ablácia [lat.] — odnášanie, odnímanie;

1. astron. odparovanie, tavenie a následné strhávanie častí povrchu telesa (napr. meteoroidu) spôsobené trením pri prelete atmosférou Zeme;

2. geol. proces ubúdania hmoty ľadovca alebo snehového poľa najmä vplyvom roztápania a vyparovania, ale aj mechanickým odnosom (napr. odnos vetrom). Abláciu spôsobuje najmä priame slnečné žiarenie, teplota horniny na kontakte s ľadovcom, uvoľňovanie latentného tepla vplyvom zmeny tlaku a tepelné pôsobenie ľadovcových vodných tokov. Vplyvom ablácie vznikajú na povrchu ľadovca rôzne povrchové tvary a ľadovcové toky. Zriedkavo aj synonymum pojmu denudácia (odnášanie produktov zvetraných hornín vetrom, vodou alebo ľadom);

3. lek. ablatio, odňatie, odlúčenie, odlupovanie, napr. odlučovanie plodového koláča (ablatio placentae), odlupovanie sietnice (ablatio retinae). V chirurgii zákrok, pri ktorom sa odstraňuje chorobne zmenená časť, napr. odstránenie prsníka pri rakovine prsnej žľazy (ablatio mammae).

abrázna terasa — forma reliéfu, plochý povrch vo výške niekoľko metrov až 100 m nad súčasnou morskou hladinou ukončený od strany mora spravidla zrázom (abráznym zrubom). Vzniká zo skalnej abráznej plošiny pokrytej len malou vrstvou morských sedimentov a utváranej morským príbojom rozrúšaním a zatláčaním abrázneho zrubu. Pri výraznejšej zmene morskej hladiny (napr. vplyvom zaľadnenia) alebo pri tektonických pohyboch sa abrázna plošina dostáva mimo dosah činnosti pobrežných procesov a stáva sa z nej abrázna terasa. Na pobreží sa môže utvoriť viac abráznych terás nad sebou, pri poklese pevniny (vzostupe hladiny mora) môže vzniknúť systém podmorských abráznych terás.

abri [fr.] — forma reliéfu, plytká, široko otvorená dutina (polojaskyňa) vyskytujúca sa najmä v strmých svahoch v krasových oblastiach. Na jej vzniku popri rozpúšťaní (→ kras) často spolupôsobia i gravitačné procesy. Abri sa od prehistorických čias, najmä v paleolite a v neskorších obdobiach, využívali ako ľudské obydlia (zachovali sa zvyšky skalných kresieb, malieb a rytín pod skalnými prevismi).

aglomerácia [lat.] — nahromadenie, zhluk;

1. ban. proces spekania jemnozrnných rúd alebo ich koncentrátov (zmiešaných s palivom a s vhodnými prísadami) na kusové pri vysokých teplotách, pričom sa menia aj vlastnosti aglomerovaných materiálov, predovšetkým chemické. Vyrobený aglomerát je určený na ďalšie hutnícke spracovanie. Aglomerácia sa uplatňuje najmä pri úprave chudobných železných rúd;

2. geogr. kompaktné rozsiahle zoskupenie sídel navzájom spojených rozmanitými intenzívnymi vzťahmi (výrobnými, pracovnými, kultúrno-bytovými, rekreačnými) do zložitého mnohokomponentového dynamického systému. Dôsledok prudkej industrializácie, ktorá núti obyvateľstvo zoskupovať sa vo veľkom množstve na určitom mieste. Rozlišuje sa mestská aglomerácia, ktorá vzniká združovaním viacerých okolitých sídelných celkov do jedného mestského útvaru (napr. Bratislava), sídelná aglomerácia, pri ktorej sa zhluk obyvateľstva tvorí premiestnením priemyselnej výroby z veľkých mestských aglomerácií do voľnejších priestorov (Žiar nad Hronom, Košice), a priemyselná aglomerácia, ktorá je dôsledkom sústredenia rôznych druhov výroby do jedného územného celku.

agradácia [lat.] — proces zvyšovania zemského povrchu vplyvom ukladania materiálu vodou (pôvodne aj vplyvom činnosti ľadovca a vetra). Agradácia vzniká najmä vo vodných tokoch v prípade, že energia toku už nestačí na prenášanie materiálu, ktorý je obsiahnutý v toku (spravidla pri náhlom zmiernení sklonu toku alebo pri tektonickom klesaní územia). Agradáciou sa utvárajú pozdĺž riek agradačné valy (jemný materiál sa usádza pozdĺž koryta pri vyliatí vodného toku a utvára prikorytové valy, v samotnom koryte sa usádza hrubší materiál, čím sa tok postupne dostáva nad úroveň svojho okolia a po pretrhnutí prikorytového valu sa v zníženine utvára nové koryto) a náplavové kužele. Termín sa používa aj na opis rastu pláží.

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie A_x = l_x/n_x, kde l_x je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a n_x vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

alas [jakutsky] — poklesnutá forma georeliéfu s rovným plochým dnom, kruhovým alebo oválnym pôdorysom a so strmými svahmi, často vyplnená plytkými jazierkami a močiarmi. Vytvára sa v miestach existencie trvalo zamrznutej pôdy (permafrost), typická pre nížinatý kryogénny reliéf (napr. ázijská časť Ruska). Vzniká roztopením ľadu nahromadeného v horninách a následnou deformáciou hornín spojenou s poklesom povrchu (→ termokras) a so sufóziou. Dosahuje plochu od desiatok m² po niekoľko km² a hĺbku 15 – 30 m.

alpínsky ľadovec — druh vysokohorského ľadovca (niekedy sa považuje za jeho synonymum). Utvára sa v pohoriach alpského typu. Vo vysokopoloženej zdrojovej oblasti sa pospájaním niekoľkých karov spravidla tvorí široký amfiteátrový záver. V ňom leží väčšina hmoty ľadovca, ktorá je vytláčaná a gravitačne posúvaná nižšie do údolia vo forme ľadovcového splazu formujúceho ľadovcovú dolinu trog. Rozmernejšie ľadovce presahujú svojou hmotou najnižšie časti amfiteátrovej obruby a spájajú sa so susednými ľadovcami (transfluencia ľadovcov).

alpínsky reliéf — reliéf typický pre pohoria, v súčasnosti alebo v minulosti výrazne modelované činnosťou ľadovcov (→ ľadovcové procesy a formy). Vyznačuje sa veľkou amplitúdou reliéfu, ostrými hrebeňmi a hlbokými ľadovcovými dolinami (trogmi) s početnými karmi na svahoch a v záveroch dolín, ktoré sú vyplnené jazerami ľadovcového pôvodu, morénami a dejekčnými kužeľmi. Vyskytuje sa vo vysokých pohoriach (napr. Alpy, Pyreneje, Himaláje, Altaj, Kordillery). V rámci Karpát sa vyskytuje len v ich najvyšších polohách nad hornou hranicou lesa (na Slovensku Tatry).

amplitúda reliéfu, energia reliéfu, vertikálna členitosť reliéfu — morfometrický parameter vyjadrujúci rozdiel medzi najvyšším a najnižším bodom reliéfu malého územia. Najčastejšie sa určuje pre pravidelné plochy (štvorce, kruhy) ako rozdiel maximálnej a minimálnej nadmorskej výšky v nich. Vyjadruje rozčlenenie reliéfu vo vertikálnom smere (preto sa používa aj termín vertikálna členitosť) a s jej rastom stúpa gravitačná energia využiteľná pri geomorfologických procesoch (preto sa používa i termín energia reliéfu).

antropogénne procesy a formy — pretváranie zemského povrchu (reliéfu) činnosťou človeka, a to priamo alebo ovplyvňovaním prírodných geomorfologických procesov. Podľa druhu činnosti, ktorými formy vznikajú, sa delia na ťažobné (lomy, depresie po odčerpaní ropy), poľnohospodárske (umelo terasované svahy, prte), vojenské (obranné valy, krátery po výbuchu bômb), sídelné (ruinné či odpadkové pahorky), priemyselné (priemyselné haldy), dopravné (cestné a železničné násypy a zárezy), oslavné (oslavné pahorky), vodohospodárske (ochranné hrádze), pohrebné (mohyly) a rekreačné (kúpaliská, ihriská).

areál [lat.] —

1. ekol., geogr. územie osídlené jedincami určitého druhu alebo spoločenstva; priestor rozšírenia živočíšneho alebo rastlinného druhu či iného taxónu, prípadne spoločenstiev, tvorený množinou bodových nálezísk (lokalít). Hranice areálu sú vymedzené ekologickými podmienkami a historickým vývojom. Územie sa definuje bodmi, z ktorých každý je určený dostatočnou mierou zákonitosti výskytu študovaného materiálu (vylúčenie náhodného výskytu, preferencia údajov potvrdzujúcich úspešné rozmnožovanie), zemepisnými súradnicami (pri morských súradniciach aj vzdialenosťou od hladiny) a dátumom pozorovania.

Vznik areálu súvisí so vznikom príslušného taxónu a so všeobecnou tendenciou každého živého organizmu rozširovať sa na všetky strany z miesta svojho pôvodu. Druhy s rozsiahlym rozšírením, ktoré sa vyskytujú takmer na všetkých kontinentoch, sa nazývajú kozmopolity, druhy s malým úzko ohraničeným areálom, ktoré sa nevyskytujú v iných oblastiach zemského povrchu, sa nazývajú endemity. Základným typom areálu je areál druhov (z neho sa zostavujú areály vyšších taxónov). Veľkosť areálu je daná širokým komplexom faktorov (ekologickou valenciou, okolnosťami vzniku, vagilitou ap.), jeho hranice obmedzujú klimatické, pôdne, topografické a biotické faktory. V priebehu svojej existencie sa areál môže niekoľkokrát striedavo zväčšovať a zmenšovať. Obidva procesy súvisia predovšetkým so zmenami klímy (v súčasnosti k nim prispieva i antropogénny faktor).

Súvislý (kontinuitný alebo konjunktívny) areál predstavuje súvislú plochu rozšírenia, nesúvislý (disjunktívny) pozostáva z viacerých ohraničených plôch s medzerami (disjunkcie) alebo s prímesou menších areálov iných kvalít (exklávy, arely). Menšie časti areálu, oddelené a predsunuté na obvode, sú enklávy. Kozmopolitné areály zaberajú rozsiahle oblasti všetkých kontinentov, eurychórne sú rozšírené na celom kontinente, mezochórne iba na ich časti. Progresívny areál má tendenciu rozširovať sa, regresívny opačnú. Autochtónny areál súvisí s pôvodným rozšírením organizmov, alochtónny je umelý, spravidla podmienený človekom. Typologický areál má opakovanie kvalít a je vnútorne rovnorodý (viac ako 85 %), individuálny areál je neopakovateľný, len s prevahou istých kvalít;

2. etnogr. územie s výskytom určitého javu alebo súboru javov. Na rozdiel od regiónu zaberá väčšie územie, často bez ohľadu na etnické alebo politické hranice. Nemá centrum, jeho hranice sú dané prírodnými, ekonomickými, spoločenskými či kultúrnymi podmienkami, ako aj historickým vývinom. Historicky staré areály sú spravidla rozsiahle;

3. stav. v minulosti súvislá plocha pozemkov, ktorá slúžila na vyčíslenie pozemkovej dane. V súčasnosti rozsiahle územie s komplexom budov s rozličnými komplementárnymi funkciami, ktoré spolu slúžia na jediný, určitý účel. Napr. školský areál, kúpeľný areál (Kúpeľný ostrov v Piešťanoch), športový areál (areál zimných športov na Štrbskom Plese).

bahenný gejzír — osobitý typ gejzíru, ktorý sa vytvára v sopečných oblastiach. Bahno bráni úniku horúcich vodných pár, ktoré ním v určitých pravidelných intervaloch explozívne prerážajú a vymršťujú ho vysoko do vzduchu.

bajada [-cha-; špan.], bahada — forma georeliéfu, mierny sklonený povrch klesajúci z úpätí pohorí do vnútrohorskej depresie (→ bolson) v suchých a polosuchých oblastiach. Tvoria ho nespevnené sedimenty často vo forme náplavových kužeľov, ukladané občasnými tokmi po prívalových dažďoch na zrezanom skalnom podklade – pedimente.

bajdžarach, jakutsky bajdžerach — forma georeliéfu, kužeľovitá vyvýšenina (priemer do 20 m, výška 3 – 4 m, maximálne 10 m) vznikajúca v miestach nerovnomerného topenia trvalo zamrznutej pôdy (permafrostu) roztopením polygonálne rozmiestnených ľadových klinov. V strede polygónu ostáva pahorok tvorený zamrznutými sypkými horninami (ílmi, rašelinou). Bajdžarachy najčastejšie vznikajú na dne alasov a termokarov v blízkosti pobrežia morí, jazier a riek, pričom sú často pravidelne šachovnicovo usporiadané. Typické sú pre severné časti Ruska, najmä Jakutska. Pri pokračujúcej degradácii permafrostu rýchlo zanikajú.

barchan [kazašsky > rus.] — forma georeliéfu, druh piesočnej duny s polmesiacovitým pôdorysom s cípmi vybiehajúcimi v smere vetra. Záveterná strana je výrazne strmšia (30 – 33°) ako náveterná (5 – 14°), dosahuje výšku niekoľko m, maximálne až 30 m. Je bez vegetačného krytu a počas roka sa posúva v smere vetra o desiatky metrov až niekoľko kilometrov. Tvorí sa v pieskových púšťach za prekážkami (ker, skala, vyvýšenina) v miestach, kde prevláda jeden smer vetra (Karakum, Kyzylkum, Gobi, Líbyjská púšť, Atacama).

bariérový útes, hrádzový útes — koralový, zväčša súvislý úzky útes lemujúci pobrežné oblasti v dĺžke až niekoľko 100 km. Medzi bariérovým útesom a pobrežím leží lagúna. Oproti ústiu veľkých riek je bariérový útes zväčša prerušený. Najväčším bariérovým útesom je Veľká koralová bariéra.

barrancos [-kos; špan.] — formy georeliéfu, hlboké ronové ryhy až strže so strmými svahmi utvárajúce sa na svahoch tufových a troskových sopečných kužeľov alebo kalder pôsobením občasných tokov. Spätnou eróziou sa posúvajú nahor a niekedy prenikajú až do krátera sopky.

bay [bej; angl.] — zátoka, otvorený záliv.

beach [bíč; angl.] — pobrežie, pláž, breh.

berm [holandsky] — forma georeliéfu, plážová morská terasa v jej najvyššej časti nad plážovým stupňom v miestach existencie výraznejšieho prílivu a odlivu. Utvára sa počas najvyššieho jarného prílivu pôsobením príboja ako relatívne plochý povrch, ktorý je pokrytý drobným štrkom alebo pieskom. Rozrušený býva až počas ďalšieho vysokého jarného prílivu. Pri nižších prílivoch sa pod najvyšším terasovým stupňom môžu utvárať ďalšie terasy, ktorých životnosť je však kratšia.

bocage [-káž] — typ krajiny v severozápadnom a západnom Francúzsku a v oblasti jeho centrálnych stredohorí charakteristický krovinatými porastami ohraničujúcimi jednotlivé poľnohospodárske parcely. Porasty slúžili v minulosti ako vetrolamy, palivové drevo a mali právnu funkciu (tvorili hranice pozemkov už v stredoveku). Mechanizovaným obrábaním pôdy tento porast mizne.

bolson [špan.] — forma georeliéfu, vnútrohorská uzavretá depresia v suchých a polosuchých oblastiach, spravidla priekopová prepadlina so slaným jazerom na plochom dne. Vypĺňa ju materiál prinášaný občasnými tokmi, najnižšiu časť dna tvorí playa, na ktorú nadväzujú mierne svahy bajada. Často sa vyskytuje na juhozápade USA a v severnom Mexiku.

bradlo — forma georeliéfu, pôvodne osamotený skalný útvar ľubovoľného pôvodu, v odbornej terminológii forma v bradlovom pásme Karpát. Bradlá sa vyskytujú v skupinách (napr. Haligovské skaly, Pieniny), ale aj ako jednotlivé bralá, ktoré sa pre svoju faciálnu i tektonickú odlišnosť od okolia stali charakteristickými geomorfologickými prvkami reliéfu Slovenska. Na mnohých bradlách stoja stredoveké hrady (napr. Branč, Vršatec, Kapušiansky hrad, Šarišský hrad, Oravský hrad a i.).

bralo — forma georeliéfu, značne sklonená skalná stena (zrub), kde sa neudrží pôda ani zvetraná hornina, ktorá z brala odpadáva na úpätia alebo je tam dopravovaná zrážkovou vodou. Bralá sa vyskytujú na rôznych horninách a majú rôzny pôvod, na Slovensku sú to najčastejšie vápencové bralá v krasových kaňonoch a tiesňavách, bradlá v bradlovom pásme, bralá na kryštalických horninách v najvyšších pohoriach utvorené činnosťou ľadovcov a mrazového zvetrávania a bradlá na vulkanických horninách (viažu sa najmä na čelá lávových prúdov) najčastejšie vo forme mrazových zrubov.

brázda —

1. poľnohosp. ryha, ktorá zostane v povrchovej vrstve pôdy po presune brázdového odvalu orbovým telesom radlicového pluhu. Pohyb pôdy po prechode orbového telesa (hlavnej časti pluhu, ktorá pri orbe pôdu drobí, kyprí, obracia a premiešava) je výsledkom posuvného (spolu s orbovým telesom) a relatívneho pohybu (vo vzťahu k orbovému telesu), ktorý je výsledkom rovnomerného priamočiareho a postupného pohybu orbového telesa. Brázdová stena má byť kolmá, rovná, odrezaná, neutlačená, bez výraznejšej stopy po plaze (spodnej časti orbového telesa), brázdové dno rovnobežné s povrchom nezoranej časti pôdy. Kolmá vzdialenosť od povrchu nezoranej časti pôdy po mierne urovnané dno brázdy sa nazýva hĺbka brázdy; horizontálna vzdialenosť medzi stenami dvoch susedných brázd meraná v ich strede kolmo na smer orby je šírka brázdy, termín hrubá brázda označuje stav pôdy po vykonaní orby;

2. bot. lat. vallecula — žliabok, ryha medzi primárnymi rebrami na plode (dvojnažke) pri čeľadi mrkvovité alebo prehĺbenina na povrchu rastlinných orgánov medzi dvoma rebrami, napr. na stonke prasličiek (Equisetum);

3. bot. kolpus, lat. colpus — podlhovastá apertúra (otvor) orientovaná svojou dlhšou stranou podobne ako poludníky na glóbuse, t. j. od jedného k druhému pólu peľového zrnka alebo spóry;

4. geomorfol. — pomerne úzka, pretiahnutá, vhĺbená forma georeliéfu spravidla so zvlneným (pahorkovitým) dnom. Vzniká tektonickým poklesom ako priekopová prepadlina alebo odnosom pása menej odolných hornín (napr. ílovcov v jadrách vrás vo flyšových pohoriach) v rôznych nadmorských výškach. Charakter brázdy majú mnohé geomorfologické jednotky na Slovensku (napr. Javornícka brázda, Podtatranská brázda, Fiľakovská brázda, Jakubianska brázda). Rozsiahle brázdy sa tvoria na priečnych zlomoch pretínajúcich oceánske chrbty.

breh — styčný pás medzi vodným telesom a súšou (morský breh, breh jazera, breh rieky), v užšom chápaní len breh rieky. Brehy jazier a morí (nazývané presnejšie pobrežie) sú formované pobrežnými procesmi (→ pobrežné procesy a formy), brehy riek riečnymi procesmi (→ riečne procesy a formy). Nánosový breh rieky vzniká usádzaním sedimentov, je plochý a mierny, nárazový breh formuje bočná erózia, je spravidla strmý a koryto pod ním je najhlbšie. Nespevnené riečne brehy sú veľmi premenlivé (nárazové ustupujú, nánosové postupujú) najmä pri meandroch.

brežné pásmo — pás územia na styku svetového oceána a pevniny, v ktorom pôsobia pobrežné procesy. Siaha od miesta maximálneho zásahu vĺn na pobrežie pri zimných búrkach po miesto na šelfe, kde sa končí pôsobenie vĺn na dno.

bulty [nem.] — formy georeliéfu, ostrovčeky alebo kôpky na rašeliniskách tvorené suchšou a pevnejšou rašelinou. Sú vysoké niekoľko decimetrov až metrov. Vznikajú naakumulovaním zvyškov odumretých rastlín. Najčastejšie sú tvorené ostricami (čeľaď šachorovité) alebo metlicami (čeľaď lipnicovité). Na Slovensku sa vyskytujú napr. v mokrých jelšinách Šúrskeho lesa na západnom Slovensku. Protikladom sú šlenky.

cape [kejp; angl.] — mys.

centrálna podmorská plošina — rozľahlá forma georeliéfu s relatívne plochým povrchom na dne oceánskych panví vyvýšená nad okolím niekoľko sto metrov. Jej svahy sú prevažne mierne, miestami však i veľmi strmé. Z plošín sa často dvíhajú podmorské vrchy vulkanického pôvodu vystupujúce občas až nad morskú hladinu. Patria k nim napríklad plošiny (označované aj ako prahy, chrbty, planiny či valy) Bermudská plošina, Riograndský prah a Rockall v Atlantickom oceáne, Maskarénsky chrbát, Kerguelenský chrbát a Crozetská plošina v Indickom oceáne, Chathamská plošina a Melanézska plošina v Tichom oceáne. Plošiny s preukázanou kontinentálnou zemskou kôrou sa nazývajú mikrokontinenty.

centrálne funkcie miest — funkcie, ktoré plní určité mesto pre svoje zázemie z hľadiska svojho potenciálu. Termín centrálne funkcie miest zaviedol nemecký geograf W. Christaller v práci Centrálne miesta južného Nemecka (Die Zentralen Orte in Süddeutschland, 1933). Centrálne funkcie vykonávajú centrálne mestá, ktoré sú strediskovým bodom určitého nimi obsluhovaného priestoru. Centrálne funkcie miest závisia od hierarchického usporiadania sídel. Teoreticky platí, že čím väčšie mesto, tým viac funkcií môže plniť; v skutočnosti je však situácia zložitejšia, lebo rozloženie sídel je nepravidelné a zložité, od megalopol a konurbácií až po rozptýlené osídlenie.

centrálne mestá — sídla plniace pre svoje zázemie funkciu obslužného centra. Termín centrálne mestá vyjadrujúci zákonitosti v štruktúre sídelnej siete so zreteľom na rozloženie a veľkosť sídel zaviedol nemecký geograf W. Christaller v práci Centrálne miesta južného Nemecka (Die Zentralen Orte in Süddeutschland, 1933) na základe modelu založeného na centrálnom usporiadaní sídel na území Bavorska. Podstatou usporiadania je hierarchickosť a pravidelné (šesťuholníkové) rozloženie sídel, pričom v strede šesťuholníka je rádovo väčšie, dôležitejšie centrálne mesto plniace funkciu obslužného centra pre celé zázemie, menšie centrum má zasa obslužnú funkciu v menšom rozsahu pre svoje zázemie podľa veľkosti trhového dosahu (→ centrálne funkcie miest).

cerro [sero; špan.] — vrch.

ciudad [siu-; špan.] — mesto.

cluse [klűz] — forma georeliéfu, prelomová priečna dolina presekávajúca chrbty vo vrásových pohoriach. Často má charakter antecedentnej doliny (→ antecedencia) alebo epigenetickej doliny (→ epigenéza). Cluse je pôvodne miestny termín na označenie takýchto dolín vo Švajčiarskej Jure; doliny tohto charakteru sú i na Slovensku (napr. Manínska tiesňava v Súľovských vrchoch).

coast [koust; angl.] — pobrežie.

combe [komb] — forma georeliéfu, inverzná dolina vo vrcholoch antiklinál; pôvodný názov takýchto dolín vo Švajčiarskej Jure. Odnosom pôvodných antiklinálnych chrbtov sa vytvorí zarovnaný povrch (→ roveň), po ďalšom výzdvihu územia sa začínajú rieky zarezávať v najmenej odolných horninách, ktoré sa objavili na povrchu v obnažených jadrách antiklinál. Na mieste bývalého antiklinálneho chrbta vzniká dolina, ktorej smer je zhodný so smerom antiklinálnej osi. Na Slovensku sú doliny typu combe najmä v Súľovských vrchoch (Súľovská kotlina).

costa [kos-; špan.] — pobrežie.

côte [kót; fr.] — pobrežie.

creek [krík; anglicky] — suché koryto efemérneho toku.

creep [kríp; angl.] —

1. geomorfol. → zliezanie zvetranín;

2. stroj., hut. → tečenie materiálu.

čeriny — drobné formy georeliéfu, zvlnenia s výškou a dĺžkou vĺn spravidla niekoľko mm až cm utvorené na jemnozrnných nespevnených sedimentoch (najmä pieskoch) činnosťou vody alebo vetra. Pravidelné symetrické čeriny s ostrými hrebeňmi a oblými depresiami vznikajú kmitavým pohybom vĺn v stojatých alebo pomaly prúdiacich vodách. V prúdiacej vode alebo vplyvom vetra sa utvárajú prúdové čeriny s asymetrickým priečnym profilom orientované naprieč smeru prúdenia, pričom na náveternej (nárazovej) strane je miernejší a na záveternej strane strmší svah. Čeriny sa utvárajú najmä v korytách pokojne tečúcich riek, na plážach a na povrchu piesočných dún a pokrovov. Na Slovensku sú najčastejšie v nížinných oblastiach, najmä v Borskej nížine. Vplyvom zrýchleného prúdenia vzduchu alebo vody ľahko zanikajú, vo flyšových horninách však možno nájsť fosílne, milióny rokov staré čeriny, ktoré sa zachovali vďaka spevneniu pôvodných sypkých hornín.

defilé [fr.] — slávnostný pochod, prehliadka (vojska); prenesene sled (napr. defilé slávnych mien); geomorfol. odkryv v horninovom masíve, ktorý odhaľuje geologickú stavbu územia, pričom rez odkryvu prebieha spravidla šikmo k smeru sklonu vrstiev hornín; aj výrazné formy georeliéfu (skalné a bralnaté steny na svahoch).

dejekčný kužeľ, sutinový kužeľ, úsypový kužeľ — forma georeliéfu utváraná akumuláciou horninového materiálu vo vyústení skalných žľabov najmä vo vysokých pohoriach. Forma má tvar časti plášťa kužeľa a tvorí ju neopracovaná skalná sutina. Ak kužeľ formuje najmä opadávanie skalných úlomkov, utvára sa kužeľ s priamym profilom a s gravitačne triedeným materiálom (väčšie úlomky majú väčšiu hybnosť, a preto sa skotúľajú až na spodný okraj, menšie ostávajú v jeho hornej časti). Kužeľ výraznejšie modelovaný aj občasnými vodnými tokmi nemá takto triedený materiál a v smere nadol sa jeho sklon zmierňuje.

Na území Slovenska sú najväčšie dejekčné kužele vo Vysokých Tatrách, a to najmä v záveroch trogov.

delta [gr.] — forma georeliéfu, ktorá sa utvára v ústiach riek do morí a jazier v dôsledku náhleho poklesu rýchlosti, a teda i energie riečneho prúdu, pričom dochádza k usádzaniu prenášaného materiálu.

Rieka sa štiepi na ramená, ktoré sa ukladaním materiálu posúvajú k moru či jazeru. Na formovaní delty sa podieľajú i morské (jazerné) prúdy a vlnenie. Utvára sa tak forma podobná náplavovému kužeľu, v pôdoryse často tvaru gréckeho písmena Δ (je však veľmi plochá). Ak delta vypĺňa morský záliv, nazýva sa výplňová, ak utvára výbežky v mori, výbehová (pôsobením morských prúdov môžu byť výbežky spájané kosami, pričom vznikajú lagúny).

Ak vývoj delty nenarúšajú intenzívne pobrežné procesy, môže rásť veľmi rýchlo (rieka Terek v ústí do Kaspického mora postupuje až 500 m ročne, Mississippi 40 – 100 m, Pád 70 m). Niektoré delty dosahujú značnú plochu (Níl 22 000 km², Mississippi 95 000 km² , Ganga 150 000 km²).

desert [dezt; angl.] — púšť.

divočenie rieky — vetvenie riečneho koryta na viaceré ramená. Divočenie rieky nastáva v miestach, kde pohybová energia rieky nie je schopná zabezpečiť prenos všetkého materiálu unášaného riekou (najmä pri náhlom znížení sklonu toku pri výtoku z pohoria, pri ústí do mora alebo do väčšieho toku). V koryte rieky sa usádza materiál, pričom sa utvárajú ostrovy obtekané ramenami. Akumuláciou vyvýšené miesta rieka často opúšťa a utvára nové korytá. Vodné toky divočia najmä pri tvorbe náplavových kužeľov a delt.

dolina — pretiahnutá, na jednej strane otvorená depresná forma georeliéfu, ktorá sa utvára najmä na pevninách vplyvom zahlbovania sa vodných tokov.

Doliny majú rôzny tvar priečneho profilu. Ak je zahlbovanie vodného toku oveľa intenzívnejšie ako odnosové procesy na svahoch, utvára sa konvexný profil doliny (s narastajúcim sklonom v smere nadol) charakteristický pre tiesňavy, ak je zahlbovanie toku a intenzita svahových procesov v rovnováhe, utvárajú sa doliny s rovnými svahmi tvaru písmena V, ak rieka už hĺbkovo neeroduje, svahy sa v smere nadol zmierňujú (sú konkávne) a utvárajú sa doliny s profilom písmena U.

Na miestach bez tokov alebo len s periodickými tokmi sú suché doliny. Doliny vznikajúce na zlomových líniách (→ tektonická dolina) môžu mať asymetrické svahy (rôzne vysoké alebo rôzne sklonené). Špecifické typy dolín sa utvárajú v krasových horninách (→ slepá dolina, → poloslepá dolina), premodelovaním ľadovcom (→ trog), na okraji ľadovca (→ pradolina), ale i pod hladinou mora (→ podmorská dolina).

donga [zalusky > afrikánsky] — suché koryto efemérneho toku alebo výmoľ v južnej Afrike.