ihlica

Text hesla

ihlica

1. ozdobný predmet podobný veľkej ihle, používaný na zopnutie odevu, upevnenie pokrývky hlavy (čepcov, závojov, čiapok, ozdobných sieťok) i pri úprave účesu ako ozdoba či šperk. Spočiatku sa ihlice zhotovovali z organických materiálov (drevo, kosti, parohy), neskôr z kovu (bronz, železo). Ich funkcia sa v zásade nemenila, menili sa len tvar, veľkosť a výzdoba, ktoré podliehali dobovej móde a vkusu. Boli určené na každodenné nosenie alebo na slávnostné príležitosti. Najstaršie ihlice vyrobené z kostí a parohov sú z mladšej kamennej doby a sú známe ako súčasť hrobových inventárov. Ihlice uložené v hrobe mali aj symbolickú funkciu, poukazovali na sociálne postavenie pochovaného. Kostené ihlice (jednoduchšie typy ihlíc s variabilnou úpravou hlavice) sú typickým nálezom v kultúrach staršej bronzovej doby (koštianska kultúra). Bronzové ihlice bývali najčastejšie jednodielne (členené na hlavicu, kŕčik, ihlu a hrot), menej sa vyskytujú dvojdielne (tuľajkový násadec, ihla). Najväčší rozmach vo výrobe bronzových ihlíc nastal v strednej bronzovej dobe (únětická a otomanská kultúra). Výnimočne bohatú výzdobu mali ihlice s terčovitou hlavicou charakteristické pre nositeľov únětickej kultúry. Symbolický význam mala ihlica v tvare jašterice z Patiniec z okruhu maďarovskej kultúry. Obrovské veľkosti dosahovali kosákovité ihlice s kotúčovitou hlavicou (dlhé až do 30 cm) používané ľudom mohylových kultúr. V mladšej bronzovej dobe sú ihlice bohato zastúpené v lužickej a gávskej kultúre. V neskorej bronzovej dobe pretrvávali niektoré staršie typy ihlíc a pribúdali najmä tvary s jemnejšou profiláciou hlavice. V staršej železnej dobe dochádzalo k zmenám dovtedajších prísnych pravidiel, spočiatku ešte pretrvávala tradícia v nosení ihlíc jednotlivo (muž) alebo v páre (žena), na konci tohto obdobia boli už čoraz častejšie nahrádzané sponami. V mladšej železnej dobe boli ihlice rozšírené najmä v severovýchodných okrajových oblastiach Slovenska. Zriedkavejšie sa našli v keltských hroboch na západnom Slovensku a podľa ich polohy pri hlave je zrejmé, že slúžili ako vlasové ihlice. V rímskej dobe a počas sťahovania národov sa ihlice vyskytovali zriedkavejšie, na spínanie odevu slúžili už prevažne spony. Ihlice sa naďalej zhotovovali z kostí, parohov, ale i zo slonoviny, železa a z bronzu, výnimočne zo striebra alebo zlata, niekedy s bohatou výzdobou hlavice. Zo stredoveku sú zmienky o ihliciach v testamentoch bohatých mešťanov. Tvorili súčasť dobovej šperkárskej produkcie, zhotovovali sa najčastejšie zo striebra a zlata. Bývali rôznej veľkosti, ich hlavice zdobili drahé kamene, často jeden veľký drahokam alebo viaceré malé drahokamy. V priebehu 17. stor. boli v móde ihlice v tvare kvetín a kytíc. Novinkou sa stali kvetinové ihlice na konáriku z pružného drôtu, ktoré sa pri pohybe rozochvieval. V období baroka tvorili ozdobné ihlice do vlasov (aigrette) súčasť honosných súprav briliantových šperkov. V 2. polovici 18. a v 19. stor. mali obyčajne antropomorfnú alebo zoomorfnú podobu (celá figúra alebo hlavička Maura, Turek v turbane, lev, pes, jaguár). Od polovice 18. stor. sa najmä vo Francúzsku zhotovovali dandyovské pánske súpravy pozostávajúce z ihlíc do viazanky (épingle de cravatte) a náprsenky (jabot pin), prsteňa a vychádzkovej palice. V ľudovom prostredí Slovenska slúžili ihlice ako: a) pomôcka a zároveň ozdoba na upevnenie odevných častí, úpravy hlavy a účesov žien známa už u Slovanov v 5. – 11. stor. Najstaršie doklady na Slovensku pochádzajú z 1. polovice 19. stor. Široká tvarová škála ihlíc závisela od vývojových zmien ženského účesu a pokrývok hlavy, ktoré postupne podmienili v 1. polovici 20. stor. aj jej zánik. Ihlice mohli byť jednostranné i dvojstranné, drevené alebo kovové (meď, alpaka, hliník, mosadz), ktoré vyrábali kováči a zdobili ich rytím. Najstarším typom bola jednostranná ihlica ukončená jednoduchou hlavicou a používala sa na upevnenie pokrývky hlavy (Kysuce, okolie Žiliny, Rajecká dolina). Jednostranná okrúhla aj plochá ihlica s ozdobnou hlavicou sa používala ako šperk na upevnenie párt a vencov, dvojstranná plochá ihlica na upevnenie ženských účesov (stredné a východné Slovensko); ploché ihlice osmičkového tvaru s lubkom sa nosili na dolnej Orave; b) pomôcka na upevnenie pradiva na praslicu zhotovená zo zdobeného medeného, mosadzného a neskôr aj z hliníkového plechu a drôtu (Horehonie) alebo odlievaním z olova do drevených foriem (Turiec). Plechové ihlice sa zdobili razenými ornamentmi, iniciálami alebo rokom výroby. Na znak lásky nimi obdarúvali dievčatá svojich mládencov;

2. nástroj na pletenie a sieťovanie;

3. anat. fibula — dlhá štíhla kosť ležiaca bočne od píšťaly, s ktorou tvorí kostru predkolenia. Rozlišuje sa na nej hlava, krček, telo a bočný členok. Na hlavu ihlice sa upínajú ihlicový pobočný väz a šľacha dvojhlavého svalu stehna. V oblasti krčka ihlice prebieha spoločný ihlicový nerv. Telo ihlice má prednú, zadnú a medzikostnú hranu a prístredný hrebeň. Medzikostná hrana je miestom úponu medzikostnej blany predkolenia, ktorá je rozprestretá medzi kosťami predkolenia (ihlicou a píšťalou). Vzdialenejšia časť lýtkovej kosti je zakončená bočným (vonkajším) členkom, ktorý je dôležitý z hľadiska stability členkového kĺba;

4. bot. ihlicovitý list: tenký veľmi pevný čiarkovitý alebo šupinovitý list ihličnanov (napr. pri smreku, jedli a borovici), ktorý je pôvodom mikrofylom;

5. zool. spikula.

Popis ilustrácie

Zlatá chetitská ihlica, 14. – 13. stor. pred n. l., Metropolitné múzeum umenia, New York

Text hesla

ihlica

1. ozdobný predmet podobný veľkej ihle, používaný na zopnutie odevu, upevnenie pokrývky hlavy (čepcov, závojov, čiapok, ozdobných sieťok) i pri úprave účesu ako ozdoba či šperk. Spočiatku sa ihlice zhotovovali z organických materiálov (drevo, kosti, parohy), neskôr z kovu (bronz, železo). Ich funkcia sa v zásade nemenila, menili sa len tvar, veľkosť a výzdoba, ktoré podliehali dobovej móde a vkusu. Boli určené na každodenné nosenie alebo na slávnostné príležitosti. Najstaršie ihlice vyrobené z kostí a parohov sú z mladšej kamennej doby a sú známe ako súčasť hrobových inventárov. Ihlice uložené v hrobe mali aj symbolickú funkciu, poukazovali na sociálne postavenie pochovaného. Kostené ihlice (jednoduchšie typy ihlíc s variabilnou úpravou hlavice) sú typickým nálezom v kultúrach staršej bronzovej doby (koštianska kultúra). Bronzové ihlice bývali najčastejšie jednodielne (členené na hlavicu, kŕčik, ihlu a hrot), menej sa vyskytujú dvojdielne (tuľajkový násadec, ihla). Najväčší rozmach vo výrobe bronzových ihlíc nastal v strednej bronzovej dobe (únětická a otomanská kultúra). Výnimočne bohatú výzdobu mali ihlice s terčovitou hlavicou charakteristické pre nositeľov únětickej kultúry. Symbolický význam mala ihlica v tvare jašterice z Patiniec z okruhu maďarovskej kultúry. Obrovské veľkosti dosahovali kosákovité ihlice s kotúčovitou hlavicou (dlhé až do 30 cm) používané ľudom mohylových kultúr. V mladšej bronzovej dobe sú ihlice bohato zastúpené v lužickej a gávskej kultúre. V neskorej bronzovej dobe pretrvávali niektoré staršie typy ihlíc a pribúdali najmä tvary s jemnejšou profiláciou hlavice. V staršej železnej dobe dochádzalo k zmenám dovtedajších prísnych pravidiel, spočiatku ešte pretrvávala tradícia v nosení ihlíc jednotlivo (muž) alebo v páre (žena), na konci tohto obdobia boli už čoraz častejšie nahrádzané sponami. V mladšej železnej dobe boli ihlice rozšírené najmä v severovýchodných okrajových oblastiach Slovenska. Zriedkavejšie sa našli v keltských hroboch na západnom Slovensku a podľa ich polohy pri hlave je zrejmé, že slúžili ako vlasové ihlice. V rímskej dobe a počas sťahovania národov sa ihlice vyskytovali zriedkavejšie, na spínanie odevu slúžili už prevažne spony. Ihlice sa naďalej zhotovovali z kostí, parohov, ale i zo slonoviny, železa a z bronzu, výnimočne zo striebra alebo zlata, niekedy s bohatou výzdobou hlavice. Zo stredoveku sú zmienky o ihliciach v testamentoch bohatých mešťanov. Tvorili súčasť dobovej šperkárskej produkcie, zhotovovali sa najčastejšie zo striebra a zlata. Bývali rôznej veľkosti, ich hlavice zdobili drahé kamene, často jeden veľký drahokam alebo viaceré malé drahokamy. V priebehu 17. stor. boli v móde ihlice v tvare kvetín a kytíc. Novinkou sa stali kvetinové ihlice na konáriku z pružného drôtu, ktoré sa pri pohybe rozochvieval. V období baroka tvorili ozdobné ihlice do vlasov (aigrette) súčasť honosných súprav briliantových šperkov. V 2. polovici 18. a v 19. stor. mali obyčajne antropomorfnú alebo zoomorfnú podobu (celá figúra alebo hlavička Maura, Turek v turbane, lev, pes, jaguár). Od polovice 18. stor. sa najmä vo Francúzsku zhotovovali dandyovské pánske súpravy pozostávajúce z ihlíc do viazanky (épingle de cravatte) a náprsenky (jabot pin), prsteňa a vychádzkovej palice. V ľudovom prostredí Slovenska slúžili ihlice ako: a) pomôcka a zároveň ozdoba na upevnenie odevných častí, úpravy hlavy a účesov žien známa už u Slovanov v 5. – 11. stor. Najstaršie doklady na Slovensku pochádzajú z 1. polovice 19. stor. Široká tvarová škála ihlíc závisela od vývojových zmien ženského účesu a pokrývok hlavy, ktoré postupne podmienili v 1. polovici 20. stor. aj jej zánik. Ihlice mohli byť jednostranné i dvojstranné, drevené alebo kovové (meď, alpaka, hliník, mosadz), ktoré vyrábali kováči a zdobili ich rytím. Najstarším typom bola jednostranná ihlica ukončená jednoduchou hlavicou a používala sa na upevnenie pokrývky hlavy (Kysuce, okolie Žiliny, Rajecká dolina). Jednostranná okrúhla aj plochá ihlica s ozdobnou hlavicou sa používala ako šperk na upevnenie párt a vencov, dvojstranná plochá ihlica na upevnenie ženských účesov (stredné a východné Slovensko); ploché ihlice osmičkového tvaru s lubkom sa nosili na dolnej Orave; b) pomôcka na upevnenie pradiva na praslicu zhotovená zo zdobeného medeného, mosadzného a neskôr aj z hliníkového plechu a drôtu (Horehonie) alebo odlievaním z olova do drevených foriem (Turiec). Plechové ihlice sa zdobili razenými ornamentmi, iniciálami alebo rokom výroby. Na znak lásky nimi obdarúvali dievčatá svojich mládencov;

2. nástroj na pletenie a sieťovanie;

3. anat. fibula — dlhá štíhla kosť ležiaca bočne od píšťaly, s ktorou tvorí kostru predkolenia. Rozlišuje sa na nej hlava, krček, telo a bočný členok. Na hlavu ihlice sa upínajú ihlicový pobočný väz a šľacha dvojhlavého svalu stehna. V oblasti krčka ihlice prebieha spoločný ihlicový nerv. Telo ihlice má prednú, zadnú a medzikostnú hranu a prístredný hrebeň. Medzikostná hrana je miestom úponu medzikostnej blany predkolenia, ktorá je rozprestretá medzi kosťami predkolenia (ihlicou a píšťalou). Vzdialenejšia časť lýtkovej kosti je zakončená bočným (vonkajším) členkom, ktorý je dôležitý z hľadiska stability členkového kĺba;

4. bot. ihlicovitý list: tenký veľmi pevný čiarkovitý alebo šupinovitý list ihličnanov (napr. pri smreku, jedli a borovici), ktorý je pôvodom mikrofylom;

5. zool. spikula.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Ihlica [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/ihlica-1