Katalánsko, špan. Cataluña, katalánsky Catalunya, okcitánsky Catalonha, lat. Catalaunia, fr. Catalogne — autonómna oblasť v severových. Španielsku pri pobreží Stredozemného mora pri hranici s Francúzskom a Andorrou; rozloha 32 113 km2, 7,703 mil. obyvateľov (prevažne Kataláncov, 2012), administratívne stredisko Barcelona. Väčšinou hornatý povrch Katalánskych vrchov a Pyrenejí, pri pobreží neveľké aluviálne nížiny. Stredomorské podnebie. Najdôležitejšou riekou je Ebro. Jedna z hospodársky najrozvinutejších oblastí Španielska s najvyšším podielom na tvorbe HDP štátu (v Katalánsku žije 16 % obyvateľov štátu, na tvorbe HDP sa podieľa 23 %), so silným priemyselným sektorom a sektorom služieb. Priemysel chemický, farmaceutický, textilný, automobilový, kožiarsky, elektrotechnický. Rozvinuté poľnohospodárstvo, pestuje sa najmä pšenica a ryža (v delte Ebra), ďalej vinič, olivy a citrusy. Turisticky atraktívne územie s viacerými objektmi zapísanými v Zozname svetového dedičstva UNESCO (vrátane historických pamiatok Barcelony), s letoviskami na pobreží Stredozemného mora (oblasť Costa Brava, Costa Daurada a i.), horskými strediskami a i. Veľké mestá: Barcelona, Hospitalet, Badalona, Terrassa, Sabadell.
Územie Katalánska bolo osídlené už v str. paleolite, o čom svedčia archeologické nálezy vo viacerých katalánskych jaskyniach, napr. Cova del Gegant (pri meste Sitges asi 40 km juhozáp. od Barcelony) a Cova Gran de Santa Linya (asi 50 km sev. od mesta Lérida; objavená 2002) s nálezmi neandertálskeho človeka a človeka rozumného (Homo sapiens). V staroveku bolo Katalánsko (v rámci Pyrenejského polostrova) osídlené Ibermi, v 8. stor. pred n. l. kolonizované Grékmi, v 6. stor. pred n. l. tam získalo vplyv Kartágo. Koncom 3. stor. pred n. l. sa stalo súčasťou rímskej provincie Hispánia s významnými strediskami Barcino (Barcelona) a Tàrraco (dnes Tarragona; rímske mesto zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO). Koncom 5. stor. (po rozpade Rímskej ríše) sa Katalánsko stalo súčasťou Vizigótskej ríše ako Gothalannia (odtiaľ názov), 711 – 718 sa juž. časti Katalánska zmocnili Mauri (Arabi). Od pol. 8., a najmä v 9. stor. obsadili značnú časť dnešného sev. Katalánska Frankovia (785 dobytie Gerony, 801 Barcelony), ktorí tam (počnúc vládou Karola Veľkého) zriaďovali grófstva, ktoré boli síce formálne závislé od franských panovníkov, v skutočnosti však samostatné. Toto územie predstavovalo predsunutú vojenskú obrannú líniu Franskej ríše proti Córdobskému emirátu (neskorší Córdobský kalifát) a neskôr bolo nazvané Španielska (Hispánska) marka (podľa niektorých autorov však nikdy nepredstavovala administratívnosprávnu jednotku). Najväčší význam získalo Barcelonské grófstvo, ktoré postupne rozširovalo svoje územie pozdĺž dolného povodia Ebra, pripájalo menšie územné celky na severe a severozápade a v 12. stor. patrilo medzi hospodársky a kultúrne najvyspelejšie územia záp. Európy.
R. 1137 vznikol svadobnou zmluvou barcelonského grófa Ramóna Berenguera IV. s aragónskou kráľovnou Petronilou (svadba 1150) základ únie s Aragónskom, pričom si obidve krajiny udržali autonómne postavenie a ponechali si svoje tradičné zákony a politické inštitúcie; centrom Katalánska sa stala Barcelona, sídlom biskupstva Seu d’Urgell (špan. Seo de Urgel), spoločný panovník mal v Aragónsku titul kráľ a v Katalánsku titul knieža (Barcelonské grófstvo bolo povýšené na kniežatstvo s názvom Katalánsko). Katalánci sa aktívne podieľali na reconquiste a územnej expanzii únie, napr. na dobýjaní a kolonizácii Baleár a kráľovstva Valencia. Územia mimo dnešného Katalánska, ktoré pritom dobyli a v ktorých sa dnes používa katalánsky jazyk, sa niekedy spolu s teritóriami obývanými Kataláncami v Španielsku súhrnne označujú sporným termínom Katalánske krajiny (katalánsky Països Catalans); → Katalánci. R. 1462 – 72 došlo k povstaniu katalánskej aristokracie proti absolutistickej vláde aragónskeho kráľa Jána II., ktoré podnietilo aj vzburu roľníkov (payeses de remensa). V rámci aragónskej koruny zotrvalo Katalánsko ako kniežatstvo až do zjednotenia Španielska (1516; → Španielsko, dejiny). R. 1659 bolo Pyrenejským mierom postúpené Francúzsku pôvodne katalánske grófstvo Roussillon ležiace severne od Pyrenejí (od 1. pol. 20. stor. označované sporným termínom Severné Katalánsko, dnes Kataláncami obývaný francúzsky región Languedoc-Roussillon, departement Pyrénées-Orientales). Osobitné postavenie v rámci Aragónska si Katalánsko udržalo až do obdobia vojny o španielske dedičstvo, po ktorej skončení vzhľadom na podporu kandidatúry Habsburgovcov (neskorší rímsko-nemecký cisár Karol VI. bol ako Karol III. už 1703 v Katalánsku vyhlásený za španielskeho kráľa) proti Bourbonovcom (Filip V.) stratilo svoje historické práva; po obsadení Barcelony Bourbonovcami Filip V. zrušil nezávislé katalánske inštitúcie a zaviedol centralistický režim (1714). R. 1812 – 14 Napoleon I. Bonaparte pripojil Katalánsko priamo k Francúzsku.
Po obnovení vlády španielskych Bourbonovcov (1814) začali Katalánci boj za autonómiu, resp. za nezávislosť. Počas karlistických vojen stáli na strane karlistov, čo však k získaniu samostatnosti Katalánsku nepomohlo. Priemyselný a hospodársky rozmach Katalánska viedol v 30. rokoch 19. stor. k sformovaniu národnoobrodenského hnutia renaixença (aj katalánska renesancia), ktoré sa usilovalo o obnovenie a posilnenie katalánskej národnej identity a výrazne ovplyvňovalo kultúrny a politický vývoj katalánskej spoločnosti (→ katalánsky jazyk, → katalánska literatúra). Vznikli viaceré politické strany a spolky, napr. Katalánska únia (Unió Catalanista, založená 1891), Katalánska liga (Lliga de Catalunya, založená 1887) a Regionálna liga (Lliga Regionalista, založená 1901), usilujúce sa o nezávislosť Katalánska a o jeho medzinárodné uznanie. R. 1932 vyhlásilo Katalánsko autonómiu, 1934 samostatnú Katalánsku republiku, ktorá však bola čoskoro potlačená (na jej čele stál Lluís Companys i Jover, *1882, †1940, popravený).
Počas španielskej občianskej vojny (1936 – 39) Katalánsko podporovalo republikánov. Po víťazstve frankistov bola 1939 jeho autonómia zrušená, opäť obnovená 1977 po liberalizácii politického života v Španielsku v 70. rokoch 20. stor., 1979 potvrdená referendom. V Katalánsku sa však naďalej prejavujú separatistické tendencie smerujúce k vytvoreniu samostatného katalánskeho štátu. V septembri 2012 sa v Barcelone uskutočnila masová demonštrácia za nezávislé Katalánsko a v novembri 2014 (napriek nesúhlasu vlády v Madride a zamietavému rozhodnutiu ústavného súdu) neoficiálne referendum o nezávislosti Katalánska, v ktorom sa za samostatnosť vyslovilo vyše 80 % voličov.
Počas tzv. katalánskej jesene sprevádzanej masovými demonštráciami prívržencov nezávislosti katalánska regionálna vláda na čele s Carlesom Puigdemontom i Casamajó (*1962; vo funkcii 12. 1. 2016 – 27. 10. 2017) vyhlásila na 1. 10. 2017 referendum o nezávislosti, ktoré však bolo španielskym ústavným súdom vyhlásené za neústavné. Napriek úsiliu španielskej vlády referendum zmariť sa hlasovania zúčastnilo viac ako 2 mil. voličov (asi 40 % oprávnených voličov), z ktorých sa 90,18 % vyslovilo za nezávislosť. Na základe výsledku referenda prijal 27. 10. 2017 katalánsky parlament rezolúciu o nezávislosti (zo 135 poslancov hlasovalo za rezolúciu 70, proti rezolúcii 10 poslancov, ostatní – zástancovia zachovania jednoty Španielska, hlasovanie bojkotovali), ktorá predpokladala začatie procesu vytvorenia samostatného Katalánska. Španielska vláda tento postup vyhlásila za nezákonný, aktivovala článok ústavy, ktorým bola dočasne obmedzená autonómia Katalánska ako samosprávneho celku (bol rozpustený katalánsky parlament, odvolaná katalánska vláda), vyhlásila priamu vládu nad regiónom a na 21. 12. 2017 vypísala predčasné regionálne voľby. Začalo sa trestné stíhanie premiéra (odišiel do exilu do Bruselu) a ďalších katalánskych politikov. V predčasných voľbách získali separatistické strany, ktoré tradične predstavujú celé ideologické spektrum (od liberálnej pravice, cez sociálnodemokratických republikánov až po anarchistickú ľavicu, ktorá zohrala významnú úlohu aj počas španielskej občianskej vojny), väčšinu kresiel v katalánskom parlamente. V máji 2018 bol za premiéra v regionálnych voľbách zvolený Joaquim Torra i Pla (Qim Torra; *1962), bola vymenovaná regionálna vláda, a tým sa skončila právna kontrola Španielska nad regiónom.
Administratívnosprávnym orgánom AO Katalánsko je Generalitat de Catalunya, ktorý pozostáva z jednokomorového parlamentu (135 členov), vlády a predsedu vlády (predseda Generalitat de Catalunya).