Abruzzi [-cci] —

1. → Abruzzy;

2. pôvodný názov administratívnej oblasti Abruzzo v Taliansku.

Abruzzo [-cco], pôvodne Abruzzi — administratívna oblasť, kraj v Taliansku v str. časti Apeninského polostrova pri pobreží Jadranského mora; 10 795 km², 1,327 mil. obyvateľov (2016); administratívne stredisko L’Aquila. Územie kraja vyplnené zväčša pohorím Abruzzy s vrchmi Gran Sasso d’Italia a Monte Amaro s predhoriami, na východe zvlnená pobrežná rovina. Najväčšie rieky Pescara a Vomano. Podnebie stredomorského typu, stredomorské rastlinstvo s macchiami a s porastmi duba a borovice. Ťažba síry a ropy. Priemysel sústredený v centrách Pescara a L’Aquila. Pestovanie pšenice, kukurice, ovsa, zemiakov, cukrovej repy; vinohrady, sady olív a citrusov (pomaranče, citróny). Chov oviec a hovädzieho dobytka, rybolov.

Abruzzy [-cci], tal. Appenino Abruzzese, Abruzzi — pohorie v str. Taliansku, najvyššia časť Apenín. Prevažne vápencové s početnými krasovými javmi vrátane jaskýň a poljí. Poľnohospodárstvo iba v údoliach a panvách. Najvyšší vrch Corno Grande (2 914 m n. m.). Na území pohoria je národný park Parco nazionale d’Abruzzo Lazio e Molise (rozloha 497 km², vyhlásený 1922). Oblasť silnej seizmickej činnosti. Ťažba asfaltu.

Acireale [ači-] — prístavné a kúpeľné mesto v Taliansku vo vých. Sicílii v provincii Catania na úpätí Etny; 53-tis. obyvateľov (2016). Priemysel potravinársky (export minerálnej vody, vína a ryže) a kožiarsky. Leží na železničnej trati Messina – Catania. Stavebné pamiatky: pôvodne baroková katedrála (1597– 1618) s modernou fasádou, barokový kostol San Sebastiano (pôv. 1609, po zemetrasení 1693 opravovaný 1699 – 1705), múzeum, galéria, hvezdáreň.

Adamello — horská skupina v Juž. Alpách v sev. Taliansku; najvyšší vrch Presanella, 3 556 m n. m. Tvorí súčasť pásma str. Álp tiahnucich sa od Simplonského priesmyku až k Brennerskému priesmyku. Zložená z vápencov, silno zaľadnená. Mnoho ľadovcových jazier, z ktorých najvyššie položené sú Lago Verde (Zelené pleso) na Monte Rosa (2 856 m n. m.) a Lago Gelato (Zmrznuté pleso).

Adda — rieka v sev. Taliansku, ľavostranný prítok Pádu; dĺžka 313 km, rozloha povodia 7 979 km². Pramení v Rétskych Alpách, preteká cez Comské jazero. Čiastočne splavná, energeticky využívaná.

Adige [-dže] → Adiža

Adiža, taliansky Adige — rieka v sev. Taliansku; dĺžka 410 km (2. najdlhšia rieka Talianska), rozloha povodia 14 700 km². Pramení v Ötztalských Alpách, preteká Pádskou nížinou a v spoločnej delte s riekou Pád sa vlieva do Benátskeho zálivu Jadranského mora. Často sa vylieva z koryta, čiastočne regulovaná. Predstavuje najväčšie talianske hydroenergetické zásoby využívané v početných vodných elektrárňach. V doline rieky s rozšíreným sadovníctvom a chovom dobytka vznikli viaceré rekreačné strediská (Merano, Bolzano).

Adria — mesto v Taliansku v kraji Benátsko, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska, založené Etruskmi (Atria, Hatria). Podľa jeho latinského názvu Adria (aj Hadria) sa Jadranské more predtým nazývalo Adriatické (lat. mare Adriaticum). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

Afragola — mesto v juž. Taliansku v kraji Kampánia; 65-tis. obyvateľov (2016). Vinárstvo.

Agrigento [-džen-], gr. Akragas, lat. Agrigentum, do 1927 Girgenti — mesto v Taliansku na juž. pobreží Sicílie, administratívne stredisko provincie Agrigento; 61-tis. obyv. (2016). Ťažobný priemysel (síra); remeslá (opracúvanie koralu).

Založené okolo 570 al. 580 pred n. l. gréckymi osadníkmi z Gely a z ostrova Rodos. R. 480 pred n. l. porazilo Kartágo pri Himére, 405 pred n. l. Kartágom dobyté a zničené, ale znovu obnovené. Po dobytí Rimanmi 210 pred n. l. jeho význam upadal. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády tyranov Falarida (pol. 6. stor. pred n. l.) a Théróna (488 – 472 pred n. l.).

Stavebné pamiatky z obdobia antiky: zvyšky hradieb s 8 bránami, akvadukty, piscina, dórske chrámy, z nich 7 vytvára súvislý posvätný areál pozdĺž juž. okraja mesta (údolie chrámov). Chrám Concordie (jeden z najzachovalejších antických chrámov na svete) vybudovaný okolo 440 – 430 pred n. l. v dórskom štýle bol koncom 6. stor. prestavaný na kresťanský kostol. Heraklov chrám (okolo 500 pred n. l., vybudovaný v dórskom štýle), Junonin chrám (nazývaný aj chrám Héry Lakinie, okolo 450 – 425 pred n. l.), Asklépiov chrám (koniec 5. stor. pred n. l.) a i. K najoriginálnejším gréckym antickým stavbám patril nezachovaný chrám Dia Olympského (Olympeion; najväčší chrám vybudovaný v dórskom štýle, zachovali sa fragmenty sochárskej výzdoby) s vonkajšími múrmi striedavo členenými polostĺpmi a atlasmi podopierajúcimi kladie. Z rímskeho obdobia sa zachovali 2 monumentálne hrobky (hrobka tyrana Falarida, 2. stor. pred n. l.; hrobka tyrana Théróna, okolo 75 pred n. l.). Archeologické pamiatky boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Stredoveké pamiatky: dóm San Gerlando zo 14. stor. s nedokončenou kampanilou, obnovený v 18. stor.; kostol San Giorgio s portálom z 12. stor.; katedrála Santa Maria dei Greci (okolo 1200, vybudovaná na zvyškoch antického dórskeho chrámu), kostol Santo Spirito zo 14. stor. Narodil sa tam grécky antický filozof Empedoklés z Akragantu.

Albano, tal. Lago di Albano — kráterové jazero v Taliansku v sopečnom pohorí Albanské vrchy; plocha 6 km², maximálna hĺbka 170 m.

Albanské vrchy, tal. Colli Albani, Monti Albani — skupina vulkanických vyvýšenín v Taliansku na juhovýchod od Ríma; maximálna výška 956 m n. m. (Monte Faete). Patria do štvrtohornej, v súčasnosti už vyhasnutej sopečnej činnosti. V kráteroch jazerá Albano a Nemi. Mestá: Frascati, Albano, Castel Gandolfo (pápežský palác) a i. Rekreačná oblasť Rimanov; turistické centrum.

Alessandria — mesto v sev. Taliansku v kraji Piemont, administratívne stredisko provincie Alessandria; 94-tis. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky, nábytkársky, textilný, potravinársky. Veľtrhy s poľnohospodárskymi produktmi.

Založené 1168 ako Civitas Nova, slúžilo ako pevnosť Lombardskej ligy, neskôr nazvané podľa pápeža Alexandra III. Po porážke od cisára Fridricha I. Barbarossu 1182 Alessandria dočasne premenovaná na Caesareu. R. 1348 pripojená k Milánu, 1713 ju získala savojská dynastia, od 1861 súčasť Talianska.

Alpi Apuane → Apuánske Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km² územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Altamura — mesto v juhovýchodnom Taliansku v kraji Apúlia severozápadne od Bari; 70-tis. obyvateľov (2016). Stredisko obchodu s poľnohospodárskymi produktmi (v okolí pestovanie viniča a olív). Potravinársky priemysel (najmä výroba vína a oleja). Katedrála z 1232, neskôr upravovaná.

Amalfi — mesto v juž. Taliansku v kraji Kampánia v Salernskom zálive Tyrrhenského mora na juž. brehu polostrova Sorrento; 5,1 tis. obyvateľov (2015). Turistické a rekreačné stredisko, centrum Amalfijského pobrežia (tal. Costiera Amalfitana) tiahnuceho sa od mesta Positano na západe po mesto Vietri sul Mare na východe, ktoré bolo pre svoje prírodné scenérie 1997 zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Prvá zmienka zo 6. stor., od 839 samostatná republika, najväčší rozkvet v 10. – 11. stor., kodifikácia námorného práva Tabula amalphitana prijatá neskôr v celom Stredomorí. Románska katedrála Sant’ Andrea (9. stor., neskôr prestavaná), kláštor Chiostro del Paradiso (2. pol. 13. stor.). Sídlo arcibiskupstva.

Amiata [-ja-], Monte Amiata — vyhasnutá sopka v Taliansku v juž. Toskánsku, 1 734 m n. m. Vo výške 700 m n. m. hojné sírové pramene (voda dopravovaná vodovodmi do mesta Siena). V dolnej časti olivové háje a vinice, vyššie gaštanové a bukové lesy. Na úpätí bohaté ložiská rumelky (využívané od začiatku n. l.).

Ancona [-ko-] — prístavné mesto v str. Taliansku v kraji Marche, administratívne stredisko provincie Ancona; 101-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, papiernický, potravinársky, strojársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka.

Založené okolo 390 pred n. l. gréckymi kolonistami zo Syrakúz. Za rímskej správy námorné a výrobné stredisko. Od 6. stor. sídlo biskupstva. Súčasť byzantského Pentapolisu. Pipinovou donáciou pripadlo pápežskému štátu. V 12. – 13. stor. stredisko marky kontrolovanej sálskymi a štaufskými cisármi; od 1355 opäť majetkom pápežov. Obchodný vzostup mesta brzdený Benátkami. Od 1860 súčasť Sardínskeho kráľovstva, od 1861 patrí Taliansku. Archeologické múzeum, galéria. Univerzita (založená 1969).

Stavebné pamiatky: Trajánov oblúk (115 n. l.), románsky dóm z 12. stor.

Andria — mesto v juhovýchodnom Taliansku v kraji Apúlia v provincii Bari; 100-tis. obyvateľov (2016). Priemysel potravinársky (výroba vína, oleja), stavebných materiálov. Obchod s poľnohospodárskymi výrobkami. Sídlo biskupa. Stavebné pamiatky: katedrála (12. stor., prebudovaná v 15. stor.), viaceré kostoly (13.,14. stor.). Južne od centra sa nachádza gotický hrad Caste del Monte, ktorý bol 1996 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Anzio [-cio] — prístavné a kúpeľné mesto v str. Taliansku v kraji Lazio pri Tyrrhenskom mori južne od Ríma; 54-tis. obyvateľov (2016). Rybný priemysel.

Aosta — mesto v sev. Taliansku v kraji Valle d’Aosta v doline rieky Dora Baltea, administratívne stredisko provincie Aosta; 34-tis. obyv. (2016). Priemysel hutnícky, strojársky, drevársky. Východisko do Álp, známe turisticko-rekreačné centrum.

Založené 25 pred n. l. ako pevnosť Augusta Praetoria. Od 5. stor. sídlo biskupstva a kraja.

Stavebné pamiatky z rímskeho obdobia: ruiny hradieb s dvoma bránami, vých. (Porta Praetoria, jedna z najkrajších doteraz známych rímskych brán) a záp. (Porta Decumana, 1812 zrúcaná); pôvodná sieť ulíc pretínajúcich sa v pravom uhle a vytvárajúcich rovnaké bloky zástavby (inzuly), triumfálny oblúk postavený pravdepodobne na počesť víťazstiev cisára Augusta, zrúcaniny divadla a amfiteátra, pozostatky kryptoportika a podnože chrámu ležia na mieste, kde bolo pravdepodobne fórum. Rímsky most cez rieku Dora Baltea. Stredoveké a novoveké stavebné pamiatky nedosahujú význam starovekých. Najpozoruhodnejšie sú stredoveké veže na rímskych hradbách. Katedrála z 12. – 14. stor., najstaršia časť krypty je asi z 9. stor., krížová chodba dokončená 1460. Kolegiátny kostol Santi Pietro ed Orso s románskymi ambitmi a s gotickými stallami. Palác Ronaes, biskupský palác, seminár (všetky 17. a 18. stor. ). Rodisko sv. Anzelma z Canterbury.

Apeninský polostrov, tal. Penisola Appennino — polostrov v juž. Európe vybiehajúci do Stredozemného mora, obklopený Tyrrhenským morom, Ligúrskym morom, Iónskym morom a Jadranským morom. Na severe ohraničený Pádskou nížinou. Dĺžka okolo 1 100 km, šírka 130 – 300 km, rozloha 149-tis. km². Na Apeninskom polostrove leží väčšia časť Talianska, San Maríno a Vatikán.

Pobrežie málo členité, na juhu polostrovy Salentina, Gargano a Kalábrijský polostrov. Pozdĺžne jeho stredom sa tiahne sústava pohorí Apenín s aktívnou seizmickou činnosťou (činná sopka Vezuv nad Neapolským zálivom). Nížiny, okrem Pádskej, sú na pobreží. Apeninský polostrov podobne ako Pyrenejský polostrov a Balkánsky polostrov leží medzi 35° – 45° sev. zemepisnej šírky a v dôsledku toho má s nimi veľa spoločných rysov tak v polohe, ako aj v reliéfe a geologickom a geomorfologickom vývoji. Z geografickej polohy vyplýva aj rovnaký ráz podnebia a vegetačnej pokrývky. Je to oblasť mladých a intenzívnych alpínskych horotvorných procesov, ktoré miestami doznievajú i v súčasnosti. Podnebie subtropické, pri značných výškových rozdieloch veľký vplyv reliéfu. Najvýznamnejšou zložkou stredomorskej vegetácie sú husté suchomilné krovinaté porasty typu macchie. Pri značnej výškovej členitosti územia je vo vegetačnej pokrývke výrazná pásmovitosť. Vždyzelená stredomorská vegetácia tvorí najnižšie pásmo, ktorého horná hranica je v juž. častiach Stredomoria 700 – 800 m n. m., na sev. pobreží však už vo výške 200 m n. m. Nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov a nad hornou hranicou lesa (1 800 – 2 000 m n. m.) subalpínske a alpínske pásmo s prevažne bylinnou vegetáciou.

Apeniny, tal. Appennino — horská sústava v Taliansku, pozdĺžna os Apeninského polostrova. Ťahá sa oblúkom na juhovýchod od Álp až k Messinskému prielivu. Dĺžka približne 1 200 km, šírka 30 – 135 km, priemerná výška 1 200 m n. m., najvyšší vrch Grande, 2 914 m n. m., v skupine Gran Sasso d’Italia. Na západe priliehajú k sústave zväčša vulkanické Subapeniny, na juhovýchode Apúlske predhorie. Apeniny vznikli alpínskym vrásnením, sú dôležitým rozvodím a klimatickou hranicou.

Členia sa na 3 časti: Severné Apeniny – po dolinu Tiberu; budované z pieskovcov a bridlíc, miestami z vápencov a mramoru (Apuánske Alpy); zaoblené vrcholy a hlboko vrezané doliny; delia sa na 2 hlavné pásma: Ligúrske Apeniny a Etruské Apeniny; Stredné Apeniny – po rieku Volturno; tvorené najmä silno zvrásnenými vápencami s ostrými rozčlenenými vrcholmi; delia sa na 2 hlavné pásma: Sabinské vrchy a Abruzzy; Južné Apeniny – tvoria na severe najmä ílovito-pieskovcové a vápencovo-slieňové flyšové usadeniny s krasovými javmi (Matese, Serra Dolcedorme), na juhu sú Kalábrijské Apeniny – staré kryštalické masívy (La Sila, Aspromonte 1 956 m n. m.) vynárajúce sa z flyšových nánosov.

Charakteristické pre Apeniny sú početné krasové útvary, stopy silnej erózie po odlesnení a vo vysokohorských častiach ľadovcové formy. V Južných Apeninách sú časté zemetrasenia. Stredomorské podnebie v dolných častiach pohoria, vysokohorské v centrálnych masívoch. Pohorie odvodňované riekami vtekajúcimi zo severových. svahov do rieky Pád alebo priamo do Jadranského mora, zo záp. svahov do Tyrrhenského (Tiber) a Ligúrskeho mora (Arno). Vodný stav riek sa mení, v lete mnohé celkom strácajú vodu (fiumare). Do 100 m n. m. zasahuje pásmo úžitkovej pôdy a listnatých lesov, najmä gaštanových, do 2 000 m n. m. pásmo tráv, v oblasti vrcholov rastie rastlinstvo alpínskeho typu. V Apeninách sú neveľké ložiská hnedého uhlia (Toskánsko, Umbria), mramoru (Carrara), mangánu (Grossetto), bauxitu (L’Aquila, Benevento) a ortuti. Početné minerálne pramene. Na sev. predhorí sa vyskytuje aj ropa a zemný plyn. Je tam viac nízkych priesmykov (Passo dei Giovi 472 m n. m.) a riečnych dolín. Prechádza nimi 10 železničných tratí (s tunelmi) a viacero ciest. Súvislé osídlenie v pohorí do 1 000 m n. m. Významná turisticko-liečebná oblasť Talianska.

Apuánske Alpy, tal. Alpi Apuane — výbežok sev. časti Apenín v Taliansku medzi mestami La Spezia a Viareggi; dĺžka 55 km. Masív budovaný kryštalickými vápencami; najvyšší vrch Pisanino, 1 945 m n. m. Lomy na mramor.

Apúlia, tal. Puglia — administratívna oblasť, kraj v juž. Taliansku v juhových. časti Apeninského polostrova na pobreží Jadranského mora a Tarentského zálivu Iónskeho mora; rozloha 19 363-tis. km², 4,077 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Bari.

Prevažnú časť Apúlie vypĺňajú mierne zvlnené roviny, v juhových. časti polostrov Salentina a nížina Murge. Na severozápade aluviálna nížina Tavoliere, vápencový polostrov Gargano a fragmenty Južných Apenín. Ložiská bauxitu, ťažba zemného plynu a kamennej soli (získavanej aj odparovaním morskej vody v salinách); úrodné pobrežné nížiny. Poľnohospodársko-priemyselný región, jedno z hlavných poľnohospodárskych území Talianska. Prvenstvo v pestovaní viniča, olív a tabaku. Pestujú sa aj obilniny, strukoviny, ovocie, bavlník, cukrová repa. Chov oviec, lov rýb (sardinky). Tradičný potravinársky (najmä výroba vína a olivového oleja), rozvinutý chemický (spracovanie ropy v Bari, Brindisi), hutnícky (Tarent), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), gumársky (výroba pneumatík), textilný priemysel. Dôležité námorné prístavy v mestách Bari, Tarent a Brindisi, ďalšie významné mestá Foggia, Lecce.

V staroveku od 4. až 3. stor. pred n. l. súčasť Rímskej ríše. Najjužnejšia časť Apúlie sa nazývala Calabria (dnešná Kalábria sa nazývala Bruttium). V 6. stor. n. l. ju ovládli Longobardi, v 9. – 10. stor. súčasť Byzantskej ríše, 1042 dobytá Normanmi (Robert Guiscard a jeho syn Roger I.), ktorí potlačili vplyv Grékov z východu a Arabov z juhu. Roger II. spojil územie Apúlie s ostatnými normanskými dŕžavami v oblasti a po získaní kráľovského titulu sa od 1130 začalo jeho panstvo označovať ako Kráľovstvo Sicílie, Kalábrie a Apúlie (neoficiálne Kráľovstvo oboch Sicílií). Od 1282 (→ sicílske nešpory) sa Apúlia vyvíjala v rámci Neapolského kráľovstva, od 1861 súčasť Talianska.

Aquileia [akuileja] — mesto v severových. Taliansku v kraji Friuli-Venezia Giulia asi 9 km od Jadranského mora; 3,4 tis. obyvateľov (2014).

Významné antické mesto založené Rimanmi 181 pred n. l. Strážilo dôležitý prechod cez Júlske Alpy do sev. Itálie. Cez Aquileiu viedla Via Aemilia na východ a Jantárová cesta do str. Podunajska a k Baltu. Výhodná poloha a obchodné kontakty zabezpečili mestu rozkvet, takže vo 4. stor. n. l. patrila Aquileia k najväčším mestám Rímskej ríše. R. 452 dobytá a zničená hunským vojvodcom Atilom. Neskôr znova vybudovaná, ale už nikdy nedosiahla bývalý rozmach. Od 3. stor. sídlo biskupstva, 558 alebo 568 – 1751 sídlo Aquilejského patriarchátu, ktorý v 9. – 11. stor. vysielal misie medzi Slovanov a Maďarov. Archeologické nálezisko so zvyškami rímskych stavieb.

Stavebné pamiatky: dóm – trojloďová románska bazilika (Basilica patriarcale di Santa Maria Assunta, vybudovaná v 11. stor. na mieste ranokresťanských stavieb zo 4. stor., prestavaná v 14. stor.) so zachovanými freskami a mozaikami (najstaršie zo 4. stor.), kampanila (11. – 14. stor.), baptistérium (koniec 4. stor.). Múzeá. Archeologický areál s rímskymi antickými pamiatkami a dóm (bazilika) sú od 1998 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Árcole [arko-] — obec v severových. Taliansku v kraji Benátsko juhovýchodne od Verony. V bitke pri Árcole 15. – 17. 11. 1796 porazili vojská Napoleona I. Bonaparta rakúsku armádu. Táto porážka urýchlila mierové rokovania (mier v Campoformiu).

Ariccia [-ča], lat. Aricia — obec v Taliansku v kraji Lazio v metropolitnej oblasti Ríma na úpätí Albanských vrchov; 20-tis. obyvateľov (2015). Pôvodne starobylé latinské mesto Aricia v Latiu južne od Ríma ležiace na rímskej ceste Via Appia, v 6. – 4. stor. pred n. l. bolo jedným z centier Latinského spolku. Pri Nemorenskom jazere (lat. lacus Nemorensis) ležiacom v blízkosti mesta sa nachádzal chrám, ktorý bol kultovým strediskom bohyne Diany, ochrankyne latinských miest. Keď Rimania začiatkom 5. stor. pred n. l. ovládli územie Latinov, zaviedli jej obdobný kult i v Ríme. Zvyšky mestských múrov zo 6. – 1. stor. pred n. l., stanice cesty Via Appia a Dianinho chrámu (dnes múzeum rímskych lodí).

Assisi — mesto v strednom Taliansku v kraji Umbria juhovýchodne od Perugie; 28-tis. obyvateľov (2016).

V staroveku umbrijské a rímske mesto Asisium, 545 zničené východogótskym kráľom Totilom, až do 12. stor. patrilo Spoletskému vojvodstvu, po viacnásobnej zmene panstva od 15. do 19. stor. Cirkevnému štátu. Od 15. stor. stagnácia mesta (počet obyvateľov rovnaký ako na začiatku 20. stor.). Od 3. stor. sídlo biskupstva. Rodisko sv. Františka z Assisi a sv. Kláry, významné pútnické miesto, od 13. stor. centrum rádu františkánov a klarisiek.

Stavebné pamiatky: Bazilika sv. Františka z Assisi (tal. Basilica di San Francesco d’Assisi) založená 1228 pápežom Gregorom IX. a 1230 vyhlásená za materský chrám rehole františkánov, od svojho založenia významné pútnické miesto. Je dvojpodlažná (tzv. dvojitý kostol), skladá sa zo staršieho spodného kostola, ktorý má funkciu pohrebného chrámu a v ktorom boli 1230 uložené relikvie sv. Františka z Assisi, a z mladšieho horného kostola, ktorý zároveň plnil funkciu pápežskej kaplnky (Capella Papalis; pápežský trón z 13. stor.). Oba kostoly boli 1253 vysvätené pápežom Inocentom V. Spodný kostol je jednoloďový s transeptom (priečnou loďou) a polkruhovou apsidou, zaklenutý krížovými klenbami, v neskoršom období boli k nemu pribudované kaplnky na bočných stranách lode a východný transept (v 19. stor. bola pod západnou časťou vybudovaná krypta, do ktorej boli prenesené relikvie sv. Františka z Assisi). Horný kostol je jednoloďový s transeptom a polygonálnym presbytériom, zaklenutý je krížovými klenbami (štyri polia krížovej rebrovej klenby nad štvorcovým pôdorysom). Architektúra kostola je ovplyvnená súdobou francúzskou gotikou, ale má antikatedrálny charakter (napr. pomerne malé okná, veľké plochy steny s freskami). Fresková výzdoba baziliky, ktorú medzi 1260 – 1320 vytvorili významní súdobí umelci (Cimabue a jeho dielňa, J. Torriti, Giotto, P. Lorenzetti, S. Martini), patrí k najvýznamnejším zachovaným maliarskym cyklom v Taliansku a mala významný vplyv na vývin maliarstva. V hornom kostole sa nachádza cyklus 28 obrazov nazývaný legenda o sv. Františkovi z Assisi (časť historikov umenia pripisuje jeho autorstvo Giottovi, časť prinajmenšom trom maliarom, ktorí boli školení v Ríme). Z umeleckého hľadiska sú významné aj vitráže okien horného kostola (okolo 1275) i dolného kostola (začiatok 14. stor. a neskôr). Pokladnica baziliky patrila v stredoveku k najbohatším v Európe (viackrát bola vylúpená), do súčasnosti sa z jej fondu zachovalo viacero vzácnych zlatníckych liturgických objektov (Strieborný kalich pápeža Mikuláša IV., okolo 1290). R. 1997 bola bazilika poškodená pri zemetrasení a následne reštaurovaná. Pri kostole sa nachádza rozsiahly komplex františkánskeho kláštora nazývaný Sacro Convento (založený v 13. stor., výrazne rozšírený v 15. stor., keď slúžil aj ako pápežské letné sídlo). R. 2000 boli najvýznamnejšie pamiatky spojené s rádom františkánov v Assisi a blízkom okolí zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Iné pamiatky: románska katedrála San Rufino (od 1140, vysvätená 1253, postavená na mieste starších kostolov), románsky kostol Santa Maria Maggiore (11. – 12. stor.), klariský kostol Bazilika sv. Kláry (tal. Basilica di Santa Chiara, 1257 – 65; krypta s hrobom sv. Kláry), pápežská Bazilika Panny Márie kráľovnej anjelov (tal. Basilica di Santa Maria degli Angeli, postavená 1569 – 1679 v barokovom slohu, rekonštruovaná v 1. polovici 19. stor. po zemetrasení, jej súčasťou je stredoveká kaplnka Portiuncula), rímsky antický Minervin chrám (pôvodne z 1. stor. pred n. l., v 16. stor. renesančne prestavaný na kostol Santa Maria sopra Minerva, barokovo upravený), stredoveká pevnosť Rocca Maggiore (12.– 15. stor.) a i.

Asti — mesto v sev. Taliansku v kraji Piemont na rieke Tanaro (prítok Pádu), administratívne stredisko provincie Asti; 76-tis. obyvateľov (2009). Preslávené výrobou šumivého vína Asti spumante. Dopravná križovatka. Románske a gotické pamiatky.

Azúrová jaskyňa — v minulosti niekedy používaný názov pre Modrú jaskyňu na ostrove Capri v Taliansku.

Bari — prístavné mesto v juhovýchodnom Taliansku na pobreží Jadranského mora, administratívne stredisko kraja Apúlia a provincie Bari; 321-tis. obyvateľov (2019). Priemysel petrochemický, chemický, lodiarsky, automobilový, potravinársky. Dopravná križovatka; železničné spojenie s Rímom a s väčšími mestami na severe (s Milánom, Turínom, Bolognou a Benátkami), ako aj s Tarentom na juhu; vojenský, obchodný, rybársky a osobný prístav (jeden z najvýznamnejších trajektových prístavov Talianska na pobreží Jadranského mora so sezónnymi linkami do Chorvátska, Čiernej Hory, Albánska a Grécka), letisko. Univerzita (založená 1924), múzeá (pamiatky z rímskeho obdobia sa uchovávajú v regionálnom múzeu Museo provinciale), galérie. Každoročné veľtrhy (Fiera del Levante). Turistické centrum.

Dejiny: kontinuálne osídlené pravdepodobne od okolo 1500 pred n. l. (italický kmeň Puecezi), neskôr významná grécka kolónia nazývaná Barion. V 3. stor. pred n. l. dobyté Rimanmi, nazvané Barium. Počas vlády Rimanov významný prístav a stredisko obchodu i poľnohospodárstva. Prvýkrát sa písomne spomína 89 pred n. l. Od 4. stor. n. l. biskupstvo (založené 347, od 10. stor. arcibiskupstvo, od 1986 arcibiskupstvo Bari-Bitonto). V 6. – 12. stor. obdobie najväčšieho rozkvetu (bolo rivalom Benátok) a hlavný prístav juhovýchodného Talianska. Patrilo pod vládu Lombardov aj Byzantskej ríše, 847 – 871 dobyté Arabmi, sídlo emirátu, od 875 sídlo byzantskej themy. V roku 1071 dobyté Normanmi, 1156 zničené Normanmi počas povstania mestského obyvateľstva. Počas stredoveku významný prístav pre pútnikov do Jeruzalema. Od 1087 jedno z najvýznamnejších pútnických miest v Európe (relikvie svätého Mikuláša). V 12. – 13. stor. počas križiackych výprav hlavný prístav na ceste do Svätej zeme. Rozkvet počas vlády Fridricha II. Od 16. stor. upadalo. Intenzívny rozvoj od 1860 ako významnej základne transportu a obchodu s Blízkym i s Ďalekým východom.

Stavebné pamiatky: významnou pamiatkou stredovekej románskej architektúry a do súčasnosti populárnym pútnickým (katolíckym aj pravoslávnym) miestom je Bazilika svätého Mikuláša (taliansky Basilica di San Nicola; budovaná od 1087; kryptu, kde sú umiestnené relikvie svätého Mikuláša, posvätil pápež Urban II. v roku 1089; celá stavba bola dostavaná a posvätená 1197, barokovo upravená v 17. – 18. stor., reštaurovaná v 1. polovici 20. stor.). Vybudovaná Normanmi na mieste byzantského vládneho paláca pre relikvie svätého Mikuláša, ktoré tam boli 1087 privezené z Myry (Demre v Turecku v provincii Antalya; dodnes uložené v krypte). Bola to prvá stavba Normanov v južnom Taliansku a mala významný vplyv na formovanie románskej architektúry v 12. – 13. stor. v Apúlii. Strohé fasády sú zdobené slepými arkádami, oblúčikovým vlysom a združenými oknami. Západná časť má pevnostný charakter s dvoma mohutnými hranolovými vežami a s troma portálmi, hlavný portál má stĺpový baldachýn. Fasády bočných lodí sú členené mohutnými slepými arkádami, nad ktorými sa nachádza rad združených okien (resp. trpasličie galérie). Východná časť kostola je ukončená mohutnou priečnou loďou. Je k nej pripojená zachovaná časť paláca byzantského guvernéra. Kostol je trojloďová bazilika s galériami určenými pre ženy (matroneum) nad bočnými loďami. Hlavná loď s kazetovým stropom je rozdelená sériou oblúkov. Bohatá sochárska výzdoba interiéru pochádza zväčša z 12. stor., jej súčasťou je cibórium z okolo 1150 a tzv. Trón z Bari (arcibiskupská katedra) nachádzajúci sa v presbytériu, ktorý je unikátnym dokladom románskeho sochárstva s bohatou figurálnou výzdobou z polovice 12. stor.

Ďalšie pamiatky: románska katedrála San Sabino (aj Duomo di Bari; postavená na mieste staršieho ranokresťanského a byzantského kostola v rokoch 1035 – 74, poškodená 1156 a prestavaná 1170 – 78 v štýle Baziliky svätého Mikuláša, posvätená 1292; na jej severnej strane je centrálna stavba známa ako La Trulla, pôvodné baptistérium katedrály z 11. stor., dnes využívané ako sakristia); kostol San Gregorio (založený v 11. stor., románsky prestavaný koncom 12. a v 13. stor.); kostol San Marco (12. stor.); Hohenštaufovský kastel (taliansky Castello svevo, 1233 – 40, pôvodne byzantské a normanské pevnostné stavby prestavané Fridrichom II., v 16. stor. prestavaný Izabelou Aragónskou); monumentálny komplex gotického kostola San Francesco s krížovou chodbou a s fasádou z 18. stor. Zachoval sa celý rad renesančných meštianskych domov a palácov a pamiatky zo 17. a 18. stor.

Benevento — mesto v Taliansku v kraji Kampánia severovýchodne od Neapola; 59-tis. obyvateľov (2019).

Z priemyselných odvetví je zastúpený najmä potravinársky (tabakový, výroba vína, olivového oleja, cestovín, cukroviniek – nugátu), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), kovoobrábací, kožiarsky a textilný priemysel. Ide o dopravnú križovatku a významný cestný a železničný uzol Kampánie. V blízkosti mesta je letisko pre ultraľahké lietadlá. Mesto je turistickým strediskom. Nachádza sa tu múzeum, galéria, univerzita a sídlo arcibiskupa.

V staroveku bolo Benevento rímskou kolóniou na východnom pobreží strednej Itálie. Pôvodne sa nazývalo Maleventum (Zlý výsledok). V jeho blízkosti Rimania porazili v roku 275 pred n. l. epirského kráľa Pyrrha, usadili tam nových kolonistov a mesto premenovali na Beneventum (Dobrý výsledok).

V neskorocisárskom období bolo Benevento hlavným mestom regiónu Samnium. Po páde Západorímskej a Ostrogótskej ríše sa v roku 571 stalo strediskom longobardského vojvodstva Benevento, ktoré ovládalo takmer celé južné Taliansko. Od roku 787 bolo pod zvrchovanosťou Franskej ríše, stratilo strednú Apúliu a časť Lukánie v prospech Byzantskej ríše. V roku 840 sa osamostatnilo vojvodstvo Apúlia a o niečo neskôr sa zvyšné územie Beneventa rozdelilo na tri časti: Capua (väčšina Kampánie), Salermo (Lukánia) a vlastné Benevento (zhruba Samnium).

Na začiatku 10. stor. bolo spojené s vojvodstvom Capua, v 1. polovici 11. stor. sa stalo korisťou Normanov. V roku 1053 (1077) mesto Benevento s najbližším okolím pripadlo pápežovi. Cirkevnému štátu patrilo až do roku 1799, keď Napoleon I. Bonaparte na obsadenom území Neapolska (vrátane Beneventa) vytvoril Partenopskú republiku. Obnovené (zmenšené) vojvodstvo Benevento daroval v roku 1806 ministrovi Talleyrandovi. Rozhodnutím Viedenského kongresu (1814 – 1815) bolo vrátené pápežovi, ktorému patrilo až do vzniku Talianskeho kráľovstva (1861).

Stavebné pamiatky: z rímskych pamiatok je najvýznamnejší 15 m vysoký a 8 m široký Trajánov triumfálny oblúk Porta aurea (114 – 117). Je z gréckeho mramoru a má zachované reliéfy zobrazujúce cisárove víťazstvá. Ďalšími pamiatkami sú zrúcaniny divadla z 1. polovice 2. stor. či most Ponte Leproso cez rieku Sabato z 3. stor. Zo stredovekých pamiatok sa tu nachádza benediktínsky kláštor a kostol Santa Sofia z 8. stor., postavený v byzantskom slohu, s portálom z 13. stor. a krížovou chodbou z 12. stor. V 18. stor. bol prestavaný. V kostole sa nachádzajú fresky z 9. stor. Významná je aj viackrát prestavovaná katedrála zo 7. – 13. stor., poškodená v 2. svet. vojne. Má bronzovú hlavnú bránu, ktorá pochádza z konca 12. stor.

Bernina — horský masív na hranici Švajčiarska a Talianska v Rétskych Alpách medzi dolinami horného toku Innu a Addy, maximálna výška 4 049 m n. m. – Piz Bernina (najvyšší štít Východných Álp). Budovaný žulami, syenitmi, rulami a kryštalickými bridlicami; trvalý sneh a ľadovce.

Calabria [ka-] → Kalábria

Campagna [kampaňa] → Kampánia

Capri [kap-], tal. Isola di Capri, lat. Capreae — ostrov v Neapolskom zálive Tyrrhenského mora patriaci Taliansku, úžinou Piccola je oddelený od polostrova Sorrento, súčasť kraja Kampánia; dĺžka 6,3 km, šírka 2,7 km, rozloha 10,4 km², 14-tis. obyvateľov (2016). Je budovaný najmä vápencami, má členité príkre skalnaté pobrežie a hornatý povrch, najvyšší vrch Monte Solaro má výšku 589 m n. m. Vďaka geologickému zloženiu má bohatý výskyt krasových foriem, na pobreží je viacero jaskýň vrátane hojne navštevovanej Modrej jaskyne (Grotta Azzurra). Ostrov má príjemné stredomorské podnebie so stredomorskou vegetáciou zastúpenou najmä krovinatým porastom.

Významnou ekonomickou aktivitou je tradičné vinohradníctvo (produkcia bieleho aj červeného vína). Rozhodujúcu úlohu v ekonomike ostrova však zohráva turistický ruch. So svojimi exotickými záhradami je luxusným rekreačným letoviskom navštevovaným už v 2. polovici 19. stor. európskymi umelcami, spisovateľmi a ďalšími známymi osobnosťami, od polovice 20. stor. i domácimi a hraničnými turistami, najmä dennými výletníkmi z Neapola a zo Sorrenta.

Capri má lodné spojenie (najmä trajektmi a krídlovými loďami) s pevninou – s Neapolom a so sídlami na polostrove Sorrento a s ostrovom Ischia. Na vrch Monte Solaro vedie pozemná a sedačková lanovka. Na ostrove sú dve sídla – Capri (administratívne stredisko 7,1 tis. obyvateľov, 2019) a Anacapri.

Ostrov je osídlený od paleolitu, v 7. stor. pred n. l. bol kolonizovaný Grékmi, neskôr sa stal sídlom cisára Augusta, a najmä cisára Tiberia (prestavba celého ostrova), od 7. stor. bol majetkom benediktínov z Montecassina, od 9. stor. republiky Amalfi, v stredoveku bol niekoľkokrát spustošený pirátmi, od roku 1860 patril zjednotenému Talianskemu kráľovstvu. Na východnom cípe ostrova sa zachovali zvyšky rímskych kúpeľov a víl z obdobia cisára Tiberia (Villa Jovis).

Comské jazero [kom-], taliansky Lago di Como — jazero v severnom Taliansku v tektonicko-ľadovcovej doline medzi Luganskými Alpami a Bergamskými Alpami, 212 m n. m.; plocha 146 km², dĺžka 51 km, maximálna šírka 4,5 km, maximálna hĺbka 418 m (kryptodepresia, najhlbšie jazero Talianska a Álp). Skladá sa z troch častí: Ramo di Como (najhlbšie), Lago di Lecco, Ramo di Colico. Preteká ním rieka Adda. Jediným ostrovom jazera je ostrov Comacina. Významná oblasť cestovného ruchu s mnohými turistickými strediskami (Como, Lecco a i.); na západnom pobreží pútnické miesto Sacro Monte di Ossuccio, jedna z lokalít zapísaných 2003 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod spoločným názvom Sacri Monti v Piemonte a Lombardsku (kalvárie zo 16. – 17. stor.). Miestna lodná a trajektová preprava, vyhliadkové a rekreačné plavby.

Dora Baltea, historicky Duria Minor — rieka v severnom Taliansku, ľavostranný prítok Pádu; dĺžka 160 km. Pramení na stráňach masívu Mont Blanc, preteká údolím Aosta a úpätím Grajských Álp, ústi pri meste Crescentino. Rieka je využívaná energeticky a na zavlažovanie.

Fabriano — mesto v strednom Taliansku v kraji Marche juhozápadne od mesta Ancona v Apeninách; 30-tis. obyvateľov (2019). Tradičné stredisko papierenského priemyslu (výroba doložená od 13. stor.), ďalej priemysel elektrotechnický (výroba domácich spotrebičov), potravinársky (mäsový). Železničná križovatka, železničné spojenie s Rímom. Turistické stredisko.

Prvýkrát sa spomína 1065. Centrum známej maliarskej školy, ktorú v 2. polovici 14. stor. založil Allegretto Nuzi (*1315, †1373) a Gentile da Fabriano. Počas 2. svetovej vojny viackrát bombardované.

Stavebné pamiatky: románsko-gotická radnica (1255), katedrála San Venanzo (pôvodne 13. stor., prestavba 1608) so zachovanými freskovými výjavmi zo života sv. Lorenza (1365). Sídlo katolíckeho biskupstva.

Faenza [-ca] — mesto v severnom Taliansku v kraji Emilia-Romagna severozápadne od mesta Forli; 59-tis. obyvateľov (2019). Priemysel strojársky, chemický, nábytkársky, textilný, obuvnícky, keramický; v minulosti významné stredisko výroby keramiky (tradícia od 12. stor., v 15. – 16. stor. výroba svetoznámej jemnej bielo glazovanej keramiky fajansy; termín odvodený od názvu Faenza sa v súvislosti so špecifickou keramikou používa dodnes). Železničný uzol.

V 2. stor. pred n. l. rímske mesto (Faventia) na obchodnej ceste Via Aemilia; pri archeologických vykopávkach boli objavené aj zvyšky staršieho osídlenia. Od 11. stor. mestská komúna. Od 1313 patrila Faenza rodine Manfrediovcov, 1501 obsadená C. Borgiom, od 1509 súčasť Cirkevného štátu. Najväčší rozvoj v 15. a 16. stor., keď ju preslávila výroba fajansy. R. 1797 – 1814 pod vládou Napoleona I. Bonaparta, 1859 začlenená do Sardínskeho a 1861 do Talianskeho kráľovstva.

Stavebné pamiatky: v starom meste zachované stopy pôvodného rímskeho pravouhlého plánu zástavby, mestské opevnenie (15. stor.), renesančná katedrála na Piazza Vittorio Emanuele (1474; Giuliano da Maiano, 1432 – 1490), stredoveké paláce. Významné múzeum dejín keramiky (založené 1908).

Fano — prímorské kúpeľné mesto v strednom Taliansku v kraji Marche na pobreží Jadranského mora severozápadne od mesta Ancona; 61-tis. obyvateľov (2019). Priemysel kovoobrábací, textilný (hodvábnický), kožiarsky, obuvnícky, potravinársky; umelecké remeslá (výroba keramiky a šperkov). Turistické stredisko. Dopravná križovatka – mesto leží na diaľnici a štátnej ceste spájajúcich sever a juhovýchod krajiny a na železničnej trati Bologna – Ancona, letisko, rybársky prístav.

Založené v 3. alebo 2. stor. pred n. l. ako Fanum Fortunae, za vlády cisára Augusta kolónia odsunutých veteránov (Colonia Iulia Fanestris), 538 zničené Gótmi, 755 ho Pipin III. Krátky (Pipinova donácia) daroval cirkvi (fakticky však bolo samostatné), od 1304 pod vládou rodiny Malatestovcov z Rimini, 1463 – 1860 patrilo k Cirkevnému štátu, od 1860 súčasť Sardínskeho, resp. od 1861 Talianskeho kráľovstva.

Stavebné pamiatky: z rímskej doby sa zachovali napr. zvyšky opevnenia a Augustov oblúk (2 n. l.), z neskorších období brána Porta Maggiore (1227), viacero palácov, napr. Palazzo della Ragione (1299) a palác Malatestovcov (1357, 1413 – 21; dnes obrazáreň), katedrála (románsky základ, prestavaná 1140 a v 14. stor.) a i. Múzeum, sídlo katolíckeho biskupstva.

Chieti [kjé-] — mesto v Taliansku v kraji Abruzzi na rieke Aterno-Pescara v blízkosti pobrežia Jadranského mora 200 km severovýchodne od Ríma, administratívne stredisko provincie Chieti; 51-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, papiernický, odevný, elektronický (letecká elektronika). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, vinohradníctvo).

V rímskej dobe známe ako Theate Marrucinorum. Po páde Západorímskej ríše (476) dobyté Vizigótmi a Herulmi, neskôr súčasť Longobardského kráľovstva, po jeho dobytí Frankmi súčasť vojvodstva Benevento a neskôr viacerých vojvodstiev. V stredoveku sa dostalo pod nadvládu Normanov. Stalo sa významným politickým a ekonomickým sídlom v južnom Taliansku. R. 1806 obsadené vojskami Napoleona I. Bonaparta. Od 1860 súčasť zjednoteného Talianska. Od 4. stor. sídlo biskupstva, od 1526 arcibiskupstva.

Stavebné pamiatky: katedrála di San Giustino (pôvodne románska z 11. stor., goticky prestavaná v 14. stor., barokovo upravená v 17. – 18. stor.), kostol San Francesco al Corso (založený 1239, barokovo prestavaný v 17. – 18. stor.), kostol Santa Chiara (16. – 18. stor.), zvyšky troch antických rímskych chrámov a rímskeho divadla a i.

Divadlo, viaceré múzeá a univerzity (Università degli studi G. d’Annunzio Chieti e Pescara; 1965).

Chiusi [kiúzi] — mesto v Taliansku v kraji Toskánsko; 8,5 tis. obyvateľov (2018). Umelecké remeslá (výroba keramiky). Staroveké etruské mesto Clevsin (aj Camars, latinsky Clusium) založené v 8. stor. pred n. l. na mieste pôvodného umbrijského sídla. Patrilo k 12 najvýznamnejším etruským mestským štátom, v 6. stor. pred n. l. sídlo etruského kráľa Porsenu. V okolí mesta archeologické nálezy rozsiahlych etruských pohrebísk (nekropol), k najznámejším komorovým hrobkám vytesaným do skaly s bohatou maliarskou výzdobou patrí napr. tzv. Hrob opice (okolo 480 pred n. l.). Pod súčasným mestom etruské galériové podzemné labyrinty. Zachovali sa aj časti pôvodných etruských hradieb, rímske palácové stavby a chrámy. Rozsiahla expozícia etruských a rímskych pamiatok (keramické urny, tzv. kanopy, kamenné náhrobné reliéfy, figurálne sarkofágy, náhrobné alebo hraničné kamene, tzv. cippy a i.) sa nachádza v miestnom Národnom archeologickom múzeu (Museo Archeologico Nazionale). Románska katedrála (6. – 12. stor., reštaurovaná v 19. stor.), zvonica (13. stor.).

Iglesias [-zi-] — mesto v Taliansku v juhozápadnej časti Sardínie; 27-tis. obyvateľov (2017). Obuvnícky priemysel.

V 13. stor. bolo známe ako Villa di Chiesa, 1327 získalo mestské práva, od 1478 už ako Iglesias pod správou aragónskych kráľov. Jeho rozvoj nastal po zjednotení Talianska (1870), centrum ťažby olova, zinku a striebra (v súčasnosti ťažba zastavená).

Stavebné pamiatky: katedrála (dóm; koniec 13. stor., neskôr viackrát prestavaná), kostol San Francesco (goticko-renesančný zo 16. stor.), kostol Santa Maria delle Grazie (koniec 13. stor., prestavaný v 17. – 18. stor.), kostol Santa Maria Valverde (13. stor.), opevnený zámok Castello Salvaterra (13. – 14. stor.), banské múzeum (Museo dell’Arte Mineraria), historický archív, v blízkosti mesta botanická záhrada Giardino Montano Linasia.

Imola — mesto v severnom Taliansku v kraji Emilia-Romagna na rieke Santerno juhovýchodne od Bologne; 70-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, keramický, potravinársky, textilný.

Pôvodne rímska trhová stanica Forum Cornelii alebo Castrum Cornelii na ceste Via Aemilia založená pravdepodobne 82 pred n. l. rímskym diktátorom Sullom. Od 422 sídlo biskupstva. V 6. stor. zničená Justiniánom I. Veľkým, v 1. polovici 8. stor. prestavaná a opevnená Longobardmi a nazvaná Imola, od 1084 slobodné mesto (komúna). V 14. – 15. stor. patrila viacerým šľachtickým rodom, 1504 začlenená do Cirkevného štátu, 1861 do Talianskeho kráľovstva.

Stavebné pamiatky: románska katedrála San Cassiano Martire (1187 – 1271, posledná prestavba 1763, fasáda z 1850), renesančný Palazzo Sersanti (2. polovica 15. stor.), kostol Santi Nicolò e Domenico (od 1280, gotická prestavba 1347, 17. a 18. stor. prestavba interiéru, dnes mestská galéria), kostol San Francesco a budovy konventu (1380, dnes divadlo a verejná knižnica), pevnosť Rocca, ktorá je významným príkladom stredovekej a renesančnej fortifikačnej architektúry (od 13. stor., dnes múzeum keramiky a zbraní) a i.

Pretekárska dráha Autodromo Enzo e Dino Ferrari (všeobecne známa ako Autodromo di Imola), na ktorej sa 1980 – 2006 každoročne konali preteky F1 – Grand Prix San Marino, ako aj mnoho ďalších automobilových a motocyklových pretekov; jeden z mála okruhov, na ktorých sa jazdí proti smeru chodu hodinových ručičiek.

Imperia — mesto v severozápadnom Taliansku v kraji Ligúria na pobreží Ligúrskeho mora, administratívne stredisko provincie Imperia; 42-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (olejársky), kovoobrábací. Turistické a rekreačné stredisko, prímorské kúpele. V okolí pestovanie kvetín, ovocia, zeleniny a olivovníka.

Vzniklo 1923 zlúčením miest Porto Maurizio (pôvodne rímsky prístav, od 1279 patrilo Janovu, 1797 pripadlo Francúzsku, 1814 Sardínskemu kráľovstvu, od 1860 hlavné mesto provincie), Oneglia (založené pravdepodobne 935, od 1298 patrilo janovskému rodu Doriovcov, od 1576 Savojsku, 1614, 1649 a 1744 – 45 obsadené Španielmi a 1623 a 1672 Janovom, od 1792 patrilo Francúzsku, 1814 – 15 pripadlo rozhodnutím Viedenského kongresu Piemontu, do 1859 hlavné mesto provincie) a viacerých obcí.

Stavebné pamiatky: klasicistická katedrála San Maurizio (1779 – 81), viacero kostolov, radnica (1932), múzeá (napr. Múzeum olivovníkov, Museo dell’Olivo, založené 1992).

Isarco [-ko], nem. Eisack — rieka v severnom Taliansku, ľavostranný prítok Adiže; dĺžka 96 km, rozloha povodia 4 202 km², priemerný ročný prietok v ústí 78 m³/s. Pramení v Brennerskom priesmyku v Alpách, do Adiže ústi južne od mesta Bolzano. Využívaná energeticky. Dolinou rieky vedú dôležité dopravné tepny (Brennerská železnica a diaľnica).