod vplyvom európskej drámy; divadelné umenie tu nie je novým javom. Tradičné africké dramatické prejavy vznikali v úzkej závislosti od náboženských obradov a mytologickej tematiky. Spoločenstvu mali zabezpečiť požehnanie, teda hojnosť a plodnosť, a odvrátiť všetko negatívne. Charakteristické pre ne je úzke spojenie mimetických prvkov s hudbou a tancom. Na rozdiel od Európy, kde došlo k diferenciácii opery, operety, muzikálu, činohry, baletu a pantomímy, africká tradícia preferuje syntetické divadlo. Veľmi obľúbené sú dramatické produkcie uvádzané počas každoročných festivalov, tematicky čerpajúce z afrického folklóru a zo všedného života. Rozšírené sú inscenácie mytologických príbehov a tzv. maškarád, tanečné slávnosti v maskách, v Nigérii napr. Egungun (u Jorubov), obrady tajnej ženskej spoločnosti Gelede, Egwugwu (u Ibov) a Ekpo (u Ibibiov). Predstavenia masiek sa viažu na agrárny cyklus, ale konajú sa aj vo vzťahu k lovu a rybolovu, preto predstavujú nielen ľudí, ale aj zvieratá (krokodíl, žralok, antilopa). Niekedy zosobňujú živelné sily (oheň, vietor, blesk, hrom) alebo predstavujú neželané sociálne správanie (zlodej, lenivec); masky liečiteľov vymetajú choroby. Kostým z rastlinných vláken či textílií má za úlohu úplne skryť totožnosť aktéra. Pri pohrebných obradoch vážených starých ľudí aktéri mimeticky sprítomňujú zosnulých. V duchu reinkarnačných predstáv tradičných afrických spoločenstiev masky sprítomňujú aj mŕtvych predkov, čím zabezpečujú ich kontakt so žijúcimi – divadelné konanie sa opiera o vieru, že ak sú mŕtvi spokojní, vracajú sa naspäť na svet v deťoch. Popri vystúpeniach jednotlivých masiek a každoročných festivaloch existujú aj také, ktoré sa konajú len raz za niekoľko rokov, napr. idžoský festival Owu Aru Sun z delty Nigeru. Zložitý cyklus niekoľkých desiatok predstavení predvádzaný členmi spoločnosti Ekine je akousi rekolekciou pamäti etnika. V oblasti nigerskej delty sú dôležitou súčasťou predstavení masiek virtuózne tanečné kreácie, vo vnútrozemí (napr. u Ibov) sa často najviac oceňuje schopnosť aktéra niesť ťažký kostým. Stáročná tradícia dvorných rapsódov – griotov, ku ktorých vyjadreniu patria aj prvky mimézis, pretrvala aj v čiastočne islamizovaných a v islamizovaných častiach záp. Afriky (Burkina, Guinea, Mali, Pobrežie Slonoviny).

Africké mestské divadlo je z obsahovej aj z formálnej stránky pod vplyvom afrických dramatických tradícií a európskeho divadla, ktoré preniklo do Afriky v koloniálnom období. Dôležitú úlohu pritom zohralo aj školstvo (pôsobenie európskych pedagógov), vyučovanie v európskych jazykoch a štúdium afrických umelcov v Európe a USA. Vplyv európskeho divadla nebol v jednotlivých afrických krajinách rovnaký. V 30. rokoch 20. stor. sa kresťanské cirkvi pokúšali využiť africký záujem o divadlo, so žiakmi misijných škôl pripravovali inscenácie dramatizovaných epizód z Biblie, najčastejšie vyhnanie Adama a Evy z raja, narodenie Ježiška v Betleheme a Jozef a jeho bratia. V Senegale v škole Williama Pontyho na ostrove Gorée, kde študovali aj žiaci z Dahome, Mali, Pobrežia Slonoviny a iných afrických frankofónnych krajín, sa od 1933 konali každoročné festivaly divadelných inscenácií. Popri biblických príbehoch sa inscenovali aj africké mytologické námety, mravoučné príbehy, folklórne hry a historické drámy. Pod európskym kultúrnym vplyvom vznikali v ranom období preklady a adaptácie diel niektorých významných európskych dramatikov (W. Shakespeara, Molièra), ktoré sa často afrikanizovali a ich dej sa prenášal do afrického prostredia. Po nich nasledovali prvé samostatné dramatické pokusy absolventov škôl – Bernard Dadié (*1916, †2019), François Joseph Amon d’Aby (*1913, †2007) a Germain Coffi Gadeau (*1913, †2000) z Pobrežia Slonoviny. Charakteristickým rysom raných divadelných hier je ich didaktickosť a snaha využiť divadlo ako nástroj osvety a vzdelávania v boji proti rôznym prežitkom, predsudkom a spoločenským nešvárom. Po 2. svet. vojne vznikali profesionálne scény (v Pobreží Slonoviny Théatre Indigène de la Côte-d’Ivoire, 1954 Théatre du Palais v senegalskom Dakare, 1960 Beninské národné divadlo, 1961 Dramatické štúdio na Ghanskej univerzite v Akkre, nigérijský klub Mbari, 1962 Národné divadlo v Ugande) i folkloristické súbory (Africký balet Keïtu Fodébu, Národný súbor senegalského baletu a i.). Moderné formy afrického divadelníctva v angličtine a vo francúzštine sa rozvíjali na afrických univerzitách. Prudko sa rozmáhalo aj moderné svetské ochotnícke divadlo. Bohatá bola tvorba rozhlasových hier. Popri dramatickej tvorbe v európskych jazykoch, ktorá má knižný charakter, sa rozvíjalo divadelníctvo a dramatická tvorba nadväzujúca na domáce, tradičné formy, ktoré sú charakteristické veľkou životnosťou, popularitou a úsilím o syntézu rozdielnych divadelných tradícií. Moderné mestské divadlo v Afrike otvorilo priestor realizácie aj ženským autorkám a divadelníčkam. Kultúra predstavení masiek inšpirovala tvorbu moderných nigérijských dramatikov. Na idžoskú dramatickú tradíciu nadviazal nigérijský dramatik J. P. Clark v hrách Pieseň kozy (Song of a Goat), Predstavenie masiek (The Masquerade) a Ozidi. Analogická tradícia u etnika Jorubov ovplyvnila tvorbu W. Soyinku, ktorý ju dômyselne využil v hre Cesta (The Road, 1965).

Zakladateľmi moderného profesionálneho nigérijského divadla, ktoré kombinovalo jorubské texty s hudbou a tancom a dostalo názov jorubská ľudová opera, boli herci, režiséri a dramatici v jednej osobe: H. Ogunde, Kola Ogunmola (*1925, †1973) a D. Ladipo. H. Ogunde napísal 24 divadelných hier a založil divadelnú spoločnosť Ogunde Theater Party, ktorá uvádzala komédie a politické satiry. Eufória zo získania politickej nezávislosti viedla k oživeniu divadelných aktivít a k vzniku kočovných divadelných spoločností známych ako Yoruba Opera companies. D. Ladipo zdramatizoval témy z jorubskej mytológie a dejín v trilógii Oba Koso, Oba Moro a Oba Waja o dejinách kráľovstva Oyo, ktorú uvádzal so sprievodom hudby, zborového tanca, masiek a bubnov so svojou kočovnou divadelnou spoločnosťou Duro Ladipo Theatre Company po celej Nigérii. K. Ogunmola so svojou spoločnosťou Kola Ogunmola Travelling Theatre, s ktorou precestoval celú Nigériu a Ghanu, sa preslávil adaptáciou slávnej knihy Amosa Tutuolu Pijan palmového vína (The Palm Wine Drinkard) a spoločenskými satirami. Obidvaja ovplyvnili dramatickú tvorbu prvého afrického nositeľa N. c. za literatúru (1986) W. Soyinku, ktorý pôsobil dlhé roky ako režisér univerzitného súboru, i tvorbu nigérijského dramatika a režiséra Olawaleho Gladstona Emmanuela Rotimiho (známy ako Ola Rotimi, *1938, †2000), ktorý písal po anglicky, ale pri inscenáciách využíval hudbu, tanec, pantomímu a iné prvky charakteristické pre africké divadlo. Priekopníčkou modernej ghanskej dramatickej tvorby bola E. T. Sutherlandová, ktorá vybudovala dramatickú školu a založila vlastné experimentálne divadlo, pre ktoré písala hry (Foriwa, Edufa) a cestovala s ním po ghanskom vidieku. Úzko s ňou spolupracoval J. C. De Graft-Johnson, autor divadelných hier Synovia a dcéry (Sons and Daughters, 1964) a Opokuwovo tajomstvo (The Secret of Opokuwa, 1970). Divadelné hry písala aj ghanská autorka A. A. Aidoová. V Afrike je veľmi silná produkcia rozhlasových hier, a to najmä v Ghane, Nigérii (Obi Egbuna, *1938, †2014; W. Soyinka), Keni (Kuldip Sondhi, Ngũgĩ wa Thiong’o), Ugande, Juž. Afrike (Alfred Hutchinson, *1924, †1972; Arthur Maimane, *1932, †2005) a Kamerune (Guillaume Oyônô-Mbia, *1939). Na staré rozprávačské tradície nadviazala dramatická tvorba v hauštine (Adamu dan Gogo, Dauda Kano, Umaru Balarme Ahmed), eweštine (Ferdinand Kwasi Fiawoo, *1891, †1969; Bidi H. K. Setsoafia, *okolo 1926), swahilčine (Penina O. Mlama, *1948), zuluštine (D. B. Z. Ntuli, *1940), somálčine (Xasan Sheikh Mumin, *1931, †2008), amharčine (Kabbada Mikael, Mangistu Lamm, Sagg’ye Gabra Madhin), gandčine (Byron Kawadda, Christopher Mukiibi, Wycliffe Kiyingi) a i., často zobrazujúca konflikt európskych a afrických hodnôt. Hry sa hrajú v školách a uvádzajú sa v televízii a rozhlase. Rozvoj divadelníctva vo vých. Afrike ovplyvnila študentská dramatická spoločnosť pri univerzite Makerere v Ugande, na ktorej študovali mnohí budúci významní dramatici píšuci po anglicky, napr. Ngũgĩ wa Thiong’o a Robert Serumaga (*1939, †1980), ktorý založil v Ugande prvú a dosiaľ jedinú profesionálnu divadelnú spoločnosť Abafumi.

V 80. rokoch 20. stor. vznikli kočovné divadelné spoločnosti Makerere Free Travelling Theatre a Makerere Mobile People’s Theatre. V Zimbabwe je divadlo v rukách malých poloprofesionálnych súborov, napr. The People’s Theatre Bena Sibenkeho v Harare. V Zambii založil kočovnú divadelnú spoločnosť Stephen Chifunyise (*1948). V Juž. Afrike vzniklo protestné divadlo pod vedením Athola Fugarda (*1932), s ktorým spolupracovali John Kani (*1943) a Winston Ntshona (*1941), v Johannesburgu Market Theatre for Black Artists Barneyho Simona (*1932, †1995) a všestranná Soweto Company Maisheho Maponyu (*1951). Legendárnym predstavením sa stala Cesta do Mekky (Road to Mecca).

V súčasnosti možno v africkom divadle pozorovať niekoľko tendencií: okrem tradičných predstavení masiek je prítomný fenomén karnevalizácie i s kombináciou predstavenia masiek s karnevalom (napr. pri príležitosti silvestrovského predstavenia Nwaotam u idžoského etnika Ibani, keď na streche zápasia postavy predstavujúce odchod starého a príchod nového roka, zatiaľ čo diváci majú líčenie a kostým podľa vlastného výberu, čím sa rozdiel medzi nimi a hlavnými aktérmi zmenšuje). Sprievodným znakom šíriaceho sa kresťanstva sú benefičné vianočné koncerty, v rámci ktorých sa rozvíjajú hry s biblickými motívmi. V mestskom divadle sa pozornosť presmerovala od oslavy tradícií k naliehavým problémom súčasnej Afriky. Edukatívne predstavenia sa pútavou formou usilujú postaviť k starým a novým javom v africkej spoločnosti. Drámou Diabolská žiletka (Evil blade) vystúpil na obranu práv žien súbor z nigérijského mesta Port Harcourt. Kampaň na prevenciu AIDS preslávila ambulantný súbor univerzity v Ugande vedený režisérkou Rose Mbowovou (Mbowa, *1943, †1999). Podobne W. Soyinka sa v novších hrách odvracia od mytologických tém a rieši aktuálnu problematiku bezpečnosti na afrických cestách. Pri kultúrnych domoch väčších miest pretrváva tradícia univerzitných súborov a súborov folklórnej orientácie. Zhoršenie bezpečnosti vo večerných hodinách však spôsobilo, že ľudia uprednostňujú sledovanie hier (najmä melodrám a komédií zaznamenaných na videu) doma. V Nigérii sa zrodil nový významný kultúrno-spoločenský fenomén na rozhraní divadla a filmu nazývaný Nollywood. Ešte pred jeho vznikom bol natočený rad filmov vysokej umeleckej hodnoty, a to aj vďaka kultúrnej politike vo frankofónnej Afrike, ktorú využili napr. vynikajúci prozaik S. Ousmane (Senegal) a filmový režisér Souleymane Cissé (*1940, Mali). Za africký prínos do svetového umenia možno považovať africkú drevenú tvárovú plastiku z tradičných predstavení masiek, ktorá výrazne ovplyvnila moderné európske umenie (kubizmus). Dlhodobý vklad prinášajú africkí umelci i do rozvoja moderného tanca. K súčasnému vrcholnému divadelnému umeniu prispievajú Afričania predovšetkým výraznými hereckými osobnosťami pôsobiacimi v Európe (v súbore Petra Brooka). Na vznik vynikajúcich pôvodných javiskových diel nie sú v súčasnosti v Afrike vytvorené podmienky porovnateľné s obdobím po získaní nezávislosti. Napriek tomu vznikli o. i. tanečná dráma nigérijskej choreografky Amatu Braidovej (Braide) o vzniku predstavení masiek Ebejiba a svetovo známa hra Woza, Albert! juhoafrického autorského tímu Percy Mtwa (*1954), Mbongeni Ngema (*1956) a Barney Simon (*1932, †1995) komponovaná ako javiskové dielo vychádzajúce z princípov improvizácie, v ktorom dvaja muži čakajú na kraji cesty na to, že si ich niekto najme na prácu, a čas napĺňajú predstavou druhého príchodu Krista, ktorý skoncuje s krivdami politiky apartheidu.

agitprop [lat. > nem.] — typ politického divadla. Vzniklo v 20. rokoch 20. stor. v Nemecku a Rusku. Agitačné skupiny, ktoré po revolúcii cestovali po krajine, šírili komunistické myšlienky, využívajúc jednoduché slogany a úderné, ľahko pochopiteľné divadelné prostriedky (karikované masky, maľované nápisy a heslá, farebné odlíšenie postáv na červené a biele ap.). V divadle agitprop sa sformulovali divadelné avantgardné iniciatívy 1. polovice 20. stor. a čerpali z nich významní režiséri (Maxim Vallentin, *1904, †1987; E. Piscator, V. E. Mejerchoľd, J. Honzl a i.). Nútená premena revolučného robotníckeho divadla v duchu socialistického realizmu znamenala v Sovietskom zväze a neskôr aj inde jeho zánik.

akademické divadlo opery a baletu — názov divadiel v bývalom Sovietskom zväze, ktorý sa od 1919 priznával divadlám ako čestný titul za veľké zásluhy na rozvoji operného a baletného umenia i za vysoký stupeň profesionálneho majstrovstva. Sieť akademických divadiel pôvodne združovala divadlá, ktoré mali garantovanú finančnú podporu štátu.

akt [lat.] —

1. úkon, konanie; čin;

2. div. → dejstvo;

3. práv. → právny akt

4. výtv. pôvodne označenie nahého ľudského modelu, ktorý pózoval v pôsobivom pohybe (actus) alebo v postoji. Neskôr sa termín preniesol na štúdiu aktu, predovšetkým kreslenú. Od 19. stor. termín označuje zobrazenie nahého ľudského tela (ženského, mužského alebo detského); polakt je zobrazenie nahého tela po pás. Akty sa nachádzajú na neskoropaleolitických skalných maľbách, maľbách starovekého Orientu, Ďalekého východu a predkolumbovskej Ameriky. V antike bola pre ľudské telo po prvýkrát vytvorená teória proporčného kánonu, ktorý bol v stredoveku nahradený schémou nahosti nerozlišujúcej pohlavie. Akty sa vyskytovali len tam, kde to téma priamo vyžadovala (napr. výjavy z raja, Adam a Eva, Kristov krst, Ukrižovanie, Posledný súd ap.). Nový figurálny kánon, ktorý ovplyvnil manieristické umenie 16. stor. (Parmigianino, Tintoretto, El Greco), vytvoril Michelangelo Buonarroti. Návrat k prirodzenosti ľudskej postavy dosiahli bratia A. a A. Carracciovci, ktorí vytvorili novú tradíciu siahajúcu cez barok a akademizmus až po 19. stor. Proti klasicistickej idealizácii aktu vzniklo opticko-zmyslové chápanie vrcholiace v erotických obrazoch francúzskeho rokoka (F. Boucher). Nahota, ktorá už nie je viazaná na mytologický alebo na historický námet, sa vyskytuje u E. Maneta (Raňajky v tráve, 1863; Olympia, 1863). V umení 20. stor. je akt nositeľom výtvarných tendencií umeleckých názorov (H. Matisse, A. Modigliani).

aktovka [lat.] — divadelný žáner v rozsahu jedného aktu (dejstva). Má všetky dejové a kompozičné zložky dramatického diela; obyčajne sa končí pointou.

Aldwych Theatre [ólduič] — jedno z najznámejších londýnskych divadiel. Otvorené 1905, hrávajú tam významní anglickí herci, pravidelne vystupuje Royal Shakespeare Company zo Stratfordu. Okrem Shakespearových hier sa tam uvádzajú aj diela novších anglických a amerických dramatikov (L. Hellmanová, R. E. Sherwood, T. Williams, E. Albee a i.).

Alexandrinské divadlo — najstaršie ruské profesionálne činoherné divadlo. Založené 1756 v Petrohrade pod názvom Ruské divadlo, od 1832 po dostavbe budovy divadla názov Alexandrinské divadlo, od 1937 Leningradské akademické činoherné divadlo A. S. Puškina, od 1991 opäť Alexandrinské divadlo. Hrávali v ňom najvýznamnejšie osobnosti ruského herectva (F. G. Volkov, V. V. Samojlov, → Samojlovovci; V. F. Komissarževskaja; Konstantin Alexandrovič Varlamov, *1849, †1915, a i.), režíroval o. i. V. E. Mejerchoľd. Alexandrinské divadlo bolo aristokratickejšie a estétskejšie ako moskovské Malé divadlo, pomalšie sem prenikali princípy scénického realizmu. Uvádzalo najmä ruskú a svetovú klasickú drámu, výpravné inscenácie pre početné publikum. V 21. storočí spája svoje tradície s najmodernejšími prúdmi európskeho divadla.

Alonso, José Luis, 9. 7. 1924 Madrid – 8. 10. 1990 tamže — španielsky režisér a divadelný riaditeľ. Pracoval s viacerými súbormi, najvýznamnejšie bolo pôsobenie v madridskom Národnom divadle (1962 – 76; dnes Národné dramatické centrum, Centro Dramático Nacional). Svojou tvorbou sústavne modernizoval španielske divadlo vplyvmi súčasných európskych režijných smerov a drámy 20. stor. (A. P. Čechov, P. Claudel, T. Williams, J. Anouilh, B. Brecht, J. P. Sartre). Zo španielskej klasiky mala najväčší ohlas jeho inscenácia Misericordia podľa B. Péreza Galdósa (1974).

alternácia [lat.] — striedanie, nahrádzanie;

1. biol. striedanie členov (orgánov, fylómov) v kruhoch nasledujúcich po sebe; alternácia generácií je striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie v životnom cykle organizmu (napr. pri voškách);

2. div. striedanie hercov pri vytváraní tej istej roly v tej istej inscenácii; aj obsadenie javiskovej postavy dvoma alebo viacerými hercami. V niektorých prípadoch vedie k celkom odlišnej koncepcii stvárňovanej postavy, a tým aj k odlišnému vyzneniu inscenácie;

3. jaz. striedanie fónických prvkov (hlások, skupín hlások). Fonologický (morfonologický) jav, pri ktorom ide o vplyv morfémy na fonému (prozodému); zámena fonémy v rámci morfémy inou fonémou, fonematickou nulou alebo spojením foném, a to v súvislosti s nasledujúcou príponou (odvodzovacou, kmeňotvornou alebo ohýbacou); pravidelné striedanie zvukov v tvaroch súvisiacich s tým istým obsahom a priraďovaných k tej istej forme (morféme). Na rozdiel od neutralizácie sú pri alternácii zmeny fónických prvkov vynútené nie zvukovým, ale významovým okolím; je to nekombinačná, voľná zmena. Z vývinového hľadiska ide aj pri alternácii pôvodne vždy o neutralizáciu. Alternujúce zložky slova (tvaru, morfémy) sa nazývajú alternanty. Rozlišujú sa vokalické alternácie (alternácie samohlások), a to kvalitatívne (sedieť/sadať), kvantitatívne (hlas/hlások, žena/žien), kvalitatívno-kvantitatívne (dosoliť/dosáľať) a alternácie samohlásky s nulou (deň/dňa, látka/látok), konsonantické alternácie (alternácie spoluhlások), a to koreňových (žrď/žŕdka, žena/žieňa) a nekoreňových (noha/nožička, žiak/žiaci) spoluhlások a alternácie spoluhlásky s nulou (Hamburg/hamburský), a alternácie vokál/konsonant (alternácie samohláska/spoluhláska) – žať/žnem.

Anderlovci — slovenská rodina kočovných bábkarov, marionetárov, pokračovateľov tradície slovenského kočovného bábkarstva. Rodinnú tradíciu založila Eva, rodená Kouřilová (24. 12. 1880 Jevíčko, okres Svitavy, Česko – 25. 9. 1969 Banská Bystrica), ktorá vyrástla v rodine kočovného bábkara J. Stražana (→ Stražanovci). Od 1919 hrávala aj s manželom Michalom (29. 9. 1878 Banská Bystrica – 19. 9. 1935 tamže). Ich synovia Bohuslav (23. 12. 1913 Ružomberok – 26. 11. 1976 Banská Bystrica) a Jaroslav (19. 11. 1916 Čadca – 2. 9. 1982 Banská Bystrica) pokračovali v rodinnej tradícii. V 30. a 40. rokoch 20. stor. hrávali po slovenských dedinách tradičný repertoár kočovných bábkarov (príležitostne až do 1971). Spolu s rezbárom Móricom Foukalom z Liskovej zhotovili bábky, ktoré sa 1969 stali majetkom Matice slovenskej v Martine. V rodinnej marionetovej tradícii od 1972 samostatne pokračoval Bohuslavov syn Anton (20. 11. 1944 Dolná Lehota, okres Banská Bystrica – 16. 5. 2008 Banská Bystrica), ktorý 1990 založil profesionálne Tradičné bábkové divadlo A. Anderleho v Banskej Bystrici, kde hrával repertoár kočovných bábkarov. Reštauroval bábky, vyrezával a rekonštruoval marionety. Vystupoval na domácich a zahraničných bábkarských festivaloch a podujatiach.

antika [lat.] — pôvodne v 16. a 17. stor. označenie umeleckých predmetov, starožitností, neskôr aj ideálov, ktoré vyjadrovali; od začiatku 20. stor. označenie politických a hospodárskych dejín, kultúry, umenia a ďalších sfér života starovekého Grécka a Ríma v období od 12. stor. pred n. l. do 5. stor. n. l. (niekedy až do 6. stor.), t. j. všetkých stránok života gréckej a rímskej spoločnosti v staroveku. Geograficky sa pod antickú civilizáciu zahŕňajú všetky územia, ktoré tvorili súčasť Rímskej ríše v čase jej najväčšieho rozsahu (za cisára Trajána), pričom jednotlivé územia boli do nej začlenené v rôznom období.

V Grécku sa obdobie antiky začína v 12. stor. pred n. l. po zániku mykénskej civilizácie, keď prichádzajúce grécke kmene Achájcov, Iónov, Aiolov a Dórov postupne obsadili územie celého Grécka a ostrovy v Egejskom mori. V priebehu veľkej gréckej kolonizácie osídlili ostrovy pri pobreží Malej Ázie i pobrežie Malej Ázie, sev. pobrežie Egejského mora, úžiny Bospor a Dardanely a pobrežie Čierneho mora. Smerom na západ sa usadili vo vých. časti Sicílie, v juž. Itálii a napokon aj na pobreží dnešného Francúzska a Španielska. V priebehu archaického obdobia sa vytvorili mestské štáty (polis), ktoré dosiahli politický, kultúrny a hospodársky vrchol v klasickom období (5. stor. a 1. pol. 4. stor. pred n. l.). V helenistickom období (4. – 1. stor. pred n. l.) vznikli po rozpade ríše Alexandra III. Veľkého rozsiahle teritoriálne štáty Egypt, Sýria, Pergamská ríša a Macedónia, ktoré sa v priebehu 2. – 1. stor. pred n. l. stali postupne súčasťou Rímskej ríše.

Rímsky štát sa začal formovať v pol. 8. stor. pred n. l. v str. Itálii ako mestský štát s vládou kráľov. R. 509 pred n. l. vznikla Rímska republika, ktorá rozširovala územie štátu najprv v Itálii a od pol. 3. stor. pred n. l. v priamom konflikte s Kartágom (→ púnske vojny) i na pobreží Stredozemného mora, keď obsadila územie Hispánie, sev. Afriky, Grécka a Malej Ázie. V 1. stor. pred n. l. sa rímske územie rozšírilo tak, že Stredozemné more sa stalo jej vnútorným morom. R. 27 pred n. l. Gaius Octavius (Augustus) zaviedol v Rímskej ríši monarchiu – cisárstvo. Za cisára Trajána (98 – 117 n. l.) dosiahla najväčší územný rozsah a za jeho nástupcov aj hospodársky a sociálny rozkvet. V 1. pol. 3. stor. zavládla v ríši vojenská anarchia, situáciu stabilizoval cisár Dioklecián (284 – 305 n. l.). R. 395 cisár Theodosius I. Veľký rozdelil ríšu na dve časti, pričom Západorímska ríša zanikla pod náporom barbarských kmeňov 476 n. l.

Gréci a Rimania vytvorili prvú vyspelú civilizáciu v Európe, ktorá sa stala zdrojom neskoršiej európskej civilizácie stredoveku i novoveku. Na základe získaných poznatkov starovekých civilizácií Blízkeho východu a vlastných pozorovaní sa sformovala antická filozofia (→ grécka antická filozofia, → rímska filozofia), z ktorých sa v priebehu helenistického obdobia vyčlenili ďalšie vedné disciplíny (matematika, fyzika, astronómia, lekárstvo, filológia, zemepis a i.). Vo svojich neskorších prejavoch (stoicizmus, novoplatonizmus) ovplyvnila antická filozofia aj kresťanské učenie. V živote Grékov i Rimanov mali dôležitú funkciu antické náboženstvo (→ grécke antické náboženstvo, → rímske náboženstvo) a mytológia (→ grécka mytológia, → rímska mytológia), ktoré ovplyvňovali nielen duchovný život, ale aj výtvarné umenie (→ grécke výtvarné umenie, → rímske výtvarné umenie) a architektúru (→ grécka architektúra, → rímska architektúra). V literatúre sa rozvíjali všetky druhy a žánre: poézia (lyrika aj epika), tragédia, komédia, v próze historiografia, náuková próza, dobrodružný román (→ grécka literatúra, → rímska literatúra). Rozvíjali sa aj divadlo (→ grécke antické divadlo, → rímske divadlo), hudba (→ grécka hudba, → rímska hudba) a šport, budovali sa knižnice (→ knižnica, Dejiny).

artista [lat. > fr.] — cirkusový alebo varietný umelec (akrobat, žonglér).

atellána, aj atellská fraška — pôvodne burleskná ľudová hra improvizačného charakteru karnevalovej kultúry. Neskôr sa z nej vyvinul žánrový typ komédie, zvyčajne jednoaktovkovej frašky s dedinskou alebo s malomestskou tematikou so satirickým vyznením. Má pevnú dejovú líniu a spravidla štyri ustálené typy postáv: hlupáka, chytráka, intrigána a šarlatána. Rimania ju v 1. stor. pred n. l. literárne zošľachtili natoľko, že stratila svoj improvizačný charakter. Postupne ju vytlačila pantomíma. Nazvaná podľa juhotalianskeho mestečka Atelly.

atická komédia — starogrécka komédia, ktorá sa od 5. stor. pred n. l. vyvíjala v Atike (odtiaľ názov). Prostredníctvom humoru, irónie, vtipu, karikatúry či travestie odzrkadľovala vtedajšiu dobu, politický, spoločenský a sociálny život. Nechýbali v nej vtipné priame aj nepriame narážky, ostré slovné hádky, dokonca fyzické útoky; výstupy otrokov, sluhov a kupliarov nadobúdali miestami obscénny charakter. Komiku umocňoval i jazyk (používanie dialektu, slovných hračiek, jazykolamov). Atická komédia prešla troma základnými vývinovými etapami:

Starú atickú komédiu charakterizoval fantastický dej vyúsťujúci do moralizovania alebo do politickej satiry. Najvýznamnejším autorom bol Aristofanés, ďalej Kratinos (*490/80 pred n. l., †po 423 pred n. l.), Ferekratés (5. stor. pred n. l., tvorca verša ferekrateja) a Eupolis (*pred 446 pred n. l., †po 412 pred n. l., debutoval 429 pred n. l.). Autori starej atickej komédie pracovali so štruktúrou komédie oveľa voľnejšie než autori tragédií. Dej a konanie boli prerušované parabázou (gr. parabasis), v ktorej autor prostredníctvom chóru priamo oslovoval publikum. Jednoduchý dej dopĺňali improvizované výstupy, piesne a tance.

Tematickým ťažiskom strednej atickej komédie (1. polovica 4. stor. pred n. l.), zbavenej politickej tematiky, sa popri parodovaní mýtov stal rodinný a každodenný život. Hlavnými postavami (ako dosvedčujú aj samotné názvy hier) už nie sú štátnici, filozofi a básnici, ale (podobne ako v novej atickej komédii) otroci, hetéry, bohémi, rybári, obchodníci, kuchári a i. Obľúbenými témami boli rôzne zápletky, rodinné problémy, zámena detí, odloženie novorodencov, generačné problémy otcov a synov, pomer pána a slúžky, vzťah pána a otroka. K významným autorom patril Antifanés (*koniec 5. stor. pred n. l., †4. stor. pred n. l., debutoval 386 – 383 pred n. l.), Anaxandridés (1. polovica 4. stor. pred n. l., úspešný najmä 376 – 373 pred n. l.) a Alexis (*4. stor. pred n. l., †3. stor. pred n. l.) presahujúci niektorými hrami do obdobia novej atickej komédie s ustálenými typmi a charaktermi postáv.

Nová atická komédia (2. polovica 4. stor. pred n. l. – 3. stor. pred n. l.) neobsahovala mýtické prvky a politické námety, jej tematický okruh sa zúžil na problémy lásky a rodinných vzťahov, na určité situácie a typické postavy. Podobne ako stredná atická komédia je založená predovšetkým na zápletke, pretvárke, podvode, omyle a zámene osôb (a ich následnom rozpoznaní; → anagnoriza). Najvýznamnejšími predstaviteľmi sú Menandros (debutoval 321 pred n. l.), Filémón (*4. stor. pred n. l., †3. stor. pred n. l.) a Difilos (*okolo 360 pred n. l., †začiatok 3. stor. pred n. l.); → grécke antické divadlo.

bábka — hmotný objekt plastických tvarov alebo konkrétny predmet, vec, ktorou bábkoherec vytvára javiskovú postavu. Pohybovou animáciou a hovoreným slovom sa iluzívnymi alebo antiiluzívnymi postupmi premieňa na znak dramatickej postavy. Bábka môže byť trojrozmerná, plošná, tieňová, prstová alebo kombinovaná. Može byť ovládaná zhora (marioneta), zdola (maňuška, javajka, tyčová bábka), zozadu (čierne divadlo) a v priestore (totemová bábka, krošňová bábka).

Na Slovensku používali kočovní bábkari marionety ovládané zhora drôtom a niťami uviazanými na vahadle. Pohyby nôh, rúk, hlavy i úst bábok umožňovala ich kĺbová konštrukcia. Bábky si bábkari zhotovovali zväčša sami, ale hlavičky vyrezávali ľudoví rezbári (známy bol majster Ilčík z Piargu, František Brezňanský z Hodruše, Móric Foukal z Liskovej, Jozef Matušík z Rajca a i.; na objednávku ich však zhotovovali aj českí rezbári). S jedným súborom okolo 20 bábok dokázali bábkari zahrať až do 40 hier. Niektorí mali viacero súprav bábok rôznych veľkostí. Menšie (približne 40 cm) boli ľahšie, prenosné a vedel ich ovládať jeden bábkar, väčšie (80 – 120 cm) si vyžadovali javisko široké až do 4 m. Po 1912 sa k nám z Čiech dostali prvé sériové, tzv. Alšove bábky, neskôr bábky, ktoré vyrábali firmy Král, Münzberg, Storch a Troll. Hralo sa s nimi v rodinných a školských divadielkach a po 1918 v mnohých ochotníckych bábkarských súboroch. Deti si zhotovovali bábky napr. aj zo zemiakov alebo mali prstové bábky – maňušky. V ľudových vianočných bábkových hrách sa používali tyčové bábky, ktoré boli ovládané zospodu a konštruované len na pohyb v priestore.

V období 1950 – 60 vznikli profesionálne bábkové divadlá, do ktorých prešli (z obdobia ľudového a ochotníckeho bábkarstva, 2. pol. 19. stor. – 1950) marioneta a maňuška. S. V. Obrazcov priniesol nový typ bábky – javajku, ktorá sa používala najmä v 60. rokoch 20. stor. Profesionálne bábkové divadlo začalo postupne používať nové výrazové prostriedky (napr. masky), rozvinulo nové techniky bábok (napr. čierne divadlo, luminiscenčné divadlo), bábku manekýna, neskôr divadlo predmetu (objekt). Bábka začala ustupovať z javísk bábkových divadiel v 80. rokoch 20. stor., v súčasnosti ju často nahrádza samotný herec vo forme štylizovaného herectva ovplyvneného bábkovým divadlom. Bábka sa v súčasnosti chápe v širšom význame ako hrajúci objekt, ktorý môže mať figuratívnu i nefiguratívnu podobu. Funkcia bábky ako náhrady herca sa zmenila. Bábka v inscenácii funguje buď ako dramatická postava, alebo ako výtvarno-dramatický artefakt s viacerými funkciami a s rozličným vzájomným vzťahom herec – bábka/objekt.

Bábkarská Bystrica — prehliadka slovenských profesionálnych bábkových divadiel usporadúvaná od 1977 každý druhý rok v Banskej Bystrici: 1992 s medzinárodnou účasťou, 1994 – 96 festival slovenských bábkových divadiel v konfrontácii s bábkovým divadlom v strednej Európe; 2000 – 08 medzinárodný festival slovenských bábkových divadiel v konfrontácii s bábkovým divadlom v strednej Európe a pozvaných divadiel sveta; 2010 medzinárodný festival nového bábkového divadla pre deti a dospelých; 2012 – 14 medzinárodný festival súčasného bábkového divadla pre dospelých a deti, dvojitý impulz; 2016 medzinárodný festival súčasného bábkového divadla pre deti a dospelých v Banskej Bystrici a okolí (Bábkarská Bystrica TOUR 2016). R. 1998 sa 11. ročník festivalu po rozhodnutí Ministerstva kultúry nekonal.

bábkoherec — tvorivý divadelný umelec, ktorý prostredníctvom hmotného hracieho znaku (bábka, predmet) a hereckých výrazových prostriedkov vytvára dramatickú postavu. Hra s bábkou je buď iluzívna (bábkoherec je vykrytý), alebo antiiluzívna (činnosť bábkoherca je odkrytá). Medzi bábkohercom a bábkou, resp. objektom, vznikajú v súčasnom bábkovom divadle diverzifikované vzťahy, ktoré vytvárajú dramatické napätie.

bábková hra — špecifický žáner drámy, dramatický text predvádzaný bábkohercami v klasickom type literárneho bábkového divadla 20. stor. Svojou štruktúrou (dejom, postavami, dramatickou situáciou, konfliktmi a ostatnými zložkami) sa v podstate nelíši od ostatných dramatických žánrov, odlišuje sa od nich len rozsahom a tematikou. Je určená predovšetkým deťom, nevylučuje však ani dospelého diváka. Bábkové hry spracúvajú predovšetkým rozprávky, báje a povesti v súčasnosti obohatené o nové témy a výrazové prostriedky. Klasická bábková hra je v súčasnosti nahrádzaná adaptáciami a autorskou hrou vytváranou kolektívom divadelných tvorcov. Okrem verbálnej zložky, ktorá je výrazne expresívna, plní významnú funkciu výtvarná realizácia bábok a objektov (ich animácia, personifikácia, antropomorfizácia), ich pohyb, spôsob ich animácie, svetlo, hudba, zvukové efekty ap.

Bábková hra ako autonómny divadelný text je novodobý fenomén. V minulosti až do 20. stor. malo bábkové divadlo v Európe identický repertoár s ostatnými divadelnými druhmi (opera, balet, činohra). Špecifikácia bábkového divadla ako divadla pre deti sa objavila až v 19., ale najmä v 20. stor. U nás bolo známe pôvodne nemecké a rakúske bábkové divadlo (2. pol. 18. stor.), neskôr Gašparkovo divadlo Jána Stražana (2. pol. 19. stor.), ktorého komickou postavou bol Gašparko ako potomok dospelej komickej figúry rakúskeho a nemeckého Kasperla. Ján Stražan hrával repertoár pre dospelých (Faust). V 1. pol. 20. stor. sa komická figúra Gašparka v súvislosti so zmenou adresáta bábkovej hry zmenila na detskú postavu vystupujúcu v rozprávkach.

bábkové divadlo — špecifický druh divadelného umenia, v ktorom bábkoherec prostredníctvom hmotného objektu (bábka, predmet, ale aj tieň, svetlo, farba) vytvára umelecký obraz človeka a sveta. Je syntetickým umením využívajúcim výrazové prostriedky iných druhov umenia. Realizuje sa vykrytým (iluzívnym) alebo odkrytým (antiiluzívnym) vodením bábkok a objektov, ale aj striedaním obidvoch spôsobov. Prítomnosť živého herca alebo herca v maske v konfrontácii s neživým hmotným objektom vytvára nové vyjadrovacie prostriedky. Bábkové divadlo používa rôzne druhy bábok, techniku čierneho divadla a luminiscenčného divadla, masky, objekty ap. Má starú tradíciu predovšetkým v ázijských kultúrach (India, Indonézia, Cejlón, Čína, Japonsko, Thajsko, vo Vietname vodné bábkové divadlo).

Najstaršia zmienka o bábkach (nie však ešte o bábkovom divadle) v Európe pochádza z 1175 – 85 z kódexu Hortus deliciarum od abatiše Herrad z Hohenburgu. Bábky sa využívali ako zábavky potulných hercov. Použitie bábok ako hercov v bábkovom divadle, keď bábka predstavuje dramatickú postavu, pochádza z obdobia baroka. Koncom 16. stor. vznikali bábkové scény v Taliansku, odkiaľ sa rozšírili do Anglicka. Prvá stála scéna vznikla 1573 v Londýne. V jednotlivých krajinách má bábkové divadlo populárne bábkové typy (Polichinell, Mr. Punch, Pulcinella, Guignol, Petruška, Karagöz, Kasperl, Vitéz László, Kašpárek, Gašparko). Na Slovensku ho v stredoveku rozširovali potulní igrici, v cirkevných obradoch sa bábky používali v pašiových hrách.

Od 2. polovice 18. stor. účinkovali na Slovensku nemecké a rakúske kočovné spoločnosti, ktoré hrávali aj s bábkami (→ kočovní bábkari), v 1. polovici 19. stor. hrávala na Slovensku maďarská rodina Hinczovcov, od 2. polovice 19. stor. prichádzali českí a moravskí kočovní bábkari (Josef Dubský, Ignác Prášek, Vincent Vertheim, Antonín Maleček, Antonín Homolka a i.). Priekopníkom slovenského kočovného bábkového divadla bol Ján Stražan, ktorý začal vystupovať 1878, na rodinnú tradíciu nadviazal V. Stražan a 1945 aj jeho syn Jozef Stražan st. (→ Stražanovci). Od začiatku 20. stor. hrávali na slovenskom vidieku aj ďalší kočovní bábkari, o. i. z rodiny Anderlovcov: Eva Anderlová, neskôr aj jej manžel Michal Václav Anderle, Pavol Nosálek (*1885, †1971) s Karolom Kuníkom (*1884, †1957), neskôr bratia Anderlovci. Po 1918 prišla na Slovensko česká inteligencia, ktorá šírila bábkové divadlo v ochotníckych krúžkoch, spolkoch a združeniach. Bábkové divadelníctvo metodicky zastrešovalo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine, kde vychádzali aj texty bábkových hier.

Profesionálne bábkové divadlá vznikali na Slovensku po 1950 väčšinou z najlepších ochotníckych súborov v Žiline a v Nitre (1950, 1951), Bratislave (1957), Košiciach (1959) a Banskej Bystrici (1960). Agentúrne bábkové divadlá vznikali po 1980, súkromné po 1990 (Divadlo Piki Pezinok, Divadlo Neline, Teatro Tatro a i.). Po 2000 vzniklo niekoľko ďalších súkromných bábkových divadiel, z ktorých najvýznamnejšie je Dezorzovo lútkové divadlo, ktoré hrá súčasné pôvodné bábkové hry pre dospelých v posttradičnom štýle. Každý druhý rok sa uskutočňuje medzinárodný festival Bábkarská Bystrica a národná prehliadka slovenských profesionálnych súborov Bábková Žilina. Staré divadlo K. Spišáka v Nitre organizuje každý rok festival divadelných škôl a divadiel krajín V4 Stretnutie. Výchovu umeleckého dorastu zabezpečuje od 1989 Katedra bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave, ktorá pripravuje bábkohercov, režisérov, dramaturgov, scénografov a technológov bábkového divadla v študijnom programe Bábkarská tvorba. Významní pedagógovia: J. Mokoš, J. Uličiansky, E. Farkašová, Ida Hledíková (*1958), Mária Mikulová (*1951), Helena Čertíková (*1952), Andrej Pachinger (*1946), H. Cigánová, Peter Cigán (*1945), Pavel Uher (*1948), Marta Žuchová (*1942, †2009) a i.

Bábkové divadlo Košice — profesionálny bábkový súbor. Vznikol 1959 z ochotníckej činnosti. Do 1968 boli jeho inscenácie spojené prevažne s menami hosťujúcich režisérov. Výrazným jednotiacim činiteľom jeho tvorby sa stal výtvarný prejav J. Pogorielovej. Pôsobením domáceho režiséra Bedřicha Svatoňa (*1922, †2009) v spolupráci s hudobným skladateľom A. Brezovským sa súbor orientoval na hudobné bábkové inscenácie. Ďalší jeho vývin ovplyvnili inscenácie viacerých hosťujúcich režisérov: K. Brožeka, Markéty Schartovej (*1934, †2014) a i. V 2. polovici 80. rokov 20. stor. ovplyvnil poetiku Bábkového divadla Košice domáci autor, dramaturg a režisér J. Uličiansky, ktorý zaviedol do dramaturgie divadla modernú rozprávku; spolupracoval s výtvarnými osobnosťami E. Farkašovou a Petrom Čisárikom (*1958). Tvorivý bábkarský rukopis divadla formoval v 2. polovici 80. rokov 20. stor. aj domáci režisér a bábkoherec Karol Fischer (*1956). R. 1995 vznikla na pôde divadla experimentálna scéna Jorik hľadajúca nové divadelné postupy.

Bábkové divadlo na Rázcestí — profesionálny súbor v Banskej Bystrici. Vznikol 1960 z ochotníckej scény, do 1990 pod názvom Krajské bábkové divadlo. R. 1960 – 67 ho viedol režisér Milan Tomášek (*1927, †2013), do 1980 dramaturg J. Mokoš. S interným režisérom a dramatikom Pavlom Uhrom (*1948), s českým výtvarníkom Karlom Hejcmanom (*1935, †2017) a s externými režisérmi (K. Brožek, Ľ. Vajdička, C. Turba) vytvárali nekonvenčné bábkové inscenácie. Dramaturgička I. Škripková spolu s režisérom Mariánom Peckom (*1958), so scénografom J. Zavarským a s výtvarníčkou E. Farkašovou vyprofilovali v 80. a 90. rokoch 20. stor. autorské divadlo s kontaktnými predstaveniami pre deti a s náročnými témami pre dospelých. V súčasnosti divadlo pokračuje v trende uvádzania závažných spoločenských tém. Svojou poetikou uprednostňuje herca, preferuje divadlo s bábkami odlišné od klasických postupov.

Bábkové divadlo Nitra — vzniklo 1951 ako Bábkarský súbor pri Krajovom divadle v Nitre, 2009 premenované na Staré divadlo Karola Spišáka. Režisér a dramatik J. Romanovský, ktorý vypracoval tzv. bábkovodičskú školu – systém technického ovládania javajok, priviedol súbor na profesionálnu úroveň. O prepojenie bábkohereckého prejavu s novými divadelnými prostriedkami sa 1969 – 85 usilovali režisér Ján Hižnay (*1943, †2004), ako aj hosťujúci režiséri (C. Turba; Pavol Uher, *1948; Marian Lajcha) využitím čierneho divadla, klauniády a i. Nástupom režiséra O. Spišáka a dramaturgov Ivana Gontku (*1962) a Veroniky Gabčíkovej (*1969) v 2. pol. 90. rokov 20. stor. prinieslo divadlo novú poetiku. Netradičné javiskové spracovanie literárnych predlôh, objavné inscenačné postupy, ako aj originálny výtvarný prejav ho zaradili medzi popredné divadelné súbory.

Bábkové divadlo Žilina — prvé slovenské profesionálne bábkové divadlo. Vzniklo 1950 z ochotníckej scény v Žiline. K jeho umeleckej profesionalizácii prispel režisér a dramaturg V. Predmerský, ktorý sa od 1961 s dramaturgom Jaroslavom Pivkom (*1929, †2008), ako aj s externými režisérmi a výtvarníkmi zameriaval na javiskovú syntézu divadla masiek a hereckého i bábkového prejavu. Na nové inscenačné postupy nadviazal režisér Ján Hižnay (*1943, †2004), neskôr Milan Tomášek (*1927, †2013) a K. Brožek, ktorí v spolupráci s dramaturgom J. Mokošom a výtvarníčkou H. Cigánovou obohatili jeho tvorivý obraz, využívajúc postupy obradového divadla. Od 1994 režisér Anton Šulík ml. (*1964) s dramaturgom Nikitom Slovákom (*1968) nastúpili etapu hľadania výrazových prostriedkov súboru smerujúcich však k činohernému prejavu.

V súčasnosti je Bábkové divadlo Žilina bábkovým divadlom s mladým profesionálnym súborom, spolupracuje s výraznými režisérskymi osobnosťami bábkového divadla (Katarína Aulitisová, Peter Palik, E. Farkašová). Je dynamickým telesom preferujúcim súčasné bábkové divadlo pre deti a mládež, ktoré využíva súčasné divadelné postupy. Súčasný súbor sa formoval pod vedením Bibiány Tarasovičovej, Jany Eliášovej a Petra Tabačka. Divadlo organizuje autorskú súťaž Artur a festival Bábková Žilina.

Bakošová Hlavenková, Zuzana, aj Bakošová-Hlavenková, Zuzana; Bakošová, Zuzana Anna, 28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 tamže — slovenská teatrologička, dcéra M. Bakoša, sestra J. Bakoša a filozofa i historika Vladimíra Bakoša (*1949, †2009). R. 1970 – 78 pôsobila v Umenovednom ústave SAV (dnes Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV), 1978 – 83 v Ústave pre informácie a riadenie kultúry, 1983 – 90 v divadelnom oddelení Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, 1991 v Slovenskom divadelnom ústave – Národnom divadelnom centre (dnes Divadelný ústav), 1991 – 2019 na Katedre divadelnej vedy Divadelnej fakulty VŠMU, 1993 – 98 prodekanka fakulty pre vedu a výskum; 2003 profesorka.

Zaoberala sa teóriou a dejinami herectva, metódami a technikami hereckého umenia, aktuálnymi tendenciami súčasného činoherného divadla a jeho premenami, ako aj inscenačným umením 20. stor. na Slovensku a vo svete. Autorka množstva článkov, kritík a štúdií, ako aj knižných publikácií Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), Čas činohry (1990), monografií Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci (2010, 2012), Divadlo a intermedialita (2012), Čas činohry našich čias (2017). Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Divadlo na Korze (1994), Ctibor Filčík (1996), Mikuláš Huba (1995), Hana Meličková (1996), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1995), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I (2005), Čechov medzi nami (2005), Dušan Hanák – 3 scenáre (2006), Peter Scherhaufer – "režisér šašků" (2006), Magda Lokvencová-Husáková – prvý hlas profesionálnej režisérky (2008), Časovosť a nadčasovosť v dráme a divadle (2008), Idea Národného divadla (2010), Večný nepokoj po-etika (2011), Teoretici v praxi: Patrice Pavis (2012), Teoretici v praxi: Peter Bu (2013), Generačné premeny a podoby slovenského divadla (2012), Emília V a tí druhí (2012), Divadlo a intermedialita (2012), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014), Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda (2016).

Autorka e-learningového projektu Herec v 20. storočí (2008) a e-publikácie Čas činohry našich čias (2015). Písala divadelné kritiky do elektronického média Divadelného ústavu Monitoring divadiel na Slovensku. Autorka niekoľkých častí rozhlasového cyklu Fokus: herectvo (2014) a i. rozhlasových relácií. Spoluautorka domácich a zahraničných encyklopédií a slovníkov (Encyklopédia dramatických umení Slovenska I – II, 1989, 1990; Slovník světového divadla 1945 – 1990, 1998; Encyclopaedia Beliana, 1999 –), prispievala do zahraničných zborníkov (Acteur/Actrice en scéne, 1996; Don Juan and Faust in the XXth Century, 1991; Divadlo v člověku, Člověk v divadle, 1997; L’Europe et son combat pour la liberté, 1996, Modern Theatre in different cultures (1997), Teatry narodowe – tradycja i wspolczesnošč, 2003; Collective creation, 2007; Commedia dell’Arte v Divadle na provázku, 2012; Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury, 2013; Am a Ea, 2015). Autorka dramatizácie Gulliverove cesty, inscenácia uvedená v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave (dnes Bratislavské bábkové divadlo, 1985, réžia J. Bednárik). Autorka rozhlasových hier Hra s hlasmi a Jeanne, Johanna, Janam uvedených v Slovenskom rozhlase (1996, 1998). Členka viacerých zahraničných asociácií.

Balog-Malešić, Ivan, 11. 9. 1926 Osijek – 9. 12. 2000 tamže — chorvátsky režisér a organizátor bábkarstva. R. 1965 absolvoval štúdium divadelnej a filmovej vedy v Belehrade; 1974 – 75 študoval na VŠMU v Bratislave. Spoluzakladateľ medzinárodného detského festivalu v Šibeniku a Bábkarských stretnutí v Osijeku. Od 1961 až do odchodu na dôchodok bol riaditeľom Detského divadla v Osijeku. R. 1964 nadviazal kontakty so Štátnym bábkovým divadlom (dnes Bratislavské bábkové divadlo). Výmenou predstavení medzi divadlami, uvádzaním hier, hosťovaním režisérov, výtvarníkov, hudobných skladateľov a prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie sa zaslúžil o propagáciu slovenského bábkarstva v bývalej Juhoslávii.

Balzerová [-ce-], Eliška, 25. 5. 1949 Vsetín — česká herečka. R. 1971 – 77 členka Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach, od 1977 Divadla na Vinohradech v Prahe. R. 1998 s českým hercom Tomášom Töpferom (*1951) obnovili Divadlo na Fidlovačce, kde pôsobila 2012 – 15 ako riaditeľka.

Jej herecké postavy sa vyznačujú jemnou psychologickou kresbou, civilnou komornosťou a úspornou skratkou. Z divadelných úloh stvárnila napr. Regan (W. Shakespeare: Král Lear, 1971), Natašu (A. P. Čechov: Tři sestry, 1979), Jenovéfu (V. K. Klicpera, Hadrián z Římsů, 1980), Lottu (Jan Vedral: Urmefisto, 1988), Helenu Damsonovú (P. Shaffer: Dar Gorgony, 1996) a Babičku (B. Němcová, 2013). Vynikla aj v televíznych seriáloch Nemocnice na kraji města (1978, pokračovanie 1981), Nemocnice na kraji města po dvaceti letech (2003) a i. a vo filmoch Zlatí úhoři (1979), S tebou mě baví svět (1982), Městem chodí Mikuláš (1992), Ženy v pokušení (2010, ocenenie Český lev za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe), Láska je láska (2012), Teorie tygra (2016) a i.

Barba, Eugenio, 29. 10. 1936 Brindisi — taliansky divadelník. R. 1954 emigroval do Nórska, od 1960 žil v Poľsku, kde študoval réžiu na divadelnej škole vo Varšave, 1961 absolvoval stáž u poľského divadelného reformátora J. Grotowského. R. 1963 počas pobytu v Indii naštudoval indickú klasickú tanečnú drámu kathakali. Po návrate do Nórska 1964 založil v Oslo vlastné divadlo Odin Teatret, s ktorým sa po dvoch rokoch presťahoval do dánskeho mestečka Holstebro. Experimentuje pri inscenáciách spájajúcich európske a ázijské divadelné podnety, zaoberá sa divadelnou antropológiou (zakladateľ Medzinárodnej školy divadelnej antropológie, International School of Theatre Anthropology, ISTA, 1971).

Najznámejšie réžie: Ferai (1969), My Father’s House (1972), The Gospel according to Oxyrhincus (1985), Mythos (1998), Don Giovanni all’Inferno (2006), The Marriage of Medea (2008), The Chronic Life (2012) a i. Autor viacerých teoretických kníh a statí: Anatómia herca (Anatomie de l’acteur, 1985), Tajné umenie divadelníka (The Secret Art of the Performer, 1991).

Barsacq [-sak], André, 24. 1. 1909 Feodosija, Krym, Ukrajina – 8. 7. 1973 Paríž — francúzsky scénograf a režisér. R. 1937 založil skupinu Théâtre des Quatre-Saisons a od 1940 viedol po Ch. Dullinovi parížske divadlo Atelier, kde aj režíroval, a to najmä hry J. Anouilha a ruských a francúzskych klasikov. Spolupracoval s významnými francúzskymi režisérmi (J. Copeau, Ch. Dullin, A. Artaud).

Napísal teoretické práce o scénografii a divadelnom priestore: Zákony javiska (Lois scéniques, 1947), Architektúra a dramaturgia (Architecture et dramaturgie, 1950).

benefícia [lat.], benefičné predstavenie — pôvodne (v 2. polovici 19. stor.) výnimočné divadelné predstavenie, ktorého finančný výťažok sa venoval jubilujúcemu umelcovi alebo umelcovi, ktorý sa lúčil s publikom pri odchode do dôchodku. V súčasnosti aj kultúrne alebo iné predstavenie (koncert), ktorého výťažok je určený na humanitné ciele.

benefičné predstavenie → benefícia

biomechanika [gr.] —

1. antropol., lek. antropomechanika — odbor antropológie, ktorý sa venuje štúdiu pohybov ľudského tela a jeho segmentov z hľadiska ich mechaniky. Jej poznatky sa využívajú najmä v oblasti športovej antropomechaniky a v športovej praxi (→ kinantropológia);

2. biofyz. vedný odbor zameraný na aplikáciu mechanických princípov na biologické a medicínske problémy. Skúma vplyv rôznych síl na telá živých organizmov (mechanické napätia účinkom gravitačného poľa a svalovej aktivity), toky rôznych kvapalín v telách (krv, hlien), súvislosť medzi tlakom a prietokom v cievach, prenos rôznych látok cez membrány, prispieva k pochopeniu funkcie orgánov, svalov a kostrového systému. Poznatky biomechaniky sa využívajú pri konštruovaní náhradných orgánov, prípadne ich častí (umelé srdcové chlopne, kosti, kĺby);

3. div. zákony mechaniky pohybu aplikované na ľudské telo; termín používaný ruským režisérom V. E. Mejerchoľdom pri tvorbe inscenácií, v ktorých využíval telesný pohyb herca ako jeden z najdôležitejších výrazových prostriedkov na sprostredkovanie významov a emócií divadelných postáv.

BITEF, Belgrade International Theatre Festival — jeden z najvýznamnejších medzinárodných divadelných festivalov založený 1967 v Belehrade. Koncepčne a organizačne zviazaný s belehradským avantgardným divadlom Atelje 212. Zúčastňujú sa na ňom najvýznamnejšie svetové divadlá posledných desaťročí. Napriek vojnovým udalostiam v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch 20. stor. si BITEF vďaka podpore zo zahraničia zachoval svoju tradíciu, 1999 získal prestížne ocenenie Premio Europa il teatro, čím sa stal prvým nositeľom tohto ocenenia v oblasti divadelných festivalov.

Blahník, Vojtěch Kristián, 12. 8. 1888 Dobrovice, okres Mladá Boleslav – 11. 6. 1934 Litoměřice — český teatrológ, divadelný kritik a historik. Spolupracoval s ochotníkmi, presadzoval moderný pohľad na divadelné umenie. Jeho hlavným dielom sú prehľadné Světové dějiny divadla (1928), písal aj knihy z oblasti divadelnej teórie a estetiky (Umění divadelní, 1918; Smysl a podstata divadelního umění, 1923; O režii a režisérech, 1925), autor monografie o J. K. Tylovi (J. K. Tyla Had z ráje, 1926) a i.

Ciel, Igor, 13. 4. 1931 Rožňava – 4. 7. 2010 Bratislava — slovenský divadelný a televízny režisér, scenárista a pedagóg. R. 1955 absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave, 1956 – 60 režisér Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, 1960 – 66 Krajového divadla (dnes Divadlo A. Bagara) v Nitre. Vo Zvolene režíroval o. i. hry Fiescovo sprisahanie (1956), Dom Bernardy Alby (1957), Romeo a Júlia (1958), v Nitre o. i. hry Nepriatelia (1961), Vec Makropulos (1963), Pohľad z mosta (1965). Od 1966 pracoval v Čs. televízii (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave. Od 1975 vedúci Katedry filmových a televíznych odborov Divadelnej fakulty, 1989 profesor. Od 1990 vedúci Katedry filmovej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, 1998 – 2003 vyučoval aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V televíznej tvorbe sa venoval adaptáciám slovenskej a svetovej literatúry: románov (P. Jilemnický: Zuniaci krok, 1965; A. Dumas: Parížski mohykáni, 1972; A. Chudoba: Syn človeka, 1982), divadelných hier (A. Casona: Sedem výkrikov na mori, 1970; J. Barč-Ivan: Dvaja, 1971; V. Hugo: Ruy Blas, 1980), poviedok (J. Papp: Podivné okolnosti, 1982) a i. Bol jedným z profilových tvorcov pôvodnej televíznej tvorby 60. a 80. rokov 20. stor.: Zhasnuté slnko (1967), Kolotoč (1968), Traja z 9. poschodia (1969), seriál Vivat Beňovský (1975), Počúvajme slnko (1977), Predohra v mol (1983), Snopy z piesku (1985), Modrá katedrála (1989) a i. V ďalších rokoch vytvoril kratšie televízne inscenácie Júlia (1990), Pokus (1992), Medzihra (1995), Večerná chvíľa neskorej jesene (1996) a i.

Covent Garden [ka- gádn] —

1. štvrť v centrálnej časti Londýna vo východnej časti Westminsteru – v správnom obvode so štatútom mesta. V jej centre sa nachádza Covent Garden Piazza, miesto, kde sa od 15. stor. do 2. polovice 20. stor. konali kvetinové a zeleninové trhy. V roku 1980 bola hlavná budova trhoviska znovu otvorená ako nákupné centrum a turistická atrakcia.

2. historické, príp. hovorové označenie budovy divadla v londýnskej štvrti Covent Garden; → Royal Opera House.

debut [fr.] — prvé verejné vystúpenie; prvé literárne dielo alebo iný umelecký prejav (knižný, režisérsky, herecký), s ktorým autor prvýkrát verejne vystúpil.

dejstvo, akt — individuálna, do seba uzavretá, no súčasne s celkom dejovo spätá časť dramatického diela. Jednotlivé dramatické diela sa môžu skladať z viacerých, ale aj z jediného dejstva (napr. tzv. jednoaktovky). V inscenáciách sa dejstvá oddeľujú prestávkami.

Antické tragédie sa nečlenili na dejstvá, boli rytmizované nástupmi zborov. Senecove drámy s delením na dejstvá sa stali vzorom pre francúzsku klasicistickú tragédiu (P. Corneille, J. Racine) s prísnym uplatňovaním troch jednôt: deja (jeden príbeh), miesta (scéna pred palácom) a času (príbeh sa musel odohrať v priebehu jedného dňa). Anglickí a španielski renesanční dramatici (W. Shakespeare, Lope de Vega) nezávisle od týchto pravidiel voľne pracovali s časom, príbehom i s priestorom. Dramatici na konci 19. stor. (H. Ibsen, G. Hauptmann, A. P. Čechov) sa priklonili k štyrom alebo k piatim dejstvám. Naproti tomu A. Strindberg zjednotil dej do jednoaktovky a B. Brecht uprednostnil princíp členenia podľa obsahového zamerania a spôsobu prezentácie.

Moderní dramatici používajú pojem dejstvo veľmi voľne a nezáväzne, a to najmä pod vplyvom filmu (strihy), čím sa významovo oslabilo postavenie dejstva ako určujúceho predelu.

dionýzie [gr.] — občianske a náboženské slávnosti konané v antickom Grécku na počesť boha Dionýza (→ Bakchus, → bakchanálie).

Na atickom vidieku (→ Atika) sa na prelome decembra a januára odohrávali tzv. malé (dedinské) dionýzie, po nich nasledovali lénaje (prelom januára a februára), anthestérie (prelom februára a marca) a veľké (mestské) dionýzie (koniec marca), ktoré sa konali počas šiestich dní v Aténach. Začínali sa náboženskými obeťami a tzv. proagónom (predstavovanie básnikov a hercov), pokračovali dionýzovským sprievodom a lyrickou súťažou v dityramboch (2. deň), uvedením piatich komédií (3. deň) a troch tetralógií (4. – 6. deň). V sprievodoch na slávnostiach vystupovali siléni, satyrovia, kentauri, nymfy a Múzy, počas nyktedelií (nočných slávností) ženy predstavujúce bakchantky (nazývané aj bassaridy, mainady a thyiady).

Z dramatických prvkov používaných na dionýziách sa vyvinula grécka komédia a tragédia, ktorej tvorcom bol Thespis. Celkový počet divadelných hier uvedených od začiatku slávností do konca 5. stor. pred n. l. mohol presiahnuť až 1 700.

Garrick [gerik], David, 19. 2. 1717 Hereford – 20. 1. 1779 Londýn — anglický herec a dramatik. V rokoch 1747 – 76 jeden z riaditeľov divadla Covent Garden, súčasne zodpovedný aj za repertoár a inscenácie v Drury Lane Theatre. Považovaný za jedného z najvýznamnejších anglických hercov všetkých čias. Zakladateľ novej hereckej školy; oproti dovtedajšiemu deklamačnému manieru vytváral psychologicky pravdivejší, prirodzenejší štýl, ako aj konkrétnejšiu a individuálnejšiu charakterizáciu postáv. Uplatňoval široký výrazový register: premenlivú mimiku tváre, expresívny telesný výraz, rozvinuté neverbálne konanie. Vynikol v dielach alžbetínskych dramatikov, najmä v hrách W. Shakespeara (Kráľ Lear, Macbeth, Hamlet). Po skúsenosti s kontinentálnym divadlom zreformoval aj inscenačné praktiky: zaviedol realistickejšie inscenovanie, zrušil umiestnenie prominentných divákov na javisku (podobne ako vo Francúzsku Voltaire), zaslúžil sa o zlepšenie svetelného parku a zariadenia javiska, angažoval scénického výtvarníka.

Gašparko — v bábkovom divadle postava komického typu. Kočovní bábkari pôsobiaci na Slovensku používali v prvej polovici 18. stor. názov Pimperle (G. Zechenter-Laskomerský v životopisnej spomienke z 1829). Koncom prvej polovice 19. stor. sa objavil Kašpárek, typická postava bábkového repertoáru českých kočovných bábkarov, ktorý nadviazal na tradíciu viedenského Kasperla a na rôzne iné typy šašov. Po 1919 prinášali českí ochotníci na Slovensku Gašparka s jemnejšími povahovými črtami spĺňajúceho didaktické funkcie. Takto ho prevzali aj slovenskí autori bábkových hier, pričom nedostal žiadne charakteristické národné vlastnosti. V 50. rokoch 20. stor. sa postava Gašparka prestala z ideologických príčin používať. Súčasné slovenské bábkarstvo používa Gašparka iba príležitostne, najmä v tradičných hrách.

Haas [hás], Otto, 19. 7. 1921 Kročehlavy, okres Kladno – 30. 10. 1980 Praha — český herec a režisér. Pôsobil ako dramaturg a režisér v Ostrave, 1947 – 49 študoval na Filmovom inštitúte v Moskve, 1949 – 51 režisér Divadla štátneho filmu v Prahe, 1951 – 54 režisér Divadla na Vinohradech, 1954 – 56 Armádneho divadla (dnes Slovenské komorné divadlo) v Martine, 1956 – 61 v Českých Budějoviciach, 1961 – 64 režisér Novej scény v Bratislave, od 1965 Hudobného divadla v Karlíne v Prahe. Pod vplyvom pobytu u režiséra N. P. Ochlopkova uprednostňoval divadlo pátosu a veľkých fresiek. Uplatnil sa aj v Československej televízii v Bratislave ako režisér televíznych inscenácií z diel svetovej dramatiky, úspech dosiahol najmä televíznymi filmami Sám vojak v poli (1964) a Canarisova krvavá hviezda (1964).

Habima — izraelský divadelný súbor so sídlom v Tel Avive-Jaffe, historicky jedno z prvých hebrejských divadiel, ktoré výraznou mierou prispelo k rozvoju a socializácii hebrejskej kultúry a jazyka. Založil ho 1909 Nahum Zemach (*1887, †1939) v poľskom Białystoku ako zájazdový amatérsky činoherný súbor (hebrejsky Habima = javisko). R. 1917 sa presťahovalo do Moskvy a pretvorilo sa na divadlo štúdiového typu. V jeho expresívne ladených inscenáciách hraných v hebrejčine zohrávala dôležitú úlohu hudba a tanec. Pôsobili v ňom viacerí významní herci a režiséri, napr. J. B. Vachtangov, ktorý výrazne prispel k jeho profesionalizácii a 1922 vytvoril najslávnejšiu inscenáciu hry Dibuk podľa Szymona Anského. R. 1926 súbor vycestoval na turné po Európe a Amerike a do bývalého ZSSR sa nevrátil. N. Zemah sa s časťou súboru usadil v USA, zvyšná časť sa po vystúpeniach v Palestíne 1927 – 28 vrátila do Európy. R. 1931 sa súbor usadil v Palestíne, 1932 v Tel Avive. Od 1945 má vlastnú budovu, od 1948 je považovaný za židovské národné divadlo, 1958 dostal oficiálny štatút a bol premenovaný na Národné divadlo Izraela, od 1970 pôsobí v novej divadelnej budove (rekonštruovanej 2012).

Hájek, Kornel, 21. 10. 1920 Kružlovská Huta, dnes časť Kružlova, okres Bardejov – 8. 3. 1968 Košice — slovenský operný režisér. R. 1944 absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. R. 1947 – 49 asistent réžie Opery SND v Bratislave, 1949 – 68 režisér Opery Štátneho divadla v Košiciach (1962 – 66 aj jej umelecký šéf). Vyhranený divadelný názor na operu ako tímové dielo najvýraznejšie realizoval vo výpravných uvedeniach Svätopluka (1960) E. Suchoňa, Tannhäusera (1959) a Blúdiaceho Holanďana (1963) R. Wagnera a Dona Carlosa (1967) G. Verdiho. Z pohostinských réžií v Opere SND vynikla jeho inscenácia Vzkriesenia (1962) J. Cikkera. Bol prvým slovenským režisérom, ktorý sa špecializoval na operný žáner. Režíroval aj operety a muzikály, pracoval ako dramaturg, prekladal libretá.