Kotorská boka

Kotorská boka, čiernohorsky a chorvátsky Boka Kotorska — najväčší záliv v južnej časti Jadranského mora patriaci Čiernej Hore, neveľký úsek na západe i Chorvátsku; rozloha 87 km², dĺžka 28 km, minim. šírka do 350 m (v mieste stretávania sa viacerých menších zálivov, z ktorých sa skladá). Hlboko zarezané zálivy v krasovom pohorí so strmými svahmi pripomínajú severské fjordy, vďaka svojej topografii je najdaždivejším miesto Európy s ročným úhrnom zrážok 4 600 mm, v dôsledku čoho je na okolitom území bohatá vegetácia. Mestá na pobreží: Kotor, Risan, Tivat, Perast, Prčanj, Herceg Novi. Patrí k vyhľadávaným turistickým oblastiam (s čiastočne obmedzeným vstupom vzhľadom na vojenskú námornú základňu); v roku 1979 bol záliv s okolím zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Prírodná a kultúrna historická oblasť Kotor.

Počas 1. svetovej vojny sa v zálive, ktorý od roku 1797 patril Rakúsku (s výnimkou rokov 1805 – 13, keď patril Francúzsku, a 1813 – 15, keď patril Čiernej Hore), resp. od roku 1867 Rakúsko-Uhorsku, a v ktorom bola umiestnená námorná základňa s prístavom a bolo tam vybudovaných niekoľko pevností, odohrala 1. – 3. februára 1918 námorná vzbura (počas tejto vojny jedna z najväčších vzbúr v rakúsko-uhorskej armáde). Jej príčinami boli nespokojnosť s pretrvávajúcou vojnou, znížené dodávky potravín a hlad, ako aj bezohľadné zaobchádzanie dôstojníkov s vojakmi.

Začala sa 1. februára 1918 na krížniku SMS (nem. Seiner Majestät Schiff = loď jeho veličenstva) Sankt Georg a na depotnej lodi nemeckých ponoriek SMS Gäa, ku ktorým sa vyvesením červenej vlajky vzápätí pridali ďalšie kotviace krížniky a torpédoborce 5. divízie vojnového loďstva. Následne boli ustanovené rady námorníkov (podľa národností) a ústredná rada na admirálskej lodi SMS Sankt Georg, jednotné velenie však nevzniklo. Vzbúrenci predniesli zajatému kontradmirálovi Alexandrovi Hansovi (*1863, †1918) 17 požiadaviek, o. i. okamžité uzavretie mieru bez anexií a kontribúcií, úplné odzbrojenie, právo národov na sebaurčenie (prijatie → štrnástich bodov prezidenta Wilsona) a zrovnoprávnenie vojakov s dôstojníkmi v otázkach stravovania, rozdeľovania potravín a udeľovania voľna i dovoleniek. Ten však mohol garantovať len časť požiadaviek, preto sa vzbúrenci rozhodli vo vzbure pokračovať, jej velením bol poverený námorník česko-nemeckého pôvodu František Rasch (*1889, †1918). Rakúsko-uhorské velenie však začalo okamžite pripravovať jej potlačenie. Do pohotovosti boli uvedené pobrežné pevnosti, ktoré mali za úlohu ostreľovať a potopiť vzbúrené lode pri ich pokuse o únik. Proti vzbúrencom boli nasadené tri bojové lode a delostrelectvo a vzbura bola potlačená. Zúčastnilo sa jej približne 3- až 4-tis. námorníkov, bola však izolovaná a vnútorne nejednotná. Jej vodcovia boli popravení, ďalších 800 vojakov bolo zatknutých, z nich asi polovica bola väznená až do 17. októbra 1918, keď bola väzneným udelená milosť.