abundančná dynamika — zmeny početnosti populácie, ktoré sú dôsledkom rozdielu jej rastu a úbytku.

africká emigrácia — demogr. násilná deportácia otrokov (černochov) z Afriky do Ameriky 1520 – 1850; osobitný typ migrácie obyvateľstva. Černosi zo záp. rovníkovej Afriky boli transportovaní do sev. pobrežných oblastí Južej Ameriky, na ostrovy Strednej Ameriky a do juž. oblastí Severnej Ameriky. Využívali ich na najťažšie práce (ťažba rúd, rybolov, lov perlorodiek, plantážne hospodárstvo a i.). Počet predaných černochov z Afriky sa odhaduje na 15 – 20 mil. (16. stor.: 1 mil., 17. stor.: 3 mil., 18. stor.: 7 mil., 19. stor.: 4 mil.), ďalších 10 mil. zahynulo v bojoch a počas transportu. Pretože išlo o obyvateľstvo v reprodukčnom veku, boli populačné straty Afriky väčšie (1750 sa Afrika podieľala 13,5 % na celosvet. úhrne obyvateľstva, 1950 poklesol jej podiel na 7,3 %).

agrárne preľudnenie, skryté preľudnenie — demogr. spoločenský jav, ktorý sa vyskytuje najmä v začiatkoch vývoja kapitalizmu. Veľký prirodzený prírastok obyvateľstva vytvára najmä na vidieku zdroje pracovných síl, pre ktoré sa pomaly vytvárajú pracovné miesta v priemysle.

akumulácia veku — demogr. nepresnosti pri zisťovaní a vyjadrovaní vekovej štruktúry obyvateľstva určitej populácie, ktoré sa prejavujú v koncentrácii početnosti obyvateľov v niektorých vekových kategóriách. Je to dôsledok určitých tendencií obyvateľov zaokrúhľovať svoj vek na počty rokov končiace sa 0 alebo 5. Tieto nepresnosti vo vekovej štruktúre sa vyjadrujú pomocou indexu vekovej akumulácie (koncentrácie) a eliminujú sa napr. náhradou reálnych početností kĺzavými priemermi. V novodobých sčítaniach sa tento problém nevyskytuje, vek obyvateľov sa stanovuje z údajov o dátume narodenia.

americká demogeografická škola — americká demografická a geografická škola, ktorá jednoznačne vyčleňuje program a úlohy geografie obyvateľstva, pričom jej pripisuje centrálne postavenie v rámci celej geografie. Namiesto pôvodného delenia objektu výskumu geografie (na prírodný a kultúrny priestor) sa používa jeho členenie na 3 časti, pričom treťou je práve obyvateľstvo, ktoré sa dostáva na úroveň prírody a kultúry, a geografia obyvateľstva (demogeografia) sa tak stáva rovnocennou s fyzickou a kultúrnou geografiou. Za hlavnú úlohu demogeografie sa považuje štúdium regionálnej diferencovanosti ľudskej zložky na zemskom povrchu. Nové predstavy o predmete demogeografie súvisia s rastom potreby širokej škály analýz obyvateľstva pre národohospodárske potreby, ako i s potrebou riešiť viaceré globálne problémy viažuce sa na obyvateľstvo (explózia počtu obyvateľstva, problém výživy a hladu obyvateľstva sveta, rozsiahle migračné pohyby obyvateľstva ap.). Základné myšlienky americkej demogeografickej školy sformuloval v pol. 20. stor. americký geograf Glenn Thomas Trewartha (*1896, †1984).

amerikoidi — Indiáni, americká vetva veľkej mongoloidnej rasy (→ mongoloidi), pôvodné americké obyvateľstvo.

anekuména [gr.] — neosídlené oblasti a priestory na Zemi. Neovplyvňuje ich činnosť človeka, sú vylúčené z hospodárskej exploatácie. Ide najmä o vysokohorské územia, polárne oblasti, púšte ap. Ich rozloha sa v dôsledku kolonizácie sústavne zmenšuje. Plocha anekumén sa stanovuje na 30,1 mil. km², čo predstavuje 20-percentný podiel z celkovej plochy súše. Z toho je 17,5 mil. km² polárnych, 6,7 mil. km² vertikálnych a 5,9 mil. km² centrálnych areálov.

antikoncepcia [gr. + lat.] — súbor opatrení na dočasné reverzibilné zabránenie otehotneniu; ochrana pred počatím. Existuje niekoľko spôsobov antikoncepcie s rôznou spoľahlivosťou, výhodami a nevýhodami.

Metódy periodickej abstinencie (metódy bez použitia mechanických alebo iných prostriedkov): 1. Oginova-Knausova metóda (vypočítava plodné dni na základe hodnotenia začiatku menštruácie); 2. meranie bazálnej teploty (plodných je 5 dní pred ovulačným výstupom teploty a 2 dni po ňom); 3. prerušovaný pohlavný styk. Tieto metódy sa pokladajú za nespoľahlivé.

Bariérové metódy (metódy s použitím mechanických prostriedkov): 1. mužský prezervatív (účinne zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice ženy a súčasne je aj prevenciou proti chorobám prenášaným pohlavným stykom); 2. ženský pesar (zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice); 3. vnútromaternicové teliesko (účinnosť tejto metódy nie je absolútna a gravidita je možná).

Ďalším spôsobom antikoncepcie je používanie antikonceptív (látok na prevenciu vzniku tehotenstva), ktoré sa rozdeľujú na hormonálne (perorálne a implantačné) a miestne (aplikácia spermicídnych látok deštruujúcich spermie vo forme krémov, želé ap.). Na perorálnu antikoncepciu sa používajú 2 typy prípravkov: 1. kombinácia estrogénov a gestagénov; 2. gestagény bez súčasného podávania estrogénov. Antikoncepčný účinok kombinácie estrogénov a gestagénov spočíva v potlačení vylučovania gonadotropínov, čo vedie k zabráneniu ovulácie (estrogén bráni ovulácii a pridaný gestagén zaisťuje rýchlo sa začínajúce a nie príliš dlho trvajúce menštruačné krvácanie po vysadení hormónu). Účinnosť trvalo podávaných gestagénov je nižšia v porovnaní s uvedenou kombináciou. Spoľahlivosť kombinovaných prípravkov je 0,5 – 1 tehotenstvo na 100 žien s rizikom otehotnenia. Pri užívaní hormonálnych antikonceptív je potrebné vylúčiť stavy, ktoré by mohli spôsobiť komplikácie (zápaly žíl, hypertenzia, hyperlipidémia ap.). U zdravých žien, nefajčiarok, je bez vedľajších nepriaznivých účinkov. Miestna antikoncepcia sama nie je spoľahlivá, preto ju treba kombinovať s mechanickou (bariérovou) ochranou.

Na Slovensku sa do 2004 podľa zákona o Liečebnom poriadku poskytovala dispenzárna starostlivosť ženám používajúcim hormonálnu a vnútromaternicovú antikoncepciu.

antropogeografia [gr.] — vedný odbor, časť všeobecnej geografie zaoberajúca sa poznávaním kauzálnych vzťahov medzi človekom a prírodou. Študuje spôsoby a formy vplyvu prírodných podmienok na Zemi na ľudskú spoločnosť, na jej život a zároveň i vplyv spoločenských aktivít na prírodné prostredie. V prvom období vývoja antropogeografie sa v tomto vzťahu považovalo za dominantné prírodné prostredie, ktoré určovalo spôsob života a činnosť spoločnosti na Zemi. Tento smer dostal názov geografický determinizmus. Rozvíjal sa v 2. pol. 19. stor. najmä v Nemecku (C. Ritter, F. Ratzel) a v Amerike (E. Huntington). Začiatkom 20. stor. sa najmä zásluhou francúzskych geografov sformoval nový smer – geografický posibilizmus (P. Vidal de la Blache, J. Brunhes, Maximilien Sorre, *1880, †1962), ktorý vo vzťahu človek – príroda uplatňoval určitý princíp rovnosti. Za východiskovú bázu svojho výskumu považoval človeka a jeho aktivity. Vyzdvihoval sa dynamizmus ľudských aktivít v prírodnom prostredí, pričom sa mala uplatniť i schopnosť výberu najlepších prírodných podmienok. V ďalšom vývoji vedeckého bádania sa tieto vzťahy, a najmä ich konkrétne prejavy, ukázali vo veľmi komplikovaných a dynamických formách. Preto sa v rámci antropogeografie vyčlenili nové, samostatné vedné disciplíny, ktoré si popri skúmaní vzťahov príroda – spoločnosť sformulovali vlastné, širšie programy (geografia obyvateľstva, geografia sídel, ekonomická geografia a i.).

australoidi [lat. + gr.] — obyvateľstvo patriace do oceánskej (australoidnej) vetvy veľkej negroidnej variety (starší názov ekvatoriálna rasa). Rozsahom je málopočetné (približne 15 mil.), rozptýlené v priestore od Indie po Austráliu do viacerých malých útvarov, preto je z antropologického hľadiska veľmi pestré. Australoidi majú tmavšiu farbu pokožky, široký nos, hrubé pery (čím sa podobajú negroidom), ale prevažne vlnité vlasy, silnejšie ochlpenie tela a niektoré skupiny i slabšiu pigmentáciu. Z množstva skupín sú najvýznamnejšie tri: prvú tvoria Melanézania a Papuánci žijúci v Melanézii, na Novej Guinei a na východe Indonézie (okolo 6,5 mil. obyvateľov), druhú pôvodní obyvatelia Austrálie (→ austrálski domorodci) a tretiu Veddovia žijúci na Srí Lanke a v centrálnych oblastiach juž. Indie (8,3 mil.).

Hampl, Martin, 2. 8. 1940 Praha — český geograf. Od 1964 pôsobí na Katedre sociálnej geografie a regionálneho rozvoja Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe; 1990 DrSc., 1992 profesor. Zaoberá sa teoretickými problémami geografie, najmä sociálnej geografie, sociálnogeografickou regionalizáciou, geografiou osídlenia, regionálnym rozvojom a i. Člen Učenej spoločnosti Českej republiky, Academie Europaey, redakčnej rady Geografického časopisu a poľského časopisu Studia Regionalia. Autor a spoluautor monografií, vysokoškolských učebníc, vedeckých štúdií a článkov. Hlavné diela: Geografická organizace společnosti a transformační procesy v České republice (1996, spoluautor), Geografia spoločenskej transformácie v Českej republike (Geography of Societal Transformation in the Czech Republic, 1999, spoluautor), Realita, spoločnosť a geograficko-environmentálna organizácia: hľadanie zjednocujúceho systému (Reality, Society and Geographical/Environmental Organization: Searching for an Integrated Order, 2000), Regionální vývoj: specifika české transformace, evropská integrace a obecná teorie (2001, spoluautor), Geografická organizace společnosti v České republice: transformační procesy a jejich obecný kontext (2005).

Hanzlík, Ján, 10. 1. 1925 Nové Mesto nad Váhom – 18. 6. 1995 Bratislava — slovenský geograf. R. 1949 – 88 pôsobil v Geografickom ústave SAV (do 1963 Zemepisný ústav SAVU, resp. SAV). Zaoberal sa geografiou obyvateľstva, najmä prirodzeným pohybom obyvateľstva na Slovensku a geografickými aspektmi zahraničnej emigrácie Slovákov. Intenzívne sa venoval aj starším dejinám geografie na Slovensku. Podpredseda a vedecký tajomník Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV, člen výboru Československej zemepisnej spoločnosti pri ČSAV. Autor viacerých geografických štúdií, napr. Pohyb obyvateľstva na Slovensku v rokoch 1869 – 1961 (1964), Život a dielo Jána Mateja Korabinského (1979), Karol Gottlieb Windisch – život, dielo a jeho vplyv na rozvoj geografie na Slovensku (1983).

heterogamia [gr.] —

1. biol. a) pri živočíchoch spôsob pohlavného rozmnožovania, pri ktorom splývajú pohlavné bunky (gaméty) rôznej veľkosti; typ anizogamie. Samičia pohlavná bunka (vajíčko) je väčšia a nepohyblivá (makrogaméta), samčia pohlavná bunka (spermia) menšia a pohyblivá (mikrogaméta); b) striedanie bisexuálneho rozmnožovania (výskyt a kontakt samčieho a samičieho pohlavia) s partenogenetickým rozmnožovaním (vývin jedinca z vajíčka bez oplodnenia);

2. demogr. uzatváranie exogamných manželstiev medzi príslušníkmi rozdielnych národností, rozdielnych rás, vyznávajúcich rozdielne náboženstvo ap. R. 2016 bolo na Slovensku podľa národnosti snúbencov uzavretých 81,7 % homogamných a 9,9 % heterogamných manželstiev. Z heterogamných manželstiev boli najčastejšie kombinácie (ženích – nevesta) maďarskej a slovenskej národnosti, ako aj českej a slovenskej národnosti.

hinduizmus [perz.] — jedno z veľkých svetových náboženstiev (názov odvodený od perzského slova hind = označenie oblasti údolia rieky Indus a Indie všeobecne, a hindu = označenie obyvateľov Indie a neskôr vyznávačov nemoslimských náboženstiev). Po kresťanstve a islame má tretí najväčší počet vyznávačov (okolo 1,150 miliónov, približne 15 % svet. populácie), z ktorých väčšina žije v Indii, menšie skupiny v Nepále, Pakistane, Bangladéši, Srí Lanke, v juhových. Ázii, ale aj v Európe, najmä v Spojenom kráľovstve, v Afrike a Amerike. Patrí (v nadväznosti na staršie indické náboženstvá) k najstarším náboženským prúdom sveta. Na jeho pôvod a vznik jestvujú rôzne vedecké názory. Podľa klasického orientalistického názoru sformovaného v 19. stor. spadajú počiatky dnešného hinduizmu do 2. pol. 1. tisícročia pred n. l. (→ brahmanizmus). Mnohí súčasní indológovia a religionisti však predstavu o hinduizme ako o náboženstve s jednou tradíciou a jednotným systémom doktrín a praktík (podľa vzoru kresťanstva a islamu) prisudzujú až vplyvu európskeho myslenia reprezentovaného najmä anglickými koloniálnymi úradníkmi a táto predstava následne bola prebraná indickými intelektuálmi; vtedy sa tiež začalo hovoriť o rozmanitých náboženských predstavách a praktikách charakterizujúcich náboženský život väčšiny obyvateľov Južnej Ázie ako o hinduizme (niekedy aj ako o sanátanadharme = večnom poriadku, náboženstve). Hinduizmus nemá jedného historického zakladateľa, jednu posvätnú knihu, ústrednú autoritu ani jednotný systém viery. Predsa však existuje niekoľko presvedčení, ktoré zjednocujú rozmanité duchovné prúdy a voľnejšie alebo prísnejšie organizované náboženské skupiny. Je to najmä viera v existenciu božského princípu brahma, viera, že skutky človeka (→ karma) určujú jeho ďalšie prevtelenia (→ reinkarnácia), viera v nepretržitý kolobeh životov (→ sansára), v konečné vyslobodenie z tohto kolobehu (→ mókša) a viera, že človek musí zachovávať pravidlá (→ dharma), ktoré vyplývajú z jeho zaradenia v spoločnosti (→ kasta). Mnohí hinduisti považujú za počiatočný zdroj vlastnej tradície árijské védske náboženstvo. Hinduisti môžu byť polyteistami, monoteistami alebo monistami. V hinduistickom panteóne existuje veľa bohov a bohýň. Niektorí sú celoindickí, napr. Višnu, Šiva, Brahma, Ganéša, Krišna (Kršna) a Déví, iní sú lokálni. Hinduista má často vybrané božstvo (ištadéva), ktoré môže mať preňho aspekty najvyššieho boha. Najpočetnejší sú uctievači Višnua (višnuisti), Šivu (šivaisti) a šakti – ženského princípu, sily, ktorá umožňuje život a udržiava vesmír (šaktisti). K najpopulárnejším hinduistickým bohom patria aj Ganéša, Kálí a Durgá. Niektorí hinduisti však považujú všetkých bohov len za rôzne prejavy absolútneho a jediného božského princípu (brahma). Bohom sú zasvätené často bohato zdobené chrámy (→ hinduistická architektúra, → indické výtvarné umenie) a svätyne alebo sa uctievajú na domácich oltároch. S hinduistickým chápaním posvätného ako všadeprítomného sú späté púte najmä k posvätným riekam (Ganga) a svätým mestám a dedinám na ich brehoch. Významnými pútnickými miestami sú napr. Banáras (dnes Váránasí), Prajág (dnes Illáhabád), Udžžain, Násik, Hardvár, Ajódhjá a i. S chápaním posvätného úzko súvisí uctievanie posvätných zvierat (krava, opica, had, potkan a i.). V hinduistickom kalendári je veľa náboženských sviatkov, z ktorých medzi najznámejšie patria oslava Krišnovho narodenia Džanmáštamí, oslava víťazstva boha Rámu nad démonom Rávanom Dašahra, Šivov sviatok Šivarátri, sviatok svetiel Dívalí a sviatok jari Hólí. Základnou posvätnou literatúrou hinduizmu je védska literatúra (→ védy), ktorá je aj základom viacerých neskorších indických myšlienkových systémov (→ indická filozofia); védy považujú za posvätné aj moderní hinduisti. Nadväzujú na ne indické národné eposy Mahábhárata a Rámájana a staré rozprávania purány. S hinduizmom súvisia aj právne normy týkajúce sa organizácie spoločnosti. Spoločenské vzťahy hinduistov usporadúva kastový systém, ktorý sa vyvinul z pôvodne védskeho konceptu rozdelenia spoločnosti na štyri varny: bráhman (kňaz, obetník, všeobecne vzdelanec), kšatrija (bojovník, šľachtic), vaišja (pospolitý ľud, hospodár, obchodník, remeselník a i.) a šúdra (služobník všetkých ostatných varien). K tomuto rozdeleniu neskôr pribudol atišúdra, dnešný nedotknuteľný, t. j. človek mimo varnového usporiadania nachádzajúci sa na najspodnejšom mieste hierarchického rozdelenia hinduistickej spoločnosti. Diskrimináciu zo strany štátu na základe príslušnosti ku kaste vyriešila indická ústava platná od 1950: bola zrušená nedotknuteľnosť ako spoločenský status a boli zakázané s ňou súvisiace praktiky. Hinduizmus nepatrí k prozelytickým náboženstvám, nemožno naň konvertovať, hinduistom sa človek stáva pri narodení. Niektorí moderní predstavitelia hinduizmu však konverziu pripúšťajú. K najznámejším organizáciám, ktoré prezentujú hinduizmus ako monolitické náboženstvo (náboženstvo založené na jednej tradícii) vyvíjajúce sa kontinuálne už od védskeho obdobia, patria Svetové združenie hinduistov (Višva Hindu Paríšad) a Organizácia dobrovoľníkov domoviny (Ráštríja svajamsévak sangha). K najvýraznejším popularizátorom hinduistickej literatúry v súčasnosti patrí vydavateľstvo Gítapress. Na tradíciu, z ktorej sa vyvinul hinduizmus, sa viaže aj princíp nenásilia (→ áhinsa), → joga (jóga), ajurvédska medicína, ale aj vegetariánstvo.

islam [arab.], aj islám — druhé najrozšírenejšie svetové náboženstvo (po kresťanstve); aj islamský svet ako celok, prípadne ideálna moslimská (muslimská) komunita. Islam patrí k prorockým náboženským tradíciám Stredného východu, ktoré charakterizuje viera v jediného Boha (monoteizmus), v Božie zjavenie, prorokov, odplatu a v posledný súd. Spolu s judaizmom a kresťanstvom tvorí islam trojicu tzv. abrahámovských náboženstiev, ktoré odvodzujú pôvod svojej duchovnej tradície od patriarchu Abraháma (v islame → Ibráhím). Na rozdiel od židovskej a kresťanskej tradície, podľa ktorej je považovaný za dediča Božieho prisľúbenia Abrahámov syn Izák, stúpenci islamu, t. j. moslimovia (muslimovia), pokladajú za dediča Božieho prisľúbenia a za svojho praotca Abrahámovho prvorodeného syna Ismá’íla (→ Izmael). Islam je prísne monoteistický, a hoci historicky a chronologicky vyšiel z judaizmu a kresťanstva, moslimovia sú presvedčení, že je pôvodnou a jedinou pravou monoteistickou vierou, ktorú podľa islamskej tradície židia a kresťania pozmenili, resp. sa od nej odklonili. Princíp striktného monoteizmu vyjadruje doktrína o Božej jedinosti (tawhíd), ktorá zamieta kresťanské učenie o Svätej Trojici (považuje ho za odklon od monoteizmu). Podľa moslimov jedine vďaka islamu spoznali ľudia pravého Boha, proroka a zákon, preto je predislamské obdobie moslimami označované aj ako vek temna, nevedomosti a pohanstva (→ džáhilíja), výnimku z ktorého tvorili iba hanífovia. Moslimovia veria v jediného Boha, všemohúceho a vševediaceho stvoriteľa, udržiavateľa a sudcu Alaha (Alláh), ktorého absolútna dokonalosť sa v islame premietla do zákazu jeho zobrazovania. Islam kladie dôraz na bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu (názov islam je odvodený od arabského koreňa s-l–m, čo znamená odovzdanie sa alebo podrobenie sa Bohu, Božej vôli a zákonu) vyjadrené činmi, predovšetkým predpísanými náboženskými úkonmi, bázňou (takvá), zbožnosťou a dobrými skutkami. Ústredná osobnosťou islamu je Mohamed (Muhammad; Posol Boží, rasúlu-lláh), ktorého moslimovia uctievajú ako najväčšieho a posledného zo všetkých prorokov, ako toho, kto priniesol pravé zjavenie. Jeho najvýznamnejšími predchodcami v rade prorokov boli Ibráhím (Abrahám), Músá (Mojžiš) a Ísá (Ježiš; moslimovia považujú Ježiša Krista za proroka, odmietajú jeho božskú podstatu a neveria, že bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych). Mohamed nebol nikdy považovaný za zakladateľa nového náboženstva, ale za obnoviteľa pôvodnej monoteistickej viery. Označenie moslima výrazom mohamedán, odvodeným od Mohamedovho mena, je preto nesprávne a môže byť urážlivé. Posvätnou knihou islamu je Korán, večné Božie slovo, ktoré podľa islamskej tradície postupne (610 — 632 spočiatku v Mekke, potom v Medine) zjavoval Boh Mohamedovi v arabskom jazyku prostredníctvom anjela Džibríla (→ Gabriel). Pretože miestom vzniku islamu je Arabský polostrov, Arabi sa považovali za nadradených a svoj jazyk (→ arabský jazyk), t. j. jazyk Koránu, za posvätný. Moslimom sa človek stane narodením alebo sa ním môže stať (z vlastného rozhodnutia) tak, že sa odovzdá jedinému Bohu, jeho vôli a zákonu, berie na seba povinnosť plniť Božiu vôľu ako jednotlivec, ale aj ako člen spoločnosti, čo formálne vyjadrí pred svedkami vyznaním viery (→ šaháda), a tým sa stane členom svetového spoločenstva moslimov, t. j. moslimskej obce (→ umma). Islam však kladie dôraz aj na náboženskú prax, predovšetkým na vykonávanie predpísaných náboženských úkonov a konanie dobrých skutkov. Päť základných povinností moslima predstavuje tzv. päť stĺpov viery: šaháda (vyznanie viery, v ktorej sa zdôrazňuje jeden Boh a jeden prorok), salát (rituálna modlitba päťkrát za deň smerom k Mekke), zakát (povinná almužna), saum (pôst po celý posvätný mesiac ramadán od úsvitu do západu Slnka) a hadždž (vykonanie púte do Mekky aspoň raz za život); právne autority zaraďujú k povinnostiam moslima aj džihád. Za články viery sa považuje viera v Boha, v anjelov, v Božie slovo, v Božích poslov a v posledný súd. Náboženské sviatky (k najväčším patria → íd al-adhá a → íd al-fitr) sa určujú podľa moslimského kalendára (→ arabský kalendár; v sekulárnej oblasti sa popri ňom v súčasnosti používa paralelne celosvetový gregoriánsky kalendár), sviatočným dňom je piatok (arab. jaum al-džum’a, t. j. deň zhromaždenia); veriaci sa vtedy schádzajú v mešite na spoločnú modlitbu (salát al-džum’a) a kázeň (→ chutba). K najposvätnejším miestam islamu patria mešity Masdžid al-Harám (Veľká mešita) v Mekke so svätyňou Kaaba (Ka’ba), Masdžid an-Nabaví (Mešita proroka Mohameda) v Medine a Harám aš-šaríf (Vznešené miesto, totožné s historickou židovskou Chrámovou horou) s mešitami al-Aksá (Najvzdialenejšia mešita) a Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm) v Jeruzaleme. Mekka, Medina a Jeruzalem sú pre moslimov najposvätnejšími pútnickými miestami. Z potreby moslimov správne chápať zložité a často rozporuplné texty Koránu sa vyvinula jeho exegéza (→ tafsír). Ďalším dôležitým zdrojom záväzných ponaučení a noriem je okrem Koránu aj sunna (suna, tradícia) a hadís (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamský právny systém (→ islamské právo) je spätý s náboženstvom, nemenný morálny zákon a Boží poriadok predstavuje islamské náboženské právo šaría (šarí’a). V rámci islamskej právnej vedy fikh (fiqh) vznikali od počiatku abbásovského kalifátu (polovica 8. stor.) viaceré islamské právne školy (→ mazhab). Podstatnú časť právnych predpisov tvorí dodnes rodinné právo, podľa ktorého napr. môže právne (občiansky) slobodný muž (nie otrok) uzavrieť manželstvo až so štyrmi ženami za predpokladu, že ich materiálne rovnako zabezpečí (aj z tohto dôvodu je v súčasnosti mnohoženstvo, polygamia, zriedkavé). Moslim si môže vziať za manželku aj ženu židovského alebo kresťanského vierovyznania, moslimka toto právo nemá a môže sa vydať iba za moslima. Podobne ako v judaizme aj v islame sa striktne odlišujú čisté, dovolené (halál) a nečisté, zakázané veci (→ harám). Čistotu (tahára), ktorá je podmienkou platnosti modlitby (salát) i púte (hadždž), stráca človek, ak sa dotkne nečistých vecí (napr. psov, ošípaných, vína, liehovín, mlieka nejedlých zvierat, hnisu). Ľahké znečistenie je možné odstrániť omytím rúk, nôh, hlavy a tváre (vudú), po ťažkom znečistení (sexuálny styk, menštruácia, šestonedelie ap.) je potrebné umyť celé telo (gusl). Islam zakazuje požičiavať na úrok (ribá), vstupovať cudzím mužom na niektoré miesta v dome (→ hárem) a i. Konzervatívnosť a striktnosť islamu sa prejavila aj v dôraze na rezervované obliekanie mužov a žien. Napriek tomu, že zahaľovanie hlavy u žien (→ závoj) Korán priamo neprikazuje, odporúčané je ako súčasť tradície (sunny) a považuje sa za dôležitý atribút islamskej spoločnosti i za symbol cudnosti, súkromia a morálky. Človek je podľa islamskej eschatológie sám zodpovedný pred Bohom za svoje činy a po smrti očakáva každého posledný súd, ktorého dôsledkom bude večný život v raji (džanna) alebo zatratenie v pekle (džahannam alebo nár). Súdu sa nepodrobia iba tí, ktorí položili život za svätú vec, t. j. mučeníci (šuhadá). Legalistické chápanie islamu s dôrazom na striktné dodržiavanie príkazov však neuspokojovalo duchovné potreby všetkých veriacich. V 8. stor. sa preto začali v islame objavovať asketické a mystické prúdy (→ súfizmus) sústredené do bratstiev (taríka), ktoré vznikali v celom islamskom svete a na mnohých miestach (najmä v krajinách juhovýchodnej Ázie a Afriky) sa zaslúžili o šírenie islamu. Pre novú formu zbožnosti, ktorú súfizmus predstavoval, sa často dostával do konfliktu s ortodoxiou, čo pokračuje v niektorých islamských skupinách do súčasnosti. Na rozdiel od iných náboženstiev v islame nejestvuje hierarchická štruktúra, cirkev ani sviatosti. Miestom bohoslužby (zhromaždenia veriacich a spoločnej modlitby) je mešita zvyčajne s minaretom, z ktorej muezín zvoláva na modlitbu. Dôležité miesto v mešite má výklenok v stene mešity (→ mihráb) ukazujúci smer k Mekke (→ kibla), ku ktorej sa modliaci obracajú tvárou. Modlitby vedie vážený muž (→ imám), ktorý na túto funkciu volí príslušná moslimská obec; väčšinou pôsobí aj ako kazateľ (→ chatíb). Islamské duchovenstvo tvoria teologicko-právne autority (ulamá; → álim) a znalci práva (fukahá; → fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (kudát; → kádi) a právni poradcovia (→ mufti), ktorí majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor (→ fatva).

Podľa tradície ako prvá uverila pravdivosti Mohamedových zjavení jeho prvá manželka Chadídža a potom ďalší členovia jeho rodiny. Zavedenie náboženstva do praxe sprevádzali boje medzi Mohamedovými nasledovníkmi a pohanskými príslušníkmi kmeňa Kurajš, ktorí chránili v Mekke a jej okolí svoje obchodné záujmy. Mohamedovým odchodom z Mekky (622; → hedžra) sa centrum náboženstva prenieslo do Mediny, čo moslimovia považujú za významnú udalosť, od ktorej sa začal počítať islamský letopočet. Islam sa stal ideologickým a politickým rámcom zjednotenia arabských kmeňov a vytvorenia islamského štátneho útvaru – Arabského kalifátu (→ Arabská ríša). Po stabilizovaní moslimskej obce (umma) 631 na Arabskom polostrove vyslal Mohamed posolstvo do Byzantskej ríše a do ríše Sásánovcov (do Iránu) so žiadosťou o podriadenie sa. Po Mohamedovej smrti (632) čelil jeho nástupca Abú Bakr (prvý kalif, 632 – 634) odporu i odpadlíctvu niektorých arabských kmeňov; v tzv. odpadlíckych vojnách postupne porazil a opätovne získal územia centrálnej Arábie (Nadžd), východného pobrežia Arábie (dnešný Bahrajn, Omán), ako aj územia severnej (Tabúk) a Južnej Arábie (Jemen a Hadramaut). Realizoval aj prvé útočné výpady proti Byzantskej ríši i proti Sásánovcom, ktorí odmietli Mohamedovo posolstvo. Hlavným cieľom nebolo šírenie islamu, ale vojensko-politické súperenie a snaha moslimov získať Jeruzalem. Expanzia Arabského kalifátu mimo Arabského polostrova je spojená až s vládou druhého kalifa Umara ibn al-Chattába. Počas jeho vlády (634 – 644) sa po víťazstve Arabov v bitke na rieke Jarmúk (636) postupne dostali do rúk moslimov na čele s Chálidom ibn al-Valídom dovtedajšie byzantské provincie: 634 – 638 Sýria (637 dobyté Aleppo, dnešný Halab), 634 – 637 Palestína (638 dobytý Jeruzalem), 638 Arménsko a 639 – 642 Egypt. Súbežne s prenikaním do Sýrie sa Arabom 637 – 641 podarilo (po víťazstve nad perzským vojskom v bitke pri meste Kádisíja, 637) získať územie dnešného Iraku a 642 – 644 sa pod ich vládu dostala veľká časť územia dnešného Iránu (Perzia). Tretí kalif Usmán ibn Affán (644 – 656) sa musel vyrovnať s vnútroštátnou nestabilitou i s odporom cháridžovcov (príslušníkov sekty → cháridža), ale aj stúpencov Alího ibn Abí Táliba. Napriek tomu sa mu podarilo získať ďalšie časti územia dnešného Iránu, časti Chorásánu a oblasti južného Kaukazu (650), 652 časť Afganistanu; 649 anektoval Cyprus a 647 – 651 časť severoafrického pobrežia. Počas vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) sa expanzia prakticky zastavila. V kalifáte vznikol dynastický a vnútronáboženský konflikt a došlo k rozkolu a rozdeleniu na sunnitov (sunitov) a šíitov. S nástupom sunnitských Umajjovcov (661 – 750) sa postup územnej expanzie kalifátu načas zastavil a opätovne sa začal až začiatkom 8. stor. R. 708 – 710 si Arabi podrobili zvyšné územia byzantských provincií severnej Afriky aj zásluhou konverzie pohanských Berberov na islam. R. 711 Tárik ibn Zijád ovládol Gibraltár a následne si podmanil veľkú časť Pyrenejského polostrova (→ Andalúzia; vláda moslimov na území Španielska do 1492), ich postup do západnej Európy zastavil 732 Karol Martel v bitke pri Poitiers. R. 709 sa Arabi dostali až do Trácie a 674 a 717/718 dvakrát neúspešne obkľúčili Konštantínopol (dnes Istanbul). V období 706 – 715 prenikli do Strednej Ázie a získali mestá Buchara a Samarkand, čím sa dostali do priameho kontaktu s Čínou a prekročili rieku Indus. Po nástupe Abbásovcov (750 – 1258) sa islamské výboje výrazne oslabili a zredukovali sa len na menšie a krátkodobé výpady viac či menej suverénnych vládcov provincií do Stredomoria. R. 827 ovládol islamský pirát z Andalúzie Umar ibn Hafs (†855) Krétu (jeho nástupcovia tam vládli do 961), po niekoľkých neúspešných arabských útokoch na Sicíliu tuniská dynastia Aghlabovcov dobyla 831 Palermo a ďalšie mestá a nasledujúca dynastia Fátimovcov ovládla 965 celú Sicíliu (islamská do 1072). Počas 9. stor. sa Arabom podarilo obsadiť alebo vyplieniť niekoľko juhofrancúzskych a talianskych miest vrátane Ríma (846) a Bari (vládli tam 841 – 871). Vzostup križiackych výprav, postupujúca reconquista na Pyrenejskom polostrove (11. – 15. stor.), útoky extrémistickej šíitskej sekty asasínov z Iránu a invázia Mongolov (1258 dobyli Bagdad) ukončili vládu a vojenskú expanziu Abbásovcov i existenciu jednotnej islam. ríše (kalifátu). V 2. polovici 11. stor., keď islamizovaní Seldžukovci (sultán Alp Arslán) porazili v bitke pri Mantzikerte (1071) Byzantskú ríšu a prenikli do Malej Ázie (obsadili Anatóliu), Sýrie a Palestíny (ríša Seldžukovcov z Rúmu, 1077 – 1307), sa začalo systematické a definitívne dobývanie Malej Ázie. Poslednou islamskou vojensko-politickou expanziou boli výboje Osmanskej ríše (1299 – 1923), ktoré sa začali v 14. stor. v Malej Ázii a postupne sa preniesli na Balkán a do strednej Európy. Islamská expanzia na Balkán bola spojená s obsadením Dardanel (1354), prvým mestom na európskej pevnine dobytým osmanskými Turkami bolo Gelibolu (hist. Gallipoli, 1354). Kľúčovým sa ukázalo dobytie mesta Edirne (hist. Drinopol; 1361), ktoré sa do 1453 stalo hlavným mestom Osmanskej ríše. V nasledujúcich tridsiatich rokoch Osmani ovládli celý južný Balkán a po víťazstve v bitke na Kosovom poli (1389) i po porážke križiackej výpravy vedenej kráľom Žigmundom Luxemburským v bitke pri Nikopole (1396, sultán Bajezid I.) siahalo ich územie až po Dunaj. Po vpáde Timúra do Malej Ázie sa postup Osmanov načas zastavil, v polovici 15. stor. sa však po víťazstve pri Varne (1444) zmocnili Konštantínopola (1453) a začali poslednú etapu dobývania Balkánu. K Osmanskej ríši pripojili Albánsko (1478) i väčšinu územia Čiernej Hory (1499), zmocnili sa Belehradu (1521) a po víťazstve v bitke pri Moháči (1526) obsadili zadunajskú časť Uhorska, pričom dobyté územie dostal do správy Ján Zápoľský (protikráľ Ferdinanda I.), pod ich kontrolu sa však nedostalo Horné Uhorsko, t. j. dnešné Slovensko. Napriek vytrvalým výbojom a okupačným snahám sa v oblasti strednej Európy islam presadiť nepodarilo. Koncom 17. stor. sa Osmani po vojenských porážkach (→ bitka pri Viedni, 1683) opäť stiahli za Dunaj a po 1718 (Požarevský mier) aj z celého územia Uhorska, islamizované zostali len oblasti, ktoré naďalej okupovali (územia dnešného Albánska, Bulharska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny, Kosova, Severného Macedónska a severného Grécka). V strednej Ázii sa islam začal šíriť až s príchodom Mongolov, ktorí najskôr rozvrátili abbásovský kalifát (1258), krátko nato sa však väčšina štátov, ktoré vznikli po rozpade centrálnej ríše, islamizovala. Islam sa stal štátnym náboženstvom v Zlatej horde. S Mongolmi do istej miery súvisí aj posledná vlna šírenia islamu. do Prednej Indie. Do severnej Indie sa islam postupne dostal už na konci 12. stor. a 1206 – 1526 tam existoval islamský Dillíjsky sultanát. Od 2. polovice 11. stor. boli moslimovia často pozývaní osídľovať neobývané územia Číny. V 19. stor. ich časť emigrovala z Číny aj do Oceánie a na Nový Zéland. Do Ameriky sa dostali v 18. stor. (príchod čiernych otrokov privezených zo západnej Afriky) a v 80. rokoch 19. stor. (prisťahovali sa predovšetkým z Osmanskej ríše, Číny a juhovýchodnej Ázie). Islam je v USA najvýraznejšie prezentovaný hnutím Čierni moslimovia (Black Muslims, založené 1930, nazývané aj Islamský národ, Nation of Islam, aj Stratený a znovunájdený národ islamu, The Lost-Found Nation of Islam). Menšie moslimské komunity sa postupne dostali aj do Kanady a Argentíny. V západnej a severnej Európe sa moslimské komunity udomácňovali v novoveku najmä ako obchodníci a diplomati Osmanskej ríše a i. moslimských krajín. Najväčší rast moslimských komunít v tejto časti sveta bol spojený s ekonomickou migráciou po 2. svetovej vojne.

Korán jednoznačne neurčuje podobu islamského štátu, islamské politické teórie obyčajne vychádzajú zo spôsobu Mohamedovej vlády v Medine a z praxe založenej na voľbe jedného z najváženejších Mohamedových spoločníkov (as-sahába), ktorý sa stal jeho nástupcom (chalífat rasúlu-lláh, nástupca Posla Božieho, t. j. Mohameda), → kalifom (chalífa). Počas vlády sunnitských Umajjovcov (661 – 750) bol namiesto teokracie nastolený svetský spôsob vlády (mulk), k úplnému rozdeleniu svetskej a duchovnej moci došlo počas vlády Abbásovcov (750 – 1258). Politické riadenie jednotlivých islamizovaných štátov sa postupne dostalo do rúk svetských vládcov (sultánov), kalifát však pretrval až do 1924 (dovtedy používali titul kalifa osmanskí sultáni) ako symbol islamskej kontinuity a najvyššej moci. Na dobytých územiach sa Arabi neusilovali o násilnú konverziu obyvateľstva, nemoslimskí obyvatelia (inoverci, t. j. kresťania, židia a príslušníci ďalších náboženských komunít považovaných moslimami za monoteistické) a neskôr aj konvertiti však boli povinní platiť osobitné dane (→ džizja, → charádž) predstavujúce dôležitý zdroj štátnych financií. Po stáročiach rozkvetu islamského sveta, ktorý bol prínosom pre rozvoj vedy a filozofie (→ arabská veda; → islamská filozofia), nastalo na konci 17. stor. obdobie úpadku, ktorý postihol všetky oblasti spoločenského aj kultúrneho života. Snahy prekonať túto stagnáciu viedli k vzniku ortodoxného reformného hnutia zameraného na očistenie islamu od novôt (resp. modernizmu) a povier i k návratu k pôvodnému islamu podľa vzoru života Mohameda, prvých kalifov a ctihodných predkov (as-salaf as-sálih). Návrat k pôvodnému islamu hlásal už v 18. stor. na Arabskom polostrove vahhábizmus (→ vahhábovci), v Indii prívrženci vahhábovského náboženského reformátora Sajjida Ahmada Barélavího (*1786, †1831). Program očistenia islamu v liberálnejšej podobe prevzal aj hlavný prúd reformizmu z konca 19. stor. (→ isláh). Dôležitou požiadavkou sa stalo obnovenie idžtihádu (samostatnej interpretácie prameňov). Reformizmus kládol dôraz na výchovu a aktivitu a pod európskym vplyvom prijal aj svetskú (t. j. nie striktne náboženskú) myšlienku nacionalizmu. V 70. rokoch 20. stor. sa v islamských krajinách rozvinuli radikálne hnutia za islamizáciu práva a verejného života často označované ako islamský fundamentalizmus, resp. islamizmus. V súčasnosti sa väčšina moslimov hlási k jednej z dvoch vieroučne nie veľmi rozdielnych islamskej tradícií, k sunnizmu alebo k šíizmu. Okrem nich jestvuje aj rad menších siekt (ahmadíja; cháridža; → ibádíja;→ ismá’ílíja; → jazídíja; → bábizmus; nusajríja, → nusajriti a i.) a mystických bratstiev (→ bektašija, → idrísíja, → chatmíja, → kádiríja, → maulávíja, → nakšbandíja, → sanúsíja a i.), ktoré sa navzájom odlišujú o. i. tradíciou preukazovania úcty svojim zakladateľom a významným duchovným autoritám. Napr. podľa šíitskej tradície sú uctievaní nielen proroci, ale aj príslušníci Mohamedovej rodiny (manžel Mohamedovej dcéry Fátimy Alí ibn Abí Tálib a jeho synovia Hasan a Husajn) a posvätnými pútnickými miestami sú pre šíitov aj mešity s hrobmi príslušníkov prorokovej rodiny (najmä hrob Alího ibn Abí Táliba v Nadžafe a hrob Husajna v Kerbelá).

V súčasnosti (začiatok 21. stor.) má islam asi 1,5 až 1,6 mld. vyznávačov (približne 20 % populácie sveta). V Afrike sa k nemu hlási až 40 % obyvateľstva, v Ázii v dôsledku vysokého stupňa diverzifikácie religióznej štruktúry len približne 23 % obyvateľstva, i keď tam žije až 70 % všetkých moslimov sveta. Vyznávači islamu žijú v oblasti od severnej Afriky po južnú (Pakistan, Bangladéš) a juhovýchodnú Áziu (Indonézia, Malajzia), okrajovo i v juhovýchodnej Európe (Albánsko, Bosna a Hercegovina), významnou islamskou oblasťou je aj Stredná Ázia. K rýdzo islamským krajinám (podiel moslimov nad 98 %) patria v Ázii napr. Irán, Saudská Arábia, Afganistan, Jemen, Omán, Maldivy, Turecko, Tadžikistan a Katar, v Afrike Alžírsko, Maroko, Somálsko, Tunisko, Mauritánia, Komory a Líbya. Po 2. svetovej vojne vznikli početné moslimské komunity aj v USA a v Európe (najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Nemecku a Holandsku; vo viacerých európskych krajinách je islam druhým najrozšírenejším náboženstvom). Z hľadiska základných islamských smerov je dominantný sunnitský (89 % moslimov), menej početný je šíitský (10,5 %) a najmenej početný cháridžský smer (0,5 %). Významnými islamskými náboženskými univerzitami sú al-Azhar v Káhire (založená 972) a Dár al-ulúm v severoindickom Deobande (v štáte Uttarpradéš, založená 1867).

jazyk, lat. lingua, gr. glóssa —

1. anat. svalnatý značne pohyblivý orgán v ústnej dutine pokrytý sliznicou. Podieľa sa na mechanickom spracovaní potravy, posúva ju pri prehĺtaní, sprostredkúva chuťový vnem (→ chuť) a spolupôsobí pri vzniku zvukov i pri tvorbe artikulovanej reči. Jeho predná časť je uložená v ústnej dutine a skladá sa zo širšieho tela jazyka (corpus linguae) a z hrotu jazyka (apex linguae), ktorý sa zužuje a smeruje k rezákom, zadná časť smeruje do hltana a nazýva sa koreň jazyka (radix linguae). Telo jazyka je sploštené a rozlišuje sa na ňom horná plocha – chrbát jazyka (dorsum linguae), a spodná plocha jazyka (facies inferior linguae). Miesto, kde sa obidve plochy stretajú, sa nazýva okraj jazyka (margo linguae). Svaly jazyka sú priečne pruhované, zložené z jemných, vzájomne sa prepletajúcich snopcov, zabezpečujú pohyb a zmenu tvaru jazyka a zároveň ho upínajú k jazylke, sánke, tvrdému a mäkkému podnebiu, násadcovitému výbežku spánkovej kosti a k stene hltana. Sliznica prednej časti jazyka je ružová až červená, pokrytá viacvrstvovým dlaždicovým epitelom, nachádzajú sa v nej jazykové bradavky (→ chuťový ústroj). V zadnej časti jazyka prechádza sliznica do drobných výčnelkov miazgového tkaniva, ktoré vytvárajú jazykovú mandľu. V sliznici jazyka sú umiestnené slinné žľazy, ktoré ústia na povrchu jazyka. Na spodnej ploche jazyka v strednej rovine je uzdička jazyka (frenulum linguae) a pri jej zadnom okraji podjazyková bradavička, na ktorej ústia podjazyková a podsánková slinná žľaza;

2. v najširšom význame súhrnný názov rozličných druhov komunikačných nástrojov. Podľa toho, či sú založené na neverbálnych (neslovných) alebo verbálnych (slovných) spôsoboch komunikácie, sa rozlišujú neverbálne jazyky zahŕňajúce pohybové alebo neartikulované zvukové prostriedky, napr. jazyky zvierat (→ komunikácia živočíchov), ale aj posunkový jazyk (→ posunková reč) a i., a verbálne jazyky založené na artikulovaných zvukových komplexoch, ktoré sú asociačne zviazané s významom, pričom zvukovo-významové asociácie sa ustaľujú konvenciou a sú nielen sociálnym, ale aj psychickým javom. Jazyk je predmetom skúmania predovšetkým jazykovedy, ale aj ďalších disciplín (filológie, filozofie, psychológie, logiky, informatiky a i.). Jazyky sa ďalej delia na prirodzené a neprirodzené (umelé). Prirodzené (etnické) jazyky vznikali a rozvíjali sa spontánne prirodzeným historickým vývojom na základe konvencionalizácie v súlade s vyjadrovacími a komunikačnými potrebami používateľov (napr. slovenský jazyk, slovenčina). Prirodzený jazyk, t. j. pojem jazyka v najčastejšie používanom význame, predstavuje historicky konštruovaný systém verbálnych a symbolických znakov (→ jazykový znak), ktorý má dorozumievaciu (komunikatívnu), poznávaciu (kognitívnu), estetickú a reprezentatívnu funkciu. V ústnom styku sa realizuje artikulovanými zvukmi (→ reč) a v písomnom styku grafickými značkami (→ písmo). Ako fonetický a symbolický systém, prostredníctvom ktorého človek hovorí, myslí a vníma, vytvára reč zloženú zo slov. Slová tvoria existenčnú formu pojmov, ktoré využíva myslenie. V procese myslenia sa jazyk prejavuje ako vnútorný jazyk, ktorý je na rozdiel od vonkajšieho jazyka zvukovo nerealizovaný a zjednodušený. Vnútorným jazykom sa formuje rudimentárne myslenie, ktoré sa rozvinie vonkajším jazykom, vďaka čomu pojmy získavajú myšlienkový obsah a slová svoj význam. Prirodzený jazyk potom možno chápať ako jednotlivé rečové akty alebo ako využívanie istej časti symbolického systému v podobe napr. diskurzu, alebo ako určitý jazykový systém (→ systém jazyka), ktorý v sebe zahŕňa všetky jazykové možnosti vrátane slovníka a gramatiky. Problematikou vzťahu jazyka a poznania, t. j. riešením otázky, či jazyk je alebo nie je vhodným nástrojom poznania sveta, sa zaoberá filozofia jazyka. Podľa L. Wittgensteina je jazyk jediným (výlučným) médiom, v ktorom sa odhaľujú naše možnosti porozumenia, chápania, vysvetľovania a dorozumievania. Z dejinno-filozofickej reflexie však vyplýva, že v jazyku možno vidieť podstatu poznania, ale možno ho tiež považovať iba za prostriedok na ceste poznania. Človek sa ako prvý jazyk naučí v detstve materinský jazyk, ktorý je prirodzeným jazykom v jeho najzákladnejšom význame. V procese poznávania sveta možno materinský jazyk označiť ako vstup, pretože človek sa neučí iba napodobňovať slová, ale aj uvádzať ich do nových súvislostí; podľa N. Chomského dieťa vníma slová a pravidlá, postupne ich internalizuje a samostatne aplikuje. Zavedenie písma znamenalo začiatok existencie kultúrnych jazykov ako ešte nekodifikovaných foriem jazyka zodpovedajúcich vyšším komunikačným potrebám spätým s administratívnou, právnou, odbornou, publicistickou i s umeleckou komunikáciou (v slovenskom kontexte kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina, kultúrna západoslovenčina). Na základe kultúrneho jazyka sa konštituovali spisovné jazyky, ktoré sa vyznačujú kodifikovanosťou (→ kodifikácia) ich noriem. Keďže sa do spisovného jazyka prostredníctvom kodifikácie vedome zasahuje a reguluje sa aj jeho vývin, je poznačený istou mierou umelosti a plánovosti. Spisovný jazyk je prestížny jazykový útvar, čo vyplýva z toho, že je celonárodným dorozumievacím nástrojom, plní nadstavbové funkcie (neslúži len na bežné dorozumievanie v základných komunikačných situáciách), prejavuje sa ním spolupatričnosť príslušníkov národa a funguje ako integračná sila. Spisovný jazyk je jednou z existenčných foriem národného jazyka zahŕňajúceho všetky jazykové útvary (variety) vypracované generáciami daného národného kolektívu, napr. štandardný jazyk (t. j. jazyk blízky spisovnému jazyku; termín sa niekedy používa aj ako synonymum spisovného jazyka), interdialekty a územné nárečia, ako aj úradný jazyk (jazyk používaný v rámci štátu v úradnom styku; v slovenskom kontexte sa používa termín štátny jazyk; → jazykové právo, → jazykové zákony). Jazyk, ktorý prestal plniť funkciu národného jazyka, sa nazýva mŕtvy jazyk (sanskrit, latinčina, starogréčtina a i.). Viaceré z mŕtvych jazykov však aj naďalej plnia určité funkcie, napr. latinčina a starogréčtina sa využívajú pri tvorbe odbornej terminológie, cirkevná slovančina sa používa ako bohoslužobný jazyk ap. Útvary národného jazyka sú jedným z určujúcich faktorov jazykovej situácie a ich vzájomné pôsobenie je jedným z dynamizujúcich činiteľov tohto jazyka. Vonkajším dynamizačným činiteľom je kontakt daného jazyka s cudzími jazykmi, a to s príbuznými aj s nepríbuznými. Príbuzné jazyky majú spoločný pôvod, ich príbuznosť môže byť bližšia alebo vzdialenejšia, napr. slovanské, germánske a románske jazyky sú vzdialene príbuzné (majú indoeurópsky pôvod; → indoeurópske jazyky), slovenčina a čeština alebo srbčina a chorvátčina blízko príbuzné jazyky. Príbuzné aj nepríbuzné jazyky, ktoré sú v bezprostrednom styku, sa nazývajú kontaktové jazyky. Ich skúmanie patrí do sféry areálnej lingvistiky. Kontakt jazykov u jednotlivcov sa prejavuje ako bilingvizmus (dvoj-, resp. viacjazyčnosť).

Údaje o počte jazykov, ktorými sa v súčasnosti hovorí na Zemi, sa rôznia (najčastejšie sa uvádza 6 000 – 7 000 jazykov), čo súvisí s problémom exaktného definovania jazyka ako osobitnej jednotky a jeho vymedzenia vo vzťahu k dialektu, ako aj s klasifikáciou jazyka. Hoci jazyk zohrával jednu z najvýznamnejších funkcií v procese formovania národov, jazykovú a národnostnú štruktúru obyvateľstva nemožno úplne stotožňovať. Vo svete existujú viaceré prípady, keď príslušníci niekoľkých národov hovoria rovnakým jazykom (napr. angličtinou v Spojenom kráľovstve, USA, Austrálii a i.), vyskytujú sa i prípady, keď príslušníci jedného národa hovoria viacerými jazykmi (napr. španielčinou a guaraníjčinou v Paraguaji). Najrozšírenejšími jazykmi sveta sú v súčasnosti čínština a angličtina. Čínsky jazyk sa však priestorovo viaže výlučne na územie vlastnej Číny, naproti tomu anglický jazyk je priestorovo rozptýlený na všetkých kontinentoch. Jazyky sa klasifikujú podľa viacerých hľadísk: 1. genetická klasifikácia rozdeľuje jazyky na základe ich príbuznosti vyplývajúcej z ich spoločného pôvodu (t. j. podľa prajazykov) do jazykových rodín; 2. areálna klasifikácia začleňuje jazyky do jazykových zväzov, pričom vychádza z toho, že vo vývine jazykov možno pozorovať dve línie: divergentný vývoj, ktorý viedol k viac alebo menej výraznému diferencovaniu jazykov so spoločnou genézou, pretože príslušné etniká sa od seba vzdialili, a konvergentný vývoj, ktorý, naopak, na základe areálneho susedstva etník vedie k vzájomnému ovplyvňovaniu aj geneticky nepríbuzných jazykov, ktoré nadobúdajú spoločné črty, štruktúrne sa zbližujú, a tak vytvárajú jazykový zväz; 3. typologická klasifikácia je založená na hľadaní spoločných štruktúrnych vlastností jazykov (gramatických znakov) bez ohľadu na ich genetické, historické či areálne vzťahy (→ jazyková typológia).

Na rozdiel od prirodzených jazykov sú neprirodzené jazyky skonštruované umelo, racionálne (niekedy sa označujú ako umelé jazyky v širšom význame). Delia sa na: 1. apriórne jazyky (t. j. umelé jazyky v užšom význame), ktoré vznikli bez opory v štruktúre prirodzených jazykov z potreby exaktného myslenia a zodpovedajúcej komunikácie spätej najmä s matematikou a formálnou logikou. Motivácia ich vzniku bola spojená s presvedčením, že nedokonalosť prirodzeného jazyka vylučuje jeho používanie v matematických a logických operáciách. Jazyk matematických a logických symbolov sa vyhýba nedostatkom prirodzeného jazyka, za najväčší nedostatok prirodzeného jazyka sa považuje neurčitosť významu jeho jednotiek; 2. aposteriórne čiže plánové jazyky, napr. esperanto, ido, interlingua, okcidentál a volapük, ktoré vznikli s využitím prvkov prirodzených jazykov. Na pomedzí prirodzených a plánových jazykov sú hybridné jazyky, ktoré vznikli zmiešaním niekoľkých jazykov (napr. pidžin a → kreolské jazyky) a používajú sa ako prostriedok dorozumievania medzi príslušníkmi rozličných etník (→ lingua franca).

Prirodzené aj plánové jazyky majú javovú aj abstraktnú stránku. V jazykovede sa potom pojem jazyka štandardne používa ako opozičný člen vo vzťahu k reči, a to v duchu protikladu langue (jazyk ako abstraktný jazyk) a parole (reč ako javová stránka jazyka, t. j. realizácia abstraktného jazykového systému v konkrétnom komunikačnom akte), ktorý zaviedol F. de Saussure, pričom vzťah jazyka a reči sa najvýraznejšie prejavuje v podobe prirodzeného jazyka. Výraz jazyka v prísnejšom lingvistickom zmysle sa potom vzťahuje na jeho abstraktnú stránku, takže sa týka abstraktného jazyka. Abstraktný jazyk je kolektívny virtuálny jazyk, ktorý jestvuje v mysli každého jednotlivca ako individuálny virtuálny jazyk a prejavuje sa ako kolektívny realizovaný jazyk, ktorý zodpovedá uplatňovaniu jazyka v súlade s jeho normami a jazyku modifikovanému individuálnymi realizáciami v opozícii k normám. Tvoria ho všeobecniny vyabstrahované z reči, napr. fonémy, morfémy a lexémy, ktoré sú včlenené do siete vzťahov vytvárajúcich štruktúru ako organizáciu systému. Z hľadiska semiotiky, logiky, informatiky a matematiky potom predstavuje systém (sústavu) kódov, kde výrazy slovníka alebo z nich odvodené alebo utvorené zložené výrazy kódujú významy, spĺňajú syntaktické, sémantické a logické pravidlá. Syntaktické alebo formačné pravidlá určujú najmä spôsob, ako sa zo základných výrazov jazyka (jeho slovníka) utvárajú odvodené výrazy. Sémantické pravidlá stanovujú význam zložených výrazov na základe významov jednoduchších podvýrazov a spôsobu ich spojenia. Kódy systému umožňujú dvojitú signifikáciu, t. j. že v jazykovom výraze je zakódovaný istý význam (prvá signifikácia) a v danom výraze spolu s týmto významom je zakódovaný ďalší význam (druhá signifikácia), ktorý sa tradične nazýva konotácia. Skutočnosť, že jazyk sa skladá z výrazov a im priradených významov (čiže výrazy sú sémanticky interpretované), je základom jeho metaforického používania (→ metafora). V tomto zmysle sa na akúkoľvek množinu objektov a javov, ktoré sa sémanticky interpretujú, môže nazerať ako na jazyk, takže sa dá hovoriť o jazyku odevu, jazyku farieb, jazyku pohybu ap. Logické pravidlá stanovujú, ktoré tvrdenia daného jazyka logicky vyplývajú z iných tvrdení. Jazyk, v ktorom je presne definovaný slovník základných výrazov a stanovený ich jednoznačný význam, prehľadné pravidlá utvárania odvodených výrazov a nimi určených významov i správne pravidlá logického usudzovania, sa nazýva formalizovaný alebo symbolický jazyk. Na rozdiel od prirodzených jazykov, ktoré plnia veľa rozmanitých funkcií a môžu trpieť mnohými nejednoznačnosťami, paradoxmi a chybami, sú formalizované jazyky budované predovšetkým s cieľom jednoznačného a objektívneho zachytenia informácií a vyzdvihnutia všetkého, čo je dôležité pre logické vyplývanie tak, aby tento symbolický jazyk akoby myslel za človeka a umožňoval mu získavať nové analytické poznatky z vybraných axióm a postulátov danej teórie. Ak výrazy jazyka nie sú interpretované (nemajú zmysel), ide o formálny jazyk, z ktorého je vylúčená sémantika, skladá sa zo symbolov a pravidiel ich kombinácie čiže z asémantického slovníka a gramatiky a možno ho opísať formálnou gramatikou. Formálnymi jazykmi sú napr. programovacie jazyky konštruované na základe jazykovej striktnej logiky. Ak je jazyk ako systém kódov objektom skúmania, ide o objektový jazyk, pričom samotné skúmanie takého jazyka sa uskutočňuje v inom jazyku, tzv. metajazyku. Nerozlišovanie objektového jazyka a metajazyka môže viesť k paradoxom a antinómiám. Podobne je potrebné rozlišovať zmieňovanie sa o výraze jazyka a použitie výrazu jazyka. Jazyk formulujúci nejakú teóriu možno zakódovať pomocou jazyka aritmetiky (aritmetizácia jazyka). Podľa K. Gödela celá syntaktika (utvárajúce a odvodzovacie pravidlá) formalizovanej teórie istých vlastností je jednoznačne reprezentovateľná v jazyku aritmetiky, ak: 1. každému elementárnemu symbolu jazyka teórie T je v kódovaní priradené presne jedno číslo v metajazyku S (t. j. v aritmetike prirodzených čísel); podobne všetkým výrazom jazyka teórie T (chápaným ako určité postupnosti elementárnych symbolov) a postupnostiam takýchto výrazov sú priradené ako ich kódy prirodzené čísla. Kódovanie musí byť také, aby sa dal efektívne vypočítať kód (tzv. Gödelovo číslo výrazu) každého (aj zložitého) výrazu z jazyka teórie T; 2. pri každom čísle sa dá efektívne určiť, či je kódom niečoho, a ak je, tak presne ktorého symbolu, výrazu či postupnosti výrazov. K. Gödel pomocou metódy diagonalizácie dokázal, že v žiadnom systéme, ktorý má obsahovať aj svoj metajazyk a je konzistentný, sa jeho syntaktickými prostriedkami nedajú dokázať všetky pravdivé tvrdenia (→ Gödelove vety o neúplnosti);

3. súhrn vyjadrovacích prostriedkov charakteristický pre istú oblasť ľudskej činnosti, resp. používaný v rozličných komunikačných sférach (odborný, právny alebo umelecký jazyk) na pomenovanie typického spôsobu vyjadrovania sa sociálnych skupín (jazyk mládeže, seniorov alebo politikov), na označenie komunikačného nástroja špecifikovaného prostredím (mestský, vidiecky, regionálny jazyk) ap. Napr. jazyk vedy (jazyk vecnej literatúry) je tvorený fragmentom prirodzeného jazyka doplneného o niektoré špeciálne termíny danej disciplíny (o tzv. teoretické termíny) vyznačujúce sa presným a jednoznačným významom, ktorý je zvyčajne fixovaný definíciou. Jazyk vedeckej teórie tvoria najmä logické konštanty (napr. výrokovo-logické spojky a kvantifikátory), výrazy označujúce základné objekty z univerza úvahy (mená indivíduí alebo číselné konštanty), indivíduové alebo číselné premenné a výrazy označujúce funkcie, t. j. vlastnosti týchto objektov, vzťahy medzi nimi, resp. operácie, prípadne premenné vyšších rádov. Od jazyka vedy, ale aj hovorového jazyka sa odlišuje jazyk umeleckej literatúry (básnický jazyk), materiál, systém či štruktúra jazykových znakov slovesného umenia, ktoré plnia špecifickú estetickú funkciu. Od jazyka hovorového prejavu a jazyka vecnej literatúry sa jazyk umeleckého diela odlišuje tzv. literárnosťou. Básnický jazyk poézie treba ohraničiť ako protiklad nielen jazyka literatúry, ale i jazyka umeleckej literatúry, ktorá nie je poéziou. Básnický jazyk nie je dekoratívnym jazykom, takže jeho fonické elementy, lexika, štylistika či metaforickosť nie sú iba vonkajším ornamentom, ale štruktúrnym základom básnického diela. Svojráznosť jazyka poézie (básnického jazyka) je síce daná tvarom a prejavuje sa v tvare, ale prvky tohto tvaru možno vnímať iba vzhľadom na umelecký kontext, na štruktúru celku, básne, pretože každý prvok, každá zložka reprezentuje celok. V básnickom jazyku je bezprostredný, zákonitý vzťah medzi vnútornou, významovou a vonkajšou výstavbou. V poézii (dnes splýva s lyrikou) na rozdiel od „zobrazujúcich“ druhov slovesného umenia, akými sú epika a dráma, vyvoláva podobne ako v hudbe estetickú reakciu rytmus. Preto sa lyrika stáva fenoménom poézie, od ktorej je neoddeliteľná „viazaná forma“, verš.

klíma [gr. > lat.], podnebie — dlhodobý charakteristický režim počasia, ktorý je podmienený energetickou bilanciou, cirkuláciou atmosféry (→ všeobecná cirkulácia atmosféry), vlastnosťami aktívneho povrchu a ľudskou činnosťou (→ klimatický systém Zeme). Podľa staršej definície (1883) Juliusa Ferdinanda Hanna (*1839, †1921) je klíma súbor všetkých meteorologických prvkov, ktoré určujú priemerný stav atmosféry v ľubovoľnom bode na zemskom povrchu. Je významnou zložkou krajiny, určuje jej ráz i využiteľnosť a pre svoju geografickú podmienenosť je neopakovateľným javom na Zemi. Hovorí sa preto len o typoch klímy, ktoré sú na Zemi zvyčajne usporiadané pásmovito (→ klimatické pásmo). Klíma daného územia sa charakterizuje pomocou priemerov meteorologických prvkov získaných za dostatočne dlhé obdobie, doplnených o ich extrémy a početnosti, príp. o ďalšie štatistické charakteristiky (→ klimatický prvok). Klíma daného územia sa vyznačuje určitou stálosťou, ktorá spočíva v tom, že štatistické charakteristiky súboru klimatických prvkov za rôzne dlhé časové obdobia (desiatky rokov) sa líšia pomerne málo. To však nevylučuje výrazné zmeny klímy, ku ktorým dochádza v priebehu geologických epoch Zeme, ani miernejšie výkyvy a kolísania klímy počas kratších etáp (stovky, príp. tisícky rokov). Na utváraní klímy v globálnom i v lokálnom meradle sa podieľajú činitele nazývané klimatotvorné faktory, ku ktorým patria astronomické (vyplývajú z vlastností Zeme ako planéty slnečnej sústavy), geografické (rozloženie kontinentov, oceánov a morí, členitosť zemského povrchu, vegetačný kryt ap.), cirkulačné (prúdenie vzduchových hmôt v atmosfére, všeobecná cirkulácia atmosféry) a antropogénne (zmeny na zemskom povrchu a v atmosfére spôsobené človekom – odlesňovanie, výstavba vodných nádrží, skleníkový efekt ap.) faktory. Podľa veľkosti dejov, ktoré vytvárajú klímu alebo podľa jej priestorového rozsahu, sa rozoznávajú makroklíma, mezoklíma a mikroklíma, príp. miestna klíma. Štúdiom klímy sa zaoberá klimatológia.

Klasifikácia klímy (klasifikácia podnebia, klimatická klasifikácia) predstavuje vymedzenie základných klasifikačných jednotiek klímy a určenie ich geografického rozloženia na Zemi. Pri globálnych klasifikáciách je najväčšou klasifikačnou jednotkou klimatické pásmo, v ktorom sa podľa zvolených kritérií v závislosti od druhu klasifikácie vymedzujú klimatické typy a podtypy. Územný celok, ktorý spĺňa kritériá určitého typu klímy, sa nazýva klimatická oblasť. Pri klasifikácii klímy celej planéty je delenie klimatických pásem na jednotlivé klimatické typy vzhľadom na veľkú rozlohu územia pomerne hrubé. Preto sa robia klasifikácie klímy aj pre menšie územné celky (napr. pre štáty) umožňujúce podrobnejšie stanovenie klimatických typov (príp. podtypov). Pri takýchto klasifikáciách sa s cieľom zachytiť rôznorodosti daného územia vymedzuje väčší počet klimatických typov. Existuje množstvo klasifikácií klímy, každá z nich vychádza len z niekoľkých kritérií, preto neexistuje žiadna všeobecne platná klasifikácia.

Klasifikácie klímy sa rozdeľujú na efektívne (konvenčné) a genetické.

Efektívne (konvenčné) klasifikácie klímy sú založené na hodnotení vplyvu klímy na okolité prírodné prostredie. Klímu klasifikujú podľa výrazných geomorfologických a vegetačných javov alebo znakov v prírodnom prostredí a podľa ich zmien počas roka, ktoré sú podmienené pretrvávaním určitých klimatických podmienok. Hranice medzi jednotlivými klimatickými typmi sú určené na základe konvenčne zvolenej veľkosti klimatických alebo iných prvkov či klimatologických indexov, príp. ich kombinácie, bez ohľadu na podmienky vytvárania klímy. Najpoužívanejšou efektívnou klasifikáciou je Köppenova klasifikácia klímy zostavená W. Köppenom, ktorá vychádza z rozloženia hodnôt teploty vzduchu a atmosférických zrážok vo vzťahu k vegetácii. Rozlišuje 5 hlavných klimatických pásem zodpovedajúcich 5 hlavným druhom klímy (A až E), ktoré sa ďalej delia podľa rozloženia atmosférických zrážok a teploty vzduchu v priebehu roka na 11 základných klimatických typov detailnejšie charakterizujúcich osobitosti klímy. V skupine A (tropické podnebie) vymedzuje typy klíma tropického dažďového pralesa (Af) a periodicky suchá savanová klíma (Aw), v skupine B (suchá klíma, → aridné podnebie) typy stepná klíma (BS) a púšťová klíma (BW), v skupine C (teplá dažďová klíma) typy teplá klíma so suchou zimou (Cw), teplá klíma so suchým letom (Cs) a teplá vlhká klíma (Cf), v skupine D (→ boreálne podnebie) typy klíma so studenou a s vlhkou zimou s rovnomerným rozložením zrážok (Df) a klíma so studenou a suchou zimou s výrazným ročným chodom zrážok (Dw), v skupine E (snehová, resp. ľadová klíma; → polárne podnebie) typy klíma tundry alebo výšková klíma (nad 3 000 m n. m.; ET) a klíma trvalého mrazu (EF). V tejto klasifikácii klímy sú hranice klimatických typov určené izotermami najteplejších a najchladnejších mesiacov a pomerom priemernej ročnej teploty vzduchu a ročného úhrnu zrážok so zreteľom na ich ročné rozdelenie.

Genetické klasifikácie klímy klasifikujú klímu podľa rozhodujúcich fyzikálnych podmienok jej vytvárania, najmä podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry. Najpoužívanejšou z nich je Alisovova klasifikácia klímy zostavená ruským klimatológom Borisom Pavlovičom Alisovom (*1891, †1972), ktorá klímu rozdeľuje podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry na klimatické pásma, pričom základom klasifikácie je prevládajúci výskyt určitých (geografických) typov vzduchových hmôt v danej geografickej oblasti. Podľa Alisovovej klasifikácie klímy sú hlavné klimatické pásma územia, v ktorých sa po celý rok vyskytuje rovnaký typ vzduchovej hmoty (napr. v rovníkovom pásme rovníkový vzduch) a prechodné klimatické pásma územia, v ktorých dochádza k sezónnemu striedaniu dvoch rôznych vzduchových hmôt (napr. v pásme rovníkových monzúnov sa striedajú rovníkový a tropický vzduch). Alisovova klasifikácia klímy rozlišuje hlavné klimatické pásma, ktorými sú rovníkové (ekvatoriálne) pásmo, 2 tropické pásma, 2 pásma miernych šírok (→ podnebie miernych zemepisných šírok), arktické (→ arktické podnebie) a antarktické pásmo (→ antarktické podnebie), a vedľajšie (prechodné) pásma, ktoré sú subekvatoriálne (pásmo rovníkových monzúnov), subtropické (→ subtropické podnebie), subarktické (→ subarktické podnebie) a subantarktické pásmo. V každom pásme vyčleňuje Alisovova klasifikácia štyri základné typy klímy: kontinentálny (pevninský; → kontinentálne podnebie), maritímny (oceánsky; → maritímne podnebie), typ záp. pobreží a typ vých. pobreží.

K ďalším známym klasifikáciám klímy patria Bergova, Flohnova, Thornthwaitova klasifikácia a i. Klasifikácia klímy Československa bola 1957 vypracovaná konvenčnou metódou navrhnutou M. Končekom, v ktorej boli na vymedzenie klimatických typov a podtypov použité jednak klimatické prvky (napr. teplota vzduchu), jednak klimatolodické indexy (napr. vlahový index).

kohorta [lat.] —

1. demogr. skupina jedincov prežívajúcich rovnakú významnú udalosť v rovnakom časovom úseku. Termín sa spravidla používa v podobnom zmysle ako generácia, nie však z hľadiska rovnakého veku, ale z hľadiska prežívania sledovaných demografických udalostí, napr. súbor jedincov, ktorí uzatvorili sobáš v jednom kalendárnom roku, tvorí sobášnu kohortu, súbor narodených detí prvého poradia v danom kalendárnom roku tvorí kohortu narodených prvého poradia. Niekedy sa kohorta nepresne používa v užšom význame ako synonymum pojmu generácia alebo v širšom význame, keď okrem vlastného významu zahŕňa aj pojem generácia;

2. biol., ekol. vedľajšia taxonomická jednotka v klasifikácii živočíchov zvyčajne medzi triedou a radom, prípadne medzi infraradom a čeľaďou, v klasifikácii rastlín niekedy zaraďovaná medzi divíziu (kmeň) a triedu; populácia, ktorú tvoria jedince tej istej generácie, aj skupina jedincov narodená (vyklíčená) v určitom časovom úseku. Termín kohorta sa používa napr. pri rozboroch populačných vzoriek a pri určení vekovej štruktúry populácie, keď nie je známy presný vek jedincov, známe je však obdobie ich narodenia (vyklíčenia). Označuje sa symbolom K a číselným indexom poradového čísla kohorty, napr. pri hlodavcoch patria do K₀ jedince narodené v minulom roku, do K₁ jedince narodené na jar, do K₂ jedince narodené v lete a do K₃ jedince narodené na jeseň;

3. hist., voj. lat. cohors, množné číslo cohortes — v Rímskej ríši:

a) podjednotka rímskej légie. Kohorty začali vznikať ako taktické bojové jednotky koncom 2. stor. pred n. l. po vojenskej reforme Gaia Maria. Každá kohorta sa delila na tri manipuly, každý manipul na dve centúrie, 10 kohort tvorilo jednu légiu. V závislosti od počtu mužov v centúriách (pôvodne 100, inokedy 60 – 120) mala kohorta okolo 600 mužov (pešiakov a jazdcov). V pochodovom i v stálom tábore mali kohorty presne vyčlenené miesto. Označovali sa poradovým číslom, pričom prvá sa vždy považovala za najlepšiu a najskúsenejšiu a ďalšie za menej skúsené. V období raného cisárstva na konci 1. stor. pred n. l. dosahovala prvá kohorta až 800 mužov a delila sa na 5 centúrií. Kohorty sa označovali zástavou (vexillum), ktorú niesol vexillarius, a nazývali sa podľa spôsobu boja, napr. pešia (cohors peditata), jazdecká (cohors equitata) a lukostrelecká (cohors sagittariorum) kohorta, podľa kmeňov, resp. podľa národov, z ktorých príslušníkov boli zostavené, napr. galská (cohors Gallorum) a hispánska (cohors Hispanorum) kohorta, alebo podľa cisárov, za ktorých vlády vznikli, napr. Flaviova (cohors Flavia), Trajánova (cohors Traiana) a Antoninova (cohors Antoniniana) kohorta. V období cisárstva vzniklo viacero druhov pomocných kohort, ktoré boli vytvorené z príslušníkov miestnych spojeneckých kmeňov (→ auxíliá), na ich čele stáli prefekti;

b) prétoriánska kohorta (cohors praetoria aj praetoriana; aj prétoriánska garda) — pôvodne osobná stráž vojvodcu pri vojenskom ťažení, počas vlády cisára Augusta tvorili prétoriánske kohorty gardové oddiely rímskeho vojska chrániace cisára. Pôvodne boli rozmiestnené mimo Ríma, za cisára Tiberia umiestnené v kasárňach (castra praetoria; aj prétoriánsky tábor) na juhovýchodnom okraji mesta; → prétoriáni. Ako priateľská kohorta (cohors amicorum) sa prenesene označovala skupina priateľov cisára, z ktorej postupne vznikol jeho poradný orgán;

c) jednotky zabezpečujúce poriadok a bezpečnosť v hlavnom meste Rímskej ríše v Ríme, kde pôsobili mestská kohorta, kohorta hasičov a kohorta dobrovoľníkov (cohortes voluntariorum) utvárané podľa potreby. Tri mestské kohorty (cohortes urbanae) utvoril cisár Augustus okolo 13 pred n. l. Každá mala 500 mužov, za cisára Vitellia 1 000 a za Severa 1 500, každej velil tribún, všetky kontroloval senátor vymenovaný do funkcie mestského prefekta (praefectus urbi). Ich základňou bol prétoriánsky tábor v Ríme. Niekedy boli posielané aj do iných miest, napr. do Kartága na ochranu obilia či do Lugdunu (dnešný Lyon) na ochranu mincovne. Sedem kohort hasičov či nočných strážcov predstavovalo stálu hasičskú posádku (cohortes vigilum; lat. vigil = strážca, hasič) zriadenú cisárom Augustom po požiari Ríma (6 n. l.). Každá mala 500, neskôr 1 000 mužov na čele s tribúnom, všetky podliehali veleniu prefekta (praefectus vigilum);

4. prenesene záujmovo alebo účelovo prepojené väčšie množstvo ľudí, skupina.

koncentrácia obyvateľstva — 1. proces sústreďovania obyvateľstva zvyčajne v rámci zvolenej priestorovej jednotky (obec, región). Napr. na Slovensku v 70. a 80. rokoch 20. stor. dochádzalo v súvislosti s urbanizáciou a industrializáciou ku koncentrácii obyvateľstva v mestách sťahovaním. V súčasnosti dominujú v rámci koncentrácie obyvateľstva skôr dekoncentračné procesy (napr. tzv. suburbanizácia);

2. stav sústredenia obyvateľstva vo zvolenej jednotke pozorovania alebo v jednotkách pozorovaní typicky v rámci zvoleného územia alebo území (obce, mestá, regióny a pod.). Pri úplnej koncentrácii obyvateľstva je všetko obyvateľstvo sústredené v jednej (jedinej) jednotke pozorovania, pri žiadnej koncentrácii obyvateľstva obyvateľstvo koncentrované nie je a je rovnomerne rozmiestnené vo všetkých jednotkách pozorovania. Presnejšie (štatisticky) sa koncentrácia obyvateľstva vyjadruje mierami koncentrácie (napr. koeficientom koncentrácie obyvateľstva) a graficky sa znázorňuje napr. tzv. Lorenzovou krivkou (nazývaná aj koncentračná krivka alebo krivka koncentrácie obyvateľstva).