Acciaiuoliovci (Acciaiuoli) [ača-] — taliansky bankársky rod pôvodom z Bergama, od 12. stor. sídliaci vo Florencii. Jeho členovia boli bankármi pápežov a kráľov (Eduarda III., Anjouovcov a i.) a ovládli obchod s textilom a obilím v juž. Taliansku. R. 1282 založili obchodnú spoločnosť s filiálkami v celej Európe, ktorá 1345 zbankrotovala a 1355 bola zrušená. Významní členovia: Angelo, 1298 Florencia – 4. 10. 1357 Neapol — biskup, najskôr pôsobil v Aquileii, 1342 – 55 vo Florencii, odkiaľ presídlil do kláštora Monte Cassino; Angelo, 15. 4. 1340 Florencia – 31. 5. 1408 Pisa — biskup, kardinál a pápežský legát, od 1405 vicekancelár rímskej kúrie; Donato, 1429 Florencia – 28. 8. 1478 Miláno — humanistický spisovateľ, prekladateľ a mediciovský diplomat, prekladal napr. diela Plutarcha a Aristotela, napísal životopis Hannibala, Karola Veľkého a i. Od 1473 gonfalonier vo Florencii; Niccolò, 12. 9. 1310 Castello di Montefugoni – 8. 11. 1365 Neapol — politik a neapolský bankár; Zanobi, 25. 5. 1461 Florencia – 27. 7. 1519 Rím — dominikán, prekladal diela cirkevných otcov, ako prefekt Vatikánskej apoštolskej knižnice (od 1518) zinventarizoval tajný pápežský archív.

Adua → Adwa

Adwa, tal. Adua — mesto v sev. Etiópii v etnickom štáte Tigray, 1 900 m n. m.; 61-tis. obyvateľov (2015). Umelecké remeslá. V rozhodujúcej bitke taliansko-etiópskej vojny 1. 3. 1896 tam bola na hlavu porazená talianska armáda (20-tis. mužov) generála Oresteho Baratieriho (*1841, †1901) na africké pomery dobre vyzbrojeným vojskom etiópskeho cisára Menelika II. (100-tis. mužov). Porážka pri Adwe viedla k pádu talianskeho premiéra F. Crispiho a nová vláda markíza A. S. di Rudiniho vzápätí podpísala mierovú zmluvu v Addis Abebe (26. 10. 1896), podľa ktorej Taliansko muselo uznať plnú nezávislosť Etiópie.

Agnelliovci [aňe-] (Agnelli) — rodina talianskych priemyselníkov; Giovanni, 13. 8. 1866 Villar Perosa – 16. 12. 1945 Turín — zakladateľ automobilovej spoločnosti Fiat (1899), často porovnávaný s H. Fordom, Kruppovcami a i. priemyselnými barónmi. R. 1927 zaviedol výrobu guľkových ložísk a stal sa hlavným talianskym dodávateľom vojenskej techniky pred 2. svet. vojnou a počas nej. V apríli 1945 Talianskym výborom nár. liberálov odstránený z vedenia firmy. V nasledujúcom období riadili koncern jeho vnuci: Giovanni, 12. 3. 1921 Turín – 24. 1. 2003 tamže — právnik, na čele koncernu od 1966, a Umberto, 1. 11. 1934 Lausanne – 27. 5. 2004 Turín — viceprezident, od 2003 (po bratovej smrti) na čele koncernu.

Aistulf [aj-], ? – 756 — longobardský kráľ (od 749). Bojoval s Byzanciou, ovládol Ravennu, 754 a 756 si podriadil Rím. Keď pápež Štefan II. (III.) požiadal o pomoc franského kráľa Pipina III. Krátkeho, bol Aistulf donútený vydať pápežovi územie zaručené Pipinovou donáciou (listina, ktorou Pipin III. Krátky potvrdil nároky pápežov na vládu nad Rímom, Ravennou a stredným Talianskom).

Alberich I., ? – po 917 — markgróf z Camerina (od 899), spoletský vojvoda (od 897; zavraždil Guida IV.). R. 915 zvíťazil pri Carigliane nad Arabmi, spojenec vodcu rímskej šľachty Teofylakta, ktorého dcéru Maroziu si vzal za manželku.

Alberich II., ? – 31. 8. 954 — rímsky patricij, senátor a knieža (od 932; po zvrhnutí Huga Provensalského), syn Albericha I. a Marozie. Podporoval clunyjské hnutie. Jeho syn Octavian sa stal 955 pápežom (→ Ján XII.).

Albizziovci [-cci-] (Albizzi) — taliansky šľachtický rod doložený 1199. V 13. – 15. stor. zastávali Albizziovci vo Florencii ako vodcovia guelfov najvyššie hodnosti, dostali sa na špičku oligarchických rodín, bojovali o moc s Mediciovcami. Významní predstavitelia: Pietro, ? Florencia – 23. 12. 1379 tamže — vládol ako člen triumvirátu 1372 – 78, zvrhnutý a zavraždený ghibellinmi; Maso, 1343 Florencia – 2. 10. 1417 tamže — vládol vo Florencii od 1382, otec Rinalda; pripojil Arezzo (1384), Pisu (1406) a Cortonu (1410). Podporoval vedu a umenie; Rinaldo, 1370 Florencia – 1442 Ancona — syn Masa, vládol od 1429. Bojoval s milánskym vojvodom (1423 – 26) a s mestom Lucca (1430 – 33). R. 1433 vyhnal z mesta Cosima (Vecchia) Mediciho, ktorý sa však 1434 vrátil a donútil ho i so synom opustiť Florenciu.

Alfieri, Cesare, 13. 8. 1799 Turín – 16. 4. 1869 Florencia — taliansky diplomat a liberálny politik v Sardínskom kráľovstve. Účastník kongresov Svätej aliancie (1818 – 22), minister s plnou mocou v Petrohrade, neskôr sa zaoberal problémami výchovy, prvý sardínsky minister pre vzdelanie (1847), R. 1848 bol ako predseda Rady ministrov spolutvorcom oktrojovanej ústavy (Statuto Albertino), ktorú vydal kráľ Karol Albert a ktorá v Sardínskom kráľovstve platila až do zjednotenia Talianska (1861). R. 1855 – 60 bol predsedom sardínskeho senátu, od 1861 senátor talianskeho Senátu.

Alfieri, Dino, 8. 12. 1886 Bologna – 2. 1. 1966 Miláno — taliansky politik a diplomat, jeden z exponentov fašistického režimu. Od 1924 poslanec, 1929 – 32 podtajomník korporácií, 1936 – 39 minister pre tlač a propagandu, 1939 – 40 veľvyslanec vo Vatikáne a 1940 – 43 v Berlíne. Patril k odbojným členom Veľkej fašistickej rady, po Mussoliniho páde v júli 1943 a obsadení Talianska nacistickým Nemeckom v neprítomnosti (ušiel do Švajčiarska) odsúdený na smrť (proces vo Verone 1944). R. 1947 sa vrátil do Talianska.

Alfonz I., 1396 Medina del Campo, Španielsko – 27. 6. 1458 Neapol, Taliansko — sicílsky, sardínsky a neapolský kráľ, zároveň ako Alfonz V. Veľkodušný aragónsky kráľ. Syn Ferdinanda I. Aragónskeho (*1380, †1416). R. 1420 pomáhal neapolskej kráľovnej Jane II. (*1373, †1435) proti Ľudovítovi III. z Anjou (*1403, †1434), ktorý sa tiež uchádzal o neapolský trón, a odmenou mu mala byť neapolská koruna. R. 1423 sa však dostali do konfliktu, Jana II. ho zbavila všetkých práv a adoptovala s právom nástupníctva svojho dovtedajšieho nepriateľa Ľudovíta III. z Anjou. V bojoch, ktoré nasledovali, zvíťazil nakoniec Alfonz I., ale pretože Kastília vtedy napadla jeho brata, navarrského kráľa, opustil Neapol a vrátil sa do Španielska. Na ceste domov sa zmocnil mesta Marseille, ktoré patrilo Ľudovítovi III. z Anjou. Medzitým Neapolsko dostal Ľudovít III. z Anjou, ktorý však 1434 zomrel. Po dlhých bojoch sa Alfonz I. zmocnil Neapola (1442) a zvolil si ho za stále sídlo. Vydržiaval renesančný dvor, zaslúžil sa o rozvoj vied a umenia, podporoval známych učencov a básnikov. Založil knižnicu a prvú humanistickú akadémiu v Taliansku.

Ambroziánska republika, aj Milánska republika — vyhlásená 14. 8. 1447 v Milánsku po vymretí rodu Viscontiovcov. Zákonodarnú moc mala Rada deväťsto, výkonnú 24 kapitánov a ďalšie kolektívne orgány (pre vojny, súdnictvo, financie). Viscontiovské panstvo sa však začalo rozkladať, odtrhli sa Brescia, Pavia, Parma, Alessandria, Piacenza a iné mestá, zároveň zaútočila Benátska republika. Na čelo vojska a štátu v hodnosti generálneho kapitána bol vymenovaný F. Sforza (zať posledného Viscontiho), ktorý útok odrazil, obsadil Miláno a 25. 2. 1450 sa dal zvoliť za nového vojvodu.

Amendola, Giorgio, 21. 11. 1907 Rím – 5. 6. 1980 tamže — taliansky komunistický politik, syn Giovanniho Amendolu. R. 1931 – 36 väznený, 1936 – 43 v emigrácii. Od 1943 člen Ústredného výboru Komunistickej strany Talianska, 1966 – 75 člen politbyra, od 1973 predseda komunistických poslancov Európskeho parlamentu.

Amendola, Giovanni, 15. 4. 1886 Salerno – 7. 4. 1926 Cannes (atentát) — taliansky liberálny politik, novinár a publicista, otec Giorgia Amendolu. Poslanec (1919 – 26), zakladateľ denníka Il Mondo (1922) a politickej skupiny Zväz národných demokratov. R. 1922 minister kolónií; 1924 vodca protifašistickej aventínskej opozície.

Anjouovci [-žu-] — vedľajšia vetva francúzskej panovníckej dynastie Kapetovcov, ktorá vládla v Uhorsku 1301 – 87 (1395) a v Poľsku 1370 – 99. Jej meno je odvodené od základného majetku v Anjou vo Francúzsku. Keď sa grófstvo Anjou 1204 dostalo opäť do vlastníctva francúzskej koruny, francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý ho dal 1246 ako údel mladšiemu bratovi Karolovi (→ Karol I. z Anjou), zakladateľovi bočnej vetvy Kapetovcov nazývanej Anjouovci. Karol, gróf z Anjou a Provence, sa za pomoci pápeža Klementa IV. stal 1266 sicílskym, 1282 neapolským kráľom. R. 1270 sa jeho dcéra Alžbeta Izabela stala manželkou Ladislava IV. Kumánskeho a jeho syn Karol II. z Anjou si vzal za ženu Máriu Uhorskú (*asi 1257, †1323 alebo 1324), dcéru uhorského kráľa Štefana V. a sestru Ladislava IV. Kumánskeho. Po smrti Ladislava IV. (1290) preniesla Mária Uhorská dedičské práva Arpádovcov na uhorskú korunu na svojho syna Karola Martela z Anjou, ktorý sa stal titulárnym uhorským kráľom. Kráľ Karol II. z Anjou po vymretí Arpádovcov (1301) určil svojho vnuka Karola I. Róberta za uhorského kráľa, čím sa neapolský rod Anjouovcov rozdelil na neapolskú a uhorskú vetvu.

Po Karolovi I. Róbertovi nastúpil na uhorský trón jeho syn Ľudovít I. Veľký a po ňom jeho dcéra Mária, no po korunovácii sa od 31. 3. 1387 stal uhorským kráľom jej manžel Žigmund Luxemburský. V priebehu 14. stor. po smrti následníkov z hlavnej línie si obidve vetvy Anjouovcov (neapolská i uhorská) robili vzájomne nástupnícke nároky. Keď neapolskému kráľovi Róbertovi I. Múdremu (1309 – 42) zomrel 1328 jediný syn Karol (*1298, †1328), pokúšal sa uhorský kráľ Karol I. Róbert 1333 zaistiť nástupníctvo svojmu najmladšiemu synovi Ondrejovi (*1327, †1345) sobášom s vnučkou kráľa Róberta I. Janou I. (*okolo 1326, †1382). Sobáš sa síce uskutočnil, nie však intronizácia. Uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký vyvinul veľké úsilie, aby sa jeho mladší brat stal neapolským kráľom, a po jeho zavraždení (1345) sa sám uchádzal o neapolskú kráľovskú korunu. Napriek vynaloženiu značných prostriedkov a veľkej vojenskej intervencii sa mu to nepodarilo a neapolskí Anjouovci ubránili svoje postavenie. R. 1370 sa Ľudovít I. Veľký stal poľským kráľom, čím vznikla uhorsko-poľská personálna únia, po jeho smrti bola 1384 – 99 poľskou kráľovnou dcéra Hedviga. Neapolský kráľ Karol III. Malý (1381 – 86) uchádzajúci sa o nástupníctvo po Ľudovítovi I. sa dal 1385 korunovať za uhorského kráľa ako Karol II. a uchádzal sa aj o ruku Ľudovítovej dcéry Márie (*1371, †1395). Bol zavraždený z popudu kráľovnej matky Alžbety Kotromaničky.

Aosta, Aimone, vojvoda, 9. 3. 1900 Turín – 29. 1. 1948 Buenos Aires — taliansky admirál. Zúčastnil sa taliansko-etiópskej vojny i 2. svetovej vojny, 1941 proklamovaný za chorvátskeho kráľa (ako Tomislav II.), pre chaotickú situáciu v krajine na trón nenastúpil.

Apúlia, tal. Puglia — administratívna oblasť, kraj v juž. Taliansku v juhových. časti Apeninského polostrova na pobreží Jadranského mora a Tarentského zálivu Iónskeho mora; rozloha 19 363-tis. km², 4,077 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Bari.

Prevažnú časť Apúlie vypĺňajú mierne zvlnené roviny, v juhových. časti polostrov Salentina a nížina Murge. Na severozápade aluviálna nížina Tavoliere, vápencový polostrov Gargano a fragmenty Južných Apenín. Ložiská bauxitu, ťažba zemného plynu a kamennej soli (získavanej aj odparovaním morskej vody v salinách); úrodné pobrežné nížiny. Poľnohospodársko-priemyselný región, jedno z hlavných poľnohospodárskych území Talianska. Prvenstvo v pestovaní viniča, olív a tabaku. Pestujú sa aj obilniny, strukoviny, ovocie, bavlník, cukrová repa. Chov oviec, lov rýb (sardinky). Tradičný potravinársky (najmä výroba vína a olivového oleja), rozvinutý chemický (spracovanie ropy v Bari, Brindisi), hutnícky (Tarent), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), gumársky (výroba pneumatík), textilný priemysel. Dôležité námorné prístavy v mestách Bari, Tarent a Brindisi, ďalšie významné mestá Foggia, Lecce.

V staroveku od 4. až 3. stor. pred n. l. súčasť Rímskej ríše. Najjužnejšia časť Apúlie sa nazývala Calabria (dnešná Kalábria sa nazývala Bruttium). V 6. stor. n. l. ju ovládli Longobardi, v 9. – 10. stor. súčasť Byzantskej ríše, 1042 dobytá Normanmi (Robert Guiscard a jeho syn Roger I.), ktorí potlačili vplyv Grékov z východu a Arabov z juhu. Roger II. spojil územie Apúlie s ostatnými normanskými dŕžavami v oblasti a po získaní kráľovského titulu sa od 1130 začalo jeho panstvo označovať ako Kráľovstvo Sicílie, Kalábrie a Apúlie (neoficiálne Kráľovstvo oboch Sicílií). Od 1282 (→ sicílske nešpory) sa Apúlia vyvíjala v rámci Neapolského kráľovstva, od 1861 súčasť Talianska.

Arditi del Popolo — ozbrojené antifašistické ľudové organizácie pôsobiace 1921 – 24 v Taliansku. Vznikali ako protiváha fašistických oddielov (čierne košele) B. Mussoliniho. Nespolupracovali ani s komunistami, ani so socialistami, čo bolo podrobované kritike (A. Gramsci). Mnohí príslušníci aktívne bojovali v španielskej občianskej vojne.

Arduin Ivrejský, okolo 955 – 1015 kláštor Fruttuaria — taliansky kráľ (od 1002). Od 990 vládol ako ivrejský markgróf, po smrti cisára Ota III. severotalianskou šľachtou zvolený za kráľa. Bol v trvalom spore s biskupmi a pápežom, stál na čele opozície proti rímsko-nemeckému kráľovi a neskoršiemu cisárovi Henrichovi II. Svätému, počas jeho 2. talianskej výpravy (1013) musel kapitulovať a uchýlil sa do kláštora.

Assisi — mesto v strednom Taliansku v kraji Umbria juhovýchodne od Perugie; 28-tis. obyvateľov (2016).

V staroveku umbrijské a rímske mesto Asisium, 545 zničené východogótskym kráľom Totilom, až do 12. stor. patrilo Spoletskému vojvodstvu, po viacnásobnej zmene panstva od 15. do 19. stor. Cirkevnému štátu. Od 15. stor. stagnácia mesta (počet obyvateľov rovnaký ako na začiatku 20. stor.). Od 3. stor. sídlo biskupstva. Rodisko sv. Františka z Assisi a sv. Kláry, významné pútnické miesto, od 13. stor. centrum rádu františkánov a klarisiek.

Stavebné pamiatky: Bazilika sv. Františka z Assisi (tal. Basilica di San Francesco d’Assisi) založená 1228 pápežom Gregorom IX. a 1230 vyhlásená za materský chrám rehole františkánov, od svojho založenia významné pútnické miesto. Je dvojpodlažná (tzv. dvojitý kostol), skladá sa zo staršieho spodného kostola, ktorý má funkciu pohrebného chrámu a v ktorom boli 1230 uložené relikvie sv. Františka z Assisi, a z mladšieho horného kostola, ktorý zároveň plnil funkciu pápežskej kaplnky (Capella Papalis; pápežský trón z 13. stor.). Oba kostoly boli 1253 vysvätené pápežom Inocentom V. Spodný kostol je jednoloďový s transeptom (priečnou loďou) a polkruhovou apsidou, zaklenutý krížovými klenbami, v neskoršom období boli k nemu pribudované kaplnky na bočných stranách lode a východný transept (v 19. stor. bola pod západnou časťou vybudovaná krypta, do ktorej boli prenesené relikvie sv. Františka z Assisi). Horný kostol je jednoloďový s transeptom a polygonálnym presbytériom, zaklenutý je krížovými klenbami (štyri polia krížovej rebrovej klenby nad štvorcovým pôdorysom). Architektúra kostola je ovplyvnená súdobou francúzskou gotikou, ale má antikatedrálny charakter (napr. pomerne malé okná, veľké plochy steny s freskami). Fresková výzdoba baziliky, ktorú medzi 1260 – 1320 vytvorili významní súdobí umelci (Cimabue a jeho dielňa, J. Torriti, Giotto, P. Lorenzetti, S. Martini), patrí k najvýznamnejším zachovaným maliarskym cyklom v Taliansku a mala významný vplyv na vývin maliarstva. V hornom kostole sa nachádza cyklus 28 obrazov nazývaný legenda o sv. Františkovi z Assisi (časť historikov umenia pripisuje jeho autorstvo Giottovi, časť prinajmenšom trom maliarom, ktorí boli školení v Ríme). Z umeleckého hľadiska sú významné aj vitráže okien horného kostola (okolo 1275) i dolného kostola (začiatok 14. stor. a neskôr). Pokladnica baziliky patrila v stredoveku k najbohatším v Európe (viackrát bola vylúpená), do súčasnosti sa z jej fondu zachovalo viacero vzácnych zlatníckych liturgických objektov (Strieborný kalich pápeža Mikuláša IV., okolo 1290). R. 1997 bola bazilika poškodená pri zemetrasení a následne reštaurovaná. Pri kostole sa nachádza rozsiahly komplex františkánskeho kláštora nazývaný Sacro Convento (založený v 13. stor., výrazne rozšírený v 15. stor., keď slúžil aj ako pápežské letné sídlo). R. 2000 boli najvýznamnejšie pamiatky spojené s rádom františkánov v Assisi a blízkom okolí zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Iné pamiatky: románska katedrála San Rufino (od 1140, vysvätená 1253, postavená na mieste starších kostolov), románsky kostol Santa Maria Maggiore (11. – 12. stor.), klariský kostol Bazilika sv. Kláry (tal. Basilica di Santa Chiara, 1257 – 65; krypta s hrobom sv. Kláry), pápežská Bazilika Panny Márie kráľovnej anjelov (tal. Basilica di Santa Maria degli Angeli, postavená 1569 – 1679 v barokovom slohu, rekonštruovaná v 1. polovici 19. stor. po zemetrasení, jej súčasťou je stredoveká kaplnka Portiuncula), rímsky antický Minervin chrám (pôvodne z 1. stor. pred n. l., v 16. stor. renesančne prestavaný na kostol Santa Maria sopra Minerva, barokovo upravený), stredoveká pevnosť Rocca Maggiore (12.– 15. stor.) a i.

Benevento — mesto v Taliansku v kraji Kampánia severovýchodne od Neapola; 59-tis. obyvateľov (2019).

Z priemyselných odvetví je zastúpený najmä potravinársky (tabakový, výroba vína, olivového oleja, cestovín, cukroviniek – nugátu), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), kovoobrábací, kožiarsky a textilný priemysel. Ide o dopravnú križovatku a významný cestný a železničný uzol Kampánie. V blízkosti mesta je letisko pre ultraľahké lietadlá. Mesto je turistickým strediskom. Nachádza sa tu múzeum, galéria, univerzita a sídlo arcibiskupa.

V staroveku bolo Benevento rímskou kolóniou na východnom pobreží strednej Itálie. Pôvodne sa nazývalo Maleventum (Zlý výsledok). V jeho blízkosti Rimania porazili v roku 275 pred n. l. epirského kráľa Pyrrha, usadili tam nových kolonistov a mesto premenovali na Beneventum (Dobrý výsledok).

V neskorocisárskom období bolo Benevento hlavným mestom regiónu Samnium. Po páde Západorímskej a Ostrogótskej ríše sa v roku 571 stalo strediskom longobardského vojvodstva Benevento, ktoré ovládalo takmer celé južné Taliansko. Od roku 787 bolo pod zvrchovanosťou Franskej ríše, stratilo strednú Apúliu a časť Lukánie v prospech Byzantskej ríše. V roku 840 sa osamostatnilo vojvodstvo Apúlia a o niečo neskôr sa zvyšné územie Beneventa rozdelilo na tri časti: Capua (väčšina Kampánie), Salermo (Lukánia) a vlastné Benevento (zhruba Samnium).

Na začiatku 10. stor. bolo spojené s vojvodstvom Capua, v 1. polovici 11. stor. sa stalo korisťou Normanov. V roku 1053 (1077) mesto Benevento s najbližším okolím pripadlo pápežovi. Cirkevnému štátu patrilo až do roku 1799, keď Napoleon I. Bonaparte na obsadenom území Neapolska (vrátane Beneventa) vytvoril Partenopskú republiku. Obnovené (zmenšené) vojvodstvo Benevento daroval v roku 1806 ministrovi Talleyrandovi. Rozhodnutím Viedenského kongresu (1814 – 1815) bolo vrátené pápežovi, ktorému patrilo až do vzniku Talianskeho kráľovstva (1861).

Stavebné pamiatky: z rímskych pamiatok je najvýznamnejší 15 m vysoký a 8 m široký Trajánov triumfálny oblúk Porta aurea (114 – 117). Je z gréckeho mramoru a má zachované reliéfy zobrazujúce cisárove víťazstvá. Ďalšími pamiatkami sú zrúcaniny divadla z 1. polovice 2. stor. či most Ponte Leproso cez rieku Sabato z 3. stor. Zo stredovekých pamiatok sa tu nachádza benediktínsky kláštor a kostol Santa Sofia z 8. stor., postavený v byzantskom slohu, s portálom z 13. stor. a krížovou chodbou z 12. stor. V 18. stor. bol prestavaný. V kostole sa nachádzajú fresky z 9. stor. Významná je aj viackrát prestavovaná katedrála zo 7. – 13. stor., poškodená v 2. svet. vojne. Má bronzovú hlavnú bránu, ktorá pochádza z konca 12. stor.

Garibaldi, Giuseppe, 4. 7. 1807 Nice – 2. 6. 1882 Caprera — taliansky vojvodca a politik, bojovník za oslobodenie Talianska. Pochádzal z rodiny rybára, od skorej mladosti slúžil v námorníctve kráľovstva Sardínia-Piemont. R. 1833 sa zapojil do hnutia G. Mazziniho Mladé Taliansko, 1834 sa zúčastnil povstania v Janove, po ktorého potlačení musel ujsť do Francúzska (v neprítomnosti bol odsúdený na smrť). R. 1835 odišiel do Južnej Ameriky, kde sa zúčastnil občianskych vojen a získal skúsenosti vo vedení gerilovej vojny. V Brazílii sa zoznámil so svojou manželkou Anitou Ribeirovou da Silva (*1819, †1849), s ktorou mal tri deti, synovia Menotti (*1840, †1903) a Ricciotti (*1847, †1924) sa stali jeho neskoršími spolubojovníkmi. Po vypuknutí revolúcie 1848 sa vrátil do Talianska, kde v službách Milána organizoval dobrovoľnícky zbor proti Rakúsku. Po vyhlásení Rímskej republiky vo februári 1849 sa podieľal na jej obrane pred intervenčnými silami Francúzov. Po páde republiky sa so svojimi oddielmi stiahol do Toskánska, po niekoľkých bojových akciách bol však sardínskou vládou donútený dobrovoľníkov rozpustiť a 1850 sa vysťahovať opäť do Ameriky. V máji 1854 sa vrátil do Piemontu, kúpil si polovicu ostrovčeka Caprera a istý čas sa venoval farmárčeniu. V tom období začalo znova ožívať talianske národnooslobodzovacie hnutie, ktoré malo za cieľ zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie, a Garibaldi sa opäť zapojil do politiky. R. 1859 sa v hodnosti generála postavil na čelo dobrovoľníckeho zboru Cacciatori delle Alpi (Alpskí poľovníci), s ktorým úspešne bojoval proti Rakúsku ako spojenec Francúzska. V priebehu bojov bolo postupne oslobodzované severotalianske územie, po uzatvorení separátneho francúzsko-rakúskeho prímeria (11. 7. 1859) však roztrpčený Garibaldi opustil armádu. Po vypuknutí povstania na juhu Talianska (1860) bol ministrom C. B. Cavourom poverený vedením expedície na Sicíliu (→ výprava Tisíc). So svojimi dobrovoľníkmi v červených košeliach porazil bourbonovské vojsko, dobyl Palermo a v mene Viktora Emanuela II. vyhlásil zvrhnutie vlády Bourbonovcov (→ Risorgimento). Po dobytí juhu Talianska vtiahol po boku kráľa Viktora Emanuela II. do Neapola, vzápätí sa však vzdal všetkých pôct, vyznamenaní a funkcií a vrátil sa na Capreru. R. 1862 začal organizovať boj proti Pápežskému štátu, podarilo sa mu získať asi 4-tis. dobrovoľníkov, s ktorými viedol pochod na Rím. V auguste 1862 bol však zastavený jednotkami vládneho vojska v bitke pri Aspromonte, počas ktorej utrpel ťažké zranenie. R. 1866 po vypuknutí novej vojny s Rakúskom vstúpil opäť do služieb kráľa, ktorý ho vymenoval za veliteľa zboru dobrovoľníkov operujúcich v Tirolsku, jeho akcie však neboli úspešné. R. 1867 sa pokúsil uskutočniť plán na dobytie Ríma, 3. septembra bol však francúzskymi oddielmi pri Mentane porazený. Počas prusko-francúzskej vojny 1870 – 71 odišiel do Francúzska bojovať za francúzsku republiku a nakrátko sa stal členom Národného zhromaždenia. Po vojne sa vrátil do vlasti a 1874 sa stal poslancom parlamentu zjednoteného Talianska za Rím. Garibaldi bol popri Cavourovi, Mazzinim a Viktorovi Emanuelovi II. hlavnou postavou Risorgimenta a mal zásadný podiel na zjednotení Talianska. Preslávil sa statočnosťou, čestnosťou a nadšením pre ideály, ktoré z neho urobili talianskeho národného hrdinu.

Gattinara, Mercurino, 10. 6. 1465 zámok Arborio (pri Vercelli) — 5. 6. 1530 Innsbruck — taliansky právnik a humanista. Po štúdiách vstúpil do služieb savojského vojvodu, po smrti ktorého sa stal radcom vdovy po ňom Margaréty Rakúskej, ktorá bola 1507 vymenovaná za miestodržiteľku Nizozemska. R. 1518 bol Gattinara vymenovaný za veľkokancelára celej rímsko-nemeckej ríše a v službách neskoršieho cisára Karola V. získal mimoriadny politický vplyv. Vypracoval podklady na centralizáciu španielskeho úradníckeho aparátu a po bitke pri Pavii (1525) sa podieľal na politickej izolácii Francúzska. Od 1529 kardinál.

Giolitti [džo-], Giovanni, 27. 10. 1842 Mondovi – 17. 7. 1928 Cavour — taliansky politik. Od 1882 liberálny poslanec. R. 1889/90 minister pokladu, 1892 – 93 ministerský predseda, 1901 – 03 minister vnútra, 1903 – 05, 1906 – 09 a 1911 – 14 opäť ministerský predseda (tzv. Giolittiho éra). Podporoval sociálne a pracovné zákonodarstvo, zoštátnenie železníc (1905), vytvoril štátny monopol na zabezpečenie životných istôt (1912). Po vypuknutí 1. svetovej vojny bol ako vodca neutralistov proti vstupu Talianska do vojny. R. 1920 – 21 sa stal po piatykrát premiérom, 1920 zabránil násilnému vyostrovaniu robotníckeho boja. Východisko z krízy liberálneho systému hľadal najskôr v spojení s fašizmom, od 1925 bol však v opozícii proti B. Mussolinimu a v parlamente nesúhlasil s výnimočnými zákonmi z 1926 a s volebnou reformou z 1928.

Grandi, Dino, gróf Grandi di Mordano, 4. 6. 1895 Mordano – 21. 5. 1988 Bologna — taliansky politik. Spoluzakladateľ fašistického hnutia, blízky spolupracovník B. Mussoliniho. Od 1921 fašistický poslanec, 1924 – 29 štátny podsekretár ministra zahraničných vecí, 1929 – 32 minister zahraničných vecí, 1932 – 39 vyslanec v Londýne, 1939 – 43 minister spravodlivosti, od 1939 súčasne prezident fašistickej komory a člen Veľkej fašistickej rady. V 30. rokoch 20. stor. odporca jednostranného spojenectva s Nemeckom a 25. 7. 1943 hlavný iniciátor Mussoliniho pádu. R. 1944 odsúdený na smrť, utiekol však do Portugalska a potom do Brazílie, odkiaľ sa 1957 vrátil späť do Talianska.

Graziani [-ciá-], Rodolfo di Neghelli, markíz, 11. 8. 1882 Filettino – 11. 1. 1955 Rím — taliansky poľný maršal (1936). V medzivojnovom období slúžil v koloniálnych jednotkách v Macedónsku, Eritrei a Líbyi. R. 1930 – 34 vrchný veliteľ talianskej armády v Líbyi, 1935 – 36 guvernér Somálska, 1936 – 37 vicekráľ Etiópie (Habeša). R. 1937 získal titul markíz di Neghelli. V lete 1940 viedol ofenzívu proti Britom v Egypte, po katastrofálnej porážke (1941) bol však odvolaný. Na jeseň 1943 sa stal ministrom obrany vo vláde B. Mussoliniho a veliteľom fašistickej Ligúrskej armády. Po 2. svetovej vojne väznený (do 1950).

Gronchi [gronki], Giovanni, 10. 9. 1887 Pontedera – 2. 7. 1978 Rím — taliansky politik. Pred 1. svetovou vojnou spoluzakladateľ, od 1919 vodca katolíckej odborovej organizácie, 1919 zároveň spoluzakladateľ katolícky orientovanej Talianskej ľudovej strany (Partito Popolare Italiano, PPI). R. 1919 – 26 poslanec, 1922 – 23 štátny podsekretár pre priemysel a obchod v prvom kabinete B. Mussoliniho. Od 1923 po prevzatí moci fašistami v opozícii. R. 1943 – 44 patril ako zástupca novozaloženej kresťanskodemokratickej strany (Democrazia Cristiana, DC) do Výboru národného oslobodenia (CLN). R. 1944 – 46 minister priemyslu, 1946 – 55 poslanec parlamentu, 1948 – 55 jeho predseda. R. 1955 – 62 prezident republiky. Od 1962 doživotný senátor. Ako vodca ľavého krídla DC sa usiloval o ďalekosiahle reformy spoločenského života a presadzoval tzv. politiku otvorenia doľava (apertura a sinistra).

Hugo Provensalský, ? – 10. 4. 947 Arles — taliansky kráľ (od 926), gróf z Arles a Vienne. Ako jeden z najvýznamnejších veľmožov bol pôvodne vazalom kráľa Ľudovíta Slepého (890 – 928), ktorému však od 905 zostala len vláda nad Provensalskom (v rámci Dolného Burgundska). Hugo Provensalský vytlačil 925 vojská Rudolfa II. (z rodu Welfovcov) z Lombardie a 926 bol v Pavii korunovaný. Prostredníctvom sobáša s Maroziou (932), ktorá ovládala Rím, chcel získať aj cisársku korunu, z Ríma ho však vyhnal Maroziin syn Alberich II. R. 947 bol svojím spoluvládcom Berengarom II. donútený ujsť aj z Lombardie. Uchýlil sa do Provensalska.

Chigiovci [kidži-] (Chigi) — rímsky šľachtický rod pôvodom zo Sieny. Pochádzalo z neho niekoľko kardinálov, najvýznamnejšími príslušníkmi boli Fabio – pápež Alexander VII. (od 1655), a Agostino, nazývaný Il Magnifico, 29. 11. 1466 Siena – 11. 4. 1520 Rím – obchodník, bankár, mecenáš výtvarného umenia a patrón umelcov, významná osobnosť obdobia vrcholnej renesancie v Ríme. Od 80. rokov 15. stor. žil v Ríme, kde 1502 založil pobočku banky Chigi (mala viac ako 100 pobočiek v Taliansku a i. v Európe, napr. v Londýne a Lyone). Najväčší vplyv dosiahol v období pontifikátu pápeža Júliusa II. Okolo 1506 – 11 si dal v Ríme postaviť prímestskú vilu (dnes nazývaná Villa Farnesina, od 1579 patrila rodu Farneseovcov), jednu z najvýznamnejších stavieb talianskej vrcholnej renesancie. Architektom vily bol B. Peruzzi, fresky Zasadanie olympských bohov, Svadba Amora a Psychy (1517 – 18) v lodžii vytvoril Raffael a jeho dielňa; na maliarskej výzdobe interiérov s antickými motívmi sa podieľali aj B. Peruzzi, S. del Piombo, Sodoma, Giulio Romano a i. Okrem výtvarných umelcov pochádzajúcich zo Sieny bol aj významným patrónom Raffaela, ktorý pre neho navrhol pohrebnú kaplnku v kostole Santa Maria del Popolo v Ríme (1513 – 16). Podporoval aj súdobých literátov a humanistov (napr. P. Aretina) a 1515 založil v Ríme tlačiareň, ktorá vydávala diela gréckych antických autorov.

Italia irredenta — talianske nacionalistické hnutie, ktoré sa sformovalo v 2. polovici 19. stor. po zjednotení krajiny. Termín Italia irredenta (Neoslobodené Taliansko) označoval zahraničné územia, ktoré boli sčasti osídlené talianskym obyvateľstvom a považované národnostne (historicky, kultúrne) za súčasť Talianskeho kráľovstva, s čím súvisel zápas o ich pripojenie k štátu vlastného národa (→ iredentizmus). Pôvodne bolo namierené proti Rakúsko-Uhorsku (Istria, dalmátske pobrežie, Terst, Južné Tirolsko), čo bolo jednou z príčin vstupu Talianska do 1. svetovej vojny na strane Dohody. Extrémisti požadovali aj pripojenie francúzskej Nice a Korziky, britskej Malty či švajčiarskeho kantónu Tessino.

Italská republika — historický štátny útvar v sev. Taliansku vytvorený 1802 Napoleonom I. Bonapartom premenovaním Cisalpínskej republiky; 1805 pretvorený na Italské kráľovstvo.

Italské kráľovstvo — historický štátny útvar v severnom Taliansku vytvorený 1805 Napoleonom I. Bonapartom z Italskej republiky, neskôr rozšírený o Benátsko, Marche a Tridentsko. Hlavou štátu bol Napoleon I. Bonaparte, ktorý za svojho zástupcu (vicekráľa, so sídlom v Miláne) vymenoval E. de Beauharnaisa (nemal žiadnu voľnosť v rozhodovaní). Italské kráľovstvo bolo v podstate satelitným štátom napoleonského Francúzska, finančná a daňová politika bola úplne podriadená francúzskym vojenským požiadavkám. Územie bolo podľa francúzskeho vzoru rozdelené na departementy na čele s prefektom, bolo zavedené napoleonské zákonodarstvo. Inštitúcie a zákony, centralizácia a správna nivelizácia (oproti dovtedajšej rozdrobenosti) však priniesli aj obrodu a pokrok, čo malo vplyv na neskoršie Risorgimento. Rozhodnutím Viedenského kongresu 1814 – 15 bolo kráľovstvo zrušené a väčšina jeho územia pripadla Rakúsku, ktoré obnovilo predošlé pomery.

Južné Tirolsko, nem. Südtirol — historické územie v Taliansku, súčasť historickej krajiny Tirolsko, dnes autonómna provincia v oblasti Trentino-Alto Adige (hlavné mesto Bolzano). Susedí s Rakúskom, na západe so Švajčiarskom. Počas napoleonských vojen pripadlo Južné Tirolsko Rakúsku, nakrátko Bavorsku a Italskému kráľovstvu, po Viedenskom kongrese 1814 – 15 znova Rakúsku. R. 1918 na konci 1. svetovej vojny obsadené Talianskom a na základe Saintgermainskej mierovej zmluvy (1919) s Rakúskom sa stalo súčasťou Talianska. Južné Tirolsko bolo v minulosti oblasťou trvalého napätia medzi Talianskom a Rakúskom (po nemecky hovoriaca väčšina dlhoročne prejavovala separatistické tendencie), 1972 mu však bola po vzájomnej dohode Talianska a Rakúska poskytnutá široká jazyková a kultúrna autonómia. V súčasnosti je oficiálne trojjazyčné (nemčina, taliančina, ladinčina, → Ladinovia), väčšina obyvateľstva však hovorí po nemecky.

Kalábria, tal. Calabria, novogr. Kalavria — administratívna oblasť, kraj v juž. Taliansku na Kalábrijskom polostrove; rozloha 15 079 km², 1,958 mil. obyvateľov (2010), administratívne stredisko Catanzaro. Väčšinou hornatý povrch (→ Kalábrijský polostrov). Jeden z najslabšie ekonomicky rozvinutých krajov Talianska, podstatou hospodárstva je roľníctvo, pestovanie olivovníka, citrusov, pšenice a cukrovej trstiny; tradičné vinohradníctvo; chov somárov, ošípaných, oviec, kôz a hovädzieho dobytka; priemysel potravinársky, vinársky (90 % produkcie predstavuje červené víno), cementársky, keramický, chemický, hutnícky; ťažba síry a kamennej soli; cestovný ruch (pobrežia vyhľadávané najmä milovníkmi potápania).

Územie Kalábrie bolo v staroveku osídlené italickým kmeňom Bruttiov. V 8. stor. pred n. l. tam začali prenikať Gréci, grécke kolónie, z ktorých najvýznamnejšie boli Krotón (dnes Crotone), Rhégion (Reggio di Calabria), Taras (Tarent), Sybaris a Lokri Episefiri (Locri), boli súčasťou tzv. Veľkého Grécka (gr. Megalé Hellas, lat. Graecia Magna). V 3. stor. pred n. l. ovládli Kalábriu Rimania a nazvali ju Bruttium. Po páde Západorímskej ríše sa stala súčasťou ríše Ostrogótov, od 6. stor. ovládaná Byzanciou. Prevaha gréckeho obyvateľstva určovala charakter kultúry (stavba pravoslávnych kostolov a kláštorov). V 9. stor. čelila Kalábria útokom Arabov zo Sicílie, v 11. stor. ju dobyli Normani a spolu s Apúliou sa stala vojvodstvom. Obyvateľstvo bolo nútené prestúpiť na katolícku vieru a bolo romanizované. R. 1128 sa Kalábria stala súčasťou neskoršieho Sicílskeho kráľovstva. Po vzájomných sporoch medzi významnými európskymi dynastiami (→ sicílske nešpory, 1282) sa Kalábria stala súčasťou Neapolského kráľovstva, od 1816 Kráľovstva oboch Sicílií a od 1861 Talianska.

Kampánia, tal. Campagna — kraj, administratívna oblasť v Taliansku v juž. časti Apeninského polostrova pri pobreží Tyrrhenského mora vrátane ostrovov Ischia, Procida a Capri a Pontinských ostrovov; rozloha 13 595 km², 5,883 mil. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Neapol. Pobrežie rozčlenené troma väčšími zálivmi – Neapolským zálivom, Salernským zálivom a Polikasterským zálivom. Väčšinou vrchovinný až hornatinný povrch Apenín s vrcholmi zriedka vyššími ako 2 000 m n. m., seizmicky aktívne územie – pri Neapolskom zálive sopečné územie Flegrejské polia a 35 km vzdialená činná sopka Vezuv. Typicky stredozemné podnebie. Základom hospodárstva je poľnohospodárstvo – pestovanie ovocných stromov (jabloní, hrušiek, marhúľ, broskýň a i.) a kríkov, viniča, olivovníka, zeleniny (rajčiakov, baklažánov a i.), pšenice, tabaku a konope; chov hovädzieho dobytka, ošípaných a somárov. Priemyselná výroba je sústredená predovšetkým v pobrežných mestách, najmä v Neapole; priemysel potravinársky, textilný, hutnícky, strojársky, automobilový, lodný, chemický. Turistická oblasť svetového významu (Neapol, Vezuv, Pompeje, Capri, polostrov Sorrento a i.). Silno urbanizovaný a jeden z najhustejšie zaľudnených krajov Talianska, viac ako polovica obyvateľov žije v urbanizovanom území pri Neapolskom zálive.

V staroveku bolo územie Kampánie osídlené italickými kmeňmi (najmä Oskovia), od 8. stor. pred n. l. sa na pobreží usádzali grécki kolonisti, v 6. stor. pred n. l. sa územie dostalo pod sféru vplyvu Etruskov, potom Samnitov, v pol. 4. stor. pred n. l. pod silný vplyv Ríma (312 pred n. l. vybudovaná cesta do Capuy; → Via Appia). Počas druhej púnskej vojny sa Kampánia pridala na stranu Hannibala, po jeho porážke bolo územie vyhlásené za rímsky štátny majetok a boli tam posielaní vojenskí veteráni. R. 41 pred n. l. sa Kampánia v rámci správnej reorganizácie stala spolu s Latiom prvým z rímskych správnych obvodov na území Itálie (regiones). R. 79 n. l. zničil výbuch sopky Vezuv významné strediská Pompeje a Herculaneum. Po páde Západorímskej ríše a krátkotrvajúcej Ostrogótskej ríše ovládli územie Longobardi, ktorí tam okolo 570 vytvorili vojvodstvo Benevento a Kampánia sa stala jeho súčasťou (menšia časť pri pobreží patrila Byzancii). Po rozpade Beneventa tam v 9. stor. vzniklo viacero malých štátov sústredených okolo mestských stredísk (Capua, Salerno, Neapol, Aversa). R. 1130 – 40 bola Kampánia po dobytí južného Talianska Rogerom II. pripojená k tamojšiemu panstvu Normanov (Kráľovstvo Sicílie, Kalábrie a Apúlie). R. 1282 sa stala súčasťou Neapolského kráľovstva, 1816 Kráľovstva oboch Sicílií a 1861 Talianska.

karbonári, tal. carbonari — príslušníci tajných revolučných organizácií, ktoré vznikli na zač. 19. stor. v Taliansku pod ideovým vplyvom slobodomurárov. Prvý spolok karbonárov vznikol pravdepodobne 1806 v Neapole. Spočiatku bola ich činnosť zameraná proti francúzskej okupácii, po 1815 proti systému Svätej aliancie a nadvláde Rakúska v sev. Taliansku. Karbonárske bunky, tzv. venty, vznikali na celom území Talianska, nepredstavovali však jednotné myšlienkové hnutie, ich zloženie bolo veľmi rôznorodé (dôstojníci, liberálni šľachtici, študenti, obchodníci, farmári). Spoločným cieľom bolo dosiahnuť jednotné a nezávislé Taliansko a prijať ústavu. Karbonári stáli na čele revolúcií v Neapole (1820) a v Piemonte (1821). Napriek pomerne vysokému počtu členov nedokázali získať širšiu verejnosť, pripravili však cestu na vznik talianskeho oslobodzovacieho hnutia Risorgimento. Zač. 30. rokov 19. stor. ich význam poklesol, väčšina karbonárov sa pripojila k hnutiu G. Mazziniho Mladé Taliansko.

Organizačné formy a skúsenosti talianskych karbonárov prevzali aj karbonári (utečenci z Neapola a severotalianskych miest) vo Francúzsku (fr. charbonniers), ktorí zakladali tajné krúžky namierené proti bourbonovskému reštauračnému režimu. Francúzski karbonári organizovali sprisahania a viaceré neúspešné povstania (napr. 1822 v La Rochelle), ktoré podnietili revolučné nálady pred vypuknutím Júlovej revolúcie.

Karol II. z Anjou [-žu], aj Neapolský, 1254 – 5. 5. 1309 Neapol — neapolský kráľ (od 1289) z dynastie Anjouovcov, syn Karola I. z Anjou. Jeho manželkou bola (od 1270) Mária Uhorská (*asi 1257, †1323 alebo 1324), dcéra uhorského kráľa Štefana V. Ich syn Karol Martel z Anjou bol otcom neskoršieho uhorského kráľa Karola I. Róberta.

Karol III. Malý, 1354 Neapol – 24. 2. 1386 Vyšehrad, Maďarsko (zavraždený) — neapolský (1381 – 86) a uhorský kráľ (1385 – 86, ako Karol II.) z rodu Anjouovcov. Vyrastal v opatere svojho strýka, uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, a z jeho poverenia zastával (1371 – 76) úrad chorvátskeho a slavónskeho vojvodu. R. 1381 sa Ľudovít I. Veľký zriekol nároku na Neapolské kráľovstvo a prenechal ho Karolovi s podmienkou, že neohrozí nástupnícke práva jeho dcér na uhorský trón. Po Ľudovítovej smrti (1382) sa uhorskou kráľovnou stala jeho dcéra Mária (ako Mária I. z Anjou) a v čase jej neplnoletosti za ňu vládli matka, vdova po Ľudovítovi Alžbeta Kotromanička, a palatín Mikuláš (I.) Gorjanský. Karol si však robil nároky aj na uhorský trón, korunu mu ponúkla časť uhorskej šľachty, ktorá nebola spokojná so sobášom Márie so Žigmundom Luxemburským (v lete 1385) a 31. decembra 1385 bol korunovaný za uhorského kráľa. Proti jeho korunovácii sa však postavili prívrženci Alžbety Kotromaničky a 7. februára 1386 naňho Alžbetin dôverník Blažej Forgáč spáchal atentát. S vážnym zranením hlavy bol odvezený na Vyšehrad, kde bol pravdepodobne zaškrtený alebo otrávený.

Karol VII. — neapolsko-sicílsky kráľ (1735 – 59), → Karol III. (španielsky kráľ).

Karol Albert, 2. 10. 1798 Turín – 28. 7. 1849 Porto, Portugalsko — sardínsky kráľ (od 1831) zo savojsko-carignanskej dynastie (jej prvý panovník), otec Viktora Emanuela II. Bol vychovávaný na dvoroch v Drážďanoch, Janove a Paríži v intelektuálskom prostredí, preto v mladosti sympatizoval s liberalizmom a nacionalizmom. Počas revolúcie v Piemonte (1821) sa stal kandidátom karbonárov na trón, krátko mal titul regenta. Vlády sa ujal po smrti kráľa Karola Félixa (*1765, †1831), ktorý bol jeho vzdialeným bratancom. Čoskoro však začal prejavovať sklony k absolutizmu a vkladané nádeje opozičných hnutí, ktorých cieľom bolo oslobodenie a zjednotenie Talianska, sa nerealizovali (G. Mazzini a G. Garibaldi museli odísť do exilu). Pod vplyvom revolučných udalostí v Európe však zmenil stanovisko, 4. 3. 1848 vyhlásil konštitučnú ústavu (Statuto Albertino) a postavil sa na čelo protirakúskeho národnooslobodzovacieho hnutia a zjednocovacieho úsilia Talianov. Z podnetu C. B. Cavoura vyhlásil 23. 3. 1848 Rakúsku vojnu, ktorá však mala pre taliansku stranu nepriaznivý vývoj. Po porážke v bitkách pri Custoze (23. – 25. 7. 1848) a Novare (23. 3. 1849) abdikoval v prospech svojho syna Viktora Emanuela (II.) a odišiel do exilu do Portugalska.

Karol Emanuel, 24. 4. 1701 Turín – 20. 2. 1773 tamže — sardínsky kráľ (od 1730) a savojský vojvoda (ako Karol Emanuel III.), syn Viktora Amadea II., otec Viktora Amadea III. Zúčastnil sa vojny o poľské dedičstvo (1733 – 35) na strane Francúzska, 1733 obsadil Milánsko a Lombardsko. Po Viedenskom mieri (1738) stratil Lombardsko a získal územia Novary a Tortony. Vojny o rakúske dedičstvo (1740 – 48) sa zúčastnil na strane Rakúska, Aachenským mierom (1748) získal na úkor Milánska časť územia na pravom brehu riek Ticino (nem. Tessin) a Pád.

Karol Emanuel I. Veľký, 12. 1. 1562 Rivoli – 26. 7. 1630 Savigliano (pri Turíne) — savojský vojvoda (od 1580), syn Emanuela Filiberta (*1528, †1580) a Margaréty z Valois (*1523, †1574), dcéry francúzskeho kráľa Františka I. Jeho manželkou bola Katarína Michaela Habsburská (*1567, †1597), dcéra španielskeho kráľa Filipa II. Ako spojenec Španielska proti Francúzsku získal 1588 markgrófstvo Saluzzo. Napadol Provensalsko, bol však porazený francúzskym kráľom Henrichom IV. Mierovou zmluvou podpísanou v Lyone (1601) mu bolo potvrdené vlastníctvo Saluzza, musel sa však vzdať územia provincie Bresse (dnešné Rhône-Alpes, Burgundsko a Franche-Comté vo vých. Francúzsku). R. 1613 – 17 neúspešne bojoval so Španielskom o grófstvo Monferrato. Po smrti rímsko-nemeckého cisára Mateja II. (1619) sa začal uchádzať o ríšsku korunu a ako protikandidát Fridricha V. Falckého prejavil záujem aj o český trón. Počas tridsaťročnej vojny nadväzoval striedavo spojenectvo so znepriatelenými stranami v záujme rozšírenia územia v severozápadnom Taliansku.

Karol Emanuel III. — savojský vojvoda, → Karol Emanuel (sardínsky kráľ, 1730 – 73)

kondotiér, tal. condottiero, aj condottiere — v 14. – 15. stor. vodca (žoldnierskych) vojsk v talianskych mestských štátoch. Kondotiéri boli najímaní za trvalý žold aristokraciou jednotlivých miest, ktorá nedisponovala dostatočnou ozbrojenou silou na obranu svojich mocenských pozícií a bohatstva plynúceho z monopolu na obchod s Orientom, a mestá sa tak stali lákavým cieľom útočníkov. Kondotiéri získavali významné mocenské postavenie a politický vplyv, využívajúc vnútorné spory v rámci jednotlivých patricijských, resp. šľachtických rodov. V niektorých mestách nastolili dočasne samovládu alebo uchopili dedičnú moc (Sforzovci v Miláne). Boli známi predajnosťou, často prebiehali na stranu, ktorá lepšie zaplatila, svojim zamestnávateľom kládli direktívne podmienky. Neboli schopní rýchlejšie sa preorientovať na moderné metódy vedenia vojny, tradičnú stredovekú zbroj (rytieri v brnení) používali ešte aj po tom, čo v iných častiach Európy prevládli modernejšie typy armád (→ pikanieri, → arkebuzieri), čím sa v boji stávali málo efektívnymi. K známym kondotiérom patrili Castruccio Castracani, Muzio Attendolo Sforza (*1369, †1424), Prospero Colonna (*1452, †1523), B. Colleoni, A. Doria a C. Borgia. Funkcia kondotiérov spolu s ich oddielmi postupne po roku 1500 úplne zanikla.