Adler [ád-], Friedrich Wolfgang, 9. 7. 1879 Viedeň – 2. 1. 1960 Zürich — rakúsky sociálnodemokratický politik, syn V. Adlera, teoretik austromarxizmu. Počas 1. svetovej vojny sa ostro postavil proti tzv. patriotickej politike rakúskej sociálnej demokracie. Svoj odpor a protest proti diktátorskej politike ministerského predsedu K. Stürgkha vyjadril jeho verejným zastrelením (v októbri 1916), čím chcel zviditeľniť svoj politický postoj. Bol odsúdený na smrť, neskôr omilostený a amnestovaný. Po vojne pôsobil vo vedení rakúskej sociálnej demokracie. V roku 1921 spoluzakladateľ Dvaapoltej internacionály, 1923 – 40 generálny tajomník Socialistickej robotníckej internacionály. Počas 2. svetovej vojny emigroval do USA, potom sa usadil vo Švajčiarsku.

Adler [ád-], Max, 15. 1. 1873 Viedeň – 28. 6. 1937 tamže — rakúsky sociológ, filozof a sociálnodemokratický politik, profesor na univerzite vo Viedni. S O. Bauerom a R. Hilferdingom zakladateľ a teoretik austromarxizmu, počas 1. svet. vojny patril ku kritikom politiky vedenia rakúskej sociálnej demokracie a v medzivojnovom období k odporcom fašizmu. Vo svojich prácach sa snažil o teoretické spojenie marxistickej sociológie a kantovskej teórie poznania. K jeho hlavným dielam patria: Marx ako mysliteľ (Marx als Denker, 1908), Kant a marxizmus (Kant und der Marxismus, 1925), Učebnica materialistického chápania dejín (Lehrbuch der materialistichen Geschichtsauffassung, 2 zv., 1930 – 32), Záhada spoločnosti (Das Rätsel der Gesellschaft, 1936).

Adler [ád-], Victor, 24. 6. 1852 Praha – 11. 11. 1918 Viedeň — rakúsky sociálnodemokratický politik, otec F. W. Adlera. Pôvodne lekár, neskôr poslanec (od 1905). Po stretnutí s F. Engelsom a A. Bebelom sa plne venoval politike, bol spoluzakladateľom rakúskej sociálnej demokracie, ktorá sa najmä jeho zásluhou zmenila na masovú stranu. Výrazne sa podieľal na vypracovaní jej Hainfeldského programu (1888). Vydával Robotnícke noviny (od 1889), patril k zakladateľom Druhej internacionály. R. 1914 – 18 vyvíjal snahu o zachovanie Rakúsko-Uhorska ako demokratického zväzku národov. Po jeho rozpade sa 1918 stal rakúskym ministrom zahraničných vecí a bol zástancom pripojenia Rakúska k Nemeckej ríši.

Aehrenthal [érentál], Alois Lexa von, gróf, 27. 9. 1854 zámok Hrubá Skála, okres Semily, ČR – 17. 2. 1912 Viedeň — rakúsko-uhorský politik a diplomat. R. 1895 – 98 vyslanec v Bukurešti, od 1899 v Petrohrade, od 1906 minister zahraničných vecí. Uskutočňoval aktívnu politiku posilnenia vplyvu habsburskej monarchie na Balkáne a pripravil anexiu Bosny a Hercegoviny (1908). Bol odporcom preventívnej vojny proti Srbsku a Taliansku presadzovanej vedením generálneho štábu armády.

Albert Kazimír, plným menom Albert (Albrecht) Kazimir August Ignaz Pius Franz Xaver, 11. 7. 1738 Moritzburg, Sasko – 10. 2. 1822 Viedeň — sasko-tešínske knieža; syn poľského kráľa a saského kurfirsta Augusta III., oženil sa s Máriou Kristínou (*1742, †1798), najmladšou dcérou Márie Terézie. R. 1765 – 80 miestodržiteľ Uhorska, 1780 – 92 generálny guvernér Rakúskeho Nizozemska. Počas pôsobenia v Bratislave vytvoril na Bratislavskom hrade rozsiahlu zbierku rytín a malieb, základ umeleckej galérie Albertina vo Viedni.

Albrecht I. Habsburský, júl 1255 – 1. 5. 1308 na rieke Reuss (kanton Aargau, Švajčiarsko) — rímsko-nemecký kráľ (od 1298), rakúsky a štajerský vojvoda (od 1282), syn Rudolfa I. Habsburského. Po otcovej smrti neuspel v boji o ríšsku korunu, kráľom sa stal až po zosadení Adolfa Nassauského. Zblížil sa s francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným i s pápežom Bonifácom VIII., čím sa neúspešne pokúsil o obmedzenie moci kurfirstov a o presadenie dlhodobej vlády Habsburgovcov v rímsko-nemeckej ríši. R. 1307 porazený v boji o Meissensko, zavraždený synovcom Johannom Parricidom (*1290, †1312/1313).

Albrecht II. Habsburský, 16. 8. 1397 – 27. 10. 1439 Neszmély — rímsko-nemecký kráľ (od 1438), uhorský a český (od 1437) a rakúsky (od 1404) vojvoda. Manžel jedinej dcéry Žigmunda Luxemburského Alžbety Luxemburskej (od 1421), otec Ladislava V. Pohrobka. Angažoval sa v boji proti husitom a pre početné zahraničné výpravy príliš nezasahoval do nemeckých záležitostí. Po rozpustení protitureckej výpravy v Uhorsku zomrel na červienku, ktorá vypukla medzi vojakmi.

Albrecht III. Rakúsky, koncom 1349 alebo začiatkom 1350 – 29. 8. 1395 zámok Laxenburg — rakúsky vojvoda. Vládol od 1365 spolu s mladším bratom Leopoldom III., s ktorým si Neuburskou zmluvou rozdelil dedičné krajiny. Albechtovi pripadlo Dolné a Horné Rakúsko a po Leopoldovej smrti prevzal vládu nad celou krajinou. Bojoval so Švajčiarmi, ktorí ho 1388 pri Näfelse porazili. Neúspešne sa usiloval využiť oslabenie Luxemburgovcov za vlády Václava IV. na získanie rímsko-nemeckej koruny.

Aldringen, Johann, gróf, 10. 12. 1588 Luxemburg – 22. 7. 1634 Landshut — rakúsky cisársky generál lotrinského pôvodu, poľný maršal (od 1632), jeden z veliteľov v tridsaťročnej vojne. Od 1625 bol dôverníkom Albrechta z Valdštejna, rozišiel sa s ním pred jeho zavraždením. Bojoval pri Dessau (1626), zúčastnil sa mierových rokovaní v Lübecku (1629). R. 1630 dobyl Mantovu, viedol cisárske vojsko na pomoc Maximiliánovi Bavorskému. Po smrti J. T. Tillyho (1632) mu bolo zverené velenie nad armádami Katolíckej ligy. Padol v bitke so Švédmi.

anšlus [nem.] —

1. po 1. svet. vojne politika nenásilného pričlenenia území obývaných prevažne Nemcami k Nemecku. Hnutie sa rozvinulo najmä v Rakúsku po rozpade habsburskej monarchie. Dňa 12. 11. 1918 bola proklamovaná Nemecká republika Rakúsko ako súčasť Nemecka. Podľa Saintgermainskej mierovej zmluvy (1919), ktorá obsahovala výslovný zákaz pripojenia k Nemecku, sa Rakúsko stalo nezávislým štátom;

2. obsadenie Rakúska jednotkami fašistického Nemecka 12. 3. 1938 a jeho začlenenie do ríše ako Ostmark (→ Východná marka). V dodatočnom referende (10. apríla) sa za anšlus vyslovilo viac ako 99,73 % Rakúšanov. Veľmoci (USA, ZSSR, Spojené kráľovstvo) na Teheránskej konferencii (1943) rozhodli, že po vojne bude Rakúsko obnovené ako nezávislý štát. R. 1955 bola podpísaná Štátna zmluva o obnovení nezávislého a demokratického Rakúska, ktorá v článku 4 vylúčila hospodárske a politické pripojenie Rakúska k Nemecku.

arcivojvoda [gr. + slov.] — šľachtický titul udeľovaný pôvodne od pol. 14. stor. (oficiálne od 1453) rímsko-nemeckými cisármi rakúskym vojvodom, neskôr pragmatickou sankciou priznaný aj ďalším princom a princeznám habsburského rodu. Používal sa do zániku Rakúsko-Uhorska 1918.

Arz von Straussenburg [arc fon štrausen-], Arthur, slobodný pán, 16. 6. 1857 Hermannstadt, dnes Sibiu, Rumunsko – 1. 7. 1935 Budapešť — rakúsko-uhorský generál. Počas 1. svetovej vojny pôsobil ako veliteľ v Rumunsku a Taliansku, 1917 vystriedal vo funkcii náčelníka generálneho štábu poľného maršala C. von Hötzendorfa, 3. 11. 1918 podpísal ako rakúsko-uhorský zmocnenec prímerie s dohodovými mocnosťami.

babenberské dedičstvo — územie Rakúska a Štajerska, o ktoré po vymretí Babenbergovcov po meči (1246) viedli vojenský spor najmä českí Přemyslovci a uhorskí Arpádovci. R. 1254 mierom sprostredkovaným pápežom pripadlo Rakúsko Přemyslovi Otakarovi II. a Štajersko Belovi IV. Boje o babenberské dedičstvo však pokračovali, až sa Belov syn Štefan V. musel Bratislavským mierom uzavretým s Přemyslom Otakarom II. (júl 1271) nároku na Štajersko vzdať.

Gaismair [gajzmajer], Michael, aj Gaysmayr, okolo 1491 Sterzing, dnes Vipiteno, Južné Tirolsko, Taliansko – 15. 4. 1532 Padova — vodca tirolských vzbúrencov v čase nemeckej sedliackej vojny. Pôvodne pisár biskupa z Brixenu. R. 1525 sa postavil na čelo vzbúrených roľníkov v Tirolsku a po potlačení povstania odišiel do Zürichu, kde pod vplyvom U. Zwingliho vypracoval program kresťanskej, demokratickej a sociálnej republiky v Tirolsku (Tiroler Landesordnung, 1526). Po účasti na povstaní v Salzburgu (1526) vstúpil do benátskych služieb, kde sa pokúšal vytvoriť protihabsburské spojenectvo. V Padove ho zabili Rakúskom najatí vrahovia.

Gaysmayr [gajsmajr], Michael → Gaismair, Michael

Gorbach, Alfons, 2. 9. 1898 Imst – 31. 7. 1972 Graz — rakúsky právnik a politik. V medzivojnovom období prívrženec kancelára E. Dollfussa, 1933 – 38 krajinský vodca Vlasteneckého frontu v Štajersku. Po anšluse Rakúska ho nacisti ako svojho odporcu dvakrát internovali v koncentračnom tábore (1938 – 42, 1944 – 45). R. 1945 spoluzakladateľ Rakúskej ľudovej strany (ÖVP), 1960 – 63 jej predseda. R. 1961 – 64 spolkový kancelár koaličnej vlády (s SPÖ).

Gruber, Karl, 3. 5. 1909 Innsbruck – 1. 2. 1995 tamže — rakúsky politik. Za nacizmu participoval na odboji v Tirolsku, kde sa po obnovení Rakúskej republiky 1945 stal krajinským hajtmanom. Vstúpil do pravicovej ÖVP, ktorú 1945 – 53 zastupoval v spolkovom parlamente. R. 1945 – 53 minister zahraničných vecí. Počas výkonu funkcie podpísal 1946 s Talianskom zmluvu o Južnom Tirolsku (Gruberova-De Gasperiho dohoda) a zasadzoval sa za uzavretie Štátnej zmluvy o obnovení nezávislého a demokratického Rakúska (podpísaná 1955). R. 1954 – 57 a 1969 – 72 veľvyslanec vo Washingtone, 1961 – 66 v Madride, 1966 v Bonne, 1972 – 74 v Berne. R. 1966 – 69 štátny tajomník Úradu spolkového kancelára.

Habsburg-Lothringen [-trin-], Otto von, 20. 11. 1912 Wartholz pri Reichenau an der Raxe, Dolné Rakúsko – 4. 7. 2011 Pöcking, Nemecko, pochovaný vo Viedni — rakúsky a nemecký (štátne občianstvo od 1978) politik, spisovateľ a publicista, najstarší syn posledného rakúsko-uhorského panovníka Karola I. Nositeľ tradičného rakúskeho kráľovského titulu arcivojvoda, posledný korunný princ Rakúsko-Uhorska (1916), doživotne bol hlavou rodu Habsburgovcov-Lothringenovcov, otec súčasnej hlavy rodu Karla (*1961). Od 1919 žil v exile (od 1954 v Nemecku), návštevu Rakúska mu povolili až 1966, keď sa (1961) zriekol habsburských dynastických nárokov. Od 30. rokov 20. stor. sa angažoval v paneurópskom hnutí za zjednotenie Európy na kresťanských základoch, 1957 – 73 viceprezident, 1973 – 2004 prezident, od 2004 čestný prezident Paneurópskej únie, 1979 – 99 poslanec Európskeho parlamentu (za nemeckú stranu CSU).

habsburská monarchia — neoficiálny názov štátneho útvaru, ktorému vládol panovník z rakúskej dynastie Habsburgovcov, mnohonárodná a najväčšia mocnosť v strednej Európe. Vznikla 1526, keď sa rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. stal českým a uhorským kráľom. Ríša bola spočiatku monarchickou úniou medzi rakúskymi dedičnými krajinami, Uhorskom a Českým kráľovstvom. V 18. stor. sa monarchia postupne centralizovala, počas osvietenského absolutizmu sa ju pokúsili zmodernizovať a vytvoriť jednotný štát. R. 1804 prijal František II. titul rakúsky cisár (ako František I.), pre monarchiu sa zaužíval názov Rakúsko, ktorý zahŕňal všetky krajiny ovládané habsbursko-lotrinským panovníckym rodom. Národnostné a štátne rozpory vystupňované v 60. rokoch 19. stor. viedli k rakúsko-maďarskému štátoprávnemu vyrovnaniu (1867), po ktorom sa habsburská monarchia premenovala na Rakúsko-Uhorsko (→ dualizmus). Titul monarchu bol rakúsky cisár a uhorský kráľ (zaužívaná skratka spoločných inštitúcií c. a k.). Habsburská monarchia zanikla 1918.

Hainisch [-niš], Michael, 15. 8. 1858 Aue, dnes súčasť obce Gloggnitz – 26. 2. 1940 Viedeň — rakúsky politik. V prvom období života sa ako liberálny vedec zaoberal na svojom statku poľnohospodárstvom, ekonómiou a sociálnou politikou. Aktívne vystupoval za zavedenie všeobecného volebného práva a volebného práva žien. Po 1. svetovej vojne bol zástancom pripojenia Rakúska k Nemecku. V decembri 1920 ho zvolili za prvého prezidenta Rakúskej republiky (do 1928) a po odslúžení dvoch funkčných období pôsobil krátko ako minister obchodu (1929 – 30). R. 1938 privítal anšlus Rakúska Nemeckou ríšou.

Halič, poľ. Halicz, ukr. Halyč, rus. Galicija, lat. Galicia — historické územie v západnej časti Ukrajiny a juhovýchodnom Poľsku zaberajúce severné a severovýchodné úpätie Karpát od hornej Visly po Prut. Rieka San v súčasnosti delí Halič na západnú časť (s mestom Krakov), v ktorej žijú Poliaci, a východnú časť (s mestom Ľvov), v ktorej žijú Ukrajinci. Územie bolo od konca 5. stor. osídlené východoslovanskými kmeňmi. V 10. stor. sa západná časť stala súčasťou Poľského kniežatstva a východná časť pripadla Kyjevskej Rusi. Po zániku centrálnej moci Kyjevskej Rusi tam vzniklo v pol. 12. stor. samostatné Haličské kniežatstvo pod vládou miestnej vetvy Riurikovcov. R. 1199 vzniklo spojením s Volyňou, resp. s Vladimírsko-volynským kniežatstvom Haličsko-volynské kniežatstvo. Zač. 13. stor. sa Halič dostala do centra záujmov uhorských Arpádovcov, ktorí sa tam neúspešne snažili zriadiť svoju sekundogenitúru. Rozkvet územia, ktoré obchodnými cestami spájalo škandinávsky sever a byzantský juh, bol za vlády kniežaťa Daniela Romanoviča (1238 – 64) prerušený mongolským vpádom. Kniežatstvo oslabené bojom s Mongolmi, s Poľskom a Uhorskom sa v pol. 14. stor. stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva. R. 1387 obsadil východnú Halič poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, a územie sa tak až do 1772 stalo súčasťou poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadla východná časť Haliče Rakúsku, ktoré si 1795 pri treťom delení pripojilo aj západnú časť. R. 1809 – 14 bola väčšina Haliče pripojená Napoleonom I. Bonapartom k Varšavskému veľkovojvodstvu (Krakov bol znovu pripojený k Rakúsku až 1846). V Rakúsku tvorila Halič korunnú krajinu, po 1867 zotrvala v rámci Predlitavska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) bola celá Halič po vojenských zápasoch s Rumunmi a Ukrajincami pripojená k Poľsku. R. 1939 bola väčšia, východná časť anektovaná Sovietskym zväzom a pričlenená k Ukrajinskej SSR, západná časť sa stala súčasťou Generálneho gouvernementu. Po nemeckom vpáde do ZSSR bola 1941 – 44 pod nemeckou okupačnou správou aj východná časť Haliče. Po skončení 2. svetovej vojny zostala Halič rozdelená medzi Poľsko a ZSSR, resp. Ukrajinu.

Haugwitz [-vic], Friedrich Wilhelm, gróf von, 11. 12. 1702 – 11. 9. 1765 zámok Náměšť nad Oslavou, okres Třebíč — rakúsky politik. Spočiatku pracoval v sliezskej krajinskej správe, po obsadení Sliezska Pruskom sa na zvyšku sliezskeho územia patriaceho Rakúsku stal 1742 jeho prezidentom. R. 1743 prvýkrát predložil panovníčke Márii Terézii svoju predstavu reformy štátnej správy, realizovať ju začal 1747 a pokračoval v nej ako prezident novozaloženého Direktória pre verejné a kamerálne záležitosti (1749 – 61). Podstatou jeho reforiem bola centralizácia, byrokratizácia, a tým zefektívnenie štátnej správy. Nástupom profesionálnych úradníkov sa znížil vplyv šľachtických stavov. Boli zrušené aj najvyššie české úrady a vytvorené spoločné úrady s rakúskymi dedičnými krajinami, čím sa dovŕšilo splynutie českého štátu s habsburskou monarchiou.

Heimwehr [hajmvér; nem.], aj Heimatschutz — rakúska polovojenská dobrovoľnícka organizácia (domobrana) v období medzi dvoma svetovými vojnami. Vznikla 1919 ako pravicové nadstranícke zoskupenie, od polovice 20. rokov 20. storočia (krvavé nepokoje vo Viedni v júli 1927) sa zmilitarizovalo. Pod vedením spolkového vodcu, kniežaťa E. R. von Starhemberga (1930 – 36), sa rozvinulo na politické bojové hnutie, ktoré sa zameriavalo na boj proti rakúskej sociálnej demokracii. Podľa talianskeho vzoru sa sfašizovalo, podľa programu z Korneuburgu (18. 5. 1930) prijalo zásady vedenia štátu na diktátorskom a vodcovskom princípe a budovania stavovskej spoločnosti. Počas režimu kancelára A. Dollfussa (1932 – 34) patril Heimwehr k jeho hlavným oporám. Od 1935 spolupracoval s novozaloženým Vlasteneckým frontom. Po páde vicekancelára Starhemberga 1936 sa Heimwehr ako organizácia prakticky rozpadol a jeho príslušníci sa pripojili k činnosti Vlasteneckého frontu alebo ku krídlu vodcu rakúskych národných socialistov Waltera Pfrimera (*1881, †1968), ktoré sa po anšluse Rakúska nacistickým Nemeckom 1938 stalo súčasťou NSDAP.

Henrich II. Jasomirgott, okolo 1108 – 13. 1. 1177 Viedeň — rakúsky markgróf (od 1141), rakúsky vojvoda (od 1156) a bavorský vojvoda (1143 – 56) z rodu Babenbergovcov, syn rakúskeho markgrófa Leopolda III. Titul rakúskeho markgrófa získal až po mladšom bratovi a bavorským vojvodom sa stal po sobáši (1142) s Gertrúdou, vdovou po bavorskom vojvodovi Henrichovi X. Pyšnom. Po nástupe cisára Fridricha I. Barbarossu na trón sa musel Bavorska vzdať v prospech Henricha Leva, začo bolo rakúske markgrófstvo povýšené na vojvodstvo s viacerými osobitnými právami v rámci Rímsko-nemeckej ríše (1156 privilegium minus).

Herbst, Eduard, 9. 12. 1820 Viedeň – 25. 6. 1892 tamže — rakúsky právnik a politik. Od 1847 profesor na univerzite v Ľvove, od 1861 v Prahe. V tom istom roku bol zvolený do českého krajinského snemu a delegovaný do rakúskej ríšskej rady. V obidvoch zastupoval nemeckých liberálov a čoskoro sa stal ich vodcom. Herbst bol známy svojím odporom proti českému úsiliu o národnú emancipáciu. Jeho nesúhlas s anexiou Bosny a Hercegoviny (1878) prispel k pádu liberálnej vlády kniežaťa A. Auersperga.

Hofburg — architektonický komplex vo Viedni pozostávajúci z viacerých navzájom spojených budov z rôznych období (13. stor. – začiatok 20. stor.), bývalá rezidencia Habsburgovcov, 1438 – 1583 a 1612 – 1806 sídlo panovníkov Svätej rímskej ríše nemeckého národa, 1806 – 1918 rakúskych cisárov, v súčasnosti sídlo rakúskeho spolkového prezidenta.

Najstaršou zachovanou časťou Hofburgu je Alte Burg, ktorého jadro tvorí Švajčiarsky dvor s Hradnou kaplnkou a so Švajčiarskou bránou. Švajčiarsky dvor (Schweizerhof) bol pôvodne gotický hrad z konca 13. stor., ktorý má renesančnú fasádu z 1533 – 68. V súčasnosti sa v ňom nachádza Klenotnica (Schatzkammer), uschovávajúca korunovačné klenoty Svätej rímskej ríše nemeckého národa a významné diela európskeho umeleckého remesla rozličných období (súčasť Umeleckohistorického múzea). Hradná kaplnka (Burgkapelle) je prvýkrát spomínaná v roku 1296, v rokoch 1447 – 49 bola prestavaná a v 17. – 18. stor. barokovo upravená. Švajčiarsku bránu (Schweizertor) postavil a vymaľoval 1552 – 53 P. Ferrabosco.

Súčasťou komplexu je aj renesančné krídlo Stallburg (1558 – 68), ktoré bolo pôvodne rezidenciou a od 18. stor. sa tu nachádzali stajne – odtiaľ názov. V súčasnosti tam sídli Španielska dvorská jazdecká škola (Spanische Hofreitschule) a múzeum lipických koní. Do komplexu Alte Burg patrí aj neskororenesančné krídlo Amalienburg (15. stor., 1576 – 1612 prebudované) a ranobarokové Leopoldovské krídlo (Leopoldinischer Trakt; 1660 – 67, prebudované 1683), ktoré je od 1946 sídlom spolkového prezidenta.

Barokovú prestavbu v 18. stor. viedol J. E. Fischer z Erlachu, ktorý vytvoril umelecky najvýznamnejšiu budovu Hofburgu – Dvorskú knižnicu (Hofbibliothek; podľa plánov svojho otca J. B. Fischera z Erlachu z 1722, dnes Rakúska národná knižnica, Österreichische Nationalbibliothek), ríšsku kanceláriu (Reichskanzleitrakt; 1726 – 30) a zimnú cisársku jazdiareň (Winterreitschule; 1729 – 35). Podľa jeho plánov bolo koncom 19. stor. na mieste starého divadla postavené Michalské krídlo (Michaelertrakt). Na juhovýchodnej strane uzatvára komplex Albertina.

Začiatkom 20. stor. bol ako súčasť plánovaného, ale len čiastočne realizovaného cisárskeho fóra vybudovaný Neue Burg (aj Neue Hofburg; dokončený 1913), v ktorom sú v súčasnosti umiestnené časti Rakúskej národnej knižnice (zbierky portrétov a obrazový archív), konferenčné centrum a viaceré múzeá (Ephesos-Museum, Völkerkundemuseum a i.).

V roku 2001 bol Hofburg ako súčasť historického centra Viedne zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hofer, Andreas, 22. 11. 1767 Sankt Leonhard in Passeier, Južné Tirolsko, dnes San Leonardo in Passiria, Taliansko – 20. 2. 1810 Mantova, Taliansko — tirolský vlastenec, ľudový hrdina protinapoleonských bojov za slobodu. Pôvodne hostinský a obchodník s vínom a koňmi. Prívrženec habsburského rodu a zachovania Južného Tirolska ako súčasti jeho ríše. Proti Francúzom bojoval už 1796 – 1805 a po pripojení krajiny k Bavorsku (1805) si získal v Tirolsku povesť bojovníka proti bavorským a francúzsko-talianskym okupantom. V júli 1809 vyvolal proti nim otvorené povstanie a po treťom víťazstve na vrchu Bergisel pri Innsbrucku (13. 8. 1809) sa so súhlasom Viedne stal tirolským regentom. Keď sa Rakúsko Schönbrunnským mierom (14. 10. 1809) opäť vzdalo Južného Tirolska, Hofer pokračoval v boji, bol však zradený a na príkaz Napoleona I. Bonaparta popravený.

Hohenwart [hóen-], Karl Siegmund, gróf von, 12. 2. 1824 Viedeň – 26. 4. 1899 tamže — rakúsky konzervatívny politik. Na začiatku politickej kariéry prešiel viacerými postmi v provinciálnej administratíve. R. 1871 – 73 ministerský predseda a minister vnútra. Po odchode z funkcie sa ako člen Ríšskej rady postavil na čelo rakúskych, českých, slovinských, chorvátskych a rumunských konzervatívcov (tzv. železný kruh pravice). Jeho plány federalizovať rakúsko-uhorskú monarchiu stroskotali na odpore liberálov a maďarských predstaviteľov Uhorska.

Horneck [-nek], Philipp Wilhelm von → Hörnigk, Philipp Wilhelm von

Hörnick [-nik], Philipp Wilhelm von → Hörnigk, Philipp Wilhelm von

Hörnigk, Philipp Wilhelm von, aj Horneck, Hörnick, 23. 1. 1640 Frankfurt na Mohanom – 23. 10. 1714 Passau — rakúsky ekonóm, popredný predstaviteľ viedenského merkantilizmu. Do Rakúska prišiel 1664/65 v službách jedného z diplomatov cisára Leopolda I. a spočiatku pôsobil ako právnik vo Viedni, od 1690 žil v Pasove (Passau). Poznatky o Rakúsku získal počas zbierania štatistického materiálu o ňom. V kľúčovom diele merkantilizmu Rakúsko nadovšetko kedykoľvek bude chcieť (Oesterreich über alles, wann es nur will, 1684; vydané anonymne) sa zaoberal hospodárskymi možnosťami jednotlivých rakúskych dedičných krajín, pričom navrhol ich výrobnú špecializáciu (napr. Uhorsko by malo byť „baňou na chlieb, masť a mäso“), aby spolu vytvorili funkčný hospodársky celok. Hlavné bohatstvo Rakúska videl v prírodných zdrojoch, preto malo podľa neho všetky predpoklady na prekonanie hospodárskej zaostalosti a dosiahnutie nezávislosti od iných krajín. Zo všetkých prác rakúskych kameralistov (→ kameralistika) mal spis najväčší vplyv na hospodársku politiku Viedne.

Ján, nem. Johann, 20. 1. 1782 Florencia – 10. 5. 1859 Graz — rakúsky arcivojvoda, vojvodca, šiesty syn cisára Leopolda II., brat cisára Františka I. Od 1800 velil rakúskym jednotkám vo viacerých bitkách napoleonských vojen, ktoré sa väčšinou skončili jeho porážkou alebo ústupom. Po strate Tirolska sa usadil v Grazi, zaslúžil sa o hospodársky a kultúrny rozvoj Štajerska, o. i. založil univerzitu v Grazi, podporoval baníctvo, vinohradníctvo, umenie a vedu. Jeho liberálne názory a morganatický sobáš s dcérou poštového úradníka mu priniesli veľkú popularitu medzi ľudom. Zastával myšlienky zjednotenia Nemecka na veľkonemeckom základe a ostro kritizoval systém vlády C. W. Metternicha. Pre jeho postoje ho v máji 1848 zvolilo frankfurtské Národné zhromaždenie za správcu Nemeckej ríše, jeho funkcia však bola len formálna (do decembra 1849).

Jonas, Franz Josef, 4. 10. 1899 Viedeň – 24. 4. 1974 tamže — rakúsky sociálnodemokratický politik. Pochádzal z českej rodiny z Moravy. R. 1919 – 32 pracoval ako tlačiarenský korektor. Už v mladosti sa zapojil do činnosti sociálnodemokratickej strany, v čase svetovej hospodárskej krízy stratil zamestnanie a 1932 – 34 pôsobil ako sekretár okresnej organizácie Sociálnodemokratickej robotníckej strany vo Viedni-Florisdorfe. Po porážke robotníckeho povstania vo februári 1934 bol jedným z piatich členov ilegálneho vedenia rakúskej sociálnej demokracie. Začiatkom 1935 bol uväznený, po prepustení (1936) pracoval ako účtovník v továrni na lokomotívy vo Florisdorfe. Po 1945 pokračoval v politickej činnosti, zúčastnil sa vytvorenia celorakúskej sociálnodemokratickej organizácie (SPÖ) a angažoval sa vo viedenskej komunálnej politike, od 1945 člen mestskej rady, 1951 – 65 starosta a krajinský hajtman Viedne, súčasne 1952 – 53 poslanec druhej komory (Bundesrat, Spolková rada) a 1953 – 65 prvej komory rakúskeho parlamentu (Nationalrat, Národná rada). V tom čase bol aj prezidentom Zväzu rakúskych miest. R. 1965 vyhral prezidentské voľby a stal sa štvrtým prezidentom povojnovej rakúskej spolkovej republiky. Zomrel počas svojho druhého volebného obdobia (od 1971).

jozefínske reformy — súhrnné označenie opatrení (reforiem), ktoré realizoval cisár Jozef II. s cieľom vytvoriť v duchu osvietenského absolutizmu z heterogénnych habsburských dŕžav suverénny a jednotný štát a politicky, hospodársky a vojensky posilniť habsburskú monarchiu. Reformy, ktoré nariaďoval formou patentov (výnosov) a uskutočňoval s pomocou najbližších poradcov často nešľachtického pôvodu, zasiahli takmer všetky oblasti života habsburskej monarchie a podľa oblastí, v ktorých sa uplatňovali, sa spravidla členia na cirkevné a náboženské, sociálno-ekonomické, administratívne (reformy v správe štátu) a legislatívne.

Cirkevné a náboženské reformy (sekulárne) upravovali predovšetkým vzťah štátu a rímskokatolíckej cirkvi a regulovali jej pastoračnú, organizačnú, sociálnu a hospodársku činnosť (označované aj ako jozefinizmus v užšom význame). V úsilí obmedziť monopol katolíckeho kléru, ktorý prekážal plánom na vytvorenie jednotnej osvietenskej absolutistickej monarchie, vydal Jozef II. postupne výnosy týkajúce sa vzťahu štátu a cirkvi. Boli to napr. výnosy, podľa ktorých sa pápežské buly mohli vyhlasovať len po súhlase panovníka (1781, → placetum regium), výnosy o zrušení reholí nevykonávajúcich charitatívnu alebo vzdelávaciu činnosť (kontemplatívne rády, ktoré považoval za neproduktívne; podporoval však učiteľské rehole), o zatvorení niektorých kláštorov (asi tretiny) a o radikálnom znížení počtu mníchov a mníšok. Zjednodušil cirkevné obrady (napr. omšu a pohreb) a dôraz položil na pastoračnú činnosť kňazov medzi ľudom. Majetok zrušených rádov a kláštorov sústredil do tzv. náboženského fondu a použil na mzdy kňazov (stali sa zamestnancami štátu, čím sa obmedzil vplyv pápežskej kúrie najmä na vyšších duchovných) a na zriadenie učilíšť na ich výchovu, t. j. generálnych seminárov (v každej krajine zriadil jeden, v Uhorsku 1784 dva, z toho jeden v Bratislave; → generálny seminár). Štátom spravované generálne kňazské semináre mali za cieľ vychovávať kňazov v duchu osvietenstva, v materinskom jazyku svojich veriacich, schopných byť ich radcami v každodennom živote a uznávajúcich ideu kresťanskej tolerancie. Podľa svojho programu duchovnej správy Jozef II. postupne zriadil (v porovnaní s počtom zrušených kláštorov) až štvornásobne väčší počet nových farností a diecéznych štruktúr (tzv. farská reforma, podľa ktorej nikto nemal mať do kostola ďalej ako dve hodiny cesty). Katolíckej cirkvi sa dotkla aj štátna racionalizácia a profesionalizácia starostlivosti o chorých (nemocnice). Jozef II. pritom nepostupoval ako odporca cirkvi, ale ako reformátor v prospech viery (resp. kresťanskej znášanlivosti). Osobitný význam mali jeho patenty zakladajúce náboženskú toleranciu a zavádzajúce právo nekatolíkov nerušene vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a rozmnožovať ho. Obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť stúpencov nekatolíckeho vyznania (luteráni, kalvíni, pravoslávni) vyhlásil Tolerančným patentom vydaným už v prvom roku svojej samostatnej vlády (1781). Možnosť obmedzene vyznávať náboženstvo udelil aj Židom. Patent o židoch (1782) im síce prikazoval odložiť všetky vonkajšie znaky svojho náboženstva (napr. nosiť bradu), zakázal používať jazyk jidiš a uložil povinnosť osvojiť si jazyk tej-ktorej krajiny ríše, nadobudli však obmedzenú možnosť slobodne vyznávať svoje náboženstvo, právo ochrany v školách i pri učení sa remeslám, ako aj právo ochrany proti osobnému prenasledovaniu, ujme či urážkam, ktorým bývali v minulých storočiach vystavovaní. Práva dané nekatolíkom mali pritom povahu vrchnostensky udelenej výsady, nekatolíci, ich viera a spoločenstvo neboli chápané ako rovnoprávne, ale len ako tolerované, znášané, povolené ako výnimka. Zrovnoprávnenie nekatolíkov v majetkových otázkach však významne prispelo k hospodárskemu rastu monarchie.

K najvýznamnejším sociálno-ekonomickým reformám patril patent o zrušení nevoľníctva (v rakúskych a českých krajinách 1781, v Sedmohradsku 1783, v Uhorsku 1785), podľa ktorého roľníci síce nezískali pôdu ani oslobodenie od nových poddanských dávok, mohli sa však vykúpiť z poddanstva a stať sa osobne slobodnými, rozhodovať o svojom hnuteľnom majetku, dávať deti na remeslo a štúdiá a slobodne sa sťahovať. Sťahovanie obyvateľstva do miest tak vytváralo pracovné zdroje pre vznikajúce továrne a začal sa dlhodobý proces industrializácie, čo napomáhalo hospodársky rozmach monarchie. R. 1785 nariadil Jozef II. zmerať všetky roľnícke a 1786 všetky šľachtické pozemky (tzv. jozefínsky kataster), čo sa stalo základom rovnakého zdanenia pôdy poddaných aj šľachty. Berný a urbariálny patent (1789) zrušil povinnosť poddanskej roboty a nahradil ju peňažnými dávkami; obidva patenty však boli zrušené ešte počas cisárovho života. Sčítanie obyvateľstva (v Uhorsku od 1. 11. 1784 do konca leta 1785) bolo všeobecné, týkalo sa všetkých vrstiev stavovskej spoločnosti, teda aj šľachty a duchovenstva, a uplatnila sa pri ňom zásada rovnosti obyvateľov bez ohľadu na stavovskú príslušnosť. Množstvo osvietenských nariadení Jozefa II. sa týkalo zdravotnej starostlivosti (budovanie nemocníc, sirotincov a chudobincov, ochrana pitnej vody presunom cintorínov na okraj miest ap.) a vzdelávania, osobitne univerzitného, vznikali obecné a priemyselné školy i vojenské, technické a obchodné akadémie slúžiace na výchovu odborníkov pre prax s atribútmi racionalizmu a moderného správneho centralizmu.

Cieľom administratívnych reforiem (reforiem v správe štátu) Jozefa II. bolo vytvoriť jednotný centralizovaný (unitárny) štát, prekonať jeho dovtedajší charakter (súštátie – konglomerát kráľovstiev, kniežatstiev, vojvodstiev ap.) radikálnym obmedzením stavovského charakteru správy monarchie, ako aj likvidáciou feudálnej roztrieštenosti v štátnej správe (od najvyšších úradov vo Viedni cez jednotlivé krajiny ríše až po mestá a vidiek), napr. zlúčil do jednej kancelárie politickú a finančnú správu rakúskych krajín (1782; vrátane Haliče) a v Čechách štyri pražské mestá (1784; Staré Mesto, Nové Mesto, Malá Strana, Hradčany) do jedného správneho celku so spoločným magistrátom. V Uhorsku zrušil šľachtické stolice (1785) a krajinu rozdelil na 10 správnych, tzv. jozefínskych dištriktov. S územnými dištriktmi korešpondovali školské dištrikty (obvody) na čele s vymenovanými riaditeľmi; pôvodne ich bolo desať, od 1786 päť, z toho na Slovensku Prešporský školský dištrikt (riaditeľ Gabriel Prónai) a Košický školský dištrikt (riaditeľ Ľudovít Török, *1748, †1810), ktoré fungovali aj po 1790 (po zrušení správnych dištriktov). Vykonávaním správy s osobitným vzdelaním a praxou bol poverený zbor úradníkov platených štátom, pričom ich vlastnosťami mali byť usilovnosť, byrokratická horlivosť a oddanosť štátu; sám cisár sa podľa svojho reskriptu z 1783 pokladal za prvého úradníka a služobníka štátu. Efektívnemu fungovaniu monarchie mal napomôcť aj jednotný úradný, súdny a vyučovací jazyk, ktorým sa stala nemčina (1784); jej znalosť bola podmienkou zotrvania v úradnej funkcii. Toto opatrenie vyvolalo odpor v nenemeckých krajinách ríše (Uhorsko, Rakúske Nizozemsko, Česko, Halič) a chápalo sa ako germanizácia. V jednotlivých krajinách ríše vyvolalo národné pohyby, iniciovalo národné obrodenie (aj slovenského národa) a v konečnom dôsledku viedlo k rozpadu monarchie podľa sebaurčovacieho práva konštituovaných národov. V Uhorsku napr. zrušenie latinčiny ako úradného jazyka zmenilo jazykový problém na politický (tzv. vojna o latinčinu), k čomu prispela aj ďalšia zjednocovacia reforma (rozdelenie krajiny na desať dištriktov), ako aj skutočnosť, že Jozef II. sa za uhorského kráľa nedal korunovať svätoštefanskou korunou a 1784 dal tento klenot (Maďarmi považovaný za akúsi sakrálnu až mystickú osobu, nie iba za historicko-umelecký artefakt) preniesť do kráľovskej klenotnice vo Viedni.

Pri legislatívnych reformách vychádzal Jozef II. zo zásad právnej istoty, rovnosti pred zákonom a jednoty práva, čo už dlho požadovali osvietení právnici v monarchii i v zahraničí. Už 1781 vydal Všeobecný súdny poriadok (nemecky Allgemeine Gerichtsordnung) upravujúci občianske procesné právo a zaručujúci o. i. rovnosť všetkých osôb v súdnom konaní. V oblasti civilného (občianskeho) práva vydal pre dedičné habsburské krajiny a Čechy (nebol zavedený v Uhorsku a Rakúskom Nizozemsku) výnos o tzv. jozefínskom, resp. Všeobecnom občianskom zákonníku (nemecky Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, v právnickej literatúre označovaný skratkou ABG). Prvý diel zákonníka bol vydaný 1786 a platil až do 1811, keď ho nahradil Všeobecný občiansky zákonník (na rozlíšenie v právnickej literatúre označovaný skratkou ABGB). R. 1787 bol vydaný tzv. jozefínsky trestný zákonník (Všeobecný zákonník o zločinoch a trestoch za ne, nemecky Allgemeines Gesetzbuch über Verbrechen und derselben Bestrafung; platil do 1803) skrátene nazývaný Josephina. Hoci mučenie (tortúra) bolo zrušené ešte za života Márie Terézie a bol zrušený aj inštitút civilnej smrti (straty všetkých majetkových a osobných práv rozsudkom súdu), zákonník Josephina znamenal úplnú reformu trestného práva zakotvením zásady nulla poena sine lege, nullum crime sine lege (niet trestu bez zákona, niet zločinu bez zákona). Podľa tejto zásady, ktorá je platná dodnes, sa mohli trestať iba delikty, ktoré presne opisoval zákon; predstavovala tak trestnoprávne vyjadrenie a záruku nedotknuteľnosti osoby a zákonnosti. Ďalším prevratným rozhodnutím bolo zrušenie trestu smrti v riadnom súdnom procese (inšpirované o. i. dielom milánskeho právnika C. Beccariu), čo predstavovalo podstatný krok k humanizácii trestného práva. Cisár namiesto trestu smrti zaviedol drastické náhradné tresty (prikovanie, verejné práce, bitie palicou, pripútanie na pranier, odsúdenie na vlečenie lodí a i.), pre ktoré bol označovaný ako despotický panovník. Významné však je, že namiesto trestu s funkciou odplaty presadil trest s funkciou odstrašovania, ponaučenia pre delikventa s možnosťou jeho nápravy a ochrany spoločnosti; preexponované odstrašovanie však malo za následok vládu s autoritárskym a vyzvedačským policajným systémom. R. 1783 vydal Patent o manželstve (nemecky Ehepatent), ktorým chcel vyňať rodinné právo z kánonického práva, a tak manželstvo už nemalo byť iba cirkevnou, ale aj svetskou zmluvou; upraviť sa mali aj majetkové práva žien. R. 1786 nasledoval mimoriadne významný Patent o dedičstve (nemecky Erbfolgepatent), ktorý postavil na rovnakú úroveň synov aj dcéry, v dedičskom práve tak mala platiť rovnosť pre osoby rovnakého príbuzenského stupňa bez ohľadu na pohlavie.

Jozefínske reformy usilujúce sa o odstránenie nerovnosti obyvateľov na základe urodzenosti, resp. pôvodu, zakladajúce náboženskú toleranciu vrátane práva nekatolíkov nerušene vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a rozmnožovať ho a doplnené právami sedliakov (prevažne však poddaných) obrábať pôdu vo svojom záujme a na svoj prospech vyvolali v habsburskej monarchii pozoruhodný hospodársky rozkvet. Napriek tomu, že ich nebolo možné presadzovať vo všetkých krajinách monarchie rovnako (habsburská monarchia bola konglomerátom krajín s rozdielnymi politickými, hospodárskymi, sociálnymi, náboženskými, etnickými a kultúrnymi podmienkami; najviac sa im bránilo Uhorsko a Rakúske Nizozemsko) a odpor proti nim nevychádzal len zo strany starých feudálnych štruktúr (šľachty a cirkevnej hierarchie, ktorých moc obmedzovali), ale často vzbudzovali nesúhlas aj u jednoduchých ľudí, ich modernizačný potenciál postavený na nových myšlienkach bol v tej dobe značný. Hoci viaceré z nich (s výnimkou zrušenia nevoľníctva, Tolerančného patentu, zrušenia kláštorov a tzv. farskej reformy) cisár tesne pred smrťou odvolal alebo boli krátko po nej zrušené, resp. nerealizovali sa, časť z nich sa stala prirodzenou súčasťou systému habsburskej monarchie.

kameralizmus → kameralistika

Karantánia — historické územie vo vých. Alpách, na ktorom vzniklo zač. 7. stor. jedno z prvých slovanských kmeňových kniežatstiev, aj názov tohto kniežatstva. Zaberalo časť dnešného Rakúska (Korutánsko, Štajersko, časť Tirolska) a severových. Slovinska, jeho centrom bol pravdepodobne Karnburg (slovinsky Krnski grad). Prvým známym vládcom Slovanov, nazývaných neskôr aj alpskí Slovania alebo Karantánci (za ich potomkov sa pokladajú dnešní Slovinci), ktorí na toto územie prišli koncom 6. stor., bol knieža Valuk (Wallux dux Winedorum). V boji proti Avarom sa 623 pravdepodobne pripojili k ďalším slovanským kmeňom vedeným franským kupcom Samom (→ Samova ríša). Po jeho smrti a rozpade kmeňového zväzu (658) si však Karantánci zachovali samostatnosť. Ich christianizácia sa začala 751 a kniežatstvo sa postupne dostalo pod bavorsko-franský vplyv. Po definitívnom začlenení Bavorska do Franskej ríše sa Karantánia stala 828 jej hraničnou markou, slovanských vládcov nahradili franskí (osobitne bavorskí). R. 976 cisár Oto II. povýšil Karantániu na vojvodstvo (→ Korutánsko), ktoré však bolo územne menšie ako pôvodná Karantánia. R. 1335 získali vojvodstvo Habsburgovci (→ Rakúsko, dejiny).

Karl II. Franz, aj Karol II. František Štajerský, 3. 6. 1540 Viedeň – 10. 7. 1590 Graz — rakúsky a štajerský arcivojvoda (von Innerösterreich), syn cisára Ferdinanda I., otec cisára Ferdinanda II., zakladateľ štajerskej rodovej línie Habsburgovcov. Po smrti otca zdedil ako najmladší syn územie Vnútorného Rakúska (Innerösterreich), do ktorého patrili vojvodstvá Štajersko, Korutánsko a Kransko spolu s Goricou a Istriou. V jeho dŕžavách sa šírila reformácia, čo sa pokúsil zvrátiť dohodou so stavmi a rekatolizáciou, pri ktorej do krajiny pozval členov predtým založeného rádu jezuitov (1573). Pod tlakom tureckého nebezpečenstva (napriek svojmu neochvejnému katolíckemu presvedčeniu) požiadal o pomoc protestantské stavy, ktorým povolil náboženské ústupky. V záujme protitureckej obrany, ktorú riadil zo svojho sídla v Grazi, tiež budoval chorvátsku časť Vojenskej hranice, 1579 dal vybudovať pevnosť Karlstadt (→ Karlovac). Známy bol aj ako podporovateľ umenia a vied, 1585 založil v Grazi univerzitu a umelecký kabinet, v bazilike v Seckau (asi 75 km severozápadne od Grazu) dal postaviť mauzóleum (1587 – 1611). V dedinke Lipica (v dnešnom Slovinsku) založil chov ušľachtilých koní (→ lipický kôň).

Karl Alexander von Lothringen [fon lotrin-], slov. Karol Alexander Lotrinský, 12. 12. 1712 Lunéville – 4. 7. 1780 zámok Tervuren (pri Bruseli) — rakúsky poľný maršal a miestodržiteľ v službách Habsburgovcov, mladší brat cisára Františka I. Štefana. Do Viedne prišiel 1736 po bratovom sobáši s korunnou princeznou Máriou Teréziou, úspešne sa zúčastnil vojny s Turkami (1737 – 38) a 1740 bol vymenovaný za poľného maršala. Vo vojne o rakúske dedičstvo (1740 – 48) porazil Bavorov, počas sedemročnej vojny (1756 – 63), naopak, podľahol Prusom a bol zbavený vrchného velenia armády. R. 1744 sa oženil s Máriou Annou, mladšou sestrou Márie Terézie, a stal sa miestodržiteľom Rakúskeho Nizozemska. Ako miestodržiteľ zavádzal osvietenské reformy a snažil sa udržať osobitné postavenie krajiny v rámci habsburskej monarchie. R. 1761 bol zvolený za veľmajstra Rádu nemeckých rytierov, ktorý sa mu podarilo finančne ozdraviť.

Karl Ludwig Johann, aj Karol Ľudovít Ján, 5. 9. 1771 Florencia – 30. 4. 1847 Viedeň — rakúsky arcivojvoda z habsbursko-lotrinského rodu, tešínsky vojvoda, tretí syn cisára Leopolda II., brat cisára Františka II. (I.). Pre chorobu (epilepsia) bol určený na kňazskú dráhu, zaujímal sa však o vojenské záležitosti a podarilo sa mu presadiť sa v tejto oblasti. V prvom období napoleonských vojen velil rakúskym cisárskym jednotkám v Nemecku, Taliansku a vo Švajčiarsku, 1799 pre nezhody s bratom cisárom opustil vojenskú službu. R. 1801 sa stal prezidentom dvorskej vojenskej rady a podarilo sa mu zrealizovať viaceré armádne reformy (napr. zrušil celoživotnú vojenskú službu). R. 1809 sa vrátil do velenia protinapoleonských armád, utrpel viacero porážok, v máji 1809 výrazným víťazstvom nad vojskami Napoleona I. Bonaparta v bitke pri Asperne (dnes časť Viedne) si však získal veľké uznanie. Ďalšia veľká bitka vojny s Francúzmi sa odohrala v júli 1809 pri Wagrame (dnes Deutsch-Wagram, severovýchodne od Viedne), skončila sa však jeho drvivou porážkou. Po nej bol zbavený velenia a stiahol sa do ústrania. Napísal spisy o vojenstve a armáde, napr. príručku pre generálov rakúskej armády (1806) a príručku Zásady stratégie... (Grundsätze der Strategie..., 3 zv., 1814).

Karlovský mier, nesprávne Karlovacký mier — mierová zmluva o ukončení vojny medzi Svätou ligou (habsburská monarchia, Benátska republika, Poľsko, Rusko) a Osmanskou ríšou uzavretá 26. januára 1699 v srbskom meste Sremski Karlovci.

Jej uzatvoreniu predchádzali vojenské akcie Turkov proti habsburskej monarchii, ktoré sa začali v júli 1682 na podporu povstania I. Tököliho (spoločným postupom dobyli Košice, Fiľakovo a banské mestá a prenikli na Považie). Turci napriek podpisu prímeria (október 1682) obnovili už na jar 1683 vojenské akcie. Po začiatočných úspechoch (dobytie a vyplienenie Trnavy) utrpeli turecké vojská na čele s Kara Mustafom Pašom z Merzifonu 1683 ťažkú porážku pri Viedni (→ bitka pri Viedni). Následne boli porazení 1686 v Budíne, 1687 pri Moháči a 1691 pri Slankamene (dnes Stari Slankamen, Srbsko). Po rozhodujúcej porážke 11. septembra 1697 v bitke pri Zente (dnes Senta, Srbsko) cisárskym vojskom pod velením Eugena Savojského boli donútení uzavrieť s Habsburgovcami mier.

Mierové rokovania sa začali v novembri 1698 a vyvrcholili 26. januára 1699 podpísaním mierovej zmluvy s platnosťou 25 rokov, ktorá definitívne zastavila prenikanie Turkov do str. Európy a znamenala obnovenie celistvosti územia Uhorska. Turci boli nútení vzdať sa takmer všetkých území, ktoré v rámci Uhorska obsadili počas posledných vyše 150 rokov, habsburskej monarchii bolo vrátené celé územie Uhorska, Sedmohradska (s výnimkou Temešvárskeho ejáletu a Banátu), Chorvátska a Báčky i časť Slavónska, Poľsku Podolie a pravobrežná Ukrajina, Benátskej republike polostrov Peloponéz. Rusko podpísalo s Osmanskou ríšou dvojročné prímerie, 1700 však uzavretím Konštantínopolského mieru získalo prístav Azov, a tým aj prístup k Čiernemu moru. V Uhorsku vyvolal priebeh rokovaní nevôľu, pretože predstavitelia uhorskej šľachty neboli k rozhovorom prizvaní a mierová zmluva s nimi nebola prerokovaná. Nespokojnosť s politickými a spoločenskými pomermi zachvátila všetky vrstvy obyvateľstva v Uhorsku a 1703 vyústila do posledného protihabsburského povstania pod vedením Františka II. Rákociho.

Karnburg, slovin. Krnski grad — obec v juž. Rakúsku v spolkovej krajine Korutánsko, súčasť katastrálneho územia trhovej obce Maria Saal (slovinsky Gospa Sveta). Od konca 6. stor. osídlené slovanskými Karantáncami (za ich potomkov sa pokladajú dnešní Slovinci), centrum jedného z prvých slovanských kmeňových kniežatstiev – Karantánie (do konca 8., resp. do zač. 9. stor.). V 2. pol. 9. stor. tam vznikla karolovská falc (Curtis Carantana), z ktorej sa zachovali len dnešný rímskokatolícky kostol Pfalzkirche (pôvodne kaplnka falce; doložený 927, považovaný za najstarší zachovaný kostol vo vých. Alpách) a zvyšky karolovského múru. Pri kostole sa našiel tzv. Kniežací kameň (slovinsky Knežji kamen, nem. Fürstenstein) zo sekundárne upravenej hlavice rímskeho iónskeho stĺpu, na ktorom mal prebiehať intronizačný obrad slovanských kniežat sídliacich v Karnburgu (jeho vyobrazenie sa nachádza aj na 2-centovej slovinskej eurominci).

Karol I., 17. 8. 1887 zámok Persenbeug, Dolné Rakúsko – 1. 4. 1922 Funchal, ostrov Madeira — rakúsky cisár (1916 – 18) a český (1916 – 18, ako Karol III.), uhorský a chorvátsky kráľ (1916 – 18, ako Karol IV.) z habsbursko-lotrinskej dynastie, posledný panovník rakúsko-uhorskej monarchie, vnuk arcivojvodu Karla Ludwiga (*1833, †1906), brata cisára Františka Jozefa I. R. 1903 vstúpil do armády a počas prerušenia vojenskej služby 1906 – 08 absolvoval v Prahe univerzitné štúdium práva a politických vied. Ako dôstojník slúžil prevažne v Čechách. Spočiatku sa nezaoberal vysokou politikou, čo sa čiastočne zmenilo po vypuknutí 1. svet. vojny, keď bol prevelený do hlavného štábu armády v Tešíne, kde sa oboznamoval aj so štátnymi záležitosťami. Po povýšení na poľného podmaršala sa zúčastnil ofenzívy na talianskom a potom aj na východnom fronte.

Po smrti korunného princa Franza Ferdinanda d’Este (1914 podľahol v Sarajeve atentátu) sa stal následníkom trónu a po smrti Františka Jozefa I. (21. 11. 1916) rakúskym cisárom a uhorským (korunovaný 30. 12. 1916 v Budapešti ako Karol IV.), českým a chorvátskym kráľom. Na rozdiel od svojho prastrýka Františka Jozefa I., ktorý rozhodoval sám, vládol prostredníctvom rady ministrov. V čase jeho nástupu na trón sa Rakúsko-Uhorsko nachádzalo v zložitej situácii. Vnútorné problémy chcel riešiť čiastkovými sociálnymi a zdravotnými reformami (1917), vojenskú situáciu, ktorá sa pre Ústredné mocnosti nevyvíjala priaznivo, zasa neúspešnými pokusmi o podpísanie separátneho mieru s Dohodou (1917). Nedokázal čeliť snahám národov oslobodiť sa spod nadvlády Rakúsko-Uhorska a vytvoriť si vlastné štáty, čo pre budúcnosť monarchie predstavovalo najväčšiu hrozbu. Až 16. 10. 1918 vydal Manifest k národom monarchie, ktorým chcel ríšu zachrániť prebudovaním na federáciu. V priebehu októbra 1918 sa však monarchia rozpadla na samostatné štáty. Túto skutočnosť Karol reflektoval v proklamácii z 11. 11. 1918, v ktorej uviedol, že sa vzdáva akéhokoľvek výkonu štátnej moci. Nepripustil však abdikáciu (až do konca života totiž dúfal, že sa podarí monarchiu v nejakej podobe obnoviť), odmietol sa vzdať uhorského trónu, a preto bol poslaný do exilu. Usadil sa vo Švajčiarsku, odkiaľ sa 1921 dvakrát (v marci a októbri) neúspešne pokúsil získať maďarský trón. Po stroskotaní druhého pokusu bol dohodovými mocnosťami vyvezený na ostrov Madeira do núteného exilu. S manželkou, princeznou Zitou (*1892, †1989) z bourbonsko-parmskej dynastie, mali osem detí, najstarší syn O. von Habsburg-Lothringen sa 1961 zriekol habsburských dynastických nárokov. R. 2004 bol Karol I. vyhlásený za blahoslaveného.

Karol II. František Štajerský → Karl II. Franz (rakúsky a štajerský arcivojvoda).

Karol V. Leopold, aj Karol Lotrinský, aj Karol Leopold Lotrinský, 3. 4. 1643 Viedeň – 18. 4. 1690 Wels, Horné Rakúsko — rakúsky vojvodca. Od 1663 v habsburských voj. službách. R. 1675 titulárny vojvoda Lotrinska, ktoré bolo v tom čase obsadené Francúzmi. Bojoval a velil vo vojnách proti Francúzsku (1672 – 79, 1680 – 90), ako aj proti Turkom. Zúčastnil sa bitky pri Sv. Gottharde (1664; dnes Szentgotthárd v záp. Maďarsku) na rieke Rába, kde cisárska armáda zastavila postup Turkov na Viedeň, a pod velením cisárskeho generála Johanna Sporka (*1600, †1679) bojoval proti protihabsburským povstalcom v Uhorsku (1671). R. 1675 bol vymenovaný za cisárskeho generalissima a vrchného veliteľa cisárskej armády. V septembri 1683 jeho jednotky spolu s vojskom poľského kráľa Jána III. Sobieskeho porazili armádu tureckého veľkovezíra Kara Mustafu Pašu z Merzifonu (→ bitka pri Viedni), ktorá obliehala Viedeň. Nasledovalo oslobodenie Ostrihomu a Nových Zámkov, 1686 obsadenie centra tureckej moci v Uhorsku Budína a 1687 drvivá porážka Osmanov v bitke pri Moháči.

Karol VI., 1. 10. 1685 Viedeň – 20. 10. 1740 tamže — rímsko-nemecký cisár (od 1711), uhorský (od 1711, ako Karol III.) a český kráľ (od 1711, ako Karol II.), španielsky protikráľ (1703 – 11, ako Karol III.), posledný mužský potomok rodu Habsburgovcov, mladší syn cisára Leopolda I., otec Márie Terézie. Do dynastickej politiky sa dostal po smrti Karola II. (1700), posledného kráľa z rodu španielskych Habsburgovcov, keď sa stal kandidátom protifrancúzskej koalície na španielsky trón (proti kandidatúre Philippa z Anjou z rodu Bourbonovcov; od 1700 španielsky kráľ ako Filip V.), čím sa začala vojna o španielske dedičstvo. Po významnom víťazstve protifrancúzskej koalície v druhej bitke pri meste Höchstädt an der Donau (13. 8. 1704) získal titul arcivojvoda a vtiahol s armádou na Pyrenejský polostrov. Ovládol však len Katalánsko, kde bol ako Karol III. už 1703 vyhlásený za španielskeho kráľa, čo však bolo len formalitou, pretože skutočným španielskym kráľom bol Filip V. Po náhlej smrti svojho staršieho brata, cisára Jozefa I., sa vrátil do Viedne, aby prevzal vládu v rakúskych rodových dŕžavách. V októbri 1711 bol zvolený a v decembri 1711 korunovaný vo Frankfurte nad Mohanom za rímsko-nemeckého cisára, v máji 1712 v Bratislave za uhorského (ako Karol III.) a v septembri 1723 v Prahe za českého kráľa (ako Karol II.). Španielskeho trónu sa fakticky vzdal uznaním Filipa V. za španielskeho kráľa (→ Rastattský mier, 1714), začo však získal Nizozemsko, Milánsko, Neapolsko a Sardíniu, čím Habsburská ríša dosiahla najväčší územný rozsah vo svojej existencii. Územné zisky dosiahol aj v boji s Osmanskou ríšou (1717), v ďalšej vojne s Turkami (1737 – 39) ich však z väčšej časti stratil. Neúspechom sa skončila aj rakúska účasť na vojne o poľské dedičstvo (1733 – 35), v dôsledku ktorej stratil Neapolsko a Sicíliu.

V priebehu týchto vojen, charakterizovaných aj neustálymi zmenami koalícií európskych štátov, sa rakúska monarchia postupne dostávala do izolácie. Úspech zaznamenal v Uhorsku, kde uzavretím Satmárskeho mieru (apríl 1711 v Satu Mare), ktorý potvrdil privilégiá a práva uhorskej šľachty a dedičnosť uhorského trónu pre Habsburgovcov, sa skončilo posledné stavovské povstanie (→ protihabsburské povstania). Vydaním pragmatickej sankcie (1713) sa mu podarilo realizovať najdôležitejší politický zámer, a to zabezpečiť nedeliteľnosť habsburských dedičných dŕžav a v prípade vymretia mužských potomkov následníctvo aj po ženskej línii. V rámci politickej a ekonomickej konsolidácie monarchie sa usiloval o vybudovanie centralizovaného štátu, pričom k jeho jednotlivým súčastiam pristupoval rozdielne, napr. v Uhorsku v nariadení Resolutio Carolina (1731) čiastočne upravil postavenie protestantov, v Čechách, naopak, zvýšil tlak na rekatolizáciu krajiny (pálenie kníh jezuitom A. Koniášom). Ekonomiku monarchie sa snažil rozvíjať na merkantilistických princípoch (→ kameralistika), výraznejšie oddeľoval správu dvora a správu štátu. Bol významným podporovateľom umenia (obdobie jeho vlády je považované za vrcholné obdobie vývinu rakúskeho baroka), mecenášom architektúry, výtvarného umenia i hudby.

Karol Alexander Lotrinský → Karl Alexander von Lothringen

Karol II. František Štajerský → Karl II. Franz (rakúsky a štajerský arcivojvoda).

Karol Leopold Lotrinský → Karol V. Leopold

Karol Lotrinský → Karol V. Leopold

Karol Ľudovít Ján → Karl Ludwig Johann