Vyhľadávanie podľa kategórií: medicína – otorinolaryngológia

Zobrazené heslá 1 – 26 z celkového počtu 26 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

adenoidná vegetácia

adenoidná vegetáciahyperplázia hltanovej mandle. Adenoidná vegetácia tvorí masívny laločnatý alebo riasinkovitý zhluk lymfatického tkaniva v klenbe a na zadnej stene nosohltana. Pôsobí ako mechanická prekážka pri dýchaní nosom. Vzniká najmä pri detských infekčných chorobách (napr. osýpkach, šarlachu) alebo pri opakujúcich sa zápaloch horných dýchacích ciest; predpokladá sa i rodinná dispozícia. Ovplyvňuje telesný a duševný vývoj dieťaťa, pretože je sprevádzaná dýchaním ústami (najmä v noci), nepokojným spánkom, chrápaním a rannou únavou; klesá výkonnosť v škole. Dýchanie ústami vysušuje sliznicu hltana a dolných dýchacích ciest (môže viesť k ich chronickému kataru) a ovplyvňuje vývoj tvárovej časti lebky. Deti s adenoidnou vegetáciou mávajú vysoké (gotické) úzke podnebie, vyvíja sa u nich plochý hrudník a kyfoskolióza chrbtice. Častou komplikáciou sú nádchy a zápaly prinosových dutín a stredného ucha. Po niekoľkých rokoch sa môže rozvinúť tzv. facies adenoidea – unavený, ospalý, tupý výraz tváre, pootvorené ústa a vyčnievajúce horné rezáky. Liečba: chirurgická (adenotómia), po operácii je dôležitá rehabilitácia dýchania nosom. Adenoidná vegetácia môže po čase opäť dorásť.

angína

angína [lat.], zápal mandlí, angina, tonzilitída, tonsillitis — akútny zápal hltanového lymfatického prstenca (→ mandľa). Môže postihnúť ktorúkoľvek jeho časť, zvyčajne sa však vyskytuje na podnebných mandliach. Najčastejšou príčinou je bakteriálna, zriedkavejšie vírusová alebo plesňová infekcia. Prenáša sa kvapôčkovou infekciou. Najjednoduchšou formou akútneho zápalu podnebných mandlí je katarálna angína, pri ktorej sú mandle len začervenené. Pri hnisavej angíne sa na ich povrchu tvoria žltobiele povlaky, ktoré môžu splývať do súvislej plochy. Celkovým príznakom (horúčka 39 – 40 °C, malátnosť, bolesti svalov) často predchádzajú (aj o 24 hodín) miestne príznaky (škrabanie v hrdle, bolesť pri prehĺtaní). Priebeh angíny spočiatku pripomína vírusové ochorenie (napr. chrípku). Často je sprevádzaná sekundárnym zápalom krčných lymfatických uzlín, u detí, kde prebieha búrlivejšie, nádchou, bolesťami uší, zhoršeným sluchom; súčasne so zápalom podnebných mandlí je zapálená aj hltanová mandľa. U malých detí sa môžu vyskytnúť príznaky dráždenia mozgových blán (→ meningizmus) a poruchy trávenia. Liečba: pokoj na lôžku, celkové podávanie antibiotík, vyplachovanie hrdla kloktadlami, dostatok tekutín a vitamínov, potné kúry, obklady na krk, pri nádche a pri ušných príznakoch nosové kvapky. Komplikáciou môže byť paratonzilárny alebo parafaryngitický absces alebo flegmóna, prípadne septická angína, resp. sepsa po angíne. V týchto prípadoch je okrem konzervatívnej liečby indikovaná aj chirurgická liečba.

anosmia

anosmia [gr.] — strata čuchu; postihnutý necíti žiadne vône ani pachy. Podobne ako pri hyposmii rozlišuje sa respiračná (nepriechodnosť nosových dutín rôznej etiológie), esenciálna (poškodenie čuchového epitelu v nosovej dutine) a centrálna (porucha čuchovej dráhy a čuchových centier) anosmia. Okrem kvantitatívnych porúch čuchu (hyposmia, anosmia) môže byť čuch porušený aj kvalitatívne (parosmia), keď pacient vníma prchavé látky odlišne. Osobitnou formou anosmie je kakosmia, pri ktorej sa všetky vône a pachy vnímajú ako odporné.

artikulácia

artikulácia [lat.] —

1. hud. členenie, viazanie alebo oddeľovanie jednotlivých tónov hudobnej frázy. Artikulácia do veľkej miery závisí od pochopenia a výkladu notového zápisu interpretom, resp. vydavateľom (napr. pri kritických vydaniach). Často sa nesprávne stotožňuje s frázovaním. Na artikuláciu sa vzťahuje legato, staccato, spiccato, portato ap. K zvýšeniu napätia v rámci hudobnej frázy prispieva artikulačná pauza;

2. jaz., lek. pohyby rečových orgánov pri stvárňovaní zvukovej reči, t. j. členenie (článkovanie) vzduchového a hlasového prúdu zmenami pozícií a postavení pohyblivých rečových ústrojov v nadhrtanových priestoroch. Hlásky zvukovej reči získavajú svoju akustickú podobu v artikulačných orgánoch (sú súčasťou rečových orgánov) a delia sa na artikulačné priestory (nosová a ústna dutina, dutina hrtana) a vlastné artikulačné orgány (pery, zuby, čeľusť a sánka, ďasná, mäkké a tvrdé podnebie, jazyk). Pri artikulácii nastáva plynulý pohyb rečových ústrojov s následnou zmenou rezonancií nadhrtanových dutín (rozhodujúci činiteľ pri samohláskach a sonórnych spoluhláskach) alebo tvorenie prekážok (úžin a záverov, priehrad) dychovému a hlasovému prúdu na rozličných miestach v nadhrtanových priestoroch (pri šumových spoluhláskach). Prebieha ako komplex pohybov v pevnej nadväznosti (pohybový stereotyp, ktorý sa automatizuje už v detstve). Hlásky sa môžu vytvárať aj pri bezhlasovosti (afónii), keď človek môže len šepkať.

V širšom zmysle je artikulácia časovo koordinovaná činnosť troch skupín rečových ústrojov: dýchacích (respiračných) a upravujúcich (modifikačných) ústrojov, ako aj hlasového (fonačného) ústroja. Artikulácia je aj modulovanie väčších úsekov reči zmenami sily a výšky hlasu i zmenami tempa reči. Artikuláciou sa zaoberá fyziologická (v staršej terminológii artikulačná, resp. genetická) fonetika. Mnoho informácií o artikulačných procesoch možno získať najmä röntgenografiou;

3. mat. vrchol grafu, ktorý je rezom; jeho odstránením sa poruší súvislosť niektorého komponentu grafu, a tým sa zväčší počet komponentov.

dikcia

dikcia [lat.] —

1. jaz. individuálny spôsob ústneho vyjadrovania, vyslovovania (ušľachtilá dikcia, nedbalá dikcia); technika hovoreného slova, reči (básnická dikcia, žurnalistická dikcia); spôsob opísania určitého javu ap. Úlohou dikcie je podávať zrozumiteľné informácie o konaní, myslení, citoch a pocitoch človeka, a tým zabezpečovať jeho kontakt nielen s inými ľuďmi, ale aj s okolitým prostredím. Dobrú dikciu možno definovať nielen ako dokonalé ovládanie rečových orgánov a správne a bezpečné zaobchádzanie so zvukovými prvkami a zložkami reči (fonetická realizácia), ale aj ako ich vhodné a účinné využívanie pri verejných jazykových prejavoch akéhokoľvek druhu;

2. práv. dikcia zákona — jazyk zákona, čiže jazyk všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sa v teórii práva označuje ako právny jazyk. Požiadavkami na právny jazyk a právnu terminológiu, ako aj na jazykovú čistotu sa zaoberá teória legislatívy a legislatívna technika. Zákon musí byť terminologicky presný a jednotný. Možno v ňom používať len správne a v právnom poriadku ustálené pojmy i právnu terminológiu. Účelom týchto a ďalších požiadaviek je, aby zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy boli jasné, správne chápané a v praxi rešpektované a správne uplatňované. Odvolávať sa na dikciu zákona znamená klásť dôraz na to, čo ustanovuje zákon, pretože nie je možné požadovať to a domáhať sa toho, čo dikcia zákona nepripúšťa alebo neurčuje, a realizovať práva a právne povinnosti, ktoré nie sú obsahom zákona alebo iného právneho predpisu vyjadreného pomocou slovenského zákona.

dysfónia

dysfónia [gr.] — porucha hlasu prejavujúca sa chripotom až stratou hlasu. Môže byť organická (následkom poškodenia hrtana) alebo funkčná (napr. pri nadmernom zaťažovaní hlasu).

dyzosmia

dyzosmia [gr.] — porucha čuchu.

epiglotis

epiglotis [gr.] — hrtanová príchlopka z elastickej chrupky, ktorá pri prehĺtaní uzatvára pod tlakom koreňa jazyka vchod do hltana, aby sa súčasti potravy nedostali do dýchacích ciest. Opuch a zápal epiglotis (akútna epiglotitída) sťažujú dýchanie a môžu mať za následok udusenie predovšetkým u malých detí.

fonácia

fonácia [gr.] — tvorenie hlasu v hrtane, ktorým prechádza prúd vzduchu z pľúc; vydávanie hlasu. Fonácia je popri dýchaní a artikulácii jednou zo základných zložiek reči. Väčšina zvukov reči (samohláskové zvuky, zvučné spoluhlásky, všetky znelé párové spoluhlásky) sa tvorí s účasťou hlasu; neznelé spoluhlásky sa tvoria bez fonácie.

Fyziologicky je fonácia periodické kmitanie hlasiviek. Činnosťou hrtanového svalstva sa hlasová štrbina rozširuje alebo zužuje a hlasivkové riasy a väzy sa napínajú alebo uvoľňujú. Pri pokojnom dýchaní je hlasová štrbina široká a hlasivkové väzy sa nechvejú, krátko pred hovorením zaujmú fonačné postavenie (napnú sa a hlasová štrbina sa uzavrie). Prúdom vydychovaného vzduchu sa potom hlasivkové riasy rozochvejú naprieč, takže hlasová štrbina sa striedavo otvára a zatvára. Priečnym chvením hlasivkových väzov (hlasiviek), resp. periodickým chvením stĺpca vzduchu nad hlasivkami vzniká tón, ktorého hlasitosť závisí od množstva vzduchu vydychovaného za sekundu (l/s). Výšku tónu určuje počet kmitov hlasivkových väzov za sekundu, amplitúda ich chvenia, ich napätie a dĺžka (napr. v puberte sa urýchli rast hlasivkových väzov do dĺžky a hlas sa stáva hlbším), hrúbka a priestrannosť (frekvencia kmitania hlasiviek je pri mužských hlasoch asi 125 cyklov za sekundu, pri ženských a detských hlasoch asi 250 cyklov za sekundu). Vznikajúci tón je slabý a až rezonanciou vzduchového stĺpca v okolitých dutinách (ústnej, nosovej, prinosových a hltanovej) sa zosilňuje, individuálne zafarbuje a dostáva ľudský charakter, t. j. artikuluje sa do hlások (→ samohlásky, → spoluhlásky). Zmenou frekvencie kmitania hlasiviek počas reči vzniká melódia reči. Kmitanie hlasiviek je podľa myoelastickej teórie výsledkom súhry napätia hlasiviek a rýchlosti vydychovaného vzduchového prúdu. Dôležité sú aj aerodynamické tlakové sily pôsobiace v oblasti hrtana, napr. nasávacia sila stláčajúca hlasivky spolu. Činnosťou hlasiviek vzniká zvuková vlna, ktorá sa po úprave rezonančným efektom a filtrácii v nadhrtanových dutinách vníma ako ľudský hlas.

Priebeh fonácie možno filmovať vysokofrekvenčnými kamerami alebo využitím stroboskopického javu.

foniatria

foniatria [gr.] — nadstavbový odbor otorinolaryngológie zaoberajúci sa diagnostikou, liečbou, rehabilitáciou a prevenciou porúch interpersonálnej komunikácie spôsobených poruchami sluchu, hlasu a reči. Zakladá sa na poznaní anatómie a fyziológie orgánov sluchu, hlasu a reči, ako aj diagnostických a liečebných princípov otorinolaryngológie a iných lekárskych disciplín (napr. neurológie, psychiatrie, čeľustnej ortopédie). Za zakladateľa foniatrie sa pokladá Hermann Gutzmann st. (*1865, †1922), ktorý jej dal pôvodný názov Sprach- und Stimmheilkunde (veda o liečení porúch reči a hlasu). Zakladateľom československej foniatrie je M. Seeman.

hlas

hlas

1. lat. vox — zvuk, ktorý vzniká kmitaním (vibráciou) hlasiviek v hrtane a je upravený rezonanciou a filtráciou v nadhrtanových dutinách (→ fonácia). Pri živočíchoch predstavuje akustický prejav vnútrodruhovej a medzidruhovej komunikácie (→ zvukové prejavy živočíchov). U človeka je akustickým základom zvukovej reči a spevu. Vznik hlasu vysvetľujú v súčasnosti tri teórie: myoelastická (hlas vzniká pôsobením protichodných síl – svalového napätia a tlaku vzduchu z pľúc), neurochronaxná (každé otvorenie hlasiviek vzniká aktívnou činnosťou samých svalových vláken, takže na každé otvorenie hlasiviek musí prísť osobitný nervový impulz) a myoelasticko-aerodynamická (na funkčnom pohybe hlasiviek sa zúčastňuje aj zmena tlaku vzduchu nad hlasovou štrbinou). K fyzikálnym vlastnostiam hlasu patria: trvanie, sila (závisí od sily výdychového prúdu, od napätia hlasiviek a od ich rozkmitu), farba (závisí od spôsobu činnosti hlasiviek, od anatomických a fyziologických podmienok hlasového ústrojenstva s ich auditívno-akustickými dôsledkami a od počtu, sily a výšky alikvotných tónov hlasu; → timbre) a výška (závisí od frekvencie kmitov a napätia hlasiviek a od sily výdychového prúdu).

Hlasový rozsah, t. j. rozpätie frekvencie kmitov (u človeka 64 – 1 024 Hz), sa vyvíja od detstva (od niekoľkých poltónov až po dve oktávy), znižuje sa pri mutácii a v starobe. Hovorený hlas sa pohybuje v dolnej tretine hlasového rozsahu. Popri dychu (→ dýchanie) a článkovaní (→ artikulácia) predstavuje jednu z troch základných zložiek zvukovej reči. Ak hlas pri reči chýba, vzniká šepot. Hlas ako citlivý výrazový prostriedok človeka je nositeľom informácie o duševnom stave hovoriaceho, o jeho postoji k počúvajúcemu i k obsahu reči. Hlasovou moduláciou (časovou, silovou a tónovou) vznikajú príslušné prozodické (suprasegmentálne) javy. Kvalita (farba, sila) hlasu môže byť podporená zapojením hlavovej a hrudnej rezonancie (→ hlasový register). Spevný hlas môže dosiahnuť rozsah až päť oktáv a v klasickej hudbe plní funkciu hudobného nástroja. Uplatňuje sa sólovo i kolektívne (zbor) v mnohých žánroch (piesňová tvorba, kantáta, oratórium a hudobnodramatické žánre, predovšetkým opera). Podľa rozsahu sa v mužských hlasoch rozlišuje vysoký hlas (tenor) a hlbšie varianty (barytón a bas, medzistupňom je basbarytón), v ženských hlasoch vysoký hlas (soprán) a hlboký hlas (alt), medzistupňom je mezzosoprán, v detských hlasoch soprán a alt. V klasickej hudobnej literatúre sa spevné hlasy detailnejšie delia podľa objemu, farebnosti a výrazových schopností. Delenie nie je jednotné, dominuje najmä jeho talianska a nemecká verzia. V nemeckej literatúre sa rozoznáva napr. koloratúrny, lyrický, mladodramatický a dramatický soprán, v talianskej literatúre tomuto deleniu približne zodpovedá delenie na soprano leggiero, lirico, spinto a drammatico (podobne je delenie aj pri iných hlasoch). V opere osobitnú skupinu tvoria hlasy komických vokálnych partov – buffo tenor a buffo bas i subreta (komický soprán). V talianskej literatúre existuje aj delenie podľa technicko-štylistických schopností, napr. ušľachtilý, elegantný lyrický tenor sa nazýva tenore di grazia, drsný, expresívny tenor veristického výrazu tenore robusto alebo tenore di forza, dramatický soprán so schopnosťou koloratúrnej bravúry soprano d’agilità ap.;

2. hud. a) individuálna melodická línia vo viachlasnej skladbe, napr. vedúci, sprievodný, vrchný, stredný, spodný, imitačný hlas; b) súbor píšťal na organe, ktoré majú rovnakú stavbu, menzúru a zvukovú farbu, napr. jednostopový, dvojstopový, kvintový a iné hlasy; → register; c) nástrojový alebo spevný part určený v hudobnej skladbe interpretovi (huslistovi, flautistovi, klaviristovi, spevákovi ap.);

3. mienka, názor;

4. rozhodnutie jednotlivca pri voľbách (→ hlasovanie).

hlasivky

hlasivky, glottis — párové väzy, ostré sliznicové riasy v strednej časti hrtana (hlasivkové krkvy, plicae vocales; pravé hlasivky) vytvárajúce hlasivkovú štrbinu (rima glottidis). Siahajú od štítnej chrupky k hlasivkovým výbežkom krhlovitých chrupiek. Sú tvorené väzivovou a svalovou časťou a pokryté viacvrstvovým plochým epitelom. Činnosťou hrtanového svalstva sa hlasivková (hlasová) štrbina rozširuje alebo zužuje a hlasivky sa napínajú alebo uvoľňujú. Pri voľnom dýchaní sú hlasivky od seba oddialené, takže pri normálnom výdychu nevzniká žiaden zvuk, pri ich rozkmitaní vzniká zvukový prejav (→ hlas; → fonácia). Nepravé hlasivky (komorové krkvy) sú uložené nad pravými hlasivkami a spolu s nimi ohraničujú hrtanovú komoru. Obsahujú tukové a lymfatické tkanivo i hlienové žliazky a pokrýva ich cylindrický epitel s riasinkami. Nepravé hlasivky sa nezúčastňujú na tvorbe hlasu.

hluchonemota

hluchonemota — chorobný stav spôsobený stratou sluchu. Hluchonemota môže byť vrodená (dedičná) alebo získaná vo fetálnom období alebo v ranom detstve. Príčinou vrodenej hluchonemoty môže byť napr. blízka príbuznosť rodičov, príčinou získanej hluchonemoty napr. ochorenie matky poškodzujúce plod alebo ochorenie plodu poškodzujúce sluchový nerv alebo centrálny nervový systém dieťaťa. Nemota je len pridruženým javom a jej príčinou je hluchota, ktorá vznikla pred začiatkom vývinu reči. Reč sa u hluchonemých detí nevyvinie spontánne, je potrebné ju umelo vypestovať (nacvičuje sa pomocou odzerania pohybov artikulačných orgánov). Pre vývin takto postihnutého dieťaťa je veľmi dôležitá skorá diagnostika poruchy sluchu, ktorá sa štandardným spôsobom robí u dojčiat v 7. – 9. mesiaci života (pomocou najmodernejšej techniky aj oveľa skôr). Hluchonemotu nemožno liečiť, robí sa komplexná rehabilitácia (výchova, škola pre nedoslýchavé deti, výber povolania). Dorozumievanie hluchonemých osôb uľahčuje posunková reč.

hluchota

hluchota, anakúzia, anacusis, surditas — ťažká porucha až strata sluchu znemožňujúca vnímať zvuk sluchovými orgánmi. Postihuje jedno ucho (jednostranná hluchota) alebo obidve (obojstranná hluchota) uši. Môže byť spôsobená poruchami prevodu zvuku medzi vonkajším zvukovodom a stredným uchom, percepčnými poruchami vnútorného ucha, ako aj poruchami sluchového nervu alebo centrálnej nervovej sústavy. Neúplná hluchota sa označuje ako nedoslýchavosť. Za hluchých sa považujú ľudia, ktorí nedokážu porozumieť hovorenému slovu ani za pomoci načúvacieho prístroja. Hluchota môže byť podmienená aj psychicky, keď je porucha sluchového vnímania a analýzy zvukových podnetov výsledkom niektorých duševných chorôb, a nie poškodenia sluchových orgánov. Pri prevodovej poruche sluchu ide o kvantitatívnu poruchu, pri ktorej postihnutý lepšie počuje vysoké tóny ako nízke. Väčšinou ide o ľahšie poruchy, ktoré sa kompenzujú načúvacím prístrojom. Pri percepčnej poruche sluchu ide o poruchu vlastného vnímania zvuku vo vnútornom uchu. Postihnutý horšie vníma vysoké tóny a zle rozpoznáva obsah reči. Ide o ťažké poruchy sluchu, ktoré možno len čiastočne kompenzovať načúvacím prístrojom (zosilnenie zvuku). Pri centrálnej poruche sluchu je poškodenie prijímania zvukových vĺn na úrovni sluchového nervu alebo príslušnej oblasti mozgu. Príčinami poškodenia sluchu môžu byť vrodené ochorenia, vplyvy niektorých toxických látok a liekov (napr. streptomycínu), akustická trauma (napr. barotrauma), zápaly ucha alebo centrálnej nervovej sústavy, náhle cievne príhody v oblasti vnútorného ucha a i.

hyperakúzia

hyperakúzia [gr.] — zvýšená citlivosť sluchu na zvuky, bolestivé vnímanie zvuku; opak hypakúzia.

hyperosmia

hyperosmia [gr.] — zvýšená alebo nadmerná citlivosť čuchu, zvýšené vnímanie čuchových podnetov; opak hyposmia.

hyposmia

hyposmia [gr.] — znížená citlivosť čuchu, znížené vnímanie čuchových podnetov; opak hyperosmia.

chordektómia

chordektómia [gr.] — odstránenie, vyrezanie hlasivkového väzu.

chuť

chuť, gr. geusis — zmysel, pomocou ktorého organizmus vníma podnety v ústnej dutine vznikajúce podráždením chuťových receptorov (chuťových pohárikov; → chuťový ústroj) senzoricky aktívnymi látkami (→ chuťové látky) rozpustenými vo vode alebo v slinách (vo vode nerozpustné látky sú bez chuti). Predstavuje komplexný zmyslový vnem, na ktorom sa zúčastňujú aj ostatné zmysly (najmä čuch) a modifikujú ho. Človek rozlišuje štyri základné chuťové kvality – sladkú, slanú, horkú a kyslú, ostatné chuťové kvality sú výsledkom ich kombinácie, pôsobenia čuchových vnemov, konzistencie a teploty potravy i bolestivého dráždenia (štipľavé jedlá). Chuť spolu s čuchom sú dôležité pri výbere a spracovaní potravy (spúšťajú nepodmienené tráviace reflexy), v potravinárstve sa chuť využíva pri hodnotení potravín. Príslušné podnety sa môžu dostať k nervovým zakončeniam chuťových pohárikov nielen zvonka (potrava), ale aj zvnútra (krvou), napr. po injekcii bizmutu pacienti udávajú pocit kovovej chuti. Znížené vnímanie chuťových podnetov sa nazýva hypogeuzia, zvýšené vnímanie hypergeuzia, strata schopnosti vnímať chuťové podnety ageuzia (vyskytuje sa zriedkavo, napr. pri poškodení jazykovej vetvy tvárového nervu, jazykovohltanového alebo blúdivého nervu, pri popáleninách, po operáciách, pri zápale jazyka). Kakogeuzia (nepríjemná chuť) sa vyskytuje u chronických fajčiarov, pri ochoreniach zubov, tráviaceho traktu a dýchacej sústavy, pri zápaloch v ústnej dutine, pri úrazoch hlavy, chronickom zlyhávaní obličiek a i. Dysgeuzia (skreslená chuť) sa vyskytuje v tehotenstve, pri podávaní niektorých liekov, pri metabolických poruchách, poruchách trávenia, psychózach a depresívnych chorobách. Patologická neschopnosť cítiť chuť je takmer vždy spojená so stratou čuchu, pri poškodení ucha môže dôjsť k strate citlivosti na chuť v predných dvoch tretinách jazyka (pretože ucho aj jazyk sú inervované tvárovým nervom).

incus

incus [-kus; lat.] — nákovka; → sluchové kostičky.

kladivko

kladivko — malé kladivo;

1. el.tech. → Wagnerovo kladivko;

2. hud. súčasť klavírnej mechaniky, → klavír;

3. lek. → sluchové kostičky.