aalen → álen

aalenien → álen

Abel, Othenio (Lothar Franz Anton Louis), 20. 6. 1875 Viedeň – 4. 7. 1946 Pichl am Mondsee — rakúsky geológ a paleontológ. Spoluzakladateľ samostatného vedného odboru paleobiológia, ktorý 1912 definoval ako výskum prispôsobenia sa fosílnych zvierat prostrediu a zisťovanie spôsobu ich života. Venoval sa paleontológii stavovcov, všeobecným paleobiologickým štúdiám a rekonštrukcii fosílnych zvierat. Zaoberal sa aj regionálnou geológiou treťohôr Viedenskej kotliny. Diela: Základy paleobiológie stavovcov (Grundzüge der Paläobiologie der Wirbeltiere, 1912), Obrazy zo života pravekých zvierat (Lebensbilder aus der Tierwelt der Vorzeit, 1922).

abioglyf [gr.] — druh nerovnosti na vrstvových plochách (→ hieroglyf) sedimentárnych hornín (bridlice, pieskovce a i.) anorganického pôvodu. Abioglyfy vznikli mechanickou cestou (→ mechanoglyf), napr. činnosťou vodného prúdu, dažďa ap.

ablačná oblasť — oblasť, v ktorej prevláda úbytok ľadovcovej hmoty nad jej dopĺňaním. Ablačnú oblasť od vyživovacej oblasti oddeľuje snežná čiara vysokohorských ľadovcov. Súčasné kontinentálne ľadovcové štíty nemajú snežnú čiaru výrazne odlíšenú a v okrajových častiach a na povrchu sa roztápajú rýchlejšie ako v strede. Po roztopení ľadovcového jazyka v ablačnej oblasti vzniká z materiálu neseného na povrch ľadovca ablačná moréna.

abrázia [lat.] — zoškrabovanie, odškrabovanie, obrusovanie, vyhladzovanie;

1. geol. v širšom význame modelovanie zemského povrchu vodou (morská alebo riečna abrázia), ľadovcom (→ ľadovcové procesy a formy) alebo vetrom (→ korázia). V užšom význame erózna činnosť morského alebo jazerného príboja na pobreží, rozrúšanie pobrežia príbojom a morskými prúdmi. Voda naráža na pobrežné skalné steny, pričom v puklinách stláča vzduch, ktorý opäť vysáva pri odtoku. Ustavičným opakovaním tohto procesu sa horniny rozrúšajú a utvára sa z nich sutina, ktorú vlny posúvajú smerom do vodnej panvy a späť k brehom. Účinky príbojového nárazu zväčšuje vodou zmietaná sutina. Abrázia závisí od strmosti brehu i od tvrdosti, puklinovitosti a uloženia hornín. Najvýraznejšia je na vrstvách so sklonom od mora smerom k pevnine. Na plochých pobrežiach vniká príbojová vlna ďaleko na pevninu a neprejavuje sa deštrukčne. Významnú ochrannú protiabráznu funkciu majú brehové porasty z drevín ako vŕba, topoľ, jelša, javor, jaseň a lipa;

2. lek. abrasio – v ženskom lekárstve → kyretáž, v zubnom lekárstve abrázia zuba – zubný defekt vznikajúci opotrebovaním jedného alebo skupiny zubov. Rozlišuje sa fyziologická abrázia, pri ktorej ide o obrusovanie horných a dolných zubov v staršom veku, a patologická abrázia, ktorá vzniká pri nočnom škrípaní zubov (bruxizmus), pri chybách zhryzu, u fajčiarov fajok ap.;

3. stroj. obrusovanie povrchov strojov, zariadení alebo stavieb unášanými zrnkami tuhých materiálov, ktoré narážajú na povrch alebo sa po ňom posúvajú (napr. obrusovanie vnútorných plôch potrubí unášanými tuhými látkami), jedna z príčin ich opotrebenia. Jav abrázie sa využíva na opracovanie (brúsenie, leštenie, zabrusovanie, pieskovanie), pričom sa používajú rôzne abrazívne (napr. brúsne) materiály s potrebnou zrnitosťou.

abrázna jaskyňa, príbojová jaskyňa — jaskyňa vytvorená abráznou činnosťou morských vĺn na pobreží. Pri náraze vĺn na skalnaté polostrovy, mysy a ostrovy sa selektívnou eróziou vypreparujú tvrdé a odolné pásy, ktorých vymieľaním sa tvoria jaskyne. Horninové previsy nad stropom jaskýň sa často rúcajú a vzniká strmý pobrežný zráz. Typickou abráznou jaskyňou je Modrá jaskyňa (Grotta Azzurra) na ostrove Capri.

abrázna plošina, príbojová plošina — plošina vytvorená abráziou v pobrežných oblastiach morí a jazier. Skladá sa z abráznej skalnej časti ležiacej bližšie k brehu a z akumulačnej časti vzdialenejšej od brehu, pokrytej skalnými úlomkami, štrkom a pieskom. Má mierny sklon k vodnej panve (5 – 15°). V niektorých oblastiach, z ktorých more dávno ustúpilo, sa zachovali fosílne abrázne plošiny.

absolútny vek → izotopový vek

abysál [gr. > lat.] — hlbokomorské pásmo pod hranicou prenikania slnečných lúčov (hĺbka 2 000 – 6 000 m). V oceánografickom a biologicko-ekologickom význame masa oceánskych vôd, v geologickom význame oblasť morského dna tvorená najmä rozsiahlymi podmorskými plošinami s podmorskými vrchmi a podmorskými chrbtami. Chudobné rastlinstvo abysálu reprezentujú niektoré formy baktérií a saprofytické riasy. Žijú tam zvláštne hlbokomorské živočíchy – bezstavovce aj stavovce, ktoré sú buď dravce, alebo sa živia detritom z odumierajúcich organizmov vrchných vrstiev (→ batyál).

abysálne horniny → hlbinné horniny

abysálne pásmo → hlbokomorské pásmo

abysálne sedimenty → hlbokomorské sedimenty

acadien [aka-] → akád

Acanthoceras [akanto-; lat.] — rod vyhynutých štvoržiabrovcov z podtriedy amonitov (→ amonitotvaré). Vyznačuje sa širokodiskovitou evolútnou schránkou s odkrytým hlbokým umbilikom. Významná skamenelina vrchnej kriedy (→ cenoman) Európy, Ázie, Afriky a Sev. Ameriky.

adamellit — geol. vyvretá hlbinná hornina, prechodná forma medzi žulou (granitom) a granodioritom obsahujúca rovnaké množstvo draselného živca a plagioklasu, ako aj kremeň, biotit, amfibol a akcesorické minerály. Nazvaná podľa horskej skupiny Adamello v Južných Alpách.

Admiralitná priekopa → Amirantská priekopa

adnetský vápenec — geol. červený alebo ružový hľuzovitý slaboslienitý vápenec často obsahujúci spodnojurské amonity (Asteroceras obtusum, Echioceras raricostatum, Uptonia jamesoni, Amaltheus margaritatus a i.). Vyskytuje sa v Rakúsku (Východné Alpy) i vo viacerých pohoriach na Slovensku (Veľká Fatra, Slovenský kras).

adulár — geol. silno lesklá odroda monoklinického alebo niekedy triklinického draselného živca (→ ortoklas). Tvorí sivobiele až priehľadné štvorboké stĺpce. Vzniká pri hydrotermálnych procesoch, vyskytuje sa v trhlinách a dutinách kryštalických bridlíc v Alpách, na hydrotermálnych žilách v Kremnici a Banskej Štiavnici a i. Nazvaný podľa pohoria Adulagebirge vo švajčiarskej časti Álp.

aerolit [gr.] — kamenný meteorit zložený najmä zo zásaditých kremičitanov (pyroxén, olivín), niekedy s prímesou nikelnatého železa. Ak obsahuje chondruly (guľôčky pyroxénu a olivínu), nazýva sa chondrit, ak ich neobsahuje, achondrit.

Africká doska — geol. jedna zo základných stavebných jednotiek litosféry, veľká litosférická doska, ktorej hranice nie sú totožné s hranicami afrického kontinentu. Africký kontinent je do Africkej dosky vrastený. Od Eurázijskej dosky je Africká doska oddelená na severe mladými horskými pásmami, na severovýchode riftovou zónou. Na západe ju ohraničuje Stredoatlantický chrbát, na juhu a na východe oceánske chrbty a riftové zóny.

Africká platforma — geol. rozsiahly rôzne hlboko denudovaný stabilný blok zemskej kôry, základná morfoštruktúrna jednotka Afriky. Okrem prevažnej časti Afriky zaberá aj Arabský polostrov a Madagaskar. Je porušená viacerými systémami zlomov (somálsky, eritrejský, kapský, meridionálny a i.). Formovala sa postupne od začiatku prahôr (archaikum) až do konca starohôr (proterozoikum) v jednotlivých geotektonických cykloch. Najstarší, protoafrický súbor cyklov predstavuje obdobie od vzniku prvotnej zemskej kôry až po hranicu prahôr a starohôr. Počas neho sa sformovali najstaršie jadrá platformy označované ako masívy. Horniny staršie ako 2 500 mil. rokov sú známe najmä z rovníkovej časti Afriky (žuly na juhovýchode Ugandy sú staré 2 900 mil. rokov, Bomuský komplex v Konžskej demokratickej republike 3 480 mil. rokov, žuly na juhu Afriky až 3 500 mil. rokov). Veľmi staré sú horniny pásem zelenokameňov a granulity juhoafrických masívov (2 700 mil. rokov) prekrývajúce staršie kryštalinikum (3 700 až 3 600 mil. rokov). Proterozoické cykly vytvorili medzi masívmi orogénne pásma. Africká platforma bola s konečnou platnosťou dotvorená v poslednom geotektonickom cykle, ktorý sa začal približne pred 700 mil. rokov a pokračoval až do spodného kambria.

Africko-antarktická panva, Atlanticko-antarktická panva — najväčšia podmorská panva juž. časti Atlantického oceána. Na juhu je ohraničená Antarktídou, na severe Africko-antarktickým chrbtom, na východe Kerguelenským chrbtom a na západe Juhoantilským chrbtom, podľa niektorých autorov sa spája s juhozáp. časťou Indického oceána. Maximálna hĺbka 5 872 m (podľa iných údajov 6 973 m) sa viaže na výraznú depresiu nachádzajúcu sa južne od vulkanickej vyvýšeniny vo vých. časti panvy. Jej najvyššie časti sú guyoty Ob a Lena. Priemerná hĺbka 5-tis. m. Centrálna časť panvy predstavuje plochú hlbokomorskú rovinu, smerom na juh postupne prechádzajúcu do naklonenej roviny kontinentálneho úpätia. Na dne sú dočervena sfarbené ílovité sedimenty s hrúbkou 500 – 1 000 m.

Africko-antarktický chrbát, Atlanticko-indický chrbát — pretiahnutý oceánsky chrbát v južnej časti Atlantického a Indického oceána severne od Antarktídy, od ktorej ho oddeľuje Africko-antarktická panva, a južne od Afriky, od ktorej ho oddeľuje Agulhaská panva. Je pokračovaním Stredoatlantického chrbta. Na západe sa z neho vynára Bouvetov ostrov a na východe Ostrov princa Eduarda. Má riftovú dolinu, strmé svahy a porušujú ho priečne zlomové línie.

Agassiz, Jean Louis Rodolphe, 28. 5. 1807 Môtier, Švajčiarsko – 14. 12. 1873 Cambridge, Massachusetts — švajčiarsky prírodovedec, glaciológ, zoológ a paleontológ. Od 1832 profesor na univerzite v Neuchâteli, od 1846 pôsobil v USA, od 1848 profesor zoológie na Harvardovej univerzite Zaoberal sa štúdiom fosílnych rýb, vývoja povrchu Álp, pričom v nezaľadnených častiach pohoria našiel zvyšky morén a stopy po obrusovaní povrchu ľadovcami. Podľa Agassiza bolo zaľadnenie Álp v minulosti rozsiahlejšie. Zistil aj zaľadnenie Britských ostrovov. Autor významných prác o fosílnych rybách a o pohybe ľadovcov Výskumy fosílnych rýb (Recherches sur les poissons fossiles, 1833 – 44) a Ľadovcový systém (Système glaciaire, 1847), ktorými položil základy glaciológie. Odporca darvinizmu, zástanca otrokárstva. Mal rasistické názory, vystupoval proti kríženiu populácií (rás).

aglomerát [lat.] — útvar, ktorý vznikol aglomeráciou; geol. → sopečný aglomerát.

agradácia [lat.] — proces zvyšovania zemského povrchu vplyvom ukladania materiálu vodou (pôvodne aj vplyvom činnosti ľadovca a vetra). Agradácia vzniká najmä vo vodných tokoch v prípade, že energia toku už nestačí na prenášanie materiálu, ktorý je obsiahnutý v toku (spravidla pri náhlom zmiernení sklonu toku alebo pri tektonickom klesaní územia). Agradáciou sa utvárajú pozdĺž riek agradačné valy (jemný materiál sa usádza pozdĺž koryta pri vyliatí vodného toku a utvára prikorytové valy, v samotnom koryte sa usádza hrubší materiál, čím sa tok postupne dostáva nad úroveň svojho okolia a po pretrhnutí prikorytového valu sa v zníženine utvára nové koryto) a náplavové kužele. Termín sa používa aj na opis rastu pláží.

agregát [lat.] — zoskupenie, nahromadenie, zhluk;

1. biol. → agregátny druh;

2. ekon. súhrnná veličina charakteristická pre ekonomickú činnosť danej spoločnosti, získaná zhrnutím základných operácií uskutočnených rozličnými ekonomickými subjektmi (národný dôchodok, celková zamestnanosť, úhrnná spotreba ap.);

3. filoz. jednota, ktorá vzniká zložením jednotlivých, relatívne samostatných častí, pričom samostatnosť častí sa do určitej miery zachováva; vonkajšie spojenie prvkov. Vyskytuje sa aj v spojení s pojmami substancia, zmes, vzťah, kompozitum, mechanizmus. Pojem agregát podrobil analýze už Aristoteles. Nachádza sa v prácach G. W. Leibnitza, I. Kanta, J. G. Fichteho, G. W. F. Hegla;

4. geol. → minerálny agregát;

5. log. súbor objektov, ktoré spĺňajú danú podmienku;

6. pedol. → pôdny agregát;

7. stroj. trvalé zoskupenie dvoch alebo viacerých strojov alebo zariadení spojených do účelného celku tak, aby plnili zložitejšiu funkciu, napr. turbína s generátorom, elektromotor s kompresorom, prípadne vytváranie poľnohospodárskych samohybných jednoúčelových strojov (napr. samohybný postrekovač).

Agua Grande, aj Água Grande — ložisko ropy a zemného plynu v Brazílii v panve Recôncavo objavené 1951, do 1970 tam bolo uskutočnených 240 vrtov. Leží v antiklinálnej štruktúre silno porušenej zlomami, roponosné a plynonosné súvrstvia sú spodnojurského a spodnokriedového veku. Celkové zásoby ropy sa odhadujú na 675 mil. barelov.

Agulhaská panva [aguľa-] — podmorská panva v juž. časti Atlantického oceána a čiastočne Indického oceána. Na juhu ju ohraničuje Africko-antarktický chrbát, na severe africká pevnina, na západe Veľrybí chrbát a na východe Crozetov chrbát. Väčšia časť Agulhaskej panvy je hlbšia ako 5 000 metrov.

Ahváz, arab. Ahwáz — mesto v Iráne na rieke Kárún ústiacej do Šatt al-Arabu, 30 m n. m., administratívne stredisko provincie Chúzestan; 1,112 mil. obyvateľov (2011). Vzniklo na kráľovskej ceste do Perzepolisu v starovekej Perzii, v 7. stor. dobyté Arabmi, najväčší rozvoj dosiahlo po náleze ropy v 20. stor., poškodené 1980 počas iracko-iránskej vojny. Križovatka železníc do Chorramšahru, Dezfúlu a Širázu. Priemysel chemický, petrochemický, potravinársky, textilný. Letisko, univerzita (založená 1955).

V okolí ropné polia. Ložiská ropy a zemného plynu objavené 1958. Roponosné a plynonosné súvrstvia sú vrchnokriedového, paleogénneho a miocénneho veku. Celkové zásoby ropy sa odhadujú na 65,5 mld. barelov.

achroit [gr.] — minerál, bezfarebná alebo svetlozelená odroda turmalínu, niekedy má čierne konce. Vyskytuje sa v lítiových pegmatitoch. Krásne exempláre pochádzajú z ostrova Elba; hojnejšie sa vyskytuje aj na záp. Morave.

aikinit [gr.], PbCuBiS₃ — minerál, komplexný sulfid olova, medi a bizmutu, hlavný člen aikinitového radu. Kryštalizuje v rombickej sústave. Vytvára celistvé agregáty alebo ihlicovité a stĺpcovité kryštály. Je tmavoolovenosivý alebo medený, nepriehľadný, má kovový lesk. Hlavné nálezisko Beriozovsk na Urale (Rusko). Na Slovensku bol aikinit vo forme ihličkovitých kryštálikov zistený aj v nerastnej výplni hydrotermálnych žíl pri Slovinkách.

akád, acadien — geol. stredný stupeň (vek) kambria najmä v baltsko-atlantickej paleozoogeografickej provincii. V Škandinávii bol detailnejšie rozčlenený podľa vedúcich skamenelín najmä druhov trilobitov rodu Paradoxides, preto sa nazýva aj paradoxidový stupeň. Nazvaný podľa kraja Acadia na pobreží Atlantického oceána v USA.

akaganéit [jap.], β-Fe³⁺(O,OH,Cl) — minerál, hydroxid-oxid železitý v modifikácii β. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vytvára mikroskopické tabuľky. Vznikol pri rozklade pyrotínu na ložisku limonitu pri Akagané v prefektúre Iwate v Japonsku.

akantit [gr.], Ag₂S — minerál, sulfid strieborný; dimorfný s argentitom, do ktorého prechádza pri teplote 179 °C. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vzácne vytvára tŕňovité alebo ihlicovité kryštály. Je tmavoolovenosivý, má kovový lesk a drobnolastúrnatý lom. Najznámejšie náleziská sú v Sasku (Freiberg) v Nemecku.

Akbar Šach — názov veľkého diamantu nájdeného v riečnych náplavoch v Indii. Surový mal hmotnosť 119 karátov, po vybrúsení iba 73,60 karátov.

åkermanit, Ca₂MgSi₂O₇ — minerál, kremičitan vápnika a horčíka. Kryštalizuje v tetragonálnej sústave. Vytvára krátke hrubostĺpcovité kryštály. Je bezfarebný, sivozelený alebo hnedastý. Vyskytuje sa napr. v balvanoch na Vezuve (Taliansko). Nazvaný podľa švéd. metalurga Andersa Richarda Åkermana (*1837, †1922).

akratopegy [gr.] — neminerálne podzemné vody chladnejšie ako 20 °C; chemickým zložením ani fyzikálnymi vlastnosťami nespĺňajú kritériá na zaradenie medzi minerálne vody.

akratotermy [gr.] — podzemné vody s teplotou nad 20 °C, ktoré tak ako akratopegy chemickým zložením ani fyzikálnymi vlastnosťami nespĺňajú kritériá potrebné na zaradenie medzi minerálne vody, charakter minerálnej vody im dodáva iba zvýšená teplota.

akrécia [lat.] —

1. astron. proces, pri ktorom centrálny objekt, najčastejšie hviezda, pôsobením gravitácie akumuluje látku z okolitého prostredia. Môže ísť o medzihviezdnu hmotu alebo o látku z blízkej susednej hviezdy. Akrécia často nastáva v tesných dvojhviezdach, keď sa hmota prenáša z jednej zložky na druhú priamo (sférická akrécia) alebo vytvára okolo nej akrečný disk (disková akrécia). Pri polaroch (bielych trpaslíkoch so silným magnetickým poľom) dochádza k akrécii na magnetických póloch (lokálna akrécia). Disková akrécia prebieha aj pri tvorbe nových hviezd z medzihviezdnej hmoty, v aktívnych jadrách galaxií a v kvazaroch (akreujúcim objektom je superhmotná čierna diera). Akréciou plynu na neutrónovú hviezdu alebo na čiernu dieru vzniká röntgenové žiarenie;

2. geol. postupné prirastanie tektonickej jednotky štruktúrnym privteľovaním nových častí k jej okraju. V oblasti s kontinentálnou (pevninovou) kôrou k tomuto jadru postupne prirastajú nové časti konsolidovanej kôry z mobilných zón;

3. paleontol. zväčšovanie kostry alebo schránky živočíchov prirastaním nových vrstiev (napr. schránky mäkkýšov začínajú rásť od vrcholu a na povrchu nesú koncentrické prírastkové čiary).

aktualizmus [gr.] — geol. vedeckovýskumná metóda na zisťovanie pomerov v geologickej minulosti Zeme. Vychádza z predpokladu, že pozorovania súčasných procesov na zemskom povrchu umožňujú pochopiť analogické procesy z dávnych geologických dôb. Princíp aktualizmu sformulovali 1788 J. Hutton (použil názov aktualizmus) a 1830 Ch. Lyell, ktorý aktualizmus označil ako uniformitaristickú metódu a zavrhol názory G. Cuviera o katastrofách a o náhlom vyhynutí organizmov (→ katastrofizmus). Posledné desaťročia ukázali potrebu doplnenia aktualizmu o princíp vývoja.

aktuogeológia [lat. + gr.] — odvetvie geológie študujúce geologické činitele pôsobiace v súčasnosti a výsledky ich činnosti. Závery výskumov aktuogeológie sa využívajú pri vysvetľovaní priebehu geologických procesov v minulosti.

aktuopaleontológia [lat. + gr.] — odvetvie paleontológie posudzujúce podmienky života v geologickej minulosti Zeme na základe všestranného skúmania dnešnej živej prírody. Zaoberá sa funkčnou morfológiou dnešných organizmov, prejavmi ich životnej činnosti, schopnosťou ich fosilizácie ap.

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie A_x = l_x/n_x, kde l_x je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a n_x vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

akumulačná terasa — geomorfol., geol. druh riečnej terasy, ktorá vznikla akumuláciou riečnych štrkov a pieskov na staršom eróznom alebo akumulačnom podklade. Akumulačné terasy sa nachádzajú na svahoch riečnych dolín a kotlín, môžu byť hrubé desiatky metrov. Predstavujú niekdajšie dná dolín, ktoré sa presunuli do dnešnej polohy hĺbkovou eróziou.

akvifer [lat.] — menej používaný hydrogeologický termín prevzatý z angloamerickej terminológie, zodpovedajúci pojmu hydrogeologický kolektor alebo zvodnený kolektor vody.

akvitán [fr.], akvitanien — geol. najstarší stupeň (vek) miocénu. Pojem zaviedol 1858 švajčiarsky geológ a paleontológ Karl David Wilhelm Mayer-Eymar (*1826, †1907). Akvitán je typicky vyvinutý v Akvitánskej panve (Francúzsko). K hlavným skamenelinám tohto stupňa patria Amussium subplenronectes (d’Orb), Miogypsina gunteri Cole a Globigerinoides primordius Blow. Pretože akvitán sa nepodarilo presne definovať, niekedy sa uprednostňuje názov eger.

akvitanien [fr.] → akvitán

alabandit, starší názov alabandín, Mn²⁺S — minerál, sírnik mangánatý. Kryštalizuje v kubickej sústave. Vzácne tvorí kryštáliky tvaru kocky alebo oktaédra, často sa vyskytuje ako zrnitý agregát, niekedy je i celistvý. Je čierny alebo čiernosivý s hnedým nádychom. Vyskytuje sa v sedimentárnych a hydrotermálnych ložiskách mangánových rúd najmä v Rumunsku, Turecku (nazvaný podľa tamojšieho náleziska Alabanda), Mexiku a USA.