horizont

horizont [gr.] — 1. prirodzený horizont, obzor, miesto, kde sa obloha zdanlivo dotýka zemského povrchu; hraničná čiara medzi oblohou a pozorovateľným terénom alebo morskou hladinou. Jeho priebeh je daný charakterom krajiny (stromy, vrchy, umelé prekážky). Pre človeka vysokého 1,7 m sa horizont nachádza vo vzdialenosti 4,7 km, pri pohľade zo 100 m vysokej veže 36 km, pri pohľade z Gerlachovského štítu (2 655 m n. m.) až 186 km. V astronómii sa používa astronomický horizont, ktorým je priesečnica horizontálnej (vodorovnej) roviny kolmej na smer tiaže v danom mieste a nebeskej sféry. Ak je horizontálna rovina umiestnená na zemskom povrchu dotyčnicovo, ide o zdanlivý horizont, ak prechádza rovnobežne s dotyčnicovou rovinou stredom Zeme, o skutočný horizont (pravý horizont). Horizontálna rovina je v astronómii základnou rovinou horizontálnej sústavy súradníc (→ obzorníkové súradnice). Základnou rovinou topocentrickej sústavy súradníc (→ topocentrické súradnice) je horizontálna rovina zdanlivého horizontu, základnou rovinou geocentrickej sústavy súradníc (→ geocentrické súradnice) horizontálna rovina skutočného horizontu. Pri určovaní obzorníkových súradníc telies slnečnej sústavy treba brať do úvahy rozdiel medzi topocentrickými a geocentrickými súradnicami (paralaxu). Pri náčrtoch s perspektívou sa zanedbáva zakrivenie zemského povrchu a horizont je pokladaný za teoretickú čiaru zloženú z bodov, ku ktorým konvergujú rovnobežné priamky v horizontálnej rovine (→ horizontála). Pre pozorovateľov tesne nad povrchom Zeme je rozdiel medzi horizontálou, ktorá predpokladá ideálnu nekonečnú rovinu v mieste pozorovania, a skutočným horizontom, ktorý aproximuje tvar Zeme guľovou plochou, veľmi malý. Pre potreby merania sa v meracích prístrojoch vytvára a používa umelý horizont, pre potreby technickej geodézie nulový horizont, pri ktorom je geoid nahradený guľou;

2. vrstva, napr. v stratigrafii miestna jednotka vymedzená na základe litologickej alebo paleontologickej charakteristiky, pomocou ktorej sa odlišuje od okolitých vrstiev (napr. rudný horizont), v pedológii vrstva pôdy so špecifickými znakmi a vlastnosťami (→ pôdny horizont), v baníctve starší, menej používaný názov obzoru (vodorovný úsek ložiska nachádzajúci sa v rovnakej hĺbkovej úrovni pod povrchom; → baňa);

3. div. uzavretie javiska do tvaru polkruhu pomocou čierneho alebo bieleho plátna, ktoré znemožňuje divákovi pohľad do zákulisia. Niekedy siaha takmer k portálom. Kým biela farba vyvoláva dojem vzdušnosti a otvorenosti priestoru, čierna farba dojem pochmúrnosti a stiesnenosti. Horizont je najčastejšie zo zamatu, pretože pohlcuje svetlo. Ak je výtvarne riešený, stáva sa dekoráciou. Termínom čierny horizont sa nesprávne označuje aj prospekt, ktorý je rovnobežný s portálom, uzatvára zadnú časť javiska a stanovuje sa pomocou neho hĺbka priestoru;

4. filoz. horizont sprevádza každú danosť ako horizont možnej skúsenosti. Jeden z centrálnych pojmov fenomenológie Edmunda Husserla, ktorý ho rozvinul vo všetkých rovinách svojho uvažovania (empirickej, imaginatívnej a signifikatívnej). Vnútorný horizont daného predmetu určuje vopred jeho poznané i ešte nepoznané vlastnosti. Jeho vonkajší horizont ho situuje vo vzťahu k ostatným daným predmetom, otvárajúc sa do nekonečna. Pre vedomie je charakteristická intencionalita horizontu alebo horizontová intencionalita ako jeho potencialita, ktorá znamená sebaprekračovanie intencie. Aj vnútorné vedomie času má svoju horizontálnu štruktúru, ktorá je horizontom minulosti. Obrazný a všeobecný význam pojmu horizont (napr. myšlienkový horizont) predstavuje oblasť otvorenú mysleniu, konaniu (ekonomický horizont, politický horizont a pod.);

5. mat. → horizontála;

6. v prenesenom význame a) čiara (plocha) predstavujúca medzu, hranicu, napr. horizont udalostí, horizont vesmíru; b) rozhľad (duševný horizont).