Huni

Huni — multietnický ázijský kočovný kmeňový zväz nejasného pôvodu. Niektorí bádatelia ich nazývajú európski Huni (niekedy aj Čierni Huni) a za ich predkov považujú nomádsky kmeňový zväz zo severnej Číny a z Mongolska (v čínskych prameňoch nazývaný Siung-nu, ázijskí Huni). Európski Huni boli síce nositeľmi tradícií ázijských Hunov, no neboli s nimi úplne totožní. Huni žili kočovným spôsobom života, pri svojom sťahovaní euroázijskými stepami sa miešali s inými etnickými skupinami (čo pokračovalo aj v Európe), čím sa postupne začalo meniť ich pôvodné etnické zloženie. Rovnako nebola potvrdená príbuznosť európskych Hunov s Bielymi Hunmi (→ Heftaliti) ani s tzv. Červenými Hunmi (niekedy sa tak označujú aj Chioniti, ktorí však pravdepodobne boli nie hunského, ale indoeurópskeho pôvodu).

Za prvé správy o európskych Hunoch sa považujú zmienky o kmeňoch Únnoiov a Chúnoiov žijúcich východne od Donu a severne od Kaukazu v dielach antických geografov z 2. stor. n. l. Dionýsia Periégéta a Klaudia Ptolemaia, ďalšie sa vyskytujú v dielach rímskeho historika zo 4. stor. Ammiana Marcellina, východorímskeho (byzantského) historika Priska z Pania (lat. Priscus, 5. stor.), Zósima, Jordana, Prokopia z Caesarey a i. Po neúspešných ťaženiach proti Číne, ktorá dlhodobo odolávala ich tlaku, sa Huni obrátili na západ. V 70. rokoch 4. stor. n. l. prekročili rieku Don (antickými geografmi považovaná za hranicu Ázie a Európy) a ich vpád do južného Ruska (resp. juhovýchodnej Európy) sa tradične pokladá za podnet na veľké sťahovanie národov. Podrobili si značnú časť tunajších sarmatských Alanov, ktorí zaberali stepi medzi Volgou a Donom, v roku 375 rozvrátili veľký kmeňový zväz rôznych germánskych i negermánskych etník vytvorený Ostrogótmi medzi Donom a Dnestrom (nazývaný Ermanarichova ríša). Z germánskych kmeňov si postupne okrem Ostrogótov podmanili Herulov, Skirov, Rugiov, Gepidov, časť Svébov, Burgundov aj Durinkov. Okolo roku 376 porazili Vizigótov, ktorí žili zhruba na území dnešného Rumunska. Od roku 380 spolu so svojimi germánskymi spojencami postupne prenikali do Karpatskej kotliny, ktorú potom na niekoľko desaťročí ovládli, a svoju moc rozširovali smerom do strednej Európy. V roku 395 prekročili v priestore dnešnej bulharsko-rumunskej hranice zamrznutý Dunaj a tak vstúpili na územie Rímskej (Západorímskej) ríše. V rokoch 401 – 406 sa pod vedením náčelníka Uldina stali na dolnom Dunaji významnou vojenskou silou. Už na začiatku 5. stor. sa Huni stali spojencami Západorímskej ríše v boji s barbarmi, v jej službách bojovali proti Vizigótom, Burgundom i proti hnutiu bagaudov, zatiaľ čo Východorímsku ríšu neľútostne plienili (za vlády Theodosia II. si vykupovala od Hunov mier pravidelnými poplatkami, vykupovala svojich zajatcov a povinne obdarúvala hunských vyslancov). Huni ako spojenci Ríma legálne sídlili i v časti rímskej provincie Panónia, ktorá im bola odstúpená za vojenskú podporu po oficiálnom ústupe rímskej provinciálnej správy z tejto oblasti v roku 433. V tom období sa sformovala centrálna hunská moc, v 2. desaťročí 5. stor. sa sústredila na dolnom Potisí, kde sa skonsolidovalo jadro ich veľkej Hunskej ríše (centrum pravdepodobne v oblasti medzi Dunajom a Tisou).

Hunom pôvodne vždy vládli dvaja králi, pričom každý podrobený kmeň viedol (do určitej miery) vlastný náčelník alebo kráľ podriadený hunským vládcom. Približne od roku 432 viedol ríšu jediný kráľ, resp. veľkokráľ Rua (aj Roas, Ruga, Rugila), po jeho smrti (†434/435) sa následníkmi stali jeho dvaja synovci, bratia Bleda a Atila. V roku 445 po odstránení (zavraždení) Bledu začal Atila vládnuť sám a budovať centralizovanú ríšu. Počas jeho panovania dosiahla ríša Hunov (nazývaná aj Atilova ríša) najväčšiu územnú rozlohu. V čase svojej najväčšej slávy sa rozprestierala približne od Kaspického mora po horné Porýnie, na severe zahŕňala územia južného Poľska a na juhu (od roku 433) pôvodnú rímsku provinciu Panóniu. Atila (nazývaný aj Bič boží) vytváral nové správne a vojenské úrady, na ktorých čelo sám vyberal (aj odvolával) mužov najmä z členov vyššej vrstvy podrobených kmeňov (gr. logades). Títo muži vykonávali v ústrednej správe funkcie členov Atilovej osobnej gardy, vojenských veliteľov, diplomatov, sekretárov, v miestnej správe vyberačov daní a pod. Podieľali sa na všetkých výhodách, ktoré ríša poskytovala, o. i. bohatli z vojnovej koristi. V 40. rokoch 5. stor. sa vzťahy Hunov s Rímskou ríšou zhoršili. Začiatkom roka 451 napadol Atila najmä s pomocou Ostrogótov a Gepidov Západorímsku ríšu. Po začiatočnom víťaznom postupe Galiou boli Huni koalíciou Rimanov, Vizigótov, Burgundov, Alanov, Sasov, Frankov-Saliov a časti stredorýnskych Frankov pod vedením západorímskeho vojvodcu Flavia Aëtia nútení ustúpiť od obliehaného mesta Aureliana (dnešný Orléans) a 20. júna 451 boli porazení v bitke na Katalaunských poliach (medzi Troyes a Châlons-en-Champagne, dnes Francúzsko). Po Atilovej náhlej smrti (v roku 453) povstali podmanené germánske kmene, využijúc nesvornosť jeho synov, a v roku 455 v bitke na rieke Nedao v Panónii (lokalizácia je neistá) utrpeli Huni zdrvujúcu porážku, po ktorej sa ich ríša rozpadla. Atilovi synovia (sú známe mená iba troch) Ellak (†454) a Dengizik (aj Dengizich, †469) padli v boji, Ernak (aj Ernach, †po 467) pravdepodobne odviedol zvyšky Hunov do stepí pri Volge, kde čoskoro splynuli s ostatnými kočovníkmi (pravdepodobne sa podieľali aj na utváraní Protobulharov), niektorí sa uplatnili v rímskych vojenských službách.

Huni sa zapísali do histórie ako postrach celej Európy, ich vojnové ťaženia a víťazstvá všeobecne vyvolávali panický strach. Huni boli vynikajúci jazdci a pri jazde na koňoch mimoriadne presne strieľali z lukov. Drvivé víťazstvá dosahovali prudkými útokmi, nevypočítateľnými ústupmi a rýchlymi strategickými presunmi. Zo zbraní používali reflexné luky, meče a zrejme i kopije. Boli pre nich charakteristické sedlá s drevenou konštrukciou a jazdecký bičík (nagajka). Kým v diele Ammiana Marcellina zo 4. stor. sú opisovaní ako barbari nízkej kultúrnej úrovne, bez náboženstva a stálej vlády, Priskos z Pania ich vo svojom diele z 2. polovice 5. stor. opisuje ako národ s vyspelou mytológiou, náboženstvom, uhladeným spoločenským správaním, so záľubou v ústne tradovanej poézii a s veľkou (kultovou) úctou k panovníkovi a k mŕtvym. V ich hroboch boli nájdené zlaté diadémy, náušnice, zlaté nákrčníky, pracky, zdobené konské postroje, sedlá, zbrane, bronzové kotlíky a keramika s vhladzovanou výzdobou. Na Slovensku sa centrum osídlenia Hunov predpokladá v okolí Levíc, kde sa našli bohaté kostrové hroby, ďalšie nálezy hrobov boli lokalizované na juhu stredného Slovenska (Pohronie, Poiplie) a juhu východného Slovenska. Náleziská obsahovali reflexný luk, rovný paloš, konský postroj, diadémy a bronzové kotlíky.