aktivita

aktivita [lat.] — činnosť, činorodosť, zovšeobecnené pomenovanie pohybu;

1. schopnosť človeka, živočíchov, predmetov, javov, systémov atď. byť účinne činnými, konať vo vzájomnom pôsobení s okolím, pôsobiť naň ako príčina, meniť ho. V aktivite sa prejavuje samopohyb predmetov, javov atď. Stupeň aktivity vecí a javov závisí od stupňa ich štruktúrovanosti a organizovanosti. Absolútna aktivita v realite neexistuje, vždy ide o určitý vzťah aktivity a jej opaku, pasivity, ktorá podlieha určitým zmenám v individuálnom vývine každého systému (→ regenerácia, → pokoj). Aktivita živočíchov ako zjavný pohyb organizmov spojený s ich životnými prejavmi je na jednej strane ovplyvnená podmienkami prostredia, na druhej strane vnútornými (endogénnymi) rytmami, ktoré sú organizmom vrodené. Počas 24 hodín sa rozlišuje ranná (aurorálna), denná (diurnálna) aktivita, aktivita pri stmievaní (krepuskulárna), večerná (vesperálna) a nočná (nokturnálna) aktivita. Napr. čas pasenia a lovu väčšiny cicavcov sa riadi presnými časovými intervalmi. Ich aktivitu však ovplyvňuje vo veľkej miere počasie, ročné obdobie, dostatok potravy, obdobie párenia, vekové zloženie populácie a celý rad iných faktorov. Aktivita človeka ako činnosť podmienená vlastnou snahou dosiahnuť určitý cieľ sa primárne delí na fyzickú a psychickú. Pri fyzickej aktivite je zaťažená prevažne svalová sústava, čo si nevyhnutne vyžaduje správnu životosprávu, ktorá má zvlášť významnú úlohu v období rastu a vývoja. Má byť pravidelná, dlhodobá a diferencovaná podľa veku, pohlavia, telesnej zdatnosti a zdravotného stavu. Významná je v prevencii a liečbe niektorých ochorení. Nadmerná fyzická aktivita vedie k únave, vyčerpaniu, úrazom, poškodeniu pohybového systému. Psychická aktivita vyjadruje buď istý stav pripravenosti reagovať (→ vigilancia), alebo jednu z čŕt osobnosti (aktívna, pasívna). Tu prevláda zaťaženie vyššej nervovej činnosti, využívajú sa psychické procesy a funkcie (vnímanie, pozornosť, vedomie, predstavy, fantázia, pamäť, učenie, emócie ap.). Vyžaduje vysokú úroveň analytickej a syntetickej činnosti mozgovej kôry. Dôležitá je z hľadiska harmonického rozvoja osobnosti, vzdelania a zvyšovania celkovej kultúrnej úrovne človeka. Nadmerná psychická aktivita môže viesť k preťaženiu nervového systému, k únave, vyčerpaniu, nedostatku telesného pohybu. Podľa zámeru sa aktivity človeka rozdeľujú na aktivity smerujúce k udržaniu určitého stavu a na aktivity zamerané na jeho zmenu, z hľadiska použitých metód na radikálne a umiernené aktivity, z hľadiska aktéra (nositeľa aktivity) na individuálne a skupinové aktivity. Napr. v modernej demokracii pôsobí nový mechanizmus, v ktorom je aktivita prísne individuálna a vplyv výlučne skupinový (všeobecne tajné voľby). Akt volieb nemožno totiž uskutočňovať skupinovo, no ich výsledky sa prejavia iba na základe úplného zrátania všetkých hlasov. Jednotlivec teda nerozhoduje o ničom, skupina o všetkom (→ politická aktivita, → sociálna aktivita);

2. fyz., zn. A — fyzikálna veličina vyjadrujúca počet spontánnych jadrových premien v danom množstve rádionuklidu pripadajúcich na jednotku času, t. j. \(A = \Delta N/\Delta t\), kde \(\Delta N\) je počet premien a \(\Delta t\) príslušný malý časový interval. Jednotkou aktivity je becquerel, staršou jednotkou curie. Aktivitu možno vyjadrovať aj v prepočítaní na jednotku hmotnosti (hmotnostná aktivita), objemu (objemová aktivita) alebo látkového množstva (molárna aktivita);

3. genet. → génová aktivita;

4. chem. termodynamická funkcia, ktorá vyjadruje fyzikálnochemické vlastnosti sústav a vo vzťahoch opisujúcich ich správanie nahrádza koncentráciu. V reálnych sústavách nie je na rozdiel od ideálnych sústav splnený predpoklad, že častice tvoriace takúto sústavu sa navzájom neovplyvňujú. Vzájomné pôsobenie častíc v reálnej sústave (napr. vodný roztok soli) vedie k odchýlkam od ideálneho správania, ktoré sa vyjadruje koncentráciou. Aktivita sa volí tak, aby vzťahy platiace pre ideálne sústavy platili aj pre reálne sústavy, čím umožňuje porovnať vlastnosti oboch sústav. Aktivita závisí od zloženia fázy, koncentrácie príslušnej látky, tlaku a teploty. Číselná hodnota aktivity závisí od voľby štandardného stavu, vzhľadom na ktorý sa vyjadruje. Aktivita môže byť úmerná parciálnemu tlaku, mólovému zlomku (racionálna aktivita), molalite (praktická aktivita) a molarite (molárna aktivita). Dá sa stanoviť experimentálnymi metódami z tlaku nasýtených pár, osmotického tlaku, kryoskopicky, z rozpustností, elektrochemickými metódami alebo teoretickým výpočtom (pri roztokoch elektrolytov je najpoužívanejšia Debyova-Hückelova teória).