Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa - Španielsko

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 78 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abbádovci

Abbádovci — španielskoislamská dynastia vládnuca 1023 – 91 v Seville. Jej zakladateľom bol sevillský kádi Kásim Mohammad z rodu Abbádovcov (vládol 1023 – 42). Vyhlásil nezávislosť Sevilly od Córdoby a postavil sa na čelo nového kráľovstva, ktoré rozširoval na úkor okolitých území, jeho syn Abbád al-Mutadíd (vládol 1042 – 68) smerom na juh až po Algeciras, jeho vnuk Mohammed al-Mutamid (*1040, †1095) dobyl 1068 Córdobu a územie medzi riekami Guadalquivir a Guadiana. Keď sa kráľ Kastílie a Leónu Alfonz VI. Statočný postavil na odpor, povolali Abbádovci s ďalšími táifskými vládcami na pomoc Almorávidovcov zo severnej Afriky, ktorí 1086 Alfonza VI. Statočného porazili, prevzali však vládu aj nad územím Abbádovcov.

Abdarrahmán I.

Abdarrahmán I., Abd ar-Rahmán I. ibn Mu’ávija, asi 734 Damask – 30. 9. 788 Córdoba — arabský emir z dynastie Umajjovcov, prvý nezávislý od Damasku, zakladateľ arabského impéria na Pyrenejskom polostrove. Po abbásovskom prevrate 750 ako jediný z umajjovskej dynastie unikol vraždeniu najprv do Palestíny, potom do sev. Afriky a nakoniec do Španielska. Zjednotil tam žijúcich Arabov a 756 vytvoril samostatný Córdobský emirát (neskorší → Córdobský kalifát). R. 778 úspešne bojoval proti Karolovi Veľkému. Podporoval staviteľstvo, v Córdobe dal postaviť prvú mešitu v Španielsku.

Abdarrahmán II.

Abdarrahmán II., Abd ar-Rahmán II., 788 Toledo – 22. 9. 852 Córdoba — štvrtý nezávislý emir v Córdobe (822 – 852) z dynastie Umajjovcov. Dal stavať cesty, mosty a vodovody, v Córdobe záhrady, mešity a školy, prispel k rozvoju obchodu. Podporoval rozvoj hudby a poézie.

Abdarrahmán III.

Abdarrahmán III., Abd ar-Rahmán III., 889 – 15. 10. 961 Córdoba — ôsmy nezávislý córdobský emir (912 – 929) z dynastie Umajjovcov, prvý, ktorý v Španielsku prijal titul kalif (929). Za jeho vlády dosiahol emirát (resp. kalifát) najväčší územný rozsah. Bojoval proti kresťanským panovníkom Kastílie a Leónu, v Afrike a Stredozemnom mori proti arabsko-berberskej dynastii Fátimovcov. Pri výbojoch na severe Afriky dobyl Ceutu (931), na Pyrenejskom polostrove Toledo (932). V niekoľkých bitkách porazil kráľa Leónu (porážku utrpel iba 939 pri Salamance); León a Navarra platili od 955 daň. Označovaný za jedného z najschopnejších vladárov záp. islamských krajín. V emiráte nastolil vnútorný mier, podporoval stavebníctvo, pri Córdobe dal postaviť palác Medina az-Zahrá. Prvý z arabských panovníkov na Pyrenejskom polostrove, ktorý dal raziť mince so svojím menom.

Acosta, José de

Acosta [akos-], José de, asi 1539 Medina del Campo – 15. 12. 1600 Salamanca — španielsky historik a prírodovedec, jezuita. R. 1570 – 83 pôsobil ako misionár v miestokráľovstve Peru (na území dnešného Peru, Ekvádoru a Bolívie), 1576 – 81 provinciál. R. 1582 napísal vo viacerých domorodých dialektoch Katechizmus, prvú tlačou vydanú knihu v Peru. R. 1583 – 87 pôsobil v Mexiku. Po návrate do Španielska sa stal rektorom v Salamance, bol významným podporovateľom jezuitských snáh. Dielom Prírodné a mravné dejiny indiánskych krajín (Historia natural y moral de las Indias, 1590), v 16. stor. považovaným za úplný opis fauny a flóry Ameriky, sa pričinil o hlbšie poznanie kontinentu vychádzajúce z priamej, racionálnej skúsenosti; vyzdvihoval vysokú civilizovanosť domáceho obyvateľstva.

adelantado

adelantado [špan.] —

1. úradník v stredovekom Španielsku. V období mieru plnil právnu, počas vojny vojenskú funkciu. V 12. stor. veliteľ pohraničných území dobytých počas reconquisty. Existovali 3 typy: adelantados mayoros, ktorí boli menovaní kráľom na čelo provincie, adelantados especiales, ktorí sa delili na adelantados de la corté a adelantados dal rey a na svojom území plnili funkciu najvyššej súdnej inštancie, a adelantados de mar – velitelia zámorských expedícií. V 14. stor. stratil titul význam a zmenil sa na čestný;

2. do pol. 16. stor. hodnosť veliteľa conquistadorov v Amerike.

afrancesados

afrancesados [-se-; špan.] — prezývka Španielov, ktorí počas francúzskej invázie boli stúpencami kráľa Josepha Bonaparta (preto prezývaní aj josefinos) a nadradili náklonnosť k ideálom Francúzskej revolúcie nad španielske vlastenectvo. Po návrate Ferdinanda VII. na španielsky trón boli zo Španielska vyhnaní a ich majetky zabavené. Rozlišovalo sa niekoľko stupňov afrancesados podľa miery kolaborácie. R. 1820 amnestovaní.

Alani

Alani — najvýznamnejší sarmatský kmeň iránskeho pôvodu, nomádskeho charakteru sídliaci v stepiach sev. od Kaspického mora a Kaukazu. V Európe sa objavili až v 1. stor. n. l. Čiernomorskí Alani osídlili oblasti od Azovského mora po Dunaj a v 2. – 3. stor. boli podmanení Gótmi. Časť sa spojila s Vandalmi a Védmi a ustupovala pred Hunmi na západ. R. 409 sa dostali do Hispánie a na popud Rimanov ich 418 porazili Vizigóti. Zvyšky sa uchýlili k Vandalom a spolu s nimi 429 odišli do Afriky, kde zanikli. Galskí Alani bojovali s Rimanmi proti Hunom 451 na Katalaunských poliach a 463 spolu s Vizigótmi a Frankmi proti Rimanom. Väčšina Alanov však zostávala vždy na východ od Donu, odkiaľ podnikala lúpežné nájazdy do Médie, Arménska a Malej Ázie. Alani sa preslávili chovom koní. Tí, ktorí zostali v oblasti Sev. Kaukazu, sa v 7. stor. dostali pod nadvládu Chazarov a boli Mongolmi zatlačení do hôr. Ich potomkami sú dnešní Oseti.

Albret

Albret — navarrský kráľovský rod nazvaný podľa rovnomenného hradu v Gaskonsku, ktorý patril zakladateľovi rodu Amanieuovi d’Albret (†asi 1060). V 11. – 13. stor. rod vytvoril panstvo na juh od Bordeaux. V storočnej vojne spočiatku podporoval anglických kráľov, potom prešiel na stranu Francúzska. R. 1484 získal sobášmi Navarrské kráľovstvo (→ Navarra), Béarn a Foix, 1525 Alençon a Armagnac. Členovia rodu boli hugenoti, najvýznamnejší bol neskorší francúzsky kráľ Henrich IV.

alcabala

alcabala [-kaba-; arab. > špan.] — daň z predaja a výmeny tovaru a nehnuteľností zavedená 1342 kastílskym kráľom Alfonzom XI. Zákonodarcom. Vyberala sa v celom Španielsku v rozsahu 5 – 14 % ceny tovaru. Jej výška spôsobila úpadok v Kastílii, jej zavedenie v Nizozemsku (→ Holland; od 1516 súčasť Španielska) prispelo k protišpanielskej Nizozemskej revolúcii. Počas napoleonských vojen 1808 zrušená, 1814 obnovená, 1845 definitívne zrušená. V latinskoamerických kolóniách zavedená v 16. stor. vo výške 2 a neskôr 6 %. Posledná alcabala bola zavedená v nezávislom Peru 1891 na predaj koky.

Alcáçovaská zmluva

Alcáçovaská zmluva [-kaso-] — mierová zmluva medzi Kastíliou a Portugalskom uzavretá 1479 v portugalskom meste Alcáçovas; ukončila vojnu o kastílske dedičstvo medzi Izabelou I. Kastílskou (Katolíckou) a Janou nazývanou la Beltraneja (1475 – 78 manželka portugalského kráľa Alfonza V. Afričana, ktorý podporoval jej dedičné nároky) trvajúcu od 1475. Uznala nárok Izabely I. na Kastíliu a vymedzila zámorské sféry vplyvu Portugalska a Kastílie. Portugalsko si udržalo Madeiru, Azorské a Kapverdské ostrovy, Guineu a sev. Maroko, Kastília získala Kanárske ostrovy.

Alcalá Zamora y Torres, Niceto

Alcalá Zamora y Torres [-ka- sa-], Niceto, 6. 7. 1877 Priego de Córdoba – 18. 2. 1949 Buenos Aires, pochovaný v Madride (od 1979) — španielsky politik a právnik. R. 1930 založil stranu Republikánska akcia, podieľal sa na páde diktatúry M. Prima de Riveru a na zvrhnutí monarchie (1931). Od apríla do októbra 1931 predseda vlády, v decembri 1931 zvolený za prvého prezidenta republiky. V apríli 1936 musel podľa ústavy (po druhom rozpustení parlamentu) abdikovať. Po španielskej občianskej vojne žil a zomrel v exile.

alcalde

alcalde [-kal-], alcade, arab. al-kádí —

1. pôvodne administratívna a vojenská funkcia (hodnosť) na území dnešného Španielska vytvorená v období reconquisty, neskôr spojená s právomocami súdneho charakteru. Alcalde bol vymenúvaný kráľom, ktorému zodpovedal za dodržiavanie zákonov na jemu zverenom území (alcaldía). Jedným z typov bol alcalde mayor, ktorého v hlavných mestách provincií, krajov a v mestách nad 6-tis. obyvateľov vymenúval kráľ na návrh pôvodnej kastílskej komory (prvý alcalde mayor bol vymenovaný už Alfonzom VI. Statočným v Tolede po 1085).

2. sudca v španielsky hovoriacich krajinách, starosta obce, predseda obecnej rady a reprezentant vládnej moci v obci. V oblasti samostatnej obecnej pôsobnosti podliehal vládnemu dozoru, v oblasti prenesených správnych úkonov bol podriadený priamo vláde. Ako predseda obecnej rady mal zástupcov (teniente de alcalde). Okrem toho plnil funkciu zmierovacieho sudcu a predbežného vyšetrovateľa v trestných záležitostiach.

Alcántara

Alcántara [-kan-] — mesto v záp. Španielsku v autonómnej oblasti Estremadura; 1,6 tis. obyvateľov (2015). Stredisko poľnohospodárskej oblasti. Nazvané podľa 6 oblúkov rímskeho mosta (arabsky al-kantara = most) postaveného 105 – 106 pred n. l. cisárom Trajánom. Stavebné pamiatky: zachované ruiny arabských hradieb a hradu, neskorogoticko-renesančný kláštor San Benito (1506 – 76), bývalé sídlo alcántarského rádu, Kostol sv. Márie Almocóbarskej z 13. stor. Mesto spojené autobusovou dopravou s mestami Cáceres a Ceclavín.

alcántarský rád

alcántarský rád [-kan-] — jeden z troch španielskych náboženských a vojenských rytierskych rádov. Založený 1156 bratmi Suerom a Gómezom Fernándezovcami Barrientosovcami a ďalšími rytiermi zo Salamancy na obranu proti Arabom. Spočiatku nazývaný Rád svätého Juliána de Pereiro, 1177 potvrdený pápežom Alexandrom III., od 1218 názov Alcántara podľa rovnomenného mesta, svojho nového sídla získaného darom od veľmajstra calatravského rádu, ktorý ho dostal 1213 od kráľa Alfonza IX. V období 1183 – 1492 stálo na čele rádu 38 veľmajstrov, posledný zložil 1492 svoj úrad do rúk Ferdinanda II. Katolíckeho a odvtedy hodnosť veľmajstra prináležala španielskym kráľom. R. 1546 bol zrušený celibát, 1808 rád sekularizovaný. Zrušený republikánmi 1872, obnovený 1874 Alfonzom XII. ako rád za zásluhy.

Alfonz I. Bojovník

Alfonz I. Bojovník, asi 1073 – 8. 9. 1134 Poleñino — aragónsky a navarrský kráľ. R. 1109 – 34 vyhral 29 bitiek s Arabmi (odtiaľ prezývka). Po sobáši s Urracou dočasne vládol aj nad Kastíliou a používal titul španielskeho cisára. R. 1118 získal od Arabov Zaragozu a 1120 Valenciu, 1125 podnikol výpravu do Andalúzie s cieľom previesť 10-tis. Mozarabov (svojich spojencov) do Aragónska. R. 1130 dobyl Bordeaux a 1131 Bayonne, 1134 bol v bitke pri Frage Arabmi porazený.

Alfonz II.

Alfonz II., 1152 Barcelona – 25. 4. 1196 Perpignan — aragónsky kráľ (od 1162), syn Raimunda Berengara IV. Rozšíril kráľovstvo až do Provensalska, pripojil Roussillon, Ampurias a Urgell. Cazorlaskou zmluvou z 1179 dohodol s Kastíliou spoločný postup v reconquiste. Dbal o dodržiavanie práva vo svojom kráľovstve a rozšíril slobody jednotlivých stavov. Bol mecenášom popredných trubadúrov, medzi ktorých i sám patril.

Alfonz II. Cudný

Alfonz II. Cudný, 759 Oviedo – 842 tamže — astúrsky a leónsky kráľ (od 791), spojenec Karola Veľkého a jeho syna Ľudovíta I. Pobožného. Rozšíril územie Astúrskeho kráľovstva o sev. územia dnešného Portugalska a v Španielsku až po rieku Douro. Za jeho vlády sa hlavným mestom stalo Oviedo. Podporoval vizigótske politické a kultúrne tradície, ktoré mali upevniť postavenie Astúrie medzi hispánskymi kráľovstvami na začiatku reconquisty.

Alfonz III. Slobodný

Alfonz III. Slobodný, 1265 – 18. 6. 1291 Barcelona — aragónsky kráľ (od 1285). Získal Malorku, viedol vojnu s Francúzskom o Sicíliu, 1282 – 85 bol jej miestodržiteľom. Pápež Mikuláš IV. ho dal pre Kastíliu do kliatby. Neúspešná zahraničná politika oslabila jeho postavenie doma, preto musel 1286 uznať privilégiá stavovskej únie posilňujúce moc kortesov a umožňujúce zosadiť kráľa.

Alfonz III. Veľký

Alfonz III. Veľký, asi 838 – 20. 12. 912 Zamora — astúrsky, leónsky a galícijský kráľ (866 – 910). Dobyl od Arabov časť Portugalska a Starej Kastílie. Zaťažil krajinu vojnovými daňami a po vzbure synov sa vzdal trónu a rozdelil im kráľovstvo, čím sa zastavil zjednocovací proces španielskych kresťanských území pod astúrskym vedením.

Alfonz IV. Láskavý

Alfonz IV. Láskavý, 1299 – 24. 1. 1336 Barcelona — aragónsky kráľ (od 1327). Viedol vojnu s Janovom o Sardíniu a v spojenectve s Kastíliou proti Arabom. Dostal sa do sporov so stavmi, ktoré nesúhlasili s poskytovaním aragónskych území jeho manželke a bratom.

Alfonz IV. Mních

Alfonz IV. Mních, ? – 933 — astúrsky a leónsky kráľ (od 925). Po manželkinej smrti sa 930 vzdal trónu v prospech brata Ramira a odišiel do kláštora v Sahagúne. Pri pokuse znova získať korunu ho Ramiro zajal, dal oslepiť a zavrieť do Kláštora sv. Juliána pri Leóne, kde aj zomrel.

Alfonz V. Šľachetný

Alfonz V. Šľachetný, 994 – 1028 — astúrsky a leónsky kráľ (od 999; do 1015 vládol jeho poručník, gróf Menendo González). Ako prvý používal titul kráľ Kastílie. Viedol vojny proti Arabom a Normanom. Na sneme šľachty a biskupov vydal prvý zákonník a udelil mestám výsady (fueros), ktoré sa stali základom ich rozvoja.

Alfonz VI. Statočný

Alfonz VI. Statočný, 1040 – 30. 6. 1109 Toledo — od 1065 leónsky a astúrsky, od 1072 kastílsky a od 1073 galícijský kráľ (po vojnách s bratmi Sanchom II. a Garcíom, *asi 1040, †1090). Spočiatku ho v úspešnom boji proti Arabom podporovali jeho vazali (→ Cid). Dobyl Toledo (1085), Talaveru a Madrid. Na obranu proti nemu si táifské kniežatá povolali na pomoc Almorávidovcov, ktorí ho 1086 v bitke pri Sacraliase (aj bitka pri Zálake; dnes Sagrajas, pri Badajoze) a 1108 pri Uclése porazili. V spore medzi latinskou a gótskou liturgiou sa priklonil na stranu pápeža, bol však nábožensky tolerantný, čo prispelo k prosperite a k vyrovnávaniu sa vyspelejším moslimským susedom. Jeho dedičkou bola Urraca, ktorá sa vydala za Alfonza I. Bojovníka.

Alfonz VII. Imperátor

Alfonz VII. Imperátor, 1. 3. 1105 Caldas de Reyes – 21. 8. 1157 La Fresneda — od 1111 galícijský, od 1126 leónsky a od 1127 kastílsky kráľ. Syn Urracy a Raymonda Burgundského (*asi 1070, †1107; nazývaný aj Raimundez), otec Sancha III. a Ferdinanda II. (*1137, †1188). Bojoval proti Almohádovcom a dobyl Almériu a Tortosu. Prvý kastílsky kráľ burgundskej dynastie, ktorý pod jednou korunou zjednotil vládu nad kresťanskými štátmi Pyrenejského polostrova. R. 1135 bol korunovaný za cisára celej Hispánie (Imperator totius Hispaniae). Zjednocovacie úsilie však nedopadlo úspešne, ešte počas jeho vlády vzniklo samostatné kráľovstvo Portugalsko, ktoré bol donútený 1143 uznať. Po jeho smrti sa impérium znova rozdelilo pod vládou jeho synov (Sancho III. vládol v Kastílii, Ferdinand II. v Leóne).

Alfonz VIII. Šľachetný

Alfonz VIII. Šľachetný, aj Dobrý, 11. 11. 1155 Soria – 6. 10. 1214 Gutierre-Muñoz — kastílsky kráľ (od 1158), samostatne panoval až od 1170. Jeho prestíž posilnil sobáš s Eleonórou Gaskonskou (*1161, †1214), dcérou Henricha II. Plantageneta a Eleonóry Akvitánskej (*1122, †1204). R. 1195 ho v bitke pri Alarcose na hlavu porazili Almohádovci. Viedol vojny proti Aragónsku, Navarre a Leónu, ktoré ukončilo až nebezpečenstvo hroziace opäť od Arabov. Spolu s navarrskými a aragónskymi vojskami ich porazil 1212 v bitke pri Las Navas de Tolosa. Ku Kastílii pripojil grófstvo Álava. Podporoval rozvoj vied, založil školu v Palencii (1208), upevnil právny poriadok (Fuero Real).

Alfonz IX.

Alfonz IX., 1171 Zamora – 24. 9. 1230 Villanueva de Sarria — leónsky kráľ z burgundskej dynastie (od 1188), syn Ferdinanda II. Manželstvom s dcérou Alfonza VIII. Šľachetného položil základ znovuzjednotenia Leónu a Kastílie pod vládou ich syna Ferdinanda III. Svätého. R. 1213 na počesť dobytia Alcántary udelil mesto calatravskému rádu, ktorého veľmajster však už 1218 mesto daroval rytierskemu Rádu sv. Juliána de Pereiro (→ alcántarský rád).

Alfonz XI. Zákonodarca

Alfonz XI. Zákonodarca, aj Pomstiteľ, 27. 9. 1311 Salamanca – 26. 3. 1350 pri Gibraltári (na mor) — kastílsky a leónsky kráľ (od 1312; sám však vládol až od 1325), otec Petra I. Porazil Arabov pri rieke Salado (1340) a dobyl Algeciras (1344), čím odrezal Arabov od ich zázemia v sev. Afrike. Využil mestá pri potlačení moci šľachty a upevnil postavenie koruny. Zaviedol daň z predaja (→ alcabala). Napriek odporu miest a šľachty presadil 1348 všeobecné uznanie Sedemdielneho zákona. Bol aj spisovateľom a básnikom.

Almagro, Diego de, st.

Almagro, Diego de, st., 1475 – 8. 7. 1538 Cuzco — španielsky conquistador, otec Diega de Almagro ml. R. 1514 sa pridal k výprave Pedra Ariasa Dávila (*asi 1440, †1531) do Ameriky, aby unikol trestu za vraždu spáchanú v Španielsku. V Paname sa zoznámil s F. Pizarrom a zúčastnil sa jeho výpravy do Peru (1526). R. 1535 – 37 viedol expedíciu do Čile. Po návrate do Panamy bolo jemu i Pizarrovi zverené vojenské velenie nad dobytým územím. Almagrovo úsilie o upevňovanie vlastných pozícií, a najmä o kontrolovanie väčšej časti Peru, ako aj následné nezhody s Pizarrom vyvrcholili vojnou medzi nimi. V bitke pri Salinase (neďaleko Cuzca) bol Almagro porazený Pizarrovým bratom Hernandom (*asi 1504, †1578), uväznený v Cuzcu a zaškrtený. Mŕtveho potom sťali na verejnej poprave.

Almagro, Diego de, ml.

Almagro, Diego de, ml., 1520 – 1542 Cuzco — španielsky conquistador, syn Diega de Almagro st. Testamentárny pán území, ktoré dobyl jeho otec. Je sporné, či bol zapojený do sprisahania a vraždy F. Pizarra 1541, ktorú vykonali jeho dôstojníci. Po príchode nového guvernéra dobytých území bol v bitke pri Las Chupas (neďaleko Cuzca) porazený a popravený v Cuzcu.

Almanzor

Almanzor [-sor], arab. Muhammad ibn Abi Amir al-Mansúr, 939 – 10. 8. 1002 Medinaceli — zakladateľ dynastie Amirovcov, od 978 vládca Córdobského kalifátu spočiatku v mene mladého kalifa Hišáma II., neskôr si privlastnil moc. Podnikol 53 výprav proti kresťanom v Kastílii, Aragónsku a Katalánsku. R. 985 dobyl Barcelonu a 988 León, prenikol až do Galície, kde spustošil Santiago de Compostela. R. 979 preložil svoje sídlo z córdobského alcazaru do palácovej štvrte Medina az-Zahrá.

Almohádovci

Almohádovci [-moa-], arab. al-Muvahhidún — berberská dynastia vládnuca 1121 – 1269 v severozápadnej Afrike a v moslimskom Španielsku. Jej zakladateľ Ibn Túmart z berberského kmeňa Masmúdov vystúpil s reformnou koncepciou očisty islamu a s kritikou Almorávidovcov, 1121 sa vyhlásil za mahdího. Jeho vojvodca a neskôr nástupca Abdalmu’min bin Alí ovládol ríšu Almorávidovcov v Afrike a na Pyrenejskom polostrove. Za vlády jeho syna Abú Ja’kúba Júsufa (1163 – 84) a vnuka Abú Júsufa Ja’kúba al-Mansúra (1184 – 96), ktorý 1195 porazil pri Alarcose kastílske vojská, bola ríša na vrchole teritoriálneho a kultúrneho rozmachu. Ich hlavným mestom na Pyrenejskom polostrove bola Sevilla. Úpadok ríše po 1212, keď bol Muhammad an-Násir (1199 – 1213) porazený kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Šľachetným v bitke pri Las Navas de Tolosa; vplyv Almohádovcov sa obmedzil na sev. Afriku. Ríšu Almohádovcov ohrozovali aj mocenské ambície miestodržiteľov v Afrike. Zanikla 1269 po dobytí Marrákeša berberskými Merínovcami.

Za panovania Almohádovcov vynikli vo vede a v umení filozofi Ibn Tufajl (Abubacer) a Ibn Rušd (Averroes), židovský lekár Moše ben Majmun (Maimonides), kartograf al-Idrísí, astronóm al-Bitrúdží (Alpetragius, †asi 1204), kozmograf al-Kazvíní. Vznikli viaceré architektonické pamiatky, pevnosti a mestské opevnenia, mešity s charakteristickými bohato členenými minaretmi (Marrákeš, Rabat, Tlemcen, Sevilla).

Alvarado, Pedro de

Alvarado, Pedro de, okolo 1486 Badajoz – 4. 7. 1541 Guadalajara, Mexiko — španielsky conquistador. R. 1511 sa zúčastnil ako kapitán jednej z lodí dobytia Kuby. R. 1518 účastník výpravy J. D. de Grijalvu na Yucatán a 1519 – 21 výpravy H. Cortéza do Mexika. Pre svetlú pleť, plavé vlasy a fúzy ho Indiáni nazývali Tonatiuh (Slnko). Ako kapitán a Cortézov zástupca zavinil za jeho neprítomnosti v Tenochtitlane 1520 krviprelievanie na Chrámovom námestí. R. 1524 dobyl Guatemalu a založil rovnomenné mesto, 1527 bol vymenovaný za jej guvernéra, generálneho kapitána a adelantada. R. 1534 podnikol neúspešnú výpravu do Peru. Zahynul na výprave proti Indiánom v mexickom štáte Jalisco.

Alžbeta Parmská

Alžbeta Parmská, 25. 10. 1692 Parma – 11. 7. 1766 Aranjuez — španielska kráľovná (od 1714), dcéra parmského vojvodu Francesca Farneseho, druhá manželka Filipa V., matka kráľa Karola III. a parmského vojvodu Filipa. So svojím poradcom J. Alberonim, ktorý dohodol jej sobáš so španielskym kráľom, mala silný politický vplyv, dosiahla u manžela snahu získať späť stratené talianske územia a úspešne sa usilovala o získanie parmského dedičstva.

Amadeus I.

Amadeus I., 30. 5. 1845 Turín – 18. 1. 1890 tamže — španielsky kráľ (1870 – 73), savojský princ, syn talianskeho kráľa Viktora Emanuela II., zvolený Kortesami po páde Bourbonovcov. Potlačil karlistické povstanie, nedokázal sa však vyrovnať s republikánskou opozíciou. Po vypuknutí tretej karlistickej vojny (1872 – 76) abdikoval (11. 2. 1873) a vrátil sa na svoje vojvodstvo (Aosta).

Andalúzia

Andalúzia, špan. Andalucía — autonómna oblasť v juž. Španielsku medzi pásmami Andalúzskych vrchov (na juhu a východe) a Sierra Morena (na severe); 87 268 km2, 8,399 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Sevilla. Územie je obmývané na juhu Stredozemným morom, na západe Atlantickým oceánom. V str. časti sa rozkladá Andalúzska nížina. Stredomorské podnebie s teplými daždivými zimami a s horúcimi suchými letami, priemerná teplota v Seville v januári 10,5 °C, v auguste 28,1 °C, v Malage 12,5 °C a 27,6 °C; väčšina územia má ročný úhrn zrážok menej ako 800 mm. Územie je odvodňované do Atlantického oceána aj do Stredozemného mora, najdlhšou riekou je Guadalquivir. Pre Andalúziu je charakteristická stredomorská vegetácia so vždyzenenými lesmi s podrastom aromatických polokrov a bylín.

Poľnohospodársky región s významne vzrastajúcim cestovným ruchom. Vyhľadávané pláže Stredozemného mora a Atlantického oceána, množstva lokalít s kultúrnymi a stavebnými pamiatkami zaraďujú Andalúziu na popredné miesto Španielska z hľadiska medzinárodného cestovného ruchu (7,218 mil. zahraničných turistov, 2011) a na 1. miesto v domácom cestovnom ruchu. Poľnohospodárstvo je založené na pestovaní pšenice, olivníka a viniča, ďalej sa pestujú citrusy, slnečnica, bavlník, cukrová trstina, zelenina. Vo vyšších polohách pasienky s tradičným chovom hovädzieho dobytka a oviec. Zber kôry duba korkového a trávy esparto (kavyľ pevný). Tradičný rybolov, rozvíjajúci sa akvakultúrny chov. Priemyselná výroba má v ekonomike Andalúzie menší význam. Priemysel potravinársky, textilný, elektronický, strojársky, lodný. Banský priemysel, ktorého nárast v minulosti podnietilo značné nerastné bohatstvo regiónu (rudy železa, farebných kovov a drahých kovov, olovo, minerály na báze stroncia, uhlie, mramor, dolomit, bentonit a i.), je vzhľadom na nízku ziskovosť a krízu v oblasti ťažby v útlme. Napriek tomu je podiel Andalúzie 59 % na celkovej ťažbe rúd železa Španielska, 98 % na ťažbe drahých kovov, 100 % na produkcii rúd a koncentrátov stroncia. Významnými provinciami ťažby sú Huelva a Córdoba; ťažba soli v morských salinách pri Cádize. Dôležité mestá: Sevilla, Córdoba, Granada, Cádiz, Jaén, Jerez de la Frontera, Huelva, Malaga, Almería.

Názov Andalúzie je odvodený od Vandalov (Vandalitia, Vandalusia), ako aj z arabského al-Andalus (záp. krajina). V staroveku osídlená iberskými kmeňmi, ktoré tam koncom 2. tisícročia pred n. l. vytvorili Tartéssku ríšu. Okolo 1100 pred n. l. fenická kolonizácia, od 3. stor. pred n. l. územie Kartága. Po dobytí Rimanmi súčasť hispánskej provincie Baetika. V 5. stor. vpád Vandalov, Alanov, od 429 súčasť Vizigótskeho kráľovstva, 552 – 582 pod vládou Byzancie. Od 711 súčasť arabského panstva. Do 750 vládli v Andalúzii guvernéri Umajjovcov (hlavné mesto Sevilla, neskôr Córdoba). Po abbásovskej revolte proti Umajjovcom založil Abdarrahmán I. na Pyrenejskom polostrove moslimský umajjovský štát (→ Córdobský kalifát, 756 – 1031). Najväčší rozmach za Abdarrahmána III. (912 – 961), centrum kultúry, vedy a umenia. Po rozpade kalifátu 1031 a po zvazalnení sevillských Abbádovcov boli 1082 pozvaní na pomoc proti reconquiste Almorávidovci, ktorí ovládli územie, 1146 ich vystriedali Almohádovci. Rozkvet poézie a filozofie (Ibn Tufajl, Ibn Rušd). Po bitke pri Las Navas de Tolosa (1212) sa ich ríša rozpadla na 4 panstvá: Córdoba, Jaén, Sevilla a Granada. Proti nim postupovala reconquista rýchlo. Aragónsko obsadilo Baleáry (1235), Valenciu (1238), Kastília dobyla Córdobu (1236), Cádiz (1262) a Murciu (1266). Zostala len Granada a okolie, kde sa vytvoril sultanát s vládnucou dynastiou Nasrovcov. Dobytie Granady kresťanmi 2. 1. 1492 znamenalo koniec moslimskej vlády v Španielsku a koniec reconquisty. Vzhľadom na kultúrny rozkvet za vlády Arabov bola Andalúzia najvzdelanejšou a najhustejšie osídlenou časťou Španielska. Po reconquiste bola demograficky i ekonomicky postihnutá vypovedaním Židov (1492) a Arabov (1502 Maurov, 1609 – 10 Moriskov). V čase zámorských objavov bohatli veľké andalúzske mestá z obchodu s kolóniami. V období napoleonských vojen bola Andalúzia strediskom národnooslobodzovacieho boja. V španielskej občianskej vojne 1936 – 39 bola Sevilla jedným z centier frankistickej vzbury.

Aragónsko

Aragónsko, špan. Aragón — autonómna oblasť v severových. Španielsku na str. toku rieky Ebro medzi Iberskými vrchmi a Pyrenejami; 47 719 km2, 1,325 mil. obyvateľov (2014), administratívne stredisko Zaragoza. Zaberá väčšiu časť Aragónskej kotliny a priľahlé časti Pyrenejí a Iberských vrchov. V kotline prevládajú suché stepi, vo vrchoch listnaté a ihličnaté lesy. Prevažne poľnohospodárske územie s pestovaním obilnín, viniča, olívovníka, zeleniny, cukrovej repy. Značná časť pôdy zavlažovaná. Chov dobytka, oviec. Veľké zdroje vodnej energie (rieky Ebro, Cinca, Segre s prítokmi) a ložiská hnedého uhlia tvoria základ výroby elektrickej energie. Ťažba hnedého uhlia, železnej rudy (Ojos Negros), strojársky, automobilová, potravinársky (cukrovary, mlyny, výroba vína, olivového oleja), hutnícky (hlinikáreň) a chemický priemysel. Dôležité mestá: Zaragoza, Lérida, Huesca, Teruel.

Územie Aragónska, pôvodne osídlené Ibermi, Keltmi a Baskmi, patrilo od 2. púnskej vojny Rímskej ríši, 409 dobyté Alanmi, asi 411 Vandalmi, asi 418 Vizigótmi. Po ovládnutí takmer celého Pyrenejského polostrova Arabmi 711 sa zvyšky pôvodného obyvateľstva udržali v údolí Sobrarbe v Pyrenejach, ktoré sa stalo jadrom budúceho Aragónskeho kráľovstva. Okolo 806 Aznar I. Galíndes využil expanziu Franskej ríše k rieke Ebro a pod zvrchovanosťou Karola Veľkého založil grófstvo Aragón. Gróf García Galindes († 844) rozšíril svoju moc na ďalšie východopyrenejské údolia a osamostatnil sa od Frankov. R. 1089 dostal Sancho Ramírez kráľovský titul ako léno pod pápežskou ochranou. R. 1076 – 1134 únia s Navarrou. Alfonz I. Bojovník dobyl 1118 – 19 väčšiu časť povodia Ebra so Zaragozou, ktorá sa stala novým hlavným mestom. Sobášom kráľovnej Petronily s Ramónom Berenguerom IV. (1137) bolo k Aragónsku pripojené Katalánsko. Územná expanzia novej únie viedla k sformovaniu aragónskej koruny, kde si jednotlivé krajiny udržali autonómne postavenie. Za Alfonza II. boli pripojené Provensalsko a Roucillon, za jeho nástupcov Baleáry, Murcia, 1229 – 35 Malorka a Ibiza, 1238 Valencia, 1282 Sicília, 1284 Malta, 1323 Sardínia, 1379 Aténske vojvodstvo, 1442 Neapolské kráľovstvo. Sobáš Ferdinanda II. Aragónskeho a dedičky Kastílie Izabely I. Kastílskej (1469), neskorších katolíckych kráľov, viedol k vytvoreniu únie medzi obidvoma kráľovstvami od 1479, čím vznikol španielsky štát. K zjednoteniu štátnej moci v Španielsku však došlo až 1516 nástupom ich vnuka Karola I. (V.) z habsburskej dynastie. Počas napoleonských vojen sa Aragónsko stalo centrom národného odporu. Od 1982 autonómna oblasť Španielska.

Aranda, Pedro Pablo Abarca y Bolea

Aranda, Pedro Pablo Abarca y Bolea, gróf, 18. 12. 1718 Siétamo – 9. 1. 1798 Épila — španielsky politik a diplomat. R. 1765 potlačil v Madride vzburu, 1766 – 73 predseda kastílskej a 1792 – 94 španielskej vlády. Ovplyvnený myšlienkami osvietenstva, veľmajster slobodomurárskej lóže. Obmedzil inkvizíciu a 1767 vypovedal z krajiny jezuitov. Po intrigách dominikánov odvolaný, 1773 – 92 veľvyslanec v Paríži. Zasadzoval sa za protibritské španielsko-francúzske spojenectvo. Nesúhlasil s vojnou proti revolučnému Francúzsku; po odchode z politiky žil v domácom exile v Jaéne.

Arias Navarro, Carlos

Arias Navarro, Carlos, 11. 12. 1908 Madrid – 27. 11. 1989 tamže — španielsky politik a právnik. R. 1944 – 49 poradca ministra spravodlivosti a prokurátor. R. 1950 – 57 guvernér v provinciách León a Navarra, 1957 – 65 generálny riaditeľ bezpečnostných služieb. R. 1965 – 73 starosta Madridu, 1973 minister vnútra, 1974 – 76 ministerský predseda.

Armada

Armada, Armada Invencible, Neporaziteľná armáda — španielska flotila vyslaná 1588 Filipom II. proti Anglicku. Mala zničiť jeho loďstvo, a tak pripraviť inváziu na Britské ostrovy. Tvorilo ju 131 lodí a 25 300 mužov pod velením Alonsa de Guzmán El Bueno, vojvodu de Medina-Sidonia (*1550, †1615). Angličania postavili proti nim 140 menších lodí pod velením admirála Charlesa Howarda, grófa z Nottinghamu (*1536, †1624), a sira F. Draka. Prvé boje prebiehali 21. – 24. 7., pričom Angličania útočili, ale vyhýbali sa boju zblízka. K opätovnému stretnutiu prišlo 29. 7., keď sa Angličanom najprv podarilo vyvolať chaos v kotviacej španielskej flotile a potom lepšie manévrovateľnými loďami ostreľovali španielske galeony. Španielske velenie sa rozhodlo pre ústup oboplávaním ostrovov. Pri brehoch Škótska ich zastihla búrka, v ktorej utrpeli ťažké straty. Španielska flotila prišla celkove o 63 lodí a okolo 10-tis. mužov. Tento neúspech predznamenal ústup Španielska z popredia európskej politiky a nástup Anglicka ako svetovej veľmoci.

Astorga

Astorga — mesto v Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-León; 11-tis. obyvateľov (2015). V predrímskom období sídlo kmeňa Astúrov nazývané Asturica. V období rímskeho cisárstva významné oblastné centrum, od 3. stor. biskupské sídlo, pútnické miesto. V období napoleonských vojen 1810 sa Astorga preslávila hrdinskou, ale márnou obranou proti Francúzom. Zvyšky rímskeho opevnenia (3. stor.), gotická katedrála s barokovou fasádou (1471 – 1693), arcibiskupský palác od A. Gaudího (1889 – 15).

Barcelona

Barcelona — prístavné mesto v severových. Španielsku na pobreží Stredozemného mora sev. od ústia rieky Llobregat, administratívne stredisko autonómnej oblasti Katalánsko a provincie Barcelona; 1,609 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto štátu, 2016), aglomerácia 4,740 mil. obyvateľov (2015). Hospodárske, politické a kultúrne stredisko Katalánska. Priemysel strojársky (automobilový, letecký, lodiarsky), textilný, papiernický, elektrotechnický, chemický, potravinársky, výroba porcelánu. Dopravná križovatka, významný železničný uzol, námorný prístav (jeden z najväčších európskych prístavov), medzinárodné letisko, metro. Mesto je široko rozložené po okolitých pahorkoch, na vrch Tibidabo (532 m n. m.) vedie lanovka. Okolo centra Barcelony sú priemyselné štvrte (Badalona, Hospitalet, Horta a i.).

Pôvodne iberské sídlisko, potom kartáginská kolónia Barkino, od 218 pred n. l. rímske Barcino, v neskorej antike Bercinona. Od 4. stor. biskupstvo. R. 415 Barcelona ovládnutá Vizigótmi, okolo 717 Arabmi, 801 dobytá Ľudovítom I. Pobožným. Rozvíjala sa ako stredisko Barcelonského grófstva, od 13. stor. mestské práva a centrum stredomorského obchodu a textilnej výroby. Počas sociálnych bojov v 15. stor. hospodársky zatlačená do úzadia Valenciou. Vo vojnách o španielske dedičstvo a za karlistických vojen opora karlistických pretendentov na španielsky trón (→ karlisti). R. 1626 bol v Barcelone uzavretý španielsko-francúzsky mier, 1640 tam vypukla vzbura proti Filipovi IV., 1697 bola dobytá Francúzmi, ale ešte v tom roku vrátená Španielsku, 1808 – 14 obsadená Francúzmi, 1821 epidémia žltej horúčky. Od konca 19. stor. najvýznamnejšie priemyselné stredisko Španielska a centrum katalánskeho národného hnutia. R. 1909 anarchistické povstanie. V španielskej občianskej vojne stála Barcelona na strane republikánov, 1939 dobytá frankistami.

Centrum mesta má historický charakter s množstvom stavieb zo 14. – 15. stor. Čiastočne sa zachovali rímske hradby prestavané v 5. – 6. stor. Stredoveké mesto dosiahlo najväčší rozmach v 13. – 15. stor., keď patrilo k najvýznamnejším prístavom a obchodným centrám v oblasti Stredozemného mora a žilo tam okolo 40-tis. obyvateľov. Unikátnou pamiatkou sú kráľovské lodenice Drassanes, ktoré dal v 13. stor. postaviť aragónsky kráľ Pere III. Veľký na mieste starších lodeníc, v 14. stor. boli zastrešené a mohli naraz pojať 30 galér, v 18. stor. zväčšené, v súčasnosti slúžia ako múzeum námorníctva (Museu Marítim de Barcelona, založené 1936). Významným príkladom katalánskej ranogotickej architektúry je Katedrála Sv. kríža a sv. Eulálie (založená 1298, postavená na mieste ranokresťanskej baziliky z 559 zničenej v 10. stor. Maurmi a ranorománskej baziliky vysvätenej 1058), trojloďová stavba s transeptom a chórovou ochodzou s vencom 10 radiálnych chórových kaplniek. V 14. stor. viedol stavbu katalánsky staviteľ Jaume Fabre (doložený 1313 – 1338), ktorý navrhol hlavnú loď, chór (1329) a transept (1338), stavba pokračovala v 15. stor. (o. i. 1448 boli dokončené klenby hlavnej lode), západná fasáda a lucerna boli dostavané 1887 – 90. Ku katedrále prilieha rajský dvor s ambitmi (1365 – 1448) a s kapitulnou sieňou (okolo 1440). Výnimočným príkladom katalánskej gotickej architektúry je bazilika Santa Maria del Mar (kostol námorníkov a obchodníkov; založená 1329, vysvätená 1384), trojloďová stavba s vencom pilierov v presbytériu a s monumentálnym strohým interiérom so 14-metrovým rozpätím klenby v hlavnej lodi. Ďalšie kostoly: kostol Santa Maria del Pi (založený začiatkom 14. stor., dokončený 1391, upravený v 15. stor., keď vznikla kapitulná sieň dostavaná 1468, a v 19. – 20. stor.; významným príkladom katalánskej gotiky je jednolodie s bočnými kaplnkami), kostol a kláštor klarisiek Santa Maria del Pedralbes (14. stor., dnes múzeum), gotický kostol Bazilika sv. Justa a Pastora (založený 1342 na mieste románskeho kostola, dokončený v 16. stor.) a i. V 14. stor. vznikol v Barcelone charakteristický typ mestského paláca s vnútorným arkádovým dvorom, k najvýznamnejším príkladom patria palác Palau de la Generalitat de Catalunya (15. stor. – 16. stor., s gotickým arkádovým vnútorným dvorom z 1425 a s Kaplnkou sv. Juraja s flamboyantnou fasádou z 1434) a súbor 4 palácov (Palau Aguilar, Palau Baró de Castellet, Palau Meca, Palau Finestres) zo 14. – 15. stor., ktoré v súčasnosti tvoria Picassovo múzeum (otvorené 1963). K najvýznamnejším stavbám patria aj Kráľovský palác (komplex viacerých budov zo 14. – 16. stor.; unikátna monumentálna jednoloďová zhromažďovacia hala Saló del Tinell z 1359 – 1362 alebo 1370 so 6 oblúkmi s rozponom 33, 5 m, ktoré nesú otvorený krov; gotická kráľovská Kaplnka sv. Agáty s hlavným retábulovým oltárom od J. Hugueta, založená 1302), Budova burzy (katalánsky Llotja de Mar; pôvodne gotická stavba zo 14. stor., z ktorej sa zachovala monumentálna stĺpová hala Saló de Contractacions zo 14. stor., neoklasicisticky prestavaná koncom 18. – začiatkom 19. stor.). V 2. pol. 19. stor. a začiatkom 20. stor., keď sa Barcelona stala hlavným priemyselným centrom Španielska, bolo mesto značne rozšírené o rozsiahle nové štvrte s pravouhlou uličnou sieťou. K najvýznamnejším stavbám z tohto obdobia patria viaceré budovy navrhnuté A. Gaudím, ktoré boli 1984 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Najvýznamnejšia z nich je katedrála Templo de la Sagrada Familia (od 1884, výstavba pokračuje do súčasnosti). K významným secesným stavbám patria aj koncertná sieň Palau de la Música Catalana (1905 – 08), ktorú navrhol významný predstaviteľ secesie, katalánsky architekt Lluís Domènech i Montaner (*1850, †1923), a nemocnica Hospital de la Santa Creu i Sant Pau (1905 – 30, dnes múzeum a kultúrne centrum, niektoré pavilóny navrhol L. D. i Montaner, iné významný katalánsky architekt Pere Domènech i Roura, 1881, †1962), ktoré boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Najvýznamnejšou pamiatkou modernej architektúry je Pavilón Barcelona od L. M. van der Roheho (1928 – 29).

Sídlo arcibiskupstva. Vysoké školy (2 univerzity založené 1450 a 1968). Divadlá (o. i. Liceo, najväčšie divadlo a opera v Španielsku). Múzeá (katalánskeho umenia, archeologické, Picassa, Miróa, Gaudího, španielskej dediny s replikami stavieb charakteristických pre jednotlivé regióny Španielska, postavené pre svetovú výstavu 1929, a i.). Arény na býčie zápasy. Miesto konania XXV. LOH (1992).

Castro, Inês de

Castro [káštru], Inês de, asi 1320 – 7. 1. 1355 Coimbra — kastílska šľachtičná, milenka portugalského infanta Doma Pedra (neskorší Peter I.). Po smrti jeho zákonitej manželky portugalskí šľachtici z obavy, že sa s Inês oficiálne ožení a jej prostredníctvom získa na dvore veľký vplyv rod Castro (Kastília), presvedčili kráľa Alfonsa IV., aby ju dal zavraždiť. Peter I. po nástupe na trón (1357) jej smrť krvavo pomstil, vyhlásil ju za svoju zákonitú manželku a dal pochovať ako kráľovnú v Alcobaçe. Jej život bol častým námetom literárnych a dramatických diel.

Gil Robles y Quiñones, José María

Gil Robles y Quiñones [chil kiňo-], José María, 27. 11. 1898 Salamanca – 14. 9. 1980 Madrid — španielsky právnik a politik. Vodca katolíckej strany Acción Popular, od 1931 poslanec. Zorganizoval pravicovú koalíciu CEDA (Confederación Española de Derechas Autónomas), ktorá v parlamentných voľbách 1933 získala väčšinu mandátov. R. 1934 – 35 minister vojny. Po vypuknutí španielskej občianskej vojny odišiel do cudziny, od 1936 viedol v Lisabone katolícky orientované opozičné skupiny proti diktatúre generála F. Franca. R. 1953 sa vrátil do Španielska, 1962 bol však vypovedaný a až do Francovej smrti žil v Paríži.

Godoy, Manuel de

Godoy [-doj], Manuel de, vlastným menom Manuel de Godoy y Álvarez de Faria Ríos Sánchez Zarzosa, vojvoda de Alcudia y de Succa (od 1792), 12. 5. 1767 Castuera (Badajoz) – 4. 10. 1851 Paríž — španielsky politik. Pochádzal zo starého, ale schudobneného šľachtického rodu. R. 1784 vstúpil do kráľovskej osobnej stráže a stal sa obľúbencom budúcej kráľovnej Márie Lujzy Parmskej. Po nástupe jej manžela Karola IV. na španielsky trón (1788) bol povýšený na poľného maršala a 1792 sa stal prvým ministrom. Bol predstaviteľom osvietenského absolutizmu, jeho zahraničná politika však bola spočiatku namierená proti revolučnému Francúzsku. S vládou francúzskeho Direktória však uzatvoril 22. 7. 1795 Bazilejský mier (dostal titul Príncipe de la Paz, knieža mieru), ktorým spolu so zmluvou zo San Ildefonsa (1796) priviedol Španielsko k spojenectvu s Francúzskou republikou, a tým aj k sporu s Veľkou Britániou. R. 1801 dal španielske loďstvo do služieb Napoleonovej armády a velil španielskemu vojsku pri invázii do Portugalska (tzv. pomarančová vojna). Španielsko-francúzske spojenectvo a stratová vojna so Spojeným kráľovstvom vyvrcholili porážkou a zničením španielskeho loďstva pri Trafalgare (1805). R. 1807 Godoy podpísal s Napoleonom I. Bonapartom zmluvu z Fontainebleau o rozdelení obsadeného Portugalska, ktorého juh (Algarve) mal Godoy získať pre seba ako samostatné kráľovstvo. Po obsadení Španielska francúzskymi oddielmi bol ľudovým aranjuezským povstaním v máji 1808 zvrhnutý a donútený odísť do exilu.

González Márquez, Felipe

González Márquez [markes], Felipe, 5. 3. 1942 Sevilla — španielsky právnik a politik. Od 1962 činný v socialistickom hnutí, za politické aktivity proti diktatúre F. Franca viackrát väznený. Od 1974 generálny tajomník (pod krycím menom Isidoro) v tom čase ilegálnej Španielskej robotníckej socialistickej strany (Partido Socialista Obrero Español, PSOE). Po víťazstve jeho strany vo voľbách 1982 – 86, 1986 – 89, 1989 – 93 a 1993 – 96 predseda vlády. Cieľom jeho vnútornej politiky bolo zabezpečiť demokratický parlamentný systém proti autoritatívnym tendenciám, v zahraničnej politike sa usiloval otvoriť Španielsku ako suverénnemu štátu cestu do Európy.

Granvelle, Antoine Perrenot de

Granvelle [-vel], Antoine Perrenot de, 20. 8. 1517 Besançon – 21. 9. 1586 Madrid — diplomat a politik v španielskych službách, kardinál (od 1561), syn Nicolasa Perrenota de Granvelle. Po štúdiu práva v Padove a teológie v Leuvene od 1540 biskup v Arrase. Od mladosti spolupracoval so svojím otcom a osvedčil sa najmä v diplomatických službách. Od 1544 vyslanec Karola V. v meste Crépy, po bitke pri Mühlbergu (1547) viedol rokovania medzi kurfirstom Móricom Saským a landgrófom Filipom Hesenským. R. 1550 sa stal ako štátny tajomník Karola V. nástupcom svojho otca, 1559 – 64 poradca nizozemskej miestodržiteľky Margaréty Parmskej. Od 1560 arcibiskup v Mechelene a prímas Nizozemska, od 1561 kardinál. Pre potláčanie náboženských a politických slobôd bol v krajine nenávidený a 1564 na nátlak šľachtickej opozície v predvečer Nizozemskej revolúcie odvolaný. V službách španielskeho kráľa Filipa II. pôsobil v Ríme, 1571 – 75 španielsky vicekráľ v Neapole, 1575 – 79 znovu pôsobil v Ríme, od 1579 prezident Rady pre Taliansko a prvý minister Filipa II. Granvelle podporoval španielsku intervenciu vo Francúzsku (proti hugenotom) a dobytie Portugalska. Počas portugalského ťaženia 1580/81 vládol v Španielsku ako regent. Podporovateľ vedy a umenia, od 1584 arcibiskup v Besançone, kde zanechal veľkú knižnicu.

Granvelle, Nicolas Perrenot de

Granvelle [-vel], Nicolas Perrenot de, 1486 Ornans (pri Besançone) – 28. 5. 1550 Augsburg — burgundský politik v službách cisára Karola V., otec Antoina Perrenota de Granvelle. Od 1530 štátny tajomník (prvý minister) cisára pre severné časti ríše a strážca pečate Neapolského kráľovstva. Až do smrti patril k najvplyvnejším ministrom a radcom Karola V., počas náboženských vojen sa usiloval o kompromis medzi katolíkmi a protestantmi. Predsedal ríšskym snemom 1540 vo Wormse a 1541 v Regensburgu.

Hammúdovci

Hammúdovci — islamsko-španielska dynastia v Córdobe, Malage a Algecirase (1016 – 58). Jej zakladateľ Alí ibn Hammúd al-Násir (†1018, zavraždený) bol pôvodne umajjovským miestodržiteľom, 1016 sa zmocnil Córdoby a vyhlásil sa za kalifa. Jeho následníci vládli v Córdobskom kalifáte s prestávkami do 1026, potom v Malage a vedľajšia línia v Algecirase.