Vyhľadávanie podľa kategórií: medicína – ortopédia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 56 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

acetabuloplastika

acetabuloplastika [lat. + gr.] — druh ortopedickej operácie, ktorá upravuje hornú časť acetabula. Je potrebná na zlepšenie jeho kontaktu s hlavou stehnovej kosti. Nedostatočné krytie acetabulom môže byť súčasťou poruchy vývoja bedrového kĺbu. Po acetabuloplastike sa zlepšujú podmienky statického aj dynamického zaťažovania tohto nosného kĺbu.

acetabulum

acetabulum [lat.], panvička — jamka bedrového kĺbu. Vytvára sa na panve v mieste zrastu bedrovej, sedacej a lonovej kosti. Správne sformovanie acetabula počas rastu je základom dobrej funkcie bedrového kĺbu.

adaktýlia

adaktýlia [gr.], adactylia — nevyvinutie prsta ruky alebo nohy. Izolovaná adaktýlia sa vyskytuje zriedkavo, zvyčajne býva súčasťou komplexnejšieho postihnutia vývoja predlaktia alebo predkolenia s akrálnou časťou. Najzávažnejšou adaktýliou je chýbanie palca ruky; v tomto prípade je potrebné vykonať plastickú operáciu.

achondroplázia

achondroplázia [gr.], achondroplasia — dedičné celkové ochorenie kostry, pri ktorom je porušený rast dlhých kostí. Prejavuje sa nízkou telesnou výškou, skrátenými končatinami, trup a hlava sa vyvíjajú normálne. U väčšiny postihnutých je neporušený intelekt. Dedí sa autozómovo dominantne. Liečba nie je možná, v poslednom období sa pristupuje k systematickému predlžovaniu končatín.

ankylóza

ankylóza [gr.], ankylosis — kĺbová stuhnutosť spôsobená patologickými procesmi kĺbu alebo jeho okolia. Charakterizuje ju úplná strata hybnosti. Liečba: operačná úprava postavenia kĺbových koncov; mobilizačné výkony s cieľom zlepšiť alebo nahradiť stratenú hybnosť kĺbu. Ankylóza je trvalý stav, najdôležitejšia je prevencia.

artralgia

artralgia [gr.], arthralgia — bolesť kĺbu; subjektívny príznak, podľa ktorého charakteristiky (pálivá, tupá, prerušovaná, vyskytujúca sa pri záťaži, tzv. štartovacia ap.), intenzity a priebehu je možné stanoviť diagnózu ochorenia kĺbu. Podstatou terapeutického pôsobenia je ovplyvnenie bolesti, ktorá je spolu s obmedzením pohybu aj indikačným kritériom na vykonanie operácie.

artrogrypóza

artrogrypóza [gr.], arthrogryposis — etiologicky nejasné, rodinne sa vyskytujúce celkové ochorenie kĺbov. Vyznačuje sa vrodenými deformitami kĺbov a ich nepohyblivosťou, postihuje najmä dievčatá. Rozlišujú sa myopatická (dedičná, veľmi vzácna, so svalovými dystrofickými zmenami a s flekčnými kontraktúrami končatín) a neuropatická artrogrypóza (častá, bez dedičnej závislosti, spojená s flekčnými, častejšie však s extenčnými kontraktúrami kĺbov). Klinický obraz závisí od stupňa postihnutia, typické je strnulé držanie končatín, okrem obmedzenia hybnosti kĺbov sú prítomné aj deformity kĺbov (luxácie), rázštep podnebia, zrasty prstov ap. Liečba: komplexná rehabilitačná starostlivosť; deformity obmedzujúce pohyblivosť sú predmetom operačnej liečby. Prognóza ochorenia nie je priaznivá.

artroplastika

artroplastika [gr.] — druh ortopedickej operácie, ktorá rieši zmenené tvarové pomery poškodeného kĺbu. Úpravou obidvoch kĺbových koncov sa zlepšuje ich vzájomný kontakt s cieľom zachovať alebo zlepšiť pohybovú funkciu kĺbu.

artróza

artróza [gr.], arthrosis — dystrofické nezápalové ochorenie kĺbu poškodzujúce chrupku a pod ňou ležiacu kosť. Neskôr v dôsledku hypertrofických, a najmä degeneratívnych zmien rozrúša všetky kĺbové štruktúry. Etiologicky sa rozlišujú sekundárna (prejavuje sa najčastejšie na jednom kĺbe, postihuje mladších jedincov) a primárna artróza (s neznámou príčinou, vyskytuje sa u starších pacientov, spočiatku na jednom, neskôr na viacerých kĺboch, často symetricky). Častá je kombinácia s inými degeneratívnymi zmenami organizmu. Ak sa primárne ochorenie vyskytuje v strednom veku, jeho vznik súvisí s preťažovaním kĺbu (napr. osové odchýlky končatín).

Klinický obraz je subjektívne charakterizovaný neurčitou bolestivosťou, nepoddajnosťou kĺbu (štartovacia bolesť), nástup ťažkostí je pomalý, progresia procesu je však zrejmá; pridružuje sa námahová, neskôr aj pokojová a nočná (v spánku) bolestivosť. Hybnosť kĺbu je obmedzená, pokročilé zmeny kĺbového puzdra a kĺbového mazu vedú k zmenám vonkajšieho vzhľadu a postavenia kĺbu. Liečba: mnohostranná, využíva konzervatívne aj operačné postupy (totálne náhrady kĺbov). Dôležitá je prevencia (životospráva, pracovné zaradenie, šport) zameraná najmä na rizikové stavy – preartrózy.

biomechanika

biomechanika [gr.] —

1. antropol., lek. antropomechanika — odbor antropológie, ktorý sa venuje štúdiu pohybov ľudského tela a jeho segmentov z hľadiska ich mechaniky. Jej poznatky sa využívajú najmä v oblasti športovej antropomechaniky a v športovej praxi (→ kinantropológia);

2. biofyz. vedný odbor zameraný na aplikáciu mechanických princípov na biologické a medicínske problémy. Skúma vplyv rôznych síl na telá živých organizmov (mechanické napätia účinkom gravitačného poľa a svalovej aktivity), toky rôznych kvapalín v telách (krv, hlien), súvislosť medzi tlakom a prietokom v cievach, prenos rôznych látok cez membrány, prispieva k pochopeniu funkcie orgánov, svalov a kostrového systému. Poznatky biomechaniky sa využívajú pri konštruovaní náhradných orgánov, prípadne ich častí (umelé srdcové chlopne, kosti, kĺby);

3. div. zákony mechaniky pohybu aplikované na ľudské telo; termín používaný ruským režisérom V. E. Mejerchoľdom pri tvorbe inscenácií, v ktorých využíval telesný pohyb herca ako jeden z najdôležitejších výrazových prostriedkov na sprostredkovanie významov a emócií divadelných postáv.

corpora oryzoidea

corpora oryzoidea [kor-; lat.] — tzv. ryžové telieska v kĺbových štrbinách (→ voľné teliesko).

distorzia

distorzia [lat.] — pretočenie, skrútenie;

1. fyz. → skreslenie;

2. lek. vytknutie, vyvrtnutie kĺbu.

distrakcia

distrakcia [lat.] — rozčlenenie; lek. roztiahnutie, zväčšenie pôvodnej vzdialenosti medzi navzájom súvisiacimi štruktúrami; spôsob liečby – naprávanie zlomenín ťahom a protiťahom.

dorzalgia

dorzalgia [lat. + gr.] — bolestivé stavy v oblasti rôznych segmentov chrbtice podmienené vertebrogénnymi ochoreniami (všetky chorobné stavy, pri ktorých je chrbtica ústredným patogénnym orgánom). Bývajú najčastejšie degeneratívneho, pri sekundárnych formách aj zápalového, nádorového alebo metabolického pôvodu. Prejavujú sa bolesťami lokalizovanými na úseky chrbtice alebo vyžarujúcimi do inervačných segmentov na trupe a končatinách.

dysplázia

dysplázia [gr.] — neúplný, nedostatočný alebo chybný vývin orgánu alebo tkaniva. Môže postihovať rôzne časti, ale aj celé orgány ľudského tela. S poškodením anatomickej stavby súvisí aj porucha funkcie, ktorá môže byť do určitej miery kompenzovaná inými (náhradnými) mechanizmami.

dyzostóza

dyzostóza [gr.] — vrodená porucha tvorby, vývoja a rastu tkanív tvoriacich kostru. Najčastejšie postihuje osifikáciu kosti, resp. jej plnohodnotnú prestavbu podľa fyziologických a biomechanických potrieb organizmu.

ekchondróm

ekchondróm [gr.] — najčastejšia forma (spolu s enchondrómom) nezhubných kostných nádorov chrupkovitého tkaniva najmä na epifýzach dlhých kostí. Rastom na povrchu kosti spôsobuje poruchu jej tvaru, ktorá si niekedy vyžaduje operačný zákrok.

enchondróm

enchondróm [gr.] — nezhubný nádor chrupkovitého tkaniva. Rastie pomaly vnútri kosti a napriek tomu, že ju deformuje (najmä drobné kosti rúk a nôh), nespôsobuje výrazné ťažkosti. Niekedy býva len náhodným nálezom pri röntgenologickom vyšetrení. Ak sa enchondróm vyskytne v dlhých kostiach končatín, môže (zriedka) byť príčinou patologickej zlomeniny.

exostóza

exostóza [gr.] — výrastok na povrchu kosti krytý chrupkovitým tkanivom vo forme čiapočky, najčastejšie sa vyskytujúci nezhubný nádor kostry. Exostózy rôzneho rozsahu vyrastajú najčastejšie v blízkosti epifýzových chrupiek dlhých kostí končatín (najčastejšie býva postihnutá oblasť kolena), ale aj na kostre trupu. Odstraňujú sa chirurgicky zo zdravotných (ak zapríčiňujú mechanické ťažkosti – tlak, dráždenie nervu, poruchu svalovej funkcie, deformácie kostí) alebo z kozmetických dôvodov.

extenzia

extenzia [lat.] — natiahnutie, narovnanie, vystretie;

1. anat. vystretie celej končatiny alebo jej časti (opak flexia), výsledok činnosti svalových skupín vystieračov – extenzorov;

2. lek. liečebný úkon označujúci trvalý ťah za končatinu s cieľom dlhodobej repozície (uvedenie do správnej polohy) a fixácie (napr. pri liečbe zlomenín), ktorý má zabezpečiť správne postavenie kostných úlomkov a obmedzenie kontraktúr. Podľa spôsobu fixácie sa rozlišuje manžetová, náplasťová a transskeletárna extenzia;

3. log. a) abstraktná entita nefunkcionálnej povahy, ktorá sama môže byť hodnotou intenzie ako istého druhu funkcie (funkcionálnej entity). Extenziami sú napr. pravdivostné hodnoty, ktoré sú hodnotami funkcionálnych entít – propozícií, v závislosti od stavu vecí (od logicky možného sveta a časového okamihu; veta V Bratislave prší reprezentuje propozíciu, súd alebo myšlienku, ktorá v závislosti od stavu vecí identifikuje pravdivostnú hodnotu), ďalej množiny indivíduí, ktoré sú hodnotami funkcionálnych entít – vlastností, v závislosti od stavu vecí (predikát byť človekom identifikuje v závislosti od stavu vecí množinu ľudí), ako aj čísla, ktoré sú hodnotami funkcionálnych entít – veličín, v závislosti od stavu vecí (výraz rýchlosť auta reprezentuje veličinu, ktorú v závislosti od stavu vecí identifikuje číslo); b) extenzia výrazu – fregeovský denotát výrazu; opak → intenzia výrazu.

fibróm

fibróm [lat.] — nezhubný nádor vznikajúci z väzivového tkaniva (napr. v koži). Podľa vzhľadu sa rozlišujú mäkké a tvrdé fibrómy. Mäkký fibróm kože je väčšinou guľovitý útvar presne ohraničeného tvaru, veľkosti hrachu. Môže sa vyskytovať kdekoľvek, jednotlivo alebo ako viacpočetné uzlíčky na krku (veľmi častý je u starších žien). Tvrdý fibróm kože sa vyskytuje zriedkavo. Osobitnými formami fibrómov sú fibrómy vyskytujúce sa v kostiach: fibrózny kortikálny defekt vyskytujúci sa u detí a neosifikujúci fibróm prejavujúci sa bolesťami z únavy a patologickými zlomeninami.

fibromatóza

fibromatóza [lat. + gr.] —

1. difúzne alebo ložiskové rozmnoženie nezhubného spojivového tkaniva v kostrovom svalstve neznámeho pôvodu. Liečba: najčastejšie chirurgická (odstránenie postihnutej časti svalu), pri difúznej forme tlmenie bolestivých príznakov;

2. výskyt mnohopočetných fibrómov.

fibrosarkóm

fibrosarkóm [lat. + gr.] — zhubný nádor vznikajúci z väzivového tkaniva. Klinicky sa prejavuje ako veľký, zvyčajne nebolestivý útvar v mäkkých tkanivách. Fibrosarkóm kostí je zhubný nádor rastúci vnútri kosti (endostový fibrosarkóm), len zriedkavo vychádza z povrchu kosti (periostový fibrosarkóm). Najčastejšie sa vyskytuje v primárnej forme – postihuje zdravú kosť, sekundárna forma sa vyskytuje pri niektorých kostných léziách. Postihuje ľudí v 2. – 4. decéniu. Najčastejšie sa vyskytuje na dolnej časti stehnovej kosti. Klinicky sa prejavuje opuchom a bolestivosťou, v konečnom štádiu patologickou zlomeninou. Liečba: chirurgická, pri metastázach aj cytostatická polychemoterapia.

fixácia

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

gonartróza

gonartróza [gr.] — degeneratívne nezápalové ochorenie kolenného kĺbu (→ artróza) prejavujúce sa nepoddajnosťou v kolene, bolesťou pri chôdzi, najmä pri schádzaní zo schodov, vŕzganím, postupne sa zhoršujúcou pohyblivosťou, hrubnutím a deformáciou. Gonartróza sa začína okolo 50. roku života, niekedy aj skôr najmä vplyvom nadmerného zaťaženia, obezity alebo vybočenia kolien, plochých nôh, kŕčových žíl a poškodenia kolien pri úrazoch. Osobitnou formou gonartrózy je tzv. patelofemorálna artróza (súvisiaca s jabĺčkom v kolene a so stehnom), ktorou sa celkový proces často začína. Liečba: podávanie analgetík na zmiernenie bolestí a pomaly pôsobiacich liekov, ktoré ovplyvňujú stav a výživu chrupky, v pokročilejších štádiách chirurgická.

gonitída

gonitída [gr.] — zápal kolenného kĺbu spôsobený špecifickým alebo nešpecifickým infekčným agensom. Infekcia vniká do kĺbu krvnou cestou, najmä u starších osôb zoslabnutých chronickou chorobou alebo priamo z okolia, napr. pri úraze, operácii alebo punkcii. K špecifickým zápalom patria tuberkulózne, zriedkavejšie syfilitické procesy. Liečba: fixácia končatiny, odstránenie hnisavého výpotku, celková i lokálna aplikácia antibiotík, drenáž, prevencia kontraktúr.

guľatý chrbát

guľatý chrbát — chybné zakrivenie chrbtice (→ držanie tela), pri ktorom krčná a hrudníková chrbtica tvoria kyfotický oblúk. Guľatý chrbát mládeže sa vyskytuje najmä u astenických detí pri oslabení šijového a chrbtového svalstva najčastejšie následkom nadmerného alebo chybného sedenia, nedostatočného pohybového režimu v zmysle aktívneho odpočinku a rozvíjania svalov podieľajúcich sa na udržiavaní vzpriameného postoja (posturálne svalstvo). K možným faktorom vzniku patria poruchy zraku (krátkozrakosť) a dýchanie ústami pri adenoidných vegetáciách. Liečba: najdôležitejšia je prevencia (tvrdé lôžko, návyk správneho držania tela a sedenia v škole, aktívny odpočinok, primeraná telesná námaha a šport), v ťažších prípadoch rehabilitačné cvičenia, prípadne ortopedické pomôcky (ortézy). Guľatý chrbát ako následok práce vzniká pri práci vykonávanej trvalo v zohnutej polohe (napr. stolári), guľatý chrbát starcov ubúdaním chrbticového svalstva a znižovaním medzistavcových platničiek, ktoré sa svojím tvarom zúčastňujú na zakrivení chrbtice.

halisteréza

halisteréza [gr.] — zánik kostného tkaniva spôsobený nedostatkom minerálnych solí, charakteristický odvápnením kostí a tvorbou širokých osteoidných obrúb okolo zvápenatenej kosti (tzv. osteoidný lem), pričom vnútorná časť kostí, ako aj jej obsah vápnika môžu byť nezmenené. Najčastejšie sa vyskytuje pri osteomalácii.

hemiartroplastika

hemiartroplastika [gr.] — čiastočné nahradenie poškodeného kĺbu umelou náhradou. Používa sa v prípadoch, keď je poškodená len malá časť kĺbovej chrupky (maximálne polovica) napr. v bedrovom, najčastejšie však v kolennom kĺbe.

hrb

hrb, gibbus — ostré zakrivenie chrbtice v predozadnom smere s vrcholom smerujúcim dozadu sprevádzané zmenou tvaru hrudníka, príp. odlišným uložením vnútorných orgánov. Vzniká ako následok niektorých ochorení. Napr. pri skolióze vzniká následkom sekundárnych štrukturálnych zmien stavcov, keď zmena vnútornej konfigurácie stavca ovplyvňuje zakrivenie rebier a zmenu priestorového uloženia paravertebrálneho (pristavcového) svalstva (rebrový hrb). Termínom hrb sa označuje aj uhlovitá kyfóza (vertebrogénny hrb vznikajúci najčastejšie na chrbtici pri tuberkulóznom zápale stavca). Tupouhlý hrb vzniká napr. následkom zlomeniny chrbtice.

hyperdaktýlia

hyperdaktýlia [gr.] — nadmerný počet prstov; polydaktýlia.

hyperostóza

hyperostóza [gr.] — celkové zhrubnutie kosti, hyperplázia kostného tkaniva, ktorá postihuje kosť ako celok. Vzniká najčastejšie po zápale kosti (reparačný proces), niekedy je proces vzniku podobný hypertrofii, napr. pri hormonálnych poruchách (akromegália).

hypodaktýlia

hypodaktýlia [gr.] — zmenšený počet prstov; oligodaktýlia.

Chlumského roztok

Chlumského roztok — dezinfekčný roztok fenolu a gáfru v absolútnom etanole, ktorý sa používa v chirurgii a zubnom lekárstve. Nazvaný podľa objaviteľa V. Chlumského.

chodidlo

chodidlo, stupaj — distálna časť dolnej končatiny (od členka smerom dolu), → noha.

chondrodystrofia

chondrodystrofia [gr.] — ochorenie charakteristické abnormálnym vývinom chrupky. Fetálna chondrodystrofia je autozómovo dominantne dedičné ochorenie, ktorého podstatou je porucha tvorby chrupkového tkaniva a jeho neschopnosť meniť sa na kostné tkanivo (porucha enchondrálnej osifikácie). Tieto procesy poškodzujú rast kostí do dĺžky, pričom ich rast do hrúbky je zachovaný. Ide o najčastejšiu vývinovú poruchu kostry charakteristickú malým vzrastom s priemernou výškou 125 cm v dospelosti. Klinický obraz je charakteristický krátkymi, zhrubnutými a deformovanými končatinami pri neporušenom vývine chrbtice a hlavy (nesymetrický trpasličí vzrast). Intelekt postihnutého je neporušený. Liečba: kauzálna liečba neexistuje, v súčasnosti sa obmedzuje na predlžovanie segmentov končatín.

chondróm

chondróm [gr.] — nezhubný, najčastejšie solitárny nádor vznikajúci na podklade chrupkového tkaniva. Ak rastie smerom dovnútra kosti, nazýva sa enchondróm (najčastejšie sa vyskytuje na krátkych rúrovitých kostiach rúk a nôh), ak smerom na povrch kosti (ktorú môže porušiť a perforovať) alebo proliferuje nad jej povrch, ekchondróm (môže sa vyskytnúť aj na chrupkových úponoch rebier, hrudnej kosti alebo na čeľusti). Všetky formy chondrómu môžu svojím tlakom na okolité mäkké štruktúry vyvolávať cievne alebo nervové príznaky (napr. vyvolávať bolesti). Diagnóza sa stanovuje röntgenologicky. Liečba: chirurgická. Zhubný nádor chrupkového pôvodu sa nazýva chondrosarkóm.

chrbtová struna

chrbtová struna, chorda dorsalis — primárna os tela, ktorá sa ako náznak pevnej vnútornej opory vyskytuje pri nižších živočíchoch (→ chordáty). Má podobu elastického povrazca (struny), vzniká z endodermy dorzálnej strany tráviacej rúry a prebieha na chrbtovej strane tela v pozdĺžnej osi. Pri plášťovcoch je iba v chvostovej časti tela, väčšina rodov ju v dospelosti pri metamorfóze stráca. Chrbtová struna je pri vyšších živočíchoch (→ stavovce) vývojovým predchodcom chrbtice.

ihlica

ihlica

1. ozdobný predmet podobný veľkej ihle, používaný na zopnutie odevu, upevnenie pokrývky hlavy (čepcov, závojov, čiapok, ozdobných sieťok) i pri úprave účesu ako ozdoba či šperk. Spočiatku sa ihlice zhotovovali z organických materiálov (drevo, kosti, parohy), neskôr z kovu (bronz, železo). Ich funkcia sa v zásade nemenila, menili sa len tvar, veľkosť a výzdoba, ktoré podliehali dobovej móde a vkusu. Boli určené na každodenné nosenie alebo na slávnostné príležitosti.

Najstaršie ihlice vyrobené z kostí a parohov sú z mladšej kamennej doby a sú známe ako súčasť hrobových inventárov. Ihlice uložené v hrobe mali aj symbolickú funkciu, poukazovali na sociálne postavenie pochovaného. Kostené ihlice (jednoduchšie typy ihlíc s variabilnou úpravou hlavice) sú typickým nálezom v kultúrach staršej bronzovej doby (koštianska kultúra). Bronzové ihlice bývali najčastejšie jednodielne (členené na hlavicu, kŕčik, ihlu a hrot), menej sa vyskytujú dvojdielne (tuľajkový násadec, ihla). Najväčší rozmach vo výrobe bronzových ihlíc nastal v strednej bronzovej dobe (únětická a otomanská kultúra). Výnimočne bohatú výzdobu mali ihlice s terčovitou hlavicou charakteristické pre nositeľov únětickej kultúry. Symbolický význam mala ihlica v tvare jašterice z Patiniec z okruhu maďarovskej kultúry. Obrovské veľkosti dosahovali kosákovité ihlice s kotúčovitou hlavicou (dlhé až do 30 cm) používané ľudom mohylových kultúr. V mladšej bronzovej dobe sú ihlice bohato zastúpené v lužickej a gávskej kultúre. V neskorej bronzovej dobe pretrvávali niektoré staršie typy ihlíc a pribúdali najmä tvary s jemnejšou profiláciou hlavice. V staršej železnej dobe dochádzalo k zmenám dovtedajších prísnych pravidiel, spočiatku ešte pretrvávala tradícia v nosení ihlíc jednotlivo (muž) alebo v páre (žena), na konci tohto obdobia boli už čoraz častejšie nahrádzané sponami. V mladšej železnej dobe boli ihlice rozšírené najmä v severovýchodných okrajových oblastiach Slovenska. Zriedkavejšie sa našli v keltských hroboch na západnom Slovensku a podľa ich polohy pri hlave je zrejmé, že slúžili ako vlasové ihlice. V rímskej dobe a počas sťahovania národov sa ihlice vyskytovali zriedkavejšie, na spínanie odevu slúžili už prevažne spony. Ihlice sa naďalej zhotovovali z kostí, parohov, ale i zo slonoviny, železa a z bronzu, výnimočne zo striebra alebo zlata, niekedy s bohatou výzdobou hlavice. Zo stredoveku sú zmienky o ihliciach v testamentoch bohatých mešťanov. Tvorili súčasť dobovej šperkárskej produkcie, zhotovovali sa najčastejšie zo striebra a zlata. Bývali rôznej veľkosti, ich hlavice zdobili drahé kamene, často jeden veľký drahokam alebo viaceré malé drahokamy. V priebehu 17. stor. boli v móde ihlice v tvare kvetín a kytíc. Novinkou sa stali kvetinové ihlice na konáriku z pružného drôtu, ktoré sa pri pohybe rozochvieval. V období baroka tvorili ozdobné ihlice do vlasov (aigrette) súčasť honosných súprav briliantových šperkov. V 2. polovici 18. a v 19. stor. mali obyčajne antropomorfnú alebo zoomorfnú podobu (celá figúra alebo hlavička Maura, Turek v turbane, lev, pes, jaguár). Od polovice 18. stor. sa najmä vo Francúzsku zhotovovali dandyovské pánske súpravy pozostávajúce z ihlíc do viazanky (épingle de cravatte) a náprsenky (jabot pin), prsteňa a vychádzkovej palice.

V ľudovom prostredí Slovenska slúžili ihlice ako:

a) pomôcka a zároveň ozdoba na upevnenie odevných častí, úpravy hlavy a účesov žien známa už u Slovanov v 5. – 11. stor. Najstaršie doklady na Slovensku pochádzajú z 1. polovice 19. stor. Široká tvarová škála ihlíc závisela od vývojových zmien ženského účesu a pokrývok hlavy, ktoré postupne podmienili v 1. polovici 20. stor. aj jej zánik. Ihlice mohli byť jednostranné i dvojstranné, drevené alebo kovové (meď, alpaka, hliník, mosadz), ktoré vyrábali kováči a zdobili ich rytím. Najstarším typom bola jednostranná ihlica ukončená jednoduchou hlavicou a používala sa na upevnenie pokrývky hlavy (Kysuce, okolie Žiliny, Rajecká dolina). Jednostranná okrúhla aj plochá ihlica s ozdobnou hlavicou sa používala ako šperk na upevnenie párt a vencov, dvojstranná plochá ihlica na upevnenie ženských účesov (stredné a východné Slovensko); ploché ihlice osmičkového tvaru s lubkom sa nosili na dolnej Orave;

b) pomôcka na upevnenie pradiva na praslicu zhotovená zo zdobeného medeného, mosadzného a neskôr aj z hliníkového plechu a drôtu (Horehonie) alebo odlievaním z olova do drevených foriem (Turiec). Plechové ihlice sa zdobili razenými ornamentmi, iniciálami alebo rokom výroby. Na znak lásky nimi obdarúvali dievčatá svojich mládencov;

2. nástroj na pletenie a sieťovanie;

3. anat. fibula — dlhá štíhla kosť ležiaca bočne od píšťaly, s ktorou tvorí kostru predkolenia. Rozlišuje sa na nej hlava, krček, telo a bočný členok. Na hlavu ihlice sa upínajú ihlicový pobočný väz a šľacha dvojhlavého svalu stehna. V oblasti krčka ihlice prebieha spoločný ihlicový nerv. Telo ihlice má prednú, zadnú a medzikostnú hranu a prístredný hrebeň. Medzikostná hrana je miestom úponu medzikostnej blany predkolenia, ktorá je rozprestretá medzi kosťami predkolenia (ihlicou a píšťalou). Vzdialenejšia časť lýtkovej kosti je zakončená bočným (vonkajším) členkom, ktorý je dôležitý z hľadiska stability členkového kĺba;

4. bot. ihlicovitý list: tenký veľmi pevný čiarkovitý alebo šupinovitý list ihličnanov (napr. pri smreku, jedli a borovici), ktorý je pôvodom mikrofylom;

5. zool. spikula.

ireparabilný

ireparabilný [lat.] — nenapraviteľný, neschopný opravy, napr. ireparabilné poškodenie tkaniva, ireparabilná funkčná schopnosť; opak reparabilný.