introdukcia

introdukcia [lat.] — úvod, vstup;

1. aj inštalácia — v rímskokatolíckej cirkvi slávnostné uvedenie do úradu opáta alebo farára; v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania slávnostné uvedenie do funkcií laických cirkevných funkcionárov;

2. ekol. zámerné premiestnenie (vysadenie) jedincov do novej oblasti, kde premiestnený (vysadený) druh (živočích, rastlina) môže (nemusí) nájsť vhodné prostredie na svoju adaptáciu. Ak je introdukcia úspešná, introdukovaný druh prospieva sebe aj svojmu okoliu (napr. duglaska tisolistá, Pseudotsuga menziesii) alebo dobre prospieva sebe, ale svojmu okoliu škodí, napr. ťava jednohrbá (Camelus dromedarius) bola koncom 19. a začiatkom 20. stor. introdukovaná do Austrálie, kde sa pôvodne využívala ako úžitkové zviera, v súčasnosti však (najmä v Severnom teritóriu) voľne žije skoro 1 milión jedincov, ktoré síce predstavujú jedinú a zároveň najväčšiu populáciu voľne žijúcich tiav, pri hľadaní vody však spôsobujú obrovské škody (ničia dediny austrálskych domorodcov, zamorujú pramene ap.). V agrotechnike sa ako introdukcia označuje zámerné zavádzanie cudzích odrôd do novej oblasti (priame premiestnenie bez aklimatizácie), pričom základom introdukcie sú svetové sortimenty odrôd udržiavané v jednotlivých krajinách. Pre lesníctvo je významná introdukcia drevín. Zavádzanie pestovania cudzokrajných drevín v Európe sa začalo v 17. stor., najväčší rozmach zaznamenalo v 18. a 19. stor. Jeho cieľom bolo zvýšiť produkciu dreva so zameraním na exotické a rýchlorastúce severoamerické dreviny, napr. z ihličnatých drevín na borovicu hladkú (Pinus strobus), duglasku tisolistú (Pseudotsuga menziesii) a jedľu obrovskú (Abies grandis), z listnatých drevín na agát biely (Robinia pseudoacacia) a dub červený (Quercus rubra), rozšíriť sortiment dreva, zalesňovať extrémne stanovištia drevinami odolnejšími proti biotickým a abiotickým škodcom v porovnaní s domácimi druhmi, zvýšiť estetický účinok lesa a využiť tieto dreviny na vedecké účely. Predpokladané pozitíva introdukovaných druhov oproti domácim druhom neboli však vždy následne dosiahnuté;

3. hud. a) úvod (obyčajne v pomalom tempe) k prvej časti inštrumentálnej skladby (sonáty, symfónie). Pochádza z barokovej francúzskej ouvertúry (→ predohra); b) samostatná úvodná (prvá) časť barokovej suity spravidla v pomalom tempe; c) v opere kratší inštrumentálny úvod nahrádzajúci predohru.