Germáni

Germáni —

1. súhrnný názov jazykovo príbuzných starovekých indoeurópskych kmeňov žijúcich na území medzi Severným morom, Rýnom, Dunajom a Labe, ako aj na juhu Škandinávskeho polostrova a na Jutskom polostrove, hovoriacich germánskymi jazykmi; v priebehu historického vývoja sa z nich sformovali dnešní Angličania, Dáni, Faerčania, Flámi, Frízi, Holanďania, Islanďania, Lichtenštajnčania, Luxemburčania, Nemci, Nóri, Rakúšania, nemecky hovoriaci Švajčiari, Švédi a Afrikánci.

Názov Germáni je pravdepodobne keltského pôvodu (jeho význam nie je známy), od Keltov (Galov) ho neskôr prevzali Rimania; podľa ďalšieho názoru je odvodený od latinského výrazu germani = príbuzní. Pôvodne označoval malý germánsky kmeň (Germani cisrhenani), ktorý prenikol do Galie (na územie dnešného Belgicka; neskorší Tungrovia). Galovia a Rimania ho vzťahovali na všetky germánske kmene žijúce severne od Rýna a Dunaja; samotní Germáni však nemali vlastný spoločný názov všetkých kmeňov ani nikdy nevytvorili spoločný štát. Prvá písomná zmienka o Germánoch pochádza od gréckeho moreplavca, geografa a astronóma Pythea z Massalie (*asi 380 pred n. l., †asi 310 pred n. l.), ktorý pri ceste na sever dosiahol ústie Visly a na spiatočnej ceste Island, ďalšia zmienka od Poseidónia z Apameie (okolo 80 pred n. l.), prvé správy o územiach, na ktorých Germáni žili, a o spôsobe ich života pochádzajú od Caesara (Zápisky o vojne v Galii, Commentarii de bello Gallico, 58 – 52 pred n. l.), a predovšetkým od rímskeho historika Tacita (O pôvode, polohe, mravoch a národoch Germánov, De origine, situ, moribus ac populis Germanorum; dielo známe pod názvom Germania, 98 n. l.). Podľa Tacita sa Germáni delili na tri veľké skupiny: Ingaevonov (na severe), Hermionov (vnútrozemie Germánie) a Istaevonov (ku ktorým priraďuje všetky ostatné germánske kmene). Neskoršie vedecké výskumy rozdelili Germánov na severných Germánov (Herulovia, Kimbrovia, Teutóni), pôvodne obývajúcich Jutský polostrov a územie pri Severnom mori, východných Germánov (Góti, Gepidi, Rugiovia, Vandali, Burgundovia a i.), pôvodne obývajúcich juh Škandinávskeho polostrova, ostrov Gotland, sever Jutského polostrova, pobrežie Baltského mora, okolie Visly i Odry, a na západných Germánov (Cheruskovia, Svébi, Longobardi, Frízi, Sasi, Frankovia, Durinkovia, Alamani, Markomani, Kvádi a i.) pôvodne obývajúcich územie medzi riekami Labe a Rýn.

Vo 4. stor. pred n. l. germánske kmene pravdepodobne obývali iba juh Škandinávskeho polostrova, Jutský polostrov a časti pobrežia Severného a Baltského mora, potom expandovali južným a východným smerom. V 3. a 2. stor. pred n. l. sa začalo sťahovanie Skirov, Bastarnov a Gótov, prvé väčšie sťahovanie Germánov je zaznamenané v roku 120 pred n. l., keď sa kmene Kimbrov (pôvodne obývajúce sever Jutského polostrova) a Teutónov (západ Jutského polostrova) začali presúvať na juh. Kimbrovia viackrát porazili Rimanov, okolo roku 103 sa spojili s Teutónmi a prenikli až do Itálie. Rimania pod velením vojvodcu Maria porazili Teutónov v roku 102 pred n. l. pri Aquae Sextiae (dnes Aix-en-Provence) a Kimbrov v roku 101 pred n. l. pri Vercellae (dnes Vercelli v Piemonte). Do polovice 1. stor. pred n. l. sa germánske kmene postupne presunuli k Visle, hornému toku Labe, Dunaja a Rýna, a osídlili celé územie Germánie (Veľká Germánia, lat. Germania Magna). Mnohé sa tak dostali do bezprostredného susedstva Rímskej ríše. Pred polovicou 1. stor. pred n. l. germánsky kmeň Svébov pod vedením Ariovista prenikol až k Rýnu a na niektorých miestach ho prekročil; v roku 58 pred n. l. bol Caesarom porazený a zatlačený za Rýn. Cisár Augustus sa spočiatku usiloval o posunutie hraníc Rímskej ríše za Rýn a Dunaj (úspešné vojnové ťaženia Claudia Drusa Staršieho a Tiberia 12 pred n. l. – 5 n. l.). Po porážke rímskych vojsk vedených Varom v Teutoburskom lese (9 n. l.) germánskymi Cheruskami vedenými Arminiom sa však Rimania začali systematicky zabezpečovať proti germánskym vpádom budovaním opevnených hraníc (→ Limes Romanus) a zriaďovaním ochranných provincií (Raetia, Panónia, Noricum, Horná a Dolná Germánia). Rimania čelili germánskym kmeňom aj začleňovaním germánskych bojovníkov priamo do stavu rímskej armády a ich podriadením rímskym veliteľom (spočiatku slúžili iba v pomocných zboroch, postupne čoraz viac aj priamo v légiách a elitných jednotkách cisárskych gárd). Germáni však v rímskych službách bojovali aj pod vedením vlastných náčelníkov a kráľov ako foederati, s ktorými bol uzatváraný určitý typ „medzinárodnej zmluvy“, prvýkrát zrejme za cisára Juliána (Julián Apostata) v 50. rokoch 4. stor. s časťou Sálskych Frankov, dôležitejšie však bolo uzatvorenie zmluvy (foedus) v roku 380 alebo 382 s Vizigótmi; pokiaľ boli foederati usadení na rímskej pôde, nemali povinnosť platiť z nej dane. Ďalší Germáni boli (väčšinou ako vojnoví zajatci) usadzovaní na pôde patriacej impériu s povinnosťou platiť za jej obhospodarovanie dane a bojovať za ríšu (najznámejší galskí laeti). Medzi rokmi 9 – 6 pred n. l. sa na území strednej Európy (dnešné Česko, resp. Slovensko) usadili kmene Markomanov a Kvádov, ktorí tam začiatkom n. l. vytvorili pod vedením kráľa Marobuda silný kmeňový zväz. Marobudova moc postupne vzrástla natoľko, že v roku 6 n. l. Rím proti nemu vyslal svoje légie (prvýkrát vstúpili na územie Slovenska), pre nepokoje v Panónii však bola výprava prerušená. Po porážke Marobuda v roku 17 n. l. v bitke s náčelníkom Cheruskov Arminiom narastali v jeho ríši vnútorné rozpory, ktoré okolo roku 19 n. l. viedli k jeho pádu a asi v roku 21 n. l. aj k pádu jeho nástupcu Katvalda. Rimania usídlili ich družiny na ľavý breh Dunaja medzi riekami Morava a Váh a za kráľa im ustanovili Vannia (→ Vanniovo kráľovstvo). Útoky Markomanov a Kvádov v 1. a 2. stor. n. l. viackrát ohrozujúcich rímske provincie sa načas podarilo zastaviť až Marcovi Aureliovi (→ markomanské vojny; 166 – 180). Od 3. stor. sa nájazdy germánskych kmeňov na hranice rímskeho impéria stupňovali. Od roku 213 prenikali na územia Rímskej ríše na pravom brehu Rýna (Decumates agri) Alamani, v polovici 3. stor. začal útočiť i západogermánsky kmeňový zväz Frankov, ktorý v 5. stor. vytvoril najvýznamnejšiu ríšu európskeho raného stredoveku (→ Franská ríša). Počas 3. – 5. stor. sa začala expanzia severných kmeňov (najmä Sasov, Anglov a Jutov) pozdĺž pobrežia západnej Európy a do Británie, kde od konca 5. stor. vytvárali anglosaské kráľovstvá. V roku 476 Odoaker, germánsky veliteľ žoldnierov pochádzajúcich z rôznych kmeňov a ubytovaných na území Itálie, zvrhol posledného západorímskeho cisára Romula Augustula a zmocnil sa vlády v Itálii. Na východe sa začali prvé vpády Germánov v roku 238. V priebehu 3. stor. sa Góti rozdelili na západných (→ Vizigóti) a východných Gótov (→ Ostrogóti). Vo 4. stor. sa začala ďalšia rozsiahla migrácia germánskych kmeňov, ktorú zapríčinil vpád Hunov (375) do Európy (na západ od Donu a Azovského mora; → sťahovanie národov). V roku 376 boli Vizigóti ustupujúci pred Hunmi prijatí cisárom Valentom (Valens) na území Rímskej ríše (v Tráckej diecéze na dolnom Dunaji) ako spojenci proti ďalším barbarom, v roku 378 ho porazili v bitke pri Hadrianopole (Edirne). V roku 380 alebo 382 s nimi cisári Gratianus a Theodosius I. Veľký uzatvorili foederátnu zmluvu. Germáni však neboli vždy spoľahlivými foederátmi. Napr. v rokoch 401 – 402 vpadli pod vedením svojho kráľa Alaricha I. do Itálie (porazení pri Pollentii, Haste a Verone), v rokoch 408 – 410 podnikli nové italské ťaženie, pri ktorom v roku 410 pod Alarichovým vedením dobyli Rím. V roku 412 pod vedením kráľa Athaulfa odišli do južnej Galie, kde sa v roku 418 na základe foederátnej zmluvy s cisárom Honoriom, najmä v provincii Akvitánia, rozdelili s pôvodným obyvateľstvom o pôdu (začiatky vizigótskej ríše). Od 3. štvrtiny 5. stor. rozšírili svoju ríšu až do Hispánie (Španielsko). Väčšina Ostrogótov bola v 70. rokoch 4. stor. (porážka tzv. Ermanarichovej ríše) a na prelome 4. a 5. stor. podrobená Hunmi. Po rozpade Hunskej ríše (455) boli usadení na území rímskeho impéria. V roku 488 boli pod vedením kráľa Teodoricha I. Veľkého ako východorímski foederati cisárom Zenonom vyslaní na územie Itálie proti Odoakerovi. Po jeho porážke tam v roku 493 založili Ostrogótsku ríšu s hlavným mestom Ravennou (obdobie kultúrneho rozkvetu). Východogermánsky kmeňový zväz Vandalov prenikol začiatkom 5. stor. cez Galiu do Hispánie, v roku 429 založil nezávislé kráľovstvo v rímskych provinciách v Afrike a v roku 455 dobyl a vyplienil Rím. V údolí Rhôny boli v roku 443 ako foederati usadení Burgundovia (začiatky ich tzv. lyonskej ríše), v roku 486 vznikla v severnej Galii Franská ríša. V 2. polovici 5. stor. sa tak celá Západorímska ríša ocitla v rukách barbarov. Zámer Teodoricha I. Veľkého spojiť všetky germánske štátne útvary, ktoré vznikli na území Západorímskej ríše (štátny útvar Vandalov v Afrike, Vizigótov v Hispánii a južnej Galii, Frankov v ostatných častiach Galie), sa neuskutočnil; v rokoch 552 – 555 podľahlo kráľovstvo Ostrogótov vo vojne s Byzanciou, v rokoch 533 – 534 Byzancia zničila ríšu Vandalov v Afrike, v roku 711 zvíťazili Arabi nad Vizigótmi v dnešnom Španielsku. Posledný tzv. barbarský štát na území Západorímskej ríše založili v roku 568 Longobardi, ktorí ovládli väčšiu časť Itálie. V roku 774 sa stali súčasťou ríše Karola Veľkého.

Na území dnešného Slovenska sa Germáni začali usádzať (najmä v okolí riek) v rímskej dobe. Juhozápadné Slovensko osídlil germánsky kmeň Kvádov, v 3. a 4. stor. n. l. bolo východné Slovensko osídlené Vandalmi, počas sťahovania národov sa na Slovensku objavili najmä Longobardi a Ostrogóti, ktorých koncom 5. a začiatkom 6. stor. vytlačili Slovania.

Germáni boli väčšinou usadlí poľnohospodári, pestovali jačmeň, raž, ovos, ľan a konopu, chovali dobytok (kravy, ovce a ošípané, zriedkavo kozy a kone); najmä od rímskej doby sa rozvíjalo opracúvanie dreva a spracúvanie kovov; nepoznali sklo, sklené predmety dovážali z Rímskej ríše. Cestná sieť, aká je známa napr. z územia rímskych provincií, neexistovala. Hlavné obchodné trasy je možné približne určiť podľa nálezov rímskych importov. Cestovalo sa pešo, na koňoch alebo na vozoch, v zimnom období sa pravdepodobne používali sane. Veľmi dôležitú úlohu hrala riečna doprava, zachovalo sa však o nej málo dokladov.

Jednotlivé germánske kmene obývali samostatné (oddelené) územia. Na čele kmeňa bol náčelník alebo kráľ (thiudans, kuning, konung, reiks), ktorý mal zároveň aj dôležité postavenie v kulte. Jeho funkcia spočiatku nebola dedičná, dynastie sa však vytvárali. Predpokladá sa aj existencia vyššej spoločenskej vrstvy (aristokracie), čoho dokladom môžu byť aj hroby s bohatou výbavou. Základom spoločnosti bola patriarchálna veľkorodina. Postavenie žien bolo rôzne, mohli byť rovnocenné s mužmi, inokedy stáli na okraji spoločnosti. Na konci v hierarchii germánskej spoločnosti boli otroci, ktorými sa mohli stať vojenskí zajatci alebo dlžníci. Každý slobodný člen kmeňa podliehal vojenskej povinnosti; armáda bola zoradená podľa kmeňových príbuzenstiev, hlavnou výzbrojou boli kopija a štít, čoskoro aj meče. Germáni mali stále bydliská, sídlili v spoločných dedinách alebo v samostatných poľnohospodárskych usadlostiach (často pod jednou strechou s hospodárskymi zvieratami). Najcharakteristickejším typom germánskeho obydlia boli zahĺbené chaty (polozemnice) s pravidelným obdĺžnikovým pôdorysom a s nosnými stĺpmi rozmiestnenými v tvare pretiahnutého šesťuholníka, zvyčajne s vodorovným výklenkom (na Slovensku sídliská v Branči, v lokalite Milanovce – dnes Veľký Kýr – pri Šuranoch, v Nitrianskom Hrádku, Štúrove, Pobedime, v lokalite Cífer-Pác, v Beckove). Obydlie majetnejších sa neskôr zväčšovalo (nálezy domov dlhých aj 30 – 50 m). Pohrebnému rítu dominovalo spaľovanie a ukladanie nedohorených častí v urnách, zriedkavo v jamkách (na Slovensku pohrebiská v Abraháme, Sládkovičove, Kostolnej nad Váhom, Očkove a Bešeňove); kostrové hroby sa do mladšej rímskej doby vyskytovali výnimočne, potom však kostrový rítus žiarové pohreby postupne vytláčal. Aristokracia bola pochovávaná v hroboch s bohatou výbavou, často s importmi z Rímskej ríše (na Slovensku v Zohore, vo Vysokej pri Morave, v Krakovanoch – miestna časť Stráže, v Cejkove a Ostrovanoch).

Germáni nevytvorili monumentálne umenie, výnimočná je však drobná plastika. Ojedinelé doklady silno štylizovaných, jednoducho rezaných sošiek z organických materiálov (najmä z dreva), zobrazujúcich germánskych bohov, pochádzajú z rašelinísk v Nemecku a Škandinávii. Najrozvinutejšie boli kovospracúvacie umelecké remeslá, predovšetkým zlatníctvo. Pozoruhodné diela vznikli spočiatku pod keltským, neskôr pod rímskym vplyvom najmä v oblasti šperkárstva (bronzové, a najmä zlaté zoomorfné spony na spínanie šatstva; najznámejšie sú spony v tvare orla zdobené priehradkovým emailom). Majstrovstvo germánskych šperkárov dokazuje používanie vyspelých zlatníckych techník (granulácia, filigrán). Z územia Slovenska pochádzajú napr. unikátne strieborné a pozlátené spony z tzv. kniežacích hrobov zo Stráží (časť obce Krakovany) a náramky a nákrčníky z kniežacieho hrobu v Ostrovanoch. Germánske šperkárstvo vytvorilo v období sťahovania národov nový, tzv. farebný štýl, pri ktorom sa zlaté šperky vykladali rôznofarebnými drahokamami, polodrahokamami alebo sklenou pastou (technika priehradkového emailu a inkrustácie). Najkrajším dokladom tohto štýlu zo Slovenska je spona z lokality Rebrín (časť obce Zemplínska Široká). Germáni zhotovovali jednoduchú, spočiatku ručne modelovanú keramiku zdobenú prevažne lineárnym geometrickým dekorom. Neskôr pod rímskym vplyvom prijali nové technológie (hrnčiarsky kruh), ktorými výrazne zvýšili jej kvalitu. Pravdepodobne pod vplyvom rímskeho umenia vytvárali drobné keramické figurálne plastiky zvierat rituálneho charakteru.

Germánske náboženstvo bolo polyteistické, jeho dokladom je popri písomných prameňoch rímskych a iných autorov bohatá mytológia zachovaná najmä na germánskom severe a v jednotlivých národných literatúrach (→ germánska mytológia a náboženstvo). Od 3. štvrtiny 3. stor. postupne prenikalo ku Germánom kresťanstvo (najskôr k Vizigótom; východní Germáni vyznávali predovšetkým arianizmus, v oblasti Franskej ríše koncom 5. stor. prijal kráľ Chlodovik I. západné kresťanstvo). Najstaršie germánske písomné pamiatky sú zaznamenané runami a gótskym písmom (vo 4. stor. prvý preklad Biblie do germánsko gótskeho jazyka od gótskeho biskupa Wulfilu, známy ako Strieborný kódex – Codex Argenteus);

2. pejoratívne pomenovanie Nemcov.