Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Ázia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 273 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abadan

Abadan, perzsky Ábádán — mesto v Iráne na ostrove Abadan na rieke Šatt al-Arab 53 km od ústia do Perzského zálivu, administratívne stredisko provincie Chúzestan; 218-tis. obyv. (2006). Založené v 8. stor., po 1909 v dôsledku výstavby ropovodov a rafinérie ropy rýchly rast. Značne poškodené počas iracko-iránskej vojny 1980. Centrum spracovania ropy. Medzinárodné letisko, technologický inštitút, múzeum.

Abataj-chán

Abataj-chán, aj Abataj-Sajn-chán, Abtaj-chán, 1554 – 1587 — chalšské (severomongolské) knieža, zakladateľ dynastie Tüšet-chánov. Vyhlásil tibetský buddhizmus za štátne náboženstvo. R. 1586 dal na rozvalinách Karakorumu, hlavného mesta mongolskej ríše z 13. stor., postaviť kláštor Erdenedzú pokladaný za najstarší kláštor tibetského buddhizmu v Mongolsku.

Abdalláh ibn al-Husajn

Abdalláh ibn al-Husajn, 1882 Mekka – 20. 7. 1951 Jeruzalem (zavraždený) — emir z dynastie Hášimovcov. Od 1921 emir Transjordánska (Zajordánska) pod britskou mandátnou správou, zjednotením Sýrie, Transjordánska a Iraku sa usiloval o vytvorenie nezávislého arabského kráľovstva. Od 1946 kráľ nezávislého Transjordánska. Presadzoval britské záujmy na Blízkom východe. Po získaní územia vých. Palestíny (Predjordánsko) vyhlásil 1948 Jordánske hášimovské kráľovstvo.

abcházske dolmeny

abcházske dolmeny — megalitické hrobky v Gruzínsku na území Abcházska (obce Šera, Arantha a i.). Najstaršie pochádzajú z 2. pol. 3. tisícročia pred n. l., mladšie z 1. pol. 2. tisícročia pred n. l. Vyskytujú sa v nich predmety z bronzovej doby.

Abcházsko

Abcházsko, Abcházska republika, gruz. Apchazetis, Apchazetis Respublika — autonómna republika Gruzínska (fakticky mimo jeho kontroly) v severozáp. časti Zakaukazska pri pobreží Čierneho mora; 8 600 km2, 243-tis. obyvateľov (2012), hlavné mesto Suchumi.

Väčšinu územia zaberajú juž. svahy Veľkého Kaukazu, časť sev. hraníc tvorí hlavný predelový hrebeň Kaukazu (Dombaj-Uľgen, 4 046 m n. m.). Predhoria juž. svahov Kaukazu prechádzajú smerom k pobrežiu do úrodnej nížiny. Na málo rozčlenenom pobreží Čierneho mora sú početné široké pláže. Krátke vodnaté rieky ústiace do Čierneho mora majú veľké zásoby energie. Z horských jazier sú najväčšie Rica a Amtkeli. Vlhké subtropické podnebie; vrcholy Kaukazu so stálou snehovou pokrývkou. V oblasti vlhkej nížiny zamokrené aluviálne pôdy, v predhoriach miestami úrodné červenozeme a žltozeme. V pobrežnej nížine rastú palmy, eukalypty a i. subtropické plodiny, predhorie je hlavnou oblasťou pestovania čajovníka, 55 % územia tvoria lesné porasty.

V juž. časti republiky pri rieke Galidzga sú ložiská čierneho uhlia, pri rieke Kodon ložiská barytu, známe sú aj ložiská polymetalických rúd a ortuti. Hlavným hospodárskym odvetvím je poľnohospodárstvo orientované na pestovanie tabaku a čajovníka (na juhovýchode republiky). Rozšírené je aj vinohradníctvo, včelárstvo a chov priadky morušovej. V priemyselnej výrobe dominujú odvetvia spracúvajúce najmä subtropické plodiny, prevažne čaj (v mestách Gali, Ačigvara, Okumi a i.) a tabak (Suchumi, Gudauta, Očamčira). Energetickou základňou sú tepelné elektrárne, ktoré využívajú ložiská uhlia v okolí Tkvarčeli, a vodné elektrárne na kaukazských riekach. V Suchumi je rozvinutý kožiarsko-obuvnícky, v Suchumi, Gudaute a Očamčire odevný priemysel. V železničnej doprave je významná elektrifikovaná trať Tuapse – Suchumi – Samtredia; prístavy v Suchumi, Očamčire, Gudaute, Gagre. Subtropický ráz krajiny, príjemná klíma a atraktívne pláže podmienili rozvoj cestovného ruchu. Centrami rekreačných oblastí medzinárodného významu sú Suchumi, Gudauta, Gagra a Picunda. V cestovnom ruchu má veľký význam i Dombaj a jazero Rica.

Obyvateľstvo: 51,1 % Abcházov, 19,2 % Gruzíncov, 17,2 % Arménov, 9,2 % Rusov, 0,6 % Grékov, 0,7 % Ukrajincov, 2,0 % ostatných (2016). Náboženstvo: 60 % pravoslávnych kresťanov, 16 % sunnitských moslimov, 3 % vyznávačov abcházskeho náboženstva, 5 % pohanov, 8 % ateistov a neveriacich, 8 % ostatných (2003). Používané jazyky: abcházština, gruzínčina, ruština.

Na území Abcházska sa nachádzajú bohaté archeologické náleziská z obdobia paleolitu a bronzovej (→ abcházske dolmeny) i železnej doby. V období gréckeho osídľovania (Dioskuria, dnes Suchumi; Pitiunti, dnes Picunda) bolo súčasťou Kolchidského kráľovstva (→ Kolchida). V 6. stor. sa celé záp. Gruzínsko stalo predmetom bojov medzi Byzanciou a Perziou. Abcházsko zohralo aktívnu úlohu pri vytváraní feudálneho Gruzínska, neskôr v bojoch proti Mongolom. V 80. rokoch 8. stor. abcházske knieža Leon II. politicky zjednotil záp. Gruzínsko, pripojil časť vých. Gruzínska, porazil Byzanciu a prijal titul kráľa Abcházskeho kráľovstva s hlavným mestom Khuthasi (dnešné Kutaisi), ktoré dosiahlo najväčší rozmach v 9. stor. – 1. pol. 10. stor., od 975 súčasť zjednoteného feudálneho Gruzínska. V 70. rokoch 16. stor. sa Abcházsko dostalo pod nadvládu Turkov, od 1810 spolu s celým Gruzínskom súčasť Ruska. Časté vzbury proti cárizmu, 1877 – 78 masové násilné vysídlenie Abcházov do Turecka.

R. 1917 – 21 bolo Abcházsko súčasťou Gruzínskej demokratickej republiky, 4. 3. 1921 vznikla Abcházska autonómna sovietska socialistická republika, od decembra 1921 súčasť Gruzínska, 1. 4. 1925 bola prijatá prvá abcházska ústava, od 1931 autonómna republika v rámci Gruzínska (Abcházska autonómna sovietska socialistická republika). Po rozpade ZSSR úsilie o dosiahnutie zvrchovanosti, 23. 7. 1992 zrušil abcházsky parlament ústavu z 1978 a obnovil platnosť ústavy z 1925 označujúcej Abcházsku republiku za zvrchovaný štát v rámci Gruzínska. Gruzínsko tento akt neuznalo a na územie Abcházska vstúpili v auguste 1992 gruzínske vojská. V septembri 1993 ukončenie bojov, na prímerie uzavreté 14. 5. 1994 dozerali na abcházsko-gruzínskych hraniciach na rieke Inguri od júna 1994 mierové sily OSN (tvorené prevažne ruskými vojskami) a pozorovatelia OSN, súčasne prebiehali rokovania o statuse Abcházska v rámci Gruzínska. Po rusko-gruzínskej vojne v auguste 2008 Rusko 26. 8. 2008 uznalo nezávislosť separatistického regiónu, medzinárodné spoločenstvo ho však naďalej považuje za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska. V októbri 2008 prijal gruzínsky parlament zákon o okupovaných územiach, podľa ktorého sa štatút územia bývalej Abcházskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky definuje ako okupované územie. Abcházsko, hospodársky i politicky závislé od Ruska, je prezidentská republika s vlastnou ústavou (prijatá 26. 11. 1994), parlamentom (35 členov) a zákonodarstvom, de facto nezávislá od Gruzínska, de iure súčasť Gruzínska. Prezidentom je od 25. septembra 2014 Raul Chadžimba (*1958).

Abraham ibn Ezra

Abraham ibn Ezra, 1092 Toledo – 1167 Calahorra — španielsky židovský básnik, filozof (novoplatonik) a cestovateľ. Písal po hebrejsky. Autor komentárov s filozofickými a literárnymi postrehmi k veľkej časti Starého zákona i náboženských básní (viaceré sa nachádzajú v modlitebných knihách v sefardských synagógach). Vo filozofických spisoch spájal racionalizmus s mystikou. Jeho 4 gramatické spisy sa pokladajú za základ systematickej hebrejskej jazykovedy, do hebrejčiny preložil z arabčiny mnoho astronomických a astrologických diel.

Adžarsko

Adžarsko, Adžarská republika, gruz. Ačara, Ačaris avtonomiuri respublika— autonómna republika Gruzínska na pobreží Čierneho mora, na juhu hraničí s Tureckom; 2 900 km2, 336-tis. obyvateľov (2014), hlavné mesto Batumi. Väčšinu územia tvoria záp. chrbty Malého Kaukazu (Meschetský, Šavšetský), na pobreží úzke nížiny. Podnebie v prímorí vlhké subtropické, smerom do vnútrozemia suchšie, mierne chladné až chladné. Najväčšia rieka Adžaris-Ckali s prítokom Čoroch. Pôdy v pobrežnej nížine aluviálne, vo vnútrozemí hnedozeme. Takmer 60 % územia zaberajú lesy a kroviny, úrodná pôda najmä v pobrežnej nížine.

V hospodárskej štruktúre dominuje poľnohospodárstvo, a to pestovanie subtropických plodín, napr. citrusového ovocia a čajovníka. V hornatej časti prevláda vinohradníctvo, ako aj pestovanie kukurice a tabaku. Vo vnútrozemí chov oviec a kôz, včelárstvo, chov priadky morušovej. Najdôležitejším priemyselným odvetvím je potravinársky priemysel, významné sú podniky na spracovanie čaju (Kobuleti, Čakva, Očchamuri), hrozna (Batumi, Keda) a aromatických olejov i konzervárne ovocia. V Batumi aj chemický (spracovanie ropy z Azerbajdžanu), strojársky (výroba zariadení pre potravinársky priemysel a elektrotechnických výrobkov) a farmaceutický priemysel, lodenice. Železničná, cestná a námorná doprava (pozdĺž pobrežia vedie železničná trať Samtredija – Batumi; v Batumi jeden z najväčších čiernomorských prístavov). Cestovný ruch.

Obyvateľstvo: 96 % Gruzíncov a Adžarov, 1,6 % Arménov, 1,1 % Rusov, 1,2 % iných (2014). Náboženstvo: sunnitský islam (Adžari), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: gruzínčina, ruština.

Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z bronzovej a zo železnej doby. Územie Adžarska bolo v 6. – 4. stor. pred n. l. súčasťou Kolchidského kráľovstva (→ Kolchida), časťou provincie Meschethi, osídlené gruzínskymi kmeňmi Adžarov, v 3. stor. pred n. l. súčasť Kartlijského kráľovstva (→ Kartli). Od 1. stor. šírenie kresťanstva. Od 8. stor. súčasť územia Bagrationovcov, od pol. 11. stor. feudálneho Gruzínskeho kráľovstva. V 80. rokoch 11. stor. z juhu plienené nájazdmi Seldžukov, od 70. rokov 16. stor. pod tureckou nadvládou, v 2. pol. 17. stor. prijala adžarská šľachta islam, silné poturčovanie, a to najmä po 1851, keď sa Adžarsko stalo súčasťou tureckého Lazistanu. Gruzínčina zostala domácim jazykom. Po rusko-tureckej vojne 1877 – 78 bolo Adžarsko oficiálne pridelené Rusku (súčasť Gruzínska, kultúrna asimilácia, hospodársky rozvoj), po Februárovej revolúcii 1917 pod právomocou Zvláštneho zakaukazského výboru, 1918 – 21 súčasť nezávislej Gruzínskej demokratickej republiky (menševici), 1921 pripadla časť Adžarska Turecku. V marci 1921 bolo Batumi obsadené sovietskymi vojskami, podľa zmluvy medzi Tureckom a sovietskym Ruskom (16. 3. 1921) Adžarsko vyhlásené za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska, 16. 7. 1921 vyhlásená Adžarská autonómna sovietska socialistická republika ako súčasť Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Po rozpade ZSSR 1991 autonómna republika v rámci Gruzínska s vlastnou ústavou, zákonodarstvom a parlamentom. R. 1991 – 2004 obdobie izolacionistickej autokratickej vlády predsedu Najvyššej rady (od 2001 hlavy republiky) Aslana Abašidzeho (*1938). R. 2003 po tzv. ružovej revolúcii (zvrhnutie gruzínskeho prezidenta E. Ševarnadzeho) sa stupňovalo napätie medzi adžarským vedením a ústrednou gruzínskou vládou, ktorá sa usilovala obmedziť separatistické úsilie Adžarska a požadovala odzbrojenie adžarských polovojenských síl. Ozbrojený konflikt odvrátili masové protesty proti Abašidzeho autokratickej vláde, ktoré vyústili do jeho rezignácie a odchodu do Ruska (máj 2004). Novým predsedom adžarskej vlády sa stal Levan Varšalomidze (*1972), boli prijaté zákony, ktoré definovali adžarskú formu autonómie. R. 2008 bola prijatá nová ústava, v ktorej je zakotvená symbolika (vlajka, erb) Adžarska.

Najvyšším zastupiteľským orgánom je Najvyššia rada pozostávajúca z 21 poslancov (15 na základe pomerného a 6 na základe väčšinového zastúpenia) volených na 4 roky. Vláda sa skladá z predsedu (schvaľuje ho Najvyššia rada) a 4 ministrov. Adžarsko je v rámci Gruzínska de iure autonómne, de facto spadá pod kontrolu gruzínskej ústrednej vlády. Predsedom vlády je od 15. júla 2016 Zurab Pataradze (*1973), predsedom Najvyššej rady je od 2016 David Gabaidze (*1980).

Afganistan

Afganistan, Afganská islamská republika, daríjsky Afghánestán, Jomhúrí-ye Eslámí-ye Afghánestán, paštsky Afghánistán, Dê Afghánistán Islámí Jumhúríyat — štát v juž. časti Strednej Ázie medzi Iránom, Pakistanom a Čínou. Na severe hraničí s Turkménskom, Uzbekistanom a Tadžikistanom. Administratívne sa delí na 32 provincií.

Jeho územie vypĺňajú tri rozľahlé krajinné celky – sev. náhorné plošiny, centrálne vysočiny a juhozáp. nížiny. Asi polovica územia leží vo výške viac ako 2 000 m n. m. Krajina sev. náhorných plošín je suchá (len do 200 mm zrážok ročne), pokrytá stepnou a polopúšťovou vegetáciou. Na väčšine územia tejto oblasti, v zime chladnej (priemerné teploty v januári 3 °C) a v lete horúcej (v júli 32 °C), je rozvinutý extenzívny chov oviec a hovädzieho dobytka. V regióne centrálnych vysočín zaberajúcom dve tretiny celého Afganistanu dominuje horská sústava Hindúkuša, ktorá sa tiahne od severovýchodu na juhozápad. Na západe zasahuje na územie Afganistanu menej rozčlenená Iránska plošina s rozľahlými bezodtokovými panvami. Oblasť centrálnych vysočín má prijateľnejšie klimatické podmienky na osídlenie (priemerné teploty v januári −4 °C, v júli 24 °C, zrážky viac ako 380 mm ročne), preto väčšina obyvateľov žije v ich vyššie položených úzkych dolinách. Juhozáp. nížiny trpia nedostatkom vlahy (50 – 200 mm ročne). Aj napriek pomerne priaznivým teplotným pomerom (priemerné teploty v januári 2 °C, v júli 29 °C) sú osídlené len pozdĺž väčších riek stekajúcich zo strání Hindúkuša (Faráh, Ksah, Helmand). Juž. časti Afganistanu sú najsuchšie, pokryté púšťami Margo (na juhozápade) a Registan (na juhovýchode). Pôdy Afganistanu sú pomerne úrodné, poľnohospodársky využívané len v dolinách riek (Amudarja, Harírúd, Helmand a i.) a na stráňach horských masívov, kde je k dispozícii dostatok vody na zavlažovanie. Nerastné bohatstvo nie je dôsledne preskúmané. Známe sú ložiská zemného plynu, ropy, uhlia, farebných rúd, zlata a i. nerastov, nedávno boli objavené ložiská lítia, rúd železa, kobaltu, uránu a medi.

Afganistan je prevažne poľnohospodárskym štátom s ekonomikou negatívne poznačenou najmä politickými a vojenskými konfliktmi. Významnú zložku hospodárstva predstavuje kontrola nad tranzitom neprecleného a nezdaneného tovaru na trase z Pakistanu cez Afganistan späť do Pakistanu alebo Iránu, Turkménska, Uzbekistanu a Číny. Krajina bola a je závislá od ekonomiky okolitých krajín (v minulosti od ZSSR, v súčasnosti od Pakistanu). Priemyselná štruktúra je rozvrátená, významné sú iba cementársky priemysel a ťažba čierneho uhlia, ďalšími tradičnými odvetviami sú textilný, obuvnícky, potravinársky a chemický (výroba priemyselných hnojív) priemysel, ako aj výroba mydla; rozvinuté remeslá (remeselná výroba nábytku, tkanie kobercov a látok, spracovanie ovčích koží a vlny, zlatotepectvo). Napriek tomu, že v poľnohospodárstve pracuje väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, krajina nie je potravinovo sebestačná. Nevyhnutnou podmienkou rastlinnej výroby je umelé zavlažovanie pôdy. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, bavlník, zemiaky, kukurica, ryža, ovocie a zelenina. Osobitné postavenie má pestovanie orechov, grepov a melónov, ktoré sú žiadané na zahraničných trhoch. Vo veľkej miere sa pestuje mak na výrobu ópia (Afganistan je najväčším producentom ópia na svete). Živočíšna výroba využíva prirodzené pasienky na vysokohorský chov hovädzieho dobytka, oslov a oviec (najmä karakulských), na juhu chov tiav. Rozvoj dopravy sťažuje členitý terén. Krajina nemá takmer žiadne železničné trate (od 2010 je vo výstavbe železničná trať vedúca od hranice s Uzbekistanom do mesta Mazáre Šeríf), cesty vedú zväčša dolinami dlhších riek, najväčší význam má cestné spojenie Kábulu s Pakistanom. Medzinárodné letiská sú v mestách Kábul, Herát, Kandahár a Mazáre Šeríf. Vodná doprava na Amudarji. Bilancia zahraničného obchodu je trvalo pasívna. Vyváža sa ópium (najväčší vývozca na svete), ovocie (najmä sušené), orechy, koberce, vlna. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, spotrebný tovar, ropa a ropné produkty. Obchodní partneri: Pakistan, India, Irán, Čína.

Obyvateľstvo: Afganci. Štátnym náboženstvom je islam (80 % sunnitov, 19 % šíitov). Osídlená je najmä centrálna časť štátu. K najvýznamnejším mestám patria Kábul, Kandahár, Herát, Mazáre Šeríf a Džalálábád .

V staroveku bolo územie dnešného Afganistanu ovládané Peržanmi, 330 – 329 pred n. l. dobyté Alexandrom III. Veľkým, okolo 250 pred n. l. súčasť grécko-baktrijského kráľovstva (→ Baktria), v 1. – 3. stor. ovládané Kušánskou ríšou, v 5. – 6. stor. rozdrobené na malé štáty, ktoré boli zväčša vazalmi Sásánovcov. V 7. – 8. stor. si väčšinu územia podrobili Arabi (→ Arabská ríša; začiatok islamizácie). R. 979 – 1187 bol Afganistan súčasťou islamského Ghazníjskeho sultanátu (Mahmúd z Ghazní). V 10. – 11. stor. prvé zmienky o Afgancoch (Paštunoch). V 1. pol. 13. stor. krajina spustošená a takmer vyľudnená po vpáde Džingischána (okolo 1221), 1398 vpád Timúra, 1405 – 1506 provincia Herát centrom timúrovskej ríše, v 16. stor. nadvláda Veľkých Mogulov a Safíjovcov, proti ktorým vypuklo niekoľko povstaní, vznik menších kniežatstiev.

R. 1709 sa Kandahár vymanil z perzského područia, 1716 oslobodený aj Herát – vznik nezávislého Afganistanu. Chán Mír Mahmúd Hotaki (*asi 1697, †1725) zjednotil afganské vojenské sily, 1722 Afganci ovládli Perziu, 1730 však boli vytlačení a perzský šáh Nádir sa 1738 zmocnil Kandaháru. R. 1747, keď bol na zhromaždení afganských kmeňov v Kandaháre zvolený za panovníka Ahmad Šáh Durrání, vznikla z kmeňového zväzu jednotná ríša s centralizovanou správou kmeňových a rodových náčelníkov s centrom v Kandaháre. Po početných vojenských ťaženiach ríša siahala až do Pandžábu, Kašmíru, Sindhu, Balúčistanu, Chorásánu, Balchu a i.; 1773 (po smrti Ahmada Šáha) sa rozpadla na 4 samostatné kniežatstvá, opätovné zjednotenie až v 19. stor., zároveň pokusy Spojeného kráľovstva o ovládnutie Afganistanu.

R. 1838 – 42 v prvej anglo-afganskej vojne (→ britsko-afganské vojny) sa síce britské vojská postupom z Indie zmocnili Kábulu, ale po povstaní v meste sa začal britský ústup, ktorý sa po ozbrojenom boji Afgancov zmenil na panický útek. Snaha Ruska o vplyv nad územím. R. 1878 – 80 druhá anglo-afganská vojna, nezávislosť Afganistanu silno obmedzená. Po neúspešnom odpore chán Abdurrahmán podpísal zmluvu, podľa ktorej Briti kontrolovali zahraničnú politiku a hospodárstvo krajiny. Za vlády Abdurrahmána 1880 – 1901 vytváranie centralizovaného štátu. R. 1885 v rusko-afganskej vojne porážka Abdurrahmána, 1887 stanovená severoafganská hranica; Rusko uznalo britský vplyv v Afganistane. R. 1893 anglo-afganská zmluva o severozáp. hranici Indie, Abdurrahmán bol nútený uznať Durandovu líniu za vých. hranicu krajiny, časť územia Afganistanu, na ktorom žilo 50 % všetkých Afgancov (tzv. Paštunistan, v dnešnom Pakistane), pripojená k Indii, proti čomu povstali vých. afganské kmene, ich odpor potlačený až 1897.

R. 1901 – 19 vláda emira Habíbulláha; vznik mladoafganského hnutia na čele s Abdulgháním, ktoré sa usilovalo o zavedenie reforiem a ústavy. R. 1919 prevrat, probritský emir Habíbulláh zabitý, emir Amánulláh vyhlásil 28. 2. nezávislosť Afganistanu, ktorú uznalo aj sovietske Rusko. Spojené kráľovstvo rozpútalo tretiu anglo-afganskú vojnu, v ktorej bolo porazené. R. 1919 – 73 konštitučná monarchia (dynastia Nádirovcov). R. 1919 – 29 liberálne reformy emira Amánulláha, 1929 víťazstvo reakčného kmeňového povstania, trónu sa zmocnil M. Nádir Chán (kráľ 1929 – 33), ktorý 1932 vyhlásil konzervatívnu ústavu, po jeho smrti (atentát) sa stal panovníkom M. Záhir Šáh (1933 – 73). Počas 2. svet. vojny Afganistan neutrálny. R. 1973 vyhlásená republika, prezident, generál S. M. Dá’úd (z dynastie Nádirovcov), zvrhnutý 1978 ľavicovým prevratom marxisticko-leninskej Ľudovej demokratickej strany Afganistanu (od 1990 Vlastenecká strana), moc prevzala revolučná rada a vláda, vyhlásená Afganská demokratická republika silno orientovaná na ZSSR. Protivládnymi povstaniami začiatkom 1979 sa začala občianska vojna; po rozkole vo vládnej strane predstavitelia dogmatického komunistického jadra strany vystúpili proti najvyššiemu predstaviteľovi strany a vlády Hafizulláhovi Amínovi (*1929, †1979) a na ich žiadosť 27. 12. 1979 vpadli do krajiny sovietske vojská. Amín bol popravený, najvyšším predstaviteľom strany a vlády sa stal B. Karmal. V januári 1980 sa 7 opozičných afganských zoskupení (sunnitskí fundamentalistickí a nacionalistickí povstalci, tzv. spojenectvo siedmich) spojilo do Islamského združenia afganských mudžáhidov so sídlom v Péšávare.

Od 1982 v Ženeve afgansko-pakistanské rozhovory o riešení situácie. Od 1986 generálny tajomníkom strany M. Nadžíbulláh, vyhlásený kurz národného zmierenia, 1987 povolená činnosť ďalších politických strán, opozícii ponúknuté miesta vo vláde, názov krajiny Afganská republika. R. 1988 vytvorilo spojenectvo siedmich dočasnú vládu, ktorá mala nahradiť vládu v Kábule, úsilie o vytvorenie islamského štátu; v Ženeve podpísané dohody medzi Afganistanom a Pakistanom s medzinárodnými zárukami; 1988 – 89 postupný odchod sovietskych vojsk. R. 1989 prevzala moc vojenská rada na čele s Nadžíbulláhom; v pakistanskom Rávalpindí opozíciou menovaný prezident S. Mudžáddadí a vláda mudžáhidov (neuznané šíitskou opozíciou sídliacou v Iráne), 1990 uzákonený politický pluralizmus, islam štátnym náboženstvom. Po neúspešných rozhovoroch o prímerí Nadžíbulláh 1992 zosadený, predstavitelia mudžáhidov vytvorili Radu islamskej svätej vojny, ktorá nahradila dočasnú vládu, názov Afganský islamský štát; zrušenie parlamentu. Nová vlna násilností medzi sunnitskými a šíitskými bojovníkmi. Novým prezidentom B. Rabbání, predstaviteľ umierneného Islamského zväzu (Džamaíte islámí); s vodcom fundamentalistickej Islamskej strany (Hezbe islámí) G. Hekmatjárom uzavrel mierovú zmluvu, ktorá mala ukončiť boje medzi mudžáhidmi. Po opätovných prudkých bojoch rozdelenie moci, Hekmatjár predsedom vlády.

R. 1994 začali obsadzovať územie bojovníci fundamentalistického hnutia Taliban, ktorí boli podporovaní Pakistanom a po neprestajných bojoch v septembri 1996 ovládli Kábul (prezident Nadžíbulláh obesený) a tri štvrtiny územia Afganistanu; proti nim provládne vojská generála A. Š. Masúda a generála A. R. Dóstuma, ktoré kontrolovali 6 provincií na S územia. V októbri 2001 sa začala americká operácia Trvalá sloboda, ktorá vytlačila Taliban takmer z celého Afganistanu. Pomocou Medzinárodných bezpečnostných podporných síl (International Security Assistance Force, ISAF) sa situácia stabilizovala. V decembri 2001 bola v Bonne vytvorená dočasná vláda na čele s H. Karzajom, v júni 2002 na zhromaždení zástupcov všetkých regiónov a politických i vojenských štruktúr (lója džirga) vyhlásená Afganská islamská republika, 2003 prijatá ústava, na základe ktorej bol vytvorený dvojkomorový parlament, v októbri 2004 prezidentské voľby, ktoré vyhral H. Karzaj, v septembri 2005 parlamentné voľby. R. 2009 H. Karzaj opäť zvolený za prezidenta (vo funkcii do septembra 2014), od 2014 je prezidentom Ašraf Ghaní (*1949).

Prezidenti (vodcovia) Afganistanu
Prezidenti Afganskej republiky (1973 – 1978)
1973 – 1978 Sardár Muhammad Dá’úd
Prezidenti Afganskej demokratickej republiky (1978 – 1987)
1978 Abdul Kadir (predseda Revolučnej rady)
1978 – 1979 Nur Muhammad Tarakí (predseda Revolučnej rady)
1979 Hafízulláh Amín (predseda Revolučnej rady)
1979 – 1986 Babrak Karmal (predseda Revolučnej rady)
1986 – 1987 Hadží Muhammad Chamkani (predseda Revolučnej rady)
1987 Muhammad Nadžíbulláh (predseda Revolučnej rady)
Prezidenti Afganskej republiky (1987 – 1992)
1987 – 1992 Muhammad Nadžíbulláh
1992 Abdurrahmán Hatís (dočasný)
Prezidenti Afganského islamského štátu (1992 – 2002)
1992 Sibghatulláh Mudžáddadí (dočasný)
1992 – 2001 Burhánuddín Rabbání
2001 – 2002 Hámid Karzaj (dočasný)
Vodcovia (emirovia) Afganského islamského emirátu (1996 – 2001; vláda Talibanu)
1996 – 2001 Muhammad Umar
2001 Abdul Kabir
Prezidenti Prechodného afganského islamského štátu (2002 – 2004)
2002 – 2004 Hámid Karzaj
Prezidenti Afganskej islamskej republiky
2004 – 2014 Hámid Karzaj
od 2014 Ašraf Ghaní

Afganistan, predsedovia vlády
1927 – 1929 Šír Ahmad (zosadený)
1929 – 1929 Šír Giyan
1929 – 1946 Muhammad Hášim Chán
1946 – 1953 Šáh Mahmúd Chán (Ghází)
1953 – 1963 Sardár Muhammad Dá’úd
1963 – 1965 Muhammad Júsuf
1965 – 1967 Muhammad Hášim Majvandvál
1967 – 1967 Abdulláh Jakta
1967 – 1971 Muhammad Núr Ahmad Ettemádi
1971 – 1972 Abdul Záhir
1972 – 1973 Muhammad Musa Šafik (zosadený)
1978 – 1979 Núr Muhammad Tarakí (predseda Rady ministrov)
1979 – 1979 Hafízulláh Amín (predseda Rady ministrov)
1979 – 1981 Babrak Karmal (predseda Rady ministrov)
1981 – 1988 Sultán Alí Keštmand (predseda Rady ministrov)
1988 – 1989 Muhammad Hasan Šark (predseda Rady ministrov)
1989 – 1990 Sultán Alí Keštmand (predseda Rady ministrov)
1990 – 1992 Fazal Hak Chalikjár (rezignoval)
1992 – 1992 Abdul Sabur Farid Kohistani
1992 – 1993 úrad predsedu vlády neobsadený
1993 – 1994 Gulbuddín Hekmatjár
1994 – 1995 Arsala Rahmani Daulat
1995 – 1996 Ahmad Šah Ahmadzaj
1996 – 1997 Gulbuddín Hekmatjár
1997 – 1997 Abdul Rahim Ghafoorzaj
od 1997 úrad predsedu vlády neobsadený

Aguinaldo, Emilio

Aguinaldo [-gi-], Emilio, 23. 3. 1869 Imus neďaleko Cavite na ostrove Luzon – 6. 2. 1964 Manila — filipínsky vodca, politik. Bojoval za nezávislosť Filipín proti Španielsku (1896 – 97) a USA (1898 – 1901), miestny vodca revolučnej organizácie Katipunan. Počas krátkej nezávislosti Filipín prezident (1898 – 99), po pripadnutí Filipín USA viedol partizánsky odboj. Po 3 rokoch povstanie zlikvidované, generál Aguinaldo zajatý, podpísal prísahu vernosti USA a uchýlil sa do súkromia. R. 1934 neúspešne kandidoval v prvých prezidentských voľbách. Po 2. svetovej vojne Američanmi obvinený z kolaborácie s Japoncami okupujúcimi cez vojnu Filipíny a na niekoľko mesiacov uväznený.

Ahmad Šáh Durrání

Ahmad Šáh Durrání, aj Ahmed Šach Durání, Ahmad Šáh Abdálí, nazývaný Bábá (Otec), asi 1724 – 1773, pochovaný v meste Kandahár — vodca kmeňa Abdalov, zakladateľ nezávislého Afganistanu. Od 1738 vojvodca šáha Nádira, 1747 na zhromaždení afganských kmeňov v Kandaháre zvolený za panovníka (šáh). Vytvoril centralizovanú správu kmeňových i rodových náčelníkov a ríšu s centrom v Kandaháre, ktorú početnými vojenskými ťaženiami rozšíril (od 1748) o Pandžáb, Kašmír, Sindh, Balúčistan, Chorásán, Balch a ďalšie územia, 1761 v bitke pri Pánípate porazil indických Maráthov. Po jeho smrti sa ríša rozpadla.

Achalgori

Achalgori — obec v Gruzínsku na juhovýchode Južného Osetska v doline rieky Ksani. V archeologickej lokalite neďaleko Achalgori bol 1908 nájdený bohatý hrob jazdca s množstvom zlatých, strieborných a bronzových predmetov i šperkov (vyše 100 kusov) z 5. stor. pred n. l., tzv. achalgorijský poklad.

Ajjúbovci

Ajjúbovci — egyptská arabská panovnícka dynastia kurdského pôvodu, 1171 – 1250 vládla v Egypte, Jemene, Sýrii a Mezopotámii. Jej zakladateľ Saláhaddín (Saladin) sa po zosadení Fátimovcov (1171) vyhlásil 1174 za sultána. K ríši pripojil Sýriu, záp. Arábiu a Jemen a niekoľkokrát porazil križiakov. Po smrti jeho nástupcu al-Ádila (1218) sa ríša rozpadla na niekoľko nezávislých panstiev. R. 1250 zvrhli Ajjúbovcov v Egypte mamlúci. Vedľajšia vetva Ajjúbovcov vládla 1171 – 1222 v Jemene, ďalšie sa udržali do 1331 ako kniežatá v Sýrii pod nadvládou mamlúkov.

ajmak

ajmak, aimag [mongolsky] —

1. v mongolských kmeňoch pôvodne skupina príbuzných rodín pochádzajúca od jedného predka a kočujúca na jednom území (rod, plemeno, dokonca aj národ), v období feudalizmu léno, kniežatstvo, chanát;

2. základná jednotka administratívnej správy v Mongolsku.

Ajódhjá

Ajódhjá — staroveké mesto v Indii v členskom štáte Uttarpradéš, dnes súčasť mesta Faizábád. Legendárne rodisko Rámu, hlavného hrdinu eposu Rámájana, jedno zo siedmich posvätných miest hinduistov. R. 1528 dal mogulský panovník Bábur zrúcať tamojší hinduistický chrám zasvätený Rámovi a na jeho mieste postavil mešitu. Po páde mogulskej ríše v polovici 19. stor. si počas britskej nadvlády začali hinduisti robiť nároky na svoje posvätné miesto a v 40. rokoch 20. stor. sa usilovali o jeho vrátenie do svojho vlastníctva. Stupňujúce sa napätie v štáte medzi hinduistami a moslimami v 90. rokoch 20. stor. vyústilo 1992 do zrúcania mešity a v celej Indii do následných hinduisticko-moslimských pogromov, aké nemali obdobu od 1947.

Akálí dal

Akálí dal — politická strana sikhov sformovaná 1920 počas hnutia za reformu sikhských chrámov (gurdvár) zároveň s paramilitantnou sikhskou jednotkou bojujúcou proti britskej nadvláde v Indii, pričom nadviazali na tradíciu sikhského hnutia Akálí bojujúceho v 17. stor. proti mogulským panovníkom. Od 1966 po vytvorení indického členského štátu Pandžáb s väčšinovým sikhským obyvateľstvom háji strana Akálí dal (aj názov Širomani akálí dal) záujmy tamojších sikhov. Stotožňuje pandžábskosť nielen s pandžábskym písmom gurmukhí, ale aj so sikhským náboženstvom. Hlása neoddeliteľnú jednotu náboženstva a politiky. V 20. stor. (najmä začiatkom 80. rokov) sa usilovala o vytvorenie vlastného štátu Chálistan.

Akbar Veľký

Akbar Veľký, Džaláluddín Muhammad, 15. 10. 1542 Umarkot, provincia Sindh, dnes Pakistan – 15. 10. 1605 Ágra, India — indický panovník z dynastie Veľkých Mogulov (od 1556). Rozšíril ich moc takmer na celý indický subkontinent a vytvoril silnú ríšu Veľkých Mogulov s hlavným mestom Ágra. V záujme zachovania jednoty ríše prijal opatrenia, ktorými si získal nemoslimské obyvateľstvo (zrušil daň z hlavy). Zreorganizoval štátnu správu, scentralizoval finančný systém. Dal urobiť katastráciu obrábaných pozemkov, zreformoval pozemkovú daň. Preslávil sa náboženskou tolerantnosťou. Založil vlastnú vieru díne-iláhí (božská viera). Za jeho vlády začal islam v Indii vstrebávať početné indické prvky a vytvorila sa osobitá indická moslimská kultúra. Považovaný za jedného z najvýznamnejších panovníkov Ázie. Podporoval obchod, vedu a umenie. Rukopisná kronika Kniha Akbarova (Akbar-námeh, okolo 1590) so 116 miniatúrami, ktorá vznikla na jeho príkaz, je dnes vo Viktóriinom a Albertovom múzeu v Londýne. Okrem knižnej maľby a umeleckých remesiel významným spôsobom podporoval aj architektúru. Originálny architektonický štýl, ktorý vznikol v období jeho vlády, kombinoval prvky tradičnej indickej hinduistickej a islamskej architektúry. K najvýznamnejším zachovaným príkladom tohto štýlu patria stavby v novom hlavnom meste Fatéhpur Síkrí, ktoré založil 1569. Mauzóleum Akbara Veľkého (1605 – 13) je v Sikandre (dnes súčasť mesta Ágra).

Akihito

Akihito, 23. 12. 1933 Tokio — osobné meno japonského cisára obdobia vlády Heisei, vládol 1989 – 2019 ako 125. tennó. Najstarší syn cisára Hirohita a cisárovnej Nagako, od 1952 korunný princ. Absolvoval štúdium politológie a ekonómie, 1959 sa oženil s Mičiko Šódovou (Šóda, *1934; občianskeho pôvodu), s ktorou ako korunný princ oficiálne navštívil asi 40 krajín. Dňa 30. apríla 2019 zo zdravotných dôvodov abdikoval a bol mu udelený titul džóko (jap. emeritný cisár).

A-ku-ta

A-ku-ta, Aguda, 1068 – august 1123 — džürčenské knieža, zakladateľ dynastie Ťin (1115 – 1234; → Džürčeni). Jeho otec bol vodcom džürčenského kmeňa Wan-jen (Wanyan). Začiatkom 12. stor. A-ku-ta zjednotil jednotlivé džürčenské kmene a 1115 vyhlásil v severových. Číne dynastiu Ťin s hlavným mestom v blízkosti dnešného Charbinu. Zaslúžil sa o vybudovanie ekonomických a politických základov ríše umožňujúcich jej neskoršiu expanziu, uzatvoril spojenectvo s čínskou dynastiou Sung proti kitanskej dynastii Liao (→ Kitanská ríša). Posmrtne označovaný ako cisár Ťin Tchaj-cu (Jin Taizu).

Aláuddín Riájat Šáh

Aláuddín Riájat Šáh [-ajat], aj Rádža Alí, Rádža Alaudín, ? – 1564 pravdepodobne Aceh — johorský sultán (od 1528); s otcom Mahmudom Šáhom (posledný sultán Melaky) považovaný za zakladateľa ríše Johor. R. 1564 ríšu dobyli a vyplienili Acehovia, Aláuddín Riájat Šáh bol pravdepodobne zajatý a odvlečený do Acehu, za možné miesto smrti sa však považuje aj Johor.

Alexandre I. Veľký Bagrationi

Alexandre I. Veľký Bagrationi, asi 1390 – ? — gruzínsky panovník (od 1412). Úspešne bojoval proti Turkom, prinavrátil obsadené územia, ekonomicky a sociálne obnovil spustošenú krajinu; snažil sa o centralizovanú vládu. R. 1442 ho šľachta donútila odísť do kláštora.

Alijev, Gejdar Ali Rza ogly

Alijev, Gejdar Ali Rza ogly, 10. 5. 1923 Nachičevan – 12. 12. 2003 Cleveland, Ohio, USA — azerbajdžanský politik, prezident, 1993 – 2003. R. 1969 – 82 prvý tajomník Komunistickej strany Azerbajdžanu, 1982 – 87 člen politického byra, od 1982 prvý námestník predsedu Výboru ministrov ZSSR, 1987 predseda azerbajdžanského parlamentu, 1993 a 1998 zvolený za prezidenta.

Allahábád

Allahábád, Iláhábád — mesto v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš na sútoku riek Ganga a Jamuna; 1,212 mil. obyvateľov (2011). Priemyselné centrum (najmä potravinársky, strojársky a textilný priemysel) a stredisko obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami. Dopravný uzol, letisko.

Založené 1583 Akbarom Veľkým neďaleko posvätného pútnického miesta hinduistov Prájág ako pevnosť al-Iláhábád (mesto), neskôr hlavné mesto provincie. V 19. a 20. stor. centrum indického hnutia za nezávislosť. Významné kultové centrum hinduistov a moslimov; na sútoku riek sa v januári a vo februári každoročne schádzajú tisíce hinduistických pútnikov na očistné kúpele, každé 4 roky na Kumbha mélá; bol tam rozsypaný popol z tiel M. K. Gándhího, Dž. Néhrúa a R. Gándhího. Významné stredisko vzdelania (univerzita, založená 1887). Turistické centrum so stavebnými pamiatkami (Akbarova pevnosť, Ašókov stĺp, katedrály, mešita).

Altan

Altan, vlastným menom Amda, 1507 – 1582 — chán, juhomongolské knieža, vnuk Dajan-chána. Vyjednávaním i vojensky sa zaslúžil o normalizáciu obchodných vzťahov s Čínou. Prijal tibetský buddhizmus a prispel k jeho šíreniu. Ako prvý udelil tibetskému lámovi titul dalajláma. R. 1554 založil v juž. Mongolsku mesto Chöch-chot (čín. Chu-che-chao-tche, Hohhot), ktoré sa stalo centrom obchodu a remesla.

Altanbulag

Altanbulag, Altan-Bulak — pohraničné mesto v Mongolsku v Selengijskom ajmaku na hranici s Ruskom na ceste Kulgan – Ulan-Ude v údolí otvorenom smerom k rieke Selenga a jazeru Bajkal, 770 m n. m., 4-tis. obyvateľov (2008). Centrum poľnohospodárskej oblasti. Potravinársky a kožiarsky priemysel. R. 2016 tam bola otvorená zóna voľného obchodu s potrebnou infraštruktúrou, dôležitá pre rozvoj obchodu medzi Ruskom, Čínou a Mongolskom. Dôležitý hraničný priechod do Ruska.

Založené 1730 ako obchodná osada na ceste z Ruska do Číny (resp. dnešného Mongolska), vzniklo a rozvíjalo sa súčasne s naproti ležiacou osadou Kiachta (od 1934 mesto) na území Ruska. V období 1919 – 21 politické stredisko mongolskej revolúcie. Múzeum.

altan-chán

altan-chán

1. v 13. stor. titul, ktorým Mongoli nazývali cisárov dynastie Ťin;

2. v 17. stor. titul kniežat v severozáp. Mongolsku.

Amánulláh

Amánulláh, 1. 6. 1892 Paghman, provincia Kábul – 25. 4. 1960 Zürich — afganský panovník 1919 – 29. Ujal sa vlády ako emir po protibritskom vojenskom prevrate (1919) a vyhlásil nezávislosť Afganistanu. Spojený s mladoafganským hnutím, prívrženec liberálnej reformnej politiky Atatürka. Zaviedol v Afganistane program obnovy a premenu krajiny na konštitučnú monarchiu, 1926 prijal kráľovský titul (šáh). Po víťazstve povstania reakčných kmeňov podporovaných islamským duchovenstvom prinútený v januári 1929 abdikovať; odišiel do exilu.

Ambagan

Ambagan, aj Ambakjen, Apoki, ? – 926 — kitanský vodca, zakladateľ ranofeudálnej Kitanskej ríše (Liao). Pochádzal z aristokratického rodu Jie-lü. Po trojročnom období vo volenej funkcii spoločného vodcu 8 kitanských ajmakov dal ostatných 7 zabiť a zrušil ďalšie voľby. R. 916 sa vyhlásil za cisára. Uskutočnil administratívnu reformu podľa čínskeho vzoru, prispel k rozvoju obchodu a ťažbe nerastov. R. 920 dal vytvoriť kitanské písmo na základe čínskeho písma.

Ambon

Ambon, indonézsky Pulau Ambon — ostrov v Bandskom mori patriaci Indonézii v súostroví Moluky 11 km od ostrova Seram; 761 km2, 441-tis. obyvateľov (2010), administratívne stredisko Ambon. Pahorkatý až hornatý povrch (najvyšší vrch Salhatu, 1 038 m n. m.), na pobreží úrodné nížiny. Zemetrasenia, horúce pramene, bahenné sopky a iné sopečné javy. Rovníkové podnebie s hojnými zrážkami umožňuje pestovanie korenín, cukrovej trstiny, ryže. Obyvateľstvo melanézskeho pôvodu (tmavšie sfarbenie pokožky), na severe moslimovia, na juhu kresťania. Rozvoj cestovného ruchu.

V minulosti mali o územie záujem holandská Východoindická spoločnosť a Anglicko (1623 poprava 10 Angličanov, 10 Japoncov a 1 Portugalčana holandskými úradmi). Významná námorná základňa Japonska v 2. svet. vojne. R. 1950 sa Ambon nepripojil k nezávislej Indonézii a spolu s ďalšími juhomoluckými ostrovmi vytvorili Juhomoluckú republiku, ktorá bola ústrednou indonézskou vládou vojensky potlačená.

amritsarská masakra

amritsarská masakra — incident v Amritsare 13. 4. 1919, pri ktorom britské jednotky pod velením generála Reginalda Dyera (*1864, †1927) začali paľbu na veľké zhromaždenie ľudí, väčšinou sikhov, pričom zabili 379 a zranili 1 200 ľudí. Zhromaždenie sa konalo na protest proti tzv. Rowlattovým zákonom, ktoré dávali vláde mimoriadne právomoci. Amritsarská masakra bola jednou z najzávažnejších udalostí v boji za nezávislosť Indie a tvorila predohru ku Gándhího hnutiu nespolupráce 1920 – 22 (→ satjágraha).

Amursaná

Amursaná, aj Amarsaná, 1722 – 1757 — ojratské (západomongolské) knieža. Spočiatku oddane slúžil mandžuským chánom, neskôr vlastenec a bojovník proti mandžusko-čínskej nadvláde v Chalche. R. 1755 na čele protimandžuského povstania (1755 – 56), utrpel porážku. R. 1757 ušiel do Ruska, kde zomrel na kiahne.

Anály jarí a jesení

Anály jarí a jesení, Kronika od jari do jesene, čín. Čchun-čchiou (Chunqiu) — prvá čínska kronika chronologicky zachytávajúca historické udalosti v štáte Lu v období 722 – 481 pred n. l. Základný študijný text konfuciánskych vzdelancov v cisárskej Číne. Obsahuje záznamy o politike, ekonomike, vojenstve, kultúre, astronómii, spoločenskom živote atď. Neskoršie čínske pramene pripisujú autorstvo diela Konfuciovi, čo nie je historicky doložené. Stručný štýl diela vyvažujú komentáre, najznámejší napísal Cuo Čchiou-ming (Zuo Qiuming) a nazýva sa Anály jarí a jesení v Cuovej tradícii (Čchun-čchiou cuo-čuan, Chunqiu zuozhuan). Podľa kroniky sa obdobie dynastie vých. Čou rozdeľuje na obdobie jarí a jesení a obdobie bojujúcich štátov (→ bojujúce štáty).

An-čching

An-čching, oficiálny prepis Anqing — mesto v Číne v juhozáp. časti provincie An-chuej na sev. brehu rieky Jang-c’–ťiang; 571-tis. obyvateľov, so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 5,311 mil. obyvateľov (2010). Riečny prístav. Rafinéria ropy, priemysel petrochemický (výroba palív), stavebný, textilný, potravinársky.

Založené v 2. stor. pred n. l. pod názvom Wan. Za čias vlády dynastie Čching (1644 – 1911/12) až do 1949 hlavné mesto provincie An-chuej.

Andižan

Andižan — v minulosti zaužívaný názov uzbeckého mesta Andijon.

An Duong Vuong

An Duong Vuong [zu-], vlastným menom Thuc Phan, 278 – 207 pred n. l. — vietnamský kráľ (258 – 207 pred n. l.). Vodca kmeňov Tay Au, obyvateľstva žijúceho v oblasti južnej Číny a na severozápade Vietnamu. R. 258 pred n. l. porazil posledného kráľa dynastie Hung, ktorá vládla na území štátu Van Lang (2. tisícročie – 3. stor. pred n. l.), a utvoril kráľovstvo Au Lac. Na jeho príkaz v Co Loa vybudované hlavné mesto s mohutným opevnením, po jeho dobytí (207 pred n. l.) čínskou armádou, spáchal samovraždu.

Ang Čan I.

Ang Čan I., aj Ang Chan, 1500 – 1567 — kambodžský kráľ 1516 – 67 (alebo 1505 – 56), jediný významný panovník po páde Angkóru. Úspešne odrážal vpády Thajčanov (1531, 1555), dal obnoviť niekoľko angkórskych chrámov, 1527 založil hlavné mesto v Loveku. V čase, keď jednotlivé európske mocnosti postupne prenikali do juhovýchodnej Ázie, rozvinul obchodné styky s Európou. Obdobie jeho vlády je zachytené v mnohých historických kronikách, oslavujú ho i khmérske legendy.

Ang Čan II.

Ang Čan II., aj Ang Chan, 1791 – 1835 — kambodžský kráľ 1796/97 – 1834 (korunovaný 1806). Nastúpil na trón po otcovi kráľovi Ang Engovi. Jeho moc bola obmedzená, pretože bol pod thajskou kontrolou. Usiloval sa oslabiť závislosť od Thajska, predstieral spojenectvo s Vietnamom, aby postavil obidve susedné krajiny proti sebe. Počas jeho vlády Kambodža sústavne ohrozovaná vpádmi z Thajska a Vietnamu, a pritom od obidvoch krajín závislá.

Ang Duong

Ang Duong [zu-], aj Ang Duang, 1796 – 19. 10. 1860 Udong — kambodžský kráľ 1848 – 60 a khmérsky básnik, mladší syn Ang Enga, brat Ang Čana II. R. 1811 po vietnamskom vpáde ušiel do Bangkoku pod ochranu thajského dvora, 1835 ho Thajčania poverili úradom v bývalej kambodžskej provincii Siem Reab, 1838 Thajčanmi uväznený, odvedený do Bangkoku, kde musel prisahať oddanosť kráľovi Rámovi III., až 1841 dostal povolenie vrátiť sa do Kambodže. Počas thajsko-vietnamských nepokojov sa snažil získať priazeň zdecimovanej kambodžskej elity, po víťazstve Thajčanov nad Vietnamcami (1847) dosadený na trón. Obľúbený panovník, márne sa pokúšal zmierniť politický vplyv Thajska o. i. tým, že žiadal o pomoc Francúzov. Kambodžskými historikmi považovaný za tvorcu moderného nezávislého národa. Autor veršovaného románu Níng Kakej (Neang Kakey) a i.

Angeles

Angeles [-che-] — mesto na Filipínach, najväčšie mesto provincie Pampanga v str. časti ostrova Luzon; 412-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,333 mil. obyvateľov (2015). K rozvoju mesta prispela okrem vojenskej leteckej základne USA (zrušená po výbuchu sopky Pinatubo, 1991, areál premenený na špeciálnu ekonomickú zónu) aj blízkosť hlavného mesta Manily (80 km), s ktorým je spojené železničnými a cestnými ťahmi. Priemysel potravinársky, spotrebný; remeslá. Univerzita (založená 1933).

Ang Eng

Ang Eng, 1774 – 1796/97 — kambodžský kráľ (1779 – 96/97, resp. od 1794), zakladateľ dynastie vládnucej v Kambodži do 1970. Detstvo prežil v Thajsku pod ochranou thajského kráľa. R. 1794 v Bangkoku korunovaný za kambodžského kráľa, dostal povolenie vrátiť sa do Kambodže, kde vládol pod kontrolou Thajska.

Angkór

Angkór, aj Kambudžadéša — khmérske kráľovstvo na severozápade Kambodže založené v 9. stor. kráľom Džajavarmanom II. (silný byrokratický systém, v jeho kompetencii o. i. zodpovednosť za zavlažovacie práce a vyberanie daní; výstavba chrámových komplexov a monumentov). Za vlády kráľa Jašóvarmana I. (889 – asi 910) založené mesto Jašódharapura, ktoré sa stalo základom budúceho hlavného mesta Angkór Thom. V 12. stor. za vlády kráľa Súrjavarmana II. (1113 – 50) vybudovaný chrámový komplex Angkór Vat. Jeho nástupca Džajavarman VII. založil hlavné mesto Angkór Thom a rozšíril územie Angkóru o časti dnešného Laosu, Thajska a Malajzie. Rozvoj jedinečnej mestskej architektúry, stavba palácov, chrámov, obytných domov, ciest, mostov, dômyselných zavlažovacích zariadení. Hlavným stavebným materiálom bol kameň, vyspelé bolo aj staviteľstvo z dreva. Chrámy boli monumentálnymi členitými súbormi pokrytými množstvom figurálnych i ornamentálnych reliéfov. Pri budovaní týchto buddhistických svätýň sa dodržiavali záväzné predpisy o mierach, tvaroch a symbolike chrámov, ktoré mali byť kozmickou horou Meru, sídlom boha. Každý vládca budoval nový chrám na novom vrchu, chrám zomretého panovníka sa stal mauzóleom. V 13. – 14. stor. suverenita Angkóru poklesla. Upevnenie moci thajského kráľovstva Ajuthajá; v Angkóre úpadok a zníženie efektívnosti zavlažovacieho systému, výskyt malárie. Väčšina obyvateľstva sa preorientovala z hinduizmu a mahájánového buddhizmu na théravádový buddhizmus kladúci väčší dôraz na individuálnu spásu než na záväzky voči spoločnosti. Koncom 14. stor. Angkór oslabený niekoľkými vpádmi z kráľovstva Ajuthajá, 1431 definitívne dobytý. R. 1992 pamiatky kráľovstva Angkór zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Archeologický park Angkór.

Angren

Angren, bývalý Angrenšachtstroj — mesto v Uzbekistane v Taškentskej oblasti na odbočke železničnej trate z Taškentu v doline rieky Angren; 175-tis. obyvateľov (2014). Stredisko ťažby uhlia, výroba cementu, prefabrikátov, gumársky a potravinársky priemysel. Tepelná elektráreň.

Vzniklo 1946 spojením viacerých osád, 1956 premiestnené asi 8 km na juhozápad na súčasné miesto z dôvodu banskej ťažby. Po rozpade ZSSR mesto opustila veľká časť obyvateľstva. Pedagogický inštitút, fakulta taškentskej polytechniky. Historicko-vlastivedné múzeum.

Ani

Ani — zaniknuté arménske mesto v dnešnom východnom Turecku v provincii Kars pri hraniciach s Arménskom, v súčasnosti významná archeologická lokalita.

Opevnené mesto sa rozprestieralo na plošine približne trojuholníkového tvaru chránenej údoliami riek Arpaçay a Alacaçay. V 5. stor. tam bola založená pevnosť (neskôr prebudovaná na citadelu). R. 961 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov hlavné mesto arménskeho kráľovstva, najväčší rozkvet dosiahlo v období vlády kráľa Gagika I. (vládol 989 – 1020, v tomto období vznikli aj najvýznamnejšie stavby). Od 992 sídlo patriarchu Arménskej apoštolskej cirkvi. Do 14. stor. prekvitalo ako významné stredisko medzinárodného obchodu na obchodných cestách medzi Ďalekým východom a Západom. R. 1045 dobyté Byzantskou ríšou, 1064 Seldžukovcami, od 1119 rozkvet v rámci gruzínskeho kráľovstva, 1198/99 pripadlo arménsko-gruzínskej dynastii Zakharjanovcov (13. – 14. stor.), 1239 dobyté Mongolmi, 1380 vojskami Timúra. Po niekoľkých zemetraseniach v 14. – 15. stor. (jedno z najväčších bolo 1319) a po presune trasy obchodných ciest smerom na juh začalo upadať, opustené v 1. pol. 18. stor. V 19. stor. objavené európskymi cestovateľmi (správy o pamiatkach prvýkrát publikované 1861), od konca 19. stor. tam prebiehal archeologický výskum, v 1. pol. 20. stor. poškodené tureckou armádou, počas 20. stor. bolo vzhľadom na to, že sa nachádza v pohraničnej oblasti, takmer neprístupné (viaceré stavby zanikli ešte aj počas 20. stor.).

V literárnych prameňoch nazývané mesto 1 001 kostolov (najstaršie sú doložené zo 7. stor.). Podľa opisu arménskeho kronikára Matúša z Edessy (Mathevos Urhajeci, †1144) bolo Ani 1004 mestom s 50 bránami, 100 palácmi, 10-tis. obytnými domami a viac ako 100-tis. obyvateľmi (v tom čase niekoľkonásobne viac ako ktorékoľvek európske mesto). Jeho jadro tvorila citadela opevnená dvojitým pásom hradieb s baštami, vybudovaná v 2. pol. 10. stor. rozšírením pôvodnej pevnosti. V meste sa nachádzalo aj množstvo remeselníckych dielní, obchodov, skladov, kúpeľov, ubytovní a i. stavieb. Väčšina stavieb bola postavená z miestneho kameňa, mnohé mali bohatú architektonickú výzdobu a nápisy. V meste bolo aj viacero mostov s rozponom viac ako 30 m.

Pre sakrálnu architektúru Ani sú typické plytké slepé arkády na fasádach a na tambure kupoly (tzv. architektonická škola Ani). V tesnej blízkosti mesta (pôvodne súčasť stredovekého Ani) sa nachádza množstvo do skaly vyhĺbených obydlí, okolo 30 chrámových komplexov s kaplnkami (v niektorých sa zachovala pôvodná fresková výzdoba), niekoľko karavanserailov, hrobiek, stajní a holubníkov, ktoré tvorili podzemné, do skaly vytesané mesto.

Archeologická lokalita opevneného mesta s ruinami viacerých kamenných sakrálnych a profánnych stavieb sa rozprestiera na území okolo 162 ha na plošine približne trojuholníkového tvaru. Zachovali sa zvyšky okolo 12 chrámov najmä z 10. – 11. stor. K najvýznamnejším patrí Katedrála sv. Bohorodičky (arménsky Surp Astvacacin, najväčšia zachovaná stavba, vybudovaná 989 – 1001, navrhol ju arménsky architekt Trdat). Najlepšie zachovaným je Chrám sv. Gregora Lusavoriča, ktorý dal postaviť bohatý obchodník Tigran Honents (stavba ukončená 1215, zachovala sa pôvodná architektonická výzdoba vysokej umeleckej úrovne a fragmenty fresiek). Ruiny Chrámu Krista Vykupiteľa (arménsky Surp P’rkič, 1035/36, monumentálna centrála s 9 apsidami zaklenutá kupolou; pôvodne sa v ňom nachádzal fragment relikvie Kristovho kríža privezený z Konštantínopola). Ruiny Chrámu sv. Gregora Lusavoriča rodu Abughamrencovcov (pred 994, centrála so 6 apsidami zaklenutá kupolou). Z Chrámu sv. apoštolov (okolo 1031; tzv. štvorlístkový, resp. tetrakonchový pôdorys s 5 kupolami) sa zachovala bohato zdobená predsieň (arménsky gavit) z 13. stor. Ruiny niekoľkých menších chrámov sa nachádzajú aj na citadele. Zvyšky kamenných hradieb s baštami (budované od 2. pol. 10. stor.) a ruiny viacerých menších sakrálnych (o. i. aj mešita z 11. – 12. stor., pôvodne stavba neznámeho určenia z 11. stor., ku ktorej bol 1072 pristavaný minaret) i profánných stavieb (napr. kúpeľov).

K najvýznamnejším stavbám, ktoré sa nezachovali, patril Chrám sv. Gregora Lusavoriča (arménsky nazývaný aj Gagkašen), ktorý navrhol Trdat (1001 – 10, jeho stavbu inicioval kráľ Gagik I.). R. 2016 bola lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Anjó

Anjó — mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Honšu v prefektúre Aiči neďaleko Nagoje; 181-tis. obyvateľov (2015). Nížinatý charakter reliéfu, klimatické podmienky a zavlažovanie (od 19. stor.) umožňujú zber dvoch úrod ryže a pšenice ročne. Mesto sa stalo modelovou farmou s diverzifikovanou produkciou ryže, pšenice, šľachtením dobytka a hydiny (hovorovo Malé Dánsko). Priemysel textilný, strojársky (výroba automobilov), kovospracujúci.

An Lu-šanovo povstanie

An Lu-šanovo povstanie — veľké proticisárske povstanie v Číne (756 – 763) v období vlády čínskej dynastie Tchang, na čele ktorého spočiatku stál vojenský guvernér sev. hranice Číny An Lu-šan (An Lushan, *703, †757). Po rozporoch s cisárskym dvorom zaútočil 756 na hlavné mesto Čchang-an, vyhnal cisára Süan-cunga a založil vlastnú dynastiu Ta Jen (Da Yan). Po jeho smrti 757 sa vodcom povstania stal Š’ S’-ming (Shi Siming). Defintívne poraziť vzbúrencov sa cisárskej armáde podarilo až 763. Povstanie predstavuje v dejinách dynastie Tchang obdobie prechodu od rozkvetu k postupnému úpadku. Ekonomická a politická moc cisárskeho dvora zostala oslabená. Čína bola vystavená útokom Tibetskej ríše a usilovala sa udržať spojenectvo s Ujgurskou ríšou.

Anurádhapura

Anurádhapura — mesto vo vnútrozemí Srí Lanky, administratívne stredisko provincie North Central; 51-tis. obyvateľov (2012). Centrum významnej oblasti pestovania a spracovania ryže. Zavlažovacie zariadenia.

Založené v 5. stor. pred n. l., 377 pred n. l. – 1017 n. l. hlavné mesto sinhalskej Srí Lanky (rozvoj až do tamilskej invázie do krajiny). Znovu sa rozvíjalo až od 2. pol. 19. stor. Cestné a železničné spojenie s juž. časťou krajiny. Buddhistické pútnické miesto s množstvom stavebných pamiatok (kláštory, paláce, sochy); 1982 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Aparri

Aparri — prístavné mesto na Filipínach v severových. časti ostrova Luzon v ústí rieky Aparri do Babuyanského prielivu, administratívne stredisko provincie Cagayan; 66-tis. obyvateľov (2015). Leží v poľnohospodárskej oblasti (chov dobytka a i.). Významné dopravné centrum – letisko, obchodný a rybársky prístav (vývoz ryže, kopry, rýb). Spracovanie rýb. Jedno z centier protišpanielskeho odporu koncom 19. stor.

Aquinová, Corazon

Aquinová [aki-] (Aquino), (Maria) Corazon, prezývaná Cory, 25. 1. 1933 Manila – 1. 8. 2009 tamže — filipínska politička, prezidentka 1986 – 92. Pochádzala z bohatej politicky význačnej rodiny. Do politiky vstúpila 1983 po zavraždení manžela, opozičného politika Benigna Aquina (*1932, †1983), ako vodkyňa opozície a vo februári 1986 zvíťazila v prezidentských voľbách nad úradujúcim prezidentom diktátorom F. E. Marcosom. Napriek neregulárnosti volieb (zmanipulované v prospech Marcosa) ju za podpory jej stúpencov, katolíckej cirkvi a časti armády parlament potvrdil 25. 2. 1986 (krátko pred Marcosovým útekom z Filipín) vo funkcii prezidentky. Musela čeliť nepretržitým protestom najmä proti hospodárskej politike a masovej chudobe. R. 1992 už nekandidovala.

Arčil II. Bagrationi

Arčil II. Bagrationi, 1647 – 16. 4. 1713 Moskva — gruzínsky panovník (1661 – 63, 1678 – 79, 1695 – 96 a 1698 kráľ Imeretského kráľovstva; → Imereti, 1664 – 75 Kachetského kráľovstva; → Kacheti), básnik. R. 1663 prijal v Perzii islam a stal sa kráľom Kachetského kráľovstva, spoločensky a kultúrne rozvíjal štát v kresťanskom duchu. R. 1699 emigroval do Moskvy. Ako literát vychádzal z národných tradícií, bol proti vplyvu vých. básnického štýlu: Spor Theimuraza a Rusthaveliho (Gaabaseba Th. da R.). Prekladal z perzštiny a ruštiny.