Vyhľadávanie podľa kategórií: geológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 345 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Abel, Othenio

Abel, Othenio (Lothar Franz Anton Louis), 20. 6. 1875 Viedeň – 4. 7. 1946 Pichl am Mondsee — rakúsky geológ a paleontológ. Spoluzakladateľ samostatného vedného odboru paleobiológia, ktorý 1912 definoval ako výskum prispôsobenia sa fosílnych zvierat prostrediu a zisťovanie spôsobu ich života. Venoval sa paleontológii stavovcov, všeobecným paleobiologickým štúdiám a rekonštrukcii fosílnych zvierat. Zaoberal sa aj regionálnou geológiou treťohôr Viedenskej kotliny. Diela: Základy paleobiológie stavovcov (Grundzüge der Paläobiologie der Wirbeltiere, 1912), Obrazy zo života pravekých zvierat (Lebensbilder aus der Tierwelt der Vorzeit, 1922).

abioglyf

abioglyf [gr.] — druh nerovnosti na vrstvových plochách (→ hieroglyf) sedimentárnych hornín (bridlice, pieskovce a i.) anorganického pôvodu. Abioglyfy vznikli mechanickou cestou (→ mechanoglyf), napr. činnosťou vodného prúdu, dažďa ap.

ablačná oblasť

ablačná oblasť — oblasť, v ktorej prevláda úbytok ľadovcovej hmoty nad jej dopĺňaním. Ablačnú oblasť od vyživovacej oblasti oddeľuje snežná čiara vysokohorských ľadovcov. Súčasné kontinentálne ľadovcové štíty nemajú snežnú čiaru výrazne odlíšenú a v okrajových častiach a na povrchu sa roztápajú rýchlejšie ako v strede. Po roztopení ľadovcového jazyka v ablačnej oblasti vzniká z materiálu neseného na povrch ľadovca ablačná moréna.

abrázia

abrázia [lat.] — zoškrabovanie, odškrabovanie, obrusovanie, vyhladzovanie;

1. geol. v širšom význame modelovanie zemského povrchu vodou (morská alebo riečna abrázia), ľadovcom (→ ľadovcové procesy a formy) alebo vetrom (→ korázia). V užšom význame erózna činnosť morského alebo jazerného príboja na pobreží, rozrúšanie pobrežia príbojom a morskými prúdmi. Voda naráža na pobrežné skalné steny, pričom v puklinách stláča vzduch, ktorý opäť vysáva pri odtoku. Ustavičným opakovaním tohto procesu sa horniny rozrúšajú a utvára sa z nich sutina, ktorú vlny posúvajú smerom do vodnej panvy a späť k brehom. Účinky príbojového nárazu zväčšuje vodou zmietaná sutina. Abrázia závisí od strmosti brehu i od tvrdosti, puklinovitosti a uloženia hornín. Najvýraznejšia je na vrstvách so sklonom od mora smerom k pevnine. Na plochých pobrežiach vniká príbojová vlna ďaleko na pevninu a neprejavuje sa deštrukčne. Významnú ochrannú protiabráznu funkciu majú brehové porasty z drevín ako vŕba, topoľ, jelša, javor, jaseň a lipa;

2. lek. abrasio – v ženskom lekárstve → kyretáž, v zubnom lekárstve abrázia zuba – zubný defekt vznikajúci opotrebovaním jedného alebo skupiny zubov. Rozlišuje sa fyziologická abrázia, pri ktorej ide o obrusovanie horných a dolných zubov v staršom veku, a patologická abrázia, ktorá vzniká pri nočnom škrípaní zubov (bruxizmus), pri chybách zhryzu, u fajčiarov fajok ap.;

3. stroj. obrusovanie povrchov strojov, zariadení alebo stavieb unášanými zrnkami tuhých materiálov, ktoré narážajú na povrch alebo sa po ňom posúvajú (napr. obrusovanie vnútorných plôch potrubí unášanými tuhými látkami), jedna z príčin ich opotrebenia. Jav abrázie sa využíva na opracovanie (brúsenie, leštenie, zabrusovanie, pieskovanie), pričom sa používajú rôzne abrazívne (napr. brúsne) materiály s potrebnou zrnitosťou.

abrázna jaskyňa

abrázna jaskyňa, príbojová jaskyňa — jaskyňa vytvorená abráznou činnosťou morských vĺn na pobreží. Pri náraze vĺn na skalnaté polostrovy, mysy a ostrovy sa selektívnou eróziou vypreparujú tvrdé a odolné pásy, ktorých vymieľaním sa tvoria jaskyne. Horninové previsy nad stropom jaskýň sa často rúcajú a vzniká strmý pobrežný zráz. Typickou abráznou jaskyňou je Modrá jaskyňa (Grotta Azzurra) na ostrove Capri.

abrázna plošina

abrázna plošina, príbojová plošina — plošina vytvorená abráziou v pobrežných oblastiach morí a jazier. Skladá sa z abráznej skalnej časti ležiacej bližšie k brehu a z akumulačnej časti vzdialenejšej od brehu, pokrytej skalnými úlomkami, štrkom a pieskom. Má mierny sklon k vodnej panve (5 – 15°). V niektorých oblastiach, z ktorých more dávno ustúpilo, sa zachovali fosílne abrázne plošiny.

abysál

abysál [gr. > lat.] — hlbokomorské pásmo pod hranicou prenikania slnečných lúčov (hĺbka 2 000 – 6 000 m). V oceánografickom a biologicko-ekologickom význame masa oceánskych vôd, v geologickom význame oblasť morského dna tvorená najmä rozsiahlymi podmorskými plošinami s podmorskými vrchmi a podmorskými chrbtami. Chudobné rastlinstvo abysálu reprezentujú niektoré formy baktérií a saprofytické riasy. Žijú tam zvláštne hlbokomorské živočíchy – bezstavovce aj stavovce, ktoré sú buď dravce, alebo sa živia detritom z odumierajúcich organizmov vrchných vrstiev (→ batyál).

Acanthoceras

Acanthoceras [akanto-; lat.] — rod vyhynutých štvoržiabrovcov z podtriedy amonitov (→ amonitotvaré). Vyznačuje sa širokodiskovitou evolútnou schránkou s odkrytým hlbokým umbilikom. Významná skamenelina vrchnej kriedy (→ cenoman) Európy, Ázie, Afriky a Sev. Ameriky.

Africko-antarktická panva

Africko-antarktická panva, Atlanticko-antarktická panva — najväčšia podmorská panva juž. časti Atlantického oceána. Na juhu je ohraničená Antarktídou, na severe Africko-antarktickým chrbtom, na východe Kerguelenským chrbtom a na západe Juhoantilským chrbtom, podľa niektorých autorov sa spája s juhozáp. časťou Indického oceána. Maximálna hĺbka 5 872 m (podľa iných údajov 6 973 m) sa viaže na výraznú depresiu nachádzajúcu sa južne od vulkanickej vyvýšeniny vo vých. časti panvy. Jej najvyššie časti sú guyoty Ob a Lena. Priemerná hĺbka 5-tis. m. Centrálna časť panvy predstavuje plochú hlbokomorskú rovinu, smerom na juh postupne prechádzajúcu do naklonenej roviny kontinentálneho úpätia. Na dne sú dočervena sfarbené ílovité sedimenty s hrúbkou 500 – 1 000 m.

Africko-antarktický chrbát

Africko-antarktický chrbát, Atlanticko-indický chrbát — pretiahnutý oceánsky chrbát v južnej časti Atlantického a Indického oceána severne od Antarktídy, od ktorej ho oddeľuje Africko-antarktická panva, a južne od Afriky, od ktorej ho oddeľuje Agulhaská panva. Je pokračovaním Stredoatlantického chrbta. Na západe sa z neho vynára Bouvetov ostrov a na východe Ostrov princa Eduarda. Má riftovú dolinu, strmé svahy a porušujú ho priečne zlomové línie.

Agassiz, Jean Louis Rodolphe

Agassiz, Jean Louis Rodolphe, 28. 5. 1807 Môtier, Švajčiarsko – 14. 12. 1873 Cambridge, Massachusetts — švajčiarsky prírodovedec, glaciológ, zoológ a paleontológ. Od 1832 profesor na univerzite v Neuchâteli, od 1846 pôsobil v USA, od 1848 profesor zoológie na Harvardovej univerzite Zaoberal sa štúdiom fosílnych rýb, vývoja povrchu Álp, pričom v nezaľadnených častiach pohoria našiel zvyšky morén a stopy po obrusovaní povrchu ľadovcami. Podľa Agassiza bolo zaľadnenie Álp v minulosti rozsiahlejšie. Zistil aj zaľadnenie Britských ostrovov. Autor významných prác o fosílnych rybách a o pohybe ľadovcov Výskumy fosílnych rýb (Recherches sur les poissons fossiles, 1833 – 44) a Ľadovcový systém (Système glaciaire, 1847), ktorými položil základy glaciológie. Odporca darvinizmu, zástanca otrokárstva. Mal rasistické názory, vystupoval proti kríženiu populácií (rás).

agradácia

agradácia [lat.] — proces zvyšovania zemského povrchu vplyvom ukladania materiálu vodou (pôvodne aj vplyvom činnosti ľadovca a vetra). Agradácia vzniká najmä vo vodných tokoch v prípade, že energia toku už nestačí na prenášanie materiálu, ktorý je obsiahnutý v toku (spravidla pri náhlom zmiernení sklonu toku alebo pri tektonickom klesaní územia). Agradáciou sa utvárajú pozdĺž riek agradačné valy (jemný materiál sa usádza pozdĺž koryta pri vyliatí vodného toku a utvára prikorytové valy, v samotnom koryte sa usádza hrubší materiál, čím sa tok postupne dostáva nad úroveň svojho okolia a po pretrhnutí prikorytového valu sa v zníženine utvára nové koryto) a náplavové kužele. Termín sa používa aj na opis rastu pláží.

agregát

agregát [lat.] — zoskupenie, nahromadenie, zhluk;

1. biol. → agregátny druh;

2. ekon. súhrnná veličina charakteristická pre ekonomickú činnosť danej spoločnosti, získaná zhrnutím základných operácií uskutočnených rozličnými ekonomickými subjektmi (národný dôchodok, celková zamestnanosť, úhrnná spotreba ap.);

3. filoz. jednota, ktorá vzniká zložením jednotlivých, relatívne samostatných častí, pričom samostatnosť častí sa do určitej miery zachováva; vonkajšie spojenie prvkov. Vyskytuje sa aj v spojení s pojmami substancia, zmes, vzťah, kompozitum, mechanizmus. Pojem agregát podrobil analýze už Aristoteles. Nachádza sa v prácach G. W. Leibnitza, I. Kanta, J. G. Fichteho, G. W. F. Hegla;

4. geol. → minerálny agregát;

5. log. súbor objektov, ktoré spĺňajú danú podmienku;

6. pedol. → pôdny agregát;

7. stroj. trvalé zoskupenie dvoch alebo viacerých strojov alebo zariadení spojených do účelného celku tak, aby plnili zložitejšiu funkciu, napr. turbína s generátorom, elektromotor s kompresorom, prípadne vytváranie poľnohospodárskych samohybných jednoúčelových strojov (napr. samohybný postrekovač).

Ahváz

Ahváz, arab. Ahwáz — mesto v Iráne na rieke Kárún ústiacej do Šatt al-Arabu, 30 m n. m., administratívne stredisko provincie Chúzestan; 1,112 mil. obyvateľov (2011). Vzniklo na kráľovskej ceste do Perzepolisu v starovekej Perzii, v 7. stor. dobyté Arabmi, najväčší rozvoj dosiahlo po náleze ropy v 20. stor., poškodené 1980 počas iracko-iránskej vojny. Križovatka železníc do Chorramšahru, Dezfúlu a Širázu. Priemysel chemický, petrochemický, potravinársky, textilný. Letisko, univerzita (založená 1955).

V okolí ropné polia. Ložiská ropy a zemného plynu objavené 1958. Roponosné a plynonosné súvrstvia sú vrchnokriedového, paleogénneho a miocénneho veku. Celkové zásoby ropy sa odhadujú na 65,5 mld. barelov.

akaganéit

akaganéit [jap.], β-Fe3+(O,OH,Cl) — minerál, hydroxid-oxid železitý v modifikácii β. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vytvára mikroskopické tabuľky. Vznikol pri rozklade pyrotínu na ložisku limonitu pri Akagané v prefektúre Iwate v Japonsku.

akantit

akantit [gr.], Ag2S — minerál, sulfid strieborný; dimorfný s argentitom, do ktorého prechádza pri teplote 179 °C. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vzácne vytvára tŕňovité alebo ihlicovité kryštály. Je tmavoolovenosivý, má kovový lesk a drobnolastúrnatý lom. Najznámejšie náleziská sú v Sasku (Freiberg) v Nemecku.

Akbar Šach

Akbar Šach — názov veľkého diamantu nájdeného v riečnych náplavoch v Indii. Surový mal hmotnosť 119 karátov, po vybrúsení iba 73,60 karátov.

åkermanit

åkermanit, Ca2MgSi2O7 — minerál, kremičitan vápnika a horčíka. Kryštalizuje v tetragonálnej sústave. Vytvára krátke hrubostĺpcovité kryštály. Je bezfarebný, sivozelený alebo hnedastý. Vyskytuje sa napr. v balvanoch na Vezuve (Taliansko). Nazvaný podľa švéd. metalurga Andersa Richarda Åkermana (*1837, †1922).

akratopegy

akratopegy [gr.] — neminerálne podzemné vody chladnejšie ako 20 °C; chemickým zložením ani fyzikálnymi vlastnosťami nespĺňajú kritériá na zaradenie medzi minerálne vody.

akratotermy

akratotermy [gr.] — podzemné vody s teplotou nad 20 °C, ktoré tak ako akratopegy chemickým zložením ani fyzikálnymi vlastnosťami nespĺňajú kritériá potrebné na zaradenie medzi minerálne vody, charakter minerálnej vody im dodáva iba zvýšená teplota.

akrécia

akrécia [lat.] —

1. astron. proces, pri ktorom centrálny objekt, najčastejšie hviezda, pôsobením gravitácie akumuluje látku z okolitého prostredia. Môže ísť o medzihviezdnu hmotu alebo o látku z blízkej susednej hviezdy. Akrécia často nastáva v tesných dvojhviezdach, keď sa hmota prenáša z jednej zložky na druhú priamo (sférická akrécia) alebo vytvára okolo nej akrečný disk (disková akrécia). Pri polaroch (bielych trpaslíkoch so silným magnetickým poľom) dochádza k akrécii na magnetických póloch (lokálna akrécia). Disková akrécia prebieha aj pri tvorbe nových hviezd z medzihviezdnej hmoty, v aktívnych jadrách galaxií a v kvazaroch (akreujúcim objektom je superhmotná čierna diera). Akréciou plynu na neutrónovú hviezdu alebo na čiernu dieru vzniká röntgenové žiarenie;

2. geol. postupné prirastanie tektonickej jednotky štruktúrnym privteľovaním nových častí k jej okraju. V oblasti s kontinentálnou (pevninovou) kôrou k tomuto jadru postupne prirastajú nové časti konsolidovanej kôry z mobilných zón;

3. paleontol. zväčšovanie kostry alebo schránky živočíchov prirastaním nových vrstiev (napr. schránky mäkkýšov začínajú rásť od vrcholu a na povrchu nesú koncentrické prírastkové čiary).

aktualizmus

aktualizmus [gr.] — geol. vedeckovýskumná metóda na zisťovanie pomerov v geologickej minulosti Zeme. Vychádza z predpokladu, že pozorovania súčasných procesov na zemskom povrchu umožňujú pochopiť analogické procesy z dávnych geologických dôb. Princíp aktualizmu sformulovali 1788 J. Hutton (použil názov aktualizmus) a 1830 Ch. Lyell, ktorý aktualizmus označil ako uniformitaristickú metódu a zavrhol názory G. Cuviera o katastrofách a o náhlom vyhynutí organizmov (→ katastrofizmus). Posledné desaťročia ukázali potrebu doplnenia aktualizmu o princíp vývoja.

aktuogeológia

aktuogeológia [lat. + gr.] — odvetvie geológie študujúce geologické činitele pôsobiace v súčasnosti a výsledky ich činnosti. Závery výskumov aktuogeológie sa využívajú pri vysvetľovaní priebehu geologických procesov v minulosti.

aktuopaleontológia

aktuopaleontológia [lat. + gr.] — odvetvie paleontológie posudzujúce podmienky života v geologickej minulosti Zeme na základe všestranného skúmania dnešnej živej prírody. Zaoberá sa funkčnou morfológiou dnešných organizmov, prejavmi ich životnej činnosti, schopnosťou ich fosilizácie ap.

akumulácia

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie Ax = lx/nx, kde lx je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a nx vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

akumulačná terasa

akumulačná terasageomorfol., geol. druh riečnej terasy, ktorá vznikla akumuláciou riečnych štrkov a pieskov na staršom eróznom alebo akumulačnom podklade. Akumulačné terasy sa nachádzajú na svahoch riečnych dolín a kotlín, môžu byť hrubé desiatky metrov. Predstavujú niekdajšie dná dolín, ktoré sa presunuli do dnešnej polohy hĺbkovou eróziou.

akvifer

akvifer [lat.] — menej používaný hydrogeologický termín prevzatý z angloamerickej terminológie, zodpovedajúci pojmu hydrogeologický kolektor alebo zvodnený kolektor vody.

akvitán

akvitán [fr.], akvitanien — geol. najstarší stupeň (vek) miocénu. Pojem zaviedol 1858 švajčiarsky geológ a paleontológ Karl David Wilhelm Mayer-Eymar (*1826, †1907). Akvitán je typicky vyvinutý v Akvitánskej panve (Francúzsko). K hlavným skamenelinám tohto stupňa patria Amussium subplenronectes (d’Orb), Miogypsina gunteri Cole a Globigerinoides primordius Blow. Pretože akvitán sa nepodarilo presne definovať, niekedy sa uprednostňuje názov eger.

alabandit

alabandit, starší názov alabandín, Mn2+S — minerál, sírnik mangánatý. Kryštalizuje v kubickej sústave. Vzácne tvorí kryštáliky tvaru kocky alebo oktaédra, často sa vyskytuje ako zrnitý agregát, niekedy je i celistvý. Je čierny alebo čiernosivý s hnedým nádychom. Vyskytuje sa v sedimentárnych a hydrotermálnych ložiskách mangánových rúd najmä v Rumunsku, Turecku (nazvaný podľa tamojšieho náleziska Alabanda), Mexiku a USA.

alb

alb, albien — geol. najmladší stupeň (vek) spodnej kriedy stanovený 1842 A. d’Orbignym. Zo súvrství albu bolo opísaných viac ako 3-tis. rozličných skamenelín. Typickými sú najmä amonity (→ amonitotvaré) rodov Leymeriella, Douvilleiceras, Hoplites a Stoliczkaia, belemnity (→ belemnitotvaré) a i. Ílovce, sliene a rohovcové vápence tohto stupňa sú značne rozšírené v Západných Karpatoch (najmä v bradlovom pásme a krížňanskom príkrove). Nazvaný podľa latinského názvu (Alba) francúzskej rieky Aube.

albedo

albedo [lat.] —

1. bot. vnútorná biela hubovitá časť vrchnej vrstvy (exokarpu) citrusového plodu. Obaľuje dužinaté oplodie a je pokrytá vonkajším farebným aromatickým flavedom;

2. pomer žiarivého toku odrazeného od daného povrchu k celkovému žiarivému toku, ktorý na tento povrch dopadá. V meteorológii sa najčastejšie vyjadruje ako pomer odrazeného a globálneho slnečného žiarenia. Albedo je bezrozmerná veličina a zvyčajne sa udáva v percentách (pri povrchu odrážajúcom všetko žiarenie sa rovná 100 %, pri povrchu pohlcujúcom všetko dopadajúce žiarenie sa rovná 0 %). Albedá rôznych povrchov môžu byť veľmi rozdielne a počas dňa sa menia s výškou Slnka (priemerné albedo lesa je 10 – 20 %, trávy 20 – 25 %, oráčiny 14 %, čerstvo napadnutého snehu 90 – 95 %, starého snehu 30 %, oblačného povrchu 50 – 55 %). K najväčším zmenám albeda dochádza počas dňa na vodnej hladine (pri vysokých polohách Slnka okolo 5 %, pri nízkych 80 – 90 %). V astronómii sa používa sférické albedo (Bondovo albedo), ktoré sa definuje ako pomer svetelného toku rozptýleného do všetkých smerov predmetom guľového tvaru k svetelnému toku dopadajúcemu na guľové teleso v rovnobežnom zväzku lúčov. Jeho hodnota vyjadruje, ako telesá v slnečnej sústave odrážajú slnečné svetlo. Napr. planéta Saturn, ktorá je obklopená oblakmi, má vysokú hodnotu albeda (34 %), kým Merkúr a Mesiac ju majú veľmi nízku (7, resp. 11 %). Albedo Venuše je 77 %, Jupitera 34 %, Marsu 25 %, Halleyho kométy 5 %, asteroidu Ceres 3 % a albedo Zeme 31 %, čo znamená, že Zem približne tretinu dopadajúceho slnečného žiarenia odráža späť do okolitého vesmíru vo forme viditeľného svetla.

albitizácia

albitizácia [lat.] — geol. vznik albitu v horninách, zvyčajne na úkor niektorého iného živca, najmä zásaditejšieho plagioklasu (napr. z labradoritu alebo bytownitu v čadičových horninách).

Aldanophyton

Aldanophyton [-fi] — fosílna rastlina zo str. kambria prvohôr (Aldanophyton antiquissimum KRIŠTOFOVIČ) z oddelenia psilofyty. Vývojový článok k dnešným cievnatým suchozemským rastlinám. Rod Aldanophyton sa objavil v období keď ešte neboli vyvinuté machorasty. Vyhynul pravdepodobne vo vrchnom devóne.

álen

álen [nem.], aalen, aalenien — geol. spodný stupeň (vek) strednej jury (→ doger); stanovil ho 1864 švajčiarsky geológ a paleontológ Karl David Wilhelm Mayer-Eymar (*1826, †1907) vo Württembersku (Nemecko). Významnými skamenelinami álenu sú amonity (→ amonitotvaré) Ludwigia murchisonae, Leioceras opalinum a Graphoceras concavum. Na Slovensku je doložený v murchisoniových a opalinových vrstvách bradlového pásma.

Aleutská priekopa

Aleutská priekopa — úzka uzavretá hlbokomorská priekopa v sev. časti Tichého oceána, ktorá obmedzuje severoamerickú litosférickú dosku v kanadskej časti Sev. Ameriky a pri Aljaške. Rozprestiera sa na juž. strane aleutského ostrovného oblúka smerom k oceánu. V období pliocénu a štvrtohôr rozšírená východným smerom. Údaje o hĺbke sú rôzne (7 678 m, 7 822 m, 7 855 m, 8 109 m), dĺžka 3 570 km (alebo 4 100 km), priemerná šírka 64 km. Strmé svahy sú prerezané podmorskými kaňonmi. Dno je ploché v dôsledku veľkej hrúbky morských sedimentov (1,5 – 2 km). Sú to väčšinou sedimentárne horniny turbiditného pôvodu, v podloží sú bazaltové horniny. Seizmicky veľmi aktívna oblasť.

alginit

alginit [lat.] — geol. charakteristická horninotvorná hmota čierneho i hnedého uhlia tvorená riasami. Z botanického hľadiska patria alginitové kolónie k recentnému rodu Botryococcus.

algofytikum

algofytikum [lat. + gr.] — eratém (éra) vývoja morských rastlín (prevažne siníc a rias) počas kambria, ordoviku a silúru (prvohory). Začiatok algofytika určujú prvé nálezy skamenených rastlinných zvyškov v kambriu (vek 3,4 – 3,7 mld. rokov), jeho koniec prvé nálezy skamenených cievnatých rastlín počas silúru (vek asi 430 mil. rokov), keď ho vystriedalo paleofytikum (v staršej terminológii nazývané pteridofytikum; → papraďorasty). V súčasnosti sa na označenie algofytika používajú na Slovensku termíny eofytikum alebo thalasofytikum.

Algomycetes

Algomycetes [lat. + gr.] — paleontol. malá skupina fosílnych organizmov známych z devónskych sedimentov Severnej Ameriky. Predpokladá sa, že sú prechodnou formou medzi riasami a hubami. K znakom rias patrí telo bez stonky a listov typické pre oddelenie Thallophyta, k znakom húb prítomnosť chitínu v bunkovom tkanive.

aljaškidy

aljaškidy [vl. m.] — geol. mladoalpínske pohoria (vznikli počas mladoalpínskeho cyklu; → alpínsky geotektonický cyklus) pri juž. okraji Aljašky (Aljašský chrbát) a na severe Kanady (Pobrežné vrchy), aleutský ostrovný oblúk a priľahlé ostrovy (Vancouverov ostrov, Alexandrove ostrovy, Ostrovy kráľovnej Alžbety). Dnešný ráz aljaškíd ovplyvnili mladotreťohorná a štvrtohorná (kvartérna) zlomová tektonika, mladá sopečná činnosť a diferencovaný výzdvih pobrežnej oblasti.

allanit

allanit, ortit — minerál, chemicky veľmi zložitý zásaditý silikát (kremičitan) najmä vápnika, céru, lantánu, tória, uránu, železa, horčíka a hliníka; pri obsahu uránu a tória býva rádioaktívny. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vzácne vytvára tabuľkovité kryštály, najčastejšie však vtrúsené zrná, niekedy stĺpcovité agregáty. Je hnedej až čiernej farby. Pomerne často je v akcesorickom množstve v žulách a pegmatitoch s obsahom prvkov vzácnych zemín (lantanoidov). Ťaží sa ako surovina na získavanie týchto prvkov. Vyskytuje sa najmä v Nórsku, vo Švédsku, v Rusku (na Urale), v Kanade a vo vých. štátoch USA. Nazvaný podľa škótskeho mineralóga Thomasa Allana (*1777, †1833). V súčasnosti sa nepovažuje za samostatný druh minerálu, termín allanit sa používa na skupinové označenie minerálov allanit-(Ce), allanit-(Y), allanit-(La) a allanit-(Nd) obsahujúcich lantanoidy.