hlas

Text hesla

hlas

1. lat. vox — zvuk, ktorý vzniká kmitaním (vibráciou) hlasiviek v hrtane a je upravený rezonanciou a filtráciou v nadhrtanových dutinách (→ fonácia). Pri živočíchoch predstavuje akustický prejav vnútrodruhovej a medzidruhovej komunikácie (→ zvukové prejavy živočíchov). U človeka je akustickým základom zvukovej reči a spevu. Vznik hlasu vysvetľujú v súčasnosti tri teórie: myoelastická (hlas vzniká pôsobením protichodných síl – svalového napätia a tlaku vzduchu z pľúc), neurochronaxná (každé otvorenie hlasiviek vzniká aktívnou činnosťou samých svalových vláken, takže na každé otvorenie hlasiviek musí prísť osobitný nervový impulz) a myoelasticko-aerodynamická (na funkčnom pohybe hlasiviek sa zúčastňuje aj zmena tlaku vzduchu nad hlasovou štrbinou). K fyzikálnym vlastnostiam hlasu patria: trvanie, sila (závisí od sily výdychového prúdu, od napätia hlasiviek a od ich rozkmitu), farba (závisí od spôsobu činnosti hlasiviek, od anatomických a fyziologických podmienok hlasového ústrojenstva s ich auditívno-akustickými dôsledkami a od počtu, sily a výšky alikvotných tónov hlasu; → timbre) a výška (závisí od frekvencie kmitov a napätia hlasiviek a od sily výdychového prúdu).

Hlasový rozsah, t. j. rozpätie frekvencie kmitov (u človeka 64 – 1 024 Hz), sa vyvíja od detstva (od niekoľkých poltónov až po dve oktávy), znižuje sa pri mutácii a v starobe. Hovorený hlas sa pohybuje v dolnej tretine hlasového rozsahu. Popri dychu (→ dýchanie) a článkovaní (→ artikulácia) predstavuje jednu z troch základných zložiek zvukovej reči. Ak hlas pri reči chýba, vzniká šepot. Hlas ako citlivý výrazový prostriedok človeka je nositeľom informácie o duševnom stave hovoriaceho, o jeho postoji k počúvajúcemu i k obsahu reči. Hlasovou moduláciou (časovou, silovou a tónovou) vznikajú príslušné prozodické (suprasegmentálne) javy. Kvalita (farba, sila) hlasu môže byť podporená zapojením hlavovej a hrudnej rezonancie (→ hlasový register). Spevný hlas môže dosiahnuť rozsah až päť oktáv a v klasickej hudbe plní funkciu hudobného nástroja. Uplatňuje sa sólovo i kolektívne (zbor) v mnohých žánroch (piesňová tvorba, kantáta, oratórium a hudobnodramatické žánre, predovšetkým opera). Podľa rozsahu sa v mužských hlasoch rozlišuje vysoký hlas (tenor) a hlbšie varianty (barytón a bas, medzistupňom je basbarytón), v ženských hlasoch vysoký hlas (soprán) a hlboký hlas (alt), medzistupňom je mezzosoprán, v detských hlasoch soprán a alt. V klasickej hudobnej literatúre sa spevné hlasy detailnejšie delia podľa objemu, farebnosti a výrazových schopností. Delenie nie je jednotné, dominuje najmä jeho talianska a nemecká verzia. V nemeckej literatúre sa rozoznáva napr. koloratúrny, lyrický, mladodramatický a dramatický soprán, v talianskej literatúre tomuto deleniu približne zodpovedá delenie na soprano leggiero, lirico, spinto a drammatico (podobne je delenie aj pri iných hlasoch). V opere osobitnú skupinu tvoria hlasy komických vokálnych partov – buffo tenor a buffo bas i subreta (komický soprán). V talianskej literatúre existuje aj delenie podľa technicko-štylistických schopností, napr. ušľachtilý, elegantný lyrický tenor sa nazýva tenore di grazia, drsný, expresívny tenor veristického výrazu tenore robusto alebo tenore di forza, dramatický soprán so schopnosťou koloratúrnej bravúry soprano d’agilità ap.;

2. hud. a) individuálna melodická línia vo viachlasnej skladbe, napr. vedúci, sprievodný, vrchný, stredný, spodný, imitačný hlas; b) súbor píšťal na organe, ktoré majú rovnakú stavbu, menzúru a zvukovú farbu, napr. jednostopový, dvojstopový, kvintový a iné hlasy; → register; c) nástrojový alebo spevný part určený v hudobnej skladbe interpretovi (huslistovi, flautistovi, klaviristovi, spevákovi ap.);

3. mienka, názor;

4. rozhodnutie jednotlivca pri voľbách (→ hlasovanie).

Text hesla

hlas

1. lat. vox — zvuk, ktorý vzniká kmitaním (vibráciou) hlasiviek v hrtane a je upravený rezonanciou a filtráciou v nadhrtanových dutinách (→ fonácia). Pri živočíchoch predstavuje akustický prejav vnútrodruhovej a medzidruhovej komunikácie (→ zvukové prejavy živočíchov). U človeka je akustickým základom zvukovej reči a spevu. Vznik hlasu vysvetľujú v súčasnosti tri teórie: myoelastická (hlas vzniká pôsobením protichodných síl – svalového napätia a tlaku vzduchu z pľúc), neurochronaxná (každé otvorenie hlasiviek vzniká aktívnou činnosťou samých svalových vláken, takže na každé otvorenie hlasiviek musí prísť osobitný nervový impulz) a myoelasticko-aerodynamická (na funkčnom pohybe hlasiviek sa zúčastňuje aj zmena tlaku vzduchu nad hlasovou štrbinou). K fyzikálnym vlastnostiam hlasu patria: trvanie, sila (závisí od sily výdychového prúdu, od napätia hlasiviek a od ich rozkmitu), farba (závisí od spôsobu činnosti hlasiviek, od anatomických a fyziologických podmienok hlasového ústrojenstva s ich auditívno-akustickými dôsledkami a od počtu, sily a výšky alikvotných tónov hlasu; → timbre) a výška (závisí od frekvencie kmitov a napätia hlasiviek a od sily výdychového prúdu).

Hlasový rozsah, t. j. rozpätie frekvencie kmitov (u človeka 64 – 1 024 Hz), sa vyvíja od detstva (od niekoľkých poltónov až po dve oktávy), znižuje sa pri mutácii a v starobe. Hovorený hlas sa pohybuje v dolnej tretine hlasového rozsahu. Popri dychu (→ dýchanie) a článkovaní (→ artikulácia) predstavuje jednu z troch základných zložiek zvukovej reči. Ak hlas pri reči chýba, vzniká šepot. Hlas ako citlivý výrazový prostriedok človeka je nositeľom informácie o duševnom stave hovoriaceho, o jeho postoji k počúvajúcemu i k obsahu reči. Hlasovou moduláciou (časovou, silovou a tónovou) vznikajú príslušné prozodické (suprasegmentálne) javy. Kvalita (farba, sila) hlasu môže byť podporená zapojením hlavovej a hrudnej rezonancie (→ hlasový register). Spevný hlas môže dosiahnuť rozsah až päť oktáv a v klasickej hudbe plní funkciu hudobného nástroja. Uplatňuje sa sólovo i kolektívne (zbor) v mnohých žánroch (piesňová tvorba, kantáta, oratórium a hudobnodramatické žánre, predovšetkým opera). Podľa rozsahu sa v mužských hlasoch rozlišuje vysoký hlas (tenor) a hlbšie varianty (barytón a bas, medzistupňom je basbarytón), v ženských hlasoch vysoký hlas (soprán) a hlboký hlas (alt), medzistupňom je mezzosoprán, v detských hlasoch soprán a alt. V klasickej hudobnej literatúre sa spevné hlasy detailnejšie delia podľa objemu, farebnosti a výrazových schopností. Delenie nie je jednotné, dominuje najmä jeho talianska a nemecká verzia. V nemeckej literatúre sa rozoznáva napr. koloratúrny, lyrický, mladodramatický a dramatický soprán, v talianskej literatúre tomuto deleniu približne zodpovedá delenie na soprano leggiero, lirico, spinto a drammatico (podobne je delenie aj pri iných hlasoch). V opere osobitnú skupinu tvoria hlasy komických vokálnych partov – buffo tenor a buffo bas i subreta (komický soprán). V talianskej literatúre existuje aj delenie podľa technicko-štylistických schopností, napr. ušľachtilý, elegantný lyrický tenor sa nazýva tenore di grazia, drsný, expresívny tenor veristického výrazu tenore robusto alebo tenore di forza, dramatický soprán so schopnosťou koloratúrnej bravúry soprano d’agilità ap.;

2. hud. a) individuálna melodická línia vo viachlasnej skladbe, napr. vedúci, sprievodný, vrchný, stredný, spodný, imitačný hlas; b) súbor píšťal na organe, ktoré majú rovnakú stavbu, menzúru a zvukovú farbu, napr. jednostopový, dvojstopový, kvintový a iné hlasy; → register; c) nástrojový alebo spevný part určený v hudobnej skladbe interpretovi (huslistovi, flautistovi, klaviristovi, spevákovi ap.);

3. mienka, názor;

4. rozhodnutie jednotlivca pri voľbách (→ hlasovanie).

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Hlas [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hlas