Kartágo

Kartágo, fenicky Kart Hadašt (Nové Mesto), gr. Karchédón, lat. Carthago — staroveké prístavné mesto na pobreží severnej Afriky v dnešnom Tunisku, dnes archeologická lokalita v severnej časti mesta Tunis. Osídlenie a rozvoj Kartága prebiehali vo viacerých obdobiach.

Púnske obdobie – podľa antických prameňov založili Kartágo 814/813 pred n. l. ako obchodnú kolóniu Feničania z Týru (dnešný Súr v Libanone), archeologické nálezy ho však dokladajú až od polovice 8. stor. pred n. l. Jeho obyvateľov, Kartágincov, Rimania nazývali Púni (lat. Poeni, → Feničania). Podľa legendy založila Kartágo týrska princezná Dido (aj Elissa, Elyssa, Alissar), ktorá ušla pred svojím bratom Pygmalionom (dal zavraždiť jej manžela, aby sa zmocnil jeho bohatstva) do Numídie. Miestny kráľ jej sľúbil predať toľko územia, koľko možno ohradiť býčou kožou. Dido kožu rozrezala na tenké prúžky a vytýčila nimi oblasť okolo jadra budúceho Kartága, pahorku Byrsa (gr. byrsa = koža). Podľa Vergíliovho eposu Aeneis existovalo Kartágo už v období trójskej vojny. Dido poskytla v Kartágu útočisko obrancovi Tróje Aeneovi, ktorý ju však opustil, a preto spáchala samovraždu. To sa malo stať základom neskorších konfliktov medzi Rímom a Kartágom (Aeneas je považovaný za praotca rímskeho národa).

Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. sa Kartágo vymanilo spod kontroly svojho materského mesta Týru, postupne rozširovalo svoje územie a v 5. stor. pred n. l. sa stalo mestským štátom (termín Kartágo potom označuje nielen mesto Kartágo, ale aj štátny útvar, ktorého bolo hlavným centrom, t. j. Púnsku ríšu), najvýznamnejšou obchodnou a vojenskou mocnosťou západného Stredomoria, ktorej záujmová oblasť siahala od Egypta po Pyrenejský polostrov. Kartáginci si v severnej Afrike podriadili osady, ktoré boli už predtým kolonizované Feničanmi, napr. v dnešnom severovýchodnom Alžírsku kolónie Hippo Regius (dnes Annaba) a Cirta (dnes Constantine) a v severozápadnej Líbyi kolóniu Leptis Magna (neďaleko mesta Homs), v Stredozemnom mori kolonizovali napr. ostrovy Ibusim (dnes Ibiza) v Baleárach a Sardíniu, na západnej Sicílii založili mestá Lilybaeum (dnes Marsala) a Panormos (dnes Palermo), v Španielsku Kart Hadašt (lat. Carthago Nova, dnes Cartagena) a i.

Hlavným konkurentom Kartágincov boli spočiatku Gréci, ktorí od 8. stor. pred n. l. prenikali na západ (→ grécka kolonizácia). Kartáginci však uzavreli vojenskú koalíciu s Etruskmi a ich postup dočasne obmedzili. Po námornej bitke pri Alalii (dnes Aléria na Korzike) približne 540 – 535 pred n. l. spoločne docielili vyhnanie Grékov z Korziky (pripadla Etruskom) a zo Sardínie (pripadla Kartágincom). V 5. stor. pred n. l. pokračovali v expanzívnej politike a v dlhoročných grécko-kartáginských, tzv. sicílskych vojnách (5. – 3. stor. pred n. l.) sa pokúsili ovládnuť Sicíliu (väčšina kolónií bola grécka, Kartáginci dovtedy kolonizovali len jej západnú časť). Boje sa skončili 341 alebo 340 pred n. l. porážkou Kartágincov v bitke pri rieke Krimisos (pravdepodobne dnešná rieka Belice, juhozápadná Sicília). R. 312 (al. 310) pred n. l. ovládol takmer celé územie Kartága syrakúzsky tyran Agathoklés, ktorý sa 307 pred n. l. vrátil na Sicíliu (vyhlásil sa za sicílskeho kráľa) a 305 pred n. l. uzavrel s Kartágincami mier.

Postupné narastanie moci Ríma, ktorý do pol. 3. stor. pred n. l. ovládol takmer celý Apeninský polostrov, však začalo ohrozovať Kartágo ako dominantnú námornú a obchodnú mocnosť v západnom Stredomorí. Kartáginci spočiatku udržiavali s Rimanmi dobré vzťahy, 509 pred n. l. a 348 pred n. l. uzavreli mierové zmluvy vymedzujúce sféry ich vplyvu a na základe poslednej mierovej zmluvy z 279/278 pred n. l. dokonca spoločne bojovali proti epirskému kráľovi Pyrrhovi, ktorý dobyl väčšiu časť Sicílie patriacu Kartágincom. Výsledkom konfliktu ich záujmov boli tri púnske vojny.

V prvej púnskej vojne (264 – 241 pred n. l.) Kartágo po porážke kartáginského vojvodcu Hamilkara Barka v námornej bitke pri Egadských ostrovoch úplne stratilo Sicíliu. R. 237 pred n. l. Rím využil povstanie kartáginských žoldnierov a obsadil Sardíniu a Korziku. V nasledujúcom období však Kartáginci zásluhou Hamilkara Barka a jeho zaťa Hasdrubala (†221 pred n. l.) ovládli južnú časť Pyrenejského polostrova (s významnými ložiskami striebra) a 227 pred n. l. tam založili dnešné mesto Cartagena. R. 226 pred n. l. uzavreli s Rimanmi zmluvu, ktorá určovala rieku Iberus (aj Iber, dnešná rieka Ebro) ako hranicu medzi kartáginskou a rímskou sférou vplyvu. V druhej púnskej vojne (218 – 202 pred n. l.) sa bojovalo najmä v Itálii: 217 pred n. l. kartáginský vojvodca Hannibal zvíťazil pri Trasimenskom jazere, 216 pred n. l. pri Cannae v Apúlii, 211 pred n. l. podnikol demonštratívnu výpravu k Rímu (→ Hannibal ante portas!), 207 pred n. l. Rimania pri rieke Metaurus (dnes Metauro) porazili jeho brata Hasdrubala (*asi 243 pred n. l., †207 pred n. l.). R. 206 pred n. l. Scipio Africanus St. vytlačil Kartágincov z Hispánie a po bitke pri Zame (202 pred n. l.; Zama Major, aj Zama Regia, pravdepodobne južne od dnešného mesta Tunis) bol 201 pred n. l. medzi Kartágom a Rímom uzavretý mier, podľa ktorého sa vláda Kartága obmedzila len na severovýchod dnešného Tuniska (okolie Kartága) a muselo zaplatiť Rímu vojnové reparácie. Zároveň na severoafrickom území vzniklo pod patronátom Ríma kráľovstvo Numídia. Numídsky kráľ Masinissa sa usiloval rozšíriť svoje územie na úkor Kartága, a preto vyprovokoval vojnovú roztržku s Kartágincami, ktorí podľa mieru z 201 pred n. l. nesmeli bez povolenia rímskeho senátu viesť žiadnu vojnu. To viedlo 149 pred n. l. k vypuknutiu tretej púnskej vojny, v ktorej bolo Kartágo porazené a 146 pred n. l. úplne zničené, jeho obyvatelia zahynuli v bojoch alebo boli poslaní do otroctva (asi 50-tis. ľudí). Na území Kartága vznikla rímska provincia Africa.

Kartáginci (Púni) hovorili v súčasnosti už zaniknutým púnskym (severoafrickým) dialektom feničtiny – púnčinou, resp. neskôr novopúnčinou, ktorá sa používala asi do 6. stor. n. l. Patrila k semitským jazykom afroázijskej jazykovej rodiny a významne ovplyvnila niektoré moderné berberské jazyky, najmä v súčasnom Tunisku, Alžírsku a Maroku (slovná zásoba, toponymá). Zapisovala sa variantom fenického písma – púnskym, resp. novopúnskym písmom, ktoré sa používalo asi do 3. stor. n. l. v monumentálnej, resp. v novopúnskej (neskoropúnskej) kurzívovej podobe a zachovalo sa len v nápisoch. Predpokladá sa, že sa neskôr stalo základom líbyjského písma (aj numídske písmo), písma tifinag (predarabské písmo používané berberským etnikom Tuaregov) a turdetského písma (písmo starovekého mesta Tartéssos).

Náboženstvo Kartágincov (púnske náboženstvo) bolo polyteistické, vychádzalo z fenického náboženstva a mytológie. Hlavným bohom bol Baal Hamon (jedna z podôb semitského boha Baala, púnsky Pán zástupov), patrónkou Kartága však bola jeho manželka, bohyňa Mesiaca a nočnej oblohy Tanit (jedna z podôb Aštarty), nazývaná aj Baalova tvár (púnsky Pene Baal) alebo Kráľovná (púnsky Rabat). Bola rovnocenná Baalovi Hamonovi, jej symbolom bol rovnostranný trojuholník, ktorého sa na hornom vrchole dotýkala vodorovná čiara a nad ňou bol kruh, resp. trojuholník (podľa niektorých autorov ide o obrys ženy s roztiahnutými rukami – trojuholník predstavoval jej rúcho, kruh hlavu a horizontálna línia medzi nimi ramená). Rimania ju neskôr stotožnili s Junonou (Iuno Caelestis). Bohyni Tanit bol zasvätený hlavný mestský chrám nachádzajúci sa v blízkosti prístavu, kde jej boli na kovových oltároch (tofet) prinášané zvieracie a podľa niektorých kresťanských autorov (napr. Tertullianus) aj ľudské obety (malí chlapci). Dokladom ľudských obiet by malo byť množstvo zachovaných stél (najstaršia zo 7. stor. pred n. l.) označujúcich hroby (obetovaných) detí, čo však viacerí súčasní autori spochybňujú. Ďalší uctievaní bohovia boli napr. Melkart (púnsky Kráľ mesta), pôvodne ochranný boh mesta Týros pokladaný za syna Baala a Tanit, Ešmun, boh lekárstva, pôvodne ochranný boh fenického mesta Sidon, a i.

Moc Kartága bola založená najmä na obchode (obchodovalo s otrokmi a predovšetkým s kovmi). Kartáginci budovali obchodné a vojenské loďstvo, prístavy (dva umelé uzatvorené prístavy v Kartágu, jeden pre vojnové a druhý pre obchodné lode, boli v antike považované za majstrovské technické diela), zakladali obchodné stanice. Boli vynikajúci stavitelia lodí. Kartáginskí moreplavci sa už od 8. stor. pred n. l. plavili po Stredozemnom mori a prenikli až za Heraklove stĺpy (Gibraltársky prieliv), napr. podľa niektorých zdrojov podnikol okolo 450 pred n. l. Himilko (Himilco) plavbu pozdĺž západného pobrežia Európy a pravdepodobne sa dostal až do Británie, v tom istom čase viedol Hanno Moreplavec expedíciu pozdĺž západného pobrežia Afriky. Obchod podporovala aj hustá cestná sieť spájajúca pobrežie s vnútrozemím Afriky. V kartáginskom hospodárstve malo okrem obchodu významnú úlohu aj vysoko rozvinuté poľnohospodárstvo, pestovalo sa najmä obilie, ovocie a vinič, čo dokladá napr. 28-zväzkový spis kartáginského učenca a agronóma Maga (Mago), resp. Magóna z Kartága, z 2. stor. pred n. l. o pestovaní plodín, ktorý Rimania ako jediné dielo kartáginskej (púnskej) literatúry preložili do latinčiny (v súčasnosti známe len z citátov). Významný bol chov koní. Vysokú úroveň dosiahla výroba a spracovanie kovov (striebro, železo, meď, cín), z ktorých sa vyrábali rozličné nádoby a v obdobiach vojen zbrane, rozvíjalo sa aj tkáčstvo a farbiarstvo (najmä na export), na domácu spotrebu sa vyrábala keramika, predmety zo slonoviny a i.

Kartágo v období najväčšieho rozkvetu pozostávalo z niekoľkých štvrtí. Jeho centrom bol pahorok Byrsa s akropolou (od 5. stor. pred n. l. opevnený hradbami), v ktorého blízkosti sa nachádzali rozsiahle pohrebiská. V 3. stor. pred n. l. malo Kartágo helenistický charakter, pravidelnú uličnú sieť s rozsiahlymi domami s peristylmi a patrilo k najväčším a najvýstavnejším mestám helenistického Stredomoria. Politickú moc v ňom mali zámožné obchodnícke rodiny, na čele štátu stál spočiatku kráľ, od 5. stor. pred n. l. dvaja šoffeti (suffeti, obdoba rímskych konzulov) volení ľudovým zhromaždením na jeden rok a senát (300 doživotne vymenovaných členov). Stabilitu štátu kontroloval tribunál (104 členov, každý s titulom sudca). Kartáginské vojsko pozostávalo z cudzích žoldnierov, ktorí pochádzali z Afriky (Líbyjčania, Numíďania), z ostrovov v Stredomorí (Sardínia, Korzika, Baleáry) a z Grécka. Kartáginci, ktorí vytvorili osobitnú kultúru, sa stali sprostredkovateľmi kultúrnych vplyvov medzi východnou a západnou oblasťou Stredomoria.

Rímske obdobie – mesto Kartágo sa 122 pred n. l. pokúsil obnoviť Gaius Sempronius Gracchus poskytnutím jeho územia chudobným rímskym občanom (bezzemkom), ktorých vyslal ako kolonistov do severnej Afriky. Rímsky senát však tejto prvej rímskej zámorskej kolónii (Colonia Iunonia Carthago) oficiálny štatút mesta neschválil. Opätovne obnoviť Kartágo sa rozhodol 46 pred n. l. Caesar, jeho predsavzatie realizoval 29 pred n. l. Oktavián (cisár Augustus), ktorý vyslal do severnej Afriky približne 3-tis. kolonistov. Vzniklo nové mesto Colonia Iulia Concordia Carthago, ktoré sa vyvíjalo a rozrastalo postupne, najmä v 2. – 5. stor. n. l., a ako hlavné mesto provincie Africa patrilo v cisárskom období k najväčším mestám Rímskej ríše (žilo tam okolo 500-tis. obyvateľov). Centrom mesta ostal pahorok Byrsa (s akropolou), kde vznikli mohutné terasy, na ktorých bolo vybudované fórum s kapitolom a bazilikou. V 2. stor. n. l. bol postavený palác rímskeho guvernéra, Antoninove kúpele (termy, postavené za vlády Antonina Pia 145 – 165, patria k najlepšie zachovaným architektonickým pamiatkam z rímskeho obdobia) a cirkus (hipodróm), ktoré patrili k najväčším stavbám svojho druhu v Rímskej ríši. Bolo tam aj niekoľko chrámov, divadlo, amfiteáter, odeion a niekoľko verejných cisterien na vodu (nezachovali sa). V 2. – 3. stor. boli prestavané aj obidva prístavy. Už v 2. stor. jestvovala v Kartágu významná kresťanská obec a biskupstvo (spolu s Rímom najvýznamnejšie v západnom svete), pôsobili tam Tertullianus, Cyprián z Kartága, sv. Augustín a i., konalo sa tam niekoľko cirkevných snemov. V pol. 4. stor. bola vybudovaná rotunda, ktorá bola kópiou Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme. Kresťanské kostoly mali niekoľko lodí oddelených stĺpmi, apsidu na východnej i na západnej strane a podlahu pokrytú mozaikami.

R. 439 dobyli Kartágo Vandali vedení kráľom Geiserichom a až do 533, keď ich ríšu rozvrátil vojenský veliteľ byzantského cisára Justiniána I. Veľkého Belisar, bolo hlavným sídlom vandalských kráľov. V nasledujúcom období sa stalo rezidenciou východorímskeho (byzantského) miestodržiteľa a bolo prestavané; boli obnovené staršie a vznikli nové kostoly, a to aj v blízkosti mesta za hradbami (bazilika Damous El Karita, pol. 6. stor.). R. 698 bolo Kartágo dobyté Arabmi a deštruované. Odvtedy v ruinách. Postupne sa vyľudnilo, slúžilo ako zdroj stavebného materiálu a spolií na stavby mešít.

Systematický archeologický výskum v Kartágu sa začal 1975 v rámci medzinárodného projektu UNESCO na záchranu Kartága (UNESCO pour la sauvegarde de Carthage), jeho rozširovanie však sťažuje skutočnosť, že veľká časť pozostatkov Kartága sa nachádza pod zástavbou predmestí mesta Tunis. R. 1979 boli ruiny Kartága zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Do súčasnosti sa okrem zvyškov viacerých verejných profánnych i sakrálnych stavieb zachovali aj artefakty z púnskeho, a najmä z rímskeho (mozaiky, sochy) a byzantského obdobia uchovávané v Kartáginskom národnom múzeu (fr. Musée national de Carthage, založené 1875) na území bývalého mesta Kartágo na pahorku Byrsa a v archeologickom Národnom múzeu Bardo (Musée national du Bardo, založené 1888) v mestskej štvrti Bardo v Tunise.