Kanárske ostrovy

Kanárske ostrovy, špan. Islas Canarias — súostrovie vulkanického pôvodu v Atlantickom oceáne pri severozáp. pobreží Afriky asi 100 km od hranice medzi Marokom a Západnou Saharou patriace Španielsku, jedna z jeho autonómnych oblastí; rozloha 7 242 km², 2,187 mil. obyvateľov (2012), administratívnym strediskom sú striedavo (každé 4 roky) Las Palmas de Gran Canaria a Santa Cruz de Tenerife. Tvorí ho 7 väčších ostrovov (Tenerife, 2 034 km²; Fuerteventura, 1 731 km²; Gran Canaria, 1 532 km²; Lanzarote, 846 km²; La Palma, 708 km²; Gomera, 370 km²; Hierro, 278 km²) a 6 malých neobývaných ostrovov.

Hornatý povrch, činné sopky, najvyšším vrchom je sopka Teide na ostrove Tenerife, 3 718 m n. m. (najvyšší vrch Španielska). Suché subtropické podnebie. Štyri národné parky: Caldera de Taburiente (na ostrove La Palma, vyhlásený 1954, rozloha 47 km²), Garajonay (na ostrove Gomera), Teide (na ostrove Tenerife), Timanfaya (na ostrove Lanzarote, vyhlásený 1974, rozloha 51 km²). Vďaka jedinečným prírodným a kultúrnym pamiatkam, z ktorých viaceré sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO (mesto La Laguna, národné parky Garajonay a Teide), príjemnému subtropickému podnebiu (priaznivo pôsobí na liečenie pľúcnych ochorení), atraktívnym plážam a rozvinutej infraštruktúre sa rozvíja cestovný ruch, ktorý sa na tvorbe HDP Kanárskych ostrovov podieľa okolo 32 % a je ich dominantnou sférou ekonomiky.

Na zavlažovaných plochách pestovanie obilia, zeleniny, banánovníka, citrusov, viniča; chov oviec, kôz, hovädzieho dobytka. Priemysel potravinársky (konzervárne), rybný, petrochemický; umelecké remeslá (čipkárstvo, výšivkárstvo). Vysoké vrchy, čisté ovzdušie a poloha v blízkosti Európy podmienili na ostrovoch vybudovanie dvoch astronomických observatórií (na ostrove La Palma na vrchu Roque de los Muchachos a na ostrove Tenerife na vrchu Teide). Dobre vyvinutá medzinárodná letecká doprava (8 letísk, najväčšie na Gran Canaria), hustá a kvalitná cestná sieť, ostrovy sú medzi sebou spojené trajektovou dopravou, viacero prístavov (prístavy Las Palmas de Gran Canaria a Santa Cruz de Tenerife patria medzi najväčšie v Španielsku). Hranica medzi Kanárskymi ostrovmi a Marokom je predmetom sporu medzi Španielskom a Marokom.

Pôvodnými obyvateľmi súostrovia boli Guančovia, ktorých pôvod nie je vyjasnený. V staroveku ostrovy objavili grécki moreplavci, Rimania ich nazývali Šťastné ostrovy alebo Ostrovy šťastných (lat. Insulae Fortunatae), o pôvode názvu Kanárskych ostrovov (pravdepodobne odvodený od lat. Insulae Canariae, Psie ostrovy, lat. canis = pes, podľa zvýšeného výskytu veľkých psov) sa zmieňuje vo svojom diele Plínius Starší. Od konca 10. stor. s ostrovom Gran Canaria obchodovali Arabi, v 12. – 13. stor. boli Kanárske ostrovy pod ich kontrolou. V 13. – 14. stor. tam pristáli Janovčania, Malorčania, Portugalčania a Francúzi. R. 1344 ich pápež Klement VI. venoval kastílskemu princovi Luisovi de la Cerda (*1291, †1348) za prísľub konvertovania pôvodného obyvateľstva na kresťanstvo a ekonomické benefity; plánovaná križiacka výprava sa neuskutočnila. R. 1402 – 04 ostrovy Fuerteventura, Hierro a Lanzarote v záujme kastílskej koruny kolonizovali Gadifer de la Salle (*1340, †1415) a Jean de Béthencourt (*1362, †1425), ktorý sa stal nakrátko ich kráľom (ako vazal kastílskeho kráľa Henricha III. Chorľavého). O vplyv na ostrovoch sa usilovali aj Portugalčania, ktorí od svojich snáh odstúpili po uzavretí Alcáçovaskej zmluvy (1479), podľa ktorej Kanárske ostrovy získala do Kastília. R. 1480 – 83 si Kastília podrobila ostrov Gran Canaria a 1492 – 96 Javier Alonso Fernández de Lugo (†1525) pre ňu dobyl ostrovy La Palma a Tenerife, čím Kanárske ostrovy natrvalo získali Španieli, pre ktorých sa stali významnou medzistanicou na ich objaviteľských cestách do Ameriky. Od 1822 sú provinciou Španielska. R. 1936 sa stali východiskom povstania generála Franca proti republikánskej vláde. R. 1982 získali štatút autonómnej oblasti Španielska.