Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – nezaradené - Mezopotámia

Zobrazené heslá 1 – 33 z celkového počtu 33 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Akkad

Akkad

1. doposiaľ neobjavené historické mesto v Mezopotámii. Pravdepodobne ležalo medzi riekami Eufrat a Tigris v blízkosti Babylonu medzi mestami Kiš a Sippar. Prvé zmienky o jeho existencii sú z 2. pol. 25. stor. pred n. l., keď bol Akkad menej významným regionálnym centrom. Sargon Akkadský (2334 – 2279 pred n. l.) ho značne rozšíril, prestaval a ustanovil ho hlavným mestom Akkadskej ríše;

2. historické územie v starovekej Mezopotámii v severnej Babylonii, ktoré bolo od 1. polovice 3. tisícročia pred n. l. osídlené semitskými Akkadmi hovoriacimi akkadským jazykom a podnikajúcimi výboje do Sumeru v južnej Babylonii. Približne v roku 2334 pred n. l. sa vlády v sumerskom mestskom štáte Kiš zmocnil Sargon Akkadský, ktorý bol akkadského pôvodu. Postupne ovládol zvyšný Sumer (čiastočnú samostatnosť si udržalo iba sumerské náboženské stredisko Nippur) a pod nadvládou Akkadu zjednotil severnú a južnú Babyloniu do Akkadskej ríše (skrátene nazývanej aj Akkad). Svoje hlavné sídlo premiestnil do mesta Akkad. Utvoril tak prvú semitskú ríšu a zároveň prvý centralizovaný štátny útvar v dejinách Mezopotámie (na rozdiel od partikulárnych sumerských mestských štátov). Vojenskými výpravami za hranice Babylonie rozšíril ríšu o Sýriu a časť Malej Ázie, pod jeho kontrolu dostal aj Elam pri Perzskom zálive (na území dnešného juhozápadného Iránu). Sargonovou vládou sa v dejinách Babylonie začalo tzv. akkadské obdobie (2334 – 2154 pred n. l.), počas ktorého v Babylonii vládla akkadská dynastia. Sargonovi synovia Rímuš a Man-ištúšu však Sýriu a Elam stratili, šírili sa aj vnútorné nepokoje. Rozvrat sa podarilo zastaviť Sargonovmu vnukovi Narám-Sínovi (vládol 2254 – 2218 pred n. l.), za ktorého vlády prežívala ríša najväčší rozmach. Rastúce vnútorné rozbroje a oslabovanie ústrednej moci, ako aj prenikanie amorejských kmeňov zo západu však ríšu natoľko oslabili, že okolo 2150 pred n. l. zanikla. Na jej zničení sa pravdepodobne podieľal aj pastiersky kmeň Gutejcov, ktorý po zániku Akkadskej ríše obsadil časť severnej Babylonie, v ostatných častiach regiónu sa vytvorilo viacero samostatných štátnych útvarov.

Akkadi

Akkadi — semitské obyvateľstvo, ktoré v 1. polovici 3. tisícročia pred n. l. osídlilo severnú časť Babylonie (južnú časť starovekej Mezopotámie) z etnicko-geografického hľadiska označovanú ako Akkad (južná časť Babylonie sa nazývala Sumer). Zjednotením Akkadu so Sumerom vytvorilo Akkadskú ríšu (→ Akkad). Akkadi hovorili akkadským jazykom. Ich kultúru výrazne ovplyvnili Sumeri, od ktorých prevzali písmo a ďalej ho rozvinuli (→ akkadské písmo), na sumerské tradície nadviazali v mytológii (→ mezopotámska mytológia), ako aj vo výtvarnom umení a v architektúre (→ mezopotámske výtvarné umenie a architektúra).

akkadská dynastia

akkadská dynastia — panovnícka dynastia v Akkade (2334 – 2154 pred n. l.). Spolu 11 panovníkov; zakladateľ Sargon Akkadský (Šarru-kín). Za jeho vlády vznikla prvá centralizovaná ríša na Blízkom východe (siahala od Elamu pri Perzskom zálive až po Sýriu a Malú Áziu), ktorá ovládla aj väčšinu sumerských miest.

2334 – 2279 pred n. l. Sargon Akkadský
2278 – 2270 pred n. l. Rímuš
2269 – 2255 pred n. l. Man-ištúšu
2254 – 2218 pred n. l. Narám-Sín
2217 – 2193 pred n. l. Šar-kali-šarrí
2192 – 2190 pred n. l. obdobie zmätkov
2189 – 2169 pred n. l. Dudu
2168 – 2154 pred n. l. Šú-Turul






akkadská literatúra

akkadská literatúra — texty vznikajúce a tradované na území Mezopotámie od polovice 3. do konca 1. tisícročia pred n. l., písané v akkadčine (→ akkadský jazyk) a v obidvoch jej dialektoch (babylončine a asýrčine) klinovým písmom (najčastejšie na hlinené tabuľky). Akkadské literárne texty sú početnejšie a rozličnejšie od 18. stor. pred n. l. Najviac ich vzniklo zrejme koncom starobabylonského obdobia a v kassitskom období. Od 13. stor. pred n. l., keď sa upevnila literárna tradícia a vytvoril sa literárny kánon, tradovalo sa kánonické znenie textov v literárnom jazyku, ktorý nepodliehal vývojovým zmenám hovoreného jazyka; vznikali aj nové diela. Zachované odpisy sú predovšetkým z novoasýrskeho obdobia, najmä z Aššurbanipalovej knižnice v Ninive (7. stor. pred n. l.), a z novobabylonského obdobia. V akkadskej literatúre sú zastúpené mýty a epické skladby o činoch bohov, polobohov, kráľov a legendárnych hrdinov, napr. Epos o Gilgamešovi, epos o Tukultí-Ninurtovi I., mýty o Atramchasísovi, Etanovi, Adapovi, Anzuovi, Nergalovi a Ereškigal, o Errovi, o zostúpení bohyne Ištar do podsvetia, kozmogonický mýtus Enuma eliš a i., historické i pseudohistorické legendy a kroniky spojené najmä s osobnosťami panovníkov akkadskej dynastie Sargonom Akkadským a Narám-Sínom, historické správy, kráľovské nápisy a anály, mnohé s vysokou literárnou hodnotou (napr. Prekliatie Akkadu). V lyrike sú zastúpené chválospevy na bohov (Ištar, Šamaš), panovníkov a chrámy, náreky (Nárek nad skazou mesta Ur), modlitby i žalmy, zriedkavejšie ľúbostná lyrika. Bohato sú dokumentované zaklínania, z múdroslovnej literatúry bájky, literárne spory a príslovia, filozofické úvahy obsahujú skladby Babylonský Jób (Ludlul bél némeki) a Babylonská Teodicea. Zastúpená je aj humoristická literatúra (Dialóg pesimizmu, Príbeh o chudobnom mužovi z Nippuru) či listy fiktívnym adresátom.

Amorejci

Amorejci, Amoriti, akkadsky Amurrum — súhrnný názov viacerých západosemitských kmeňov, ktoré sa delili na dve hlavné skupiny: severnú (Sim’aliti, synovia ľavice) a južnú (Jaminiti, synovia pravice). Spočiatku prevažne kočovné kmene, ktoré približne v pol. 3. tisícročia začali prenikať k strednému toku Eufratu, do sýrsko-palestínskej kultúrnej oblasti a do Mezopotámie; doložené sú v 2. pol. 3. tisícročia na klinopisných tabuľkách nájdených v mezopotámskych archívoch, ale aj v archíve v sýrskej Eble (→ Tell Mardich). Severná skupina sa usádzala najmä v oblasti Mari, na strednom toku Eufratu a v severných regiónoch Sýrie, južná predovšetkým v južnej Mezopotámii, najmä v okolí mesta Sippar v severnej Babylonii. Koncom 3. a začiatkom 2. tisícročia pred n. l. ovládli Amorejci drobné mestské štáty v severnej a strednej časti Mezopotámie (napr. Mari, → Jamchad), ich dominanciu v južnej Mezopotámii (Babylonii) uľahčil pád III. dynastie z Uru (krátko po 2000 pred n. l.). Zmocnili sa vlády v jednotlivých mestských štátoch (→ Sumer) a do veľkej miery sa prispôsobili tamojšej vyspelej civilizácii. Ich náčelník Sumu-abum založil v Babylone dynastiu (I. dynastia z Babylonu; → Babylonia), ktorej šiesty kráľ Chammurapi sa stal najmocnejším panovníkom Starobabylonskej ríše; od Amorejcov odvodzovalo svoj pôvod viacero vtedajších vládnucich rodov v Mezopotámii. Epocha Amorejcov v dejinách Mezopotámie sa skončila pádom Starobabylonskej ríše (1595 pred n. l. ju vyvrátili Chetiti).

Jazyk Amorejcov, amorejský jazyk, nie je presne známy, pretože v písomnom styku používali akkadčinu (→ akkadský jazyk), prípadne iné jazyky. Rekonštruuje sa prevažne z vlastných mien zapísaných v sumerských a akkadských textoch. Významný je napr. rozsiahly archív s tisíckami listov a s ďalšími písomnosťami objavený v Mari, obsahujúci množstvo faktov o tomto amorejskom mestskom štáte za vlády kráľa Zimri-Lima.

Artemisia

Artemisia — manželka halikarnaského panovníka Mausóla. Po jeho smrti dala nad jeho hrobom postaviť Mausoleion, jeden zo siedmich divov sveta (odtiaľ → mauzóleum).

Assur

Assur → Aššur (mesto), → Aššur (boh mesta Aššur)

Asýria

Asýria — v staroveku územie v severnej Mezopotámii pri strednom toku rieky Tigris (dnes severný Irak). V 3. tisícročí pred n. l. bolo súčasťou štátov, ktoré vznikli v južnej Mezopotámii: najskôr Akkadskej ríše (2334 – 2154 pred n. l.; → Akkad), neskôr Novosumerskej ríše, v ktorej vládla III. dynastia z Uru (2112 – 2004 pred n. l.; → Ur, → Sumer). Predpokladá sa, že približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. sa tam začalo usádzať semitské etnikum Asýrčanov. Tradičným náboženským strediskom tejto oblasti bolo mesto Aššur (od neho je odvodený aj názov Asýria) s chrámom zasväteným najvyššiemu asýrskemu bohovi Aššurovi, ktoré sa začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (v tzv. staroasýrskom období, 2000 – 1350 pred n. l.) stalo aj politickým centrom malého mestského štátu, základom neskoršej mocnej Asýrskej ríše.

Spočiatku tam vládla dynastia miestneho pôvodu. Koncom 19. stor. pred n. l. amorejský náčelník Šamší-Adad I. ovládol Aššur, stal sa asýrskym kráľom (vládol 1807 – 1775 pred n. l.) a kombináciou vojenských a diplomatických prostriedkov zjednotil pod svojou vládou celú severnú Mezopotámiu. Jeho potomkovia si však nadvládu nad týmto územím nedokázali udržať a Asýria sa dostala najskôr pod politický vplyv Babylonu (za vlády Chammurapiho, 1792 – 1750 pred n. l.) a neskôr Churritmi utvoreného štátu Mitanni s centrom v severovýchodnej Sýrii. Nezávislosť získala opäť až v tzv. stredoasýrskom období (1350 – 1000 pred n. l.) za vlády Aššur-uballitu I. (1365 – 1330 pred n. l.) a čoskoro sa zaradila k najvýznamnejším mocnostiam Blízkeho východu, a to predovšetkým za vlády Salmanasara I. (vládol 1274 – 1245 pred n. l.), ktorý sa usiloval o pripojenie štátu Mitanni k Asýrii. Podarilo sa to až jeho synovi Tukultí-Ninurtovi I. (1244 – 1208 pred n. l.), ktorý nakrátko dobyl aj Babylon. Územie stredoasýrskeho štátu počas vojenských výprav významne rozšíril najmä Tiglatpilesar I. (vládol asi 1114 – 1076 pred n. l.), ktorý ovládol časť Sýropalestíny, Anatólie a západného Iránu. Od konca 13. stor. pred n. l. sa začalo obdobie úpadku, ktoré malo dve fázy: prvú, po zavraždení Tukultí-Ninurtu I. na konci 13. stor. pred n. l., ktorá trvala asi sto rokov, a druhú, ktorá súvisela s intenzívnejším prenikaním Aramejcov na konci 2. tisícročia pred n. l. a trvala asi do konca 10. stor. pred n. l.

Vzostup Asýrie na najvýznamnejšiu mocnosť Prednej Ázie sa začal až koncom 10. stor. pred n. l. v novoasýrskom období (1000 – 609 pred n. l.). Vrchol moci dosiahla za vlády Sargona II. (721 – 705 pred n. l.) a jeho potomkov Sancheriba (704 – 681 pred n. l.), Asarhaddona (680 – 669 pred n. l.) a Aššurbanipala (668 – asi 630 pred n. l.), keď sa stala vojensky dominantnou veľmocou. Asýrski králi ovládali celú Mezopotámiu a časť územia Iránu, Anatólie a Sýrie, prechodne kontrolovali aj Egypt (za vlády Asarhaddona a Aššurbanipala). Toto obdobie zároveň predstavuje vrcholnú fázu rozkvetu asýrskej kultúry (→ Asýrčania). Politické stredisko ríše sa presunulo z Aššuru do iných miest (Kalchu, Ninive), Aššur si však naďalej zachoval postavenie hlavného kultového strediska. Za vlády Aššurbanipalových nástupcov vypukla hlboká kríza ríše, ktorá súvisela s bojmi medzi jednotlivými mocenskými skupinami asýrskej elity. Situáciu využil babylonský kráľ Nabopolasar (626 – 605 pred n. l.), ktorý spolu s Kyaxarom, kráľom Médie (625 – 585 pred n. l.), úspešne bojoval proti Asýrii. Vojna sa skončila dobytím a zničením všetkých významných asýrskych miest (615 – 609 pred n. l.), čo znamenalo koniec existencie nezávislého asýrskeho štátu.

Asýrski králi

Staroasýrske obdobie (2000 – 1350 pred n. l.)
? – ? Puzur-Aššur I.
? – ? Šalim-achum
? – ? Ilu-šumma
1974 – 1935 pred n. l. Eríšum I.
1934 – 1921 pred n. l. Ikúnum
1920 – 1881 pred n. l. Sargon (kontrola)
1880 – 1873 pred n. l. Puzur-Aššur II.
1872 – ? pred n. l. Narám-Sín
? – 1807 pred n. l. Eríšum II.
1807 – 1775 pred n. l. Šamší-Adad I.
1775 – 1735 pred n. l. Išme-Dagan
Stredoasýrske obdobie (1350 – 1000 pred n. l.)
1392 – 1366 pred n. l. Eríba-Adad I.
1365 – 1330 pred n. l. Aššur-uballit I.
1329 – 1320 pred n. l. Enlil-nirárí
1319 – 1308 pred n. l. Arik-dén-ilí
1307 – 1275 pred n. l. Adad-nirárí I.
1274 – 1245 pred n. l. Salmanasar I.
1244 – 1208 pred n. l. Tukultí-Ninurta I.
1207 – 1204 pred n. l. Aššur-nádin-apli
1203 – 1198 pred n. l. Aššur-nirárí III.
1197 – 1193 pred n. l. Enlil-kudurrí-usur
1192 – 1180 pred n. l. Ninurta-apil-Ekur
1179 – 1134 pred n. l. Aššur-dán I.
1133 pred n. l. Ninurta-tukultí-Aššur
1133 pred n. l. Mutakkil-Nusku
1132 – 1115 pred n. l. Aššur-réš-išši I.
1114 – 1076 pred n. l. Tiglatpilesar I.
1075 – 1074 pred n. l. Ašaréd-apil-Ekur
1073 – 1056 pred n. l. Aššur-bél-kala
1055 – 1054 pred n. l. Eríba-Adad II.
1053 – 1050 pred n. l. Šamší-Adad IV.
1049 – 1031 pred n. l. Aššurnasirpal I.
1031 – 1020 pred n. l. Salmanasar II.
1019 – 1014 pred n. l. Aššur-nirárí IV.
Novoasýrske obdobie (1000 – 609 pred n. l.)
1013 – 973 pred n. l. Aššur-rabi II.
972 – 968 pred n. l. Aššur-réš-išši II.
967 – 935 pred n. l. Tiglatpilesar II.
934 – 912 pred n. l. Aššur-dán II.
911 – 891 pred n. l. Adad-nirárí II.
890 – 884 pred n. l. Tukultí-Ninurta II.
883 – 859 pred n. l. Aššurnasirpal II.
858 – 824 pred n. l. Salmanasar III.
823 – 811 pred n. l. Šamší-Adad V.
810 – 783 pred n. l. Adad-nirárí III.
782 – 773 pred n. l. Salmanasar IV.
772 – 755 pred n. l. Aššur-dán III.
754 – 746 pred n. l. Aššur-nirárí V.
745 – 727 pred n. l. Tiglatpilesar III.
726 – 722 pred n. l. Salmanasar V.
721 – 705 pred n. l. Sargon II.
704 – 681 pred n. l. Sancherib
680 – 669 pred n. l. Asarhaddon
668 – asi 630, resp. medzi 631 – 627 pred n. l. Aššurbanipal
627 – 625 pred n. l. Aššur-etel-iláni
626 – 625 pred n. l. Sín-šum-líšir
624 – 612 pred n. l. Sín-šar-iškun
612 – 610 pred n. l. Aššur-uballit II.

Aššurbanipalova knižnica

Aššurbanipalova knižnica — súbor vyše 25-tis. hlinených klinopisných tabuliek objavený 1849 – 54 pri archeologických vykopávkach v paláci kráľa Aššurbanipala v Ninive. Bola na nich zaznamenaná asýrsko-babylonská, čiastočne aj sumerská literatúra zapísaná klinovým písmom na hlinených tabuľkách (našli sa tam aj zlomky Eposu o Gilgamešovi) a archív. Tabuľky sa označovali názvom a poradovým číslom, a vytvárali tak jednotlivé série a knihy, čo zjednodušovalo ich používanie. Väčšina zbierok bola zničená 612 pred n. l. po dobytí Ninive. V súčasnosti je vyše 20-tis. tabuliek a ich fragmentov pochádzajúcich z vykopávok realizovaných 1850 Angličanom A. H. Layardom v Britskom múzeu v Londýne.

Aššurnasirpal II.

Aššurnasirpal II. — asýrsky kráľ (883 – 859 pred n. l.) známy krutosťou. Vodca povstania proti Aramejcom, patril k zakladateľom Novoasýrskej ríše, obnovil moc Asýrie v rozsahu, ktorý mala pred vpádom Aramejcov. Jeho palác v Kalchu (Nimrude), kam preniesol okolo 878 pred n. l. svoje sídlo z Aššuru, je známy reliéfnou výzdobou. V Kalchu sa našla aj jeho alabastrová socha, jedna z mála sochárskych podobizní asýrskych panovníkov.

Babylončania

Babylončania

1. v užšom význame obyvatelia juž. Mezopotámie (Babylonie), ktorí boli potomkami semitských Akkadov doložených v tomto regióne už na začiatku 3. tisícročia pred n. l. Hovorili babylončinou, t. j. juž. dialektom akkadského jazyka;

2. v širšom význame niekedy súhrnné označenie etnicky pestrého obyvateľstva starovekej Babylonie (resp. Babylonskej ríše) počas všetkých období jej dejín (Akkadi, Amorejci, Asýrčania, Gutejci, Chetiti, Kassiti, Aramejci, Chaldejci a i.), ktoré používalo babylončinu ako dorozumievací jazyk a ktoré spájali najmä kultúrne tradície.

Základy kozmopolitnej babylonskej kultúry položili Sumeri, ktorí vytvorili klinové písmo (→ sumersko-babylonské písmo). Náboženstvo Babylončanov, podobne ako náboženstvo Asýrčanov, vychádzalo zo sumerského náboženstva (→ babylonsko-asýrske náboženstvo). Základom hospodárstva bolo predovšetkým poľnohospodárstvo (pestovanie obilnín, najmä pšenice a jačmeňa), ktorého rozvoj umožňoval najmä systém zavlažovacích kanálov, ako aj remeselná výroba (najmä vlnených látok).

Babylonská spoločnosť bola výrazne rozvrstvená. Na jej čele stál panovník považovaný za zástupcu bohov na zemi. Bol najvyšším reprezentantom štátu, zodpovedal za jeho hospodársku prosperitu, za dodržiavanie právnych noriem a za vnútornú i vonkajšiu bezpečnosť. V niektorých obdobiach bol deifikovaný a ako ochranné božstvo svojej krajiny uctievaný v špecializovaných svätyniach zakladaných najmä miestodržiteľmi provincií alebo inými štátnymi hodnostármi; deifikácia panovníkov je doložená od obdobia vlády akkadského kráľa Narám-Sína (vládol 2254 – 2218 pred n. l.) až do 1. pol. 2. tisícročia pred n. l., keď sa začala vytrácať. Významné postavenie v spoločnosti mali aj členovia kráľovskej rodiny a vysokí štátni, vojenskí a chrámoví hodnostári. Chrámy hrali dôležitú úlohu v ekonomike i v politike starovekej Babylonie. Veľké svätyne zasvätené najvyšším božstvám babylonského panteónu disponovali značným majetkom (najmä poľnohospodárskou pôdou) a zamestnávali veľké množstvo stálych i príležitostných pracovníkov. Kňazstvo pôsobiace v týchto svätyniach sa vo viacerých prípadoch aktívne zapájalo do politického diania a dokázalo výrazne ovplyvniť politický vývoj (napr. za vlády kráľa Nabonida predstavovalo kňazstvo Mardukovho chrámu v Babylone vplyvnú opozičnú skupinu, ktorá prispela k oslabeniu kráľovho postavenia).

Väčšinu babylonskej populácie tvorili osoby hospodársky závislé od štátu, prípadne od chrámov či zámožných súkromníkov, ktorí ich dlhodobo alebo krátkodobo zamestnávali v rastlinnej alebo v živočíšnej výrobe, ale aj v oblasti remesiel a obchodu. Príslušníci tejto vrstvy boli osobne slobodní, boli však povinní plniť platobné a služobné povinnosti voči štátu (odvádzať poplatky do štátnej pokladnice, slúžiť v kráľovskej armáde, pracovať na verejnoprospešných stavbách). Pomerne malú časť spoločnosti tvorili otroci, ktorí boli z právneho hľadiska pokladaní za hnuteľný majetok iných osôb alebo inštitúcií (štát, chrámy). Z hospodárskeho a z politického hľadiska však nepredstavovali príliš významnú skupinu.

Pre babylonskú spoločnosť bolo charakteristické rozdelenie obyvateľstva na obyvateľstvo miest, ktoré bolo hlavným nositeľom babylonských kultúrnych tradícií, a na obyvateľstvo vidieka, ktoré zabezpečovalo najmä materiálnu základňu spoločnosti. Oblasti Babylonie ležiace mimo veľkých miest boli často osídlené kmeňovými populáciami, ktoré žili úplne alebo čiastočne kočovným spôsobom života, často pochádzali z iných oblastí Blízkeho východu (napr. Amorejci v 3. a 2. tisícročí pred n. l., Aramejci a Chaldejci v 1. tisícročí pred n. l.) a do značnej miery boli nezávislé od štátu. Spolužitie usadlej mestskej populácie s týmito skupinami obyvateľstva výrazne ovplyvňovalo hospodársky, sociálny i politický vývoj Babylonie. Obidve zložky populácie mohli vzájomne spolupracovať, sú však doložené aj časté konflikty medzi nimi.

Babylončania dosiahli významné úspechy vo vede (→ mezopotámska veda) a vynikli v mnohých druhoch umenia (→ akkadská literatúra, → mezopotámske výtvarné umenie a architektúra; → mezopotámska hudba).

Bitýnia

Bitýnia, gr. aj lat. Bithynia — staroveká krajina v severozápadnej časti Malej Ázie. V 3. stor. pred n. l. tam vzniklo samostatné kráľovstvo, ktorého prvý kráľ Nikomédés I. založil 264 pred n. l. hlavné mesto Nikomédiu (dnes İzmit). R. 74 pred n. l. po smrti kráľa Nikoméda IV. pripadla celá Bitýnia Rímskej ríši. R. 64 pred n. l. zvíťazil rímsky vojvodca Pompeius (Magnus) nad pontským kráľom Mithradatom VI. Eupatorom a pripojil k Bitýnii časť Pontskej ríše i západnú časť Paflagónie. R. 111 – 113 vyslal cisár Traján do Bitýnie Plínia Mladšieho, aby dohliadol na administratívne a finančné pomery v tamojších mestách. Za vlády cisára Marca Aurelia (161 – 180) bola Bitýnia vyhlásená za cisársku provinciu.

Isin

Isin — staroveké mesto, dnes archeologická lokalita Išán al-Bahríját v južnom Iraku južne od Nippuru (dnes Nufar). Jedno z najstarších ľudských sídel v južnej Mezopotámii osídľované od 6. tisícročia pred n. l. populáciami neznámej jazykovo-etnickej príslušnosti (obdobie obejdskej kultúry; názov podľa lokality Tell el-Obejd). Po príchode Amorejcov a v čase bojov amorejských mestských štátov o moc (na konci 3., ale najmä začiatkom 2. tisícročia pred n. l.) sa Isin stal jedným z najmocnejších mestských štátov s narastajúcim mocenským, ekonomickým, kultúrnym a zákonodarným vplyvom.

Po páde III. dynastie z Uru (obdobie jej vlády je niekedy označované ako Novosumerská ríša alebo sumerská renesancia), za vlády ktorej bol v Mezopotámii dosiahnutý najväčší vzdelanostný a civilizačný rozmach, sa ujala moci I. dynastia z Isinu (2017 – 1794 pred n. l.). K jej najvýznamnejším panovníkom patrili Išbi-Erra (zakladateľ dynastie, vládol 2017 – 1985 pred n. l.), ktorý ovládol Nippur a upevnil moc, a Lipit-Ištar (1934 – 1924 pred n. l.), ktorý dal spísať zákony v sumerskom jazyku, t. j. viac než 100 rokov pred Chammurapim (→ Chammurapiho zákonník). R. 1793 pred n. l. sa Isinu zmocnila Larsa (obdobie nazývané Isin-Larsa), ktorú okolo 1763 pred n. l. dobyl Chammurapi z Babylonu.

Počas vlády II. dynastie z Isinu (1154 – 1027 pred n. l.) jej najvýznamnejší panovník Nabú-kudurrí-usur (t. j. Nebukadnesar I.) využil politickú nestabilitu v Babylonii; okolo 1110 pred n. l. dobyl Súzy a rozšíril svoju vládu aj na Elam. Počas výskumu v Isine (od 1973) vedeného britskými a nemeckými archeológmi boli objavené chrám mestskej bohyne Guly (Gula, neskôr nazývaná aj Ninkarrak, Pani prístavnej hrádze) doložený už z ranodynastického obdobia (2900 – 2334 pred n. l.) a pečate s vyobrazením jej posvätného zvieraťa psa, ďalej zvyšky paláca z kassitského obdobia (1150 pred n. l.), obytná časť mesta z 1. polovice 2. tisícročia pred n. l. a archív hlinených tabuliek (o. i. nález zákonníka Lipit-Ištara). Lokalita bola po roku 2003 (počas tretej vojny v Perzskom zálive) zväčša zničená a vykradnutá.

I. dynastia z Isinu
2017 – 1985 pred n. l. Išbi-Erra
1984 – 1975 pred n. l. Šú-ilíšu
1974 – 1954 pred n. l. Iddin-Dagan
1953 – 1935 pred n. l. Išme-Dagan
1934 – 1924 pred n. l. Lipit-Ištar
1923 – 1896 pred n. l. Ur-Ninurta
1895 –1874 pred n. l. Búr-Sín
1873 – 1869 pred n. l. Lipit-Enlil
1868 – 1861 pred n. l. Erra-imittí
1860 – 1837 pred n. l. Enlil-bani
1836 – 1834 pred n. l. Zambíja
1833 – 1831 pred n. l. Íter-píša
1830 – 1828 pred n. l. Ur-Dukuga
1827 – 1817 pred n. l. Sín-mágir
1816 – 1794 pred n. l. Damik-ilíšu (Damiq-ilíšu)
II. dynastia z Isinu
1154 – 1141 pred n. l. Marduk-kabit-achchéšu
1140 – 1133 pred n. l. Itti-Marduk-balátu
1132 – 1127 pred n. l. Ninurta-nádin-šumi
1126 – 1105 pred n. l. Nebukadnesar I.
1104 – 1101 pred n. l. Enlil-nádin-apli
1100 – 1083 pred n. l. Marduk-nádin-achché
1082 – 1070 pred n. l. Marduk-šápik-zéri
1069 – 1048 pred n. l. Adad-apla-iddina
1047 pred n. l. Marduk-achché-eríba
1046 – 1035 pred n. l. Marduk-zér-[...]
1034 – 1027 pred n. l. Nabú-šum-líbur

Jamchad

Jamchad — staroveká amorejská ríša z obdobia asi 1800 – 1650 pred n. l. v dnešnom juhovýchodnom Turecku a severozápadnej Sýrii; hlavné mesto Aleppo (dnes Halab). Rozprestierala sa medzi pobrežím Stredozemného mora (resp. v súčasnosti už zaniknutým jazerom Amik) na západe a stredným tokom rieky Eufrat a mestom Karchemiš na východe. Územie Jamchadu bolo bohaté na zrážky potrebné na pestovanie obilia, čím sa zvyšovala jeho prosperita a moc. Najvýznamnejším panovníkom Jamchadu bol Jarim-Lim I. (→ Jarim-Lim). Významná križovatka obchodných ciest (vývoz o. i. jamchadských vlnených textílií). V 16. stor. pred n. l. ovládli Jamchad Chetiti.

Jererujk

Jererujk — historická lokalita v blízkosti obce Ani-Pemza v západnom Arménsku neďaleko hranice s Tureckom (asi 10 km od tureckého mesta Ani) s ruinami ranokresťanskej baziliky predstavujúcej významný príklad arménskej architektúry. Stavba vznikla pravdepodobne v 5. stor., začiatkom 6. stor. bola úplne prestavaná, zreštaurovaná v 10. stor., v 1. polovici 11. a v 1. polovici 13. stor. Podľa arménskeho nápisu zo 7. stor. bola pôvodne zasvätená sv. Jánovi Krstiteľovi (arménsky Surb Karapet, t. j. v prenesenom význame predchodca). Trojloďová bazilika stála na stupňovitom pódiu, mala dva vstupné portály s portikmi a dvojvežovú západnú fasádu s predstavaným zaklenutým nartexom. Hlavná loď bola ukončená polkruhovou apsidou zaklenutou konchou, vnútorný priestor bol arkádami rozdelený na lode. Viaceré architektonické formy i dekor poukazujú na priamy vplyv súdobej sýrskej ranokresťanskej architektúry. Chrám bol odkrytý 1908 počas archeologického výskumu, reštaurovaný 1928 a po 1987.

Kalchu

Kalchu [akkadsky], aj Kalach [akkadsky, hebr.], dnes Nimrud — archeologická lokalita v sev. Iraku neďaleko ústia rieky Veľký Záb do Tigrisu asi 40 km juhových. od mesta Mosul. V staroveku významné mesto v sev. Mezopotámii ležiace južne od Ninive na ceste do Aššuru. Osídlené bolo už v 6. – 5. tisícročí pred n. l. v období chaláfskej kultúry a obejdskej kultúry (→ Tell el-Obejd), potom v 3. – 2. tisícročí pred n. l. V 13. stor. pred n. l. obnovené asýrskym panovníkom Salmanasarom I. V novoasýrskom období okolo 878 pred n. l. preniesol Aššurnasirpal II. sídlo Asýrskej ríše z Aššuru do Kalchu, čím sa mesto stalo metropolou tamojších vládcov až po Asarhaddona (vládol 680 – 669 pred n. l.) okrem obdobia vlády kráľa Sargona II. (721 – 705 pred n. l.), keď bolo sídlo ríše prenesené do Chorsábádu. R. 614 pred n. l. a 612 pred n. l. bolo Kalchu zničené Médmi.

Mesto sa rozprestieralo na ploche 361 ha a bolo obkolesené monumentálnymi hradbami v dĺžke 8 km. Na citadele boli počas archeologického výskumu, ktorý sa začal v polovici 19. stor., objavené viaceré kráľovské paláce z 9. – 7. stor. pred n. l., v severozáp. časti palác kráľa Aššurnasirpala II. (najstarší; pri jeho stavbe boli použité jedny z najstarších známych glazovaných tehál), v juhozáp. časti paláce kráľov Salmanasara III. (vzácne slonovinové rezby z umeleckých dielní), Adad-nárárího III. (vládol 810 – 783 pred n. l.), Tiglatpilesara III., Asarhaddona i Sargona II. a zikkurat, v ktorého blízkosti stál chrám boha Ninurtu a bohyne Šarrat nipchi (kráľovnej slnečného kotúča). Pod juž. krídlom paláca kráľa Aššurnasirpala II. boli 1990 objavené hrobky manželiek kráľov Tiglatpilesara III., Salmanasara V. i Sargona II. s bohatými nálezmi zlatých šperkov, ozdôb, nádob ap. Súkromné miestnosti palácov boli obložené veľkoplošnými alabastrovými platňami zobrazujúcimi činy kráľov počas vojen, poľovačiek či náboženských obradov. Pochádza odtiaľ o. i. Aššurbanipalova stéla (7. stor. pred n. l.). Brány medzi palácmi a chrámami boli vyzdobené monumentálnymi plastikami levov alebo okrídlených býkov s ľudskými hlavami (→ lamassu), významným nálezom je čierny obelisk Salmanasara III. (dnes v Britskom múzeu v Londýne) s vyobrazením izraelského kráľa Jehua a ďalších vazalských vládcov prinášajúcich tribút. V súkromných miestnostiach severozáp. palácov i v jednej studni boli nájdené početné výrobky zo slonoviny (pravdepodobne súčasť nábytku). Celkove na 17 miestach boli v Kalchu objavené archívy s nálezmi záznamov v klinovom písme. Nálezy z Kalchu sa nachádzajú v Britskom múzeu v Londýne, v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku, v Múzeu výtvarného umenia (Museum of Fine Arts) v Bostone, v súkromných zbierkach, ako aj v Irackom národnom múzeu v Bagdade, ktoré však bolo 2003 počas tretej vojny v Perzskom zálive čiastočne vyrabované (viaceré cenné exponáty z Kalchu však boli po 1990 uschované a zachovali sa), počas bojov boli poškodené aj niektoré objekty v Kalchu.

Kaneš

Kaneš, aj Kaníš, chetitsky Néša — v staroveku mesto na križovatke významných spojníc medzi juž. a sev. i záp. a vých. Anatóliou, dnes archeologická lokalita (pahorok) Kültepe v Turecku v Kapadócii asi 20 km severovýchodne od mesta Kayseri. Osídlenie v Kaneši jestvovalo už v 3. tisícročí pred n. l.; nálezy importovanej sýrskej keramiky dosvedčujú súbežný vývoj Kaneša a Akkadskej ríše (→ Akkad) v Mezopotámii. V strednej bronzovej dobe (20. – 18. stor. pred n. l.) najvýznamnejšia asýrska obchodná osada v Anatólii (toponymum pravdepodobne dokladajú už písomné archívy zo sýrskeho mesta Ebla) a postupne stredisko celého systému týchto osád v strednej a juhových. Malej Ázii; asi 20 – 30-tis. obyvateľov. Po vzniku Chetitskej ríše (→ Chetiti) sídlo jej prvého panovníka Labarnu (koniec 18. stor. pr.ed n. l.). Keď jeho nástupca Labarna II. (pravdepodobne totožný s Chattušilim I.) preložil svoje sídlo do Chattuše, význam Kaneša postupne upadal. Posledné doklady osídlenia sú z obdobia helenizmu a rímskej doby.

Prvé archeologické výskumy Kültepe začali koncom 19. a začiatkom 20. stor. francúzski a nemeckí archeológovia, významné objavy (architektúra a klinopisné tabuľky) však priniesol až výskum, ktorý 1925 uskutočnil B. Hrozný, systematický výskum sa uskutočňuje od 1948. Z ranej bronzovej doby pochádza megarón, ktorý bol centrom Kaneša a jeho hlavná sieň mala rozmery 11 × 12,5 m. V strednej bronzovej dobe, v období najväčšieho rozvoja a významu, bolo mesto usporiadané v troch sústredných kruhoch s priemerom až 2 km. V strednom kruhu bola citadela tvorená palácovým komplexom s rozlohou asi 13 000 m2, ktorý okrem vládnej mal i správnu a hospodársku funkciu a bol opevnený stenou z mohutných andezitových kvádrov, miestami zdvojenou alebo zosilnenou vežami. Nasledovalo horné mesto obkolesené hradbami s rozlohou 550 × 450 m, kde stálo niekoľko monumentálnych stavieb i súkromné obydlia. Dolné mesto sa nachádzalo vo vonkajšom okruhu a bolo chránené valom postaveným asi 500 m od hradieb horného mesta. Veľkoplošné výskumy dokázali prítomnosť obchodných štvrtí s trhoviskami a kupeckými sídliskami nazývanými kárum (akkadsky = prístav, centrum obchodu). V priebehu ďalšieho vývoja bolo dolné mesto husto zastavané samostatnými obytnými domami zoskupenými okolo dláždených ulíc, ktoré boli čiastočne odkanalizované. Domy mali oddelené priestory na obchody, sklady, archívy, kuchyne a obytné miestnosti, v dvojpodlažných domoch boli súkromné priestory umiestnené na poschodí.

Obyvatelia používali keramiku s geometrickými vzormi, ktorá sa už vyrábala na hrnčiarskom kruhu, a technicky jedinečný monochrómny riad z jemnej hliny. K najstarším nálezom datovaným do 1. pol. 20. stor. pred n. l. patrí ručne vyrábaná a geometrickými vzormi zdobená tzv. kapadócka keramika. Našlo sa aj množstvo pečatných valčekov staroasýrskej, starobabylonskej, sýrsko-anatólskej či lokálnej, anatólskej proveniencie. Najvýznamnejším objavom sú však hlinené Kapadócke tabuľky (2. pol. 20. stor pred n. l. – 1. pol. 19. stor. pred n. l.) s právnymi, administratívnymi a účtovnými informáciami zapísanými klinovým písmom, ktorých autormi boli asýrski kupci putujúci z mesta Aššur do Malej Ázie. Z obdobia rozkvetu Kaneša ako významnej obchodnej osady pochádzajú aj dokumenty zaznamenané miestnymi pisármi (v asýrčine), dokladajúce mená miestnych vládcov – o. i. Varšama (Varšamaš), Inar, Churmili (Churmiliš), Charpativa (Charpativaš), Turupani (Turupaniš), Pitchana (Pitchanaš), Anitta (Anittaš). Na konci strednej bronzovej doby už výstavba v Kaneši ustávala, v neskorej bronzovej dobe priestor obchodnej osady slúžil len ako pohrebisko. V 1. tisícročí pred n. l. (železná doba), v tzv. neskorochetitskom období, znova vznikli na území horného mesta rodinné obydlia (paralelný vývoj s neskorochetitskými štátmi na juhu Malej Ázie, → Tabal).

Kapadócke tabuľky

Kapadócke tabuľky — hlinené tabuľky s právnymi, administratívnymi a účtovnými informáciami napísané klinovým písmom v asýrčine (→ akkadský jazyk); najstaršie písomné pramene o živote v strednej Anatólii (dnešnom Turecku) v 2. pol. 20. až 1. pol. 19. stor. pred n. l. napísané pravdepodobne asýrskymi kupcami pôsobiacimi v tamojšej oblasti. Našli sa v niektorých domoch v ruinách starovekého mesta Kaneš (dnes archeologická lokalita Kültepe v Kapadócii v Turecku) v špeciálne chránených miestnostiach (archívoch). Prvé z nich sa objavili 1881 na starožitníckom trhu v kapadóckom meste Kayseri, ich presné nálezisko spočiatku nebolo známe (preto názov Kapadócke tabuľky). Rozlúštil ich 1893 nemecký orientalista F. Delitzsch. Nálezisko a archívy s tabuľkami objavil 1925 pri archeologickom výskume B. Hrozný.

Karatepe

Karatepe — archeologická lokalita v južnom Turecku v provincii Adana na rieke Ceyhan; ležia tam zvyšky neskorochetitskej pevnosti Azatiwadija (aj Azitavatija), ktorá vznikla v 1. tisícročí pred n. l. na ceste vedúcej z Kilikie cez Taurus do centrálnej Anatólie a strážila hranicu medzi neskorochetitskými štátmi Ku’e a Gurgum. Karatepe objavil nemecký chetitológ Helmuth Theodor Bossert (*1889, †1961) a od 1947 tam prebiehali archeologické výskumy istanbulskej univerzity, ktoré odkryli vnútri opevnenia zvyšky osídlení (palác, komplexy budov, chrám).

Pevnosť bola postavená v troch fázach, takmer všetky nálezy však pochádzajú z tretej (najmladšej) fázy, resp. jej vrstvy. Do pevnosti sa vstupovalo dvoma bránami (severnou a južnou), ktoré boli bohato zdobené plastikami levov a sfingami a obložené čadičovými ortostatmi s paralelnými dvojjazyčnými nápismi (fenickými a chetitskými) vo fenickom písme a v luvijských hieroglyfoch (tzv. bilingvy z Karatepe), ktorými miestny vládca Azatiwada (Azitavata) zachytil históriu výstavby mesta Azatiwadija (Azitavatija). Stali sa jedným z dokladov o vývoji neskorochetitských mestských štátov, ako aj významnou pomôckou pri lúštení luvijských hieroglyfov (→ chetitský jazyk, → chetitské písmo). Ich datovanie (ako aj celej pevnosti) je dosiaľ sporné, podľa údajov v záznamoch asýrskeho kráľa Tiglatpilesara III. môžu pochádzať z 2. pol. 8. stor. pred n. l., podľa niektorých bádateľov však tretia stavebná vrstva pochádza už z 9. stor. pred n. l.

Karchemiš

Karchemiš, aj Karkemiš, Karkamiš, Gargamiš — archeologická lokalita na hraniciach medzi Tureckom a Sýriou (medzi dnešnou tureckou obcou Karkamış v provincii Gaziantep a sýrskou obcou Džerablus v provincii Halab). V staroveku významné mesto (mestský štát) pri dôležitom brode cez Eufrat. Jeho meno sa odvodzuje od boha Kamiša (totožný s bohom Moábčanov Kemóšom spomínaným v Starom zákone; Karchemiš – prístav boha Kamiša).

Lokalita osídlená od medenej doby (5300 pred n. l.), spomína sa v písomných prameňoch napr. zo sýrskej Ebly (3. tisícročie pred n. l.; dnes archeologická lokalita → Tell Mardich), z Mari a z Alalachu (1. pol. 2. tisícročia). Okolo 1640 – 1620 pred n. l. o Karchemiš neúspešne bojoval chetitský kráľ Chattušili I., okolo 1500 pred n. l. ho dobyl egyptský kráľ Thutmose I. Za vlády Thutmoseho III. (vládol do 1436 pred n. l.) patril k Egyptskej ríši, potom sa stal súčasťou ríše Mitanni (Mittani). Od obdobia vlády chetitského kráľa Šuppiluliumu I. (asi 1370 – 1330 pred n. l.) bol sídlom chetitských miestokráľov z vedľajšej vetvy chetitskej dynastie (Šuppiluliumov syn Pijašili – nazývaný aj Šarri-Kušuch, ďalší panovníci: Sachurunuwa, Ini-Tešub, Talmi-Tešub, Kuzi-Tešub), ktorí z neho kontrolovali vazalské sýrske územia, v 11. – 8. stor. pred n. l. centrom samostatného a najvýznamnejšieho novochetitského štátu (vláda dynastií Suchi a Astiruwa), 717 pred n. l. ho Sargon II. pripojil k Asýrii (v novoasýrskom období ríše). R. 605 pred n. l. (podľa niektorých prameňov 607 pred n. l.) sa tam odohrala bitka (spomínaná aj v Biblii, Jer 46,2), v ktorej novobabylonský kráľ Nebukadnesar II. zvíťazil nad egyptským faraónom Nekom II. (od 610 pred n. l. bojoval na strane posledného asýrskeho panovníka Aššur-uballita II.), a potvrdil tak zničenie novoasýrskej ríše. Potom význam Karchemišu klesol a stal sa provinčným mestom. Na jeho mieste Rimania vybudovali osadu pravdepodobne nazývanú Europos (gr. Európos, lat. Europus).

Karchemiš, ktorého správna poloha nebola dlho známa, identifikoval 1876 britský archeológ George Smith (*1840, †1876). R. 1911 – 14 sa tam uskutočnil archeologický výskum Britského múzea pod vedením Davida Georgea Hogartha (*1862, †1927), Reginalda Campbella Thompsona (*1876, †1941) a Ch. L. Woolleyho (zúčastnil sa ho aj T. E. Lawrence), ďalší výskum, ktorý sa začal 1920, bol pre vojenský konflikt medzi Tureckou národnou armádou a francúzskymi okupačnými vojskami ukončený v tom istom roku. Pre svoju polohu sa Karchemiš stal pre tureckú armádu strategickým bodom, preto tam žiadne archeologické práce nepokračovali, po 1956 bola celá oblasť pozdĺž turecko-sýrskej hranice zamínovaná, k odmínovaniu došlo až po 1996, nový výskum sa začal 2011.

Archeologická lokalita sa rozkladá na 90 ha (55 ha leží v Turecku, 35 ha v Sýrii), tvoria ju citadela na brehu Eufratu, vnútorné mesto (v Turecku) obkolesené ochranným valom a vonkajšie mesto (v Sýrii) pôvodne obkolesené dvojitými kamennými hradbami s typickými chetitskými bránami. Zobrazenie citadely opevnenej hradbami s baštami ukončenými cimburím sa zachovalo na reliéfe z tzv. Balávátskej brány (1. pol. 9. stor. pred n. l.) z Imgur-Enlilu. V lokalite boli odkryté pozostatky asýrskych a novochetitských opevnení (okolo 1000 – 600 pred n. l.), mohutných hradieb, mestských brán, chrámov (najvýznamnejší bol chrám boha búrky prestavaný počas vlády dynastie Suchi; viedla k nemu procesiová cesta) a palácov (palác typu bít-chiláni so stĺpovým vstupným portikom, 10. – 9. stor. pred n. l.) s početnými čadičovými sochami, ortostatmi s figurálnymi výjavmi a hieroglyfickými nápismi. Z obdobia vlády dynastií Suchi a Astiruwa (11. – 8. stor. pred n. l.) pochádzajú nálezy sôch, stél a ortostatov s nápismi v hieroglyfickej luvijčine. Veľká časť exponátov je vystavená v Múzeu anatólskych civilizácií (tzv. Chetitské múzeum) v Ankare a v Britskom múzeu v Londýne.

Kassiti

Kassiti — národ sídliaci v staroveku na území Mezopotámie (približne v dnešnom Iraku a západnom Iráne). Pravlasť Kassitov nie je jednoznačne dokázaná, pravdepodobne pochádzali z regiónov ležiacich východne od Mezopotámie (najčastejšie sa uvádza pohorie Zagros). Boli vynikajúci chovatelia koní, ako aj bojovníci, presadili sa používaním vojenskej jazdy. Už v 18. stor. pred n. l. sú doložení na strednom toku rieky Eufrat v oblasti nazývanej Chana s centrom v meste Terka (Terqa; dnes archeologická lokalita Tell Ašara vo východnej Sýrii neďaleko mesta Dajr az-Zaur), kde sa s kassitskými menami spomínajú miestni vládcovia (tzv. dynastia z Chany) a v ďalších lokalitách i správni úradníci. Od 17. stor. pred n. l. sídlili okolo Sipparu (dnes Tell Abú Habba asi 30 km južne od Bagdadu).

Po rozvrátení Starobabylonskej ríše Chetitmi, ktorí 1595 pred n. l. (datovanie podľa strednej chronológie; podľa iných zdrojov 1594 pred n. l. alebo okolo 1530 pred n. l.) spustošili Babylon, Kassiti pravdepodobne využili mocenské vákuum v severnej Babylonii a v priebehu 1. pol. 16. stor. pred n. l. tam utvorili vlastné kráľovstvo s centrom v Babylone. V babylonskej spoločnosti tvorili malú, ale najvyššiu, vojenskoaristokratickú vrstvu. Pretože pomerne rýchlo prijali babylonskú kultúru a aj jazykovo sa asimilovali (ich králi mali napriek tomu kassitské mená), nebola ich vláda považovaná za cudziu nadvládu. Prvé obdobie ich vlády (16. – začiatok 15. stor. pred n. l.), niekedy označované ako tzv. temné obdobie, z ktorého sa nezachovali takmer žiadne písomné doklady, bolo charakteristické dočasnou kultúrnou i politickou stagnáciou. Okolo 1475 pred n. l. ovládol kassitský vládca Ulam-Buriaš južnú časť Babylonie vrátane oblasti okolo Perzského zálivu (tzv. Prímorie) a v 14. stor. pred n. l. Kassiti ovládali celú Babyloniu, ale aj ďalšie územia. Kassitská Babylonia prežívala obdobie ekonomickej a politickej stability, stala sa jednou z rozhodujúcich mocností na Blízkom východe, čo dokladá množstvo pramenného materiálu. Kassitskí králi (podľa Babylonského zoznamu kráľov zo začiatku 1. tisícročia pred n. l. mala kassitská dynastia 36 kráľov, ktorí celkove vládli 576 rokov a 9 mesiacov, z nich prvých 17 je známych len podľa mena a obdobie ich vlády nie je datované) nadviazali na starobabylonskú správu, usilovali sa o hospodárske povznesenie Babylonie a aktívne nezasahovali do zápasu vtedajších mocností (Egypt, Asýria, Mitanni, Chetiti) o ovládnutie sýrsko-palestínskej kultúrnej oblasti, naopak, nadväzovali s nimi diplomatické kontakty a udržiavali mierové vzťahy (napr. prostredníctvom darov či dynastických manželstiev). Na začiatku 14. stor. pred n. l. inicioval Kurigalzu I. vybudovanie mesta Dúr Kurigalzu (nazvané podľa neho, dnes Akarkuf, asi 40 km západne od Bagdadu), ktoré bolo do 1204 pred n. l. sídelným mestom kassitskej dynastie. Kassiti vládli v Babylonii až do polovice 12. stor., keď ju 1155 pred n. l. (podľa iných zdrojov do 1157 pred n. l.) prepadol a vyplienil elamský kráľ Šutruk-Nahhunte (vládol asi 1185 – 1155 pred n. l.) a jeho syn a nástupca Kutir-Nahhunte II. (Kutir-Nachchunte II.; vládol asi 1155 – 1150 pred n. l.) zosadil posledného kassitského panovníka Enlila-nádina-achchého.

Obdobie vlády Kassitov sa v dejinách Babylonie označuje ako kassitské (1595 pred n. l. – 1155 pred n. l.) a spolu s vládou II. dynastie z Isinu (→ Isin), ktorá sa na babylonský trón dostala krátko po elamskom vpáde (vládla 1154 – 1027 pred n. l.), a s niekoľkými ďalšími dynastiami ako stredobabylonské (→ Stredobabylonská ríša); začiatok vlády Kassitov v Babylonii nemožno presne datovať, preto sa za začiatok stredobabylonského obdobia pokladá pád Babylonu po chetitskom útoku 1595 pred n. l. Po páde kassitskej dynastie v Babylonii sa Kassiti spomínajú ako protivníci Asýrie vo svojich pôvodných sídlach v pohorí Zagros, nakrátko si ich podrobil Alexander III. Veľký (324/323 pred n. l.), na prelome letopočtu sa zmienky o nich končia. Hoci sa vláda Kassitov najmä v staršej literatúre označovala ako obdobie úpadku (temné obdobie) v dejinách Mezopotámie, bolo to obdobie hospodárskeho, politického a kultúrneho rozkvetu Babylonie.

Kassiti hovorili kassitským jazykom (kassitčinou), ktorý je však pre nedostatok písomných dokladov považovaný za izolovaný. Texty zapísané v kassitskom jazyku sa nezachovali (známe sú len osobné mená) a predpokladá sa, že Kassiti svoj jazyk ani písomne nezaznamenávali, pretože literárnym jazykom a jazykom úradných, ako aj odborných záznamov (matematika, astronómia a i.) zostal naďalej akkadský jazyk, ktorý sa v období vlády Kassitov kanonizoval a v ktorom vznikla práve vtedy rozsiahla akkadská literatúra. O náboženstve Kassitov sa vie len veľmi málo, známe sú iba mená kassitských božstiev. Kassitskí králi podporovali kult tradičných babylonských božstiev, z ktorých k najdôležitejším patril Marduk, boh Babylonu, ktorý sa v súvislosti s politickým vzostupom svojho sídelného mesta stal najvýznamnejšou postavou babylonského panteónu, obľube sa tešili aj kult slnečného boha Šamaša, mesačného boha Sína a bohyne lásky Ištar uctievanej aj ako bohyňa vojny. Tradičné postavenie si zachoval Enlil, ktorého svätyňa v Nippure patrila k najvýznamnejším kultovým strediskám.

Počas vlády Kassitov neupadala ani architektonická a umelecká produkcia, naopak, vo výzdobe stavieb sa objavili nové techniky a v maliarstve nové témy, rozvíjali sa sochárstvo aj umelecké remeslá. V architektúre stavitelia nadviazali na staršie stavebné formy, panovníci obnovovali a prestavovali staršie chrámové i palácové stavby v mestách, najmä Kara-indaš a Kurigalzu I., ktorí iniciovali extenzívnu prestavbu starších sumerských miest, napr. Nippuru, Isinu, Larsy a Uru.

Prvou známou kassitskou stavbou je Ištarin chrám v Uruku, ktorý dal okolo 1420 pred n. l. postaviť Kara-indaš. Chrám má pravidelný obdĺžnikový pôdorys s malou pravouhlou celou. V exteriéri sú na nárožiach mohutné odstupňované piliere, novým prvkom bola exteriérová výzdoba pozostávajúca z figurálnych reliéfov (v mezopotámskej architektúre sa rozšírila v nasledujúcich obdobiach). Fasáda je zdobená radom ník (prvok vyskytujúci sa v staršej mezopotámskej architektúre), v ktorých sú umiestnené reliéfne stvárnené figúry božstiev držiacich vázy s vytekajúcou vodou (výška okolo 1,8 m, niekedy sa tento typ steny označuje francúzsky ako à redan). Reliéfy určené na fasády budov boli vytvárané z pálenej i z nepálenej hliny vtláčaním do foriem.

V Dúr Kurigalzu boli počas archeologických vykopávok odkryté ruiny veľmi dobre zachovaného zikkuratu (v minulosti často nesprávne považovaný za Babylonskú vežu), v jeho blízkosti bol čiastočne odkrytý chrámový architektonický komplex pozostávajúci z niekoľkých dvorov lemovaných miestnosťami a kráľovský palác (založený pravdepodobne Kurigalzuom I., prestavovaný do 1159, celkove 4 stavebné fázy). Niektoré miestnosti paláca (úzke galérie so vstupmi do dvora) boli zdobené nástennými maľbami, ktorých námetom sú postavy dvoranov a úradníkov idúcich v procesiách vzdať hold panovníkovi (12. stor. pred n. l.). Tento motív, neskôr veľmi rozšírený aj v asýrskom a perzskom umení, sa v mezopotámskom výtvarnom umení objavil prvýkrát. Z obdobia vlády Kurigalzua I. sú zdokumentované aj čiastočné prestavby v meste Ur.

Najvýznamnejším mestom v období vlády Kassitov však bol Babylon. Pre vysokú hladinu spodnej vody tam boli stavby z kassitského obdobia (obytné domy, remeselnícke dielne) odkryté len z malej časti (najmä v centrálnej, komerčnej časti nazývanej Merkes). Kassitské sochárstvo nadviazalo na staršie vzory, charakteristické je však realizmom. V tomto období sa začali používať aj stély zdobené nápismi a reliéfmi, nazývané kudurru. Zvyčajne majú oválny tvar, nápisy na nich oznamujú dôležité výnosy panovníka alebo vysokých úradníkov (pravdepodobne boli ukladané v chrámoch), ich reliéfna výzdoba sa vyznačuje bohatým repertoárom symbolov predstavujúcich bohov, zriedkavejšie sú figurálne výjavy a postavy panovníka či zvieratá. V kassitskom období sa rozšírila aj produkcia drobných diel z frity (nahradila sklo, ktoré bolo známe, ale jeho výroba bola drahá a náročná), z ktorej sa vyrábali koráliky, cylindrické pečatné valčeky, plakety a malé dekoratívne masky.

Kassitská dynastia v Babylonii
okolo 1570 pred n. l. Agum II.
okolo 1530 pred n. l. Burna-Buriaš I.
? – ? Kaštiliaš III.
okolo 1475 pred n. l. Ulam-Buriaš
? – ? Agum III.
okolo 1420 pred n. l. Kara-indaš
? – ? Kadašman-Charbe I.
okolo 1400 pred n. l. Kurigalzu I.
1374 – 1360 pred n. l. Kadašman-Enlil I.
1359 – 1333 pred n. l. Burna-Buriaš II.
1333 pred n. l. Kara-chardaš
1333 pred n. l. Nazi-Bugaš
1332 – 1308 pred n. l. Kurigalzu II.
1307 – 1282 pred n. l. Nazi-Maruttaš
1281 – 1264 pred n. l. Kadašman-Turgu
1263 – 1255 pred n. l. Kadašman-Enlil II.
1254 – 1246 pred n. l. Kudur-Enlil
1245 – 1233 pred n. l. Šagarakti-Šuriaš
1232 – 1225 pred n. l. Kaštiliaš IV.
1224 pred n. l. Enlil-nádin-šumi
1223 pred n. l. Kadašman-Charbe II.
1222 – 1217 pred n. l. Adad-šuma-iddin
1216 – 1187 pred n. l. Adad-šuma-usur
1186 – 1172 pred n. l. Meli-šipak
1171 – 1159 pred n. l. Marduk-apla-iddina I.
1158 pred n. l. Zababa-šuma-iddina
1157 – 1155 pred n. l. Enlil-nádin-achché

Kayseri

Kayseri [kaj-], gr. Kaisareia, lat. Caesarea Cappadociae — mesto v strednom Turecku na Anatólskej plošine severne od sopky Erciyas Dağı, administratívne stredisko provincie (ilu) Kayseri; 850-tis. obyvateľov (2012). Jedno z hlavných obchodných, finančných (viacero bánk) a priemyselných stredísk strednej časti krajiny. Priemysel textilný, letecký, potravinársky (cukrovarnícky, mäsový s tradičnou výrobou údenín, mliekarský), nábytkársky, cementársky, hutnícky (spracovanie farebných kovov); remeslá (zlatníctvo, tkanie kobercov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ovocia, zeleniny, pšenice, jačmeňa, zemiakov, cukrovej repy, viniča, produkcia sušených hrozienok). Cestný uzol pri medzinárodnej železničnej trati spájajúcej Európu s Iránom, medzinárodné letisko. Turistické stredisko.

Mesto vzniklo v oblasti osídlenej Asýrčanmi a Chetitmi už v 2. tisícročí pred n. l., v minulosti jedno z najvýznamnejších kapadóckych miest (→ Kapadócia). V období helenizmu sa spočiatku nazývalo Mazaka, od vlády kapadóckeho kráľa Ariaratha V. Euseba Filopatóra (163 – 130 pred n. l.) Eusebeia. Po vytvorení rímskej provincie Kapadócia (Cappadocia) počas vlády cisára Tiberia (17 n. l.) sa stalo jej hlavným mestom a bolo nazvané Caesarea Cappadociae, po rozdelení provincie na dve časti (4. stor.) hlavným mestom západného územia Cappadocia Prima. Predpokladá sa (na základe biblického Prvého listu Petrovho adresovaného kapadóckej kresťanskej diaspóre), že v oblasti Kayseri sa v prvých storočiach n. l. rozšírilo kresťanstvo. Začiatkom 3. stor. bolo mesto centrom kresťanskej vzdelanosti, vo 4. stor. sídlom tzv. kapadóckych cirkevných otcov Bazila Veľkého, jeho brata Gregora Nysského a Gregora Naziánskeho. Okolo 1080 ho dobyli Seldžukovci, 1096 križiaci, krátko nato opäť Seldžukovci, v polovici 12. stor. nastal rozkvet mesta. Od 14. stor. do zač. 20. stor. súčasť Osmanskej ríše (okrem obdobia 1401 – 67, keď mestu vládol Timúr), potom súčasť Turecka.

Stavebné pamiatky: citadela (pôvodne 3. stor. n. l., prebudovaná v 6. stor. cisárom Justiniánom I. Veľkým, neskôr Seldžukovcami aj Osmanmi); viaceré významné príklady seldžuckej architektúry, napr. Veľká mešita (Ulu Camii; založená 1135, dostavaná v ranom seldžuckom štýle 1205 – 06 a neskôr viackrát prestavaná; bazilikálny pôdorys s kupolou pred mihrábom), komplex sultánky Hunat Hatun (1237 – 38, prestavaný v 19. stor.; pozostáva z Veľkej mešity, hrobky, madrasy a hamámu), madrasa Çifte medrese (1205, jej súčasťami boli aj nemocnica a hrobka; dnes Múzeum seldžuckej civilizácie), Sáhibova madrasa (Sahibiye medrese; 1267 – 68, s bohato zdobeným vstupným portálom), Seraceddinova madrasa (Seraceddin medrese; 1238 – 39), viaceré hrobky valcového alebo oktogonálneho tvaru s pyramídovou strechou (napr. Çifte Kümbet, 1247 – 48; Döner Kümbet, okolo 1275; Alaca Kümbet, 13. stor.; a i.), mešita Kurşunlu Camii (1575 – 85/86, architekt Sinan); arménsky Chrám sv. Gregora Lusavoriča (Surup Krikor Lusavoriç Kilise, 19. stor.); viacero tradičných osmanských obytných mestských domov z 18. – 19. stor. (napr. Atatürk Evi, 19. stor.) a i. Viaceré múzeá, napr. archeologické (nachádzajú sa tam nálezy z Kaneša, ktorý leží v blízkosti Kayseri). Univerzita (založená 1978).

Kilikia

Kilikia, aj Cilícia, lat. Cilicia — historické územie v dnešnom Turecku v juhovýchodnej časti Malej Ázie (Anatólie) na pobreží Stredozemného mora, približne dnešné provincie Adana a Mersin. Na severe susedilo s Kapadóciou, s ktorou bolo spojené Kilikijským priesmykom (lat. Pylae Ciliciae, dnes Gülecký priesmyk, tur. Gülek Boğazı) v pohorí Taurus, na juhovýchode so Sýriou, s ktorou ho spájal Sýrsky priesmyk (lat. Pylae Syriae, dnes Belenský priesmyk, tur. Belen Geçidi) v pohorí Amanus. Cez priesmyky viedli vojenské a obchodné cesty z hornatého územia s bohatými lesmi do prímorskej úrodnej nížiny Çukurova.

V 2. polovici 2. tisícročia pred n. l. bolo územie Kilikie pod názvom Kizzuwatna (Kizvatna) súčasťou Chetitskej ríše. Po jej páde (okolo 1200 pred n. l.) sa tam vytvorili neskorochetitské mestské štáty Kue, Chilakku (Khilakku, odtiaľ grécky názov Kilikie) a Gurgum obývané Luvijcami (→ Chetiti). V asýrskych písomných prameňoch sa Kilikia spomína v polovici 9. stor. pred n. l. V 8. a 7. stor. pred n. l. si asýrski panovníci podmanili východnú časť Kilikie (Kue), západná časť (Chilakku) si udržala nezávislosť. Koncom 1. stor. pred n. l. grécky geograf Strabón nazýval východnú časť Kilikie zahŕňajúcu hornaté oblasti a pobrežnú nížinu Kilikia Pedias (Rovinatá Kilikia) a hornatú západnú časť Kilikia Tracheia (Drsná Kilikia). Približne od 40. rokov 6. stor. pred n. l. bola Kilikia pod vládou Perzskej ríše, 333 pred n. l. ju dobyl Alexander III. Veľký, po jeho smrti patrilo územie Seleukovcom, ktorí oň súperili s Ptolemaiovcami. Obyvatelia Kilikie sa živili chovom koní a kôz, v nížinách poľnohospodárstvom, v prímorských oblastiach pirátstvom (tzv. kilikijskí piráti), ktoré sa rozmohlo najmä po smrti Antiocha IV. Epifana (164 pred n. l.). Významné mestá: Tarsos (dnes Tarsus), Soloi (dnes Viranşehir, západne od Mersina); od obdobia helenizmu bola dôležitým prístavom Seleukia (gr. Seleukeia, dnes Silifke) na rieke Kalykadnos (dnes Göksu). Od konca 2. stor. pred n. l. a v priebehu 1. stor. pred n. l. sa západná časť Kilikie postupne dostala pod nadvládu Rimanov, východná časť sa 84 pred n. l. stala súčasťou Veľkého Arménska. R. 67 pred n. l. zlikvidoval rímsky veliteľ Pompeius (Magnus) základne kilikijských pirátov, čím dosiahol podrobenie celého územia (rozšíril ho pozdĺž pobrežia až k Lýkii a smerom do vnútrozemia pripojil oblasti Lykaonie, Pisidie a južnej Frýgie). Po Caesarovej smrti bola Kilikia administratívnou súčasťou Sýrie, samostatnou rímskou provinciou sa znova stala 72 n. l. (hlavné mesto Tarsos), 408 bola rozdelená na dve časti (Kilikia I., lat. Cilicia Prima, hlavné mesto Tarsos, a Kilikia II., lat. Cilicia Secunda, hlavné mesto Anazarbus, dnes Anavarza), rozkvet zaznamenala v 5. a 6. stor. Okolo 700 dobyli územie Arabi, 965 byzantský cisár Nikefor II. Fókas. Počas byzantskej nadvlády boli moslimovia z územia Kilikie vyhnaní a začali tam prichádzať kresťania z Arménska a zo Sýrie. Príchod Arménov do Kilikie ešte vzrástol po vpádoch tureckých Seldžukovcov do Arménska (1048, 1049, 1054) a po jeho dobytí (1064).

Po bitke pri Mantzikerte (1071), v ktorej Byzantská ríša utrpela od Seldžukovcov porážku, sa byzantská moc v oblasti Kilikie oslabila, čo využili niektoré mocné arménske rody a začali vytvárať nezávislé panstvá (prvé bolo vytvorené 1078, okolo 1095 ich jestvovalo asi 6). Z nich dominantné postavenie získalo Arménske kniežatstvo v Kilikii (založené okolo 1080) na čele s dynastiou Rubenovcov (1080 – 1219), ktorých moc sa opierala o pomerne silnú armádu (asi 30-tis. vojakov) a opevnené hranice. Mocného spojenca získalo aj v križiakoch, ktorí vytvorili okolo Kilikie Edesské grófstvo a Antiochijské kniežatstvo. Najväčší rozkvet kniežatstva nastal počas vlády posledného vládcu Rubenovcov Levona II. (*1150, †1219, vládol od 1187, korunovaný 1198), ktorý zväčšil kilikijské územie a vďaka podpore nemeckého cisára Friedricha I. Barbarossu a jeho syna Henricha IV. sa stalo Kilikijským arménskym kráľovstvom na čele s kráľom Levonom II. (kráľa v Kilikii neoficiálne uznávali aj Arméni vo vlastnom Arménsku). Hlavným (sídelným) mestom sa stal Sis (v súčasnosti Kozan, provincia Adana, Turecko), kam bolo 1293 prenesené aj sídlo arménskeho patriarchu (katholika; 1441 prenesené do arménskeho Ečmiadzinu, kde je i v súčasnosti). Po Levonovej smrti začala v kráľovstve vládnuť dynastia Hethumovcov (1226 – 1341), ktorá nadviazala priateľské vzťahy s Mongolmi zabezpečujúcimi ochranu kráľovstva pred egyptskými mamlúkmi, ktorí prvýkrát vpadli do Kilikie 1266 po porážke Mongolov. Po nástupe proeurópskej dynastie Lusignanovcov (1341), ktorí sa v krajine pokúšali presadiť katolicizmus, nastali rozpory. Nestabilita v kráľovstve prispela k jeho oslabeniu a napokon aj k dobytiu Sisu mamlúkmi (1375), kráľ Levon VI. (*1342, †1393, vládol 1374 – 75) bol zajatý a odvlečený do Káhiry. Od 1515 bola Kilikia súčasťou Osmanskej ríše až do jej zániku a titul kilikijských kráľov prešiel na cyperských Lusignanovcov.

Kimmerijci

Kimmerijci, aj Kimerijci, Kimerovia, gr. Kimmerioi, lat. Cimmerii — v staroveku polokočovné kmene sídliace pri sev. pobreží Čierneho mora, predchodcovia Skýtov a Sarmatov. Etnická príslušnosť Kimmerijcov je bližšie neurčiteľná, mená ich náčelníkov poukazujú na ich príbuznosť s iránskymi kmeňmi. Prvé zmienky o Kimmerijcoch pochádzajú z gréckych mýtov, Homér ich v Odysseii považoval za bájny národ obývajúci vzdialené končiny sveta, kde vládne večná temnota. V písomných prameňoch sa uvádza ich výbojnosť a krutosť. V asýrskych a babylonských klinopisoch sú známi od 8. stor. pred n. l.

Podľa gréckeho historika Hérodota sa Kimmerijci v 8. – 7. stor. pred n. l. presunuli pod tlakom Skýtov z územia dnešnej Ukrajiny cez Kaukaz do Malej Ázie a na Blízky východ. V poslednej štvrtine 8. stor. pred n. l. obliehali ríšu Urartu a porazili jej panovníka Rusu I. (o udalostiach informoval asýrsky korunný princ Sancherib svojho otca Sargona II., ktorý následne 714 pred n. l. tiež zaútočil na Urartu). V 7. stor. pred n. l. čelili útokom Kimmerijcov asýrski králi Asarhaddon a jeho syn Aššurbanipal II.; Asarhaddon porazil časť Kimmerijcov, ktorý potom ustúpili cez záp. oblasť Urartu do Malej Ázie, kde plienili územia Frýgie (začiatok 7. stor. pred n. l., zvyčajne uvádzaný dátum 695 pred n. l., dobyli jej hlavné mesto Gordion) a Lýdie (652 pred n. l. pri útoku na Sardy zahynul lýdsky kráľ Gygés). Následne napadli grécke mestá na záp. pobreží Malej Ázie (antická Iónia). Na východe síce zvíťazili (s pomocou vojsk Elamu) nad vládcom Urartu Sardurom III., v Malej Ázii ich však začiatkom 6. stor. pred n. l. porazil lýdsky kráľ Alyattés (vládol približne 610 – 560 pred n. l.). Kimmerijci boli vytlačení na severovýchod Malej Ázie (antická Paflagónia) a usídlili sa pri milétskej kolónii Sinópé (dnes Sinop). Postupne boli nahradení Skýtmi a Sarmatmi.

Podľa Kimmerijcov bol nazvaný Kimmerský Bospor (dnešný Kerčský prieliv). V str. Európe je materiálna kultúra Kimmerijcov zaznamenaná v závere kultúr popolnicových polí, ako aj na začiatku halštatskej doby a je datovaná na základe nálezov v juž. Rusku (900 – 750 pred n. l. a 750 – 650 pred n. l.). Do Karpatskej kotliny prenikali Kimmerijci etapovito spolu s Trákmi, v archeologickej terminológii sa toto obdobie nazýva trácko-kimerský horizont.

Kiš

Kiš — staroveké mesto v Mezopotámii, dnes archeologická lokalita (skupina sídliskových pahorkov – tellov, z ktorých najvýznamnejšie sú Tell Uhajmir a Tell Ingharra) v strednej časti Iraku v guvernoráte Bábil (Babylon) asi 14 km severovýchodne od mesta Hilla.

Kiš bol osídlený už v 5. tisícročí pred n. l., podobu mesta získal začiatkom 3. tisícročia pred n. l. Už v tomto období tam existoval mestský štát, v ktorom vládli legendárny kráľ Enmebaragesi (aj pod menom Mebaragesi) a jeho syn Agga (obidvaja boli súčasníkmi uruckého kráľa Gilgameša). Približne v 27. stor. pred n. l. bol Kiš spustošený obrovskou záplavou trvajúcou zrejme dlhšie, v období 2630 – 2450 pred n. l. obnovený a stal sa sídlom jedného z mestských štátov sumerskej Mezopotámie s vlastnou kráľovskou dynastiou. Vznikli tam dve monumentálne stavby – kráľovský palác a budova neznámeho určenia. Blízko nich bolo pohrebné miesto významných osobností, ktoré boli ukladané do šachtových hrobov s povozmi, ťažnými zvieratami a bohatou výbavou (zbrane, nástroje, ozdoby, nádoby a interiérové doplnky). Približne v 25. stor. pred n. l. boli obidve monumentálne stavby zničené a nad pohrebiskom bola vybudovaná svätyňa (zikkurat) tamojšieho božstva obklopená priľahlým sídliskom.

V 24. stor. pred n. l. sa vlády v Kiši zmocnil Sargon Akkadský a vybudoval vlastnú ríšu s hlavným mestom Akkad (ležiacim medzi Kišom a Sipparom). Po Sargonovej smrti bol Kiš zničený mestskými štátmi Ur a Lagaš, obnovený v 2. polovici 23. stor. pred n. l. za vlády Sargonovho vnuka Narám-Sína. V 18. stor. pred n. l. ho ovládol Chammurapi, ktorý tam dal postaviť chrám zasvätený bohovi vojny a ochrannému bohovi mesta Zababovi. V 8. stor. pred n. l. bolo mesto opäť zničené, v 6. stor. pred n. l. obnovené, predošlý význam však už nedosiahlo.

Archeologický výskum v lokalite (24 km2) v oblasti bývalého, dnes vyschnutého koryta rieky Eufrat so skupinou sídliskových pahorkov (tellov) sa uskutočnil v polovici 19. stor. a v 1. polovici 20. stor., nálezy pochádzajú z obdobia približne 3000 pred n. l. – 650 n. l. Okrem zvyškov paláca, svätýň (zikkuratov) a pohrebiska s pohrebnou výbavou boli objavené stovky klinopisných tabuliek a veľké množstvo iných artefaktov. Zo 4. stor. pochádzajú nálezy víl (vidieckych rezidencií) s ornamentálnou a rastlinnou štukovou výzdobou.

klinové písmo

klinové písmo, klinopis — písmo používané v staroveku v oblasti Mezopotámie a Prednej Ázie približne od konca 4. tisícročia pred n. l. až asi do 1. stor. pred n. l., najstaršie a najdlhšie používané písmo na svete, popri egyptskom písme jedno z dvoch najdôležitejších písem starovekého Blízkeho východu. Termín klinopis (klinové písmo) vznikol v novoveku a je odvodený od podoby znakov pripomínajúcich kliny (kombinácia čiar zakončených trojuholníkom, resp. znakom v tvare latinského písmena v). Klinovité znaky vznikali vtláčaním rydla (šikmo zrezaným steblom trstiny) do písacieho média (tabuľky z mäkkej hliny) a jeho pritlačením na jednu stranu, čím vznikala klinovitá priehlbina. Zriedkavejšie bývalo rydlo vyrobené z kosti alebo z kovu. Texty sa však nezaznamenávali len na hlinené klinopisné tabuľky, ktoré boli najrozšírenejšie, ale aj na hlinené a kamenné hranoly, valčeky a kužele či na kamenné dosky a stĺpy, niekedy aj na vosk (v školách) či na kožu (tetovanie otrokov). Znaky sa spočiatku zapisovali zhora nadol do zvislých stĺpcov radených sprava doľava (tento spôsob zápisu sa na monumentálnych kráľovských nápisoch udržal až do 2. tisícročia pred n. l., napr. Chammurapiho zákonník), neskôr do riadkov zľava doprava, pričom kurzívové písmo na bežnú potrebu bolo už predtým otočené o 90 stupňov proti chodu hodinových ručičiek. Tabuľky sa popisovali z obidvoch strán. Po napísaní sa vysušili na slnku, niekedy aj vypálili. Mali pravouhlý tvar a ich veľkosť závisela od obsahu, ako aj od ďalších formálnych a technických kritérií; spočiatku boli malé (približne 4 x 2,5 cm), postupne sa však zväčšovali (32 x 21 cm). Na zaznamenanie dlhšieho súvislého textu sa použilo aj niekoľko tabuliek. V tomto prípade bola každá tabuľka očíslovaná a posledný riadok tabuľky sa opakoval v prvom riadku nasledujúcej.

Klinové písmo napriek stáročnému používaniu netvorilo jednotnú písomnú sústavu, ale zahŕňalo niekoľko písomných systémov: slovno-slabičných, slabičných i hláskových (konsonantických). Z geografického a vývojového hľadiska (podľa genealogickej príbuznosti) predstavuje mezopotámsko-maloázijský okruh písem (rodinu písem), ktorý sa člení na sumersko-babylonské písmo, maloázijské klinové písma, eblianske, médske, staroperzské (iránske), ugaritské a elamské klinové písmo. Mezopotámsky okruh písem vznikol na území starovekej Mezopotámie obývanej asi od začiatku 4. tisícročia pred n. l. Sumermi, ktorých si v polovici 3. tisícročia pred n. l. podmanili Akkadi, 1894 pred n. l. – 539 pred n. l. sa toto územie (južná časť Mezopotámie) stalo súčasťou Babylonskej ríše (→ Babylonia), severná Mezopotámia bola asi od polovice 3. tisícročia osídlená Asýrčanmi (2000 – 1950 pred n. l.; → Asýria). Klinové písmo používané na tomto území sa preto súhrnne označuje ako sumersko-babylonské písmo a zahŕňa sumerské, akkadské, babylonské a asýrske klinové písmo.

Najstaršie doteraz nájdené klinopisné tabuľky boli napísané v dosiaľ neznámom jazyku, vytvorili ich pravdepodobne predsumerskí obyvatelia Mezopotámie (predpokladá sa predsumerský jazykový substrát). Bezprostredným predchodcom klinového písma bolo obrázkové písmo vytvárané od polovice 4. tisícročia pred n. l. Sumermi sídliacimi v južnej Mezopotámii, v ktorom jednotlivé znaky (schematizované obrázky, piktografy) predstavovali konkrétne predmety (objekty). Keďže pre každý predmet (objekt) jestvoval osobitný znak (obrázok; jeden znak označoval vždy jeden pojem), teoreticky mohol jestvovať nekonečný počet znakov (doložených je okolo 2-tis.). Približne od konca 4. tisícročia pred n. l. začali Sumeri vyjadrovať obrázkami názvy jednotlivých konkrétnych predmetov i všeobecných pojmov (jeden znak = jeden pojem; → logogram). Okruh pojmov sa postupne rozširoval, a sumerské písmo sa tak stalo najstarším známym písmom, ktoré ako prvé prekonalo štádium piktografie (→ ideografické písmo), a to použitím takzvaného rébusového princípu, keď sa grafický znak označujúci predmet, ktorého názov sa začínal na určitú hlásku či slabiku, použil na zaznamenanie iného predmetu, ktorého názov sa začínal na tú istú hlásku alebo slabiku (princíp fonetizácie, t. j. transformácie znakového písma na hláskové písmo). Keďže čítajúci hovorili po sumersky a znaky sa spájali s určitými slovami, začali sa tieto znaky používať aj na vyjadrovanie hláskových kombinácií nezávisle od ich významu. Napr. znak nohy sa začal používať nielen na zápis slovies chodiť (sumersky du, ), stáť (gub) a prinášať (tum), ale aj na zápis slabiky du-, rá- ap. Približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. tak vznikol systém slovno-slabičného písma pozostávajúceho z významových znakov (ideogramov; vyjadrujú to, čo zobrazujú), fonetických znakov (fonogramov; vyjadrujú zvukovú podobu znaku) a určujúcich značiek (determinatíva; určujú význam predchádzajúcej skupiny znakov). Rovnako znejúce slovné základy s odlišným významom sa vyjadrovali rôznymi znakmi (homofónia). Každý znak tak mohol mať niekoľko významov, a to tak slabičných, ako aj pojmových (polyfónia). Počet znakov sa zmenšil do 600 (bez kombinovaných).

Od Sumerov prevzali klinové písmo Akkadi (v polovici 3. tisícročia pred n. l. si Sumer podmanili) a prispôsobili ho svojmu semitskému flektívnemu jazyku (→ akkadské písmo). Počet znakov znížili na 350, utvorili nové slabičné významy zodpovedajúce akkadskému fonetickému systému a začali používať čisto fonetické (slabičné) zápisy slov. Ich písmo potom už možno charakterizovať ako slabičné písmo, do ktorého pisári z úsporných príčin vsúvali sumerské ideogramy (v akkadskom čítaní). Sumerčina, ktorá sa naďalej používala ako posvätný jazyk, však ako hovorový jazyk postupne zanikla a akkadčina sa stala linguou francou v oblasti Mezopotámie. Od Akkadov, resp. od Sumerov prevzali klinové písmo aj Babylončania (babylonské písmo; obsahuje menej ideogramov) a Asýrčania (asýrske písmo; obsahuje ešte menej ideogramov ako babylonské písmo, počet slabičných znakov je zredukovaný asi na 100).

Najväčšia gramotnosť v rámci klinového písma sa predpokladá začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (starobabylonské obdobie), najväčšie geografické rozšírenie klinového písma v 2. polovici 2. tisícročia pred n. l., keď z Mezopotámie preniklo aj do priľahlých oblastí Malej Ázie a oblasť jeho používania zahŕňala aj Egypt, Levantu, Anatóliu, Mezopotámiu a Irán, pričom sa prispôsobilo tamojším jazykom (elamčine, churritčine, chetitsko-luvijským jazykom a urartčine). Táto skupina klinového písma sa označuje ako maloázijské klinové písmo a patria do nej chetitské písmo a kapadócke klinové písmo (dokladom sú Kapadócke tabuľky nájdené v ruinách starovekého mesta Kaneš, dnes archeologická lokalita Kültepe v Turecku), ďalej luvijské (luvijský jazyk), palajské, chattijské (protochattijské, chattijský jazyk) a churritské (churritský jazyk) klinové písmo, ktoré sú charakteristické tým, že sa zapisovali slabičným klinopisom (skladajú sa iba zo sylabogramov), a urartské klinové písmo (urartský jazyk). Na báze klinového písma sú založené aj ďalšie písomné systémy: eblianske (dokladajú ho klinopisné tabuľky nájdené v starovekom meste Ebla, dnes Tell Mardich), médske (médsky jazyk), staroperzské (iránske; kráľovské nápisy od obdobia vlády Dareia I. Veľkého po vládu Artaxerxa III. Ócha; perzský jazyk), ugaritské (hláskové klinové písmo; ugaritský jazyk) a elamské klinové písmo (protoelamské, z konca 3. tisícročia pred n. l., objavené v Súzach a Sístáne v dnešnom Iráne). Ako samostatná skupina sa vyčleňuje aj egyptské klinové písmo, ktoré dokladá korešpondencia egyptského panovníckeho dvora s vazalskými krajinami zo 14. stor. pred n. l. (Tell el-Amarna).

Po rozšírení aramejčiny ako linguy francy na Blízkom východe v 7. a 6. stor. pred n. l., v dôsledku rastúceho používania fenického písma a po strate politickej nezávislosti jednotlivých krajín v oblasti Mezopotámie v súvislosti s rozpínaním sa Perzskej ríše sa klinové písmo používalo čoraz menej, od 2. polovice 1. tisícročia pred n. l. iba v niektorých mestách južnej Mezopotámie, a to len na náboženské a právne účely (na zápis už zaniknutej sumerčiny a akkadčiny, ktorá sa ešte udržala v niektorých mestách). Napriek tomu ním ešte niekoľko ďalších storočí písali mnohí konzervatívni kňazi a učenci (jednou z posledných datovaných pamiatok sú tabuľky babylonského astronomického almanachu; 75 n. l.).

Klinovým písmom bolo zapísaných množstvo úradných dokumentov a obchodných záznamov, historické nápisy, slovníky a náučné diela, boli zaznamenané prvé literárne diela väčšinou náboženského charakteru, mýty, modlitby či báje, napr. babylonský kozmogonický epos Enuma eliš (Keď na výšinách), Epos o Gilgamešovi a. i. (akkadská literatúra), vzácnymi pamiatkami sú Chammurapiho stéla (Chammurapiho zákonník) či z neskoršieho obdobia pochádzajúce achajmenovské nápisy. Hlinené tabuľky sa uchovávali v hlinených schránkach, v košoch alebo v iných nádobách v osobitných priestoroch (napr. rozsiahle archívy nájdené v starovekých mestách Kalchu a Kaneš), ktoré boli súčasťou chrámov a palácov a považujú sa za predchodcov dnešných knižníc (napr. Aššurbanipalova knižnica v Ninive).

Jazykom a písmom klinopisných textov sa zaoberá asýriológia, v anglofónnych a románskych oblastiach sa vedný odbor s týmto zameraním nazýva klinopisné štúdiá, v germanofónnych oblastiach staroorientalistika. Staroperzské (iránske) klinové písmo sa podarilo rozlúštiť 1802 nemeckému jazykovedcovi a archeológovi Georgovi Friedrichovi Grotefendovi (*1775, †1853), 1836 nórskemu orientalistovi Christianovi Lassenovi (*1800, †1876) a i. Výskyt trojjazyčných perzsko-elamsko-akkadských nápisov umožnil v 50. rokoch 19. stor. H. C. Rawlinsonovi (využitím poznatkov G. F. Grotefenda) rozlúštiť behistúnsky nápis a írskemu duchovnému a asýriológovi Edwardovi Hincksovi (*1792, †1866), nemecko-francúzskemu asýriológovi Juliusovi Oppertovi (*1825, †1905) a i. rozlúštiť aj akkadské klinové písmo. Sumerské klinové písmo rozlúštili viacerí vedci koncom 19. a začiatkom 20. stor., ugaritské klinové písmo 1930 – 32 francúzsky orientalista a archeológ Charles Virolleaud (*1879, †1968), nemecký semitológ Hans Bauer (*1878, †1937) a i. Významnú úlohu pri rozlúštení chetitského klinového písma zohral B. Hrozný, elamské klinové písmo rozlúštil nemecký iranológ a lingvista Walther Hinz (*1906, †1992). Základ rozlúštenia archaického sumerského obrázkového písma položil ruský orientalista Ajzik Abramovič Vajman (*1922, †2013).