Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – divadlo

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 145 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

absurdná dráma

absurdná dráma, absurdné divadlo — dramatický text porušujúci tradičnú významovú a formálnu štruktúru (postupy) divadelnej hry v klasickom chápaní. Absurdná dráma je polytematická, nemá súvislý dej, chýba v nej motivácia (počnúc zápletkou a končiac rozuzlením) i akákoľvek charakterizácia postáv (historická, spoločenská). Devalváciou svojej komunikatívnej funkcie (dlhými bezobsažnými monológmi, prázdnymi frázami, chaotickými slovnými nezmyslami ap.) v nej dokonca stráca svoj význam aj jazyk. K najvýznamnejším predstaviteľom patria S. Beckett, E. Ionesco, A. Adamov, H. Pinter, T. Stoppard, E. Albee, S. Mrožek a i. V hodnotovom jadre slovenskej dramatickej tvorby nevznikli texty, ktoré možno jednoznačne priradiť k absurdnej dráme. Známe sú najmä absurdné humoresky M. Lasicu a J. Satinského (Nečakanie na Godota, 1969), v ktorých autori popierajú zaužívané formy vtipu.

Accius, Lucius

Accius [akci-], Lucius, genitív Accia, 170 pred n. l. Pisaurum – po 85 pred n. l. — dramatik z obdobia starého Ríma. Inšpiroval sa gréckou mytológiou, prepracúval aj hry Aischyla, Sofokla a Euripida. Napísal vyše 40 tragédií vyznačujúcich sa pátosom a rétorickosťou, väčšina z nich sú crepidaty, o. i. Atreus, Antigona, Medea, Bakchantky (Bacchae), Feničanky, (Phoenissae); z trójskeho cyklu Achilles, Astyanax, Hekaba (Hecuba), Trójanky (Troades) a i., ďalšie sú praetexty, napr. Brutus (uvedená 135 pred n. l. na triumfálnych Brutových hrách) a Decius (nazývaná aj Aeneades, opisujúca historickú udalosť z 3. samnitskej vojny, v ktorej sa 295 pred n. l. Decius Mus obetoval za vlasť). Zo všetkých tragédií sa zachovali len fragmenty.

Ackermann, Konrad Ernst

Ackermann [aker-], Konrad Ernst, 1. 2. 1712 alebo 1710 Schwerin – 13. 11. 1771 Hamburg — nemecký herec a divadelný riaditeľ. Obľubu si získal najmä v komických rolách. S vlastným divadlom hrával v Prusku, Poľsku a Rusku, od 1764 v Hamburgu. R. 1765 tam otvoril divadlo, ktoré 1767 – 69 spolu so svojím súborom poskytol inštitúcii prvého nemeckého národného divadla.

Actors’ Studio

Actors’ Studio [ektrz stjúdiou] — divadelná škola založená 1947 v New Yorku E. Kazanom, Cheryl Crawfordovou (Crawford, *1902, †1986) a Robertom Lewisom (*1909, †1997). Rozvíja metodiku hereckej výchovy odvodenú od systému K. S. Stanislavského, nadväzuje na metódy psychoanalýzy. Vrchol činnosti zaznamenala v 50. rokoch 20. stor., keď jej herecký štýl bol v súlade s vtedajším trendom filmového a dramatického umenia. K jej významným umeleckým osobnostiam patril L. Strasberg.

Adamčík, Samuel

Adamčík, Samuel, 23. 7. 1904 Bohunice, okres Levice – 10. 7. 1984 Bratislava — slovenský herec. Pôvodne učiteľ a dlhoročný ochotník, 1946 – 54 člen činohry Novej scény Národného divadla, 1951 – 74 Činohry SND v Bratislave. Predstaviteľ rozmanitých charakterov starcov, sedliakov, ako aj inteligentov vo svetovom i v slovenskom repertoári (Maximilián Moor, F. Schiller: Zbojníci, 1955; Serebriakov, A. P. Čechov: Ujo Váňa, 1954). Jeho realistické herectvo so zmyslom pre charakteristický detail v úlohách činorodých starcov často využívali film aj televízia (Pole neorané, 1954; Drevená dedina, 1955; Jánošík 1962 – 63; Živý bič, 1966; Rok na dedine, 1967; Hájnikova žena, 1971; Sokoliarova dcéra, 1981; Tisícročná včela, 1983).

Adamíra, Jiří

Adamíra, Jiří, 2. 4. 1926 Dobrovice, okres Mladá Boleslav – 14. 8. 1993 Praha — český herec. Od 1945 účinkoval v divadlách v Prahe, Zlíne a Ostrave, 1962 – 90 v Realistickom divadle Z. Nejedlého (dnes Švandovo divadlo na Smíchově), 1990 – 93 v Národnom divadle v Prahe. Jeho herectvo sa vyznačovalo psychologickým prienikom, úspornosťou výrazu a pôsobivou dramatickosťou v postavách klasického (Richard III., W. Shakespeare, 1962; Hamlet, W. Shakespeare, 1975) i moderného (John Buchanan, T. Williams: Léto a dým, 1965; Chance Wayne, T. Williams: Sladké ptáče mládí, 1970) repertoáru. Šarm a nadhľad uplatnil v komédiách (Higgins, G. B. Shaw: Pygmalión, 1974), v Národnom divadle vynikol najmä ako charakterový herec (Serebriakov, A. P. Čechov: Strýček Váňa, 1990; Šaman, J. Topol: Sbohem, Sokrate, 1991; Továrník Werle, H. Ibsen: Divoká kachna, 1993). Uplatnil sa aj vo filme (Příběh lásky a cti, 1977; Božská Ema, 1979; Kadeř královny Bereniké, 1993) a v televíznych seriáloch (Byl jednou jeden dům, 1974; Panoptikum města pražského, 1987).

Adamovič, Jozef

Adamovič, Jozef, 23. 4. 1939 Trnava – 2. 8. 2013 Košice, pochovaný v Bratislave — slovenský herec, divadelný i televízny režisér a pedagóg, manžel B. Turzonovovej. R. 1960 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave, 1981 – 85 študoval divadelnú a filmovú réžiu na GITIS-e (dnes RATI) v Moskve. Od 1995 vyučoval na konzervatóriu v Košiciach (dnes Konzervatórium Jozefa Adamoviča), súčasne (1997) spoluzakladateľ Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde vyučoval na Fakulte dramatických umení. R. 1960 – 91 člen Činohry SND.

V mladosti predstaviteľ romanticky ladených hrdinov (Lysander v komédii W. Shakespeara Sen noci svätojánskej, 1965; Don Rodrigo v tragédii P. Corneilla Cid, 1972), neskôr vniesol do svojho herectva drsné tóny, nesentimentálne zvecnenie vzťahov, nepatetickosť i prvky tragizmu (Nick v hre E. Albeeho Kto sa bojí Virgínie Woolfovej?, 1965). V televízii zaujal titulnou postavou v seriáli Vivat Beňovský! (1971), hral v mnohých slovenských (Člny proti prúdu, 1981) i českých (Pták Ohnivák, 1997; Kráska a netvor 1950, 2010) filmoch.

africké divadlo

africké divadlo — princíp scénického stvárňovania deja existoval v Afrike už dávno pred vznikom činohry európskeho typu, ktorá sa začala rozvíjať až v modernom období pod vplyvom európskej drámy; divadelné umenie tu nie je novým javom. Tradičné africké dramatické prejavy vznikali v úzkej závislosti od náboženských obradov a mytologickej tematiky. Spoločenstvu mali zabezpečiť požehnanie, teda hojnosť a plodnosť, a odvrátiť všetko negatívne. Charakteristické pre ne je úzke spojenie mimetických prvkov s hudbou a tancom. Na rozdiel od Európy, kde došlo k diferenciácii opery, operety, muzikálu, činohry, baletu a pantomímy, africká tradícia preferuje syntetické divadlo. Veľmi obľúbené sú dramatické produkcie uvádzané počas každoročných festivalov, tematicky čerpajúce z afrického folklóru a zo všedného života. Rozšírené sú inscenácie mytologických príbehov a tzv. maškarád, tanečné slávnosti v maskách, v Nigérii napr. Egungun (u Jorubov), obrady tajnej ženskej spoločnosti Gelede, Egwugwu (u Ibov) a Ekpo (u Ibibiov). Predstavenia masiek sa viažu na agrárny cyklus, ale konajú sa aj vo vzťahu k lovu a rybolovu, preto predstavujú nielen ľudí, ale aj zvieratá (krokodíl, žralok, antilopa). Niekedy zosobňujú živelné sily (oheň, vietor, blesk, hrom) alebo predstavujú neželané sociálne správanie (zlodej, lenivec); masky liečiteľov vymetajú choroby. Kostým z rastlinných vláken či textílií má za úlohu úplne skryť totožnosť aktéra. Pri pohrebných obradoch vážených starých ľudí aktéri mimeticky sprítomňujú zosnulých. V duchu reinkarnačných predstáv tradičných afrických spoločenstiev masky sprítomňujú aj mŕtvych predkov, čím zabezpečujú ich kontakt so žijúcimi – divadelné konanie sa opiera o vieru, že ak sú mŕtvi spokojní, vracajú sa naspäť na svet v deťoch. Popri vystúpeniach jednotlivých masiek a každoročných festivaloch existujú aj také, ktoré sa konajú len raz za niekoľko rokov, napr. idžoský festival Owu Aru Sun z delty Nigeru. Zložitý cyklus niekoľkých desiatok predstavení predvádzaný členmi spoločnosti Ekine je akousi rekolekciou pamäti etnika. V oblasti nigerskej delty sú dôležitou súčasťou predstavení masiek virtuózne tanečné kreácie, vo vnútrozemí (napr. u Ibov) sa často najviac oceňuje schopnosť aktéra niesť ťažký kostým. Stáročná tradícia dvorných rapsódov – griotov, ku ktorých vyjadreniu patria aj prvky mimézis, pretrvala aj v čiastočne islamizovaných a v islamizovaných častiach záp. Afriky (Burkina, Guinea, Mali, Pobrežie Slonoviny).

Africké mestské divadlo je z obsahovej aj z formálnej stránky pod vplyvom afrických dramatických tradícií a európskeho divadla, ktoré preniklo do Afriky v koloniálnom období. Dôležitú úlohu pritom zohralo aj školstvo (pôsobenie európskych pedagógov), vyučovanie v európskych jazykoch a štúdium afrických umelcov v Európe a USA. Vplyv európskeho divadla nebol v jednotlivých afrických krajinách rovnaký. V 30. rokoch 20. stor. sa kresťanské cirkvi pokúšali využiť africký záujem o divadlo, so žiakmi misijných škôl pripravovali inscenácie dramatizovaných epizód z Biblie, najčastejšie vyhnanie Adama a Evy z raja, narodenie Ježiška v Betleheme a Jozef a jeho bratia. V Senegale v škole Williama Pontyho na ostrove Gorée, kde študovali aj žiaci z Dahome, Mali, Pobrežia Slonoviny a iných afrických frankofónnych krajín, sa od 1933 konali každoročné festivaly divadelných inscenácií. Popri biblických príbehoch sa inscenovali aj africké mytologické námety, mravoučné príbehy, folklórne hry a historické drámy. Pod európskym kultúrnym vplyvom vznikali v ranom období preklady a adaptácie diel niektorých významných európskych dramatikov (W. Shakespeara, Molièra), ktoré sa často afrikanizovali a ich dej sa prenášal do afrického prostredia. Po nich nasledovali prvé samostatné dramatické pokusy absolventov škôl – Bernard Dadié (*1916, †2019), François Joseph Amon d’Aby (*1913, †2007) a Germain Coffi Gadeau (*1913, †2000) z Pobrežia Slonoviny. Charakteristickým rysom raných divadelných hier je ich didaktickosť a snaha využiť divadlo ako nástroj osvety a vzdelávania v boji proti rôznym prežitkom, predsudkom a spoločenským nešvárom. Po 2. svet. vojne vznikali profesionálne scény (v Pobreží Slonoviny Théatre Indigène de la Côte-d’Ivoire, 1954 Théatre du Palais v senegalskom Dakare, 1960 Beninské národné divadlo, 1961 Dramatické štúdio na Ghanskej univerzite v Akkre, nigérijský klub Mbari, 1962 Národné divadlo v Ugande) i folkloristické súbory (Africký balet Keïtu Fodébu, Národný súbor senegalského baletu a i.). Moderné formy afrického divadelníctva v angličtine a vo francúzštine sa rozvíjali na afrických univerzitách. Prudko sa rozmáhalo aj moderné svetské ochotnícke divadlo. Bohatá bola tvorba rozhlasových hier. Popri dramatickej tvorbe v európskych jazykoch, ktorá má knižný charakter, sa rozvíjalo divadelníctvo a dramatická tvorba nadväzujúca na domáce, tradičné formy, ktoré sú charakteristické veľkou životnosťou, popularitou a úsilím o syntézu rozdielnych divadelných tradícií. Moderné mestské divadlo v Afrike otvorilo priestor realizácie aj ženským autorkám a divadelníčkam. Kultúra predstavení masiek inšpirovala tvorbu moderných nigérijských dramatikov. Na idžoskú dramatickú tradíciu nadviazal nigérijský dramatik J. P. Clark v hrách Pieseň kozy (Song of a Goat), Predstavenie masiek (The Masquerade) a Ozidi. Analogická tradícia u etnika Jorubov ovplyvnila tvorbu W. Soyinku, ktorý ju dômyselne využil v hre Cesta (The Road, 1965).

Zakladateľmi moderného profesionálneho nigérijského divadla, ktoré kombinovalo jorubské texty s hudbou a tancom a dostalo názov jorubská ľudová opera, boli herci, režiséri a dramatici v jednej osobe: H. Ogunde, Kola Ogunmola (*1925, †1973) a D. Ladipo. H. Ogunde napísal 24 divadelných hier a založil divadelnú spoločnosť Ogunde Theater Party, ktorá uvádzala komédie a politické satiry. Eufória zo získania politickej nezávislosti viedla k oživeniu divadelných aktivít a k vzniku kočovných divadelných spoločností známych ako Yoruba Opera companies. D. Ladipo zdramatizoval témy z jorubskej mytológie a dejín v trilógii Oba Koso, Oba Moro a Oba Waja o dejinách kráľovstva Oyo, ktorú uvádzal so sprievodom hudby, zborového tanca, masiek a bubnov so svojou kočovnou divadelnou spoločnosťou Duro Ladipo Theatre Company po celej Nigérii. K. Ogunmola so svojou spoločnosťou Kola Ogunmola Travelling Theatre, s ktorou precestoval celú Nigériu a Ghanu, sa preslávil adaptáciou slávnej knihy Amosa Tutuolu Pijan palmového vína (The Palm Wine Drinkard) a spoločenskými satirami. Obidvaja ovplyvnili dramatickú tvorbu prvého afrického nositeľa N. c. za literatúru (1986) W. Soyinku, ktorý pôsobil dlhé roky ako režisér univerzitného súboru, i tvorbu nigérijského dramatika a režiséra Olawaleho Gladstona Emmanuela Rotimiho (známy ako Ola Rotimi, *1938, †2000), ktorý písal po anglicky, ale pri inscenáciách využíval hudbu, tanec, pantomímu a iné prvky charakteristické pre africké divadlo. Priekopníčkou modernej ghanskej dramatickej tvorby bola E. T. Sutherlandová, ktorá vybudovala dramatickú školu a založila vlastné experimentálne divadlo, pre ktoré písala hry (Foriwa, Edufa) a cestovala s ním po ghanskom vidieku. Úzko s ňou spolupracoval J. C. De Graft-Johnson, autor divadelných hier Synovia a dcéry (Sons and Daughters, 1964) a Opokuwovo tajomstvo (The Secret of Opokuwa, 1970). Divadelné hry písala aj ghanská autorka A. A. Aidoová. V Afrike je veľmi silná produkcia rozhlasových hier, a to najmä v Ghane, Nigérii (Obi Egbuna, *1938, †2014; W. Soyinka), Keni (Kuldip Sondhi, Ngũgĩ wa Thiong’o), Ugande, Juž. Afrike (Alfred Hutchinson, *1924, †1972; Arthur Maimane, *1932, †2005) a Kamerune (Guillaume Oyônô-Mbia, *1939). Na staré rozprávačské tradície nadviazala dramatická tvorba v hauštine (Adamu dan Gogo, Dauda Kano, Umaru Balarme Ahmed), eweštine (Ferdinand Kwasi Fiawoo, *1891, †1969; Bidi H. K. Setsoafia, *okolo 1926), swahilčine (Penina O. Mlama, *1948), zuluštine (D. B. Z. Ntuli, *1940), somálčine (Xasan Sheikh Mumin, *1931, †2008), amharčine (Kabbada Mikael, Mangistu Lamm, Sagg’ye Gabra Madhin), gandčine (Byron Kawadda, Christopher Mukiibi, Wycliffe Kiyingi) a i., často zobrazujúca konflikt európskych a afrických hodnôt. Hry sa hrajú v školách a uvádzajú sa v televízii a rozhlase. Rozvoj divadelníctva vo vých. Afrike ovplyvnila študentská dramatická spoločnosť pri univerzite Makerere v Ugande, na ktorej študovali mnohí budúci významní dramatici píšuci po anglicky, napr. Ngũgĩ wa Thiong’o a Robert Serumaga (*1939, †1980), ktorý založil v Ugande prvú a dosiaľ jedinú profesionálnu divadelnú spoločnosť Abafumi.

V 80. rokoch 20. stor. vznikli kočovné divadelné spoločnosti Makerere Free Travelling Theatre a Makerere Mobile People’s Theatre. V Zimbabwe je divadlo v rukách malých poloprofesionálnych súborov, napr. The People’s Theatre Bena Sibenkeho v Harare. V Zambii založil kočovnú divadelnú spoločnosť Stephen Chifunyise (*1948). V Juž. Afrike vzniklo protestné divadlo pod vedením Athola Fugarda (*1932), s ktorým spolupracovali John Kani (*1943) a Winston Ntshona (*1941), v Johannesburgu Market Theatre for Black Artists Barneyho Simona (*1932, †1995) a všestranná Soweto Company Maisheho Maponyu (*1951). Legendárnym predstavením sa stala Cesta do Mekky (Road to Mecca).

V súčasnosti možno v africkom divadle pozorovať niekoľko tendencií: okrem tradičných predstavení masiek je prítomný fenomén karnevalizácie i s kombináciou predstavenia masiek s karnevalom (napr. pri príležitosti silvestrovského predstavenia Nwaotam u idžoského etnika Ibani, keď na streche zápasia postavy predstavujúce odchod starého a príchod nového roka, zatiaľ čo diváci majú líčenie a kostým podľa vlastného výberu, čím sa rozdiel medzi nimi a hlavnými aktérmi zmenšuje). Sprievodným znakom šíriaceho sa kresťanstva sú benefičné vianočné koncerty, v rámci ktorých sa rozvíjajú hry s biblickými motívmi. V mestskom divadle sa pozornosť presmerovala od oslavy tradícií k naliehavým problémom súčasnej Afriky. Edukatívne predstavenia sa pútavou formou usilujú postaviť k starým a novým javom v africkej spoločnosti. Drámou Diabolská žiletka (Evil blade) vystúpil na obranu práv žien súbor z nigérijského mesta Port Harcourt. Kampaň na prevenciu AIDS preslávila ambulantný súbor univerzity v Ugande vedený režisérkou Rose Mbowovou (Mbowa, *1943, †1999). Podobne W. Soyinka sa v novších hrách odvracia od mytologických tém a rieši aktuálnu problematiku bezpečnosti na afrických cestách. Pri kultúrnych domoch väčších miest pretrváva tradícia univerzitných súborov a súborov folklórnej orientácie. Zhoršenie bezpečnosti vo večerných hodinách však spôsobilo, že ľudia uprednostňujú sledovanie hier (najmä melodrám a komédií zaznamenaných na videu) doma. V Nigérii sa zrodil nový významný kultúrno-spoločenský fenomén na rozhraní divadla a filmu nazývaný Nollywood. Ešte pred jeho vznikom bol natočený rad filmov vysokej umeleckej hodnoty, a to aj vďaka kultúrnej politike vo frankofónnej Afrike, ktorú využili napr. vynikajúci prozaik S. Ousmane (Senegal) a filmový režisér Souleymane Cissé (*1940, Mali). Za africký prínos do svetového umenia možno považovať africkú drevenú tvárovú plastiku z tradičných predstavení masiek, ktorá výrazne ovplyvnila moderné európske umenie (kubizmus). Dlhodobý vklad prinášajú africkí umelci i do rozvoja moderného tanca. K súčasnému vrcholnému divadelnému umeniu prispievajú Afričania predovšetkým výraznými hereckými osobnosťami pôsobiacimi v Európe (v súbore Petra Brooka). Na vznik vynikajúcich pôvodných javiskových diel nie sú v súčasnosti v Afrike vytvorené podmienky porovnateľné s obdobím po získaní nezávislosti. Napriek tomu vznikli o. i. tanečná dráma nigérijskej choreografky Amatu Braidovej (Braide) o vzniku predstavení masiek Ebejiba a svetovo známa hra Woza, Albert! juhoafrického autorského tímu Percy Mtwa (*1954), Mbongeni Ngema (*1956) a Barney Simon (*1932, †1995) komponovaná ako javiskové dielo vychádzajúce z princípov improvizácie, v ktorom dvaja muži čakajú na kraji cesty na to, že si ich niekto najme na prácu, a čas napĺňajú predstavou druhého príchodu Krista, ktorý skoncuje s krivdami politiky apartheidu.

agitprop

agitprop [lat. > nem.] — typ politického divadla. Vzniklo v 20. rokoch 20. stor. v Nemecku a Rusku. Agitačné skupiny, ktoré po revolúcii cestovali po krajine, šírili komunistické myšlienky, využívajúc jednoduché slogany a úderné, ľahko pochopiteľné divadelné prostriedky (karikované masky, maľované nápisy a heslá, farebné odlíšenie postáv na červené a biele ap.). V divadle agitprop sa sformulovali divadelné avantgardné iniciatívy 1. polovice 20. stor. a čerpali z nich významní režiséri (Maxim Vallentin, *1904, †1987; E. Piscator, V. E. Mejerchoľd, J. Honzl a i.). Nútená premena revolučného robotníckeho divadla v duchu socialistického realizmu znamenala v Sovietskom zväze a neskôr aj inde jeho zánik.

akademické divadlo opery a baletu

akademické divadlo opery a baletu — názov divadiel v bývalom Sovietskom zväze, ktorý sa od 1919 priznával divadlám ako čestný titul za veľké zásluhy na rozvoji operného a baletného umenia i za vysoký stupeň profesionálneho majstrovstva. Sieť akademických divadiel pôvodne združovala divadlá, ktoré mali garantovanú finančnú podporu štátu.

aktovka

aktovka [lat.] — divadelný žáner v rozsahu jedného aktu (dejstva). Má všetky dejové a kompozičné zložky dramatického diela; obyčajne sa končí pointou.

Aldwych Theatre

Aldwych Theatre [ólduič] — jedno z najznámejších londýnskych divadiel. Otvorené 1905, hrávajú tam významní anglickí herci, pravidelne vystupuje Royal Shakespeare Company zo Stratfordu. Okrem Shakespearových hier sa tam uvádzajú aj diela novších anglických a amerických dramatikov (L. Hellmanová, R. E. Sherwood, T. Williams, E. Albee a i.).

Alexandrinské divadlo

Alexandrinské divadlo — najstaršie ruské profesionálne činoherné divadlo. Založené 1756 v Petrohrade pod názvom Ruské divadlo, od 1832 po dostavbe budovy divadla názov Alexandrinské divadlo, od 1937 Leningradské akademické činoherné divadlo A. S. Puškina, od 1991 opäť Alexandrinské divadlo. Hrávali v ňom najvýznamnejšie osobnosti ruského herectva (F. G. Volkov, V. V. Samojlov, → Samojlovovci; V. F. Komissarževskaja; Konstantin Alexandrovič Varlamov, *1849, †1915, a i.), režíroval o. i. V. E. Mejerchoľd. Alexandrinské divadlo bolo aristokratickejšie a estétskejšie ako moskovské Malé divadlo, pomalšie sem prenikali princípy scénického realizmu. Uvádzalo najmä ruskú a svetovú klasickú drámu, výpravné inscenácie pre početné publikum. V 21. storočí spája svoje tradície s najmodernejšími prúdmi európskeho divadla.

Alonso, José Luis

Alonso, José Luis, 9. 7. 1924 Madrid – 8. 10. 1990 tamže — španielsky režisér a divadelný riaditeľ. Pracoval s viacerými súbormi, najvýznamnejšie bolo pôsobenie v madridskom Národnom divadle (1962 – 76; dnes Národné dramatické centrum, Centro Dramático Nacional). Svojou tvorbou sústavne modernizoval španielske divadlo vplyvmi súčasných európskych režijných smerov a drámy 20. stor. (A. P. Čechov, P. Claudel, T. Williams, J. Anouilh, B. Brecht, J. P. Sartre). Zo španielskej klasiky mala najväčší ohlas jeho inscenácia Misericordia podľa B. Péreza Galdósa (1974).

alternácia

alternácia [lat.] — striedanie, nahrádzanie;

1. biol. striedanie členov (orgánov, fylómov) v kruhoch nasledujúcich po sebe; alternácia generácií je striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie v životnom cykle organizmu (napr. pri voškách);

2. div. striedanie hercov pri vytváraní tej istej roly v tej istej inscenácii; aj obsadenie javiskovej postavy dvoma alebo viacerými hercami. V niektorých prípadoch vedie k celkom odlišnej koncepcii stvárňovanej postavy, a tým aj k odlišnému vyzneniu inscenácie;

3. jaz. striedanie fónických prvkov (hlások, skupín hlások). Fonologický (morfonologický) jav, pri ktorom ide o vplyv morfémy na fonému (prozodému); zámena fonémy v rámci morfémy inou fonémou, fonematickou nulou alebo spojením foném, a to v súvislosti s nasledujúcou príponou (odvodzovacou, kmeňotvornou alebo ohýbacou); pravidelné striedanie zvukov v tvaroch súvisiacich s tým istým obsahom a priraďovaných k tej istej forme (morféme). Na rozdiel od neutralizácie sú pri alternácii zmeny fónických prvkov vynútené nie zvukovým, ale významovým okolím; je to nekombinačná, voľná zmena. Z vývinového hľadiska ide aj pri alternácii pôvodne vždy o neutralizáciu. Alternujúce zložky slova (tvaru, morfémy) sa nazývajú alternanty. Rozlišujú sa vokalické alternácie (alternácie samohlások), a to kvalitatívne (sedieť/sadať), kvantitatívne (hlas/hlások, žena/žien), kvalitatívno-kvantitatívne (dosoliť/dosáľať) a alternácie samohlásky s nulou (deň/dňa, látka/látok), konsonantické alternácie (alternácie spoluhlások), a to koreňových (žrď/žŕdka, žena/žieňa) a nekoreňových (noha/nožička, žiak/žiaci) spoluhlások a alternácie spoluhlásky s nulou (Hamburg/hamburský), a alternácie vokál/konsonant (alternácie samohláska/spoluhláska) – žať/žnem.

Anderlovci

Anderlovci — slovenská rodina kočovných bábkarov, marionetárov, pokračovateľov tradície slovenského kočovného bábkarstva. Rodinnú tradíciu založila Eva, rodená Kouřilová (24. 12. 1880 Jevíčko, okres Svitavy, Česko – 25. 9. 1969 Banská Bystrica), ktorá vyrástla v rodine kočovného bábkara J. Stražana (→ Stražanovci). Od 1919 hrávala aj s manželom Michalom (29. 9. 1878 Banská Bystrica – 19. 9. 1935 tamže). Ich synovia Bohuslav (23. 12. 1913 Ružomberok – 26. 11. 1976 Banská Bystrica) a Jaroslav (19. 11. 1916 Čadca – 2. 9. 1982 Banská Bystrica) pokračovali v rodinnej tradícii. V 30. a 40. rokoch 20. stor. hrávali po slovenských dedinách tradičný repertoár kočovných bábkarov (príležitostne až do 1971). Spolu s rezbárom Móricom Foukalom z Liskovej zhotovili bábky, ktoré sa 1969 stali majetkom Matice slovenskej v Martine. V rodinnej marionetovej tradícii od 1972 samostatne pokračoval Bohuslavov syn Anton (20. 11. 1944 Dolná Lehota, okres Banská Bystrica – 16. 5. 2008 Banská Bystrica), ktorý 1990 založil profesionálne Tradičné bábkové divadlo A. Anderleho v Banskej Bystrici, kde hrával repertoár kočovných bábkarov. Reštauroval bábky, vyrezával a rekonštruoval marionety. Vystupoval na domácich a zahraničných bábkarských festivaloch a podujatiach.

antika

antika [lat.] — pôvodne v 16. a 17. stor. označenie umeleckých predmetov, starožitností, neskôr aj ideálov, ktoré vyjadrovali; od začiatku 20. stor. označenie politických a hospodárskych dejín, kultúry, umenia a ďalších sfér života starovekého Grécka a Ríma v období od 12. stor. pred n. l. do 5. stor. n. l. (niekedy až do 6. stor.), t. j. všetkých stránok života gréckej a rímskej spoločnosti v staroveku. Geograficky sa pod antickú civilizáciu zahŕňajú všetky územia, ktoré tvorili súčasť Rímskej ríše v čase jej najväčšieho rozsahu (za cisára Trajána), pričom jednotlivé územia boli do nej začlenené v rôznom období.

V Grécku sa obdobie antiky začína v 12. stor. pred n. l. po zániku mykénskej civilizácie, keď prichádzajúce grécke kmene Achájcov, Iónov, Aiolov a Dórov postupne obsadili územie celého Grécka a ostrovy v Egejskom mori. V priebehu veľkej gréckej kolonizácie osídlili ostrovy pri pobreží Malej Ázie i pobrežie Malej Ázie, sev. pobrežie Egejského mora, úžiny Bospor a Dardanely a pobrežie Čierneho mora. Smerom na západ sa usadili vo vých. časti Sicílie, v juž. Itálii a napokon aj na pobreží dnešného Francúzska a Španielska. V priebehu archaického obdobia sa vytvorili mestské štáty (polis), ktoré dosiahli politický, kultúrny a hospodársky vrchol v klasickom období (5. stor. a 1. pol. 4. stor. pred n. l.). V helenistickom období (4. – 1. stor. pred n. l.) vznikli po rozpade ríše Alexandra III. Veľkého rozsiahle teritoriálne štáty Egypt, Sýria, Pergamská ríša a Macedónia, ktoré sa v priebehu 2. – 1. stor. pred n. l. stali postupne súčasťou Rímskej ríše.

Rímsky štát sa začal formovať v pol. 8. stor. pred n. l. v str. Itálii ako mestský štát s vládou kráľov. R. 509 pred n. l. vznikla Rímska republika, ktorá rozširovala územie štátu najprv v Itálii a od pol. 3. stor. pred n. l. v priamom konflikte s Kartágom (→ púnske vojny) i na pobreží Stredozemného mora, keď obsadila územie Hispánie, sev. Afriky, Grécka a Malej Ázie. V 1. stor. pred n. l. sa rímske územie rozšírilo tak, že Stredozemné more sa stalo jej vnútorným morom. R. 27 pred n. l. Gaius Octavius (Augustus) zaviedol v Rímskej ríši monarchiu – cisárstvo. Za cisára Trajána (98 – 117 n. l.) dosiahla najväčší územný rozsah a za jeho nástupcov aj hospodársky a sociálny rozkvet. V 1. pol. 3. stor. zavládla v ríši vojenská anarchia, situáciu stabilizoval cisár Dioklecián (284 – 305 n. l.). R. 395 cisár Theodosius I. Veľký rozdelil ríšu na dve časti, pričom Západorímska ríša zanikla pod náporom barbarských kmeňov 476 n. l.

Gréci a Rimania vytvorili prvú vyspelú civilizáciu v Európe, ktorá sa stala zdrojom neskoršiej európskej civilizácie stredoveku i novoveku. Na základe získaných poznatkov starovekých civilizácií Blízkeho východu a vlastných pozorovaní sa sformovala antická filozofia (→ grécka antická filozofia, → rímska filozofia), z ktorých sa v priebehu helenistického obdobia vyčlenili ďalšie vedné disciplíny (matematika, fyzika, astronómia, lekárstvo, filológia, zemepis a i.). Vo svojich neskorších prejavoch (stoicizmus, novoplatonizmus) ovplyvnila antická filozofia aj kresťanské učenie. V živote Grékov i Rimanov mali dôležitú funkciu antické náboženstvo (→ grécke antické náboženstvo, → rímske náboženstvo) a mytológia (→ grécka mytológia, → rímska mytológia), ktoré ovplyvňovali nielen duchovný život, ale aj výtvarné umenie (→ grécke výtvarné umenie, → rímske výtvarné umenie) a architektúru (→ grécka architektúra, → rímska architektúra). V literatúre sa rozvíjali všetky druhy a žánre: poézia (lyrika aj epika), tragédia, komédia, v próze historiografia, náuková próza, dobrodružný román (→ grécka literatúra, → rímska literatúra). Rozvíjali sa aj divadlo (→ grécke antické divadlo, → rímske divadlo), hudba (→ grécka hudba, → rímska hudba) a šport, budovali sa knižnice (→ knižnica, Dejiny).

artista

artista [lat. > fr.] — cirkusový alebo varietný umelec (akrobat, žonglér).

atellána

atellána, aj atellská fraška — pôvodne burleskná ľudová hra improvizačného charakteru karnevalovej kultúry. Neskôr sa z nej vyvinul žánrový typ komédie, zvyčajne jednoaktovkovej frašky s dedinskou alebo s malomestskou tematikou so satirickým vyznením. Má pevnú dejovú líniu a spravidla štyri ustálené typy postáv: hlupáka, chytráka, intrigána a šarlatána. Rimania ju v 1. stor. pred n. l. literárne zošľachtili natoľko, že stratila svoj improvizačný charakter. Postupne ju vytlačila pantomíma. Nazvaná podľa juhotalianskeho mestečka Atelly.

atická komédia

atická komédia — starogrécka komédia, ktorá sa od 5. stor. pred n. l. vyvíjala v Atike (odtiaľ názov). Prostredníctvom humoru, irónie, vtipu, karikatúry či travestie odzrkadľovala vtedajšiu dobu, politický, spoločenský a sociálny život. Nechýbali v nej vtipné priame aj nepriame narážky, ostré slovné hádky, dokonca fyzické útoky; výstupy otrokov, sluhov a kupliarov nadobúdali miestami obscénny charakter. Komiku umocňoval i jazyk (používanie dialektu, slovných hračiek, jazykolamov). Atická komédia prešla troma základnými vývinovými etapami:

Starú atickú komédiu charakterizoval fantastický dej vyúsťujúci do moralizovania alebo do politickej satiry. Najvýznamnejším autorom bol Aristofanés, ďalej Kratinos (*490/80 pred n. l., †po 423 pred n. l.), Ferekratés (5. stor. pred n. l., tvorca verša ferekrateja) a Eupolis (*pred 446 pred n. l., †po 412 pred n. l., debutoval 429 pred n. l.). Autori starej atickej komédie pracovali so štruktúrou komédie oveľa voľnejšie než autori tragédií. Dej a konanie boli prerušované parabázou (gr. parabasis), v ktorej autor prostredníctvom chóru priamo oslovoval publikum. Jednoduchý dej dopĺňali improvizované výstupy, piesne a tance.

Tematickým ťažiskom strednej atickej komédie (1. polovica 4. stor. pred n. l.), zbavenej politickej tematiky, sa popri parodovaní mýtov stal rodinný a každodenný život. Hlavnými postavami (ako dosvedčujú aj samotné názvy hier) už nie sú štátnici, filozofi a básnici, ale (podobne ako v novej atickej komédii) otroci, hetéry, bohémi, rybári, obchodníci, kuchári a i. Obľúbenými témami boli rôzne zápletky, rodinné problémy, zámena detí, odloženie novorodencov, generačné problémy otcov a synov, pomer pána a slúžky, vzťah pána a otroka. K významným autorom patril Antifanés (*koniec 5. stor. pred n. l., †4. stor. pred n. l., debutoval 386 – 383 pred n. l.), Anaxandridés (1. polovica 4. stor. pred n. l., úspešný najmä 376 – 373 pred n. l.) a Alexis (*4. stor. pred n. l., †3. stor. pred n. l.) presahujúci niektorými hrami do obdobia novej atickej komédie s ustálenými typmi a charaktermi postáv.

Nová atická komédia (2. polovica 4. stor. pred n. l. – 3. stor. pred n. l.) neobsahovala mýtické prvky a politické námety, jej tematický okruh sa zúžil na problémy lásky a rodinných vzťahov, na určité situácie a typické postavy. Podobne ako stredná atická komédia je založená predovšetkým na zápletke, pretvárke, podvode, omyle a zámene osôb (a ich následnom rozpoznaní; → anagnoriza). Najvýznamnejšími predstaviteľmi sú Menandros (debutoval 321 pred n. l.), Filémón (*4. stor. pred n. l., †3. stor. pred n. l.) a Difilos (*okolo 360 pred n. l., †začiatok 3. stor. pred n. l.); → grécke antické divadlo.

Balzerová, Eliška

Balzerová [-ce-], Eliška, 25. 5. 1949 Vsetín — česká herečka. R. 1971 – 77 členka Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach, od 1977 Divadla na Vinohradech v Prahe. R. 1998 s českým hercom Tomášom Töpferom (*1951) obnovili Divadlo na Fidlovačce, kde pôsobila 2012 – 15 ako riaditeľka.

Jej herecké postavy sa vyznačujú jemnou psychologickou kresbou, civilnou komornosťou a úspornou skratkou. Z divadelných úloh stvárnila napr. Regan (W. Shakespeare: Král Lear, 1971), Natašu (A. P. Čechov: Tři sestry, 1979), Jenovéfu (V. K. Klicpera, Hadrián z Římsů, 1980), Lottu (Jan Vedral: Urmefisto, 1988), Helenu Damsonovú (P. Shaffer: Dar Gorgony, 1996) a Babičku (B. Němcová, 2013). Vynikla aj v televíznych seriáloch Nemocnice na kraji města (1978, pokračovanie 1981), Nemocnice na kraji města po dvaceti letech (2003) a i. a vo filmoch Zlatí úhoři (1979), S tebou mě baví svět (1982), Městem chodí Mikuláš (1992), Ženy v pokušení (2010, ocenenie Český lev za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe), Láska je láska (2012), Teorie tygra (2016) a i.

Barba, Eugenio

Barba, Eugenio, 29. 10. 1936 Brindisi — taliansky divadelník. R. 1954 emigroval do Nórska, od 1960 žil v Poľsku, kde študoval réžiu na divadelnej škole vo Varšave, 1961 absolvoval stáž u poľského divadelného reformátora J. Grotowského. R. 1963 počas pobytu v Indii naštudoval indickú klasickú tanečnú drámu kathakali. Po návrate do Nórska 1964 založil v Oslo vlastné divadlo Odin Teatret, s ktorým sa po dvoch rokoch presťahoval do dánskeho mestečka Holstebro. Experimentuje pri inscenáciách spájajúcich európske a ázijské divadelné podnety, zaoberá sa divadelnou antropológiou (zakladateľ Medzinárodnej školy divadelnej antropológie, International School of Theatre Anthropology, ISTA, 1971).

Najznámejšie réžie: Ferai (1969), My Father’s House (1972), The Gospel according to Oxyrhincus (1985), Mythos (1998), Don Giovanni all’Inferno (2006), The Marriage of Medea (2008), The Chronic Life (2012) a i. Autor viacerých teoretických kníh a statí: Anatómia herca (Anatomie de l’acteur, 1985), Tajné umenie divadelníka (The Secret Art of the Performer, 1991).

Barsacq, André

Barsacq [-sak], André, 24. 1. 1909 Feodosija, Krym, Ukrajina – 8. 7. 1973 Paríž — francúzsky scénograf a režisér. R. 1937 založil skupinu Théâtre des Quatre-Saisons a od 1940 viedol po Ch. Dullinovi parížske divadlo Atelier, kde aj režíroval, a to najmä hry J. Anouilha a ruských a francúzskych klasikov. Spolupracoval s významnými francúzskymi režisérmi (J. Copeau, Ch. Dullin, A. Artaud).

Napísal teoretické práce o scénografii a divadelnom priestore: Zákony javiska (Lois scéniques, 1947), Architektúra a dramaturgia (Architecture et dramaturgie, 1950).

benefícia

benefícia [lat.], benefičné predstavenie — pôvodne (v 2. polovici 19. stor.) výnimočné divadelné predstavenie, ktorého finančný výťažok sa venoval jubilujúcemu umelcovi alebo umelcovi, ktorý sa lúčil s publikom pri odchode do dôchodku. V súčasnosti aj kultúrne alebo iné predstavenie (koncert), ktorého výťažok je určený na humanitné ciele.

biomechanika

biomechanika [gr.] —

1. antropol., lek. antropomechanika — odbor antropológie, ktorý sa venuje štúdiu pohybov ľudského tela a jeho segmentov z hľadiska ich mechaniky. Jej poznatky sa využívajú najmä v oblasti športovej antropomechaniky a v športovej praxi (→ kinantropológia);

2. biofyz. vedný odbor zameraný na aplikáciu mechanických princípov na biologické a medicínske problémy. Skúma vplyv rôznych síl na telá živých organizmov (mechanické napätia účinkom gravitačného poľa a svalovej aktivity), toky rôznych kvapalín v telách (krv, hlien), súvislosť medzi tlakom a prietokom v cievach, prenos rôznych látok cez membrány, prispieva k pochopeniu funkcie orgánov, svalov a kostrového systému. Poznatky biomechaniky sa využívajú pri konštruovaní náhradných orgánov, prípadne ich častí (umelé srdcové chlopne, kosti, kĺby);

3. div. zákony mechaniky pohybu aplikované na ľudské telo; termín používaný ruským režisérom V. E. Mejerchoľdom pri tvorbe inscenácií, v ktorých využíval telesný pohyb herca ako jeden z najdôležitejších výrazových prostriedkov na sprostredkovanie významov a emócií divadelných postáv.

BITEF

BITEF, Belgrade International Theatre Festival — jeden z najvýznamnejších medzinárodných divadelných festivalov založený 1967 v Belehrade. Koncepčne a organizačne zviazaný s belehradským avantgardným divadlom Atelje 212. Zúčastňujú sa na ňom najvýznamnejšie svetové divadlá posledných desaťročí. Napriek vojnovým udalostiam v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch 20. stor. si BITEF vďaka podpore zo zahraničia zachoval svoju tradíciu, 1999 získal prestížne ocenenie Premio Europa il teatro, čím sa stal prvým nositeľom tohto ocenenia v oblasti divadelných festivalov.

Blahník, Vojtěch Kristián

Blahník, Vojtěch Kristián, 12. 8. 1888 Dobrovice, okres Mladá Boleslav – 11. 6. 1934 Litoměřice — český teatrológ, divadelný kritik a historik. Spolupracoval s ochotníkmi, presadzoval moderný pohľad na divadelné umenie. Jeho hlavným dielom sú prehľadné Světové dějiny divadla (1928), písal aj knihy z oblasti divadelnej teórie a estetiky (Umění divadelní, 1918; Smysl a podstata divadelního umění, 1923; O režii a režisérech, 1925), autor monografie o J. K. Tylovi (J. K. Tyla Had z ráje, 1926) a i.

Ciel, Igor

Ciel, Igor, 13. 4. 1931 Rožňava – 4. 7. 2010 Bratislava — slovenský divadelný a televízny režisér, scenárista a pedagóg. R. 1955 absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave, 1956 – 60 režisér Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, 1960 – 66 Krajového divadla (dnes Divadlo A. Bagara) v Nitre. Vo Zvolene režíroval o. i. hry Fiescovo sprisahanie (1956), Dom Bernardy Alby (1957), Romeo a Júlia (1958), v Nitre o. i. hry Nepriatelia (1961), Vec Makropulos (1963), Pohľad z mosta (1965). Od 1966 pracoval v Čs. televízii (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave. Od 1975 vedúci Katedry filmových a televíznych odborov Divadelnej fakulty, 1989 profesor. Od 1990 vedúci Katedry filmovej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, 1998 – 2003 vyučoval aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V televíznej tvorbe sa venoval adaptáciám slovenskej a svetovej literatúry: románov (P. Jilemnický: Zuniaci krok, 1965; A. Dumas: Parížski mohykáni, 1972; A. Chudoba: Syn človeka, 1982), divadelných hier (A. Casona: Sedem výkrikov na mori, 1970; J. Barč-Ivan: Dvaja, 1971; V. Hugo: Ruy Blas, 1980), poviedok (J. Papp: Podivné okolnosti, 1982) a i. Bol jedným z profilových tvorcov pôvodnej televíznej tvorby 60. a 80. rokov 20. stor.: Zhasnuté slnko (1967), Kolotoč (1968), Traja z 9. poschodia (1969), seriál Vivat Beňovský (1975), Počúvajme slnko (1977), Predohra v mol (1983), Snopy z piesku (1985), Modrá katedrála (1989) a i. V ďalších rokoch vytvoril kratšie televízne inscenácie Júlia (1990), Pokus (1992), Medzihra (1995), Večerná chvíľa neskorej jesene (1996) a i.

Covent Garden

Covent Garden [ka- gádn] —

1. štvrť v centrálnej časti Londýna vo východnej časti Westminsteru – v správnom obvode so štatútom mesta. V jej centre sa nachádza Covent Garden Piazza, miesto, kde sa od 15. stor. do 2. polovice 20. stor. konali kvetinové a zeleninové trhy. V roku 1980 bola hlavná budova trhoviska znovu otvorená ako nákupné centrum a turistická atrakcia.

2. historické, príp. hovorové označenie budovy divadla v londýnskej štvrti Covent Garden; → Royal Opera House.

debut

debut [fr.] — prvé verejné vystúpenie; prvé literárne dielo alebo iný umelecký prejav (knižný, režisérsky, herecký), s ktorým autor prvýkrát verejne vystúpil.

dejstvo

dejstvo, akt — individuálna, do seba uzavretá, no súčasne s celkom dejovo spätá časť dramatického diela. Jednotlivé dramatické diela sa môžu skladať z viacerých, ale aj z jediného dejstva (napr. tzv. jednoaktovky). V inscenáciách sa dejstvá oddeľujú prestávkami.

Antické tragédie sa nečlenili na dejstvá, boli rytmizované nástupmi zborov. Senecove drámy s delením na dejstvá sa stali vzorom pre francúzsku klasicistickú tragédiu (P. Corneille, J. Racine) s prísnym uplatňovaním troch jednôt: deja (jeden príbeh), miesta (scéna pred palácom) a času (príbeh sa musel odohrať v priebehu jedného dňa). Anglickí a španielski renesanční dramatici (W. Shakespeare, Lope de Vega) nezávisle od týchto pravidiel voľne pracovali s časom, príbehom i s priestorom. Dramatici na konci 19. stor. (H. Ibsen, G. Hauptmann, A. P. Čechov) sa priklonili k štyrom alebo k piatim dejstvám. Naproti tomu A. Strindberg zjednotil dej do jednoaktovky a B. Brecht uprednostnil princíp členenia podľa obsahového zamerania a spôsobu prezentácie.

Moderní dramatici používajú pojem dejstvo veľmi voľne a nezáväzne, a to najmä pod vplyvom filmu (strihy), čím sa významovo oslabilo postavenie dejstva ako určujúceho predelu.

dionýzie

dionýzie [gr.] — občianske a náboženské slávnosti konané v antickom Grécku na počesť boha Dionýza (→ Bakchus, → bakchanálie).

Na atickom vidieku (→ Atika) sa na prelome decembra a januára odohrávali tzv. malé (dedinské) dionýzie, po nich nasledovali lénaje (prelom januára a februára), anthestérie (prelom februára a marca) a veľké (mestské) dionýzie (koniec marca), ktoré sa konali počas šiestich dní v Aténach. Začínali sa náboženskými obeťami a tzv. proagónom (predstavovanie básnikov a hercov), pokračovali dionýzovským sprievodom a lyrickou súťažou v dityramboch (2. deň), uvedením piatich komédií (3. deň) a troch tetralógií (4. – 6. deň). V sprievodoch na slávnostiach vystupovali siléni, satyrovia, kentauri, nymfy a Múzy, počas nyktedelií (nočných slávností) ženy predstavujúce bakchantky (nazývané aj bassaridy, mainady a thyiady).

Z dramatických prvkov používaných na dionýziách sa vyvinula grécka komédia a tragédia, ktorej tvorcom bol Thespis. Celkový počet divadelných hier uvedených od začiatku slávností do konca 5. stor. pred n. l. mohol presiahnuť až 1 700.

Garrick, David

Garrick [gerik], David, 19. 2. 1717 Hereford – 20. 1. 1779 Londýn — anglický herec a dramatik. V rokoch 1747 – 76 jeden z riaditeľov divadla Covent Garden, súčasne zodpovedný aj za repertoár a inscenácie v Drury Lane Theatre. Považovaný za jedného z najvýznamnejších anglických hercov všetkých čias. Zakladateľ novej hereckej školy; oproti dovtedajšiemu deklamačnému manieru vytváral psychologicky pravdivejší, prirodzenejší štýl, ako aj konkrétnejšiu a individuálnejšiu charakterizáciu postáv. Uplatňoval široký výrazový register: premenlivú mimiku tváre, expresívny telesný výraz, rozvinuté neverbálne konanie. Vynikol v dielach alžbetínskych dramatikov, najmä v hrách W. Shakespeara (Kráľ Lear, Macbeth, Hamlet). Po skúsenosti s kontinentálnym divadlom zreformoval aj inscenačné praktiky: zaviedol realistickejšie inscenovanie, zrušil umiestnenie prominentných divákov na javisku (podobne ako vo Francúzsku Voltaire), zaslúžil sa o zlepšenie svetelného parku a zariadenia javiska, angažoval scénického výtvarníka.

Gašparko

Gašparko — v bábkovom divadle postava komického typu. Kočovní bábkari pôsobiaci na Slovensku používali v prvej polovici 18. stor. názov Pimperle (G. Zechenter-Laskomerský v životopisnej spomienke z 1829). Koncom prvej polovice 19. stor. sa objavil Kašpárek, typická postava bábkového repertoáru českých kočovných bábkarov, ktorý nadviazal na tradíciu viedenského Kasperla a na rôzne iné typy šašov. Po 1919 prinášali českí ochotníci na Slovensku Gašparka s jemnejšími povahovými črtami spĺňajúceho didaktické funkcie. Takto ho prevzali aj slovenskí autori bábkových hier, pričom nedostal žiadne charakteristické národné vlastnosti. V 50. rokoch 20. stor. sa postava Gašparka prestala z ideologických príčin používať. Súčasné slovenské bábkarstvo používa Gašparka iba príležitostne, najmä v tradičných hrách.

Haas, Otto

Haas [hás], Otto, 19. 7. 1921 Kročehlavy, okres Kladno – 30. 10. 1980 Praha — český herec a režisér. Pôsobil ako dramaturg a režisér v Ostrave, 1947 – 49 študoval na Filmovom inštitúte v Moskve, 1949 – 51 režisér Divadla štátneho filmu v Prahe, 1951 – 54 režisér Divadla na Vinohradech, 1954 – 56 Armádneho divadla (dnes Slovenské komorné divadlo) v Martine, 1956 – 61 v Českých Budějoviciach, 1961 – 64 režisér Novej scény v Bratislave, od 1965 Hudobného divadla v Karlíne v Prahe. Pod vplyvom pobytu u režiséra N. P. Ochlopkova uprednostňoval divadlo pátosu a veľkých fresiek. Uplatnil sa aj v Československej televízii v Bratislave ako režisér televíznych inscenácií z diel svetovej dramatiky, úspech dosiahol najmä televíznymi filmami Sám vojak v poli (1964) a Canarisova krvavá hviezda (1964).

Habima

Habima — izraelský divadelný súbor so sídlom v Tel Avive-Jaffe, historicky jedno z prvých hebrejských divadiel, ktoré výraznou mierou prispelo k rozvoju a socializácii hebrejskej kultúry a jazyka. Založil ho 1909 Nahum Zemach (*1887, †1939) v poľskom Białystoku ako zájazdový amatérsky činoherný súbor (hebrejsky Habima = javisko). R. 1917 sa presťahovalo do Moskvy a pretvorilo sa na divadlo štúdiového typu. V jeho expresívne ladených inscenáciách hraných v hebrejčine zohrávala dôležitú úlohu hudba a tanec. Pôsobili v ňom viacerí významní herci a režiséri, napr. J. B. Vachtangov, ktorý výrazne prispel k jeho profesionalizácii a 1922 vytvoril najslávnejšiu inscenáciu hry Dibuk podľa Szymona Anského. R. 1926 súbor vycestoval na turné po Európe a Amerike a do bývalého ZSSR sa nevrátil. N. Zemah sa s časťou súboru usadil v USA, zvyšná časť sa po vystúpeniach v Palestíne 1927 – 28 vrátila do Európy. R. 1931 sa súbor usadil v Palestíne, 1932 v Tel Avive. Od 1945 má vlastnú budovu, od 1948 je považovaný za židovské národné divadlo, 1958 dostal oficiálny štatút a bol premenovaný na Národné divadlo Izraela, od 1970 pôsobí v novej divadelnej budove (rekonštruovanej 2012).

Hájek, Kornel

Hájek, Kornel, 21. 10. 1920 Kružlovská Huta, dnes časť Kružlova, okres Bardejov – 8. 3. 1968 Košice — slovenský operný režisér. R. 1944 absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. R. 1947 – 49 asistent réžie Opery SND v Bratislave, 1949 – 68 režisér Opery Štátneho divadla v Košiciach (1962 – 66 aj jej umelecký šéf). Vyhranený divadelný názor na operu ako tímové dielo najvýraznejšie realizoval vo výpravných uvedeniach Svätopluka (1960) E. Suchoňa, Tannhäusera (1959) a Blúdiaceho Holanďana (1963) R. Wagnera a Dona Carlosa (1967) G. Verdiho. Z pohostinských réžií v Opere SND vynikla jeho inscenácia Vzkriesenia (1962) J. Cikkera. Bol prvým slovenským režisérom, ktorý sa špecializoval na operný žáner. Režíroval aj operety a muzikály, pracoval ako dramaturg, prekladal libretá.

Hall, Peter

Hall [hól], Peter, 22. 11. 1930 Bury Saint Edmunds, Suffolk – 11. 9. 2017 Londýn — britský divadelný a filmový režisér. Spočiatku pôsobil v londýnskom Art Theatre, kde uvádzal moderných európskych autorov (E. Ionesco: Lekcia, 1955; S. Beckett: Čakanie na Godota, 1955). R. 1960 – 68 bol umeleckým vedúcim súboru Shakespeare Memorial Theatre (od 1961 Royal Shakespeare Company) v Stratford-on-Avon a urobil z neho jedno z najvýznamnejších britských činoherných divadiel. Vybudoval stabilný herecký súbor a počas zimných sezón s ním hrával v londýnskom Aldwych Theatre. Najväčší úspech mal cyklus inscenácií W. Shakespeara pod spoločným názvom Vojna ruží (so shakespearovským bádateľom Johnom Bartonom) založený na troch hrách o Henrichovi VI. a na hre Richard III. (1963), v ktorom zobrazil negatíva a krutosti svojej doby. O mechanizme moci a jej zneužitia vypovedali aj jeho veľkovýpravné inscenácie Sen noci svätojánskej (1959, obnovená 1962), Hamlet (1965) a Búrka (1973). R. 1973 – 88 bol umeleckým riaditeľom Národného divadla (National Theatre) v Londýne, ktoré 1976 začalo hrať v novostavbe s troma sálami. Z komplexu Národného divadla urobil celodenné centrum umenia (koncerty, výstavy, filmové predstavenia, diskusie). Uvádzal klasické hry aj modernú anglickú i svetovú dramatiku, vyčlenil priestor na experimenty, pozýval najvýznamnejších režisérov. Vo svetových premiérach režíroval takmer všetky hry H. Pintera, uvádzal hry J. Anouilha, T. Williamsa, E. Albeeho, P. Shaffera, J. Mortimera, A. Ayckbourna a i. Vo významných operných divadlách v New Yorku, Chicagu, Los Angeles, Houstone, Bayreuthe a Ženeve režíroval okolo 40 opier (W. A. Mozart: Čarovná flauta, 1966; R. Wagner: Tristan a Izolda, 1971; P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, 1971, a i.). R. 1984 – 90 pôsobil aj ako umelecký riaditeľ Glyndebourne Festival. Často nakrúcal filmy podľa predlôh divadelných hier: Work Is a 4-letter Word (1968), Sen noci svätojánskej (A Midsummer Night’s Dream, 1968), Never Talk to Strangers (1995) a i. R. 1988 založil vlastné divadlo Peter Hall Company, v ktorom pôsobil, najmä vo vzťahu k dnešnému divákovi, ako režisér s hlbokým analytickým prienikom do inscenovaného textu. Od 2003 viedol aj divadlo Rose of Kingston v Kingston upon Thames.

Hanák, Ján

Hanák, Ján, 17. 2. 1931 Bánovce nad Bebravou – 29. 8. 2015 Košice — slovenský scénograf a maliar. R. 1946 – 48 študoval na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave u K. Sokola a G. Mallého, 1948 – 50 maliarstvo na VŠVU u J. Mudrocha, 1951 – 55 scénografiu na VŠMU u L. Vychodila. Od 1955 scénograf Štátneho divadla v Košiciach. V scénografii uplatnil prvky koláže a výtvarné skratky, prihliadajúc na farbu a farebné svetlo, popri scénografii rozvíjal maľbu ako súčasť diela.

Haničinec, Petr

Haničinec, Petr, 15. 9. 1930 Pardubice – 7. 11. 2007 Bratronice, okres Kladno — český herec. R. 1949 – 53 študoval herectvo na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe. R. 1953 – 54 pôsobil vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, 1954 – 56 v D 34, 1956 – 62 v Divadle S. K. Neumanna, 1962 – 99 v Divadle na Vinohradech a 1999 – 2001 v Divadle Na Fidlovačce v Prahe. Dramatizmus jeho herectva sa opieral o citovo zjatrené vnútro s vonkajším vecným prejavom. Z klasického repertoáru hral Trepľova v Čajke (1957) A. P. Čechova, Mefista vo Faustovi J. W. Goetheho (1976) a i. Jeho vyhranený herecký i ľudský typ sa uplatnil v početných filmoch, televíznych inscenáciách a seriáloch (F. L. Věk, 1970; Žena za pultom, 1977; Dobrá Voda, 1982; Synové a dcery Jakuba skláře, 1986). Ako recitátor poézie účinkoval najmä v rozhlase.

Hanswurst

Hanswurst — nemecký komický typ ľudového figliara s drsným humorom. V literatúre sa postava Hanswursta v podobe nazývanej Hans Worst prvýkrát objavila začiatkom 16. stor. v preklade diela Sebastiana Branta Loď bláznov, v divadle (už ako Hans Wurst) 1553 vo fašiangovej hre a 1573 v školskej hre. Na javisku sa Hanswurst sformoval pod vplyvom Pickelheringa (komický typ anglických kočovných spoločností; → kočovné divadlo) a Arlecchina (talianska commedia dell’arte). Čiastočne improvizovaná hra Hanswursta, ktorá sa vyznačovala hrubozrnnými vtipmi i gestami, dominovala krátkej komickej, neraz parodickej dohre k špecifickému dobovému divadelnému žánru hauptakcia (Haupt-und-Staatsaktion). Hanswursta priviezla do Rakúska divadelná spoločnosť Josepha Antona Stranitzkého (*1676, †1726) Nemeckí komedianti, ktorá od 1711 pôsobila vo Viedni. V Stranitzkého podaní získal Hanswurst transformovaný na salzburského sedliaka v charakteristickom odeve veľkú popularitu a vo viedenskej ľudovej komédii aj v nemeckom kočovnom divadle sa udržal až do konca 18. stor. napriek tomu, že ho nemeckí divadelní reformátori J. Ch. Gottsched a F. C. Neuberová 1737 symbolicky vypovedali z javiska. Jeho bábkový variant Kasperl vznikol vo Viedni 1781. Pod menom Kašpárek sa udomácnil v pol. 19. stor. v Čechách a prostredníctvom českých kočovných spoločností aj na Slovensku ako Gašparko.

Hanuszkiewicz, Adam

Hanuszkiewicz [-nuškievič], Adam, 16. 6. 1924 Ľvov – 4. 12. 2011 Varšava — poľský herec, režisér a divadelný riaditeľ. Od 1945 divadelný herec v Rzeszowe, Jeleniej Góre, Krakove a Poznani (Hamlet), neskôr účinkoval aj vo filme. Začiatkom 50. rokov 20. stor. sa začal venovať aj réžii. Od 1955 pôsobil vo Varšave, 1968 – 82 riaditeľ Národného divadla. Súčasne profilový režisér televíznych inscenácií, v ktorých využíval prekvapujúce a divácky atraktívne prostriedky, čím cieľavedome aktualizoval klasický prístup. V divadle uplatnil aj princíp montáže, prudkého vizuálneho a emocionálneho kontrastu či výrazné exponovanie hereckého detailu s využitím svetelnej techniky. R. 1985 divadlo vyhorelo a bol súbor rozpustený. Hanuszkiewicz pôsobil vo viacerých varšavských divadlách, kde pokračoval v dlhodobom úsilí o uvádzanie poľskej klasickej dramatiky (J. Słowacki, Z. Krasiński, C. K. Norwid, A. Mickiewicz, A. Fredro) a najvýznamnejších diel svetových autorov (W. Shakespeare, A. P. Čechov, I. S. Turgenev, L. Pirandello). Dlhodobo spolupracoval aj s divadlami vo Fínsku a v Nemecku.

Hanzlík, Jaromír

Hanzlík, Jaromír, 16. 2. 1948 Český Těšín, okres Karviná — český herec. Prvýkrát stál pred kamerou ako 7-ročný v epizódnej úlohe chlapca vo filme Hastrman (1955). R. 1965 ho režisér Z. Sirový obsadil do hlavnej roly 17-ročného Honzu utekajúceho s kamarátom pred zodpovednosťou za domnelo spáchanú vraždu v psychologickom filme Finský nůž, o rok neskôr stvárnil nemeckého vojaka v komornej psychologickej dráme režiséra K. Kachyňu Kočár do Vídně. Po maturite sa prihlásil na DAMU (do školy nenastúpil), aj bez štúdia herectva však získal 1966 angažmán v Divadle na Vinohradech, kde pôsobí s prestávkami dodnes. Prechádzal od typov dozrievajúcich chlapcov k postavám mužov stredného veku, stal sa profilujúcim divadelným hercom ako Loupežník (K. Čapek, 1972), Car Fjodor (A. K. Tolstoj, 1975), Hamlet (W. Shakespeare, 1976), Chlestakov (N. V. Gogoľ: Revízor, 1982), Raskoľnikov (F. M. Dostojevskij: Zločin a trest, 1984) a Oidipus (Sofoklés, 1988). Hral v desiatkach inscenácií, vo filmoch a v televíznych seriáloch pre deti i pre dospelých (napr. Jak je důležité míti Filipa, televízne seriály Žena za pultem, Ikarův pád, Taková normální rodinka, Nemocnice na kraji města, Dynastie Nováků, Sanitka, Cirkus Humberto a i.). V 70. rokoch 20. stor. vytváral postavy v populárnych filmoch, napr. Karel (Slasti Otce vlasti, 1969), Pešek (Noc na Karlštejně, 1974), dr. Jindřich Mráček (Jak utopit dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1975), Honza (Léto s kovbojem, 1976) a i., a stal sa najobľúbenejším hercom mladšej generácie. Originálne roly vytvoril vo filmoch J. Menzla Postřižiny (Pepin, 1981) a Slavnosti sněženek (Leli, 1984) natočených podľa poviedok B. Hrabala. V 2. polovici 80. rokov 20. stor. sa venoval viac divadlu a vo filmoch účinkoval len zriedkavo (Konec starých časů, 1989; Něžný barbar, 1990, a i.). V 90. rokoch 20. stor. obmedzil svoju umeleckú činnosť (bez trvalého divadelného angažmánu, odsťahoval sa do Bernu vo Švajčiarsku, kde má dodnes trvalý pobyt) a venoval sa podnikateľským aktivitám. Od 1997 uvádza televízny cyklus Úsměvy..., v ktorom predstavuje osobnosti českého filmu. R. 2002 zaujal postavou bezdomovca v televíznom filme Svědek. R. 2003 účinkoval v pokračovaní televízneho seriálu Nemocnice na kraji města po 20 letech a v televíznom filme Talár a ptačí zob.

Harlekýn

Harlekýn [tal. > nem.] — komická postava. Pôvodne typ v commedii dell’arte → Arlecchino, vtipný a duchaplný sluha (fr. Arlequin). Od 17. stor. vo Francúzsku známy aj ako Harlekýn, šašo, ktorý bol hlavnou postavou v improvizovaných fraškách harlekyniádach, neskôr v pantomímach a bábkovom divadle aj v ostatnej Európe (angl. Harlequin, nem. Harlekin).

Havranová, Marija

Havranová (Havran), Marija, 1. 4. 1966 Padina, Srbsko — slovenská scénická a kostýmová výtvarníčka. R. 1996 absolvovala štúdium scénografie u J. Cillera a kostýmového výtvarníctva u M. Čorbu na VŠMU v Bratislave. Jej výtvarný prejav sa vyznačuje premyslenou farebnosťou a jednoduchosťou so zmyslom pre abstraktnosť, symboliku a scénickú skratku.

Vytvorila viac ako 75 scénických a kostýmových návrhov pre hry rôznych autorov (V. Klimáček: Angeleo, GUnaGU, Bratislava, 1996; L. Klíma – S. Lavrík: Láska jest hovadství, Komorní scéna Aréna, Ostrava, 1997; P. V. Ollík: Zňenadála, DPOH, Bratislava, 1998; A. Boito: Mefistoteles, Divadlo J. K. Tyla, Plzeň, 1999; S. Lavrík: Svety za dedinou, DJP, Trnava, 1999; V. Dubačová: Návraty, Divadlo z pasáže, Banská Bystrica, 1999; F. M. Dostojevskij – Jan Novak: Vražda sekerou v Svätom Peterburgu, Astorka-Korzo ’90, Bratislava, 2000; Jacek Papis: Czerwony szalik, Teatr Współczesny, Vroclav, 2000; P. Weiss: Marat – Sade, DPOH, Bratislava, 2001; F. Kafka: Zámek, ND, Brno, 2002; W. Shakespeare: Mnoho kriku pre nič, ŠD Košice, 2002; Molière: Mizantrop, Činoherní klub, Praha, 2002; C. Goldoni: Treperendy, Mahenovo divadlo, Brno, 2003; Kornel Hamvai: Obdobie katov, Színhász Merlin, Budapešť, 2003; B. Brecht: Dobrý člověk ze Sečuanu, Stavovské divadlo, Praha, 2003; W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2004; V. Klimáček: Hypermarket, DPOH, Bratislava, 2005; Roland Schimmelphennig: Žena z minulosti, Slovinské národné divadlo Drama, Ľubľana, 2006; F. Schiller: Úklady a láska, SND, Bratislava, 2007; Sláva Daubnerová: Iluminárium, Divadlo P. A. T., Bratislava, 2012; S. Mrożek: Láska na Kryme, Astorka-Korzo ’90, Bratislava, 2014) a i.

Spolupracuje s viacerými režisérmi doma i v zahraničí, zúčastnila sa na viacerých výstavách. Nositeľka Divadelného ocenenia sezóny DOSKY za najlepší divadelný kostým (2007, 2012, 2014).

herec

herec — tvorivý umelec, ktorý na základe svojich osobných dispozícií (telesných, psychických, intelektových) a s využitím hereckých výrazových prostriedkov (mimika, gesto, postoj, pohyb v priestore, hlasový a zvukový prejav) vytvára konkretizovanú hereckú postavu ako umeleckú (časovú a priestorovú) realizáciu literárnodramatickej predlohy (→ herectvo). Herec v divadelnom, filmovom či televíznom diele je zároveň tvorcom i materiálom svojej tvorby. V dramatickom diele dostáva rolu (určenú hereckú postavu, ktorá môže byť titulná, hlavná, vedľajšia alebo okrajová), ktorú naštuduje pod vedením režiséra podľa literárnodramatickej (filmovej) predlohy. V minulosti boli divadelní herci typovo rozčlenení podľa hereckých odborov (mladokomik, starokomik, milovník, dievča, starec a i.); herca môžu zriedkavo zastupovať aj iné prostriedky (bábka, svetlo, hudba).

herectvo

herectvo — umelecká tvorivá činnosť, pri ktorej herec stelesňuje určitú rolu ako umelecký obraz dramatickej osoby podľa literárnodramatickej predlohy. Patrí do sociokultúrnej oblasti a je podmieňovaná súhrou estetických, psychologických a socálnych faktorov, ktoré výsledne určujú jej podobu. Herectvo je aktuálne, živé umenie, preto bezprostredne reaguje na podnety zvonka. Počas historického vývinu divadla prešlo dlhým štýlovým vývinom, v ktorom sa vykryštalizovala jeho činoherná, hudobnodramatická, tanečná, pantomimická a bábkoherná forma, a od začiatku 20. storočia sa postupne vyčleňovalo filmové, rozhlasové a televízne herectvo. Špecifickým znakom divadelného herectva je tvorba za účasti divákov, bezprostredný kontakt herca s publikom a ich vzájomná interakcia. Významnú úlohu zohrávajú hercova schopnosť improvizácie a herecká spoluhra, t. j. kolektívne myslenie a konanie. Súčasťou hereckej tvorby je aj výtvarná (maska, kostým) a literárna zložka (repliky) a ovplyvňuje ju aj režijná zložka (→ režisér). Herec je súčasťou divadelnej inscenácie, hraného filmu, rozhlasovej hry a televíznej inscenácie. V rozhlasovej hre disponuje len svojím hlasom. V bábkovom divadle jeho vizuálnu podobu nahrádza bábka, ktorú animuje a prepožičiava jej svoj hlas (→ bábkoherec). Filmové a televízne herectvo je podmienené technickými zákonitosťami a technologickými podmienkami filmovej a televíznej tvorby a realizuje sa bez kontaktu herca s publikom.

Najstaršie formy herectva sa objavovali už v pravekých rituáloch. Tradičné herectvo Ázie si dodnes uchovalo staré podoby schematizovanej mimiky, gest a postojov, ktoré predstavujú svojrázny divadelný jazyk. V Európe bol vznik herectva podmienený vznikom antického divadla (→ grécke antické divadlo), najmä zrodom antickej drámy. Hralo sa v amfiteátroch, kde sa nahlas a zrozumiteľne deklamoval text, používali sa veľké gestá, herci sa pohybovali na koturnoch, mimiku tváre nahrádzala pevná maska. Herectvo v stredoveku bolo prispôsobené dimenziám rozsiahleho priestoru, na ktorom sa hrávali mystériá. Vo výstupoch účinkovali mnohí herci, neznázorňoval sa mimický či gestický detail, absentovala podrobná psychologická charakteristika postáv; súčasťou boli výpravné kostýmy a scéna; herecký prejav igricov (jokulátorov), ktorí v tom čase pôsobili aj na území Slovenska, bol individualizovanejší.

Rozvoj novodobého herectva a jeho profesionalizácia sa začali v renesancii. Na trhoch a karnevaloch sa vyvinula talianska renesančná commedia dell’arte so svojimi charakteristickými hereckými typmi (Pantalone, Dottore, Arlecchino, Capitano, Colombina a i.). Renesančné herectvo sa rozvíjalo v Anglicku, Španielsku a vo Francúzsku; herci v tvorbe postáv vychádzali z reality a vedeli stvárniť aj náročnejšie charakterové roly. V klasicizme, ktorý sa vrátil k antickým vzorom, sa herecké umenie realizovalo v patetickej deklamácii textu. Herectvo bolo vymedzené nemennými princípmi dobovej normatívnej estetiky, herci účinkovali v nádherných kostýmoch na scéne s bohatými dekoráciami. V renesancii i v klasicizme boli herci neraz súčasne aj autormi uvádzaných divadelných hier (W. Shakespeare, Molière). Nástupom romantizmu na prelome 18. a 19. storočia divadlo predstavovalo legendárnych hrdinov, čo si vyžadovalo romanticky oduševnený a emotívny prednes. V herectve dominovali nadaní jednotlivci, ktorí často určovali repertoár, obsadenie aj štýlové princípy. Až od konca 19. storočia s nástupom realizmu a naturalizmu sa začal v divadle uplatňovať režisér. Jeho pôsobením sa herectvo začalo prispôsobovať celkovej syntéze dramatického diela a sústreďovalo sa na pravdivosť prejavu. Herci sa pod vedením režiséra zaoberali nielen individuálnymi, ale najmä umeleckými otázkami hereckej kreácie. Vo všetkých obdobiach zostávalo herectvo prostriedkom na divadelné stvárnenie literárne fixovaného autorského diela.

V 20. storočí nebolo herectvo ako celok štýlovo jednoliate. Rôzne herecké školy a filozofické i sociologické umelecké trendy s rozličnou tradíciou spôsobili, že v jednotlivých národných kultúrach často koexistovali odlišné typy herectva. Jedným zo základných protikladov v 1. pol. 20. storočia bolo na jednej strane herectvo prežívania vychádzajúce z princípov K. S. Stanislavského, na druhej strane herectvo predstavovania. Vyvinulo sa herectvo biomechaniky V. E. Mejerchoľda a do protikladu k herectvu prežívania sa postavil tzv. odcudzovací efekt (Verfremdungseffekt) B. Brechta, ktorým sa malo dosiahnuť, aby divák nebol emocionálne ovplyvnený tým, čo vidí na scéne, ale aby si zachoval kritický a skúmavý postoj. Ďalším trendom v herectve 20. storočia bolo maximálne podriadenie tvorby réžii až po ponímanie herca ako tzv. nadbábky (Über-Marionette, podľa E. G. Craiga). Vzniklo herecké umenie silno ovplyvnené režisérom, zároveň však mimoriadne individualizované (tzv. chudobné divadlo J. Grotowského).

Herchl, Pavol

Herchl, Pavol, 27. 3. 1924 Banská Bystrica – 2. 8. 1993 tamže — slovenský scénograf. R. 1948 – 53 scénograf Beskydského divadla v Novom Jičíne, 1953 – 55 Divadla J. G. Tajovského (DJGT) vo Zvolene, 1955 – 59 Divadla Z. Nejedlého v Opave, 1959 – 85 opery DJGT v Banskej Bystrici, popri domácej scéne spolupracoval s ostatnými slovenskými divadlami. Rozvíjal scénografiu skratky a symbolu, farebného akcentu, zvýraznenia detailu a štruktúry scénickej stavby.

heroína

heroína, gr. héróiné, aj héróis, lat. heroine, aj herois — hrdinka; označenie sa vyvinulo zo ženskej podoby antického gréckeho pojmu héros;

1. v antickom Grécku: a) pôvodne vznešená, silná, samostatne konajúca žena vzdorujúca nepriazni osudu, hrdinka gréckych tragédií (Alkéstis, Antigona, Ifigénia, Makaria), b) na rozdiel od mocného héroa žena zlomená trpkým osudom (Faidra, Iokasta, Medea). Fiktívny básnický list opustenej heroíny milovanej osobe (napr. Ovídiove Listy heroín, lat. Heroides) sa nazýva heroida;

2. významná ženská postava divadelného, filmového alebo literárneho diela. Synonymum hlavnej postavy tragédie či komédie, prípadne aj ich hereckej predstaviteľky, významnej členky divadelného súboru, ktorá stvárňuje dynamické, dramatické a samostatné ženské typy.