Abadan, perzsky Ábádán — mesto v Iráne na ostrove Abadan na rieke Šatt al-Arab 53 km od ústia do Perzského zálivu, administratívne stredisko provincie Chúzestan; 218-tis. obyv. (2006). Založené v 8. stor., po 1909 v dôsledku výstavby ropovodov a rafinérie ropy rýchly rast. Značne poškodené počas iracko-iránskej vojny 1980. Centrum spracovania ropy. Medzinárodné letisko, technologický inštitút, múzeum.

Abcházsko, Abcházska republika, gruz. Apchazetis, Apchazetis Respublika — autonómna republika Gruzínska (fakticky mimo jeho kontroly) v severozáp. časti Zakaukazska pri pobreží Čierneho mora; 8 600 km², 243-tis. obyvateľov (2012), hlavné mesto Suchumi.

Väčšinu územia zaberajú juž. svahy Veľkého Kaukazu, časť sev. hraníc tvorí hlavný predelový hrebeň Kaukazu (Dombaj-Uľgen, 4 046 m n. m.). Predhoria juž. svahov Kaukazu prechádzajú smerom k pobrežiu do úrodnej nížiny. Na málo rozčlenenom pobreží Čierneho mora sú početné široké pláže. Krátke vodnaté rieky ústiace do Čierneho mora majú veľké zásoby energie. Z horských jazier sú najväčšie Rica a Amtkeli. Vlhké subtropické podnebie; vrcholy Kaukazu so stálou snehovou pokrývkou. V oblasti vlhkej nížiny zamokrené aluviálne pôdy, v predhoriach miestami úrodné červenozeme a žltozeme. V pobrežnej nížine rastú palmy, eukalypty a i. subtropické plodiny, predhorie je hlavnou oblasťou pestovania čajovníka, 55 % územia tvoria lesné porasty.

V juž. časti republiky pri rieke Galidzga sú ložiská čierneho uhlia, pri rieke Kodon ložiská barytu, známe sú aj ložiská polymetalických rúd a ortuti. Hlavným hospodárskym odvetvím je poľnohospodárstvo orientované na pestovanie tabaku a čajovníka (na juhovýchode republiky). Rozšírené je aj vinohradníctvo, včelárstvo a chov priadky morušovej. V priemyselnej výrobe dominujú odvetvia spracúvajúce najmä subtropické plodiny, prevažne čaj (v mestách Gali, Ačigvara, Okumi a i.) a tabak (Suchumi, Gudauta, Očamčira). Energetickou základňou sú tepelné elektrárne, ktoré využívajú ložiská uhlia v okolí Tkvarčeli, a vodné elektrárne na kaukazských riekach. V Suchumi je rozvinutý kožiarsko-obuvnícky, v Suchumi, Gudaute a Očamčire odevný priemysel. V železničnej doprave je významná elektrifikovaná trať Tuapse – Suchumi – Samtredia; prístavy v Suchumi, Očamčire, Gudaute, Gagre. Subtropický ráz krajiny, príjemná klíma a atraktívne pláže podmienili rozvoj cestovného ruchu. Centrami rekreačných oblastí medzinárodného významu sú Suchumi, Gudauta, Gagra a Picunda. V cestovnom ruchu má veľký význam i Dombaj a jazero Rica.

Obyvateľstvo: 51,1 % Abcházov, 19,2 % Gruzíncov, 17,2 % Arménov, 9,2 % Rusov, 0,6 % Grékov, 0,7 % Ukrajincov, 2,0 % ostatných (2016). Náboženstvo: 60 % pravoslávnych kresťanov, 16 % sunnitských moslimov, 3 % vyznávačov abcházskeho náboženstva, 5 % pohanov, 8 % ateistov a neveriacich, 8 % ostatných (2003). Používané jazyky: abcházština, gruzínčina, ruština.

Na území Abcházska sa nachádzajú bohaté archeologické náleziská z obdobia paleolitu a bronzovej (→ abcházske dolmeny) i železnej doby. V období gréckeho osídľovania (Dioskuria, dnes Suchumi; Pitiunti, dnes Picunda) bolo súčasťou Kolchidského kráľovstva (→ Kolchida). V 6. stor. sa celé záp. Gruzínsko stalo predmetom bojov medzi Byzanciou a Perziou. Abcházsko zohralo aktívnu úlohu pri vytváraní feudálneho Gruzínska, neskôr v bojoch proti Mongolom. V 80. rokoch 8. stor. abcházske knieža Leon II. politicky zjednotil záp. Gruzínsko, pripojil časť vých. Gruzínska, porazil Byzanciu a prijal titul kráľa Abcházskeho kráľovstva s hlavným mestom Khuthasi (dnešné Kutaisi), ktoré dosiahlo najväčší rozmach v 9. stor. – 1. pol. 10. stor., od 975 súčasť zjednoteného feudálneho Gruzínska. V 70. rokoch 16. stor. sa Abcházsko dostalo pod nadvládu Turkov, od 1810 spolu s celým Gruzínskom súčasť Ruska. Časté vzbury proti cárizmu, 1877 – 78 masové násilné vysídlenie Abcházov do Turecka.

R. 1917 – 21 bolo Abcházsko súčasťou Gruzínskej demokratickej republiky, 4. 3. 1921 vznikla Abcházska autonómna sovietska socialistická republika, od decembra 1921 súčasť Gruzínska, 1. 4. 1925 bola prijatá prvá abcházska ústava, od 1931 autonómna republika v rámci Gruzínska (Abcházska autonómna sovietska socialistická republika). Po rozpade ZSSR úsilie o dosiahnutie zvrchovanosti, 23. 7. 1992 zrušil abcházsky parlament ústavu z 1978 a obnovil platnosť ústavy z 1925 označujúcej Abcházsku republiku za zvrchovaný štát v rámci Gruzínska. Gruzínsko tento akt neuznalo a na územie Abcházska vstúpili v auguste 1992 gruzínske vojská. V septembri 1993 ukončenie bojov, na prímerie uzavreté 14. 5. 1994 dozerali na abcházsko-gruzínskych hraniciach na rieke Inguri od júna 1994 mierové sily OSN (tvorené prevažne ruskými vojskami) a pozorovatelia OSN, súčasne prebiehali rokovania o statuse Abcházska v rámci Gruzínska. Po rusko-gruzínskej vojne v auguste 2008 Rusko 26. 8. 2008 uznalo nezávislosť separatistického regiónu, medzinárodné spoločenstvo ho však naďalej považuje za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska. V októbri 2008 prijal gruzínsky parlament zákon o okupovaných územiach, podľa ktorého sa štatút územia bývalej Abcházskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky definuje ako okupované územie. Abcházsko, hospodársky i politicky závislé od Ruska, je prezidentská republika s vlastnou ústavou (prijatá 26. 11. 1994), parlamentom (35 členov) a zákonodarstvom, de facto nezávislá od Gruzínska, de iure súčasť Gruzínska. Prezidentom je od 25. septembra 2014 Raul Chadžimba (*1958).

Abú Dhabi → Abú Zabí (mesto)

Abú Dhabi → Abú Zabí (emirát)

Abú Zabí, arab. Abú Dhabi — hlavné mesto a prístavné mesto Spojených arabských emirátov, administratívne stredisko emirátu Abú Zabí; 1,146 mil. obyvateľov (2014). Politické, priemyselné, obchodné a kultúrne centrum. Priemysel petrochemický (rafinéria ropy), cementársky. Medzinárodné letisko. Osídlenie pred 1762, začiatkom 20. stor. 6-tis. obyvateľov (obchod, lov perál). Po 1962 rozvoj a intenzívna výstavba mesta v modernom štýle (množstvo mrakodrapov) v dôsledku ťažby ropy v emirátoch. Veľká mešita šejka Zajda (1996 – 2007), výstavné centrum (2007), galérie (Louvre Abú Zabí, 2017, architekt J. Nouvel).

A-čcheng, Acheng — mestský obvod v juhových. časti Charbinu (Čína) v provincii Chej-lung-ťiang na rieke A-š-che; 597-tis. obyvateľov (2010). Obchodné, poľnohospodárske a priemyselné stredisko. Priemysel tehliarsky, elektrotechnický, potravinársky (cukrovar, pivovar), menšie železiarne. Do 2006 samostatné mesto.

Ačinsk — prístavné mesto v Rusku v Krasnojarskom kraji pri rieke Čulym (prítok Obu) na Transsibírskej magistrále; 107-tis. obyvateľov (2015). Leží v oblasti s veľkými zásobami hnedého uhlia (Kansko-ačinská hnedouhoľná panva s možnosťou povrchovej ťažby) a rúd farebných kovov. Energetika je základom hutníctva hliníka. Priemysel potravinársky, textilný, obuvnícky, nábytkársky, rozsiahla výroba stavebných materiálov, najmä cementu. Dôležitý železničný uzol (trate smerujú na juh k Abakanu a na sever k Jenisejsku). Založené 1683, mestom od 1782. Prírodopisné a historické múzeum. Pedagogický a lekársky inštitút, divadlo.

Adamov most, angl. Adam’s Bridge, hindsky Ádam Kápul, sinhalsky Adamgé pálama, tamilsky Cétu — reťaz malých ostrovov, piesočnatých lavíc a koralových útesov medzi ostrovmi Pamban (India) a Mannar (Srí Lanka). Zvyšok v minulosti existujúceho spojenia medzi Indiou a Srí Lankou v dĺžke 40 – 50 km predstavuje prekážku námornej plavby (najväčšia hĺbka mora medzi ostrovmi 1,5 m).

Adamov vrch, angl. Adam’s Peak, sinhalsky Samanalakanda — druhý najvyšší vrch Srí Lanky, 2 243 m n. m. Budovaný paleozoickými rulami. Na vrchole sa nachádza zníženina hlboká 1,5 m, pripomínajúca ľudskú stupaj, vrch je preto pútnickým miestom moslimov (Adamova stopa), buddhistov (Buddhova stopa) i hinduistov (stopa boha Šivu).

Adam’s Bridge [edms bridž] → Adamov most

Adan → Aden

Adana — mesto v juž. Turecku v Anatólii v prímorskej nížine Çukurova neďaleko ústia rieky Seyhan do Iskenderunského zálivu, administratívne stredisko provincie (ilu) Adana; 1,664 mil. obyvateľov (2014). Priemysel textilný (bavlnársky), strojársky, tabakový, stavebných materiálov (výroba cementu), potravinársky. V okolí rozsiahle sady subtropického ovocia. Obchodné centrum juhotureckej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka). Dopravná križovatka.

Mesto známe už v staroveku, rozkvet v 6. stor. pred n. l. Kamenný most Taş Köprü (dlhý 310 m) postavený cisárom Hadriánom v 2. stor. n. l., mešity z 15. a 16. stor. Univerzita (založená 1973).

Adapazarı — mesto v severozáp. Turecku v provincii (ilu) Sakarya na rieke Sakarya Nehri na starej vojenskej ceste z Istanbulu na východ; 240-tis. obyvateľov (2011). Priemysel dopravných prostriedkov (vagónka), chemický, papiernický, potravinársky, cementársky, výroba rafinovaného cukru, hodvábu, plátna a fajok. Export tabaku, orechového dreva a zeleniny (predovšetkým do Istanbulu). Dôležité obchodné a priemyselné centrum spojené železničnou traťou s Anatóliou. Dopravná križovatka.

Aden, arabsky ’Adan — prístavné mesto v Jemene na pobreží Adenského zálivu, administratívne stredisko guvernorátu Aden; 752-tis. obyvateľov (2012). Skladá sa z troch častí: at-Taváhí, Ma’alla, Krater. Priemysel petrochemický (rafinéria ropy), lodiarsky (opravovne lodí), potravinársky (výroba jedlého oleja z bavlníkového semena), získavanie soli z morskej vody, výroba mydla a hliníkového riadu. Centrum obchodu. Najvýznamnejší prístav Jemenu, medzinárodné letisko.

Už v antickom období významné obchodné centrum známe pod menom Adana ako súčasť juhoarabských štátov (Sába), od 7. stor. súčasť Jemenu, resp. Arabskej ríše. Prístav na obchodných cestách medzi Indiou a Európou. V 16. – 18. stor. pod nadvládou jemenských imámov a tureckých pašov, od 1839 pod kontrolu britskej Východoindickej spoločnosti, od 1858 súčasť Britskej Indie. R. 1937 – 63 sa mesto s priľahlým územím stalo britskou korunnou kolóniou (Kolónia Aden), od 1963 názov Štát Aden, súčasť Federácie Južnej Arábie. Význam Adenu vzrástol po vybudovaní Suezského prieplavu (otvorený 1869), hospodársky úpadok nastal počas jeho uzavretia 1967 – 75. Opätovný rozmach po zjednotení Južného Jemenu, 1967 – 90 hlavné mesto Jemenskej ľudovodemokratickej republiky. Počas občianskej vojny 1993 – 94 značne poškodené. Zachované zvyšky opevnení (11. stor.) a veží (13. stor.) okolo starého mesta (Krater), ktoré je situované v kráteri vyhasnutej sopky. Mešita (vybudovaná 1859 na mieste pôvodnej z 15./16. stor., 1994 zničená), Kostol sv. Františka z Assisi (19. stor.). Univerzita (založená 1970). V údolí Tavila juhových. od starého mesta (Krater) sa nachádza systém kamenných záchytných nádrží na vodu vybudovaný pravdepodobne v 1. stor., čiastočne rekonštruovaný v 19. stor.

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Adžarsko, Adžarská republika, gruz. Ačara, Ačaris avtonomiuri respublika— autonómna republika Gruzínska na pobreží Čierneho mora, na juhu hraničí s Tureckom; 2 900 km², 336-tis. obyvateľov (2014), hlavné mesto Batumi. Väčšinu územia tvoria záp. chrbty Malého Kaukazu (Meschetský, Šavšetský), na pobreží úzke nížiny. Podnebie v prímorí vlhké subtropické, smerom do vnútrozemia suchšie, mierne chladné až chladné. Najväčšia rieka Adžaris-Ckali s prítokom Čoroch. Pôdy v pobrežnej nížine aluviálne, vo vnútrozemí hnedozeme. Takmer 60 % územia zaberajú lesy a kroviny, úrodná pôda najmä v pobrežnej nížine.

V hospodárskej štruktúre dominuje poľnohospodárstvo, a to pestovanie subtropických plodín, napr. citrusového ovocia a čajovníka. V hornatej časti prevláda vinohradníctvo, ako aj pestovanie kukurice a tabaku. Vo vnútrozemí chov oviec a kôz, včelárstvo, chov priadky morušovej. Najdôležitejším priemyselným odvetvím je potravinársky priemysel, významné sú podniky na spracovanie čaju (Kobuleti, Čakva, Očchamuri), hrozna (Batumi, Keda) a aromatických olejov i konzervárne ovocia. V Batumi aj chemický (spracovanie ropy z Azerbajdžanu), strojársky (výroba zariadení pre potravinársky priemysel a elektrotechnických výrobkov) a farmaceutický priemysel, lodenice. Železničná, cestná a námorná doprava (pozdĺž pobrežia vedie železničná trať Samtredija – Batumi; v Batumi jeden z najväčších čiernomorských prístavov). Cestovný ruch.

Obyvateľstvo: 96 % Gruzíncov a Adžarov, 1,6 % Arménov, 1,1 % Rusov, 1,2 % iných (2014). Náboženstvo: sunnitský islam (Adžari), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: gruzínčina, ruština.

Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z bronzovej a zo železnej doby. Územie Adžarska bolo v 6. – 4. stor. pred n. l. súčasťou Kolchidského kráľovstva (→ Kolchida), časťou provincie Meschethi, osídlené gruzínskymi kmeňmi Adžarov, v 3. stor. pred n. l. súčasť Kartlijského kráľovstva (→ Kartli). Od 1. stor. šírenie kresťanstva. Od 8. stor. súčasť územia Bagrationovcov, od pol. 11. stor. feudálneho Gruzínskeho kráľovstva. V 80. rokoch 11. stor. z juhu plienené nájazdmi Seldžukov, od 70. rokov 16. stor. pod tureckou nadvládou, v 2. pol. 17. stor. prijala adžarská šľachta islam, silné poturčovanie, a to najmä po 1851, keď sa Adžarsko stalo súčasťou tureckého Lazistanu. Gruzínčina zostala domácim jazykom. Po rusko-tureckej vojne 1877 – 78 bolo Adžarsko oficiálne pridelené Rusku (súčasť Gruzínska, kultúrna asimilácia, hospodársky rozvoj), po Februárovej revolúcii 1917 pod právomocou Zvláštneho zakaukazského výboru, 1918 – 21 súčasť nezávislej Gruzínskej demokratickej republiky (menševici), 1921 pripadla časť Adžarska Turecku. V marci 1921 bolo Batumi obsadené sovietskymi vojskami, podľa zmluvy medzi Tureckom a sovietskym Ruskom (16. 3. 1921) Adžarsko vyhlásené za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska, 16. 7. 1921 vyhlásená Adžarská autonómna sovietska socialistická republika ako súčasť Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Po rozpade ZSSR 1991 autonómna republika v rámci Gruzínska s vlastnou ústavou, zákonodarstvom a parlamentom. R. 1991 – 2004 obdobie izolacionistickej autokratickej vlády predsedu Najvyššej rady (od 2001 hlavy republiky) Aslana Abašidzeho (*1938). R. 2003 po tzv. ružovej revolúcii (zvrhnutie gruzínskeho prezidenta E. Ševardnadzeho) sa stupňovalo napätie medzi adžarským vedením a ústrednou gruzínskou vládou, ktorá sa usilovala obmedziť separatistické úsilie Adžarska a požadovala odzbrojenie adžarských polovojenských síl. Ozbrojený konflikt odvrátili masové protesty proti Abašidzeho autokratickej vláde, ktoré vyústili do jeho rezignácie a odchodu do Ruska (máj 2004). Novým predsedom adžarskej vlády sa stal Levan Varšalomidze (*1972), boli prijaté zákony, ktoré definovali adžarskú formu autonómie. R. 2008 bola prijatá nová ústava, v ktorej je zakotvená symbolika (vlajka, erb) Adžarska.

Najvyšším zastupiteľským orgánom je Najvyššia rada pozostávajúca z 21 poslancov (15 na základe pomerného a 6 na základe väčšinového zastúpenia) volených na 4 roky. Vláda sa skladá z predsedu (schvaľuje ho Najvyššia rada) a 4 ministrov. Adžarsko je v rámci Gruzínska de iure autonómne, de facto spadá pod kontrolu gruzínskej ústrednej vlády. Predsedom vlády je od 15. júla 2016 Zurab Pataradze (*1973), predsedom Najvyššej rady je od 2016 David Gabaidze (*1980).

Adžmán, Ajmán — prístavné mesto v Spojených arabských emirátoch na Pirátskom pobreží Perzského zálivu, administratívne stredisko emirátu Adžmán; 250-tis. obyvateľov (2010). Tvorí konurbáciu s mestami Dubaj a Šardžá.

Adžmán, Ajmán — najmenší emirát Spojených arabských emirátov na Pirátskom pobreží Perzského zálivu; 250 km², 263-tis. obyvateľov (2010), administratívne stredisko Adžmán. Presné hranice nie sú vymedzené. Územie s tropickým suchým podnebím a nepatrnými zrážkami. Ťažba ropy na pobreží i v zálive. Obyvateľstvo sa zaoberá pestovaním obilia, datľovníkov a citrusov, kočovným chovom dobytka, rybolovom a lovom perál.

Adžmér, angl. Ajmer — mesto v severozáp. Indii v členskom štáte Radžastan; 551-tis. obyvateľov (2011). Významné priemyselné centrum, priemysel strojársky, potravinársky, textilný, obuvnícky. Obchodné stredisko (obchod so soľou, textilnými a poľnohospodárskymi produktmi) ležiace na dôležitých železničných a cestných ťahoch.

Založené v 11. stor., od 12. stor. hlavné mesto štátu Rádžputi, neskôr moslimské centrum. Architektonické pamiatky: mešita, Akbarov palác.

A’erjinshan → Altyn-tag

A-er-tchaj → Altaj

A-er-ťin-šan → Altyn-tag

Afganistan, Afganská islamská republika, daríjsky Afghánestán, Jomhúrí-ye Eslámí-ye Afghánestán, paštsky Afghánistán, Dê Afghánistán Islámí Jumhúríyat — štát v juž. časti Strednej Ázie medzi Iránom, Pakistanom a Čínou. Na severe hraničí s Turkménskom, Uzbekistanom a Tadžikistanom. Administratívne sa delí na 32 provincií.

Jeho územie vypĺňajú tri rozľahlé krajinné celky – sev. náhorné plošiny, centrálne vysočiny a juhozáp. nížiny. Asi polovica územia leží vo výške viac ako 2 000 m n. m. Krajina sev. náhorných plošín je suchá (len do 200 mm zrážok ročne), pokrytá stepnou a polopúšťovou vegetáciou. Na väčšine územia tejto oblasti, v zime chladnej (priemerné teploty v januári 3 °C) a v lete horúcej (v júli 32 °C), je rozvinutý extenzívny chov oviec a hovädzieho dobytka. V regióne centrálnych vysočín zaberajúcom dve tretiny celého Afganistanu dominuje horská sústava Hindúkuša, ktorá sa tiahne od severovýchodu na juhozápad. Na západe zasahuje na územie Afganistanu menej rozčlenená Iránska plošina s rozľahlými bezodtokovými panvami. Oblasť centrálnych vysočín má prijateľnejšie klimatické podmienky na osídlenie (priemerné teploty v januári −4 °C, v júli 24 °C, zrážky viac ako 380 mm ročne), preto väčšina obyvateľov žije v ich vyššie položených úzkych dolinách. Juhozáp. nížiny trpia nedostatkom vlahy (50 – 200 mm ročne). Aj napriek pomerne priaznivým teplotným pomerom (priemerné teploty v januári 2 °C, v júli 29 °C) sú osídlené len pozdĺž väčších riek stekajúcich zo strání Hindúkuša (Faráh, Ksah, Helmand). Juž. časti Afganistanu sú najsuchšie, pokryté púšťami Margo (na juhozápade) a Registan (na juhovýchode). Pôdy Afganistanu sú pomerne úrodné, poľnohospodársky využívané len v dolinách riek (Amudarja, Harírúd, Helmand a i.) a na stráňach horských masívov, kde je k dispozícii dostatok vody na zavlažovanie. Nerastné bohatstvo nie je dôsledne preskúmané. Známe sú ložiská zemného plynu, ropy, uhlia, farebných rúd, zlata a i. nerastov, nedávno boli objavené ložiská lítia, rúd železa, kobaltu, uránu a medi.

Afganistan je prevažne poľnohospodárskym štátom s ekonomikou negatívne poznačenou najmä politickými a vojenskými konfliktmi. Významnú zložku hospodárstva predstavuje kontrola nad tranzitom neprecleného a nezdaneného tovaru na trase z Pakistanu cez Afganistan späť do Pakistanu alebo Iránu, Turkménska, Uzbekistanu a Číny. Krajina bola a je závislá od ekonomiky okolitých krajín (v minulosti od ZSSR, v súčasnosti od Pakistanu). Priemyselná štruktúra je rozvrátená, významné sú iba cementársky priemysel a ťažba čierneho uhlia, ďalšími tradičnými odvetviami sú textilný, obuvnícky, potravinársky a chemický (výroba priemyselných hnojív) priemysel, ako aj výroba mydla; rozvinuté remeslá (remeselná výroba nábytku, tkanie kobercov a látok, spracovanie ovčích koží a vlny, zlatotepectvo). Napriek tomu, že v poľnohospodárstve pracuje väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, krajina nie je potravinovo sebestačná. Nevyhnutnou podmienkou rastlinnej výroby je umelé zavlažovanie pôdy. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, bavlník, zemiaky, kukurica, ryža, ovocie a zelenina. Osobitné postavenie má pestovanie orechov, grepov a melónov, ktoré sú žiadané na zahraničných trhoch. Vo veľkej miere sa pestuje mak na výrobu ópia (Afganistan je najväčším producentom ópia na svete). Živočíšna výroba využíva prirodzené pasienky na vysokohorský chov hovädzieho dobytka, oslov a oviec (najmä karakulských), na juhu chov tiav. Rozvoj dopravy sťažuje členitý terén. Krajina nemá takmer žiadne železničné trate (od 2010 je vo výstavbe železničná trať vedúca od hranice s Uzbekistanom do mesta Mazáre Šeríf), cesty vedú zväčša dolinami dlhších riek, najväčší význam má cestné spojenie Kábulu s Pakistanom. Medzinárodné letiská sú v mestách Kábul, Herát, Kandahár a Mazáre Šeríf. Vodná doprava na Amudarji. Bilancia zahraničného obchodu je trvalo pasívna. Vyváža sa ópium (najväčší vývozca na svete), ovocie (najmä sušené), orechy, koberce, vlna. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, spotrebný tovar, ropa a ropné produkty. Obchodní partneri: Pakistan, India, Irán, Čína.

Obyvateľstvo: Afganci. Štátnym náboženstvom je islam (80 % sunnitov, 19 % šíitov). Osídlená je najmä centrálna časť štátu. K najvýznamnejším mestám patria Kábul, Kandahár, Herát, Mazáre Šeríf a Džalálábád .

V staroveku bolo územie dnešného Afganistanu ovládané Peržanmi, 330 – 329 pred n. l. dobyté Alexandrom III. Veľkým, okolo 250 pred n. l. súčasť grécko-baktrijského kráľovstva (→ Baktria), v 1. – 3. stor. ovládané Kušánskou ríšou, v 5. – 6. stor. rozdrobené na malé štáty, ktoré boli zväčša vazalmi Sásánovcov. V 7. – 8. stor. si väčšinu územia podrobili Arabi (→ Arabská ríša; začiatok islamizácie). R. 979 – 1187 bol Afganistan súčasťou islamského Ghazníjskeho sultanátu (Mahmúd z Ghazní). V 10. – 11. stor. prvé zmienky o Afgancoch (Paštunoch). V 1. pol. 13. stor. krajina spustošená a takmer vyľudnená po vpáde Džingischána (okolo 1221), 1398 vpád Timúra, 1405 – 1506 provincia Herát centrom timúrovskej ríše, v 16. stor. nadvláda Veľkých Mogulov a Safíjovcov, proti ktorým vypuklo niekoľko povstaní, vznik menších kniežatstiev.

R. 1709 sa Kandahár vymanil z perzského područia, 1716 oslobodený aj Herát – vznik nezávislého Afganistanu. Chán Mír Mahmúd Hotaki (*asi 1697, †1725) zjednotil afganské vojenské sily, 1722 Afganci ovládli Perziu, 1730 však boli vytlačení a perzský šáh Nádir sa 1738 zmocnil Kandaháru. R. 1747, keď bol na zhromaždení afganských kmeňov v Kandaháre zvolený za panovníka Ahmad Šáh Durrání, vznikla z kmeňového zväzu jednotná ríša s centralizovanou správou kmeňových a rodových náčelníkov s centrom v Kandaháre. Po početných vojenských ťaženiach ríša siahala až do Pandžábu, Kašmíru, Sindhu, Balúčistanu, Chorásánu, Balchu a i.; 1773 (po smrti Ahmada Šáha) sa rozpadla na 4 samostatné kniežatstvá, opätovné zjednotenie až v 19. stor., zároveň pokusy Spojeného kráľovstva o ovládnutie Afganistanu.

R. 1838 – 42 v prvej anglo-afganskej vojne (→ britsko-afganské vojny) sa síce britské vojská postupom z Indie zmocnili Kábulu, ale po povstaní v meste sa začal britský ústup, ktorý sa po ozbrojenom boji Afgancov zmenil na panický útek. Snaha Ruska o vplyv nad územím. R. 1878 – 80 druhá anglo-afganská vojna, nezávislosť Afganistanu silno obmedzená. Po neúspešnom odpore chán Abdurrahmán podpísal zmluvu, podľa ktorej Briti kontrolovali zahraničnú politiku a hospodárstvo krajiny. Za vlády Abdurrahmána 1880 – 1901 vytváranie centralizovaného štátu. R. 1885 v rusko-afganskej vojne porážka Abdurrahmána, 1887 stanovená severoafganská hranica; Rusko uznalo britský vplyv v Afganistane. R. 1893 anglo-afganská zmluva o severozáp. hranici Indie, Abdurrahmán bol nútený uznať Durandovu líniu za vých. hranicu krajiny, časť územia Afganistanu, na ktorom žilo 50 % všetkých Afgancov (tzv. Paštunistan, v dnešnom Pakistane), pripojená k Indii, proti čomu povstali vých. afganské kmene, ich odpor potlačený až 1897.

R. 1901 – 19 vláda emira Habíbulláha; vznik mladoafganského hnutia na čele s Abdulgháním, ktoré sa usilovalo o zavedenie reforiem a ústavy. R. 1919 prevrat, probritský emir Habíbulláh zabitý, emir Amánulláh vyhlásil 28. 2. nezávislosť Afganistanu, ktorú uznalo aj sovietske Rusko. Spojené kráľovstvo rozpútalo tretiu anglo-afganskú vojnu, v ktorej bolo porazené. R. 1919 – 73 konštitučná monarchia (dynastia Nádirovcov). R. 1919 – 29 liberálne reformy emira Amánulláha, 1929 víťazstvo reakčného kmeňového povstania, trónu sa zmocnil M. Nádir Chán (kráľ 1929 – 33), ktorý 1932 vyhlásil konzervatívnu ústavu, po jeho smrti (atentát) sa stal panovníkom M. Záhir Šáh (1933 – 73). Počas 2. svet. vojny Afganistan neutrálny. R. 1973 vyhlásená republika, prezident, generál S. M. Dá’úd (z dynastie Nádirovcov), zvrhnutý 1978 ľavicovým prevratom marxisticko-leninskej Ľudovej demokratickej strany Afganistanu (od 1990 Vlastenecká strana), moc prevzala revolučná rada a vláda, vyhlásená Afganská demokratická republika silno orientovaná na ZSSR. Protivládnymi povstaniami začiatkom 1979 sa začala občianska vojna; po rozkole vo vládnej strane predstavitelia dogmatického komunistického jadra strany vystúpili proti najvyššiemu predstaviteľovi strany a vlády Hafizulláhovi Amínovi (*1929, †1979) a na ich žiadosť 27. 12. 1979 vpadli do krajiny sovietske vojská. Amín bol popravený, najvyšším predstaviteľom strany a vlády sa stal B. Karmal. V januári 1980 sa 7 opozičných afganských zoskupení (sunnitskí fundamentalistickí a nacionalistickí povstalci, tzv. spojenectvo siedmich) spojilo do Islamského združenia afganských mudžáhidov so sídlom v Péšávare.

Od 1982 v Ženeve afgansko-pakistanské rozhovory o riešení situácie. Od 1986 generálny tajomníkom strany M. Nadžíbulláh, vyhlásený kurz národného zmierenia, 1987 povolená činnosť ďalších politických strán, opozícii ponúknuté miesta vo vláde, názov krajiny Afganská republika. R. 1988 vytvorilo spojenectvo siedmich dočasnú vládu, ktorá mala nahradiť vládu v Kábule, úsilie o vytvorenie islamského štátu; v Ženeve podpísané dohody medzi Afganistanom a Pakistanom s medzinárodnými zárukami; 1988 – 89 postupný odchod sovietskych vojsk. R. 1989 prevzala moc vojenská rada na čele s Nadžíbulláhom; v pakistanskom Rávalpindí opozíciou menovaný prezident S. Mudžáddadí a vláda mudžáhidov (neuznané šíitskou opozíciou sídliacou v Iráne), 1990 uzákonený politický pluralizmus, islam štátnym náboženstvom. Po neúspešných rozhovoroch o prímerí Nadžíbulláh 1992 zosadený, predstavitelia mudžáhidov vytvorili Radu islamskej svätej vojny, ktorá nahradila dočasnú vládu, názov Afganský islamský štát; zrušenie parlamentu. Nová vlna násilností medzi sunnitskými a šíitskými bojovníkmi. Novým prezidentom B. Rabbání, predstaviteľ umierneného Islamského zväzu (Džamaíte islámí); s vodcom fundamentalistickej Islamskej strany (Hezbe islámí) G. Hekmatjárom uzavrel mierovú zmluvu, ktorá mala ukončiť boje medzi mudžáhidmi. Po opätovných prudkých bojoch rozdelenie moci, Hekmatjár predsedom vlády.

R. 1994 začali obsadzovať územie bojovníci fundamentalistického hnutia Taliban, ktorí boli podporovaní Pakistanom a po neprestajných bojoch v septembri 1996 ovládli Kábul (prezident Nadžíbulláh obesený) a tri štvrtiny územia Afganistanu; proti nim provládne vojská generála A. Š. Masúda a generála A. R. Dóstuma, ktoré kontrolovali 6 provincií na S územia. V októbri 2001 sa začala americká operácia Trvalá sloboda, ktorá vytlačila Taliban takmer z celého Afganistanu. Pomocou Medzinárodných bezpečnostných podporných síl (International Security Assistance Force, ISAF) sa situácia stabilizovala. V decembri 2001 bola v Bonne vytvorená dočasná vláda na čele s H. Karzajom, v júni 2002 na zhromaždení zástupcov všetkých regiónov a politických i vojenských štruktúr (lója džirga) vyhlásená Afganská islamská republika, 2003 prijatá ústava, na základe ktorej bol vytvorený dvojkomorový parlament, v októbri 2004 prezidentské voľby, ktoré vyhral H. Karzaj, v septembri 2005 parlamentné voľby. R. 2009 H. Karzaj opäť zvolený za prezidenta (vo funkcii do septembra 2014), od 2014 je prezidentom Ašraf Ghaní (*1949).

Afyonkarahisar [-jon- -šar-] — mesto v Turecku v záp. časti Anatólskej plošiny; administratívne stredisko provincie (ilu) Afyonkarahisar; 187-tis. obyvateľov (2012). Stredisko obchodu. Priemysel kovoobrábací, výroba cementu a kobercov. Pestovanie maku na lekárske účely. Cestný a železničný uzol, letisko. Ruiny citadely, mešita z epochy Seldžukovcov, madrasa (oblastné múzeum).

Agartala — mesto v severových. Indii na vých. okraji delty rieky Ganga, hlavné mesto členského štátu Tripura; 400-tis. obyvateľov (2011). Obchodné stredisko husto zaľudnenej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka, jutovníka), dopravné centrum (letisko), sídlo vysokých škôl.

Agha Džári, perzsky Ághá Járí — mesto v Iráne na juhovýchode provincie Chúzestan na ceste do Ahvázu a Chorramšahru asi 150 km na východ od Abadanu a 60 km od pobrežia Perzského zálivu; 13-tis. obyv. (2011). Jedno z najvýznamnejších stredísk ťažby ropy v štáte. Ropovodmi spojené s Abadanom, Teheránom a ostrovom Chark.

Aginskoje, oficiálny prepis Aginskoe — osada mestského typu v Rusku v Zabajkalskom kraji, administratívne stredisko Agského buriatskeho okruhu; 18-tis. obyvateľov (2016). Leží 37 km juhozáp. od železničnej stanice Mogojtuj (na trati Karymskoje-Zabajkaľsk) pri rieke Aga v povodí Amuru. Založené 1811. Potravinársky priemysel (mliekareň, pekáreň). Vlastivedné múzeum.

Ágra — mesto v severnej Indii na rieke Jamuna, administratívne stredisko okresu Ágra v členskom štáte Uttarpradéš; 1,760 mil. obyvateľov (2011). Priemysel strojársky, chemický, textilný, obuvnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, jačmeňa, pšenice, pšena). Železničná a cestná križovatka s letiskom, sídlo univerzity.

Na území Ágry existovalo staroveké osídlenie. Prvýkrát písomne doložená v 11. stor., keď sa tam spomína pevnosť. Sultán Sikandar z dynastie Lódíovcov (vládol 1489 – 1517) presunul z Dillí do Ágry svoje hlavné administratívne centrum a dal tam vybudovať pevnosť (pravdepodobne na mieste dnešnej Červenej pevnosti, nezachovala sa). V rokoch 1526 – 40, 1556 – 71 a 1598 – 1648 bola Ágra centrom vlády a sídlom Veľkých Mogulov (Mughalov), v 16. – 17. stor. významné politické a kultúrne centrum. Rozkvet najmä počas vlády Akbara Veľkého (1556 – 1605, Ágra sa stala jeho hlavným mestom a nazval ju Akbarabád), ktorý tam dal vybudovať mnohé významné stavby z červeného pieskovca, predovšetkým Červenú pevnosť, mesto opevnil mohutnými hradbami s bránami, hlavné ulice dal vydláždiť kameňmi a vybudoval systém odvodňovacích kanálov. Panovník Šáhdžahán (vládol 1627 – 58) dal Červenú pevnosť prestavať a mnohé stavby Akbara Veľkého nahradil reprezentačnými stavbami z bieleho mramoru. V roku 1648 preniesol hlavné mesto do Dillí, Ágra však zostala až do konca 18. stor. strategicky významným mestom. V období vlády Veľkých Mogulov bola významným centrom produkcie luxusných umeleckoremeselných predmetov (koberce, vlnené látky, mramorové intarzie, výrobky zo slonoviny a zlata, výšivky a i.)

Stavebné pamiatky: na brehu rieky Jamuna mauzóleum Tádž mahal (1631 – 48; 1983 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), mauzóleum rodiny dvorana Itimáduddaulu (1622 – 28, vybudované na vyvýšenej platforme v záhrade perzského typu čahár bágh s vodnými kanálmi; vďaka dekoratívnej geometrickej a arabeskovej výzdobe z kamenných a drahokamových inkrustácií pokladané za jednu z najvýznamnejších stavieb mogulskej architektúry), Červená pevnosť (Lál kilá, 1565 – 79; 1983 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) – mohutný pevnostný systém pozostávajúci z hradieb vybudovaných z červeného pieskovca, obkolesujúci komplex prepychových súkromných palácov určených pre panovníkov i reprezentatívnych audienčných stavieb s nádvoriami a so záhradami, budovaný postupne v 16. – 17. stor., k najvýznamnejším stavbám v Červenej pevnosti patria Perlová mešita (Mótí masdžid, 1648 – 54), Džahángírov palác (Džahángírí mahal, 1573), Súkromný palác (Khás mahal, 1631 – 40), Sklený palác (Šíš mahal, okolo 1631 – 40).

V Sikandre (dnes súčasť mesta Ágra) ruiny viacerých stavieb z obdobia vlády sultána Sikandara Lódího (začiatok 16. stor.) a mauzóleum Akbara Veľkého (1605 – 13).

Ağrı Dağı → Ararat

Agung, Gunung Agung — aktívna sopka, stratovulkán v Indonézii vo východnej časti ostrova Bali, jeho najvyšší vrch, 3 142 m n. m. Prvé zaznamenané erupcie boli v októbri 1710 až vo februári 1711, ďalšie erupcie v rokoch 1808, 1821, 1843, vo februári 1963 až v januári 1964 (jedny z najsilnejších a najničivejších erupcií v histórii Indonézie, zomrelo viac ako 1-tisíc ľudí) a v auguste 2017 až júni 2019.

Na západnom svahu je komplex hinduistických svätýň.

Ahmadábád — mesto v záp. Indii v členskom štáte Gudžarát na rieke Sabarmati asi 50 km od jej ústia do Khambátskeho zálivu Arabského mora; 6,358 mil. obyv. (5. najväčšie mesto Indie, 2011). Významný textilný (bavlnársky, hodvábnický) priemysel, ďalej chemický, strojársky priemysel. Dopravná križovatka – významný železničný uzol na diaľnici spájajúcej mesto s Bombajom (Mumbáí) a s Dillí, dve letiská (medzinárodné a národné). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (najmä pestovanie bavlníka). Sídlo Gudžarátskej univerzity a katolíckeho biskupstva.

Založené 1411 moslimským panovníkom Gudžarátu, sultánom Ahmedom šáhom, od 1572 súčasť ríše Veľkých Mogulov, po období úpadku v 18. stor. významné obchodné stredisko, 1818 ovládnuté Britmi, od 2. pol. 19. stor. sa menilo na moderné priemyselné mesto. Do 1972 hlavné mesto Gudžarátu, dodnes jeho kultúrne stredisko. Významné architektonické pamiatky v starom meste obkolesenom hradbami z 15. – 16. stor., palác, mešity, mauzóleum Ahmeda šáha (1423 – 40), hrobky kráľovien a i. R. 2017 bolo staré mesto zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ahmadnagar, Ahmednagar — mesto v západnej Indii v členskom štáte Maháraštra na náhornej plošine pri okraji pohoria Západný Ghát; 380-tis. obyvateľov (2011). Obchodné stredisko umelo zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, obilnín, cukrovej trstiny). Stredisko spracovania bavlny, cukru a koží, ako aj tradičnej indickej medicíny – ajurvédy.

Mesto bolo založené v 15. stor., v rokoch 1490 – 1633 bolo sídelným mestom moslimského sultanátu Nizámšáhovcov.

Stavebné pamiatky: hrobka Salábat Chána II. (16. stor.).

Ahtuba → Achtuba

Ahtubinsk → Achtubinsk

Ahváz, arab. Ahwáz — mesto v Iráne na rieke Kárún ústiacej do Šatt al-Arabu, 30 m n. m., administratívne stredisko provincie Chúzestan; 1,112 mil. obyvateľov (2011). Vzniklo na kráľovskej ceste do Perzepolisu v starovekej Perzii, v 7. stor. dobyté Arabmi, najväčší rozvoj dosiahlo po náleze ropy v 20. stor., poškodené 1980 počas iracko-iránskej vojny. Križovatka železníc do Chorramšahru, Dezfúlu a Širázu. Priemysel chemický, petrochemický, potravinársky, textilný. Letisko, univerzita (založená 1955).

V okolí ropné polia. Ložiská ropy a zemného plynu objavené 1958. Roponosné a plynonosné súvrstvia sú vrchnokriedového, paleogénneho a miocénneho veku. Celkové zásoby ropy sa odhadujú na 65,5 mld. barelov.

Acheng → A-čcheng

Achtuba, oficiálny prepis Ahtuba — ľavé rameno rieky Volga v Rusku (oddeľuje sa nad Volgogradom); dĺžka 520 km, priemerný ročný prietok okolo 150 m³/s. Splavné len pri najvyšších vodných stavoch. Prístav Achtubinsk.

Achtubinsk, oficiálny prepis Ahtubinsk — prístavné mesto na juhovýchode európskej časti Ruska v Astrachánskej oblasti na ľavom brehu Achtuby (rameno Volgy); 39-tis. obyvateľov (2015). Založené 1959. Priemysel lodiarsky, potravinársky (mäsopriemysel, konzerváreň), stavebných materiálov (tehelňa). Dopravná križovatka, riečny prístav (slúži najmä na transport soli, ktorá sa ťaží v jazere Baskunčak).

Aihui → Aj-chuej

Áizal, Áízawl — mesto v severových. Indii, hlavné mesto členského štátu Mizorám; 293-tis. obyv. (2011). Leží v horskej oblasti (900 m n. m.). Nábytkársky a textilný priemysel (využitie a spracovanie tradičných surovín – dreva, bambusu a bavlny).

Áízawl → Áizal

Aizuwakamacu, Aizuwakamatsu — mesto v Japonsku na ostrove Honšu v prefektúre Fukušima v kotline Aizu uprostred sopečných pohorí; 124-tis. obyvateľov (2015).

V 17. – 19. stor. predstavovalo významné priemyselné a obchodné centrum známe výrobkami z laky. Bolo jedným z posledných sídel samurajov lojálnych k šógunátu rodu Tokugawovcov a centier odporu proti modernizácii krajiny v ére Meidži (1868). Po vybudovaní železnice v 20. stor. sa stalo centrom výroby tradičných produktov (výrobky z laky, keramika, saké), ako aj turistickým strediskom (hrad, samurajský cintorín, horúce pramene).

Stavebné pamiatky: hrad Curugadžó (1384, 1868 počas občianskej vojny Bošin zničený, 1960 – 2011 zrekonštruovaný).

Ajaguz — mesto na východe Kazachstanu pri rieke Ajaguz; 38-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo v súvislosti s výstavbou železnice, od 1939 mesto. Priemysel potravinársky (mäsový, mliekarský), stavebných materiálov, opravovne vozňového parku.

Ajaguz — rieka v Kazachstane; dĺžka 492 km, rozloha povodia 15 700 km². Pramení na svahoch pohoria Tarbagataj. Preteká polopúšťovou oblasťou, stráca veľa vody a vsakuje do pôdy. Do Balchašského jazera vteká len v období vysokých povodňových stavov.

Ajan — jazero tektonicko-ľadovcového pôvodu na severe ázijskej časti Ruska, 469 m n. m. Vyteká z neho rieka Ajan.

Ajan — rieka na severe ázijskej časti Ruska, horný tok rieky Cheta (zdrojnica rieky Chatanga); dĺžka 181 km. Vyteká z jazera Ajan.

Aj-chuej, Aihui — mestský obvod mestskej prefektúry Chej-che v Číne na severe provincie Chej-lung-ťiang na rieke Amur; 213-tis. obyvateľov (2010). Región dlho pokrytý lesmi, osídlený až v 19. stor., rozvoj malej osady v dôsledku nálezísk zlata po 1883. Počas 1. svet. vojny až 50-tis. obyvateľov, počas japonskej okupácie vybudovaná železnica do vnútrozemia, po vojne zničená. Obchodné centrum poľnohospodárskej oblasti, spracovanie dreva.

Ajmán [adž-] → Adžmán

Ajmer [adž-] → Adžmér

al-Ajn, arabsky Al-’Ayn — mesto vo vých. časti Spojených arabských emirátov na hranici s Ománom v emiráte Abú Zabí v oáze Burajmí na úpätí vrchu Háfití 140 km vých. od hlavného mesta Abú Zabí; 473-tis. obyvateľov (2014). Po 1981 sídlo emira. Jedno z najmodernejších a najrýchlejšie sa rozvíjajúcich miest Blízkeho východu s mnohými záhradami, parkmi a moderne riešenou dopravou. V minulosti stredisko obchodu s poľnohospodárskymi produktami pochádzajúcimi z oázy, v súčasnosti moderné obchodné stredisko oblasti siahajúcej na územie Ománu, cementáreň, výroba keramiky, plniareň spoločnosti Coca-Cola Company. Medzinárodné letisko, múzeum, univerzita (založená 1977).