Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Ázia - izraelská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

hebrejská literatúra

hebrejská literatúra — literárne diela od staroveku po súčasnosť napísané v hebrejskom jazyku, súčasť židovskej literatúry. Najväčšími a najstaršími dielami hebrejskej literatúry staroveku sú Tanach (Starý zákon) a Apokryfy (grécky termín pre tzv. skryté knihy, hebr. Sfarim chiconim), t. j. knihy nezahrnuté do hebrejskej Biblie, pochádzajúce z obdobia druhého jeruzalemského Chrámu: Kniha Tobiášova (hebr. Tobit), Kniha Juditina (Judit), Kniha múdrosti, Kniha Sirachovho syna (Ben Sira) a dve Knihy Makabejcov (Chašmonaim Alef, Chašmonaim Bet). V období pred dobytím Judska Rimanmi bola vytvorená aj časť pseudoepigrafickej literatúry (Henoch, Kniha jubileí, Nanebovzatie Mojžiša, Závety dvanástich Patriarchov; → Pseudoepigrafy), ktorá nie je súčasťou kánonickej Biblie a nepatrí ani k Apokryfom, a Zvitky od Mŕtveho mora. Hoci literatúra Židov biblického obdobia bola napísaná prevažne v hebrejčine, niektoré písomnosti sa zachovali v aramejských (→ aramejská literatúra), gréckych a arabských prekladoch. V období od 2. do 6. stor. n. l. vznikli veľké encyklopedické práce náboženského a právnického charakteru a zbierka komentárov k Tóre známa pod názvom Talmud (pozostáva z Mišny a Gemary). Súčasťou Talmudu sú Halacha (súbor záväzných predpisov civilného židovského práva) a hagada (výklad textu Mišny formou výrokov mudrcov, historických príbehov, legiend, mravných ponaučení, podobenstiev ap.). Vo 4. stor. bol dokončený preklad Tóry (Päť kníh Mojžišových, hebr. Chumaš) a kníh prorokov (Proroci, hebr. Neviim) do ľudovo používanej aramejčiny. V 6. a 7. stor. boli základné texty doplnené vokalizáciou a kantilačnými značkami (masora), ktoré označovali prízvuk v prednese. Po 6. stor. vznikla v Babylone literatúra gaonov, učencov stojacich na čele babylonských akadémií, kde až do 11. stor. vznikali ďalšie komentáre k Talmudu a i. liturgické texty. Medzi tých, ktorí svojimi dielami najviac ovplyvnili vývoj judaizmu, patria Amram Gaon (Amram Chasida, † začiatok 4. stor.), Acha Gaon (Acha zo Šabchy, asi 8. stor.), Saadja Gaon (Saadja ben Josef), Šerira Gaon (Šerira ben Chamina, *asi 906, †1006), Šmuel Gaon (Šmuel ben Hofni, †1013) a Chaj Gaon (Chaj ben Šerira, *939, †1038).

Po zániku babylonských akadémií sa centrum židovskej literatúry prenieslo do Španielska a sčasti aj do Talianska. Tam sa po stáročia pestovala synagógová poézia (ovplyvnená arabskou a indickou literatúrou), filozofia, filológia, exegéza a kodifikácia liturgických textov. V 14. stor. vzniklo základné dielo židovskej mystiky (→ kabala) Zohar. Výskyt sekulárnej literatúry v neskoršom období bol obmedzený tým, že hebrejčina prestala byť hovorovým jazykom. Výnimkou sú diela, ktoré vznikli v Španielsku, Provensalsku a Taliansku v 10. – 14. stor. Básnici Šmuel Hanagid (*993, †po 1056), Jehuda ben Samuel Halevi a Immanuello Romano (vlastným menom Imanuel ben Šlomo, *asi 1261, †po 1328) písali okrem mnohých náboženských a liturgických textov aj svetskú poéziu. Ďalšími významnými učencami a autormi hebrejskej literatúry v stredoveku boli napr. Dunaš ben Tamim (*asi 890, †po 955/956), Dunaš ben Labrat (okolo pol. 10. stor.), Geršom ben Jehuda (*asi 960, †1028), rabín ben Jakob ha-Kohen al-Fasi (*1013, †1103), Ibn Gabirol, Raši (vlastným menom Šlomo ben Jicchak), najvýznamnejší komentátor Biblie a Talmudu, Abraham ibn Ezra, Maimonides (Moše ben Majmon), Nachmanides (Moše ben Nachman), Josef Halevi Abulafia (*asi 1225, †1298), I. Abrabanel a J. Karo, autor záväzného kódexu židovského práva Šulchan aruch. Na začiatku obdobia modernej hebrejskej literatúry stál M. Mendelssohn považovaný za otca haskaly, židovského osvietenského hnutia v strednej Európe v období 1770 – 1880. Jeho oponentom bol bratislavský rabín a predstavený bratislavskej ješivy Ch. Sofer (vlastným menom Moše Schreiber). Ďalšími osobnosťami tohto obdobia sú Nachman Krochmal (*1785, †1840), Šlojme Ansky (vlastným menom Solomon Zajnvel Rapoport, *1863, †1920), Perec (Peter) Smolenskin (*1840 alebo 1842, †1885), básnik Jehuda Leib Gordon (*1831, †1892) a novelista Mendele Mocher Sforim (vlastným menom Šlomo Jaakov Abramovič).

Vzostup sionizmu priniesol do hebrejskej literatúry nové impulzy. Sionisti vyhlásili hebrejčinu za národný jazyk Židov už pred vznikom štátu Izrael (1948) a tvorba hebrejskej literatúry sa postupne presunula do Palestíny. Významnými predstaviteľmi tohto obdobia sú A. Ginsberg a Josef Chaim Brener (*1881, †1921), ktorý opisoval život Židov vo vých. Európe a život prvých osídlencov v Palestíne, a Žalman Šneur (*1887, †1959), ktorý písal o jednoduchých, nevzdelaných Židoch. Dvaja najväčší básnici modernej hebrejskej literatúry Chaim Nachman Bialik (*1873, †1934) a Šaul Černichovsky (*1875, †1943) boli ovplyvnení gréckou antickou literatúrou. Avraham Šlonsky (*1900, †1973), Lea Goldbergová (*1911, †1970) a vedúci predstaviteľ hebrejskej poetickej avantgardy Natan Alterman (*1910, †1970) vo svojich básňach reflektovali sociálne a politické témy. Š. J. Agnon, nositeľ Nobelovej ceny (1966), portrétoval východoeurópske prostredie a život prvých osídlencov v Palestíne a jeho diela možno považovať za klasické diela modernej epickej literatúry. K významným autorom narodeným koncom 19. stor. patrili Uri Cvi Grinberg (*1896, †1981), jeden z najväčších poetov modernej hebrejskej literatúry, a prozaici Uri Nisan Gnesin (*1879, †1913), Chaim Hazaz (*1898, †1973) a Aron David Gordon (*1856, †1922), jeden z najväčších sociálnych a politických esejistov modernej hebrejskej literatúry. Medzi významných literárnych kritikov patrili David Frišman (*1861, †1922) a Josef Klausner (*1874, †1958). Hebrejskí spisovatelia narodení v Izraeli sa vo svojich dielach inšpirujú židovskou minulosťou alebo izraelskou súčasnosťou. Najvýznamnejší z tejto skupiny je Moše Šamir (*1921, †2004). K významným izraelským autorom oceneným izraelskými literárnymi cenami (napr. Cena Chaima Nachmana Bialika, Cena Josefa Chaima Brenera, Cena Izraela), ako aj prestížnymi zahraničnými oceneniami, ktorých diela sú prekladané do mnohých svetových jazykov, patria prozaici Jizhar Smilansky (*1916, †2006), básnik Jehuda Amichaj (*1924, †2000), satirik a dramatik E. Kišon (Kishon), jeden z najčítanejších spisovateľov v zahraničí, prozaička a poetka Amalia Kahanová-Karmonová (Kahana-Karmon; *1926), Aharon Apelfeld (*1932, †2018), Avraham B. Jehošua (*1936), Amos Oz (*1939), Geršom Šaked (*1929, †2006), Šulamit Harevenová (Hareven; *1930, †2003), Natan Zach (*1930), vedúci predstaviteľ avantgardy izraelskej poézie David Avidan (*1934, †1995), autorka kníh pre dospelých i pre deti Rut Almogová (Almog, *1936), Joram Kaniuk (*1930, †2013), Chaim Beer (*1945), Meir Šalev (*1948), Anton Šamas (*1950), David Grossman (*1954) prekladaný do mnohých jazykov, Zeruja Šalevová (Shalev, *1959), Amir Gutfreund (*1963, †2015) a i. Autori žijúci mimo Izraela píšu väčšinou v jazyku príslušnej krajiny alebo v jazyku jidiš.

Jehuda ben Samuel Halevi

Jehuda ben Samuel Halevi, aj Jehuda ben Šmuel haLevi, Juda haLevi, Halevi, asi 1075 Toledo alebo Tudela, provincia Navarra, Španielsko — asi 1141 Egypt — španielsko-židovský básnik, filozof a lekár. Dostal tradičné židovské vzdelanie a v arabčine študoval grécke vedy. Svoje prvé významné básne napísal v Granade. Po obsadení Španielska Almorávidovcami opustil Granadu a istý čas pracoval ako kráľovský lekár v Tolede. Stýkal sa so židovskou komunitou v Severnej Afrike, v Egypte a vo francúzskom meste Narbonne. Okolo 1109 opustil Toledo a vydal sa na cestu do Palestíny, 1140 prišiel do Alexandrie. Svoje básnické diela písal v arabčine a hebrejčine. Autor okolo 800 básní, chválospevov a žalospevov, ktoré venoval svojim zosnulým priateľom a známym. Spočiatku sa zaoberal najmä svetskými (oslava ženskej krásy, vína, a priateľstva, lásky), neskôr (po svojom duchovnom obrátení) i náboženským témami. Opisoval tragický osud židovského národa v biblických časoch (asi 350 básní). Svoju osobnú náboženskú skúsenosť vyjadril napr. v básňach Piesne Sionu (Širej Cion), kde opísal túžbu po pôvodnej vlasti židovského národa – Krajine Izrael (→ Erec Izrael). V jeho poézii sa odrážalo spojenie náboženstva, nacionalizmu a patriotizmu. Niektoré jeho básne patriace do tzv. synagogálnej poézie boli liturgicky prepracované a zaradené do židovských modlitebných kníh. Najdlhšia z nich je báseň Svätosť (Keduša), v ktorej vyzýva celý vesmír, aby chválil Boha s radosťou. Vo filozofii sa usilovať oslobodiť náboženstvo spod vplyvov rôznych filozofických systémov, v najvýznamnejšom filozofickom diele Kniha Chazarov (Kitáb al-Chazarí, okolo 1140, knižne prvýkrát 1506, hebrejsky Sefer ha-Kuzari), napísanom po arabsky, vyjadril svoje názory na učenie judaizmu, ktoré bránil pred útokmi nežidovských filozofov. Hlavnou postavou diela je kráľ Chazarov Kuzari, ktorý v úsilí nájsť správny spôsob života pozval gréckeho filozofa a predstaviteľov islamu, kresťanstva a judaizmu diskutovať o svojej viere; nakoniec so svojím ľudom hromadne konvertoval na judaizmus. Dielo (v 2. pol. 12. stor. preložené do hebrejčiny) neskôr ovplyvnilo kabalistov a chasidizmus.

jidiš

jidiš [nem.] — pôvodne hovorový, neskôr aj literárny jazyk neasimilovaných aškenázskych Židov, v jazyku jidiš nazývaný mame lošn, t. j. materinský jazyk.

Vznikol vzájomným pôsobením a syntézou semitskej, románskej, germánskej a slovanskej jazykovej zložky na báze strednej hornej nemčiny (Mittelhochdeutsch). Zachovala sa v ňom morfologická štruktúra nemčiny, a preto sa spravidla začleňuje do západogermánskej skupiny germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Jidiš je flektívny jazyk s prevahou analytických prvkov. Jeho slovná zásoba pozostáva najmä zo slov hebrejského, nemeckého, románskeho a slovanského pôvodu, na začiatku 19. stor. do nej preniklo aj množstvo internacionalizmov; mnoho slov sa skladá z morfém viacerých jazykov. Zapisuje sa hebrejským písmom prispôsobeným hláskovému systému jidiš. Píše sa sprava doľava, abeceda nemá veľké písmená. Vzhľadom na vplyv slovanských jazykov na jidiš a jeho odklon od nemčiny sa v jeho vývine tradične rozlišujú štyri obdobia vymedzené približne rokmi 1250, 1500, 1700 a 1820, pričom sa berú do úvahy aj mimojazykové faktory.

Jidiš sa začal formovať v tzv. začiatočnom období (t. j. v období pred slovanským jazykovým kontaktom; do 1250) približne koncom 10. stor., keď sa Židia prichádzajúci z krajín, v ktorých sa hovorilo románskymi jazykmi (Taliansko, Francúzsko), začali usádzať v Nemecku (v oblasti okolo riek Rýn, Mosela a horného toku Dunaja) a vytvárať tam židovské štvrte. Z nemčiny pochádza aj termín jidiš (t. j. židovský), samotní aškenázski Židia označovali jidiš aj ako lešon Aškenaz, t. j. jazyk Aškenázov, pričom Aškenaz je názov prvého relatívne kompaktného osídlenia Židov v severovýchodnej Európe spočiatku pozdĺž brehov rieky Rýn; v užšom význame sa pojem jidiš stotožňuje s nemeckým židovstvom a nemeckými Židmi (Aškenázmi), neskôr s celým fenoménom aškenázskej židovskej kultúry. Jidiš sa používal predovšetkým ako hovorový jazyk, jazykom liturgie a učencov bola hebrejčina, resp. aramejčina. Predpokladá sa však, že už v 12. stor. začala vznikať literatúra písaná v jazyku jidiš pôvodne s cieľom porozumieť v hebrejčine napísanému Tanachu (Starý zákon) a jeho interpretáciám, talmudickým legendám a midrašom a sprístupniť ich Židom prostredníctvom hovorového jazyka, t. j. jidiš. Za prvý doklad v jazyku jidiš sa považuje zbierka modlitieb Wormský machzor z 1272.

V starom období (približne 1250 – 1500) sa Židia vyhnaní z Nemecka a Rakúska (od polovice 13. stor., a najmä po morovej epidémii 1347 – 48, z ktorej vypuknutia boli obvinení) začali usádzať v oblasti stredného toku Dunaja, v Čechách, na Morave, v Poľsku a Litve a dostali sa do prvého kontaktu so slovanským obyvateľstvom. Do jazyka jidiš sa tak zaradil štvrtý, slovanský komponent (formoval sa tzv. starý jidiš) a postupne sa začal členiť na západoeurópsky a východoeurópsky dialekt. Hoci sa používal predovšetkým ako dorozumievací a obchodný jazyk Židov, v 14. stor. v ňom začali vznikať na základe biblických príbehov epické poémy vo veršoch a začala sa rozvíjať biblická dráma. Od 15. stor. sa do jazyka jidiš prekladala aj hebrejská liturgia, publikovali sa modlitebné knižky a náboženská poézia. Koncom 15. a na začiatku 16. stor. prekvitala medzi aškenázskymi Židmi žijúcimi v severnom Taliansku aj sekulárna literatúra písaná v jazyku jidiš. Jej hlavným predstaviteľom bol židovský humanista, básnik a filológ Elija (Bachur) Levita (*1469, †1549), ktorý písal romance (Bove d’Antona známa ako Bove Buch, 1507) a je autorom prvého jidiš-hebrejsko-latinsko-nemeckého slovníka Šemot devarim (1542) i dvoch slovníkov – Tišby (lexikón hebrejských slov v Talmude) a Meturgeman (slovník skompilovaný z aramejského prekladu Biblie) obsahujúcich etymologické vysvetlenia niektorých jidiš slov.

Stredné obdobie (1500 – 1700) je charakteristické mohutnou expanziou východných Aškenázov z nemeckého územia na východ a formovaním sa tzv. stredného jidiš. Zosilnela vnútorná migrácia Židov v slovanských krajinách, vznikali židovské mestečká. Po pogromoch v Poľsku (najmä 1648 – 49 počas kozáckeho povstania vedeného B. Chmeľnyckým), keď viacerí Židia emigrovali z východnej Európy a vytvárali nové osady v západnom Alsasku, Holandsku a severnom Nemecku, sa dialekty jazyka jidiš definitívne rozdelili na západnú a východnú skupinu. V rámci východnej skupiny sa začal formovať systém teritoriálnych nárečí, pričom sa postupne utvorili tri dialekty: severovýchodný (litovsko-bieloruský), juhovýchodný (ukrajinský) a juhozápadný alebo centrálny (poľský).

V novom období (1700 – 1820) bol západný dialekt, ktorým hovorili Židia v Holandsku, Alsasku a Lotrinsku, vo Švajčiarsku, v časti Nemecka, v Čechách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku, v Podkarpatskej Rusi a v Maďarsku, takmer úplne vytlačený miestnymi jazykmi, čiastočne sa zachoval len v Alsasku, Holandsku a vo Švajčiarsku. Naopak, východné dialekty zaznamenali veľký rozmach a na ich základe sa okolo 1820 (najnovšie obdobie) začal formovať štandardný (spisovný) jidiš, ktorý plnil potreby Židov vo všetkých oblastiach súkromného i verejného života. Dôležitú úlohu pritom zohral chasidizmus, ľudové náboženské hnutie usilujúce sa od 2. polovice 18. stor. o obnovu židovského náboženského a sociálneho života na mystickom a emocionálnom základe. Vznikala chasidská literatúra v jazyku jidiš, napr. hagiografie glorifikujúce zakladateľov a vodcov hnutia i náboženské mystické príbehy, z ktorých najznámejšie sú príbehy rabína Nachmana z Braslavu (aj Braclavu; *1772, †1810) napísané 1806 – 09. Zhoršujúce sa postavenie Židov vo východnej Európe od konca 18. stor., keď sa po delení Poľska veľké časti židovského obyvateľstva dostali pod vládu cárskeho Ruska, ktoré 1881 – 1914 prijalo viaceré protižidovské zákony, bolo príčinou novej emigrácie Židov z východoeurópskych krajín do USA, Južnej Ameriky, Južnej Afriky, Austrálie a Palestíny. Napriek tomu, že sa židovské osvietenstvo (→ haskala) v 2. polovici 19. stor. pôvodne usilovalo odsunúť jidiš do oblasti bežnej komunikácie, práve v tom období sa začala rozvíjať moderná jidiš literatúra, jej významnými predstaviteľmi boli Mendele Mocher Sforim (Bielorusko), J. L. Perec (Poľsko) a Šolem Alejchem, ktorý od 1914 žil v USA.

Na prelome 19. a 20. stor. sa v súvislosti s národnoemancipačným úsilím Židov riešila aj otázka ich národného jazyka. Predstavitelia sionizmu odmietali prijať jidiš za národný jazyk (spájali ho s útlakom, prenasledovaním a getami) a uprednostňovali hebrejčinu (ivrit) ako symbol národného obrodenia. Kompromisné riešenie prijala konferencia židovských spisovateľov, filozofov, politikov a publicistov zvolaná 1908 na podnet rakúskeho publicistu a bývalého sionistu Nathana Birnbauma (*1864, †1937) do mesta Černovice (dnes na Ukrajine), ktorá vyhlásila jidiš za jeden z národných jazykov Židov (spolu s ivritom). Konferencia sa zároveň považuje za začiatok vedeckého skúmania jazyka jidiš. R. 1918 vydal jazykovedec Salomon Birnbaum (*1891, †1989) v nemčine Gramatiku jidiš (Grammatik der jiddischen Sprache), 1925 bol založený dodnes pôsobiaci Ústav pre výskum jidiš (Jidišer Visnšaftlecher Institut, angl. prepis Yidisher Visnshaftlekher Institut, YIVO) pôvodne so sídlom vo Vilniuse a s pobočkami v Berlíne, vo Varšave a v New Yorku (od 1940 aj jeho trvalé sídlo), ktorý spravuje bohatú knižnicu a v jazyku jidiš vydáva viaceré časopisy i množstvo publikácií (napr. Moderný anglicko-jidiš a jidiš-anglický slovník, Modern English-Yiddish Yiddish-English Dictionary, 1968). Rozmach jazyka jidiš ako hovorového a literárneho jazyka spomalili pogromy v období stalinizmu a nacistická likvidácia židovského obyvateľstva v Európe počas 2. svetovej vojny (→ holokaust). R. 1942 bola v New Yorku založená Ústredná organizácia jidiš kultúry (Central Yiddish Culture Organization, CYCO), ktorá 1981 vydala 8-zväzkový Lexikón modernej literatúry písanej v jazyku jidiš (Lexicon of the New Yiddish Literature; spracúvaný od 1954) obsahujúci biografie, hodnotenia a bibliografie vyše 7-tis. autorov píšucich v jidiš v 19. a 20. stor. (k najvýznamnejším patria bratia Israel Jošua Singer, *1893, †1944, a I. B. Singer, Š. J. Agnon a i). R. 1984 vyšla v Buenos Aires 100-zv. antológia Majstrovské diela literatúry v jazyku jidiš (Musterverk fun der yidisher literatur).

Pojem jidiš v širšom význame označuje nielen jazyk ako komunikačný prostriedok, ale celý komplex kultúrnych a spoločenských prejavov aškenázskych Židov pozostávajúci z jidiš kultúry, jidiš literatúry, jidiš hudby ap., predstavujúci v dejinách osobitný kultúrny fenomén. Jidiš sa uplatnil aj v žurnalistike (v jazyku jidiš vychádzalo množstvo periodík), v divadle (→ židovské divadlo), vo filme, v hudbe a i.

Jidiš hudba predstavuje ľudovú spevnú tradíciu mimoliturgickej hudby aškenázskych židovských komunít v Európe a neskôr vo všetkých emigrantských židovských diaspórach mimo nej. Židovské ľudové piesne v jazyku jidiš (svadobné, tanečné, spoločenské, remeselnícke, piesne o obchodoch, náreky nad chudobou, prežitím a prenasledovaním) boli po stáročia základom ľudovej spevnosti a tradičného repertoáru židovskej hudby a jej premien. Ich melodická skladba je heterogénna, obsahuje melódie maurských, arabských, nemeckých, ruských, balkánskych a iných piesní, ako aj novoadaptované populárne piesne americkej mediálnej hudobnej scény. Spojenie spevnej a inštrumentálnej židovskej tradície predstavuje žáner klezmer.

Ak pred 2. svetovou vojnou žilo vo východnej Európe okolo 10 mil. ľudí hovoriacich jazykom jidiš, po vojne ich počet výrazne poklesol. Odhady ich počtu v súčasnosti sú dosť nepresné, pohybujú sa medzi 3 – 5 mil. ľudí. Okrem Židov v Európe (jidiš je jedným z viacerých oficiálnych alebo menšinových jazykov Švédska, Holandska, Ukrajiny, Poľska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny a Moldavska) ho používajú najmä ultraortodoxní židia v Izraeli, ktorí považujú hebrejčinu za posvätný jazyk nevhodný na bežné používanie. Pomerne veľké komunity Židov hovoriacich jidiš sú aj v Južnej Afrike, Austrálii, Latinskej a Severnej Amerike (najväčšia komunita je v New Yorku).

Kámory, Samuel

Kámory, Samuel, vlastným menom Samuel Krump, 7. 2. 1830 Pukanec, okr. Levice – 3. 2. 1903 Bratislava — uhorský orientalista a prekladateľ. Po štúdiách teológie v Bratislave a v Halle (od 1853) a orientalistiky a východných jazykov v Göttingene (od 1854) pôsobil na evanjelickom lýceu a 1882 – 85 na evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave. Zaoberal sa štúdiom orientálnych jazykov a prekladom z nich do maďarčiny, napr. z pôvodných jazykov (hebrejského, gréckeho a aramejského) a z latinčiny preložil Bibliu (1864) a apokryfné spisy a z arabčiny Korán (1881 – 84, zostal v rukopise).

Autor viacerých knižných prác, napr. Vedecké prednášky z oblasti porovnávacej jazykovedy (Wissenschaftliche Vorträge die auf dem Gebiete der vergleichenden Sprachwissenschaft sich bewegen, 1882) a arabistických a hebreistických štúdií, učebníc arabčiny a hebrejčiny a i. R. 1871 – 72 redigoval a vydával politický, náučný a beletristický časopis Honi Közlöny (Domáci vestník).

Karo, Josef ben Efraim

Karo, Josef ben Efraim, 1488 pravdepodobne Toledo, Španielsko – 3. 4. 1575 Safed, Galilea — židovský učenec nazývaný aj Ha-mechaber (hebr. = autor) alebo Maran (aramejsky = náš učiteľ, pán). Po vyhnaní Židov zo Španielska (1492) ušiel s rodinou do Portugalska a po vyhnaní odtiaľ (1497) sa usadili v Turecku. Vzdelanie získal u svojho otca, talmudistu Efraima Kara. Do istej miery bol ovplyvnený učencami Josefom Taitacakom (*asi 1487/1488, asi †1545) a Šlomom Alkabecom (*asi 1500, †1580), ktorí viedli skupiny pietistov a kabalistov. R. 1536 odišiel do Safedu a študoval u Jaakova Beraba (aj Berav, Beirav; *1474, †1546), ktorý ho 1538 ordinoval (hebr. smicha) za rabína. Po Berabovej smrti predsedal rabínskemu súdu v Safede (v tom čase ústredný súd celej Palestíny i diaspóry).

Autor významného halachického diela Jozefov dom (Bejt Josef, 1522 – 42, publikovaný 1555), výberu z neho Šulchan aruch (hebr. Prestretý stôl, 4 časti, 1555, publikované 1565), ktorý je dodnes autoritatívnym kódexom židovského náboženského práva určeným ortodoxnému židovstvu na celom svete, a komentára Striebro Mišny (Kesef Mišne, 1574 – 75) k časti Maimonidovho diela Mišne Tora.

Kasanický, Adam

Kasanický, Adam, 15. 7. 1748 Liptovský Mikuláš – 8. 10. 1804 Trnava — slovenský orientalista, rímskokatolický kňaz a cirkevný hodnostár. Počas štúdia filozofie a teológie v seminári v Trnave vstúpil do jezuitskej rehole, 1775 bol vysvätený za kňaza. Od 1775 profesor orientálnych jazykov na univerzite v Trnave, 1786 – 90 prednášal biblistiku, hebrejčinu a gréčtinu v Budíne. Od 1791 bratislavský kanonik, od 1797 rektor arcibiskupského seminára v Bratislave, 1801 ostrihomský kanonik. Príslušník bernolákovského hnutia, duchovne ovplyvnil A. Bernoláka a J. Palkoviča. Prvý známy prednášateľ hebrejčiny, 1791 vydal vo Viedni učebnicu hebrejčiny známu ako Gramatika svätého jazyka (plný názov Podrobne pripravené posvätné čítanie alebo Gramatika posvätného jazyka v teológii, Diqduq lešon haqqadoš seu Grammatica linguae sacrae Institutio in usum Theologiae). Venoval sa aj onomastike, v rukopise zostali Dejiny a základy mien (De historia et nominibus fundamentorum).

Keret, Etgar

Keret, Etgar, 20. 8. 1967 Ramat Gan, dištrikt Tel Aviv — izraelský spisovateľ. Od 1995 prednáša na Telavivskej univerzite v Tel Avive a na negevskej Univerzite Bena Guriona v Beerševe. Debutoval zbierkou krátkych poviedok Potrubie (Cinorot, 1992), úspech však získal až zbierkou krátkych poviedok Smútok za Kissingerom (Ga’agu’ej le-Kissinger, 1994). Jeho tvorba je zameraná na každodenný život a problémy obyčajných ľudí, hrdinovia jeho diel bojujú s osudom a s vlastnými slabosťami. Často zobrazuje aj tabuizované témy. Používa hovorový jazyk, slang a dialekt, jeho diela sú charakteristické absurdným humorom hraničiacim s čiernym humorom.

Autor zbierok krátkych poviedok Ja som on (Anihu, 2002), Zrazu ktosi klope na dvere (Pit’om defika be-delet, 2010; slov. 2012) a Sedem dobrých rokov (The Seven Good Years, a memoir, 2015; slov. 2014, preklad z anglického rukopisu), autor a spoluautor literatúry pre mládež Otec uteká za cirkusom (Aba boreach im ha-kirkas, 2000), Noc bez mesiaca (Lajla bli jareach, 2006) a Dlhosrstý mačací chlapec (Gur chatul-adam aroch sear, 2013), komiksov Neprišli sme si užívať (Lo banu lehanot, 1996), Uličky hnevu (Simta’ot ha-za’am, 1997) a Pizzeria Kamikadze (Picerja Kamikaze, 2004), filmových scenárov, poézie a divadelných hier. Na motívy jeho poviedok bolo nakrútených vyše 40 krátkych filmov, niektroré jeho básne boli zhudobnené.

Keret patrí k najprekladanejším spisovateľom píšucim po hebrejsky, jeho knihy boli preložené do vyše 30 jazykov, 2017 vyšiel v slovenčine výber jeho poviedok Osem percent ničoho v preklade Silvie Singer. Nositeľ viacerých domácich i zahraničných literárnych ocenení.

Kišon, Efraim

Kišon, Efraim, aj Kishon, Ephraim, vlastným menom Ferenc Hoffmann, 23. 8. 1924 Budapešť – 29. 1. 2005 Appenzell, Švajčiarsko, pochovaný v Tel Avive-Jaffe, Izrael — izraelskomaďarský spisovateľ, satirik, humorista, scenárista a režisér. Počas 2. svetovej vojny bol 1944 pre svoj židovský pôvod deportovaný do pracovného tábora v Jelšave, neskôr sa dostal do ďalších koncentračných táborov, z ktorých sa mu podarilo ujsť. Až do konca vojny žil pod nepravou slovenskou identitou, 1945 bol zajatý a deportovaný do Bieloruska, odkiaľ ušiel. R. 1948 skončil štúdium dejín umenia na univerzite v Budapešti a zamestnal sa v satirických novinách Ludas Matyi. R. 1949 emigroval do Izraela. R. 1951 začal písať pre noviny Új Kelet (Nový východ) vychádzajúce v maďarčine, po osvojení si hebrejčiny pre denník Ma’ariv, do ktorého pravidelne prispieval humoristickými fejtónmi. Od 1981 žil striedavo vo Švajčiarsku a v Izraeli.

Písal satirické a humoristické poviedky, romány, divadelné hry a filmové scenáre, pričom niektoré filmy aj sám režíroval. Autor viac ako 50 kníh preložených do 38 jazykov, napr. Pardon, vyhrali sme (Sliha Še-Nicahnu, 1967), Všetko, čo je v Efraimovi Kišonovi (Ha-kol-bo šel Efraim Kišon, 1972), knihy spomienok zo života v totalitnom režime Nebolo sa na čom smiať (Chiuch ba-bacoret, 1978), knihy politických satír Blahoslavený, kto uverí (Wer’s glaubt, wird selig, 2000; slov. 2002), divadelných hier Čierna na bielom (Šahor Al Gabei Lavan, 1956) a Manželská zmluva (Ha-ketuba, 1959), muzikálu Salah Šabati (S. Š., 1988) a kníh pre deti. Režisér filmov Salah Šabati (1964; nominovaný na Oscara, ocenený Zlatým glóbusom za najlepší cudzojazyčný film, 1964), Veľký kanál (Blaumilch Kanal, 1969; nominovaný na Zlatý glóbus, 1971), Policajt (Ha-šoter Azoulay, 1971; nominovaný na Oscara, ocenený Zlatým glóbusom za najlepší cudzojazyčný film, 1972) a i.

Na Slovensku vyšli výbery Kišonových poviedok pod názvami To sa iným nestane (1999), Pomsta je sladká (2000) a Zostane to v rodine (2001). Nositeľ viacerých literárnych, novinárskych a filmových ocenení.

Kmoško, Michal

Kmoško, Michal, 29. 8. 1876 Ilava – 8. 4. 1931 Pusztazámor (neďaleko Budapešti), Maďarsko — maďarský orientalista a teológ slovenského pôvodu. R. 1893 – 97 študoval teológiu vo Viedni (1898 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza), 1899 – 1900 orientalistiku v Bejrúte a Jeruzaleme, 1900 – 02 absolvoval študijné pobyty na univerzite v Oxforde, Londýne a Paríži, 1916 študijné cesty v Malej Ázii a v Palestíne. R. 1902 – 04 pôsobil ako kaplán v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1904 študijný prefekt ústredného seminára v Budapešti, 1907 súkromný docent, 1909 – 15 profesor na teologickej fakulte, od 1914 na katedre orientálnych jazykov a 1923 – 31 na katedre semitskej teológie na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti, súčasne farár v Pusztazámore.

Písal po nemecky a maďarsky. Zaoberal sa písomnými pamiatkami starovekých národov, najmä sýrskou filológiou, asýriológiou a islamistikou, neskôr i dejinami Turkov a Maďarov. Editorsky sa podieľal na príprave spisov východných kresťanských autorov (Patrologia Syriaca) a stredovekej arabskej literatúry. K jeho najvýznamnejším prácam patrí dielo o reformách, ktoré zaviedol lagašský kráľ Uruinimgina (aj Urukagina), Prvý písaný prepúšťací list ľudstva (Az emberiség első írott szabadságlevele, 1913). Autor viacerých vedeckých článkov a publikácií, napr. Arabi a Chazari (Araber und Chasaren, 1925), Vznik islamu (Az iszlám keletkezése, 1929). Od 1922 člen Maďarskej akadémie vied.

punktácia

punktácia, hebrejsky nikud — súhrnné označenie systému diakritických znamienok používaný na vokalizáciu hebrejských slov. Hebrejčina, podobne ako väčšina semitských jazykov, nezaznamenáva v bežnom texte samohlásky, ale iba spoluhlásky (→ hebrejské písmo). Na označenie samohlások sa používajú značky, takzvané vokalizačné znamienka, čiarky a bodky najčastejšie umiestnené pod príslušné písmeno, príp. do jeho prostrednej alebo hornej časti. V nevokalizovanom texte sa niekedy naznačujú samohlásky pomocou niekoľkých písmen hebrejskej abecedy, ktoré v tomto prípade nenadobúdajú svoju konsonantnú hodnotu. Sú považované za matres lectionis a napovedajú, aká samohláska má byť za predchádzajúcim písmenom vyslovená.

V ranom stredoveku sa vyvinulo niekoľko systémov vokalizácie. Najrozšírenejší a dodnes jediný používaný systém bol vytvorený židovskými učencami (hebr. mazoreti, → mazora) medzi 6. a 10. storočím. Vokalizácia sa primárne týkala biblického textu, neskôr sa začala uplatňovať taktiež v ďalších náboženských textoch a v poézii. V modernej hebrejčine sa vokalizácia štandardného textu nepoužíva, výnimkou sú napr. slovníky, poézia a učebnice.

Sefer ha-bahir

Sefer ha-bahir, Kniha jasu — antológia napísaná v hebrejčine a aramejčine považovaná za jeden z najstarších a najdôležitejších textov židovskej mystiky (→ kabala). Židovská tradícia jej autorstvo pripisuje rabínskemu učencovi Nechunjovi ben ha-Kanovi z 1. stor. n. l., pravdepodobne však bola vytvorená až v stredoveku a jej autor nie je známy. Veľkú časť tvorí komentár židovskej Biblie (→ Tanach) zaoberajúci sa mystickým významom hebrejských písmen (→ gematria). Obsahuje takisto najstaršie známe pojednanie o Božích tvorivých silách sefirot (→ sefira).

Sefer jecira

Sefer jecira, Kniha stvorenia — jeden z najstarších spisov týkajúci sa židovskej mystiky (→ kabala). Podľa židovskej tradície sa jeho autorstvo pripisuje Abrahámovi, skutočný autor je však neznámy. Datovanie jeho vzniku je nejasné, odhaduje sa na 2. – 10. storočie. V spise Sefer jecira sa vôbec po prvýkrát objavuje termín sefirot (→ sefira) označujúci Božie tvorivé sily, ktoré sa podieľali na stvorení sveta.