Asýria

Asýria — v staroveku územie v severnej Mezopotámii pri strednom toku rieky Tigris (dnes severný Irak). V 3. tisícročí pred n. l. bolo súčasťou štátov, ktoré vznikli v južnej Mezopotámii: najskôr Akkadskej ríše (2334 – 2154 pred n. l.; → Akkad), neskôr Novosumerskej ríše, v ktorej vládla III. dynastia z Uru (2112 – 2004 pred n. l.; → Ur, → Sumer). Predpokladá sa, že približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. sa tam začalo usádzať semitské etnikum Asýrčanov. Tradičným náboženským strediskom tejto oblasti bolo mesto Aššur (od neho je odvodený aj názov Asýria) s chrámom zasväteným najvyššiemu asýrskemu bohovi Aššurovi, ktoré sa začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (v tzv. staroasýrskom období, 2000 – 1350 pred n. l.) stalo aj politickým centrom malého mestského štátu, základom neskoršej mocnej Asýrskej ríše.

Spočiatku tam vládla dynastia miestneho pôvodu. Koncom 19. stor. pred n. l. amorejský náčelník Šamší-Adad I. ovládol Aššur, stal sa asýrskym kráľom (vládol 1807 – 1775 pred n. l.) a kombináciou vojenských a diplomatických prostriedkov zjednotil pod svojou vládou celú severnú Mezopotámiu. Jeho potomkovia si však nadvládu nad týmto územím nedokázali udržať a Asýria sa dostala najskôr pod politický vplyv Babylonu (za vlády Chammurapiho, 1792 – 1750 pred n. l.) a neskôr Churritmi utvoreného štátu Mitanni s centrom v severovýchodnej Sýrii. Nezávislosť získala opäť až v tzv. stredoasýrskom období (1350 – 1000 pred n. l.) za vlády Aššur-uballitu I. (1365 – 1330 pred n. l.) a čoskoro sa zaradila k najvýznamnejším mocnostiam Blízkeho východu, a to predovšetkým za vlády Salmanasara I. (vládol 1274 – 1245 pred n. l.), ktorý sa usiloval o pripojenie štátu Mitanni k Asýrii. Podarilo sa to až jeho synovi Tukultí-Ninurtovi I. (1244 – 1208 pred n. l.), ktorý nakrátko dobyl aj Babylon. Územie stredoasýrskeho štátu počas vojenských výprav významne rozšíril najmä Tiglatpilesar I. (vládol asi 1114 – 1076 pred n. l.), ktorý ovládol časť Sýropalestíny, Anatólie a západného Iránu. Od konca 13. stor. pred n. l. sa začalo obdobie úpadku, ktoré malo dve fázy: prvú, po zavraždení Tukultí-Ninurtu I. na konci 13. stor. pred n. l., ktorá trvala asi sto rokov, a druhú, ktorá súvisela s intenzívnejším prenikaním Aramejcov na konci 2. tisícročia pred n. l. a trvala asi do konca 10. stor. pred n. l.

Vzostup Asýrie na najvýznamnejšiu mocnosť Prednej Ázie sa začal až koncom 10. stor. pred n. l. v novoasýrskom období (1000 – 609 pred n. l.). Vrchol moci dosiahla za vlády Sargona II. (721 – 705 pred n. l.) a jeho potomkov Sancheriba (704 – 681 pred n. l.), Asarhaddona (680 – 669 pred n. l.) a Aššurbanipala (668 – asi 630 pred n. l.), keď sa stala vojensky dominantnou veľmocou. Asýrski králi ovládali celú Mezopotámiu a časť územia Iránu, Anatólie a Sýrie, prechodne kontrolovali aj Egypt (za vlády Asarhaddona a Aššurbanipala). Toto obdobie zároveň predstavuje vrcholnú fázu rozkvetu asýrskej kultúry (→ Asýrčania). Politické stredisko ríše sa presunulo z Aššuru do iných miest (Kalchu, Ninive), Aššur si však naďalej zachoval postavenie hlavného kultového strediska. Za vlády Aššurbanipalových nástupcov vypukla hlboká kríza ríše, ktorá súvisela s bojmi medzi jednotlivými mocenskými skupinami asýrskej elity. Situáciu využil babylonský kráľ Nabopolasar (626 – 605 pred n. l.), ktorý spolu s Kyaxarom, kráľom Médie (625 – 585 pred n. l.), úspešne bojoval proti Asýrii. Vojna sa skončila dobytím a zničením všetkých významných asýrskych miest (615 – 609 pred n. l.), čo znamenalo koniec existencie nezávislého asýrskeho štátu.

Asýrski králi