Benátky

Benátky, taliansky Venezia — prístavné mesto v severovýchodnom Taliansku v Benátskom zálive Jadranského mora rozkladajúce sa na pobreží (novšie časti) a na 118 ostrovoch v plytkej lagúne (historické jadro), administratívne stredisko kraja Benátsko a provincie Benátky; 255-tisíc obyvateľov (2022). Priemyselné a technické zázemie je sústredené na pevnine v mestách aglomerácie – v Mestre a Marghere, južne od nich sú poľnohospodársky využívané územia, záhradníctvo je rozvinuté na viacerých benátskych ostrovoch, o. i . na najväčšom ostrove Benátskeho zálivu Sant’Erasmo (3,26 km²). Rybolov sa obmedzuje zväčša na lov lastúr. Mesto so svojím zázemím má rozvinutý strojársky (lodiarsky), chemický, petrochemický, hutnícky, textilný a sklársky (najväčšie stredisko produkcie dekoratívneho skla a zrkadiel v kraji) priemysel. Umelecké remeslá sú zastúpené šperkárstvom, čipkárstvom, ale i opravou a údržbou gondol tradičnými spôsobmi. Benátky sú významným strediskom cestovného ruchu, ktorý je ich najdôležitejšou ekonomickou aktivitou. Mesto s lagúnou boli zapísané v roku 1987 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Historické jadro mesta je ohrozované znečisteným vzduchom a vodou a záplavami.

Vzhľadom na svoju polohu na súši aj na ostrovoch majú Benátky vyvinutý komplexný systém dopravy. Na súši zodpovedá doprava štandardu stredne veľkého mesta, v historickom centre a medzi ostrovmi sa využívajú motorové člny, vodné autobusy vaporetti a turisticky atraktívna je plavba gondolami na kanáloch (asi 150 kanálov s vyše 400 mostami, najväčší Canal Grande, dĺžka 4 km, šírka asi 70 m). Mesto je významným železničným uzlom s 2 stanicami a s križovatkou 5 železničných tratí, viacerými štátnymi a lokálnymi cestami je napojené na 3 diaľnice, je obsluhované 3 letiskami (medzinárodné letisko Aeroporto di Venezia-Marco Polo, letisko Aeroporto di Treviso-Sant'Angelo, malé letisko pre súkromné a amatérske lety Aeroporto di Venezia-Lido) a má významný obchodný a osobný prístav (jeden z najdôležitejších prístavov Stredozemného mora pre výletné plavby).

Dejiny: Podľa tradície boli Benátky založené v roku 421. Podľa najstaršej benátskej kroniky (Giovanni da Venezia, nazývaný aj Giovanni Diacono, začiatok 11. stor.) bol v roku 697 zvolený prvý vládca, nazývaný dóža, Paolo Lucio Anafesto (do 717).

Podľa väčšiny historikov boli Benátky založené obyvateľmi rímskych miest a vidieka na pevnine (Aquileia, Padova, Treviso a i.), ktorí v 5. – 7. stor. na ostrovoch hľadali ochranu pred útokmi barbarov (Germánov, Hunov a i.). Na území, ktoré sa rozprestieralo od delty rieky Po po dnešný Terst (Terstský záliv) vytvorili konfederáciu 12 miest. Prvým hlavným mestom konfederácie bola Heraclea (dnes Eraclea), druhým Malamocco (na ostrove Lido, ktorý je súčasťou dnešných Benátok). V roku 810 boli vládne budovy konfederácie prenesené na ostrov Rivo Alto (v súčasných Benátkach štvrť Rialto), kde bola vysvätená kaplnka San Todaro (zasvätená sv. Teodorovi, prvému patrónovi mesta). V roku 814 boli Benátky na základe zmluvy medzi Karolom Veľkým a byzantským cisárom Nikeforom I. uznané za byzantské teritórium so špeciálnymi obchodnými výsadami. V roku 829 bolo do Benátok z Alexandrie prenesené telo apoštola sv. Marka, ktorý sa stal patrónom mesta a jeho symbol, okrídlený lev, sa zároveň stal symbolom Benátok a Benátskej republiky.

Benátky boli od 10. stor. hlavným obchodným sprostredkovateľom medzi Konštantínopolom a západnou Európou a stali sa najdôležitejšou obchodnou metropolou stredomorskej oblasti. Budovali silnú flotilu (štátny Arzenál, založený 1104), ktorá im umožnila expandovať na východ a získavať nové územia. Do 11. stor. Benátky uznávali byzantskú zvrchovanosť, no už od 9. stor. vytvárali nezávislý štát (Benátska republika), ktorý si postupne podriadil časti Talianska (po 1400), Istrie, Dalmácie i východného Stredomoria a prenikol aj do oblasti Čierneho mora.

Centrum mesta bolo budované na ostrovoch postupne od 9. stor. Najstaršie časti sú Rialto (obchodné centrum) a San Marco (duchovné i politické centrum mesta; prírodný prístav, ochrana vstupu do mesta). Najstaršie osídlenie sa rozvíjalo aj na ostrovoch, ktoré sú v súčasnosti jadrom mesta (San Pietro di Castello, San Zaccaria, Santi Apostoli a San Giorgio Maggiore, kde bol 982 založený benediktínsky kláštor). Z časti San Marco vzniklo v 12. stor. Námestie sv. Marka, kde sa sústredili najvýznamnejšie štátne inštitúcie.

Od 9. stor. sa mestské štvrte formovali okolo farských kostolov (na väčších i menších ostrovoch), niektoré z týchto farností sa stali významnými komerčnými centrami s vlastným trhom (taliansky campo). Okolo roku 1200 bolo v Benátkach viac ako 70 farností. Žilo tam okolo 100-tisíc obyvateľov a patrili k najväčším mestám Európy. Hustá uličná sieť (úzke bočné ulice sa taliansky nazývajú calli) na ostrovoch spájala jednotlivé špecializované trhy, ostrovy oddelené kanálmi boli spájané drevenými a neskôr aj kamennými mostami. Po dobytí Konštantínopolu (1204) nastal výrazný urbanistický rozvoj mesta a bolo tam dovezených množstvo relikvií, spólií a byzantských pamiatok. Benátska republika samu seba považovala za dediča a nástupcu Byzantskej ríše (najmä v neskorších vojnách s Turkami). Koncom 13. stor. sa ustálila aj politická a administratívna štruktúra Benátok (respektíve Benátskej republiky).

V 14. stor. bolo v Benátkach okolo 100 farských i kláštorných kostolov (kláštory boli zakladané najmä na menších ostrovoch), mesto bolo rozdelené na 6 štvrtí (taliansky nazývaných sestiere). Súčasťou mesta sa stali aj menšie i väčšie ostrovy v lagúne, niektoré z nich mali špecifické funkcie (napr. Giudecca, Chioggia – produkcia soli a sídlo rybárskej flotily, Murano – výroba skla, Burano, Torcello – sídlo biskupstva). Počas morovej epidémie okolo pol. 14. stor. zomrela polovica obyvateľov, 1378 – 80 viedli Benátky vojnu s Janovom (najväčší obchodný rival Benátok v oblasti Stredozemného mora), pričom hrozilo, že Benátky budú prvýkrát vo svojich dejinách dobyté. Zlatým vekom prosperity a rozvoja mesta je obdobie 15. – 16. stor., keď tam žilo okolo 150-tisíc obyvateľov a Benátky patrili k najvýznamnejším a najbohatším mestám v Európe. Politicky ich vplyv a moc začali od začiatku 16. stor. upadať. V roku 1516 tam bolo založené prvé geto v Európe. Od 15. stor. sa Benátky stali aj jedným z najvýznamnejších umeleckých centier v Európe. Od pol. 15. – 16. stor. sa tam rozvíjala charakteristická maliarska škola. K jej najvýznamnejším predstaviteľom patrili členovia miestnych rodín Belliniovcov a Vivariniovcov, Giorgione, Titian, Tintoretto, P. Veronese, J. Bassano (→ Bassanovci) a i. Od konca 16. stor., ale najmä od pol. 17. stor. začal hospodársky význam mesta klesať v súvislosti s presunom ťažiska svetového obchodu do západnej Európy. V 18. stor. politický a hospodársky význam Benátok upadol, mesto bolo významným centrom kultúry a zábavy (divadlá, karneval, festivaly) i turizmu (cesty šľachticov a umelcov do Talianska, tzv. Grand Tour). V rokoch 1797 – 1805 súčasť Rakúska, 1805 – 14 v rámci Talianskeho kráľovstva podriadené Napoleonovi I. Bonapartovi, 1815 – 66 opäť Rakúsku s výnimkou revolúcie 1848 – 49, keď bola vyhlásená Republika sv. Marka, ktorú Rakúšania potlačili. Od roku 1866 súčasť Talianska.

Stavebné pamiatky: Mesto je pretkané sústavou kanálov, z ktorých je najvýznamnejší Grand Canal (hlavná dopravná a komerčná tepna), na jeho brehoch stoja najvýznamnejšie profánne stavby (paláce a domy patriciátu a obchodných združení). Menšie kanály sa nazývajú rio. Špecifické prírodné podmienky a politicko-kultúrna situácia ovplyvnili architektúru a umenie mesta. Hlavným stavebným materiálom boli tehly a istrijský vápenec bielej farby, na významných stavbách sa používal aj ružový mramor z Verony a Carrary. Vzhľadom na mäkké podložie museli byť veľké stavby zakladané na mohutných drevených pilieroch a väčšina budov (vrátane významných verejných) má trámové alebo kazetové stropy (klenby sa uplatnili len výnimočne v sakrálnych stavbách). V Benátkach sa rozvíjalo originálne tzv. benátsko-byzantské umenie a architektúra, ktoré sú charakteristické spojením byzantských, románskych a neskôr gotických prvkov, prejavil sa v ňom aj vplyv islamského a orientálneho umenia.

Centrum mesta tvorí Námestie sv. Marka (taliansky Piazza San Marco; jeho užšia časť s Dóžovym palácom a knižnicou sv. Marka sa nazýva Piazzetta), ktoré bolo upravované od 2. pol. 12. stor. do roku 1600 (respektíve do začiatku 19. stor.). Dóža Sebastian Ziani (vládol 1172 – 78) dal vztýčiť dva granitové stĺpy (s levom sv. Marka a so sv. Teodorom), ktoré tvoria symbolický vstup do mesta od mora. Na námestí sa nachádzajú najvýznamnejšia sakrálna stavba Chrám sv. Marka (jedna z najvýznamnejších stredovekých stavieb v Európe; o. i. najväčší zachovaný súbor mozaikovej výzdoby z 11. – 13. stor. na svete), Kampanila sv. Marka (pôvodná stredoveká kampanila budovaná od 12. stor. bola do tejto podoby dostavaná 1514; 1902 sa zrútila a 1903 – 12 bola postavená jej kópia) s Loggettou (Loggetta, okolo 1537 – 42, J. Sansovino), najvýznamnejšia profánna stavba Dóžov palác (Palazzo Ducale), vládne budovy Procuratie Vecchie (založené v 12. stor., do súčasnej podoby prestavané koncom 15. a v 16. stor.) a Procuratie Nuove (1586 – pol. 17. stor., V. Scamozzi, dostaval ich 1640 – okolo 1660 B. Longhena), zvonica Torre dell’Orlogio (90. roky 15. stor., M. Codussi), knižnica sv. Marka (Biblioteca nazionale Marciana, 1537 – 88, J. Sansovino, majstrovské dielo renesančnej architektúry; dnes Národná knižnica sv. Marka so zbierkou rukopisov) a Mincovňa (taliansky Zecca, od 1537, J. Sansovino). Na západnej strane námestia medzi Procuratie Vecchie a Procuratie Nuove bolo v rokoch 1810 – 13 vystavané nové krídlo nazývané Ala Napoleonica (dnes múzeum Museo Correr).

Najvýznamnejšie sakrálne stavby: Dominikánsky kostol Santi Giovanni e Paolo (nazývaný San Zanipolo, 1333/4 – 1430, upravovaný v 15. – 17. stor., v interiéri náhrobky dóžov; na námestí pred kostolom sa nachádza jazdecká socha kondotiéra Bartolomea Colleoniho od A. del Verrocchia z 1480 – 88). Františkánsky kostol a kláštor Santa Maria Gloriosa dei Frari (1340 – 1. štvrtina 15. stor., kampanila 1396). Ranorenesančné kostoly San Zaccaria (1458 – 1515, od 1481 M. Codussi, priečelie do 1534), Santa Maria Formosa (od 1492, M. Codussi), San Giovanni Crisostomo (od 1497, M. Codussi), votívny kostol Santa Maria dei Miracoli (1485 – 89) a i. Renesančno-barokový kostol San Salvatore (od 1506/7 na mieste staršieho kostola vysväteného 1177; baroková fasáda zo 17. stor.). Renesančný pôvodne františkánsky kostol San Francesco della Vigna (1534, J. Sansovino, fasáda 1562 alebo 64 – 70, A. Palladio). Barokový votívny (morový) kostol Santa Maria della Salute pri vstupe na Grand Canal (1631 – 87, B. Longhena). Barokový kostol Santa Maria di Nazareth (nazývaný Scalzi, 1649 – 59, B. Longhena), barokový kostol San Marcuola (1730 – 79, na mieste staršieho, založeného v 9. stor.). Na ostrove Giudecca votívny (morový) kostol Santissimo Redentore (nazývaný Il Redentore, 1577 – 92, A. Palladio). Na ostrove San Giorgio oproti Dóžovmu palácu benediktínsky kláštor San Giorgio Maggiore, založený 982, kostol vybudovaný podľa návrhu A. Palladia (1566 – 75, fasáda 1599 – 1610), kláštorné budovy zväčša zo 16. stor. Na ostrove Torcello kostol Santa Maria Assunta (založený ravennským patriarchom 639, prestavaný 1008, upravovaný v 15. stor.; zachovali sa tam byzantské mozaiky z 11. – 12. stor.) a kostol Santa Fosca (založený v 9. stor., upravený v 11. – 12. stor.). Na ostrove San Michele ranorenesančný kostol San Michele in Isola (2. pol. 15. stor., M. Codussi; pôvodne súčasť kamaldulského kláštora, čiastočne zachované kláštorné budovy z 15. stor.). Na ostrove Murano kostol (dóm) La basilica dei Santa Maria e Donato (12. stor., na mieste staršieho, založeného v 7. stor., prestavaného v 9. stor.; byzantské mozaiky z 12. stor.), kostol San Pietro Martiro (začiatok 16. stor.), kostol Santa Maria degli Angeli (16. stor.) a i.

Najvýznamnejšie profánne stavby: Dóžov palác, oficiálna rezidencia dóžu a vlády. Do súčasnej podoby prestavaný v 14. – 15. stor. Vznikol na mieste staršieho paláca z 9. stor. Je inšpirovaný byzantskou palácovou architektúrou, ktorú spája s gotickými a ranorenesančnými prvkami. Má bohatý symbolický charakter, zvýraznený sochárskou figurálnou výzdobou. Hlavná fasáda s arkádami a galériou na prvom podlaží bola budovaná od okolo roku 1340. Hlavný vstup do paláca tvorí bohato sochársky zdobená brána Porta della Carta (1438 – 42, Bartolomeo Buon), ktorá vedie do Arco Foscari (15. stor., stavba, ktorá je triumfálnym oblúkom a zároveň fasádou transeptu Chrámu sv. Marka) na nádvorí paláca vybudovanom po požiari v roku 1483 do pol. 16. stor. Nádvorie slúžilo ako zhromažďovací priestor pre obyvateľov a nachádza sa tam reprezentačné ceremoniálne schodisko Scala dei Giganti (od 1483) so sochami J. Sansovina. Bohatá výzdoba reprezentačných miestností, ktoré vznikali v 14. – 16. stor., je zameraná na zobrazenie najvýznamnejších momentov dejín Benátskej republiky a vytvorili ju najvýznamnejší súdobí umelci pôsobiaci v Benátkach. Palác bol poškodený pri požiaroch v rokoch 1574 a 1577 a interiéry boli následne upravené. Dnes múzeum. Okolo roku 1600 vzniklo v tesnej blízkosti paláca Nové väzenie (taliansky Prigioni Nuove), ktoré je s palácom spojené mostom Ponte dei Sospiri (1603).

Priemyselný komplex Arzenál, pred priemyselnou revolúciou pravdepodobne najväčší priemyselný komplex v Európe (rozloha 45 ha). Hradbami opevnený architektonický komplex postupne budovaný od 8. stor. (tzv. Starý arzenál, taliansky Arsenale Vecchio, založený 1104, začiatkom 14. stor. rozšírený o tzv. Nový arzenál, taliansky Arsenale Nuovo, stavba ukončená okolo 1325 a začiatkom 16. stor. vybudovaný Najnovší arzenál, taliansky Arsenale Nuovissimo). Nachádzali sa tam doky, bazény, výrobné prevádzky a sklady. Vstup do areálu tvorí renesančná brána Porta Magna (okolo 1460). V súčasnosti sa tam koná medzinárodná umelecká výstava Benátske bienále (Biennale di Venezia).

V ranom stredoveku sa v Benátkach vyvinul originálny typ mestského paláca (taliansky palazzo-fondaco alebo fontego) so skladmi a s veľkou obchodnou halou na prízemí často prístupnom priamo z kanála. Na prvom podlaží sa nachádzali obytné a reprezentačné priestory (veľká hala taliansky nazývaná portego). Hlavná fasáda je zdobená arkádovými lodžiami. Najstaršie paláce sú postavené v benátsko-byzantskom štýle (Ca’da Mosto, 13. stor.; Fondaco dei Turchi, 13. stor., reštaurovaný v 19. stor., v 17. – 19. stor. hlavná obchodná centrála osmanských Turkov v Benátkach). K najvýznamnejším príkladom patrí aj neskorogotický palác Ca’ d’Oro (1421 – 40, pôvodne s pozlátenou mramorovou fasádou). K najvýznamnejším renesančným palácom patria Palazzo Dario (1487), Palazzo Corner-Spinelli (okolo 1490, M. Codussi), Palazzo Vendramin Calergi, od 1502, M. Codussi), Palazzo Dolfin (od 1538, J. Sansovino), Palazzo Corner vo štvrti San Maurizio (od 1545, J. Sansovino), Palazzo Corner vo štvrti San Polo (okolo 1550, M. Sanmicheli), Palazzo Grimani (1556, M. Sanmicheli), neskororenesančný palazzo Balbi (okolo 1582 – 89). Najvýznamnejšie barokové paláce: Ca’ Rezzonico (17. – 18. stor., B. Longhena), Ca’ Pesaro (17. stor., B. Longhena) a i.

Osobitým typom boli budovy náboženských spoločenstiev laických bratov, tzv. scuole, ktoré vznikali od 13. stor. Existovalo tam niekoľko stoviek scuole (koncom 18. stor. okolo 300). Najprestížnejšími boli scuole grandi (jednotné číslo scuola grande), ktorých bolo v polovici 16. stor. šesť (Scuola di Santa Maria della Carità, Scuola Grande di San Marco, Scuola Grande di San Giovanni Evangelista, založené 1261; Scuola Grande della Santa Maria Misericordia, založená 1308; Scuola Grande di San Rocco od 1489 a Scuola Grande di San Teodoro od 1552) a ktoré patrili v období renesancie k najvýznamnejším umeleckým patrónom v meste. Menšie bratstvá sa nazývali scuole piccole. Budovy scuole grandi boli náročne umelecky stvárnené a obsahovali reprezentačné bohato zdobené zhromažďovacie priestory. Z umeleckého hľadiska patria k najvýznamnejším Scuola Grande di San Giovanni Evangelista (renesančne prestavaná koncom 15. stor. P. Lombardom; pôvodne sa tam nachádzali o. i. maľby od Jacopa a Gentileho Belliniovcov), Scuola Grande di San Marco (prestavaná po požiari 1485, P. Lombardo, M. Codussi, na fasáde reliéfy T. Lombarda; interiér pôvodne s monumentálnymi obrazmi P. Tintoretta), Scuola Grande di San Rocco (prestavaná v 1. štvrtine 15. stor., B. Buon; reprezentačné miestnosti vyzdobil 1564 – 87 cyklom monumentálnych malieb Tintoretto a jeho dielňa) a i. Spomedzi scuole piccole patrí z umeleckého hľadiska k najvýznamnejším Scuola di San Giorgio degli Schiavoni (nazývaná aj Scuola Dalmata z 2. pol. 15. stor.; v interiéri cyklus malieb V. Carpaccia z 1502 – 07) a i.

K najvýznamnejším stavbám patria aj Fabbriche Vecchie (okolo 1520), Fabbriche Nuove (1552 – 55, J. Sansovino), obchodná a rezidenčná centrála kupcov z nemeckých krajín Fondaco dei Tedeschi (založená 1228, renesančne prestavaná 1505 – 08; fresky, ktoré na fasáde začiatkom 16. stor. namaľovali Giorgione a Tizian, sa nezachovali), Ponte di Rialto (1588 – 91, most cez Canal Grande s jedným nosným mramorovým oblúkom) a i.

Početné múzeá, z ktorých najvýznamnejšie sú obrazáreň Galleria dell’Accademia, Museo Correr (diela benátskych majstrov zo 14. – 16. stor. a zbierky viažuce sa na históriu mesta), archeologické múzeum (grécke antické zbierky), Galleria Franchetti (bytová kultúra od neskorej gotiky po barok), Museo del Settecento Veneziano (benátske umenie 18. stor.), pinakotéky Querini Stampalia (benátske maliarstvo 14. – 18. stor.), Manfrediana (obrazy a sochy zo 14. – 18. stor.), Museo d’Arte Moderna a zbierky Peggy Guggenheimovej v paláci Venier dei Leoni. Sídlo katolíckeho arcibiskupa. Univerzita (založená 1868), konzervatórium, umelecká akadémia, opery, divadlá, knižnice, archív; oceánografický inštitút. Miesto konania bienále súčasného výtvarného umenia (Biennale Internazionale d’Arte di Venezia, od 1895), hudobných festivalov a Medzinárodného filmového festivalu Benátky (najstarší filmový festival na svete, od 1932).