Abaya Hayk [-ja hajk] → Abaja

Abbé, francúzsky Lac Abbé, amharsky Abhe Bid Hayk — bezodtokové slané jazero vo východnej Afrike v Afarskej panve na hranici Etiópie a Džibutska; plocha 340 km² (z toho 110 km² v Džibutsku), dĺžka 25 km, priemerná hĺbka 8,6 km. Prítokom je rieka Awaš.

Abeokuta — mesto v juhozáp. Nigérii asi 100 km na sever od Lagosu a 80 km na západ od Ibadanu, hlavné mesto členského štátu Ogun; 452-tis. obyvateľov (2006). Leží na dôležitom železničnom ťahu smerom na sever od Lagosu. Okolie pokrýva savana. Priemysel potravinársky (konzervovanie ovocia), pivovarnícky, textilný, chemický (výroba plastov), cementárne. Stredisko oblasti pestovania kakaovníka. Hlavným zamestnaním obyvateľov je roľníctvo. Podľa miestnej tradície bola Abeokuta (Abeokuta = pod kameňom) osídlená okolo 1830 ľuďmi kmeňa Egba z ibadanskej oblasti, ktorí museli opustiť svoje otrokármi zničené obydlia. Obyvatelia Abeokuty spolupracovali pri potláčaní obchodu s otrokmi. K britskej korune sa pripojili po príchode kresťanských misionárov 1842, 1914 prešlo mesto formálne pod britskú ochranu.

Abesínia — zastaraný názov Etiópie.

Abia — členský štát Nigérie.

Abuja [-dža] — hlavné mesto Nigérie sev. od ústia Benue do Nigeru, administratívne stredisko federálneho teritória Federal Capital Territory; 1,236 mil. obyvateľov, aglomerácia 2,440 mil. obyvateľov (2011). Založené 1828, od 1983 budované ako budúce hlavné mesto krajiny, ktoré tam bolo formálne prenesené 12. 12. 1991 z Lagosu.

Abú Kir, Abú Qír — rybárska dedina a letovisko na stredomorskom pobreží Egypta severovýchodne od Alexandrie. V zálive Abú Kir 1. 8. 1798 zničil britský admirál H. Nelson početne silnejšiu francúzsku flotilu, ktorá mala kryť egyptskú expedíciu Napoleona I. Bonaparta. Týmto víťazstvom dosiahlo Spojené kráľovstvo námornú prevahu v Stredomorí. V pozemnej bitke pri Abú Kire 25. 7. 1799 porazil Napoleon I. Bonaparte turecké vojská bojujúce na strane Spojeného kráľovstva. Britské jednotky pod velením generála R. Abercrombyho sa 8. 3. 1801 vylodili pri Abú Kire a 21. 3. porazili zvyšky francúzskej expedičnej armády.

Accra → Akkra

Adamauská vysočina, angl. Adamawa, fr. Adamaoua — pohorie v Kamerune, čiastočne v Nigérii a Stredoafrickej republike. Stupňovitá náhorná plošina budovaná najmä prekambrickými rulami a mladšími vyvretými horninami. Nad zarovnaným povrchom (1 000 – 1 500 m n. m.) sa týčia osamotené vrchy, najmä vyhasnuté sopky (Bamboutos, 2 740 m n. m.). Rovníkové podnebie. Pramenná oblasť riek Benue, Sanaga, Logone. Na juhu vždyzelené lesy, na severe savany. Významné ložiská bauxitu.

Adamawa — členský štát Nigérie.

Adamawa — historická ríša na území dnešnej vých. Nigérie a sev. Kamerunu na hornom toku rieky Benue. Začiatkom 19. stor. dobyli územie islamizovaní Fulbovia a založili tam štát s hlavným mestom Yola. Zakladateľom a prvým vládcom emirátu bol syn jedného z fulbských vodcov, bojovník a učenec Modibbo (Učený) Adama (*1771, †1848), podľa ktorého bola nazvaná ríša, predtým nazývaná Fumbina (Fombina). R. 1806 dostal Adama od islamského reformátora, šejka Usmana dan Fodia, zástavu a titul lamido fombina (vládca juhu) a 1809 začal fulbský džihád (svätú vojnu) proti nemoslimskému obyvateľstvu. Po Adamovej smrti prešla vláda na jeho 4 synov, ich moc však bola oslabená. Ríša platila tribút sultánom zo Sokota. Po 1901 ju dobyli britskí, nemeckí a francúzski kolonizátori, v nasledujúcom období bola časť územia začlenená do britskej kolónie a protektorátu Nigéria (provincia Yola, ktorú spravoval Adamov syn lamido Bobbo Ahmadu), časť do Britského Kamerunu a Francúzskeho Kamerunu. R. 1926 bola z provincie Yola vytvorená Adamawa (Gongola), tretia najväčšia provincia Nigérie. Po referende 1961 k nej bolo pričlenené aj územie ležiace na severe Britského Kamerunu.

Adarov mys — mys v Antarktíde na Adarovom polostrove (súčasť Viktóriinej zeme). Miesto prvého vylodenia (1895), ako aj prvého prezimovania (1899) človeka na trvalom ľade Antarktídy (Nór C. E. Borchgrevink).

Addis Abeba — hlavné mesto Etiópie na Etiópskej vysočine, 2 500 m n. m., predstavuje samostatnú administratívnu jednotku a je hlavným mestom etnického štátu Oromíya; 3,273 mil. obyvateľov (2015).

Založené 1887 cisárom Menelikom II. ako hlavné mesto kráľovstva Šoa. Po zjednotení krajiny od 1889 hlavné mesto Etiópie. R. 1936 okupované talianskymi vojskami, 1936 – 41 hlavné mesto Talianskej východnej Afriky, 5. 4. 1941 oslobodené britskou špeciálnou jednotkou a etiópskymi partizánmi, 5. 5. 1941 sa doň vrátil cisár Haile Selassie I. Po 2. svet. vojne rýchly rozvoj a modernizácia, v súčasnosti politické, hospodárske a kultúrne stredisko štátu. Priemysel strojársky (výroba dopravných prostriedkov), textilný, garbiarsky, obuvnícky, pivovarnícky, mlynársky, tabakový, cementársky, stavebných látok. Centrum cestovného ruchu. Dopravná križovatka (železnica do Džibuti), medzinárodné letisko. Knižnice, múzeá, univerzita (založená 1950), vedeckovýskumné ústavy. Sídlo metropolitu etiópskej cirkvi, Africkej únie (angl. African Union) a Hospodárskej komisie OSN pre Afriku (angl. United Nations Economic Commission for Africa).

Adelaidin ostrov, angl. Adelaide Island — jeden z ostrovov pozdĺž Antarktického polostrova v Západnej Antarktíde. Súčasť sopečného ostrovného pásu tiahnuceho sa pozdĺž záp. okraja Antarktídy od oblasti Viktóriinej zeme cez Zem Márie Byrdovej až k ostrovom Južné Shetlandy. Vulkanity (čadiče a ich vulkanoklastiká) treťohorného a štvrtohorného veku ležia na staroalpínskom podloží.

Ado-Ekiti — mesto v juhozáp. Nigérii, 503 m n. m., hlavné mesto členského štátu Ekiti; 424-tis. obyvateľov (2015). Priemysel bavlnársky, obuvnícky, keramický. Poľnohospodárske stredisko (pestovanie kakaovníka). Univerzita (1982).

Adrar des Iforas — planina na Sahare na hraniciach Mali a Alžírska. Budovaná prevažne prekambrickými žulami. Priemerná výška 700 m n. m. Početné vádí, ojedinele vyvýšeniny (do 1 000 m n. m.) zväčša vulkanického pôvodu. Kočovný chov tiav.

Adwa, tal. Adua — mesto v sev. Etiópii v etnickom štáte Tigray, 1 900 m n. m.; 61-tis. obyvateľov (2015). Umelecké remeslá. V rozhodujúcej bitke taliansko-etiópskej vojny 1. 3. 1896 tam bola na hlavu porazená talianska armáda (20-tis. mužov) generála Oresteho Baratieriho (*1841, †1901) na africké pomery dobre vyzbrojeným vojskom etiópskeho cisára Menelika II. (100-tis. mužov). Porážka pri Adwe viedla k pádu talianskeho premiéra F. Crispiho a nová vláda markíza A. S. di Rudiniho vzápätí podpísala mierovú zmluvu v Addis Abebe (26. 10. 1896), podľa ktorej Taliansko muselo uznať plnú nezávislosť Etiópie.

Afarská panva, Afarský trojuholník — rozsiahla tektonicky podmienená depresia vo východnej Afrike vo Východoafrickej priekopovej prepadline na území východnej Etiópie, strednej Eritrey, južného Džibutska a severozápadného Somálska. Má zhruba trojuholníkový tvar a rozlohu približne 4-tisíc km². Územie je seizmicky aktívne a má mnoho aktívnych (Erta Ale) aj neaktívnych (stratovulkán Ajälu Tärara) sopiek a horúcich prameňov. Veľkú plochu pokrýva Danakilská púšť rozkladajúca sa v severovýchodnej časti Etiópie, južnej časti Eritrey a na veľkej časti Džibutska. V jej severnej časti leží Danakilská prelačina, jedna z najteplejších a najsuchších oblastí na svete. Na území Džibutska leží Asalská preliačina so slaným jazerom Lac Assal, ktorého depresia je najnižším miestom v Afrike (155 m pod hladinou mora). Najväčším vodným tokom územia je rieka Awaš, ktorá pramení v Etiópskej vysočine, tečie na sever, preteká viacerými slanými jazerami a ústi do jazera Abbé.

Afarská panva je osídlená zväčša Afarmi živiacimi sa pastierstvom a ťažbou draselných solí, chloridu sodného a síry.

Územie je významnou antropologickou oblasťou s paleontologickými nálezmi (→ Afar).

Agaña → Hagåtña

Ahaggar, Hoggar — horský masív v Alžírsku na Sahare budovaný žulami, kremencami a čadičovými príkrovmi. Vrchom Tahat dosahuje výšku až 3 005 m n. m. Tropické suché horské podnebie. Ročný úhrn zrážok do 150 mm, výnimočne snehové zrážky. Obyvatelia Tuaregovia s prevažne kočovným pastierstvom. Atraktívny horolezecký terén. Stredisko Tamanrasset.

Achmim — mesto v strednej časti Egypta v guvernoráte Súhádž na východnom brehu Nílu asi 200 km severne od Luxoru; 102-tis. obyvateľov (2006). Textilný (najmä bavlnársky) priemysel. Obchodné stredisko. Mesto leží v blízkosti Egyptskej národnej železnice vedúcej po západnom brehu Nílu a spájajúcej Alexandriu s Asuánom.

V starovekom Egypte známe ako Ipu (aj Chentej-Menu), v Ptolemaiovskom období centrum 9. hornoegyptského kraja a stredisko kultu boha Mina, ktorého Gréci stotožňovali s bohom Panom, preto známe aj ako Panopolis (aj Chemmis). Bolo známe výrobou textílií. Z Achmimu pochádzali rodičia kráľovnej Teje, manželky Amenhotepa III., ktorej otec Juja bol kňazom a predstaveným boha dobytka Mina. V okolí mesta bolo v začiatkoch kresťanstva (4. stor.) vybudovaných niekoľko koptských kláštorov (koptský názov mesta Chmin).

Väčšina pamiatok v meste bola v neskorších obdobiach zničená (rozobraná na stavbu iných budov), v roku 1981 boli objavené zvyšky egyptského chrámu z Rímskeho obdobia, ktorý patril k najväčším v grécko-rímskom Egypte (s fragmentmi sochy faraóna Ramesseho II., so sochou jeho dcéry Meritamen i so sochou Nepherita I., zakladateľa a prvého faraóna 29. dynastie), neskôr aj ďalšieho chrámu. Na severovýchod od Achmimu sa v oblasti el-Salamúní nachádza skalná kaplnka zasvätená Minovi, pochádzajúca z 18. dynastie, ktorú dal zrejme vytesať faraón Thutmose III. a vyzdobiť i zreštaurovať Ptolemaios II. V oblastiach el-Salamúní a el-Hawáwíš sú i početné skalné hrobky od Starej ríše až po Ptolemaiovské a Rímske obdobie.

Aïn-Salah, oficiálny prepis Ayn Sálih, predtým In Salah — mesto v oáze v str. Alžírsku vo vilájete Tamanrasset; 33-tis. obyvateľov (2008). Dopravná križovatka na Transsaharskej ceste.

Aïn-Sefra, oficiálny prepis Ayn Safrá — mesto v záp. Alžírsku vo vilájete Naama vo Veľkom Atlase 48 km vých. od marockých hraníc; 48-tis. obyvateľov (2008). Založené 1881 ako francúzske posádkové mesto. Obchod s výrobkami dovezenými nomádskymi Berbermi (vlna, kože, ovce, soľ).

Aïr, Azbine — kryštalicko-vulkanický horský masív na juhu Sahary na území štátu Niger juhových. od pohoria Ahaggar. Silne rozrušený, početné vádí. Najvyšší vrch Gréboun, 2 012 m n. m. Horské púšťové podnebie. ObyvateliaTuaregovia sa živia chovom dobytka a poľnohospodárstvom v oázach. Najvýznamnejšie sídlo Agadez. Ložiská medi, uránu a olova. Prírodná rezervácia.

Ajdábiyá → Adžedábíja

Akagera → Kagera

Akure — mesto v juhozáp. Nigérii, hlavné mesto členského štátu Ondo; 571-tis. obyvateľov (2011). Stredisko oblasti pestovania ryže, palmy olejnej, spracovania kakaového zrna a obchodu s ním. Drevársky priemysel, remeslá (tkáčstvo). Obchodná a poľnohospodárska škola.

Akwa Ibom — členský štát Nigérie.

Al ’Alamayn → Alamejn

Alamejn, Al ’Alamayn — mesto v Egypte v guvernoráte Matrúh záp. od Alexandrie; 7,4 tis. obyvateľov (2007). Odohrala sa tam rozhodujúca bitka 2. svet. vojny na severoafrickom fronte; 23. 10. – 4. 11. 1942 tam britská armáda pod velením generála B. L. Montgomeryho porazila a donútila k ústupu nemecko-talianske vojská pod velením poľného maršala E. Rommela. Nemecko-talianske vojská pôvodne v sile 96-tis. vojakov a 500 tankov stratili 59-tis. mužov a takmer všetky tanky a delá, britskú silu predstavovalo 200-tis. vojakov a 1000 tankov, zaznamenané straty boli 13-tis. mužov a 432 tankov (Montgomery stratil v bojoch 25% pešiakov 8. armády). Bitka pri Alamejne znamenala definitívnu porážku Rommelových vojsk a rozhodla o osude celej nemeckej severoafrickej výpravy (→ Africký zbor). Múzeum a cintorín padlých vojakov.

Albertville [-bervil] → Kalemie

Alexandria, arab. al-Iskandaríja, medzinárodný prepis Al Iskandaríyah — prístavné mesto v sev. Egypte na pobreží Stredozemného mora v záp. časti delty Nílu 183 km severozápadne od Káhiry, administratívne stredisko guvernorátu Alexandria; 314 km², 4,028 mil. obyvateľov (po Káhire 2. najväčšie mesto štátu, 2006). Priemysel chemický (ropa, olej, asfalt), energetický, strojársky, textilný (bavlnárstvo), potravinársky, papiernický a celulózový, lodiarsky, tabakový; umelecké remeslá. Export bavlny, obilnín, zeleniny, čaju, kávy, stavebného dreva; burza bavlny. Dopravná križovatka, letisko. V centre mesta starobylé štvrte Bruchium (grécka), Rakotis (egyptská), Regio Judaeorum (židovská) a Faros.

Založené 332 pred n. l. Alexandrom III. Veľkým podľa projektov gréckeho urbanistu z ostrova Rodos Deinokrata, ktorý vytvoril šachovnicový pôdorys mesta so širokými ulicami. Za vlády Ptolemaia I. Sótéra (322 – 285 pred n. l.) sa Alexandria stala hlavným mestom krajiny, hospodárskym a kultúrnym strediskom celého helenistického sveta vo vých. Stredomorí, rezidenciou a sídlom umelcov a vzdelancov. Rozprestierala sa medzi sev. brehom Mareotského jazera a pobrežím mora. Uličnú sieť určovali dve hlavné ulice: Dromos, ktorá viedla od brehu jazera k moru, a na ňu kolmá, 34 m široká a viac ako 3 500 m dlhá Mesion Pedon. Na ich priesečníku sa rozprestierala agora. Pri morskom pobreží ležala kráľovská štvrť Basileia alebo Brucheion, na východ od nej židovská štvrť, na západ Emporion. Kráľovský palác obklopovali rozsiahle záhrady, v jeho blízkosti stál Museion (sídlo Múz), v ktorom pracovali významní učenci všetkých odborov (odtiaľ pomenovanie múzeum). Súčasťou vedeckej inštitúcie bola aj rozsiahla Alexandrijská knižnica. V tomto období bol vybudovaný aj Serapeion, chrám zasvätený Serapidovi (s veľkou knižnicou), a pred prístavom na ostrove Faros maják, jeden zo starovekých siedmich divov sveta. Dôležitým centrom a prístavom zostala Alexandria aj po 30 pred n. l., keď cisár Augustus pripojil Egypt k Rímskej ríši. Mala vyše 500-tis. obyvateľov, medzi ktorými vznikali ostré etnické a náboženské zrážky. Za cisára Trajána (98 – 117) tam vypuklo veľké židovské povstanie potlačené Hadriánom. Neskôr sa stala strediskom kresťanského učenia, sídlom biskupa, od 190 tam jestvovala katechetická škola (→ alexandrijská škola). Za Theodosia I. Veľkého (379 – 395), keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, sa systematicky ničili všetky staré pamiatky (napr. bol zničený Serapeion a Pergamská knižnica, ktoré tam boli presťahované z mesta Pergamon). R. 642 sa Alexandrie zmocnili Arabi, čím stratila výsadné kultúrne postavenie. Z helenistického a rímskeho obdobia sa zachovali len skromné zvyšky (Diokleciánov stĺp, rímske katakomby), ostatná časť bola zničená neskoršou výstavbou. Z islamského obdobia sú najvýznamnejšie dve mešity (z 1648 a 1767). V súčasnosti je Alexandria moderným mestom, druhým najväčším v Egypte, najvýznamnejším egyptským prístavom, sídlom vedeckovýskumných ústavov, knižníc (2002 otvorená Bibliotheca Alexandrina, ktorej budova je pokladaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry), múzeí a univerzity (1942). Sídlo pravoslávneho alexandrijského patriarchu, jedno z dvoch sídel (popri Káhire) koptského ortodoxného patriarchu a titulárne sídlo melchitského (gréckokatolíckeho) patriarchu.

Alger [-žer] → Alžír

alpsko-himalájska sústava — rozsiahla geomorfologická jednotka (časť zemského povrchu), do ktorej patrí celé územie Slovenska. Tvorí ju pás pohorí a medzihorských zníženín tiahnuci sa juhom a stredom Európy (napr. Sierra Nevada, Pyreneje, Alpy, Apeniny, Karpaty, Panónska panva, Stará planina, Kaukaz) a Áziou (napr. Taurus, Arménska vysočina, Iránska vysočina, Hindúkuš, Pamír, Karakoram, Himaláje, Transhimaláje). Utvára sa počas alpínskeho vrásnenia od druhohôr po súčasnosť. Hlavné črty dnešného vzhľadu získala v mladších treťohorách. Príznakom jej stáleho vývoja je vysoká seizmicita a súčasný vulkanizmus.

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km² územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Alžír, fr. Alger, arab. al-Džazá’ir, oficiálny prepis Al Jazái’r — hlavné mesto a prístavné mesto Alžírska na pobreží Stredozemného mora, administratívne stredisko vilájetu Alžír; 2,594 mil. obyvateľov (2015). Politické, hospodárske a kultúrne stredisko štátu. Priemysel strojársky, textilný, potravinársky (mlynársky, pivovarnícky, vinársky, tabakový), chemický, kožiarsky, papiernický; od 1982 sa tam každoročne konajú medzinárodné trhy. Námorný prístav – najväčší obchodný prístav štátu (vývoz ropy a jej produktov), medzinárodné letisko.

Alžír bol založený v 10. stor. na mieste fenického a rímskeho mesta Icosium. Od 16. stor. hlavné mesto tureckej provincie, neskôr jedno z centier korzárstva. R. 1830 obsadené Francúzmi, hlavné mesto Francúzskeho Alžírska; 1942 – 44 sídlo velenia Spojencov v sev. Afrike a dočasnej francúzskej vlády (Francúzskeho výboru národného oslobodenia); od 1962 hlavné mesto Alžírska.

Jadro mesta tvoria pevnosť kasba (zo 16. stor., 1992 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a stará štvrť Medína. Veľká mešita (11. stor.), nová mešita (17. stor.), katedrála Notre Dame d'Afrique (2. pol. 19. stor.), Kostol Sv. Trojice (2. pol. 19. stor.), pamätník . Nová, moderná architektúra. Národné dramatické divadlo, národná knižnica (založená 1835), univerzita (založená 1909) a i. vysoké školy; vedeckovýskumné ústavy, múzeá, archív, botanická záhrada.

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Ambrový mys, fr. Cap d’Ambre — najsevernejší bod Madagaskaru (11°57’ juž. zemepisnej šírky a 49°14’ vých. zemepisnej dĺžky).

Ameryho pobrežný ľad — jeden z pobrežných ľadovcov s ľadovcovými bariérami a ľadovcovými splazmi v šelfovej oblasti Východnej Antarktídy. Rozloha 12 700 km². Steká z výšky 2 000 m n. m. V okrajových častiach kolónie tučniakov.

Amiranty, angl. Amirante Islands — skupina koralových ostrovov v Indickom oceáne juhovýchodne od Madagaskaru; 83 km², 300 obyvateľov (2014). Pestovanie kokosovníka. Rybolov. Objavené 1502 Vascom da Gama; 1814 – 1976 patrili Spojenému kráľovstvu, od 1976 súčasť štátu Seychely.

Amundsen-Scott [skot] — americká polárna výskumná stanica v Antarktíde 100 m od južného pólu, v prevádzke od 1957. Nazvaná podľa R. Amundsena a R. F. Scotta.

Anambra — členský štát v juhových. časti Nigérie.

Andrew Jackson [endrú džeksn], Mount Andrew Jackson — vrch v Západnej Antarktíde, najvyšší vrch Antarktických Ánd na Antarktickom polostrove, 4 191 m n. m. (podľa niektorých zdrojov 4 200 m). Súčasť alpínskeho pásmového pohoria.

Angola, Angolská republika, port. Angola, República de Angola — štát v záp. časti juž. Afriky pri pobreží Atlantického oceána. Na severe a severovýchode susedí s Konžskou demokratickou republikou (bývalý Zair), na východe so Zambiou a na juhu s Namíbiou. Integrálnou súčasťou Angoly je aj exkláva Cabinda oddelená od hlavného územia 40 km širokým územím Konžskej demokratickej republiky (bývalý Zair). Angola sa administratívne člení na 18 provincií.

Prírodné pomery

Vnútrozemie Angoly vypĺňa z väčšej časti náhorná plošina vo výške 1 000 – 1 500 m n. m. (asi 78 % územia leží vyššie ako 1 000 m n. m.). Pobrežie Atlantického oceána lemuje nížina prechádzajúca do púšte Moçamedes. Na západe centrálnej časti sa nad plošinou Bié dvíha najvyšší masív Angoly Sierra Mocco (2 620 m n. m.). Podnebie tropické, vo vnútrozemí ovplyvňované nadmorskou výškou. Na väčšine územia sa teplota najchladnejšieho mesiaca (júla) pohybuje od 15 do 18 °C, najteplejšieho mesiaca (marca) od 22 do 26 °C. Výdatnosť zrážok dosahuje pri pobreží 700 – 800 mm, na púšti Moçamedes 50 mm, vo vnútrozemí 750 – 1 800 mm, prší po celý rok väčšinou v podobe prudkých lejakov. Územie patrí prevažne k úmoriu Atlantického oceána s povodiami riek Kongo (na severe), Cuanza (v centre) a Cunene (na juhu). Vých. časť Angoly odvodňovaná riekami Lungwebungu a Cuando do Zambezi patrí k úmoriu Indického oceána. Cubango s prítokom Cuíto tečie do bezodtokových panví na území Botswany. Rieky prekonávajú skalné stupne početnými vodopádmi, majú veľké zásoby energie. Najväčšou vodnou plochou Angoly je umelá vodná nádrž Ngove na rieke Cunene. Vnútrozemie (asi 50 % rozlohy) pokrývajú väčšinou riedke a suché lesy (v Cabinde a na severovýchode tropické lesy). V suchších oblastiach sú rozšírené savany, na juhozápade púšte a polopúšte. Živočíšstvo bolo čiastočne vyhubené (poľovníci, vojnové udalosti). Najbohatšia je živočíšna ríša saván (antilopy, levy, šakaly, hyeny a i.). V riekach žijú krokodíly, hrochy, korytnačky. Na území Angoly bolo zriadených viacero rozľahlých národných parkov (Mupa, Bikuar, Cameia a i.). Známe sú ložiská ropy, zemného plynu, diamantov, zlata, striebra, železnej, mangánovej a medenej rudy, síry, cínu, volfrámu, chrómu, niklu, kuchynskej soli, prírodného asfaltu.

Hospodárstvo

Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 60 %, služby 31 %, poľnohospodárstvo 9 % (2014). Hlavným priemyselným odvetvím Angoly je ťažobný priemysel, ktorý sa orientuje najmä na ťažbu ropy (v Cabinde; na tvorbe HDP podieľa asi 50 % a predstavuje viac ako 90 % vývozu krajiny, 2016), diamantov a farebných rúd. Spracovateľský priemysel využíva miestne surovinové zdroje, najmä ropu (spracúva sa v Luande) a poľnohospodárske produkty (palmový olej, cukor, mäso). Zastúpené sú aj menšie zariadenia textilného, chemického, papiernického a gumárskeho priemyslu. Rozvoj drevárskeho priemyslu (ťažba a spracovanie vzácneho dreva). Poľnohospodárstvo zamerané na domácu spotrebu má výhodnejšie podmienky na severe krajiny. K hlavným poľnohospodárskym plodinám patria kávovník a bavlník, na domácu spotrebu sa pestuje kukurica, ryža, pšenica, fazuľa, maniok, banány, sisal, slnečnica. V suchších oblastiach je rozšírený extenzívny chov hovädzieho dobytka, oviec, kôz. Rozvoj živočíšnej výroby znemožňuje výskyt bodavky tse-tse (mucha tse-tse). Viac ako polovica potravín sa dováža. Pri pobreží je dôležitým zdrojom obživy rybolov. Železničné trate spájajú pobrežie s vnútrozemím. Cestná sieť je kvalitná len v okolí hlavného mesta a pri pobreží. V Luande je medzinárodné letisko a najväčší námorný prístav. Vyváža sa ropa a ropné produkty, diamanty, káva. Dovážajú sa prevažne stroje a dopravné zariadenia, potraviny, suroviny, spotrebný tovar. Hlavnými obchodnými partnermi Angoly sú Čína, Portugalsko, Kórejská republika, India a USA.

Obyvateľstvo

Asi 90 % obyvateľstva tvoria bantuskí černosi (60 % záp. Bantuovia, 30 % konžskí Bantuovia). K hlavným etnickým skupinám patria Ovimbunduovia (37,2 %), Mbunduovia (21,6 %) a Kongovia (13,2 %). Osídlenie Angoly je nerovnomerné, sústredené najmä pri pobreží. 83 % obyvateľov vyznáva kresťanstvo (najmä katolíci, 50 %), ostatní tradičné miestne náboženstvá (2014). Podiel mestského obyvateľstva 46 % (2016). Najväčšie mestá: Luanda, Huambo, Benguela, Lobito, Cabinda.

Dejiny

Najstaršími obyvateľmi územia dnešnej Angoly boli pravdepodobne lovecké a zberačské skupiny hovoriace khoisanskými jazykmi. V prvom tisícročí prebiehali veľké migrácie obyvateľov hovoriacich bantuskými jazykmi, pravdepodobne zo str. Afriky, ktorí sa tam usádzali, asimilovali pôvodné obyvateľstvo a zaviedli alebo aspoň zdokonalili technológiu spracovania železa a pestovania obilnín. Migrácie sa skončili v 16. stor. Na území dnešnej Angoly vzniklo niekoľko centralizovaných kráľovstiev, z nich najvýznamnejšou bola Konžská ríša (vznikla ako prvá v 13. stor.) s hlavným mestom M’banza Kongo, ktoré Portugalčania nazvali São Salvador do Congo. Na juh od nej sa od 15. stor. rozprestieralo kráľovstvo Ndongo (Ngola), jeho panovník mal titul ngola (odtiaľ názov krajiny). R. 1483 objavili Angolu Portugalčania, 1589 – 1951 portugalská kolónia; v 16. – 19. stor. stredisko obchodu s otrokmi a so slonovinou na západoafrickom pobreží. V 1. pol. 17. stor. zjednotenie kmeňov pod vedením kráľovnej Žinga Mbandi (1625 – 55). R. 1650 – 70 boli potlačené povstania domorodého obyvateľstva. Malé nezávislé kráľovstvá pretrvali až do 1. pol. 20. stor.

Začiatkom 20. stor. Portugalčania kruto potlačili niekoľko veľkých kmeňových povstaní, po nástupe portugalského diktátora Salazara k moci (1932) všestranné kolonialistické vykorisťovanie Angoly (nútené práce, asimilácia, drancovanie prírodného bohatstva), 1951 – 73 zámorská provincia Portugalska, 1973 – 75 s vnútornou autonómiou. Po 2. svet. vojne zosilnenie národnooslobodzovacieho úsilia: 1954 založený Zväz severoangolského ľudu (UPNA), ktorý po zlúčení s Demokratickou stranou Angoly vytvoril 1962 Národný front oslobodenia Angoly (FNLA; Holden Álvaro Roberto, *1923, †2007) a exilovú vládu v Kinshase; 1956 zlúčením ľavicových strán vzniklo Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA; Mário Pinto de Andrade, *1928, †1990, A. A. Neto, A. L. Cabral) a 1966 Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA; J. M. Savimbi). Od 1961 ozbrojený boj, ktorý bol spočiatku namierený proti portugalským kolonistom, neskôr vyústil do vzájomných potýčok. Po štátnom prevrate v Portugalsku (1974) podpísaná dohoda s troma národnooslobodzovacími hnutiami v Angole, 1975 nezávislosť, vyhlásená Angolská ľudová republika s vládou jedinej politickej strany (MPLA), prezidentom Angoly A. A. Neto; FNLA a UNITA v opozícii. Rozpútaná občianska vojna za účasti kubánskych vojsk a vojsk Južnej Afriky podporujúcich opozíciu, počas 20 rokov v nej zahynulo 500-tis. a ušlo 1,4 mil. ľudí. R. 1988 dohoda o politickom urovnaní vojenských konfliktov, odchod juhoafrických a 1991 ukončený aj odsun kubánskych vojenských jednotiek, 1989 podpísaná dohoda medzi prezidentom J. E. dos Santosom a predsedom organizície UNITA J. Savimbim o ukončení občianskej vojny, 1991 zavedený systém viacerých politických strán, 1992 zmena názvu na Angolská republika a pod dohľadom OSN prvé slobodné voľby.

Počas nového vojenského konfliktu v septembri 1992 prišlo o život 100-tis. ľudí. V novembri 1994 bola uzavretá dohoda medzi vládnym hnutím MPLA a organizáciou UNITA. V septembri 1995 sa v Bruseli konala konferencia OSN o obnove vojnami postihnutej krajiny, na ktorej sa zúčastnil prezident J. E. dos Santos a vodca organizácie UNITA J. Savimbi. Koncom septembra 1995 vláda a UNITA uzavreli v exkláve Cabinda prímerie, no už v decembri vypukli vojenské konflikty. Podľa mierovej zmluvy mali byť do 8. 2. 1996 príslušníci organizácie UNITA odzbrojení a koncentrovaní do štyroch táborov. Prezident po dohode s americkým prezidentom J. Carterom prepustil 340 členov organizácie UNITA, pričom OSN predĺžila mandát mierových vojsk v Angole. Do pol. júna 1996 bola UNITA odzbrojená, prezident vládu rozpustil. V apríli 1997 bola z prívržencov MPLA a UNITA vytvorená vláda jednoty a národného zmierenia, ktorej predsedom sa stal Fernando José de França Dias Van-Dúnem (*1934). R. 1998 opäť vypukli vojenské konflikty, keďže UNITA odmietla konečnú mierovú dohodu. Koncom 1999 vládne vojská získali kontrolu nad väčšinou územia štátu, vojenské konflikty však pretrvávali aj v nasledujúcich rokoch. Vo februári 2002 zahynul počas vojenského konfliktu s vládnymi vojskami vodca organizácie UNITA J. Savimbi. V marci 2002 bolo uzatvorené prímerie a 4. apríla ukončená takmer 27 rokov trvajúca občianska vojna. V parlamentných voľbách 2008, ako aj 2012 zvíťazilo MPLA a vo funkcii prezidenta bol potvrdený J. E. dos Santos. R. 2010 bola prijatá nová ústava. Od 2017 je prezidentom Angoly João Manuel Gonçalves Lourenço (*1954).

Štátoprávne usporiadanie

Angola je nezávislá republika, hlavou štátu je prezident, zákonodarným zborom jednokomorové Národné zhromaždenie (Assembleia Nacional; 220 poslancov volených na 4 roky).

Annaba, do 1962 Bône — prístavné mesto v severovýchodnom Alžírsku pri Stredozemnom mori, administratívne stredisko vilájetu Annaba; 343-tis. obyvateľov (2008). Jedno z dôležitých priemyselných stredísk Alžírska. Priemysel chemický (spracovanie ropy), hutnícky, metalurgický, strojársky (výroba dopravných prostriedkov), tabakový, potravinársky, spracovanie korku. Exportný prístav (vývoz ocele, liatiny, fosforitov, poľnohospodárskeho tovaru). Železničný uzol, medzinárodné letisko. Turistika, kúpele.

Vzniklo v 12. stor. pred n. l. ako fenická obchodná stanica (Ophni), po 201 pred n. l. rezidencia numídských kráľov (názov Hippo Regius), neskôr rímske mesto, jedno z najluxusnejších starovekých miest. R. 393 sa tam konala synoda (koncil) ranokresťanskej cirkvi. Sídlo biskupstva, ktorého biskupom sa 396 stal sv. Augustín. R. 430 mesto obliehané Vandalmi, ktorí ho 431 dobyli a spustošili, krátky rozkvet zažilo po dobytí Byzanciou (533), 697 ho zničili Arabi. V nasledujúcom období oporný bod pirátov. Od 1160 patrilo berberskej dynastii Almohádovcov, asi od 1250 dynastii Hafsovcov, 1533 – 35 a 1540 – 1830 Osmanskej ríši, 26. 6. 1832 dobyté Francúzskom (názov Bône). Archeologickým výskumom boli odkryté početné pamiatky z rímskeho obdobia (fórum – jedno z najväčších v sev. Afrike, termy, divadlo, vodovod, veľký počet mozaikových dlážok). Bazilika sv. Augustína (1881 – 1900). Univerzita (založená 1975), archeologické múzeum.

Annin mys — výbežok relatívne stabilného štruktúrneho bloku Enderbyho zeme vo Východnej Antarktíde vybiehajúci do Mackenzieho mora. Súčasť horského masívu tiahnuceho sa paralelne s pobrežím s výstupmi vysoko premenených hornín prekambrického podložia Antarktickej platformy; maximálna výška 2 300 m n. m. Kolónie tučniakov.

Antananarivo, býv. Tananarive — hlavné mesto Madagaskaru na hornom toku rieky Ikopa, 1 431 m n. m.; 1,334 mil. obyvateľov (2014). Politické, hospodárske a kultúrne centrum štátu. Vzniklo začiatkom 17. stor. ako pevnosť a sídlo ríše Imerina. R. 1895 okupované Francúzmi, 1896 – 1958 administratívne stredisko francúzskej zámorskej dŕžavy Madagaskaru (pod názvom Tananarive), od 1960 hlavné mesto Malgašskej republiky, od 1975 Madagaskarskej demokratickej republiky. Priemysel strojársky, automobilový, elektrotechnický, konzervárenský, odevný, drevospracujúci, sklársky, obuvnícky, mlynársky. Centrum poľnohospodárstva. Dopravná križovatka, železničný uzol spojený s prístavom Toamasina (220 km) a horským rekreačným strediskom Antsirabé, letisko. Astronomické observatórium, knižnice, múzeum malgašského umenia, divadlo, univerzita (založená 1961), akadémia vied.

Antarktické Andy — alpínska horská štruktúra Antarktického polostrova vo Vých. Antarktíde. Pokračovanie Ánd Južnej Ameriky. Výška horských masívov viac ako 4 000 m n. m., najvyšší Andrew Jackson, 4 191 m n. m. (podľa iných zdrojov 4 200 m n. m.). Dĺžka pohoria 1 550 km. Geologicky budované sedimentárno-sopečnými, sopečnými a hlbinnými vyvretými horninami druhohorného veku. V centrálnej časti diority a iné horniny prekambria. Charakteristickým znakom je sopečná činnosť, ktorá sa začala vo vrchnej jure a znovu sa aktivizovala v mladších treťohorách. Morfológia povrchu je členitá a pestrá. Svahy horských masívov sú rozrezané hlbokými zárezmi, ktoré siahajú až k oceánu. Ložiská kobaltu, niklu, chrómu a medi.

Antarktický polostrov — najďalej na sever vybiehajúci polostrov v Záp. Antarktíde oddeľujúci Weddellovo more a Bellingshausenovo more; 300-tis. km², dĺžka okolo 1 300 km, šírka do 200 km. Značná časť zaľadnená. Antarktický polostrov je prestúpený Antarktickými Andami s najvyšším vrchom Andrew Jackson (4 191 m n. m.). Sev. časť Antarktického polostrova sa nazýva Grahamova zem, juž. časť Palmerova zem. Chudobné rastlinstvo. Fauna sústredená na pobreží (tulene, tučniaky). Výskumné stanice rôznych štátov.

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km². Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° južnej zemepisnej šírky a 50° východnej zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km³.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na východnej pologuli s rozlohou asi 10 mil. km², a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v antarktických oázach (územia bez snehu a ľadu), z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. V Antarktíde žijú čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do roku 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila v roku 1772 Jamesa Cooka, aby preskúmal južné oblasti Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách v rokoch 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. V roku 1820 Nathaniel Brown Palmer objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána Faddeja Faddejeviča Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis, ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi Jamesovi Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. V období 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe celú Antarktídu a pomenoval jej územia Enderbyho zem a Grahamova zem. O deväť rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz Jules Sébastien César Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Charlesovi Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Piner Bay (Pinerov záliv). Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením Jamesa Clarka Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri severnej strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ južnej zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. V roku 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra Ernesta Henryho Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór Roald Amundsen a Angličan Robert Falcon Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. V roku 1912 sa pod vedením Douglasa Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovho pobrežia po Pobrežie Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na ostrov Elephant Island. Odtiaľ sa Shackleton plavil po pomoc na malom člne na ostrov Južná Georgia vzdialenom 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil v roku 1928 austrálsky výskumník a letec George Hubert Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan Richard Evelyn Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície v roku 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskému bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi.

Zo slovenských bádateľov pôsobil v období 1961 – 63 na stanici Mirnyj v rámci 7. sovietskej expedície fyzik Jaroslav Petrovský, od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na sovietskej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil na dvoch vedeckých expedíciách do antarktického súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na ostrove Elephant Island. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay, lekár Peter Hrúzik, geológ Peter Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87°26‘ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996). Prvý Slovák, ktorý zdolal najvyšší vrch Vinson, bol v roku 2003 horolezec Peter Hámor. Účastníci expedície Antarktída – Mount Vinson P. Valušiak a Pavol Barabáš prešli v roku 2006 ako prví trasu v dĺžke 350 km vedúcu zo západného pobrežia Ellsworthovou zemou na vrch Vinson. Počas expedície v roku 2010 sa podarilo P. Valušiakovi, Robertovi Kukučkovi, Patrikovi Tkáčovi a P. Barabášovi dosiahnuť po 200 km dlhom pochode južný pól autonómnym spôsobom. Botanik Martin Bačkor pôsobil v roku 2017 vo vedeckej česko-slovenskej expedícii Antarktída 2017 na českej Mendelovej polárnej stanici (na pobreží Rossovho ostrova).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svetovú vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). V roku 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila v roku 1961. Slovensko je jej signatárom.