Vyhľadávanie podľa kategórií: politológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 84 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abernathy, Ralph David

Abernathy [ebenesi], Ralph David, 11. 3. 1926 Linden, Alabama – 7. 4. 1990 Atlanta, Georgia — baptistický kazateľ v USA, vodca hnutia černochov za rasovú rovnosť v krajine. Spolupôsobil s M. L. Kingom a po jeho zavraždení sa stal hlavným predstaviteľom nenásilného masového hnutia, nebol však takou charizmatickou osobnosťou ako jeho predchodca.

absolutizmus

absolutizmus [lat.] — monarchistická forma vlády, v ktorej má panovník (vládca) neobmedzenú moc. Pôvod má v stredovekej doktríne Božieho pôvodu kráľovskej moci zvýrazňujúcej jediný zdroj všetkej moci. Absolutizmus ako forma vlády vyvrcholil v 17. – 18. stor. a stelesnením ideálu absolutistického panovníka bol francúzsky kráľ Ľudovít XIV. V absolutizme jestvuje iba jedna mocenská inštitúcia s neobmedzeným právom rozhodovať, kontrolovaná len sama sebou. Môže pôsobiť s jediným formálnym centrom moci (vládca) alebo môžu byť formálne vytvorené viaceré zdanlivé centrá, v skutočnosti všestranne podriadené jednému z nich. V absolutistickej krajine takto existujú legislatívne, exekutívne i súdne inštitúcie a sociálne, ekonomické i náboženské organizácie, no ich aktivity sú determinované jediným skutočným zdrojom moci. Najznámejšími obhajcami absolutizmu v dejinách politického myslenia boli Jean Bodin (*1529, †1596) a Thomas Hobbes (*1588, †1679), ktorí zdôrazňovali nedeliteľnosť suverenity, čo malo zabezpečovať spoločenskú stabilitu a poriadok. Pojem absolutizmus sa nezvykne používať na autoritárske či totalitárne režimy v 20. – 21. stor.; najčastejšie sa používa na označenie autokratických režimov v 17. – 18. stor.

Addamsová, Jane

Addamsová [edmso-] (Addams), Jane, 6. 9. 1860 Cedarville, Illinois – 21. 5. 1935 Chicago — americká sociálna reformátorka a pacifistka. Podieľala sa na zakladaní a činnosti klubov pre pracujúce dievčatá, bojovala za 8-hodinový pracovný čas žien, za práva prisťahovalcov a rasovú rovnoprávnosť. Pôsobila vo viacerých medzinárodných ženských organizáciách, angažovala sa v mierovom hnutí. Spoluzakladateľka organizácie (1915) Medzinárodná ženská liga za mier a slobodu (Women's International League for Peace and Freedom). Nobelova cena mieru (1931, spolu s N. M. Butlerom).

administratíva

administratíva [lat.] —

1. správa; sústavné a organizované obstarávanie záležitostí, zámerná činnosť sledujúca dosiahnutie určitého cieľa;

2. poverené orgány vykonávajúce správu; orgán alebo sústava orgánov štátnej, hospodárskej alebo inej správy;

3. všetky osoby, ktoré pracujú v štátnej, hospodárskej alebo v inej správe, alebo osoby, ktoré majú v správe riadiace funkcie;

4. práca spojená s vybavovaním všetkej spisovej agendy – prezentovanie, označovanie, protokolovanie, obeh, vybavovanie, podpisovanie, odosielanie, ukladanie a vyraďovanie písomností;

5. výkonná moc štátu;

6. označenie vlády USA (iba v úzkom význame, teda prezident a ministri).

Africká, karibská a tichomorská skupina štátov

Africká, karibská a tichomorská skupina štátov, angl. African, Caribbean and Pacific Group of States, aj krajiny ACP, nem. AKP-Staaten, AKP štáty — zoskupenie 79 krajín (2018; 48 afrických, 16 karibských a 15 tichomorských) so sídlom v Bruseli. Založené 1975 signatárskymi štátmi (46) prvého dohovoru z Lomé. Jeho cieľom je redukovať chudobu v členských štátoch podporovaním ich trvalo udržateľného rozvoja a ich začlenením do globálnej ekonomiky a koordinovať aktivity členských štátov vo vzťahu k Európskej únii.

Africká komisia pre ľudské a občianske práva

Africká komisia pre ľudské a občianske práva, angl. African Commission on Human and Peoples’ Rights, ACHPR — inštitúcia založená 1981 v Banjule, v činnosti od 1986. Jej činnosť vychádza z princípov Africkej charty o ľudských a občianskych právach prijatej 1981 na pôde Organizácie africkej jednoty (OAJ; 2002 pretvorená na Africkú úniu) a platnej od 1986 po jej ratifikovaní väčšinou členských krajín.

agencia

agencia [lat.] —

1. staršie označenie špecializovaných → agentúr Organizácie Spojených národov;

2. obchodné zastupiteľstvo v anglosaských a románskych krajinách;

3. zastarano tlačová spravodajská kancelária (→ agentúra).

agentúra

agentúra [lat.] —

1. organizácia alebo spoločnosť sprostredkujúca služby, napr. umelecká agentúra (divadelná, filmová, literárna a i.), personálna agentúra, cestovná agentúra, grantová agentúra, ratingová agentúra;

2. novin. spravodajská agentúra — inštitúcia, ktorej hlavnou úlohou je každodenne vyhľadávať, zhromažďovať, triediť, spracúvať, distribuovať a doručovať presné, rýchle a objektívne informácie žurnalistického charakteru v slovnej a obrazovej podobe odberateľom najmä z mediálnej sféry (tlači, rozhlasu a televízii), ale aj nemediálnym klientom. Spravodajské agentúry možno typologicky rozdeliť na univerzálne a špecializované. Univerzálne agentúry sa členia na svetové (alebo medzinárodné) a národné, ako aj na globálne systémy s celosvetovým pôsobením. Podľa formy vlastníctva sa spravodajské agentúry delia na komerčné (v súkromnom vlastníctve médií, družstiev alebo iných subjektov) a štátne (priamo riadené štátom alebo s verejnoprávnym štatútom).

Vznik agentúry je spojený s potrebou informovanosti. Počas historického vývinu sa informácie rozličného charakteru doručovali v tlačenej podobe, neskôr telegraficky (odtiaľ názov tlačové a telegrafné agentúry); základným poslaním agentúry je informovať, prinášať správy, preto sa niektoré nazývajú spravodajské alebo informačné. Prvou spravodajskou agentúrou na svete bola Agence Havas založená 1835 v Paríži CH. L. Havasom, ktorá položila základy nezávislej medzinárodnej spravodajskej výmeny. Prostredníctvom poštových holubov boli parížske denníky už 1840 každodenne informované o udalostiach z Londýna a Bruselu. Vynález elektrického telegrafu 1837 podnietil vznik ďalších svetových agentúr; 1848 bola v USA založená Harbor News Association, 1849 v Nemecku Wolffsches Telegraphenbüro, 1851 v Anglicku Reuter a i. R. 1859 podpísali majitelia 3 najväčších európskych agentúr (Havas, Wolff, Reuter) zmluvu, ktorou si medzi sebou rozdelili svet na sféry zberu a distribúcie spravodajstva (neskôr sa k nim pridala americká agentúra Associated Press) a ktorá platila vyše 70 rokov. R. 1957 vzniklo Európske združenie spravodajských agentúr s cieľom navzájom rozvinúť technickú spoluprácu, od 1971 bola jeho členom aj Československá tlačová kancelária (ČTK). Prvou spravodajskou agentúrou na Slovensku bola Slovenská tlačová kancelária založená 1919 v Žiline, neskôr sa zlúčila s ČTK ako jej pobočka v Bratislave (takto činná do 1939), od 1951 pôsobilo v Bratislave Oblastné riaditeľstvo ČTK pre Slovensko (od 1968 skratka ČSTK). R. 1992 rozdelením ČTK vznikla Česko-slovenská tlačová kancelária Slovenskej republiky (samostatné vysielanie od 1. 1. 1993), od 1993 ako Tlačová agentúra SR – Slovakia, od 2008 Tlačová agentúra SR (TASR), od 1997 pôsobí aj Slovenská tlačová agentúra, a. s. (SITA). Zo súčasných svetových agentúr sú najdôležitejšie Reuters (Spojené kráľovstvo), AFP (Francúzsko), AP a United Press International (UPI; obidve USA) a TASS (Rusko);

3. organizácie Spojených národov pre zvláštne úlohy zriaďované podľa Charty Organizácie Spojených národov na plnenie medzinárodne významných úloh v hospodárskej, sociálnej, zdravotnej, kultúrnej a i. oblasti;

4. výzvedná organizácia.

agrarizmus

agrarizmus [lat.] — politika orientovaná na zastupovanie záujmov a potrieb poľnohospodárskeho obyvateľstva, najmä na ekonomickú sebareprodukciu, nerozvíjanie miest a priemyslu na úkor uspokojovania potrieb a požiadaviek vidieka, na dohovor medzi sférou obchodných a bankových služieb na jednej strane a poľnohospodárskou výrobou na druhej strane a na vládnu akceptáciu rozvoja poľnohospodárstva bez ohľadu na zastúpenie agrárnych strán (reprezentantov agrarizmu) vo vláde.

Agrarizmus ako sociálnopolitická doktrína vznikol v 2. pol. 19. stor. v Nemecku, začiatkom 20. stor. sa začal presadzovať v politickom živote Európy najmä v súvislosti so zavádzaním zastupiteľskej demokracie a s rýchlou industrializáciou (Nemecko, Poľsko, Balkán, Dánsko, Rakúsko-Uhorsko). Agrárne strany sa v medzivojnovom období stali dôležitou súčasťou politického spektra, ich vplyv postupne znížil trvalý pokles vidieckeho obyvateľstva, po 2. svet. vojne boli obnovené v Maďarsku, Poľsku a Bulharsku, kde podporili komunistov v ich úsilí o mocenský prevrat. Novú dimenziu nadobudol agrarizmus po vytvorení európskeho spoločného trhu usilujúceho sa o ochranu menej výkonnej časti poľnohospodárskej produkcie pred výkonnejšou (obmedzenie liberalizácie trhu). Problémy vidieka sa stali súčasťou veľkých (konzervatívnych aj socialistických), ako i nových (zelení) politických strán. Preto v modernej spoločnosti reprezentuje agrarizmus iba menšinu obyv. (3 – 7 %) a v politike sa nemôže stať určujúcou silou. V postsocialistických krajinách predstavuje ochranu poľnohospodárstva počas jeho začleňovania do trhovej ekonomiky (otázky zmien vlastníckych vzťahov, zefektívnenia a ekologizácie výroby, vytvorenia systému potravinovej bezpečnosti).

Na Slovensku položil ideové a programové základy agrarizmu v prvých rokoch 20. stor. M. Hodža, ďalej ho propagovali P. Blaho, F. Juriga, Ľ. Okánik, Ľ. Medvecký, F. Houdek, A. Štefánek, M. M. Bella a i. Ich koncepcia vychádzala z tézy, že politická a hospodárska emancipácia slovenského národa sa musí opierať o najpočetnejšiu sociálnu vrstvu – roľníctvo. Na účinnejšie presadzovanie požiadaviek demokratizácie verejného života a reforiem v agrárnej sfére hlásali potrebu vytvorenia masovej základne agrárneho hnutia. V politickej oblasti išlo o programové a organizačné pretvorenie Slovenskej národnej strany na roľnícku stranu. R. 1908 M. Hodža s M. M. Bellom zorganizovali s týmto zámerom v Budapešti zjazd slovenského roľníctva, ale vplyv agrarizmu v Slovenskej národnej strane vzrastal len postupne. V hospodársko-sociálnej oblasti bolo hlavnou úlohou budovanie siete spolkov a družstiev (1912 vzniklo v Budapešti Ústredné družstvo pre hospodárstvo a obchod). V medzivojnovom období reprezentovala agrarizmus v ČSR Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (známejšia ako agrárna strana). Dejiny agrarizmu sa na Slovensku skončili rozhodnutím reprezentantov londýnskeho a moskovského odboja nepripustiť po vojne obnovenie jej činnosti. Politické zápasy o slovenskú dedinu sa skoncentrovali okolo jednotlivých etáp pozemkovej reformy a po Februári 1948 sa otvoril priestor na presadzovanie koncepcií KSČ. Po politických zmenách 1989 pôsobili na Slovensku od začiatku 90. rokov 20. stor. Hnutie poľnohospodárov SR a Roľnícka strana Slovenska (po voľbách 1994 boli obidve súčasťou vládnej koalície), ktoré sa 1997 zlúčili do Novej agrárnej strany (pôsobila do 1998).

aktivita

aktivita [lat.] — činnosť, činorodosť, zovšeobecnené pomenovanie pohybu;

1. schopnosť človeka, živočíchov, predmetov, javov, systémov atď. byť účinne činnými, konať vo vzájomnom pôsobení s okolím, pôsobiť naň ako príčina, meniť ho. V aktivite sa prejavuje samopohyb predmetov, javov atď. Stupeň aktivity vecí a javov závisí od stupňa ich štruktúrovanosti a organizovanosti. Absolútna aktivita v realite neexistuje, vždy ide o určitý vzťah aktivity a jej opaku, pasivity, ktorá podlieha určitým zmenám v individuálnom vývine každého systému (→ regenerácia, → pokoj). Aktivita živočíchov ako zjavný pohyb organizmov spojený s ich životnými prejavmi je na jednej strane ovplyvnená podmienkami prostredia, na druhej strane vnútornými (endogénnymi) rytmami, ktoré sú organizmom vrodené. Počas 24 hodín sa rozlišuje ranná (aurorálna), denná (diurnálna) aktivita, aktivita pri stmievaní (krepuskulárna), večerná (vesperálna) a nočná (nokturnálna) aktivita. Napr. čas pasenia a lovu väčšiny cicavcov sa riadi presnými časovými intervalmi. Ich aktivitu však ovplyvňuje vo veľkej miere počasie, ročné obdobie, dostatok potravy, obdobie párenia, vekové zloženie populácie a celý rad iných faktorov. Aktivita človeka ako činnosť podmienená vlastnou snahou dosiahnuť určitý cieľ sa primárne delí na fyzickú a psychickú. Pri fyzickej aktivite je zaťažená prevažne svalová sústava, čo si nevyhnutne vyžaduje správnu životosprávu, ktorá má zvlášť významnú úlohu v období rastu a vývoja. Má byť pravidelná, dlhodobá a diferencovaná podľa veku, pohlavia, telesnej zdatnosti a zdravotného stavu. Významná je v prevencii a liečbe niektorých ochorení. Nadmerná fyzická aktivita vedie k únave, vyčerpaniu, úrazom, poškodeniu pohybového systému. Psychická aktivita vyjadruje buď istý stav pripravenosti reagovať (→ vigilancia), alebo jednu z čŕt osobnosti (aktívna, pasívna). Tu prevláda zaťaženie vyššej nervovej činnosti, využívajú sa psychické procesy a funkcie (vnímanie, pozornosť, vedomie, predstavy, fantázia, pamäť, učenie, emócie ap.). Vyžaduje vysokú úroveň analytickej a syntetickej činnosti mozgovej kôry. Dôležitá je z hľadiska harmonického rozvoja osobnosti, vzdelania a zvyšovania celkovej kultúrnej úrovne človeka. Nadmerná psychická aktivita môže viesť k preťaženiu nervového systému, k únave, vyčerpaniu, nedostatku telesného pohybu. Podľa zámeru sa aktivity človeka rozdeľujú na aktivity smerujúce k udržaniu určitého stavu a na aktivity zamerané na jeho zmenu, z hľadiska použitých metód na radikálne a umiernené aktivity, z hľadiska aktéra (nositeľa aktivity) na individuálne a skupinové aktivity. Napr. v modernej demokracii pôsobí nový mechanizmus, v ktorom je aktivita prísne individuálna a vplyv výlučne skupinový (všeobecne tajné voľby). Akt volieb nemožno totiž uskutočňovať skupinovo, no ich výsledky sa prejavia iba na základe úplného zrátania všetkých hlasov. Jednotlivec teda nerozhoduje o ničom, skupina o všetkom (→ politická aktivita, → sociálna aktivita);

2. fyz., zn. A — fyzikálna veličina vyjadrujúca počet spontánnych jadrových premien v danom množstve rádionuklidu pripadajúcich na jednotku času, t. j. \(A = \Delta N/\Delta t\), kde \(\Delta N\) je počet premien a \(\Delta t\) príslušný malý časový interval. Jednotkou aktivity je becquerel, staršou jednotkou curie. Aktivitu možno vyjadrovať aj v prepočítaní na jednotku hmotnosti (hmotnostná aktivita), objemu (objemová aktivita) alebo látkového množstva (molárna aktivita);

3. genet. → génová aktivita;

4. chem. termodynamická funkcia, ktorá vyjadruje fyzikálnochemické vlastnosti sústav a vo vzťahoch opisujúcich ich správanie nahrádza koncentráciu. V reálnych sústavách nie je na rozdiel od ideálnych sústav splnený predpoklad, že častice tvoriace takúto sústavu sa navzájom neovplyvňujú. Vzájomné pôsobenie častíc v reálnej sústave (napr. vodný roztok soli) vedie k odchýlkam od ideálneho správania, ktoré sa vyjadruje koncentráciou. Aktivita sa volí tak, aby vzťahy platiace pre ideálne sústavy platili aj pre reálne sústavy, čím umožňuje porovnať vlastnosti oboch sústav. Aktivita závisí od zloženia fázy, koncentrácie príslušnej látky, tlaku a teploty. Číselná hodnota aktivity závisí od voľby štandardného stavu, vzhľadom na ktorý sa vyjadruje. Aktivita môže byť úmerná parciálnemu tlaku, mólovému zlomku (racionálna aktivita), molalite (praktická aktivita) a molarite (molárna aktivita). Dá sa stanoviť experimentálnymi metódami z tlaku nasýtených pár, osmotického tlaku, kryoskopicky, z rozpustností, elektrochemickými metódami alebo teoretickým výpočtom (pri roztokoch elektrolytov je najpoužívanejšia Debyova-Hückelova teória).

aliancia

aliancia [fr.] — spojenectvo viacerých subjektov so spoločnými záujmami vytvorené na základe dohody. Aliancie vznikali najmä v 17. – 19. stor. (Svätá aliancia, Dvojspolok, Trojspolok) väčšinou ako vojenské pakty, pričom ich vytvárali minimálne dva štátne útvary a spravidla boli namierené proti tretiemu štátu alebo subjektu. Spojenectvo v aliancii bolo uzatvorené na základe zmluvy, ktorá vylučovala pôsobenie štátov aliancie v inom podobnom združení s inými štátnymi subjektmi. Neutrálne štáty nesmeli vstupovať do žiadnej aliancie. Aliancie môžu vznikať aj v súčasnosti, medzinárodné právo však pripúšťa vznik takéhoto spojenectva len s cieľom sebaobrany; za alianciu býva považovaná aj Organizácia severoatlantickej zmluvy (North Atlantic Treaty Organization, NATO; založená 1949). V súčasnosti sa ako aliancia označujú aj rôzne záujmové či profesijné združenia, ktoré majú spoločný cieľ.

American Political Science Review

American Political Science Review [emerikn politikl sajens rivjú] — odborný politologický časopis Americkej asociácie politických vied (American Political Science Association) vychádzajúci štvrťročne od 1906. Vedúcou osobnosťou bol dlhoročný prezident asociácie S. Verba.

Amnesty International

Amnesty International [em-, -nešnl], AI — medzinárodná mimovládna organizácia so sídlom v Londýne založená 1961; poradný orgán OSN. Jej cieľom je sledovanie a ochrana občianskych práv na celom svete i poskytovanie pomoci osobám väzneným z politických a náboženských príčin; hlása slobodu slova a vyznania zaručenú Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. V každoročne publikovanej správe hodnotí vzťahy vlád k masmédiám, počty politických procesov a väzňov i ústavné a praktické garancie občianskych práv. Vo viac ako 150 krajinách a oblastiach sveta má sedem miliónov aktívnych členov, prispievateľov a podporovateľov v dobrovoľníckych skupinách a národných sekciách. Jedným z jej zakladateľov bol britský právnik Peter Benenson (*1921, †2005) obhajujúci politických väzňov v Maďarsku, Južnej Afrike a Španielsku, ktorý sa stal aj jej prvým predsedom (1961 – 66). R. 1977 získala Amnesty International Nobelovu cenu mieru.

Na Slovensku po vzniku iniciatívnej skupiny Amnesty International v Bratislave (1991) bolo 1994 oficiálne zaregistrované Združenie Amnesty International na Slovensku koordinujúce prácu jeho skupín i desiatok individuálnych členov.

Amsterdamská zmluva

Amsterdamská zmluva — dokument schválený na zasadnutí Európskej rady 16. – 18. 6. 1997 a podpísaný ministrami zahraničných vecí členských štátov EÚ 2. 10. 1997 v Amsterdame, v účinnosti od 1. 5. 1999. Pozmenil Zmluvu o Európskej únii (Maastrichtskú zmluvu), zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace právne akty. Revízia uvedených zmlúv sa uskutočnila na základe článku N Maastrichtskej zmluvy. Najvýznamnejšie zmeny: Vnútro a spravodlivosť: Problematika voľného pohybu osôb, imigrácie a azylovej politiky sa stala súčasťou prvého piliera, kde sa rozhoduje na základe väčšinového hlasovania. Jeho zavedenie v daných oblastiach sa predpokladalo po päťročnom prechodnom období. Súčasťou Amsterdamskej zmluvy sa stala Schengenská zmluva o odstránení vnútorných hraníc medzi členskými štátmi EÚ. Špeciálny štatút získali Spojené kráľovstvo, Írsko a Dánsko. Umožnil im zachovať hraničnú kontrolu pre osoby z tretích krajín prichádzajúce zo štátov EÚ. V rámci medzivládnej spolupráce sa posilnila kooperácia policajných a súdnych orgánov krajín EÚ. Zmluva oprávnila Europol vyvíjať operatívnu policajnú činnosť. Zamestnanosť a sociálna politika: Nová kapitola o zamestnanosti predpokladá koordináciu politiky zamestnanosti a vytvorenie zodpovedajúcej inštitucionálnej základne. Zmluva stanovuje prijatie opatrení stimulujúcich zamestnanosť v EÚ, ktoré sa budú v Rade prijímať väčšinovým hlasovaním. Do článkov zmluvy boli inkorporované ustanovenia Sociálneho protokolu zaväzujúce členské štáty uplatňovať stanovený štandard v oblasti sociálneho zabezpečenia, pracovných podmienok a práv pracujúcich. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP): Zahraničná politika zostáva naďalej oblasťou medzivládnej spolupráce. Zmluva stanovuje jednomyseľné hlasovanie o strategických úlohách SZBP, predpokladá však väčšinové hlasovanie pri prijímaní spoločných stanovísk a schvaľovaní spoločných akcií. Do kapitoly o SZBP boli zahrnuté Petersberské úlohy (úlohy prijaté Západoeurópskou úniou, ZEÚ, týkajúce sa mierových a humanitárnych operácií a riešenia krízových situácií). ZEÚ ako integrálna časť vývoja únie má poskytovať operačné kapacity a všetky krajiny zúčastňujúce sa na takýchto operáciách majú mať rovnaký prístup do plánovacích a rozhodovacích štruktúr ZEÚ. Súčasťou zmluvy je protokol, podľa ktorého bude rok po vstupe zmluvy do platnosti vypracovaný postup posilňovania spolupráce EÚ a ZEÚ. V záujme zvýšenia efektivity SZBP sa vytvára útvar plánovania a včasného varovania, ktorého úlohou bude informačne a analyticky zabezpečovať vonkajšie aktivity EÚ v politickej a bezpečnostnej oblasti. V oblasti SZBP bude zriadená funkcia vysokého predstaviteľa vykonávaná generálnym tajomníkom Rady EÚ. Inštitúcie: V tejto oblasti nebol dosiahnutý významnejší pokrok. K zmluve však bol pripojený Protokol o inštitúciách s perspektívou rozšírenia EÚ, ktorý stanovuje, že k dátumu prijatia prvých krajín dôjde k zmenám v zložení Európskej komisie (EK). V komisii bude v súvislosti s prvým rozšírením zastúpená každá členská krajina len jedným príslušníkom na rozdiel od terajšieho stavu, keď veľké krajiny majú v EK po dvoch zástupcoch. Uvedená zmena je však viazaná na dosiahnutie dohody o váhe hlasov v Rade buď zmenou počtu hlasov jednotlivých členov, alebo na základe tzv. dvojitej väčšiny požadujúcej väčšinu hlasov kombinovanú s väčšinou obyvateľov. Najneskôr jeden rok predtým, ako počet členov EÚ presiahne 20, sa zíde konferencia predstaviteľov vlád členských krajín s cieľom prehodnotiť ustanovenia zmluvy o zložení a fungovaní inštitúcií, o váhe hlasov v Rade a o rozhodovacom procese. Zmluva rozširuje spolurozhodovacie právomoci Európskeho parlamentu na ďalšie oblasti. Flexibilita: Koncepcia flexibility alebo posilnenej spolupráce je novým prvkom v právnom systéme únie. Jej podstatou je umožniť určitej skupine krajín, ktorá má záujem, posilňovať spoluprácu v rámci EÚ bez toho, aby bola blokovaná alebo limitovaná inými členskými štátmi. Zmluva definuje osem kritérií, na základe ktorých je možné tento princíp uplatňovať: prehlbovanie európskej spolupráce, rešpektovanie princípov zmluvy, využívanie iba v prípade zlyhania pokusov aplikovať normálne postupy, zapojenie väčšiny členských krajín, zachovanie jednotného inštitucionálneho rámca, rešpektovanie súčasného i budúceho acquis communautaire, otvorenosť pre ďalších členov. Do rozhodovacích mechanizmov sú zapojené všetky členské štáty, ale do hlasovania len účastnícke krajiny. Náklady na financovanie posilnenej spolupráce budú hradené z rozpočtu financovaného zo zdrojov zainteresovaných krajín.

anarchizmus

anarchizmus [gr.] — hnutie, ktorého základným cieľom je anarchia. Jeho východiskom je neuznanie žiadneho morálneho zdôvodnenia existencie vlády a politického systému. Hnutie odmieta uznať legitimitu a nevyhnutnosť akejkoľvek moci, preto chce odstrániť politickú aj ekonomickú moc (vlastníctvo je krádež). Anarchizmus je viac morálnym a sociálnym ako politickým hnutím. Ako politická doktrína je založený na presvedčení, že spoločnosť nepotrebuje štát a ľudia majú uspokojovať vlastné potreby priamo, bez organizujúceho sprostredkovateľa. Človek by mal požívať absolútnu slobodu, preto anarchizmus preferuje priamu demokraciu. O koncepcii usporiadania spoločnosti bez existencie akýchkoľvek vládnucich či aspoň organizačných štruktúr teoretizovali už antickí filozofi. V novoveku jej náčrt podal T. Hobbes. Filozofický základ anarchizmu položil M. Stirner, ktorý Heglovu ideu odcudzenia aplikoval na také sociálne javy, ako sú štát, právo, morálka, rodina ap. Pojem anarchizmus zaviedol francúzsky socialista J. P. Proudhon; okrem neho najvýznamnejšími ideovými tvorcami anarchizmu boli W. Godwin a M. A. Bakunin. Obhajcami nenásilného anarchizmu boli L. N. Tojstoj a M. K. Gándhí. Anarchizmus našiel ohlas aj na Slovensku (anarchistické skupiny sústredené okolo časopisu Der Sozialist, ktorý vydával koncom 19. stor. J. Zlocha z Trnavy). Anarchizmus má dva smery: jeden používa akékoľvek prostriedky na odstránenie štátu (vrátane politického teroru a vrážd), druhý má blízko k pacifizmu a nenásilným odporom chce rozvrátiť štátny mechanizmus. Idey anarchizmu využil aj K. Marx, ktorý vo svojej teórii medzi odstránenie existujúceho štátu a úplnú likvidáciu štátu postavil neurčité obdobie diktatúry, čím získal prvotnú podporu anarchistov v boji proti buržoáznemu štátu. V. I. Lenin sa spojil s anarchistami pri získavaní moci, boľševici po revolúcii odstraňovali vplyv anarchistov aj s ich nositeľmi. K významnejším anarchistickým politickým akciám v 20. stor. patrilo zavraždenie amerického prezidenta W. McKinleyho 1901 a následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este 1914. Vraždy ukázali neschopnosť akéhokoľvek systému uchrániť jednotlivého politika pred teroristickou akciou, no zároveň nemožnosť deštruovať politický systém individuálnym terorom, hoci tento môže byť zámienkou na aktivity s ďalekosiahlymi dôsledkami (napr. začatie svet. vojny). V Česku v 1. polovici 90. rokov 20. stor. dochádzalo k súčinnosti anarchistických a pacifistických skupín, čo bol dôsledok prevládania nenásilnej filozofie v anarchizme. Tieto skupiny mali blízko ku Gándhího názoru na maximálnu redukciu štátnych zásahov do života človeka. Vo Francúzsku sa anarchizmus dostal do odborárskeho hnutia, čo spôsobilo jeho radikalizáciu. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. sa anarchizmus výrazne prejavil v študentských aktivitách, najmä vo Francúzsku a v USA. V Paríži vypukli pouličné boje za spojenia anarchistov a radikálov. Vlna anarchie prešla cez Mexiko a Južnú Ameriku do Japonska a Južnej Kórey. V modernej teórii vedeckého poznania sa stretávame s tzv. metodologickým anarchizmom (P. K. Feyerabend), ktorý súvisí s postmodernistickým myslením.

anarchosyndikalizmus

anarchosyndikalizmus [gr.], syndikalizmus — označenie politicko-filozofického hnutia odmietajúceho úlohu štátu pri organizovaní spoločnosti. Tú by mali prevziať organizácie slobodných výrobcov – syndikáty (odborové organizácie). Úlohou syndikátov je aj kontrola vlastníctva. Hlavným nástrojom dosiahnutia moci by mal byť generálny štrajk, ale aj sabotáže a násilie. Najväčší vplyv mal anarchosyndikalizmus na prelome 19. a 20. stor. vo Francúzsku, v Španielsku a Taliansku, čiastočne aj v Spojenom kráľovstve. Hlavnými teoretikmi syndikalizmu boli G. Sorel a P. J. Proudhon. Anarchosyndikalizmus premenil úzke anarchistické hnutie na veľmi vplyvné proletárske hnutie. Populárnym sa stalo nielen medzi robotníkmi, ale aj medzi časťou intelektuálov. Prívrženci syndikalizmu zdôvodňovali víziu syndikalizovanej spoločnosti rovnorodosťou odborových organizácií a priamym vplyvom výrobcov na riadenie celej spoločnosti. Hnutie anarchosyndikalistov využil B. Mussolini pri presadzovaní vlastnej myšlienky korporatívneho štátu, ktorý bol v skutočnosti silným fašistickým štátom.

Annan, Kofi

Annan, Kofi, 8. 4. 1938 Kumasi – 18. 8. 2018 Bern — ghanský diplomat a politik. Študoval vo Švajčiarsku a v USA. Od 1962 pôsobil v štruktúre orgánov a organizácií OSN, o. i. pracoval v Hospodárskej komisii OSN pre Afriku a v Úrade vysokého komisára Spojených národov pre utečencov. Profesionálne činný najmä v oblasti ekonomiky a mierových operácií (od novembra 1995 do marca 1996 osobitný poverenec pre bývalú Juhosláviu); pôsobil aj ako poradca generálneho tajomníka OSN. R. 1996 zvolený za generálneho tajomníka OSN, 2001 (29. júna) ho Valné zhromaždenie OSN potvrdilo na ďalšie päťročné obdobie, v úrade do 31. decembra 2006. R. 2004 kritizoval americkú inváziu do Iraku, ktorú označil za nelegálnu a v rozpore s Chartou OSN, 2004 – 05 čelil kritike za korupčný škandál v programe Ropa za potraviny (nedostatočný dohľad a pomalá reakciu naň), 2006 sa výrazne angažoval v úlohe sprostredkovateľa vo vojne medzi Libanonom a Izraelom (izraelských vojakov na území Libanonu nahradili jednotky mierovej misie OSN – UNIFIL), 2008 sa zapojil do rokovaní medzi kenskou vládou a opozíciou počas povolebných nepokojov. Začiatkom 2012 bol vymenovaný za mimoriadneho vyslanca OSN pre Sýriu. Nobelova cena mieru (2001).

apolitizmus

apolitizmus [gr.] — teoretický aj praktický postoj orientovaný na znižovanie úlohy štátu a hľadanie netradičných komponentov vplyvu na spoločenský pohyb. Môže mať tri zdroje: 1. konzervatívny liberalizmus fetišizujúci schopnosť ekonomiky nahradiť štát (všetko vyrieši trh); 2. filozofický liberalizmus absolutizujúci občana, ktorý je viac ako štát, a preto občianske združenia môžu nahradiť strany aj štát; 3. socializmus vnímajúci sociálne skupiny ako nadštátne štruktúry, čo predpokladá zrušenie národných štátov. Všetky tieto prístupy smerujú k vytvoreniu superštátu či k svetovláde, považujú tradičné fenomény politiky (národ, politická strana, štát) za prekážku svetového bezkrízového, racionálneho či humánneho vývoja. Apolitizmus sa prejavil v Česko-Slovensku po novembri 1989 v hnutí okolo vtedajšieho prezidenta V. Havla (→ nepolitická politika).

asimilácia

asimilácia [lat.] — prispôsobenie sa, splynutie;

1. biol. príjem jednoduchých a anorganických, ale aj organických látok a energie prijatých z vonkajšieho prostredia a ich zabudovanie do komplexnej stavby rastlinného tela; súčasť anabolických reakcií. Autotrofné organizmy (zelené rastliny a niektoré baktérie) vedia prijímať uhlík v anorganickej podobe ako oxid uhličitý. Jeho premena na organickú hmotu prebieha za pomoci svetelnej energie, slnečného žiarenia, preto sa nazýva fotosyntetická asimilácia, v užšom význame asimilácia uhlíka (→ fotosyntéza). Heterotrofné organizmy (človek, zvieratá, huby, väčšina baktérií) nie sú schopné asimilácie, preto musia organické látky prijímať v potrave. Pletivá rastlín, v ktorých asimilácia prebieha, sa nazývajú asimilačné pletivá. Je to najmä mezofylové pletivo nachádzajúce sa v listoch medzi vrchnou a spodnou pokožkou. Asimilácia prebieha prechodne aj v stonke, kvetných obaloch, diferencujúcich sa kvetoch a nezrelých plodoch. Bunky asimilačných pletív sú parenchymatické, obsahujú veľa chloroplastov (nazývajú sa aj bunky chlorenchýmu). Pri asimilácii dusíka, ktorá prebieha za pomoci chemickej energie, sa enzymatickou redukciou zabuduje dusík do dusíkatých organických zlúčenín rastlinného tela, čím sa významne podieľa na výžive rastlín. Špeciálnym prípadom asimilácie dusíka je fixácia elementárneho atmosferického dusíka niektorými baktériami;

2. geol. asimilácia magmy, → magma;

3. jaz. spodobovanie hlások v reči podľa znelosti alebo miesta (prírodného spôsobu) artikulácie (opak: disimilácia). Medzi najstaršie asimilácie spoluhlások v slovenčine patrí znelostná asimilácia, t. j. vyrovnávanie rozdielu v znelosti a neznelosti medzi susednými spoluhláskami na hranici morfém alebo slov, resp. na konci slova (znelostná neutralizácia). V zásade platí, že spoluhláska sa môže zmeniť iba na takú znelú alebo neznelú spoluhlásku, s ktorou tvorí znelostný pár. Podmienky na znelostnú asimiláciu sa v starej slovenčine utvorili v období zániku jerov; začiatky jej realizácie (sladký > slatký, dub > dup; rýb > ríp) siahajú do 13. stor.;

4. sociol. proces prispôsobenia až splynutia subjektu s nižšou vnútornou silou do subjektu s vyššou silou. V spoločenskom živote bol pojem asimilácia prvýkrát použitý v polovici 20. stor. na označenie splynutia prisťahovalcov s dominantnou, bielou kultúrou v USA. Môže označovať aj proces prispôsobovania sa nižšej, menejpočetnej alebo utláčanej etnickej, jazykovej, rasovej či náboženskej skupiny dominujúcej kultúre. Najčastejšie sa prejavuje u národnostných menšín, ktoré žijú zmiešané s obyvateľstvom iného národa. Asimilácia prebieha niekoľko generácií. Poslednou fázou je dovŕšenie splynutia, ktoré potom mení povahu národnej identity, nastáva vlastne národné odcudzenie, čo ešte nemusí znamenať stratu jazyka príslušnej menšiny. Asimilácia môže prebiehať ako voľný alebo ako násilný proces. Vplývajú na ňu najmä školský systém, ekonomické prostredie a politická štruktúra. Ako asimilácia sa niekedy označuje aj proces zužovania používania dialektov a prijatie integrujúceho jazyka v nadštátnom regióne.

asociácia

asociácia [lat.] — združovanie, spojenie; združenie; spoločenstvo, organizácia;

1. astron. → hviezdna asociácia;

2. bot. základná jednotka vegetačného systému; rastlinné spoločenstvo charakterizované určitými floristickými a sociologickými (organizačnými) znakmi, prejavujúce prítomnosťou význačných druhov istú samostatnosť. Asociácia je najnižšou klasifikačnou jednotkou syntaxonomického systému, je podriadená vyššiemu syntaxónu, zväzu;

3. geochem. asociácia minerálov — spoločenstvo minerálov predstavujúce celú produkciu minerálov jedného štádia v podobe jednej alebo viacerých paragenetických asociácií (zákonité spoločenstvo minerálov, ktoré vznikli súčasne v priebehu kryštalizácie minerálov jedného štádia alebo jeho častí) a je látkovým odrazom daného štádia ako celku;

4. chem. asociácia molekúl — zhlukovanie molekúl do väčších celkov (asociátov) pôsobením slabých medzimolekulových síl. Asociácia nastáva v čistých látkach v plynnom alebo v kvapalnom stave, ako aj v roztokoch (napr. kyselina octová v parách a kyselina benzoová rozpustená v benzéne vytvárajú diméry). Asociácia je typická najmä pre polárne molekuly; mimoriadne pevné asociáty vznikajú, ak sú molekuly schopné tvoriť vodíkové väzby. Pri asociácii sa menia fyzikálne konštanty, napr. hustota plynu pri danej teplote a tlaku. Medzi asociovanými a voľnými molekulami sa ustanovuje rovnováha, ktorá závisí od vonkajších podmienok (teplota, tlak). Asociácia iónov prebieha v roztokoch elektrolytov medzi kladne a záporne nabitými iónmi, pričom vzniká iónový pár. Stupeň iónovej asociácie rastie s klesajúcou relatívnou permitivitou prostredia, klesajúcou teplotou a stúpajúcim nábojom iónov vytvárajúcich asociát. Mieru asociácie molekúl (iónov) vyjadruje asociačný stupeň, čo je pomer počtu asociovaných molekúl (iónov) k celkovému počtu molekúl (iónov);

5. lit. v avantgardnej teórii umenia pojem vyjadrujúci voľnú, ničím nekontrolovanú obraznosť v umeleckej tvorbe, a to v opozícii k logickému mysleniu;

6. politol., sociol. → združenie;

7. psychol. a) spájanie predstáv podľa určitých zákonov, pričom ich spojenie určuje sled ich vynárania v mysli jednotlivca (vybavením jednej predstavy sa vyvolá i druhá). Jeden z prvých pomerne dávno preskúmaných psychických javov. Filozofi už od antiky videli v asociácii zdôvodnenie poznávacích procesov a mravnej aktivity (→ asocianizmus). Aristoteles stanovil štyri zákony, podľa ktorých sa spolu vynárajú a navzájom vyvolávajú tie idey, predstavy, dojmy, ktoré sa predtým dostali do vedomia súčasne alebo na tom istom mieste, alebo sú si podobné, alebo (naopak) sú navzájom protikladné (zákon styčnosti v čase, v priestore, styčnosti podobnosti a kontrastu). Neskôr sa tieto zákony zredukovali na dva (styčnosti a podobnosti), respektíve iba na jeden (len styčnosti, respektíve len podobnosti);

b) hypotetický neurofyziologický proces vytvárania dočasného spoja. Výraz asociácia použil I. P. Pavlov pri vysvetľovaní procesu podmieňovania. Chápal ňou neurofyziologický dej spojenia dvoch ohnísk podráždenia, ku ktorému dochádza v mozgovej kôre pri opakovanom súčasnom, respektíve krátkom následnom pôsobení dvoch podnetov;

c) spojenie reakcie s podnetom, ktorý ju vyvolal (v behaviorizme stimul – odpoveď).

austromarxizmus

austromarxizmus [lat.] — súhrnné označenie ideovo-politického smeru sociálnej demokracie v Rakúsko-Uhorsku po jej odklonení sa od nemeckej línie; reformistický prúd sformovaný na začiatku 20. stor. Predstavitelia austromarxizmu sa v teórii usilovali o určité demokratické úpravy marxizmu (nesúhlasili s diktatúrou proletariátu), v praxi navrhovali riešenie vnútorných problémov Rakúsko-Uhorska vytvorením súštátia, neskôr národných štátov. Hlavnými reprezentantmi austromarxizmu boli K. Renner, O. Bauer, M. Adler a F. W. Adler, ktorí od začiatku považovali za najdôležitejšie podieľať sa na štátnej moci účasťou v parlamente a vo vláde. Najmä K. Renner sa dostal do vysokej štátnej politiky. Po skončení 1. svet. vojny boli austromarxisti napriek Saintgermainskej mierovej zmluve obhajcami pripojenia Rakúska k Nemecku. Po 2. svet. vojne K. Renner spolupracoval s kresťanskými socialistami a komunistami pri vytvorení prvej povojnovej vlády Rakúska (stal sa jej kancelárom, neskôr prvým povojnovým rakúskym prezidentom).

Baco, Peter

Baco, Peter, 9. 4. 1945 Opatová, dnes súčasť Trenčína — slovenský politik (člen zaniknutej strany HZDS, resp. ĽS – HZDS), poľnohospodársky odborník. R. 1973 – 85 a 1990 – 92 predseda Poľnohospodárskeho družstva v Nemšovej, 1986 – 91 riaditeľ odboru vedeckotechnického rozvoja a súhrnného plánu Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SR (dnes Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR), 1992 – marec 1994 minister poľnohospodárstva a výživy SR poverený riadením Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SR, december 1994 – 1998 minister pôdohospodárstva SR, 1998 – 2002 poslanec Národnej rady SR za HZDS, 2004 – 09 poslanec Európskeho parlamentu. Nositeľ štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1998).

behaviorizmus

behaviorizmus [bihej-; angl.] — teória a metodológia v psychológii, ktorá odmietla vedomie (i metódu sebapozorovania) ako predmet vedeckej psychológie a nahradila ho správaním prístupným pozorovaniu a experimentu. Behaviorizmus vznikol zač. 20. stor. v USA. Stal sa nielen novým vzorom vo vývoji modernej psychológie, ale odzrkadlil a ovplyvnil aj vtedajšiu severoamerickú spoločnosť a kultúru. Jeho filozofické korene možno nájsť v mechanistickom materializme a v neskoršom pozitivizme. Vedeckú kontinuitu behaviorizmu tvoria evoluční biológovia (Ch. R. Darwin; Jacques Loeb, *1859, †1924), severoamerickí zoológovia (E. L. Thorndike) a ruskí neurofyziologickí reflexológovia (V. M. Bechterev).

Za jeho zakladateľa sa všeobecne pokladá J. B. Watson, ktorý vstúpil do vývoja psychológie 1913 štúdiou Psychológia z pohľadu behavioristu. Zdôvodnil v nej, že vedecká psychológia ako súčasť prírodných vied sa musí zbaviť hmlistých pojmov ako vedomie, city, pohnútky ap., pretože objektívne pozorovateľné a dokázateľné je len správanie v istých podmienkach, teda vzťahy S R (S = stimulácia, R = odpoveď, angl. response). Ostro odmietol skúmať oblasť, ktorú predtým prevládajúci mentalizmus označil ako prežívanie. Teória behaviorizmu zrušila deliacu čiaru medzi človekom a živočíchmi, čo na severoamerických univerzitách podnietilo rozsiahly laboratórny výskum najmä s potkanmi. Watsonov behaviorizmus prešiel pre svoj radikalizmus a stupňujúcu sa kritiku značným vývojom. E. CH. Tolman doplnil pôvodnú schému SR o tzv. intervenujúcu premennú O (organizmus), do ktorej treba zaradiť účinnosť dedičnosti, aktuálneho vplyvu pudov, vplyvu predchádzajúcej skúsenosti organizmu na správanie, teda SOR. Hoci stredný článok medzi podnetom a odpoveďou ešte neprinútil behavioristov uznať psychickú realitu ako činiteľa správania, pripravil pôdu pre neobehaviorizmus.

K istému kompromisu s pôvodnou mentalisticko-štrukturálnou psychológiou W. Wundta a W. Jamesa pristúpili George Armitage Miller (*1920, †2012), Karl H. Pribram (*1919, †2015) a Eugene Galanter (*1924, †2016) v práci Plány a štruktúry správania. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa ako vetva behavioristickej koncepcie zrodila v USA kognitívna psychológia. V nej sa popri nových pojmoch schéma, mapa a reprezentácia objavili aj už osvedčené pojmy vnímanie, pamäť, myslenie ap. Súčasne došlo k istej hybridizácii behavioristických pozícií aj v takých oblastiach psychológie, aké predstavujú psychológia osobnosti a sociálna psychológia. Od modifikácie správania sa začala odvíjať aj behaviorálna psychoterapia ovládaná predtým psychoanalytikmi. Na Slovensko prenikol behaviorizmus v liberalistickej podobe prekladom učebnice Experimentálna psychológia (1959) od Roberta S. Woodwortha (*1869, †1962) a Harolda Schlosberga (*1904, †1964).

Teórie behaviorizmu ovplyvnili aj ďalšie vedné odbory. V ekonómii sa behaviorizmus pokúša vysvetliť ľudské rozhodnutia na základe psychologických motívov (ľudia sa nerozhodujú vždy z materiálnych alebo z racionálnych pohnútok). Zaoberá sa dopadmi sociálnych, kognitívnych a emocionálnych faktorov na ekonomické rozhodovania jednotlivcov a inštitúcií. Zatiaľ čo klasická ekonómia hlavného prúdu sa zameriava na dôsledky a okolnosti ľudského konania za predpokladu racionality, behaviorizmus skúma systematické spôsoby ľudského rozhodovania a konania za predpokladu obmedzenej racionality. Podľa teórie ovplyvnenej behaviorizmom sú firmy vlastne koalíciami odlišných záujmov s odlišnými cieľmi. Rôzne ciele ovplyvňujú ich rozhodovanie a spochybňujú predpoklad racionálneho správania, s ktorým sa možno stretnúť v klasickej teórii riadenia alebo pri ekonomických modeloch firmy. V jazykovede ovplyvnil behaviorizmus americkú lingvistickú školu. Prejavoval sa najmä v nedoceňovaní významu, ktorý sa definoval iba na základe vnímateľných podnetov a reakcií. Za následok mal zanedbávanie výskumu jazykového významu a vznik formalizmu. V politických vedách sa behaviorizmus presadil po 2. svet. vojne, najmä v 50. a 60. rokoch 20. stor., ako teoretický prístup k javom so snahou vysvetliť správanie jednotlivca a skupiny, hľadanie vzorov správania a mechanizmu premeny individuálneho správania na skupinové správanie. Hlavnými zástancami tejto metódy boli H. Arendtová, M. Oakeshott a H. Marcuse. Súčasťou behaviorizmu je myšlienka, že správanie je odtrhnuté od svojho sociálneho prostredia a závisí od ideí a vzorov. Hlavnými sociálnymi a politickými hýbateľmi sú teda ideológie, náboženstvá, tradície a silné osobnosti s charizmatickým vplyvom.

Čaputová, Zuzana

Čaputová, Zuzana, 21. 6. 1973 Bratislava — občianska aktivistka, prezidentka Slovenskej republiky (od 2019). Po absolvovaní štúdia práva na Právnickej fakulte UK v Bratislave (1996) pracovala v miestnej samospráve v Pezinku, najprv ako asistentka na právnom oddelení, neskôr ako zástupkyňa prednostu mestského úradu. V rokoch 1998 – 2001 pôsobila v treťom sektore, kde sa venovala verejnej správe a problematike týraných a zneužívaných detí, 2001 – 2017 spolupracovala s občianskym združením VIA IURIS, 2010 – 2019 vykonávala advokátsku prax. Od novembra 2006 stála na čele verejnej kampane proti povoleniu ďalšej skládky odpadu v Pezinku, ktorá by mala negatívny vplyv na životné prostredie a kvalitu života v meste a okolí. Na jar 2017 sa angažovala v kampani za zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, ktorú podporilo viac ako 80-tisíc občanov a ktorá sa tak svojho času stala najväčšou online podpisovou akciou v histórii SR. V decembri 2017 oznámila vstup do politickej strany Progresívne Slovensko (PS), v ktorej od januára 2018 do mája 2019 zastávala funkciu podpredsedníčky. V roku 2019 bola ako kandidátka PS v druhom kole priamych prezidentských volieb zvolená za prezidentku Slovenskej republiky, inaugurovaná 15. 6. 2019. Je nositeľkou viacerých ocenení, za líderstvo v kauze pezinskej skládky bola ocenená udelením prestížnej Goldmanovej environmentálnej ceny (2016).

Ďaleký východ

Ďaleký východ — súhrnné označenie krajín východnej Ázie pozdĺž pobrežia Tichého oceána najčastejšie zahŕňajúce Japonsko, KĽDR, Kórejskú republiku, východnú časť Číny s Taiwanom a severovýchodné územie Ruska (časť Sibíri na východ od rieky Leny). V širšom zmysle sa vzťahuje aj na štáty juhovýchodnej Ázie; v užšom zmysle sa za Ďaleký východ považuje severovýchodné územie Ruska (Daľnij Vostok).

Pojem Ďaleký východ vychádza z eurocentristického názoru na svet, z dnes už prekonanej predstavy o Európe ako o strede sveta. Preto je v súčasnosti vhodnejšie používať označenie východná Ázia.

Politický vývoj krajín na tomto území mal tri fázy: 1. vytvorenie samostatného spoločenského systému (najmä v Číne, Japonsku a Kórei); 2. kolonizácia európskymi štátmi (najmä Spojeným kráľovstvom); 3. vytvorenie samostatných štátov s hľadaním vlastnej cesty vývoja, inej ako v Európe. Politický vývoj bol výrazne ovplyvnený dlhou históriou ich vlastnej štátnosti (Čína, Japonsko, Kórea) a domácimi náboženstvami (šintoizmus, buddhizmus, konfucianizmus a i.). V 20. stor. do politického vývoja výraznejšie vstúpilo Japonsko pokusom o pripojenie celého kontinentálneho tichomorského pobrežia. Vojenskou porážkou Japonska v 2. svetovej vojne sa táto etapa skončila. Väčšina krajín Ďalekého východu využíva niektoré atribúty politického pluralizmu (parlament, volebný systém, rozdelenie moci medzi legislatívu a exekutívu), domáce náboženstvá však vytvárajú iný hodnotový systém, preto je fungovanie tradičných politických inštitúcií odlišné. V krajinách Ďalekého východu sú silné tradície politického centralizmu a totalitarizmu, ktoré sú konfrontované s uznaním ekonomického liberalizmu (slobodný trh, súkromné vlastníctvo). Európskemu chápaniu politického pluralizmu je najbližší systém v Japonsku. Krajiny Ďalekého východu sa výraznejšie orientujú na uchovanie mieru a nízku angažovanosť vo vojenských zoskupeniach (výnimkou bola východná Sibír ako súčasť bývalého Sovietskeho zväzu). Zvláštnosťou Ďalekého východu bolo rozdelenie niektorých krajín (Kórea, Vietnam, Čína) na dve časti s opačnou politickou orientáciou, ako aj zachovanie malých častí krajín v pôvodne koloniálnej závislosti oddelene od územia suverénneho národa (Hongkong pod správou Spojeného kráľovstva, vrátený Číne v roku 1997; Macao pod správou Portugalska, vrátené Číne v roku 1999).

etnocentrizmus

etnocentrizmus [gr.] — postoj k iným etnickým, rasovým, náboženským a kultúrnym skupinám, založený spravidla na emóciách a predsudkoch. Vychádza predovšetkým z pozícií tradícií a hodnôt vlastnej etnickej (kultúrnej) skupiny, spôsob života, obyčaje, správanie a názory jej členov nekriticky považuje za všeobecné meradlo hodnôt, za nadradené spôsobom uplatňujúcim sa v iných skupinách. Zveličuje rozdiely medzi vlastnou a ostatnými etnickými skupinami, apriórne odmieta iné etniká a ich hodnoty. Prejavuje sa v nacionalizme, šovinizme a rasizme.

Termín etnocentrizmus použil ako prvý americký sociológ William Graham Sumner.

Pojem etnocentrizmus sa používa aj ako kritická výhrada k postupom a záverom etnológov a sociológov v prípade, ak zámerne povyšujú niektoré vzorce fungovania známe z vlastnej spoločnosti na univerzálne platné.

euroskepticizmus

euroskepticizmus — súhrnné označenie agendy niektorých politických predstaviteľov a strán európskych štátov vychádzajúcej z nespokojnosti s inštitúciou Európskej únie (EÚ), resp. z nedôvery k nej, a s ňou súvisiacim procesom európskej integrácie. Podľa známej typológie Paula Taggarta a Aleksa Szczerbiaka môže euroskepticizmus predstavovať tak náhodnú a čiastkovú opozíciu, ktorá je základom jeho „mäkkého“ variantu, ako aj priamu a bezvýhradnú opozíciu voči procesu európskej integrácie, predstavujúcu jadro „tvrdého“ variantu euroskepticizmu. Zatiaľ čo „mäkký“ euroskepticizmus vychádza najmä z obáv plynúcich z rozširovania kompetencií EÚ, z jej zasahovania do suverenity národných štátov a ich politík, „tvrdý“ euroskepticizmus predstavuje kategorické odmietnutie celého projektu európskej politickej a ekonomickej integrácie v jeho súčasnej podobe a principiálnu opozíciu voči pripojeniu sa štátu k EÚ, resp. voči jeho zotrvaniu v nej.

Opakom euroskepticizmu je eurooptimizmus.

fašizmus

fašizmus — politická ideológia, ktorej základom je revolučný nacionalizmus a ktorá sa vyznačuje predstavami o prichádzajúcej kríze a rozklade národa, o dekadencii a národnom potupení. Snaží sa pritom (spravidla násilím) o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia prostredníctvom očisty národa od nepriateľov, údajne zodpovedných za úpadok, a o následné vytvorenie nového politického, hospodárskeho, kultúrneho a spoločenského poriadku a nového človeka.

Stúpenci fašizmu sú presvedčení, že žijú v úpadkovom období, v degenerovanej spoločnosti rútiacej sa do záhuby. Tento vnímaný úpadok (a s ním spojená dekadencia, korupcia, rodinkárstvo, ekonomická kríza a pod.) už podľa nich dosiahol vrchol a národ (resp. civilizácia) je na pokraji kolapsu. Svoju „životnú úlohu,“ „miesto v dejinách“ či „poslanie“ vidia v dejinotvornom boji za zvrátenie tohto úpadku, za „znovuzrodenie“ konkrétneho národa, príp. etnika. To sa spravidla deje násilím, najčastejšie fyzickým, ktoré je ospravedlňované nutnosťou odstrániť dehumanizovaného nepriateľa. Fašizmus je revolučná forma nacionalizmu, ktorá si dáva za cieľ zmobilizovať všetky „zdravé“ zložky spoločnosti snažiace sa postaviť na odpor domnelej dekadencii a dosiahnuť tak regeneráciu politickej, spoločenskej i etickej kultúry.

V teoretickej rovine sa fašistickým ideológom nepodarilo vypracovať komplexnú a koherentnú víziu budúceho fašistického štátu a zvyčajne sa uspokojili s vágnymi predstavami nového impéria riadeného stranou a neomylným vodcom. V ekonomickej oblasti sa fašistickí ideológovia neúspešne pokúšali teoreticky rozpracovať koncept „tretej cesty“ medzi socializmom a kapitalizmom. V praxi potom fašistické režimy skĺzli k rôznym hybridným modelom, príp. k štátom riadenému kapitalizmu a pragmatickému riadeniu hospodárstva. Žiadna špecificky fašistická forma organizácie hospodárstva neexistuje a viacerí odborníci tvrdia, že rozhodnutia fašistických vodcov v ekonomickej oblasti nemali ani žiadny logický hospodársky rámec.

Definícia pojmu fašizmus

Snaha o definovanie termínu „fašizmus“ spôsobuje dodnes mnoho kontroverzií a zmätkov a bola jednou z najdiskutovanejších tém v historiografii 20. stor. V snahe o definíciu pojmu fašizmus totiž možno uplatniť široké pole rôznych prístupov, interpretácií a konceptualizácií, ktoré sa často navzájom vylučujú. Navyše každá variácia fašizmu má svoju vlastnú, špecifickú národnú podobu. Nejednoznačnosť konceptu fašizmu zároveň vychádza z faktu, že fašizmus nikdy nemal vypracovanú komplexnú ideológiu či sofistikovaný korpus ideí a nemal ani „vzorový režim“. Pokusy o definíciu fašizmu navyše problematizuje rozdiel medzi fašizmom ako hnutím a fašizmom ako režimom. Fašistické hnutia, ich rétorika a ciele, sa v mnohom výrazne odlišujú od toho, čo fašizmus hlása po získaní moci vo forme režimu. Fašizmus vo forme hnutia je v zásade omnoho radikálnejší a revolučnejší než fašistický režim. Toto napätie medzi ideálmi hnutia a realitou vládnutia nedokázali fašistické režimy riešiť inak než represiou, násilím, propagandou, mohutnými pokusmi o sociálne inžinierstvo a vojnou.

Historiografia poskytuje nepreberné množstvo rôznych definícií. Jednou z najvýznamnejších definícií, ktoré ovplyvnili a dodnes ovplyvňujú nie zanedbateľný počet bádateľov, je marxistická definícia fašizmu. Tá bola prijatá na zjazde Kominterny (→ Komunistická internacionála) v roku 1935. Členovia komisie na čele s Georgiom Dimitrovom sa vtedy zhodli, že fašizmus je „teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu, a to v ich najvypuklejšej podobe“. S vlastnou definíciou, stále voľne sledujúcou Dimitrovovu líniu, prišli i ďalší marxistickí intelektuáli a historici ako Walter Benjamin, Lev Trocký, György Lukács alebo neskôr Nicos Poulantzas, György Vajda, David Renton či David Woodley.

Okrem marxistickej teórie vznikol ešte pred druhou svetovou vojnou aj ďalší významný prúd, ktorý ovplyvnil bádateľov na dlhé desaťročia: teória totalitarizmu. Ústrednou myšlienkou tejto teórie je, že fašizmus a nacizmus nevytvárali samostatnú politologickú kategóriu, ale sú len jednou z manifestácií širšieho fenoménu totalitarizmu. Podstata totalitarizmu spočívala v kvalitatívne novej snahe o ovládnutie všetkých sfér života jednotlivca. Najprecíznejšie tento prístup opísali Carl J. Friedrich a Zbigniew Brzezinski, neskôr na ich prácu rozsiahlo nadviazala Hannah Arendtová. V 60. rokoch 20. stor. bol však tento prístup spochybnený ako spolitizovaný. Teória totalitarizmu navyše nedokázala vysvetliť dynamiku režimov a príliš sa sústreďovala na represívny aparát štátov.

V 60. rokoch vznikla širšia debata o fašizme, čo potvrdili priekopnícke práce Ernsta Nolteho (ovplyvnili mienku najmä v Európe) a Eugena Webera (presadili sa predovšetkým v USA). Konštituovalo sa niekoľko prúdov a viacerí autori postulovali svoje vlastné interpretácie. Medzi najvplyvnejšie patria práce Seymoura Martina Lipsteta, A. Jamesa Gregora, Georgea Mosseho, neskôr Renza De Feliceho, Waltera Laquera, Juana Linza, Wolfganga Wippermanna, Gilberta Allardyceho či Karla D. Brachera. Medzi priekopníkov teoretického výskumu komparatívneho fašizmu patrí aj Stanley G. Payne, Zeev Sternhell, Emilio Gentile, Michael Mann, David D. Roberts, Sven Reichardt, Geoff Eley, Roger Eatwell, Aristotle Kallis či Constantin Iordachi.

V 90. rokoch 20. stor. sa v sociálnych a humanitných vedách presadila tendencia označovať za fašistické tie ideológie, ktoré spájajú revolučnú, aktivistickú politiku s mýtom záchrany a obnovy rasy či národa. I keď na definícii fašizmu neexistuje jednoznačná a univerzálna zhoda, istý konsenzus medzi historikmi existuje. Najvýraznejší vplyv na vývoj štúdia fašizmu a následné vytvorenie konsenzu mala práca britského politológa a historika Rogera Griffina. Fašizmus definoval ako druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického spoločenstva. Zatiaľ čo je fašizmus v špecifickej ideológii rôznych svojich podôb extrémne heterogénny, v spoločenskej podpore, vo forme organizácie, ktorú prijíma ako antisystémové hnutie, ako aj v type politického systému či režimu svoju vnútornú kohéziu i citovú hnaciu silu čerpá zo svojho mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie skôr či neskôr pominie a uvoľní tak priestor na obdobie znovuzrodenia a regenerácie v novom svetovom, post-liberálnom poriadku.

V podobnom duchu definuje fašizmus i ďalší vplyvný historik Stanley Payne, ktorý tvrdí, že fašizmus je forma revolučného ultranacionalizmu, ktorá sa usiluje o národné znovuzrodenie, vyrastá z princípov vitalistickej filozofie, extrémneho elitizmu, masovej mobilizácie a Führerprincípu a ktorá pozitívne hodnotí násilie ako cieľ a zároveň ako prostriedok a má tendencie vyzdvihovať vojnu a/alebo vojenské cnosti.

Robert O. Paxton sa vo svojich prácach od Griffinovej definície síce dištancoval, ale napriek tomu ho výrazne ovplyvnila. Paxton definuje fašizmus ako spôsob politického konania vyznačujúceho sa na jednej strane obsesívnymi predstavami o rozklade spoločenstva a národnej potupe a na strane druhej kompenzačnými kultmi zjednotenia, sily i čistoty, v ktorých politická strana opúšťa demokratické slobody a s použitím „spásonosného násilia“, bez akýchkoľvek etnických alebo zákonných obmedzení, sa usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.

Etymológia slova

Slovo fašizmus má pôvod v talianskom slove fascio, resp. v latinskom fasces, ktoré sa prekladá ako zväzok. Fasces boli pôvodne zväzky prútov obtočené červeným remeňom, obopínajúce sekeru, ktoré v období starovekého Ríma symbolizovali rímsku moc a rímske právo – rímskeho úradníka (magistratus) oprávňovali uložiť telesný trest (reprezentovaný prútmi), príp. trest smrti (reprezentovaný sekerou). Ich používanie pritom podliehalo pomerne prísnemu protokolu – pred vyšším úradníkom ich niesli vždy tzv. apparitores, teda nižší úradníci, nazývaní liktori (preto sa zväzkom niekedy hovorilo i fasces lictoriae), spravidla prepustení otroci, ktorí slúžili rímskemu štátu.

Fasces pôvodne pochádzajú pravdepodobne z čias Etruskov (približne 8. stor. pred n. l.), u ktorých boli jedným zo symbolov kráľovskej moci. V 19. storočí tento symbol začalo používať viacero talianskych skupín (o. i. revoluční demokrati na Sicílii v 70. rokoch, v rokoch 1889 – 1894 Liga sicílskych pracujúcich) pod názvom fascio ako znázornenie sily v jednote. Neskôr sa výrazom fasci označovali revolučné politické zoskupenia po celom Taliansku, z ktorých jedno viedol sám Mussolini.

Fasces nakoniec prevzalo i mnoho ďalších fašistických hnutí, napr. Britská únia fašistov alebo československá Národní obec fašistická. Všeobecne predstavujú jeden z najpoužívanejších symbolov západnej civilizácie: francúzski architekti hojne používali faisceaux romains ako dekoratívny prvok, dva veľké symboly fasces na oboch stranách americkej vlajky sa nachádzajú v Snemovni reprezentantov Spojených štátov, sú i na žezle pražskej Právnickej fakulty Karlovej univerzity a pod. Vzhľadom na svoje početné zastúpenie v jednotlivých spoločnostiach sa vyhli stigmatizovaniu spojenému s väčšinou fašistickej symboliky a v prenesenom význame sa používajú dodnes.

Charakteristické znaky

Typickými znakmi fašizmu sú autoritárstvo, radikálny nacionalizmus, militarizmus, snaha o dosiahnutie totalitnej vlády, sociálny darvinizmus, rasizmus, xenofóbia, populizmus a kult mladosti a sily. Fašizmus odmieta liberálne hodnoty, individualizmus, materializmus i marxizmus. V hospodárskej oblasti sa zvyčajne snaží o dosiahnutie regulovanej a integrovanej národnej ekonomickej štruktúry nazývanej korporatívny, stavovský, národno-socialistický či národno-syndikalistický štát. Jeho cieľom je aj expanzia a vytvorenie impéria, príp. radikálna zmena v postavení národa voči ostatným národom.

V praxi fašizmus pôsobí na ľudské emócie, dáva dôraz na politický štýl, estetiku, symboliku a mysticizmus, čo viedlo niektorých bádateľov k označeniu fašizmu za politické náboženstvo (Emilio Gentile, Roger Griffin) či náhradné náboženstvo (Tomáš Zálešák). Fašizmus ako revolučné hnutie sa usiluje o likvidáciu doterajšieho systému a o vytvorenie systému založeného na fašistických princípoch, a to spravidla prostriedkami masovej mobilizácie spoločnosti pod vládou jednej, hierarchicky organizovanej totalitnej štátostrany na čele s vodcom a nastolením režimu bez demokratickej plurality.

Pre fašistické hnutia sú príznačné aj masové stranícke organizácie a dôraz na prehnanú maskulinitu a mužskú dominanciu.

Ideové zdroje

Konkrétne národné podoby fašizmu čerpajú svoju inšpiráciu najmä z národných dejín a z vlastného kultúrneho prostredia, sú však zároveň aj súčasťou väčších, celoeurópskych intelektuálnych a kultúrnych trendov. Hoci sa fašizmus vo forme politického hnutia objavil až po roku 1918, jeho ideové korene siahajú hlboko do 19. storočia. Pre vznik fašizmu sa stali kľúčovými – bez toho, aby o tom vôbec vedeli – dve osobnosti 19. storočia, Charles Darwin a Friedrich Nietzsche. Darwin sám tvrdil, že jeho teória sa nedá aplikovať na akúkoľvek konkrétnu teóriu spoločenského zriadenia alebo poriadku, napriek tomu však mnohí jeho myšlienky evolúcie a „prežitia najzdatnejšieho“ začali aplikovať na spoločnosti a národy súperiace o prežitie v nehostinnom svete a prišli s konceptom „sociálneho darvinizmu“. Zo „sociálneho darvinizmu“ (a Schopenhauerovej metafyziky vôle) vychádzal aj Friedrich Nietzsche. Vo svojej filozofii postupne smeroval k vytvoreniu koncepcie nadčloveka (Übermensch), ktorého úlohou má byť zničenie všetkého klamárskeho, chorobného, životu nepriateľského. Najvyššou hodnotou pre Nietzscheho je život, ktorý sa realizuje od vôle k životu až po vôľu k moci. Mnohé z Darwinových a Nietzscheho myšlienok prevzali fašistickí ideológovia v značne zjednodušenej a zvulgarizovanej podobe.

Medzi ďalších intelektuálov, spisovateľov, filozofov, historikov či politických teoretikov 19. stor., ktorí mali významný vplyv na formovanie fašistickej ideológie (vo väčšine prípadov bez toho, aby to bolo ich zámerom) patril aj Maurice Barrès, Charles Maurras, Hippolyte Taine, Heinrich von Treitschke, Henri Bergson, Enrico Corradini, Filippo Tommaso Marinetti, Theodor Fritsch, Paul Anton de Lagarde, Julius Langbehn, Jörg Lanz von Liebenfels, Joseph de Maistre, Richard Wagner, Édouard Drumont alebo Georges Sorel, taktiež teoretici rasizmu ako Joseph-Arthur de Gobineau, Houston Steward Chamberlain, Friedrich Blumenbach, Georges Vacher de Lapouge, Ernst Haeckel, Jules Soury, Francis Galton, Alfred Ploetz, Wilhelm Schallmayer či Fritz Lenz. Vznikajúcu fašistickú ideológiu ovplyvnili i práce sociológov a psychológov ako Gustave Le Bon, Ferdinand Tönnies, Émile Durkheim, Georg Simmel, Vilfredo Pareto, George Bernard Shaw, Georg von Schönerer či Karl Lueger. V ekonomickej oblasti mali významný vplyv na formovanie konceptu fašistického korporativizmu pápežské encykliky Rerum novarum Leva XIII. (1891) a Quadragesimo anno Pia XI. (1931), ale aj práce ekonómov a filozofov ako Adam Heinrich Müller, Othmar Spann, Arthur Joseph Penty, Alfred Richard Orage, Georges Douglas Howard Cole, Frédéric Le Play, René de La Tour du Pin, Albert de Mun, Karl von Vogelsang, Talian Giuseppe Toniolo či Alcaste De Ambris a ďalší.

Mnohých fašistov zároveň ovplyvnilo dielo Oswalda Spenglera Zánik západu, podľa ktorého bola Európa a západná civilizácia ako celok na ceste k sebazničeniu v dôsledku nekontrolovaného rozvoja nových technológií. Riešenia pre túto krízu podľa Spenglera neexistovali a úpadok bolo možné nanajvýš spomaliť. Pre fašistov boli dôležité aj Spenglerova obhajoba imperializmu, jeho očakávanie vodcu („kult Cézarov“), identifikované ako sprievodné javy úpadku kultúr. Na rozdiel od Spenglera však fašisti tvrdili, že sú vyvolenou elitou, ktorá úpadok Západu dokáže zastaviť.

Ideovo je fašizmus voľnou syntézou mnohých smerov, myšlienok, ideológií, ideí, koncepcií a pseudovedeckých teórií. Rôzne myšlienky a idey však fašistickí ideológovia preberali ľubovoľne a účelovo selektívne, sú často reinterpretované až dezinterpretované.

Historické príklady

Fašizmus sa ako politické hnutie prvýkrát presadil v medzivojnovom Taliansku vedenom Benitom Mussolinim. Neskôr sa rozvinul do svojej najradikálnejšej podoby v Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera, kde bol označovaný za národný socializmus (nacizmus). Taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus sú jediné dva historické príklady fašistických hnutí, ktoré sa k moci dostali demokratickou cestou.

V Taliansku založil v marci 1919 Mussolini hnutie Fasci italiani di combattimento, ktoré sa neskôr transformovalo na Národnú fašistickú stranu (Partito Nazionale Fascista, PNF). Tá sa v dôsledku hlbokej politickej krízy dostala v roku 1922 k moci a postupne vybudovala prvú fašistickú diktatúru na svete. Taliansky fašizmus má svoje korene v talianskom nacionalizme. Fašisti v Taliansku sa považovali za dedičov odkazu starovekého Ríma a ich cieľom bolo získanie životného priestoru (spazio vitale), vytvorenie nového impéria, ktoré sa malo rozprestierať najmä v priestore okolo Stredozemného mora. Mussolini viedol PNF do roku 1943, keď bol Veľkou fašistickou radou odvolaný. Okrem Mussoliniho medzi hlavných ideológov talianskeho fašizmu patrí Giovani Gentile a Alfredo Rocco (→ taliansky fašizmus).

Vodca nacistov Adolf Hitler sa prvýkrát pokúsil získať moc neúspešným pučom v Mníchove v roku 1923, po ktorom sa na istý čas dostal do väzenia. Po hospodárskej kríze na začiatku 30. rokov a následnej destabilizácii Weimarskej republiky sa v januári 1933 dostal Hitler k moci a rýchlo vybudoval diktátorský režim, omnoho radikálnejší než Mussoliniho režim v Taliansku. Nacizmus je forma fašizmu, ktorej významnou súčasťou je aj vyhrotený antisemitizmus, rasizmus, eugenika, pseudovedecké teórie o rasovej hierarchii a pokroku prostredníctvom konfliktu medzi rasami, pričom vyspelejšia rasa má zlikvidovať nižšie rasy. Jeho korene sú v nemeckom nacionalizme, pangermanizme a etnonacionalizme rôznych völkisch hnutí. Nemcov nacisti identifikovali ako árijcov alebo nordickú panskú rasu. Snažili sa o zlikvidovanie sociálnych rozdielov a vytvorenie homogénnej ľudovej komunity založenej na rasovej čistote (Volksgemeinschaft), ako aj o dobytie životného priestoru (Lebensraum) v strednej a vo východnej Európe pre túto národnú pospolitosť. Praktickými dôsledkami nacistickej ideológie sa stal holokaust, rasovo motivované vraždenie. Nacistická vláda skončila v Nemecku až vojenskou porážkou režimu v roku 1945. Medzi kľúčových ideológov nacizmu patril Alfred Rosenberg, Carl Schmitt, Walther Darré a ďalší, čiastočne i Adolf Hitler a Heinrich Himmler (→ nemecký fašizmus).

Okrem krátkodobo existujúcich bábkových a s nacistami kolaborujúcich režimov, ako bolo ustašovské Chorvátsko (1941 – 1945), Quislingova vláda (Nasjonale regjering) v Nórsku (1942 – 1945) a vláda národnej jednoty (Szálasiho vláda) v Maďarsku (1944 – 1945), žiadne ďalšie fašistické režimy nevznikli. Vo viacerých krajinách však existovali nacionalistické diktatúry alebo autoritatívne režimy s výrazne fašistickými rysmi alebo podporované fašistami. Do tejto kategórie patrila napríklad ľudácka Slovenská republika (1939 – 1945), frankistické Španielsko (1939 – 1975), Salazarovo „Estado Nuovo“ v Portugalsku (1933 – 1974), Dollfussovo a Schuschniggovo Rakúsko (1933 – 1938), Metaxasovo Grécko (1936 – 1941) či imperiálne Japonsko v medzivojnovom období a počas 2. svetovej vojny. V ďalších krajinách existovali menšie fašistické hnutia, ktoré sa však nedostali k moci. Medzi ne patrí napr. Britská únia fašistov v Spojenom kráľovstve, Národní obec fašistická a slovenská Rodobrana v Československu, Železná garda v Rumunsku, Strieborná légia Ameriky (známa aj ako Strieborné košele) v USA či brazílske hnutie integralismo.

Hoci boli všetky fašistické režimy počas 2. svetovej vojny vojensky porazené, fašizmus a fašistická ideológia ani po roku 1945 celkom nezmizli (→ neofašizmus).

geopolitika

geopolitika [gr.] — hraničná vedná disciplína, ktorá skúma vzťahy medzi geografiou, medzinárodnou politikou a medzinárodnou bezpečnosťou, najmä vplyv geografických faktorov (priestor a jeho charakteristiky – lokalizácia, veľkosť, prírodné podmienky, zdroje a i.) na bezpečnostnú politiku štátu, oblastí (regiónov) a svetadielov.

Vychádza z teórie, podľa ktorej sa politický vývoj v jednotlivých krajinách odvodzuje z ich geografickej polohy, a z hypotézy, že ľudské vlastnosti, od ktorých závisí spoločenský vývoj, sú determinované geografickými podmienkami (napr. polohou a podnebím). Geografické podmienky spätne pôsobia a ovplyvňujú mocenskopolitickú aktivitu a smerovanie národa (štátu, regiónu).

Začiatky geopolitiky spadajú do konca 19. a začiatku 20. stor. a boli silno ovplyvnené prácami nemeckého geografa F. Ratzela, anglického geografa H. J. Mackindera a amerického geografa Isaiaha Bowmana (*1878, †1950), keď vznikla tradičná orientácia geopolitiky na štúdium geostrategických predností jednotlivých priestorov a ich vplyvu na globálnu mocenskú štruktúru. V súčasnosti sa rozlišuje medzi geopolitikou a nemeckou medzivojnovou geopolitickou školou Geopolitik, ktorá sa zdiskreditovala najmä zdôvodňovaním expanzných plánov nacistického Nemecka. Negatívne vnímanie geopolitiky spôsobené myšlienkami školy Geopolitik zapríčinilo oneskorenú revitalizáciu geopolitiky až v 70. rokoch 20. stor. podnietenú orientáciou na štúdium bipolarity moci vo svete. Rozmach geopolitiky nastal po skončení studenej vojny nástupom hľadania nového svetového poriadku.

V súčasnosti sa geopolitika sústreďuje na štúdium priestorových aspektov mieru, bezpečnosti a spolupráce medzi štátmi. Do popredia sa dostáva environmentálna geopolitika (študuje napr. vplyv nerovnomerného rozmiestnenia prírodných zdrojov) a štúdium ekonomických aspektov geopolitiky, ďalej skúmanie vplyvu priestorovej diferenciácie v kultúre, náboženstve a etnicite na medzinárodné vzťahy či identifikácia a prekonávanie predsudkov a stereotypov pri vnímaní jednotlivých priestorov (kritická geopolitika).

Haagsky tribunál

Haagsky tribunál [hág-] — zaužívané nesprávne označenie súdov so sídlom v Haagu vytváraných ad hoc Organizáciou Spojených národov na stíhanie a potrestanie osôb, ktoré sa dopustili vojnových zločinov alebo zločinov proti ľudskosti, napr. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu.

Habitat

Habitat — skrátený názov programov, organizácií a konferencií pod patronátom OSN, ktoré sa zaoberajú problematikou podpory rozvoja spoločnosti, ako aj ekologicky udržateľných ľudských sídel (angl. habitat = domov, lokalita) a dosiahnutia primeraného bývania pre všetkých obyvateľov planéty. R. 1976 sa konala v kanadskom Vancouveri Konferencia Spojených národov o ľudských sídlach známa ako Habitat I. Na základe jej odporúčania rozhodlo Valné zhromaždenie OSN 1978 o založení Strediska Spojených národov pre ľudské sídla (angl. United Nations Centre for Human Settlements, UNCHS/Habitat, skrátene Habitat). Slovenská republika sa stala členkou tejto organizácie 19. 1. 1993. Ústredie Habitatu sídli v Nairobi v Keni a v rámci štruktúry organizácií OSN slúži ako koordinačné stredisko na riešenie otázok súvisiacich s rozvojom ľudských sídel, zlepšenia podmienok bývania a riešenia problémov chudoby všeobecne. R. 1996 sa konala v Istanbule globálna Druhá konferencia OSN o ľudských sídlach, skrátene známa ako Habitat II., na ktorej sa posudzoval súčasný stav urbanizujúceho sa sveta. Delegácie prítomných členských štátov OSN (zastúpenie mala aj SR) prijali dva významné politické dokumenty o udržateľnom rozvoji miest a obcí: Agendu Habitatu a Istanbulskú deklaráciu. Agenda Habitatu sumarizuje ciele, zásady a záväzky na realizáciu globálneho akčného plánu zlepšenia kvality života v ľudských sídlach. Istanbulská deklarácia je vyhlásenie, v ktorom sa zúčastnené štáty OSN (vrátane SR) zaväzujú realizovať celý rad opatrení obsiahnutých v Agende Habitatu s cieľom dosiahnuť päť základných cieľov: primerané bývanie pre všetkých, trvalo udržateľný rozvoj ľudských sídel v urbanizujúcom sa svete, budovanie kapacít a inštitucionálny rozvoj, medzinárodná spolupráca a koordinácia a implementácia a sledovanie agendy Habitat. Valné zhromaždenie OSN si osvojilo závery a ciele konferencie Habitat II. a 2001 prijalo Deklaráciu o mestách a iných ľudských sídlach v novom tisícročí, ktorou obnovilo záväzky členských krajín OSN v tejto problematike. Zároveň s účinnosťou od 1. 1. 2002 rozhodlo o transformácii Strediska Spojených národov pre ľudské sídla na Program Spojených národov pre ľudské sídla (anglicky United Nations Human Settlements Program, skrátene UN-Habitat), pričom táto organizácia v súčasnosti koordinuje všetky aktivity v rámci OSN týkajúce sa ľudských sídel. Tretia konferencia OSN o bývaní a trvalo udržateľnom rozvoji miest, skrátene známa ako Habitat III., sa konala od 17. do 20. októbra 2016 v meste Quito (Ekvádor); jej závery boli prijaté na Valnom zhromaždení OSN. Na Slovensku patrí predmetná agenda do kompetencie Ministerstva životného prostredia SR. R. 1996 schválila vláda SR Národnú správu o rozvoji osídlenia a bývania v SR Habitat-ISTANBUL +5 a 2002 aktualizáciu Národného akčného plánu rozvoja osídlenia a bývania v SR s výhľadom do apríla 2006.

Hamilton, Alexander

Hamilton [he-], Alexander, 11. 1. 1755/57 Nevis Island, Malé Antily – 12. 7. 1804 New York — americký politik. R. 1776 vstúpil ako delostrelecký dôstojník do Kontinentálnej armády, 1777 – 81 bol v hodnosti podplukovníka členom štábu G. Washingtona. Od 1783 právnik v New Yorku, od 1787 člen Ústavodarného kongresu a ako vodca federalistov mal významný podiel na prijatí federálnej Ústavy USA (1789). Ako prvý minister financií (1789 – 95) sa usiloval ozdraviť národné peňažníctvo a oživiť vojnou rozvrátený finančný a hospodársky život. Podľa britského vzoru podnietil založenie prvej americkej národnej banky (The First Bank of United States; 1791 – 1811) a presadzoval politiku podporovania vlastného domáceho hospodárstva. Vnútropoliticky vystupoval proti autoritatívnemu demokratickému programu T. Jeffersona, zahraničnopoliticky sa ako konzervatívec prikláňal k zväzku s Veľkou Britániou proti revolučnému Francúzsku. Od 1795 bol vedúcou osobnosťou Federalistickej strany. Bol zabitý v súboji so svojím politickým protivníkom A. Burrom.

Hänsch, Klaus

Hänsch [henš], Klaus, 15. 12. 1938 Sprottau, dnes Szprotawa, Poľsko — nemecký politik. R. 1976 – 94 pôsobil na univerzite v Duisburgu, 1984 honorárny (čestný) profesor. Od 1979 poslanec Európskeho parlamentu (za Sociálnodemokratickú stranu Nemecka, SPD), 1989 – 94 a 1997 – 2002 podpredseda skupiny Strany európskych socialistov (pôvodne frakcia Sociálnodemokratickej strán Európy) v Európskom parlamente, 1994 – 1997 predseda Európskeho parlamentu. R. 2002 – 2003 člen prezídia Konventu o budúcnosti Európy.

helsinský proces

helsinský proces — multilaterálny proces rokovaní zameraný na bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Zahŕňa 3 fázy medzinárodných rokovaní 1972 – 75 pred podpísaním Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE; → Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, OBSE).

Helsinský proces sa začal medzinárodnou konferenciou na úrovni veľvyslancov v Helsinkách v novembri 1972. Prvá fáza (helsinská) sa uskutočnila za účasti ministrov zahraničných vecí v júli 1973, druhá fáza (ženevská) prebiehala od septembra 1973 do júna 1975 na úrovni expertov, tretia fáza (helsinská) vyvrcholila rokovaním na najvyššej úrovni za účasti 33 európskych štátov (bez Albánska), ako aj USA a Kanady a podpisom záverečného aktu 1. 8. 1975. Agenda bola rozdelená do tzv. košov: 1. bezpečnostné záležitosti; 2. ekonomická a vedecko-technická spolupráca; 3. ľudskoprávna dimenzia a kultúrna spolupráca. Na základe dosiahnutých výsledkov sa uskutočnili tzv. následné schôdzky: v Belehrade (1977 – 78), v Madride (1980 – 83), v Štokholme (1984 – 86), vo Viedni (1986 – 89) a v Paríži (1990, zvýraznila význam menšinovej agendy a prijala Chartu pre novú Európu ako formálne ukončenie studenej vojny). Nasledovali stretnutia v Helsinkách (1992) a Budapešti (1994), kde sa rozhodlo o transformácii KBSE na OBSE.

V Záverečnom akte KBSE, ktorý má charakter medzinárodnej deklarácie, bolo definovaných 10 zásad medzinárodného práva platných v euroatlantickom priestore: 1. rešpektovanie suverenity; 2. zákaz použitia silových prostriedkov; 3. nenarušiteľnosť hraníc; 4. rešpektovanie územnej celistvosti štátov; 5. mierové riešenie sporov; 6. nezasahovanie do vnútorných vecí štátov; 7. dodržiavanie ľudských práv; 8. sebaurčenie národov; 9. rozvoj spolupráce medzi štátmi; 10. dôsledné plnenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva. V niektorých materiáloch sa možno stretnúť s tvrdením, že neoficiálnou 11. zásadou bolo rešpektovanie sovietskej hegemónie v strednej a vo východnej Európe.

Henderson, Arthur

Henderson, Arthur, 13. 9. 1863 Glasgow – 20. 10. 1935 Londýn — britský politik. Pôvodne robotník, aktívne pracoval v odborovom hnutí. R. 1903 – 31 a 1933 – 35 poslanec britského parlamentu za Labouristickú stranu (Labour Party), 1911 – 34 jej tajomník, 1908 – 10 a 1914 – 17 predseda. V zhode s politikou svojej strany podporoval britské vojnové úsilie v období 1. svetovej vojny. R. 1915 – 17 pôsobil v koaličnej vláde D. Lloyda Georgea o. i. ako minister vzdelávania a neskôr ako poradca pre robotnícke otázky. Spolu so S. Webbom vypracoval 1918 stanovy Labouristickej strany, na základe ktorých sa vyprofilovala na socialistickú stranu. R. 1924 minister vnútra, 1929 – 31 minister zahraničných vecí. R. 1932 predsedal konferencii o odzbrojení v Ženeve. Nobelova cena mieru (1934).

Herzl, Theodor

Herzl [hercl], Theodor, hebr. Benjamin Ze’ev, 2. 5. 1860 Budapešť – 3. 7. 1904 Edlach an der Rax, dnes súčasť Reichenau an der Rax, Dolné Rakúsko, pochovaný v Jeruzaleme — rakúsky židovský novinár, dramatik, spisovateľ a politik, najvýznamnejší spomedzi zakladateľov politiky sionizmu, duchovný otec moderného židovského štátu. Pochádzal zo židovskej, ale kultúrne značne asimilovanej obchodníckej rodiny. R. 1878 – 84 študoval právo na univerzite vo Viedni. R. 1889 – 95 korešpondent viedenských novín Neuen Freien Presse v Paríži. Silno ovplyvnený Dreyfusovou aférou a vystúpeniami viedenského radikálneho antisemitu K. Luegera upustil od pôvodného presvedčenia, že antisemitizmus je iba sociálny problém, ktorý sa vyrieši prirodzenou asimiláciou. Dospel k názoru, že Židia si musia založiť vlastný štát, do ktorého sa vysťahujú, čo deklaroval v publikácii Židovský štát (Der Judenstaat, 1896). R. 1897 zorganizoval v Bazileji prvý svetový sionistický kongres, na ktorom bola vznesená požiadavka na samostatný židovský štát v Palestíne a stal sa predsedom novozaloženej Svetovej sionistickej organizácie. V nasledujúcich rokoch sa usiloval získať podporu svetových mocností. Vďaka svojmu pôvodu, stykom, majetku, charizme a intelektu presadil židovskú otázku a problém antisemitizmu do vysokej politiky vtedajšej Európy. R. 1899 založil spoločnosť Jewish Colonial Trust na podporu židovskej kolonizácie Palestíny. V tom istom roku britský minister kolónií J. Chamberlain ponúkol Herzlovi územie v Ugande na založenie židovskej domoviny, čo však väčšina sionistov odmietla. Herzl nespájal otázku obnovy židovského štátu s víziou náboženského oživenia alebo s hebrejčinou ako hlavným komunikačným jazykom. Uvažoval o svetskom štáte podobnom vtedajším anglosaským presídleneckým kolóniám (resp. domíniám) s hlavným komunikačným jazykom nemčinou. Kritizovali ho židovskí intelektuáli presadzujúci asimiláciu i konzervatívni rabíni predpokladajúci jasný náboženský charakter budúceho židovského štátu. Autor práce Filozofické rozprávania (Philosophische Erzählungen, 1900) a románu Staronová zem (Altneuland, 1900). R. 1949 boli Herzlove telesné pozostatky prenesené do Izraela.

hippies

hippies [-pis; angl.] — príslušníci hnutia mladých ľudí, ktoré sa začalo spontánne formovať na hudobných festivaloch v 60. rokoch 20. stor. v Kalifornii v USA (oficiálne vzniklo v januári 1967 v Golden Gate Parku v San Franciscu) a postupne sa rozšírilo predovšetkým do Európy a Austrálie. Hippies odmietali veľkú časť hodnôt dominantnej kultúry a hľadali nový zmysel života. Kritizovali rasizmus, karierizmus, sexizmus, cirkevný radikalizmus, formálnosť a uzavretosť rodinných vzťahov, materialistický spôsob života, ničenie životného prostredia, a predovšetkým vtedajšiu americkú politiku, najmä vojnu vo Vietname, ktorá sa stala symbolom násilia a nehumánnosti (nazývaní aj Deti kvetov – kvety ako symbol mieru a lásky). Heslom ich mierového úsilia bolo známe Make love not war (Lásku, nie vojnu). Dôraz kládli na hodnoty, ako sú mier, láska a porozumenie. Dávali prednosť hedonistickému a bohémskemu užívaniu si života v kontraste ku konzumnému a materialistickému spôsobu života staršej generácie. Vyjadrovali túžbu po prirodzenom, prostom živote, a to demonštratívnym útekom z reality pomocou náboženských meditácií a drog, ako aj ignorovaním práce. Ich životný štýl sa spájal so životom v komunitách, s východnými náboženstvami a východnou filozofiou, s cestovaním, so životom v pomaľovaných karavanoch, s návštevami hudobných festivalov (napr. Woodstock, 1969), s uvoľneným sexuálnym správaním i so špecifickým módnym štýlom (dlhé vlasy, koráliky, pestré vzory, etnické prvky v obliekaní ap.). R. 1968 sa počet hippies v USA odhadoval na viac než 200-tis., pričom 70 % z nich pochádzalo z bohatých vrstiev. Koncom 60. rokov 20. stor. bolo možné rozlíšiť pôvodných, pravých hippies a tzv. pseudohippies, ktorí svoju príslušnosť k hnutiu vyjadrovali len oblečením a vonkajšími znakmi správania. Zástancovia hippies sa inšpirovali predovšetkým zen-buddhizmom a inými orientálnymi náboženstvami. Ku kresťanstvu pôvodne pristupovali kriticky, od začiatku 70. rokov ho však do istej miery akceptovali. Sociálnu pozíciu hnutia hippies i jeho úlohu kontrakultúry a subkultúry prevzal koncom 70. rokov punk. Hippies sa stali vzorom pre veľkú skupinu mladých ľudí, pričom niektoré z novátorských myšlienok tohto hnutia pretrvávajú alebo sa nanovo objavujú aj v súčasnosti. Hnutie hippies inšpirovalo v 60. rokoch 20. stor. aj bítnické spojenie spôsobu života a umenia s revoltou proti štruktúram moci (→ beat generation). Jednému z hlavných predstaviteľov tohto hnutia A. Ginsbergovi sa pripisuje aj autorstvo sloganu Flower Power (kvetinová sila). Zatiaľ čo u beat generation z 50. rokov 20. stor. stáli proti establishmentu verše, hippies hlásali mier, lásku a slobodu masovo a aktívne.

hlasovací lístok

hlasovací lístok — pomôcka pri hlasovaní (obyčajne tajnom). Najčastejšie má podobu jedného listu papiera, na ktorom sú uvedené alternatívy návrhu, za ktorý sa má hlasovať (jednoduché alternatívy typu áno/nie alebo mená kandidátov či politických strán v príslušných voľbách či v referende, ktoré musia byť graficky upravené tak, aby nedezorientovali voliča alebo ho nezvádzali voliť jedného vopred vybraného kandidáta, strany alebo alternatívy). Oprávnený volič na hlasovací lístok vyznačí svoju voľbu a lístok vhodí do hlasovacej či volebnej urny alebo ho odovzdá osobám povereným sčítaním hlasov (volebná komisia, skrutátori ap.). V prípade tajného hlasovania sa nesmie dať z lístka i zo spôsobu jeho odovzdania zistiť identita voliča. Hlasovacie lístky sa používajú pri referende i pri voľbách na celoštátnej, regionálnej i komunálnej úrovni, ako aj pri voľbách a hlasovaní v rámci iných subjektov, napr. občianskych združení, politických strán, akciových spoločností ap. Podoba hlasovacieho lístka je obyčajne upravená zákonom alebo iným právnym predpisom. Pred všeobecným rozšírením používania papiera plnili úlohu hlasovacích lístkov napr. keramické črepy, na ktoré bolo potrebné napísať meno vybranej osoby (napr. ostrakizmus v starovekých Aténach), alebo sa do vhodnej nádoby či nádob hádzali farebne rozlíšené guľky (napr. voľby veľmajstra v stredovekom Ráde nemeckých rytierov alebo tzv. fémový súd podľa nemeckých nacionalistických povestí). V poslednom období sa hlasovanie a voľby s použitím klasických hlasovacích lístkov nahrádzajú hlasovaním a voľbami prostredníctvom elektronických hlasovacích zariadení alebo pomocou internetu, intranetu ap.

hlava štátu

hlava štátu — najvyšší predstaviteľ politickej moci štátu, ktorý ho reprezentuje vo vnútornej i v zahraničnej politike. Hlavou štátu môže byť dedičný alebo volený monarcha, prezident (volený) alebo v špecifických prípadoch aj iný funkcionár (napr. v bývalom ZSSR bol nominálnou hlavou štátu predseda Prezídia Najvyššieho sovietu). Funkcia hlavy štátu má značný symbolický význam, aj v republikách vychádza z monarchistických tradícií a z potreby nejakej formy personifikácie štátu s konkrétnou osobou. V niektorých krajinách môže plniť aj funkcie predsedu vlády (napr. v USA) ako najvyššieho predstaviteľa výkonnej moci. Hlava štátu môže byť zastupovaná v závislosti od ústavy jednotlivých štátov napr. viceprezidentom, predsedom vlády, šéfom parlamentu, resp. regentom alebo korunným princom v monarchiách. Postavenie a právomoci hlavy štátu závisia od viacerých faktorov, napr. od kompetencií určených ústavou, od spôsobu kreácie, formulácie ústavnopolitickej zodpovednosti a právnej, najmä trestnej zodpovednosti, od vlastnej osobnostnej charizmy a politickej podpory i od zázemia. Do kompetencie hlavy štátu obyčajne patrí: 1. prerokúvanie a uzatváranie medzinárodných zmlúv; 2. zastupovanie štátu navonok; 3. vypovedanie vojny a uzatvorenie mieru; 4. vymenúvanie vysokých štátnych funkcionárov (napr. vymenúvanie predsedu vlády, veľvyslancov ap.); 5. funkcia hlavného veliteľa ozbrojených síl; 6. vyhlasovanie výnimočného stavu; 7. zvolávanie, rozpúšťanie a odročovanie rokovania parlamentu; 8. podpisovanie zákonov často spojené s právom veta; 9. udeľovanie milosti; 10. vymenúvanie a odvolávanie rektorov vysokých škôl, vysokoškolských profesorov a povyšovanie generálov; 11. vyhlasovanie referenda. Hlava štátu má právo na tradičné čestné prerogatíva (používanie vlastnej štandardy a čestnej stráže, udeľovanie a zapožičiavanie titulov, vyznamenaní a hodností, ceremoniálne funkcie, napr. otváranie zasadnutia parlamentu ap.). Zvyčajne nie je ústavnopoliticky zodpovedná a v prípade trestnoprávnej zodpovednosti je chránená rozsiahlym súborom imunít. Väčšinou ju možno súdiť len za vlastizradu a podobné trestné činy. V monarchiách je hlavou štátu monarcha s rôznou titulatúrou (cisár, kráľ, knieža, sultán, šach ap.), ktorý nastupuje na trón na základe dedičnej postupnosti v rámci panovníckej rodiny, existujú však aj prípady voľby panovníka (v minulosti v stavovských monarchiách, napr. v Poľsku a v Uhorsku). Tradične sa rozlišovalo medzi absolutistickou, konštitučnou a parlamentnou monarchiou. V európskych monarchiách má v súčasnosti monarcha len symbolické postavenie a faktická moc je v rukách volených inštitúcií a profesionálnych politikov, čo neplatí v ázijských a afrických monarchiách, napr. v Saudskej Arábii ide o panovnícky absolutizmus. V republikách je hlava štátu (prezident) volená parlamentom (v bývalom Československu) alebo špeciálnym zhromaždením voliteľov (napr. v USA), alebo priamo obyvateľstvom (napr. v Slovenskej republike). Obyčajne platí, že prezident volený priamo obyvateľstvom má tzv. silnejšie postavenie (viac kompetencií) než prezident volený parlamentom, priamo riadi zložky výkonnej moci a vláda pôsobí v podstate ako jeho zbor poradcov. Tento model (nazývaný prezidentská republika) je typický pre USA, Latinskú Ameriku a viacero krajín bývalého ZSSR. V modeli typickejšom pre európske republiky majú rozhodujúce postavenie parlament a vláda (parlamentná republika). Súčasná Slovenská republika predstavuje podľa platnej ústavy parlamentnú republiku s niektorými prvkami prezidentskej republiky.

hlava vlády

hlava vlády — najvyšší predstaviteľ reálnej výkonnej moci v štáte; predseda vlády nazývaný aj premiér, kancelár, prvý minister ap. Podľa ústavy môže byť zastupovaný podpredsedom vlády, vicepremiérom, vicekancelárom, ministrom zahraničných vecí, štátnym tajomníkom ap. Predsedá vláde ako zboru ministrov, z ktorých je každý obyčajne poverený viesť určitý rezort. V niektorých krajinách môže plniť aj úlohy hlavy štátu alebo, naopak, hlava štátu (napr. prezident USA) priamo riadi aj výkonnú administratívu štátu. Jeho postavenie je určené ústavou, a to najmä vo vzťahu k parlamentu, hlave štátu a ostatným členom vlády. V prípade, že postavenie hlavy štátu je slabé a skôr symbolické, zúčastňuje sa za štát aj na medzinárodných stretnutiach na najvyššej úrovni (preto sa používa formulácia: stretnutie hláv štátov a vlád). Z hľadiska ceremoniálneho či symbolického však platí, že využíva užší súbor rôznych čestných výsad a prerogatív než hlava štátu. Jeho kompetencie a právomoci sú zamerané skôr na oblasť praktického riadenia štátu a vlády. Do funkcie ho obyčajne vymenúva hlava štátu, v republikách a konštitučných a parlamentných monarchiách sa zväčša následne vyžaduje potvrdenie parlamentom. Hlavu vlády vyberá hlava štátu po parlamentných voľbách (keď stará vláda odstúpi) alebo v prípade demisie či odvolania hlavy vlády alebo celej vlády počas volebného obdobia (demisia hlavy vlády znamená obyčajne aj demisiu celej vlády), pričom poverí politickú osobnosť (z praktických príčin zvyčajne vodcu najsilnejšej parlamentnej strany), aby po rokovaniach predložila návrh členov vlády, ktorí môžu získať dôveru pri hlasovaní v parlamente. V prípade, že na pôde parlamentu nie je možné dosiahnuť dohodu o zostavení vlády, resp. vláda zložená z predstaviteľov politických strán by bola nefunkčná, hlava štátu môže za hlavu vlády navrhnúť niektorú nestrannú osobnosť, ktorá zostaví tzv. úradnícku vládu. V absolutistických monarchiách alebo v štátoch so silným postavením hlavy štátu hlava vlády zohráva často úlohu len prvého ministra vo význame prvého služobníka a je spojovacím článkom prenášajúcim rozhodnutia hlavy štátu na zbor ministrov a administratívny aparát.

hnutie

hnutie — v najširšom význame skupinová činnosť dlhodobého charakteru, na ktorej sa zúčastňuje väčší počet osôb. Účastníci hnutia majú istý spoločný cieľ, pričom organizačná štruktúra hnutia (na rozdiel od spoločenských a politických organizácií a politických strán) nie je príliš pevná. Členovia hnutia majú často spásonosné predstavy o podobe ideálnej spoločnosti a väčšinou apelujú na obecné mravné hodnoty v snahe legitimovať svoje ciele. Na čele hnutia zvyčajne stoja výrazné charizmatické osobnosti, ktoré (od 20. stor. aj prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov) dokážu mobilizovať svojich podporovateľov. Hnutie sa môže opierať o nejaký základný dokument alebo o súbor požiadaviek, ktorých podpora sa stáva pre jeho prívržencov aj istým znakom skupinovej identity. Politické a sociálne hnutie sa usiluje presvedčiť vládnuci establishment, aby vyhovel požiadavkám priaznivcov hnutia. Po dosiahnutí základných cieľov alebo, naopak, keď sa ukáže, že ich nie je možné dosiahnuť, sa hnutie obyčajne rozpadne (ak nie je transformované napr. na politickú stranu). V demokratických spoločnostiach politické a spoločenské hnutia ako nástroje ovplyvňovania občanov a vlád využívajú rôzne formy demonštrácií, petičného práva, občianskych protestov, mediálnej prezentácie, prísľubov volebnej podpory ap. Politické a sociálne hnutia môžu byť z hľadiska historického vývoja konzervatívne alebo novátorské, z hľadiska prostriedkov a cieľov reformné alebo radikálne, nenásilné alebo násilné, či revolučné. Hoci niektoré politické strany a organizácie majú vo svojom názve slovo hnutie (na Slovensku napr. Kresťanskodemokratické hnutie), v tomto prípade z politologického a zo sociologického hľadiska nemožno hovoriť o hnutí, ale o politickej strane. Okrem politických a sociálnych hnutí (napr. hnutie občianskej neposlušnosti) jestvujú aj umelecké (nová vlna), kultúrne (moderna, avantgarda), náboženské (husitizmus, reformačné hnutie, heretické hnutie – herézy), ideové (napr. ilyrizmus), ekologické (napr. Greenpeace), mierové (napr. hippies) a i. hnutia.

Hnutie za globálnu spravodlivosť

Hnutie za globálnu spravodlivosť, Hnutie globálnej spravodlivosti, angl. Global Justice Movement — jedna zo súčastí širokospektrálneho antiglobalizačného hnutia, ktorá však na rozdiel od iných smerov (tradicionalisti, nacionalisti ap.) akceptuje fenomén globalizácie. Niektorí predstavitelia (napr. N. Chomsky) odmietajú označovanie Hnutia za globálnu spravodlivosť za antiglobalizačné hnutie a preferujú pojem alterglobalizačné, resp. altermondialistické hnutie. Predstavitelia Hnutia za globálnu spravodlivosť tvrdia, že nebojujú proti globalizácii ako takej, ale požadujú, aby nezostala obmedzená len na ekonomiku, pretože práve sprievodné javy ekonomickej globalizácie vyžadujú jej rozšírenie aj na oblasť politiky, sociálnej redistribúcie, ochrany prírody, kontroly nadnárodných spoločností ap. Prebiehajúca globalizácia sa má podľa nich stať tzv. demokratickou globalizáciou. V konečnom dôsledku by mala byť sformovaná politická demokratická kontrola celého globalizačného procesu, ktorá by zabezpečila rovnomernejšiu distribúciu jej pozitívnych výsledkov, pretože súčasná podoba globalizácie je výhodná predovšetkým pre nadnárodné spoločnosti, finančno-investičné zoskupenia a predstaviteľov majetnejších tried vyspelých štátov (tzv. davoskú elitu; → Svetové ekonomické fórum). Hnutiu ide o dosiahnutie istej globálnej spravodlivosti – zabezpečenie spravodlivej distribúcie výhod globalizácie pre všetkých. Tieto zámery vedú k predstave o sformovaní celosvetovej politickej autority (→ svetová vláda, → svetový štát, → globálne riadenie sveta). Nezodpovedané zostávajú otázky, či globalizácia naozaj spôsobuje zväčšovanie rozdielov v životnej úrovni medzi vyspelými a chudobnými krajinami a jednotlivými sociálnymi vrstvami alebo či naozaj dochádza k rastu chudoby vo svetovom meradle. Samotný pojem Hnutie za globálnu spravodlivosť prvýkrát hlbšie teoreticky definoval britský novinár, ekologický a politický aktivista George Monbiot (*1963) v knihe Vek súhlasu: Manifest nového svetového poriadku (The Age of Consent: A Manifesto for a New World Order, 2003) ako pojem zastrešujúci všetky organizácie a jednotlivcov, ktorí sa usilujú o nastolenie spravodlivosti, resp. spravodlivej distribúcie materiálnych a duchovných statkov v celosvetovom meradle, a predložil plán organizácie svetového parlamentu so 600 poslancami a svetovej vlády. V posledných rokoch vzniklo viacero mimovládnych organizácií a občianskych aktivít, ktoré sa ideovo hlásia k Hnutiu za globálnu spravodlivosť (Priatelia Zeme, Svetové sociálne fórum a iné, tzv. nové sociálne hnutia). Ich programovými cieľmi sú vo všeobecnosti globálna spravodlivosť pre všetkých, ochrana prírody, blahobyt a sloboda, oslobodenie práce a zvýšenie jej kreativity, ekonomická demokracia, pacifizmus ap. Väčšinou sa tieto organizácie v nejakej forme hlásia k tzv. tretej ceste spoločenského a ekonomického vývoja.

hodnota

hodnota — kvalita objektu, jeho funkcií (vlastností) a vzťahov, ktorá je meraná adekvátnou normou: a) veľkosť (množstvo) niečoho vyjadrené číslom (napr. cena v peňažných jednotkách, fyzikálna alebo technická veličina číslom a príslušnou meracou jednotkou), b) dôležitosť, význam niečoho (praktická hodnota, kultúrna hodnota), c) úžitkovosť, osožnosť (hodnota potravín), d) niečo cenné (majetok);

1. ekon. kategória, ktorá vyjadruje cennosť jedného statku alebo služby vo vzťahu k iným statkom. Hodnota určitého statku je určená maximálnym množstvom iných statkov alebo služieb, ktorých je jednotlivec ochotný vzdať sa, aby daný statok získal. Všeobecne prijímaným meradlom hodnoty statkov a služieb sú peňažné jednotky, pretože množstvo peňazí, ktorých je jednotlivec ochotný vzdať sa (t. j. je ochotný platiť), aby získal určitý statok, vyjadruje, koľko iných statkov a služieb je ochotný obetovať, aby daný statok získal. Hodnota statku sa často nesprávne stotožňuje s jeho cenou. Cena statku vyjadruje len sumu peňazí, ktorú jednotlivec za tovar zaplatí. Mnohí jednotlivci sú však ochotní za statok alebo za službu zaplatiť viac, ako je ich trhová cena. V tom prípade vzniká renta spotrebiteľa ako kladný rozdiel medzi hodnotou statku a jeho trhovou cenou. V súčasnosti dominuje v ekonomickej teórii takéto chápanie hodnoty. Vychádza z teórie hodnoty neoklasickej školy. Ide o subjektívnu teóriu hodnoty, pretože hodnota určitého statku alebo služby je u každého jednotlivca odlišná, je primárne determinovaná jeho preferenciami. Podľa tejto teórie statky a služby majú ekonomickú hodnotu, ak uspokojujú ľudské potreby (t. j. sú užitočné) a súčasne sú vzácne. Hodnota väčšiny statkov a služieb je určená užitočnosťou poslednej jednotky daného statku, ktorú jednotlivec spotrebúva, len v niektorých prípadoch je určená ich vzácnosťou, napr. hodnota diamantu (Smithov paradox hodnoty). K alternatívnym hodnotovým teóriám patrí teória pracovnej hodnoty, k zástancom ktorej patrili napr. predstavitelia klasickej školy ekonómie a K. Marx. Podľa tejto teórie je hodnota statku alebo služby daná množstvom práce vynaloženej na jeho výrobu vrátane množstva práce potrebného na získanie a spracovanie použitých surovín a výrobu strojov a zariadení. Teória pracovnej hodnoty rozlišuje medzi výmennou hodnotou statku ako relatívnym pomerom, v ktorom sa jeden statok vymieňa za iný, úžitkovou hodnotou statku, ktorá sa vzťahuje na jeho užitočnosť, a hodnotou ako takou, ktorá je daná množstvom práce obsiahnutej v danom statku. Systém centrálne plánovaného hospodárstva uplatňovaný v SR do 1989 vychádzal z teórie pracovnej hodnoty, pričom sa nedoceňoval význam úžitkovej hodnoty statkov a služieb. To viedlo k výrobe pre výrobu, a nie pre spotrebiteľa a malo za následok výrobu početných nepredajných tovarov. Hodnota pridaná spracovaním (pridaná hodnota, angl. value added) vyjadruje dodatočnú hodnotu, ktorá sa vytvorí na určitom stupni výroby alebo distribúcie statkov. Na jej tvorbe sa podieľajú jednotlivé výrobné faktory (práca, pôda, kapitál), ktorým z ich použitia pri výrobe statkov plynú zodpovedajúce dôchodky. Veľkosť hodnoty pridanej spracovaním možno potom určiť súčtom dôchodkov vyplatených vlastníkom výrobných faktorov za ich použitie pri výrobe statku na danom stupni výroby. Zdanenie hodnoty pridanej spracovaním je v súčasných ekonomikách využívanou formou nepriameho zdanenia a významným zdrojom príjmu štátneho rozpočtu (daň z pridanej hodnoty, → daň). Hodnota pridaná spracovaním sa používa v národných účtoch pri výpočte hrubého domáceho produktu (HDP), aby sa predišlo viacnásobnému započítavaniu rovnakej hodnoty a nadhodnoteniu HDP. Pojem hodnota sa používa aj v podnikových financiách, kde čistá súčasná hodnota (angl. net present value) investície vyjadruje súčasne hodnotu peňažných tokov (ku ktorým investícia povedie v priebehu jej životnosti), od ktorej sa odpočítala hodnota pôvodnej investície. Investícia by sa mala uskutočniť len vtedy, ak je jej čistá súčasná hodnota kladná;

2. filoz. výsledok rozličných spôsobov interpretácie sveta; pojem vyjadrujúci osobitný vzťah človeka k prírodným a spoločenským javom a entitám. Osobitosť tohto vzťahu spočíva v tom, že človek výsledky svojho poznania a činnosti antropomorfizuje tým, že im z hľadiska kontextu svojich záujmov, potrieb a stratégií pripisuje isté preferencie významu alebo platnosti. Hodnota objektu a jeho vlastností potom spočíva v jeho schopnosti uspokojovať potreby subjektu. Rozdielnosť potrieb človeka sa odráža v rôznorodosti hodnôt. Rozlišujú sa primárne potreby, ktoré odrážajú biologickú rovinu hodnôt, sekundárne potreby, ktoré reprezentujú individuálne a racionálne hodnoty, a terciárne potreby smerujúce k sociálnym a duchovným hodnotám. Hodnotenie je súčasťou poznania, nie je s ním však totožné, pretože k poznatkom sa okrem kognitívnej pridávajú aj dignitívne (hodnotové) funkcie. To znamená, že hodnota je výsledkom uznania alebo neuznania platnosti poznatkov a ideí vzhľadom na preferovaný kontext. Preferencie tak determinujú relativitu hodnôt. Podľa preferencie a dôrazu na potreby si človek vytvára hierarchiu hodnôt (→ hodnotové systémy). Dlhodobo dominantné hodnoty v sebarealizácii človeka predstavujú hodnotovú orientáciu a stávajú sa životnými ideálmi definujúcimi zmysel existencie človeka. Klasická axiológia zaoberajúca sa teoretickým skúmaním hodnôt predpokladá, že logické, etické a estetické hodnoty existujú ako absolútne a majú nadčasovú platnosť. Naopak, hodnotový relativizmus nepripisuje hodnotám ani normám absolútny status a chápe ich ako závislé od hodnotiaceho vedomia subjektu. Medzi jednotlivcami a sociálnymi celkami existuje komunikácia hodnôt, ktorá smeruje k hodnotovému konsenzu ako prostriedku sociálnej kooperácie. Sociálne celky sú sústredené okolo spoločnej hodnoty, ktorá predstavuje ich hodnotovú preferenciu vyjadrujúcu spoločný cieľ existencie sociálneho celku. Hodnoty možno rozdeliť do rozličných skupín a hodnotových systémov. Podľa druhu aktérov sa rozlišujú individuálne, skupinové, spoločenské a všeľudské hodnoty, podľa predmetu hodnotenia filozofické, vedecké, ekonomické, politické, etické, estetické, umelecké, náboženské a kultúrne hodnoty, podľa funkcie praktické (spotrebné, úžitkové), intelektuálne, emocionálne, psychické, resp. duchovné hodnoty;

3. fyz. hodnota veličiny — veľkosť fyzikálnej veličiny, ktorá charakterizuje proces alebo stav sústavy a je vyjadrená číslom a príslušnou meracou jednotkou; napr. hmotnosť predmetu je 26 kg. Získava sa ako výsledok merania fyzikálnej alebo technickej veličiny. Rozlišuje sa skutočná hodnota (pravá hodnota) veličiny, ktorá dokonale charakterizuje skúmanú veličinu za definovaných podmienok existujúcich v okamihu merania (je to ideálna hodnota, ku ktorej sa možno len asymptoticky priblížiť) a konvenčne pravá hodnota (dohodnutá hodnota), ktorá môže skutočnú hodnotu nahradiť, pričom rozdiel medzi konvenčne pravou hodnotou a skutočnou hodnotou možno považovať za nevýznamný alebo zanedbateľný. Stredná hodnota (aritmetická stredná hodnota, aritmetický priemer) veličiny sa získava pomocou opakovaných meraní uskutočnených za rovnakých podmienok ako podiel súčtu všetkých nameraných hodnôt veličiny a počtu meraní. Pritom platí, že súčet odchýlok od strednej hodnoty je nulový a súčet druhých mocnín odchýlok od strednej hodnoty je minimálny (→ metóda najmenších štvorcov);

4. mat. hodnota funkcie v bode → funkcia;

5. politol. postmateriálna hodnota — kvalitatívny prístup k životu a spoločnosti namiesto tradičného materialistického chápania sústavy hodnôt. Zdôrazňuje hodnoty a potreby orientované na ideálnu spoločnosť založenú na spolurozhodovaní občanov, zamerané na vytvorenie rovnakých životných podmienok a vytvorenie čistého a zdravého prostredia namiesto akcentovania hodnôt spájaných s materializmom, ako sú napr. ekonomický rast a posilňovanie práva a zákonnosti. V tomto zmysle možno postmateriálne hodnoty spájať s liberalistickými hodnotami či egalitárstvom. Stúpenci postmateriálnej hodnoty odmietajú považovať hospodársky rast za dominantný cieľ spoločnosti a orientujú sa často na tzv. alternatívne, duchovné spôsoby života.

hovorca

hovorca — osoba zastupujúca určitý subjekt (štátnika, politika, politickú stranu, inštitúciu, úrad, resp. organizáciu) vo vzťahu k masovokomunikačným prostriedkom a verejnosti. Jeho hlavnou úlohou je sprostredkúvanie informácií o činnosti a zámeroch reprezentovaného subjektu, o. i. má na starosti vedenie a organizáciu tlačových konferencií, pripravuje tlačové správy a iné mediálne výstupy.

Inštitút Spojených národov pre vzdelávanie a výskum

Inštitút Spojených národov pre vzdelávanie a výskum, angl. United Nations Institute for Training and Research, UNITAR — autonómna inštitúcia v rámci systému OSN so sídlom v Ženeve a s kanceláriami v New Yorku a Hirošime. Bola založená v roku 1965 s cieľom zlepšiť efektívnosť fungovania systému OSN prostredníctvom vzdelávacích programov a výskumu. UNITAR riadi správna rada, na čele stojí výkonný riaditeľ. Je financovaný z dobrovoľných príspevkov od vládnych i medzivládnych organizácií a nadácií, ako aj z iných neštátnych zdrojov. V oblasti multikultúrnej diplomacie a medzinárodnej spolupráce poskytuje diplomatom akreditovaným v OSN a národným pracovníkom zapojeným do činnosti súvisiacej s OSN vzdelávacie programy zamerané na sociálny a ekonomický rozvoj, ako aj na výskum a prípravu pedagogických materiálov vrátane balíka programov dištančného vzdelávania, pracovných zošitov a balíkov softvérových a audiovizuálnych vzdelávacích programov. Zabezpečuje a posilňuje spoluprácu s ďalšími medzivládnymi organizáciami, fakultnými a akademickými inštitúciami, a to najmä v oblasti rozvoja výskumnej a vzdelávacej činnosti.

internacionalizmus

internacionalizmus [lat.] — medzinárodnosť; politol. a) princíp alebo politika medzinárodnej spolupráce v mene spoločného blaha, resp. smer usilujúci sa o medzinárodné riešenie rôznych problémov; b) teória a prax komunistických strán založené na medzinárodnej jednote proletariátu.