Adarov mys — mys v Antarktíde na Adarovom polostrove (súčasť Viktóriinej zeme). Miesto prvého vylodenia (1895), ako aj prvého prezimovania (1899) človeka na trvalom ľade Antarktídy (Nór C. E. Borchgrevink).

Adelaidin ostrov, angl. Adelaide Island — jeden z ostrovov pozdĺž Antarktického polostrova v Západnej Antarktíde. Súčasť sopečného ostrovného pásu tiahnuceho sa pozdĺž záp. okraja Antarktídy od oblasti Viktóriinej zeme cez Zem Márie Byrdovej až k ostrovom Južné Shetlandy. Vulkanity (čadiče a ich vulkanoklastiká) treťohorného a štvrtohorného veku ležia na staroalpínskom podloží.

Agaña → Hagåtña

Akagera → Kagera

alpsko-himalájska sústava — rozsiahla geomorfologická jednotka (časť zemského povrchu), do ktorej patrí celé územie Slovenska. Tvorí ju pás pohorí a medzihorských zníženín tiahnuci sa juhom a stredom Európy (napr. Sierra Nevada, Pyreneje, Alpy, Apeniny, Karpaty, Panónska panva, Stará planina, Kaukaz) a Áziou (napr. Taurus, Arménska vysočina, Iránska vysočina, Hindúkuš, Pamír, Karakoram, Himaláje, Transhimaláje). Utvára sa počas alpínskeho vrásnenia od druhohôr po súčasnosť. Hlavné črty dnešného vzhľadu získala v mladších treťohorách. Príznakom jej stáleho vývoja je vysoká seizmicita a súčasný vulkanizmus.

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km² územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Ameryho pobrežný ľad — jeden z pobrežných ľadovcov s ľadovcovými bariérami a ľadovcovými splazmi v šelfovej oblasti Východnej Antarktídy. Rozloha 12 700 km². Steká z výšky 2 000 m n. m. V okrajových častiach kolónie tučniakov.

Amundsen-Scott [skot] — americká polárna výskumná stanica v Antarktíde 100 m od južného pólu, v prevádzke od 1957. Nazvaná podľa R. Amundsena a R. F. Scotta.

Andrew Jackson [endrú džeksn], Mount Andrew Jackson — vrch v Západnej Antarktíde, najvyšší vrch Antarktických Ánd na Antarktickom polostrove, 4 191 m n. m. (podľa niektorých zdrojov 4 200 m). Súčasť alpínskeho pásmového pohoria.

Annin mys — výbežok relatívne stabilného štruktúrneho bloku Enderbyho zeme vo Východnej Antarktíde vybiehajúci do Mackenzieho mora. Súčasť horského masívu tiahnuceho sa paralelne s pobrežím s výstupmi vysoko premenených hornín prekambrického podložia Antarktickej platformy; maximálna výška 2 300 m n. m. Kolónie tučniakov.

Antarktické Andy — alpínska horská štruktúra Antarktického polostrova vo Vých. Antarktíde. Pokračovanie Ánd Južnej Ameriky. Výška horských masívov viac ako 4 000 m n. m., najvyšší Andrew Jackson, 4 191 m n. m. (podľa iných zdrojov 4 200 m n. m.). Dĺžka pohoria 1 550 km. Geologicky budované sedimentárno-sopečnými, sopečnými a hlbinnými vyvretými horninami druhohorného veku. V centrálnej časti diority a iné horniny prekambria. Charakteristickým znakom je sopečná činnosť, ktorá sa začala vo vrchnej jure a znovu sa aktivizovala v mladších treťohorách. Morfológia povrchu je členitá a pestrá. Svahy horských masívov sú rozrezané hlbokými zárezmi, ktoré siahajú až k oceánu. Ložiská kobaltu, niklu, chrómu a medi.

Antarktický polostrov — najďalej na sever vybiehajúci polostrov v Záp. Antarktíde oddeľujúci Weddellovo more a Bellingshausenovo more; 300-tis. km², dĺžka okolo 1 300 km, šírka do 200 km. Značná časť zaľadnená. Antarktický polostrov je prestúpený Antarktickými Andami s najvyšším vrchom Andrew Jackson (4 191 m n. m.). Sev. časť Antarktického polostrova sa nazýva Grahamova zem, juž. časť Palmerova zem. Chudobné rastlinstvo. Fauna sústredená na pobreží (tulene, tučniaky). Výskumné stanice rôznych štátov.

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km². Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° južnej zemepisnej šírky a 50° východnej zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km³.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na východnej pologuli s rozlohou asi 10 mil. km², a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v antarktických oázach (územia bez snehu a ľadu), z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. V Antarktíde žijú čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do roku 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila v roku 1772 Jamesa Cooka, aby preskúmal južné oblasti Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách v rokoch 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. V roku 1820 Nathaniel Brown Palmer objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána Faddeja Faddejeviča Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis, ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi Jamesovi Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. V období 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe celú Antarktídu a pomenoval jej územia Enderbyho zem a Grahamova zem. O deväť rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz Jules Sébastien César Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Charlesovi Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Piner Bay (Pinerov záliv). Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením Jamesa Clarka Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri severnej strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ južnej zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. V roku 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra Ernesta Henryho Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór Roald Amundsen a Angličan Robert Falcon Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. V roku 1912 sa pod vedením Douglasa Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovho pobrežia po Pobrežie Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na ostrov Elephant Island. Odtiaľ sa Shackleton plavil po pomoc na malom člne na ostrov Južná Georgia vzdialenom 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil v roku 1928 austrálsky výskumník a letec George Hubert Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan Richard Evelyn Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície v roku 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskému bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi.

Zo slovenských bádateľov pôsobil v období 1961 – 63 na stanici Mirnyj v rámci 7. sovietskej expedície fyzik Jaroslav Petrovský, od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na sovietskej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil na dvoch vedeckých expedíciách do antarktického súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na ostrove Elephant Island. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay, lekár Peter Hrúzik, geológ Peter Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87°26‘ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996). Prvý Slovák, ktorý zdolal najvyšší vrch Vinson, bol v roku 2003 horolezec Peter Hámor. Účastníci expedície Antarktída – Mount Vinson P. Valušiak a Pavol Barabáš prešli v roku 2006 ako prví trasu v dĺžke 350 km vedúcu zo západného pobrežia Ellsworthovou zemou na vrch Vinson. Počas expedície v roku 2010 sa podarilo P. Valušiakovi, Robertovi Kukučkovi, Patrikovi Tkáčovi a P. Barabášovi dosiahnuť po 200 km dlhom pochode južný pól autonómnym spôsobom. Botanik Martin Bačkor pôsobil v roku 2017 vo vedeckej česko-slovenskej expedícii Antarktída 2017 na českej Mendelovej polárnej stanici (na pobreží Rossovho ostrova).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svetovú vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). V roku 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila v roku 1961. Slovensko je jej signatárom.

Apeninský polostrov, tal. Penisola Appennino — polostrov v juž. Európe vybiehajúci do Stredozemného mora, obklopený Tyrrhenským morom, Ligúrskym morom, Iónskym morom a Jadranským morom. Na severe ohraničený Pádskou nížinou. Dĺžka okolo 1 100 km, šírka 130 – 300 km, rozloha 149-tis. km². Na Apeninskom polostrove leží väčšia časť Talianska, San Maríno a Vatikán.

Pobrežie málo členité, na juhu polostrovy Salentina, Gargano a Kalábrijský polostrov. Pozdĺžne jeho stredom sa tiahne sústava pohorí Apenín s aktívnou seizmickou činnosťou (činná sopka Vezuv nad Neapolským zálivom). Nížiny, okrem Pádskej, sú na pobreží. Apeninský polostrov podobne ako Pyrenejský polostrov a Balkánsky polostrov leží medzi 35° – 45° sev. zemepisnej šírky a v dôsledku toho má s nimi veľa spoločných rysov tak v polohe, ako aj v reliéfe a geologickom a geomorfologickom vývoji. Z geografickej polohy vyplýva aj rovnaký ráz podnebia a vegetačnej pokrývky. Je to oblasť mladých a intenzívnych alpínskych horotvorných procesov, ktoré miestami doznievajú i v súčasnosti. Podnebie subtropické, pri značných výškových rozdieloch veľký vplyv reliéfu. Najvýznamnejšou zložkou stredomorskej vegetácie sú husté suchomilné krovinaté porasty typu macchie. Pri značnej výškovej členitosti územia je vo vegetačnej pokrývke výrazná pásmovitosť. Vždyzelená stredomorská vegetácia tvorí najnižšie pásmo, ktorého horná hranica je v juž. častiach Stredomoria 700 – 800 m n. m., na sev. pobreží však už vo výške 200 m n. m. Nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov a nad hornou hranicou lesa (1 800 – 2 000 m n. m.) subalpínske a alpínske pásmo s prevažne bylinnou vegetáciou.

Arabská púšť, arab. as-Sachrá’ al-arabíja — rozsiahle púšťové územie v juhozáp. Ázii takmer na celom Arabskom polostrove na územiach štátov Jordánsko, Irak, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Jemen; 2 331 000 km². Na severe hraničí so Sýrskou púšťou, na východe s Arabským morom, na juhu s Adenským zálivom, na západe s Červeným morom. Najpustejšie časti: púšte Rub al-Cháli na juhu a Nafúd na severe. Územie budované prevažne prekambrickými horninami, na západe prekrytými paleozoickými vápencami a pieskovcami. Extrémne suché podnebie, zrážky v najsuchších oblastiach menej ako 10 mm ročne, letné teploty až 51 °C. Bez stálych tokov. Chudobná xerofilná vegetácia; ťažba ropy, fosforitov a rúd cínu.

Arabský polostrov, arab. Džazíra al-Arab, medzinárodný prepis Jazírat al-’Arab — najväčší polostrov Ázie v juhozáp. časti svetadiela rozkladajúci sa medzi Červeným morom na juhozápade, Ománskym zálivom a Perzským zálivom na východe a Adenským zálivom a Arabským morom na juhu. Ležia na ňom štáty: Bahrajn, Jemen, Katar, Kuvajt, Omán, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a čiastočne Jordánsko a Irak. Rozloha asi 2,780 mil. km².

Z geografického hľadiska je Arabský polostrov rozsiahla plošina s priemernou výškou 1 000 – 2 000 m n. m. klesajúca od severozápadu na severovýchod a východ. Od západu a juhozápadu ohraničený horskými chrbtami (v Jemene dosahujú až 3 760 m n. m.) klesajúcimi strmo do pobrežnej nížiny. V centrálnej časti horské chrbty Šammar a Tuvalk, na juhovýchode pozdĺž pobrežia Ománskeho zálivu pohorie Achdar (3 083 m n. m.), ktoré je pokračovaním iránskych pobrežných pohorí. Rozľahlé časti polostrova zaberajú púšte Rub al-Chálí na juhu, Nafúd na severe a Dahná na východe. Z geologického hľadiska tvorí Arabský polostrov časť prekambrického kryštalického štítu, ktorý je na západe oddelený od Afriky mladšou prepadlinou Červeného mora, v centrálnej a vo vých. časti pokrytý prvohornými, druhohornými a treťohornými usadeninami, v ktorých sa na severovýchode nachádzajú jedny z najväčších svetových zásobární ropy. Sopečná činnosť je silnejšia na západe polostrova, čo súvisí so vznikom treťohorných tektonických zlomov Červeného mora a vých. Afriky.

Suché pasátové podnebie, priemerné teploty najteplejšieho mesiaca 30 – 35 °C (maximálne 54 °C), najchladnejšieho mesiaca 10 – 20 °C, zrážky pod 100 mm ročne s výnimkou pobrežných pohorí na juhozápade (750 – 1 000 mm). V sev. časti sa zrážky vyskytujú najmä v zime pri prevládajúcich záp. vetroch, na juhu v lete (monzún) pri prevládajúcich juhových. vetroch. Arabský polostrov je bezodtokovým územím bez stálych riek, veľký význam majú podzemné vody. Pri prameňoch a studniach sú osídlené oázy a križovatky karavánových ciest. Vyše 95 % územia polostrova pokrývajú púšte, polopúšte a suché stepi. Vďaka monzúnom 5 % územia tvoria poľnohospodárske plochy a lesy na svahoch horských systémov v Jemene a Ománe.

Hlavné poľnohospodárske plodiny: kávovník, proso, pšenica; miestami rozvinuté ovocinárstvo. Lov rýb, v minulosti aj perál. Obyvateľstvo tvoria pôvodné kočovné arabské kmene živiace sa chovom kôz, tiav a koní. V súčasnosti žije väčšina obyvateľov v mestách. Najdôležitejšie sídla: Mekka, Medina, Rijád, Džidda, Kuvajt, Aden, Saná, al-Ajn. Najhustejšie sú osídlené horské oblasti na západe a juhozápade, ako aj pobrežné oblasti. Rozvinutý priemysel ťažobný (ťažba ropy), petrochemický, stavebných materiálov. Rozvinutá dopravná infraštruktúra (diaľnice, letiská).

Dejiny: → Arábia.

Aras → Araks

Asýria — v staroveku územie v severnej Mezopotámii pri strednom toku rieky Tigris (dnes severný Irak). V 3. tisícročí pred n. l. bolo súčasťou štátov, ktoré vznikli v južnej Mezopotámii: najskôr Akkadskej ríše (2334 – 2154 pred n. l.; → Akkad), neskôr Novosumerskej ríše, v ktorej vládla III. dynastia z Uru (2112 – 2004 pred n. l.; → Ur, → Sumer). Predpokladá sa, že približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. sa tam začalo usádzať semitské etnikum Asýrčanov. Tradičným náboženským strediskom tejto oblasti bolo mesto Aššur (od neho je odvodený aj názov Asýria) s chrámom zasväteným najvyššiemu asýrskemu bohovi Aššurovi, ktoré sa začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (v tzv. staroasýrskom období, 2000 – 1350 pred n. l.) stalo aj politickým centrom malého mestského štátu, základom neskoršej mocnej Asýrskej ríše.

Spočiatku tam vládla dynastia miestneho pôvodu. Koncom 19. stor. pred n. l. amorejský náčelník Šamší-Adad I. ovládol Aššur, stal sa asýrskym kráľom (vládol 1807 – 1775 pred n. l.) a kombináciou vojenských a diplomatických prostriedkov zjednotil pod svojou vládou celú severnú Mezopotámiu. Jeho potomkovia si však nadvládu nad týmto územím nedokázali udržať a Asýria sa dostala najskôr pod politický vplyv Babylonu (za vlády Chammurapiho, 1792 – 1750 pred n. l.) a neskôr Churritmi utvoreného štátu Mitanni s centrom v severovýchodnej Sýrii. Nezávislosť získala opäť až v tzv. stredoasýrskom období (1350 – 1000 pred n. l.) za vlády Aššur-uballitu I. (1365 – 1330 pred n. l.) a čoskoro sa zaradila k najvýznamnejším mocnostiam Blízkeho východu, a to predovšetkým za vlády Salmanasara I. (vládol 1274 – 1245 pred n. l.), ktorý sa usiloval o pripojenie štátu Mitanni k Asýrii. Podarilo sa to až jeho synovi Tukultí-Ninurtovi I. (1244 – 1208 pred n. l.), ktorý nakrátko dobyl aj Babylon. Územie stredoasýrskeho štátu počas vojenských výprav významne rozšíril najmä Tiglatpilesar I. (vládol asi 1114 – 1076 pred n. l.), ktorý ovládol časť Sýropalestíny, Anatólie a západného Iránu. Od konca 13. stor. pred n. l. sa začalo obdobie úpadku, ktoré malo dve fázy: prvú, po zavraždení Tukultí-Ninurtu I. na konci 13. stor. pred n. l., ktorá trvala asi sto rokov, a druhú, ktorá súvisela s intenzívnejším prenikaním Aramejcov na konci 2. tisícročia pred n. l. a trvala asi do konca 10. stor. pred n. l.

Vzostup Asýrie na najvýznamnejšiu mocnosť Prednej Ázie sa začal až koncom 10. stor. pred n. l. v novoasýrskom období (1000 – 609 pred n. l.). Vrchol moci dosiahla za vlády Sargona II. (721 – 705 pred n. l.) a jeho potomkov Sancheriba (704 – 681 pred n. l.), Asarhaddona (680 – 669 pred n. l.) a Aššurbanipala (668 – asi 630 pred n. l.), keď sa stala vojensky dominantnou veľmocou. Asýrski králi ovládali celú Mezopotámiu a časť územia Iránu, Anatólie a Sýrie, prechodne kontrolovali aj Egypt (za vlády Asarhaddona a Aššurbanipala). Toto obdobie zároveň predstavuje vrcholnú fázu rozkvetu asýrskej kultúry (→ Asýrčania). Politické stredisko ríše sa presunulo z Aššuru do iných miest (Kalchu, Ninive), Aššur si však naďalej zachoval postavenie hlavného kultového strediska. Za vlády Aššurbanipalových nástupcov vypukla hlboká kríza ríše, ktorá súvisela s bojmi medzi jednotlivými mocenskými skupinami asýrskej elity. Situáciu využil babylonský kráľ Nabopolasar (626 – 605 pred n. l.), ktorý spolu s Kyaxarom, kráľom Médie (625 – 585 pred n. l.), úspešne bojoval proti Asýrii. Vojna sa skončila dobytím a zničením všetkých významných asýrskych miest (615 – 609 pred n. l.), čo znamenalo koniec existencie nezávislého asýrskeho štátu.

Asýrski králi

Beardmorov ľadovec [bied-] — dolinný ľadovec vo Východnej Antarktíde, jeden z najväčších na svete; dĺžka 150 km, šírka 40 km. Zostupuje do Rossovej ľadovej bariéry. Objavený 1908 počas anglickej expedície vedenej E. H. Shackletonom.

Biely mys, arabsky Rás al-Abjád, oficiálny prepis Ra’s al-Abyad — mys v Tunisku na pobreží Stredozemného mora v blízkosti mesta Bizerta, najsevernejší bod africkej pevniny, 37°21’ sev. zemepisnej šírky (podľa niektorých zdrojov je najsevernejším bodom mys Rás al-Ghiran ležiaci 8 km západne).

Dahome —

1. → Dahomejská ríša;

2. Dahomejská republika — názov štátu Benin v rokoch 1960 – 1975.

Ďaleký východ — súhrnné označenie krajín východnej Ázie pozdĺž pobrežia Tichého oceána najčastejšie zahŕňajúce Japonsko, KĽDR, Kórejskú republiku, východnú časť Číny s Taiwanom a severovýchodné územie Ruska (časť Sibíri na východ od rieky Leny). V širšom zmysle sa vzťahuje aj na štáty juhovýchodnej Ázie; v užšom zmysle sa za Ďaleký východ považuje severovýchodné územie Ruska (Daľnij Vostok).

Pojem Ďaleký východ vychádza z eurocentristického názoru na svet, z dnes už prekonanej predstavy o Európe ako o strede sveta. Preto je v súčasnosti vhodnejšie používať označenie východná Ázia.

Politický vývoj krajín na tomto území mal tri fázy: 1. vytvorenie samostatného spoločenského systému (najmä v Číne, Japonsku a Kórei); 2. kolonizácia európskymi štátmi (najmä Spojeným kráľovstvom); 3. vytvorenie samostatných štátov s hľadaním vlastnej cesty vývoja, inej ako v Európe. Politický vývoj bol výrazne ovplyvnený dlhou históriou ich vlastnej štátnosti (Čína, Japonsko, Kórea) a domácimi náboženstvami (šintoizmus, buddhizmus, konfucianizmus a i.). V 20. stor. do politického vývoja výraznejšie vstúpilo Japonsko pokusom o pripojenie celého kontinentálneho tichomorského pobrežia. Vojenskou porážkou Japonska v 2. svetovej vojne sa táto etapa skončila. Väčšina krajín Ďalekého východu využíva niektoré atribúty politického pluralizmu (parlament, volebný systém, rozdelenie moci medzi legislatívu a exekutívu), domáce náboženstvá však vytvárajú iný hodnotový systém, preto je fungovanie tradičných politických inštitúcií odlišné. V krajinách Ďalekého východu sú silné tradície politického centralizmu a totalitarizmu, ktoré sú konfrontované s uznaním ekonomického liberalizmu (slobodný trh, súkromné vlastníctvo). Európskemu chápaniu politického pluralizmu je najbližší systém v Japonsku. Krajiny Ďalekého východu sa výraznejšie orientujú na uchovanie mieru a nízku angažovanosť vo vojenských zoskupeniach (výnimkou bola východná Sibír ako súčasť bývalého Sovietskeho zväzu). Zvláštnosťou Ďalekého východu bolo rozdelenie niektorých krajín (Kórea, Vietnam, Čína) na dve časti s opačnou politickou orientáciou, ako aj zachovanie malých častí krajín v pôvodne koloniálnej závislosti oddelene od územia suverénneho národa (Hongkong pod správou Spojeného kráľovstva, vrátený Číne v roku 1997; Macao pod správou Portugalska, vrátené Číne v roku 1999).

Davis [dej-] — austrálska vedeckovýskumná polárna stanica vo Východnej Antarktíde na pobreží Zeme princeznej Alžbety v Prydzovom zálive (68° 35’ južnej zemepisnej šírky, 77° 58’ východnej zemepisnej dĺžky). Bola vybudovaná pri príležitosti Medzinárodného geofyzikálneho roka, v prevádzke je od januára 1957 (od decembra 1964 do januára 1969 bola mimo prevádzky). Výskumné aktivity sú zamerané na štúdium atmosféry (najmä ionosféry a meteorologických javov), ľadovcových procesov a foriem, morského prostredia (vplyv zmien životného prostredia a znečistenia na antarktické morské ekosystémy), biológie človeka v extrémnych životných podmienkach a pod. V blízkosti sú náleziská kovov (rudy železa, medi, uránu a i.), žijú tam kolónie tučniakov.

Stanica je nazvaná podľa austrálskeho antarktického prieskumníka a navigátora anglického pôvodu Johna Kinga Davisa (*1884, †1967).

Halič, poľ. Halicz, ukr. Halyč, rus. Galicija, lat. Galicia — historické územie v západnej časti Ukrajiny a juhovýchodnom Poľsku zaberajúce severné a severovýchodné úpätie Karpát od hornej Visly po Prut. Rieka San v súčasnosti delí Halič na západnú časť (s mestom Krakov), v ktorej žijú Poliaci, a východnú časť (s mestom Ľvov), v ktorej žijú Ukrajinci. Územie bolo od konca 5. stor. osídlené východoslovanskými kmeňmi. V 10. stor. sa západná časť stala súčasťou Poľského kniežatstva a východná časť pripadla Kyjevskej Rusi. Po zániku centrálnej moci Kyjevskej Rusi tam vzniklo v pol. 12. stor. samostatné Haličské kniežatstvo pod vládou miestnej vetvy Riurikovcov. R. 1199 vzniklo spojením s Volyňou, resp. s Vladimírsko-volynským kniežatstvom Haličsko-volynské kniežatstvo. Zač. 13. stor. sa Halič dostala do centra záujmov uhorských Arpádovcov, ktorí sa tam neúspešne snažili zriadiť svoju sekundogenitúru. Rozkvet územia, ktoré obchodnými cestami spájalo škandinávsky sever a byzantský juh, bol za vlády kniežaťa Daniela Romanoviča (1238 – 64) prerušený mongolským vpádom. Kniežatstvo oslabené bojom s Mongolmi, s Poľskom a Uhorskom sa v pol. 14. stor. stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva. R. 1387 obsadil východnú Halič poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, a územie sa tak až do 1772 stalo súčasťou poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadla východná časť Haliče Rakúsku, ktoré si 1795 pri treťom delení pripojilo aj západnú časť. R. 1809 – 14 bola väčšina Haliče pripojená Napoleonom I. Bonapartom k Varšavskému veľkovojvodstvu (Krakov bol znovu pripojený k Rakúsku až 1846). V Rakúsku tvorila Halič korunnú krajinu, po 1867 zotrvala v rámci Predlitavska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) bola celá Halič po vojenských zápasoch s Rumunmi a Ukrajincami pripojená k Poľsku. R. 1939 bola väčšia, východná časť anektovaná Sovietskym zväzom a pričlenená k Ukrajinskej SSR, západná časť sa stala súčasťou Generálneho gouvernementu. Po nemeckom vpáde do ZSSR bola 1941 – 44 pod nemeckou okupačnou správou aj východná časť Haliče. Po skončení 2. svetovej vojny zostala Halič rozdelená medzi Poľsko a ZSSR, resp. Ukrajinu.

Heron, Heron Island — koralový ostrov v juhozápadnej časti Koralového mora v južnej časti Veľkej koralovej bariéry patriaci Austrálii, administratívne je súčasťou štátu Queensland. Súčasť chránenej morskej oblasti Great Barrier Reef Marine Park. Početné kolónie morského vtáctva. Morská biologická stanica. Turistické stredisko (potápanie).

Joinville [žuenvil] — najväčší ostrov ostrovnej skupiny Joinville v Atlantickom oceáne pri pobreží Antarktického polostrova; dĺžka 60 km, šírka 20 km, rozloha 1 607 km², neobývaný. Najvyšší vrch 825 m n. m. Objavený 1838 francúzskou expedíciou vedenou kapitánom J. S. C. Dumontom d’Urville, ktorý ho nazval podľa Françoisa d’Orléans (*1818, †1900), princa de Joinville. Ostrov sa nachádza v oblasti nárokovanej Argentínou, Čile a Spojeným kráľovstvom.

Juhopolárna plošina — centrálna časť Antarktídy. Územie pokryté ľadom s hrúbkou okolo 2 100 m, miestami viac ako 4 700 m.

Južné Shetlandy [šet-], angl. South Shetland Islands — ostrovná skupina v Drakovom prielive (južná časť Atlantického oceána), 150 km severne od Antarktického polostrova; 3 687 km², trvalo neobývané územie. Pozostáva z 11 väčších (najväčší King George Island, 1 150 km²) a viacerých malých ostrovov. Najvyšší vrch je Mount Irving, 2 300 m n. m. (na ostrove Clarence). Viac ako 80 % územia je zaľadneného. V minulosti sa územie využívalo ako oblasť lovu veľrýb a tuleňov, v súčasnosti slúži na vedecký výskum (na King George Island má svoje výskumné stanice viacero krajín). Na Južné Shetlandy si nárokujú Spojené kráľovstvo (ako súčasť Britského antarktického územia), Argentína a Čile.

Karpatská kotlina — historické označenie Panónskej panvy, zníženiny ohraničenej Karpatmi, Dinárskymi pohoriami a Alpami. Termín sa v dnešných geovedách používa len výnimočne, zaužívaný je však v historiografii.

Kirkland Lake [kerklend lejk] — mesto v Kanade vo vých. časti provincie Ontário; 7,3 tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (do 70. rokov 20. stor. významné stredisko ťažby zlata, po dočasnom útlme na začiatku 21. stor. obnovená; ťažba rúd železa), drevársky. Železničná stanica na trati spájajúcej Hudsonov záliv (Moosonee) s vnútrozemím provincie (North Bay), letisko. Turistické stredisko s celoročnou návštevnosťou. Mesto vzniklo zač. 20. stor. v súvislosti s objavením ložísk zlata v jeho okolí (1911), postupne sa stalo jeho významným producentom. Múzeum ľadového hokeja (2006, od 2008 nadácia Hockey Heritage North), banský pamätník (1994).

Neďaleko Kirkland Lake juž. od jazera Abitibi (Lake Abitibi) sa nachádza ložisko, ktorého zlatonosné kremenné žily sa viažu na prekambrické horniny charakteru zlepencov (konglomerátov), na pieskovce, sopečné trachyty a ich tufy (vrstevný komplex je známy ako skupina Timiskaming); zlato, ktoré zvyčajne sprevádza striebro, obsahuje 1 – 3 % pyritu. V banskom komplexe Macassa Mine Complex zahŕňajúcom najnovšiu baňu South Mine Complex (otvorená na začiatku 21. stor.) sa produkuje viac ako 4-tis. t zlata ročne.

Knoxova zem [noks-] → Knoxovo pobrežie

Knoxovo pobrežie [nokso-], Knoxova zem — územie v Antarktíde medzi mysom Hordern a ostrovom Hatch, časť pobrežia Wilkesovej zeme. Zaľadnené územie (hrúbka ľadu viac ako 1 500 m). Viacero výskumných staníc. Objavené 1840 americkou polárnou expedíciou pod vedením Ch. Wilkesa a nazvané podľa jedného z jej účastníkov, lodného kapitána Samuela R. Knoxa (*1811, †1883).

Königsberg — do roku 1946 názov Kaliningradu.