abdikácia [lat.] — vzdanie sa funkcie (spravidla najvyššej v štáte), odstúpenie z úradu. Na vzdanie sa väčšiny funkcií je potrebná aj osobitná, písomná forma. Abdikácia je stotožňovaná s rezignáciou.

advokácia [lat.] — 1. poskytovanie právnej pomoci advokátmi najmä v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi; 2. povolanie, činnosť advokáta.

advokát [lat.] — osoba vykonávajúca právnu činnosť. V starovekom Ríme bol advokát občan, znalec práva, bezplatne pomáhajúci v sporoch (čestná funkcia). V Uhorsku aj v predmníchovskej republike vykonával advokáciu ako slobodné povolanie a zároveň bol právnym poradcom i právnym zástupcom. V bývalom socialistickom zriadení bola činnosť advokáta spoločenskou funkciou, a nie slobodným povolaním. V súčasnosti nemá advokát postavenie úradnej osoby, svoju činnosť úplne oddelenú od štátnej správy realizuje ako slobodné povolanie. Obhajuje občanov v trestnom konaní, zastupuje fyzické a právnické osoby pred súdmi (všeobecnými i ústavným) a inými štátnymi orgánmi (napr. v rámci správneho konania pred úradmi), je zapísaný v zozname advokátskej komory (→ Slovenská advokátska komora). Do jeho kompetencie patrí aj spisovanie listín (najmä rôznych zmlúv, poskytovanie právnych rád) a vypracúvanie právnych rozborov a expertíz. Advokátom sa stáva právnik, ktorý musí okrem splnenia iných podmienok vykonať pred skúšobnou komisiou advokátskej komory advokátsku skúšku a je zapísaný do zoznamu advokátov vedeného advokátskou komorou. Za poskytovanie právnej pomoci, za stratu času a hotové výdavky má nárok na náhradu, pričom v zásade sa uprednostňuje zmluvná dohoda pred výškou odmien určených v právnom predpise. Odmenu hradí klient. Výnimku tvoria prípady, keď je advokát ustanovený z úradnej moci (ex offo), pretože vtedy odmenu za právnu pomoc poskytuje štát. Advokát môže vykonávať advokáciu samostatne, v združení s inými advokátmi, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

V súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie 2004 môžu na jeho území po splnení zákonom stanovených podmienok pôsobiť aj euroadvokáti, zahraniční advokáti a medzinárodní advokáti. Euroadvokátom môže byť občan členského štátu Európskej únie alebo iného zmluvného štátu Dohody o vytvorení Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý je oprávnený poskytovať právne služby samostatne, zahraničným advokátom občan členského štátu Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorý je oprávnený v štáte registrácie (t. j. v členskom štáte Európskej únie alebo v inom zmluvnom štáte uvedených organizácií) poskytovať právne služby samostatne a bez obmedzenia a je zapísaný v zozname zahraničných advokátov vedenom komorou, a medzinárodným advokátom občan členského štátu Svetovej obchodnej organizácie, ktorý je oprávnený v štáte registrácie poskytovať právne služby samostatne a bez obmedzenia a je zapísaný v zozname medzinárodných advokátov vedenom advokátskou komorou.

advokátska komora — samosprávna stavovská organizácia advokátov. Na Slovensku → Slovenská advokátska komora.

advokátsky koncipient — právnik vykonávajúci právnu prax v pracovnom pomere u advokáta, podľa ktorého pokynov uskutočňuje jednotlivé advokátske úkony. Môže byť čiastočne platený aj príspevkom poskytovaným advokátskou komorou na jeho výchovu; je zapísaný v jej zozname advokátskych koncipientov. Od 2003 podľa nových právnych predpisov advokátsky koncipient vykonáva právnu prax nielen pod vedením a dohľadom advokáta, ale aj spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti, komplementára komanditnej spoločnosti alebo konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej účelom je nadobudnúť vedomosti a osvojiť si skúsenosti potrebné na výkon advokácie.

apolita [gr.] —

1. človek s pasívnym vzťahom k verejnýmn veciam spoločenského a politického zamerania;

2. → bezdomovec.

arbiter [lat.], rozhodca —

1. osoba zvolená stranami v spore alebo vymenovaná súdom na prerokovanie sporných nárokov jednotlivých strán a na vydanie rozhodnutia;

2. najvyšší štátny (ústavný) orgán, spravidla hlava štátu, oprávnený pri výkone svojich kompetencií a za ustanovených podmienok prijímať opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie funkčnosti ústavného systému.

azyl [gr.] —

1. miesto poskytujúce pocit bezpečia, pokoja; útočisko; útulok na prechodné ubytovanie osôb potrebujúcich pomoc;

2. práv. politické útočisko, povolenie pobytu cudzincovi. Rozoznáva sa územný (teritoriálny) a diplomatický (exteritoriálny) azyl. Ako územný azyl je označované právo štátu prijímať na svojom území politicky prenasledované osoby a poskytnúť im ochranu a právo pobytu, čiže azyl. Diplomatický azyl je poskytovaný politicky stíhaným osobám v priestoroch diplomatickej misie. Právo na diplomatický azyl existuje najmä ako partikulárne právo v štátoch Latinskej Ameriky s podmienkou, že existuje bezprostredné nebezpečenstvo ohrozujúce život osoby domáhajúcej sa azylu.

Deklarácia o územnom azyle prijatá Valným zhromaždením OSN 1967 odporučila štátom, aby poskytovali azyl osobám, ktoré sa ho dovolávajú podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv, alebo osobám, ktoré bojovali proti kolonializmu. Takéhoto práva sa nemožno dovolávať pri nepolitických trestných činoch alebo pri konaniach odporujúcich cieľom a zásadám Charty OSN. Právo diplomatického azylu súvisí s otázkou nedotknuteľnosti priestorov diplomatickej misie, t. j. diplomatickí zástupcovia majú právo poskytovať v priestoroch diplomatickej misie azyl osobám, ktoré nepožívajú diplomatické imunity a výsady a sú prenasledované v prijímajúcom štáte pre politické trestné činy. Priestormi diplomatickej misie sú budovy alebo iba časti budov a pozemky k nim patriace, používané na účely misie vrátane rezidencie vedúceho misie. Orgány prijímajúceho štátu nemôžu za nijakých okolností vstúpiť do budovy misie. Nedotknuteľnosť priestorov diplomatickej misie bola zdôvodňovaná teóriou exteritoriality (podľa Dohovoru o diplomatických stykoch z 1961 územie misie je územím vysielajúceho štátu). Podľa článku 53 Ústavy Slovenskej republiky poskytuje Slovenská republika azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami.

hlas —

1. lat. vox — zvuk, ktorý vzniká kmitaním (vibráciou) hlasiviek v hrtane a je upravený rezonanciou a filtráciou v nadhrtanových dutinách (→ fonácia). Pri živočíchoch predstavuje akustický prejav vnútrodruhovej a medzidruhovej komunikácie (→ zvukové prejavy živočíchov). U človeka je akustickým základom zvukovej reči a spevu. Vznik hlasu vysvetľujú v súčasnosti tri teórie: myoelastická (hlas vzniká pôsobením protichodných síl – svalového napätia a tlaku vzduchu z pľúc), neurochronaxná (každé otvorenie hlasiviek vzniká aktívnou činnosťou samých svalových vláken, takže na každé otvorenie hlasiviek musí prísť osobitný nervový impulz) a myoelasticko-aerodynamická (na funkčnom pohybe hlasiviek sa zúčastňuje aj zmena tlaku vzduchu nad hlasovou štrbinou). K fyzikálnym vlastnostiam hlasu patria: trvanie, sila (závisí od sily výdychového prúdu, od napätia hlasiviek a od ich rozkmitu), farba (závisí od spôsobu činnosti hlasiviek, od anatomických a fyziologických podmienok hlasového ústrojenstva s ich auditívno-akustickými dôsledkami a od počtu, sily a výšky alikvotných tónov hlasu; → timbre) a výška (závisí od frekvencie kmitov a napätia hlasiviek a od sily výdychového prúdu).

Hlasový rozsah, t. j. rozpätie frekvencie kmitov (u človeka 64 – 1 024 Hz), sa vyvíja od detstva (od niekoľkých poltónov až po dve oktávy), znižuje sa pri mutácii a v starobe. Hovorený hlas sa pohybuje v dolnej tretine hlasového rozsahu. Popri dychu (→ dýchanie) a článkovaní (→ artikulácia) predstavuje jednu z troch základných zložiek zvukovej reči. Ak hlas pri reči chýba, vzniká šepot. Hlas ako citlivý výrazový prostriedok človeka je nositeľom informácie o duševnom stave hovoriaceho, o jeho postoji k počúvajúcemu i k obsahu reči. Hlasovou moduláciou (časovou, silovou a tónovou) vznikajú príslušné prozodické (suprasegmentálne) javy. Kvalita (farba, sila) hlasu môže byť podporená zapojením hlavovej a hrudnej rezonancie (→ hlasový register). Spevný hlas môže dosiahnuť rozsah až päť oktáv a v klasickej hudbe plní funkciu hudobného nástroja. Uplatňuje sa sólovo i kolektívne (zbor) v mnohých žánroch (piesňová tvorba, kantáta, oratórium a hudobnodramatické žánre, predovšetkým opera). Podľa rozsahu sa v mužských hlasoch rozlišuje vysoký hlas (tenor) a hlbšie varianty (barytón a bas, medzistupňom je basbarytón), v ženských hlasoch vysoký hlas (soprán) a hlboký hlas (alt), medzistupňom je mezzosoprán, v detských hlasoch soprán a alt. V klasickej hudobnej literatúre sa spevné hlasy detailnejšie delia podľa objemu, farebnosti a výrazových schopností. Delenie nie je jednotné, dominuje najmä jeho talianska a nemecká verzia. V nemeckej literatúre sa rozoznáva napr. koloratúrny, lyrický, mladodramatický a dramatický soprán, v talianskej literatúre tomuto deleniu približne zodpovedá delenie na soprano leggiero, lirico, spinto a drammatico (podobne je delenie aj pri iných hlasoch). V opere osobitnú skupinu tvoria hlasy komických vokálnych partov – buffo tenor a buffo bas i subreta (komický soprán). V talianskej literatúre existuje aj delenie podľa technicko-štylistických schopností, napr. ušľachtilý, elegantný lyrický tenor sa nazýva tenore di grazia, drsný, expresívny tenor veristického výrazu tenore robusto alebo tenore di forza, dramatický soprán so schopnosťou koloratúrnej bravúry soprano d’agilità ap.;

2. hud. a) individuálna melodická línia vo viachlasnej skladbe, napr. vedúci, sprievodný, vrchný, stredný, spodný, imitačný hlas; b) súbor píšťal na organe, ktoré majú rovnakú stavbu, menzúru a zvukovú farbu, napr. jednostopový, dvojstopový, kvintový a iné hlasy; → register; c) nástrojový alebo spevný part určený v hudobnej skladbe interpretovi (huslistovi, flautistovi, klaviristovi, spevákovi ap.);

3. mienka, názor;

4. rozhodnutie jednotlivca pri voľbách (→ hlasovanie).

hlasovanie — spôsob vyjadrenia názoru jednotlivcov (členov akéhokoľvek verejného alebo súkromného spoločenstva) pri prijímaní rozhodnutí s cieľom zistiť väčšinovú vôľu. Uskutočňuje sa najmä pri voľbe (alebo odvolávaní) predstaviteľov a orgánov spoločenstva (→ voľby). Hlasovanie verejného spoločenstva, ktorým sú napr. občania Európskej únie, občania štátu alebo obyvatelia obce či vyššieho územného celku, sa uskutočňuje na základe volebného práva občanov a obyvateľstva, ktoré je v demokraciách všeobecné, slobodné, rovné a priame. Hlasovanie spojené s voľbami zástupcov občanov do zastupiteľských orgánov únie, štátu a obcí alebo monokratických orgánov (prezident, starosta) sa musí vykonávať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom. Občania Slovenskej republiky okrem voľby svojich zástupcov do zastupiteľských orgánov majú právo hlasovať v prvom, príp. druhom kole prezidentských volieb a ďalej v ľudovom hlasovaní (→ referendum), ktorým sa rozhoduje o odvolaní prezidenta z funkcie pred skončením jeho volebného obdobia, o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku, prípadne o iných otázkach verejného záujmu (s výnimkou ľudských práv, daní, poplatkov a štátneho rozpočtu). Okrem celoštátneho hlasovania vo všeobecných voľbách, voľbách do orgánov územnej samosprávy ap. sa hlasovanie uskutočňuje najmä v rámci orgánov verejnej moci. Hlasovanie je súčasťou rozhodovacích procesov výlučne v kolegiátnych orgánoch (tvorených minimálne troma osobami), ktorými sú najmä zastupiteľské orgány únie, štátu, obcí a vyšších územných celkov. Hlasovaním sa rozhoduje aj v kolegiátnych orgánoch s výkonnou právomocou a pri výkone súdnictva. Vláda rozhoduje hlasovaním o návrhoch zákonov, o nariadeniach vlády, o návrhu štátneho rozpočtu ap. Hlasovaním sa rozhoduje aj v súkromných spoločenstvách, akými sú najmä spolky (občianske združenia) alebo obchodné spoločnosti podľa Obchodného zákonníka. Podľa spôsobu vykonania hlasovania sa rozlišuje verejné (napr. zdvihnutím ruky, verbálnym vyslovením súhlasu alebo nesúhlasu) a tajné hlasovanie (používa sa pri voľbe kandidátov na obsadenie verejných funkcií alebo funkcií v spoločnostiach podľa súkromného práva; → hlasovací lístok). Pri tajnom i verejnom hlasovaní je možnosť hlasovať za predložený návrh, proti návrhu alebo sa zdržať hlasovania. Návrh je prijatý, ak zaň hlasovala nadpolovičná väčšina oprávnených osôb alebo kvalifikovaná väčšina (napr. dvojtretinová alebo trojpätinová). V riadiacich orgánoch niektorých verejnoprávnych alebo súkromných medzinárodných a národných právnických osôb si prijatie platného a záväzného uznesenia vyžaduje hlasy všetkých členov tohto orgánu. Hlasovanie proti návrhu uznesenia aj jedným členom riadiaceho orgánu v tomto prípade znamená vetovanie návrhu (→ veto), ktorý v dôsledku tejto skutočnosti nemôže nadobudnúť platnosť a záväznosť. Hlasovanie je spravidla právom, ale výnimočne môže byť aj povinnosťou (napr. volebné právo v niektorých krajinách je povinné).

hlava štátu — najvyšší predstaviteľ politickej moci štátu, ktorý ho reprezentuje vo vnútornej i v zahraničnej politike. Hlavou štátu môže byť dedičný alebo volený monarcha, prezident (volený) alebo v špecifických prípadoch aj iný funkcionár (napr. v bývalom ZSSR bol nominálnou hlavou štátu predseda Prezídia Najvyššieho sovietu). Funkcia hlavy štátu má značný symbolický význam, aj v republikách vychádza z monarchistických tradícií a z potreby nejakej formy personifikácie štátu s konkrétnou osobou. V niektorých krajinách môže plniť aj funkcie predsedu vlády (napr. v USA) ako najvyššieho predstaviteľa výkonnej moci. Hlava štátu môže byť zastupovaná v závislosti od ústavy jednotlivých štátov napr. viceprezidentom, predsedom vlády, šéfom parlamentu, resp. regentom alebo korunným princom v monarchiách. Postavenie a právomoci hlavy štátu závisia od viacerých faktorov, napr. od kompetencií určených ústavou, od spôsobu kreácie, formulácie ústavnopolitickej zodpovednosti a právnej, najmä trestnej zodpovednosti, od vlastnej osobnostnej charizmy a politickej podpory i od zázemia. Do kompetencie hlavy štátu obyčajne patrí: 1. prerokúvanie a uzatváranie medzinárodných zmlúv; 2. zastupovanie štátu navonok; 3. vypovedanie vojny a uzatvorenie mieru; 4. vymenúvanie vysokých štátnych funkcionárov (napr. vymenúvanie predsedu vlády, veľvyslancov ap.); 5. funkcia hlavného veliteľa ozbrojených síl; 6. vyhlasovanie výnimočného stavu; 7. zvolávanie, rozpúšťanie a odročovanie rokovania parlamentu; 8. podpisovanie zákonov často spojené s právom veta; 9. udeľovanie milosti; 10. vymenúvanie a odvolávanie rektorov vysokých škôl, vysokoškolských profesorov a povyšovanie generálov; 11. vyhlasovanie referenda. Hlava štátu má právo na tradičné čestné prerogatíva (používanie vlastnej štandardy a čestnej stráže, udeľovanie a zapožičiavanie titulov, vyznamenaní a hodností, ceremoniálne funkcie, napr. otváranie zasadnutia parlamentu ap.). Zvyčajne nie je ústavnopoliticky zodpovedná a v prípade trestnoprávnej zodpovednosti je chránená rozsiahlym súborom imunít. Väčšinou ju možno súdiť len za vlastizradu a podobné trestné činy. V monarchiách je hlavou štátu monarcha s rôznou titulatúrou (cisár, kráľ, knieža, sultán, šach ap.), ktorý nastupuje na trón na základe dedičnej postupnosti v rámci panovníckej rodiny, existujú však aj prípady voľby panovníka (v minulosti v stavovských monarchiách, napr. v Poľsku a v Uhorsku). Tradične sa rozlišovalo medzi absolutistickou, konštitučnou a parlamentnou monarchiou. V európskych monarchiách má v súčasnosti monarcha len symbolické postavenie a faktická moc je v rukách volených inštitúcií a profesionálnych politikov, čo neplatí v ázijských a afrických monarchiách, napr. v Saudskej Arábii ide o panovnícky absolutizmus. V republikách je hlava štátu (prezident) volená parlamentom (v bývalom Československu) alebo špeciálnym zhromaždením voliteľov (napr. v USA), alebo priamo obyvateľstvom (napr. v Slovenskej republike). Obyčajne platí, že prezident volený priamo obyvateľstvom má tzv. silnejšie postavenie (viac kompetencií) než prezident volený parlamentom, priamo riadi zložky výkonnej moci a vláda pôsobí v podstate ako jeho zbor poradcov. Tento model (nazývaný prezidentská republika) je typický pre USA, Latinskú Ameriku a viacero krajín bývalého ZSSR. V modeli typickejšom pre európske republiky majú rozhodujúce postavenie parlament a vláda (parlamentná republika). Súčasná Slovenská republika predstavuje podľa platnej ústavy parlamentnú republiku s niektorými prvkami prezidentskej republiky.

iura novit curia [jú- nó- kúrija; lat.] — súd pozná právo; zásada, podľa ktorej nie je potrebné osobitne dokazovať znenie právnych noriem. Táto zásada však platí iba v prípade národného a v podmienkach Európskej únie aj európskeho práva. Súd nie je povinný poznať obsah práva iného štátu, ktorý môže byť predmetom dokazovania. Princíp iura novit curia sa nevzťahuje len na predmet dokazovania zákonných noriem, ale určuje aj zodpovednosť súdu za jeho konanie a úradný postup.

jazyk, lat. lingua, gr. glóssa —

1. anat. svalnatý značne pohyblivý orgán v ústnej dutine pokrytý sliznicou. Podieľa sa na mechanickom spracovaní potravy, posúva ju pri prehĺtaní, sprostredkúva chuťový vnem (→ chuť) a spolupôsobí pri vzniku zvukov i pri tvorbe artikulovanej reči. Jeho predná časť je uložená v ústnej dutine a skladá sa zo širšieho tela jazyka (corpus linguae) a z hrotu jazyka (apex linguae), ktorý sa zužuje a smeruje k rezákom, zadná časť smeruje do hltana a nazýva sa koreň jazyka (radix linguae). Telo jazyka je sploštené a rozlišuje sa na ňom horná plocha – chrbát jazyka (dorsum linguae), a spodná plocha jazyka (facies inferior linguae). Miesto, kde sa obidve plochy stretajú, sa nazýva okraj jazyka (margo linguae). Svaly jazyka sú priečne pruhované, zložené z jemných, vzájomne sa prepletajúcich snopcov, zabezpečujú pohyb a zmenu tvaru jazyka a zároveň ho upínajú k jazylke, sánke, tvrdému a mäkkému podnebiu, násadcovitému výbežku spánkovej kosti a k stene hltana. Sliznica prednej časti jazyka je ružová až červená, pokrytá viacvrstvovým dlaždicovým epitelom, nachádzajú sa v nej jazykové bradavky (→ chuťový ústroj). V zadnej časti jazyka prechádza sliznica do drobných výčnelkov miazgového tkaniva, ktoré vytvárajú jazykovú mandľu. V sliznici jazyka sú umiestnené slinné žľazy, ktoré ústia na povrchu jazyka. Na spodnej ploche jazyka v strednej rovine je uzdička jazyka (frenulum linguae) a pri jej zadnom okraji podjazyková bradavička, na ktorej ústia podjazyková a podsánková slinná žľaza;

2. v najširšom význame súhrnný názov rozličných druhov komunikačných nástrojov. Podľa toho, či sú založené na neverbálnych (neslovných) alebo verbálnych (slovných) spôsoboch komunikácie, sa rozlišujú neverbálne jazyky zahŕňajúce pohybové alebo neartikulované zvukové prostriedky, napr. jazyky zvierat (→ komunikácia živočíchov), ale aj posunkový jazyk (→ posunková reč) a i., a verbálne jazyky založené na artikulovaných zvukových komplexoch, ktoré sú asociačne zviazané s významom, pričom zvukovo-významové asociácie sa ustaľujú konvenciou a sú nielen sociálnym, ale aj psychickým javom. Jazyk je predmetom skúmania predovšetkým jazykovedy, ale aj ďalších disciplín (filológie, filozofie, psychológie, logiky, informatiky a i.). Jazyky sa ďalej delia na prirodzené a neprirodzené (umelé). Prirodzené (etnické) jazyky vznikali a rozvíjali sa spontánne prirodzeným historickým vývojom na základe konvencionalizácie v súlade s vyjadrovacími a komunikačnými potrebami používateľov (napr. slovenský jazyk, slovenčina). Prirodzený jazyk, t. j. pojem jazyka v najčastejšie používanom význame, predstavuje historicky konštruovaný systém verbálnych a symbolických znakov (→ jazykový znak), ktorý má dorozumievaciu (komunikatívnu), poznávaciu (kognitívnu), estetickú a reprezentatívnu funkciu. V ústnom styku sa realizuje artikulovanými zvukmi (→ reč) a v písomnom styku grafickými značkami (→ písmo). Ako fonetický a symbolický systém, prostredníctvom ktorého človek hovorí, myslí a vníma, vytvára reč zloženú zo slov. Slová tvoria existenčnú formu pojmov, ktoré využíva myslenie. V procese myslenia sa jazyk prejavuje ako vnútorný jazyk, ktorý je na rozdiel od vonkajšieho jazyka zvukovo nerealizovaný a zjednodušený. Vnútorným jazykom sa formuje rudimentárne myslenie, ktoré sa rozvinie vonkajším jazykom, vďaka čomu pojmy získavajú myšlienkový obsah a slová svoj význam. Prirodzený jazyk potom možno chápať ako jednotlivé rečové akty alebo ako využívanie istej časti symbolického systému v podobe napr. diskurzu, alebo ako určitý jazykový systém (→ systém jazyka), ktorý v sebe zahŕňa všetky jazykové možnosti vrátane slovníka a gramatiky. Problematikou vzťahu jazyka a poznania, t. j. riešením otázky, či jazyk je alebo nie je vhodným nástrojom poznania sveta, sa zaoberá filozofia jazyka. Podľa L. Wittgensteina je jazyk jediným (výlučným) médiom, v ktorom sa odhaľujú naše možnosti porozumenia, chápania, vysvetľovania a dorozumievania. Z dejinno-filozofickej reflexie však vyplýva, že v jazyku možno vidieť podstatu poznania, ale možno ho tiež považovať iba za prostriedok na ceste poznania. Človek sa ako prvý jazyk naučí v detstve materinský jazyk, ktorý je prirodzeným jazykom v jeho najzákladnejšom význame. V procese poznávania sveta možno materinský jazyk označiť ako vstup, pretože človek sa neučí iba napodobňovať slová, ale aj uvádzať ich do nových súvislostí; podľa N. Chomského dieťa vníma slová a pravidlá, postupne ich internalizuje a samostatne aplikuje. Zavedenie písma znamenalo začiatok existencie kultúrnych jazykov ako ešte nekodifikovaných foriem jazyka zodpovedajúcich vyšším komunikačným potrebám spätým s administratívnou, právnou, odbornou, publicistickou i s umeleckou komunikáciou (v slovenskom kontexte kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina, kultúrna západoslovenčina). Na základe kultúrneho jazyka sa konštituovali spisovné jazyky, ktoré sa vyznačujú kodifikovanosťou (→ kodifikácia) ich noriem. Keďže sa do spisovného jazyka prostredníctvom kodifikácie vedome zasahuje a reguluje sa aj jeho vývin, je poznačený istou mierou umelosti a plánovosti. Spisovný jazyk je prestížny jazykový útvar, čo vyplýva z toho, že je celonárodným dorozumievacím nástrojom, plní nadstavbové funkcie (neslúži len na bežné dorozumievanie v základných komunikačných situáciách), prejavuje sa ním spolupatričnosť príslušníkov národa a funguje ako integračná sila. Spisovný jazyk je jednou z existenčných foriem národného jazyka zahŕňajúceho všetky jazykové útvary (variety) vypracované generáciami daného národného kolektívu, napr. štandardný jazyk (t. j. jazyk blízky spisovnému jazyku; termín sa niekedy používa aj ako synonymum spisovného jazyka), interdialekty a územné nárečia, ako aj úradný jazyk (jazyk používaný v rámci štátu v úradnom styku; v slovenskom kontexte sa používa termín štátny jazyk; → jazykové právo, → jazykové zákony). Jazyk, ktorý prestal plniť funkciu národného jazyka, sa nazýva mŕtvy jazyk (sanskrit, latinčina, starogréčtina a i.). Viaceré z mŕtvych jazykov však aj naďalej plnia určité funkcie, napr. latinčina a starogréčtina sa využívajú pri tvorbe odbornej terminológie, cirkevná slovančina sa používa ako bohoslužobný jazyk ap. Útvary národného jazyka sú jedným z určujúcich faktorov jazykovej situácie a ich vzájomné pôsobenie je jedným z dynamizujúcich činiteľov tohto jazyka. Vonkajším dynamizačným činiteľom je kontakt daného jazyka s cudzími jazykmi, a to s príbuznými aj s nepríbuznými. Príbuzné jazyky majú spoločný pôvod, ich príbuznosť môže byť bližšia alebo vzdialenejšia, napr. slovanské, germánske a románske jazyky sú vzdialene príbuzné (majú indoeurópsky pôvod; → indoeurópske jazyky), slovenčina a čeština alebo srbčina a chorvátčina blízko príbuzné jazyky. Príbuzné aj nepríbuzné jazyky, ktoré sú v bezprostrednom styku, sa nazývajú kontaktové jazyky. Ich skúmanie patrí do sféry areálnej lingvistiky. Kontakt jazykov u jednotlivcov sa prejavuje ako bilingvizmus (dvoj-, resp. viacjazyčnosť).

Údaje o počte jazykov, ktorými sa v súčasnosti hovorí na Zemi, sa rôznia (najčastejšie sa uvádza 6 000 – 7 000 jazykov), čo súvisí s problémom exaktného definovania jazyka ako osobitnej jednotky a jeho vymedzenia vo vzťahu k dialektu, ako aj s klasifikáciou jazyka. Hoci jazyk zohrával jednu z najvýznamnejších funkcií v procese formovania národov, jazykovú a národnostnú štruktúru obyvateľstva nemožno úplne stotožňovať. Vo svete existujú viaceré prípady, keď príslušníci niekoľkých národov hovoria rovnakým jazykom (napr. angličtinou v Spojenom kráľovstve, USA, Austrálii a i.), vyskytujú sa i prípady, keď príslušníci jedného národa hovoria viacerými jazykmi (napr. španielčinou a guaraníjčinou v Paraguaji). Najrozšírenejšími jazykmi sveta sú v súčasnosti čínština a angličtina. Čínsky jazyk sa však priestorovo viaže výlučne na územie vlastnej Číny, naproti tomu anglický jazyk je priestorovo rozptýlený na všetkých kontinentoch. Jazyky sa klasifikujú podľa viacerých hľadísk: 1. genetická klasifikácia rozdeľuje jazyky na základe ich príbuznosti vyplývajúcej z ich spoločného pôvodu (t. j. podľa prajazykov) do jazykových rodín; 2. areálna klasifikácia začleňuje jazyky do jazykových zväzov, pričom vychádza z toho, že vo vývine jazykov možno pozorovať dve línie: divergentný vývoj, ktorý viedol k viac alebo menej výraznému diferencovaniu jazykov so spoločnou genézou, pretože príslušné etniká sa od seba vzdialili, a konvergentný vývoj, ktorý, naopak, na základe areálneho susedstva etník vedie k vzájomnému ovplyvňovaniu aj geneticky nepríbuzných jazykov, ktoré nadobúdajú spoločné črty, štruktúrne sa zbližujú, a tak vytvárajú jazykový zväz; 3. typologická klasifikácia je založená na hľadaní spoločných štruktúrnych vlastností jazykov (gramatických znakov) bez ohľadu na ich genetické, historické či areálne vzťahy (→ jazyková typológia).

Na rozdiel od prirodzených jazykov sú neprirodzené jazyky skonštruované umelo, racionálne (niekedy sa označujú ako umelé jazyky v širšom význame). Delia sa na: 1. apriórne jazyky (t. j. umelé jazyky v užšom význame), ktoré vznikli bez opory v štruktúre prirodzených jazykov z potreby exaktného myslenia a zodpovedajúcej komunikácie spätej najmä s matematikou a formálnou logikou. Motivácia ich vzniku bola spojená s presvedčením, že nedokonalosť prirodzeného jazyka vylučuje jeho používanie v matematických a logických operáciách. Jazyk matematických a logických symbolov sa vyhýba nedostatkom prirodzeného jazyka, za najväčší nedostatok prirodzeného jazyka sa považuje neurčitosť významu jeho jednotiek; 2. aposteriórne čiže plánové jazyky, napr. esperanto, ido, interlingua, okcidentál a volapük, ktoré vznikli s využitím prvkov prirodzených jazykov. Na pomedzí prirodzených a plánových jazykov sú hybridné jazyky, ktoré vznikli zmiešaním niekoľkých jazykov (napr. pidžin a → kreolské jazyky) a používajú sa ako prostriedok dorozumievania medzi príslušníkmi rozličných etník (→ lingua franca).

Prirodzené aj plánové jazyky majú javovú aj abstraktnú stránku. V jazykovede sa potom pojem jazyka štandardne používa ako opozičný člen vo vzťahu k reči, a to v duchu protikladu langue (jazyk ako abstraktný jazyk) a parole (reč ako javová stránka jazyka, t. j. realizácia abstraktného jazykového systému v konkrétnom komunikačnom akte), ktorý zaviedol F. de Saussure, pričom vzťah jazyka a reči sa najvýraznejšie prejavuje v podobe prirodzeného jazyka. Výraz jazyka v prísnejšom lingvistickom zmysle sa potom vzťahuje na jeho abstraktnú stránku, takže sa týka abstraktného jazyka. Abstraktný jazyk je kolektívny virtuálny jazyk, ktorý jestvuje v mysli každého jednotlivca ako individuálny virtuálny jazyk a prejavuje sa ako kolektívny realizovaný jazyk, ktorý zodpovedá uplatňovaniu jazyka v súlade s jeho normami a jazyku modifikovanému individuálnymi realizáciami v opozícii k normám. Tvoria ho všeobecniny vyabstrahované z reči, napr. fonémy, morfémy a lexémy, ktoré sú včlenené do siete vzťahov vytvárajúcich štruktúru ako organizáciu systému. Z hľadiska semiotiky, logiky, informatiky a matematiky potom predstavuje systém (sústavu) kódov, kde výrazy slovníka alebo z nich odvodené alebo utvorené zložené výrazy kódujú významy, spĺňajú syntaktické, sémantické a logické pravidlá. Syntaktické alebo formačné pravidlá určujú najmä spôsob, ako sa zo základných výrazov jazyka (jeho slovníka) utvárajú odvodené výrazy. Sémantické pravidlá stanovujú význam zložených výrazov na základe významov jednoduchších podvýrazov a spôsobu ich spojenia. Kódy systému umožňujú dvojitú signifikáciu, t. j. že v jazykovom výraze je zakódovaný istý význam (prvá signifikácia) a v danom výraze spolu s týmto významom je zakódovaný ďalší význam (druhá signifikácia), ktorý sa tradične nazýva konotácia. Skutočnosť, že jazyk sa skladá z výrazov a im priradených významov (čiže výrazy sú sémanticky interpretované), je základom jeho metaforického používania (→ metafora). V tomto zmysle sa na akúkoľvek množinu objektov a javov, ktoré sa sémanticky interpretujú, môže nazerať ako na jazyk, takže sa dá hovoriť o jazyku odevu, jazyku farieb, jazyku pohybu ap. Logické pravidlá stanovujú, ktoré tvrdenia daného jazyka logicky vyplývajú z iných tvrdení. Jazyk, v ktorom je presne definovaný slovník základných výrazov a stanovený ich jednoznačný význam, prehľadné pravidlá utvárania odvodených výrazov a nimi určených významov i správne pravidlá logického usudzovania, sa nazýva formalizovaný alebo symbolický jazyk. Na rozdiel od prirodzených jazykov, ktoré plnia veľa rozmanitých funkcií a môžu trpieť mnohými nejednoznačnosťami, paradoxmi a chybami, sú formalizované jazyky budované predovšetkým s cieľom jednoznačného a objektívneho zachytenia informácií a vyzdvihnutia všetkého, čo je dôležité pre logické vyplývanie tak, aby tento symbolický jazyk akoby myslel za človeka a umožňoval mu získavať nové analytické poznatky z vybraných axióm a postulátov danej teórie. Ak výrazy jazyka nie sú interpretované (nemajú zmysel), ide o formálny jazyk, z ktorého je vylúčená sémantika, skladá sa zo symbolov a pravidiel ich kombinácie čiže z asémantického slovníka a gramatiky a možno ho opísať formálnou gramatikou. Formálnymi jazykmi sú napr. programovacie jazyky konštruované na základe jazykovej striktnej logiky. Ak je jazyk ako systém kódov objektom skúmania, ide o objektový jazyk, pričom samotné skúmanie takého jazyka sa uskutočňuje v inom jazyku, tzv. metajazyku. Nerozlišovanie objektového jazyka a metajazyka môže viesť k paradoxom a antinómiám. Podobne je potrebné rozlišovať zmieňovanie sa o výraze jazyka a použitie výrazu jazyka. Jazyk formulujúci nejakú teóriu možno zakódovať pomocou jazyka aritmetiky (aritmetizácia jazyka). Podľa K. Gödela celá syntaktika (utvárajúce a odvodzovacie pravidlá) formalizovanej teórie istých vlastností je jednoznačne reprezentovateľná v jazyku aritmetiky, ak: 1. každému elementárnemu symbolu jazyka teórie T je v kódovaní priradené presne jedno číslo v metajazyku S (t. j. v aritmetike prirodzených čísel); podobne všetkým výrazom jazyka teórie T (chápaným ako určité postupnosti elementárnych symbolov) a postupnostiam takýchto výrazov sú priradené ako ich kódy prirodzené čísla. Kódovanie musí byť také, aby sa dal efektívne vypočítať kód (tzv. Gödelovo číslo výrazu) každého (aj zložitého) výrazu z jazyka teórie T; 2. pri každom čísle sa dá efektívne určiť, či je kódom niečoho, a ak je, tak presne ktorého symbolu, výrazu či postupnosti výrazov. K. Gödel pomocou metódy diagonalizácie dokázal, že v žiadnom systéme, ktorý má obsahovať aj svoj metajazyk a je konzistentný, sa jeho syntaktickými prostriedkami nedajú dokázať všetky pravdivé tvrdenia (→ Gödelove vety o neúplnosti);

3. súhrn vyjadrovacích prostriedkov charakteristický pre istú oblasť ľudskej činnosti, resp. používaný v rozličných komunikačných sférach (odborný, právny alebo umelecký jazyk) na pomenovanie typického spôsobu vyjadrovania sa sociálnych skupín (jazyk mládeže, seniorov alebo politikov), na označenie komunikačného nástroja špecifikovaného prostredím (mestský, vidiecky, regionálny jazyk) ap. Napr. jazyk vedy (jazyk vecnej literatúry) je tvorený fragmentom prirodzeného jazyka doplneného o niektoré špeciálne termíny danej disciplíny (o tzv. teoretické termíny) vyznačujúce sa presným a jednoznačným významom, ktorý je zvyčajne fixovaný definíciou. Jazyk vedeckej teórie tvoria najmä logické konštanty (napr. výrokovo-logické spojky a kvantifikátory), výrazy označujúce základné objekty z univerza úvahy (mená indivíduí alebo číselné konštanty), indivíduové alebo číselné premenné a výrazy označujúce funkcie, t. j. vlastnosti týchto objektov, vzťahy medzi nimi, resp. operácie, prípadne premenné vyšších rádov. Od jazyka vedy, ale aj hovorového jazyka sa odlišuje jazyk umeleckej literatúry (básnický jazyk), materiál, systém či štruktúra jazykových znakov slovesného umenia, ktoré plnia špecifickú estetickú funkciu. Od jazyka hovorového prejavu a jazyka vecnej literatúry sa jazyk umeleckého diela odlišuje tzv. literárnosťou. Básnický jazyk poézie treba ohraničiť ako protiklad nielen jazyka literatúry, ale i jazyka umeleckej literatúry, ktorá nie je poéziou. Básnický jazyk nie je dekoratívnym jazykom, takže jeho fonické elementy, lexika, štylistika či metaforickosť nie sú iba vonkajším ornamentom, ale štruktúrnym základom básnického diela. Svojráznosť jazyka poézie (básnického jazyka) je síce daná tvarom a prejavuje sa v tvare, ale prvky tohto tvaru možno vnímať iba vzhľadom na umelecký kontext, na štruktúru celku, básne, pretože každý prvok, každá zložka reprezentuje celok. V básnickom jazyku je bezprostredný, zákonitý vzťah medzi vnútornou, významovou a vonkajšou výstavbou. V poézii (dnes splýva s lyrikou) na rozdiel od „zobrazujúcich“ druhov slovesného umenia, akými sú epika a dráma, vyvoláva podobne ako v hudbe estetickú reakciu rytmus. Preto sa lyrika stáva fenoménom poézie, od ktorej je neoddeliteľná „viazaná forma“, verš.

jurisdikcia, lat. iuris dictio —

1. v širšom význame právomoc orgánov verejnej moci (t. j. zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ako aj územnej a záujmovej samosprávy) ustanovovať alebo vyhlasovať (lat. ius dicere) právo v konkrétnej oblasti definovanej územne, vecne a personálne. V užšom, najčastejšie používanom význame sa pod jurisdikciou rozumie štátom vynútiteľná právomoc súdnej aplikácie práva a výkonu súdnych rozhodnutí, t. j. právomoc súdov rozhodovať v trestnoprávnej a súkromnoprávnej oblasti a príslušnosť tejto právomoci, jej rozsah a obvod (t. j. súdna príslušnosť, → kompetencia). Spravidla ide o jurisdikciu vykonávanú štátom na jeho území. Ak štát (vysielajúci) vykonáva svoju jurisdikciu na území iného štátu, ide o tzv. jurisdikčnú imunitu (štátu a jeho majetku) vykonávanú na diplomatických miestach (napr. na konzuláte, veľvyslanectve) alebo napr. na vojenských základniach v prijímajúcom štáte, ako aj na lodiach, v lietadlách ap., čo však miestne i osobne obmedzuje výkon jurisdikcie prijímajúceho štátu na jeho území;

2. v kánonickom práve riadiaca moc.

jury [žü-; lat. > fr.] —

1. skupina odborníkov, ktorá riadi a posudzuje umelecké, spoločenské, športové, obchodné a iné súťaže, rozhoduje o ich regulárnosti, o výbere účastníkov, resp. prác (diel) prihlásených do súťaže, o výslednom poradí, o udelení cien a i.; porota. V športe skupina športovo-technických pracovníkov poverená riadením športových súťaží spravidla v medzinárodnom meradle. Zabezpečuje najmä športovo-technické riadenie súťaže, sleduje prácu rozhodcov (v prípade potreby je oprávnená odvolať ich z funkcie), vyhlasuje vylúčenie alebo diskvalifikáciu športovcov a rozhoduje v prvej inštancii o námietkach proti porušeniu pravidiel daného športu či iných súťažných noriem. Jej zloženie a rozsah jej pôsobnosti stanovujú pravidlá jednotlivých športov. Funkciu jury v domácich súťažiach obvykle plní súťažná komisia, usporiadateľský súťažný alebo turnajový výbor, technické riaditeľstvo súťaže, resp. iný orgán vytvorený podľa pravidiel jednotlivých športov alebo podľa súťažných pravidiel športových zväzov, prípadne zložený z hlavných rozhodcov;

2. práv. v niektorých štátoch (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, USA a i.) porota pri porotnom súde.

justícia [lat.] —

1. v rímskom práve spravodlivosť, princíp spravodlivosti často spájaný s pojmom aequitas; idea, podľa ktorej okrem písaného zákona (resp. zároveň s ním) existuje aj pojem objektívna spravodlivosť (lat. iustitia), t. j. nepísané morálne pravidlá, ktorými by sa mal v právnych vzťahoch riadiť každý a podľa ktorých by mali rozhodovať súdne orgány. Justícia vplývala na rozhodovaciu prax aj na tvorbu práva, odvolávali sa na ňu najmä cisárske rozhodnutia;

2. v súčasnosti orgány ochrany práva a ich činnosť, t. j. orgány, ktoré sú rôznou mierou spojené s výkonom súdnej moci; súdne orgány, súdnictvo. Pod justíciou sa chápu napr. aj orgány správy súdov, ku ktorým patrí predovšetkým ministerstvo spravodlivosti (preto sa vo viacerých štátoch označuje ako ministerstvo justície), v niektorých štátoch aj prokuratúra.

justičná stráž — ozbrojený zbor, ktorý plní úlohy súvisiace s ochranou poriadku a bezpečnosti súdnych objektov a objektov prokuratúry a zabezpečuje nerušené súdne konanie (→ Zbor väzenskej a justičnej stráže).

komerčný právnik — právnik (osoba s právnickým vzdelaním spôsobilá na právne úkony) obhajujúci záujmy klientov najmä vo veciach, ktoré súvisia s ich podnikateľskou činnosťou. Profesia komerčný právnik bola na Slovensku samostatne definovaná 1991 – 2003, mohli ju vykonávať právnici spĺňajúci zákonné kritériá (zákon č. 129 z 1991 o komerčných právnikoch), zapísaní v zozname komerčných právnikov vedenom Komorou komerčných právnikov SR. Vyčlenenie tejto profesie vzniklo z iniciatívy skupiny právnikov, ktorí pred 1991 neboli organizovaní v žiadnom združení. V ich právomoci bolo poskytovanie právnej pomoci fyzickým a právnickým osobám, a to formou ich zastupovania v konaní pred súdmi, notárstvom a orgánmi verejnej moci, ako aj poskytovania právnych rád, vykonávania právnych rozborov a spisovania zmlúv. Po zániku Komory komerčných právnikov SR (2004; zákon č. 586 z 2003 o advokácii) sú komerční právnici zapísaní v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou a ich výkon sa stal súčasťou výkonu advokácie.

Komora komerčných právnikov SR — samosprávna stavovská organizácia, ktorá združovala komerčných právnikov zapísaných v zozname komerčných právnikov vedenom touto komorou. Založená bola v roku 1991 so sídlom v Žiline, jej činnosť upravoval zák. č. 129 z 1991 o komerčných právnikoch. Hlavnými orgánmi boli Snem komerčných právnikov SR, predsedníctvo komory, dozorná rada a disciplinárna komisia. Komora zanikla 1. januára 2004 zlúčením so Slovenskou advokátskou komorou.

kompetenčný spor — spor o príslušnosť rozhodovania vo veci medzi dvoma alebo viacerými orgánmi verejnej moci. Môže byť pozitívny, ak dva alebo viaceré orgány verejnej moci tvrdia, že sú príslušné rozhodovať v konkrétnej veci, alebo negatívny, ak žiaden z možných orgánov verejnej moci nie je príslušný rozhodovať. Na Slovensku rozhoduje kompetenčné spory Ústavný súd SR.

koncipient [lat.] → advokátsky koncipient