jazyk
jazyk, lat. lingua, gr. glóssa —
1. anat. svalnatý značne pohyblivý orgán v ústnej dutine pokrytý sliznicou. Podieľa sa na mechanickom spracovaní potravy, posúva ju pri prehĺtaní, sprostredkúva chuťový vnem (→ chuť) a spolupôsobí pri vzniku zvukov i pri tvorbe artikulovanej reči. Jeho predná časť je uložená v ústnej dutine a skladá sa zo širšieho tela jazyka (corpus linguae) a z hrotu jazyka (apex linguae), ktorý sa zužuje a smeruje k rezákom, zadná časť smeruje do hltana a nazýva sa koreň jazyka (radix linguae). Telo jazyka je sploštené a rozlišuje sa na ňom horná plocha – chrbát jazyka (dorsum linguae), a spodná plocha jazyka (facies inferior linguae). Miesto, kde sa obidve plochy stretajú, sa nazýva okraj jazyka (margo linguae). Svaly jazyka sú priečne pruhované, zložené z jemných, vzájomne sa prepletajúcich snopcov, zabezpečujú pohyb a zmenu tvaru jazyka a zároveň ho upínajú k jazylke, sánke, tvrdému a mäkkému podnebiu, násadcovitému výbežku spánkovej kosti a k stene hltana. Sliznica prednej časti jazyka je ružová až červená, pokrytá viacvrstvovým dlaždicovým epitelom, nachádzajú sa v nej jazykové bradavky (→ chuťový ústroj). V zadnej časti jazyka prechádza sliznica do drobných výčnelkov miazgového tkaniva, ktoré vytvárajú jazykovú mandľu. V sliznici jazyka sú umiestnené slinné žľazy, ktoré ústia na povrchu jazyka. Na spodnej ploche jazyka v strednej rovine je uzdička jazyka (frenulum linguae) a pri jej zadnom okraji podjazyková bradavička, na ktorej ústia podjazyková a podsánková slinná žľaza;
2. v najširšom význame súhrnný názov rozličných druhov komunikačných nástrojov. Podľa toho, či sú založené na neverbálnych (neslovných) alebo verbálnych (slovných) spôsoboch komunikácie, sa rozlišujú neverbálne jazyky zahŕňajúce pohybové alebo neartikulované zvukové prostriedky, napr. jazyky zvierat (→ komunikácia živočíchov), ale aj posunkový jazyk (→ posunková reč) a i., a verbálne jazyky založené na artikulovaných zvukových komplexoch, ktoré sú asociačne zviazané s významom, pričom zvukovo-významové asociácie sa ustaľujú konvenciou a sú nielen sociálnym, ale aj psychickým javom. Jazyk je predmetom skúmania predovšetkým jazykovedy, ale aj ďalších disciplín (filológie, filozofie, psychológie, logiky, informatiky a i.). Jazyky sa ďalej delia na prirodzené a neprirodzené (umelé). Prirodzené (etnické) jazyky vznikali a rozvíjali sa spontánne prirodzeným historickým vývojom na základe konvencionalizácie v súlade s vyjadrovacími a komunikačnými potrebami používateľov (napr. slovenský jazyk, slovenčina). Prirodzený jazyk, t. j. pojem jazyka v najčastejšie používanom význame, predstavuje historicky konštruovaný systém verbálnych a symbolických znakov (→ jazykový znak), ktorý má dorozumievaciu (komunikatívnu), poznávaciu (kognitívnu), estetickú a reprezentatívnu funkciu. V ústnom styku sa realizuje artikulovanými zvukmi (→ reč) a v písomnom styku grafickými značkami (→ písmo). Ako fonetický a symbolický systém, prostredníctvom ktorého človek hovorí, myslí a vníma, vytvára reč zloženú zo slov. Slová tvoria existenčnú formu pojmov, ktoré využíva myslenie. V procese myslenia sa jazyk prejavuje ako vnútorný jazyk, ktorý je na rozdiel od vonkajšieho jazyka zvukovo nerealizovaný a zjednodušený. Vnútorným jazykom sa formuje rudimentárne myslenie, ktoré sa rozvinie vonkajším jazykom, vďaka čomu pojmy získavajú myšlienkový obsah a slová svoj význam. Prirodzený jazyk potom možno chápať ako jednotlivé rečové akty alebo ako využívanie istej časti symbolického systému v podobe napr. diskurzu, alebo ako určitý jazykový systém (→ systém jazyka), ktorý v sebe zahŕňa všetky jazykové možnosti vrátane slovníka a gramatiky. Problematikou vzťahu jazyka a poznania, t. j. riešením otázky, či jazyk je alebo nie je vhodným nástrojom poznania sveta, sa zaoberá filozofia jazyka. Podľa L. Wittgensteina je jazyk jediným (výlučným) médiom, v ktorom sa odhaľujú naše možnosti porozumenia, chápania, vysvetľovania a dorozumievania. Z dejinno-filozofickej reflexie však vyplýva, že v jazyku možno vidieť podstatu poznania, ale možno ho tiež považovať iba za prostriedok na ceste poznania. Človek sa ako prvý jazyk naučí v detstve materinský jazyk, ktorý je prirodzeným jazykom v jeho najzákladnejšom význame. V procese poznávania sveta možno materinský jazyk označiť ako vstup, pretože človek sa neučí iba napodobňovať slová, ale aj uvádzať ich do nových súvislostí; podľa N. Chomského dieťa vníma slová a pravidlá, postupne ich internalizuje a samostatne aplikuje. Zavedenie písma znamenalo začiatok existencie kultúrnych jazykov ako ešte nekodifikovaných foriem jazyka zodpovedajúcich vyšším komunikačným potrebám spätým s administratívnou, právnou, odbornou, publicistickou i s umeleckou komunikáciou (v slovenskom kontexte kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina, kultúrna západoslovenčina). Na základe kultúrneho jazyka sa konštituovali spisovné jazyky, ktoré sa vyznačujú kodifikovanosťou (→ kodifikácia) ich noriem. Keďže sa do spisovného jazyka prostredníctvom kodifikácie vedome zasahuje a reguluje sa aj jeho vývin, je poznačený istou mierou umelosti a plánovosti. Spisovný jazyk je prestížny jazykový útvar, čo vyplýva z toho, že je celonárodným dorozumievacím nástrojom, plní nadstavbové funkcie (neslúži len na bežné dorozumievanie v základných komunikačných situáciách), prejavuje sa ním spolupatričnosť príslušníkov národa a funguje ako integračná sila. Spisovný jazyk je jednou z existenčných foriem národného jazyka zahŕňajúceho všetky jazykové útvary (variety) vypracované generáciami daného národného kolektívu, napr. štandardný jazyk (t. j. jazyk blízky spisovnému jazyku; termín sa niekedy používa aj ako synonymum spisovného jazyka), interdialekty a územné nárečia, ako aj úradný jazyk (jazyk používaný v rámci štátu v úradnom styku; v slovenskom kontexte sa používa termín štátny jazyk; → jazykové právo, → jazykové zákony). Jazyk, ktorý prestal plniť funkciu národného jazyka, sa nazýva mŕtvy jazyk (sanskrit, latinčina, starogréčtina a i.). Viaceré z mŕtvych jazykov však aj naďalej plnia určité funkcie, napr. latinčina a starogréčtina sa využívajú pri tvorbe odbornej terminológie, cirkevná slovančina sa používa ako bohoslužobný jazyk ap. Útvary národného jazyka sú jedným z určujúcich faktorov jazykovej situácie a ich vzájomné pôsobenie je jedným z dynamizujúcich činiteľov tohto jazyka. Vonkajším dynamizačným činiteľom je kontakt daného jazyka s cudzími jazykmi, a to s príbuznými aj s nepríbuznými. Príbuzné jazyky majú spoločný pôvod, ich príbuznosť môže byť bližšia alebo vzdialenejšia, napr. slovanské, germánske a románske jazyky sú vzdialene príbuzné (majú indoeurópsky pôvod; → indoeurópske jazyky), slovenčina a čeština alebo srbčina a chorvátčina blízko príbuzné jazyky. Príbuzné aj nepríbuzné jazyky, ktoré sú v bezprostrednom styku, sa nazývajú kontaktové jazyky. Ich skúmanie patrí do sféry areálnej lingvistiky. Kontakt jazykov u jednotlivcov sa prejavuje ako bilingvizmus (dvoj-, resp. viacjazyčnosť).
Údaje o počte jazykov, ktorými sa v súčasnosti hovorí na Zemi, sa rôznia (najčastejšie sa uvádza 6 000 – 7 000 jazykov), čo súvisí s problémom exaktného definovania jazyka ako osobitnej jednotky a jeho vymedzenia vo vzťahu k dialektu, ako aj s klasifikáciou jazyka. Hoci jazyk zohrával jednu z najvýznamnejších funkcií v procese formovania národov, jazykovú a národnostnú štruktúru obyvateľstva nemožno úplne stotožňovať. Vo svete existujú viaceré prípady, keď príslušníci niekoľkých národov hovoria rovnakým jazykom (napr. angličtinou v Spojenom kráľovstve, USA, Austrálii a i.), vyskytujú sa i prípady, keď príslušníci jedného národa hovoria viacerými jazykmi (napr. španielčinou a guaraníjčinou v Paraguaji). Najrozšírenejšími jazykmi sveta sú v súčasnosti čínština a angličtina. Čínsky jazyk sa však priestorovo viaže výlučne na územie vlastnej Číny, naproti tomu anglický jazyk je priestorovo rozptýlený na všetkých kontinentoch. Jazyky sa klasifikujú podľa viacerých hľadísk: 1. genetická klasifikácia rozdeľuje jazyky na základe ich príbuznosti vyplývajúcej z ich spoločného pôvodu (t. j. podľa prajazykov) do jazykových rodín; 2. areálna klasifikácia začleňuje jazyky do jazykových zväzov, pričom vychádza z toho, že vo vývine jazykov možno pozorovať dve línie: divergentný vývoj, ktorý viedol k viac alebo menej výraznému diferencovaniu jazykov so spoločnou genézou, pretože príslušné etniká sa od seba vzdialili, a konvergentný vývoj, ktorý, naopak, na základe areálneho susedstva etník vedie k vzájomnému ovplyvňovaniu aj geneticky nepríbuzných jazykov, ktoré nadobúdajú spoločné črty, štruktúrne sa zbližujú, a tak vytvárajú jazykový zväz; 3. typologická klasifikácia je založená na hľadaní spoločných štruktúrnych vlastností jazykov (gramatických znakov) bez ohľadu na ich genetické, historické či areálne vzťahy (→ jazyková typológia).
Na rozdiel od prirodzených jazykov sú neprirodzené jazyky skonštruované umelo, racionálne (niekedy sa označujú ako umelé jazyky v širšom význame). Delia sa na: 1. apriórne jazyky (t. j. umelé jazyky v užšom význame), ktoré vznikli bez opory v štruktúre prirodzených jazykov z potreby exaktného myslenia a zodpovedajúcej komunikácie spätej najmä s matematikou a formálnou logikou. Motivácia ich vzniku bola spojená s presvedčením, že nedokonalosť prirodzeného jazyka vylučuje jeho používanie v matematických a logických operáciách. Jazyk matematických a logických symbolov sa vyhýba nedostatkom prirodzeného jazyka, za najväčší nedostatok prirodzeného jazyka sa považuje neurčitosť významu jeho jednotiek; 2. aposteriórne čiže plánové jazyky, napr. esperanto, ido, interlingua, okcidentál a volapük, ktoré vznikli s využitím prvkov prirodzených jazykov. Na pomedzí prirodzených a plánových jazykov sú hybridné jazyky, ktoré vznikli zmiešaním niekoľkých jazykov (napr. pidžin a → kreolské jazyky) a používajú sa ako prostriedok dorozumievania medzi príslušníkmi rozličných etník (→ lingua franca).
Prirodzené aj plánové jazyky majú javovú aj abstraktnú stránku. V jazykovede sa potom pojem jazyka štandardne používa ako opozičný člen vo vzťahu k reči, a to v duchu protikladu langue (jazyk ako abstraktný jazyk) a parole (reč ako javová stránka jazyka, t. j. realizácia abstraktného jazykového systému v konkrétnom komunikačnom akte), ktorý zaviedol F. de Saussure, pričom vzťah jazyka a reči sa najvýraznejšie prejavuje v podobe prirodzeného jazyka. Výraz jazyka v prísnejšom lingvistickom zmysle sa potom vzťahuje na jeho abstraktnú stránku, takže sa týka abstraktného jazyka. Abstraktný jazyk je kolektívny virtuálny jazyk, ktorý jestvuje v mysli každého jednotlivca ako individuálny virtuálny jazyk a prejavuje sa ako kolektívny realizovaný jazyk, ktorý zodpovedá uplatňovaniu jazyka v súlade s jeho normami a jazyku modifikovanému individuálnymi realizáciami v opozícii k normám. Tvoria ho všeobecniny vyabstrahované z reči, napr. fonémy, morfémy a lexémy, ktoré sú včlenené do siete vzťahov vytvárajúcich štruktúru ako organizáciu systému. Z hľadiska semiotiky, logiky, informatiky a matematiky potom predstavuje systém (sústavu) kódov, kde výrazy slovníka alebo z nich odvodené alebo utvorené zložené výrazy kódujú významy, spĺňajú syntaktické, sémantické a logické pravidlá. Syntaktické alebo formačné pravidlá určujú najmä spôsob, ako sa zo základných výrazov jazyka (jeho slovníka) utvárajú odvodené výrazy. Sémantické pravidlá stanovujú význam zložených výrazov na základe významov jednoduchších podvýrazov a spôsobu ich spojenia. Kódy systému umožňujú dvojitú signifikáciu, t. j. že v jazykovom výraze je zakódovaný istý význam (prvá signifikácia) a v danom výraze spolu s týmto významom je zakódovaný ďalší význam (druhá signifikácia), ktorý sa tradične nazýva konotácia. Skutočnosť, že jazyk sa skladá z výrazov a im priradených významov (čiže výrazy sú sémanticky interpretované), je základom jeho metaforického používania (→ metafora). V tomto zmysle sa na akúkoľvek množinu objektov a javov, ktoré sa sémanticky interpretujú, môže nazerať ako na jazyk, takže sa dá hovoriť o jazyku odevu, jazyku farieb, jazyku pohybu ap. Logické pravidlá stanovujú, ktoré tvrdenia daného jazyka logicky vyplývajú z iných tvrdení. Jazyk, v ktorom je presne definovaný slovník základných výrazov a stanovený ich jednoznačný význam, prehľadné pravidlá utvárania odvodených výrazov a nimi určených významov i správne pravidlá logického usudzovania, sa nazýva formalizovaný alebo symbolický jazyk. Na rozdiel od prirodzených jazykov, ktoré plnia veľa rozmanitých funkcií a môžu trpieť mnohými nejednoznačnosťami, paradoxmi a chybami, sú formalizované jazyky budované predovšetkým s cieľom jednoznačného a objektívneho zachytenia informácií a vyzdvihnutia všetkého, čo je dôležité pre logické vyplývanie tak, aby tento symbolický jazyk akoby myslel za človeka a umožňoval mu získavať nové analytické poznatky z vybraných axióm a postulátov danej teórie. Ak výrazy jazyka nie sú interpretované (nemajú zmysel), ide o formálny jazyk, z ktorého je vylúčená sémantika, skladá sa zo symbolov a pravidiel ich kombinácie čiže z asémantického slovníka a gramatiky a možno ho opísať formálnou gramatikou. Formálnymi jazykmi sú napr. programovacie jazyky konštruované na základe jazykovej striktnej logiky. Ak je jazyk ako systém kódov objektom skúmania, ide o objektový jazyk, pričom samotné skúmanie takého jazyka sa uskutočňuje v inom jazyku, tzv. metajazyku. Nerozlišovanie objektového jazyka a metajazyka môže viesť k paradoxom a antinómiám. Podobne je potrebné rozlišovať zmieňovanie sa o výraze jazyka a použitie výrazu jazyka. Jazyk formulujúci nejakú teóriu možno zakódovať pomocou jazyka aritmetiky (aritmetizácia jazyka). Podľa K. Gödela celá syntaktika (utvárajúce a odvodzovacie pravidlá) formalizovanej teórie istých vlastností je jednoznačne reprezentovateľná v jazyku aritmetiky, ak: 1. každému elementárnemu symbolu jazyka teórie T je v kódovaní priradené presne jedno číslo v metajazyku S (t. j. v aritmetike prirodzených čísel); podobne všetkým výrazom jazyka teórie T (chápaným ako určité postupnosti elementárnych symbolov) a postupnostiam takýchto výrazov sú priradené ako ich kódy prirodzené čísla. Kódovanie musí byť také, aby sa dal efektívne vypočítať kód (tzv. Gödelovo číslo výrazu) každého (aj zložitého) výrazu z jazyka teórie T; 2. pri každom čísle sa dá efektívne určiť, či je kódom niečoho, a ak je, tak presne ktorého symbolu, výrazu či postupnosti výrazov. K. Gödel pomocou metódy diagonalizácie dokázal, že v žiadnom systéme, ktorý má obsahovať aj svoj metajazyk a je konzistentný, sa jeho syntaktickými prostriedkami nedajú dokázať všetky pravdivé tvrdenia (→ Gödelove vety o neúplnosti);
3. súhrn vyjadrovacích prostriedkov charakteristický pre istú oblasť ľudskej činnosti, resp. používaný v rozličných komunikačných sférach (odborný, právny alebo umelecký jazyk) na pomenovanie typického spôsobu vyjadrovania sa sociálnych skupín (jazyk mládeže, seniorov alebo politikov), na označenie komunikačného nástroja špecifikovaného prostredím (mestský, vidiecky, regionálny jazyk) ap. Napr. jazyk vedy (jazyk vecnej literatúry) je tvorený fragmentom prirodzeného jazyka doplneného o niektoré špeciálne termíny danej disciplíny (o tzv. teoretické termíny) vyznačujúce sa presným a jednoznačným významom, ktorý je zvyčajne fixovaný definíciou. Jazyk vedeckej teórie tvoria najmä logické konštanty (napr. výrokovo-logické spojky a kvantifikátory), výrazy označujúce základné objekty z univerza úvahy (mená indivíduí alebo číselné konštanty), indivíduové alebo číselné premenné a výrazy označujúce funkcie, t. j. vlastnosti týchto objektov, vzťahy medzi nimi, resp. operácie, prípadne premenné vyšších rádov. Od jazyka vedy, ale aj hovorového jazyka sa odlišuje jazyk umeleckej literatúry (básnický jazyk), materiál, systém či štruktúra jazykových znakov slovesného umenia, ktoré plnia špecifickú estetickú funkciu. Od jazyka hovorového prejavu a jazyka vecnej literatúry sa jazyk umeleckého diela odlišuje tzv. literárnosťou. Básnický jazyk poézie treba ohraničiť ako protiklad nielen jazyka literatúry, ale i jazyka umeleckej literatúry, ktorá nie je poéziou. Básnický jazyk nie je dekoratívnym jazykom, takže jeho fonické elementy, lexika, štylistika či metaforickosť nie sú iba vonkajším ornamentom, ale štruktúrnym základom básnického diela. Svojráznosť jazyka poézie (básnického jazyka) je síce daná tvarom a prejavuje sa v tvare, ale prvky tohto tvaru možno vnímať iba vzhľadom na umelecký kontext, na štruktúru celku, básne, pretože každý prvok, každá zložka reprezentuje celok. V básnickom jazyku je bezprostredný, zákonitý vzťah medzi vnútornou, významovou a vonkajšou výstavbou. V poézii (dnes splýva s lyrikou) na rozdiel od „zobrazujúcich“ druhov slovesného umenia, akými sú epika a dráma, vyvoláva podobne ako v hudbe estetickú reakciu rytmus. Preto sa lyrika stáva fenoménom poézie, od ktorej je neoddeliteľná „viazaná forma“, verš.