Agion Oros → Atos

Achája, gr. Achaia, lat. Achaea — krajina v severových. časti Peloponézu v Grécku. Na juhu susedí s Arkádiou, na juhozápade s Elidou, na východe s Kylénou, sev. pobrežie obmýva Korintský záliv. Okolo 2000 pred n. l. osídlená Achájcami, ktorých 1200 pred n. l. vytlačili Dóri. Na území Acháje vznikol pôvodne voľný, od 4. stor. pred n. l. pevný spolok 12 achájskych miest, ktorý sa nezúčastnil na grécko-perzských vojnách ani na peloponézskej vojne. Politickým strediskom bolo Aigion a náboženským Heliké, kde stál Poseidónov chrám (373 pred n. l. mesto zničené zemetrasením). Na čele spolku boli dvaja stratégovia, o spoločných záležitostiach rozhodovalo spolkové zhromaždenie. Vo 4. stor. pred n. l. sa Achája dostala pod vplyv Sparty. V helenistickom období tam ako reakcia na boje medzi diadochmi o ovládnutie Macedónie a Grécka vznikol Achájsky spolok. R. 146 pred n. l. Rimania porazili Achájcov a ich územie začlenili pod provinciu Macedónia. Až 27 pred n. l. Augustus vytvoril z ich územia provinciu Achaea, do ktorej patrilo aj územie Peloponézu a vých. Grécka so sídelným mestom Korint.

Achelóos, Aspropotamos — rieka v záp. Grécku; dĺžka 223 km. Pramení v pohorí Pindos, ústi do Iónskeho mora. Využívaná energeticky a na zavlažovanie.

Aigína, Egina — ostrov v Aiginskom zálive Egejského mora patriaci Grécku, administratívne predstavuje súčasť kraja Atika; 87,4 km², 13-tis. obyvateľov (2013). Hornatý reliéf, najvyšší vrch Oros, 531 m n. m. Pestovanie ovocných stromov, olív, viniča. Hlavným morským prístavom a turistickým strediskom je mesto Aigína (kompou spojené s mestom Pireus).

Pôvodnými obyvateľmi Aigíny boli Achájci, v 8. stor. pred n. l. ju ovládli Dóri. V 6. a 5. stor. pred n. l. patrila k námorným veľmociam, po 456 pred n. l. ju ovládli Atény. Našli sa na nej zvyšky mnohých chrámov zasvätených Afrodite, Apolónovi, Artemide a Dionýzovi. K najvýznamnejším patrí neskoroarchaický chrám bohyne Afaie (510 – 480 pred n. l.). Na hore Oros bolo náboženské stredisko a oltár Dia Panhellénia.

Aiginský záliv, aj Sarónsky záliv, gr. Saronikos Kolpos — najväčší záliv Egejského mora na pobreží Grécka medzi polostrovom Atika na severovýchode, historickým územím Argolida na severovýchodnom pobreží polostrova Peloponéz na juhozápade a Korintskou šijou na severozápade; rozloha 740 km², maximálna hĺbka 416 m. V zálive ležia Sarónske ostrovy. Na východnom pobreží v aglomerácii Atén leží prístavné mesto Pireus s najväčším prístavom Grécka a jedným z najväčších prístavov Stredozemného mora (najväčší osobný prístav v Európe). Aiginský záliv spojený s Korintským zálivom Iónskeho mora Korintským prieplavom zohráva významnú úlohu v námornej doprave.

Ajion Oros → Atos

Alexandrupoli, starogr. Alexandrúpolis, medzinárodný prepis Alexandroupoli — prístavné mesto v severových. Grécku v kraji Východná Makedónia a Trácia pri Tráckom mori južne od antického mesta Traianopolis, administratívne stredisko departementu Evros; 73-tis. obyvateľov (2011). Nazvané podľa gréckeho kráľa Alexandra I. Sídlo pravoslávneho biskupa. Letisko.

Alfeios — rieka v Grécku, najdlhšia rieka Peloponézu; dĺžka 120 km. Pramení v pohorí Taygetos a ústi do Iónskeho mora. Nesplavná.

Aliakmon, Vistrilsca — rieka v sev. Grécku; dĺžka 314 km. Pramení v pohorí Grámmos, vlieva sa do Solúnskeho zálivu. Využívaná energeticky a na závlahy.

Andros — ostrov v Egejskom mori patriaci Grécku, najsevernejší v súostroví Kyklady, úžinou oddelený od Eubóje; 380 km², 9,2 tis. obyvateľov (2011), administratívnym strediskom je prístavné mesto Gavrion. Budovaný najmä kryštalickými horninami; hornatý povrch. Na pobrežných nížinách a v širokých dolinách pestovanie viniča, olív, figovníka, citrusov. Chov kôz a oviec; rybolov. Využívanie menších ložísk mangánu a mramoru. Na pobreží morské kúpaliská.

Arda, gr. Ardas, tur. Arda Nehri — rieka v Bulharsku, Grécku a Turecku, pravostranný prítok Marice; dĺžka 272 km (v Bulharsku 241 km). Tečie zníženinou vo vých. časti Rodop striedavo zúženými profilmi a rozšírenými úsekmi. Využívaná na zavlažovanie, na str. toku priehrady a vodné elektrárne. Dôležité mesto na rieke Kărdžali.

Aspropotamos → Achelóos

Atos, starogr. Athós, Hagion Oros, novogr. Athos, Ajio(n) Oros, Agio(n) Oros — najvýchodnejší výbežok polostrova Chalkidiki, s ktorým je spojený 2 km širokou šijou, v sev. Grécku v Egejskom mori; 340 km², dĺžka 45 km. V juž. časti vrch Atos so strmými svahmi (2 033 m n. m.) budovaný mramormi. Názov Atos pôvodne označoval len vrch Atos (nazývaný aj Svätá hora, Hora Panny Márie), neskôr celý polostrov.

Od 9. stor. stredisko byzantského a neskôr aj slovanského pravoslávia. Od pol. 9. stor. sa tam usádzali pustovníci a postupne vznikali kláštory pravoslávnej cirkvi (najviac grécke, ale aj ruský, srbský, bulharský, gruzínsky, rumunský). Prvý a dodnes najvýznamnejší kláštor Veľká lavra (starogr. Megisté laura, novogr. Mejisti lavra) založil 963 Athanasios Athonita (t. j. Athoský, starogr. Athónités, novogr. Athonitis, *medzi 925 – 930, †1000) s podporou byzantského cisára Nikefora II. Fóka (kostol zo začiatku 10. stor. viackrát prestavaný a zväčšený, významné fresky z 1300, a najmä zo 14. – 16. stor., najväčšia knižnica na vrchu Atos s množstvom písomných pamiatok), po 980 vznikali ďalšie kláštory, mníšske osady (starogr. hieres skétes, novogr. ieres, resp. jeres skites) a spoločenstvá. V 16. stor. bolo na vrchu Atos asi 40 kláštorov, z ktorých sa dodnes zachovalo 20, vybudované sú zväčša na neprístupných strmých skalných zrázoch. V kláštoroch sa uchovávajú významné stredoveké písomné a umelecké pamiatky, vzácne iluminované rukopisy, ikony, mozaiky a relikviáre. Celý polostrov je autonómnou (nie suverénnou) mníšskou republikou (od 1926 súčasť Grécka) s administratívnym centrom v osade Karyes; z hľadiska cirkevnej jurisdikcie podlieha pod konštantínopoloského ekumenického patriarchu, spravuje ho rada (starogr. Hiera Epistasia, novogr. Iera Epistasia) volená každoročne všetkými 20 kláštormi. Ženy a deti do 18 rokov majú na Atos zakázaný prístup.

Balkán — 1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

Dodekanéz, gr. Dodekanisos, aj Dodekanisia — skupina ostrovov v Egejskom mori v blízkosti juhozápadného pobrežia Malej Ázie tvoriaca väčšiu časť súostrovia Južné Sporady patriaca Grécku, z administratívneho hľadiska spadá do kraja Južná Egeis; 2 714 km², okolo 190-tisíc obyvateľov, administratívnym strediskom je mesto Rodos na ostrove Rodos. Zahŕňa 12 väčších a asi 40 menších ostrovov a útesov, 25 ostrovov je obývaných. Najväčšie ostrovy sú Rodos, Karpathos a Kos.

Ostrovy majú hornatý povrch, horské chrbty dosahujú výšky 500 – 1 200 m n. m., najvyšší vrch Atavyros (1 215 m n. m.) leží v západnej časti Rodosu. Medzi pohoriami sa rozkladajú úrodné nížiny. Ostrovy majú subtropické podnebie stredomorského charakteru, priemerná teplota v januári je 11 °C, v júli 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok je 500 – 800 mm. V dôsledku malej rozlohy ostrovov je slabo rozvinutá riečna sieť. Svahy pohorí sú porastené macchiami (zastúpené sú duby, sosny, cyprusy), v nižších nadmorských výškach rastú suchomilné krovinaté a trávnaté porasty. Pestuje sa vinič, pšenica, tabak, olivovníky a citrusy. Chovajú sa ovce, kozy a priadka morušová, rozvinutý je rybolov a lov morských hubiek. Na ostrovoch sú rozšírené tradičné remeslá – výroba kobercov a keramiky. Dodekanéz ležia na frekventovanej morskej ceste z Čierneho mora do Stredozemného mora a sú hojne navštevované turistami.

Dojranské jazero, macedónsky Dojransko ezero, grécky Limni Doiranis — jazero tektonicko-sopečného pôvodu na hranici Severného Macedónska a Grécka v zníženine na úpätí horského pásma Belasica vo výške 148 m n. m.; dĺžka 8,9 km, šírka 7,1 km, rozloha 43,1 km² (27,3 km² v Severnom Macedónsku, 15,8 km² v Grécku), hĺbka do 10 m. Jazero je odvodňované prítokom rieky Vardar.

Hérakleion → Iraklio

Idra, starogr. Hydra — ostrov v súostroví Sarónskych ostrovov v záp. časti Aiginského zálivu Egejského mora patriaci Grécku, administratívne predstavuje súčasť kraja Atika, od pevniny Peloponézu oddelený úzkym prielivom; rozloha 65 km², 2-tis. obyvateľov (2011). Je pretiahnutého tvaru v smere východ – západ. Budovaný vápencami; hornaté vnútrozemie, najmä juž. časť, maximálna výška 1 936 m n. m. Nedostatok vody sa rieši jej dovážaním z pevniny, neúrodné územie je takmer bez vegetácie. Pravidelné lodné spojenie s Pireom. Na ostrove je zakázaná motorová doprava (s výnimkou sanitného vozidla a vozidiel na zber odpadkov). Turistické stredisko, vďaka úzkostlivému dodržiavaniu charakteru zástavby majú sídla ostrova zachovanú pôvodnú atmosféru. Cestovný ruch a umelecké remeslá (výroba šperkov, keramiky, výrobkov z kože a ručne tkaných textílií, čipkárstvo) sú hlavným zdrojmi obživy miestneho obyvateľstva sústredeného na severnom, k pevnine privrátenom pobreží, kde leží i stredisko ostrova, prístavné mesto Idra (1,9 tis. obyvateľov, 2011).

Ioannina [jo-], slovenský vžitý názov Janina — mesto v západnej časti Grécka na západnom brehu jazera Ioannina (aj Pamvotida), administratívne stredisko kraja Epirus a okresu (nómu) Ioannina; 66-tis. obyvateľov (2011). Najväčšie obchodné a priemyselné stredisko regiónu. Priemysel kožiarsky, obuvnícky, tabakový, výroba kobercov; umelecké remeslá. Cestný uzol, letisko. Turistické stredisko.

Oblasť bola osídlená už v období paleolitu, Ioannina bola založená v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým, prvýkrát písomne doložená až koncom 9. stor. (879). R. 1082 – 1108 bola obsadená Normanmi. Po vzniku Epirského despotátu (1204) sa stala jeho druhým najvýznamnejším mestom (po hlavnom meste Arta). Medzi 1284 – 1307 tam vzniklo arcibiskupstvo. Po rozpade Epirského despotátu (1337) sa opäť stala súčasťou Byzantskej ríše, od 1430 bola pod tureckou nadvládou, v 15. – 17. stor. významným zlatníckym strediskom (slávne napr. výrobou zlatých a strieborných výšiviek). Najväčší rozkvet dosiahla koncom 18. stor., keď z nej Ali paša z Janiny vytvoril (1788 – 1822) takmer samostatný štátny útvar. R. 1869 bola časť mesta zničená požiarom. Od 1913 je Ioannina súčasťou Grécka. Stavebné pamiatky: citadela (11. – 18. stor., tzv. Bohemondova veža kruhového pôdorysu, ktorú v 11. stor. vybudovali Normani) s mešitou (1618 – 19, dnes historické múzeum) a mauzóleom Aslana pašu (17. stor.), mešita Fethiye Camii (reštaurovaná 1795), synagóga (17. stor.), chrámy Ajios Nikolaos Stratigopulos (16. stor., fresky v interiéri 1543) a Ajios Nikolaos Filanthropinos (1531 – 32, fresky 1542 – 60), viaceré chrámy (19. stor.), radnica s hodinovou vežou (1. polovica 20. stor.) a i. Na ostrove na jazere Ioannina zvyšky viacerých byzantských kláštorov a kostolov (napr. kláštory Prodromos, fresky z 18. – 19. stor.; Eleusa, 16. stor., fresky zo 16. – 18. stor.; Panteleimonos z 15. stor., v časti kláštora je dnes múzeum). Archeologické múzeum, univerzita (založená 1970). V blízkosti Ioanniny významná antická archeologická lokalita Dodóna.

Iraklio, historický názov Hérakleion — prístavné mesto v Grécku na severnom pobreží ostrova Kréta, administratívne stredisko kraja Kréta a okresu (nómu) Iraklio; 141-tis. obyvateľov (najväčšie mesto ostrova, 2012). Priemysel potravinársky (pivovarnícky, vinársky), tabakový, chemický; remeslá (keramické výrobky). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie viniča). Hlavný prístav ostrova, letisko. Vyhľadávaná turistická lokalita.

Založené Dórmi okolo 1100 pred n. l. a nazvané Hérakleion podľa mýtického hrdinu Herakla. Po dobytí Kréty Arabmi (827), ktorí v meste vybudovali obranné priekopy, nazvané Rabz el-Chandak (Hradná priekopa). R. 961 Nikefor Fókas (neskorší byzantský cisár Nikefor II. Fókas) dobyl Krétu a vyhnal Arabov, pričom Iraklio vyplienil a vypálil (po konsolidácii pomerov obnovený, byzantský Chandax), po páde Byzantskej ríše (1204) získala ostrov Benátska republika, mesto bolo prestavané a opevnené, dostalo taliansky názov Candia. R. 1669 ho po 21-ročnom obliehaní dobyli osmanskí Turci (až do 1897 bola Kréta súčasťou Osmanskej ríše). V tom čase sa po turecky nazývalo Kandije, po grécky Megalo Kastro. Od 1897 bolo súčasťou samostatnej Kréty, od 1913 Grécka. Počas 2. svetovej vojny utrpelo veľké škody (1941 bombardované počas nemeckej invázie). Od 1971 administratívne stredisko Kréty, hospodárske, obchodné a priemyselné centrum ostrova.

Stavebné pamiatky: pevnosť Rocca al Mare postavená Benátčanmi (1. polovica 16. stor.), neskororenesančná verejná budova nazývaná Loggia (1626 – 28, 1941 zničená, znovupostavená), zbrojnica (16. – 17. stor., dnes radnica), Bazilika sv. Tita (pôvodne 15. stor.), zvyšky mestských hradieb (16. – 17. stor.), Morosiniho fontána (1628) a i.

Univerzita, archeologické múzeum (významné zbierky minojskej a krétsko-mykénskej kultúry), historické a byzantské múzeum. Asi 6 km južne od Iraklia sa nachádza významná archeologická lokalita Knóssos.

Itaka, gr. Ithaki — ostrov v Iónskom mori v súostroví Iónskych ostrovov severovýchodne od Kefallinie patriaci Grécku; rozloha 96 km², 3,2 tis. obyvateľov (2011). Hornatý povrch, maximálna výška 804 m n. m. Vegetácia typu macchia. Pestovanie viniča a olivovníka. Hlavným sídlom ostrova je Vathy (aj Ithaki, 1,9 tis. obyvateľov, 2010), jeden z najväčších prírodných prístavov na svete. Podľa gréckej mytológie je ostrov Itaka rodiskom hrdinu Odysea, na ktorého návrat čakala jeho manželka Penelopa v tamojšom paláci (jeho existencia nebola archeológmi dosiaľ potvrdená).

Ithaki → Itaka

Južné Sporady, grécky Nóties Sporádes — skupina ostrovov v Egejskom mori medzi Kykladami a juhozáp. pobrežím Malej Ázie patriaca Grécku, súčasť Sporád. Patrí do nej skupina ostrovov Dodekanéz a niekoľko sev. ležiacich ostrovov (Samos, Ikaria a i.). Niekedy sú k Južným Sporadom pričleňované i ostrovy Chios a Lesbos.

Kalymnos — ostrov patriaci Grécku v juhových. časti Egejského mora pri záp. pobreží Malej Ázie v ostrovnej skupine Dodekanéz medzi ostrovmi Kos a Léros; rozloha 109 km², okolo 16-tis. obyvateľov, administratívne stredisko Pothia. Členité pobrežie s mnohými zálivmi, vrchovinný reliéf, maximálna výška 760 m n. m. Pestovanie citrusov. Kalymnos bol v minulosti centrom lovu a spracovania hubiek v Egejskom mori (na ostrove sú 3 múzeá dokumentujúce tieto činnosti, ktoré silno ovplyvnili i folklór územia), v súčasnosti vzrastajúci cestovný ruch; ostrov je skalolezeckým regiónom ponúkajúcim množstvo trás rôznej náročnosti. Letisko v blízkosti Pothie. V 20. stor. pokles počtu obyvateľov v dôsledku emigrácie najmä do USA a Austrálie (1925 mal ostrov okolo 24-tis. obyvateľov).

Karpathos [-tos] — ostrov v juhových. časti Egejského mora v súostroví Južné Sporady asi 47 km juhozáp. od Rodosu patriaci Grécku, administratívne predstavuje súčasť kraja Južná Egeis; dĺžka 50 km, rozloha 301 km² (2. najväčší ostrovnej skupiny Dodekanéz), 6,2 tis. obyvateľov (2011). Hornatý povrch, najvyšší vrch Lastos, 1 215 m n. m. Pestovanie obilia, olivovníka, viniča; pastierstvo kôz a oviec; rybolov. Pravidelné letecké spojenie s Aténami a ostrovmi Rodos, Kasos a Kréta, lodné spojenie s Aténami, Krétou a ostrovmi Dodekanéz. Na juhových. pobreží leží mesto Karpathos (nazýva sa aj Pigadia), hlavné stredisko a najväčší prístav ostrova.

Kartágo, fenicky Kart Hadašt (Nové Mesto), gr. Karchédón, lat. Carthago — staroveké prístavné mesto na pobreží severnej Afriky v dnešnom Tunisku, dnes archeologická lokalita v severnej časti mesta Tunis. Osídlenie a rozvoj Kartága prebiehali vo viacerých obdobiach.

Púnske obdobie – podľa antických prameňov založili Kartágo 814/813 pred n. l. ako obchodnú kolóniu Feničania z Týru (dnešný Súr v Libanone), archeologické nálezy ho však dokladajú až od polovice 8. stor. pred n. l. Jeho obyvateľov, Kartágincov, Rimania nazývali Púni (lat. Poeni, → Feničania). Podľa legendy založila Kartágo týrska princezná Dido (aj Elissa, Elyssa, Alissar), ktorá ušla pred svojím bratom Pygmalionom (dal zavraždiť jej manžela, aby sa zmocnil jeho bohatstva) do Numídie. Miestny kráľ jej sľúbil predať toľko územia, koľko možno ohradiť býčou kožou. Dido kožu rozrezala na tenké prúžky a vytýčila nimi oblasť okolo jadra budúceho Kartága, pahorku Byrsa (gr. byrsa = koža). Podľa Vergíliovho eposu Aeneis existovalo Kartágo už v období trójskej vojny. Dido poskytla v Kartágu útočisko obrancovi Tróje Aeneovi, ktorý ju však opustil, a preto spáchala samovraždu. To sa malo stať základom neskorších konfliktov medzi Rímom a Kartágom (Aeneas je považovaný za praotca rímskeho národa).

Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. sa Kartágo vymanilo spod kontroly svojho materského mesta Týru, postupne rozširovalo svoje územie a v 5. stor. pred n. l. sa stalo mestským štátom (termín Kartágo potom označuje nielen mesto Kartágo, ale aj štátny útvar, ktorého bolo hlavným centrom, t. j. Púnsku ríšu), najvýznamnejšou obchodnou a vojenskou mocnosťou západného Stredomoria, ktorej záujmová oblasť siahala od Egypta po Pyrenejský polostrov. Kartáginci si v severnej Afrike podriadili osady, ktoré boli už predtým kolonizované Feničanmi, napr. v dnešnom severovýchodnom Alžírsku kolónie Hippo Regius (dnes Annaba) a Cirta (dnes Constantine) a v severozápadnej Líbyi kolóniu Leptis Magna (neďaleko mesta Homs), v Stredozemnom mori kolonizovali napr. ostrovy Ibusim (dnes Ibiza) v Baleárach a Sardíniu, na západnej Sicílii založili mestá Lilybaeum (dnes Marsala) a Panormos (dnes Palermo), v Španielsku Kart Hadašt (lat. Carthago Nova, dnes Cartagena) a i.

Hlavným konkurentom Kartágincov boli spočiatku Gréci, ktorí od 8. stor. pred n. l. prenikali na západ (→ grécka kolonizácia). Kartáginci však uzavreli vojenskú koalíciu s Etruskmi a ich postup dočasne obmedzili. Po námornej bitke pri Alalii (dnes Aléria na Korzike) približne 540 – 535 pred n. l. spoločne docielili vyhnanie Grékov z Korziky (pripadla Etruskom) a zo Sardínie (pripadla Kartágincom). V 5. stor. pred n. l. pokračovali v expanzívnej politike a v dlhoročných grécko-kartáginských, tzv. sicílskych vojnách (5. – 3. stor. pred n. l.) sa pokúsili ovládnuť Sicíliu (väčšina kolónií bola grécka, Kartáginci dovtedy kolonizovali len jej západnú časť). Boje sa skončili 341 alebo 340 pred n. l. porážkou Kartágincov v bitke pri rieke Krimisos (pravdepodobne dnešná rieka Belice, juhozápadná Sicília). R. 312 (al. 310) pred n. l. ovládol takmer celé územie Kartága syrakúzsky tyran Agathoklés, ktorý sa 307 pred n. l. vrátil na Sicíliu (vyhlásil sa za sicílskeho kráľa) a 305 pred n. l. uzavrel s Kartágincami mier.

Postupné narastanie moci Ríma, ktorý do pol. 3. stor. pred n. l. ovládol takmer celý Apeninský polostrov, však začalo ohrozovať Kartágo ako dominantnú námornú a obchodnú mocnosť v západnom Stredomorí. Kartáginci spočiatku udržiavali s Rimanmi dobré vzťahy, 509 pred n. l. a 348 pred n. l. uzavreli mierové zmluvy vymedzujúce sféry ich vplyvu a na základe poslednej mierovej zmluvy z 279/278 pred n. l. dokonca spoločne bojovali proti epirskému kráľovi Pyrrhovi, ktorý dobyl väčšiu časť Sicílie patriacu Kartágincom. Výsledkom konfliktu ich záujmov boli tri púnske vojny.

V prvej púnskej vojne (264 – 241 pred n. l.) Kartágo po porážke kartáginského vojvodcu Hamilkara Barka v námornej bitke pri Egadských ostrovoch úplne stratilo Sicíliu. R. 237 pred n. l. Rím využil povstanie kartáginských žoldnierov a obsadil Sardíniu a Korziku. V nasledujúcom období však Kartáginci zásluhou Hamilkara Barka a jeho zaťa Hasdrubala (†221 pred n. l.) ovládli južnú časť Pyrenejského polostrova (s významnými ložiskami striebra) a 227 pred n. l. tam založili dnešné mesto Cartagena. R. 226 pred n. l. uzavreli s Rimanmi zmluvu, ktorá určovala rieku Iberus (aj Iber, dnešná rieka Ebro) ako hranicu medzi kartáginskou a rímskou sférou vplyvu. V druhej púnskej vojne (218 – 202 pred n. l.) sa bojovalo najmä v Itálii: 217 pred n. l. kartáginský vojvodca Hannibal zvíťazil pri Trasimenskom jazere, 216 pred n. l. pri Cannae v Apúlii, 211 pred n. l. podnikol demonštratívnu výpravu k Rímu (→ Hannibal ante portas!), 207 pred n. l. Rimania pri rieke Metaurus (dnes Metauro) porazili jeho brata Hasdrubala (*asi 243 pred n. l., †207 pred n. l.). R. 206 pred n. l. Scipio Africanus St. vytlačil Kartágincov z Hispánie a po bitke pri Zame (202 pred n. l.; Zama Major, aj Zama Regia, pravdepodobne južne od dnešného mesta Tunis) bol 201 pred n. l. medzi Kartágom a Rímom uzavretý mier, podľa ktorého sa vláda Kartága obmedzila len na severovýchod dnešného Tuniska (okolie Kartága) a muselo zaplatiť Rímu vojnové reparácie. Zároveň na severoafrickom území vzniklo pod patronátom Ríma kráľovstvo Numídia. Numídsky kráľ Masinissa sa usiloval rozšíriť svoje územie na úkor Kartága, a preto vyprovokoval vojnovú roztržku s Kartágincami, ktorí podľa mieru z 201 pred n. l. nesmeli bez povolenia rímskeho senátu viesť žiadnu vojnu. To viedlo 149 pred n. l. k vypuknutiu tretej púnskej vojny, v ktorej bolo Kartágo porazené a 146 pred n. l. úplne zničené, jeho obyvatelia zahynuli v bojoch alebo boli poslaní do otroctva (asi 50-tis. ľudí). Na území Kartága vznikla rímska provincia Africa.

Kartáginci (Púni) hovorili v súčasnosti už zaniknutým púnskym (severoafrickým) dialektom feničtiny – púnčinou, resp. neskôr novopúnčinou, ktorá sa používala asi do 6. stor. n. l. Patrila k semitským jazykom afroázijskej jazykovej rodiny a významne ovplyvnila niektoré moderné berberské jazyky, najmä v súčasnom Tunisku, Alžírsku a Maroku (slovná zásoba, toponymá). Zapisovala sa variantom fenického písma – púnskym, resp. novopúnskym písmom, ktoré sa používalo asi do 3. stor. n. l. v monumentálnej, resp. v novopúnskej (neskoropúnskej) kurzívovej podobe a zachovalo sa len v nápisoch. Predpokladá sa, že sa neskôr stalo základom líbyjského písma (aj numídske písmo), písma tifinag (predarabské písmo používané berberským etnikom Tuaregov) a turdetského písma (písmo starovekého mesta Tartéssos).

Náboženstvo Kartágincov (púnske náboženstvo) bolo polyteistické, vychádzalo z fenického náboženstva a mytológie. Hlavným bohom bol Baal Hamon (jedna z podôb semitského boha Baala, púnsky Pán zástupov), patrónkou Kartága však bola jeho manželka, bohyňa Mesiaca a nočnej oblohy Tanit (jedna z podôb Aštarty), nazývaná aj Baalova tvár (púnsky Pene Baal) alebo Kráľovná (púnsky Rabat). Bola rovnocenná Baalovi Hamonovi, jej symbolom bol rovnostranný trojuholník, ktorého sa na hornom vrchole dotýkala vodorovná čiara a nad ňou bol kruh, resp. trojuholník (podľa niektorých autorov ide o obrys ženy s roztiahnutými rukami – trojuholník predstavoval jej rúcho, kruh hlavu a horizontálna línia medzi nimi ramená). Rimania ju neskôr stotožnili s Junonou (Iuno Caelestis). Bohyni Tanit bol zasvätený hlavný mestský chrám nachádzajúci sa v blízkosti prístavu, kde jej boli na kovových oltároch (tofet) prinášané zvieracie a podľa niektorých kresťanských autorov (napr. Tertullianus) aj ľudské obety (malí chlapci). Dokladom ľudských obiet by malo byť množstvo zachovaných stél (najstaršia zo 7. stor. pred n. l.) označujúcich hroby (obetovaných) detí, čo však viacerí súčasní autori spochybňujú. Ďalší uctievaní bohovia boli napr. Melkart (púnsky Kráľ mesta), pôvodne ochranný boh mesta Týros pokladaný za syna Baala a Tanit, Ešmun, boh lekárstva, pôvodne ochranný boh fenického mesta Sidon, a i.

Moc Kartága bola založená najmä na obchode (obchodovalo s otrokmi a predovšetkým s kovmi). Kartáginci budovali obchodné a vojenské loďstvo, prístavy (dva umelé uzatvorené prístavy v Kartágu, jeden pre vojnové a druhý pre obchodné lode, boli v antike považované za majstrovské technické diela), zakladali obchodné stanice. Boli vynikajúci stavitelia lodí. Kartáginskí moreplavci sa už od 8. stor. pred n. l. plavili po Stredozemnom mori a prenikli až za Heraklove stĺpy (Gibraltársky prieliv), napr. podľa niektorých zdrojov podnikol okolo 450 pred n. l. Himilko (Himilco) plavbu pozdĺž západného pobrežia Európy a pravdepodobne sa dostal až do Británie, v tom istom čase viedol Hanno Moreplavec expedíciu pozdĺž západného pobrežia Afriky. Obchod podporovala aj hustá cestná sieť spájajúca pobrežie s vnútrozemím Afriky. V kartáginskom hospodárstve malo okrem obchodu významnú úlohu aj vysoko rozvinuté poľnohospodárstvo, pestovalo sa najmä obilie, ovocie a vinič, čo dokladá napr. 28-zväzkový spis kartáginského učenca a agronóma Maga (Mago), resp. Magóna z Kartága, z 2. stor. pred n. l. o pestovaní plodín, ktorý Rimania ako jediné dielo kartáginskej (púnskej) literatúry preložili do latinčiny (v súčasnosti známe len z citátov). Významný bol chov koní. Vysokú úroveň dosiahla výroba a spracovanie kovov (striebro, železo, meď, cín), z ktorých sa vyrábali rozličné nádoby a v obdobiach vojen zbrane, rozvíjalo sa aj tkáčstvo a farbiarstvo (najmä na export), na domácu spotrebu sa vyrábala keramika, predmety zo slonoviny a i.

Kartágo v období najväčšieho rozkvetu pozostávalo z niekoľkých štvrtí. Jeho centrom bol pahorok Byrsa s akropolou (od 5. stor. pred n. l. opevnený hradbami), v ktorého blízkosti sa nachádzali rozsiahle pohrebiská. V 3. stor. pred n. l. malo Kartágo helenistický charakter, pravidelnú uličnú sieť s rozsiahlymi domami s peristylmi a patrilo k najväčším a najvýstavnejším mestám helenistického Stredomoria. Politickú moc v ňom mali zámožné obchodnícke rodiny, na čele štátu stál spočiatku kráľ, od 5. stor. pred n. l. dvaja šoffeti (suffeti, obdoba rímskych konzulov) volení ľudovým zhromaždením na jeden rok a senát (300 doživotne vymenovaných členov). Stabilitu štátu kontroloval tribunál (104 členov, každý s titulom sudca). Kartáginské vojsko pozostávalo z cudzích žoldnierov, ktorí pochádzali z Afriky (Líbyjčania, Numíďania), z ostrovov v Stredomorí (Sardínia, Korzika, Baleáry) a z Grécka. Kartáginci, ktorí vytvorili osobitnú kultúru, sa stali sprostredkovateľmi kultúrnych vplyvov medzi východnou a západnou oblasťou Stredomoria.

Rímske obdobie – mesto Kartágo sa 122 pred n. l. pokúsil obnoviť Gaius Sempronius Gracchus poskytnutím jeho územia chudobným rímskym občanom (bezzemkom), ktorých vyslal ako kolonistov do severnej Afriky. Rímsky senát však tejto prvej rímskej zámorskej kolónii (Colonia Iunonia Carthago) oficiálny štatút mesta neschválil. Opätovne obnoviť Kartágo sa rozhodol 46 pred n. l. Caesar, jeho predsavzatie realizoval 29 pred n. l. Oktavián (cisár Augustus), ktorý vyslal do severnej Afriky približne 3-tis. kolonistov. Vzniklo nové mesto Colonia Iulia Concordia Carthago, ktoré sa vyvíjalo a rozrastalo postupne, najmä v 2. – 5. stor. n. l., a ako hlavné mesto provincie Africa patrilo v cisárskom období k najväčším mestám Rímskej ríše (žilo tam okolo 500-tis. obyvateľov). Centrom mesta ostal pahorok Byrsa (s akropolou), kde vznikli mohutné terasy, na ktorých bolo vybudované fórum s kapitolom a bazilikou. V 2. stor. n. l. bol postavený palác rímskeho guvernéra, Antoninove kúpele (termy, postavené za vlády Antonina Pia 145 – 165, patria k najlepšie zachovaným architektonickým pamiatkam z rímskeho obdobia) a cirkus (hipodróm), ktoré patrili k najväčším stavbám svojho druhu v Rímskej ríši. Bolo tam aj niekoľko chrámov, divadlo, amfiteáter, odeion a niekoľko verejných cisterien na vodu (nezachovali sa). V 2. – 3. stor. boli prestavané aj obidva prístavy. Už v 2. stor. jestvovala v Kartágu významná kresťanská obec a biskupstvo (spolu s Rímom najvýznamnejšie v západnom svete), pôsobili tam Tertullianus, Cyprián z Kartága, sv. Augustín a i., konalo sa tam niekoľko cirkevných snemov. V pol. 4. stor. bola vybudovaná rotunda, ktorá bola kópiou Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme. Kresťanské kostoly mali niekoľko lodí oddelených stĺpmi, apsidu na východnej i na západnej strane a podlahu pokrytú mozaikami.

R. 439 dobyli Kartágo Vandali vedení kráľom Geiserichom a až do 533, keď ich ríšu rozvrátil vojenský veliteľ byzantského cisára Justiniána I. Veľkého Belisar, bolo hlavným sídlom vandalských kráľov. V nasledujúcom období sa stalo rezidenciou východorímskeho (byzantského) miestodržiteľa a bolo prestavané; boli obnovené staršie a vznikli nové kostoly, a to aj v blízkosti mesta za hradbami (bazilika Damous El Karita, pol. 6. stor.). R. 698 bolo Kartágo dobyté Arabmi a deštruované. Odvtedy v ruinách. Postupne sa vyľudnilo, slúžilo ako zdroj stavebného materiálu a spolií na stavby mešít.

Systematický archeologický výskum v Kartágu sa začal 1975 v rámci medzinárodného projektu UNESCO na záchranu Kartága (UNESCO pour la sauvegarde de Carthage), jeho rozširovanie však sťažuje skutočnosť, že veľká časť pozostatkov Kartága sa nachádza pod zástavbou predmestí mesta Tunis. R. 1979 boli ruiny Kartága zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Do súčasnosti sa okrem zvyškov viacerých verejných profánnych i sakrálnych stavieb zachovali aj artefakty z púnskeho, a najmä z rímskeho (mozaiky, sochy) a byzantského obdobia uchovávané v Kartáginskom národnom múzeu (fr. Musée national de Carthage, založené 1875) na území bývalého mesta Kartágo na pahorku Byrsa a v archeologickom Národnom múzeu Bardo (Musée national du Bardo, založené 1888) v mestskej štvrti Bardo v Tunise.

Kasos — ostrov v Egejskom mori patriaci Grécku, jeden zo skupiny ostrovov Dodekanéz; rozloha 70 km², okolo 1-tis. obyvateľov.

Kastoria — mesto na severozápade Grécka v kraji Západná Makedónia v Dinároch na polostrove vybiehajúcom do jazera Orestida, administratívne stredisko nómu Kastoria; 15-tis. obyvateľov (2012). Základnými ekonomickými aktivitami obyvateľstva mesta sú spracovanie kožušín a turistika (najmä s cieľom nákupu kožušín).

Mesto založené 840 pred n. l. je stotožňované so starovekým mestom Keletron (lat. Celetrum), ktoré asi 200 pred n. l. dobyli Rimania. Jeho súčasný názov je podľa gréckej mytologickej tradície odvodený od jedného z Dioskúrov Kastora, uctievaného v období antiky v tamojšej oblasti (niekedy býva považovaný i za zakladateľa mesta), prípadne z lat. slova castrum (pevnosť, množné číslo castra). Po rozdelení Rímskej ríše (395 n. l.) sa stalo súčasťou Byzancie. Okolo roku 550 založil byzantský cisár Justinián I. Veľký na mieste dnešnej Kastorie opevnené mesto Iustinianopolis, kde preniesol aj susedné mesto Dioklétianopolis založené cisárom Diokleciánom (284 – 305).

Najstaršie písomné zmienky o Kastorii pochádzajú z 10. stor., keď bola okolo 950 a 990 dobytá Bulharmi. R. 1018 ju dobyl byzantský cisár Bazil II. Bulharobijca, do 1204 súčasť Byzantskej ríše, 1082 – 83 krátko obsadená Normanmi, 1204 opäť Bulharmi. Od 1385 súčasť Osmanskej ríše, do ktorej patrila až do balkánskych vojen (1912 – 13). Počas tohto obdobia vzrástol jej ekonomický a kultúrny význam (rozvoj obchodu a priemyslu, predovšetkým spracovanie kožušín a obchodovanie s nimi; stala sa centrom gréckej kultúry, kde sa zachovávali grécke zvyky a tradície, ako aj grécke pravoslávne náboženstvo). R. 1912 dobytá Grékmi, 1913 pripojená ku Grécku. Po grécko-tureckých vojnách (1919 – 22) boli moslimovia žijúci v meste presídlení do Turecka a Kastoria bola osídlená gréckymi utečencami. Počas 2. svetovej vojny (apríl 1941 – september 1943) súčasť talianskej okupačnej zóny, počas gréckej občianskej vojny (1946 – 49) sa tam dočasne usadilo mnoho utečencov z okolitých obcí.

Významné umelecké centrum. V 10. – 11. stor. existovali v Kastorii viaceré maliarske dielne, ktoré kopírovali súdobé konštantínopolské maliarske diela a štýly, v 12. stor. tam vznikla lokálna maliarska škola, ktorá vytvárala nástenné maľby a ikony vysokej úrovne. V 13. stor. vznikali umelecké diela ovplyvnené súdobou tvorbou pochádzajúcou z území okupovaných križiakmi i z Benátok, v 1. pol. 14. stor. umelecká produkcia upadla. V 2. pol. 14. – 15. stor. existovalo v Kastorii viacero maliarskych dielní, ktoré vytvárali najmä rozsiahle freskové cykly v miestnych chrámoch i vo vzdialenejších oblastiach Balkánu. Originálny maliarsky štýl týchto dielní sa vyznačuje antiklasickými tendenciami, úsilím o obnovenie tradície byzantského maliarstva i uplatňovaním inovácií zo západoeurópskeho maliarstva.

Zachovalo sa tam množstvo stavebných pamiatok, najmä chrámov (okolo 50) a historických meštianskych opevnených niekoľkopodlažných rezidencií (nazývané archontika) zo 17. – 18. stor. Chrámy reprezentujú neskorobyzantské architektonické štýly, väčšina z nich má malé rozmery, zväčša majú formu malej trojloďovej baziliky alebo jednolodia, mnohé z nich majú interiéry zdobené freskami. K najvýznamnejším patria Ajios Stefanos (starogr. Hagios Stefanos, založený okolo 900, trojloďová bazilika s nartexom, fresková výzdoba z 12. – 13. stor.), Taxiarchis Mitropoleos (starogr. Taxiarchés Métropoleós, založený okolo 900, fresky z 10. – 14. stor.), Panajia Kumbelidiki (starogr. Panagia Kumpelidiké, založený okolo 900, trojkonchová dispozícia s centrálnou kupolou, fresky z 13. a 15. – 17. stor.), Ajii Anarjyri (starogr. Hagioi Anargyroi, založený v 1. tretine 11. stor., výnimočné sú fresky z konca 12. stor. v tzv. dynamickom štýle), Ajios (starogr. Hagios) Nikolaos tu Kasnitzi (12. stor., fresky z poslednej štvrtiny 12. stor.), Ajios (Hagios) Athanasios tu Muzaki (1384 – 85, fresky zo 14. stor. a i.), asi 3 km od mesta chrám Panajia Mavriotissa (starogr. Panagia Mauriótissa, založený okolo 1000, pôvodne katolikon kláštora Panajia Mavriotissa, výnimočné sú expresívne poňaté fresky v interiéri z 13. stor.). Múzeum byzantského umenia, sídlo biskupstva.

Kavala — prístavné mesto v severových. Grécku v kraji Východná Macedónia a Trácia v zálive Kavala (Egejské more) oproti ostrovu Thasos, administratívne stredisko okresu (nómu) Kavala; 53-tis. obyvateľov (2012). Priemysel chemický, (výroba priemyselných hnojív), textilný, tabakový. Prímorské kúpele. Obchodný a osobný prístav, medzinárodné letisko.

Oblasť bola v 2. pol. 7. stor. pred n. l. kolonizovaná Grékmi z blízkeho ostrova Thasos, ktorí tam založili mesto Neapolis (Nové mesto). R. 340 pred n. l. ho obsadil Filip II. Macedónsky a stalo sa prosperujúcim prístavom. R. 146 pred n. l. sa Macedónia stala rímskou provinciou a Kavala hlavným prístavom oblasti a stanicou na obchodnej a vojenskej ceste Via Egnatia spájajúcej mestá Dyrrachium (dnes Drač, Albánsko) a Byzantion (dnes Istanbul, Turecko). Okolo 49/50 n. l. tam prišiel apoštol Pavol (Pavol z Tarzu), ktorý 50 – 51 n. l. v meste Filippy založil prvú kresťanskú obec v Európe. Po rozdelení Rímskej ríše (395 n. l.) pripadla Kavala Byzancii (nazývaná Christupolis, Kristovo mesto). V 6. stor. tam cisár Justinián I. Veľký postavil mohutné opevnenia (v 8. a 9. stor. zosilnené), ktoré mali slúžiť na ochranu mesta. R. 1185 však bolo dobyté a vyplienené Normanmi a 1387 Turkami (do 1912 súčasť Osmanskej ríše), 1391 zničené a vypálené sultánom Bajezidom I. Yildirimom, v polovici 15. stor. znovuvybudované, získalo súčasný názov, naďalej si však zachovalo grécky charakter. Po balkánskych vojnách (1912 – 13) sa stalo súčasťou Grécka a bulharská menšina sa z mesta vysťahovala do Bulharska. Po grécko-tureckej vojne (1919 – 22) sa tam usadili maloázijskí Gréci. Význam mesta vzrástol, rozvíjali sa v ňom priemysel a poľnohospodárstvo. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 bolo obsadené Bulharskom.

Stavebné pamiatky: byzantské hradby a pevnosť Panagia (6. stor., prestavané v 15. stor.), akvadukt Kamares (okolo 1530, rekonštruovaný 1997), imaret (kuchyňa pre chudobných) s hamámom (1818 – 21, 1931 sčasti zničený, rekonštruovaný 2001, dnes hotel), konzervatórium (pred 1864, reštaurované 1987 – 90), radnica (1895), kláštor lazaristov (1888 – 92), viacero múzeí, napr. Archeologické múzeum (založené 1934), rodný dom egyptského pašu Muhammada Alího (Mehmeta), ktorý sa 1769 v Kavale narodil.