jidiš

jidiš [nem.] — pôvodne hovorový, neskôr aj literárny jazyk neasimilovaných aškenázskych Židov, v jazyku jidiš nazývaný mame lošn, t. j. materinský jazyk.

Vznikol vzájomným pôsobením a syntézou semitskej, románskej, germánskej a slovanskej jazykovej zložky na báze strednej hornej nemčiny (Mittelhochdeutsch). Zachovala sa v ňom morfologická štruktúra nemčiny, a preto sa spravidla začleňuje do západogermánskej skupiny germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Jidiš je flektívny jazyk s prevahou analytických prvkov. Jeho slovná zásoba pozostáva najmä zo slov hebrejského, nemeckého, románskeho a slovanského pôvodu, na začiatku 19. stor. do nej preniklo aj množstvo internacionalizmov; mnoho slov sa skladá z morfém viacerých jazykov. Zapisuje sa hebrejským písmom prispôsobeným hláskovému systému jidiš. Píše sa sprava doľava, abeceda nemá veľké písmená. Vzhľadom na vplyv slovanských jazykov na jidiš a jeho odklon od nemčiny sa v jeho vývine tradične rozlišujú štyri obdobia vymedzené približne rokmi 1250, 1500, 1700 a 1820, pričom sa berú do úvahy aj mimojazykové faktory.

Jidiš sa začal formovať v tzv. začiatočnom období (t. j. v období pred slovanským jazykovým kontaktom; do 1250) približne koncom 10. stor., keď sa Židia prichádzajúci z krajín, v ktorých sa hovorilo románskymi jazykmi (Taliansko, Francúzsko), začali usádzať v Nemecku (v oblasti okolo riek Rýn, Mosela a horného toku Dunaja) a vytvárať tam židovské štvrte. Z nemčiny pochádza aj termín jidiš (t. j. židovský), samotní aškenázski Židia označovali jidiš aj ako lešon Aškenaz, t. j. jazyk Aškenázov, pričom Aškenaz je názov prvého relatívne kompaktného osídlenia Židov v severovýchodnej Európe spočiatku pozdĺž brehov rieky Rýn; v užšom význame sa pojem jidiš stotožňuje s nemeckým židovstvom a nemeckými Židmi (Aškenázmi), neskôr s celým fenoménom aškenázskej židovskej kultúry. Jidiš sa používal predovšetkým ako hovorový jazyk, jazykom liturgie a učencov bola hebrejčina, resp. aramejčina. Predpokladá sa však, že už v 12. stor. začala vznikať literatúra písaná v jazyku jidiš pôvodne s cieľom porozumieť v hebrejčine napísanému Tanachu (Starý zákon) a jeho interpretáciám, talmudickým legendám a midrašom a sprístupniť ich Židom prostredníctvom hovorového jazyka, t. j. jidiš. Za prvý doklad v jazyku jidiš sa považuje zbierka modlitieb Wormský machzor z 1272.

V starom období (približne 1250 – 1500) sa Židia vyhnaní z Nemecka a Rakúska (od polovice 13. stor., a najmä po morovej epidémii 1347 – 48, z ktorej vypuknutia boli obvinení) začali usádzať v oblasti stredného toku Dunaja, v Čechách, na Morave, v Poľsku a Litve a dostali sa do prvého kontaktu so slovanským obyvateľstvom. Do jazyka jidiš sa tak zaradil štvrtý, slovanský komponent (formoval sa tzv. starý jidiš) a postupne sa začal členiť na západoeurópsky a východoeurópsky dialekt. Hoci sa používal predovšetkým ako dorozumievací a obchodný jazyk Židov, v 14. stor. v ňom začali vznikať na základe biblických príbehov epické poémy vo veršoch a začala sa rozvíjať biblická dráma. Od 15. stor. sa do jazyka jidiš prekladala aj hebrejská liturgia, publikovali sa modlitebné knižky a náboženská poézia. Koncom 15. a na začiatku 16. stor. prekvitala medzi aškenázskymi Židmi žijúcimi v severnom Taliansku aj sekulárna literatúra písaná v jazyku jidiš. Jej hlavným predstaviteľom bol židovský humanista, básnik a filológ Elija (Bachur) Levita (*1469, †1549), ktorý písal romance (Bove d’Antona známa ako Bove Buch, 1507) a je autorom prvého jidiš-hebrejsko-latinsko-nemeckého slovníka Šemot devarim (1542) i dvoch slovníkov – Tišby (lexikón hebrejských slov v Talmude) a Meturgeman (slovník skompilovaný z aramejského prekladu Biblie) obsahujúcich etymologické vysvetlenia niektorých jidiš slov.

Stredné obdobie (1500 – 1700) je charakteristické mohutnou expanziou východných Aškenázov z nemeckého územia na východ a formovaním sa tzv. stredného jidiš. Zosilnela vnútorná migrácia Židov v slovanských krajinách, vznikali židovské mestečká. Po pogromoch v Poľsku (najmä 1648 – 49 počas kozáckeho povstania vedeného B. Chmeľnyckým), keď viacerí Židia emigrovali z východnej Európy a vytvárali nové osady v západnom Alsasku, Holandsku a severnom Nemecku, sa dialekty jazyka jidiš definitívne rozdelili na západnú a východnú skupinu. V rámci východnej skupiny sa začal formovať systém teritoriálnych nárečí, pričom sa postupne utvorili tri dialekty: severovýchodný (litovsko-bieloruský), juhovýchodný (ukrajinský) a juhozápadný alebo centrálny (poľský).

V novom období (1700 – 1820) bol západný dialekt, ktorým hovorili Židia v Holandsku, Alsasku a Lotrinsku, vo Švajčiarsku, v časti Nemecka, v Čechách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku, v Podkarpatskej Rusi a v Maďarsku, takmer úplne vytlačený miestnymi jazykmi, čiastočne sa zachoval len v Alsasku, Holandsku a vo Švajčiarsku. Naopak, východné dialekty zaznamenali veľký rozmach a na ich základe sa okolo 1820 (najnovšie obdobie) začal formovať štandardný (spisovný) jidiš, ktorý plnil potreby Židov vo všetkých oblastiach súkromného i verejného života. Dôležitú úlohu pritom zohral chasidizmus, ľudové náboženské hnutie usilujúce sa od 2. polovice 18. stor. o obnovu židovského náboženského a sociálneho života na mystickom a emocionálnom základe. Vznikala chasidská literatúra v jazyku jidiš, napr. hagiografie glorifikujúce zakladateľov a vodcov hnutia i náboženské mystické príbehy, z ktorých najznámejšie sú príbehy rabína Nachmana z Braslavu (aj Braclavu; *1772, †1810) napísané 1806 – 09. Zhoršujúce sa postavenie Židov vo východnej Európe od konca 18. stor., keď sa po delení Poľska veľké časti židovského obyvateľstva dostali pod vládu cárskeho Ruska, ktoré 1881 – 1914 prijalo viaceré protižidovské zákony, bolo príčinou novej emigrácie Židov z východoeurópskych krajín do USA, Južnej Ameriky, Južnej Afriky, Austrálie a Palestíny. Napriek tomu, že sa židovské osvietenstvo (→ haskala) v 2. polovici 19. stor. pôvodne usilovalo odsunúť jidiš do oblasti bežnej komunikácie, práve v tom období sa začala rozvíjať moderná jidiš literatúra, jej významnými predstaviteľmi boli Mendele Mocher Sforim (Bielorusko), J. L. Perec (Poľsko) a Šolem Alejchem, ktorý od 1914 žil v USA.

Na prelome 19. a 20. stor. sa v súvislosti s národnoemancipačným úsilím Židov riešila aj otázka ich národného jazyka. Predstavitelia sionizmu odmietali prijať jidiš za národný jazyk (spájali ho s útlakom, prenasledovaním a getami) a uprednostňovali hebrejčinu (ivrit) ako symbol národného obrodenia. Kompromisné riešenie prijala konferencia židovských spisovateľov, filozofov, politikov a publicistov zvolaná 1908 na podnet rakúskeho publicistu a bývalého sionistu Nathana Birnbauma (*1864, †1937) do mesta Černovice (dnes na Ukrajine), ktorá vyhlásila jidiš za jeden z národných jazykov Židov (spolu s ivritom). Konferencia sa zároveň považuje za začiatok vedeckého skúmania jazyka jidiš. R. 1918 vydal jazykovedec Salomon Birnbaum (*1891, †1989) v nemčine Gramatiku jidiš (Grammatik der jiddischen Sprache), 1925 bol založený dodnes pôsobiaci Ústav pre výskum jidiš (Jidišer Visnšaftlecher Institut, angl. prepis Yidisher Visnshaftlekher Institut, YIVO) pôvodne so sídlom vo Vilniuse a s pobočkami v Berlíne, vo Varšave a v New Yorku (od 1940 aj jeho trvalé sídlo), ktorý spravuje bohatú knižnicu a v jazyku jidiš vydáva viaceré časopisy i množstvo publikácií (napr. Moderný anglicko-jidiš a jidiš-anglický slovník, Modern English-Yiddish Yiddish-English Dictionary, 1968). Rozmach jazyka jidiš ako hovorového a literárneho jazyka spomalili pogromy v období stalinizmu a nacistická likvidácia židovského obyvateľstva v Európe počas 2. svetovej vojny (→ holokaust). R. 1942 bola v New Yorku založená Ústredná organizácia jidiš kultúry (Central Yiddish Culture Organization, CYCO), ktorá 1981 vydala 8-zväzkový Lexikón modernej literatúry písanej v jazyku jidiš (Lexicon of the New Yiddish Literature; spracúvaný od 1954) obsahujúci biografie, hodnotenia a bibliografie vyše 7-tis. autorov píšucich v jidiš v 19. a 20. stor. (k najvýznamnejším patria bratia Israel Jošua Singer, *1893, †1944, a I. B. Singer, Š. J. Agnon a i). R. 1984 vyšla v Buenos Aires 100-zv. antológia Majstrovské diela literatúry v jazyku jidiš (Musterverk fun der yidisher literatur).

Pojem jidiš v širšom význame označuje nielen jazyk ako komunikačný prostriedok, ale celý komplex kultúrnych a spoločenských prejavov aškenázskych Židov pozostávajúci z jidiš kultúry, jidiš literatúry, jidiš hudby ap., predstavujúci v dejinách osobitný kultúrny fenomén. Jidiš sa uplatnil aj v žurnalistike (v jazyku jidiš vychádzalo množstvo periodík), v divadle (→ židovské divadlo), vo filme, v hudbe a i.

Jidiš hudba predstavuje ľudovú spevnú tradíciu mimoliturgickej hudby aškenázskych židovských komunít v Európe a neskôr vo všetkých emigrantských židovských diaspórach mimo nej. Židovské ľudové piesne v jazyku jidiš (svadobné, tanečné, spoločenské, remeselnícke, piesne o obchodoch, náreky nad chudobou, prežitím a prenasledovaním) boli po stáročia základom ľudovej spevnosti a tradičného repertoáru židovskej hudby a jej premien. Ich melodická skladba je heterogénna, obsahuje melódie maurských, arabských, nemeckých, ruských, balkánskych a iných piesní, ako aj novoadaptované populárne piesne americkej mediálnej hudobnej scény. Spojenie spevnej a inštrumentálnej židovskej tradície predstavuje žáner klezmer.

Ak pred 2. svetovou vojnou žilo vo východnej Európe okolo 10 mil. ľudí hovoriacich jazykom jidiš, po vojne ich počet výrazne poklesol. Odhady ich počtu v súčasnosti sú dosť nepresné, pohybujú sa medzi 3 – 5 mil. ľudí. Okrem Židov v Európe (jidiš je jedným z viacerých oficiálnych alebo menšinových jazykov Švédska, Holandska, Ukrajiny, Poľska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny a Moldavska) ho používajú najmä ultraortodoxní židia v Izraeli, ktorí považujú hebrejčinu za posvätný jazyk nevhodný na bežné používanie. Pomerne veľké komunity Židov hovoriacich jidiš sú aj v Južnej Afrike, Austrálii, Latinskej a Severnej Amerike (najväčšia komunita je v New Yorku).