a —

1. prvé písmeno väčšiny abecied;

2. fyz. značka áru, značka predpony atto;

3. hud. názov tónu 6. stupňa základnej diatonickej stupnice; ladiaci tón s medzinárodne určenou frekvenciou 440 Hz, ktorý sa od čias starej gréckej hudby používa ako základ ladenia;

4. lek. skr. akromiale;

5. log. vo význame dvojčlennej výrokovej spojky konjunktor (˄, &). Spojkou a sa spájajú 2 jednoduchšie výroky do zloženého výroku, konjunkcie. Konjunkcia je pravdivá v jedinom prípade, keď sú obidva podvýroky pravdivé.

Achillova šľacha, tendo calcaneus, tendo Achillis — úponová šľacha trojhlavého svalu lýtka; pätová šľacha. Nachádza sa v dolnej tretine lýtka a upína sa na hrboľ pätovej kosti. Nazvaná podľa Achilla.

akromiale [gr.], skr. a — antropometrický bod nachádzajúci sa na nadplecku čo najďalej od stredovej roviny tela. Vzdialenosť medzi pravým a ľavým akromiale udáva šírku ramien (biakromiálna šírka).

akropodion [gr.], skr. ap — najprednejší antropometrický bod zaťaženej nohy; nachádza sa na konci prvého alebo druhého prsta.

al — skratka alare.

alare [gr.], skr. al — antropometrický bod na krídle nosa najďalej od stredovej roviny tela. Vzdialenosť medzi ľavostranným a pravostranným alare udáva u človeka šírku nosa.

anatómia [gr.] — náuka o stavebnej štruktúre organizmov (rastlín, živočíchov, človeka). Možno ju študovať z rôznych hľadísk. Systematická anatómia sa zaoberá štúdiom jednotlivých systémov tela podľa stavebnej a vývojovej príbuznosti, makroskopická anatómia (organológia) opisom orgánov a štruktúrami viditeľnými voľným okom, mikroskopická anatómia štruktúrami viditeľnými len pod mikroskopom, komparatívna anatómia (porovnávacia anatómia), ktorá má spolu s embryológiou a paleontológiou veľký význam pri štúdiu evolúcie živočíchov a ich orgánových sústav, stavbou a štruktúrou tela rôznych organizmov navzájom, topografická anatómia uložením orgánov v tele, ich vzájomnou polohou a vzťahmi (najbežnejšou metódou, prostredníctvom ktorej sa získavajú informácie o tvare a stavebnej štruktúre živočíšneho tela, jeho častí alebo o vlastnostiach jednotlivých orgánov, je pitva), anatómia rastlín (ako časť štruktúrnej botaniky) na rôznej organizačnej úrovni vnútornými rastlinnými štruktúrami s dôrazom na bunky, súbory buniek a pletivá, ich vznikom, vývinom a topológiou. Anatomická stavba rastlín súvisí s fyziologickými, obrannými, vývojovými aj vývinovými udržiavacími a rozmnožovacími potrebami rastlín; špeciálnou súčasťou anatómie rastlín je histochémia, ktorá sa pomocou špecifických chemických reakcií zaoberá chemickým zložením buniek a pletív.

Stavbu ľudského tela a jeho proporcií z výtvarného hľadiska študuje výtvarná anatómia.

antropometrický bod — presne definovaný bod na ľudskom tele, ktorý spravidla zodpovedá rovnomennému bodu na kostre (osteometrický bod), premietnutému na povrch tela. Najčastejšie sa antropometrické body nachádzajú na miestach, kde je možné pod kožou nahmatať zodpovedajúci bod na kosti. Označujú sa latinskými alebo gréckymi názvami. Antropometrické body boli presne definované medzinárodnými dohodami a majú rozhodujúci význam pri určovaní antropometrických údajov ľudského tela. Slúžia na stanovenie presných antropologických mier, rozmerov a údajov.

anus [lat.] — kruhový otvor, ktorým vyúsťuje posledný úsek tráviacej rúry (konečník) na povrch tela. Je uzavretý napätím vnútorného a vonkajšieho svalového zvierača. Otvára sa len pri defekácii (vyprázdňovaní črevného obsahu) a unikaní plynov. Koža v okolí otvoru je tmavšia, pokrytá chlpmi a zložená do radiálne usporiadaných rias.

ap → akropodion

apendix [lat.] —

1. appendix — všeobecný anatomický termín na označenie prídatnej časti, ktorá je pripojená k hlavnému orgánu alebo štruktúre; napr. červovitý prívesok (appendix vermiformis) slepého čreva;

2. dodatok, napr. v knihe.

apertura piriformis → hruškovitý otvor

appendix → apendix

arcus zygomaticus [-kus -kus; lat. + gr.] → jarmový oblúk

artrológia [gr.] — veda zaoberajúca sa štúdiom všetkých druhov kĺbov a ich súčastí.

au — skr. auriculare.

b —

1. fyz. zn. barnu;

2. lek. → bregma.

ba — skratka basionu.

cavum [ka-; lat.], cavitas — anat. dutina; napr. cavum trigeminale – dutina trojklaného nervu, cavitas abdominis → brušná dutina; cavitas cranii → lebková dutina; cavitas oris → ústna dutina; cavitas thoracis → hrudníková dutina; cavitas tympani → bubienková dutina.

colon [ko- ; gr.] → hrubé črevo

conjugata externa [kon-; lat.] — anat. vonkajší rozmer panvy; priama vzdialenosť od horného okraja lonovej spony k priehlbine pod tŕňovitým výbežkom 5. driekového stavca. Maximálna dĺžka 20 cm, minimálna 18 cm. Meria sa pelvimetrom.

cor [kor; lat.] —

1. → srdce;

2. skr. → coronale.

dreň —

1. anat. medulla, pulpa — bunkové retikulárne alebo riedke väzivové tkanivo vnútri niektorých orgánov, napr. zubov (→ zubná dreň, pulpa dentis), sleziny (pulpa lienis), kostí (→ kostná dreň, medulla ossium), nadobličiek (medulla glanduale suprarenalis), obličiek (medulla renalis), vaječníkov (medulla ovarii);

2. bot. stržeň;

3. potrav. chemicky konzervovaný polotovar vyrábaný rozdrvením a prepasírovaním ovocia s následnou konzerváciou, používaný na výrobu marmelád. V súčasnosti sa chemické konzervovanie nahrádza termosterilizáciou alebo mrazením a pojem dreň pojmom ovocný pretlak. Podiel drene na celkovom objeme je doteraz dôležitým ukazovateľom kvality prírodných a zahustených štiav pri výrobe ovocných a zeleninových nápojov.

duodenum [lat.] → dvanástnik

dvanástnik, duodenum — prvý, najkratší a najširší úsek tenkého čreva medzi žalúdkom a lačníkom dlhý 25 – 30 cm (smerom k lačníku sa mierne zužuje). Delí sa na hornú, zostupnú, vodorovnú a výstupnú časť. Do zostupnej časti na väčšej bradavke dvanástnika ústi spoločne žlčovod a vývod podžalúdkovej žľazy, na menšej bradavke dvanástnika, ktorá je položená o niečo vyššie, prídatný vývod podžalúdkovej žľazy.

facies [lat.] — lek. → tvár; facies Hippocratica → Hippokratova tvár.

glabella [lat.], skr. g — antropometrický bod nachádzajúci sa na čelovej kosti medzi obočím, najviac vyčnievajúci dopredu (priamo nad koreňom nosa).

glossa [gr.] → jazyk

gn — skr. gnathionu.

gnathion [-tion; gr.], skr. gn — antropometrický bod nachádzajúci sa na sánke, najnižší a najviac vyčnievajúci bod na povrchu sánky.

hrtan, larynx — rúrovitý, 5 – 6 cm dlhý orgán uložený v prednej krčnej oblasti, súčasť dýchacej sústavy, zohrávajúci významnú úlohu pri dýchaní a fonácii. Kostrovým podkladom hrtana sú hrtanové chrupky (párové – krhlovitá, rožkovitá, klinovitá, hráškovitá; nepárové – štítna, prstienkovitá, príchlopková) pospájané malými kĺbmi, väzmi a svalmi. Nepárové chrupky sú veľké, párové podstatne menšie. Najväčšou hrtanovou chrupkou je štítna chrupka (cartilago thyroidea). Tvoria ju dve dopredu vyklenuté štvorhranné platničky strieškového tvaru, ktoré sa v stredovej čiare spájajú. Toto spojenie vytvára najmä u mužov v strednej čiare krku zreteľný hrtanový výčnelok (tzv. ohryzok). Pod štítnou chrupkou je uložená prstienkovitá chrupka (cartilago cricoidea) tvaru pečatného prsteňa (oblúk smeruje dopredu a platnička dozadu). Na horný okraj prstienkovitej chrupky (platničky) nasadajú dve malé krhlovité chrupky (cartilagines arytenoideae) trojuholníkového tvaru. Príchlopková chrupka (cartilago epiglottica), ktorá má tvar štíhleho listu, sa stopkou upína na zadnú plochu štítnej chrupky. Táto chrupka, ktorá pri prehĺtaní zhora uzatvára vstup do hrtana a zabraňuje vniknutiu obsahu z hltana do dýchacích ciest, sa spolu s tenkou vrstvou väziva a sliznice nazýva príchlopka. Od dolného predného okraja krhlovitých chrupiek smerom dopredu k vnútornej strane štítnej chrupky prebieha tenký pevný hlasivkový väz, ktorý je súčasťou nižšie rozprestretého širokého plochého väzivového listu, nižšie, bokom od hlasivkového väzu, sa nachádzajú snopce hlasivkového svalu.

Chrupková kostra hrtana je pospájaná kĺbmi (štítna chrupka s prstienkovitou, prstienkovitá s krhlovitými), malými početnými priečne pruhovanými svalmi, väzmi a plochými šľachovitými listami väziva. Pomerne malý pohyb hrtana vyvolávajú kontrakcie hrtanových svalov, pričom sa pri ňom mení vzájomná poloha chrupiek a napínajú sa alebo relaxujú niektoré väzy. Tieto pohyby sa prenášajú aj na hlasivkové väzy a prejavujú sa zmenou ich napätia alebo súčasne aj ich vzájomnou vzdialenosťou (→ hlasivky). Hrtanová dutina je relatívne malá a má tvar presýpacích hodín. Je rozdelená dvoma pármi sliznicových rias na 3 časti: hornú časť lievikovitého tvaru (hrtanová predsieň), zúženú strednú časť (hlasivka) a dolnú, smerom k priedušnici lievikovito sa rozširujúcu časť (podhlasivková dutina). V hlasivke sú uložené pravé hlasivkové krkvy.

Hrtanovú dutinu vystiela sliznica svetločervenej farby pokrytá viacradovým riasinkovým epitelom (riasinky epitelových buniek kmitajú smerom k hltanu), len na hlasivkových väzoch a príchlopke je viacvrstvový dlaždicový epitel. V sliznici hrtana je veľmi dobre vyvinuté miazgové tkanivo, ktoré vytvára zhluky lymfocytov najmä na zadnej strane príchlopky a v hrtanovej komore (tzv. hrtanová mandľa).

hrubé črevo, colon, intestinum crassum — časť tráviacej rúry dlhá asi 1,5 m, uložená v brušnej dutine tak, akoby vytvárala ohraničenie okolo slučiek tenkého čreva. Hrubé črevo je pri začiatku značne široké (5 – 8 cm) a postupne sa smerom ku konečníku zužuje. Začína sa v pravej bedrovej jame slepým črevom, ktoré vybieha do červovitého prívesku. Podľa priebehu sa hrubé črevo člení na výstupnú časť, ktorá je pokračovaním slepého čreva a smeruje nahor pod pečeň, kde sa ohýba (pravý, pečeňový ohyb) a pokračuje ako priečna časť, ktorá je jeho najdlhšou a najpohyblivejšou časťou, vedie naprieč brušnou dutinou (pod pečeňou, žlčníkom, žalúdkom a dolným okrajom sleziny nad slučkami tenkého čreva) k slezine, kde sa ohýba smerom nadol (ľavý, slezinový ohyb) ako zostupná časť, ktorá pri dolnom okraji ľavej bedrovej jamy prechádza do esovitej časti. V úrovni 3. krížového stavca prechádza hrubé črevo do konečníka, ktorý sa končí análnym otvorom.

Hrubé črevo je sivej farby, je kratšie a má väčší priesvit ako tenké črevo. Svalovina hrubého čreva je diferencovaná na tenšiu vnútornú kruhovú (cirkulárnu) vrstvu a na vonkajšiu pozdĺžnu (longitudinálnu) vrstvu. Pozdĺžna vrstva svaloviny je zosilnená a vytvára na hrubom čreve tri tenké, 2 – 2,5 cm široké rovnomerne usporiadané pruhy, pásma (ténie). Ochabnutím cirkulárnej svaloviny vznikajú na povrchu hrubého čreva (medzi téniami) vypukliny (haustrá) oddelené brázdami, ktorým zodpovedajú v priesvite polmesiačikovité krkvy. Na povrchu hrubého čreva, najmä v blízkosti ténií a v miestach polmesiačikovitých krkiev, sa nachádzajú tukové prívesky. Sliznica hrubého čreva je bledá, popolavá s nádychom do žlta, bez klkov. Tvorí ju jednovrstvový epitel s početnými pohárikovitými bunkami produkujúcimi hlien chrániaci steny hrubého čreva pred účinkom kyselín a plynov, ktoré tvoria črevné baktérie, napomáha aj pri posune črevného obsahu.

V hrubom čreve sa vstrebávajú ióny sodíka, chloridov a voda, čím sa nestrávený obsah zahustí. Nestrávená masa, ktorá obsahuje hnilobné baktérie, celulárnu drvinu a hlien, sa nazýva stolica a z organizmu sa vylučuje pri defekácii.

hrudníková dutina, cavitas thoracis — vnútorný priestor hrudníka. Hornú časť hrudníkovej dutiny ohraničuje horný vchod hrudníka, dolnú časť dolný vchod hrudníka, prednú stenu, zadnú stenu a bočné steny hrudníkovej dutiny tvorí hrudný kôš, ktorý chráni orgány uložené v hrudníkovej dutine. Pľúca sú uložené v ľavej a pravej pohrudnicovej dutine vystlanej pohrudnicou, ktorá ich oddeľuje od hrudníkovej steny. Priehradku medzi pohrudnicovými dutinami vytvára medzipľúcie, v ktorom sa nachádzajú srdce, veľké cievy, priedušnica a pažerák. Srdce rozdeľuje medzipľúcie na časť uloženú nad srdcom (horné medzipľúcie) a časť uloženú pod horným okrajom srdca (dolné medzipľúcie). Poranenia hrudníka a hrudníkovej dutiny sú závažné, pretože ohrozujú dýchanie a krvný obeh. Môže ísť o povrchové poranenia hrudníka (napr. zmliaždenie), otvorené rany hrudníka, zlomeniny (napr. rebier, hrudníkovej chrbtice), vykĺbenie, vyvrtnutie a natiahnutie kĺbov a väzov hrudníka, poranenie nervov a miechy na úrovni hrudníka, ciev hrudníka (napr. poranenie hrudníkovej aorty, pľúcnych ciev), srdca, pľúc (→ pneumotorax), pohrudnice a i. Medzi hlavné príčiny ich vzniku patria napr. bodné a strelné poranenia, výbuchy a rozličné úrazy.

hruškovitý otvor, apertura piriformis — otvor na ľudskej lebke ohraničený nosovými kosťami a výbežkami čeľuste, tvoriaci predný okraj kostenej nosovej dutiny (vchod do kostenej nosovej dutiny).

chrbát —

1. anat. lat. dorsum — zadná (dorzálna) časť trupu stavovcov, u človeka zadná časť hrudníka. Chrbát je vymedzený zadnou plochou hrudníka, zhora tvorí hranicu chrbta krk (šija), zdola dolný okraj rebier. Termín chrbát sa používa aj na označenie prednej, resp. vrchnej (hornej) časti niektorých častí tela, napr. chrbát nohy, chrbát ruky, chrbát jazyka;

2. geomorfol. pretiahnutá širšia vrcholová časť vyvýšeniny vyznačujúca sa relatívne menším sklonom v porovnaní so strmšími bočnými svahmi. Má rovnakú polohu ako hrebeň, od ktorého sa líši najmä väčšou šírkou a celkove zaobleným tvarom. Chrbty prechádzajúce osou pohoria sa nazývajú hlavné chrbty, chrbty vybiehajúce smerom k okrajom pohoria bočné chrbty. Často sa za chrbát pokladá celá pretiahnutá vyvýšenina vrátane bočných svahov. Chrbty sú utvárané rôznymi exogénnymi a endogénnymi činiteľmi. Exogénnymi činiteľmi vznikajú najčastejšie chrbty medzi dvojicou zahlbujúcich sa vodných tokov alebo úvalín, ak sú zahlbovanie a svahová modelácia veľmi intenzívne, chrbát sa môže zmeniť na hrebeň. Príkladom chrbta utváraného endogénnymi činiteľmi je napr. oceánsky chrbát. Pohoria s prevahou chrbtov vo vrcholových partiách sa nazývajú chrbtové pohoria;

3. vrchná alebo zadná časť predmetov, napr. knižný chrbát

i — skr. inionu.

ic — skr. iliocristale.

iliocristale [-kris-; gr.], skr. ic — antropometrický bod nachádzajúci sa na bedrovom hrebeni (crista iliaca), pri vzpriamenom postoji najvyšší a najviac do boku vystupujúci bod na bedrovom hrebeni. Vzdialenosť medzi iliocristale na ľavom a iliocristale na pravom bedrovom hrebeni sa nazýva distantia intercristalis (distantia bicristalis, bikristálna šírka) a je jedným z vonkajších rozmerov panvy, ktorý má význam v pôrodníctve (u ženy má byť aspoň 29 cm).

iliospinale [gr. + lat.], skr. is — antropometrický bod nachádzajúci sa na bedrovej kosti, najviac dopredu vystupujúci bod na hornom prednom bedrovom tŕni (spina iliaca anterior superior). Vzdialenosť medzi iliospinale na ľavej a iliospinale na pravej strane sa nazýva distantia interspinosa (distancia bispinalis, bispinálna šírka) a je jedným z vonkajších rozmerov panvy, ktorý má význam v pôrodníctve (u ženy má byť aspoň 26 cm).

inion, skr. i — antropometrický bod nachádzajúci sa na záhlavnej kosti, najvyššie čnejúci bod na vonkajšej záhlavnej hrčke.

is — skr. iliospinale.

jabĺčko —

1. zdrobnenina od slova jablko;

2. lek. patella — kosť tvaru zaobleného trojuholníka uložená v úponovej šľache štvorhlavého svalu stehna z prednej strany kolenného kĺbu. Predná plocha jabĺčka je drsná, zadná hladká, pokrytá chrupkou. Jabĺčko má priemer okolo 5 cm a je najväčšou sezamskou kosťou v ľudskom tele.

jarmový oblúk, arcus zygomaticus — anat. oblúk vzniknutý spojením spánkového výbežku jarmovej kosti (os zygomaticum) s jarmovým výbežkom šupinovej časti spánkovej kosti (os temporale). Je odstupovým miestom žuvacieho svalu (musculus masseter) a súčasne demarkačnou čiarou medzi spánkovou a podspánkovou jamou. Niekedy sa nazýva aj lícny oblúk.

jazyk, lat. lingua, gr. glóssa —

1. anat. svalnatý značne pohyblivý orgán v ústnej dutine pokrytý sliznicou. Podieľa sa na mechanickom spracovaní potravy, posúva ju pri prehĺtaní, sprostredkúva chuťový vnem (→ chuť) a spolupôsobí pri vzniku zvukov i pri tvorbe artikulovanej reči. Jeho predná časť je uložená v ústnej dutine a skladá sa zo širšieho tela jazyka (corpus linguae) a z hrotu jazyka (apex linguae), ktorý sa zužuje a smeruje k rezákom, zadná časť smeruje do hltana a nazýva sa koreň jazyka (radix linguae). Telo jazyka je sploštené a rozlišuje sa na ňom horná plocha – chrbát jazyka (dorsum linguae), a spodná plocha jazyka (facies inferior linguae). Miesto, kde sa obidve plochy stretajú, sa nazýva okraj jazyka (margo linguae). Svaly jazyka sú priečne pruhované, zložené z jemných, vzájomne sa prepletajúcich snopcov, zabezpečujú pohyb a zmenu tvaru jazyka a zároveň ho upínajú k jazylke, sánke, tvrdému a mäkkému podnebiu, násadcovitému výbežku spánkovej kosti a k stene hltana. Sliznica prednej časti jazyka je ružová až červená, pokrytá viacvrstvovým dlaždicovým epitelom, nachádzajú sa v nej jazykové bradavky (→ chuťový ústroj). V zadnej časti jazyka prechádza sliznica do drobných výčnelkov miazgového tkaniva, ktoré vytvárajú jazykovú mandľu. V sliznici jazyka sú umiestnené slinné žľazy, ktoré ústia na povrchu jazyka. Na spodnej ploche jazyka v strednej rovine je uzdička jazyka (frenulum linguae) a pri jej zadnom okraji podjazyková bradavička, na ktorej ústia podjazyková a podsánková slinná žľaza;

2. v najširšom význame súhrnný názov rozličných druhov komunikačných nástrojov. Podľa toho, či sú založené na neverbálnych (neslovných) alebo verbálnych (slovných) spôsoboch komunikácie, sa rozlišujú neverbálne jazyky zahŕňajúce pohybové alebo neartikulované zvukové prostriedky, napr. jazyky zvierat (→ komunikácia živočíchov), ale aj posunkový jazyk (→ posunková reč) a i., a verbálne jazyky založené na artikulovaných zvukových komplexoch, ktoré sú asociačne zviazané s významom, pričom zvukovo-významové asociácie sa ustaľujú konvenciou a sú nielen sociálnym, ale aj psychickým javom. Jazyk je predmetom skúmania predovšetkým jazykovedy, ale aj ďalších disciplín (filológie, filozofie, psychológie, logiky, informatiky a i.). Jazyky sa ďalej delia na prirodzené a neprirodzené (umelé). Prirodzené (etnické) jazyky vznikali a rozvíjali sa spontánne prirodzeným historickým vývojom na základe konvencionalizácie v súlade s vyjadrovacími a komunikačnými potrebami používateľov (napr. slovenský jazyk, slovenčina). Prirodzený jazyk, t. j. pojem jazyka v najčastejšie používanom význame, predstavuje historicky konštruovaný systém verbálnych a symbolických znakov (→ jazykový znak), ktorý má dorozumievaciu (komunikatívnu), poznávaciu (kognitívnu), estetickú a reprezentatívnu funkciu. V ústnom styku sa realizuje artikulovanými zvukmi (→ reč) a v písomnom styku grafickými značkami (→ písmo). Ako fonetický a symbolický systém, prostredníctvom ktorého človek hovorí, myslí a vníma, vytvára reč zloženú zo slov. Slová tvoria existenčnú formu pojmov, ktoré využíva myslenie. V procese myslenia sa jazyk prejavuje ako vnútorný jazyk, ktorý je na rozdiel od vonkajšieho jazyka zvukovo nerealizovaný a zjednodušený. Vnútorným jazykom sa formuje rudimentárne myslenie, ktoré sa rozvinie vonkajším jazykom, vďaka čomu pojmy získavajú myšlienkový obsah a slová svoj význam. Prirodzený jazyk potom možno chápať ako jednotlivé rečové akty alebo ako využívanie istej časti symbolického systému v podobe napr. diskurzu, alebo ako určitý jazykový systém (→ systém jazyka), ktorý v sebe zahŕňa všetky jazykové možnosti vrátane slovníka a gramatiky. Problematikou vzťahu jazyka a poznania, t. j. riešením otázky, či jazyk je alebo nie je vhodným nástrojom poznania sveta, sa zaoberá filozofia jazyka. Podľa L. Wittgensteina je jazyk jediným (výlučným) médiom, v ktorom sa odhaľujú naše možnosti porozumenia, chápania, vysvetľovania a dorozumievania. Z dejinno-filozofickej reflexie však vyplýva, že v jazyku možno vidieť podstatu poznania, ale možno ho tiež považovať iba za prostriedok na ceste poznania. Človek sa ako prvý jazyk naučí v detstve materinský jazyk, ktorý je prirodzeným jazykom v jeho najzákladnejšom význame. V procese poznávania sveta možno materinský jazyk označiť ako vstup, pretože človek sa neučí iba napodobňovať slová, ale aj uvádzať ich do nových súvislostí; podľa N. Chomského dieťa vníma slová a pravidlá, postupne ich internalizuje a samostatne aplikuje. Zavedenie písma znamenalo začiatok existencie kultúrnych jazykov ako ešte nekodifikovaných foriem jazyka zodpovedajúcich vyšším komunikačným potrebám spätým s administratívnou, právnou, odbornou, publicistickou i s umeleckou komunikáciou (v slovenskom kontexte kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina, kultúrna západoslovenčina). Na základe kultúrneho jazyka sa konštituovali spisovné jazyky, ktoré sa vyznačujú kodifikovanosťou (→ kodifikácia) ich noriem. Keďže sa do spisovného jazyka prostredníctvom kodifikácie vedome zasahuje a reguluje sa aj jeho vývin, je poznačený istou mierou umelosti a plánovosti. Spisovný jazyk je prestížny jazykový útvar, čo vyplýva z toho, že je celonárodným dorozumievacím nástrojom, plní nadstavbové funkcie (neslúži len na bežné dorozumievanie v základných komunikačných situáciách), prejavuje sa ním spolupatričnosť príslušníkov národa a funguje ako integračná sila. Spisovný jazyk je jednou z existenčných foriem národného jazyka zahŕňajúceho všetky jazykové útvary (variety) vypracované generáciami daného národného kolektívu, napr. štandardný jazyk (t. j. jazyk blízky spisovnému jazyku; termín sa niekedy používa aj ako synonymum spisovného jazyka), interdialekty a územné nárečia, ako aj úradný jazyk (jazyk používaný v rámci štátu v úradnom styku; v slovenskom kontexte sa používa termín štátny jazyk; → jazykové právo, → jazykové zákony). Jazyk, ktorý prestal plniť funkciu národného jazyka, sa nazýva mŕtvy jazyk (sanskrit, latinčina, starogréčtina a i.). Viaceré z mŕtvych jazykov však aj naďalej plnia určité funkcie, napr. latinčina a starogréčtina sa využívajú pri tvorbe odbornej terminológie, cirkevná slovančina sa používa ako bohoslužobný jazyk ap. Útvary národného jazyka sú jedným z určujúcich faktorov jazykovej situácie a ich vzájomné pôsobenie je jedným z dynamizujúcich činiteľov tohto jazyka. Vonkajším dynamizačným činiteľom je kontakt daného jazyka s cudzími jazykmi, a to s príbuznými aj s nepríbuznými. Príbuzné jazyky majú spoločný pôvod, ich príbuznosť môže byť bližšia alebo vzdialenejšia, napr. slovanské, germánske a románske jazyky sú vzdialene príbuzné (majú indoeurópsky pôvod; → indoeurópske jazyky), slovenčina a čeština alebo srbčina a chorvátčina blízko príbuzné jazyky. Príbuzné aj nepríbuzné jazyky, ktoré sú v bezprostrednom styku, sa nazývajú kontaktové jazyky. Ich skúmanie patrí do sféry areálnej lingvistiky. Kontakt jazykov u jednotlivcov sa prejavuje ako bilingvizmus (dvoj-, resp. viacjazyčnosť).

Údaje o počte jazykov, ktorými sa v súčasnosti hovorí na Zemi, sa rôznia (najčastejšie sa uvádza 6 000 – 7 000 jazykov), čo súvisí s problémom exaktného definovania jazyka ako osobitnej jednotky a jeho vymedzenia vo vzťahu k dialektu, ako aj s klasifikáciou jazyka. Hoci jazyk zohrával jednu z najvýznamnejších funkcií v procese formovania národov, jazykovú a národnostnú štruktúru obyvateľstva nemožno úplne stotožňovať. Vo svete existujú viaceré prípady, keď príslušníci niekoľkých národov hovoria rovnakým jazykom (napr. angličtinou v Spojenom kráľovstve, USA, Austrálii a i.), vyskytujú sa i prípady, keď príslušníci jedného národa hovoria viacerými jazykmi (napr. španielčinou a guaraníjčinou v Paraguaji). Najrozšírenejšími jazykmi sveta sú v súčasnosti čínština a angličtina. Čínsky jazyk sa však priestorovo viaže výlučne na územie vlastnej Číny, naproti tomu anglický jazyk je priestorovo rozptýlený na všetkých kontinentoch. Jazyky sa klasifikujú podľa viacerých hľadísk: 1. genetická klasifikácia rozdeľuje jazyky na základe ich príbuznosti vyplývajúcej z ich spoločného pôvodu (t. j. podľa prajazykov) do jazykových rodín; 2. areálna klasifikácia začleňuje jazyky do jazykových zväzov, pričom vychádza z toho, že vo vývine jazykov možno pozorovať dve línie: divergentný vývoj, ktorý viedol k viac alebo menej výraznému diferencovaniu jazykov so spoločnou genézou, pretože príslušné etniká sa od seba vzdialili, a konvergentný vývoj, ktorý, naopak, na základe areálneho susedstva etník vedie k vzájomnému ovplyvňovaniu aj geneticky nepríbuzných jazykov, ktoré nadobúdajú spoločné črty, štruktúrne sa zbližujú, a tak vytvárajú jazykový zväz; 3. typologická klasifikácia je založená na hľadaní spoločných štruktúrnych vlastností jazykov (gramatických znakov) bez ohľadu na ich genetické, historické či areálne vzťahy (→ jazyková typológia).

Na rozdiel od prirodzených jazykov sú neprirodzené jazyky skonštruované umelo, racionálne (niekedy sa označujú ako umelé jazyky v širšom význame). Delia sa na: 1. apriórne jazyky (t. j. umelé jazyky v užšom význame), ktoré vznikli bez opory v štruktúre prirodzených jazykov z potreby exaktného myslenia a zodpovedajúcej komunikácie spätej najmä s matematikou a formálnou logikou. Motivácia ich vzniku bola spojená s presvedčením, že nedokonalosť prirodzeného jazyka vylučuje jeho používanie v matematických a logických operáciách. Jazyk matematických a logických symbolov sa vyhýba nedostatkom prirodzeného jazyka, za najväčší nedostatok prirodzeného jazyka sa považuje neurčitosť významu jeho jednotiek; 2. aposteriórne čiže plánové jazyky, napr. esperanto, ido, interlingua, okcidentál a volapük, ktoré vznikli s využitím prvkov prirodzených jazykov. Na pomedzí prirodzených a plánových jazykov sú hybridné jazyky, ktoré vznikli zmiešaním niekoľkých jazykov (napr. pidžin a → kreolské jazyky) a používajú sa ako prostriedok dorozumievania medzi príslušníkmi rozličných etník (→ lingua franca).

Prirodzené aj plánové jazyky majú javovú aj abstraktnú stránku. V jazykovede sa potom pojem jazyka štandardne používa ako opozičný člen vo vzťahu k reči, a to v duchu protikladu langue (jazyk ako abstraktný jazyk) a parole (reč ako javová stránka jazyka, t. j. realizácia abstraktného jazykového systému v konkrétnom komunikačnom akte), ktorý zaviedol F. de Saussure, pričom vzťah jazyka a reči sa najvýraznejšie prejavuje v podobe prirodzeného jazyka. Výraz jazyka v prísnejšom lingvistickom zmysle sa potom vzťahuje na jeho abstraktnú stránku, takže sa týka abstraktného jazyka. Abstraktný jazyk je kolektívny virtuálny jazyk, ktorý jestvuje v mysli každého jednotlivca ako individuálny virtuálny jazyk a prejavuje sa ako kolektívny realizovaný jazyk, ktorý zodpovedá uplatňovaniu jazyka v súlade s jeho normami a jazyku modifikovanému individuálnymi realizáciami v opozícii k normám. Tvoria ho všeobecniny vyabstrahované z reči, napr. fonémy, morfémy a lexémy, ktoré sú včlenené do siete vzťahov vytvárajúcich štruktúru ako organizáciu systému. Z hľadiska semiotiky, logiky, informatiky a matematiky potom predstavuje systém (sústavu) kódov, kde výrazy slovníka alebo z nich odvodené alebo utvorené zložené výrazy kódujú významy, spĺňajú syntaktické, sémantické a logické pravidlá. Syntaktické alebo formačné pravidlá určujú najmä spôsob, ako sa zo základných výrazov jazyka (jeho slovníka) utvárajú odvodené výrazy. Sémantické pravidlá stanovujú význam zložených výrazov na základe významov jednoduchších podvýrazov a spôsobu ich spojenia. Kódy systému umožňujú dvojitú signifikáciu, t. j. že v jazykovom výraze je zakódovaný istý význam (prvá signifikácia) a v danom výraze spolu s týmto významom je zakódovaný ďalší význam (druhá signifikácia), ktorý sa tradične nazýva konotácia. Skutočnosť, že jazyk sa skladá z výrazov a im priradených významov (čiže výrazy sú sémanticky interpretované), je základom jeho metaforického používania (→ metafora). V tomto zmysle sa na akúkoľvek množinu objektov a javov, ktoré sa sémanticky interpretujú, môže nazerať ako na jazyk, takže sa dá hovoriť o jazyku odevu, jazyku farieb, jazyku pohybu ap. Logické pravidlá stanovujú, ktoré tvrdenia daného jazyka logicky vyplývajú z iných tvrdení. Jazyk, v ktorom je presne definovaný slovník základných výrazov a stanovený ich jednoznačný význam, prehľadné pravidlá utvárania odvodených výrazov a nimi určených významov i správne pravidlá logického usudzovania, sa nazýva formalizovaný alebo symbolický jazyk. Na rozdiel od prirodzených jazykov, ktoré plnia veľa rozmanitých funkcií a môžu trpieť mnohými nejednoznačnosťami, paradoxmi a chybami, sú formalizované jazyky budované predovšetkým s cieľom jednoznačného a objektívneho zachytenia informácií a vyzdvihnutia všetkého, čo je dôležité pre logické vyplývanie tak, aby tento symbolický jazyk akoby myslel za človeka a umožňoval mu získavať nové analytické poznatky z vybraných axióm a postulátov danej teórie. Ak výrazy jazyka nie sú interpretované (nemajú zmysel), ide o formálny jazyk, z ktorého je vylúčená sémantika, skladá sa zo symbolov a pravidiel ich kombinácie čiže z asémantického slovníka a gramatiky a možno ho opísať formálnou gramatikou. Formálnymi jazykmi sú napr. programovacie jazyky konštruované na základe jazykovej striktnej logiky. Ak je jazyk ako systém kódov objektom skúmania, ide o objektový jazyk, pričom samotné skúmanie takého jazyka sa uskutočňuje v inom jazyku, tzv. metajazyku. Nerozlišovanie objektového jazyka a metajazyka môže viesť k paradoxom a antinómiám. Podobne je potrebné rozlišovať zmieňovanie sa o výraze jazyka a použitie výrazu jazyka. Jazyk formulujúci nejakú teóriu možno zakódovať pomocou jazyka aritmetiky (aritmetizácia jazyka). Podľa K. Gödela celá syntaktika (utvárajúce a odvodzovacie pravidlá) formalizovanej teórie istých vlastností je jednoznačne reprezentovateľná v jazyku aritmetiky, ak: 1. každému elementárnemu symbolu jazyka teórie T je v kódovaní priradené presne jedno číslo v metajazyku S (t. j. v aritmetike prirodzených čísel); podobne všetkým výrazom jazyka teórie T (chápaným ako určité postupnosti elementárnych symbolov) a postupnostiam takýchto výrazov sú priradené ako ich kódy prirodzené čísla. Kódovanie musí byť také, aby sa dal efektívne vypočítať kód (tzv. Gödelovo číslo výrazu) každého (aj zložitého) výrazu z jazyka teórie T; 2. pri každom čísle sa dá efektívne určiť, či je kódom niečoho, a ak je, tak presne ktorého symbolu, výrazu či postupnosti výrazov. K. Gödel pomocou metódy diagonalizácie dokázal, že v žiadnom systéme, ktorý má obsahovať aj svoj metajazyk a je konzistentný, sa jeho syntaktickými prostriedkami nedajú dokázať všetky pravdivé tvrdenia (→ Gödelove vety o neúplnosti);

3. súhrn vyjadrovacích prostriedkov charakteristický pre istú oblasť ľudskej činnosti, resp. používaný v rozličných komunikačných sférach (odborný, právny alebo umelecký jazyk) na pomenovanie typického spôsobu vyjadrovania sa sociálnych skupín (jazyk mládeže, seniorov alebo politikov), na označenie komunikačného nástroja špecifikovaného prostredím (mestský, vidiecky, regionálny jazyk) ap. Napr. jazyk vedy (jazyk vecnej literatúry) je tvorený fragmentom prirodzeného jazyka doplneného o niektoré špeciálne termíny danej disciplíny (o tzv. teoretické termíny) vyznačujúce sa presným a jednoznačným významom, ktorý je zvyčajne fixovaný definíciou. Jazyk vedeckej teórie tvoria najmä logické konštanty (napr. výrokovo-logické spojky a kvantifikátory), výrazy označujúce základné objekty z univerza úvahy (mená indivíduí alebo číselné konštanty), indivíduové alebo číselné premenné a výrazy označujúce funkcie, t. j. vlastnosti týchto objektov, vzťahy medzi nimi, resp. operácie, prípadne premenné vyšších rádov. Od jazyka vedy, ale aj hovorového jazyka sa odlišuje jazyk umeleckej literatúry (básnický jazyk), materiál, systém či štruktúra jazykových znakov slovesného umenia, ktoré plnia špecifickú estetickú funkciu. Od jazyka hovorového prejavu a jazyka vecnej literatúry sa jazyk umeleckého diela odlišuje tzv. literárnosťou. Básnický jazyk poézie treba ohraničiť ako protiklad nielen jazyka literatúry, ale i jazyka umeleckej literatúry, ktorá nie je poéziou. Básnický jazyk nie je dekoratívnym jazykom, takže jeho fonické elementy, lexika, štylistika či metaforickosť nie sú iba vonkajším ornamentom, ale štruktúrnym základom básnického diela. Svojráznosť jazyka poézie (básnického jazyka) je síce daná tvarom a prejavuje sa v tvare, ale prvky tohto tvaru možno vnímať iba vzhľadom na umelecký kontext, na štruktúru celku, básne, pretože každý prvok, každá zložka reprezentuje celok. V básnickom jazyku je bezprostredný, zákonitý vzťah medzi vnútornou, významovou a vonkajšou výstavbou. V poézii (dnes splýva s lyrikou) na rozdiel od „zobrazujúcich“ druhov slovesného umenia, akými sú epika a dráma, vyvoláva podobne ako v hudbe estetickú reakciu rytmus. Preto sa lyrika stáva fenoménom poézie, od ktorej je neoddeliteľná „viazaná forma“, verš.

jazylka, os hyoideum — malá nepárová kosť v tvare podkovy uložená na prednej strane krku medzi spodinou ústnej dutiny a hrtanom; v rôznych obmenách sa vyskytuje pri všetkých vyšších stavovcoch. U človeka sa skladá z tela (corpus ossis hyoidei), veľkých rohov (cornua maiora) a malých rohov (cornua minora). Telo jazylky má tvar priečne postavenej obdĺžnikovej platničky, ktorej predná, konvexná plocha je hranami rozdelená na štyri malé jamky a zadná, konkávna plocha je hladká. Jeho pokračovaním sú veľké rohy, ktoré sú dlhé a štíhle, ich konce sú zhrubnuté. Malé rohy jazylky sú krátke a valcovité, odstupujú v mieste spojenia tela a veľkých rohov jazylky a zvyčajne až do staroby zostávajú pohyblivo pripojené väzivom k telu jazylky. Pomocou násadcovojazylkového väzu je jazylka zavesená na násadcovitom výbežku spánkovej kosti, pomocou širokého väzu štítnojazylkovej blany je k jazylke pripojený hrtan (jazylka je jediná kosť v tele, ktorá nie je so susednými kosťami spojená ani pevne, ani kĺbovo). Od jazylky odstupujú niektoré svaly jazyka a hltana, upínajú sa na ňu nadjazylkové a podjazylkové svaly.

jejunektómia [lat. + gr.] — chirurgické odstránenie lačníka (časti tenkého čreva).

kmeň —

1. anat., lat. truncus — spoločná nerozvetvená časť anatomickej štruktúry, napr. mozgový kmeň (truncus encephali; → mozog), sympatikový kmeň (truncus sympathicus; → sympatikus);

2. antropol., hist., sociol. zvyčajne etnicky jednotné spoločenstvo, ktoré je založené na princípe príbuzenských vzťahov (pozostáva z menších skupín, napr. z rodov, klanov, frátrií), vyznačuje sa jazykovou a kultúrnou homogénnosťou, obýva spoločné teritórium (alebo spoločne kočuje) a má spoločné kmeňové povedomie (jeho symbolickým vyjadrením môžu byť napr. odev, ozdoby, dodržiavanie určitých spôsobov správania, zvykov či tabu a spoločný kult; → tribalizmus). Podľa základnej formy kmeňovej organizácie sa zvyčajne rozlišujú segmentované a centralizované kmene. Pre segmentovaný kmeň (vnútorne rozčlenený) je charakteristická autonómia vnútorných jednotiek (rodov, klanov, frátrií), ktorá prevažuje nad kmeňovou organizáciou; moc je najčastejšie obmedzená na koordináciu medzi zástupcami jednotlivých príbuzenských skupín (rada starších). Ako typ sociálnej organizácie nemá charakteristické znaky štátu a je typický pre pastierske a lovecké, prípadne roľnícke spoločenstvá v etape vývoja ľudskej spoločnosti označovanej ako kmeňové spoločenstvo (resp. rodovo-kmeňové spoločenstvo; termíny kmeň a kmeňové spoločenstvo sa niekedy považujú za synonymné). Kmeňmi žijúcimi aj v súčasnosti na úrovni kmeňového spoločenstva sú niektoré pôvodné (indigénne) etnické skupiny v Afrike, Amerike a Austrálii označované ako prírodné národy. Centralizované kmene už majú pomerne stálu politickú štruktúru, moc je v rukách jedného voleného alebo dedičného náčelníka (alebo kráľa), napr. spoločenstvá utvárané v staroveku (mimo území starovekých štátov) a na začiatku stredoveku (najmä v období sťahovania národov) spravidla na etnickom, rodovom alebo klanovom základe. V priebehu dejín niektoré kmene zanikli, z iných sa utvorili novodobé národy, napr. slovanské kmene (→ Slovania), germánske kmene (→ Germáni). Kmene sa niekedy dočasne alebo natrvalo spájali s inými kmeňmi s cieľom vytvoriť politicky a vojensky zameranú kmeňovú federáciu (najznámejšiu rozsiahlu kmeňovú federáciu vytvorili Irokézi) alebo kmeňový zväz (napr. kmeňový zväz utvorený začiatkom n. l. germánskymi kmeňmi Markomanov a Kvádov pod vedením kráľa Marobuda či multietnický kmeňový zväz Hunov). Termín kmeň nie je jednoznačne vymedzený. Niekedy sa stotožňuje s termínom etnikum, ktorý však má oveľa širší význam ako pojem kmeň, pretože etnikum (napr. Laponcov; → Saamovia) môžu vytvárať desiatky či stovky kmeňov;

3. biol., lat. phylum — jedna zo základných taxonomických jednotiek v systematike živých organizmov (→ taxonómia) vyššia ako trieda (classis) a nižšia ako ríša (regnum); kmeň tvorí niekoľko príbuzných tried, prípadne jedna špecializovaná trieda, viac príbuzných kmeňov tvorí ríšu. Organizmy patriace do určitého kmeňa sú vždy charakterizované znakmi odlišnými od znakov organizmov patriacich do iných kmeňov. Začleňovanie živých organizmov do kmeňov je typické najmä pre živočíšnu ríšu. V rastlinnej ríši sa kmeň ako taxonomická jednotka zvyčajne nepoužíva; pri hubách sa rozlišujú viaceré kmene, napr. kmeň Ascomycota (vreckaté huby) alebo kmeň Basidiomycota (bazídiové huby). V botanike je kmeň podľa pravidiel Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry na úrovni taxonomickej jednotky oddelenie(divisio), pri baktériách existuje podľa Medzinárodného bakteriologického kódu množstvo kmeňov, ako ekvivalent pojmu kmeň sa používa aj pojem oddelenie (niekedy aj druh); latinský názov kmeňa (oddelenia) nebýva preto vytvorený jednotnými koncovkami ako pri iných taxonomických jednotkách (napr. pri čeľadi);

4. bot., drev. lat. truncus — druhotne hrubnúca drevnatá, v dolnej časti nerozkonárená stonka stromov, ktorá prechádza do rozkonárenej koruny; → drevo. Pri niektorých drevinách prebieha od bázy celou korunou až k vrcholu (priebežný kmeň; typický je pri väčšine ihličnatých drevín) alebo sa delí na jednotlivé silné konáre (pri väčšine listnatých drevín). Podľa tvaru môže byť kmeň valcovitý alebo kužeľovitý;

5. dopr. časť cestovného lístka slúžiaca ako účtovný doklad;

6. jaz. kmeň slova — základná časť slova, ktorá sa v rozličných tvaroch toho istého slova zvyčajne nemení a ku ktorej sa pripájajú jednotlivé pádové (pri menách) alebo osobné prípony (pri slovesách). Niekedy sa však v kmeni slova uplatňujú rozličné samohláskové alebo spoluhláskové zmeny, napr. žen-a, žien (-a- sa mení na -ie-; → alternácia). Rozoznáva sa menný (oteck-o, oteck-a, oteck-ovi; letn-ý, letn-ého, letn-ému; tvoj-ho, tvoj-mu) a slovesný kmeň (maľuje-m, maľuje-te, maľuje-me). Podľa zloženia sa rozlišuje jednoduchý, napr. žen-a (je totožný s tou časťou slova alebo slovného základu, ktorá je nositeľom základného lexikálneho významu, t. j. s koreňom slova, napr. žen-a, o-žen-iť, žen-ský; -žen- je koreň slova), odvodený (napr. slovo huslista je utvorené z kmeňa husl- a z kmeňotvornej prípony -ist-; k nim sa pridáva pádová prípona -a) a zložený kmeň, ktorý je utvorený spojením kmeňov (nanič-hodník, chvály-hodn-ý);

7. → sklársky kmeň.

kolaterála, lat. collateralis — 1. anat. pobočná cieva (vas collaterale) – vedľajšia vetva cievy (tepny alebo žily). Kolaterálne tepny sú uložené spravidla rovnobežne s hlavnou tepnou a pri uzávere hlavnej tepny vytvárajú medzi sebou spojky, ktoré môžu zabezpečiť kolaterálny prietok krvi (→ cievna sústava); 2. vedľajšia príbuzenská vetva; → kolaterál.

kolaterálny [lat.] — postranný, vedľajší, pobočný; 1. vzťahujúci sa na kolaterál, napr. kolaterálny účet; 2. vzťahujúci sa na kolaterálu, napr.: a) kolaterálny cievny zväzok; kolaterálny obeh (→ cievna sústava), kolaterálny nerv, kolaterálna tepna alebo žila; b) súvisiaci s vedľajšou príbuzenskou vetvou.

močový mechúr, vesica urinaria — vakovitý roztiahnuteľný orgán, v ktorom sa zhromažďuje definitívny moč pred jeho vylúčením z tela. Je uložený v malej panve za lonovou kosťou. Jeho stena sa skladá z troch vrstiev – zo sliznice, z hladkej svaloviny a z vonkajšieho väzivového obalu. Maximálny objem moču v močovom mechúre je u dospelého človeka asi 800 – 1 000 ml, prvé nutkanie na močenie sa však objavuje už pri objeme okolo 300 ml.