Alcalá de Henares [-ka- ena-] — mesto v str. Španielsku v autonómnej oblasti Madrid na rieke Henares; 199-tis. obyvateľov (2015). Priemysel textilný, chemický, keramický, potravinársky, strojársky, železničné opravovne. Univerzita (založená 1498, 1836 prenesená do Madridu), technická univerzita (založená 1966). Rodisko M. de Cervantesa Saavedru. Arcibiskupský palác (16. stor.), kostoly.

Alcántara [-kan-] — mesto v záp. Španielsku v autonómnej oblasti Estremadura; 1,6 tis. obyvateľov (2015). Stredisko poľnohospodárskej oblasti. Nazvané podľa 6 oblúkov rímskeho mosta (arabsky al-kantara = most) postaveného 105 – 106 pred n. l. cisárom Trajánom. Stavebné pamiatky: zachované ruiny arabských hradieb a hradu, neskorogoticko-renesančný kláštor San Benito (1506 – 76), bývalé sídlo alcántarského rádu, Kostol sv. Márie Almocóbarskej z 13. stor. Mesto spojené autobusovou dopravou s mestami Cáceres a Ceclavín.

Alcázar de San Juan [-kásar chuan] — mesto v centre Španielska v autonómnej oblasti Kastília-La Mancha v provincii Ciudad Real; 31-tis. obyvateľov (2015). Priemyselno-poľnohospodárske centrum s výrobou vína a syra (z ovčieho mlieka), hutníctvo železa. Rimanmi nazývané Alcars, Arabmi Al Kazar. R. 1186 dobyté maltézskymi rytiermi a 1292 kráľom Sanchom IV. z Kastílie. Stavebné pamiatky: veža Torreón de don Juan de Austria (14. stor.), kostoly. Mestské archeologické múzeum s rímskymi mozaikami z 2. – 3. stor.

Alcoy [-koj] — mesto v juhovýchodnom Španielsku v autonómnej oblasti Valencia v provincii Alicante na rieke Serpis; 60-tis. obyvateľov (2016). Založené 1256. Predstavovalo dôležité centrum textilného priemyslu (1590 malo 140 tkáčskych dielní). R. 1800 tam bola postavená Kráľovská textilná továreň, pri ktorej bola založená prvá španielska priemyselná škola. Priemysel textilný, zlievarenský, strojársky, papiernický (cigaretový papier), mydlársky. Konečná stanica na železničnej trati Barcelona – Valencia – Alicante. Zachovaná oslava dňa sv. Juraja, patróna mesta, je veľkou turistickou atrakciou.

Algeciras [-chesi-] — kúpeľné a prístavné mesto v juž. Španielsku v autonómnej oblasti Andalúzia v provincii Cádiz; 119-tis. obyvateľov (2015). Spracovanie a vývoz korku.

Alicante [-kan-] — prístavné mesto v juhových. Španielsku pri Stredozemnom mori v autonómnej oblasti Valencia, administratívne stredisko provincie Alicante; 329-tis. obyvateľov (2016). Medzinárodné letisko. Priemysel textilný, tabakový, nábytkársky, keramický, vinársky. Filmové štúdio. Stredisko cestovného ruchu.

Založené 325 pred n. l. ako grécka kolónia Akra Leuké, 201 pred n. l. rímske Lucentum, v 8. – 13. stor. n. l. (s prestávkami) v rukách Maurov, 1304 pripadlo Aragónsku, 1490 mestské práva.

Stavebné pamiatky: ruiny hradu Castell de Santa Barbara (založený v 9. stor., viackrát prestavaný, od 18. stor. opustený), gotická bazilika Santa María (14. – 16. stor., baroková fasáda z 18. stor.; pôvodne mešita), baroková konkatedrála Concatedral de San Nicolás de Bari (1613 – 62, postavená na mieste mešity), viaceré obranné veže nazývané Huerta del Alicante (15. – 18. stor.), augustiniánsky konvent (18. stor.), viaceré barokové mestské paláce a verejné budovy zo 17. – 18. stor. (napr. Casa de La Asegurada, 1685, radnica Casa consistorial de Alicante z 18. stor., Palacio Gravina, 18. stor., dnes umelecké múzeum), verejné budovy a mestské nájomné domy z 19. a začiatku 20. stor. (napr. neoklasicistická budova Mestského divadla z 1846 –47) a i. Asi 5 km od centra mesta barokový kláštor Monasterio de la Santa Faz (16. – 18. stor.). Viaceré múzeá a galérie (napr. Archeologické múzeum založené 1932). Univerzita (založená 1979).

Almadén — mesto v juhozáp. Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-La Mancha v provincii Ciudad Real na sev. svahoch Sierry Moreny; 5,8 tis. obyvateľov (2015).

Neďaleko Almadénu sú najbohatšie ložiská rumelky (rudy ortuti) na svete. Rumelka sa v kvarcitoch silúrskeho veku vyskytuje v rôznych formách, pričom nie je jasné, či ide o syngenetické, diagenetické alebo o epigenetické zrudnenie. Podľa viacerých autorov zrudnenie súvisí s kambrickým až s devónskym vulkanizmom. V zrudnenom komplexe sú prítomné pyroklastické horniny a nie je vylúčené, že ide o podmorské, exhalačné zrudnenie. Ťažba bola sporadická od rímskych čias, od 17. do začiatku 21. stor. systematická. R. 2000 bola ukončená. R. 2012 boli bane pri Almadéne spolu s baňami pri slovinskom meste Idrija zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Almaraz [-ras] — obec v záp. Španielsku v autonómnej oblasti Estremadura; 1,7 tis. obyvateľov (2016). Jadrová elektráreň (Almaraz 1, elektrický výkon 1 049 MW, v prevádzke od 1981; Almaraz 2, 1044 MW, v prevádzke od 1983).

Almería — prístavné a kúpeľné mesto v juž. Španielsku v autonómnej oblasti Andalúzia v zátoke Almeria (Stredozemné more) na úpätí Andalúzskych vrchov, administratívne stredisko provincie Almería; 194-tis. obyvateľov (2015). Priemysel chemický, obuvnícky, stavebných materiálov.

Pôvodne fenická kolónia, následne kartáginská, dôležitý rímsky a arabský prístav; 1489 dobytá Španielmi. Centrum turistiky a oddychu. Stavebné pamiatky: arabská pevnosť Alcazaba z 10. – 11. stor., prebudovaná Španielmi; neskorogotická katedrála z 13. stor., prestavaná 1524.

Andalúzia, špan. Andalucía — autonómna oblasť v juž. Španielsku medzi pásmami Andalúzskych vrchov (na juhu a východe) a Sierra Morena (na severe); 87 268 km², 8,399 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Sevilla. Územie je obmývané na juhu Stredozemným morom, na západe Atlantickým oceánom. V str. časti sa rozkladá Andalúzska nížina. Stredomorské podnebie s teplými daždivými zimami a s horúcimi suchými letami, priemerná teplota v Seville v januári 10,5 °C, v auguste 28,1 °C, v Malage 12,5 °C a 27,6 °C; väčšina územia má ročný úhrn zrážok menej ako 800 mm. Územie je odvodňované do Atlantického oceána aj do Stredozemného mora, najdlhšou riekou je Guadalquivir. Pre Andalúziu je charakteristická stredomorská vegetácia so vždyzenenými lesmi s podrastom aromatických polokrov a bylín.

Poľnohospodársky región s významne vzrastajúcim cestovným ruchom. Vyhľadávané pláže Stredozemného mora a Atlantického oceána, množstva lokalít s kultúrnymi a stavebnými pamiatkami zaraďujú Andalúziu na popredné miesto Španielska z hľadiska medzinárodného cestovného ruchu (7,218 mil. zahraničných turistov, 2011) a na 1. miesto v domácom cestovnom ruchu. Poľnohospodárstvo je založené na pestovaní pšenice, olivníka a viniča, ďalej sa pestujú citrusy, slnečnica, bavlník, cukrová trstina, zelenina. Vo vyšších polohách pasienky s tradičným chovom hovädzieho dobytka a oviec. Zber kôry duba korkového a trávy esparto (kavyľ pevný). Tradičný rybolov, rozvíjajúci sa akvakultúrny chov. Priemyselná výroba má v ekonomike Andalúzie menší význam. Priemysel potravinársky, textilný, elektronický, strojársky, lodný. Banský priemysel, ktorého nárast v minulosti podnietilo značné nerastné bohatstvo regiónu (rudy železa, farebných kovov a drahých kovov, olovo, minerály na báze stroncia, uhlie, mramor, dolomit, bentonit a i.), je vzhľadom na nízku ziskovosť a krízu v oblasti ťažby v útlme. Napriek tomu je podiel Andalúzie 59 % na celkovej ťažbe rúd železa Španielska, 98 % na ťažbe drahých kovov, 100 % na produkcii rúd a koncentrátov stroncia. Významnými provinciami ťažby sú Huelva a Córdoba; ťažba soli v morských salinách pri Cádize. Dôležité mestá: Sevilla, Córdoba, Granada, Cádiz, Jaén, Jerez de la Frontera, Huelva, Malaga, Almería.

Názov Andalúzie je odvodený od Vandalov (Vandalitia, Vandalusia), ako aj z arabského al-Andalus (záp. krajina). V staroveku osídlená iberskými kmeňmi, ktoré tam koncom 2. tisícročia pred n. l. vytvorili Tartéssku ríšu. Okolo 1100 pred n. l. fenická kolonizácia, od 3. stor. pred n. l. územie Kartága. Po dobytí Rimanmi súčasť hispánskej provincie Baetika. V 5. stor. vpád Vandalov, Alanov, od 429 súčasť Vizigótskeho kráľovstva, 552 – 582 pod vládou Byzancie. Od 711 súčasť arabského panstva. Do 750 vládli v Andalúzii guvernéri Umajjovcov (hlavné mesto Sevilla, neskôr Córdoba). Po abbásovskej revolte proti Umajjovcom založil Abdarrahmán I. na Pyrenejskom polostrove moslimský umajjovský štát (→ Córdobský kalifát, 756 – 1031). Najväčší rozmach za Abdarrahmána III. (912 – 961), centrum kultúry, vedy a umenia. Po rozpade kalifátu 1031 a po zvazalnení sevillských Abbádovcov boli 1082 pozvaní na pomoc proti reconquiste Almorávidovci, ktorí ovládli územie, 1146 ich vystriedali Almohádovci. Rozkvet poézie a filozofie (Ibn Tufajl, Ibn Rušd). Po bitke pri Las Navas de Tolosa (1212) sa ich ríša rozpadla na 4 panstvá: Córdoba, Jaén, Sevilla a Granada. Proti nim postupovala reconquista rýchlo. Aragónsko obsadilo Baleáry (1235), Valenciu (1238), Kastília dobyla Córdobu (1236), Cádiz (1262) a Murciu (1266). Zostala len Granada a okolie, kde sa vytvoril sultanát s vládnucou dynastiou Nasrovcov. Dobytie Granady kresťanmi 2. 1. 1492 znamenalo koniec moslimskej vlády v Španielsku a koniec reconquisty. Vzhľadom na kultúrny rozkvet za vlády Arabov bola Andalúzia najvzdelanejšou a najhustejšie osídlenou časťou Španielska. Po reconquiste bola demograficky i ekonomicky postihnutá vypovedaním Židov (1492) a Arabov (1502 Maurov, 1609 – 10 Moriskov). V čase zámorských objavov bohatli veľké andalúzske mestá z obchodu s kolóniami. V období napoleonských vojen bola Andalúzia strediskom národnooslobodzovacieho boja. V španielskej občianskej vojne 1936 – 39 bola Sevilla jedným z centier frankistickej vzbury.

Andalúzska nížina, špan. Valle de Guadalquivir — nížina v juhozáp. Španielsku pri pobreží Atlantického oceána oddeľujúca vysočiny Serra Morena na severe a Andalúzske vrchy na juhu a juhovýchode. Pôvodne morský záliv zanesený riečnymi usadeninami. Priemerná výška 150 m n. m. Odvodňovaná riekou Guadalquivir. Subtropické podnebie s pomerne slabými zrážkami v zime (400 – 700 mm ročne). Vegetáciu tvoria kroviny, macchie, háje korkového duba. Poľnohospodárska oblasť, pestovanie olív, viniča, pšenice, kukurice, citrusov, strukovín a tabaku, chov oviec a koní. V okolitých vrchoch ložiská pyritov, medi, mangánu, zinku a cínu. Významné strediská Sevilla, Cádiz, Córdoba.

Andalúzske vrchy, Bétická Kordillera, špan. Sistema Bético — pohorie na Pyrenejskom polostrove pokračujúce z afrického kontinentu, z Maroka. Patrí k sev. vetve treťohorných alpínskych pohorí, z ktorých vyniká Sierra Nevada s vrcholmi pokrytými večným snehom a ľadom. Leží tu i najvyšší vrch Pyrenejského polostrova Mulhacén (3 478 m n. m.).

Aneto, Pico de Aneto, Pic d’Anéthou — najvyšší vrch Pyrenejí ležiaci v ich strednej časti vo výrazne rozoklanom masíve Maladetta s malými ľadovcami, 3 404 m n. m. Chrbty masívu sú ťažko schodné.

Aragónsko, špan. Aragón — autonómna oblasť v severových. Španielsku na str. toku rieky Ebro medzi Iberskými vrchmi a Pyrenejami; 47 719 km², 1,325 mil. obyvateľov (2014), administratívne stredisko Zaragoza. Zaberá väčšiu časť Aragónskej kotliny a priľahlé časti Pyrenejí a Iberských vrchov. V kotline prevládajú suché stepi, vo vrchoch listnaté a ihličnaté lesy. Prevažne poľnohospodárske územie s pestovaním obilnín, viniča, olívovníka, zeleniny, cukrovej repy. Značná časť pôdy zavlažovaná. Chov dobytka, oviec. Veľké zdroje vodnej energie (rieky Ebro, Cinca, Segre s prítokmi) a ložiská hnedého uhlia tvoria základ výroby elektrickej energie. Ťažba hnedého uhlia, železnej rudy (Ojos Negros), strojársky, automobilová, potravinársky (cukrovary, mlyny, výroba vína, olivového oleja), hutnícky (hlinikáreň) a chemický priemysel. Dôležité mestá: Zaragoza, Lérida, Huesca, Teruel.

Územie Aragónska, pôvodne osídlené Ibermi, Keltmi a Baskmi, patrilo od 2. púnskej vojny Rímskej ríši, 409 dobyté Alanmi, asi 411 Vandalmi, asi 418 Vizigótmi. Po ovládnutí takmer celého Pyrenejského polostrova Arabmi 711 sa zvyšky pôvodného obyvateľstva udržali v údolí Sobrarbe v Pyrenejach, ktoré sa stalo jadrom budúceho Aragónskeho kráľovstva. Okolo 806 Aznar I. Galíndes využil expanziu Franskej ríše k rieke Ebro a pod zvrchovanosťou Karola Veľkého založil grófstvo Aragón. Gróf García Galindes († 844) rozšíril svoju moc na ďalšie východopyrenejské údolia a osamostatnil sa od Frankov. R. 1089 dostal Sancho Ramírez kráľovský titul ako léno pod pápežskou ochranou. R. 1076 – 1134 únia s Navarrou. Alfonz I. Bojovník dobyl 1118 – 19 väčšiu časť povodia Ebra so Zaragozou, ktorá sa stala novým hlavným mestom. Sobášom kráľovnej Petronily s Ramónom Berenguerom IV. (1137) bolo k Aragónsku pripojené Katalánsko. Územná expanzia novej únie viedla k sformovaniu aragónskej koruny, kde si jednotlivé krajiny udržali autonómne postavenie. Za Alfonza II. boli pripojené Provensalsko a Roucillon, za jeho nástupcov Baleáry, Murcia, 1229 – 35 Malorka a Ibiza, 1238 Valencia, 1282 Sicília, 1284 Malta, 1323 Sardínia, 1379 Aténske vojvodstvo, 1442 Neapolské kráľovstvo. Sobáš Ferdinanda II. Aragónskeho a dedičky Kastílie Izabely I. Kastílskej (1469), neskorších katolíckych kráľov, viedol k vytvoreniu únie medzi obidvoma kráľovstvami od 1479, čím vznikol španielsky štát. K zjednoteniu štátnej moci v Španielsku však došlo až 1516 nástupom ich vnuka Karola I. (V.) z habsburskej dynastie. Počas napoleonských vojen sa Aragónsko stalo centrom národného odporu. Od 1982 autonómna oblasť Španielska.

Aranjuez [-chues] — mesto v str. Španielsku v autonómnej oblasti Madrid na rieke Tajo; 58-tis. obyvateľov (2015). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti; opravovne železničného vozového parku. Železničný uzol. Turistické stredisko. V Aranjueze bola 18. 1. 1805 uzavretá zmluva medzi Španielskom a Francúzskom o spojenectve proti Spojenému kráľovstvu, 1806 tam vypuklo aranjuezské povstanie. V rozsiahlom parku letná rezidencia španielskych kráľov (Palacio Real) v štýle španielskej renesancie s obrazovou galériou a zbierkami porcelánu postavená 1561 Filipom II., prestavaná v 18. stor.; komplex kultúrnej krajiny zapísaný 2001 do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Astorga — mesto v Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-León; 11-tis. obyvateľov (2015). V predrímskom období sídlo kmeňa Astúrov nazývané Asturica. V období rímskeho cisárstva významné oblastné centrum, od 3. stor. biskupské sídlo, pútnické miesto. V období napoleonských vojen 1810 sa Astorga preslávila hrdinskou, ale márnou obranou proti Francúzom. Zvyšky rímskeho opevnenia (3. stor.), gotická katedrála s barokovou fasádou (1471 – 1693), arcibiskupský palác od A. Gaudího (1889 – 15).

Badalona — prístavné mesto v severovýchodnom Španielsku v autonómnej oblasti Katalánsko na pobreží Stredozemného mora; 216-tis. obyvateľov (2016). Satelitné mesto Barcelony. Priemysel hutnícky (oceliarsky), petrochemický, chemický, sklársky, kožiarsky, textilný (hodvábnický). Založené Rimanmi v 3. stor. pred n. l. pod názvom Baetulo, v 10. stor. vzniklo v blízkosti nové osídlenie. Stavebné pamiatky: kláštor San Jerónimo de la Murtra (14. stor.). Divadlá, múzeum (otvorené 1966).

Barcelona — prístavné mesto v severových. Španielsku na pobreží Stredozemného mora sev. od ústia rieky Llobregat, administratívne stredisko autonómnej oblasti Katalánsko a provincie Barcelona; 1,609 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto štátu, 2016), aglomerácia 4,740 mil. obyvateľov (2015). Hospodárske, politické a kultúrne stredisko Katalánska. Priemysel strojársky (automobilový, letecký, lodiarsky), textilný, papiernický, elektrotechnický, chemický, potravinársky, výroba porcelánu. Dopravná križovatka, významný železničný uzol, námorný prístav (jeden z najväčších európskych prístavov), medzinárodné letisko, metro. Mesto je široko rozložené po okolitých pahorkoch, na vrch Tibidabo (532 m n. m.) vedie lanovka. Okolo centra Barcelony sú priemyselné štvrte (Badalona, Hospitalet, Horta a i.).

Pôvodne iberské sídlisko, potom kartáginská kolónia Barkino, od 218 pred n. l. rímske Barcino, v neskorej antike Bercinona. Od 4. stor. biskupstvo. R. 415 Barcelona ovládnutá Vizigótmi, okolo 717 Arabmi, 801 dobytá Ľudovítom I. Pobožným. Rozvíjala sa ako stredisko Barcelonského grófstva, od 13. stor. mestské práva a centrum stredomorského obchodu a textilnej výroby. Počas sociálnych bojov v 15. stor. hospodársky zatlačená do úzadia Valenciou. Vo vojnách o španielske dedičstvo a za karlistických vojen opora karlistických pretendentov na španielsky trón (→ karlisti). R. 1626 bol v Barcelone uzavretý španielsko-francúzsky mier, 1640 tam vypukla vzbura proti Filipovi IV., 1697 bola dobytá Francúzmi, ale ešte v tom roku vrátená Španielsku, 1808 – 14 obsadená Francúzmi, 1821 epidémia žltej horúčky. Od konca 19. stor. najvýznamnejšie priemyselné stredisko Španielska a centrum katalánskeho národného hnutia. R. 1909 anarchistické povstanie. V španielskej občianskej vojne stála Barcelona na strane republikánov, 1939 dobytá frankistami.

Centrum mesta má historický charakter s množstvom stavieb zo 14. – 15. stor. Čiastočne sa zachovali rímske hradby prestavané v 5. – 6. stor. Stredoveké mesto dosiahlo najväčší rozmach v 13. – 15. stor., keď patrilo k najvýznamnejším prístavom a obchodným centrám v oblasti Stredozemného mora a žilo tam okolo 40-tis. obyvateľov. Unikátnou pamiatkou sú kráľovské lodenice Drassanes, ktoré dal v 13. stor. postaviť aragónsky kráľ Pere III. Veľký na mieste starších lodeníc, v 14. stor. boli zastrešené a mohli naraz pojať 30 galér, v 18. stor. zväčšené, v súčasnosti slúžia ako múzeum námorníctva (Museu Marítim de Barcelona, založené 1936). Významným príkladom katalánskej ranogotickej architektúry je Katedrála Sv. kríža a sv. Eulálie (založená 1298, postavená na mieste ranokresťanskej baziliky z 559 zničenej v 10. stor. Maurmi a ranorománskej baziliky vysvätenej 1058), trojloďová stavba s transeptom a chórovou ochodzou s vencom 10 radiálnych chórových kaplniek. V 14. stor. viedol stavbu katalánsky staviteľ Jaume Fabre (doložený 1313 – 1338), ktorý navrhol hlavnú loď, chór (1329) a transept (1338), stavba pokračovala v 15. stor. (o. i. 1448 boli dokončené klenby hlavnej lode), západná fasáda a lucerna boli dostavané 1887 – 90. Ku katedrále prilieha rajský dvor s ambitmi (1365 – 1448) a s kapitulnou sieňou (okolo 1440). Výnimočným príkladom katalánskej gotickej architektúry je bazilika Santa Maria del Mar (kostol námorníkov a obchodníkov; založená 1329, vysvätená 1384), trojloďová stavba s vencom pilierov v presbytériu a s monumentálnym strohým interiérom so 14-metrovým rozpätím klenby v hlavnej lodi. Ďalšie kostoly: kostol Santa Maria del Pi (založený začiatkom 14. stor., dokončený 1391, upravený v 15. stor., keď vznikla kapitulná sieň dostavaná 1468, a v 19. – 20. stor.; významným príkladom katalánskej gotiky je jednolodie s bočnými kaplnkami), kostol a kláštor klarisiek Santa Maria del Pedralbes (14. stor., dnes múzeum), gotický kostol Bazilika sv. Justa a Pastora (založený 1342 na mieste románskeho kostola, dokončený v 16. stor.) a i. V 14. stor. vznikol v Barcelone charakteristický typ mestského paláca s vnútorným arkádovým dvorom, k najvýznamnejším príkladom patria palác Palau de la Generalitat de Catalunya (15. stor. – 16. stor., s gotickým arkádovým vnútorným dvorom z 1425 a s Kaplnkou sv. Juraja s flamboyantnou fasádou z 1434) a súbor 4 palácov (Palau Aguilar, Palau Baró de Castellet, Palau Meca, Palau Finestres) zo 14. – 15. stor., ktoré v súčasnosti tvoria Picassovo múzeum (otvorené 1963). K najvýznamnejším stavbám patria aj Kráľovský palác (komplex viacerých budov zo 14. – 16. stor.; unikátna monumentálna jednoloďová zhromažďovacia hala Saló del Tinell z 1359 – 1362 alebo 1370 so 6 oblúkmi s rozponom 33, 5 m, ktoré nesú otvorený krov; gotická kráľovská Kaplnka sv. Agáty s hlavným retábulovým oltárom od J. Hugueta, založená 1302), Budova burzy (katalánsky Llotja de Mar; pôvodne gotická stavba zo 14. stor., z ktorej sa zachovala monumentálna stĺpová hala Saló de Contractacions zo 14. stor., neoklasicisticky prestavaná koncom 18. – začiatkom 19. stor.). V 2. pol. 19. stor. a začiatkom 20. stor., keď sa Barcelona stala hlavným priemyselným centrom Španielska, bolo mesto značne rozšírené o rozsiahle nové štvrte s pravouhlou uličnou sieťou. K najvýznamnejším stavbám z tohto obdobia patria viaceré budovy navrhnuté A. Gaudím, ktoré boli 1984 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Najvýznamnejšia z nich je katedrála Templo de la Sagrada Familia (od 1884, výstavba pokračuje do súčasnosti). K významným secesným stavbám patria aj koncertná sieň Palau de la Música Catalana (1905 – 08), ktorú navrhol významný predstaviteľ secesie, katalánsky architekt Lluís Domènech i Montaner (*1850, †1923), a nemocnica Hospital de la Santa Creu i Sant Pau (1905 – 30, dnes múzeum a kultúrne centrum, niektoré pavilóny navrhol L. D. i Montaner, iné významný katalánsky architekt Pere Domènech i Roura, 1881, †1962), ktoré boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Najvýznamnejšou pamiatkou modernej architektúry je Pavilón Barcelona od L. M. van der Roheho (1928 – 29).

Sídlo arcibiskupstva. Vysoké školy (2 univerzity založené 1450 a 1968). Divadlá (o. i. Liceo, najväčšie divadlo a opera v Španielsku). Múzeá (katalánskeho umenia, archeologické, Picassa, Miróa, Gaudího, španielskej dediny s replikami stavieb charakteristických pre jednotlivé regióny Španielska, postavené pre svetovú výstavu 1929, a i.). Arény na býčie zápasy. Miesto konania XXV. LOH (1992).

Burgos — mesto v severnom Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-León na rieke Arlanzón (prítok Duera), administratívne stredisko provincie Burgos; 176-tis. obyvateľov (2019).

Burgos je tradičným priemyselným strediskom autonómnej oblasti. Významné zastúpenie majú odvetvia zaoberajúce sa vývojom a výrobou interiérových dielov pre automobilový priemysel, výrobou automobilových komponentov, komponentov do obrábacích strojov, ďalej potravinársky (najmä pivovarnícky a mäsový) a chemický priemysel. V západnej časti mesta sídli továreň na výrobu ceninového papiera, produkujúca i časť eurobankoviek pre štáty EÚ. Severozápadne od mesta sa nachádza priemyselný park Villalonquéjar, predstavujúci najväčšiu priemyselnú oblasť v Kastílii-Leóne. V blízkosti Burgosu je jadrová elektráreň, ktorá je od decembra 2012 mimo prevádzky. Na území mesta sa nachádzajú pomerne rozsiahle, avšak každoročne sa zmenšujúce plochy poľnohospodárskej pôdy, využívané na pestovanie obilia a v okrajových častiach mesta sú menšie farmy zamerané najmä na produkciu vajec a mlieka. Burgos je turistickým strediskom s dobre rozvinutými službami. Mesto predstavuje dôležitú dopravnú križovatku severného Španielska. Je cestným uzlom viacerých diaľnic a štátnych ciest vnútroštátneho, ale i medzinárodného významu, spájajúcich mesto s hlavným mestom Madrid a so všetkými väčšími mestami okolia a s hraničnými územiami s Francúzskom a s Portugalskom. Vedú ním dve železničné trate (Madrid – Irún, Madrid – Burgos). Asi 4 km od centra je letisko.

Mesto bolo založené okolo roku 884, od roku 932 je hlavným mestom Kastílie a od 1074 biskupským sídlom. Po pripojení Toleda ku Kastílii-Leónu (1085) sa Burgos stal druhou kráľovskou rezidenciou. Od 13. stor., keď sa Kastília po zisku nových území rozdelila, bol Burgos centrom Starej Kastílie a Toledo Novej Kastílie. V 14. a 15. stor. dosiahol vrchol politického, hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu, bol častým sídlom katolíckych kráľov. Mesto ležalo na významnej stredovekej pútnickej ceste vedúcej k relikviáru s pozostatkami apoštola Jakuba st. v Santiagu de Compostela. Po prenesení hlavného mesta do Madridu počas vlády Filipa II. (1561) Burgos postupne upadal na politicky a hospodársky bezvýznamné provinčné mesto a opäť sa začal rozvíjať až v 19. stor. V rokoch 1808 – 1813 bol obsadený Francúzmi, ktorí ho nanovo opevnili. Bol bojiskom aj počas 1. karlistickej vojny. V období občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939 bol centrom frankistickej zóny a sídlom vlády generála F. Franca.

V meste sa nachádza Katedrála Panny Márie, jedna z najvýznamnejších gotických stavieb, ktorá bola v roku 1984 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Bola vybudovaná v niekoľkých stavebných fázach na mieste staršej románskej katedrály z rokov 1075 – 1096. Súčasná katedrála bola založená v roku 1221 a posvätená v roku 1260. Stavba pokračovala v priebehu 2. polovice 13. stor., keď bola vybudovaná západná fasáda, dvojpodlažný arkádový rajský dvor (okolo 1265 – 1270) a radiálne kaplnky chóru (okolo 1270 – 1280). V 15. – 16. stor. bola výrazne neskorogoticky prestavaná a rozšírená za účasti významných architektov a sochárov, ako bol Juan de Colonia (aj Johannes von Köln, *okolo 1410, †1481) a jeho syn Simón de Colonia (*okolo 1450, †1511), Gil de Siloé (*asi 40. roky 15. stor., †1501), D. de Siloé a i. Počas tejto prestavby boli vybudované veže, doplnená bohatá sochárska výzdoba a vzniklo niekoľko pohrebných kaplniek. Najvýznamnejšou je Capilla de los Condestable vybudovaná v izabelskom slohu Simónom de Coloniom v závere presbytéria. V 20. rokoch 16. stor. tu D. de Siloé vybudoval monumentálne Zlaté schodisko (Escalera Dorada) v renesančnom štýle a v roku 1568 bola dobudovaná veža nad krížením transeptu a hlavnej lode (španielsky nazývaná cimborrio) v hybridnom štýle kombinujúcom neskorogotické a renesančné formy. V 18. stor. tam vznikla Kaplnka sv. Tekly, významný príklad churriguerizmu. Bohatá sochárska výzdoba bola vytvorená viacerými sochármi v 13. – 16. stor., jej príkladom je portál južnej fasády transeptu, nazývaný Puerta del Sarmental (okolo 1235 – 1240), a portál severnej fasády transeptu, nazývaný Puerta de la Coronería (okolo 1245). V katedrále sa nachádza hrobka španielskeho národného hrdinu Cida a jeho manželky Jimeny.

V Burgose sa nachádzajú kostoly: Santa Águeda (14. – 15. stor.), San Esteban (13. – 14. stor., dnes múzeum), San Gil Abad (14. – 15. stor.), San Nicolás de Bari (15. – 16. stor.) s monumentálnym retabulovým hlavným oltárom od J. de Coloniu a S. de Coloniu, barokový, pôvodne jezuitský kostol San Lorenzo el Real (17. stor.) a i.

Kláštory: Na západnom okraji mesta je cisterciánsky kláštor Huelgas s hrobkami kastílskych kráľov, ktorý bol pôvodne (do 1187) letným sídlom kastílskych kráľov. Východne od Burgosu sa nachádza kartuziánsky kláštor Miraflores.

Medzi významné svetské stavby patria: nemocnica Hospital de Rey, založená Alfonzom VIII. (1155 – 1214, prestavaná v 16. stor.) pre svätojakubských pútnikov; hradby s bránou Arco (aj Puerta) de San Esteban a bránou Arco (aj Puerta) de Santa María (1534 – 1536); palác Casa del Cordón z konca 15. stor., ktorý bol v 15. – 18. stor. sídlom katolíckych kráľov a Karola V.; renesančný palác Casa de Miranda (1545), ktorý je dnes sídlom regionálneho múzea, a i.

Cantabria [kan-] → Kantábria

Ebro, lat. Iberus — rieka v severovýchodnom Španielsku; dĺžka 910 km (2. najdlhšia rieka Pyrenejského polostrova, po rieke Tajo), rozloha povodia 83 500 km², priemerný ročný prietok v ústí 563 m³/s.

Pramení na južných svahoch Kantábrijských vrchov vo výške okolo 850 m n. m. Na hornom toku je hlboko zarezaná do náhornej plošiny, v ktorej vytvára početné tiesňavy, ďalej tečie juhovýchodným smerom, preteká Aragónskou kotlinou, kde od mesta Tudela odvádzajú vodu z koryta dva veľké kanály tiahnuce sa rovnobežne s riekou (slúžia na rozvod vody na zavlažovanie, južný kanál i na plavbu). Na dolnom toku Ebro tiesňavou prerezáva pobrežné pásmo Katalánskych vrchov, vteká na prímorskú nížinu a močaristou deltou ústi do Stredozemného mora. Najväčšie prítoky: Jalón, Guadalope (pravostranné), Aragón, Segre (ľavostranné). Rieka má nevyrovnané vodné stavy. Na viacerých ľavostranných prítokoch tečúcich z Pyrenejí sú vodné elektrárne. Významné mesto na rieke: Zaragoza.

El Hierro → Hierro

Garonne [-ron; fr.], špan. Garona — rieka v severnom Španielsku a juhovýchodnom Francúzsku; dĺžka 572 km (z toho 528,6 km vo Francúzsku), rozloha povodia 55 000 km². Pramení v Španielsku v Pyrenejach v horskom masíve Maladetta v blízkosti hranice s Francúzskom, preteká Akvitánskou panvou, sútokom s riekou Dordogne neďaleko Bordeaux vytvára estuár Gironde, ktorým obidve rieky ústia do Biskajského zálivu Atlantického oceána. Je charakteristická veľkými výkyvmi vodných stavov (priemerný ročný prietok na dolnom toku 680 m³/s, maximálny prietok okolo 8-tis. m³/s). Hlavné prítoky: Tarn, Lot (pravostranné). Garonne je využívaná na zavlažovanie, pre námorné lode je dostupná do Bordeaux. Pre rozkolísanosť vodných stavov je od Castets-en-Dorthe (v blízkosti Bordeaux) po Toulouse v prevádzke bočný prieplav Canal de Garonne (Canal Latéral à la Garonne) napomáhajúci splavnosť. Prieplavom Canal du Midi je spojená so Stredozemným morom. Väčšie mestá na rieke: Muret, Toulouse, Agen, Bordeaux.

Golfo de Gascuña [-kuňa] → Biskajský záliv

Hierro, špan. El Hierro, predtým Ferro — ostrov sopečného pôvodu v Atlantickom oceáne, najzápadnejší a najmenší ostrov v súostroví Kanárskych ostrovov (Španielsko); 278 km^2,, 11-tis. obyvateľov (2017). Hornatý reliéf s viacerými vulkanickými krátermi, v centrálnej časti náhorná plošina s viacerými kužeľovými vrchmi, najvyšší Malpaso, 1 501 m n. m. Celoročne mierna klíma, časté hmly. Nedostatok sladkej vody. Rybolov. Strediskom ostrova je Valverde s malým prístavom a letiskom. R. 1634 bol francúzskymi geografmi stanovený poludník prechádzajúci mysom Punta Orchilla (v staroveku považovaný za najzápadnejší bod sveta), tzv. ferrský poludník (poludník Ferro), za nultý; 1884 bol nultým poludníkom ustanovený greenwichský poludník (17°39‘46“ východne od ferrského).

Irún, baskicky Irun — mesto v severnom Španielsku v autonómnej oblasti Baskicko na pobreží Biskajského zálivu na hranici s Francúzskom; 62-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, elektrotechnický, kovoobrábací, cementársky, kožiarsky, papiernický, výroba keramiky. Železničná stanica na trati Madrid – Paríž. V okolí ťažba rúd železa a zinku. v blízkosti mesta prírodné rezervácie – ekologický park Plaiaundi a prírodný park Peñas de Aya.

V staroveku rímske mesto Oiasso. Prvá písomná zmienka o Irúne je z 1203 (ako Irun-Uranzu), súčasť mesta Fuenterrabia (baskicky Hondarribia). R. 1766 sa osamostatnil, od 1913 mesto. Strategicky významné pohraničné mesto (časté útoky, nájazdy, rabovanie; počas španielskej občianskej vojny sa tam 19. 8. – 5. 9. 1936 odohrala bitka, pri ktorej bolo vypálené). Zastávka pútnikov na Svätojakubskej pútnickej ceste. Stavebné pamiatky: kostol Nuestra Señora del Juncal (16. – 17. stor.), pustovne San Marcial (1. polovica 16. stor., zrekonštruovaná v 19. stor.) a Santa Elena (14. stor., pri rímskom antickom chráme a pohrebisku z 1. stor., dnes múzeum), radnica (18. stor.), barokový palác Palacio de Arbelaiz (17. – 18. stor.), nemocnica Sancha de Urdanibiu (založená 1644). Múzeá (archeologické Museo Romano Oiasso).

Jaén [chaen] — mesto v južnom Španielsku v autonómnej oblasti Andalúzia, administratívne stredisko provincie Jaén v predhorí Andalúzskych vrchov; 114-tis. obyvateľov; metropolitná oblasť 670-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (najmä výroba olivového oleja, sladkého pečiva a i.), liehovarnícky (výroba brandy), kovospracujúci (výroba autosúčiastok), chemický, kožiarsky, textilný, nábytkársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie olivovníka). V blízkosti ťažba rúd olova, zinku a železa. Cestná a železničná križovatka. Turistické stredisko.

V rímskom období sa nazývalo Auringis a bolo známe ťažbou striebra. Najväčší rozkvet zaznamenalo v maurskom období (od 711 súčasť arabského panstva a centrum jedného z maurských kniežatstiev, arabsky Džajján). Po rozpade Córdobského kalifátu (1031) centrum jedného z táifských kráľovstiev (okolo 1148). R. 1246 dobyté Ferdinandom III. Svätým, súčasť kastílskeho kráľovstva. Od 1248 mesto, stalo sa významným pohraničným mestom. R. 1810 obsadené Francúzskom. Od 1833 hlavné mesto provincie. Stavebné pamiatky: renesančná Katedrála nanebovstúpenia Panny Márie (založená 1249 na mieste staršej mešity, renesančne prestavaná 1570, stavba ukončená 1802), Hrad sv. Kataríny (Castillo de Santa Catalina, založený v 8. stor., prestavaný po 1246 na gotickú pevnosť, upravený v 17. – 19. stor.), arabské kúpele (založené začiatkom 11. stor.), ktoré sú súčasťou renesančného paláca El Palacio de Villardompardo (16. stor., dnes múzeum), kostol San Ildefonso (13. – 17. stor.), kostol Santa María Magdalena (16. stor.), kostol San Bartolomé (14. – 18. stor.), radnica (18. stor.), dominikánsky kláštor Real Convento de Santo Domingo (založený 1382, budovy zo 16. stor., v súčasnosti archív) a i. Sídlo biskupstva (od 1248). Viaceré múzeá a divadlá, univerzity.

Jalón [cha-] — rieka v Španielsku, pravostranný prítok Ebra; dĺžka 224 km, rozloha povodia 9 338 km², priemerný prietok v ústí 20,8 m³/s. Pramení v pohorí Sierra Ministra, na strednom toku sa prelamuje Iberskými vrchmi, do Ebra ústi asi 20 km severozápadne od Zaragozy. Využívaná na zavlažovanie. Dolinou Jalónu vedie železničná trať Madrid – Zaragoza.

Jerez de la Frontera [cheres] — mesto v juhozáp. Španielsku v autonómnej oblasti Andalúzia severových. od Cádizu v blízkosti rieky Guadalete; 213-tis. obyvateľov (2018). Vinársky priemysel, mesto je preslávené výrobou likérového vína jerez vo svete známeho ako sherry. Obchodné stredisko vinárskej oblasti. Cestný uzol, medzinárodné letisko Jerez La Parra. Turistické stredisko známe o. i. spevákmi flamenca.

Pôvodne fenické sídlo, neskôr rímska kolónia Asta Regia, začiatkom 6. stor. n. l. súčasť Vizigótskej ríše. R. 711 sa neďaleko mesta odohrala bitka (nazývaná aj bitka na rieke Guadalete), v ktorej arabský vojvodca Tárik ibn Zijád porazil vizigótskeho kráľa Rodericha (†711). Jej dôsledkom bolo rozvrátenie Vizigótskeho kráľovstva a do 715 pripojenie takmer celého Pyrenejského polostrova k Arabskému kalifátu. R. 1264 Alfonz X. Múdry pripojil mesto k svojej ríši (Kastília a León). V 14. stor. počas bojov s moslimskou nasrovskou Granadskou ríšou významná pohraničná pevnosť (odtiaľ názov de la Frontera = na hranici).

Stavebné pamiatky: katedrála Nuestro Señor San Salvador (17. stor., neskôr upravovaná), gotický kostol San Miguel (15. – 16. stor.), gotický kostol San Mateo (založený v 13. stor., úplne prestavaný v 14. – 15. stor., barokovo upravený v 17. stor.), kostol Santiago (15. – 1. polovica 16. stor.), kostol San Juan de los Caballeros (založený 1264, úplne prestavaný 1562 – 91), kláštor kartuziánov s kostolom Cartuja de Santa María de la Defensión (založený v 15. stor., renesančne prestavaný v 16. stor., barokovo upravený v 17. stor.), kostol San Lucas (na mieste mešity, 13. – 17. stor.), neskorogotický kostol San Marcos (15. – 16. stor.), kostol San Dionisio (gotický z 15. stor., barokovo prestavaný v 18. stor.), renesančný kostol Victoria (16. stor.), karmelitánsky kláštor s barokovou bazilikou Nuestra Señora del Carmen Coronada (1727), gotický kostol Santo Domingo (2. polovica 13. stor.), Alcázar (pôvodne maurská pevnosť z 12. stor., postavená na mieste staršej z 11. stor., v 14. stor. prestavaná; pôvodná mešita bola v 13. stor. premenená na Kostol Panny Márie; v 17. stor. vznikol v jednej z jeho častí barokový palác Villavicencio), zvyšky mestských hradieb s bránou Puerta de Rota (12. stor., neskôr prestavované), renesančná stará radnica (16. stor., dnes múzeum), renesančný mestský palác Casa-Palacio de Riquelme (16. stor., s fasádou v plateresknom štýle), barokový palác Marqués de Montana (1776 – 78), barokový palác Bertemati (1785), divadlo v štýle art déco Teatro Villamarta (1926 – 28, zrekonštruované koncom 80. rokov 20. stor.) a i.

Viaceré múzeá (napr. Mestské archeologické múzeum a Múzeá Atalaya s umeleckohistorickými zbierkami a vinotékou) a galérie (napr. Pescadería Vieja Sala de Arte, ktorá sídli v klasicistickej budove z konca 18. stor.). Sídlo kráľovskej andalúzskej školy jazdeckého umenia Real Escuela Andaluza del Arte Ecuestre, v okolí množstvo stajní s chovom plnokrvníkov. Botanická a zoologická záhrada. Severových. od mesta sa nachádza automobilový okruh Circuito Permanente de Jerez, v minulosti dejisko pretekov F1, v súčasnosti dejisko jedného z pretekov Majstrovstiev sveta cestných motocyklov.

Júcar [chukar], katalánsky Xúquer — rieka vo vých. Španielsku; dĺžka 498 km, rozloha povodia 21 600 km². Pramení v Iberských vrchoch v horskom pásme Sierrania de Cuenca, preteká územím La Mancha, ústi do Valencijského zálivu (Stredozemné more). Hlavný prítok: Cabriel (ľavostranný). Využívaná na zavlažovanie a energetiku (viacero vodných elektrární). Väčšie mestá na Júcare: Cuenca, Alzira.

Kanárske ostrovy, špan. Islas Canarias — súostrovie vulkanického pôvodu v Atlantickom oceáne pri severozáp. pobreží Afriky asi 100 km od hranice medzi Marokom a Západnou Saharou patriace Španielsku, jedna z jeho autonómnych oblastí; rozloha 7 242 km², 2,187 mil. obyvateľov (2012), administratívnym strediskom sú striedavo (každé 4 roky) Las Palmas de Gran Canaria a Santa Cruz de Tenerife. Tvorí ho 7 väčších ostrovov (Tenerife, 2 034 km²; Fuerteventura, 1 731 km²; Gran Canaria, 1 532 km²; Lanzarote, 846 km²; La Palma, 708 km²; Gomera, 370 km²; Hierro, 278 km²) a 6 malých neobývaných ostrovov.

Hornatý povrch, činné sopky, najvyšším vrchom je sopka Teide na ostrove Tenerife, 3 718 m n. m. (najvyšší vrch Španielska). Suché subtropické podnebie. Štyri národné parky: Caldera de Taburiente (na ostrove La Palma, vyhlásený 1954, rozloha 47 km²), Garajonay (na ostrove Gomera), Teide (na ostrove Tenerife), Timanfaya (na ostrove Lanzarote, vyhlásený 1974, rozloha 51 km²). Vďaka jedinečným prírodným a kultúrnym pamiatkam, z ktorých viaceré sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO (mesto La Laguna, národné parky Garajonay a Teide), príjemnému subtropickému podnebiu (priaznivo pôsobí na liečenie pľúcnych ochorení), atraktívnym plážam a rozvinutej infraštruktúre sa rozvíja cestovný ruch, ktorý sa na tvorbe HDP Kanárskych ostrovov podieľa okolo 32 % a je ich dominantnou sférou ekonomiky.

Na zavlažovaných plochách pestovanie obilia, zeleniny, banánovníka, citrusov, viniča; chov oviec, kôz, hovädzieho dobytka. Priemysel potravinársky (konzervárne), rybný, petrochemický; umelecké remeslá (čipkárstvo, výšivkárstvo). Vysoké vrchy, čisté ovzdušie a poloha v blízkosti Európy podmienili na ostrovoch vybudovanie dvoch astronomických observatórií (na ostrove La Palma na vrchu Roque de los Muchachos a na ostrove Tenerife na vrchu Teide). Dobre vyvinutá medzinárodná letecká doprava (8 letísk, najväčšie na Gran Canaria), hustá a kvalitná cestná sieť, ostrovy sú medzi sebou spojené trajektovou dopravou, viacero prístavov (prístavy Las Palmas de Gran Canaria a Santa Cruz de Tenerife patria medzi najväčšie v Španielsku). Hranica medzi Kanárskymi ostrovmi a Marokom je predmetom sporu medzi Španielskom a Marokom.

Pôvodnými obyvateľmi súostrovia boli Guančovia, ktorých pôvod nie je vyjasnený. V staroveku ostrovy objavili grécki moreplavci, Rimania ich nazývali Šťastné ostrovy alebo Ostrovy šťastných (lat. Insulae Fortunatae), o pôvode názvu Kanárskych ostrovov (pravdepodobne odvodený od lat. Insulae Canariae, Psie ostrovy, lat. canis = pes, podľa zvýšeného výskytu veľkých psov) sa zmieňuje vo svojom diele Plínius Starší. Od konca 10. stor. s ostrovom Gran Canaria obchodovali Arabi, v 12. – 13. stor. boli Kanárske ostrovy pod ich kontrolou. V 13. – 14. stor. tam pristáli Janovčania, Malorčania, Portugalčania a Francúzi. R. 1344 ich pápež Klement VI. venoval kastílskemu princovi Luisovi de la Cerda (*1291, †1348) za prísľub konvertovania pôvodného obyvateľstva na kresťanstvo a ekonomické benefity; plánovaná križiacka výprava sa neuskutočnila. R. 1402 – 04 ostrovy Fuerteventura, Hierro a Lanzarote v záujme kastílskej koruny kolonizovali Gadifer de la Salle (*1340, †1415) a Jean de Béthencourt (*1362, †1425), ktorý sa stal nakrátko ich kráľom (ako vazal kastílskeho kráľa Henricha III. Chorľavého). O vplyv na ostrovoch sa usilovali aj Portugalčania, ktorí od svojich snáh odstúpili po uzavretí Alcáçovaskej zmluvy (1479), podľa ktorej Kanárske ostrovy získala do Kastília. R. 1480 – 83 si Kastília podrobila ostrov Gran Canaria a 1492 – 96 Javier Alonso Fernández de Lugo (†1525) pre ňu dobyl ostrovy La Palma a Tenerife, čím Kanárske ostrovy natrvalo získali Španieli, pre ktorých sa stali významnou medzistanicou na ich objaviteľských cestách do Ameriky. Od 1822 sú provinciou Španielska. R. 1936 sa stali východiskom povstania generála Franca proti republikánskej vláde. R. 1982 získali štatút autonómnej oblasti Španielska.

Kantábria, Cantabria — autonómna oblasť v sev. časti Španielska pri Biskajskom zálive; rozloha 5 321 km², 603-tis. obyvateľov (2012), administratívne strediskom je prístavné mesto Santander. Väčšinou hornaté územie vypĺňajú Kantábrijské vrchy s najvyšším vrchom Torre de Cerredo, 2 648 m n. m., na severe úzky pruh (šírka okolo 10 km) prímorskej mierne zvlnenej nížiny. Územie ovplyvňované Golfským prúdom má mierne oceánske podnebie. Krátke prudké rieky. Priemyselno-poľnohospodársky región, významnú úlohu zohrávajú banský (ťažba rúd železa, olova a zinku) a hutnícky priemysel, ďalej strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), chemický a potravinársky priemysel. V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba (najmä chov hovädzieho dobytka a ošípaných); rybolov; lesníctvo. Turisticky príťažlivé územie, viacero chránených prírodných území, o. i. národný park a biosférická rezervácia Parque Nacional de Picos de Europa (→ Picos de Europa); viacero vtáčích území patriacich do sústavy chránených území Natura 2000 a i.

V staroveku bola oblasť osídlená kmeňom Kantábrijcov (odtiaľ názov) a čiastočne i predkami Baskov. R. 26 – 19 pred n. l. podrobená Rimanmi, súčasť rímskej provincie Hispánia (uchovala si však relatívnu samostatnosť), od 5. stor. n. l. Vizigótskej ríše (opäť so značnou mierou samostatnosti). Po vpáde Arabov v 8. stor. zostala nezávislá (samostatné vojvodstvo), potom súčasť kráľovstva Astúria. V 10. stor. sa v rámci Astúrie dostalo územie pod nadvládu Leónu, ktorý bol postupne ovládnutý Kastíliou. V ovzduší reformnej vlády Karola III. sa kantábrijským stavom podarilo 28. 7. 1778 na zhromaždení Generálnych kortesov v meste Puente San Miguel presadiť konštituovanie provincie Kantábria. Od 1982 má Kantábria štatút samostatnej autonómnej oblasti.

Početné archeologické nálezy z mladšieho paleolitu a viacero jaskýň so zachovanými nástennými maľbami, z ktorých najznámejšia je Altamira (1985 zapísaná do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO).

Kantábrijské vrchy, špan. Cordillera Cantábrica — horský systém v sev. Španielsku tiahnuci sa rovnobežne s Biskajským zálivom; dĺžka okolo 300 km, maximálna šírka 50 km. Záp. časť je budovaná usadenými horninami (najmä vápencami), mramormi, bridlicami a kremeňmi, vých. časť kriedovými horninami silno rozrušenými eróziou. Územie má hojné krasové javy a formy, vo vyšších nadmorských výškach stopy štvrtohorného zaľadnenia. Najvyšší vrch celého horského systému, Torre Cerredo, 2 648 m n. m., leží v pohorí Picos de Europa. Dôležitá klimatická bariéra; vlhkejšie sev. svahy sú porastené vždyzelenými listnatými lesmi, juž. svahy suchomilnými krovinami a spoločenstvami typu macchia. Na území Kantábrijských vrchov sa nachádza viacero výnimočných chránených území, o. i. najstarší národný park Španielska a biosférická rezervácia Parque Nacional de Picos de Europa (→ Picos de Europa), pôvodne Covadonga. Oblasť vyhľadávaná horolezcami a milovníkmi vysokohorskej turistiky. Ložiská čierneho uhlia, rúd železa a cínu.

Kastília-La Mancha [-ča], špan. Castilla-La Mancha — autonómna oblasť v str. Španielsku; rozloha 79 462 km², 2,175 mil. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Toledo. Prevažnú časť vypĺňa náhorná plošina Meseta, z ktorej na severozápade vystupujú Kastílske vrchy, na severovýchode masív Serranía de Cuenca, na juhu pohorie Sierra Morena. Hlavné rieky: Tajo, Guadiana, Júcar. Základom hospodárstva je poľnohospodárstvo, ktoré využíva čiastočne zavlažované pôdy (pestovanie viniča, pšenice, jačmeňa, cukrovej repy, tabaku, olivovníka, cesnaku, šafranu; chov oviec a hovädzieho dobytka), a baníctvo (ťažba čierneho uhlia, ortuti, mangánu, rúd medi, železa a olova). Priemysel potravinársky (2. najväčší producent olivového oleja v krajine po Andalúzii), vinársky (jeden z hlavných producentov vína v štáte), kovoobrábací, keramický, chemický, petrochemický, energetický (2 jadrové elektrárne). Viacero turistických stredísk. Najväčšie mestá: Albacete, Toledo, Guadalajara, Ciudad Real.

Kastília-León, špan. Castilla-León — autonómna oblasť v str. a severozáp. Španielsku hraničiaca s Portugalskom; rozloha 94 226 km², 2,570 mil. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Valladolid. Prevažnú časť územia vypĺňa náhorná plošina Meseta, na severe Kantábrijské vrchy, na severovýchode Iberské vrchy, na juhu Kastílske vrchy. Hlavná rieka: Douro. Poľnohospodársko-priemyselný región, poľnohospodárska výroba na čiastočne zavlažovaných pôdach, pestovanie pšenice, jačmeňa, kukurice, cukrovej repy, zeleniny, viniča, olivovníka, tabaku, ovocných stromov; chov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. Ťažba čierneho uhlia a rúd železa. Priemysel potravinársky, kožiarsky, textilný, chemický, stavebných materiálov, automobilový, strojársky, energetický (početné hydroelektrárne, najväčšia na rieke Douro v blízkosti mesta Aldeadávila de la Ribera; v blízkosti mesta Burgos jadrová elektráreň). Viacero turistických stredísk. Najväčšie mestá: Valladolid, Salamanca, Burgos, León.

Kastílske vrchy, špan. Cordillera Central — pohorie na Pyrenejskom polostrove v Španielsku a Portugalsku v str. časti Mesety tiahnuce sa sev. od Madridu v smere severovýchod – juhozápad; dĺžka okolo 500 km. Staré hrasťové pohorie budované prvohornými sedimentárnymi a kryštalickými horninami (granity), v druhohorách zvrásnené a porušené zlomami. Orograficky sa delí na 4 hlavné pásma: v Portugalsku pásmo Serra da Estrela (najvyšší vrch 1 993 m n. m.; → Estrela), v Španielsku pásma Sierra de Gata (najvyšší vrch 1 592 m n. m.), Sierra de Gredos (Almanzor, 2 592 m n. m., najvyšší vrch Kastílskych vrchov) a Sierra de Guadarrama (najvyšší vrch 2 428 m n. m.). Svahy Kastílskych vrchov klesajú strmo na juh a miernejšie na sever. Územie bohaté na zrážky. Pohorím vedie rozvodie medzi povodiami riek Douro a Tajo. Vých. časť, najmä záp. svahy, sú husto zalesnené, ostatné časti zväčša odlesnené a premenené na lúky. Pomerne riedke osídlenie, väčšie mestá Ávila, Segovia.

Katalánske vrchy, špan. Cordillera Costero Catalanas — horský systém na severovýchode Pyrenejského polostrova v Španielsku tiahnuci sa v smere severovýchod – juhozápad pozdĺž pobrežia Stredozemného mora od vých. ukončenia Pyrenejí po dolinu rieky Ebro, okrajová, severových. časť Mesety; dĺžka okolo 220 km. Skladá sa z dvoch paralelných horských chrbtov – Cordillera Litoral (výška 400 – 600 m n. m.) a Cordillera Prelitoral (tam i najvyšší vrch územia, 1 712 m n. m., v masíve Montseny), oddelených tektonickou zníženinou. Sev. časť je budovaná prevažne paleozoickými kryštalickými horninami (granit, kremenec a i.), zvyšok územia mezozoickými a kenozoickými vápencami, pieskovcami a ílovcami; výskyt krasových javov a foriem. Subtropické podnebie. Katalánske vrchy sú preťaté viacerými prielomami riek, napr. rieky Ebro, Llobregat a Ter. Územie porastené vegetáciou typu macchia a lesmi so zastúpením duba, gaštana, buka, borovice halepskej, borovice píniovej a i. V predhoriach pestovanie olivovníka, viniča, kukurice a pšenice. Rozsiahle zásoby nerastných surovín (hnedé uhlie, kamenná soľ, draselné soli).

Katalánsko, špan. Cataluña, katalánsky Catalunya, okcitánsky Catalonha, lat. Catalaunia, fr. Catalogne — autonómna oblasť v severových. Španielsku pri pobreží Stredozemného mora pri hranici s Francúzskom a Andorrou; rozloha 32 113 km², 7,703 mil. obyvateľov (prevažne Kataláncov, 2012), administratívne stredisko Barcelona. Väčšinou hornatý povrch Katalánskych vrchov a Pyrenejí, pri pobreží neveľké aluviálne nížiny. Stredomorské podnebie. Najdôležitejšou riekou je Ebro. Jedna z hospodársky najrozvinutejších oblastí Španielska s najvyšším podielom na tvorbe HDP štátu (v Katalánsku žije 16 % obyvateľov štátu, na tvorbe HDP sa podieľa 23 %), so silným priemyselným sektorom a sektorom služieb. Priemysel chemický, farmaceutický, textilný, automobilový, kožiarsky, elektrotechnický. Rozvinuté poľnohospodárstvo, pestuje sa najmä pšenica a ryža (v delte Ebra), ďalej vinič, olivy a citrusy. Turisticky atraktívne územie s viacerými objektmi zapísanými v Zozname svetového dedičstva UNESCO (vrátane historických pamiatok Barcelony), s letoviskami na pobreží Stredozemného mora (oblasť Costa Brava, Costa Daurada a i.), horskými strediskami a i. Veľké mestá: Barcelona, Hospitalet, Badalona, Terrassa, Sabadell.

Územie Katalánska bolo osídlené už v str. paleolite, o čom svedčia archeologické nálezy vo viacerých katalánskych jaskyniach, napr. Cova del Gegant (pri meste Sitges asi 40 km juhozáp. od Barcelony) a Cova Gran de Santa Linya (asi 50 km sev. od mesta Lérida; objavená 2002) s nálezmi neandertálskeho človeka a človeka rozumného (Homo sapiens). V staroveku bolo Katalánsko (v rámci Pyrenejského polostrova) osídlené Ibermi, v 8. stor. pred n. l. kolonizované Grékmi, v 6. stor. pred n. l. tam získalo vplyv Kartágo. Koncom 3. stor. pred n. l. sa stalo súčasťou rímskej provincie Hispánia s významnými strediskami Barcino (Barcelona) a Tàrraco (dnes Tarragona; rímske mesto zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO). Koncom 5. stor. (po rozpade Rímskej ríše) sa Katalánsko stalo súčasťou Vizigótskej ríše ako Gothalannia (odtiaľ názov), 711 – 718 sa juž. časti Katalánska zmocnili Mauri (Arabi). Od pol. 8., a najmä v 9. stor. obsadili značnú časť dnešného sev. Katalánska Frankovia (785 dobytie Gerony, 801 Barcelony), ktorí tam (počnúc vládou Karola Veľkého) zriaďovali grófstva, ktoré boli síce formálne závislé od franských panovníkov, v skutočnosti však samostatné. Toto územie predstavovalo predsunutú vojenskú obrannú líniu Franskej ríše proti Córdobskému emirátu (neskorší Córdobský kalifát) a neskôr bolo nazvané Španielska (Hispánska) marka (podľa niektorých autorov však nikdy nepredstavovala administratívnosprávnu jednotku). Najväčší význam získalo Barcelonské grófstvo, ktoré postupne rozširovalo svoje územie pozdĺž dolného povodia Ebra, pripájalo menšie územné celky na severe a severozápade a v 12. stor. patrilo medzi hospodársky a kultúrne najvyspelejšie územia záp. Európy.

R. 1137 vznikol svadobnou zmluvou barcelonského grófa Ramóna Berenguera IV. s aragónskou kráľovnou Petronilou (svadba 1150) základ únie s Aragónskom, pričom si obidve krajiny udržali autonómne postavenie a ponechali si svoje tradičné zákony a politické inštitúcie; centrom Katalánska sa stala Barcelona, sídlom biskupstva Seu d’Urgell (špan. Seo de Urgel), spoločný panovník mal v Aragónsku titul kráľ a v Katalánsku titul knieža (Barcelonské grófstvo bolo povýšené na kniežatstvo s názvom Katalánsko). Katalánci sa aktívne podieľali na reconquiste a územnej expanzii únie, napr. na dobýjaní a kolonizácii Baleár a kráľovstva Valencia. Územia mimo dnešného Katalánska, ktoré pritom dobyli a v ktorých sa dnes používa katalánsky jazyk, sa niekedy spolu s teritóriami obývanými Kataláncami v Španielsku súhrnne označujú sporným termínom Katalánske krajiny (katalánsky Països Catalans); → Katalánci. R. 1462 – 72 došlo k povstaniu katalánskej aristokracie proti absolutistickej vláde aragónskeho kráľa Jána II., ktoré podnietilo aj vzburu roľníkov (payeses de remensa). V rámci aragónskej koruny zotrvalo Katalánsko ako kniežatstvo až do zjednotenia Španielska (1516; → Španielsko, dejiny). R. 1659 bolo Pyrenejským mierom postúpené Francúzsku pôvodne katalánske grófstvo Roussillon ležiace severne od Pyrenejí (od 1. pol. 20. stor. označované sporným termínom Severné Katalánsko, dnes Kataláncami obývaný francúzsky región Languedoc-Roussillon, departement Pyrénées-Orientales). Osobitné postavenie v rámci Aragónska si Katalánsko udržalo až do obdobia vojny o španielske dedičstvo, po ktorej skončení vzhľadom na podporu kandidatúry Habsburgovcov (neskorší rímsko-nemecký cisár Karol VI. bol ako Karol III. už 1703 v Katalánsku vyhlásený za španielskeho kráľa) proti Bourbonovcom (Filip V.) stratilo svoje historické práva; po obsadení Barcelony Bourbonovcami Filip V. zrušil nezávislé katalánske inštitúcie a zaviedol centralistický režim (1714). R. 1812 – 14 Napoleon I. Bonaparte pripojil Katalánsko priamo k Francúzsku.

Po obnovení vlády španielskych Bourbonovcov (1814) začali Katalánci boj za autonómiu, resp. za nezávislosť. Počas karlistických vojen stáli na strane karlistov, čo však k získaniu samostatnosti Katalánsku nepomohlo. Priemyselný a hospodársky rozmach Katalánska viedol v 30. rokoch 19. stor. k sformovaniu národnoobrodenského hnutia renaixença (aj katalánska renesancia), ktoré sa usilovalo o obnovenie a posilnenie katalánskej národnej identity a výrazne ovplyvňovalo kultúrny a politický vývoj katalánskej spoločnosti (→ katalánsky jazyk, → katalánska literatúra). Vznikli viaceré politické strany a spolky, napr. Katalánska únia (Unió Catalanista, založená 1891), Katalánska liga (Lliga de Catalunya, založená 1887) a Regionálna liga (Lliga Regionalista, založená 1901), usilujúce sa o nezávislosť Katalánska a o jeho medzinárodné uznanie. R. 1932 vyhlásilo Katalánsko autonómiu, 1934 samostatnú Katalánsku republiku, ktorá však bola čoskoro potlačená (na jej čele stál Lluís Companys i Jover, *1882, †1940, popravený).

Počas španielskej občianskej vojny (1936 – 39) Katalánsko podporovalo republikánov. Po víťazstve frankistov bola 1939 jeho autonómia zrušená, opäť obnovená 1977 po liberalizácii politického života v Španielsku v 70. rokoch 20. stor., 1979 potvrdená referendom. V Katalánsku sa však naďalej prejavujú separatistické tendencie smerujúce k vytvoreniu samostatného katalánskeho štátu. V septembri 2012 sa v Barcelone uskutočnila masová demonštrácia za nezávislé Katalánsko a v novembri 2014 (napriek nesúhlasu vlády v Madride a zamietavému rozhodnutiu ústavného súdu) neoficiálne referendum o nezávislosti Katalánska, v ktorom sa za samostatnosť vyslovilo vyše 80 % voličov.

Počas tzv. katalánskej jesene sprevádzanej masovými demonštráciami prívržencov nezávislosti katalánska regionálna vláda na čele s Carlesom Puigdemontom i Casamajó (*1962; vo funkcii 12. 1. 2016 – 27. 10. 2017) vyhlásila na 1. 10. 2017 referendum o nezávislosti, ktoré však bolo španielskym ústavným súdom vyhlásené za neústavné. Napriek úsiliu španielskej vlády referendum zmariť sa hlasovania zúčastnilo viac ako 2 mil. voličov (asi 40 % oprávnených voličov), z ktorých sa 90,18 % vyslovilo za nezávislosť. Na základe výsledku referenda prijal 27. 10. 2017 katalánsky parlament rezolúciu o nezávislosti (zo 135 poslancov hlasovalo za rezolúciu 70, proti rezolúcii 10 poslancov, ostatní – zástancovia zachovania jednoty Španielska, hlasovanie bojkotovali), ktorá predpokladala začatie procesu vytvorenia samostatného Katalánska. Španielska vláda tento postup vyhlásila za nezákonný, aktivovala článok ústavy, ktorým bola dočasne obmedzená autonómia Katalánska ako samosprávneho celku (bol rozpustený katalánsky parlament, odvolaná katalánska vláda), vyhlásila priamu vládu nad regiónom a na 21. 12. 2017 vypísala predčasné regionálne voľby. Začalo sa trestné stíhanie premiéra (odišiel do exilu do Bruselu) a ďalších katalánskych politikov. V predčasných voľbách získali separatistické strany, ktoré tradične predstavujú celé ideologické spektrum (od liberálnej pravice, cez sociálnodemokratických republikánov až po anarchistickú ľavicu, ktorá zohrala významnú úlohu aj počas španielskej občianskej vojny), väčšinu kresiel v katalánskom parlamente. V máji 2018 bol za premiéra v regionálnych voľbách zvolený Joaquim Torra i Pla (Qim Torra; *1962), bola vymenovaná regionálna vláda, a tým sa skončila právna kontrola Španielska nad regiónom.

Administratívnosprávnym orgánom AO Katalánsko je Generalitat de Catalunya, ktorý pozostáva z jednokomorového parlamentu (135 členov), vlády a predsedu vlády (predseda Generalitat de Catalunya).