germánske jazyky

germánske jazyky — vetva indoeurópskych jazykov. Delí sa na západogermánske (angličtina, frízština, holandčina a flámčina, afrikánčina, horná a dolná nemčina, švajčiarska nemčina, luxemburčina, jidiš), východogermánske (vymretá gótčina, burgundčina, vandalčina, gepidčina, herulčina) a severogermánske jazyky (dánčina, švédčina, gotlandčina, nórčina, islandčina, faerčina).

Vývin germánskych jazykov od kmeňových dialektov po národné spisovné jazyky súvisí s početnými migráciami ich používateľov. Oblasť pôvodného osídlenia germánskych kmeňov zahŕňala južnú časť Škandinávskeho polostrova, Jutský polostrov a územie Šlezvicka-Holštajnska. Germánske dialekty najstarších čias sa delili na dve základné skupiny, na škandinávsku (severnú) a kontinentálnu (južnú). V 2. – 1. stor. pred n. l. sa časť kmeňov presunula zo Škandinávie na južné pobrežie Baltského mora na dolný tok Visly a Odry a utvorila východogermánsku skupinu na rozdiel od západogermánskej (predtým južnej) skupiny kmeňov, ktoré obývali oblasť medzi Labe a Rýnom. Od polovice 2. stor. pred n. l. východogermánske kmene smerovali do pričiernomorských stepí, na Apeninský a Pyrenejský polostrov a Vandali sa dostali až do severnej Afriky. Germánsky areál sa rozšíril v dôsledku postupu západogermánskych kmeňov na juh (začiatok 1. stor. n. l.), presídlenia Anglov, Sasov a Jutov na Britské ostrovy (5. stor.), expanzie Frankov na územie romanizovanej Galie (koniec 5. stor.), kolonizácie Islandu a Faerských ostrovov Nórmi (8. – 9. stor.) a obsadenia Normandie, Orknejí, Hebríd, Shetlandských ostrovov, Írska, ostrova Man a Grónska Vikingmi (začiatok 9. stor.). Príčinami zmenšenia germánskeho areálu sú asimilácia dobyvateľov (východogermánskych kmeňov, časti Frankov, Longobardov a Škandinávcov v Normandii) a úspešný boj proti Germánom (Vikingovia stratili dobyté územia).

Dejiny vývinu germánskych jazykov sa zvyčajne delia na tri obdobia: staré (od vzniku písma do 11. stor.; vznik jednotlivých jazykov), stredné (12. – 15. stor.; rozvoj písomníctva v germánskych jazykoch a rozšírenie ich sociálnych funkcií) a nové (od 16. stor. dodnes; utváranie a normalizácia národných jazykov). Najstaršie pamiatky germánskych jazykov sú zaznamenané runami a gótskym písmom. Latinka sa objavila s prijatím kresťanstva v Anglicku v 7. stor., v Nemecku v 8. stor., v škandinávskych krajinách na konci 11. stor. (Island, Nórsko) a v 13. stor. (Švédsko, Dánsko). V jednotlivých jazykoch sa používajú viaceré znaky na zaznamenanie hlások, ktoré chýbajú v latinčine.

Od iných indoeurópskych jazykov sa germánske jazyky odlišujú dynamickým prízvukom na prvej (koreňovej) slabike, redukciou neprízvučných slabík, asimilatívnym variovaním samohlások, celogermánskym „posunom spoluhlások“, širokým používaním ablautu ako fonomorfologického prostriedku, tvorbou slabého préterita pomocou dentálnej prípony (dentálneho sufixu), dvoma skloňovaniami prídavných mien (silným a slabým). V 7. – 8. stor. sa staré škandinávske jazyky diferencovali podľa viacerých príznakov na západné a východné, neskôr sa delenie zmenilo na kontinentálne (dánčina, švédčina, nórčina) a ostrovné (islandčina, faerčina). V súčasných germánskych jazykoch sa všeobecné tendencie vývinu prejavujú v zhodách i v rozdieloch medzi nimi (napr. „veľký posun samohlások“ v angličtine, zmeny v súbore a distribúcii dlhých a krátkych samohlások v islandčine, vývin dvojhlások vo faerčine). Pre germánske jazyky je charakteristický protiklad krátkych a dlhých samohlások. Dvojhlásky jestvujú vo všetkých jazykoch (okrem švédčiny). Redukcia koncoviek sa týkala všetkých germánskych jazykov (okrem islandčiny, švédčiny a faerčiny). V gramatickej štruktúre germánskych jazykov je charakteristická tendencia k analytizmu, ktorý sa najvýraznejšie prejavuje v mennom skloňovaní. Pádové vzťahy sa vyjadrujú vo väčšine jazykov najmä slovosledom a vetnými konštrukciami. Pre systém časovania je charakteristická klasifikácia slovies podľa spôsobu tvorby préterita: silné (nepravidelné) slovesá tvoria tvary préterita pomocou ablautu, slabé (pravidelné) pomocou sufixu. Systém časov zahŕňa prézent, préteritum, perfektum, pluskvamperfektum, futúrum I a II, futúrum v minulosti I a II. V štruktúre jednoduchej vety je charakteristická tendencia k fixácii slovosledu (pevný slovosled v angličtine a afrikánčine, rámcová konštrukcia v nemčine). Slovná zásoba germánskych jazykov obsahuje vrstvu dávnych výpožičiek z keltčiny, latinčiny, gréčtiny a neskorších výpožičiek z latinčiny a francúzštiny. Pôvodný germánsky základ slovnej zásoby si najlepšie zachovala islandčina, v ktorej je počet prevzatých slov zanedbateľný. Medzi spôsobmi slovotvorby zaujíma osobitné miesto menné skladanie slov. Z afixálnych spôsobov je pre mennú slovotvorbu typická sufixácia, pre slovesnú prefixácia. Konverzia sa vyjadruje vo viacerých jazykoch, najproduktívnejšia je však v angličtine.

Germánskymi jazykmi ako materinskými hovorí približne 535,5 mil. ľudí. Sú najrozšírenejšie aj ako tzv. druhé jazyky, (používa ich okolo 1,2 mld. ľudí), z toho najviac angličtina (asi 640 mil.), ktorá je medzinárodne najdôležitejším germánskym jazykom a úradným jazykom v mnohých krajinách, kde väčšina obyvateľstva hovorí jedným alebo viacerými negermánskymi jazykmi. Status úradných jazykov nemajú frízština, švajčiarska nemčina, gotlandčina a jidiš, používajú sa však ako hovorové jazyky a majú aj písomnú podobu. Z germánskych jazykov vznikli i viaceré pidžiny a kreolské jazyky. Germánske prvky, najmä anglické a nemecké, sa uplatnili aj pri tvorbe umelých jazykov.