Vyhľadávanie podľa kategórií: astronómia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 297 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abbeho komparátor

Abbeho komparátor — prístroj na presné meranie vlnových dĺžok spektrálnych čiar pozorovaného objektu tak, že sa namerané vlnové dĺžky porovnávajú s porovnávacím spektrom. Skladá sa z 2 mikroskopov, z ktorých jeden je pevný a druhý, s nitkovým krížom, pohyblivý. V dnešných komparátoroch sa spektrá snímajú kamerou, pohyb mikrometrickej skrutky sa kontroluje laserom. Výstupné signály sa vedú do počítača, kde sa ďalej spracúvajú. Tým sa urýchľuje meranie a podstatne sa zvyšuje jeho presnosť. Nazvaný podľa E. K. Abbeho.

Abbot, Charles Greeley

Abbot [ebot], Charles Greeley, 31. 5. 1872 Wilton, New Hampshire – 17. 12. 1973 Riverdale, Maryland — americký astrofyzik, 1906 – 44 riaditeľ Smithsonian Astrophysical Observatory vo Washingtone (dnes súčasť Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics). Zaoberal sa výskumom Slnka a hviezd, a to najmä v infračervenej oblasti spektra. Ako prvý zmeral slnečnú konštantu. K jeho najvýznamnejším prácam patrí kniha Slnko (The Sun, 1907).

aberačná elipsa

aberačná elipsa — dôsledok ročnej aberácie svetla. Hviezdy zdanlivo opisujú za rok na oblohe aberačnú elipsu s veľkou polosou 20,496 oblúkovej sekundy, čo je hodnota aberačnej konštanty (t. j. maximálnej zmeny polohy hviezdy počas roka). Malá polos elipsy závisí od ekliptikálnej šírky hviezdy (→ ekliptikálne súradnice). Pri hviezde na ekliptike je malá polos nulová a aberačná elipsa sa deformuje na úsečku dĺžky 2 × 20,496 oblúkovej sekundy. S narastajúcou ekliptikálnou šírkou hviezdy sa malá polos zväčšuje a pri hviezde na póle ekliptiky sa rovná veľkej polosi, teda aberačná elipsa sa mení na kružnicu s polomerom 20,496 oblúkovej sekundy.

ablácia

ablácia [lat.] — odnášanie, odnímanie;

1. astron. odparovanie, tavenie a následné strhávanie častí povrchu telesa (napr. meteoroidu) spôsobené trením pri prelete atmosférou Zeme;

2. geol. proces ubúdania hmoty ľadovca alebo snehového poľa najmä vplyvom roztápania a vyparovania, ale aj mechanickým odnosom (napr. odnos vetrom). Abláciu spôsobuje najmä priame slnečné žiarenie, teplota horniny na kontakte s ľadovcom, uvoľňovanie latentného tepla vplyvom zmeny tlaku a tepelné pôsobenie ľadovcových vodných tokov. Vplyvom ablácie vznikajú na povrchu ľadovca rôzne povrchové tvary a ľadovcové toky. Zriedkavo aj synonymum pojmu denudácia (odnášanie produktov zvetraných hornín vetrom, vodou alebo ľadom);

3. lek. ablatio, odňatie, odlúčenie, odlupovanie, napr. odlučovanie plodového koláča (ablatio placentae), odlupovanie sietnice (ablatio retinae). V chirurgii zákrok, pri ktorom sa odstraňuje chorobne zmenená časť, napr. odstránenie prsníka pri rakovine prsnej žľazy (ablatio mammae).

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí, lat. Albumasar, 787 Balch, Afganistan – 886 Vásit, Irak — arabský astronóm a astrológ pôsobiaci na dvore kalifov v Bagdade. Jeho knihy O veľkých konjunkciách (De magnis coniunctionibus, 1489) a Úvod do astronómie (Introductorium in astronomiam Albumasaris, 1489, 1495) sa už v 11. a 12. stor. rozšírili do Európy, neskôr vyšli tlačou v latinských prekladoch.

Adams, Walter Sydney

Adams [edms], Walter Sydney, 20. 12. 1876 Kessab (pri Antakyi), Turecko – 11. 5. 1956 Pasadena, Calif. — americký astronóm. R. 1923 – 46 riaditeľ observatória Mount Wilson Observatory v Kalifornii, v tom čase najväčšieho na svete. Známe sú jeho práce z oblasti výskumu spektier hviezd, Slnka, planét a medziplanetárnej hmoty. Objavil metódu určovania vzdialenosti hviezd na základe štúdia ich spektrálnych čiar. Dokázal, že Síriov sprievodca je biely trpaslík.

Adams, John Couch

Adams [edms], John Couch, 5. 6. 1819 Laneast (Cornwall) – 21. 1. 1892 Cambridge — anglický astronóm a matematik, profesor astronómie a geometrie na univerzite v Cambridgei (1859), od 1861 riaditeľ observatória v Cambridgei. R. 1845 nezávisle od U. Le Verriera predpovedal existenciu neznámej planéty (Neptún) na základe porúch v obehu planéty Urán.

adaptívna optika

adaptívna optika — optický systém odstraňujúci chyby obrazu objektu pozorovaného ďalekohľadom, ktoré sú spôsobené vplyvom atmosféry Zeme, najmä turbulenciou vzduchu. Kvalita obrazu závisí od kvality použitého optického prístroja a stavu zemskej atmosféry. Adaptívna optika kompenzuje v reálnom čase deformáciu čela svetelnej vlny, ktorá vzniká po prechode svetelnej vlny atmosférou a ďalekohľadom. Systém sa skladá z malého adaptívneho zrkadla umiestneného za ohniskom ďalekohľadu, zo senzorov na detekciu deformácie čela svetelnej vlny a z počítača (kontrolného systému). Po zistení veľkosti deformácie svetelnej vlny počítač dáva pokyn adaptívnemu zrkadlu na taký kmitavý pohyb (s frekvenciou stoviek hertzov), aby sa zistená deformácia zmenšila na minimum. Výsledkom je korigované čelo svetelnej vlny, ktorá smeruje na záznamové zariadenie, a získava sa takmer taký ostrý obraz, akoby sa ďalekohľad nachádzal mimo atmosféry Zeme (→ aktívna optika).

Adara

Adara, Adhara — vizuálna dvojhviezda v súhvezdí Veľkého psa zdanlivej jasnosti 1,5m vzdialená od Zeme 132 pc. Jej hlavná zložka je hviezda zdanlivej jasnosti 1,5m, okolo ktorej obieha vedľajšia zložka – hviezda zdanlivej jasnosti 9,0m. Ich vzájomná vzdialenosť na oblohe je 7,4 oblúkovej sekundy. Hlavná zložka je obor absolútnej jasnosti −4,1m; patrí do spektrálneho typu B2 II.

adiabatický gradient

adiabatický gradient — veličina vyjadrujúca zmenu teploty so vzdialenosťou od stredu hviezdy pri adiabatickom rozpínaní hviezdnej plazmy, pri ktorom nedochádza k tepelnej výmene s okolím. Hodnota adiabatického gradientu hrá rozhodujúcu úlohu pri prenose energie vo hviezdach.

Adrastea

Adrastea, Adrasthea — mesiac Jupitera objavený 1979 sondou Voyager 2. Rozmery 20 × 16 × 14 km, vzdialenosť od stredu planéty 129 000 km. Nazvaný podľa bohyne Adrastey.

aerodynamický zostup

aerodynamický zostup — pristávanie umelých kozmických telies na planétach s atmosférou. Ak je pristávajúce teleso symetrické a má ťažisko v osi symetrie, je jeho dráha v atmosfére určená len zákonmi balistiky (balistický zostup). V opačnom prípade pri obtekaní atmosféry okolo zostupujúceho telesa vzniká okrem čelného odporu i jeho priečna zložka, vztlak. Využitím vztlaku sa dá let v atmosfére čiastočne riadiť (riadený aerodynamický zostup), a tak kontrolovať veľkosť preťaženia a mieru ohrevu. Pomer vztlaku a čelného odporu sa nazýva aerodynamická jemnosť.

afélium

afélium [gr.] — bod, v ktorom je teleso na svojej eliptickej dráhe okolo Slnka v najväčšej vzdialenosti od Slnka. Opak: perihélium.

Agena

Agena, Hadar, Wazn — hviezda v súhvezdí Centaura na juž. oblohe, u nás neviditeľná. Vizuálna dvojhviezda zdanlivej jasnosti 0,6m vzdialená od Zeme 120 pc. Skladá sa zo zložiek zdanlivej jasnosti 0,6m (hlavná zložka A) a 4,1m (vedľajšia zložka B), ktorých vzájomná vzdialenosť na oblohe je 1,3 oblúkovej sekundy. Hlavná zložka je spektroskopická dvojhviezda tvorená zložkami Aa a Ab. Všetky tri zložky Aa, Ab a B patria do spektrálneho typu B1.

Agena

Agena [edžíne] — vrchný stupeň amerických rakiet, ktorý sa používal v spojení s prvými stupňami rakiet Atlas, Thor, Thorad a Titan III B na štart umelých družíc Zeme a kozmických sond k Mesiacu a k planétam.

Achernar

Achernar — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Eridanus na juž. oblohe, u nás neviditeľná. Podobor zdanlivej jasnosti 0,5m, absolútnej jasnosti −2,8m, patrí do spektrálneho typu B3 V. Vzdialenosť Achernaru od Zeme je 44 pc.

Achilles

Achillesasteroid č. 588 patriaci do skupiny Trójanov. Jeho dráha má hlavnú polos 5,19 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky je 10,3°. Ako prvý z Trójanov bol objavený nemeckým astronómom 1906 M. Wolfom.

achondrit

achondrit [gr.] — druh kamenného meteoritu, ktorý neobsahuje chondruly, guľovité útvary zložené z vláknitého pyroxénu alebo olivínu. Achondrity tvoria 7 % medzi nájdenými meteoritmi; ich hlavnou zložkou sú minerály na báze kremíka; charakteristické sú výskytom vápnika.

Airy, George Biddell

Airy [éri], George Biddell, sir, 27. 7. 1801 Alnwick – 2. 1. 1892 Greenwich, dnes súčasť Londýna — britský geofyzik, astronóm a meteorológ, kráľovský astronóm. R. 1836 – 81 riaditeľ Kráľovského observatória v Greenwichi. Zaoberal sa teoretickou astronómiou a optikou, skúmal problémy vzájomného pôsobenia Zeme a Mesiaca, problematiku zatmení, kométy, meteory. Autor jednej z hypotéz izostázie (→ Airyho hypotéza izostázie), objaviteľ astigmatizmu oka.

akcelerometer

akcelerometer [lat. + gr.] — 1. prístroj na meranie zrýchlenia pohybu založený na využití zotrvačných vlastností hmoty pri zmene rýchlosti pohybu, používaný v doprave, v kozmonautike na meranie ťahu motorov, odporu prostredia ap.; 2. v seizmológii druh seizmometra (→ seizmograf) slúžiaceho najmä na meranie zrýchlenia silného pohybu pôdy alebo kmitania stavieb počas veľkého zemetrasenia, resp. v blízkosti epicentra.

akrécia

akrécia [lat.] —

1. astron. proces, pri ktorom centrálny objekt, najčastejšie hviezda, pôsobením gravitácie akumuluje látku z okolitého prostredia. Môže ísť o medzihviezdnu hmotu alebo o látku z blízkej susednej hviezdy. Akrécia často nastáva v tesných dvojhviezdach, keď sa hmota prenáša z jednej zložky na druhú priamo (sférická akrécia) alebo vytvára okolo nej akrečný disk (disková akrécia). Pri polaroch (bielych trpaslíkoch so silným magnetickým poľom) dochádza k akrécii na magnetických póloch (lokálna akrécia). Disková akrécia prebieha aj pri tvorbe nových hviezd z medzihviezdnej hmoty, v aktívnych jadrách galaxií a v kvazaroch (akreujúcim objektom je superhmotná čierna diera). Akréciou plynu na neutrónovú hviezdu alebo na čiernu dieru vzniká röntgenové žiarenie;

2. geol. postupné prirastanie tektonickej jednotky štruktúrnym privteľovaním nových častí k jej okraju. V oblasti s kontinentálnou (pevninovou) kôrou k tomuto jadru postupne prirastajú nové časti konsolidovanej kôry z mobilných zón;

3. paleontol. zväčšovanie kostry alebo schránky živočíchov prirastaním nových vrstiev (napr. schránky mäkkýšov začínajú rásť od vrcholu a na povrchu nesú koncentrické prírastkové čiary).

akrečný disk

akrečný disk — útvar diskového tvaru vznikajúci pri akrécii, ktorý obklopuje centrálny objekt. V tesnej dvojhviezde s prenosom hmoty medzi zložkami obklopuje kompaktnú zložku (biely trpaslík, neutrónová hviezda alebo čierna diera). V dôsledku trenia sa látka v akrečnom disku premiestňuje po špirále do jeho centrálnych oblastí, ktoré sú zdrojom röntgenového žiarenia. Fyzikálne procesy v akrečnom disku vysvetľujú celý rad pozorovaných javov v röntgenových dvojhviezdach, v kataklizmatických premenných hviezdach (novy, trpasličie novy) a v aktívnych jadrách galaxií.

aktívne Slnko

aktívne Slnko — pomenovanie Slnka v období maxima cyklu slnečnej aktivity, ktoré sa opakuje približne každých 11 rokov. Vtedy sa na povrchu Slnka pozoruje veľké množstvo slnečných škvŕn, protuberancií, erupcií, intenzívnych lokálnych magnetických polí, zvýšenie toku röntgenového, ultrafialového a rádiového žiarenia ap. Táto zvýšená aktivita Slnka vplýva na Zem a jej biosféru.

albedo

albedo [lat.] —

1. bot. vnútorná biela hubovitá časť vrchnej vrstvy (exokarpu) citrusového plodu. Obaľuje dužinaté oplodie a je pokrytá vonkajším farebným aromatickým flavedom;

2. pomer žiarivého toku odrazeného od daného povrchu k celkovému žiarivému toku, ktorý na tento povrch dopadá. V meteorológii sa najčastejšie vyjadruje ako pomer odrazeného a globálneho slnečného žiarenia. Albedo je bezrozmerná veličina a zvyčajne sa udáva v percentách (pri povrchu odrážajúcom všetko žiarenie sa rovná 100 %, pri povrchu pohlcujúcom všetko dopadajúce žiarenie sa rovná 0 %). Albedá rôznych povrchov môžu byť veľmi rozdielne a počas dňa sa menia s výškou Slnka (priemerné albedo lesa je 10 – 20 %, trávy 20 – 25 %, oráčiny 14 %, čerstvo napadnutého snehu 90 – 95 %, starého snehu 30 %, oblačného povrchu 50 – 55 %). K najväčším zmenám albeda dochádza počas dňa na vodnej hladine (pri vysokých polohách Slnka okolo 5 %, pri nízkych 80 – 90 %). V astronómii sa používa sférické albedo (Bondovo albedo), ktoré sa definuje ako pomer svetelného toku rozptýleného do všetkých smerov predmetom guľového tvaru k svetelnému toku dopadajúcemu na guľové teleso v rovnobežnom zväzku lúčov. Jeho hodnota vyjadruje, ako telesá v slnečnej sústave odrážajú slnečné svetlo. Napr. planéta Saturn, ktorá je obklopená oblakmi, má vysokú hodnotu albeda (34 %), kým Merkúr a Mesiac ju majú veľmi nízku (7, resp. 11 %). Albedo Venuše je 77 %, Jupitera 34 %, Marsu 25 %, Halleyho kométy 5 %, asteroidu Ceres 3 % a albedo Zeme 31 %, čo znamená, že Zem približne tretinu dopadajúceho slnečného žiarenia odráža späť do okolitého vesmíru vo forme viditeľného svetla.

Albireo

Albireo — druhá najjasnejšia hviezda v súhvezdí Labute zdanlivej jasnosti 3,1m vzdialená od Zeme 118 pc. Vizuálna dvojhviezda skladajúca sa zo zložiek zdanlivej jasnosti 3,2m a 5,4m, ktorých vzájomná vzdialenosť na oblohe je 34,6 oblúkovej sekundy. Hlavná zložka je hviezdou spektrálneho typu K3 II, vedľajšia B8 V. Albireo je viditeľná ako dvojhviezda už v malom ďalekohľade.

Alcor

Alcor [-kor] — hviezda č. 80 v súhvezdí Veľkej Medvedice zdanlivej jasnosti 4,0m vzdialená od Zeme 25 pc; spektroskopická dvojhviezda spektrálneho typu A5 V, na oblohe vzdialená 12 oblúkových minút od hviezdy Mizar. Schopnosť rozoznať tieto dve hviezdy sa často používa ako kritérium dobrého zraku.

Aldebaran

Aldebaran, Palilicium — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Býka zdanlivej jasnosti 0,9m vzdialená od Zeme 20 pc. Vizuálna dvojhviezda skladajúca sa zo zložiek zdanlivej jasnosti 0,9m (hlavná zložka) a 13,5m (vedľajšia zložka) navzájom vzdialených na oblohe 31 oblúkových sekúnd. Hlavná zložka je oranžový obor absolútnej jasnosti –0,6m spektrálneho typu K5 III. Aldebaran patrí medzi tzv. kráľovské hviezdy.

Aldrin, Buzz

Aldrin [ól-], Buzz, pôvodným menom Edwin Eugene Aldrin, 20. 1. 1930 Montclair, New Jersey — americký kozmonaut. Pôvodne vojenský pilot (absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe), do oddielu kozmonautov zaradený 1963. R. 1966 sa zúčastnil štvordňového letu na palube kozmickej lode Gemini 12, počas ktorého strávil 5,5 h vo voľnom priestore. Pilot lunárneho modulu kozmickej lode Apollo 11 (→ Apollo). Spolu s N. A. Armstrongom 20. 7. 1969 o 21. hodine 18. minúte SEČ pristál na Mesiaci a ako druhý človek vstúpil na Mesiac. R. 1972 v hodnosti plukovníka odišiel do zálohy a stal sa odborným konzultantom. Zo svojich spomienok na let na Mesiac napísal knihu Návrat na Zem (Return to Earth, 1973).

alfa

alfa, gr. α — prvé písmeno gréckej abecedy (→ grécke písmo); astron. označenie vyjadrujúce poradie hviezdy podľa jasnosti v danom súhvezdí zodpovedajúce poradiu písmena v gréckej abecede (spravidla ide o najjasnejšiu hviezdu).

Alfa

Alfa — pracovný názov prvej medzinárodnej orbitálnej stanica ISSA (International Space Station Alpha) určenej na dlhodobý pobyt a prácu kozmonautov (→ ISS).

Alfvén, Hannes Olof Gösta

Alfvén, Hannes Olof Gösta, 30. 5. 1908 Norrköping, Östergötland – 2. 4. 1995 Djursholm — švédsky fyzik a astrofyzik. Od 1940 pôsobil na Kráľovskom technologickom inštitúte v Štokholme, kde sa 1945 stal profesorom, od 1967 na Kalifornskej univerzite v San Diegu a zároveň na Kráľovskom inštitúte v Oslo. Zakladateľ magnetohydrodynamiky. R. 1942 teoreticky predpovedal šírenie elektromagnetických vĺn v plazme pri pôsobení magnetického poľa (→ Alfvénove vlny). Zaoberal sa aj astrofyzikou. R. 1937 predpovedal existenciu galaktických medzihviezdnych magnetických polí, 1950 vypracoval teóriu rádiových kozmických zdrojov. Prispel k rozvoju planetárnej kozmogónie (→ Alfvénova hypotéza). Za práce v oblasti fyziky plazmy a jej interakcie s magnetickým poľom dostal 1970 Nobelovu cenu za fyziku (s L. E. F. Néelom).

Alfvénova hypotéza

Alfvénova hypotéza — hypotéza o vzniku a vývoji planét v čase formovania slnečnej sústavy. Od všetkých predtým navrhnutých hypotéz sa líši predovšetkým tým, že ráta s vplyvom magnetického poľa Slnka. Predpokladá, že v počiatočnej prahmlovine s malým momentom hybnosti dochádzalo k padaniu hmoty na Slnko a následne prebiehala zrážková ionizácia. V závislosti od ionizačného potenciálu nastalo hromadenie atómov v rôznych vzdialenostiach od Slnka. Tak vznikli zárodky pre akumuláciu častíc, z ktorých sa postupne vyvinuli jednotlivé telesá. Nazvaná podľa H. O. G. Alfvéna.

Algenib

Algenib, Mirfak — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Perzea vzdialená od Zeme 180 pc. Hviezda zdanlivej jasnosti 1,8m, absolútnej jasnosti −4,5m, patrí do spektrálneho typu F5 Ib.

Algol

Algol — druhá najjasnejšia hviezda v súhvezdí Perzea, ktorej zdanlivá jasnosť kolíše v rozmedzí 2,12m – 3,39m s periódou 2,867 dní. Jej vzdialenosť od Zeme je 28 pc. Je to zákrytová premenná hviezda. Prvý záznam o jej premennosti urobil 1669 taliansky astronóm Geminiano Montanari (*1633, †1687). Periodické svetelné zmeny správne interpretoval 1783 John Goodricke (*1764, †1786) ako zákryty zložiek sústavy. Orbitálny pohyb Algolu určil spektroskopicky H. K. Vogel (1889). Hlavná zložka sústavy (spektrálny typ B8 V) má 2,7-krát väčší polomer a 3,2-krát väčšiu hmotnosť ako Slnko, druhá zložka (spektrálny typ K0 IV) s hmotnosťou 0,7 hmotnosti Slnka má 3,5-krát väčší polomer ako Slnko. Hviezdy navzájom vzdialené 14 polomerov Slnka obiehajú s periódou 2,867 dní. Algol je trojhviezda. Tretia hviezda spektrálneho typu A7m obehne zákrytovú dvojhviezdnu sústavu raz za 1,86 roka.

Alhena

Alhena, Almeisan — tretia najjasnejšia hviezda v súhvezdí Blížencov vzdialená od Zeme 32 pc. Hviezda zdanlivej jasnosti 1,9m, absolútnej jasnosti −0,6m, patrí do spektrálneho typu A0 IV.

Alioth

Alioth [aliot] — hviezda epsilon v súhvezdí Veľkej Medvedice vzdialená od Zeme 25 pc. Zákrytová dvojhviezda, ktorej zdanlivá jasnosť sa mení od 1,68m do 1,71m s periódou 5,1 dňa. Patrí do spektrálneho typu A1 III.

Almagest

Almagest — jedno zo 4 astronomických diel gréckeho astronóma K. Ptolemaia z roku 150 skladajúce sa z 13 kníh. Obsahuje o. i. opravený Hipparchov katalóg 1 025 hviezd spolu s údajmi o ich jasnosti a polohe, ako aj výklad Ptolemaiovej geocentrickej sústavy. Almagest bol štrnásť storočí základnou učebnicou astronómie. Niektoré závery z oblasti sférickej astronómie sa uplatňujú dodnes. Názov vznikol ako arabská skomolenina pôvodného gréckeho názvu znamenajúceho veľký súhrn.

almukantarát

almukantarát [arab.], azimutálna kružnica — kružnica rovnobežná s horizontom (→ obzor). Všetky nebeské telesá ležiace na jednom almukantaráte majú v obzorníkových súradniciach rovnakú výšku nad obzorom.

Al Nair

Al Nair — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Žeriava na juž. oblohe, u nás neviditeľná. Jej vzdialenosť od Zeme je 31 pc. Hviezda hlavnej postupnosti (→ Hertzsprungov-Russellov diagram) zdanlivej jasnosti 1,7m, absolútnej jasnosti −0,7m; patrí do spektrálneho typu B6 V.

Alnilam

Alnilam — hviezda epsilon v súhvezdí Orióna zdanlivej jasnosti 1,7m vzdialená od Zeme 600 pc. Nadobor absolútnej jasnosti −7,0m; patrí do spektrálneho typu B0 I.

Alnitak

Alnitak — hviezda zéta v súhvezdí Orióna zdanlivej jasnosti 1,8m vzdialená od Zeme 387 pc. Vizuálna dvojhviezda skladajúca sa zo zložiek zdanlivej jasnosti 2,1m a 4,2m navzájom vzdialených na oblohe 2,7 oblúkovej sekundy. Hlavná zložka je hviezda absolútnej jasnosti −6,0m; patrí do spektrálneho typu O9 Ib.

Alouette

Alouette [aluet; fr.] — kanadská umelá družica Zeme určená na komplexný výskum ionosféry (koncentrácia elektrónov, zmeny hustoty, šírenie rádiových vĺn, registrácia rádiového šumu a kozmického žiarenia). Prvá (Alouette 1) štartovala 28. 9. 1962 pomocou americkej rakety Thor Agena B a ako prvá zmerala výškový profil ionosféry (ionogram). Druhá (Alouette 2), zhotovená v rámci kanadsko-amerického programu ISIS (International Satellites for Ionospheric Studies), štartovala 29. 11. 1965.

Altair

Altair [arab.] — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Orla zdanlivej jasnosti 0,8m, vzdialená od Zeme 5 pc. Má absolútnu jasnosť 2,2m, patrí do spektrálneho typu A7 V.