kancionál

kancionál [lat.] — spevník, zbierka, zborník alebo súbor duchovných piesní (lat. cantio = pieseň, spev). Medzinárodný súpis hudobných prameňov (RISM, Répertoire international des sources musicales) definuje kancionál ako súbor najmenej 12 piesní. Od 18. do 20. stor. sa na Slovensku pojem kancionál používal na označenie slovacikálnych rukopisných a tlačou vydaných knižných zbierok duchovných piesní v kultúrnom, spisovnom a liturgickom jazyku. V katolíckej tradícii označuje kancionál aj knihy organových sprievodov duchovných piesní používaných v liturgii (v evanjelickej tradícii sa presadil pojem organová partitúra).

Prostredníctvom kancionálov sa písomne uchovávajú duchovné piesne a kanonizuje a podnecuje sa aktívny kongregačný spev v liturgii v danom období a v regióne podľa jednotlivých konfesií (v súčasnosti existujú aj nadkonfesionálne kancionály, napr. Spevy z Taizé). Kancionály (výber piesní a ich stvárnenie – tlač, notácia, ďalej titul, predhovor, rubriky, prídavky, vonkajšia podoba – formát, rozsah, výzdoba, zhotovenie, ako aj cirkevno-úradné schválenie, okruh používania, generačná životnosť) sú predmetom interdisciplinárneho skúmania v teológii, histórii a literárnej a hudobnej vede. Niektoré kancionály sú úzko špecializované, obsahujú napr. iba pohrebné piesne (funebrál), piesne k evanjeliám, piesne vybraného liturgického obdobia, vybraných pobožností a cirkevných príležitostí, piesne pre školskú, študujúcu mládež a deti ap. Za kancionál sa považuje aj nesamostatná zbierka piesní v podobe prídavku ku katechizmom, k modlitebným knihám a náboženským spisom. Kľúčové kancionály vychádzali v početných reedíciách, v kontexte dobových súvislostí zachytávali popri tradovaných duchovných piesňach aj novú tvorbu.

Prvé štádiá vývoja kancionálu v Európe dokladajú niektoré stredoveké rukopisné liturgické kódexy, ktorých použitie súviselo s vnútornými potrebami kláštorov. Obsahovali spevy omšovej liturgie a ofíciá s prídavkami duchovných piesní v latinskom a v ľudovom jazyku (lat. cantio, nem. Leise). Z 15. stor. sa zachovali prvé samostatné spevníky latinských piesní alebo piesní v národných jazykoch, napr. v Nemecku rukopisný kancionál z kláštora vo Wienhausene v Sasku (Wienhäuser Liederbuch, 1460 alebo 1470) a kancionál z Kolína nad Rýnom (Liederbuch Anna von Köln, 1500 – 24), husitský liturgický spev so zastúpením latinských a českých duchovných piesní reprezentuje napr. český rukopisný Jistebnický kancionál z polovice 15. stor. Z konca 15./zač. 16. stor. sa na území Nemecka zachovali príležitostné tlače duchovných piesní menšieho formátu, z územia Čiech pochádza prvý tlačený kancionál v Európe (1501, anonymný, nenotovaný, pravdepodobne pochádzajúci od Lukáša Pražského z prostredia Jednoty bratskej, obsahuje 90 piesní, vytlačil ho J. Kamp). Nárast produkcie kancionálov v Európe je spojený s vynálezom kníhtlače a so začiatkami reformácie. R. 1524 boli vytlačené prvé luteránske spevníky (Achtliederbuch – 8 piesní M. Luthera a jeho okruhu; dve Enchiridiá vydané v Erfurte; kancionál Johanna Waltera, *1496, †1570, vydaný vo Wittenbergu) obsahujúce stredoveké duchovné piesne (Leise), spevy luteránskej bohoslužby, preklady stredovekých hymnov a žalmové piesne. Vývin základného piesňového repertoáru (corpus reformatum) Lutherovej reformácie vyvrcholil 1545 vydaním spevníka Valentina Babsta (†1556), posledného z kancionálov potvrdených autoritou M. Luthera. Tradícia vydávania protestantských kancionálov v tomto období sa rozvíjala aj v južnej časti nemeckého jazykového územia (Štrasburg, Konstanz, Norimberg, Augsburg) a v nemecko-sliezskej vetve Jednoty bratskej (nemecký kancionál Michaela Weisseho, *1488, †1534, vydaný 1531). Ďalším vývinovým typom kancionálu bol Ženevský žaltár (1539, vo francúzskom jazyku), ktorý vznikol v prostredí reformačného hnutia J. Kalvína a obsahoval žalmy spracované do podoby piesňových parafráz (zhudobnené rýmované strofické texty s úzkou väzbou textu a rytmu melódie; všetkých 150 biblických žalmov sa nachádza vo vydaní z 1562). Spolu s reformačným hnutím prenikal Ženevský žaltár do ďalších krajín Európy a bol prekladaný do národných jazykov. Z piesňového repertoáru 16. stor. čerpali v 17. stor. viachlasné kancionály, ako aj kancionály so zápismi piesní v homofónnom štvorhlase (nem. Kantionalsatz), napr. kancionál Lucasa Osiandera (*1534, †1604; 1586), kancionál Setha Calvisia (*1556, †1615; 1597 – 98), kancionál Bartholomäa Gesia (*1555, †1611; 1601), kancionál Melchiora Vulpia (*asi 1570, †1615; 1604), kancionál M. Praetoria (1605), kancionál H. L. von Hasslera (1607 – 08) a kancionál Johanna Hermanna Scheina (*1586, †1630; 1627). Mladší typ kancionálu 17. stor. obsahoval nové duchovné piesne v zjednodušenom stvárnení jednohlasnej melódie s generálbasovým sprievodom určené na súkromné potreby a domáce pobožnosti (autori P. Gerhardt, Angelus Silesius a i.), k najvýznamnejším patril kancionál Praxis pietatis melica od Johanna Crügera (*1598, †1662; 1647 – 1736 až 45 vydaní). Centrami vydávania katolíckych kancionálov, ktoré však v tomto období nezaznamenalo taký prudký vývoj, sa stali Bavorsko, Rakúsko a západné oblasti Nemecka.

Rozvoj duchovných piesní zachytených v kancionáloch je doložený aj na území mnohonárodnostného a multikonfesionálneho Uhorska. V zložitom historickom kontexte sa tam krížili mnohé národnostne a konfesionálne podmienené vplyvy najmä z územia Čiech, Nemecka a Sliezska. Rané kancionály so vzťahom k územiu dnešného Slovenska predstavujú rukopisný Admontský kódex zo 14. stor. (Rakúsko) so zachovaným veršovaným textom duchovnej piesne v kultúrnej slovenčine Vitaj, mily Spasiteľu, kniha notovaných (latinsko-nemeckých) spevov kolegiátneho Kostola sv. Martina v Bratislave Responsoria hymni aliaque cantiones (1601), Prešovský graduál (1635), rukopisná zbierka evanjelických duchovných piesní v príväzku Banskobystrickej agendy (1585), ako aj tlačené prídavky v rozsahu 8 duchovných piesní k vydaniu Lutherovho katechizmu hlohovského rektora Jána Pruna Fraštackého (*1560, †1586; Prunov katechizmus, 1585) a k druhému z tzv. bardejovských katechizmov (vydaný 1612).

Prvý kancionál tlačený na území Slovenska (v maďarskom jazyku, A keresztyeni Gywlekezetben Valo Isteni diczeretec es Imadsagoc) pochádza z 1574 z tlačiarne G. Husára. Prídavok 116 duchovných piesní v biblickej češtine (tzv. bibličtine) sa nachádza v Lutherovom katechizme D. Pribiša (Pribišov katechizmus, 1634).

Najstarší notovaný kancionál slovenských evanjelikov je spevník J. Tranovského Cithara sanctorum (aj Tranoscius, Tranovského kancionál; Levoča 1636, notované vydania z 1653, 1674, 1684 a 1696 pochádzajú z levočskej Brewerovej tlačiarne; ďalšie vydania kancionála už neboli notované), ktorého 215 vydaní (posledné 1971) predstavuje kompendium európskej a domácej duchovnej piesne (modifikovaný gregoriánsky chorál, stredoveké latinské piesne, piesne nemeckej a českej reformácie a poreformačného obdobia, ľudové duchovné piesne, Tranovského preklady i pôvodná duchovná piesňová tvorba, piesne autorov domácej proveniencie). Šírenie piesňového repertoáru Cithary sanctorum dokladajú rukopisné spevníky, napr. Liber cantionum sacrorum (1678), Turolúcky kancionál (1684) Jána Liborcena (Liborčana, *16. stor., †17. stor.), Spevník Pavla Fabryho (nazývaný Ľubietovský kancionál; 1696), Senický kancionál (1692) Jána Orla (*1666, †?) a kancionál Samuela Palumbiniho (*1688, †1735) a Jonáša Koledána (*1640, †1701) z 1689. Pestovanie duchovnej piesne evanjelickej tradície v období baroka na Slovensku podnietilo aj vydávanie ďalších autorizovaných notovaných alebo nenotovaných kancionálových tlačí (samostatných alebo ako prídavky), napr. Modlitby nábožné... při tom také Písničky v nově složené (1686) J. Zábojníka, Písniční knižečka (1702) Eliáša Mlynářových (*1670, †1720), Etan hlasitě prozpěvující anebo Písničky nábožné (1727) Jána Glosia-Pondelského (*1670, †1729), Jesu Benedicente! Milovníku písní duchovních rozkoše nové (1743) J. Blasia a i. Z oblasti Spiša (s dominanciou nemeckého obyvateľstva) z poslednej tretiny 17. a z prvej polovice 18. stor. pochádza kompaktná kolekcia rukopisných kancionálov evanjelickej tradície vo viachlasnom hudobnom spracovaní, napr. Ľubický spevník, Pestrý zborník, Spevník z Hôrky a Spevník zo Smolníckej Huty, ďalej Spevník Mikuláša Simonidesa z Veľkej (1686) a Kruczayov spevník (1736). V 19. stor. používali slovenskí evanjelici dva textové spevníky: aktuálne vydania Cithary sanctorum (Tranoscia) a Zpěvníka evangelického (od 1842, redakcia K. Kuzmány). R. 1906 vyšiel spevník Piesne sionské obsahujúci 310 tzv. prebudeneckých piesní, ktorých autorkami boli sestry Mária (*1858, †1924) a Kristína (*1860, †1936) Royové. Od 1932 vydáva kancionály vydavateľstvo Tranoscius. V súčasnosti (od 1993) je platným kancionálom Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku slovenský notovaný Evanjelický spevník (1992).

Základným prameňom notovaných alebo nenotovaných katolíckych kancionálov na Slovensku je Cantus catholici, ktorý vyšiel 1651 v maďarskom jazyku a 1655 pre slovenských katolíkov s identickým názvom aj v kultúrnej slovenčine (druhé vydanie 1700) na základe záverov diecéznej (1629) a provinciálnej synody (1635) obsahujúcich nariadenie zostaviť prvý katolícky spevník a schválenie duchovných piesní v domácej reči cirkevnou autoritou. Zostavil ho jezuita B. Sőlőši, repertoár pozostáva z piesní predreformačného a reformačného obdobia, katolíckych protireformačných a barokových piesní (lat. cantiá, parafrázy sekvencií, hymnov, antifón a žalmov, litánie a litániové piesne, katechizmové piesne, plankty, parafrázy spevov omšového ordinária). K nenotovaným rukopisným kancionálom 17. stor. patria tzv. Bardejovský kancionál z 1. pol. 17. stor., spevník Cantilenae de adventu domini (1657) Maria Lehotzkého a kancionál Daniela Kušku (dnes stratený), k notovaným rukopisným kancionálom tzv. Rukopisná podoba Cantus catholici (2. pol. 17. stor.), ktorá je pravdepodobne odpisom prvého vydania Cantus catholici z 1655, a Vietorisova tabulatúra (1675 – 79) s partičelovými zápismi slovenských a latinských duchovných piesní. K významným kancionálom 18. stor. patrí najmä niekoľko notovaných zborníkov františkána P. Bajana, napr. Beckovský kancionál (1758) a Skalický kancionál (1783), ako aj kancionály pre potreby chórov a organistov so zápismi melódií a príležitostne aj s číslovaným basom, k najnovšie objaveným prameňom patrí rukopisne označený ako Tzv. odpis Cantus catholici (1770), ktorého predlohou bolo pravdepodobne druhé vydanie Cantus catholici z 1700.

V 19. stor. pod vplyvom národného obrodenia vychádzali kancionály v úzkej spolupráci slovenských katolíckych kňazov a cirkevných hudobníkov a s podporou cirkevnej vrchnosti, pričom viaceré z nich majú nadregionálny význam, napr. v bernolákovčine vydané kancionály Nábožné katolické pesňičky (1804) Jura Hollého (*1759, †1818) a Katolickí spevňík (1846, 2 zv.) Jána Hollého, ktorého rýmované texty duchovných piesní zharmonizoval hudobný skladateľ Martin Eliáš (*1813, †1854). Prvým katolíckym kancionálom obsahujúcim (popri latinských spevoch) piesne v spisovnej slovenčine je Manuale musico-liturgicum (Chorálna kniha cirkevných obradov) z 1853 F. a A. Žaškovských. R. 1865 vydal skladateľ a cirkevný hudobník J. Egry Spěwník (Katolícky spevník so sprievodom organa), 1874 A. Radlinský v spolupráci s F. Sasinkom Všeobecnú sbierku cirkevných katolíckych pesničiek slovenských (1 047 piesní zo zozbieraných hudobných podkladov od organistov a správcov farností z celého Slovenska), samostatnú piesňovú časť obsahovali aj Radlinského Nábožné výlevy (1850).

Začiatkom 20. stor. vydali Andrej Hlinka a Jozef Chládek (*1856, †1928) kancionál Nábožný kresťan (1906). R. 1937 vyšiel Jednotný katolícky spevník ako unikátny výsledok úsilia o zjednotenie katolíckeho cirkevného spevu na Slovensku, ktorý z hudobnej stránky spracoval M. Schneider-Trnavský. Katolícke spevníky na Slovensku vydáva od 1870 Spolok sv. Vojtecha. Prvé spevníky Reformovanej kresťanskej cirkvi na území dnešného Slovenska, a to spevník vo dvoch častiach Hlasz Pobozsnoho spévanya a Svetoho Dávida králya a proroka szto i petdesát Soltari (1752), ďalej tzv. Császárov spevník (1864) a Slovenszki spevnik (1923), vyšli v zemplínskom nárečí. V spisovnej slovenčine vznikol a 1929 bol v USA vydaný notovaný spevník Piesne pobožné používaný aj na Slovensku, 1937 k nemu na Slovensku vyšiel Prídavok, ktorý obsahoval piesne zo slovenského prostredia; pre maďarsky hovoriacich veriacich na Slovensku bol prijatý reformovaný spevník v maďarčine vydaný 1948 v Maďarsku. R. 1956 bol vydaný spevník v spisovnej slovenčine, od 2008 sa používa notovaný slovenský Spevník, ktorý obsahuje 150 žalmov prebásnených z češtiny a prispôsobených ženevským nápevom, ďalej bohoslužobné piesne, chválospevy a duchovné piesne, 2012 vyšiel pohrebný spevník Živá nádej.

Vlastnú tradíciu rozvíjajú aj ďalšie kresťanské cirkvi a evanjelikálne denominácie na Slovensku, napr. Bratská jednota baptistov (Bratské piesne, 1972; Chválospevy I, II, 1989, 1991), Cirkev bratská (notovaný Kresťanský spevník, 1969) a Apoštolská cirkev (Duchovné piesne a žalmy, 1950; Chváľte Pána Ježiša, asi 1980).

Najvýznamnejšie zbierky slovenských tlačených aj rukopisných kancionálov sú uložené v historickom knižničnom fonde vydavateľstva Tranoscius, a. s., v Liptovskom Mikuláši, v Slovenskej národnej knižnici v Martine, v Slovenskom národnom archíve v Bratislave, v archíve Spolku sv. Vojtecha v Trnave, v Ústrednej knižnici SAV v Bratislave, v Univerzitnej knižnici v Bratislave, v niektorých špecializovaných múzeách SNM i v ďalších zbierkotvorných inštitúciách na Slovensku.