Vyhľadávanie podľa kategórií: národy a jazyky sveta

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 220 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abelamovia

Abelamovia, vl. m. Abelam — papuánsky kmeň v Papue-Novej Guinei sev. od str. toku rieky Sepik, belochmi objavený začiatkom 20. stor. Abelamovia sú usadlí roľníci. Pôdu pripravujú muži aj ženy, ostatné poľné práce vykonávajú len ženy. Výlučne mužskou prácou je pestovanie jamov, ktoré podlieha rozličným tabu. Najvyššou autoritou sú takzvaní veľkí muži, ktorí organizujú život spoločnosti. Od 2. svet. vojny je tradičný spôsob života na ústupe, pestujú sa nové plodiny (ryža, káva). Jazykom abelam, čiže maprik, hovorí asi 44-tis. ľudí.

Abcházi

Abcházi, vl. m. Apsua — národ tvoriaci základné obyvateľstvo Abcházska, v republike predstavujú miernu väčšinu (50,8 %). Spolu asi 290-tis. (2016), časť žije na území bývalého Sovietskeho zväzu, značná časť emigrovala v 19. stor. do Turecka a krajín Blízkeho východu. Predkovia Abcházov, starovekí Abasgovia (grécky Abaskoi), patrili od 1. stor. pred n. l. k Rímskej, potom k Byzantskej ríši; pod byzantským vplyvom od 6. stor. (Justinián I. Veľký) šírenie kresťanstva. V 8. stor. sa zavŕšil proces zlúčenia Abasgov a ďalších príbuzných kmeňov do abcházskej národnosti. Od 15. stor. pod tureckou nadvládou šírenie islamu (sunniti), do 20. stor. prežívanie predkresťanských a predislamských náboženských predstáv. Zamestnanie: poľnohospodárstvo, sadovníctvo, chov dobytka, včelárstvo, poľovníctvo, od 20. rokov 20. stor. aj priemysel a nové formy poľnohospodárskej výroby.

abcházsko-adygské jazyky

abcházsko-adygské jazyky — jazyky patriace do záp. skupiny kaukazskej jazykovej rodiny. Túto skupinu tvoria geneticky blízke jazyky: abcházština, abazština, ubyština, adygejčina a kabardo-čerkeština. Niekedy sa členia na 2 podskupiny: abcházsku (abcházština a abazština) a adygskú (adygejčina a kabardo-čerkeština); ubyština zaujíma prechodné postavenie. Z fonetickej stránky sa vyznačujú jednoduchým vokalizmom a mimoriadne bohatým konsonantizmom. V morfológii popri jednoduchom podstatnom mene vystupuje veľmi zložité sloveso. Slovosled je voľný, ale v abcházskej podskupine rozlišuje gramatický význam. V slovnej zásobe sú hojné výpožičky z arabčiny, turečtiny, perzštiny a ruštiny.

abcházsky jazyk

abcházsky jazyk, abcházština — jazyk patriaci do abcházsko-adygskej vetvy kaukazskej jazykovej rodiny. Je rozšírený v Abcházskej republike. Abcházština sa spočiatku (v 19. stor.) zapisovala písmom založeným na cyrilike, 1924 – 37 dvoma typmi upravenej latinky, do 1954 písmom na základe gruzínskeho písma, odvtedy sa zapisuje upravenou cyrilikou. V slovnej zásobe sú okrem iných výpožičiek početné gruzínske prvky.

Acehovia

Acehovia, vlastným menom Aceh — národnosť na sev. Sumatre (→ Aceh), približne 3 mil. (2016). Usadlí roľníci (ryža, cukrová trstina, kaučukovník, korenie), rybári, remeselníci (tkáčstvo, spracovanie kovov – výroba zbraní, stavba lodí). Od 13. stor. vyznávajú islam, ich vierovyznanie značne ovplyvnili mystické smery. Acehský jazyk (acehčina) patrí do záp. skupiny západoindonézskych jazykov tvoriacich západoaustronézsku vetvu austronézskej jazykovej rodiny. Slovná zásoba je ovplyvnená arabčinou a perzštinou. Pôvodne používané arabské písmo, v súčasnosti viac latinka. V acehčine existuje bohatá (najmä náboženská) literatúra.

adamawsko-východné jazyky

adamawsko-východné jazyky — genetická skupina nigersko-konžskej jazykovej rodiny zahŕňajúca 112 jazykov, ktorými sa hovorí v Stredoafrickej republike, vo východocentrálnej Nigérii, v sev. oblasti Kamerunu a v Konžskej demokratickej republike (bývalý Zair). Tieto geograficky vzdialené jazyky sú z nigersko-konžskej jazykovej rodiny najmenej známe. Členia sa na 2 podskupiny: adamawskú (Nigéria a Kamerun) a vých. (Konžská demokratická republika a Stredoafrická republika). Medzi adamawsko-východné jazyky patria napr. azandčina (zandčina) a sango.

Adygejci

Adygejci, vlastným menom Ádyge — národnosť najmä v Adygejsku (107-tis., 2010). Poľnohospodári, chovatelia dobytka, v súčasnosti pracujú najmä v priemysle (ťažba ropy, dreva, strojárstvo). Jazyk: adygejský jazyk (adygejčina); → abcházsko-adygské jazyky.

Adygovia

Adygovia — všeobecný názov v minulosti početných príbuzných kmeňov na Severnom Kaukaze. U nás aj v stredovekej európskej literatúre je zaužívanejšie pomenovanie Čerkesi.

Aetovia

Aetovia — súhrnné označenie filipínskych negritských kmeňov (pôvodné obyvateľstvo, asi 50-tis.) veľmi zmiešaných s okolitými populáciami. Žijú najmä v horských oblastiach vo vých. časti ostrova Luzon (asi 25-tis.), vo vnútrozemí ostrovov Negros a Panay a na severovýchode ostrova Mindanao (asi 20-tis.). Pôvodne lovci, zberači a rybári, postupne sa začínajú zaoberať aj poľnohospodárstvom. Málo rozvinutá materiálna kultúra (bambusové nástroje, luk a šípy), animistické náboženstvo. Dialekty Aetov patria do sev. skupiny západoindonézskych jazykov tvoriacich západoaustronézsku vetvu austronézskej jazykovej rodiny.

Afari

Afari, vlastným menom Qafar, arabsky Danakili — etiopoidná národnosť na pobreží Červeného mora, najmä v púšti v Danakilskej preliačine (Etiópia, Eritrea, Džibutsko). Podľa niektorých odhadov ich žije celkove 2 mil., podľa iných len v Džibutsku 400-tis. (2016). Žijú v patrilineárnych kmeňových spoločenstvách, živia sa predovšetkým kočovným alebo polokočovným chovom tiav a kôz, transportom (karavány), získavaním a predajom soli, na pobreží aj rybolovom, lovom perál, koralov a morských húb, dôležitý je obchod. Afari sú moslimovia, pretrvávajú aj tradičné náboženské predstavy (obete na privolanie dažďa). Jazykovo patria do kušitskej vetvy afroázijskej (semitsko-hamitskej) jazykovej rodiny.

Afganci

Afganci — súhrnné označenie obyvateľstva Afganistanu (31 mil., 2016; okrem utečencov v Pakistane, asi 1,6 mil., a Iráne, necelý 1 mil.). K Afgancom patrí vyše 20 národností a etnických skupín. Najpočetnejší sú Paštuni (11,3 mil., niekedy označovaní aj ako Afganci), Tadžici (7,3 mil.; hovoria po tadžicky alebo po daríjsky), Hazárovia (2,4 mil.) a Uzbeci (2,4 mil.). Z ďalších sú významnejší Čarajmákovia (aj Ajmáci, 1 mil.) a Turkméni (800-tis.). Iba 17 % Afgancov tvorí mestské obyvateľstvo (remeslá, obchod, štátna služba), väčšina žije vo veľkorodinách v dedinách a osadách (poľnohospodári), kmeňové spoločenstvá nomádov kočujú v zime až na územie Pakistanu. Jazyk: paštský jazyk, daríjsky jazyk.

Afrikánci

Afrikánci, vlastným menom Afrikaners — národnosť európskeho pôvodu v krajinách na juhu Afriky, najviac v Južnej Afrike (3,6 mil.; 2016), kde tvoria asi 60 % belošského obyvateľstva. Menšie skupiny žijú v Namíbii, Zambii, Zimbabwe, Svazijsku, Botswane a Lesothe. Veriaci sú prevažne protestanti. Pôvodne sa nazývali Búri a tvorili ich predovšetkým holandskí osadníci žijúci od polovice 17. stor. v Kapsku, neskôr aj nemeckí kolonisti a od konca 17. stor. aj francúzski hugenoti. Zakladali farmy (hol. boere = sedliaci, roľníci; odtiaľ pomenovanie), na ktorých ako pracovnú silu využívali otrokov spomedzi miestneho pôvodného obyvateľstva, neskôr aj zmluvných robotníkov z Ázie. Už od svojho príchodu do Afriky narážali na odpor domorodého obyvateľstva, čo viedlo k početným ozbrojeným konfliktom (Khoini, a najmä Xhosovia). Koncom 17. a v 1. pol. 18. stor. sa spomedzi nich vyčlenila skupina takzvaných Trekbúrov, ktorí viedli kočovný život. Po obsadení Kapska Britmi (1795, definitívne 1806), masovom príchode britských kolonistov, ako aj následne prijatých opatreniach britskej koloniálnej správy (o. i. 1833 zrušenie otroctva) došlo k úpadku búrskych fariem založených na práci otrokov. Búri sa začali hromadne sťahovať do vnútrozemia Afriky. Tento takzvaný Veľký pochod (afrikánsky Groot Trek, angl. Great Trek; od 1835, resp. 1836) sa stal významným krokom k sformovaniu ich národnej identity a považuje sa za začiatok ich boja za národnú jednotu. Postupne utvorili viacero od Britov nezávislých takzvaných búrskych republík, z ktorých väčšina nemala dlhšie trvanie. Prvá, Republiek van Graaff-Reinet, jestvovala od februára 1795 do augusta 1796, k najvýznamnejším patrili Natalia (1839 – 43; → Natal), Oranský slobodný štát (1854 – 1902; → Oransko) a Transvaalska republika (1852 – 1902; → Transvaal). Snaha Britov vytvoriť súvislú britskú kolonálnu ríšu naprieč Afrikou (od Kapského mesta po Káhiru) a odmietavý postoj Transvaalskej republiky a jej prezidenta P. Krugera udeliť politické práva britským prisťahovalcom (tzv. uitlanderom) v oblasti Witwatersrandu (v tom čase patrila do Transvaalu), viedli k anglo–búrskej vojne (1899 – 1902), v ktorej boli Búri porazení a Oranský slobodný štát a Transvaalska republika stratili nezávislosť. Na základe Zákona o Južnej Afrike (South Africa Act; 20. 6. 1909 prijatý britským parlamentom, do platnosti vstúpil 31. 5. 1910) sa stali provinciami Juhoafrickej únie (od 1961 Juhoafrická republika; → Južná Afrika, Dejiny). Zákon zároveň ustanovil holandčinu (presnejšie kreolizovanú holandčinu, ktorou hovorili Búri) za druhý úradný jazyk (popri angličtine). R. 1925 bol názov holandčina nahradený termínom afrikánčina (→ afrikánsky jazyk) a Búri sa začali nazývať Afrikánci; podľa niektorých autorov toto pomenovanie prvýkrát použil v 90. rokoch 19. stor. búrsky generál a v období 1924 – 39 ministerský predseda Juhoafrickej únie James Barry Munnick Hertzog (*1866, †1942). Po získaní nezávislosti Juhoafrickej únie (1931) sa Afrikánci stali oporou vládnucej Národnej strany Južnej Afriky a v období 1948 – 91 aj jej politiky apartheidu (→ Južná Afrika). R. 2008 sa stali členom Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO).

afrikánsky jazyk

afrikánsky jazyk, afrikánčina, afrikánsky afrikaans — západogermánsky jazyk, materčina Afrikáncov a miešancov v Južnej Afrike (spolu asi 6,2 mil.; 2015). Ovláda ju aj časť pôvodného obyvateľstva Južnej Afriky (približne 10 mil.). Popri angličtine a 9 afrických jazykoch je v Južnej Afrike úradným jazykom.

Afrikánčina vznikla kreolizáciou (zjednodušením) holandčiny (jazyka prvých európskych kolonistov Južnej Afriky), s ktorou je zrozumiteľná. Pretože holandčina sa pod vplyvom jazykov ostatných európskych imigrantov, ale aj pôvodných domorodých afrických jazykov podstatne zmenila, bola 1875 v meste Paarl založená Spoločnosť pravých Afrikáncov (holandsky Genootskap van Regte Afrikaners) s cieľom etablovať afrikánčinu ako spisovný jazyk. R. 1876 začali v afrikánčine vychádzať prvé noviny (Afrikaanse Patriot) a afrikánčina sa postupne stala aj literárnym jazykom (→ juhoafrická literatúra). Oficiálne sa však stále nazývala holandčina, ako holandčina sa (spolu s angličtinou) po vzniku Juhoafrickej únie (1910) stala úradným jazykom a napokon 1925 bol názov holandčina nahradený termínom afrikánčina.

afroázijské jazyky

afroázijské jazyky, starší názov semitsko-hamitské jazyky alebo hamitsko-semitské jazyky — jedna z najvýznamnejších jazykových rodín sveta rozšírená v sev. časti Afriky od atlantického pobrežia a Kanárskych ostrovov cez Blízky východ po Perzský záliv na východe a od ostrova Malta a juž. hranice Turecka na záp. okraji Ázie po Aden na juhu Arabského polostrova. Zasahuje až na ostrovy v Indickom oceáne a v Afrike miestami hlboko do sahelu (do sev. Nigérie, Čadu a sev. Kamerunu) a na územia južne od Etiópie (do Kene, Tanzánie a Somálska). Jazykmi tejto rodiny hovorí okolo 458 mil. ľudí (2016). Pôvodným areálom, pravlasťou, afroázijských jazykov je pravdepodobne Blízky východ a severových. Afrika.

Rodina afroázijských jazykov sa skladá zo 6 vetiev: semitskej, egyptskej, berberskej, čadskej, omotskej a kušitskej. Podľa niektorých jazykovedcov sa kušitská vetva delí na vlastnú kušitskú a západokušitskú, čiže omotskú vetvu. Písomné tradície viacerých afroázijských jazykov patria k najstarším a najbohatším. Egyptské písmo vzniklo na prelome 4. – 3. tisícročia pred n. l. a používalo sa vyše 3-tis. rokov. V Mezopotámii na základe sumerského klinopisu sa od pol. 3. tisícročia pred n. l. rozvinulo akkadské (asýrsko-babylonské) písmo, ktoré sa udržalo až do začiatku nášho letopočtu. Na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. vzniklo lineárne kváziabecedné fenické písmo s 22 písmenami; od neho sú odvodené všetky neskoršie semitské písma, ako aj grécke písmo s cyrilikou a latinské písmo. V súčasnosti sa afroázijské jazyky zapisujú predovšetkým arabským písmom (arabčina, berberské jazyky, niektoré kušitské a čadské jazyky) a modifikovanou latinkou (napr. maltčina, somálčina), ako aj etiópskym písmom (amharčina, tigrejčina, tigriňa) a hebrejským písmom (ivrit).

Typologická rozdielnosť jednotlivých vetiev a jazykov je dosť veľká, lebo jednota afroázijských jazykov sa rozpadla asi pred 10 tisícročiami. Niektoré spoločné črty sa však predsa zachovali. Vo fonologickej rovine sú to trojsamohláskový vokalický systém, a to u – a – i (aj ú – á – í), faryngálne úžinové spoluhlásky, hrdelný ráz, fungovanie spoluhlások w a j v spoluhláskových pozíciách a existencia 3 druhov spoluhlások – znelých, neznelých a emfatických. V morfologickej rovine je pre štruktúru slova charakteristická prítomnosť 2 plánov – konfigurácia spoluhlások a konfigurácia samohlások, ako aj výrazná prevaha trojspoluhláskových slovných koreňov nad dvojspoluhláskovými, vnútorná flexia s gramatickou i s derivačnou funkciou a málo rozvinutá sústava predpôn a prípon. Mená, zámená a slovesá majú zvyčajne 3 čísla – jednotné, množné a dvojné, slovesá aj sústavu vidov. Gramatický rod sa rozlišuje nielen pri menách, ale aj pri zámenách a slovesách. V lexikálnej rovine sú si najbližšie semitské a berberské jazyky. Kušitská vetva je spojovacím článkom medzi čadskou vetvou a ostatnými vetvami. Egyptčina stojí akoby bokom od ostatných vetiev rodiny; na príčine sú fonetické zmeny egyptčiny zastierajúce lexikálne podobnosti, ale sčasti aj jej svojbytnosť, ktorá sa prejavuje v gramatike.

ainský jazyk

ainský jazyk, ainčina, aj ainuský jazyk, ainuština, ainsky ainu itak — jazyk Ainuov. Najčastejšie zaraďovaný do paleoázijského spoločenstva, kam patrí najmä z územného a etnického hľadiska. Jeho genetické zväzky zostávajú nevyjasnené. Je to polysyntetický jazyk (najmä jazyk tradičnej literatúry). Ainuovia ho už v bežnom živote nepoužívajú, hoci niekoľkí ho ešte čiastočne ovládajú. Na ostrove Hokkaido, kde sa udržali zvyšky Ainuov, v poslednom čase vzrastá záujem o oživenie ainskej (ainuskej) kultúry a jazyka.

Ainuovia

Ainuovia, vlastným menom Ainu — národnosť žijúca v Japonsku, dnes iba na severe Japonska, najmä na juhozápade ostrova Hokkaido (asi 15 tis.; odhad 2016), v minulosti žili aj na Kamčatke (do 18. stor.), juž. Sachaline a Kurilských ostrovoch (do 20. stor.); podľa posledného sčítania obyvateľstva (2010) sa za Ainuov v tejto oblasti označilo 102 ľudí (spolu v Rusku 109). Ich pôvod nie je jednoznačne objasnený. Pravdepodobne najstarší obyvatelia Japonska (často sa pokladajú za potomkov džómonskej populácie, → džómon), kam prišli asi z oblasti Amuru alebo z vých. a juž. Sibíri, podľa niektorých teórií z juhových. Ázie či z Oceánie. Podľa analýzy mtDNA pochádzajú z oblasti vých. a juž. Sibíri. Z antropologického hľadiska majú celý rad morfologických znakov spoločných s kaukazoidnou rasou (→ kaukazoidná varieta), napr. silné ochlpenie tela, mohutný rast vlasov a brady, svetlú farbu pokožky bez žltkastého odtieňa, silnú profiláciu tváre, a najmä utváranie krajiny oka bez mongoloidných znakov. Výskytom krvných skupín sú podobní Japoncom. Ich spôsob obživy sa zakladal na rybolove, love a zbere morských lastúrnikov, pod vplyvom Japoncov čiastočne aj rozvoj poľnohospodárstva. V Japonsku postupne vytláčaní na sever a asimilovaní. Za čistokrvných Ainuov sa pokladá v súčasnosti (aj v dôsledku zmiešaných ainsko-japonských manželstiev) už len menej ako 1 %. V dôsledku turistického ruchu čiastočná obnova tradícií. R. 2008 boli Ainuovia v Japonsku oficiálne uznaní za pôvodné obyvateľstvo s odlišným jazykom, náboženstvom a kultúrou. Jazyk: → ainský jazyk; väčšina Ainuov hovorí po japonsky. Náboženstvo: → ainské náboženstvo.

Akanovia

Akanovia — skupina príbuzných etník v Ghane, Pobreží Slonoviny a Togu. Patria k nim Ašantiovia, Fantovia, Akwapimovia, Akimovia a ďalšie menšie etniká. Podľa odhadu ich počet dosahuje vyše 20 mil. (2016), z toho 11,5 mil. v Ghane, kde predstavujú jadro tvoriaceho sa národa. Pochádzajú z oblastí saván na sever od Ghany. Oblasť tropického pralesa osídlili medzi 10. – 14. stor. Pred príchodom Európanov (v 2. polovici 15. stor.) mali vyspelú civilizáciu a vytvorili viacero štátnych útvarov (prvý okolo 1400 štát Bono). Vyspelí remeselníci a umelci (drevorezbárstvo, kovolejárstvo, predmety zo zlata a slonoviny). Zamestnanie: poľnohospodárstvo, chov dobytka, obchod. Väčšina Akanov sú katolíci. Jazyk akančina patrí do kwaskej vetvy nigersko-konžskej jazykovej rodiny.

Akkadi

Akkadi — semitské obyvateľstvo, ktoré v 1. polovici 3. tisícročia pred n. l. osídlilo severnú časť Babylonie (južnú časť starovekej Mezopotámie) z etnicko-geografického hľadiska označovanú ako Akkad (južná časť Babylonie sa nazývala Sumer). Zjednotením Akkadu so Sumerom vytvorilo Akkadskú ríšu (→ Akkad). Akkadi hovorili akkadským jazykom. Ich kultúru výrazne ovplyvnili Sumeri, od ktorých prevzali písmo a ďalej ho rozvinuli (→ akkadské písmo), na sumerské tradície nadviazali v mytológii (→ mezopotámska mytológia), ako aj vo výtvarnom umení a v architektúre (→ mezopotámske výtvarné umenie a architektúra).

akkadský jazyk

akkadský jazyk, akkadčina — v súčasnosti mŕtvy semitský jazyk patriaci do severnej periférnej (severových.) skupiny afroázijskej jazykovej rodiny, ktorým sa hovorilo na území Mezopotámie, ale aj v iných oblastiach Blízkeho východu počas celého staroveku, t. j. asi od polovice 3. tisícročia pred n. l. približne do začiatku n. l. Nazvaný podľa mesta Akkad. Najstarší písomne doložený semitský jazyk, zapisoval sa klinovým písmom prevzatým od Sumerov (→ akkadské písmo). Za Sargona I. (Akkadského), zakladateľa akkadskej dynastie (vládol 2334 – 2279 pred n. l.), sa akadčina rozšírila od Stredozemného mora po Perzský záliv a okolo 2000 pred n. l. ako hovorený jazyk juž. Mezopotámie (Babylonie) nahradila sumerský jazyk (sumerčina sa naďalej používala ako literárny jazyk). Približne v tom istom období sa rozdelila na dva dialekty, na asýrčinu (v Asýrii v sev. Mezopotámii) a babylončinu (v Babylonii v juž. Mezopotámii). Z hľadiska vývojových fáz sa rozlišuje staroakadčina (od prvých dokladov až do obdobia okolo 2000 pred n. l.), staroasýrčina (2000 – 1400 pred n. l.) a starobabylončina (2000 – 1600 pred n. l.), stredoasýrčina (1400 – 1000 pred n. l.) a stredobabylončina (1600 – 1000 pred n. l.), novoasýrčina (1000 – 600 pred n. l.) a novobabylončina (1000 – 500 pred n. l.), poslednú fázu predstavuje neskorá babylončina (500 pred n. l. – 1. stor. n. l.). Asýrčina sa v zásade používala len na území vlastnej Asýrie, a to skôr na zaznamenávanie textov hospodárskeho a administratívneho charakteru (dokladom sú napr. Kapadócke tabuľky, 2. polovica 20. až 1. polovica 19. stor. pred n. l.), kým texty reprezentatívneho charakteru, ktoré súviseli s politikou alebo náboženstvom (kráľovské nápisy, mytologické skladby ap.), sa aj v Asýrii zapisovali väčšinou v babylončine. Textovo lepšie zdokumentovaná babylončina sa okolo 9. stor. pred n. l. stala linguou francou na Blízkom východe, používala sa nielen v Mezopotámii, ale už od 2. tisícročia pred n. l. slúžila ako jazyk medzinárodnej diplomacie na Blízkom východe (dokladom sú napr. diplomatické archívy zo sýrskeho Mari, chetitskej Chattuše či egyptskej Tell el-Amarny). Babylončina neskôr podliehala rozličným zmenám a v 7. a 6. stor. pred n. l. začala ustupovať aramejčine (→ aramejský jazyk). Naďalej sa však používala na zápis matematiky, astronómie a i. vied a napokon v 1. stor. n. l. celkom zanikla. Rozlúštená bola v 19. stor.

Alamani

Alamani, Alemani — západogermánsky kmeňový zväz skladajúci sa zo skupín sídliacich pôvodne pri Labe. Od 213 sa pokúšali preniknúť cez hranice Rímskej ríše, boli však vždy zatlačení späť. Do 5. stor. obsadili oblasti dnešného Alsaska, juhozáp. Nemecka a sev. Švajčiarska. Koncom 5. stor. utrpeli ťažkú porážku od kráľa Chlodovika I. (bitka pri Zülpichu 496) a postupne si ich podrobila Franská ríša. Kresťanstvo začali prijímať v 6. stor. (biskupstvo v Kostnici, nem. Konstanz). Od 9. stor. sa pre kmeňový zväz zaužíval názov Švábi a z ich územia sa vytvorilo švábske vojvodstvo (dnes Bádensko-Württembersko). Niektoré národy (napr. Francúzi a Španieli) preniesli neskôr názov kmeňa na celé Nemecko (fr. Allemagne; špan. Alemania).

Alani

Alani — najvýznamnejší sarmatský kmeň iránskeho pôvodu, nomádskeho charakteru sídliaci v stepiach sev. od Kaspického mora a Kaukazu. V Európe sa objavili až v 1. stor. n. l. Čiernomorskí Alani osídlili oblasti od Azovského mora po Dunaj a v 2. – 3. stor. boli podmanení Gótmi. Časť sa spojila s Vandalmi a Védmi a ustupovala pred Hunmi na západ. R. 409 sa dostali do Hispánie a na popud Rimanov ich 418 porazili Vizigóti. Zvyšky sa uchýlili k Vandalom a spolu s nimi 429 odišli do Afriky, kde zanikli. Galskí Alani bojovali s Rimanmi proti Hunom 451 na Katalaunských poliach a 463 spolu s Vizigótmi a Frankmi proti Rimanom. Väčšina Alanov však zostávala vždy na východ od Donu, odkiaľ podnikala lúpežné nájazdy do Médie, Arménska a Malej Ázie. Alani sa preslávili chovom koní. Tí, ktorí zostali v oblasti Sev. Kaukazu, sa v 7. stor. dostali pod nadvládu Chazarov a boli Mongolmi zatlačení do hôr. Ich potomkami sú dnešní Oseti.

Albánci

Albánci, vlastným menom Shqiptarët, turecky Arnauti, srbsky Arbanasi — národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Albánska; Albánci žijú aj v Srbsku (Kosovo, 1,7 mil.), Sev. Macedónsku (519-tis.), Taliansku (120-tis.), menšie skupiny v USA, Grécku, bývalom ZSSR, Turecku, Bulharsku, Čiernej Hore a Rumunsku.

Predkami Albáncov boli pravdepodobne Ilýri. Za nadvlády Turkov (1479 – 1912) sa prehĺbili rozdiely medzi jednotlivými oblasťami. Koncom 18. až začiatkom 19. stor. vznikli dve základné oblasti a skupiny obyvateľstva, Toskovia v oblasti Toskeria na juhu a Gegovia v oblasti Gegeria na severe, ktoré sa delili na ďalšie kmene. Základnými sociálnymi a politickými jednotkami boli rody na čele s dedičným náčelníkom. Albánci boli najmä pastieri, roľníci a remeselníci, v kultúre sa prejavovali vplyvy Rímskej ríše, ako aj trácko-ilýrske, stredomorské a európske vplyvy. Veriaci sú moslimovia a kresťania (na juhu pravoslávni, na severe rímskokatolíci), pretrvali prežitky prírodných vier (ochranní a prírodní duchovia, obete). Počas tvrdého komunistického režimu boli v Albánsku 1967 – 90 zatvorené všetky mešity a kostoly. Jazyk: albánsky jazyk.

albánsky jazyk

albánsky jazyk, albánčina, albánsky gjuha shqipe — jazyk predstavujúci samostatnú vetvu indoeurópskej jazykovej rodiny. Hypotézu o pôvode albánčiny z ilýrčiny podporujú historické a jazykové argumenty. Albánsky jazyk sa delí na dva hlavné dialekty: toskický (juž.) a gegský (sev.). Súčasná spisovná albánčina sa zakladá na toskičtine, ale obohatila sa aj o prvky gegčiny. Úradný jazyk v Albánsku, používa sa aj v Srbsku (v Kosove), v Sev. Macedónsku, v Čiernej Hore, v Grécku, v Kalábrii a na Sicílii (albánski prisťahovalci z 15. stor. po vpáde Turkov). Zapisuje sa latinkou.

Aleuti

Aleuti, vlastným menom Unangan — pôvodní obyvatelia súostrovia Aleuty, kam prišli asi pred 5- až 8-tis. rokmi z Aljašky. Objavil ich 1741 V. J. Bering. V čase príchodu prvých Rusov žilo na ostrovoch asi 25-tis. Aleutov, ich populácia však za ruskej nadvlády rapídne poklesla. V 2. polovici 20. stor. ich bolo približne 2 500, na začiatku 21. stor. ich počet stúpol takmer na 20-tis. Ich základnými zdrojmi obživy boli rybolov a lov veľkých morských cicavcov; spracúvali drevo, kosť, kameň a prírodnú meď, ženy sa zaoberali košikárstvom a zberačstvom. Žili v zemnicových obydliach. V miernom a daždivom podnebí sa lovci odievali do priesvitného plášťa tunikového strihu zhotoveného z tuleních čriev, hlavu si pokrývali drevenou alebo lykovou helmou. Pri love používali krátky dvojkajak (badiarka – pre lovca a veslára). V 30. rokoch 19. stor. sa pod vplyvom americkej a ruskej kultúry narušil tradičný spôsob života a kultúry. Aleuti sú príslušníci pravoslávnej cirkvi. Jazyk: aleutský jazyk.

aleutský jazyk

aleutský jazyk, aleutčina — súčasť eskimácko-aleutskej jazykovej rodiny patriacej do paleoázijského jazykového spoločenstva. V rámci jazykovej rodiny tvorí osobitnú vetvu. Člení sa na tri navzájom zrozumiteľné nárečia: unalaské na Aljašskom polostrove a na ostrovoch Unalaska, Umnak, Akutan, Svätý Juraj a Svätý Pavol; attuské na ostrovoch Attu a Mednyj (patrí Rusku); atkinské na ostrove Atka a Beringovom ostrove (patrí Rusku). V gramatike aleutčiny výrazne prevláda aglutinácia a vysoký stupeň syntetizmu.

Algonkinovia

Algonkinovia — veľká skupina jazykovo príbuzných indiánskych kmeňov Severnej Ameriky. V minulosti obývali subarktickú oblasť od atlantického pobrežia po Skalnaté vrchy. Podľa obývaného územia sa delia na severových. Algonkinov (Kríovia, Mikmakovia, Naskapiovia a i.), priatlantických Algonkinov (Abenakiovia, Massachusetti, Nantikokovia, Narragansetti, Powhatani a i.), centrálnych Algonkinov (Delawarovia, Illinoiovia, Menominíovia, Miamiovia, Mohykáni, Odžibwejovia, Ottawovia, Šóníovia a i.) a záp. Algonkinov (Arapahovia, Atsinovia, Čejeni, Čiernonožci a i.).

Algonkinovia žijú roztrúsene v rezerváciách v USA a v Kanade, najmä v okolí Veľkých kanadských jazier. Boli najmä lovci, zberači a rybári, v niektorých kmeňoch záp. skupiny malo doplnkový význam aj poľnohospodárstvo. Od 17. stor., keď v Európe stúpol záujem o kožušiny, sa viacero kmeňov preorientovalo na lov kožušinovej zveri. Kmene záp. skupiny prešli v priebehu 17. stor. na kočovný život lovcov bizónov a chovateľov koní. Väčšina priatlantických a centrálnych kmeňov vymrela alebo ich už v prvom období európskej kolonizácie (17. – 18. stor.) zdecimovali belosi. Mená mnohých algonkinských kmeňov sa zachovali v miestnych a geografických názvoch (Illinois, Manhattan, Massachusetts, Missouri a i.). Niektoré algonkinské slová sa dostali aj do iných jazykov (mokasína, pemikan, tobogan, tomahavk, totem, vigvam a i.). Nazvaní podľa mena jednej skupiny Odžibwejov – Algonquinov.

algonkinské jazyky

algonkinské jazyky — jazyková rodina 13 severoamerických indiánskych jazykov, ktorými sa hovorí alebo hovorilo v Kanade, v Novom Anglicku, na atlantickom pobreží na juh od Severnej Karolíny a v oblasti Veľkých kanadských jazier, ako aj v okolitej oblasti na západ od Skalnatých vrchov. K algonkinským jazykom patria napr. cree, ojibwa, blackfoot, cheyenne, micmac, arapaho. Zaraďujú sa do väčšieho jazykového spoločenstva – do makroalgonkinskej fyly.

Alsasania

Alsasania, vlastným menom Elsässer — etnická skupina germánskeho pôvodu na historických územiach Alsasko a Lotrinsko vo Francúzsku pri hranici s Nemeckom; asi 1,6 mil. osôb (2015). V Alsasku tvoria približne 2 tretiny obyvateľov, v Lotrinsku asi tretinu. Hovoria nemeckými dialektmi (alemanský a franský), sú však silno ovplyvnení francúzskou kultúrou a jazykom. Iba od polovice 80. rokov 20. stor. sa znova prejavujú isté známky príklonu germánskej mládeže k vlastnej kultúrnej tradícii.

altajské jazyky

altajské jazykyjazyková rodina s 3 jazykovými skupinami: turkickou (starší názov turkotatárska, nejednoznačný názov turecká), mongolskou a mandžusko-tunguzskou. Altajskými jazykmi sa hovorí na severovýchode ázijského kontinentu, v sev. a severozáp. provinciách Číny, v Mongolsku, v Strednej Ázii, na juž. Sibíri, v Povolží, v Turecku a sčasti aj na Balkánskom polostrove. Fonológiu altajských jazykov charakterizuje jednoduchosť. Bohatstvo samohlások vyvažuje nepočetnosť spoluhlások; spoluhláskové skupiny sú zriedkavé. Vo väčšine altajských jazykov sa vyskytujú dlhé samohlásky. Dĺžka je fonologická, silový prízvuk nefonologický. Ďalšou charakteristickou črtou je vokalická harmónia. Všetky altajské jazyky sú aglutinujúce, nemajú členy a gramatický rod. S číslovkami sa používa singulárny tvar podstatných mien. Slová v altajských jazykoch sa ohýbajú a tvoria pomocou sufixov. Namiesto predložiek sa používajú záložky (postpozície) za slovom, ktoré určujú. Početné príčastia a prechodníky umožňujú vyjadrovať dôležité syntaktické funkcie. Altajskej syntaxi sú cudzie podraďovacie vety so spojkami alebo vzťažnými zámenami (ak sa vyskytujú, ide o cudzí vplyv). Altajské jazyky majú veľa spoločných slov, ktoré sa nedajú vysvetliť ako vzájomné výpožičky (tieto slovné korešpondencie poukazujú na bližšie zväzky medzi turkickými a mongolskými jazykmi). Hovorí nimi približne 156 mil. ľudí, z toho turkickými jazykmi asi 147 mil., mongolskými asi 9 mil. a mandžusko-tunguzskými asi 70-tis. ľudí.

Hlavné vetvy altajských jazykov

Vetva altajských jazykov Skupina altajských jazykov Jazyk (príklady)
turkická (z-turkická) juhových., čiže čagatajská (ujgurská) uzbecký, ujgurský, salarský
juhozáp., čiže oghuzská (turkménska) turecký, azerbajdžanský, turkménsky, gagauzský
severozáp., čiže kypčacká (kumánska) karaimský, kumycký, karačajsko-balkarský, krymskotatársky, tatársky, baškirský, kazašský, karakalpacký, kirgizský, nogajský, kumánsky
severových., čiže altajská (sibírska) chakaský, šorský, čulymský, altajský, tuviansky (tuvský), jakutský
turkická (r-turkická) čuvašský
mongolská mongolský, buriatsky, kalmycký, tungsiangsky, monguorský, dagurský (dahurský), paoanský, mogolský, kitanský
mandžusko-tunguzská mandžuská mandžuský, džürčenský
tunguzská evenkovský, evenský, negidalský, solonský, nanajský, oročský, ulčský, udehejský, orocký

altajské (sibírske) jazyky

altajské (sibírske) jazyky — severových. skupina turkických jazykov, ktorú tvorí chakaština (chakaský jazyk; → Chakasi), šorčina (šorský jazyk; → Šori), čulymčina (čulymský jazyk), altajčina (altajský jazyk), tuviančina (tuviansky jazyk) a jakutčina (jakutský jazyk).

altajský jazyk

altajský jazyk, altajčina — jazyk patriaci do severových., čiže altajskej (sibírskej) skupiny turkických jazykov; v minulosti označovaný ako ojrotský. Hovorí ním približne 55-tis. Altajcov prevažne v Altajskej republike. Do 1929 sa zapisoval cyrilikou, od 1929 latinkou a od 1938 znovu cyrilikou.

americké jazyky

americké jazyky — niekoľko tis. jazykov pôvodného obyvateľstva Ameriky (→ severoamerické indiánske jazyky, → mezoamerické indiánske jazyky, → juhoamerické indiánske jazyky, → eskimácko-aleutské jazyky, → kreolské jazyky).

Američania

Američania

1. súhrnné označenie všetkých obyvateľov amerického svetadiela;

2. označenie obyvateľov USA (308 mil.; 2010). Pôvodnými obyvateľmi boli Indiáni, Inuiti (→ Eskimáci) a Aleuti tvoriaci dnes iba nevýznamnú skupinu (0,7 %). Jadro amerického národa vytvorili britskí prisťahovalci zo 17. – 18. stor., ktorí sa usádzali na vých. pobreží a postupne kolonizovali vnútrozemie. Na juhovýchode to boli Francúzi, na juhu a juhozápade Španieli, ktorých v 19. stor. asimilovali po anglicky hovoriaci prisťahovalci, ale zanechali po sebe stopy v podobe kultúrnej odlišnosti juhu a severu USA. Od 2. pol. 19. stor. sa na formovaní amerického národa čoraz výraznejšie zúčastňovali černosi dovlečení v 17. – 19. stor. ako otroci, dnes tvoria asi 12 % obyvateľstva. V 19. stor. sa začal prílev prisťahovalcov z iných častí Európy, najprv zo západnej a severnej (Nemci, Švédi, Nóri), neskôr aj zo strednej a východnej, a najmä z Talianska, odkiaľ dnes pochádza väčšina prisťahovalcov európskeho pôvodu. V 20. stor. tvorili dosť veľké percento prisťahovalcov Japonci, Číňania a Filipínci. Od konca 2. svet. vojny rástol počet prisťahovalcov z Mexika a karibskej oblasti, ktorí dnes tvoria asi 10 % obyvateľstva. Formovanie amerického národa nie je dodnes ukončené. Spôsobuje to predovšetkým neprestajný prílev prisťahovalcov z rozličných častí sveta, ich pestré rasové a etnické zloženie, rozličný sociálny pôvod a postavenie, ako aj odlišný spôsob života v USA a v krajine pôvodu. Väčšina prisťahovalcov sa plne amerikanizuje až v druhej alebo tretej generácii.

Amharovia

Amharovia — hamitská národnosť v Etiópii, tvorí asi 32,5 % všetkých obyvateľov štátu (29 mil., 2007). Amharovia žijú predovšetkým v centrálnej a sev. časti, najmä v okolí jazera Tana, v regióne Amhara, rozptýlene aj v ďalších regiónoch. Vznikli zmiešaním autochtónnych kušitských kmeňov s kmeňmi prichádzajúcimi v období pred n. l. z juhu Arabského polostrova. Postupne sa stali štátotvorným obyvateľstvom oblasti, počnúc Aksumskou ríšou (→ Aksum) v 3. – 4. stor. (štátnym náboženstvom sa stalo kresťanstvo monofyzitistického smeru), 1270 uchvátili moc a začali vytvárať feudálny štát (šalamúnska dynastia). Kultúrne a spoločensky sa rozdelili na vrstvu vysokých štátnych a cirkevných hodnostárov (klérus, mnísi) a vrstvu roľníkov. Spoločenské rozdiely pretrvali až do pádu cisárstva (1974 – 75). Naďalej sa zachovalo ich dominantné postavenie v etiópskej štátnej správe, vojenstve a cirkvi, amharský jazyk je štátnym jazykom Etiópie. Medzi roľníkmi prevláda pestovanie jačmeňa, prosa, šošovice (oddávna používanie pluhu so železnou radlicou), chov dobytka, koní, oviec a kôz. V mestách prekvitá remeselnícka výroba. Amharovia sú príslušníkmi etiópskej cirkvi.

amharský jazyk

amharský jazyk, amharčina — jazyk patriaci do centrálnej podskupiny semitských jazykov Etiópie a Eritrey. Materinský jazyk asi 32,5 % obyvateľov Etiópie – Amharov (29 mil., 2007), ale ovláda ho ďalších asi 15 mil. Neamharov. Úradný jazyk v Etiópii. Zapisuje sa etiópskym slabičným písmom. Vznikol zo sabejských nárečí v juž. časti náhornej plošiny a bol ovplyvnený miestnymi kušitskými jazykmi. Značne sa vzdialil od semitského typu, od ktorého sa líši foneticky (takmer celkom stratil laryngály), lexikálne (má veľa kompozít) aj gramaticky (prevládol v ňom kušitský slovosled a veľa slovesných tvarov sa tvorí analyticky).

Andamančania

Andamančania — pôvodní obyvatelia súostrovia Andamany (asi 750; odhad 2011); antropologicky sú príbuzní s Aetmi a Semangmi, s ktorými sú jedinými zástupcami negritského rasového typu. Sú polokočovní lovci, rybári, zberači, časť roka žijú vo veľkých spoločných domoch. Na ostrovoch žijú v izolácii pravdepodobne niekoľko tis. rokov. Ich pôvod nie je známy ani spôsob, ako sa dostali na ostrovy. Obývali najmä pobrežie, v 19. a v 1. pol. 20. stor. zatláčaní do vnútrozemia alebo vymreli na zavlečené choroby. Do súčasnosti sa udržali dva kmene: Džaravovia (Jarawa) vo vnútrozemí Južného Andamanu a Ongovia (Onge, Önge) na pobreží Malého Andamanu.

andamanské jazyky

andamanské jazyky — jazyky pôvodných negritských obyvateľov súostrovia Andamany (→ Andamany a Nikobary). Na základe doterajších poznatkov ich nemožno zaradiť do nijakej známej jazykovej rodiny. Nie je presne známy ani počet jazykov, ani počet ľudí hovoriacich týmito jazykmi. Najčastejšie sa uvádzajú tri jazyky: sev. andamančina, onge (önge) a järawa. Andamanské jazyky sú aglutinujúce, majú prefixy aj sufixy. Používajú sa len v hovorovom styku.

anglický jazyk

anglický jazyk, angličtina — západogermánsky jazyk, ktorého základ je vo Veľkej Británii a Írsku. Okrem Európy je angličtina materinským jazykom väčšiny obyvateľov USA, Kanady, Austrálie, Nového Zélandu, asi 5,3 mil. obyvateľov Južnej Afriky; ďalší ju používajú v každodennom živote. Okrem uvedených štátov je úradným jazykom v niekoľkých ázijských krajinách (v Indii popri hindčine, na Filipínach popri filipínčine, v Singapure popri čínštine, malajčine, tamilčine), v 20 štátoch subsaharskej Afriky (v piatich prípadoch v kombinácii s iným jazykom alebo jazykmi), vo väčšine krajín karibskej oblasti a takmer v celej Oceánii (často v kombinácii s miestnym jazykom).

Geograficky najrozšírenejší jazyk na svete. Používa ho okolo 383,2 mil. ľudí, asi pre 640 mil. ľudí je druhým jazykom – v tejto funkcii zaujíma bezkonkurenčné prvé miesto na svete. Celkovým počtom používateľov (vyše miliardy ľudí) zaujíma druhé miesto (za čínštinou – asi 1,3 miliardy hovoriacich). Angličtina je jedným zo 6 úradných jazykov v OSN, ako aj jedným z 24 oficiálnych jazykov Európskej únie a na celom svete sa v širokej miere uplatňuje ako jazyk obchodu.

Anglická výslovnosť nie je jednotná. Cudzinci sa najčastejšie učia pôvodom juhoanglickú výslovnosť, ktorú používajú vzdelané londýnske vrstvy, absolventi škôl a univerzít, ako aj mnohí vzdelaní ľudia v celom Spojenom kráľovstve. V angličtine sa veľmi uplatňuje redukcia; plnú samohlásku má obyčajne len prízvučná slabika. V neprízvučnej slabike sa samohlásky zväčša redukujú. Anglický pravopis je veľmi zložitý a zakladá sa na pravopise z 15. stor. Výslovnosť sa však odvtedy veľmi zmenila. Pádové vzťahy sa vyjadrujú pomocou predložiek a slovosledom. Samo podstatné meno sa pritom nemení. Jediný zvyšok flektívneho skloňovania je privlastňovací pád. Prídavné mená sú nesklonné a majú iba jeden tvar. Prítomný čas významových slovies má zvláštnu koncovku len v 3. osobe jednotného čísla. Slovosled je pevný. V slovnej zásobe prevažujú slová negermánskeho pôvodu. Sú to predovšetkým románske (latinské a starofrancúzske), ale aj grécke slová. V menšej miere sa v anglickej slovnej zásobe vyskytujú slová z iných jazykov sveta.

Veľký význam nadobudla najmä americká angličtina (niekedy nazývaná američtina). Rozdiely medzi americkou a britskou angličtinou sú vo výslovnosti, v pravopise a v lexike, ale nepresahujú rámec nárečových rozdielov. Najrozšírenejší je severozápadný typ. V ňom sa r vyslovuje s končekom jazyka obráteným dozadu. Hláska r sa vyslovuje vo všetkých pozíciách (na konci slova aj pred spoluhláskou, napr. car – voz znie americky kár a britsky , part – časť znie americky párt a britsky pát). Hláska o sa vyslovuje ako zadné a (napr. shop – obchod je americky šap a britsky šop). V dvojhláske oi sa však vyslovuje ako o. Pred ns, nt, f, s sa a vyslovuje ako polodlhé ä (napr. chance – možnosť znie americky čäns a britsky čáns). Najdôležitejšie pravopisné odchýlky sú písanie -or na rozdiel od britského -our (napr. laborlabour práca), -er na rozdiel od britského -re (napr. center – centre stred). V americkej angličtine sa will ako pomocné sloveso budúceho času (bez odtienka vôle alebo chcenia) používa aj v 1. osobe jednotného a množného čísla (v britskej angličtine je v tom prípade shall). Podobne má aj kondicionál v 1. osobe obidvoch čísel pomocné sloveso would (oproti britskému should). V Kanade sa prejavuje dvojaký vplyv, a to britskej i americkej angličtiny. Administratívne orgány, školy a sčasti aj univerzity sa pridŕžajú britského úzu, kým v tlači, rozhlase, televízii a vo filme, ako aj v obchodnom a bežnom styku čoraz väčšmi prevláda americký úzus. Podobne sa amerikanizuje angličtina Bahám, Barbadosu, Jamajky, Trinidadu a Tobaga (predtým britské kolónie), ako aj iných štátov i závislých území v karibskej oblasti, kde je úradným jazykom.

Annamci

Annamci, aj Annamiti — zastarané označenie Vietnamcov žijúcich na morskom pobreží a v delte Mekongu. Názov je odvodený od čínskeho názvu Vietnamu (An-nam – Pacifikovaný juh), ktorý sa už dnes nepoužíva.

Arabi

Arabi, vlastným menom al-Arab — súhrnné označenie väčšiny obyvateľstva štátov sev. Afriky a Blízkeho východu; menšiny a rozptýlené skupiny Arabov žijú v Čade, Turecku, Iráne, Afganistane, Izraeli, Indonézii a vo vých. Afrike (najmä v Somálsku, Tanzánii a Etiópii). Veľké skupiny arabských emigrantov sú vo Francúzsku, kam odchádzajú za prácou, a v Severnej a Južnej Amerike. Počet Arabov sa odhaduje na 350 – 360 mil. (2011), z nich asi 63 % žije v sev. Afrike a asi 32 % v Ázii. Absolútna väčšina Arabov sú moslimovia, najmä sunniti, časť sa hlási k iným islamským smerom (šíiti, drúzi, ibádíti a i.); niektorí (najmä na Blízkom východe) sú príslušníkmi rozličných kresťanských cirkví (maroniti, kopti, pravoslávni).

Predkami Arabov boli semitské kmene, ktoré pravdepodobne už v 2. tisícročí pred n. l. obývali Arabský polostrov. Boli prevažne kočovní a polokočovní pastieri (ťavy, ovce, kozy, kone, osly), obchodníci (karavánový obchod od 12. – 11. stor. pred n. l.), v oázach usadlí roľníci (obilniny, datle) a remeselníci. V dôsledku spoločenského a hospodárskeho rozvoja a s ideologickou podporou islamu sa začalo zjednocovanie arabských kmeňov, výboje a s tým spojené prenikanie Arabov do susedných krajín. Vznik Arabskej ríše (teokratický štát) a jej vojenská expanzie spôsobili, že v 7. – 14. stor. sa ich kultúra, jazyk a islam rozšírili od Španielska a sev. Afriky po Indonéziu a od str. Afriky po dnešné stredoázijské republiky bývalého ZSSR. Dnešní Arabi a ich kultúra sú výsledkom miešania a vzájomného ovplyvňovania rozličných etnických a kultúrnych prvkov, pričom základom arabskej jednoty sú predovšetkým spoločný jazyk (→ arabský jazyk) a náboženstvo. Väčšina Arabov sú usadlí roľníci, sadovníci a chovatelia dobytka, ich tradičnými zamestnaniami sú obchod a remeslá (tkáčstvo, výroba kobercov, hrnčiarstvo, spracovanie kovov, kože); stúpa počet pracujúcich v priemysle (najmä ťažba a spracovanie ropy). Časť Arabov v sev. Afrike a v Arábii sú kočovní a polokočovní pastieri (beduíni).

arabský jazyk

arabský jazyk, arabčina — afroázijský semitský jazyk patriaci do juž. centrálnej skupiny semitsko-hamitskej jazykovej rodiny. Jeden z najdôležitejších jazykov sveta, a to najmä z hľadiska jeho rozšírenia v 24 štátoch (od Maroka až po Irak), náboženskej funkcie (jazyk Koránu a islamu vôbec), ako aj bohatej slovesnosti (už od 6. stor.). Od 1983 je aj jedným zo šiestich oficiálnych jazykov v OSN.

Spisovná arabčina je nielen úradným jazykom arabských štátov, ale aj jazykom vzdelancov. V jednotlivých krajinách sa však používajú miestne varianty. Hovorová arabčina sa člení na početné dialekty; niektoré nie sú navzájom zrozumiteľné. Hlavné dialektové skupiny sú v Arábii, Iraku, Sýrii, Egypte a sev. Afrike. Okrem alžírskeho dialektu boli silno ovplyvnené literárnym jazykom. Od 19. stor. sa utvára moderná spisovná arabčina, ktorá platí ako norma v celom arabskom svete.

Arabčina sa zapisuje spoluhláskovým písmom, má aj značky pre samohlásky, tie sa však vždy nepoužívajú. Konsonantizmus je veľmi bohatý, vokalizmus zasa jednoduchý. V arabčine (klasickej) prevažuje flektívny typ. Nositeľom lexikálneho významu sú spoluhlásky (štandard predstavujú korene s 3 spoluhláskami). Slovná zásoba je mimoriadne bohatá a obsahuje veľký počet synoným. Nové slová sa tvoria najmä odvodzovaním. Výpožičky sa vyskytovali od najstarších čias (napr. z latinčiny); v súčasnosti sa preberajú slová predovšetkým z angličtiny a francúzštiny.

Arandovia

Arandovia, vlastným menom Aranda — kmeň v str. Austrálii. Arandovia pôvodne tvorili pravdepodobne päť nezávislých kmeňov hovoriacich príbuznými jazykmi. Delia sa na šesť hlavných skupín, z ktorých dve južné sú už nezávislými kmeňmi. Boli kočovnými lovcami a zberačmi. Vyznávali animistické náboženstvo. Ich počet prudko poklesol v 19. stor. po príchode Európanov prevažne v dôsledku zavlečených chorôb, začiatkom 70. rokov 20. stor. zostalo niekoľko sto osôb, v súčasnosti asi 4-tis. (2016). Od začiatku 20. stor. žije väčšina Arandov v okolí misijných staníc alebo v osadách zriadených vládou.

Araukáni

Araukáni, vlastným menom Čé (Ľudia) — skupina jazykovo a kultúrne príbuzných kmeňov juhoamerických Indiánov v Čile a v Argentíne, spolu asi 1,7 mil. (odhad 2016). V čase príchodu Španielov (16. stor.) žili medzi Andami a Tichým oceánom od púšte Atacama po ostrov Chiloé a viac ako 300 rokov bojovali za nezávislosť (→ araukánske vojny). Dnes obývajú najmä juh str. Čile od rieky Bío-Bío po prieliv Chacao, v Argentíne žijú roztrúsené skupiny v provinciách Chubut, Río Negro, Mendoza a Neuquén. Čilskí Araukáni uprednostňujú označenie Mapučovia. Z kultúrneho, historického a jazykového hľadiska sa delia na 3 základné skupiny: na Araukánov zo záp. Ánd a z oblasti na západ od Ánd, na Araukánov z andskej vysočiny a na argentínskych Araukánov.

Araukáni pôvodne boli usadlí roľníci (kukurica, zemiaky, mrlík čilský – kvinoa), chovali lamy a psy, od pol. 16. stor. aj kone a hovädzí dobytok. Lov a zber mal doplnkový charakter; pri pobreží bol významný aj rybolov. Z tradičných remesiel bolo najvýznamnejšie košikárstvo, hrnčiarstvo, tkáčstvo, spracovanie kože a kovov. Rody boli patrilineárne a polygamné. Dosiaľ sa zachováva exogamia lokálnych skupín. Náboženstvo bolo teistické. V súčasnosti vyznávajú Araukáni katolicizmus, ale pretrvávajú u nich silné pozostatky starších systémov. Kultúrne i jazykovo sú značne asimilovaní.