Adalbert Hamburský, okolo 1000 – 16. 3. 1072 Goslar — hambursko-brémsky arcibiskup (od 1043). Vysielaním christianizačných misií rozšíril vplyv svojho arcibiskupstva do Fínska, Grónska a na Island, jeho misie smerovali aj na územia obývané Slovanmi. Okolo 1060 založil diecézu v Meklenbursku. Ako tútor neplnoletého kráľa Henricha IV. získal 1063 – 66 významný vplyv na ríšsku vnútornú a zahraničnú politiku. Opozíciou zbavený moci, 1069 sa však vrátil k dvoru.
Adam z Brém, ? – 12. 10. 1081 alebo 1085 — nemecký stredoveký učenec a cirkevný historik pravdepodobne východofranského pôvodu. Od 1069 kanonik a vedúci dómskej školy v Brémach. Autor diela Dejiny hamburských biskupov (Gesta Hammaburgensis ecclesiae pontificum, 1075 – 80), ktorého 3. zväzok obsahuje životopis arcibiskupa Adalberta Hamburského a zachytáva aj časť nemeckých dejín. Štvrtá kniha podáva dôležité informácie o severoeurópskych národoch a krajinách (vrátane Islandu a Grónska) i o východoeurópskych dejinách založené na starších a dobových správach.
Adenauer, Konrad, 5. 1. 1876 Kolín nad Rýnom – 19. 4. 1967 Bad Honnef (mestská časť Rhöndorf), Severné Porýnie-Vestfálsko — nemecký kresťanskodemokratický politik a štátnik. Ako primátor Kolína nad Rýnom (1917 – 33 a 1945) výrazne prispel k ekonomickému rozmachu a k modernizácii mesta (o. i. 1919 k znovuzaloženiu univerzity). R. 1921 – 33 prezident pruskej Štátnej rady. R. 1933 ho nacisti zbavili všetkých funkcií, 1944 zatkli a uväznili. Po vojne sa angažoval za založenie Kresťanskodemokratickej strany (CDU) v záp. okupačných zónach Nemecka, 1949 – 66 jej predseda. R. 1949 zvolený za prvého kancelára NSR, úrad po opätovných voľbách (1953, 1957, 1961) zastával až do 1963, 1951 – 55 súčasne aj minister zahraničných vecí. Hoci jeho cieľom bolo dosiahnuť zjednotenie Nemecka, predovšetkým sa usiloval o integráciu NSR do záp. medzinárodných hospodárskych, politických a bezpečnostných štruktúr (1955 vstup do NATO). Podarilo sa mu dosiahnuť trvalé zlepšenie vzťahov s Francúzskom (nemecko-francúzska zmluva 1963) a nadviazať diplomatické styky so ZSSR (1955). Rast nespokojnosti s jeho vnútornou politikou od zač. 60. rokov 20. stor. spojený s poklesom jeho popularity ho viedol 1963 k podaniu demisie. Napísal autobiografické dielo Spomienky (Erinnerungen, 4 zv., vydané 1965 – 68).
Adolf Nassauský, okolo 1250 – 2. 7. 1298 pri Göllheime (neďaleko Wormsu), Porýnie-Falcko — rímsko-nemecký kráľ zvolený po smrti Rudolfa I. Habsburského (1292) protihabsburským zoskupením kurfirstov. Pretože nesplnil sľuby, ktoré im dal pred voľbou, začali podporovať jeho konkurenta Albrechta I. Habsburského a v júni 1298 ho zosadili z trónu. Padol v boji s Albrechtom I. Habsburským v bitke pri Göllheime.
Africký zbor, nem. Afrikakorps — bojové zoskupenie nemeckého Wehrmachtu. Sformovalo sa 18. februára 1941 z jednotiek rozmiestnených v Líbyi; pôvodne sa skladalo z 1 ľahkej a 1 tankovej divízie. Pod velením generálneho poľného maršala E. Rommela a spolu s talianskymi jednotkami operovalo 1941 – 43 v sev. Afrike. Po porážke pri Alamejne (1942) ustúpilo do juž. Tuniska, kde z neho po spojení s nemeckou 5. tankovou armádou a talianskou 1. armádou vznikla vo februári 1943 armádna skupina Afrika. Jej zvyšky pod velením generálplukovníka Hansa-Jürgena von Arnima (*1889, †1962) kapitulovali v máji 1943 pred spojenými jednotkami Spojeného kráľovstva a USA.
Afrikakorps → Africký zbor
Agilolfingovci — rod prvých bavorských vojvodov pravdepodobne burgundského pôvodu, jeho hlavným sídlom bol Regensburg. Meno odvodzoval od kmeňového vodcu Agilolfa, prvé zmienky o ňom pochádzajú z polovice 6. stor. Od začiatku mal úzke dynastické a politické styky so susednými longobardskými kráľmi a od 591 sa dostal pod franskú nadvládu. Rozpory medzi Agilolfingovcami a Frankmi vypukli za Karola Martela, vyostrili sa za vojvodu Oatila (739 – 748), až napokon Karol Veľký posledného vojvodu Tassila III. zosadil, poslal ho do kláštora a vojvodstvo pripojil k Franskej ríši. Agilolfingovci si úspešne bránili územie pred nájazdmi slovanských a avarských kmeňov a rozsiahlou misijnou činnosťou založili začiatkom 8. stor. bavorskú cirkevnú organizáciu.
Alamani, Alemani — západogermánsky kmeňový zväz skladajúci sa zo skupín sídliacich pôvodne pri Labe. Od 213 sa pokúšali preniknúť cez hranice Rímskej ríše, boli však vždy zatlačení späť. Do 5. stor. obsadili oblasti dnešného Alsaska, juhozáp. Nemecka a sev. Švajčiarska. Koncom 5. stor. utrpeli ťažkú porážku od kráľa Chlodovika I. (bitka pri Zülpichu 496) a postupne si ich podrobila Franská ríša. Kresťanstvo začali prijímať v 6. stor. (biskupstvo v Kostnici, nem. Konstanz). Od 9. stor. sa pre kmeňový zväz zaužíval názov Švábi a z ich územia sa vytvorilo švábske vojvodstvo (dnes Bádensko-Württembersko). Niektoré národy (napr. Francúzi a Španieli) preniesli neskôr názov kmeňa na celé Nemecko (fr. Allemagne; špan. Alemania).
Alamejn, Al ’Alamayn — mesto v Egypte v guvernoráte Matrúh záp. od Alexandrie; 7,4 tis. obyvateľov (2007). Odohrala sa tam rozhodujúca bitka 2. svet. vojny na severoafrickom fronte; 23. 10. – 4. 11. 1942 tam britská armáda pod velením generála B. L. Montgomeryho porazila a donútila k ústupu nemecko-talianske vojská pod velením poľného maršala E. Rommela. Nemecko-talianske vojská pôvodne v sile 96-tis. vojakov a 500 tankov stratili 59-tis. mužov a takmer všetky tanky a delá, britskú silu predstavovalo 200-tis. vojakov a 1000 tankov, zaznamenané straty boli 13-tis. mužov a 432 tankov (Montgomery stratil v bojoch 25% pešiakov 8. armády). Bitka pri Alamejne znamenala definitívnu porážku Rommelových vojsk a rozhodla o osude celej nemeckej severoafrickej výpravy (→ Africký zbor). Múzeum a cintorín padlých vojakov.
Alberich, sv., ? – 16. 1. 1109 Cîteaux — opát kláštora v Cîteaux, ktorý založil 1098 s opátom Róbertom z Molesme a spolu s ním ho až do smrti viedol. Spoluzakladateľ mužskej a ženskej rehole cisterciánov. V diele Pravidlá pre mníchov cisterciánov... (Instituta Monachorum Cisterciensium...) sa venoval formulovaniu a upresňovaniu zásad rehoľného života.
Albrecht I. Medveď (der Bär), okolo 1100 asi Bernburg – 18. 11. 1170 Stendal — markgróf, syn askaniovskeho grófa Otta von Ballenstedt (*asi 1070, †1123), zakladateľ vlády Askaniovcov na slovanskom území, z ktorého neskôr vzniklo Brandenbursko. R. 1124 dostal do léna lužickú marku (v držbe do 1131) a 1134 za účasť na kráľovskej výprave do Itálie sev. marku. Tam sa spriatelil so slovanským kniežaťom Pribyslavom-Henrichom, po ktorého smrti (1150) zdedil územie Havolanov. Vládu si upevnil pozvaním nemeckých kolonistov a obnovením dvoch biskupstiev, ktoré tam od povstania Slovanov (983) existovali len formálne. Hoci bol verným prívržencom štaufovskej kráľovskej dynastie, nepodarilo sa mu udržať si Saské vojvodstvo v boji s Henrichom Levom (z rodu Welfovcov), ktorý ho získal 1142.
Albrecht IV. Múdry (der Weise), 15. 12. 1447 Mníchov – 18. 3. 1508 tamže — bavorsko-mníchovský vojvoda (od 1460). Vo vojne proti falckému kurfirstovi Ruprechtovi (1504 – 05) sa mu podarilo opäť zjednotiť Horné a Dolné Bavorsko a 1506 právne zakotvil jeho nedeliteľnosť. Podporoval renesančné umenie a vedu.
Albrecht Hohenzollernský [-co-], 17. 5. 1490 Ansbach – 20. 3. 1568 Tapiau, dnes Gvardejsk, Kaliningradská oblasť, Rusko — posledný veľmajster Rádu nemeckých rytierov (od 1510), prvý pruský vojvoda, syn markgrófa Fridricha z Brandenburgu-Ansbachu a matky pochádzajúcej z poľského rodu Jagelovcov. Za jeho pôsobenia sa rád dostal do konfliktu s Poľskom, z ktorého vyšiel oslabený. Pod vplyvom myšlienok M. Luthera, s ktorým bol od 1523 v osobnom kontakte, sa rozhodol premeniť rádový štát na svetské panstvo. R. 1525 prevzal od poľského kráľa pruské vojvodstvo ako dedičné léno (8. 4., Krakovská zmluva) a konvertoval na evanjelické vierovyznanie. R. 1544 založil v Königsbergu (dnes Kaliningrad) univerzitu a udržiaval písomný styk so známymi európskymi učencami a umelcami.
Albrecht Srdnatý (der Beherzte), 31. 7. 1443 Grimma – 12. 9. 1500 Emden — saský vojvoda, syn saského kurfirsta Fridricha II., zakladateľ albertínskej vetvy rodu Wettinovcov. Po smrti otca (1464) vládol v Sasku spolu so starším bratom Ernstom a 1485 si s ním rozdelil dedičné územia (získal Meissensko). Ako manžel dcéry Juraja z Poděbrad sa 1471 neúspešne pokúsil získať českú kráľovskú korunu. Neuspel ani ako veliteľ ríšskej výpravy proti uhorskému kráľovi Matejovi I. Korvínovi (1480). R. 1488 – 93 miestodržiteľ Nizozemska.
Algeciraská konferencia [-chesi-] — rokovanie zástupcov Spojeného kráľovstva, Francúzska, Španielska, Nemecka, Ruska, USA a ďalších štátov v juhošpanielskom meste Algeciras 16. 1. – 7. 4. 1906, ktoré ukončilo prvú marockú krízu. Dohoda potvrdila formálnu nezávislosť Maroka, jeho policajné jednotky sa však dostali pod dozor Francúzska a Španielska; Francúzsku navyše priznala aj rozhodujúci vplyv na Marockú štátnu banku. Uznala v podstate pôvodné dohody veľmocí o rozdelení sfér ich vplyvu a súčasne znamenala diplomatickú porážku nemeckého cisára Wilhelma II., ktorý v Maroku požadoval politiku otvorených dverí.
Alsasko-Lotrinsko — názov územia pripojeného k Nemecku po prusko-francúzskej vojne 1871. Zaberalo Alsasko a tretinu územia Lotrinska, od 1879 malo vlastnú zemskú správu. Pre Francúzsko a Nemecko malo strategický význam (ložiská uhlia, železnej rudy a draselných solí). Otázka jeho znovuzískania silno ovplyvňovala francúzsko-nemecké vzťahy, bola zdrojom nacionalizmu a revanšizmu. Versaillskou zmluvou z 1919 bolo Alsasko-Lotrinsko vrátené Francúzsku. Nemeckú správu dočasne obnovili po porážke Francúzska 1940 nacisti.
Altenstein [-štajn], Karl, Freiherr von Stein zum Altenstein, 1. 10. 1770 Schalkhausen pri Ansbachu – 14. 5. 1840 Berlín — pruský politik. Spočiatku pôsobil v správe Ansbachu, od 1799 člen generálneho direktória v Berlíne. Ako minister financií (1808 – 10), a najmä kultúry a výučby (1817 – 38) výrazne zasiahol do vývoja pruského štátu. Zaviedol povinnú školskú dochádzku (1825), podporoval rozvoj gymnázií, založil univerzitu v Bonne a pozvaním G. W. F. Hegla, L. Rankeho, J. Liebiga a i. premenil univerzitu v Berlíne na centrum vedeckého života. Odstúpil pre spory o cirkevných otázkach.
Alžbeta Falcká, Alžbeta Stuartová, 19. 8. 1596 Falkland Castle (pri Perthe) – 13. 2. 1662 Londýn — falcká kurfirstka (od 1614), česká kráľovná (od 1619). Najstaršia dcéra anglického kráľa Jakuba I., manželka falckého kurfirsta Fridricha V. Falckého, ktorého české stavy 1619 zvolili za kráľa. Po porážke na Bielej hore (1620) ušla aj s rodinou do Nizozemska. Pre rozpory so synom, falckým kurfirstom Karolom Ľudovítom, ostala žiť v Haagu aj po Vestfálskom mieri. Podporovala českých pobielohorských emigrantov vrátane J. A. Komenského. Po reštaurácii Stuartovcov sa 1661 presídlila do Anglicka.
Alžbeta Stuartová → Alžbeta Falcká
Anno II. Kolínsky, svätý, okolo 1010 – 4. 12. 1075 Siegburg — arcibiskup v Kolíne nad Rýnom pravdepodobne švábskeho pôvodu. R. 1056 vymenovaný cisárom Henrichom III. proti vôli Kolínčanov. V tejto funkcii rozšíril územie diecézy, založil viacero kláštorov, podporoval clunyjské hnutie. Po smrti cisára (1056) sa stal poručníkom neplnoletého Henricha IV. a postavil sa na čelo opozície proti cisárovej matke Agnes z Poitou. Od 1063 sa o tútorstvo delil s druhým najmocnejším mužom ríše a svojím rivalom Adalbertom Hamburským, jeho vplyv na ríšske záležitosti však postupne upadol. R. 1074 bol pre svoje násilné metódy vyhnaný z Kolína a našiel útočisko v Siegburgu. Kanonizovaný 1183.
arciúrady [gr. + slov.] — najvyššie čestné úrady v rímsko-nemeckej ríši, od polovice 13. stor. spojené s kurfirstskou hodnosťou a dedičné (→ kurfirsti). Úrady arcistolníka, arcimaršalka, arcikomorníka a arcičašníka boli pôvodne spojené s osobnou službou panovníkovi, od vlády Ota I. (936) ich najvyššie ríšske kniežatá vykonávali pri slávnostných príležitostiach. Hodnosť arcistolníka patrila rýnskemu falcgrófovi, arcimaršalka saskému vojvodovi, arcikomorníka brandenburskému markgrófovi, arcičašníka českému kráľovi. K držiteľom čestnej hodnosti patril aj mohučský arcibiskup (arcikancelár ríše), kolínsky arcibiskup (arcikancelár v Burgundsku) a trevírsky arcibiskup (arcikancelár v Itálii). Týchto 7 kurfirstov volilo od 1257 rímsko-nemeckých cisárov.
Arndt, Ernst Moritz, 26. 12. 1769 Groß Schoritz, dnes súčasť Garzu – 29. 1. 1860 Bonn — nemecký básnik, spisovateľ a publicista. Vyštudoval dejiny a evanjelickú teológiu a do 1806 pôsobil ako profesor v Greifswalde. Svojím dielom Duch času (Geist der Zeit, 1. časť, 1806; spolu 4 časti, 1806 – 18) vyzýval do boja proti Napoleonovi I. Bonapartovi, a preto musel pred Francúzmi ujsť do Švédska. R. 1812 odcestoval ako tajomník H. F. K. von Steina do Petrohradu. Po návrate sa svojou vlasteneckou tvorbou zapojil do nemeckého národného emancipačného hnutia. Pre svoje názory bol prenasledovaný a po dvoch rokoch (1820) musel opustiť univerzitu v Bonne. Počas revolúcie 1848 – 49 poslanec frankfurtského Národného zhromaždenia, kde z pozície pravého stredu presadzoval nemecký národný štát na čele s dedičným cisárom a pod pruským vedením.
Arnulf Bavorský, ? – 14. 7. 937 Regensburg — bavorský vojvoda z rodu Luitpoldovcov. Vládu prevzal 907 po otcovi, ktorý padol v boji proti Maďarom. R. 909, 910 a 913 porazil Maďarov a upevnil hranicu na rieke Inn. Dostal sa do sporu najskôr s Konrádom I. Franským, 919 sa sám vyhlásil za bavorského kráľa, 921 sa podriadil zvrchovanosti Henricha I. Vtáčnika, pričom si udržal značnú samostatnosť vo vnútornej, v zahraničnej a v cirkevnej politike. R. 927 uzavrel prímerie s maďarskými kmeňmi.
Arnulf Korutánsky, okolo pol. 9. stor. – 8. 12. 899 Regensburg — východofranský kráľ (od 887) a posledný cisár z dynastie Karolovcov (od 896), syn Karolmana. Od 876 markgróf Korutánska a Panónie, kráľom sa stal po zvrhnutí Karola III. Tučného. Počas svojej vlády sa usiloval zabrániť vnútornému rozpadu ríše na samostatné vojvodstvá. R. 891 porazil na Dijle Normanov a opakovane bojoval proti Veľkej Morave. Pri jednom z výbojov proti Svätoplukovi I. (892) použil aj maďarské vojsko, ktoré sa potom obrátilo proti jeho ríši. Bojoval aj v Itálii a za pomoc pápežovi Formosovi proti Widovi Spoletskému (Guido II.) získal 896 cisársku korunu.
Augsburg — mesto v juž. časti Nemecka v spolkovej krajine Bavorsko na rieke Lech (prítok Dunaja); 286-tis. obyvateľov (2015). Priemysel textilný, strojársky, presnej mechaniky, letecký, chemický, elektrotechnický, pivovarnícky, polygrafický, výroba umeleckých predmetov. Významný železničný uzol (križuje sa v ňom 7 tratí). Stredisko turistiky a už od stredoveku aj významné stredisko umenia. Nachádza sa tu univerzita (založená 1970), múzeá, obrazárne, divadlá, astronomické a meteorologické observatórium, zoologická a botanická záhrada. Každoročne sa tu koná festival hudby W. A. Mozarta.
Augsburg vznikol na mieste rímskeho vojenského tábora založeného v roku 15 pred n. l., v období 1. stor. n. l. bol nazývaný Augusta Vindelicum (Vindelicorum, podľa keltského kmeňa Vindelikov). Od roku 95 bol hlavným mestom provincie Raetia et Vindelitia, v roku 121 počas vlády Hadriána oficiálne vyhlásený za mesto, od konca 3. stor. sídlo provincie Raetia secunda. V 4. stor. tu bolo založené biskupstvo. Raný rozvoj bol urýchlený aj vďaka výhodnej polohe na ceste cez Alpy do Norimbergu. Mesto bolo viackrát vyplienené (Germánmi aj Húnmi), ale kontinuita osídlenia sa čiastočne uchovala. V roku 1156 mu boli potvrdené mestské práva Fridrichom I. Barbarossom, od 1316 bolo ríšskym mestom. V 14. – 17. stor. významné stredisko remeselníckej výroby (najmä zlatníctva, až do konca 18. stor.), finančníctva a svetového obchodu (patricijské rodiny Fuggerovci a Welserovci), miesto konania ríšskych snemov (1518, 1530, 1548, 1555). V roku 1534 prešiel Augsburg na stranu protestantov; 1530 tam bolo vyhlásené Augsburské vyznanie viery a 1555 uzavretý Augsburský náboženský mier. V šmalkaldskej vojne bol 1547 – 48 podrobený Karolom V., 1806 pripadol Bavorsku. Poškodený počas 2. svetovej vojny, po vojne však obnovený.
Stavebné pamiatky:
Dóm navštívenia Panny Márie (nemecky Hoher Dom Mariä Heimsuchung), postavený na mieste neskoroantických stavieb zo 4. stor. Prvá doložená sakrálna stavba na jeho mieste pochádza z karolovského obdobia (→ karolovské umenie), keď bola vybudovaná bazilika (posvätená 805; písomne doložená 822). Počas vlády biskupa Liutolda (vládol 988 – 96) prestavaná na dvojchórovú baziliku s transeptom a s dvoma vežami na západnej strane (najstaršie zachované časti), neskôr prestavaná v románskom slohu počas vlády biskupa Heinricha II. (vládol 1047 – 63), posvätená 1065, upravená v 2. polovici 12. stor. Gotická prestavba sa začala 1331 (päťloďová dispozícia, rebrové klenby), východný neskorogotický vysoký katedrálny chór v podobe trojloďového halového kostola ukončeného vencom radiálnych kaplniek s ambitom bol postavený 1343 alebo 1356 – 1431 pravdepodobne podľa návrhu H. Parlera st. V druhej polovici 15. stor. bol pri dóme postavený neskorogotický rajský dvor s ambitmi. Veže dómu vybudované v 15. – 16. stor. Barokovo upravený v 17. – 18. stor. (1720 – 21 vybudovaná centrálna baroková kaplnka Panny Márie), neogoticky reštaurovaný v 19. stor., znovu reštaurovaný v 20. stor. Zachovala sa tam bronzová brána zdobená figurálnymi výjavmi v otonskom štýle (→ otonské výtvarné umenie) z 1065 (v súčasnosti umiestnená v Diecéznom múzeu sv. Afry), súbor 5 vitráží s postavami biblických prorokov zo začiatku 12. stor. (pravdepodobne ide o najstaršie vitráže zachované v pôvodnom prostredí). Sochárska výzdoba je sústredená na severnom a južnom portáli, ikonograficky sa viaže k Panne Márii a pochádza zo 14. stor., južný portál budovaný od 1356 v štýle parlerovského umenia (→ P. Parler). V budovách biskupského sídla pri katedrále sa nachádza Diecézne múzeum sv. Afry (otvorené 2000).
Bazilika sv. Ulricha a Afry (nemecky Basilika Sankt Ulrich und Afra; počas stredoveku významné pútnické miesto a od 1937 je to pápežská bazilika). Pôvodne neskoroantické martýrium kresťanskej mučeníčky sv. Afry (umučenej 304), ktoré bolo prestavané v 7. stor. a okolo roku 800 znovu prestavané v karolovskom štýle. V roku 1012 sa kostol stal súčasťou benediktínskeho kláštora, v druhej polovici 11. stor. bol ranorománsky prestavaný a od 1187 zasvätený aj sv. Ulrichovi z Augsburgu, ktorý bol augsburským biskupom 923 – 73. Kostol bol koncom 15. stor. úplne neskorogoticky prestavaný. Na stavbe pôsobil významný neskorogotický majster Burkhart Engelberg (*okolo 1447, †1512), ktorý tam o. i. vybudoval baldachýn nad hrobom sv. Simperta, tzv. Simpertov oblúk. Základy neskorogotického chóru položil v roku 1500 cisár Maximilián I., chór bol dostavaný 1537, úplne dokončený začiatkom 17. stor., poškodený počas 2. svetovej vojny a reštaurovaný v 20. stor. V tesnej blízkosti baziliky stojí evanjelický kostol sv. Ulricha (Ulrichskirche), ktorý bol založený v 15. stor. a do súčasnej barokovej podoby upravený začiatkom 18. stor.
Kostol svätej Anny (nemecky Sankt Anna) bol pôvodne súčasťou karmelitánskeho kláštora založeného v prvej polovici 14. stor., ktorý bol prestavaný v 15. – 16. stor. a barokovo upravený v 17. stor. Jeho súčasťou je ranorenesančná pohrebná kaplnka Fuggerovcov, vybudovaná 1509 – 12 na západnej strane kostola, ktorá je považovaná za jednu z prvých renesančných stavieb v Nemecku. Na jej návrhu a výzdobe interiéru sa podieľali najvýznamnejší súdobí umelci (napr. A. Dürer, ktorému niektorí historici umenia pripisujú aj architektonický návrh kaplnky).
Kostol svätého Mórica (nemecky Sankt Moritz) bol založený 1019, viackrát prestavaný v stredoveku a úplne barokovo prestavaný v 18. stor., zničený pri bombardovaní 1944 a rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor. Pôvodne kláštorný Kostol svätého Štefana (nemecky Sankt Stephan) bol postavený v 2. polovici 10. stor. ako súčasť benediktínskeho kláštora. V stredoveku bol viackrát prestavaný a následne renesančne prestavaný začiatkom 17. stor. Bol zničený pri bombardovaní 1944 a rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor. Kostol svätého Petra na Perlachu (nemecky Sankt Peter am Perlach), nazývaný aj Perlachkirche, bol postavený v 2. polovici 11. stor. a v 2. polovici 12. stor. bol prestavaný v románskom slohu. Kostol svätého Juraja (nemecky Sankt Georg) bol postavený v 11. stor., v 1. polovici 12. stor. sa stal súčasťou kláštora augustiniánov a bol prestavaný. Na prelome 15. – 16. stor. bol znovu prestavaný v neskorogotickom štýle a v 2. polovici 20. stor. bol rekonštruovaný. Ranorenesančný Kostol svätej Kataríny (nemecky Sankt Katharina), postavený 1516 – 17, bol pôvodne súčasťou kláštora dominikánok založeného v 13. stor., dnes slúži ako galéria.
Profánne stavby: renesančná radnica (1615 – 20, E. Holl; poškodená 1944, rekonštruovaná v 2. polovici 20. stor.), strážna veža Perlachturm (pôvodne z 10. stor., slúžila zároveň ako zvonica pre kostol Sankt Peter am Perlach, renesančne prestavaná a nadstavaná E. Hollom, 1614 – 16), rezidencia Fuggerovcov (1512 – 15, jedna z prvých renesančných stavieb severne od Álp), zbrojnica (1602 – 07, E. Holl), Gymnázium sv. Anny (1613, E. Holl), Nemocnica Sv. Ducha (1626 – 31, E. Holl), unikátna obytná kolónia Fuggerei (najstaršie zachované sociálne ubytovanie na svete, vybudovaná Fuggerovcami pre chudobných obyvateľov mesta, 1516 – 23), zvyšky mestského opevnenia a i.
falc, nem. Pfalz —
1. v stredoveku (v predrománskom a románskom období; 9. – 12. stor.) prechodné správne a hospodárske sídlo franských a rímskonemeckých panovníkov, z architektonického hľadiska predchodca neskoršieho hradu (z latinského palatinum – palác). Falc tvoril opevnený (pôvodne len drevenou hradbou) komplex budov ležiacich na panovníkových pozemkoch: palác s veľkou prijímacou sálou a kaplnkou a hospodárske budovy s priľahlými pozemkami. Za správu bol zodpovedný falcgróf. Keďže panovník nemal ešte v tom období stále sídlo, cestoval so svojím dvorom po jednotlivých falciach, čím nielen vykonával priamu vládu, ale predovšetkým živil svoj dvor. Falce sa nachádzali v rôznych častiach Franskej ríše. K najznámejším patrila falc v Aachene (okolo 800), o niektorých sa zachovali iba písomné zmienky alebo fragmenty stavieb, napr. v Ingelheime (asi 708 – 808), Paderborne (793), Frankfurte nad Mohanom a Goslare (1050 – 13. stor.); jedna falc bola i na území Čiech v Chebe (asi 1179 – 83);
2. hlavný obytný priestor v ranogotických hradoch.
Galen, Clemens August, 16. 3. 1878 hrad Dinklage – 22. 3. 1946 Münster — nemecký rímskokatolícky teológ. Od 5. 9. 1933 münsterský biskup, od 1946 kardinál. V období Weimarskej republiky bol známy ako konzervatívny, výrazne národne orientovaný a nie príliš rozhľadený teológ, ktorý často kritizoval parlamentárne zriadenie. Po nástupe do biskupského úradu sa však veľmi rýchlo dostal do konfliktu s nacistami. Odmietal ich totalitné praktiky a porušovanie zákonov, cirkevných slobôd i ľudských práv. S kritikou vystupoval aj verejne a stal sa známym po celom Nemecku. Osobitne adresné boli jeho kázne z júla a augusta 1941 zamerané proti vyčíňaniu gestapa, konfiškácii cirkevného majetku, a najmä proti eutanázii starých, chorých a tzv. neproduktívnych ľudí, ktorá bola aj jeho zásluhou načas pozastavená. Jeho likvidáciu nacisti z taktických príčin odložili až na obdobie „po víťazstve“. Po porážke Nemecka ho pápež Pius XII. za jeho zásluhy vymenoval krátko pred smrťou za kardinála.
gastarbeiteri [-baj-; nem.] — pracovné sily zahraničného pôvodu z ekonomicky menej rozvinutých štátov, ktoré v hostiteľskej krajine pracujú na základe právnych dohôd, povolenia na pobyt alebo pracovného povolenia. Názov gastarbeiteri (doslova hosťujúci pracovníci) pochádza z nemčiny, vznikol ako reakcia na prílev zahraničných robotníkov s obmedzeným povolením na pobyt. Gastarbeiteri prichádzali do bývalej NSR, ale aj do ďalších vyspelých západných krajín za lepšími pracovnými a životnými podmienkami. Ich prílev sa začal v polovici 50. rokov 20. stor., keď najmä v NSR vznikol následkom rýchleho hospodárskeho rozvoja nedostatok menej kvalifikovaných pracovných síl. Prvú dohodu o príchode gastarbeiterov podpísala NSR 1955 s Talianskom. R. 1966 – 67 dosiahol prílev gastarbeiterov do krajiny prvý vrchol, keď ich počet vzrástol na 1,3 mil. (najviac z Turecka), od začiatku 70. rokov sa ich prílev spomalil. Pojem gastarbeiteri sa v súčasnosti používa čoraz menej, čo súvisí s rozvojom medzinárodného trhu práce.
gauleiter [-laj-; nem.], gaulajter — vedúci regionálnej organizácie (Gau = župa, Leiter = vedúci) NSDAP v nacistickom Nemecku, ktorý bol podľa straníckeho vodcovského princípu priamo podriadený vodcovi strany A. Hitlerovi. V máji 1933 získali gauleiteri ako vedúci politickej organizácie aj postavenie štátneho funkcionára, tzv. ríšskeho miestodržiteľa (Reichstaatshalter) jednotlivých provincií. Prerastanie straníckych štruktúr do štátneho aparátu sa dovŕšilo v septembri 1939, keď boli gauleiteri vymenovaní za komisárov na obranu ríše (Reichsverteidigungskommissaren), ktorí mali na svojom území úlohu zabezpečovať rozvoj vojenského potenciálu.
generálne direktórium, nem. Generaldirektorium, plný názov General-Oberfinanz-, Kriegs- und Domänendirektorium — najvyšší orgán štátnej správy v Prusku vytvorený 1723 Fridrichom Wilhelmom I. Zahŕňal vnútro, financie a vojenskú správu a riadilo ho spočiatku päť, neskôr deväť ministrov. Predstavoval nový stupeň vývoja štátnej administratívy a posilňoval panovnícky absolutizmus. R. 1808 z neho vznikli ministerstvá moderného typu.
Generálny plán Východ → Generalplan Ost
Generalplan Ost, Generálny plán Východ — plán rozpracovaný 1941 – 42 v Nemecku z podnetu H. Himmlera, schválený 12. 6. 1942. Obsahoval zásady povojnového zaobchádzania s územiami a obyvateľmi východnej Európy po jej predpokladanom obsadení nacistickým Nemeckom. Jeho cieľom bolo do 25 rokov po skončení vojny presídliť Poliakov, obyvateľov pobaltských krajín, západných častí ZSSR a i. na Sibír. Okrem kolonizácie a germanizácie predpokladal aj fyzickú likvidáciu veľkej časti domácich a zo západu presídlených slovanských obyvateľov. Zvyšní obyvatelia, tzv. podľudia zbavení napr. možnosti vzdelávať sa, podliehajúci germanizácii a obmedzeniam reprodukcie mali pracovať pre Nemcov. Presídlenie a čiastočné vyhladenie sa malo týkať asi 31 mil. Slovanov.
Genscher [-šer], Hans-Dietrich, 21. 3. 1927 Reideburg, dnes súčasť Halle – 31. 3. 2016 Wachtberg-Pech — nemecký liberálnodemokratický politik. Po absolvovaní štúdia práva pôsobil pôvodne v NDR, 1952 odišiel do NSR. Od 1965 poslanec Spolkového snemu za liberálnu Slobodnú demokratickú stranu (FDP), 1965 – 69 vodca jej parlamentnej frakcie; 1974 – 85 jej predseda. R. 1969 – 74 minister vnútra v koaličnej vláde SPD/FPD W. Brandta, 1974 – 82 minister zahraničných vecí a vicekancelár v koaličnej vláde SPD/FPD H. Schmidta a 1982 – 92 v koaličnej vláde CDU/CSU-FPD H. Kohla. Významne sa podieľal na politike uvoľňovania medzinárodného napätia, zasadzoval sa za normalizáciu vzťahov medzi východom a západom a mal veľký podiel na zjednotení Nemecka.
Gerber, Carl Friedrich Wilhelm von, 11. 4. 1823 Ebelen – 23. 12. 1891 Drážďany — nemecký právnik a verejný činiteľ. Od 1846 pôsobil na univerzite v Jene, od 1847 riadny profesor štátneho práva v Erlangene, od 1851 v Tübingene, kde od 1855 pôsobil aj ako kancelár univerzity. Od 1862 profesor a hlavný apelačný radca v Jene, od 1863 profesor nemeckého štátneho a cirkevného práva v Lipsku. Patril k nemeckým právnym pozitivistom, vychádzal z historickoprávnej školy zdôrazňujúcej historické korene platného práva, predstaviteľ pojmovej jurisprudencie usilujúcej sa právnické pravidlá systematicky usporiadať a dať do kontextu a logického poriadku. Hlavné diela: Vedecký princíp obyčajového nemeckého súkromného práva (Das wissenschaftliche Princip des gemeinen deutschen Privatrechts, 1846), Systém nemeckého súkromného práva (System des deutschen Privatrechts, 1848 – 49), Základné črty systému nemeckého štátneho práva (Grundzüge eines Systems des deutschen Staatrechts, 1865).
germanizácia [vl. m. ] — násilné alebo pokojné ponemčovanie cudzojazyčných etník na nemeckom území alebo v jeho susedstve. Uskutočňovalo sa násilným záborom území alebo asimiláciou cudzích národov a ich kultúr. Prvá veľká vlna germanizácie bola v ranom stredoveku namierená najmä proti západným Slovanom. V 19. stor. sa stala politickým programom zameraným na sceľovanie území s nemecky hovoriacim obyvateľstvom (Nemecká ríša, habsburská monarchia). Násilná germanizácia vyvrcholila v 20. stor. počas vlády nacistov v Nemecku, keď nadobudla až vykynožovaciu podobu.
gestapo, skr. nem. Geheime Staatspolizei (Tajná štátna polícia) — nemecká tajná politická polícia za vlády A. Hitlera, jeden z hlavných nástrojov nacistickej diktatúry a teroru v Nemecku i na obsadených územiach. Vznikla v apríli 1933 z tajnej polície v Prusku (Geheimes Staatspolizeiamt). Po glajchšaltácii polície v ostatných častiach ríše bol 20. 4. 1934 poverený velením gestapa v celom Nemecku H. Himmler. Po zlúčení s SD (Sicherheitsdienst, Bezpečnostná služba SS) sa gestapo 27. 9. 1939 stalo (ako IV. úrad) súčasťou Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti (Reichssicherheitshauptamt, RSHA) a jeho hlavnou úlohou bolo perzekvovať nepriateľov nacistického režimu. Právomoci gestapa upravil zákon z februára 1936, podľa ktorého malo sledovať a likvidovať protištátnu činnosť, na podozrivých uvaľovať ochrannú väzbu a posielať ich do koncentračných táborov. Jeho policajné metódy siahali od špehovania, fyzického a psychického týrania až po popravy bez súdneho rozsudku. R. 1946 vyhlásil Norimberský vojenský tribunál gestapo za zločineckú organizáciu.
godesberské rokovania — rokovania medzi nemeckým kancelárom A. Hitlerom a britským premiérom A. N. Chamberlainom, ktoré sa konali 22. – 24. 9. 1938 v Bad Godesbergu a nadväzovali na ich predchádzajúce stretnutie v Berchtesgadene (→ berchtesgadenské rokovania). Boli súčasťou tzv. mníchovskej krízy, ktorú tvoril aj medzinárodný nátlak na pripojenie československých pohraničných území k Nemeckej ríši. Počas godesberských rokovaní Hitler zvýšil ultimatívne požiadavky voči ČSR (okamžité obsadenie jej pohraničného územia, splnenie aj maďarských a poľských územných nárokov), preto Chamberlain rozhovory prerušil. Ďalšie kolo rokovaní sa konalo v Mníchove a jeho výsledkom bolo 29. 9. 1938 podpísanie Mníchovskej dohody.
Goerdeler [gör-], Carl Friedrich, 31. 7. 1884 Schneidemühl, dnes Pita, Poľsko – 2. 2. 1945 Berlín — nemecký konzervatívny politik, odporca A. Hitlera. Ako vyštudovaný právnik a ekonóm sa venoval komunálnej politike, v ktorej od 1920 zastupoval Nemeckú nacionálnu ľudovú stranu (DNVP). V tom istom roku sa stal druhým starostom Königsbergu (dnes Kaliningrad) a 1930 – 37 pôsobil ako starosta Lipska. Od 1933 ho morálne znechutenie a výhrady k hospodárskej politike štátu postupne odpútavali od nacizmu. R. 1937 sa vzdal postu lipského starostu a začal okolo seba sústreďovať konzervatívnych odporcov Hitlera, pričom nadviazal kontakty aj s nespokojnými generálmi sústredenými okolo L. Becka. Sprisahanci plánovali už od porážky pri Stalingrade (dnes Volgograd) štátny prevrat, ktorým chceli odstrániť Hitlera a uzavrieť separátny mier so západnými Spojencami. V rekonštruovanom Nemecku sa Goerdeler mal stať kancelárom. Plány sa vojensko-občianskemu odbojovému zoskupeniu takmer podarili pri atentáte na vodcu 20. 7. 1944. Po jeho neúspechu prešiel Goerdeler do ilegality, na území Poľska bol však zatknutý, odsúdený na smrť a v berlínskej väznici Plötzensee obesený.
Grotewohl [-vól], Otto (Emil Franz), 11. 3. 1894 Braunschweig – 21. 9. 1964 (východný) Berlín — východonemecký politik. Ako vyučený kníhtlačiar sa 1912 stal členom Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Po 1. svetovej vojne pôsobil v krajinskej politike Brunšvicka: 1920 – 22 minister vnútra a vzdelávania, 1922 – 24 minister spravodlivosti krajinskej vlády, 1920 – 25 poslanec krajinského snemu; 1925 – 33 zastupoval SPD v ríšskom sneme. Počas nacistickej vlády viackrát zatknutý. R. 1945 v sovietskej okupačnej zóne spoluzakladal východonemeckú SPD, ktorá sa 1946 zlúčila s východonemeckou komunistickou stranou do Jednotnej socialistickej strany Nemecka (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands, SED). Spolu s W. Pieckom bol jej predsedom do 1954, keď ich obidvoch ako prvý tajomník ÚV SED nahradil W. Ulbricht. V októbri 1949 sa stal predsedom rady ministrov (vlády) NDR, funkciu však vykonával v tieni Ulbrichta. R. 1960 nahradila radu ministrov štátna rada (predseda Ulbricht), v ktorej ťažko chorý Grotewohl formálne zastával post podpredsedu.
Hager, Kurt, 24. 7. 1912 Bietigheim, dnes Bietigheim-Bissingen – 18. 9. 1998 Berlín — východonemecký politik. R. 1930 vstúpil do Komunistickej strany Nemecka (KPD) a väčšiu časť obdobia nacionálneho socializmu strávil v emigrácii. Po 2. svetovej vojne člen Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), od 1949 jeden z vedúcich straníckych funkcionárov NDR: 1955 tajomník ÚV SED (zodpovedný za vedu a kultúru), 1963 člen politbyra ÚV SED a predseda ideologickej komisie ÚV SED, od 1976 aj člen Štátnej rady NDR. Patril k vedúcim ideológom režimu NDR a k jeho ortodoxnému jadru. Straníckych funkcií bol zbavený 2. 11. 1989 tesne pred pádom Berlínskeho múru.
Hallstein [-štajn], Walter, 17. 11. 1901 Mainz – 29. 3. 1982 Stuttgart — nemecký právnik a politik. R. 1930 – 41 profesor práva na univerzite v Rostocku, 1941 – 48 na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom. Po 2. svetovej vojne vstúpil do CDU, 1950 – 51 štátny tajomník úradu spolkového kancelára, 1951 – 57 štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a poradca kancelára K. Adenauera v zahraničnopolitických otázkach (→ Hallsteinova doktrína). Aktívne podporoval európsku integráciu, od júna 1950 viedol z poverenia kancelára Adenauera západonemeckú delegáciu na konferencii o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v Paríži, od vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva bol 1958 – 67 predsedom Komisie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (dnes Európska komisia) a po odstúpení z funkcie pôsobil 1968 – 74 ako prezident Európskeho hnutia. Vrátil sa aj do západonemeckej politiky, 1969 – 72 bol poslancom Spolkového snemu.
Hallsteinova doktrína [-štaj-] — zahraničnopolitická línia NSR 1955 – 73 nazvaná podľa štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí W. Hallsteina, sformulovaná vo vyhlásení vlády z 29. 9. 1955. Opierala sa o Ústavu NSR (Grundgesetz) a o tézu, že medzinárodnoprávne je NSR jediným zástupcom celého Nemecka. Podľa Hallsteinovej doktríny NSR nesmela nadväzovať a udržiavať diplomatické styky s tými štátmi, ktoré uznali NDR (s výnimkou ZSSR ako jednej zo štyroch okupačných veľmocí), na základe čoho NSR prerušila diplomatické styky s Juhosláviou a Kubou. Prvýkrát bola Hallsteinova doktrína porušená nadviazaním diplomatických vzťahov s Rumunskom (1967) a v súvislosti s novou politikou NSR voči východným krajinám stratila platnosť (formálne sa tak stalo 1973 vstupom obidvoch nemeckých štátov do OSN).
hambašská slávnosť — prvé masové vystúpenie nemeckých opozičných síl za vytvorenie jednotného nemeckého štátu. Konalo sa 27. – 30. 5. 1832 na vrchu Hambach pri Neustadte (Falcko) a zúčastnilo sa na ňom okolo 30-tis. ľudí. Časť z nich požadovala vznik federatívnej demokratickej republiky, ktorá by bola protiváhou Svätej aliancie. Hambašskou slávnosťou vyvrcholilo v Nemecku národné opozičné hnutie inšpirované francúzskou Júlovou revolúciou (1830). Nasledovali represálie a úplné potlačenie slobody tlače a zhromažďovania.
Hamburg, Slobodné a hanzové mesto Hamburg, nem. Freie und Hansestadt Hamburg — prístavné mesto a spolková krajina v severnej časti Nemecka pri ústí riek Alster a Bille do Labe. Vlastný Hamburg (vnútorné mesto) je vzdialený asi 110 km od ústia Labe do Helgolandského zálivu (Severné more); 755 km2, 1,821 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť 5,300 mil. obyvateľov (2017). Podľa počtu obyvateľov aj podľa rozlohy 2. najväčšie mesto Nemecka (po Berlíne). Stredisko priemyslu, obchodu, vedy, školstva a kultúry. Sídlo krajinských a mnohých spolkových úradov (riaditeľstvo lodnej dopravy, hlavné finančné riaditeľstvo, hlavné riaditeľstvo pôšt, spolkových dráh), konzuláty. Významný lodný, strojársky, letecký, chemický, petrochemický a elektrotechnický priemysel, ďalej hutnícky (farebná aj čierna metalurgia), potravinársky (mlynársky, olejársky, mäsový, mliekarský, lúparne ryže, výroba čokolády), tabakový, textilný, optický a polygrafický priemysel. Významná dopravná križovatka, medzinárodné letisko, tretí najväčší prístav Európy dostupný pre námorné lode do 100 000 BRT (89 km2, 57 prístavných zátok, okolo 900 žeriavov), najväčšie kontajnerové prístavisko Európy; Hamburg má mestskú dráhu (S-Bahn), visutú dráhu (Hochbahn) a podzemnú dráhu (U-Bahn), popod Labe vedie starý secesný tunel (postavený 1907 – 11) a nový tunel (sprevádzkovaný 1975); počtom mostov (vyše 2 500) cez množstvo kanálov patrí Hamburg na popredné miesta v Európe (nazývaný aj Benátky severu), k najvýznamnejším patria Lombardský most (1865 – 68) a Kennedyho most (1952), ktoré sa klenú nad rozhraním vodných plôch Binnenalster a Aussenalster vytvorených prehradením rieky Alster.
Založené v 1. pol. 9. stor. na zabezpečenie územia dobytého Franskou ríšou, od 831 sídlo biskupstva, od 848 arcibiskupstva. Začiatok rozmachu mesta nastal počas vlády rodu Schauenburgovcov (od 1111), rozsiahle obchodné, colné a námorné privilégiá mu 1189 udelil cisár Fridrich I. Barbarossa. Vďaka obchodu sa vyvinulo na významnú súčasť severonemeckej Hanzy (od 1241 jej člen), koncom stredoveku malo okolo 13-tis. obyvateľov. R. 1510 získalo štatút ríšskeho a slobodného hanzového mesta. Reformácia preň znamenala ďalší rozmach: 1588 tam bola založená prvá nemecká a severoeurópska burza a 1665 prvá nemecká obchodná komora. Počas napoleonských vojen Hamburg obsadili francúzske jednotky (1806 – 14) a po ich odchode sa konštituoval ako slobodný mestský štát, ktorý sa stal členom Nemeckého spolku (1815). Po zjednotení Nemecka (1871) si zachoval samostatnú obchodnú a colnú politiku a k ríši sa (s výnimkou voľnej zóny prístavu) pripojil až 1888 colnou úniou. R. 1842 zničil veľkú časť starého mesta požiar, počas 2. svetovej vojny (1943 – 45) bol Hamburg takmer zničený spojeneckými náletmi a po jej skončení sa stal súčasťou britského okupačného pásma. Do NSR vstúpil 1949 ako samostatné slobodné a hanzové mesto.
Stavebné pamiatky: radnica (1886 – 97) v štýle severonemeckej neorenesancie s bronzovými plastikami nemeckých cisárov a s vežou (112 m); štvorhalový neogotický tehlový kostol Sankt Petrikirche (1844 – 49, veža 1873 – 77), v jeho interiéri krídlový hlavný oltár (1379 – 83) od Bertrama z Mindenu (dnes v Kunsthalle); gotický trojloďový pseudohalový kostol Sankt Katarinenkirche (1350 – 1425, baroková zvonica zo 17. stor.); gotický tehlový kostol Sankt Jacobi (14./15. stor., organ 1689 – 93); z pôvodného neogotického kostola Sankt Nikolai (1846 – 74) sa po bombardovaní 1945 zachovala 145 m vysoká veža Nikolaiturm (1882); barokový kostol Sankt Michaeliskirche (1786 na mieste staršieho; najväčší hamburský kostol) so 132 m vysokou západnou vežou (Michael); burza (založená 1558; dnešná budova 1839 – 41, 1950 zreštaurovaná); administratívna budova Chilehaus (1922 – 24, Fritz Höger), vrcholné dielo expresionistickej tehlovej architektúry. K významným dielam súčasnej architektúry patrí napr. televízna veža Heinrich-Hez-Turm (1965 – 68), výšková budova firmy Unilever (1959 – 64), multifunkčná hala Aréna (Color Line Arena, otvorená 2002, kapacita 16-tis. divákov; slúžiaca na športové, ale aj na kultúrne podujatia), súbor administratívnych budov Berliner Tor-Center (2004), budova Labskej filharmónie (Elbphilharmonie, 2007 – 17) a i. Významné kultúrne a vedecké centrum.
Viacero významných hudobných scén a telies, napr. → Hamburská štátna opera s Hamburským štátnym filharmonickým orchestrom a s baletným súborom (Hamburg Ballet), početné koncertné sály, napr. Laeiszhalle (Musikhalle Hamburg, 1904 – 08), činoherné divadlá, napr. Deutsches Schauspielhaus (1900; podľa projektov F. Fellnera a H. Helmera), Thalia-Theater (založené 1843), ľudové divadlo Ohnsorg-Theater (založené 1902), Ernst-Deutsch-Theater (1951, divadelný komplex v priestoroch bývalej továrne Kampnagel, v 20. rokoch 20. stor. centrum moderného expresionistického divadla, v súčasnosti početné festivaly a výstavy súč. výtv. umenia), Operettenhaus (význ. muzikálové divadlo), početné kabarety a varieté. Viaceré múzeá, napr. Múzeum hamburských dejín (1912, F. Schumacher), Altonaer Museum (etnografické, botanické, zoologické a geologické zbierky, zbierky lodí a i.), technické múzeá (lodí, ponoriek) a i. Vyše 80 galérií, napr. galéria umenia Kunsthalle (1863 – 68, prístavby 1914 – 19 a 1956; európske umenie 19. stor. s dôrazom na nemeckých romantikov), pri nej Galéria súčasnosti (Galerie der Gegenwart; 1978 – 82, O. M. Ungers), Deichtorhallen (1911 – 14, o. i. fotografické výstavy) a i.
Niekoľko univerzít a vysokých škôl, napr. Hamburská univerzita (založená 1919) patriaca k najväčším v Nemecku, technická univerzita (založená 1978), vedeckovýskumné ústavy, napr. viacero ústavov Inštitútu Maxa Plancka, nemecké výskumné stredisko fyziky častíc (DESY, Deutsches Elektronen-Synchrotron; založené 1959), jedno z najvýznamnejších na svete a i. Početné knižnice (najstaršia Commerzbibliothek založená 1735). Kongresové centrum (Congress Centrum Hamburg; 1973). Botanická (založená 1821) a zoologická (1907) záhrada, planetárium. V časti Sankt Pauli známa ulica Reeperbahn s početnými barmi, nočnými klubmi a diskotékami.
Hannoversko — historické územie v severozápadnom Nemecku na území dnešnej spolkovej krajiny Dolné Sasko nazvané podľa hlavného mesta Hannover. Najstaršie dejiny Hannoverska sú spojené s Brunšvickom, keďže spoločným jadrom obidvoch krajín boli alódiá rodu Welfovcov v Sasku. Samostatné dejiny Hannoverska sa začali 1569 rozdelením územia severného Brunšvicka pri vzniku novej brunšvicko-lüneburskej línie a Hannoversko bolo vyčlenené na západe z vojvodstva Brunšvicko-Lüneburg. R. 1692 bol vojvoda Ernst August z Calenbergu povýšený cisárom Leopoldom I. za pomoc v boji proti Turkom na kurfirsta. Počas 18. stor. mocenský aj územný rozmach, rozkvet vďaka merkantilistickej politike kurfirstov. R. 1714 bol kurfirst George Ludwig (syn Ernsta Augusta a Sofie Falckej, ktorá bola vnučkou anglického kráľa Jakuba I.) zvolený na britský kráľovský trón, kde vládol ako Juraj I., a založil tak hannoverskú dynastiu. Personálna únia Hannoverska s Veľkou Britániou, resp. so Spojeným kráľovstvom trvala do 1837. Počas severnej vojny a následnej série mierových dohôd 1720 – 21 zo Štokholmu a Nystadu (dnes Uusikaupunki) získalo Hannoversko vojvodstvá Brémy a Verden. Na začiatku napoleonských vojen pripojilo biskupstvo Osnabrück, o ktoré sa usilovalo už počas vestfálskych rokovaní 1648. V tomto období bolo striedavo obsadené Francúzskom (1803 – 05) a Pruskom (1801 – 03, 1806 – 07), 1807 bolo takmer celé územie pripojené k Vestfálsku, 1810 k novovytvorenému Vestfálskemu kráľovstvu, pobrežie však zostalo Francúzsku. R. 1813 bola v Hannoversku obnovená moc bývalej vládnucej dynastie, na Viedenskom kongrese 1814 – 15 bolo povýšené na kráľovstvo a rozšírené o Východné Frízsko, Meppen, Lingen a severný Eichsfeld a ešte 1815 sa stalo členom Nemeckého spolku. Počas prusko-rakúskej vojny 1866 stálo Hannoversko na strane Rakúska a po jeho porážke bolo obsadené pruským vojskom, anektované a začlenené ako provincia do Pruska, čím prestalo jestvovať ako samostatný štátny celok a v ďalšom období sa vyvíjalo v rámci zjednoteného Nemecka.
Hanza, nem. die Hanse — spoločná organizácia kupcov severonemeckých miest. Pôvodne ochranné a záujmové združenia nemeckých kupcov v zahraničí (napr. kolínskych kupcov v Londýne v 11. stor.) alebo na obchodných cestách, ktoré sa od 12. stor. v súvislosti so vznikom a s rozvojom miest usídľovali vo významných obchodných centrách, odkiaľ uskutočňovali svoje obchody. Ďalším krokom bolo spájanie sa miest, v ktorých sídlili hanzy, do väčších celkov. Takto vznikla najznámejšia, tzv. severonemecká Hanza, do ktorej sa 1282 spojili hanzy z Kolína nad Rýnom, Hamburgu a Lübecku a ktorá ovládala väčšiu časť obchodu v pobaltskej oblasti a v Severnom mori. Spočiatku bol spolok hanzových miest (asi 200 miest) voľným združením, od 1356 však nadobudol pevnejšiu štruktúru – nazýval sa nemecká Hanza, mal svoje pravidlá, centrum v Lübecku a tzv. hanzové dni (zhromaždenie všetkých členov), ktoré predstavovali snem Hanzy. Hlavnou činnosťou Hanzy bol obchod a s ním spojené ekonomické aktivity. Svoje najvýznamnejšie základne (kontory) zriadila v Novgorode (dnes Veľký Novgorod v Rusku), Bergene (Nórsko), Bruggách (Belgicko) a v Londýne (Spojené kráľovstvo). Hanza ako spolok nevyvíjala politickú činnosť, ale presadzovala svoje ekonomické záujmy, čím sa však dostávala aj do politických a ozbrojených sporov s vládnucimi štruktúrami či už v Nemecku, alebo za jeho hranicami. R. 1361 spor s Dánskom vyvrcholil vojnou, v ktorej bolo Dánsko porazené a Hanza získala právo ovplyvňovať voľbu dánskych kráľov. Obdobie najväčšieho rozkvetu Hanzy bolo v 14. a 15. stor., potom nasledoval postupný úpadok spôsobený najmä zmenou obchodných ciest. Posledný hanzový deň sa uskutočnil 1669 a zúčastnilo sa na ňom len osem miest.
Hardenberg, Karl August, knieža von, 31. 5. 1750 Essenrode – 26. 11. 1822 Janov — pruský politik a reformátor. Pred vstupom do pruských služieb získaval skúsenosti v štátnej správe Hannoveru, v Braunschweigu-Wolfenbütteli a Ansbachu-Bayreuthe. R. 1791 bol vymenovaný za pruského štátneho ministra, prevzal aj časť agendy zahraničných vzťahov a 1804 sa stal ministrom zahraničných vecí. R. 1806 bol však na nátlak Napoleona I. Bonaparta prepustený. R. 1810 – 22 pruský kancelár. Už 1807 sa podieľal na sformulovaní návrhu súboru reforiem, ktoré začal postupne presadzovať ako kancelár, pričom nadviazal na reformy Friedricha von Stein. Obidvaja reformátori sa zamerali na premenu Pruska z osvietenskej absolutistickej monarchie na liberálny štát. Hardenbergov vplyv upadol po zaradení Pruska do metternichovského systému Svätej aliancie.
Hassel, Kai-Uwe von, 21. 4. 1913 Gare, Tanzánia – 8. 5. 1997 Aachen — západonemecký politik. Pôvodne obchodník, po 1945 sa angažoval v Kresťanskodemokratickej únii. Ako politik pôsobil spočiatku v Šlezvicku-Holštajnsku, kde bol 1954 – 62 ministerským predsedom. Na spolkovej úrovni bol 1963 – 69 ministrom dvoch vlád, 1969 – 72 predsedom Spolkového snemu a 1972 – 76 jeho podpredsedom. V 70. rokoch 20. stor. pôsobil aj v európskej politike, o. i. stál 1973 – 80 na čele Európskej únie kresťanských demokratov.
Hatto I., okolo 850 – 5. 5. 913 — franský arcibiskup v Mainzi (od 891). Bol poradcom východofranského kráľa Arnulfa Korutánskeho a 900 významne prispel ku kráľovskej voľbe Ľudovíta IV. Dieťaťa. Počas jeho maloletosti spravoval spolu s biskupom Adalberom z Augsburgu (†909) krajinu ako regent. Získal rozsiahly politický vplyv a využil ho pri voľbe Konráda I. Franského, ktorý sa 911 stal kráľom po vymretí dynastie východofranských Karolovcov. Presadzoval úzke prepojenie cirkvi a kráľovskej moci.