Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Afrika - všeobecne

Zobrazené heslá 1 – 28 z celkového počtu 28 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Adarov mys

Adarov mys — mys v Antarktíde na Adarovom polostrove (súčasť Viktóriinej zeme). Miesto prvého vylodenia (1895), ako aj prvého prezimovania (1899) človeka na trvalom ľade Antarktídy (Nór C. E. Borchgrevink).

Adelaidin ostrov

Adelaidin ostrov, angl. Adelaide Island — jeden z ostrovov pozdĺž Antarktického polostrova v Západnej Antarktíde. Súčasť sopečného ostrovného pásu tiahnuceho sa pozdĺž záp. okraja Antarktídy od oblasti Viktóriinej zeme cez Zem Márie Byrdovej až k ostrovom Južné Shetlandy. Vulkanity (čadiče a ich vulkanoklastiká) treťohorného a štvrtohorného veku ležia na staroalpínskom podloží.

alpsko-himalájska sústava

alpsko-himalájska sústava — rozsiahla geomorfologická jednotka (časť zemského povrchu), do ktorej patrí celé územie Slovenska. Tvorí ju pás pohorí a medzihorských zníženín tiahnuci sa juhom a stredom Európy (napr. Sierra Nevada, Pyreneje, Alpy, Apeniny, Karpaty, Panónska panva, Stará planina, Kaukaz) a Áziou (napr. Taurus, Arménska vysočina, Iránska vysočina, Hindúkuš, Pamír, Karakoram, Himaláje, Transhimaláje). Utvára sa počas alpínskeho vrásnenia od druhohôr po súčasnosť. Hlavné črty dnešného vzhľadu získala v mladších treťohorách. Príznakom jej stáleho vývoja je vysoká seizmicita a súčasný vulkanizmus.

Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km2 územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Ameryho pobrežný ľad

Ameryho pobrežný ľad — jeden z pobrežných ľadovcov s ľadovcovými bariérami a ľadovcovými splazmi v šelfovej oblasti Východnej Antarktídy. Rozloha 12 700 km2. Steká z výšky 2 000 m n. m. V okrajových častiach kolónie tučniakov.

Amundsen-Scott

Amundsen-Scott [skot] — americká polárna výskumná stanica v Antarktíde 100 m od južného pólu, v prevádzke od 1957. Nazvaná podľa R. Amundsena a R. F. Scotta.

Andrew Jackson

Andrew Jackson [endrú džeksn], Mount Andrew Jackson — vrch v Západnej Antarktíde, najvyšší vrch Antarktických Ánd na Antarktickom polostrove, 4 191 m n. m. (podľa niektorých zdrojov 4 200 m). Súčasť alpínskeho pásmového pohoria.

Annin mys

Annin mys — výbežok relatívne stabilného štruktúrneho bloku Enderbyho zeme vo Východnej Antarktíde vybiehajúci do Mackenzieho mora. Súčasť horského masívu tiahnuceho sa paralelne s pobrežím s výstupmi vysoko premenených hornín prekambrického podložia Antarktickej platformy; maximálna výška 2 300 m n. m. Kolónie tučniakov.

Antarktické Andy

Antarktické Andy — alpínska horská štruktúra Antarktického polostrova vo Vých. Antarktíde. Pokračovanie Ánd Južnej Ameriky. Výška horských masívov viac ako 4 000 m n. m., najvyšší Andrew Jackson, 4 191 m n. m. (podľa iných zdrojov 4 200 m n. m.). Dĺžka pohoria 1 550 km. Geologicky budované sedimentárno-sopečnými, sopečnými a hlbinnými vyvretými horninami druhohorného veku. V centrálnej časti diority a iné horniny prekambria. Charakteristickým znakom je sopečná činnosť, ktorá sa začala vo vrchnej jure a znovu sa aktivizovala v mladších treťohorách. Morfológia povrchu je členitá a pestrá. Svahy horských masívov sú rozrezané hlbokými zárezmi, ktoré siahajú až k oceánu. Ložiská kobaltu, niklu, chrómu a medi.

Antarktický polostrov

Antarktický polostrov — najďalej na sever vybiehajúci polostrov v Záp. Antarktíde oddeľujúci Weddellovo more a Bellingshausenovo more; 300-tis. km2, dĺžka okolo 1 300 km, šírka do 200 km. Značná časť zaľadnená. Antarktický polostrov je prestúpený Antarktickými Andami s najvyšším vrchom Andrew Jackson (4 191 m n. m.). Sev. časť Antarktického polostrova sa nazýva Grahamova zem, juž. časť Palmerova zem. Chudobné rastlinstvo. Fauna sústredená na pobreží (tulene, tučniaky). Výskumné stanice rôznych štátov.

Antarktída

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km2. Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° juž. zemepisnej šírky a 50° vých. zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km3. Antarktída sa svojou hrubou povrchovou i geologickou stavbou najviac podobá na Južnú Ameriku a do značnej miery i na Austráliu.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na vých. pologuli s rozlohou asi 10 mil. km2, a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v tzv. oázach, z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. Žijú tam čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila 1772 J. Cooka, aby preskúmal juž. oblasť Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. R. 1820 Nathaniel Brown Palmer (*1799, †1877) objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána F. F. Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis (*1784, †?), ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi J. Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. R. 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe (*1794, †1843) celú Antarktídu a pomenoval Enderbyho zem a Grahamovu zem. O 9 rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz J. S. C. Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Ch. Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Pinerov záliv. Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením J. C. Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri sev. strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ juž. zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. R. 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra E. H. Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór R. Amundsen a Angličan R. F. Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. R. 1912 sa pod vedením D. Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovej zeme po Zem Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na Sloní ostrov. Odtiaľ sa potom Shackleton plavil po pomoc na malom člne do Južnej Georgie vzdialenej 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil 1928 austrálsky výskumník a letec G. H. Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan R. E. Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskémup bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi (*1908, †1999).

Zo slovenských bádateľov pôsobil od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na spoločnej sovietsko-československej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil dvoch vedeckých expedícií do antarktíckého súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na Ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na Sloňom ostrove. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay (*1943), lekár Peter Hrúzik, geológ P. Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi (Vladimir Čukov a Ivan Kuželivskij) a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87° 26’ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. P. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svet. vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). R. 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila 1961. Slovensko je jej signatárom.

Apeninský polostrov

Apeninský polostrov, tal. Penisola Appennino — polostrov v juž. Európe vybiehajúci do Stredozemného mora, obklopený Tyrrhenským morom, Ligúrskym morom, Iónskym morom a Jadranským morom. Na severe ohraničený Pádskou nížinou. Dĺžka okolo 1 100 km, šírka 130 – 300 km, rozloha 149-tis. km2. Na Apeninskom polostrove leží väčšia časť Talianska, San Maríno a Vatikán.

Pobrežie málo členité, na juhu polostrovy Salentina, Gargano a Kalábrijský polostrov. Pozdĺžne jeho stredom sa tiahne sústava pohorí Apenín s aktívnou seizmickou činnosťou (činná sopka Vezuv nad Neapolským zálivom). Nížiny, okrem Pádskej, sú na pobreží. Apeninský polostrov podobne ako Pyrenejský polostrov a Balkánsky polostrov leží medzi 35° – 45° sev. zemepisnej šírky a v dôsledku toho má s nimi veľa spoločných rysov tak v polohe, ako aj v reliéfe a geologickom a geomorfologickom vývoji. Z geografickej polohy vyplýva aj rovnaký ráz podnebia a vegetačnej pokrývky. Je to oblasť mladých a intenzívnych alpínskych horotvorných procesov, ktoré miestami doznievajú i v súčasnosti. Podnebie subtropické, pri značných výškových rozdieloch veľký vplyv reliéfu. Najvýznamnejšou zložkou stredomorskej vegetácie sú husté suchomilné krovinaté porasty typu macchie. Pri značnej výškovej členitosti územia je vo vegetačnej pokrývke výrazná pásmovitosť. Vždyzelená stredomorská vegetácia tvorí najnižšie pásmo, ktorého horná hranica je v juž. častiach Stredomoria 700 – 800 m n. m., na sev. pobreží však už vo výške 200 m n. m. Nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov a nad hornou hranicou lesa (1 800 – 2 000 m n. m.) subalpínske a alpínske pásmo s prevažne bylinnou vegetáciou.

Arabská púšť

Arabská púšť, arab. as-Sachrá’ al-arabíja — rozsiahle púšťové územie v juhozáp. Ázii takmer na celom Arabskom polostrove na územiach štátov Jordánsko, Irak, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Jemen; 2 331 000 km2. Na severe hraničí so Sýrskou púšťou, na východe s Arabským morom, na juhu s Adenským zálivom, na západe s Červeným morom. Najpustejšie časti: púšte Rub al-Cháli na juhu a Nafúd na severe. Územie budované prevažne prekambrickými horninami, na západe prekrytými paleozoickými vápencami a pieskovcami. Extrémne suché podnebie, zrážky v najsuchších oblastiach menej ako 10 mm ročne, letné teploty až 51 °C. Bez stálych tokov. Chudobná xerofilná vegetácia; ťažba ropy, fosforitov a rúd cínu.

Arabský polostrov

Arabský polostrov, arab. Džazíra al-Arab, medzinárodný prepis Jazírat al-’Arab — najväčší polostrov Ázie v juhozáp. časti svetadiela rozkladajúci sa medzi Červeným morom na juhozápade, Ománskym zálivom a Perzským zálivom na východe a Adenským zálivom a Arabským morom na juhu. Ležia na ňom štáty: Bahrajn, Jemen, Katar, Kuvajt, Omán, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a čiastočne Jordánsko a Irak. Rozloha asi 2,780 mil. km2.

Z geografického hľadiska je Arabský polostrov rozsiahla plošina s priemernou výškou 1 000 – 2 000 m n. m. klesajúca od severozápadu na severovýchod a východ. Od západu a juhozápadu ohraničený horskými chrbtami (v Jemene dosahujú až 3 760 m n. m.) klesajúcimi strmo do pobrežnej nížiny. V centrálnej časti horské chrbty Šammar a Tuvalk, na juhovýchode pozdĺž pobrežia Ománskeho zálivu pohorie Achdar (3 083 m n. m.), ktoré je pokračovaním iránskych pobrežných pohorí. Rozľahlé časti polostrova zaberajú púšte Rub al-Chálí na juhu, Nafúd na severe a Dahná na východe. Z geologického hľadiska tvorí Arabský polostrov časť prekambrického kryštalického štítu, ktorý je na západe oddelený od Afriky mladšou prepadlinou Červeného mora, v centrálnej a vo vých. časti pokrytý prvohornými, druhohornými a treťohornými usadeninami, v ktorých sa na severovýchode nachádzajú jedny z najväčších svetových zásobární ropy. Sopečná činnosť je silnejšia na západe polostrova, čo súvisí so vznikom treťohorných tektonických zlomov Červeného mora a vých. Afriky.

Suché pasátové podnebie, priemerné teploty najteplejšieho mesiaca 30 – 35 °C (maximálne 54 °C), najchladnejšieho mesiaca 10 – 20 °C, zrážky pod 100 mm ročne s výnimkou pobrežných pohorí na juhozápade (750 – 1 000 mm). V sev. časti sa zrážky vyskytujú najmä v zime pri prevládajúcich záp. vetroch, na juhu v lete (monzún) pri prevládajúcich juhových. vetroch. Arabský polostrov je bezodtokovým územím bez stálych riek, veľký význam majú podzemné vody. Pri prameňoch a studniach sú osídlené oázy a križovatky karavánových ciest. Vyše 95 % územia polostrova pokrývajú púšte, polopúšte a suché stepi. Vďaka monzúnom 5 % územia tvoria poľnohospodárske plochy a lesy na svahoch horských systémov v Jemene a Ománe.

Hlavné poľnohospodárske plodiny: kávovník, proso, pšenica; miestami rozvinuté ovocinárstvo. Lov rýb, v minulosti aj perál. Obyvateľstvo tvoria pôvodné kočovné arabské kmene živiace sa chovom kôz, tiav a koní. V súčasnosti žije väčšina obyvateľov v mestách. Najdôležitejšie sídla: Mekka, Medina, Rijád, Džidda, Kuvajt, Aden, Saná, al-Ajn. Najhustejšie sú osídlené horské oblasti na západe a juhozápade, ako aj pobrežné oblasti. Rozvinutý priemysel ťažobný (ťažba ropy), petrochemický, stavebných materiálov. Rozvinutá dopravná infraštruktúra (diaľnice, letiská).

Dejiny: → Arábia.

Asýria

Asýria — v staroveku územie v severnej Mezopotámii pri strednom toku rieky Tigris (dnes severný Irak). V 3. tisícročí pred n. l. bolo súčasťou štátov, ktoré vznikli v južnej Mezopotámii: najskôr Akkadskej ríše (2334 – 2154 pred n. l.; → Akkad), neskôr Novosumerskej ríše, v ktorej vládla III. dynastia z Uru (2112 – 2004 pred n. l.; → Ur, → Sumer). Predpokladá sa, že približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. sa tam začalo usádzať semitské etnikum Asýrčanov. Tradičným náboženským strediskom tejto oblasti bolo mesto Aššur (od neho je odvodený aj názov Asýria) s chrámom zasväteným najvyššiemu asýrskemu bohovi Aššurovi, ktoré sa začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (v tzv. staroasýrskom období, 2000 – 1350 pred n. l.) stalo aj politickým centrom malého mestského štátu, základom neskoršej mocnej Asýrskej ríše.

Spočiatku tam vládla dynastia miestneho pôvodu. Koncom 19. stor. pred n. l. amorejský náčelník Šamší-Adad I. ovládol Aššur, stal sa asýrskym kráľom (vládol 1807 – 1775 pred n. l.) a kombináciou vojenských a diplomatických prostriedkov zjednotil pod svojou vládou celú severnú Mezopotámiu. Jeho potomkovia si však nadvládu nad týmto územím nedokázali udržať a Asýria sa dostala najskôr pod politický vplyv Babylonu (za vlády Chammurapiho, 1792 – 1750 pred n. l.) a neskôr Churritmi utvoreného štátu Mitanni s centrom v severovýchodnej Sýrii. Nezávislosť získala opäť až v tzv. stredoasýrskom období (1350 – 1000 pred n. l.) za vlády Aššur-uballitu I. (1365 – 1330 pred n. l.) a čoskoro sa zaradila k najvýznamnejším mocnostiam Blízkeho východu, a to predovšetkým za vlády Salmanasara I. (vládol 1274 – 1245 pred n. l.), ktorý sa usiloval o pripojenie štátu Mitanni k Asýrii. Podarilo sa to až jeho synovi Tukultí-Ninurtovi I. (1244 – 1208 pred n. l.), ktorý nakrátko dobyl aj Babylon. Územie stredoasýrskeho štátu počas vojenských výprav významne rozšíril najmä Tiglatpilesar I. (vládol asi 1114 – 1076 pred n. l.), ktorý ovládol časť Sýropalestíny, Anatólie a západného Iránu. Od konca 13. stor. pred n. l. sa začalo obdobie úpadku, ktoré malo dve fázy: prvú, po zavraždení Tukultí-Ninurtu I. na konci 13. stor. pred n. l., ktorá trvala asi sto rokov, a druhú, ktorá súvisela s intenzívnejším prenikaním Aramejcov na konci 2. tisícročia pred n. l. a trvala asi do konca 10. stor. pred n. l.

Vzostup Asýrie na najvýznamnejšiu mocnosť Prednej Ázie sa začal až koncom 10. stor. pred n. l. v novoasýrskom období (1000 – 609 pred n. l.). Vrchol moci dosiahla za vlády Sargona II. (721 – 705 pred n. l.) a jeho potomkov Sancheriba (704 – 681 pred n. l.), Asarhaddona (680 – 669 pred n. l.) a Aššurbanipala (668 – asi 630 pred n. l.), keď sa stala vojensky dominantnou veľmocou. Asýrski králi ovládali celú Mezopotámiu a časť územia Iránu, Anatólie a Sýrie, prechodne kontrolovali aj Egypt (za vlády Asarhaddona a Aššurbanipala). Toto obdobie zároveň predstavuje vrcholnú fázu rozkvetu asýrskej kultúry (→ Asýrčania). Politické stredisko ríše sa presunulo z Aššuru do iných miest (Kalchu, Ninive), Aššur si však naďalej zachoval postavenie hlavného kultového strediska. Za vlády Aššurbanipalových nástupcov vypukla hlboká kríza ríše, ktorá súvisela s bojmi medzi jednotlivými mocenskými skupinami asýrskej elity. Situáciu využil babylonský kráľ Nabopolasar (626 – 605 pred n. l.), ktorý spolu s Kyaxarom, kráľom Médie (625 – 585 pred n. l.), úspešne bojoval proti Asýrii. Vojna sa skončila dobytím a zničením všetkých významných asýrskych miest (615 – 609 pred n. l.), čo znamenalo koniec existencie nezávislého asýrskeho štátu.

Asýrski králi

Staroasýrske obdobie (2000 – 1350 pred n. l.)
? – ? Puzur-Aššur I.
? – ? Šalim-achum
? – ? Ilu-šumma
1974 – 1935 pred n. l. Eríšum I.
1934 – 1921 pred n. l. Ikúnum
1920 – 1881 pred n. l. Sargon (kontrola)
1880 – 1873 pred n. l. Puzur-Aššur II.
1872 – ? pred n. l. Narám-Sín
? – 1807 pred n. l. Eríšum II.
1807 – 1775 pred n. l. Šamší-Adad I.
1775 – 1735 pred n. l. Išme-Dagan
Stredoasýrske obdobie (1350 – 1000 pred n. l.)
1392 – 1366 pred n. l. Eríba-Adad I.
1365 – 1330 pred n. l. Aššur-uballit I.
1329 – 1320 pred n. l. Enlil-nirárí
1319 – 1308 pred n. l. Arik-dén-ilí
1307 – 1275 pred n. l. Adad-nirárí I.
1274 – 1245 pred n. l. Salmanasar I.
1244 – 1208 pred n. l. Tukultí-Ninurta I.
1207 – 1204 pred n. l. Aššur-nádin-apli
1203 – 1198 pred n. l. Aššur-nirárí III.
1197 – 1193 pred n. l. Enlil-kudurrí-usur
1192 – 1180 pred n. l. Ninurta-apil-Ekur
1179 – 1134 pred n. l. Aššur-dán I.
1133 pred n. l. Ninurta-tukultí-Aššur
1133 pred n. l. Mutakkil-Nusku
1132 – 1115 pred n. l. Aššur-réš-išši I.
1114 – 1076 pred n. l. Tiglatpilesar I.
1075 – 1074 pred n. l. Ašaréd-apil-Ekur
1073 – 1056 pred n. l. Aššur-bél-kala
1055 – 1054 pred n. l. Eríba-Adad II.
1053 – 1050 pred n. l. Šamší-Adad IV.
1049 – 1031 pred n. l. Aššurnasirpal I.
1031 – 1020 pred n. l. Salmanasar II.
1019 – 1014 pred n. l. Aššur-nirárí IV.
Novoasýrske obdobie (1000 – 609 pred n. l.)
1013 – 973 pred n. l. Aššur-rabi II.
972 – 968 pred n. l. Aššur-réš-išši II.
967 – 935 pred n. l. Tiglatpilesar II.
934 – 912 pred n. l. Aššur-dán II.
911 – 891 pred n. l. Adad-nirárí II.
890 – 884 pred n. l. Tukultí-Ninurta II.
883 – 859 pred n. l. Aššurnasirpal II.
858 – 824 pred n. l. Salmanasar III.
823 – 811 pred n. l. Šamší-Adad V.
810 – 783 pred n. l. Adad-nirárí III.
782 – 773 pred n. l. Salmanasar IV.
772 – 755 pred n. l. Aššur-dán III.
754 – 746 pred n. l. Aššur-nirárí V.
745 – 727 pred n. l. Tiglatpilesar III.
726 – 722 pred n. l. Salmanasar V.
721 – 705 pred n. l. Sargon II.
704 – 681 pred n. l. Sancherib
680 – 669 pred n. l. Asarhaddon
668 – asi 630, resp. medzi 631 – 627 pred n. l. Aššurbanipal
627 – 625 pred n. l. Aššur-etel-iláni
626 – 625 pred n. l. Sín-šum-líšir
624 – 612 pred n. l. Sín-šar-iškun
612 – 610 pred n. l. Aššur-uballit II.

Beardmorov ľadovec

Beardmorov ľadovec [bied-] — dolinný ľadovec vo Východnej Antarktíde, jeden z najväčších na svete; dĺžka 150 km, šírka 40 km. Zostupuje do Rossovej ľadovej bariéry. Objavený 1908 počas anglickej expedície vedenej E. H. Shackletonom.

Biely mys

Biely mys, arabsky Rás al-Abjád, oficiálny prepis Ra’s al-Abyad — mys v Tunisku na pobreží Stredozemného mora v blízkosti mesta Bizerta, najsevernejší bod africkej pevniny, 37°21’ sev. zemepisnej šírky (podľa niektorých zdrojov je najsevernejším bodom mys Rás al-Ghiran ležiaci 8 km západne).

Halič

Halič, poľ. Halicz, ukr. Halyč, rus. Galicija, lat. Galicia — historické územie v západnej časti Ukrajiny a juhovýchodnom Poľsku zaberajúce severné a severovýchodné úpätie Karpát od hornej Visly po Prut. Rieka San v súčasnosti delí Halič na západnú časť (s mestom Krakov), v ktorej žijú Poliaci, a východnú časť (s mestom Ľvov), v ktorej žijú Ukrajinci. Územie bolo od konca 5. stor. osídlené východoslovanskými kmeňmi. V 10. stor. sa západná časť stala súčasťou Poľského kniežatstva a východná časť pripadla Kyjevskej Rusi. Po zániku centrálnej moci Kyjevskej Rusi tam vzniklo v pol. 12. stor. samostatné Haličské kniežatstvo pod vládou miestnej vetvy Riurikovcov. R. 1199 vzniklo spojením s Volyňou, resp. s Vladimírsko-volynským kniežatstvom Haličsko-volynské kniežatstvo. Zač. 13. stor. sa Halič dostala do centra záujmov uhorských Arpádovcov, ktorí sa tam neúspešne snažili zriadiť svoju sekundogenitúru. Rozkvet územia, ktoré obchodnými cestami spájalo škandinávsky sever a byzantský juh, bol za vlády kniežaťa Daniela Romanoviča (1238 – 64) prerušený mongolským vpádom. Kniežatstvo oslabené bojom s Mongolmi, s Poľskom a Uhorskom sa v pol. 14. stor. stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva. R. 1387 obsadil východnú Halič poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, a územie sa tak až do 1772 stalo súčasťou poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadla východná časť Haliče Rakúsku, ktoré si 1795 pri treťom delení pripojilo aj západnú časť. R. 1809 – 14 bola väčšina Haliče pripojená Napoleonom I. Bonapartom k Varšavskému veľkovojvodstvu (Krakov bol znovu pripojený k Rakúsku až 1846). V Rakúsku tvorila Halič korunnú krajinu, po 1867 zotrvala v rámci Predlitavska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) bola celá Halič po vojenských zápasoch s Rumunmi a Ukrajincami pripojená k Poľsku. R. 1939 bola väčšia, východná časť anektovaná Sovietskym zväzom a pričlenená k Ukrajinskej SSR, západná časť sa stala súčasťou Generálneho gouvernementu. Po nemeckom vpáde do ZSSR bola 1941 – 44 pod nemeckou okupačnou správou aj východná časť Haliče. Po skončení 2. svetovej vojny zostala Halič rozdelená medzi Poľsko a ZSSR, resp. Ukrajinu.

Heron

Heron, Heron Island — koralový ostrov v juhozápadnej časti Koralového mora v južnej časti Veľkej koralovej bariéry patriaci Austrálii, administratívne je súčasťou štátu Queensland. Súčasť chránenej morskej oblasti Great Barrier Reef Marine Park. Početné kolónie morského vtáctva. Morská biologická stanica. Turistické stredisko (potápanie).

Joinville

Joinville [žuenvil] — najväčší ostrov ostrovnej skupiny Joinville v Atlantickom oceáne pri pobreží Antarktického polostrova; dĺžka 60 km, šírka 20 km, rozloha 1 607 km2, neobývaný. Najvyšší vrch 825 m n. m. Objavený 1838 francúzskou expedíciou vedenou kapitánom J. S. C. Dumontom d’Urville, ktorý ho nazval podľa Françoisa d’Orléans (*1818, †1900), princa de Joinville. Ostrov sa nachádza v oblasti nárokovanej Argentínou, Čile a Spojeným kráľovstvom.

Juhopolárna plošina

Juhopolárna plošina — centrálna časť Antarktídy. Územie pokryté ľadom s hrúbkou okolo 2 100 m, miestami viac ako 4 700 m.

Karpatská kotlina

Karpatská kotlina — historické označenie Panónskej panvy, zníženiny ohraničenej Karpatmi, Dinárskymi pohoriami a Alpami. Termín sa v dnešných geovedách používa len výnimočne, zaužívaný je však v historiografii.

Kirkland Lake

Kirkland Lake [kerklend lejk] — mesto v Kanade vo vých. časti provincie Ontário; 7,3 tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (do 70. rokov 20. stor. významné stredisko ťažby zlata, po dočasnom útlme na začiatku 21. stor. obnovená; ťažba rúd železa), drevársky. Železničná stanica na trati spájajúcej Hudsonov záliv (Moosonee) s vnútrozemím provincie (North Bay), letisko. Turistické stredisko s celoročnou návštevnosťou. Mesto vzniklo zač. 20. stor. v súvislosti s objavením ložísk zlata v jeho okolí (1911), postupne sa stalo jeho významným producentom. Múzeum ľadového hokeja (2006, od 2008 nadácia Hockey Heritage North), banský pamätník (1994).

Neďaleko Kirkland Lake juž. od jazera Abitibi (Lake Abitibi) sa nachádza ložisko, ktorého zlatonosné kremenné žily sa viažu na prekambrické horniny charakteru zlepencov (konglomerátov), na pieskovce, sopečné trachyty a ich tufy (vrstevný komplex je známy ako skupina Timiskaming); zlato, ktoré zvyčajne sprevádza striebro, obsahuje 1 – 3 % pyritu. V banskom komplexe Macassa Mine Complex zahŕňajúcom najnovšiu baňu South Mine Complex (otvorená na začiatku 21. stor.) sa produkuje viac ako 4-tis. t zlata ročne.

Knoxovo pobrežie

Knoxovo pobrežie [nokso-], Knoxova zem — územie v Antarktíde medzi mysom Hordern a ostrovom Hatch, časť pobrežia Wilkesovej zeme. Zaľadnené územie (hrúbka ľadu viac ako 1 500 m). Viacero výskumných staníc. Objavené 1840 americkou polárnou expedíciou pod vedením Ch. Wilkesa a nazvané podľa jedného z jej účastníkov, lodného kapitána Samuela R. Knoxa (*1811, †1883).