Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Ázia - Irak

Zobrazené heslá 1 – 12 z celkového počtu 12 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Amára

Amára, Al’ Amárah — prístavné mesto v juhovýchodnom Iraku na brehu rieky Tigris, administratívne stredisko guvernorátu Majsan; 400-tis. obyvateľov (2011). Počas 1. svet. vojny obsadené vojskami Spojeného kráľovstva, neskôr súčasť Iraku. Jedno z hlavných centier poľnohospodárstva. Rozvoj najmä po pozemkovej reforme 1958. Chov dobytka, spracovanie vlny, koží, remeselnícka výroba (kovotepectvo, výrobky zo striebra). Cez Amáru vedie diaľnica spájajúca Bagdad s Basrou a Kuvajtom.

Arabská púšť

Arabská púšť, arab. as-Sachrá’ al-arabíja — rozsiahle púšťové územie v juhozáp. Ázii takmer na celom Arabskom polostrove na územiach štátov Jordánsko, Irak, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Jemen; 2 331 000 km2. Na severe hraničí so Sýrskou púšťou, na východe s Arabským morom, na juhu s Adenským zálivom, na západe s Červeným morom. Najpustejšie časti: púšte Rub al-Cháli na juhu a Nafúd na severe. Územie budované prevažne prekambrickými horninami, na západe prekrytými paleozoickými vápencami a pieskovcami. Extrémne suché podnebie, zrážky v najsuchších oblastiach menej ako 10 mm ročne, letné teploty až 51 °C. Bez stálych tokov. Chudobná xerofilná vegetácia; ťažba ropy, fosforitov a rúd cínu.

Arabský polostrov

Arabský polostrov, arab. Džazíra al-Arab, medzinárodný prepis Jazírat al-’Arab — najväčší polostrov Ázie v juhozáp. časti svetadiela rozkladajúci sa medzi Červeným morom na juhozápade, Ománskym zálivom a Perzským zálivom na východe a Adenským zálivom a Arabským morom na juhu. Ležia na ňom štáty: Bahrajn, Jemen, Katar, Kuvajt, Omán, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a čiastočne Jordánsko a Irak. Rozloha asi 2,780 mil. km2.

Z geografického hľadiska je Arabský polostrov rozsiahla plošina s priemernou výškou 1 000 – 2 000 m n. m. klesajúca od severozápadu na severovýchod a východ. Od západu a juhozápadu ohraničený horskými chrbtami (v Jemene dosahujú až 3 760 m n. m.) klesajúcimi strmo do pobrežnej nížiny. V centrálnej časti horské chrbty Šammar a Tuvalk, na juhovýchode pozdĺž pobrežia Ománskeho zálivu pohorie Achdar (3 083 m n. m.), ktoré je pokračovaním iránskych pobrežných pohorí. Rozľahlé časti polostrova zaberajú púšte Rub al-Chálí na juhu, Nafúd na severe a Dahná na východe. Z geologického hľadiska tvorí Arabský polostrov časť prekambrického kryštalického štítu, ktorý je na západe oddelený od Afriky mladšou prepadlinou Červeného mora, v centrálnej a vo vých. časti pokrytý prvohornými, druhohornými a treťohornými usadeninami, v ktorých sa na severovýchode nachádzajú jedny z najväčších svetových zásobární ropy. Sopečná činnosť je silnejšia na západe polostrova, čo súvisí so vznikom treťohorných tektonických zlomov Červeného mora a vých. Afriky.

Suché pasátové podnebie, priemerné teploty najteplejšieho mesiaca 30 – 35 °C (maximálne 54 °C), najchladnejšieho mesiaca 10 – 20 °C, zrážky pod 100 mm ročne s výnimkou pobrežných pohorí na juhozápade (750 – 1 000 mm). V sev. časti sa zrážky vyskytujú najmä v zime pri prevládajúcich záp. vetroch, na juhu v lete (monzún) pri prevládajúcich juhových. vetroch. Arabský polostrov je bezodtokovým územím bez stálych riek, veľký význam majú podzemné vody. Pri prameňoch a studniach sú osídlené oázy a križovatky karavánových ciest. Vyše 95 % územia polostrova pokrývajú púšte, polopúšte a suché stepi. Vďaka monzúnom 5 % územia tvoria poľnohospodárske plochy a lesy na svahoch horských systémov v Jemene a Ománe.

Hlavné poľnohospodárske plodiny: kávovník, proso, pšenica; miestami rozvinuté ovocinárstvo. Lov rýb, v minulosti aj perál. Obyvateľstvo tvoria pôvodné kočovné arabské kmene živiace sa chovom kôz, tiav a koní. V súčasnosti žije väčšina obyvateľov v mestách. Najdôležitejšie sídla: Mekka, Medina, Rijád, Džidda, Kuvajt, Aden, Saná, al-Ajn. Najhustejšie sú osídlené horské oblasti na západe a juhozápade, ako aj pobrežné oblasti. Rozvinutý priemysel ťažobný (ťažba ropy), petrochemický, stavebných materiálov. Rozvinutá dopravná infraštruktúra (diaľnice, letiská).

Dejiny: → Arábia.

Asýria

Asýria — v staroveku územie v severnej Mezopotámii pri strednom toku rieky Tigris (dnes severný Irak). V 3. tisícročí pred n. l. bolo súčasťou štátov, ktoré vznikli v južnej Mezopotámii: najskôr Akkadskej ríše (2334 – 2154 pred n. l.; → Akkad), neskôr Novosumerskej ríše, v ktorej vládla III. dynastia z Uru (2112 – 2004 pred n. l.; → Ur, → Sumer). Predpokladá sa, že približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. sa tam začalo usádzať semitské etnikum Asýrčanov. Tradičným náboženským strediskom tejto oblasti bolo mesto Aššur (od neho je odvodený aj názov Asýria) s chrámom zasväteným najvyššiemu asýrskemu bohovi Aššurovi, ktoré sa začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (v tzv. staroasýrskom období, 2000 – 1350 pred n. l.) stalo aj politickým centrom malého mestského štátu, základom neskoršej mocnej Asýrskej ríše.

Spočiatku tam vládla dynastia miestneho pôvodu. Koncom 19. stor. pred n. l. amorejský náčelník Šamší-Adad I. ovládol Aššur, stal sa asýrskym kráľom (vládol 1807 – 1775 pred n. l.) a kombináciou vojenských a diplomatických prostriedkov zjednotil pod svojou vládou celú severnú Mezopotámiu. Jeho potomkovia si však nadvládu nad týmto územím nedokázali udržať a Asýria sa dostala najskôr pod politický vplyv Babylonu (za vlády Chammurapiho, 1792 – 1750 pred n. l.) a neskôr Churritmi utvoreného štátu Mitanni s centrom v severovýchodnej Sýrii. Nezávislosť získala opäť až v tzv. stredoasýrskom období (1350 – 1000 pred n. l.) za vlády Aššur-uballitu I. (1365 – 1330 pred n. l.) a čoskoro sa zaradila k najvýznamnejším mocnostiam Blízkeho východu, a to predovšetkým za vlády Salmanasara I. (vládol 1274 – 1245 pred n. l.), ktorý sa usiloval o pripojenie štátu Mitanni k Asýrii. Podarilo sa to až jeho synovi Tukultí-Ninurtovi I. (1244 – 1208 pred n. l.), ktorý nakrátko dobyl aj Babylon. Územie stredoasýrskeho štátu počas vojenských výprav významne rozšíril najmä Tiglatpilesar I. (vládol asi 1114 – 1076 pred n. l.), ktorý ovládol časť Sýropalestíny, Anatólie a západného Iránu. Od konca 13. stor. pred n. l. sa začalo obdobie úpadku, ktoré malo dve fázy: prvú, po zavraždení Tukultí-Ninurtu I. na konci 13. stor. pred n. l., ktorá trvala asi sto rokov, a druhú, ktorá súvisela s intenzívnejším prenikaním Aramejcov na konci 2. tisícročia pred n. l. a trvala asi do konca 10. stor. pred n. l.

Vzostup Asýrie na najvýznamnejšiu mocnosť Prednej Ázie sa začal až koncom 10. stor. pred n. l. v novoasýrskom období (1000 – 609 pred n. l.). Vrchol moci dosiahla za vlády Sargona II. (721 – 705 pred n. l.) a jeho potomkov Sancheriba (704 – 681 pred n. l.), Asarhaddona (680 – 669 pred n. l.) a Aššurbanipala (668 – asi 630 pred n. l.), keď sa stala vojensky dominantnou veľmocou. Asýrski králi ovládali celú Mezopotámiu a časť územia Iránu, Anatólie a Sýrie, prechodne kontrolovali aj Egypt (za vlády Asarhaddona a Aššurbanipala). Toto obdobie zároveň predstavuje vrcholnú fázu rozkvetu asýrskej kultúry (→ Asýrčania). Politické stredisko ríše sa presunulo z Aššuru do iných miest (Kalchu, Ninive), Aššur si však naďalej zachoval postavenie hlavného kultového strediska. Za vlády Aššurbanipalových nástupcov vypukla hlboká kríza ríše, ktorá súvisela s bojmi medzi jednotlivými mocenskými skupinami asýrskej elity. Situáciu využil babylonský kráľ Nabopolasar (626 – 605 pred n. l.), ktorý spolu s Kyaxarom, kráľom Médie (625 – 585 pred n. l.), úspešne bojoval proti Asýrii. Vojna sa skončila dobytím a zničením všetkých významných asýrskych miest (615 – 609 pred n. l.), čo znamenalo koniec existencie nezávislého asýrskeho štátu.

Asýrski králi

Staroasýrske obdobie (2000 – 1350 pred n. l.)
? – ? Puzur-Aššur I.
? – ? Šalim-achum
? – ? Ilu-šumma
1974 – 1935 pred n. l. Eríšum I.
1934 – 1921 pred n. l. Ikúnum
1920 – 1881 pred n. l. Sargon (kontrola)
1880 – 1873 pred n. l. Puzur-Aššur II.
1872 – ? pred n. l. Narám-Sín
? – 1807 pred n. l. Eríšum II.
1807 – 1775 pred n. l. Šamší-Adad I.
1775 – 1735 pred n. l. Išme-Dagan
Stredoasýrske obdobie (1350 – 1000 pred n. l.)
1392 – 1366 pred n. l. Eríba-Adad I.
1365 – 1330 pred n. l. Aššur-uballit I.
1329 – 1320 pred n. l. Enlil-nirárí
1319 – 1308 pred n. l. Arik-dén-ilí
1307 – 1275 pred n. l. Adad-nirárí I.
1274 – 1245 pred n. l. Salmanasar I.
1244 – 1208 pred n. l. Tukultí-Ninurta I.
1207 – 1204 pred n. l. Aššur-nádin-apli
1203 – 1198 pred n. l. Aššur-nirárí III.
1197 – 1193 pred n. l. Enlil-kudurrí-usur
1192 – 1180 pred n. l. Ninurta-apil-Ekur
1179 – 1134 pred n. l. Aššur-dán I.
1133 pred n. l. Ninurta-tukultí-Aššur
1133 pred n. l. Mutakkil-Nusku
1132 – 1115 pred n. l. Aššur-réš-išši I.
1114 – 1076 pred n. l. Tiglatpilesar I.
1075 – 1074 pred n. l. Ašaréd-apil-Ekur
1073 – 1056 pred n. l. Aššur-bél-kala
1055 – 1054 pred n. l. Eríba-Adad II.
1053 – 1050 pred n. l. Šamší-Adad IV.
1049 – 1031 pred n. l. Aššurnasirpal I.
1031 – 1020 pred n. l. Salmanasar II.
1019 – 1014 pred n. l. Aššur-nirárí IV.
Novoasýrske obdobie (1000 – 609 pred n. l.)
1013 – 973 pred n. l. Aššur-rabi II.
972 – 968 pred n. l. Aššur-réš-išši II.
967 – 935 pred n. l. Tiglatpilesar II.
934 – 912 pred n. l. Aššur-dán II.
911 – 891 pred n. l. Adad-nirárí II.
890 – 884 pred n. l. Tukultí-Ninurta II.
883 – 859 pred n. l. Aššurnasirpal II.
858 – 824 pred n. l. Salmanasar III.
823 – 811 pred n. l. Šamší-Adad V.
810 – 783 pred n. l. Adad-nirárí III.
782 – 773 pred n. l. Salmanasar IV.
772 – 755 pred n. l. Aššur-dán III.
754 – 746 pred n. l. Aššur-nirárí V.
745 – 727 pred n. l. Tiglatpilesar III.
726 – 722 pred n. l. Salmanasar V.
721 – 705 pred n. l. Sargon II.
704 – 681 pred n. l. Sancherib
680 – 669 pred n. l. Asarhaddon
668 – asi 630, resp. medzi 631 – 627 pred n. l. Aššurbanipal
627 – 625 pred n. l. Aššur-etel-iláni
626 – 625 pred n. l. Sín-šum-líšir
624 – 612 pred n. l. Sín-šar-iškun
612 – 610 pred n. l. Aššur-uballit II.

Fáo

Fáo, arabsky al-Fáw, medzinárodný prepis Al Fáw — prístavné mesto v juhovýchodnom Iraku v guvernoráte Basra vo východnej časti polostrova Fáo v ústí rieky Šatt al-Arab do Perzského zálivu; 25-tis. obyvateľov (2013). Vybudované 1951 ako ropný prístav. Ropovodmi spojené s ropnými poľami az-Zubajr a ar-Rumajla. Päť km od mesta medzinárodné letisko.

Prístav s vybavením bol zničený počas iránsko-irackého konfliktu 1986 a v období vojny v Perzskom zálive 1991.

Hadísa

Hadísa, arab. al-Hadítah, Al-Hadisa — mesto v severozápadnom Iraku v guvernoráte al-Anbár na Mezopotámskej nížine na rieke Eufrat; 26-tis. obyvateľov (2010). Petrochemický priemysel (ropná rafinéria). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie datľovníka). Ropovodmi spojené s ropnými náleziskami v severovýchodnej časti krajiny.

Chaur al-Hammár

Chaur al-Hammár, Hur al-Hammár — bahnisté slané jazero v juhových. Iraku juž. od sútoku Eufratu a Tigrisu; plocha 600 - 1 950 km2 (v závislosti od zrážok a výdatnosti Eufratu), dĺžka 120 km, šírka 20 km, maximálna hĺbka 3 m (v máji a júni). Ústi doň rameno Eufratu, voda odteká vodným kanálom do rieky Šatt al-Arab. Porasty trsti, veľké množstvo vodného vtáctva. Súčasť systému mokradí Hammárske močiare zapísanáho 2016 do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO. Jazero je využívané na zavlažovanie poľnohospodárskych oblastí (pestovanie ryže, bavlníka a datľovníka).

Kázimíja

Kázimíja, aj Kázimajn, Kázimejn, Kádimejn — mestská časť (predmestie) Bagdadu, jedno z posvätných miest šíitského islamu. Pôvodne samostatné mesto, ktoré jestvovalo už v predislamskom období, za vlády Sásánovcov (3. – 7. stor.) sa nazývalo Kutrabbul, po založení Bagdadu (budovaný od 762) kalifom al-Mansúrom nazývané aš-Šúnízí. Al-Mansúr tam pre príslušníkov svojej rodiny založil cintorín Makábir Kurajš, na ktorom boli pochovaní o i. aj siedmy šíitský imám Músa ibn Dža’far (*745, †799, aj Músá Ibn Dža’far as-Sádik al-Kázimí) a jeho vnuk a deviaty imám Muhammad ibn Alí (*810 alebo 811, †835, aj Muhammad ibn Alí al-Džavád at-Takí), podľa ktorých je Kázimíja nazvaná (Kázimíja = Dvaja Kázimovia). V 16. stor. bola nad hrobkami obidvoch imámov postavená mešita Al-Kázimíja (podľa zlatej kupoly nazývaná aj Zlatá mešita), ktorá sa stala významným šíitským pútnickým miestom. Nachádzajú sa v nej aj hrobky šíitských učencov Aš-Šajcha al-Mufída (*948, †1022), at-Túsího a i. šíitských osobností.