abaševská kultúra — kultúra bronzovej doby rozšírená v údoliach riek Volga a Kama, sev. od Samary a na juž. úpätiach Uralu. Klasicky datovaná asi 2500 – 1900 pred n. l., podľa rádiokarbónového datovania asi 2140 – 1740 pred n. l. Jej nositelia sa živili chovom dobytka, oviec, kôz a poľnohospodárstvom. Existujú indície používania koňov a dvojkolesových vozov so vzdialenými analógiami v súvekých kultúrach v Stredomorí a doklady ťažby a tavenia medenej rudy do odlievacích foriem. Koncentrácie osídlenia so zahĺbenými menšími i s pomerne veľkými obdĺžnikovými domami (asi 150 – 200 m²) sú známe z horného povodia Donu (Maslovo a i.) a povodia rieky Belaja na Urale. V preskúmaných mohylách, často vyložených a prekrytých drevom, sa našli pochované nespálené telá v skrčenej polohe na chrbte, na boku i vo vystretej polohe. V niektorých hroboch, ktoré boli obohnané kruhovou priekopou, sa našla keramika, medené artefakty (najmä nože a šidlá, hroty šípov, dýky, sekery, náramky, prstene, ozdoby odevu), ale aj antropomorfná plastika a kožené alebo kožušinové čiapky zdobené medenými nášivkami. Objavujú sa i prvé výrobky z bronzu. Abaševská kultúra zohrala významnú úlohu pri vzniku vyspelej kultúry Sintašta a jej bronzovej metalurgie. Nazvaná podľa mohylového pohrebiska Abaševo pri meste Čeboksary v Čuvašsku; ďalšie lokality: Algaši, Pepkino, Tochmejevsk, Vilavatovo a i.

Abbeville [abvil] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France v departemente Somme na rieke Somme; 24-tis. obyv. (2013). Priemysel textilný, potravinársky. Latinsky nazvané Abbatis villa, v 9. stor. majetok opátstva Saint-Riquier (založeného pravdepod. v 1. pol. 7. stor.), jedno z najstarších francúzskych miest (mestské právo z 1184), centrum grófstva Ponthieu, dôležitá pevnosť na obranu ústia rieky Somme, významné obchodné stredisko; striedavo pod anglickým a burgundským panstvom, koncom 15. stor. pripadlo Francúzsku. Archeologické nálezy z paleolitu (→ abbevillien), pozostatky rímskeho osídlenia z 3. stor., gotický kostol z prelomu 15. a 16. stor. Múzeum.

abbevillien [abviljen] — kultúra starého paleolitu rozšírená v záp. Európe a Afrike, predtým nazývaná aj chelléen alebo starší acheuléen. Patrí do teplého obdobia medziľadovej doby günz-mindel asi pred 475- až 550-tisíc rokmi. Nazvaná podľa mesta Abbeville. Lokalita známa už v 19. stor., vykopávky tam realizoval Boucher de Perthes (*1788, †1868). Pôvodne bol abbevillien považovaný za kultúru s najstaršími výrobnými nástrojmi, charakteristické boli tupé pästné kliny s kľukatým ostrím pôvodne rozšírené v Afrike. V súčasnosti sa pojem už používa len na označenie európskych nálezov, africké nálezy sa označujú ako olduvan. Nasledujúcou kultúrou je acheuléen.

Åberg [óberj], Nils, 24. 7. 1888 Štokholm – 28. 2. 1957 tamže — švédsky archeológ. Produktívny autor so širokým záberom od neolitu až po stredovek, zástanca severskej typologicko-chronologickej metódy. Z publikácií: Prehistorické kultúrne okruhy v Európe (Vorgeschichtliche Kulturkreise in Europa, 1936), Chronológia bronzovej a ranej železnej doby I – V (Bronzezeitliche und früheisenzeitliche Chronologie I – V, 1935 – 39).

Abrittus — rímske mesto v severových. Bulharsku (ležiace 2 km záp. od dnešného mesta Razgrad). R. 251 sa v jeho blízkosti odohrala bitka Gótov s Rimanmi, v ktorej padol rímsky cisár Decius a jeho syn Herennius Etruscus. Rímske opevnenie pochádza z 2. – 3. stor., po gótskych vpádoch v 3. – 4. stor. sa uskutočnila jeho prestavba, posledné stavebné úpravy v 6. stor. Rímske mesto malo 3 brány a 31 veží. K najvýznamnejším pamiatkam z neskoršieho obdobia patria 3 kresťanské svätyne, z ktorých najznámejšia je trojloďová bazilika zo 6. stor. Po zničení mesta Avarmi a Slovanmi tam v 6. – 10. stor. prosperovalo slovansko-bulharské sídlisko.

Absolon, Karel, 16. 6. 1887 Boskovice – 5. 10. 1960 Brno — český archeológ, geograf, paleoantropológ a zoológ. Od 1907 kustód zoologických a paleontologických zbierok Moravského múzea v Brne, neskôr tam založil ústav Anthropos, prednášal na Karlovej univerzite v Prahe, na UK v Bratislave a na Univerzite J. E. Purkyňu v Brne. Opísal desiatky rodov a druhov jaskynných živočíchov Moravského krasu, Francúzska, balkánskych krajín a Afriky, niektoré boli podľa neho nazvané (Absoloniella cylindrica, Kerkodesmus absoloni, Nicoletiella absoloni, Bythonomus absoloni). Zaslúžil sa o výskum paleolitu na Morave, a to najmä výskumami v Dolných Věstoniciach (Věstonická venuša), v Předmostí pri Přerove, v jaskyniach Býčí skála, Pekárna a i. Z publikácií: Výzkum diluviální stanice lovců mamutů v Dolních Věstonicích (1938, 1945), Prehistorický výzkum jeskyně Býčí skály (1945).

Abydos [gr.], egypt. Abdžu, arab. Arába el-Madfúna — rozľahlá archeologická lokalita v Hornom Egypte na záp. brehu Nílu. V sev. časti nazývanej Kóm es Sultán sa nachádzajú zvyšky mestského osídlenia pochádzajúce z ranodynastického obdobia. Bol tam postavený chrám zasvätený bohovi Chentejimentejuovi (aj Chontamentej), ktorý neskôr splynul s bohom Usirom. V priestoroch chrámu boli objavené početné stély s kráľovskými dekrétmi a výsadami. Vďaka Usirovmu kultu sa Abydos stal významným náboženským a pútnickým centrom celého Egypta, preto jeho územie pokrývajú hrobky od preddynastického až po koptské obdobie. V oblasti Umm el-Káb sa nachádzajú zvyšky hrobiek kráľov z 1. a 2. dynastie; najnovšie výskumy tam však objavili doklady o kráľoch pochádzajúcich z ešte staršieho obdobia, zaradených k tzv. dynastii 0. Hrobky ranodynastických kráľov sa skladali z jednoduchej vymurovanej pohrebnej komory zastrešenej brvnami. Nadzemné časti sa nezachovali, predpokladá sa však, že ich tvorili násypy piesku ohradeného postrannými múrmi. Kráľovské hrobky boli obklopené ohradným múrom a vedľajšími hrobkami a predpokladá sa, že s nimi boli funkčne spojené rozľahlé tehlové stavby v severnej časti Abyda, v súčasnosti nazývanej Šunet el-Zebíb. Od Str. ríše si egyptskí panovníci stavali v Abyde kenotafy. Z nich najznámejší a najvýznamnejší je tzv. Memnonion Setchiho I., ktorý dokončil jeho syn a následník Ramesse II. Z priestorov tohto chrámu pochádza zoznam egyptských panovníkov od najstaršieho obdobia do 19. dynastie, jeden z mála vzácnych písomných prameňov k chronológii egyptských dejín. Severozáp. od chrámu Setchiho I. sú zvyšky kenotafu Ramesseho II.

Acastov pohár [akas-] — označenie typu starovekej keramiky, lievikovito roztvorenej nádoby hornoitalskej proveniencie, zdobenej pásovitými reliéfmi a nápismi. Výnimočne sa vyrábala aj v období raného rímskeho cisárstva, napr. v lokalitách Magdalensberg (Rakúsko) a Haltern (juž. Nemecko).

adenská skupina, aj adenská kultúra — indiánska kultúrna skupina v strednom povodí rieky Ohio (dnešné štáty USA Ohio, Kentucky, Indiana, Pensylvánia a Západná Virgínia) z obdobia asi 8. – 1. stor. pred n. l. V preskúmaných mohylách situovaných často na vyvýšeninách sa našli pochovaní významnejší jedinci, a to buď spálení, alebo položení na chrbte v hrobkách obložených drevom, často posypaní červeným farbivom – okrom, našli sa aj samostatné lebky svedčiace o zvláštnom pohrebnom rituáli. K najväčším mohylám adenskej skupiny patrí Miamisburská mohyla (v meste Miamisburg, Ohio). Typickými sídliskami adenskej skupiny boli malé dvorce s 2 – 5 kruhovými domami s priemerom asi 10 m. K typickým nálezom patria veľká hrubostenná keramika zdobená šnúrou, kamenné hroty, fajky, kamenné tabuľky s geometrickou výzdobou, perly z morských mušieľ, medené sekerky, náramky, ozdoby na krk a rôzne šperky. Nazvaná podľa novovekej kolonizačnej lokality Adena. Z adenskej skupiny (kultúry) vznikla na prelome letopočtov kultúra Hopewell.

afanasievska kultúra — eneolitická kultúra na rieke Jenisej a na Altaji v juž. Sibíri z obdobia asi 3300 – 2500 pred n. l. Obyvatelia žijúci v malých sídliskách sa živili pastierstvom a chovom dobytka. Mŕtvych pochovávali na malých, pravdepodobne rodinných pohrebiskách kostrovo v skrčenej polohe pod malými mohylami alebo kamennými násypmi. K milodarom ukladaným do hrobov patrili medené záušnice, medené nožíky listového tvaru, keramika, kostené ihlice, silexové strelky a i. Nástroje vyrábali z kameňa (hroty šípov), kosti (rybárske háky) a parohoviny, známe sú i umelecké stvárnenia koní a kolesových vozidiel, ako aj ozdoby z medi, zo striebra a zlata. Nazvaná podľa lokality (vrchu) Afanasievskaja gora (prvé hrobové nálezy).

afontovská kultúra — neskoropaleolitická kultúra z obdobia asi 10-tis. až 8-tis. pred n. l. Nazvaná podľa niekoľkých polôh v lokalite Afontova Gora pri Krasnojarsku, kde sa našli pozostatky druhu Homo sapiens fosilis a tisíce kostených i kamenných artefaktov. Z lokalít sú známe menšie otvorené sídliská na terasách nad riekami Jenisej, Lena a Selenga skúmané už od konca 19. stor. Nositelia afontovskej kultúry boli lovci, lovnou zverou boli sob, jeleň a zubor. Vyvinutá parohová a kostená industria, k typom nástrojov patrili veliteľské palice, hladidlá a ihly, k šperkom náhrdelníky z mušieľ a náramky s rytou výzdobou. Popri kamennej industrii moustérienskej tradície sa vyskytovali aj škrabadlá a rydlá.

Aggtelek — obec v sev. Maďarsku pri hranici so Slovenskom; 557 obyv. (2015). Stredisko krasovej oblasti prechádzajúcej v podzemí ako jaskynný systém Aggtelek-Baradla do Domice na slovenskú stranu (jedna z najväčších krasových jaskýň Európy). Okolo 25 km podzemných chodieb, 2 vchody, jeden z maďarskej, druhý zo slovenskej strany. Podzemné rieky (Stiks a Acheron) i jazerá. Sanatórium a koncertná sála. Archeologické nálezy z neskorej bronzovej a staršej železnej doby, turistický ruch. R. 1995 bol jaskynný systém Aggteleckého krasu a Slovenského krasu zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

aguadská kultúra — kultúra z obdobia asi 700 – 1100 rozšírená v Južných Andách v severozáp. Argentíne (provincie Catamarca a La Rioja). Vyspelú civilizačnú úroveň dokazujú predmety umeleckej hodnoty, najmä tzv. dračia keramika inšpirovaná peruánskymi šelmami, výrobky z bronzu, medené sekery používané na kultové účely a medené dosky s antropomorfnými a so zoomorfnými motívmi.

Achalgori — obec v Gruzínsku na juhovýchode Južného Osetska v doline rieky Ksani. V archeologickej lokalite neďaleko Achalgori bol 1908 nájdený bohatý hrob jazdca s množstvom zlatých, strieborných a bronzových predmetov i šperkov (vyše 100 kusov) z 5. stor. pred n. l., tzv. achalgorijský poklad.

acheuléen [ašölén; fr.] — staropaleolitická kultúra rozšírená na rozsiahlom území juhozáp. Európy, Afriky a juhozáp. Ázie, nazvaná podľa obce Saint-Acheul (dnes súčasť mesta Amiens) na rieke Somme vo Francúzsku. Bola pokračovaním abbevilienu najmä rozvinutím formovej škály kamenných nástrojov.

Vo vých. Afrike sa acheuléen pravdepodobne rozšíril už pred 1,4 mil. rokov. V období paleomagnetickej hranice epoch Matuyama/Brunhes stanovenej na 0,78 mil. rokov sa Homo erectus s acheuléenskou industriou postupne dostal do juž. a str. Európy, sev. Francúzska a Porýnia. Vo Francúzsku sú jeho najstaršie nálezy objavené v nálezisku la Noira (obec Brinay, str. Francúzsko) datované elektrónovou paramagnetickou rezonanciou (EPR) do obdobia asi pred 550- až 665-tis. rokmi, acheuléen bol najviac rozšírený približne v období pred 150- až 300-tis. rokmi.

Hlavným typom pracovných nástrojov, ktoré boli v ranom štádiu ešte hrubo a primitívne opracované, neskôr ploché s rovnou líniou hrán a so starostlivo opracovaným ostrím, je pästný klin. V záverečnom štádiu acheuléenu vystupujú geometricky pravidelné typy, ktoré prezrádzajú dokonalý zmysel pre formu. Používali sa aj jednoduché úštepové nástroje. Nositeľom kultúry neskorého acheuléenu bol druh Homo heidelbergensis, ktorý staval lovecké prístrešky, vyrábal kožené odevy a pokrývky, používal oheň. Sídliskové objekty tejto kultúry boli preskúmané napr. vo francúzskych jaskyniach pri Stredozemnom mori. Na obdobie raného acheuléenu nadväzujú v juž. Anglicku, v sev. Francúzsku a neskôr aj v str. Európe skupiny úštepových industrií bez pästných klinov, ktoré sa často považujú za samostatné kultúry (napr. clactonien).

Achmim — mesto v strednej časti Egypta v guvernoráte Súhádž na východnom brehu Nílu asi 200 km severne od Luxoru; 102-tis. obyvateľov (2006). Textilný (najmä bavlnársky) priemysel. Obchodné stredisko. Mesto leží v blízkosti Egyptskej národnej železnice vedúcej po západnom brehu Nílu a spájajúcej Alexandriu s Asuánom.

V starovekom Egypte známe ako Ipu (aj Chentej-Menu), v Ptolemaiovskom období centrum 9. hornoegyptského kraja a stredisko kultu boha Mina, ktorého Gréci stotožňovali s bohom Panom, preto známe aj ako Panopolis (aj Chemmis). Bolo známe výrobou textílií. Z Achmimu pochádzali rodičia kráľovnej Teje, manželky Amenhotepa III., ktorej otec Juja bol kňazom a predstaveným boha dobytka Mina. V okolí mesta bolo v začiatkoch kresťanstva (4. stor.) vybudovaných niekoľko koptských kláštorov (koptský názov mesta Chmin).

Väčšina pamiatok v meste bola v neskorších obdobiach zničená (rozobraná na stavbu iných budov), v roku 1981 boli objavené zvyšky egyptského chrámu z Rímskeho obdobia, ktorý patril k najväčším v grécko-rímskom Egypte (s fragmentmi sochy faraóna Ramesseho II., so sochou jeho dcéry Meritamen i so sochou Nepherita I., zakladateľa a prvého faraóna 29. dynastie), neskôr aj ďalšieho chrámu. Na severovýchod od Achmimu sa v oblasti el-Salamúní nachádza skalná kaplnka zasvätená Minovi, pochádzajúca z 18. dynastie, ktorú dal zrejme vytesať faraón Thutmose III. a vyzdobiť i zreštaurovať Ptolemaios II. V oblastiach el-Salamúní a el-Hawáwíš sú i početné skalné hrobky od Starej ríše až po Ptolemaiovské a Rímske obdobie.

Aja Irini, aj Ajia Irini → Hagia Irini

akeramický neolit, predkeramický neolit — obdobie formovania hospodárskych znakov neolitu, ale ešte bez znalosti výroby keramiky; často synchronizovaný s protoneolitom. Geograficky a chronologicky nesúrodý pojem. Akeramický neolit je doložený na Blízkom východe, v oblasti Egejského mora, v Strednej Amerike, Južnej Amerike a v juhovýchodnej Ázii. Podľa novších poznatkov najstaršia keramika vznikala v niektorých oblastiach (Japonsko, Taiwan) už pred existenciou poľnohospodárstva. V Tesálii boli doložené znalosť pestovania poľnohospodárskych plodín a chov domácich zvierat bez znalosti výroby keramiky. Tá sa na Blízkom východe objavila až v 7. tisícročí pred n. l.

akinakés [gr.] — krátky dvojsečný meč zo železa či z bronzu nosený na pravom boku v pošve. Bol obľúbený u Skýtov (nálezy zo skýtskych mohýl Vettersfelde, Kelermes, Čertomlyk a i.), Sarmatov, Peržanov a v Prednej Ázii. Honosné exempláre mali rukoväť potiahnutú zlatým plechom alebo zlatú bohato zdobenú čepeľ. Dolná časť rukoväti bola oddelená od čepele obráteným srdcovitým rozšírením.

akropola, gr. akropolis —

1. vyvýšené miesto v starovekých gréckych mestách obyčajne ohradené hradbami, za ktorými sa v čase nebezpečenstva ukrývalo obyvateľstvo. V najstarších časoch bývalo na akropole umiestnené sídlo panovníka (Mykény, Tiryns), neskôr posvätný okrsok s náboženskými stavbami. Najznámejšia je aténska Akropola;

2. ústredná časť pravekých a ranostredovekých, spravidla silne opevnených hradísk.

Alaça Hüyük [-dža hüjük] — sídliskový pahorok v str. Anatólii v Turecku asi 25 km od Boǧazkale. Osídlenie doložené od mladšej kamennej doby až po stredovek. Z ranej bronzovej doby pochádza 13 komorových kráľovských hrobov (2. pol. 3. tisícročia pred n. l.), ktoré sa pripisujú kmeňu Chattov (Chattijcov). Mŕtvi boli pochovávaní v skrčenej polohe v pravouhlých hrobkách budovaných z kameňa a hliny a prekrytých drevenými brvnami. V hroboch sa našli sošky zvierat a ľudí, zlaté a strieborné nádoby, zlaté náramky, diadémy, náušnice, dvojité zlaté terče, medené meče a dýky, nad hrobmi kosti obetovaných zvierat. Počas panstva Chetitov v 13. stor. pred n. l. bolo mesto obohnané hradbami. K najmonumentálnejším pamiatkam patrí brána so sfingami. Výskum sa tam začal v 30. rokoch 20. stor. (Hâmit Zübeyir Koşay, *1897, †1984).

alignement [aliňman; fr.] — kamenné megality (→ menhir) usporiadané v jednom alebo vo viacerých radoch. Boli rozšírené najmä v západnej, zriedkavo i v strednej Európe; najviac sa ich vyskytuje vo Francúzsku.

allée couverte [alé kuvert; fr.] — typ megalitických stavieb rozšírených vo Francúzsku, menej v záp. Nemecku a Poľsku. Dlhé hrobové chodby postavené z nasucho kladených kameňov, určené na hromadné pochovávanie (až 200 jedincov). V chodbách sú rozličné ryté znaky, doklady pohrebných obradov spojených s obetami mŕtvym.

almerijská kultúra — megalitická kultúra neskorej kamennej doby v juhových. Španielsku. Charakterizujú ju prevažne kruhové, menej pravouhlé hrobky zastrešené kupolou alebo drevom. Stavali sa z kamenných blokov a nachádzali sa v nich kolektívne hroby s rôznymi milodarmi: ploché kamenné schematické idoly, kamenné sekerky a čepele, mikrolitické nástroje geometrických tvarov, náramky z mušlí, keramika a i. Predpokladá sa, že kamenné idoly súvisia s kultom matky, ich uctievanie bolo sprevádzané zložitými rituálmi.

Alp Arslan (Levie srdce), perzsky Álp Arsalán, vlastným menom Muhammad ibn Dá’úd, 20. 1. 1029 – 15. 12. 1072 — druhý seldžucký sultán (1063 – 72). Syn vládcu Chorásánu, 1064 dobyl Gruzínsko a Arménsko, 1067 Sýriu, Palestínu, Kilikiu a Kapadóciu a 1071 v bitke pri Mantzikerte porazil a zajal byzantského cisára Romana IV. Diogena, na čo sa Seldžukovci zmocnili Malej Ázie; vládou nad teritóriom poveril vezíra Nizáma al-Mulka.

Alpera — lokalita v Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-La Mancha v provincii Albacete záp. od mesta Almansa. Nachádzajú sa tam skalné výklenky so zoomorfnými a antropomorfnými maľbami, ktoré dokladajú používanie luku pri love. Objavené 1910 Pascualom Serranom Gómezom (*1855, †1913).

Altfriesack [-frízak] — slovanské hradisko v severovýchodnom Nemecku v spolkovej krajine Brandenbursko datované do 9. – zač. 13. stor. Našla sa tam 1,6 m vysoká drevená mužská postava z dubového dreva s otvorom na falus. Idol znázorňuje božstvo plodnosti, rádiokarbónovou metódou je datovaný do obdobia 2. pol. 6. stor. Archeologicky spoľahlivo datované podobné idoly v slovanskom prostredí sú však známe až od prelomu 9. a 10. stor.

Amara — archeologická lokalita v sev. Sudáne rozkladajúca sa na obidvoch brehoch Nílu. Na pravom brehu sa zachovali len zvyšky mesta a chrámu z meroejského obdobia, na ľavom brehu zvyšky opevnenia a mesta založeného Setchim I. (19. dynastia). Súčasťou mesta bol chrám postavený Ramessem II. a zasvätený Amonovi i zbožštenému panovníkovi. Jeho hlavná os ležala približne v sev.-juž. smere s vchodom na sev. strane. Chrám sa členil na vonkajší a vnútorný dvor, hypostyl, vestibul, svätyňu, kaplnky a sklady. Výzdobu tvoria scény s námetmi panovníka zobrazeného pred egyptskými božstvami a prinášajúceho obety i bojové scény z jeho vojenských ťažení. Mimoriadny význam majú zoznamy ázijských a afrických lokalít a kmeňov vytesané na vnútorných stenách ohraničujúcich hypostyl, ktoré sú z väčšej časti kópiou zoznamov z chrámu Amenhotepa III. v Solebe.

Anderlingen — obec v Nemecku v Dolnom Sasku, 876 obyvateľov (2016). Neďaleko obce bola 1907 objavená mohyla zo staršej bronzovej doby; priemer mohyly s kamenným vencom je 26 m. Nájdená hrobová komora bola postavená z kamenných platní, v jednej z nich sú vytesané tri ľudské postavy, ktoré predstavujú božstvá. Prvá má v ruke sekeru, druhá mesiačikovitý predmet, tretiu sa nepodarilo interpretovať. Pravdepodobne ide o boha blesku a hromu alebo o slnečné božstvo. Hrobová komora bola prenesená do Dolnosaského krajinského múzea v Hannoveri a umiestnená v jeho areáli. Motív postáv sa nachádza v erbe obce Anderlingen.

Anti — pôvodne pravdepodobne neslovanský kmeň iránskeho pôvodu sídliaci severne od Azovského mora. Prvé písomné zmienky o Antoch sa nachádzajú u Plínia Staršieho a K. Ptolemaia. Vo 4. – 6. stor. už pravdepodobne slavizovaní Anti tvorili organizovaný kmeňový zväz, ktorý sídlil východne od Sklavínov v str. a dolnom Podneprí až po Dnester a Prut (penkovská kultúra). Udržiavali obchodné kontakty s Byzantskou ríšou a so sev. Pričiernomorím. Spolu s Gótmi bojovali proti rímskemu impériu v jeho vých. časti na dolnom Dunaji. Po porážke od Avarov 602 sa Antský zväz rozpadol a časť Antov asi spolu s Avarmi postúpila do Karpatskej kotliny, včleniac sa do polyetnického spoločenstva Avarského kaganátu. V 6. stor. o Antoch, ktorí sa popri Sklavínoch intenzívne podieľali na útokoch na Byzantskú ríšu a na osídľovaní dolného Podunajska a Balkánu, písal Jordanes, ako aj byzantskí autori, napr. Prokopios z Caesarey. Jadro Antov (penkovská kultúra) vytvorilo bázu slovanského osídlenia juž. Ukrajiny a v 6. – 9. stor. sa podieľalo aj na slovanskej kolonizácii území vých. a severových. smerom za Dneper až k Donu a k Volge i na vzniku východoslovanských národov.

apeninská kultúra — kultúra strednej a mladšej bronzovej doby rozšírená v oblasti Apenín v dnešnom Taliansku. Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva bol chov dobytka, poľnohospodárstvo bolo menej významné. V neskorej bronzovej dobe budovali obyvatelia obranné hradiská, na stavbu opevnenia výnimočne používali nasucho kladené kamene. Materiálna kultúra sa vyznačovala kamennou industriou, bronzovými predmetmi a keramikou, v ktorej výzdobe sa uplatňovali meander, špirála a biela inkrustácia.

Apollónia — antické mesto v Albánsku (asi 8 km záp. od Fieru) založené Grékmi 588 pred n. l. na mieste ilýrskej osady. V rímskom období si zachovalo grécky charakter, úpadok nastal v 3. stor. Výskum tam po 1. svetovej vojne robili Francúzi, po 2. svetovej vojne albánsko-sovietska expedícia. Medzi významné pamiatky patria víťazný oblúk, odeón, Apolónov obelisk, knižnica, rímske obytné štvrte s mozaikami a kanalizáciou. Zachovali sa početné sochy bohyne Atény, Atlanta a i.

Aquincum [akvinkum] — najrozsiahlejšie a najvýznamnejšie rímske mesto v Maďarsku. Nachádza sa na území dnešnej Budapešti. V 1. pol. 1. stor. n. l. rímsky tábor pomocných vojenských jednotiek, koncom 1. stor. tam preložili II. légiu Adiutrix, v okolí tábora sa rozprestieralo canabae, sev. od neho civilné mesto povýšené za Hadriána (vládol 117 – 138) na municípium. R. 103 – 107 sídlo miestodržiteľa provincie Dolná Panónia (Pannonia Inferior), pričom prvým miestodržiteľom bol neskorší cisár Hadrián. R. 194 canabae a municípium získali najvyšší titul provinčných miest – colonia. Napriek viacnásobnému zničeniu Sarmatmi koncom 2. a okolo pol. 3. stor. ostalo významným strediskom až do 5. stor., keď ho zničili Huni.

Výskumy v Aquincu sa začali už koncom 18. stor. a od 1880 pokračujú dodnes. Preskúmaný bol vojenský tábor a časť civilného mesta. Z ľavej strany Dunaja Aquincum chránili dva menšie vojenské tábory: Transaquincum a Contraaquincum. Medzi významné stavby patria Hadriánov miestodržiteľský palác s freskami a mozaikami, veľké kúpele legionárskeho tábora, civilný a vojenský amfiteáter, mitreum, Herkulova vila s mozaikami a ranokresťanská kaplnka. K najvýznamnejším nálezom z pohrebiska (1. – 4. stor.) patria zvyšky organa (→ hydraulis) s 52 píšťalami a 4 registrami, ktorý sa podarilo zrekonštruovať.

Arcichovskij, Artemij Vladimirovič, 26. 12. 1902 Petrohrad – 17. 2. 1978 tamže — ruský archeológ, jeden zo zakladateľov sovietskej archeológie. Od 1937 profesor moskovskej univerzity. Venoval sa slovanskej archeológii a štúdiu miest starej Rusi, najmä mohýl v okolí Moskvy, viedol systematický výskum v Novgorode (k svetovým objavom patria stredoveké písomné záznamy na brezovej kôre). Hlavné dielo: Základy archeológie (Osnovy archeologii, 1955).

Ardovo, maď. Pelsőcardó — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji na záp. okraji Silickej planiny v Slovenskom krase, 277 m n. m.; 169 obyvateľov, 52,1 % slovenskej, 47,9 % maďarskej národnosti (2015).

Písomne doložená 1243 ako Erdes, 1318 Ordou, Ordov, 1320 Ardo, 1359 Ardow, 1773 Pelsőcz Ardó, 1786 Ardó, 1873 – 1913 Pelsőcardó, 1920 Ardovo, 1927 – 38 Ardovo, Ardó, 1938 – 45 Pelsőcardó, 1945 – 48 Ardovo, Ardó, 1948 Ardovo.

Obyvatelia sa zaoberali hájnictvom, baníctvom, chovom oviec a pálením uhlia. V blízkosti obce sa nachádza Ardovská jaskyňa s vyvieračkou, jaskynné sídlisko s dokladmi osídlenia v praveku (výskumy uskutočnil J. Böhm, J. Lichardus a Vladimir Jaroslav Fewkes , *1901, †1941) je dôležitým náleziskom z hľadiska stratigrafie a chronológie viacerých kultúr kamennej doby: potiskej, bukovohorskej a želiezovskej s bohatým archeologickým materiálom (keramika, štiepaná kamenná industria, kostené predmety). Nálezy z bronzovej doby patria pilinskej kultúre, z obdobia kyjatickej kultúry pochádza okrem keramiky aj poklad bronzových predmetov a ojedinelý nález bronzových nástrojov.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol z 1788, roľnícka usadlosť s ľudovým domom z 1852.

Arene Candide [kan-] — jaskyňa (Caverna delle Arene Candide) v Taliansku v Ligúrii neďaleko hraníc s Francúzskom na morskom pobreží, v ktorej sa našlo 15 kostier ľudí rôzneho veku a praveká keramika od neolitu po bronzovú a železnú dobu. Preskúmaná počas 2. svetovej vojny (Luigi Bernabò Brea, *1910, †1999) a po nej.

Argissa Magula — sídliskový tell vzdialený 4,5 km od mesta Larissa v Grécku. Archeologický výskum rozlíšil v sídliskovej vrstve (hrubej 8,5 m) približne 15 kultúrnych horizontov, pričom spodný bol na európskej pevnine prvý zistený predkeramický horizont (bez znalosti výroby keramiky, 7. tisícročie pred n. l.). Nasledujúca staroneolitická vrstva obsahovala už keramické nádoby. Zdrojom obživy obyvateľstva v predkeramickom horizonte bolo popri chove domácich zvierat (ovce, kozy, ošípané, hovädzí dobytok) aj poľnohospodárstvo (pšenica, proso, jačmeň, šošovica). V čase kultúry Dimini i v ranej bronzovej dobe tam vznikla mohutná obranná priekopa. Najvrchnejšie vrstvy patrili mykénskej kultúre a antickému obdobiu.

askos [gr.] —

1. grécky kožený mech na vodu alebo na víno prevažne z kozej kože;

2. keramická nádoba s excentricky umiestneným hrdlom a z neho vychádzajúcim vyklenutým uchom. Askosy bývali zdobené červenofigúrovými maľbami alebo potiahnuté len čiernou glazúrou. Používali sa aj na nalievanie oleja do lampičiek. Na Slovensku sa objavili v badenskej kultúre, neskôr i v bronzovej dobe.

Assur → Aššur (mesto), → Aššur (boh mesta Aššur)

astylos [gr.] — bez stĺpov.

baalberská kultúra — najstaršia skupina komplexu ľudu s lievikovitými pohármi v str. Európe (okolo 3-tis. pred n. l.). Rozšírená v sev. a str. Nemecku, v sev. Poľsku až po str. Čechy. Ľud baalberskej kultúry sa zaoberal poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Na sídliskách sa našli pravouhlé domy, vzácne sa objavuje meď, z ktorej sa vyrábali náhrdelníky a závesky (ojedinele sa našli v detských hroboch). Pohrebný rítus bol kostrový, mŕtvi sa pochovávali v skrčenej polohe pod mohylami, ale i v plochých hroboch niekedy obložených kameňmi. Nazvaná podľa archeologického náleziska Baalberg v str. Nemecku.

babadagská kultúra — kultúra neskorej bronzovej a halštatskej doby s charakteristickou čiernou keramikou s kovovým leskom. Rozvíjala sa v 11. – 7. stor. pred n. l. S viacerými súvekými kultúrami na území Rumunska, Moldavska a Bulharska tvorí trácky kultúrny komplex. Nazvaná podľa lokality Babadag v Rumunsku.

behistúnsky nápis, aj bisutunský nápis — staroperzská pamiatka vých. od mesta Kermánšáh (Báchtarán) v záp. Iráne. Mohutný reliéf, ktorý dal po 522 pred n. l. vytesať na skalu vo výške 65 metrov perzský kráľ Dareios I. Veľký, zobrazuje triumfujúceho kráľa v sprievode dvoch hodnostárov pred skupinou ôsmich rebelov. Zobrazenú udalosť vysvetľuje nápis v troch jazykoch: staroperzskom, babylonskom a novoelamskom. Staroperzský nápis bol prvým klinopisným textom, ktorý sa podarilo prečítať a preložiť (Georg Friedrich Grotefend, *1775, †1853; H. C. Rawlinson). R. 2006 lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Bilzingsleben [-cings-] — obec v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; paleoantropologické a archeologické nálezisko zo staropaleolitického obdobia, kde boli od 70. rokov 20. stor. postupne objavené pozostatky lebiek (časti záhlavnej, čelovej a temennej kosti a zuby) najmenej troch jedincov druhu Homo erectus (→ Homo) datované do obdobia asi spred 350- až 410-tis. rokov. Na základe niektorých morfologických špecifík pozostatkov bol vytvorený eponymný taxón Homo erectus bilzingslebensis. Nálezy opísal a zhodnotil český antropológ E. Vlček.

Bíňa, maď. Bény — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji na Podunajskej nížine pri sútoku Hrona a Sikenice, 130 m n. m.; 1 442 obyvateľov, 16,2 % slovenskej, 80,2 % maďarskej národnosti (2019); miestne časti Bíňa a Kolónia. Na území obce sa nachádza prírodná rezervácia Bíňanský rybník (vyhlásená 2000, rozloha 35,1 ha), ktorá bola zriadená na ochranu biotopu vodného vtáctva na paneurópskej migračnej trase vtákov.

Obec vznikla zlúčením Malej Bíne (písomne doložená 1135 ako Byn, 1295 Been, 1349 Obeen, 1773 Kis-Bény, 1786 Kisch-Bény, 1808 Kis-Bény, Malá Bíňa, 1863 – 95 Kisbény) a Veľkej Bíne (doložená 1401 ako Nagbeen, 1773, 1786 Nagy-Bény, 1808 Nagy-Bény, Welká Bíňa, 1863 – 95 Nagybény) koncom 19. stor. (1898 – 1913 Bény, 1920 – 38 Bíňa, Bény, 1938 – 45 Bény, 1945 – 48 Bíňa, Bény, 1948 Bíňa). Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

[IMG-3]

Obec je významnou archeologickou lokalitou. Nachádzalo sa tu opevnené hradisko s rozlohou viac než 100 ha, ktoré bolo pravdepodobne vybudované v období 750 – 850 (podľa starších výskumov je datované do 10. stor.). Mohutné zemné opevnenie pozostávalo z troch sústredných prstencov zemných valov, ktoré boli na západe ohraničené riekou Hron. Zvyšky opevnenia sa v obci nachádzajú aj v súčasnosti, najlepšie sa zachoval vonkajší val, ktorý je najdlhší, čiastočne sa zachoval kratší stredný val a najkratší vnútorný val, ktorý chránil akropolu tvoriacu jadro osídlenia, úplne zanikol. V roku 1964 bol južne od obce v polohe Berek pri záchrannom archeologickom výskume objavený unikátny depot 108 neskororímskych zlatých mincí (solidov) z konca 4. a z 5. stor. uložených v hlinenej nádobke vázového tvaru. Do zeme bol uložený okolo polovice 5. stor. a súvisí pravdepodobne s rímskym tribútom Hunom. Významné osídlenie počas veľkomoravského obdobia preukazujú viaceré sídliská a pohrebiská, našli sa tu o. i. aj depoty sekerovitých hrivien. Predpokladá sa, že na akropole sa už počas veľkomoravského obdobia nachádzala sakrálna stavba.

[IMG-2]

Na mieste akropoly bol pravdepodobne začiatkom 13. stor. založený premonštrátsky kláštor (konvent) Blahoslavenej Panny Márie. Podľa starších názorov bol kláštor benediktínsky a založený v 12. stor., prítomnosť premonštrátov je však písomne doložená v 2. polovici 13. stor. Kláštor bol od 1545 opustený, budovy postupne zanikli (ich ruiny sa spomínajú ešte v 19. stor.), zachoval sa z nich len kláštorný kostol – Kostol Blahoslavenej Panny Márie postavený kamenármi, ktorí okolo roku 1200 pracovali na výstavbe kráľovského hradu a katedrály v Ostrihome. Výstavba kostola sa začala v 1. desaťročí 13. stor. a dostavaný bol pravdepodobne najneskôr v 2. desaťročí 13. stor. Pôvodne bol neskororománsky s ranogotickými prvkami. Ide o dispozičný typ jednoloďového kostola s východnou časťou rozšírenou o bočné priestory, čím vznikol krížový pôdorys s tromi polygonálnymi apsidami zaklenutými konchami. Na západnej strane sa nachádza dvojvežová fasáda a rozsiahla predsieň, na južnej strane je pristavaná baroková sakristia. Kostol bol v čase svojho vzniku pravdepodobne celozaklenutou stavbou, zachovala sa však len jedna pôvodná rebrová krížová klenba v medziveží. Na konci 17. stor. bol kostol do značnej miery v ruinách, v 1. polovici 18. stor. bol obnovený a barokovo upravený, 1861 – 62 prestavaný, 1896 – 98 výrazne neorománsky rekonštruovaný, 1945 deštruovaný nemeckými i sovietskymi vojskami. Pri komplexnej rekonštrukcii v období 1952 – 55 pod vedením A. Piffla ostal zachovaný pôdorys a obvodové murivá, kostol bol však obnovený do nie celkom pôvodnej podoby (najrozsiahlejšie zmeny sa uskutočnili v západnej časti).

[IMG-1]

V blízkosti kostola sa nachádza Kaplnka 12 apoštolov, románska tehlová rotunda pravdepodobne z konca 20. rokov 13. stor., ktorá je v interiéri členená dvanástimi nikami. Sú v nej zachované fragmenty stredovekých fresiek z obdobia okolo roku 1220. Reštaurovaná bola v roku 2006. V obci sa nachádza aj Súsošie Sv. Trojice z 2. polovice 18. stor.

Bratislava — hlavné mesto Slovenska a administratívne stredisko Bratislavského kraja v juhozápadnej časti štátu na obidvoch brehoch rieky Dunaj na styku Podunajskej nížiny, Malých Karpát a Záhorskej nížiny v blízkosti hraníc s Maďarskom a Rakúskom, 169 m n. m. (stred mesta); 426-tis. obyvateľov (2017). Bratislava má 17 mestských častí (Čunovo, Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Jarovce, Karlova Ves, Lamač, Nové Mesto, Petržalka, Podunajské Biskupice, Rača, Rusovce, Ružinov, Staré Mesto, Vajnory, Vrakuňa, Záhorská Bystrica) zoskupených do 5 okresov: Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V. Je sídlom prezidenta, vlády, NR SR, ministerstiev, konzulárnych zastupiteľstiev a veľvyslanectiev, vedeckým centrom, sídlom SAV, strediskom vysokého a stredného školstva. Je to tiež mesto s najväčším počtom divadiel, kín, múzeí, galérií a výstavných siení na Slovensku, turistické a športové centrum a významná dopravná križovatka (železničný a cestný uzol). Nachádza sa tu medzinárodné letisko (Letisko M. R. Štefánika) a riečny prístav (jeden z najväčších na Dunaji). Dunaj je na území Bratislavy premostený šiestimi mostami (→ bratislavské mosty) – Mostom Lanfranconi (diaľničný most), Mostom SNP (cestný most), Starým mostom (určený na električkovú dopravu, pre cyklistov a chodcov), Mostom Apollo (cestný most), Prístavným mostom (diaľnično-železničný most) a Lužným mostom (diaľničný most). V Bratislave je najvýznamnejšia koncentrácia priemyslu na Slovensku zastúpeného najmä automobilovým, chemickým, petrochemickým, strojárskym, elektrotechnickým, elektronickým, textilným, polygrafickým, potravinárskym a energetickým priemyslom.

Nachádza sa tu Zoologická záhrada (založená 1960, plocha 96 ha, asi 178 druhov živočíchov) a Botanická záhrada UK (založená 1942, plocha 5,5 ha, asi 5-tis. domácich a cudzokrajných druhov rastlín). V meste má sídlo aj Slovenská akadémia vied. V Bratislave sa každoročne usporadúvajú viaceré kultúrne a spoločenské akcie a výstavy (Bratislavské hudobné slávnosti, Bratislavské jazzové dni, Bienále ilustrácií Bratislava, medzinárodná výstava kvetov Flóra, knižný veľtrh Bibliotéka a i.). Je tiež rodiskom, pôsobiskom a miestom odpočinku mnohých významných osobností.

Prírodné pomery

Podunajskú nížinu a Záhorskú nížinu spája na juhu Devínska brána (lat. Porta Hungarica), na severe Lamačská brána. Bratislava leží na rozhraní teplej a miernej klimatickej oblasti s priemernou ročnou teplotou 9,6 °C, priemernou teplotou v júli nad 20 °C, v januári -1,6 °C a s ročným úhrnom zrážok 650 – 670 mm, maximum v júli (70 – 72 mm), minimum vo februári (39 – 40 mm). Malé Karpaty ako významná horská prekážka prúdenia vzduchu spôsobujú značný rozdiel v rozložení smerov a rýchlosti vetra: v Podunajskej nížine prevládajú severozápadné, v Záhorskej nížine juhovýchodné vetry. Dunaj, druhý najväčší veľtok Európy, vchádza na územie Slovenska cez Devínsku bránu, kde má väčší spád, pri výstupe z brány sa spád zmenšuje, v dôsledku čoho dochádza k akumulácii nánosov a Dunaj sa rozvetvuje. Pod Zimným prístavom sa oddeľuje ľavostranné rameno Malý Dunaj. Priemerný ročný prietok Dunaja v Bratislave je 2 000 m³/s, maximum v máji – júni. Pôda v nížinách sa intenzívne poľnohospodársky využíva, na svahoch Malých Karpát má tradíciu vinohradníctvo.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia Bratislavy pochádzajú zo staršieho paleolitu (archeologické nálezy z Dúbravky a Mlynskej doliny) a z mezolitu (Šúr, Dúbravka). Nálezy z neolitu patria ku kultúre s lineárnou keramikou (Staré Mesto, Mlynská dolina, Devínska Kobyla, Devín) a k lengyelskej kultúre (Mlynská dolina, Dúbravka, Devínska Kobyla, Záhorská Bystrica, Lamač). V eneolite sídlil na území Bratislavy ľud bolerázskej skupiny i badenskej kultúry (Staré Mesto, Hradný vrch, Dúbravka, Devín). Sídliská i pohrebiská sú doložené i zo staršej bronzovej doby (únětická, wieselburská a maďarovská kultúra), zo strednej bronzovej doby (ľud mohylovej kultúry) a z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra). Sídliská a pohrebiská z halštatskej doby (kalendenberská kultúra) sú doložené na Hradnom vrchu, v Starom Meste, na Devíne, vo Vajnoroch a i. V laténskej dobe dosiahla Bratislava vrchol pravekého vývoja. V 5. alebo vo 4. stor. pred n. l. prišli na juhozápadné Slovensko Kelti, ktorí na území Veľkej Bratislavy vybudovali niekoľko sídlisk, z ktorých najrozsiahlejšie sa nachádzalo na území dnešného Starého Mesta. Toto keltské mesto (oppidum) bolo správnym strediskom širšej oblasti, jeho súčasťou bolo aj sídlisko na mieste dnešného Bratislavského hradu, pod jeho správu patrili keltské sídliská vo Vajnoroch, v Devíne, Záhorskej Bystrici, Devínskej Novej Vsi, Dúbravke a i. Na území Bratislavy sa našlo niekoľko pokladov zlatých a strieborných keltských mincí (→ biatek), doklady o ich razbe (dávkovacie platničky na mince a tégliky na mincový kov), ako aj nástroje a šperky. Dôležité refúgium Keltov s dokladmi o výrobe bronzových predmetov bolo na Devíne. Keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. a jeho zánik pred prelomom letopočtu (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu.

Po prelome letopočtu prichádzali na územie Bratislavy prvé germánske kmene Markomanov a Kvádov (doteraz najstaršie preskúmané sídlisko z 1. stor. n. l. bolo v Dúbravke, ďalšie vo Vajnoroch, v Trnávke, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Bystrici a i.). V tom období sa posúvali hranice Rímskej ríše na severe a začiatkom n. l. sa severnou hranicou rímskeho impéria stala rieka Dunaj. Hoci Rimania územie na ľavom brahu Dunaja nikdy trvalo neobsadili, vybudovali tam niekoľko dočasných táborov a pevností (rímske vojenské stavby na Bratislavskom hrade a na Devíne, rímska stanica v Stupave, rímsky kúpeľ vo vidieckej usadlosti v Dúbravke – Villa rustica, rímsky objekt na Laurinskej ulici za zadným traktom Primaciálneho paláca a i.). Na pravom brehu Dunaja, ktorý bol integrálnou súčasťou rímskeho impéria, boli odkryté pozostatky rímskeho vojenského mesta Gerulata (Rusovce). Nálezy z obdobia sťahovania národov (4. a 5. stor. n. l.) sú známe z Vajnôr, Devína, Rusoviec a Devínskej Novej Vsi, kde bolo preskúmané longobardské pohrebisko.

Okolie Bratislavy patrí k územiam s najstarším slovanským osídlením na Slovensku. Najstaršie slovanské nálezy sú známe z 5. – 6. stor. (osada i žiarové pohrebisko v Dúbravke), zo 7. – 8. stor. sú známe slovansko-avarské pohrebisko v Devínskej Novej Vsi, ďalšie v Záhorskej Bystrici a takmer vo všetkých mestských častiach. Hradný vrch bol Slovanmi osídlený najneskôr koncom 8. stor., čoho dokladom sú odkryté základy trojloďovej veľkomoravskej baziliky v jeho východnej časti a hroby z 9. stor. Postupne bol opevnený tak, že sa v nasledujúcich storočiach stal politickým, cirkevným a správnym centrom juhozápadného Slovenska. Mimoriadny strategický význam mal vo veľkomoravskom období (9. stor.) aj Devín i ďalšie dve hradiská situované nad Devínskou Novou Vsou.

Bratislava je písomne doložená 907 ako Braslavespurch, Brezalauspurc, 1002 Poson, 1042 Brezesburg, 1045 Bosenburg, 1048 Brecesburg, 1052 Poson, Brezisburg, Bresburc, Preslawaspurch, 1098 Prespurch, 1107 Bosan, 1108 Presburch, Bosania, Prespurch, Bresburch, Prespuerch, Brespurg, Posonia, Possen, 1109 Bosan, Presburch, 1142 Poson, 1143 Bosonium, 1146 Bosan, 1147 Prespurch, 1151 Posonium,1163 – 64 Posonium, 1172 Poson, 1189 Bosonium, Brezburc, Bosonium quod Prespurc teutonica nuncupatur, Brisburc, Posonium, 1194 Poson, 1197 Posony, 1217 Posonia, 1773 Posonium, Posony, Presburg, Pressporek, 1786 Pressburg, Posony, Pressporek, Posonium, Pisonium, 1808 Posonium, Posony, Pozsony, Pressburg, Pressporek, 1863, 1877 – 1913 Pozsony, 1873 Poson, 1919 Bratislava.

Od 9. stor. predstavovala správne centrum s hradom, od 10. stor. osídlenie v rámci dnešnej Bratislavy vzrastalo a vývoj smeroval k vzniku stredovekého mesta. V 11. stor. bol na hradnom kopci postavený kostol s patrocíniom (asi) najsv. Spasiteľa, pri ktorom sídlila kolegiátna kapitula na čele s prepoštom. Už v 11. stor. bol v sídlisku východne od hradu menší Kostol sv. Martina a na hradnom svahu rotunda (pravdepodobne) sv. Mikuláša s cintorínom. V roku 1204 pápež povolil presťahovať prepoštstvo z hradu do podhradnej osady (burgus) a novopostavený prepoštský (kapitulný) kostol (1221) dostal dvojité patrocínium (najsv. Spasiteľa a sv. Martina). V podhradnej osade bol aj ženský kláštor, ktorý v roku 1235 dostali cisterciánky (z Heiligenkreuzu) a po nich koncom 13. stor. klarisky. Počas mongolského vpádu (1241 – 42) bolo sídlisko (mesto) pod hradom vyplienené a po obnovení opätovne v rokoch 1271 a 1273 spustošené vojskami českého kráľa Přemysla Otakara II. V roku 1278 sa spomína mestský richtár Jakub a 12 prísažných, v roku 1280 zasa spoločenstvo mešťanov. Základné mestské privilégium potvrdil mestu v roku 1291 Ondrej III. Je to jediné mestské privilégium v Uhorskom kráľovstve z 13. stor., v ktorom sa darované výsady výslovne udeľujú aj Židom bývajúcim v meste. V 2. polovici 13. stor. vznikol na okraji mesta františkánsky konvent a existovali aj ďalšie tri fary (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca) pre obyvateľov predmestí. Koncom 13. alebo začiatkom 14. stor. bol vedľa zničenej rotundy novopostavený Kostol sv. Mikuláša a na predmestí špitál spravovaný rehoľou antonitov. Synagóga je písomne doložená v roku 1335. Pri brode cez Dunaj stála už v roku 1254 Vodná veža, ktorá bola mýtnicou. V roku 1288 dostalo mesto Krásnu Ves (Széplak, Schöndorf) s Kostolom sv. Gotharda, 1390 Vydricu, 1412 Blumenau (neskorší Lamač) a osadu Sellendorf (zaniknutá). V majetku hradu ostala len osada na južnom a východnom svahu Hradného vrchu (pri Kostole sv. Mikuláša). V 13. stor. boli na okraji románskeho mesta (rozlohou tvorilo len asi polovicu neskoršieho gotického mesta) viaceré vežové domy.

Súvislé mestské hradby s bránami a vežami boli postavené koncom 13. a začiatkom 14. stor. (zo štyroch brán sa dodnes zachovala iba Michalská brána a fragmenty hradbových múrov). Už v 2. polovici 14. stor. boli predmestia omnoho väčšie ako gotické mesto medzi hradbami (16 ha). V 14. stor. rozšírili Anjouovci najmä hospodárske privilégiá mesta (právo výročného trhu a trhová sloboda, mýtne slobody, oslobodenie od tridsiatku). Mesto prosperovalo najmä za vlády Žigmunda Luxemburského, ktorý mu potvrdil všetky staršie donácie a výsady a udelením nových privilégií ho vyzdvihol na popredné politické a hospodárske mesto Uhorska: 1402 dostalo právo skladu, 1405 sa na základe kráľovského dekrétu stalo slobodným kráľovským mestom, 1430 dostalo právo raziť mince, 1436 právo používať mestský znak. Jeho ďalší rozmach nastal za vlády Mateja I. Korvína, ktorý 1459 povolil pečatiť mestské listiny červeným voskom, 1464 vydal pre Bratislavu zlatú bulu, v ktorej mestu potvrdil všetky privilégiá od predchádzajúcich panovníkov, 1468 posilnil právomoc mestskej rady udelením práva meča a 1465 na základe povolenia pápeža Pavla II. zriadil v Bratislave Univerzitu Istropolitanu, prvú univerzitu na našom území. V 15. stor. vznikli ďalšie dve predmestia – Nové Mesto a Dunajské Mesto. Koncom 15. stor. mala Bratislava okolo 8-tisíc obyvateľov, ktorí sa zaoberali najmä vinohradníctvom, remeslami a obchodom.

Od 10. stor. bola Bratislava na rozhraní troch etník – Slovákov, Nemcov a Maďarov. Od 2. polovice 13. až do začiatku 20. stor. tam boli početne najsilnejšou národnosťou Nemci. Osobitný význam nadobudla po bitke pri Moháči a po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón (1526 Ferdinand I.), keď sa po obsadení Budína Turkami uhorská šľachta sťahovala na sever, na územie dnešného Slovenska. V roku 1530 Turci ohrozovali aj Bratislavu a čiastočne ju poškodili ostreľovaním. V roku 1531 boli v očakávaní tureckého útoku zbúrané tri predmestské kostoly ležiace neďaleko hradieb (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca), ako aj kláštory a nemocnice spred hradieb. Materiál z nich sa použil na spevnenie a opravu hradieb. Turci však Bratislavu nikdy nedobyli. Bratislava sa postupne stala sídlom centrálnych uhorských inštitúcií a v roku 1536 bola krajinským zákonom ustanovená za (dočasné) hlavné mesto, čo však fakticky trvalo skoro 250 rokov. Po obsadení Stoličného Belehradu Turkami sa stala korunovačným miestom uhorských kráľov. Ako prvý tam bol v Dóme sv. Martina korunovaný za uhorského kráľa neskorší rímsko-nemecký cisár Maximilián II. (1563). Na tento účel sa dóm používal až do roku 1830, bolo v ňom korunovaných jedenásť kráľov vrátane Márie Terézie a sedem kráľovien – manželiek kráľov, z habsburskej dynastie. Do 2. polovice 18. stor. bola Bratislava sídlom Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady a až do polovice 19. stor. sídlom uhorského snemu (posledné zasadanie, na ktorom bolo zrušené poddanstvo a niektoré výsady šľachty, sa konalo 1847 – 48). Súčasne bola sídlom ostrihomského arcibiskupa, prímasa Uhorska. V 2. štvrtine 16. stor. sa počet jej obyvateľov odhadoval na 6- až 7-tisíc a začiatkom 18. stor. na 9-tisíc.

Veľký rozkvet mesta nastal koncom 17. stor. po vyhnaní Turkov z Uhorska. Od roku 1720 až do 80. rokov 18. stor. sa počet obyvateľov viac ako strojnásobil (33-tisíc). V roku 1715 bolo v Bratislave 350 remeselníckych dielní, v roku 1765 tam pracovalo 800 majstrov, v roku 1785 už 1 000 remeselníckych majstrov, 1 800 tovarišov a 500 učňov. V 70. a 80. rokoch 18. stor. sa všetky uhorské ústredné inštitúcie (okrem snemu) presťahovali do Budína. V čase protireformácie prišli do Bratislavy viaceré cirkevné rehole (jezuiti, trinitári, milosrdní bratia, alžbetínky a i.). Cirkevným centrom evanjelikov a. v. sa stala štvrť v okolí Panenskej ulice. Pôvodný gotický ráz mesta sa zmenil v 17. – 18. stor., keď bolo vo vnútornom meste postavených viacero barokových kostolov a množstvo šľachtických palácov (napr. Primaciálny palác, v ktorom bol 26. decembra 1805 podpísaný Bratislavský mier) a za hradbami vtedajšej mestskej zástavby v zeleni parkov letné paláce šľachty i cirkevných hodnostárov: Grasalkovičov palác (dnes sídlo prezidenta SR), Aspremontov palác (sídlo dekanátu Lekárskej fakulty UK), letný arcibiskupský palác (sídlo Úradu vlády SR). Koncom 18. stor. malo mesto už vyše 30-tisíc obyvateľov, a preto sa začalo s búraním hradieb, ktoré prekážali jeho rastu. Po úpravách dunajského nábrežia v južnej časti mesta vznikla promenáda (dnešné Hviezdoslavovo námestie) a pozdĺž severných hradieb dnešné Námestie SNP.

V tomto období sa Bratislava stala i významným kultúrnym centrom. Rozvíjal sa divadelný a hudobný život. V meste účinkovali profesionálne talianske a nemecké divadelné spoločnosti (prvá divadelná scéna bola zriadená 1656 pri evanjelickom lýceu), od 1747 mala Bratislava stálu divadelnú scénu (spočiatku v časti paláca Uhorského snemu na Laurinskej ulici, neskôr v objekte v Streleckej priekope, 1764 – 75 v Zelenom dome), od 1776 na dnešnom Hviezdoslavovom námestí vlastnú divadelnú budovu. V kostoloch sa pestovala chrámová, v šľachtických palácoch svetská hudba, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, W. A. Mozart), 1828 bol založený Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein). V Bratislave pôsobili, resp. z nej pochádzali významní skladatelia (napr. J. N. Hummel). V rokoch 1721 – 22 tam M. Bel vydával prvý pravidelne vychádzajúci týždenník v Uhorsku Nova Posoniensia, od 1764 (až do 1929) vychádzal Pressburger Zeitung, 1780 – 88 Magyar Hírmondó, 1783 – 87 Prešpurské noviny (Presspurské nowiny). Existovali tam viaceré významné tlačiarne (napr. belnaiovská). Mesto sa stalo významným vzdelávacím centrom: pôsobili tam dve gymnáziá (katolícke, založené 1626 ako jezuitské kolégium, a bratislavské evanjelické lýceum), 1784 – 90 na hrade generálny seminár, po jeho zrušení seminár ostrihomskej arcidiecézy (1790 – 1802), 1784 – 1919 právnická akadémia (preložená z Trnavy) a ješiva, jedna z najvýznamnejších škôl tohto druhu v Európe, od 1859 verejná vysoká rabínska škola. Koncom 18. stor. sa Bratislava stala jedným z najdôležitejších centier slovenského národného obrodenia. Z prostredia generálneho seminára vyšla prvá generácia bernolákovcov, na bratislavskom evanjelickom lýceu študovali celé generácie národných buditeľov (→ štúrovci) a významných slovenských osobností. Okolo polovice 19. stor. mala Bratislava 42 238 obyvateľov, z toho 22 518 Nemcov, 7 584 Slovákov, 4 840 Židov a 3 145 Maďarov.

Prudkému rozvoju priemyslu a obchodu v 19. stor. pomohlo vybudovanie prvej konskej železnice (1837 – 46), ktorá spojila Bratislavu s Trnavou (1872 – 73 bola prebudovaná na spojenie s Považím), ako aj železničné spojenie s Viedňou (1848) a s Budínom (1850). V roku 1890 bol postavený prvý železný most cez Dunaj, 1895 mestská električková trať. V roku 1900 bolo v Bratislave už vyše 50 väčších priemyselných podnikov s účasťou zahraničného i domáceho kapitálu, napr. továreň Dynamit-Nobel, pivovar Stein, Patrónka (Rothova muničná továreň), Stollwerck, neskôr vznikli Kablo, rafinéria minerálnych olejov Apollo, Siemens a Danubius. Pred 1. svetovou vojnou tam sídlilo veliteľstvo V. armádneho zboru, ktorého veliteľ, arcivojvoda Friedrich, mal sídlo v Grasalkovičovom paláci. V roku 1912 bola založená Alžbetínska univerzita.

Veľký rozvoj Bratislavy nastal po vzniku Československa (1918), keď sa v roku 1919 stala hlavným mestom Slovenska a sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V roku 1928 sa stala aj sídlom Krajinského úradu a vznikali tu kultúrne inštitúcie s celonárodnou pôsobnosťou (UK, SND a i.). V roku 1919 mala 83 200 a v roku 1930 už 123 844 obyvateľov. Po vyhlásení slovenskej autonómie 6. októbra 1938 sa stala sídlom autonómnej vlády, slovenského snemu a 14. marca 1939 na šesť rokov hlavným mestom vojnovej Slovenskej republiky. V roku 1940 bolo zo 133 506 obyvateľov Bratislavy 66 835 Slovákov. Od roku 1945 bola Bratislava opäť súčasťou ČSR. Po vzniku (tzv.) Veľkej Bratislavy (1. apríla 1946) bolo k mestu pričlenených i sedem dovtedy samostatných obcí (Petržalka, Prievoz, Rača, Lamač, Devín, Dúbravka, Vajnory). V 2. polovici 20. stor. sa počet obyvateľov Bratislavy viac ako strojnásobil, v hromadnej bytovej výstavbe kvalita ustúpila kvantitatívnym požiadavkám; boli vybudované veľké sídliská (Štrkovec, Trávniky, Ostredky, Pošeň, neskôr Petržalka, Dúbravka, Lamač, Dolné Hony a i.) a pripojené dovtedy samostatné obce Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa, Záhorská Bystrica a Čunovo. V súčasnosti je Bratislava najvýznamnejším kultúrnym a vzdelávacím centrom Slovenska.

Kultúrno-vzdelávacie inštitúcie

Divadlá: Slovenské národné divadlo s umeleckými súbormi Opera SND, Balet SND a Činohra SND (sídlia v historickej budove SND a v novej budove SND), ďalej Nová scéna, Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Divadlo West, Štúdio L + S, ASTORKA Korzo ’90, Stoka, Aréna, GUnaGU, Bratislavské bábkové divadlo a viaceré ďalšie amatérske a poloprofesionálne tanečné a divadelné súbory;

hudobné telesá: Slovenská filharmónia, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, SĽUK, Lúčnica, Gymnik a i.;

múzeá: Slovenské národné múzeum (Archeologické múzeum SNM, Historické múzeum SNM, Hudobné múzeum SNM, Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM, Múzeum židovskej kultúry na Slovensku SNM, Múzeum kultúry Karpatských Nemcov SNM, Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku SNM, Prírodovedné múzeum SNM), Múzeum mesta Bratislavy (Múzeum dejín mesta, Múzeum farmácie, Múzeum historických interiérov, Múzeum hodín, Múzeum vinohradníctva, Múzeum zbraní, Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Múzeum Janka Jesenského, Múzeum Arthura Fleischmanna, Hrad Devín, Antická Gerulata Rusovce), Múzeum obchodu, Múzeum polície SR, Múzeum colníctva a finančnej správy, Múzeum školstva a pedagogiky, Múzeum telesnej kultúry v SR, Tenisové múzeum, Krajanské múzeum Matice slovenskej, Slovenské plynárenské múzeum, Múzeum dopravy, Železničné múzeum SR, Múzeum petržalského opevnenia, Vodárenské múzeum, Múzeum Divadelného ústavu, Múzeum Jána Cikkera, Múzeum fotografie, Židovské komunitné múzeum a i.;

galérie: Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Danubiana Meulensteen Art Museum, Galéria Horský park, Kunsthalle Bratislava, Galéria Nedbalka a i.;

knižnice: Univerzitná knižnica, Ústredná knižnica SAV s Lyceálnou knižnicou, Slovenská lekárska knižnica, Centrum vedecko-technických informácií SR, Slovenská ekonomická knižnica, Slovenská pedagogická knižnica, Mestská knižnica, Knižnica Archívu mesta Bratislavy a i.;

archívy: Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Štátny archív v Bratislave;

vysoké školy: Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Ekonomická univerzita, Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení, Akadémia Policajného zboru, Slovenská zdravotnícka univerzita;

Stavebné pamiatky

Medzi národné kultúrne pamiatky patrí Bratislavský hrad, hrad Devín, Dóm sv. Martina, budovy Univerzity Istropolitany a bratislavského evanjelického lýcea a pamätník Slavín.

Staré Mesto (mestská pamiatková rezervácia)

Zo stredovekého opevnenia mesta sa zachovali zvyšky kamenných hradbových múrov, ktoré sa budovali od 13. stor. (v 18. stor. čiastočne zbúrané). Opevnenie malo pôvodne 4 brány, z ktorých sa zachovala len Michalská brána. Pochádza pôvodne zo 14. stor., neskôr bola viackrát prestavovaná, posledná baroková úprava je z roku 1758. Na jej vrchole je medená socha archanjela Michala s drakom. Dnes sa vo veži nachádza Múzeum zbraní Múzea mesta Bratislavy. V predbrání je baroková lekáreň U červeného raka s Múzeom farmácie Múzea mesta Bratislavy.

Dóm sv. Martina je najväčšou sakrálnou stavbou mesta. Pôvodne to bol kapitulský prepoštský a mestský farský kostol, v rokoch 1563 – 1830 aj korunovačný kostol uhorských kráľov, od 1995 konkatedrála, od 2008 katedrála. Jedinečná gotická pamiatka (14. – 15. stor.) bola postavená na mieste staršieho románskeho sakrálneho objektu (z 13. stor.) ako trojloďová hala (juhovýchodné nárožie staršej stavby z 13. stor., severný obvodový múr z 1370 – 1400, južný z 1401 – 11, osemboké piliere po 1435, sieťová klenba v strednej lodi dokončená 1452 podľa plánov staviteľa viedenskej svätoštefanskej huty H. Puchspauma) s presbytériom (1461 – 97, na sieťovej klenbe sú svorníky s erbmi kráľa Mateja I. Korvína, krajín, miest a magnátov), s predsieňou (po 1510), s vežou so symbolom uhorskej kráľovskej koruny na vrchole (pôvodne súčasť mestského opevnenia, plnila zároveň funkciu obrannej bašty, 1849 neogoticky prestavaná podľa návrhu I. Feiglera st.) a s kaplnkami (južná Kaplnka kráľovnej Žofie, postavená po 1400; na severnej strane dómu Kaplnka sv. Anny z 2. polovice 15. stor., neogoticky upravená 1854; baroková Kaplnka sv. Jána Almužníka z 1727 – 32 s náhrobkom kardinála I. Esterháziho od J. R. Donnera z 1732). Na severnej strane chrámu je hlavný portál (upravený 1893 – 95 v neogotickom slohu, pôvodný z 2. pol. 15. stor. sa zachoval len vo fragmentoch). V rokoch 1865 – 67 bol dóm regotizovaný (J. Lippert). V interiéri sa nachádza bronzová gotická krstiteľnica (1409), renesančná drevená Pieta (1642) na neogotickom oltári pri južnom vchode, jazdecké súsošie sv. Martina so žobrákom (1734 – 35, J. R. Donner) i epitafy (J. Schomberga, M. Pálfiho, P. Pázmaňa a i.). Pod dómom sa nachádzajú krypty, do ktorých boli pochovávaní bratislavskí prepošti a kanonici, ale aj mešťania, v 16. – 18. stor. ostrihomskí arcibiskupi a významní hodnostári uhorského štátu. Pochovaný je tam aj slovenský spisovateľ, bratislavský kanonik J. I. Bajza.

Na Hlavnom námestí sa nachádza komplex budov Starej radnice (dnes Múzeum dejín mesta Múzea mesta Bratislavy) z 13. – 20. stor. Jej dnešný štvorkrídlový pôdorys s ústredným dvorom vznikol postupným pripájaním budov k pôvodnému gotickému vežovému domu richtára Jakuba (severné krídlo a časť západného krídla s vežou, 13. stor.), ktorý mestská rada prebudovala na radnicu. V 15. stor. bol pripojený Pawerov dom, koncom 16. stor. Ungerov dom zo 14. stor. na priečelí so soškou sv. Ladislava, v 16. stor. bolo postavené východné krídlo so žalárami v pivniciach, 1867 bol pripojený rokokový Aponiho palác, 1868 bola na mieste jeho zbúraného severného krídla a časti Ungerovho domu postavená nová radná sieň (I. Feigler ml., 1910 zbúraná), po 1911 zadný trakt budovy obrátený do Primaciálneho námestia.

Pred Starou radnicou na Hlavnom námestí stojí kamenná Maximiliánova fontána (nazývaná aj Rolandova, podľa legendárneho rytiera) postavená 1572 na počesť Maximiliána I., prvého uhorského kráľa, ktorý bol korunovaný v Bratislave. Vedľa sa nachádza aj gotický rímskokatolícky Kostol zvestovania Panny Márie (františkánov) s kláštorom a s dvojpodlažnou Kaplnkou sv. Jána Evanjelistu s hrobkou rodiny richtára Jakuba. Kostol bol vysvätený v roku 1297 a v 18. stor. barokovo upravený.

Medzi významné sakrálne stavebné pamiatky v Starom meste patrí aj gotický kostol a kláštor klarisiek zo začiatku 14. stor., ktorý sa dnes využíva ako koncertná sieň a príležitostná galéria, ďalej tiež neskororenesančný rímskokatolícky Kostol najsv. Spasiteľa (jezuitský; pôvodne evanjelický z 1636 – 38, od 1672 patrí jezuitom), neskororenesančný rímskokatolícky Kostol Loretánskej Panny Márie (uršulínky) s kláštorom (pôvodne evanjelický z 1658), jednoloďový barokový rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša (1661, od 1950 využívaný pravoslávnou cirkvou) či gotická Kaplnka sv. Kataríny (1311 – 25) s klasicizujúcim priečelím (I. Feigler st., okolo 1840).

Z profánnych stavieb v Starom meste vynikajú najmä viaceré paláce. Klasicistický Primaciálny palác (1778 – 81, M. Hefele) je dnes sídlom primátora Bratislavy. V jeho interiéri sa nachádza séria vzácnych tapisérií z 1. polovice 17. stor. s výjavmi z antickej legendy o láske Héry a Leandra vyrobených v anglickej kráľovskej manufaktúre v Mortlake, ako aj freska od F. A. Maulbertscha v Kaplnke sv. Ladislava (1780 – 81). Bývalý barokový palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, G. Martinelli; prístavba od F. A. Hillebrandta z 1772) a priľahlý barokový palác de Pauliho (1775 – 76, F. A. Hillebrandt) sú sídlom Univerzitnej knižnice. Rokokový Mirbachov palác (1768 – 70, M. Höllrigl) je dnes sídlom Galérie mesta Bratislavy. Ďaľšími významnými palácmi sú napr. barokový Jesenákov palác (1. pol. 18. stor.), neskororenesančný palác M. Esterháziho (pol. 17. stor.) na Kapitulskej ulici, barokový palác L. Pálfiho (pred 1747), barokový palác J. Esterháziho (okolo 1740 – 43), Balašov palác (1754 – 62), neskorobarokový Čákiho palác (1775, Matej Walch) či rokokový Erdődyho palác (1770, Matej Walch). Z meštianskych domov je významná renesančná Segnerova kúria (1648).

Mimo mestskej pamiatkovej rezervácie

Medzi významné pamiatky sakrálnej architektúry patria:

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Jána z Mathy (trinitárov, nazývaný aj Kostol Sv. Trojice, Kostol Najsv. Trojice, trojičný; 1717 – 25) na klenbe s iluzívnou freskou od Antonia Galli-Bibienu z 1744 – 45;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (kapucíni; 1711 – 17) s kláštorom (1708 – 12);

barokový rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (milosrdných bratov; 1723 – 28) s oltárnymi maľbami od M. Speera a so sochami od A. Rigeleho;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (alžbetínok) s kláštorom (1739 – 43);

rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (kanonistiek Notre-Dame) s kláštorom (1747 – 54);

klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava (postavený 1830 – 32 spolu s mestským špitálom podľa projektu I. Feiglera st.);

klasicistický Veľký evanjelický kostol (1776, M. Walch);

klasicistický Malý evanjelický kostol (1778, M. Walch);

secesný rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety, nazývaný aj Modrý kostolík, a gymnázium (1909 – 13 a 1906 – 08, Ö. Lechner);

Medzi významné svetské stavby patria:

barokový Grasalkovičov palác (okolo 1760, dnes sídlo prezidenta SR);

barokový bývalý letný arcibiskupský palác (17. – 18. stor., dnes sídlo Úradu vlády SR);

barokový Aspremontov palác (1770, dnes sídlo Dekanátu Lekárskej fakulty UK);

bývalé vodné kasárne (1759 – 63, dnes sídlo Slovenskej národnej galérie);

budova Slovenského národného divadla (1884 – 86, F. Fellner, H. Helmer);

secesná budova bývalej Eskontnej a zmenárenskej banky (1906 – 11, Albert Körössy, Géza Kiss);

Reduta (1911 – 19, dnes sídlo a koncertná sieň Slovenskej filharmónie);

budova Starej tržnice (1910, Endre Makay, Gyula Laubner, František Nechyba, Jenő Dobisz).

Po vzniku Československa: budovy Tatra banky (1922 – 25, M. M. Harminc, dnes sídlo Ministerstva kultúry SR), Umeleckej besedy slovenskej (1924 – 26, A. Balán, Jiří Grossmann), Policajného riaditeľstva (1925, F. Krupka), Všeobecného penzijného úradu (1925 – 27, J. Merganc, dnes sídlo Predsedníctva SAV), vysokoškolského internátu Lafranconi (1928 – 33, K. Šilinger), Zemedelského múzea (1924 – 30, M. M. Harminc, dnes Slovenské národné múzeum), hotela Carlton (1928 – 30, M. M. Harminc), Rektorátu UK (1931 – 37, F. Krupka);

funkcionalistická architektúra medzivojnového obdobia, ktorá dosiahla vrchol v 30. rokoch 20. stor. a jej kvalita je porovnateľná so svetovým vývojom: prvá výšková skeletová 12-podlažná budova Manderla (1934 – 35, Christian Ludwig a A. Danielis), obchodné domy Baťa (1931, V. Karfík), Bohuslav Brouk (1936, Christian Ludwig, A. Danielis, dnes Duna; 1979 – 85 bol k nemu pristavaný Dom odievania, Peter Minarovič, J. M. Bahna), Zemská úradovňa pre poistenie robotníkov (1932) a Okresná sociálna poisťovňa (1937 – 39, A. Balán, Jiří Grossmann) na Bezručovej ulici, komplex polyfunkčných budov bývalého Ústredného družstva a Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc (1934 – 39, E. Belluš) na Námestí SNP, budova bývalej Československej národnej banky (1937 – 38, E. Belluš, dnes sídlo Generálnej prokuratúry SR), budova bývalej Slovenskej národnej banky a Divadla P. O. Hviezdoslava (1942 – 55, E. Kramár, Š. Lukačovič, dnes Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava).

Po 2. svetovej vojne: Nová radnica (1947 – 48, E. Belluš), hotel Devín (1949 – 54, E. Belluš, Ernest Krampl, V. Uhliarik), vysokoškolský internát Mladá garda (1951 – 55, E. Belluš), areál STU (1950 – 85), komplex Slovenskej televízie (1965 – 78, V. Čurilla, J. Struhař) s 29-podlažnou budovou tvorby programov, v tých časoch najvyššou v Česko-Slovensku, Krematórium s urnovým hájom (1965 – 69, F. Milučký), športová hala na Pasienkoch (1962, J. Chovanec), komplex obchodného domu (bývalý Prior) a hotela Kyjev (1964 – 78, I. Matušík), budova Slovenského rozhlasu v tvare obrátenej pyramídy (1970 – 85, Š. Ďurkovič, Š. Svetko, B. Kissling), nová budova NR SR (1986 – 94, Ľ. Jendreják a kolektív);

architektúra neskorej moderny a postmoderny: hotel Fórum (1986 – 89, J. Hauskrecht a kolektív), centrála Všeobecnej úverovej banky (1996, J. M. Bahna, Ľubomír Závodný a kolektív), Slovenskej sporiteľne (1994 – 95, I. Marko, prestavaná 2014 –15), nová budova Národnej banky SR (1998 – 2002, M. Kusý, Pavol Paňák a kolektív) a i.

Cintorín a pamätník Červenej armády Slavín (1957 – 60, J. Svetlík) na kopci nad Bratislavským hradom, v areáli ktorého sa nachádza umelecká výzdoba od L. Snopka, J. Kostku, J. Kulicha, T. Bártfaya, R. Pribiša, J. Kréna, D. Castiglioneho a A. Trizuliaka.

Didyma — archeologická lokalita na maloázijskom pobreží neďaleko mesta Söke v dnešnom Turecku asi 15 km južne od gréckeho antického mesta Milét, v staroveku preslávená Apolónovým chrámom.

Pôvodne posvätné miesto Károv, ktorí už pred gréckou kolonizáciou (11. – 10. stor. pred n. l.) uctievali tamojší vodný prameň. Mýtickým zakladateľom veštiarne bol pastier Branchos, ktorý dostal dar veštenia od Apolóna, po výstavbe druhého Apolónovho chrámu pôsobili v chráme a vo veštiarni veštci odvodzujúci od neho svoj pôvod (veštiareň nazývaná podľa rodu veštcov aj Branchidai). Ako významná veštiareň východného gréckeho sveta zažila vrchol svojho rozkvetu a vplyvu v archaickom období. Posvätný okrsok, ktorého centrom bol chrám, bol spojený s mestom Milét (resp. s jeho prístavom Panormos) svätou cestou, ktorá bola v blízkosti vstupu do chrámu pôvodne lemovaná votívnymi sochami.

Približne v období 700 – pol. 6. stor. pred n. l. bol pri prameni postavený prvý chrám Apolóna Didymaia (Didymaios; označovaný ako archaický chrám I), spolu s Apolónom tam boli uctievané aj bohyne Létó, Artemida a Hekata. V pol. 6. – zač. 5. stor. pred n. l. vznikol na jeho mieste druhý, väčší chrám v iónskom štýle (archaický chrám II). Jeho súčasťou bol rozsiahly vnútorný otvorený (nekrytý) dvor obkolesený peristylom, v ktorého strede bol malý antový chrám s pôvodným prameňom (označovaný ako Naiskos I, vybudovaný okolo 574 – okolo 550 pred n. l.). Chrám zničil 494 pred n. l. perzský kráľ Dareios I. Veľký alebo 479 pred n. l. Xerxés I.

Okolo 300 pred n. l. sa začala výstavba tretieho chrámu, ktorý nebol nikdy dostavaný (stavba pokračovala až do rímskeho obdobia) a ktorý patril k najväčším chrámom gréckeho antického sveta (→ grécky antický chrám). Navrhli ho architekti Dafnis z Miléta (†okolo 300 pred n. l.) a Paiónios z Efezu (*okolo 350 pred n. l., †okolo 310 pred n. l.). Bol koncipovaný ako pendant Artemidinho chrámu v Efeze (Apolón a Artemida boli dvojčatá, gr. didymos = dvojča, pravdepodobne odtiaľ názov), mal podobu hypaithra. Počas dlhého obdobia jeho výstavby bola vztýčená približne polovica z plánovaných 120 stĺpov a vzhľadom na obrovské rozmery nebol nikdy zastrešený. Vnútorný otvorený dvor bol obkolesený okolo 25 m vysokým múrom s pilastrami. V západnej časti dvora sa nachádzal antový chrám s prameňom (Naiskos II; 1. pol. 3. stor. pred n. l.), vo východnej strane dvora fasáda s monumentálnym schodiskom vedúcim k trom portálom, ktoré ústili do predsiene vysokej okolo 20 m s dvoma voľne stojacimi korintskými stĺpmi. Chrámový okrsok bol od 6. stor. pred n. l. opevnený a prístupný bránou. Okrem chrámu sa v ňom nachádzali aj dalšie stavby a menšie svätyne (zasvätené Artemide a Afrodite). V období antiky sa na štadióne nachádzajúcom sa južne od chrámu každoročne konali hry (atletické a umelecké súťaže). Okolo 100 – 101 n. l. dal cisár Traján vydláždiť svätú cestu, v 2. stor. tam vznikli bazilika a trh. Okolo roku 250 bol peristyl Apolónovho chrámu premenený na pevnosť (pravdepodobne proti Gótom), vo 4. stor. bol komplex čiastočne deštruovaný zemetrasením. V 5. – 6. stor. bola v chrámovom dvore vybudovaná kresťanská bazilika. V stredoveku bol chrám využívaný ako pevnosť (rozšírená v 10. – 13. stor.), 1453 zničený zemetrasením. Archeologické výskumy a rekonštrukčné práce uskutočnila 1906 – 13 nemecká expedícia na čele s Theodorom Wiegandom (*1864, †1936), obnovené boli 1975.

Gemeinlebarn [-majn-] — praveké archeologické nálezisko juhovýchodne od mesta Krems an der Donau v Dolnom Rakúsku. R. 1885 – 1922 tam boli preskúmané pohrebiská (asi 300 hrobov) zo staršej a z mladšej bronzovej doby a zo staršej železnej doby. V kostrových hroboch zo staršej bronzovej doby (okruh únětickej kultúry) boli zosnulí pochovaní v skrčenej polohe a medzi milodary popri keramike patrili bronzové ihlice (cyperská, terčovitá), ozdoby vlasov, špirálovité náramky, sekerky a nože. Hroby z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra) boli prevažne popolnicové a jamové, ojedinele prekryté kamennými platňami. Popri charakteristickej keramike sa tam našli bronzové ihlice (s guľovitou, dvojkónickou a kyjakovitou hlavicou), štítové spony a masívne vrúbkované náramky. Mohylové pohrebisko zo staršej železnej doby patrí ku kalenderberskej kultúre. Nákladná stavba niektorých mohýl s rozmernými hrobovými komorami, v ktorých boli uložené amforovité nádoby s plastickou a bohatou figurálnou výzdobou, svedčí o majetkovej a sociálnej diferencovanosti vtedajšej spoločnosti.

Gepidi — východogermánsky kmeň, pôvodne súčasť kmeňa Gótov, s ktorými prišli v 1. – 2. stor. z oblasti dnešného Švédska k ústiu Visly. V polovici 3. stor. sa presťahovali do rímskej provincie Dácia (Sedmohradsko), okolo 400 ich ovládli Huni, Gepidi však boli ich spoľahlivými vazalmi (zúčastnili sa na Atilových výpravách 451 do Galie, 452 do Itálie). Po Atilovej smrti (453) obsadili hunské dŕžavy v povodí riek Mureš, Körös a Tisa, 454 – 55 pod vedením svojho kráľa Ardaricha porazili Atilových synov pri rieke Nedao v Panónii, čo znamenalo koniec hunského panstva v juhovýchodnej Európe. Ríša Gepidov v Potisí bola rozvrátená po ich porážke (567) longobardským kráľom Alboinom, ktorý sa spojil s Avarmi.

Gepidské archeologické pamiatky sú známe najmä z radových kostrových pohrebísk z 5. – 6. stor. vo východnom Maďarsku a v Sedmohradsku, na Slovensku napr. v obci Čataj. Nájdené pozostatky dokladajú svojráznu obyčaj deformovaných lebiek (bandážovaním hláv v ranom detstve dosiahli dohora pretiahnutý tvar, čo bolo znakom príslušnosti k vyššej spoločenskej vrstve). Gepidi boli pochovávaní s bohatou výbavou, u mužov prevažovala výzbroj a u žien šperky (náušnice, náramky, spony, kovové zrkadlá, ariánske krížiky), hrobová keramika sa robila ručne alebo na kruhu s vlešťovanou výzdobou.

Gerasimov, Michail Michajlovič, 15. 9. 1907 Petrohrad – 21. 7. 1970 Moskva — ruský antropológ. Na základe vedeckého štúdia vzťahu lebky a jej mäkkých častí vypracoval metódu plastickej rekonštrukcie ľudskej tváre. Vyhotovil vyše 250 rekonštrukcií pravekého človeka a početných historických osobností. Medzi najznámejšie patria rekonštrukcie príslušníka poddruhu Homo erectus pekinensis, pôvodne Sinanthropus pekinensis, človeka abaševskej a andronovskej kultúry, Jaroslava Múdreho, Timúra a i. Počas archeologickej výskumnej činnosti objavil mladopaleolitickú lokalitu Maľta pri Irkutsku na Sibíri. Svoje poznatky publikoval v početných štúdiách, autor diela Rekonštrukcia tváre podľa lebky (Vosstanovlenije lica po čerepu, 1955).